Uznesenie – Oddĺženie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809209138
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3809209138.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a
členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v spore žalobcu: Slovenská sporiteľňa,
a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpeného JUDr. Petrom
Reblánom, advokátom so sídlom 044 71 Cestice 118, IČO: 48 174 297, proti žalovanej: Ing. Q. P.,
narodená XX. D. XXXX, bytom Q.. Q. XXX/X, XXX XX Y. - Y. S. Q., zastúpená I. P., narodeným

XX. J. XXXX, bytom Q.. Q. XXX/X, XXX XX Y. a Občianskym združením OPOS, so sídlom A. Hlinku
1084/24A, 914 01 Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, vedenom na Okresnom súde Prievidza pod
sp. zn. 4Cb/15/2009 o zaplatenie 7.376,24 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Co/48/2023-550 z 30. októbra 2024 v znení opravného uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/15/2009-575 z 11. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8Co/48/2023-550 z 30. októbra 2024 v znení opravného

uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/15/2009-575 z 11. februára 2025 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prievidza, ako súd prvej inštancie, rozsudkom č. k. 4Cb/15/2009-385 z 13. novembra
2019rozhodolposvojomskoršomrozhodnutíč.k.4Cb/15/2009-215zo6.augusta2013ozvyškunároku
žalobcu na zaplatenie 5.919,33 eura s príslušenstvom tak, že výrokom I. konanie sčasti o zaplatenie

97,66 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 97,66 eura od 22. apríla 2009
do zaplatenia zastavil, výrokom II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.051,97 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 4.051,97 eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, výrokom III. žalobu čo do zvyšku zamietol a výrokom
IV. žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 39,20 %.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca žalobcu
Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s., IČO: 35 865 491 žalobou podanou dňa 10. augusta 2009 žiadal
zaviazať žalovanú na zaplatenie 7.376,24 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo
sumy 7.376,24 eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodnil tým,
že dňa 23. apríla 2008 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o finančnom leasingu č. 9870666, predmetom
ktorej bolo poskytnutie finančného leasingu na hnuteľnú vec, a to motorové vozidlo T. K. E., rok

výroky XXXX. Obstarávacia cena predmetu leasingu bola stanovená na 862.300 Sk, celková cena za
leasing bola dohodou zmluvných strán rozdelená na prvú zvýšenú splátku vo výške 258.689,90 Sk,
spracovateľský poplatok a 48 pravidelných mesačných splátok. Zmluvné strany sa dohodli na možnosti
žalovanej odkúpiť predmet zmluvy po skončení nájmu za dohodnutú sumu 1.190 Sk. Žalovaná pri
podpise zmluvy uhradila sumu vo výške 258.689,90 Sk ako prvú zvýšenú splátku. Nakoľko žalovaná
porušila povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy, došlo k predčasnému zániku leasingovej zmluvy.

Podľa Finančného vyúčtovania si žalobca voči žalovanej uplatnil tieto nároky: 1. peňažné záväzky
žalovanej, ktoré vznikli ku dňu predčasného ukončenia zmluvy vo výške 1.554,57 eura (pozostávajúcez neuhradených leasingových splátok do dňa zániku zmluvy v súlade s bodom 5.1.16 písm. a) VP), 2.
náklady žalobcu súvisiace s predčasným ukončením zmluvy vo výške 732,46 eura (pozostávajúce z
nákladov vynaložených žalobcom v súvislosti s predčasným ukončením zmluvy v súlade s bodom 5.1.16

písm. b) VP), 3. úhradu náhrady finančného výnosu vo výške 3.319,51 eura (pozostávajúce z nákladov
finančnej služby vyčíslených v súlade s bodom 5.1.16 písm. d) VP v spojení s bodom 5.1.19 VP), 4.
osobitné peňažné plnenie vo výške 1.769,70 eura (nárok uplatnený a vyčíslený v súlade s bodom 5.1.16
písm. e) VP v spojení s bodom 5.1.19 VP).

3. V priebehu konania došlo k zmene na strane žalobcu v dôsledku zlúčenia Leasing Slovenskej
sporiteľne a. s., IČO: 35 865 491 so žalobcom.

4. Žalobca podaním zo dňa 4. apríla 2019 vzal žalobu sčasti späť, a to o zaplatenie 97,66 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 97,66 eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia
s odôvodnením, že sa snažil získať ďalšie písomné listiny preukazujúce úhradu týchto nákladov, resp.

vykonanie predmetnej opravy, ale pre dlhé časové obdobie od odobratia PL nebol úspešný. Žalovaná
so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasila. Súd prvej inštancie preto konanie v späťvzatej časti zastavil
podľa § 145 ods. 2 CSP.

5. Predmetom žaloby zostal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 5.821,67 eura (pozostávajúci

z nákladov súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy vo výške 732,46 eura, z náhrady finančného
výnosu vo výške 3.319,51 eura a z osobitného peňažného plnenia vo výške 1.769,70 eura) spolu s
úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 5.821,67 eura od 22. apríla 2009 do 19. septembra
2011, zo sumy 5.821,67 eura od 20. septembra 2011 do zaplatenia.

6. Súd prvej inštancie mal z dokazovania vykonaného výsluchom žalovanej, vyjadreniami žalobcu,
výsluchom svedka J. T. a oboznámením obsahu listinných dôkazov predložených stranami sporu
preukázané, že predchodca žalobcu Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s., IČO: 35 865 491 a žalovaná
uzatvorili dňa 23. apríla 2008 Zmluvu o finančnom leasingu č. 9870666, predmetom ktorej bolo
„poskytnutie finančného leasingu na Predmet leasingu Prenajímateľom Nájomcovi na dobu určenú v čl.

II tejto zmluvy za odplatu“. Predmetom leasingu bolo osobné vozidlo značky T. K. E. X.X B. Z., rok výroby
XXXX. Ako prenajímateľ bola uvedená spoločnosť Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s., IČO: 35 865 491
a ako nájomca bola žalovaná identifikovaná menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom
OP. Ako dodávateľ bola v zmluve uvedená spoločnosť R.O.P. car, s. r. o., IČO: 31 597 467. V článku II.
zmluvy (Základné podmienky Zmluvy o finančnom leasingu) boli uvedené nasledovné údaje: predbežná

obstarávacia cena: 862.300 Sk, prvá zvýšená splátka: 258.689,90 Sk, spracovateľský poplatok: 7.183
Sk, kúpna cena: 1.190 Sk, leasingová splátka bez poistného: 18.354 Sk, perióda splácania: mesačne,
RPMN 24,02 %, ročná úroková sadzba: 21 %, doba trvania leasingu: 48 mesiacov. Podľa článku III.
(Záverečné ustanovenia) neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli Všeobecné podmienky finančného
leasingu, ktoré nájomca prevzal pri podpise tejto zmluvy (ďalej „VPFL“), Splátkový kalendár a Protokol

o prevzatí predmetu leasingu. Podľa tohto článku nájomca vyhlásil, že pred podpisom tejto ZFL
bol zo strany prenajímateľa písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to prostredníctvom Formuláru o zmluvných podmienkach o
spotrebiteľskom úvere. Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy súvisiace so zmluvou
sa budú v súlade s § 262 ObZ spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. V

záhlaví Zmluvy sa uvádza, že bola uzatvorená podľa § 269 ods. 2 v spojitosti s § 262 ods. 1 ObZ.

7. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal zo zistenia, že aj keď žalovaná mala
oprávnenienavýkonpodnikateľskejčinnostiod22.apríla2008,vzhľadomnaoznačeniezmluvnýchstrán
je zmluva o finančnom leasingu uzatvorená medzi predchodcom žalobcu a žalovanou spotrebiteľskou

zmluvou, ktorá má v zmysle § 51 Obč. zák. charakter inominátnej, čiže nepomenovanej zmluvy, na
ktorú sa vzťahovali ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
časeuzavretiapredmetnejzmluvy.VychádzajúczobsahuVšeobecnýchpodmienokfinančnéholeasingu
upravujúcich v bode 5.2. riadne ukončenie Zmluvy o finančnom leasingu tak, že zmluva riadne končí
dňom prevodu vlastníckeho práva k predmetu leasingu na nájomcu a že nájomca nadobudne vlastnícke

právo k predmetu leasingu, ak budú splnené podmienky uvedené v týchto Všeobecných podmienkach,
mal súd prvej inštancie za to, že predmetná zmluva zabezpečuje prevod vlastníckeho práva na nájomcu
po splnení príslušných podmienok a že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje právna úprava zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zákon č. 258/2001 Z. z. v § 3 ods. 1 a ods. 2 definujeosobu veriteľa a osobu spotrebiteľa tak, že veriteľom podľa tohto zákona je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci a že spotrebiteľom podľa tohto

zákona je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania.

8. K námietke žalovanej, že v danom prípade nejde o nájomnú zmluvu s následným odkúpením vozidla,
ale ide o kúpnu zmluvu tovaru na splátky, súd prvej inštancie poukázal na obsah zmluvy o finančnom

leasingu, v ktorej je predchodca žalobcu označený ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca. Už
v článku I. označenom zvýraznene "Predmet zmluvy" je uvedené, že je ním poskytnutie finančného
leasingu na predmet leasingu prenajímateľom nájomcovi na dobu určenú v čl. II. tejto zmluvy za
odplatu. V článku II. predmetnej zmluvy (Základné podmienky Zmluvy o finančnom leasingu) sú okrem
iného uvedené údaje: predbežná obstarávacia cena: 862 300 Sk, prvá zvýšená splátka: 258.689,90
Sk, spracovateľský poplatok: 7.183 Sk, kúpna cena: 1.190 Sk, leasingová splátka bez poistného:

18.354 Sk, perióda splácania mesačne, doba trvania leasingu 48 mesiacov, typ splátky: fixná. Podľa
článku III. (Záverečné ustanovenia) neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú Všeobecné podmienky
finančného leasingu, ktoré nájomca prevzal pri podpise tejto zmluvy (ďalej „VPFL“), Splátkový kalendár
a Protokol o prevzatí predmetu leasingu. Podľa tohto článku nájomca vyhlásil, že pred podpisom
tejto ZFL bol zo strany prenajímateľa písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4

zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a to prostredníctvom Formuláru o zmluvných
podmienkach o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že na túto ZFL sa nevzťahuje
ustanovenie bodu 5.1.4. VPFL a tieto ustanovenia sa menia a dopĺňajú (okrem iného) v bode 4.1.1 takto:
Leasingový vzťah vzniká až podpísaním ZFL prenajímateľom a nájomcom. Nájomca si dodávateľa a
PL vyberá sám. Predmetnú ZFL žalovaná podpísala. Sama žalovaná potvrdila, že mala k dispozícii

aj Splátkový kalendár a keďže sama predložila VPFL k ZFL č. 9870666 a Formulár o zmluvných
podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, mala k dispozícii (prevzala) aj tieto neoddeliteľné súčasti
ZFL. Rovnako v listine Splátkový kalendár s podtextom "Dohoda o platbách k Zmluve o finančnom
leasingu č. 9870666" je Leasing Slovenskej sporiteľne, a. s. označený ako prenajímateľ a žalovaná ako
nájomca. Naviac je v ňom uvedený dátum ukončenia predmetnej ZFL dňom 22. apríla 2012. Protokol

o prevzatí predmetu leasingu zo dňa 23. apríla 2008 svedčí o tom, že nájomca - žalovaná prezvala od
dodávateľa R.O.P. car, s.r.o. predmet leasingu dňa 23. apríla 2008. V Protokole sa tiež uvádza doba
trvania leasingu 48 mesiacov. Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere
predložený žalovanou obsahuje časti: Informácie o veriteľovi, Základné charakteristiky spotrebiteľského
úveru a Ďalšie informácie. Je označený ako Príloha k vyhláške č. 620/2007 Z. z. Touto vyhláškou,

účinnou od 1. januára 2008 do 10. júna 2010, sa ustanovoval vzor formulára o zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 3 ods. 9 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii
v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 568/2007 Z. z., ktorého vzor bol uvedený v prílohe
vyhlášky. Predmetný Formulár zodpovedá predpísanému vzoru formulára. Z vysvetliviek na vyplnenie

formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie obsiahnuté
vo formulári sa uvádzajú tak, aby boli jednoznačné, prehľadné a nezavádzajúce. Príslušný údaj vo
formulári sa vyplní, ak je pre príslušný spotrebiteľský úver relevantný. Ak údaj nie je pre príslušný
spotrebiteľský úver relevantný, označí sa príslušný riadok symbolom "-". V prípade bodu 1.B. (Vlastník
tovaru alebo služby) sa vo vysvetlivkách uvádza, že ak spotrebiteľský úver slúži na nákup tovaru

alebo služby, pričom vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom
odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, uvádza sa osoba, ktorá je vlastníkom tohto tovaru alebo
služby. V prípade bodu 2.B. (Čerpanie spotrebiteľského úveru) nie je v predmetnom Formulári žiadna
poznámka, pričom vo vysvetlivkách k tomuto bodu sa uvádza, že sa v ňom uvádzajú všetky informácie
o podmienkach upravujúcich čerpanie ponúkaného spotrebiteľského úveru. Napríklad, či spotrebiteľský

úver je bezúčelový a finančné prostriedky budú vyplatené v hotovosti alebo prevodom na spotrebiteľom
zvolený účet alebo či je spotrebiteľský úver poskytnutý ako účelový len na nákup konkrétneho tovaru
alebo služby, alebo či existujú obmedzenia čerpania spotrebiteľského úveru, napríklad denný limit
čerpania a limit čerpania pri použití odlišných platobných prostriedkov. V prípade bodu 2.E. (Podmienky
nadobudnutia vlastníckeho práva k tovaru alebo službe) sa vo vysvetlivkách uvádza: Ak spotrebiteľský

úver slúži na nákup tovaru alebo služby, pričom vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza
na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, uvádzajú sa podmienky, za
ktorých spotrebiteľ nadobudne vlastnícke právo k tovaru alebo službe. V predmetnom Formulári sa v
tomto bode uvádzajú ako podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tovaru alebo službe "Uhradenievšetkých platieb v zmysle ZFL a kúpnej ceny. Podľa Všeobecných podmienok finančného leasingu
k ZFL č. 9870666 k predmetnej zmluve o finančnom leasingu (predložených žalovanou) tieto VPFL
upravujú všetky vzťahy vznikajúce medzi prenajímateľom a nájomcom na základe ZFL, iných zmlúv

medzi prenajímateľom a nájomcom, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom
je uzavretie takejto ZFL. VPFL tvoria neoddeliteľnú súčasť ZFL, uzatvorenej medzi prenajímateľom a
nájomcom. Vo Všeobecnej časti A. v bode 2. je okrem iného definícia pojmu "Dodávateľ" upravená
takto: fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je s prenajímateľom v záväzkovom vzťahu, na základe
ktorého prenajímateľ nadobudne vlastnícke právo k PL, na základe ktorého je prenajímateľ oprávnený

PL dať do užívania a prípadne previesť toto svoje právo na tretiu osobu. Súd prvej inštancie uviedol,
že aj z výpovede žalovanej dňa 21. decembra 2010 vyplynulo, že vedela, že ide o leasingovú zmluvu,
že si berie auto na leasing a že predmetnú zmluvu vrátane dodatku uzatvorila dňa 23. apríla 2008 s
predchodcom žalobcu dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku. Vlastnícke právo predchodcu žalobcu k
predmetnému motorovému vozidlu podľa prvoinštančného súdu vyplynulo aj z faktúry č. 280100143
zo dňa 23. apríla 2008 vystavenej dodávateľom R.O.P car, s.r.o. pre odberateľa Leasing Slovenskej

sporiteľne, a. s. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovanej týkajúcu sa typu
uzavretej zmluvy ako neopodstatnenú a konštatoval, že ani zmluva o finančnom leasingu ani všeobecné
podmienky finančného leasingu, a ani formulár o zmluvných podmienkach nie sú navzájom v rozpore
a konanie predchodcu žalobcu nebolo nekalé; naopak, všeobecné podmienky finančného leasingu
tvoriace neoddeliteľnú súčasť leasingovej zmluvy žalovanú zaväzujú.

9. K tvrdeniu žalovanej, že došlo k porušeniu § 49a, § 54 ods. 2 ObZ, súd prvej inštancie uviedol, že
v konaní nebolo preukázané, že žalovaná pri uzatvorení predmetnej ZFL konala v omyle (domnievajúc
sa, že uzatvára kúpnu zmluvu tovaru na splátky alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere), a že by
žalobca takýto (nepreukázaný) omyl, a už vôbec nie úmyselne, vyvolal. Ustanovenie § 54 ods. 2 OZ

v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy upravovalo, že v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Podľa názoru prvoinštančného
súdu v tomto prípade neboli žiadne pochybnosti o obsahu predmetnej Zmluvy o finančnom leasingu.

10.Priskúmaníopodstatnenostijednotlivýchnárokovžalobcuprvoinštančnýsúduviedol,žežalovanása

nepochybne dostala do omeškania so splácaním leasingových splátok, čo bolo dôvodom predčasného
ukončenia zmluvného vzťahu a vyhotovenia finančného vyúčtovania predčasne ukončenej leasingovej
zmluvy zo dňa 7. apríla 2009 zo strany predchodcu žalobcu podľa bodu 5.1.2 písm. a) a bodu 5.1.15
osobitnej časti všeobecných podmienok finančného leasingu.

11. K nákladom žalobcu súvisiacich s predčasným ukončením leasingovej zmluvy spolu vo výške 732,46
eura, pozostávajúcich z nákladov za zadržanie vozidla v sume 296,26 eura, z nákladov za uskladnenie
vozidla v sume 282,15 eura, z nákladov za prevoz vozidla v sume 154,05 eura súd prvej inštancie
uviedol, že tieto si žalobca uplatnil v súlade s bodom 5.1.16 písm. b) všeobecných podmienok leasingu
a vznik týchto nákladov a opodstatnenosť ich vynaloženia žalobca náležite preukázal predložením

listinných dôkazov. K obrane žalovanej, že zmluvné podmienky v časti 5.1.16 VPFL sú neprijateľnou
podmienkou vo vzťahu k spotrebiteľovi, konkrétne podľa § 53 ods. 4 písm. f), písm. h), písm. i), písm.
j), písm. l), písm. o) Občianskeho zákonníka s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, pretože
zaplatenie nárokovaných čiastok patrí podľa týchto podmienok prenajímateľovi bez ohľadu na dôvod

ukončenia ZFL a sú tiež neprimeranou zmluvnou podmienkou spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán, pretože bez ohľadu na dôvod ukončenia zmluvy náklady vrátenia a
všetky náklady súvisiace s ním znáša nájomca, a teda žalovaná v tomto prípade nie je viazaná
takouto podmienkou, súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom uplatnené nároky voči žalovanej podľa
ustanovenia bodu 5.1.16 VPFL sú uplatnené len v dôsledku predchádzajúceho porušenia predmetnej

ZFL žalovanou, ktoré nároky žalovaná objektívne mohla odvrátiť vlastným konaním (riadnou a včasnou
úhradou leasingových splátok), nezávislým od vôle žalobcu. Preto už samotný dôvod predčasného
ukončenia ZFL majúci svoj základ v zavinenom konaní žalovanej nemôže spôsobovať neprijateľnosť
zmluvnej podmienky podľa bodu 5.1.16 VPFL. Ustanovenia § 53 ods. 4 písm. f), písm. h) písm. i), písm.
j), písm. l), písm. o) OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej ZFL nesúvisia s uplatnenými

nárokmi v tomto spore. Prvoinštančný súd zdôraznil, že aj keď predmetný záväzkový vzťah je vzťahom
vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa, má byť v rámci právnej úpravy, a
nie bezbrehá. Ak žalobcovi v súvislosti s porušením právnej povinnosti zo strany žalovanej vznikli
náklady, má na ich náhradu nárok v primeranej a preukázanej výške. Ak žalovaná tvrdí, že si predmetnúZFL neprečítala (toto tvrdenie žalovaná inak nepreukázala), ani toto tvrdenie ani z hľadiska zvýšenej
ochrany poskytovanej spotrebiteľom v spotrebiteľských vzťahoch nezbavuje žalovanú zodpovednosti za
následky svojich úkonov. Žalovanú vzhľadom na jej úplné stredoškolské vzdelanie možno považovať za

osobu s rozumovými schopnosťami na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť
svoje konanie aj z hľadiska svojej zmluvnej zodpovednosti za plnenie svojich povinnosti z predmetnej
ZFL, a tiež z hľadiska svojej zodpovednosti za jej porušenie. K obrane žalovanej, že bol porušený §
553e v spojení s § 151m ods. 7 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobkyňa si neuplatnila predaj auta
zákonným spôsobom, ale iba svojím štandardným spôsobom, preto ani nie je zrejmé, či si finančné

vyučovanie uplatňuje ako náhradu škody alebo ako neuhradené plnenie žalovanou zo spotrebiteľského
úveru, súd prvej inštancie uviedol, že na tento prípad ustanovenia § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka
vrátane § 553e OZ o zabezpečovacom prevode práva nie sú aplikovateľné. Súd prvej inštancie uzavrel,
že nárok žalobcu na úhradu nákladov 2/ vyplývajúci žalobcovi z bodu 5.1.16 písm. b) VPFL bol žalobcom
preukázaný čo do dôvodu i výšky a je dôvodný ako zmluvný záväzok žalovanej z predmetnej Zmluvy
o finančnom leasingu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú VPFL bez ohľadu na spotrebiteľský charakter

predmetnej ZFL.

12. K nároku žalobcu na úhradu náhrady finančného výnosu vo výške 3.319,51 eura uplatnenému podľa
bodu 15.1.16 písm. d) v spojení s bodom 15.1.19 všeobecných podmienok finančného leasingu súd
prvej inštancie uviedol, že tento nárok bol preukázaný čo do dôvodu i výšky z titulu zmluvného záväzku

žalovanej z predmetnej zmluvy o finančnom leasingu, a to bez ohľadu na spotrebiteľský charakter
predmetnej zmluvy s tým, že základom pre výpočet je súčet istín v splátkach splatných od 23. mája 2008
do 23.marca 2009, počet dní, a to 296 dní (od vrátenia vozidla dňa 10. júna 2008 do dňa obdržania sumy
za jeho odpredaj dňa 2. apríla 2009) a sadzba leasingového úroku 21 % ročne v zmysle leasingovej
zmluvy. K námietkam žalovanej, že úrok z nesplatenej časti istiny po zániku záväzkového vzťahu medzi

stranami je nedôvodný, a že je nemysliteľné, aby zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola ukončená v
máji 2008, boli účtované zmluvne dohodnuté úroky za ďalšie obdobie 11 mesiacov, v tomto prípade
došlo k predčasnému skončeniu zmluvy dňa 26. mája 2008, a teda žalobca má nárok len na úrok
z omeškania, ale nie na úroky, súd prvej inštancie uviedol, že z hľadiska podstaty je finančný výnos
leasingové navýšenie, teda odmena prenajímateľa za poskytnutie leasingu, ktorá sa rozpočítava na

jednotlivé splátky. V prípade predčasného ukončenia zmluvy prenajímateľ o tento výnos príde, preto
si ako náhradu ušlého zisku pre prípad predčasného ukončenia zmluvy spravidla dohaduje v zmluve
nárok na zaplatenie náhrady ušlého finančného výnosu. Ak žalovaná ako zmluvná strana tento nárok
pre prípad ukončenia zmluvy na seba platne prevzala, má žalobca preukázať iba existenciu záväzku
na základe zmluvy a to, že výšku náhrady vypočítal v súlade so zmluvou. Žalobca tvrdil, že výšku

finančného výnosu vypočítal s poukazom na výšku nesplatenej časti istiny vo výške 16.380,61 eura s
tým, že základom je súčet istín v splátkach splatných od 23. mája 2008 (správne má byť od 23. júna
2008) do 23. marca 2009, ďalej na počet dní - 296 dní (od vrátenia vozidla dňa 10. júna 2008 do jeho
predaja dňa - obdržania sumy za odpredaj dňa 2. apríla 2009) a na sadzbu úroku 21% ročne (úrok vo
výške 21 % ročne je leasingový úrok vyplývajúci z predmetnej ZFL). Podľa bodu 5.1.19 a), aa) druhá

veta tejto časti VPFL pri predčasnom ukončení ZFL podľa bodu 5.1.1., prípadne podľa bodu 5.1.2.,
náhrada finančného výnosu sa počíta ako úrok z nesplatenej časti istiny za obdobie odo dňa vrátenia,
prípadne odobratia PL do dňa odpredaja PL. Úrok vo výške 21 % ročne vyplýva z predmetnej Zmluvy o
finančnom leasingu, podľa ktorej je ročná úroková sadzba 21 % ročne. Nesplatená časť istiny je súčet
istín splátok od 3. splátky až po 48. splátku vo výške 16.380,61 eura, deň vrátenia PL je 10. júna 2008

a deň odpredaja auta (obdržanie sumy za odpredaj) je deň 2. apríla 2009, čo je 296 dní. Podľa výpočtu
296 dní/365=0,811; 0811 krát 0,21 (21 %)=0,1703 krát 16.380,61 eura =2789,78 eura bez DPH, t. j.
3.319,84 eura s 19 % DPH. K obrane žalovanej, že žalobca má nárok len na úroky z omeškania, a nie na
zmluvné úroky v čase po ukončení predmetnej zmluvy, súd prvej inštancie uviedol, že predmetná ZFL
síce zanikla predčasne ku dňu 26. mája 2008 (z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovanou),

ale nezanikla pohľadávka žalobcu vyplývajúca z predmetnej ZFL a VPFL. Námietky žalovanej preto
vyhodnotil ako nedôvodné.

13. Nárok žalobcu na osobitné peňažné plnenie vo výške 1.769,70 eura uplatnený podľa bodu 5.1.16
písm. e) všeobecných podmienok finančného leasingu predstavujúci rozdiel medzi zostatkom istiny

evidovanej v účtovníctve prenajímateľa - predchodcu žalobcu ku dňu vrátenia, prípadne odobratia
predmetu leasingu a cenou, za ktorú prenajímateľ predmet leasingu odpredal, súd prvej inštancie
vyhodnotil ako nedôvodný, keď vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetné
vozidlo bolo predchodcom žalobcu predané za neprimerane nízku cenu, ktorá skutočnosť nemôže ísťna ťarchu leasingového nájomcu. Ak predmetné vozidlo bolo predchodcom žalobcu inzerované ešte v
čase 3. februára 2009 za inzerovanú cenu vo výške 22.903,80 eura, potom výťažok z predaja vo výške
17.386,98 eura s DPH je neprimerane nízky. Ak teda zostatok istiny bol vo výške 16.380,61 eura a

výťažok z predaja predmetného vozidla mohol byť vyšší (napr. vo výške 22.903,80 eura aj pri odpočítaní
DPH z tejto sumy), potom by žalobcovi nevznikol nárok na osobitné plnenie. Žalobca nepreukázal, že
cena, za ktorú predal predmetné vozidlo, zodpovedá trhovej cene zodpovedajúcej v priemere cenám,
za ktoré sa vozidlá rovnakej značky a typu v rozhodnej dobe po ukončení leasingu predávali. Súd prvej
inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že pri posúdení výšky nároku na osobitné plnenie nemôže byť

pri jeho výpočte jediným kritériom len cena, za ktorú žalobca, resp. jeho predchodca predal predmet
leasingu tretej osobe.

14. Súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.051,97 eura pozostávajúcu
zo sumy 732,46 eura (náklady žalobcu súvisiace s predčasným ukončením zmluvy) a zo sumy 3.319,51
eura (úhrada náhrady finančného výnosu) a vo zvyšku žalobu čo do istiny zamietol (osobitné peňažné

plnenie vo výške 1.769,70 eura). K úroku z omeškania uplatnenému žalobcom vo výške 0,05 % denne
zo sumy 5.821,67 eura od 22. apríla 2009 do zaplatenia podľa bodu 4.3.4 všeobecných podmienok
finančného leasingu prvoinštančný súd uviedol, že v sprievodnom liste zo dňa 7. apríla 2009 k
finančnému vyúčtovaniu bola žalovaná vyzvaná na úhradu svojho záväzku z finančného vyúčtovania
do 14 dní odo dňa vyhotovenia finančného vyúčtovania. Posledný deň lehoty na úhradu bol 21. apríla

2009 a počnúc 22. aprílom 2009 sa žalovaná dostala do omeškania. O povinnosti žalovanej zaplatiť
úrok z omeškania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná
je v omeškaní so zaplatením priznanej pohľadávky 4.051,97 eura od 22. apríla 2009. Priznaná výška
úroku z omeškania zodpovedá § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého výška úrokov z
omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu

omeškania s plnením peňažného dlhu s prihliadnutím na prechodné ustanovenie § 10b nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. účinného od 1. júla 2010, podľa ktorého ak došlo k omeškaniu pred 1. júlom 2010,
výška sankcie za omeškanie spotrebiteľa sa riadi podľa predpisov účinných do 30. júna 2010. Základná
úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (22. apríla 2009) bola
1,25%,potomvýškaúrokuzomeškaniajeo8%vyššiaačiní9,25%ročne.Keďžepredmetnýzáväzkový

vzťah je vzťahom občianskoprávnym, a nie obchodným, nárok na úrok z omeškania súd prvej inštancie
posudzoval podľa občianskoprávneho predpisu, ktorým je nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane § 517 ods. 2 OZ. Ak žalobca žiadal
priznať vyšší úrok (zmluvne dohodnutý je vyšší úrok ako priznaný úrok) a z vyššej istiny, jeho žalobu
čo do zvyšku zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1

CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca
mal vo veci úspechu v rozsahu 69,60 % a neúspech v rozsahu 30,40 %, jeho pomer jeho úspech a
neúspechu je 39,20 %. Preto rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej
v rozsahu 39,20 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15. Na odvolanie žalovanej voči výroku II. a IV rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k.
4Cb/15/2009-385 z 13. novembra 2019, Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, rozsudkom z 30.
októbra 2024, č. k. 4Co/15/2009-550 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z
11. februára 2025, č. k. 4Co/15/2009-575, prvou výrokovou vetou rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutej časti vo výroku II. zmenil tak, že žalobu zamieta. Druhou výrokovou vetou rozhodol, že
žalovanej sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 60,50
%, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a nárok na náhradu trov dovolacieho
konania v rozsahu 100 %.

16. Odvolací súd poukázal na svoje skoršie rozhodnutie č. k. 8Cob/7/2020-426 z 31. marca 2021, ktoré
bolo dovolacím súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V rámci procesného postupu
následne odvolací súd podľa § 382 CSP vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k možnému použitiu §
3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v súvislosti s uzatváraním zmluvy o finančnom leasingu
č. 9870666 zo dňa 23. apríla 2008.

17. S poukazom na § 3 ods. 1, § 53, § 54 ods. 1 a § 39 OZ odvolací súd zdôraznil, že v oblasti práva
ochrany spotrebiteľa je to práve dodávateľ, ktorý je vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má nad
spotrebiteľmi,ktorýmsvojeslužbyposkytuje,odbornúprevahu.Apretomožnooddodávateľavyžadovať,že vo vzťahu k spotrebiteľovi bude konať v súlade s dobrými mravmi. Ak týmto spôsobom nepostupuje,
spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu, a takémuto správaniu nemožno poskytnúť
právnu ochranu.

18. V prejednávanej veci Všeobecné podmienky finančného leasingu vzťahujúce sa k Zmluve o
finančnom leasingu formulárového charakteru podľa odvolacieho súdu obsahujú dojednania o žalobcom
nárokovaných čiastkach v prípade predčasného ukončenia zmluvy, ktoré z povahy veci neboli
individuálne dojednané (ani v tomto smere žalobca nepreukázal opak), pričom tieto splývajú so všetkými

nespočetnými informáciami do jedného celku tak, že priemerný spotrebiteľ (žalovaná v čase uzatvorenia
zmluvy 21-ročná) v kontraktačnej fáze je viac dezorientovaný, než seriózne dodávateľom informovaný
o význame týchto podmienok.

19. Žalobca sa voči žalovanej domáha sumy vo výške 732,46 eura, ktorá pozostáva z nákladov, ktoré
vznikli žalobcovi v súvislosti s predčasným ukončením zmluvy podľa bodu 5.1.16 písm. b) Všeobecných

podmienok finančného leasingu a sumy vo výške 3.319,51 eura ako úhrady náhrady finančného výnosu
podľa bodu 5.1.16 písm. d) v spojení s bodom 5.1.19 Všeobecných podmienok finančného leasingu.

20. Ide o zmluvné podmienky nachádzajúce sa v časti 5. Ukončenie Zmluvy o finančnom leasingu na
strane 5 Všeobecných podmienok finančného leasingu nasledovného znenia:

5.1.16 V prípade predčasného ukončenia ZFL, bez ohľadu na dôvod jeho ukončenia vzniká
Prenajímateľovi právo požadovať od Nájomcu zaplatenie (čiastky nárokované Prenajímateľom):
b) všetky náklady, ktoré vzniknú Prenajímateľovi v súvislosti s predčasným ukončením ZFL, najmä
náklady spojené s odobratím, prepravou, skladovaním a následným predajom PL; náklady spojené s
mimosúdnym vymáhaním pohľadávok voči Nájomcovi, náklady právneho zastúpenia Prenajímateľa,

ako aj náklady na poistenie PL od doby predčasného ukončenia ZFL do doby predaja PL, náklady na
prípadnénezaplatenéalebodoúčtovanépoistnézapovinnézmluvnépoistenie,nákladynavypracovanie
znaleckého posudku PL, náklady súvisiace s uvedeným PL do primeraného stavu zodpovedajúcemu
veku a bežným prevádzkovým podmienkam; náklady súvisiace s predpredajným servisom vykonaným
v primeranom rozsahu z dôvodu zhodnotenia PL, vrátane nákladov, ktoré vzniknú po zániku ZFL;

d) úhradu náhrady finančného výnosu. Náhrada finančného výnosu sa určí v súlade s bodom 5.1.19
VPFL. Prenajímateľ ma na túto úhradu nárok aj vtedy, ak Nájomca nezavinil porušenie povinností
vyplývajúcich z tejto ZFL A VPFL;
5.1.19 Pri predčasnom ukončení ZFL:
a) podľa bodu 5.1.1 prípadne podľa bodu 5.1.2

aa) výška osobitného peňažného plnenia sa vypočíta ako rozdiel medzi zostatkom istiny v účtovníctve
Prenajímateľa ku dňu vrátenia, prípadne odobratia PL a cenou, za ktorú sa Prenajímateľ PL odpredal.
Náhrada finančného výnosu sa počíta ako úrok z nesplatenej časti istiny za obdobie odo dňa vrátenia,
prípadne odobratia PL do dňa odpredaja PL.

21. Podľa čl. 4 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru
alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v
dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

22. Pri vyhodnocovaní zmluvných podmienok z hľadiska ich neprijateľnosti je podľa odvolacieho súdu
teda potrebné okrem koncepcie zmluvnej podmienky v kontexte celej zmluvy prihliadať tiež na všetky
okolnosti vzťahujúce sa k procesu uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy.

23. Žalovaná vo vyjadrení k veci uviedla, že pri podpisovaní zmluvy nebola konkrétne oboznámená

so Všeobecnými podmienkami finančného leasingu, boli jej predložené ako jeden z papierov, ktoré je
potrebné podpísať, aby mohla prevziať auto. Celkovo podpisovanie všetkých dokumentov trvalo 15
minút. Ak by jej zamestnanec predajne vysvetľoval jednotlivé všeobecné podmienky obsiahnuté na
mnohých stranách, písané veľmi malým písmom, tento čas by sa podľa žalovanej predĺžil i na niekoľko
hodín. Keďže s nimi nebola oboznámená, nemohla im ani porozumieť, či ich akýmkoľvek spôsobom

ovplyvniť. Rovnako z výsluchu žalovanej vyplynulo, že stretnutie so zástupcom pôvodného žalobcu
trvalo 15 minút a bolo o tom, kde má listiny podpisovať. Bol jej predložený súbor dokumentov a bolo
jej povedané, kde má dokument podpísať. Zo stretnutia odchádzala s informáciou, že kúpila auto, že
ho bude splácať a že zaplatila akontáciu. Všeobecné podmienky finančného leasingu boli pripravené,vytlačené, žalovaná nezasahovala do obsahu zmluvy, kontrolovala len svoje osobné údaje. Žalobca v
tomto smere ohľadom procesu uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy so žalovanou nepreukázal opak.

24. Podľa Krajského súdu v Trenčíne je nesporné, že pri uzatváraní formulárovej zmluvy, resp. pri
„dojednávaní“ zhora uvedených všeobecných obchodných podmienok bola zmluvná sloboda žalovanej
iba zdanlivá. Žalovaná ako spotrebiteľka nemala možnosť participovať na ich vytvorení, nakoľko ich
pripravil dodávateľ, pričom s ohľadom na nepomer vo vyjednávacej pozícii a v miere informovanosti
žalovanej spotrebiteľky ako slabšej zmluvnej strany (žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy 21-ročná,

nezamestnaná a nemajetná) je zrejmé, že sa len ťažko mohla domôcť zmeny vopred pripravených
rozsiahlych a pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročných ustanovení všeobecných
podmienok finančného leasingu. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že sa žalovaná ako
spotrebiteľka zaviazala k splneniu povinností, ktorých si v čase uzavretia zmluvy nebola vedomá a pri
znalosti ktorých by k uzavretiu zmluvy nepristúpila, navyše, keď výška sporných nákladov nie je uvedená
transparentne. Ide o bližšie nešpecifikované a nejednoznačné náklady, ktoré žalovanej ako spotrebiteľke

neboli pri uzatváraní zmluvy vysvetlené a ktorých obsah nie je možné pri uzatváraní zmluvy ustáliť. Viažu
sa k dátumu odpredaja predmetu leasingu, ktorý žalovaná nemohla ovplyvniť, pričom žalobcu nič nenúti
minimalizovať náklady za zadržanie vozidla, jeho uskladnenie, parkovanie, prípadný prevoz, resp. aby
čo najrýchlejšie predal predmetu leasingu za čo najvyššiu cenu. Je v rozpore s dobrými mravmi žiadať
od žalovanej rozdiel medzi zostatkom istiny ku dňu odobratia predmetu leasingu a ceny, za ktorú žalobca

auto odpredal, pričom táto bola nižšia než skutočná hodnota, resp. súčet leasingových splátok, ktoré
by bola povinná žalovaná platiť, ak by zmluvný vzťah trval. Vzhľadom na zhora uvedené východiská
nemohli tak posudzované zmluvné podmienky v teste proporcionality obstáť.

25. Odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že žalovaná už žalobcovi zaplatila pri podpise zmluvy

a prevzatí predmetu leasingu sumu 8.586,93 eura (258.689,90 Sk) ako prvú zvýšenú splátku a následne
sumu 1.456,91 eura zodpovedajúcu dvom splátkam a spracovateľskému poplatku, teda spolu sumu
10.043,94 eura, pričom predmet leasingu užívala necelé dva mesiace, od 23. apríla 2008 do 10. júna
2008. Požadovať po žalovanej ostatné nárokované čiastky považoval odvolací súd za hrubo amorálne
a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu a priznať z nich žalobcovi plnenie.

26. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaná konala vedome v rozpore s dohodnutými podmienkami,
keď od počiatku bez vedomia a súhlasu leasingového prenajímateľa previedla svojvoľne práva a
povinnostizfinančnéholeasingunatretiuosobu,čojednoznačnenezodpovedávýkonuprávapovinností
v súlade s dobrými mravmi, odvolací súd uviedol, že sám žalobca na pojednávaní uviedol, že k

postúpeniu práv a povinností zo strany žalovanej na tretiu osobu nedošlo.

27. Žalobca argumentoval tým, že žalovaná právneho predchodcu žalobcu dňa 20. mája 2008 požiadala
listom zo dňa 19. mája 2008 o zmenu v osobe leasingového nájomcu tak, aby nájomcom bola ona,
avšak ako podnikateľka, t. j. s uvedením jej IČO, čo malo preukazovať, že okolnosti uzatvárania zmluvy o

finančnom leasingu č. 9870666 zo dňa 23. apríla 2008 v ničom neodporovali § 3 Občianskeho zákonníka
a žalovaná chcela predmet finančného leasingu za dojednaných podmienok ďalej používať. Odvolací
súd v tomto smere uvádza, že dôvody, pre ktoré žalovaná spotrebiteľka zotrvávala v nevýhodnom
zmluvnom vzťahu, neboli predmetom tohto konania.

28. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je nevyhnutné postupom podľa § 388 CSP vo výroku II. zmeniť a žalobu v tejto časti
zamietnuť.

29. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (č. l. 488

spisu), prípustnosť ktorého odôvodnil ust. § 420 písm. f/ CSP, teda že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. Žalobca (v ďalšom texte tiež ako „dovolateľ“) prioritne uviedol, že advokát žalobcu doručil 1. októbra

2024 prostredníctvom jeho elektronickej schránky Krajskému súdu v Trenčíne, ako odvolaciemu súdu, v
predmetnej právnej veci okrem iného aj oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia žalobcu, v ktorom v
rámci v zhode s § 219 ods. 3 CSP požiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku
elektronickými prostriedkami, a to do elektronickej schránky jeho advokáta.31. Odvolací súd napriek výslovnej žiadosti advokáta žalobcu verejne vyhlásil rozsudok - napadnuté
rozhodnutie - bez toho, aby advokátovi žalobcu oznámil miesto a čas jeho verejného vyhlásenia. Aj

skutočnosť, že odvolací súd advokátovi žalobcu umožnil nahliadnutie do súdneho spisu ešte dňa 7.
októbra 2024, pritom podľa dovolateľa svedčí o tom, že nielenže o právnom zastúpení žalobcu mal
odvolací súd vedomosť a toto akceptoval, ale preukazuje to, že odvolací súd sa podaním žalobcu z 1.
októbra 2024 (č. l. 518 - 519) riadne oboznámil a jeho obsah mu bol a aj musel byť známy (vrátane
žiadosti podľa § 219 ods. 3 CSP).

32. Žalobca je preto presvedčený, že postupom odvolacieho súdu mu bolo znemožnené uskutočňovať
jemu patriace práva (odňatá mu bola možnosť konať pred súdom) v takej miere, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP, keďže miesto ani čas verejného
vyhlásenia rozsudku neboli žalobcovi oznámené napriek jeho výslovnej žiadosti podľa § 219 ods. 3 CSP
z 1. októbra 2024, pričom takéto porušenie kogentnej povinnosti odvolacieho súdu podľa dovolateľa

jasne preukazuje, že došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred odvolacím súdom a jednoznačne ide
aj o vadu zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď. napr. uznesenia NS SR zo 16. decembra 2010 sp. zn.
3Cdo/179/2010, z 19. januára 2012 sp. zn. 3Cdo/97/2011 a ďalšie).

33. Dovolateľ vzhliadol ďalšiu vadu v nezopakovaní, nedoplnení dokazovania odvolacím súdom na

pojednávaní a porušení viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie.
Žalobca vzhľadom na to považoval za žiaduce poukázať napr. na ods. 14. odôvodnenia uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 23. augusta 2023, sp. zn. 2Obdo/79/2022, ktorým bolo zrušené predchádzajúce,
skoršie odvolacie rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne z 31. marca 2021, č. k. 8Cob/7/2020-426 a
vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. V ňom totiž i dovolací súd identifikoval skutočnosť, že odvolací

súd vec posudzoval i vo vzťahu k „realizácii práv žalobcu... vo vzťahu k rozporu s dobrými mravmi“ (t. j.
potvrdil použitie § 3 ods. 1 OZ súdmi nižších inštancii). Rovnako i samotný odvolací súd sa na viacerých
miestachsvojhoskoršiehorozsudkuzodňa31.marca2021,č.k.8Cob/7/2020-426,zaoberalkorektívom
dobrých mravov (napr. v ods.15., či v ods. 11. odôvodnenia), pričom v danom čase mal odvolací súd
(rovnako ako súd dovolací) za to, že inštitút dobrých mravov a posúdenie veci skrz neho pri výkone práv

a povinností bolo pri doterajšom rozhodovaní veci ako také použité.

34. Ani žalovaná v rámci svojho dovolania, či odvolania pritom nenamietala „neuplatnenie“ § 3
Občianskeho zákonníka (pozn.: hoci žalovaná namietala rozpor s dobrými mravmi na strane žalobcu,
nenamietala to, že by súdy ust. § 3 OZ vôbec neuplatnili / nepoužili; naopak totiž tvrdila, že súdy ho

použili, ale vo vzťahu k nemu došlo k vade nesprávneho právneho posúdenia veci“).

35. Preto podľa dovolateľa možno skonštatovať, že ust. § 3 OZ bolo pri doterajšom rozhodovaní veci
použité, vzhľadom k čomu na vec nebolo možné a ani potrebné vo vzťahu k nemu uplatniť § 382 CSP a
práve tým, že odvolací súd na vec napriek uvedenému uplatnil § 382 CSP, vo vzťahu k § 3 OZ, spravil

svoje konanie a rozhodovanie prekvapivým a neočakávaným.

36. Odvolací súd preto podľa žalobcu podľa § 383 CSP bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (vrátane zistení, že žalovaná nekonala sama ani pri uzatváraní Leasingovej zmluvy
a táto tiež porušila zmluvné podmienky, keď je zjavné, že od počiatku, už aj pri uzatváraní Leasingovej

zmluvy mala zámer vykonávať svoje subjektívne práva voči právnemu predchodcovi žalobcu spôsobom,
ktorý je v rozpore aj s dobrými mravmi), pričom z napadnutého rozhodnutia je zjavné, že bez dodržania
zákonom kogentne ustanoveného postupu - bez nariadenia pojednávania podľa § 385 a § 384 CSP
- sa od neho odvolací súd odchýlil, keď značnú časť dokazovaním zisteného skutkového stavu veci
opomenul / prehliadol, akoby ním nebol viazaný, hoci ním ex lege viazaný bol. V tejto súvislosti je podľa

dovolateľanutnédodať,žeodvolacísúdprehliadolprávetieskutočnostiatenprevecpodstatnýskutkový
stav, ktorý bol v neprospech žalovanej až do takej miery, že poprel značný rozsah súdneho spisu a jeho
obsah, čím podľa žalobcu zasiahol i do kontradiktórnosti konania, práva na rovnosť účastníkov konania
a práva na rovnosť zbraní. Týmto závery odvolacieho súdu nemajú podľa dovolateľa svoj základ vo
vykonanom dokazovaní a ani v skutkovom stave zistenom súdom prvej inštancie, pričom vzhľadom na

to, že nepriliehajú ani k obsahu súdneho spisu, žalobcovi sa javí, že v značnom rozsahu ide o závery
akoby až ,,ad absurdum“, keď tieto nie sú podporené ani relevantným odôvodnením, ako je to žalobcom
vytknuté v dovolaní.37. Ostatnú vadu vyvodzujúcu prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP vzhliadol dovolateľ
v nedostatočnom odôvodnení napádaného rozhodnutia. V tejto súvislosti dovolateľ uviedol, že
zjednocujúce stanovisko R 2/2016 občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vyriešilo otázku

toho, či sa nedostatočným odôvodnením rozhodnutia účastníkovi odníma právo na spravodlivý proces
tak,ženepreskúmateľnosťrozhodnutiazakladáinúvadukonaniavzmysle§241ods.2písm.b)vzmysle
§237ods.1písm.f)predchádzajúcehoObčianskehosúdnehoporiadkuč.99/1963Zb.atoObčianskeho
súdneho poriadku. Najvyšší súd SR napr. v uznesení zo dňa 29. júla 2020, sp. zn. 1Obdo/82/2019 pritom
uviedol, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu prevláda názor, že zmeny v právnej úprave dovolania

a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli a závery tohto stanoviska sú aplikovateľné aj pre účely posúdenia prípustnosti dovolania podľa
ust. § 420 písm. f) CSP a uvedené stanovisko je preto aktuálne aj z hľadiska aplikácie ust. § 420 písm.
f) CSP (sp. zn. 1Cdo/228/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/92/2018, 4Cdo/59/2017), pričom aj Ústavný súd
SR považuje toto stanovisko za súladné s právnou úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019).

38. Dovolaním napadnutému rozhodnutiu žalobca ako dovolateľ v zhode s § 420 písm. f) a § 431
CSP vytýka v zhode s vyššie uvedeným to, že porušuje jeho právo na spravodlivý proces aj tým, že
neobsahuje zákonné odôvodnenie v súlade s § 393 ods. 2 a nasl. CSP, napr. vo vzťahu k otázkam:
(•) prečo odvolací súd na vec uplatňoval § 382 CSP vo väzbe na použitie § 3 ods. 1 OZ, ak je z obsahu
súdneho spisu podľa žalobcu zrejmé, že predmetné ustanovenie už bolo aj pri doterajšom rozhodovaní

veci použité, najmä ak dovolacím súdom skôr vytknutá absencia tzv. ,,testu proporcionality“ vyplýva z §
53 ods. 1 OZ, ktoré bolo tiež uplatnené, pričom žalobca predmetný postup odvolacieho súdu namietal aj
v rámci vyjadrenia zo dňa 14.10.2024, ku ktorému odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neposkytuje
žiadnu reakciu, keď nemožno zistiť z čoho / ako odvolací súd zistil, že ust. § 3 Občianskeho zákonníka
za viac ako 15 rokov trvania súdneho sporu nebolo pri doterajšom rozhodovaní veci ešte vôbec použité,

ak jeho použitie vyplýva z predchádzajúcich súdnych rozhodnutí, resp. i z prvoinštančného rozhodnutia
(žalobca má za to, že najmä vzhľadom na to, že uvedené namietal, odôvodnenie malo obsahovať aspoň
stručné vysvetlenie / vysporiadanie sa s predmetnou spornou otázkou),
(•) prečo odvolací súd neprihliadol na obsah súdneho spisu súdu I. inštancie a v plnej miere nezohľadnil i
svoju ex lege danú viazanosť skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd I. inštancie najmä úplne prehliadol

a opomenul konanie žalovanej pred a pri uzatváraní Leasingovej zmluvy, resp. i po jej uzatvorení, ktorá
konala i prostredníctvom tretej osoby p. J. T., čo treba pričítať práve žalovanej (odvolací súd však
contra legem akoby tiež úplne eliminoval zo skutkového stavu, ktorý bol pre odvolací súd záväzným),
ich konanie vôbec nehodnotil v kontexte ust. § 3 ods. 1 OZ, pričom vôbec sa nevysporiadal nielen s
porušením povinností zo strany žalovanej, ale ani so zjavným zámerom žalovanej a s ňou spolčenej

osoby, ktorú táto poverila obstaraním / vykonaním určitých činností pri dojednávaní leasingových
podmienok a príprave podpisu Leasingovej zmluvy, ako aj ich úmysel od počiatku leasingové podmienky
nerešpektovaťahruboichporušiťnaujmužalobcu(jehoprávnehopredchodcu)stým,žezleasingového
vzťahu by žalovaná a p. J. T. čerpali iba výhody a benefity na rozdiel od žalobcu, kedy ide o konanie
zjavne rozporné s korektívom dobrých mravov (ide o zneužitie, resp. o šikanózny výkon práv zo strany

spotrebiteľa),
(•) pokiaľ odvolací súd určil, že žalobcu leasingové podmienky nenútia minimalizovať náklady za
zadržanie vozidla, jeho uskladnenie, parkovania, prípadný prevoz, resp. nevedú ho k čo najrýchlejšiemu
predaju za čo najvyššiu sumu, zároveň nepoprel skutočnosť, že žalobcovi vzniká z označeného dôvodu
určitý peňažný nárok ex lege aj voči spotrebiteľovi, ktorý mal byť v takom prípade zo strany súdu

priznaný, t. j. určený a v rámci odôvodnenia vysvetlený, keďže súd disponoval všetkými dokladmi a inými
informáciami potrebnými preto, aby ho vymedzil a nemal nárok žalobcu - ktorý mu vnikol preukázaným
reálnym plnením - z označeného právneho dôvodu zamietnuť en bloc (ako celok aj v oprávnenom
rozsahu), pretože potom v rozsahu nároku, ktorý je reálny a primeraný, došlo k vade denegatio iustitiae,
(•) prečo ak je nesporné, že žalovaná poskytla predmet leasingu na faktické užívanie inej osobe

spôsobom, ktorým došlo k porušeniu dojednaných leasingových podmienok, odvolací súd v ods. 45.
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia iba pro forma uvádza, že k postúpeniu práv a povinností zo
strany žalovanej na tretiu osobu nedošlo, avšak reálnym porušením povinností zo strany žalovanej
sa extrémne formalisticky ani nezaoberá, hoci je zjavné, že k reálnemu - hoci zrejme neplatnému
postúpeniu bez súhlasu právneho predchodcu žalobcu, resp. i žalobcu došlo v rozpore s leasingovými

podmienkami.
Preto žalobca napádané rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, neprimerane formalistické,
nepresvedčivé, neúplné a arbitrárne.39. Dovolateľ preto navrhol, aby dovolací súd napádané rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň dovolateľ požiadal o náhradu trov dovolacieho konania.

40. Žalovaná vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedla, že považuje napádané rozhodnutie Krajského
súdu v Trenčíne za vecne správne a dostatočne odôvodnené. Argumentácia dovolateľky je podľa
žalovanej založená porušením práva na spravodlivý súdny proces tým, že jej nebola daná možnosť sa
zúčastniť na vyhlásení rozsudku, pretože jej nebolo doručené kde a kedy sa toto vyhlásenie rozsudku
koná. K uvedenému chce žalovaná poukázať na skutočnosť, že právnemu zástupcovi žalobkyne bol

sprístupnený elektronický spis a aj výzva odvolacieho súdu k vyjadreniu sa k použitiu ustanovenia § 3
ods. 1 a 2 OZ. Dňa 14. októbra 2024 zaslala dovolateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
vyjadrenie sa k výzve Krajského súdu v Trenčíne, preto mal podľa názoru žalovanej odvolací súd
dostatok argumentácie z oboch strán sporu, aby vo veci rozhodol aj bez nariadenia pojednávania.

41. K argumentácii dovolateľky ohľadom § 3 ods. 1 a 2 OZ žalovaná dodala, že po celú dobu konania

teda (15 rokov) tvrdila, že sa voči nej konalo nekalo. To, že právny záver odvolacieho súdu nie je
podľa predstáv dovolateľky správny a tým je porušené jej právo na spravodlivý súdny proces, nie
je dôvodné. Žalovaná je názoru, že presne a detailne uviedla, akým spôsobom uzatvárala zmluvu s
dovolateľkou, nevidí preto dôvod sa k tomuto postupu dookola vyjadrovať. Všetky vyjadrenia, či už
písomné alebo na pojednávaniach sa nachádzajú v spise. Odvolací súd preto podľa názoru žalovanej

žiadnym spôsobom nevykonal nové dokazovanie, zaoberal sa iba vytýkanou námietkou dovolacieho
súdu „testu proporcionality“.

42. Na základe uvedeného má za to žalovaná, že dovolateľka nemohla byť zaskočená prekvapivým
rozhodnutím odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiada dovolací súd, aby rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra 2024, č. k. 8Co/48/2023 550, v spojení s jeho uznesením z
11. februára 2025, č. k. 8Co/48/2023-575 ako vecne správny potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov
konania v celom rozsahu.

43. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania.

44. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

45. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,

že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či
sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu. V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať

o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (rovnako aj I. ÚS
438/2017).

46. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, keďže má za to, že
postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

47. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.48. Podľa § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada (ods. 2).

49. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napádanej časti jeho II. výroku zmenený. Z tohto dôvodu
je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné podľa § 420 CSP, pretože ide o rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí.

50. Dovolateľ vadu vyvodzovanú v zmysle z ustanovenia § 420 písm. f) CSP videl dovolateľ v tom, že
napadnuté rozhodnutie je nedôkladne odôvodnené, zmätočné a prekvapivé; odvolací súd rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a bez upovedomenia o verejnom vyhlásení rozhodnutia.

51. Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP sú
zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Právo na spravodlivý súdny proces
predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou

súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov. Vyššie citované
ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera
porušenia procesných práv strany, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nadobudla
značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením
práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný

postup súdu, spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú
zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie
procesných práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

52. Dovolateľ prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP prioritne vyvodzuje z toho, že

upovedomenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku mu nebolo doručené na e-mailovú
adresu.

53. Podľa § 219 ods. 3 CSP platí, že vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, oznámi súd miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na

webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana
požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

54. V danom prípade advokát žalobcu doručil 1. októbra 2024 prostredníctvom jeho elektronickej
schránky Krajskému súdu v Trenčíne, ako odvolaciemu súdu, v predmetnej právnej veci okrem iného

aj oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia žalobcu, v ktorom v rámci v zhode s § 219 ods. 3 CSP
požiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami, a to
do elektronickej schránky jeho advokáta (č. l. 518 - 519). V spise sa ale nenachádza záznam, ktorý
by nasvedčoval tomu, že odvolací súd žiadosť žalobcu, resp. dovolateľa vzal na zreteľ a v dôsledku
toho postupoval podľa § 219 ods. 3 CSP. Odvolací súd síce oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na

úradnej tabuli a na webovej stránke súdu, avšak o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku -
ako tomu nasvedčuje obsah spisu na č. l. 546 s 547 - neupovedomil však právneho zástupcu žalobcu
elektronickými prostriedkami. Odvolací súd týmto verejne vyhlásil dovolaním napádaný rozsudok, a to
bez toho, aby advokátovi žalobcu oznámil miesto a čas jeho verejného vyhlásenia.

55. Najvyšší súd vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad sp. zn. 3Cdo/179/2010, 3Cdo/236/2010,
7Cdo/38/2012) poukázal na ústavnoprávny a procesnoprávny rozmer verejného vyhlásenia rozsudku
a uviedol, že ak odvolací súd nerešpektuje predpoklady a zásady, za ktorých sa v súlade s právnym
poriadkom verejne vyhlasuje rozsudok, odníma účastníkovi konania (strane) možnosť pred súdom
konať. V niektorých ďalších rozhodnutiach išiel s argumentáciou ďalej a konkretizoval, že k vade tejto

povahy dochádza tiež vtedy, keď odvolací súd v rozpore s ustanovením § 214 ods. 3 OSP o mieste a
čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomí elektronickými prostriedkami účastníka, ktorý podľa
§ 45 ods. 4 OSP požiadal o také doručovanie písomností (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 5Cdo/227/2013 a 7Cdo/192/2013).56. Vyššie uvedené právne závery, súladné so závermi obsiahnutými medziiným v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/714/2015 (neskôr publikovanom ako judikát R 9/2016), zastáva dovolací súd aj v preskúmavanej

veci a konštatuje, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nerešpektoval § 219 ods. 3 CSP došlo k
porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivý súdny proces je totiž jedným zo
základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a
princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom, čo v danom prípade naplnené nebolo, keďže obsah spisu svedčí
o porušení zákonného postupu súdu voči strane sporu (žalobcovi) vrátane procesného postupu súdu
podľa § 219 ods. 3 CSP vo väzbe na § 470 ods. l a 2 CSP odvolacím súdom.

57. V tejto súvislosti poukazuje najvyšší súd aj na rozhodnutie č. k. II. ÚS 43/2020-48 z 26. mája
2020, ktorý k aplikácii ust. § 219 ods. 3 CSP uviedol, že už v náleze sp. zn. II. ÚS 76/97 z 22. apríla

1998 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 25/98)
ústavný súd konštatoval, že „možnosť súdu rozhodnúť o žalobe bez nariadenia pojednávania daná
ustanovením § 250f Občianskeho súdneho poriadku neznamená, že súd nemusí o vyhlásení rozsudku
upovedomiť účastníkov konania. Účastník konania má právo byť prítomný na vyhlásení rozsudku súdu
a len on sa môže rozhodnúť, či sa tohto zasadnutia zúčastní alebo nezúčastní.“ Týmto ústavný súd v

hore označenom konaní vyhodnotil postup krajského súdu pri nesplnení zákonnej povinnosti uloženej
ust. § 219 ods. 3 CSP, ako ústavne neakceptovateľný.

58. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalobca dôvodne namietal, že v konaní pred odvolacím
súdomdošloajkvadezmätočnostiuvedenejvustanovení§420písm.f)CSP,atoajvrozsahuporušenia

jeho práva plynúceho z ust. § 219 ods. 3 CSP.

59. Dovolateľ vzhliadol ďalšiu vadu v nezopakovaní, nedoplnení dokazovania odvolacím súdom na
pojednávaní a porušení viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie.
Podľa dovolateľa ust. § 3 OZ bolo pri doterajšom rozhodovaní veci použité, vzhľadom k čomu na

vec nebolo možné a ani potrebné vo vzťahu k nemu uplatniť § 382 CSP, tak ako učinil odvolací súd.
Tým procesným postupom však podľa dovolateľa odvolací súd zaťažil svoje konanie a rozhodovanie
prekvapivým a neočakávaným.

60. V zmysle § 382 CSP, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne

záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

61.Vyššiecitovanéustanoveniemápredísťvydávaniutzv.prekvapivýchrozhodnutí,vychádzazprincípu
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu,

osobitne princípu právnej istoty.

62. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo
veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti
týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať

sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych
záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné.

63. Posúdenie, cˇi v danom prípade ide o prekvapivé rozhodnutie, bude vždy závisietˇ od konkrétnych
skutkových okolností. Iba odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia aplikovaného na

zhodnýskutkovýstavnemôžespôsobitˇprekvapivostˇnapadnutéhorozhodnutia(NálezÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky cˇ. k. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020).

64. Dovolací súd zisťuje, že oba konajúce súdy nižších inštancií vychádzali pri právnom posudzovaní
z totožných ustanovení právnych predpisov. Táto okolnosť nespôsobuje prekvapivosť napadnutého

rozhodnutia, a to ani v kontexte tu prítomných skutkových okolností, kedy rozhodol súd prvej inštancie v
intenciách predchádzajúceho kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu, hoci napadnutým rozhodnutím
došlo k zmene výroku II. rozhodnutia súdu prvej inštancie.65. Týmto je možné konštatovať, že ak odvolací súd po vrátení veci v rámci procesného postupu podľa
§ 382 CSP vyzval sporové strany na to, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 3 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v súvislosti s uzatváraním zmluvy o finančnom leasingu č. 9870666 zo dňa 23.

apríla 2008, tak učinil zrejme z opatrnosti, nad rámec procesnej úpravy, keďže ako odvolací súd, tak aj
súd prvej inštancie pri svojich rozhodnutiach ustanovenie § 3 OZ už aplikovali. Napokon aj dovolateľ v
tejto súvislosti uviedol, že ustanovenie § 3 OZ mu bolo pri konaní a rozhodovaní súdov už známe, preto
ak konajúci odvolací súd postupoval podľa § 382 CSP, takýmto postupom odvolací súd nemohol zaťažiť
svoje konanie a rozhodovanie prekvapivým a neočakávaným.

66. Dovolací súd ďalej uvádza, že podľa § 385 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania odvolací súd nariadi
pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý
verejný záujem.

67. K otázke viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie existuje

aj ustálená judikatúra, v zmysle ktorej: I. Predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom
rozsahu odvolacím súdom (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 7. septembra 2010, sp. zn.
5Cdo/131/2009); II. Odvolací súd musí zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie, ak vykonané

dôkazy mali byť podľa názoru druhoinštančného súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred
súdom prvej inštancie (viď napr. nález Ústavného súdu SR z 9. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 506/2013);
III. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť
skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimku z tejto
zásady predstavuje prípad, v ktorom odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje. Urobí

tak v prípade, ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je potrebné
nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv strán sporu.
Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových záverov
ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa zopakujú

dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 20. júna 2018, sp. zn. 2Obdo/33/2017).

68. V prejednávanom spore odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo
veci vyhlásil 30. októbra 2024 verejne rozsudok (zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku na č. l. 549

spisu), ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti jeho výroku II. Odvolací súd tak vo veci
nezopakoval ani nedoplnil dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, preto bol odvolací súd pri
prejednaní odvolania viazaný skutkovým stavom tak, ako ho na základe vykonaného dokazovania ustálil
súd prvej inštancie.

69. Dovolací súd zisťuje, že odvolací súd svojim procesným postupom, kedy zmenil rozhodnutie súdu
prvej inštancie, nevyhodnocoval také dôkazy, ktoré by neboli skúmané už v skoršom konaní. Preto nie
je možné priznať účinok tej dovolacej námietke žalobcu, že by sa v odvolacom konaní odvolací súd
odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v takej miere, že bol povinný za účelom
zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) nariadiť odvolacie pojednávanie (§ 385

ods.1CSP)aprípadnevyhodnocovaťnovédôkazy,čizistenédôkazyinak.Týmtoprocesnýmpostupom,
odvolací súd neznemožnil žalobcovi realizáciu jemu patriacich procesných práv, čím nemohlo ani dôjsť
do zásahu procesných práv žalobcu s následkom porušenia práva na spravodlivý proces.

70. V súvislosti s vyššie uvedenou námietkou o nezopakovaní dokazovania, ako aj s nedostatočným

odôvodnením napadnutého rozsudku dovolací súd uvádza, že odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zdôraznil, že je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 455 CSP a
svoje skúmanie zameral na test tzv. proporcionality vo vzťahu k námietke žalovanej o nerovnosti práv
a povinností v spotrebiteľskej zmluve pre výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, resp. značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd

dodal, že žalovaná ako spotrebiteľka nemala možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a
všeobecných obchodných podmienok, nakoľko ich pripravil dodávateľ, pričom s ohľadom na nepomer
vo vyjednávacej pozícii a v miere informovanosti žalovanej spotrebiteľky ako slabšej zmluvnej strany
(žalovaná v čase uzatvorenia zmluvy 21-ročná, nezamestnaná a nemajetná) je zrejmé, že sa len ťažkomohla domôcť zmeny vopred pripravených rozsiahlych a pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie
náročných ustanovení všeobecných podmienok finančného leasingu.

71. Z tohto dôvodu existuje podľa krajského súdu nezanedbateľné riziko, že sa žalovaná ako
spotrebiteľka zaviazala k splneniu povinností, ktorých si v čase uzavretia zmluvy nebola vedomá a pri
znalosti ktorých by k uzavretiu zmluvy nepristúpila, navyše, keď výška sporných nákladov nie je uvedená
transparentne. Ide o bližšie nešpecifikované a nejednoznačné náklady, ktoré žalovanej ako spotrebiteľke
neboli pri uzatváraní zmluvy vysvetlené a ktorých obsah nie je možné pri uzatváraní zmluvy ustáliť. Viažu

sa k dátumu odpredaja predmetu leasingu, ktorý žalovaná nemohla ovplyvniť, pričom žalobcu nič nenúti
minimalizovať náklady za zadržanie vozidla, jeho uskladnenie, parkovanie, prípadný prevoz, resp. aby
čo najrýchlejšie predal predmet leasingu za čo najvyššiu cenu.

72. Krajský súd v Trenčíne konštatoval, že je v rozpore s dobrými mravmi žiadať od žalovanej rozdiel
medzi zostatkom istiny ku dňu odobratia predmetu leasingu a ceny, za ktorú žalobca auto odpredal,

pričom táto bola nižšia než skutočná hodnota, resp. súčet leasingových splátok, ktoré by bola povinná
žalovaná platiť, ak by zmluvný vzťah trval. Vzhľadom na všetky východiská uvedené odvolacím súdom,
a to zákonnú úpravu a judikatúru SD ÉU, nemohli v súdenej veci posudzované zmluvné podmienky v
teste proporcionality obstáť.

73. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k názoru, že v posudzovanej veci odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nie je nedostatočné a nepreskúmateľné, pretože spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho
II. výroku. Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom vyjadril skutkové zistenia, ako aj právne zhodnotenie

sporovej právnej veci.

74. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je podľa
ustanovenia § 420 písm. f) CSP prípustné a zároveň sčasti ohľadom porušenia ust. § 219 ods. 3
CSP dôvodné, a teda je potrebné rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 30. októbra 2024, č. k.

4Co/15/2009-550 v znení opravného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne z 11. februára 2025, č. k.
4Co/15/2009-575 zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie (ustanovenie § 449 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 450 CSP).

75. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho

konania (§ 453 ods. 3 CSP).

76. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.