Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. september 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-6S/16/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200172
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200172.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Darákovej a členov

senátuJUDr.PavlaTkáčaaMgr.Bc.MariánaHaladeja(sudcuspravodajcu),vprávnejvecižalobcu:K.B.
FRUTOS s.r.o., so sídlom Jilemnického 1, 080 01 Prešov, Slovenská republika, IČO: 31679129, právne
zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, so sídlom Gelnická 33, Košice, Slovenská republika, IČO:
11993448, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 971
01 Banská Bystrica, Slovenská republika, IČO: 42 499 500 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. 100502459/2021 zo dňa 29. marca 2021, vo veci priznania úroku z nadmerného odpočtu a jemu
predchádzajúceho administratívneho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100502459/2021
zo dňa 29. marca 2021, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov,
č. 100023495/2021 zo dňa 08. januára 2021 a vec vracia Daňovému úradu Prešov, na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 12.04.2021, doručenej dňa 12.04.2021 pôvodne Krajskému súdu
v Prešove (ďalej aj „pôvodný správny súd“), sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
č. 100502459/2021 zo dňa 29.03.2021, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Prešov (ďalej aj „správca dane“) č. 10023495/2021 zo dňa 08.01.2021 (ďalej aj
„prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) žalobcovi priznaný úrok zo
zadržaného nadmerného odpočtu v sume 28 785,40 EUR zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo
výške 270 965,22 EUR za zdaňovacie obdobie marec 2011. Žalobca žiadal, aby súd zároveň zrušil aj
rozhodnutie správcu dane, vec vrátil správcovi dane a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Súčinnosťouod01.06.2023začalsvojučinnosťSprávnysúdvKošiciach(ďalejaj„správnysúd“alebo
„súd“). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v
Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci
príslušný Správny súd v Košiciach a podľa rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho
znení účinnom od 01.06.2023, bolo konanie pridelené dňom 20.06.2023 senátu správneho súdu „6S.“

a rozhodol v zákonnom zložení senátu v zmysle platného rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach.

Administratívne konanie3. Správny súd pre objasnenie celého konania, stručne uviedol priebeh daňovej kontroly a následných
rozhodnutí vo vzťahu k žalobcovi, teda rozhodnutí na podklade ktorých bolo vydané preskúmavané
rozhodnutie. Správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na

vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011, ktorú začal dňa 20.06.2011.
Správca dane rozhodnutím č. 9701401/5/3731059/2014 určil rozdiel dane vo sume 270 965,22 EUR,
žalobca voči rozhodnutiu podal odvolanie a žalovaný predmetné rozhodnutie potvrdil rozhodnutím
č. 1100305/1/519180/2014/5057. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorú
pôvodný správny súd rozsudkom sp.zn. 1S/71/2014 zamietol. Predmetný rozsudok, ako i vyššie

uvedené rozhodnutie žalovaného boli zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžf/1/2016.
Žalovaný rozhodnutím č. 101661387/2018 zrušil rozhodnutie správcu dane a zaviazal správcu
dane zastaviť konanie vo veci určenia dane z pridanej hodnoty. Správca dane rozhodnutím číslo
10182075/2018 zo dňa 14.09.2018 zastavil konanie a rozdiel na DPH vo výške 270965,22 € vrátil
žalobcovi dňa 21.09.2018.

4. Žalobca žiadosťou zo dňa 08.10.2018 požiadal správcu dane o vydanie rozhodnutia o úroku
z omeškania zo zadržaného nadmerného odpočtu. V žiadosti poukázal na § 165 ods. 7 zákona č.
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisov(ďalejlen„daňovýporiadok“),zktoréhovyplýva,žeúrokzomeškaniasaposudzuje
podľa sankčného úroku, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa § 35b ods. 5 až ods. 7 zákona č.

511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov v znení účinnom k 20.06.2011 (ďalej len „pôvodný zákon o správe daní a poplatkov
“).

5. Správca dane podaním zo dňa 12.11.2018 oznámil žalobcovi s poukazom na ustanovenie zákona

daňového poriadku, že nebolo možné vyhovieť žalobcovi a priznať žalobcovi úrok zo zadržaného
nadmerného odpočtu.

6. Žalobca voči uvedenému oznámeniu podal správnu žalobu, o ktorej pôvodný správny súd rozsudkom
sp.zn. 6S/2/2019zodňa06.10.2020rozhodoltak,žezrušiloznámeniesprávcu danezodňa12.11.2018.

7. Správca dane rozhodnutím č. 10023495/2021 zo dňa 08.01.2021 žalobcovi priznal úrok
z nadmerného odpočtu v sume 28785,40EUR zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške
270965,22EURzazdaňovacieobdobiemarec2011.Vrozhodnutísprávcadanesaopieralo §79aods.1
zákona o DPH, na základe ktorého určil počiatočný deň nároku z nadmerného odpočtu a to 25.12.2011,

teda deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúce po uplynutí lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu. Úrok z omeškania určil vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskej centrálnej banky platnej v prvý deň kalendárneho roku, za ktorý sa úrok počíta, pričom
ak nedosahuje hodnotu 1,5 % použije sa ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Správca dane
v rozhodnutí zistil, že dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej

vprvýchkalendárnychdňochrokov2014-2018nedosahovalahodnotu1,5%,pretozauvedenéobdobia
sa použila základná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úroková sadzba za obdobie rokov 2011, 2012 sa
určila vo výške 2 %, úroková sadzba v roku 2013 sa určila vo výške 1,5 %. Na základe matematickej
operácie súčinu hodnôt sumy nadmerného odpočtu x základnej úrokovej sadzby (určenej v %) x
počet dní zadržaného nadmerného odpočtu v danom roku /365 ( respektíve 366), bol určený úrok

z nadmerného odpočtu, ktorý po súčte a zaokrúhlení predstavoval sumu 28 785,40EUR.

8. Žalobca voči uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie zo dňa 29.01.2021, v ktorom rozhodnutie
správcu dane považoval za nezákonné, pretože nebol aplikovaný správny predpis a rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia. Žalobca sa nestotožnil s aplikáciou § 79a zákona

o DPH, ktorý je možné použiť len počas daňovej kontroly a nie je možné aplikovať závery uvedené
v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6S/2/2019 ako aj zjednocujúceho stanovisko Najvyššieho
súdu SR sp.zn. snj 36/2019, pretože toto je možné uplatniť iba v prípade daňovej kontroly, ktorá
sa skončila bez nálezu. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžfk/41/2018
zo dňa 30.07.2019, ktorý sa rozoberal nejasnosťou právnej úpravy a možnosťou jej interpretácie, pričom

súd zdôraznil, že daňový poriadok neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa pôvodného zákona
o správe daní a poplatkov a preto zmenou právnej úpravy nemalo dôjsť k negatívnemu zásahu do práv
daňového subjektu. Žalobca mal za to, že v prípade neoprávnene zadržaných peňažných prostriedkov
daňového subjektu sa mal podľa § 165 ods. 1 daňového poriadku použiť úrok vo výške štvornásobkuzákladnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, pričom štvornásobok základnej úrokovej sadzby,
ak nedosahuje hodnotu 15 %, má sa pri výpočte použiť hodnota 15%. Ďalej považoval za nevyhnutné
zdôrazniť, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu mal podľa žalobcu vzniknúť už k 25.04.2011.

9. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 29.03.2021 rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu
zamietol. Žalovaný vo svojom rozhodnutí sa opieral o závery uvedené v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ
č. C-120/15 kovozber, v ktorom konštatoval, že správca dane bol povinný v predmetnej veci rozhodnúť
onárokunanáhraduzadržiavanéhonadmernéhoodpočtupodľaustanovenia§79aspojení85kezákona

o DPH na základe, ktorého mal žalobca nárok na úrok z nadmerného odpočtu bez ohľadu na to,
či sa kontrola skončila do 31.12.2016, inak povedané absencia zákonnej úpravy na určenie úroku
z nadmerného odpočtu sa podľa uvedeného rozhodnutia súdneho dvora mala uplatňovať aj na daňové
kontroly, ktoré sa skončili pred novelou daňového poriadku a zavedením inštitútu úroku z omeškania
(novela daňového poriadku bola účinná až od 01.01.2017). Žalovaný na druhej strane uviedol,
že zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa

judikatúry súdneho dvora oprávnené a legitímne, pretože slúži na preverenie skutočnosti pre správne
určenie dane a odhaľovanie daňových podvodov, na druhej strane vychádzal zo zásady daňovej
neutrality a táto mala rešpektovať výšku kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu po dobu
trvania kontroly a nemôže daňový subjekt počas výkonu daňovej kontroly ekonomicky znevýhodňovať,
na druhej strane nemôže výkonom daňovej kontroly v spojení so zadržaním nadmerného počtu odpočtu

priniesť daňovému subjektu ekonomickú výhodu, preto považoval priznanie úroku vo výške ako uvádzal
žalobca za nesprávnu.

Konanie pred správnym súdom

10. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobca podal správnu žalobu zo dňa 12.04.2021, v ktorej
podobne ako v podanom odvolaní namietal porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia a nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov. Žalobca podobne ako v podanom odvolaní poukázal na arbitrárnosť rozhodnutí,
keď ustanovenie § 79a zákona o DPH upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu len počas

daňovej kontroly, navyše počas daňovej kontroly, ktorá skončila bez zistenia nezákonných skutočnosti.
Žalovaný, podľa názoru žalobcu nerozlišoval jednotlivé inštitúty daňového práva, kedy je uvedený nárok
podľa § 79a zákona o DPH a § 156 v spojení s § 165 ods. 1 a ods. 7 daňového poriadku, pričom
tieto inštitúty nie je možné zamieňať. Žalobca v podanej žalobe taktiež namietal, že mu žalovaný nedal
odpoveď, prečo vznikol nárok na vrátenie odpočtu DPH od 25.12.2011, ale nevznikol už skôr napr.

k 25.04.2011. V podanej správnej žalobe poukázal na inštitút, ktorý bol uvedený v pôvodnom zákone
o správe daní a poplatkov, ktorý postihoval aj správcu dane za neoprávnene zadržiavané peňažné
prostriedky, tak aby práva a povinnosti daňového subjektu a správcu dane mali porovnateľné postavenie
ako v iných krajinách Európskej únie. Mal za to, že sadzba úroku za zadržaný nadmerný odpočet
by mala byť koncipovaná podobne ako úrok z omeškania vo výške štvornásobku základnej úrokovej

sadzby ECB, minimálne však vo výške 15 %. Žalovaný sa podľa žalobcu taktiež nevyjadril k namietanej
retroaktivite starej a novej normy, kedy má byť zachovaný princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli
v minulosti, a z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázkou ochrana nadobudnutých
práv, ktoré by sa nemali neskoršou právnou normou rušiť alebo zhoršovať, ale len zlepšovať. V žalobe
odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžfk/41/2018, v ktorom zdôraznil, že ak dôjde

k stretu právnych úprav, žalobca by mal mať garantovaný úrok vo forme sankčného úroku podľa § 35b
pôvodného zákona o správe daní a poplatku a určenie sadzby úroku, tak ako ho určil správca dane je
v rozpore s nálezmi Ústavného súdu SR.

11. Žalovaný sa podaním zo dňa 05.08.2021 vyjadril k podanej žalobe tak, že s podanou žalobou

nesúhlasil, rozhodnutie považoval za zákonné a navrhol žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení
trval na svojich záveroch, že správca dane postupoval správne a zákonne, keď aplikoval príslušné
ustanovenia zákona o DPH. Odkazom na uznesenie súdneho dvora vo veci s poukazom na uznesenie
súdneho dvora vo veci C- 120/15 kovozber sa fakticky vysporiadal so žalobnými námietkami. Žalovaný
zdôraznil, že daňová kontrola sa začala 20.06.2011 a protokol podľa pôvodného zákona o správe

daní a poplatkov bol doručený žalobcovi dňa 04.07.2013. Podľa žalovaného skutočnosť, že dôvodom
nezákonnosti rozhodnutia bolo použitie nezákonného dôkazu a to protokolu z daňovej kontroly u ktorého
došlo k prekročeniu maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly. Žalovaný opätovne poukázal na zásadu
daňovej neutrality, ktorá by mala rešpektovať aj výšku kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtupočas trvania daňovej kontroly, nemôže byť ani daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky
znevýhodnený, rovnako nemôže mu výkon daňovej kontroly priniesť určitú ekonomickú výhodu,
preto považoval ustanovenie § 79a zákona o DPH v znení neskorších predpisov a jeho aplikáciu pre

priznanie úrokov za zadržaný nadmerný odpočet za dôvodnú.

12. Žalobca podal repliku zo dňa 30.08.2021, v ktorej vo vzťahu k výške sadzby za zadržaný
nadmerný odpočet uviedol, že má predstavovať sankcionovanie správcu dane a reparovanie škody
spôsobenej správcovi dane nezákonným zadržiavaním peňažných prostriedkov. Žalobca v podanej

replike zdôraznil, že je potrebné rozlišovať zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
a zadržanie nadmerného odpočtu, kedy boli tieto prostriedky zadržané neoprávnene s poukazom
na nezákonnosť daňovej kontroly ako celku. Žalobca vo svojom vyjadrení tiež zdôraznil, že tým, že došlo
k prekročeniu maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, táto trpí absolútnou neplatnosťou a nemôže
zakladaťžiadneúčinky,pretodôvodilvrátenímnadmernéhoodpočtuužod25.04.2011.Žalobcaapeloval
na rovnocennosť postavenia žalobcu a správcu dane v prípade, že dochádza k neoprávnenému

zadržiavaniu finančných prostriedkov, musí tu mať ako žalobca, tak správca dane rovnaké postavenie
a teda aj sadzba úroku by mala byť rovnaká, tak ako to bolo v pôvodnom zákone o správe daní
a poplatkov.

13. Žalovaný podal podaním zo dňa 17.09.2021 dupliku, v ktorej len zopakoval svoje závery, ktoré

uviedol v predchádzajúcich vyjadreniach a mal za to, že rozhodnutie žalovaného je správne a zákonne.

14. Žalovaný bez výzvy súdu podaním zo dňa 02.09.2025 podal podanie, v ktorom chcel dať
do pozornosti správnemu súdu aktuálny nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 152/2025 zo dňa
11.06.2025, podľa ktorého zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp.zn. Snj 36/2019, ktoré

prevzal Najvyšší správny súd SR v rozhodnutí, v ktorom bol prijatý nález, Ústavný súd SR v ňom
uviedol, že ak sa priamo aplikujú retroaktívne § 79a zákona o DPH, bez zákonného zmocnenia, len
na základe zjednocujúceho stanoviska, je ústavne neakceptovateľné a vnútroštátne orgány sú vo svojej
rozhodovacej činnosti povinné zabezpečiť plný účinok smernice so zohľadnením aktuálnej judikatúry
súdneho dvora aj napriek relevantnej absencii vnútroštátne normy. Žalobca mal zato, že podľa iného

nálezu Ústavného súdu I. ÚS 238/04, úrok zo sumy neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty sa mal posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v čase splnenia podmienok
na jeho priznanie, teda opakovane zdôrazňoval aplikáciu štvornásobnej sa základnej sadzby úrokovej
sadzby ECB, respektíve aplikácii 15 % ročne.

15. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 29.09.2025. Na tomto pojednávaní bol
prítomný právny zástupca žalobcu, žalovaný sa podaním zo dňa 26.09.2025 ospravedlnil z neúčasti
na pojednávaní a súhlasil s pojednávaním a prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Žalobca zotrval
na podanej žalobe a opakovane zdôraznil aplikáciu § 79 zákona o DPH len na obdobie počas daňovej
kontroly, uviedol, že s poukazom na nález Ústavného súdu, ktorý uviedol vo svojom podaní zo dňa

02.09.2025, ten vylučuje aplikáciu § 79a zákona o DPH, rovnako opätovne spochybnil aj obdobie,
odkedy mal byť úrok priznaný. Správny súd na pojednávaní rozhodol a žalobe vyhovel.

Relevantné právne predpisy

16. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. SSP „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa
dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

17. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu

orgánu verejnej správy.“

18. Podľa § 191 ods. 1 a 4 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd rozsudkom zruší
napadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávyaleboopatrenieorgánuverejnejsprávy,aka/bolovydané
na základe neúčinného právneho predpisu, b/ ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce
na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g/ došlok podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.„

19. Podľa § 35b ods. 5, 6, 7 pôvodného zákona o správa daní a poplatkov „(5) Rozdiel medzi
zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým
rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu.
Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel

medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom
zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým
právoplatnýmrozhodnutímpriznanývyššínároknanadmernýodpočet11ad)alebonajehoneodpočítanú
časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za
neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím
alebonovýmprávoplatnýmrozhodnutímpriznanývyššínároknavrátenieuplatnenéhovráteniadane,1b)

považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového
subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje
voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie

daňový subjekt.
(6) Správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu
podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú
výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného

zákona11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona.1b) Ak štvornásobok základnej
úrokovejsadzbyEurópskejcentrálnejbankynedosiahne15%,privýpočtesankčnéhoúrokusanamiesto
štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15
%. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového
subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku

dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď
vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného
zákona11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona,1b) do dňa,
keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom
tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky

odpíšu z účtu správcu dane.
(7) Správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa
odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane
daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje
voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného

úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt.“

20. Podľa § 165 ods. 1 daňového poriadku „Právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.“

21. Podľa § 79a ods. 1, 2, 3,4, 5, 6 zákona o DPH „(1)Ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený
do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok
z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2.

(2) Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskejcentrálnejbankyplatnejprvýdeňkalendárnehoroka,zaktorýsaúrokpočíta,aaktátoúroková
sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo
výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia
šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §

79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
(3) O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní
od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.(4) Ak nastanú skutočnosti, na základe ktorých sa vrátený nadmerný odpočet zníži alebo zruší, z úradnej
moci sa zníži alebo zruší aj úrok z nadmerného odpočtu; novým rozhodnutím sa pôvodné rozhodnutie
o priznaní úroku z nadmerného odpočtu zrušuje. Platiteľ je povinný vrátiť sumu úroku z nadmerného

odpočtu alebo jeho časť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nového rozhodnutia o znížení
alebo zrušení úroku z nadmerného odpočtu. Na vrátenie sumy úroku z nadmerného odpočtu alebo jeho
časti sa vzťahujú ustanovenia o daňovom nedoplatku podľa osobitného predpisu.33)
(5) Ak platiteľ počas daňovej kontroly nadmerného odpočtu opakovane neplnil povinnosti pri
daňovej kontrole, opakovane nepreberal písomnosti, opakovane sa bez ospravedlnenia nedostavil na

predvolanie daňového úradu alebo opakovane nebol zastihnuteľný na adrese sídla, miesta podnikania
a ani na adrese prevádzkarne, nemá nárok na úrok z nadmerného odpočtu, o čom daňový úrad vydá
rozhodnutie.“

22. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH „Ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,
odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období

s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet
alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1)

za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak
platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom,
nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za
toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej
výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné

zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.“

23. SprávnysúdvKošiciachkonajúcprimárnepodľaust.§177anasl.SSP,pozistení,žesprávnažaloba
bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie ako aj postup, ktorý
predchádzal jeho vydaniu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

24. Medzi účastníkmi konania boli sporné dve kľúčové námietky a to určenie prvého dňa, ktorý je možné
považovať za prvý deň nároku na úrok z nadmerného odpočtu, kedy žalobca tvrdil že ním je 25. 04
2011, žalovaný tento deň určil na 25.12.2011, teda deň nasledujúci po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Lehotu na vrátenie nadmerného

odpočtu určil na deň 24.06.2011. Druhou spornou námietkou bolo určenie úroku z nadmerného odpočtu,
kedy žalobca poukazoval na aplikáciu § 35b ods. 6 za pôvodného zákona o správe daní a poplatkov,
kde úroková sadzba je určená ako štvornásobok príslušnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky,
ak tento štvornásobok úrokovej sadzby nedosiahne hodnotu 15%, pri výpočte sa použije ročná úroková
sadzba vo výške 15%. Žalovaný zas s poukazom na rozsudok súdneho dvora EÚ C -120/15 vo veci

kovozber poukázal na aplikáciu § 79a v spojení s § 85ke zákona o DPH, kedy úroková sadzba je určená
ako dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v prvý deň kalendárneho
roka, ak tento nedosiahne hodnotu 1,5 % použije sa pri výpočte úrok vo výške 1,5%.

25. Vo vzťahu k námietke a to určenia výšky úrokovej sadzby zo zadržaného nadmerného odpočtu

správny súd i s poukazom na judikatúrny posun považoval za nevyhnutné zhrnúť niektoré rozhodnutia
týkajúce sa určenia úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu, ako i určenia obdobia začiatku, ktoré
sa dotýkajú problematiky a to citovaním rozhodujúcich častí rozhodnutí:

26. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019 (bod 48.) cit.: „48.

Zhodne s názorom krajského súdu najvyšší súd uvádza, že na prejednávanú vec je potrebné aplikovať
prechodné ustanovenie daňového poriadku - § 165 ods. 1, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri
správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Právnym úkonom je v tejto
veci platobný výmer z 29. októbra 2010 a účinok, ktorý mal tento právny úkon spôsobiť, bol sankčný
úrok (za splnenia ostatných podmienok ustanovených v § 35b ods. 5 a 6 zákona č. 511/1992 Zb.). Pokiaľ

nová právna úprava (daňový poriadok) neobsahuje ekvivalent sankčného úroku podľa § 35b ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. ani nedefinuje neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, ako ich stanovuje
§ 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., a sťažovateľ tvrdí, že nie je možné o nároku žalobcu na sankčný
úrok rozhodnúť podľa daňového poriadku, potom je potrebné, aby v súlade so záväzným pravidlomustanoveným v § 165 ods. 1 daňového poriadku postupoval podľa skoršej právnej úpravy - zákona č.
511/1992 Zb. Je vylúčené, aby v dôsledku nejasnej právnej situácie spôsobenej zmenou právnej úpravy
bolo negatívne zasiahnuté do subjektívnych práv daňového subjektu.“

27. Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 cit.: „Ustanovenie § 79a
zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za
zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods.
3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok).
Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety
druhejzákonač.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníúčinnomod1.januára2017(Prechodné
ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak
daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola
skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s

uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s
účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy
povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“

28. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 4Sžfk/52/2020 zo dňa 28.03.2024 (body 46.,

47. ) cit.: „46. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že v predmetnej veci bola nateraz ustálená existencia
nároku žalobkyne na úrok podľa § 79a a nasl. zákona o DPH. V ďalšom procesnom postupe bude úlohou
žalovaného o tomto nároku rozhodnúť a tento nárok podľa príslušnej právnej úpravy vyčísliť.
47. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že zatiaľ čo sa jeho rozhodovacia činnosť ustálila v
právnom názore, že aj v prípade daňových kontrol začatých pred 1. januárom 2017 ako aj daňových

kontrol skončených do 31. decembra 2016 vzniká nárok na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a a nasl. zákona o DPH, rozhodovacia činnosť Súdneho
dvora Európskej únie nastolila aj ďalšie otázky týkajúce sa súladnosti niektorých čiastkových úprav
obsiahnutých v § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH (kedy, v akej výške a za aké obdobie vzniká nárok
na náhradu (úrok) za zadržanie nadmerného odpočtu) s únijným právom. Práve v súvislosti s týmito

otázkami senát 8S kasačného súdu inicioval konanie a rozhodovanie veľkého senátu podľa § 22 ods. 1
písm. a) SSP vo veci sp. zn. 2 Sžfk 42/2020 uznesením zo dňa 28. marca 2024. S ohľadom na (i) celkovú
dĺžku konania a (ii) skutočnosť, že v predmetnej veci sa posudzoval vznik nároku žalobkyne na náhradu,
nie však ešte jeho výška, kasačný súd nepočkal s rozhodnutím tejto veci na rozhodnutie veľkého senátu.
Výsledok konania pred veľkým senátom v predmetnej veci však bude pre sťažovateľa v ďalšom konaní

rozhodujúci z hľadiska určenia sumy nároku žalobkyne, preto by sa s ním mal oboznámiť.“

29. Právne závery uvedené v rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn.
19SVs/2/2024 zo dňa 26.03.2025 cit.: “ 56. Hoci iné senáty kasačného súdu v obdobných veciach
ako je súdená vec dospeli k iným záverom ako je výklad prezentovaný v tomto rozsudku, dôležitou

skutočnosťou je to, že veľký senát uskutočnil práve vyššie uvedený komplexný výklad súvisiacej
právnej úpravy (vzhľadom na systematiku Daňového poriadku a správy daní, pri uplatnení legitímnych
výkladových metód - historického, gramatického, systematického a teleologického výkladu), a to v
rozsahu, ktorý presahuje jazykovú interpretáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku, keď bez
ďalšieho nevidel dôvod tieto skoršie výklady akceptovať ani cez prizmu právnej istoty (k tomu pozri

aj body 35 - 37 tohto rozsudku). Vzhľadom na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in
dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré nachádza svoje uplatnenie spravidla až potom, čo iné
výkladovémetódynevedúkuspokojivémuvýsledku.Skôrakosúdpristúpikrozhodnutiuveciprihliadajúc
na zásadu in dubio mitius, musí plnohodnotne vyčerpať všetky štandardné výkladové metódy výkladu
právnej úpravy a len v prípade, ak tieto nevedú k možnosti ustálenia jej obsahu, je dôvodné v rámci

rozhodovania vo veci uplatniť výklad preferujúci vyššiu mieru ochrany základných práv a slobôd, t.
j. neurčitosť právnej úpravy vykladať v neprospech normotvorcu/verejnej moci. Predmetná zásada
však nemôže byť základom a ani dôvodom pre rezignáciu zo strany súdu na uskutočnenie takéhoto
komplexného výkladu a ani pri prípadnej neurčitosti právnej úpravy, nie je možné konštatovať, že táto
existuje, a preto je bez ďalšieho nevyhnutné uplatniť zásadu in dubio mitius (porov. v tomto smere napr.

uznesenie sp. zn. 4Sfk/18/2022, rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2020, C-401/18, Herst, ods. 60;
podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až 209). Ako však vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, veľký
senát pre svoj záver využil štandardné výkladové metódy, pričom tento jeho postup vo svojej podstate
vylúčil možnosť oprieť sa v rámci rozhodovania tohto sporu o zásadu in dubio mitius, keď je zrejmé, že prištandardných metódach výkladu bolo možné súvisiacu právnu úpravu interpretovať tak ako to vyplýva
z tohto rozsudku. Skutočnosť, že tento výklad je iný ako bol doterajší výklad, sama osebe nevyvoláva
stav prípadnej neurčitosti právnej úpravy, ktorý by mal byť kompenzovaný potrebou aplikácie zásady

in dubio mitius.
58. Len na doplnenie veľký senát uvádza, že hoci otázka vzniku nároku žalobcu na sankčný úrok podľa
§ 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nebola predmetom kasačnej sťažnosti, v súvislosti s touto
právnou otázkou veľký senát v plnom rozsahu odkazuje na už ustálené právne závery Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 ako aj napr. na

rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/52/2020 zo dňa 28. marca
2024.
59. Na záver veľký senát konštatuje, že si je vedomý dôsledku, že v súlade s prijatým právnym záverom
žalobca nebude mať nárok na odškodnenie straty hodnoty zadržiavaných finančných prostriedkov
formou úroku z omeškania za dobu, po ktorú sťažovateľ viedol daňové konanie (približne 3 roky) so
zadržanými finančnými prostriedkami žalobcu (približne 1 rok) aj po uplynutí prekluzívnej lehoty na

vyrubenie dane. Namiesto snahy o prelomenie jasného textu ustanovení § 79 ods. 2 a 3 Daňového
poriadku, právny poriadok umožňuje uplatniť nároky na náhradu škody vyplývajúce z nesprávneho
úradnéhopostupusťažovateľanazákladezákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“

30. Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 152/2025 zo dňa 11.06.2025 , právna veta cit.: „Prístup
najvyššieho súdu zvolený na účely zabezpečenia súladu aplikačnej praxe s právom Európskej únie,
spočívajúci v odmietnutí aplikovať právnu normu vnútroštátneho práva, ktorá je zjavne v rozpore
so smernicou a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, považuje ústavný súd za správny a
ústavne akceptovateľný na úrovni zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu, ako aj rozhodovania v

individuálnej veci všeobecným súdom. Úlohou vnútroštátnych orgánov aplikujúcich právo je zabezpečiť
plný účinok smernice a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a na tento účel prijať efektívne
opatrenia, v prípade potreby aj odmietnutie aplikácie vnútroštátnej zákonnej normy odporujúcej
európskej smernici (k zrušujúcemu rozhodnmuiu 1Sžfk/4/2021 z 27. marca 2024).“
A rovnako pre úplnosť správny súd zdôrazňuje bod 37 vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR

„37. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že ak bola daňová kontrola v jednotlivom prípade
skončená v primeranej lehote, úrok zdaniteľnej osobe za túto primeranú dobu neprináleží. Ak však
daňová kontrola presiahla lehotu, ktorá je nevyhnutne potrebná na jej riadne vykonanie, potom má
zdaniteľná osoba nárok na úrok odo dňa presahujúceho lehotu, ktorá by bola nevyhnutne potrebná na
výkon daňovej kontroly v danej veci (podľa náročnosti veci, napr. počet zdaniteľných obchodov, potreba

medzinárodnejvýmenyinformácií,aktivita,kontaktnosťapočetsvedkovapod.).Jenasprávnychsúdoch
posúdiť primeranosť v jednotlivých prípadoch. Vzhľadom na rovnosť v právach adresátov právnych
noriem a predvídateľnosť rozhodnutí správnych orgánov je však žiaduce, aby rovnaké prípady boli
posudzované rovnako a nedochádzalo k svojvôli pri určovaní primeranosti lehoty, a to pri zohľadnení
priliehavej judikatúry Súdneho dvora podľa skutkového a právneho stavu vecí. Toto hodnotenie musí

byť náležite odôvodnené tak, aby zodpovedalo požiadavkám preskúmateľnosti použitých úvah na úrovni
správneho súdu.“

31. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21.07.2025 (body
52,53,54,63)

52. Ustanovenie § 79a ods. 2 zákona o DPH vo vzťahu k vráteniu nadmerného odpočtu ako začiatok
úročenia pri jeho zadržaní v súvislosti s výkonom daňovej kontroly stanovuje uplynutie šiestich mesiacov
odo dňa, kedy malo dôjsť k vráteniu nadmerného odpočtu. Uvedená právna úprava tak podľa názoru
kasačného súdu nezodpovedá kritériám nastaveným Súdnym dvorom EÚ, ktorý už samotnú lehotu
šiestich mesiacov od podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný

odpočet DPH vznikol, nepovažuje za primeranú (bod 26 rozhodnutia Kovozber a tiež bod 27 a 33
rozhodnutia A. B.). Na strane druhej ale Súdny dvor EÚ hovorí, že lehota na vrátenie nadmerného
odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo
nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je
nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly (vec Enel Maritsa Iztok 3 AD bod 53, vec ZSE

Elektrárne s.r.o. bod 25).
53. Kasačný súd preto sumarizuje, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ vyplýva jednak, že
(i) lehota pre vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania
daňovej kontroly, (ii) predĺženie na účely preverenia oprávnenia na vrátenie odpočtu DPH, s ktorým jespojený nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, však musí byť primerané (lehotu 180
dní, respektíve šesť mesiacov od podania daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie, v ktorom
nadmerný odpočet DPH vznikol, už za primeranú nepovažuje) a (iii) v prípade, že k vráteniu nadmerného

odpočtu dôjde po uplynutí primeranej lehoty, zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa zdaniteľnej
osobenahradilifinančnéstratyzapríčinenétým,ženemohlapočasobdobia,zaktorénebolapožadovaná
suma nadmerného odpočtu DPH vrátená, s touto sumou disponovať, a to práve prostredníctvom úroku
z omeškania (vec Nidera BV C-387/16, bod 37, vec Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 z 12. mája 2011
bod 53).

54. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd zastáva názor, že právna úprava zákona o DPH,
konkrétne ustanovenie § 79a ods. 2, ktoré vznik nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu
(úrok z nadmerného odpočtu) spája s uplynutím šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí
obvyklej (60/61 dní) lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, je v tejto časti v rozpore s právom Únie,
keďže takáto lehota sa v zmysle už citovanej judikatúry považuje za neprimeranú.
63. Už z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ (bližšie body 34 až 36 tohto rozsudku) vyplýva, že výška

úroku z nadmerného odpočtu ustanovená v § 79a ods. 2 zákona o DPH ako dvojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (ďalej len „ECB“) platnej prvý deň kalendárneho roka, za
ktorý sa úrok počíta a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, je nastavená
rigidne a nevyhnutne nemusí zohľadňovať kritériá efektivity, ktoré Súdny dvor EÚ vymedzil, t. j. nemusí
vždy zohľadňovať to, čo by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť za

požičanie sumy rovnajúcej sa sume zadržaného nadmerného odpočtu. 64. Podľa názoru kasačného
súdu súčasná právna úprava úročenia zadržaného nadmerného odpočtu podľa § 79a zákona o DPH
môžebyťvrozporesozásadamiprávaÚnieakonkrétnesmerniceRadyč.2006/112/ES,atopokiaľideaj
o zákonom stanovenú výšku úrokov. Je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ sa konštantne vyjadruje,
že stanovenie sumy úrokov za zadržaný nadmerný odpočet nesmie viesť k tomu, aby bola zdaniteľná

osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú vrátením DPH, ktoré nebolo vykonané v
primeranej lehote. Ustanovenie § 79a zákona o DPH tomuto princípu nemusí vždy vyhovovať. Meradlom
pre určenie, či to tak v konkrétnom prípade bude alebo nebude, je výška základnej úrokovej sadzby
ECB v relevantnom období. Uvedené teda znamená, že ustanovenie § 79a ods. 2 zákona o DPH nie
je v rozpore s právom Únie automaticky, na rozdiel od zákonom stanovenej doby na vznik nároku na

náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu v prípade začatej daňovej kontroly

32. S poukazom na vyššie citované súdne rozhodnutia správny súd vychádzal pri svojom rozhodovaní
z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21.07.2025 a z Nálezu
Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 152/2025 zo dňa 11.06.2025, čím sa odklonil od predošlých rozhodnutí

ako je uvedené vyššie. Pri rozhodovaní však vychádzal z najnovších rozhodnutí, ktoré sa rozoberali
obdobnou problematikou.

33. Vo vzťahu k námietke určenia prvého dňa, ktorý je možné považovať, za prvý deň nároku na úrok
z nadmerného odpočtu, správny súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn.

2Sžfk/42/2020, bod 54, kedy takto zvolená lehota nie je primeraná. Na jednej strane je nepochybné,
že žalobcovi vznikol nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2011, pričom lehota na podanie
daňového priznania k DPH za mesiac marec 2011, bola určená k 25. aprílu (25. deň nasledujúceho
mesiaca), teda najneskôr na konci mesiaca apríl správca dane mohol zistiť z daňového priznania
skutočnosti nasvedčujúce vznik nadmerného odpočtu k DPH. Lehota na podanie daňového priznania

za mesiac apríl 2011 uplynula v mesiaci v mesiaci máj (25.05.). Práve v tomto mesiaci si daňový
subjekt mohol postupom podľa §79 ods. 1 odpočítať v daňovom priznaní nadmerný odpočet, ak naďalej
si žalobca nemohol odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v tomto daňovom
období, správca dane bol povinný vrátiť neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť
do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období.

Uvedené predstavuje aj technické obdobie počas ktorého môže dôjsť k vyrovnaniu DPH (nadmerný
odpočet a následná daňová povinnosť). Jednoduchým pripočítaním 30 dní k termínu podania daňového
priznania k DPH za mesiac apríl 2011 (deň 25.05.2011), je možné určiť dátum, kedy za štandardných
okolností by správca dane bol vrátil nadmerný odpočet (ak by nezačal daňovú kontrolu). Uvedená lehota
sa javí zatiaľ ako primeraná a komfortná i s právom EÚ (30 + 31 dní – 2 mesiace). U žalobcu sa

začala vykonávať daňová kontrola dňa 20. júna 2011, s poukazom na § 79a ods. 1 zákona o DPH,
nárok na úrok z nadmerného odpočtu mu vznikol podľa zákona o DPH uplynutím šiestich mesiacov
odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, keďže lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu vychádzala na deň 24.06.2011. S poukazom na uvedenú dikciu zákona je možnéurčiť prvý deň nároku na nadmerný odpočet na deň 25.12.2011. Žalobca v podanej žalobe argumentoval
tým, že došlo k prekročeniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Správny súd upriamuje
pozornosť na skutočnosť, že dôsledkom prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly

bolo, že výsledok daňovej kontroly, ktorým bol protokol z daňovej kontroly, a ktorý predstavoval kľúčový
dôkaz pre rozhodnutie, nebolo možné použiť - takýto dôkaz bol nezákonný. Na druhej strane je potrebné
poznamenať, že správca dane v rámci fiškálnej politiky je oprávnený za účelom preverenia správnosti
danevykonaťdaňovúkontrolu,pričomexistujúprípady,ktorésúuvedenévzákone,kedyjesprávcadane
dokonca povinný vykonať daňovú kontrolu. Žalobca ako podnikateľ, ktorý podniká, je povinný strpieť

tento zásah zo strany správcu dane, ktorý je spôsobilý zasiahnuť do jeho práv, obmedziť ho, na druhej
strane tento zásah je predvídaný, ale zákonne odôvodnený príslušnými fiškálnymi záujmami štátu
na správnosti výberu dane. Správca dane v ďalšom konaní teda zváži, či je udržateľný záver vzhľadom
na záver určenia prvého dňa úroku zo zadržaného odpočtu na deň 25.12.2011 (čo predstavuje zadržaný
nadmerný odpočet v celkovej dobe 8 mesiacov), resp. na deň 24.06.2011 (zadržaný nadmerný odpočet
v celkovej dobe 2 mesiacov) a toto zdôvodní s poukazom na dĺžku tejto primeranej lehoty uvedenej

v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci C-126/15 Kovozber (bod 26) cit.: „ Treba však konštatovať,
že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej
neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie nadmerného odpočtu DPH
sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok
zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas

podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného
mesiaca.“

34. Vo vzťahu k námietke určenia sadzby úroku za zadržaný nadmerný odpočet, správny súd zhrnutím
z doposiaľ existujúcej judikatúry v danej veci sa rovnako priklonil k právnym záverom uvedeným v

rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 21.07.2025. Na doplnenie
správny súd uvádza, že sa odklonil od stávajúcej judikatúry i s poukazom na existujúci nález
Ústavného súdu SR, ktorý spochybnil doteraz existujúce zjednocujúce stanovisko NS SR sp.zn. Snj
36/2019. Toto stanovisko aplikoval správca dane v prvostupňovom rozhodnutí a následne závery
boli osvojené žalovaným, správny súd teda musel pri svojom rozhodovaní prihliadať na ostatné dve

citované súdne rozhodnutia a priklonil sa k argumentácii, kedy vnútroštátna právna úprava fixujúca
výšku priznanej náhrady na základnú úrokovú sadzbu k ECB je v tomto smere rigidná a nemusí spĺňať
požiadavky vyplývajúce z práva Európskej únie. Správny súd plne sa stotožňuje s právnym názorom
kasačného súdu, kedy je pre určenie relevantnej náhrady rozhodujúca sadzba úroku krátkodobých
úverov poskytovaných nefinančným podnikom, to znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 zákona DPH,

nie je v rozpore s právom Európskej únie automaticky, ale orgány finančnej správy sú povinné vykonať
prepočet úroku podľa vnútroštátnej právnej úpravy a zároveň zistiť v relevantnom období aktuálnu
sadzbu úroku krátkodobých úverov poskytovaných nefinančným podnikom. V prípade, ak táto sadzba
krátkodobých úverov poskytovaných nefinančným podnikom v podstatnej miere prekročí sadzbu výšky
úroku z nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH, tento rozdiel nie je žiadúci, je v

rozpore s právom Európskej únie a orgány finančnej správy nemôžu uplatňovať sadzbu uvedenú v §
79 zákona o DPH. Ináč povedané správca dane po zohľadnení týchto skutočností by mal vykonať
kontrolu krátkodobých úverov poskytovaných bankami na území Slovenskej republiky nefinančným
podnikom v relevantnom období, uvedené skutočnosti môže zistiť zo štatistík, ktoré sú verejne dostupné
i na webovom sídle Národnej banky Slovenska. V prípade, keď vznikne podstatný rozdiel v týchto

sadzbách, je potrebné priamo aplikovať právo Európskej únie, tak aby dochádzalo k zrovnoprávneniu
práv a povinností medzi daňovým subjektom a správcom dane v oblasti porovnateľných práv. Správny
súd v tomto ohľade vzal námietku žalobcu za dôvodnú (nie však v rozsahu, v akom požadoval).
Správny súd sa pre účel bližšieho zdôvodnenia a príkladmej aplikácie sa oboznámenil s priemernou
sadzbou pri krátkodobých úveroch poskytovaných nefinančým podnikom, tak ako sú zverejnené

Národnou bankou Slovenska a pre ilustráciu uvádza, priemer v roku 2012 - 3,57, priemer v roku
2013 -3,96, priemer v roku 2014- 2,85, priemer v roku 2015 - 3,11, priemer v roku 2016 - 2,62, priemer
v roku 2017 - 2,07, priemer v roku 2018 - 2,46. Sadzba určená správcom dane bola v rozsahu 2%
a 1,5%. Teda sadzba určená správcom sa javí jednak pre žalobcu nespravodlivá (podstatne nižšia )
a v rozpore s judikatúrou súdneho dvora vo vzťahu k určeniu úroku zo zadržaného nadmerného

odpočtu. Na druhej strane súd dáva do pozornosti zásadu daňovej neutrality. Nemožno ani v celom
rozsahu súhlasiť so žalobcom, že by mu prináležal úrok vo výške štvornásobku základnej sadzby
Európskej centrálnej banky, minimálne však vo výške 15%. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ C-654/13,
prípadne C-120/15 je možné vyvodiť záver, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovaťfinančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodársky, malo by byť toto
obmedzenie kompenzované zaplatením úrokov, čo je zaručené v zásade daňovej neutrality. Zásada
daňovej neutrality by mala však rešpektovať aj výšku kompenzácie za zadržaný nadmerný odpočet

DPH po dobu daňovej kontroly, daňový subjekt však výkonom daňovej kontroly nemôže byť ekonomicky
znevýhodnený, zároveň nemôže výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním nadmerného odpočtu
priniesť ani ekonomickú výhodu žalobcovi. Teda ináč povedané, v dôsledku zadržania nadmerného
odpočtu, by výška úroku mala byť objektívne stanovená na takej úrovni, v akej by bola zaťažená
priemernou sadzbou krátkodobých úverov poskytovaným žalobcovi. Je zrejmé, že zadržaný nadmerný

odpočet spôsobil žalobcovi ekonomickú nevýhodu, nemohol s peniazmi počas obdobia zadržaného
nadmerného odpočtu disponovať, pretože zo strany štátu boli uplatňované mocenské inštitúty súvisiace
s výkonom kontroly jeho daňových povinností, teda dôsledkom tejto nepriaznivej situácie, ktorú mohol
riešiť práve tým, že si požičal peniaze na komerčný úverový produkt a po vrátení nadmerného odpočtu,
by mu mal tento úrok slúžiť ako náhrada zo strany štátu za preklenutie tejto nepriaznivej situácie.
Na druhej strane nárok, ktorý žalobca uvádzal v správnej žalobe s poukazom na predchádzajúcu právnu

úpravu uvedenú v pôvodnom zákone o správe daní a poplatkov, kedy sadzba spočívajúca v sankčnom
úroku za omeškanie sa v rovnakej miere dotýkala ako žalobcu, tak žalovaného, minimálne vo výške
15 % je podstatne vyššia ako priemerná sadzba Národnej banky Slovenska pri poskytnutí krátkodobých
úverov nefinančným podnikom. Ak by súd vzhliadol, že takto určený úrok by vychádzal z akejsi rovnosti
strán, načo žalobca poukázal, na druhej strane by však pre žalobcu poskytoval značnú ekonomickú

výhodu spojenú so zadržaním nadmerného odpočtu. Správny súd nepochybuje o tom, že žalobca si
moholsituáciuspojenúsozadržanýmnadmernýmodpočtomadôsledkovnajehopodnikanieriešiťpráve
veľmi nevýhodným úverom(ktorý je poskytovaný individuálne zohľadniac finančnú kondíciu žalobcu)
a môže byť s podstatne vyššou sadzbou, uvedené však podľa názoru súdu, už môže zakladať skôr
nárok na náhradu škody, ktorá mu v dôsledku nezákonného postupu alebo rozhodnutia zo strany štátu

v zmysle zákona číslo 514/2003 Z. z. mohla vzniknúť.

35. Správny súd s poukazom na nález Ústavného súdu a rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
SR( obe uvedené vyššie) dospel k záveru, že v rozhodnutí správcu dane, ako aj v rozhodnutí žalovaného
absentuje náležité zdôvodnenie a nesprávne právne posúdenie, preto správny súd obe rozhodnutia

podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) SSP zrušil. Správny súd vzhliadol nedostatky nielen v rámci odvolacieho
konania, ale i v rámci konania pred správcom dane, preto rozhodol podľa § 191 ods. 3 písm. a.) SSP
a vrátil vec správcovi dane (orgánu prvého stupňa).

36. Povrátenívecibudeúlohousprávcudanenáležitesasjednotlivýminámietkamižalobcuspoukazom

na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR a v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR
vysporiadať, svoje rozhodnutie riadne odôvodniť a zvoliť vhodný postup tak pri určení úrokovej sadzby,
najmä porovnať úrokovú sadzbu určenú podľa § 79 a ods. 2 zákona o DPH s priemernou úrokovou
sadzbou krátkodobých úverov a v prípade rozdielov aplikovať tú, ktorá je pre žalobcu výhodnejšia.

37. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde.“

38. Podľa § 167 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd prizná žalobcovi voči

žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal
žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.“

39. Podľa§175ods.1SSPvzneníúčinnomdo30.06.2023„Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodne
aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

40. Podľa § 175 ods. 2 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník. “

41. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP keďže žalobca mal v konaní plný
úspech, správny súd mu priznal voči neúspešnému žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov súdneho konania.42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e
SSP v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka

konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).