Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 14. február 2025

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 16C/63/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203141
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Daniela Pristášová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2025:0021203141.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudkyňou Mgr. Danielou Pristášovou, v spore žalobcu: A. B. C., nar.

XX.X.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX E., zast. Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom Murgašova 3, 040 01
Košice, IČO 47 238 836 proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra
SR, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 o zaplatenie 5 001,48 € s príslušenstvom
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 500 €, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnom rozsahu s tým, že o výške
tohto nároku bude rozhodnuté v osobitnom uznesení po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Na tunajší súd bola dňa 14.7.2021 doručená žaloba o zaplatenie sumy 5 001,48 € z titulu
náhrady škody. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že od roku 2009 vykonáva ako príslušník Hasičského a

záchranného zboru (HaZZ), štátnu službu v služobnom pomere, ktorého rozsah je v rozpore s právnymi
predpismi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žalobca je príslušníkom zaradeným na výkon štátnej
služby v Michalovciach a vykonáva štátnu službu v zmenovej službe, t.j. v službe s nerovnomerne
rozvrhnutým služobným časom. Organizácia času práce zmenných hasičov je upravená v Pokyne
prezidenta Hasičského a záchranného zboru o vnútornej organizácii HaZZ na operatívno-technickom
úseku zo dňa 30.8.2012, ktorý bol publikovaný v zbierke pokynov prezídia HaZZ č. 35 z roku 2012.
Podľa článku 3, bodu 1 je začiatok výkonu zmenovej služby o 7,00 hod. a koniec výkonu zmenovej

služby je o 7,00 hod. nasledujúceho dňa. Podľa vzoru poriadku výkonu zmenovej služby, ktorý tvorí
prílohu č. 2 a č. 3 Pokynu, pripadá zo zmeny trvajúcej 24 hodín na výkon služby 16,5 hod. a na
výkon služobnej pohotovosti 7,5 hod. V priebehu celej zmenovej služby je žalobca povinný zdržiavať
sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby a v prípade potreby musí byť pripravený bezodkladne plniť
úlohy HaZZ. Po odpracovaní 24 hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku. Takýmto spôsobom
sa striedajú tri hasičské zmeny. Po týždni, v ktorom žalobca odpracuje tri 24 hodinové zmeny, teda
spolu 72 hodín týždenne, nasledujú dva týždne, počas ktorých odpracuje dve 24 hodinové zmeny,

teda spolu 48 hodín týždenne. Priemerne tak žalobca odpracuje týždenne 56 hodín ( 72h + 48h +
48h /3 = 56 hodín ), teda 8 hodín nad limit stanovený právom EÚ. Pri priemernom počte týždňov v
roku, čo je 52,179 to predstavuje 417,4 hodín odpracovaných nad limit ročne. Zmena je rozdelená na
aktívu časť a neaktívnu, čo je pracovná pohotovosť. Podľa platných právnych predpisov sa pracovnápohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času a žalobcovi za ňu neprináleží plat, ale iba náhrada
vo výške 15 % platového stupňa do ktorého je zaradený. Žalobcovi v období od februára 2018 do januára
2021 bola nariadená pohotovosť v trvaní 1 783,09 hodín. Organizáciu pracovného času upravuje,

okrem iného, aj Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4.11.2003, o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času. V súlade s článkom 6 Smernice, boli členské štáty povinné
prijať opatrenia na zabezpečenie bezpečnosti a zdravia pracovníkov tak, aby priemerný pracovný čas
pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov, neprekročil 48 hodín. Súdny dvor zastáva názor,
že otázka súvisiaca s pojmom pracovný čas v zmysle smernice 2003/88, neponecháva priestor na

akékoľvek rozumné pochybnosti a dňa 14.7.2005, prijal uznesenie, v ktorom rozhodol, že činnosti
vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby, patria do rozsahu pôsobnosti Smernice
2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto Smernice v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice
stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas, vrátane zásahových služieb. Vzhľadom na aktuálne
znenie Zákona o HZZ, sa žalobca preto domnieva, že napriek tomu, že príloha č. 4 k tomuto zákonu
uvádza, že do jeho znenia, bola prebratá Smernica, znenie jeho príslušných ustanovení túto skutočnosť

nepotvrdzuje, nakoľko žiadne ustanovenie tohto zákona neupravuje, že služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času. Táto skutočnosť sa nachádza
napr. v Zákonníku práce § 96 ods. 2, avšak toto ustanovenie sa na príslušníkov hasičského zboru
nevzťahuje. Podľa žalobcu ďalším nedostatkom Zákona o hasičskom záchrannom zbore je to, že
Smernica 2003/88/ES, nepreberá ustanovenia článku 6 písm. b), ktoré stanovujú dĺžku týždenného

pracovného času na 48 hodín, napriek tomu, že podrobne definuje termíny služobná doba, služobná
pohotovosť, spôsoby finančného ohodnotenia. Zákon totiž služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje
za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Takáto právna úprava preto
zakladá porušenie článku 6 písm. b), Smernice 2003/88/ES Slovenskou republikou, ako členským
štátom EÚ a priznáva právo na náhradu škody postihnutým jednotlivcom. Podľa ustálenej judikatúry

Súdneho dvora, zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie,
ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z judikatúry
vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez
ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Súdny dvor tak

rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradku, keď sú splnené tri podmienky a to, že cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou poškodenému jednotlivcovi, existuje priama príčinná súvislosť.
To znamená, že pokiaľ sú splnené vyššie tri podmienky, štát musí s výhradou nároku na náhradu
škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho

práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Z dôvodu porušenia práva EÚ Slovenskou
republikou nesprávnym prebratím Smernice, si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody. Žalobca
uviedol v žalobe, že vychádzajúc z povahy škody, ktorá ma nemajetkovú povahu, lebo táto škoda vznikla
v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, v prípade rešpektovania jeho 48
hodinovej týždennej pracovnej doby, ako aj vzhľadom na podmienky uplatnenia tejto náhrady škody

v Slovenskom právnom poriadku, možno analogicky použiť pravidla týkajúce sa náhrady nemajetkovej
ujmyfyzickejosobypodľa§11až13Občianskehozákonníka,nakoľkotietoustanoveniaupravujúvzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní. Pre určenie
výšky škody žalobca vychádzal z toho, že svojím obsahom je pri výpočte najbližšie ustanovenie § 122
ods. 2 pís. a) Zákona o HaZZ, podľa ktorého, ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť na

pracovisku, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy,
ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Na základe uvedeného žalobca žiada o odškodnenie
vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady formou doplatku vo výške 35 % ( 50 % - 15 % ) zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Žalobca v jednotlivých mesiacoch február 2018
až január 2021, odslúžil toľko hodín pohotovosti, koľko je uvedených v tabuľke, ktorá tvorí prílohu

žaloby, kde je uvedené aj to, aká bola príslušná časť jeho služobného platu za jednotlivé mesiace
rozhodného obdobia a aká náhrada mu bola žalovaným vyplatená za 1 hodinu pracovnej pohotovosti
na pracovisku a aký doplatok k už zaplatenej náhrade za jednu hodinu pracovnej pohotovosti na
pracovisku požaduje a aká je celková požadovaná náhrada škody za jednotlivé mesiace rozhodného
obdobia. Vzhľadom na údaje uvedené v tabuľke celková žalobcom požadovaná výška náhrady škody je

5 001,48 €. Žalobca poukázal aj na to, že vychádzal z takého spôsobu výpočtu peňažnej náhrady, aký
považoval aj Krajský súd v Košiciach v obdobnej veci za primeranú výšku, a to konkrétne v rozsudku
KS KE zo dňa 13.5.2020, sp. zn. 9 CoPr/1/2019. Ďalej žalobca poukázal na to, že sa domáhal aj
predžalobnou výzvou, ktorú doručil žalovanému dňa 1.3.2021, svojho nároku, avšak na túto jeho výzvužalovaný reagoval listom zo dňa 21.4.2021, v ktorom tvrdil, že na pracovný čas príslušníkov HaZZ
a ich odmeňovanie sa nevzťahuje Smernica 2003/88/ES, nakoľko nimi vykonávanú činnosť možno
subsumovať pod negatívne vymedzenie Smernice 89/391/EHS, článok 2 ods. 2. Podľa žalobcu je však

uvedený právny názor žalovaného nesprávny, nakoľko otázka pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, na
osoby vykonávajúce činnosť verejných služieb, ako sú aj príslušníci HaZZ, bolo Súdnym dvorom riešená
rozhodnutím z 5.10.2004, v ktorom súd uviedol, že výnimky z spôsobnosti uvedené v článku 2
ods. 2 v prvom pododseku, je potrebné vykladať zužujúco. Kritériom, pre ktoré používa zákonodarca
Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391, sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k

takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods. 2, v prvom pododseku tejto Smernice,
akýmisúvovšeobecnostiozbrojenésily,políciaacivilnáochrana,alevyplývavýlučnezosobitnejpovahy
určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku
z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia
účinnej ochrany spoločnosti. Preto služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/89/ES.

2. Žalovaný sa vyjadril k žalobe vo vyjadrení zo dňa 24.11.2021, v ktorom uviedol, že žalobcom
uplatnený nárok na náhradu škody je uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a žalovaný vzniesol námietku nesplnenia podmienky
pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto
nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko prerokovanie

tohto nároku na náhradu škody je obligatórnou náležitosťou podania žaloby na súde. Pokiaľ ide o
samotnú škodu, uviedol, že nebol naplnený vznik zodpovednosti štátu za škodu, nakoľko medzi
stranami sporu je nesporné, že žalobcovi bola vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom
úrade Ministerstva vnútra SR vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda ,
nakoľko všetky služby mal zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej

pohotovosti, ako aj za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu,
resp. poskytnuté náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Žalovaný má za to, že nebol
naplnený ani druhý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu a vzťah medzi príčinou a jej
následkom musí byť bezpečne preukázaný a bezprostredný. Neexistuje totiž príčinná súvislosť medzi
neexistujúcim nesprávnym úradným postupom, ktorý mal spočívať v úplnej nesprávnej transpozícii

Smernice a neexistujúcou škodou v podobe náhrady časti mzdy, preto nemôže existovať táto príčinná
súvislosť. Podľa žalovaného nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu.
Ďalej žalovaný poukázal na to, že štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť
možnojednoznačnesubsumovaťpodnegatívnevymedzeniepôsobnostiSmernice89/391/EHSvčlánku
2 ods. 2 tejto smernice. Oproti štandardným pracovno-právnym vzťahom štátna služba príslušníkov

HaZZ, vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, ako aj profesionálnych
vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcichsacivilnejochrany,akoajúpravysamotnéhoHaZZbezakýchkoľvekpochybnostísubsumovať
pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“, v zmysle článku 2, ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Podľa žalovaného si teda žalobca nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice 2003/88, nakoľko podľa

názoru žalovaného sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Štátna služba príslušníkov HaZZ
podľa žalovaného má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany a z tohto dôvodu žalobcovi
nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia Smernice sa na neho nevzťahujú, a teda nie je splnený
základný predpoklad zodpovednosti za škodu. Ďalej žalovaný poukázal na to, že nie je splnená ani
podmienka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobca totiž mal žalovať zamestnávateľa, avšak

zažaloval štát, v mene ktorého koná len ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti
patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v jeho pasívnej
vecnej legitimácii. Pokiaľ žalobcovi zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit,
mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69 ods. 4 Zákona č. 315/2001 Z. z.
a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca nielenže to neurobil,

ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti, vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že mali
byť vykonané nad limit určený Smernicou, mu boli riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu,
resp. poskytnuté náhradné voľno. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne
použitá, žalovaný preto namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu
nie je daná. Žalovaný sa tiež vyjadril k transpozícii článkov Smernice 2003/88/ES. Uviedol, že podľa

článku 2 ods. 1 tejto Smernice, na ktorú platia tieto definície: pracovný čas je akýkoľvek, čas počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, alebo praxou. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/
ES, je teda pracovným (služobným) časom, akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľapokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť, alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi. Do služobného času, teda spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe
pokynov zamestnávateľa, ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe

jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je
totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú splnené znaky pojmu pracovný čas, aj v pohotovostnej
službe, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite
poskytnúť primerané služby. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/Es je transponovaný v štvrtej

Hlave zákona č. 315/2001 Z. z , a to v § 85 a násl.. Tieto upravujú služobný čas hasičov, služobnú
pohotovosť, štátnu službu, nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia, teda definujú služobný čas
príslušníka HaZZ, ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje
pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času.
Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. zákona č. 315/2001 Z. z. nepopierajú, že služobná pohotovosť

v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi
určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej
službe, čo je uvedené v § 92 ods. 1 a § 92 písm. a), zákona č. 315/2001 Z. z.. V oboch prípadoch
je nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Rozlíšenie jednotlivých častí
služobného času je upravené aj v Kolektívnej zmluve pre príslušníkov HaZZ pre rok 2016, kde v článku 8

ods. 1 sa taktiež uvádza, že pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom, je služobný čas rozvrhnutý s pravidla na 16,5 hodín vykonávania štátnej služby a
časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste
vykonávania štátnej služby, v trvaní 7,5 hodín, v jednej 24 hodinovej zmene. Tiež sa za štátnu službu
považuje práca nadčas, t.j. štátna služba vykonávaná nad rámec určeného služobného času, resp.

nad určený týždenný služobný čas, a to na príkaz nadriadeného, alebo s jeho súhlasom. Vzhľadom
na uvedené žalovaný má za to, že ustanovenia § 85, § 91, § 92 zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj
ustanovenia Kolektívnej zmluvy, plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. Zákon č.
315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je
služobný čas príslušníka 40 hodín týždenne v zmysle § 85 a podľa § 91 ods. 3 zákona, možno hasičovi

prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín
týždenne. Podľa § 86 ods. 1 zákona môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne, kde
nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
V zmysle platnej kolektívnej zmluvy v rámci 12 hodinového riadneho služobného času, majú hasiči
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, služobný čas na 16,5 hodín vykonávania štátnej

služby a čas služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykávanie štátnej služby v mieste
vykonávania štátnej služby v trvaní 7,5 hodín, v jednej 24 hodinovej zmene. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas, je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov a uvedené referenčné obdobie neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času, v
súlade s rozvrhnutými službami. Podľa žalovaného je teda zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne

právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom
hodín, tak ako je tomu v Smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a Kolektívna zmluva dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako
aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Podľa žalovaného z uvedeného vyplýva, že dotknuté
právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice 2003/88/ES správne. Podľa žalovaného, sa

teda žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do zákona správne, a
preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej
súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88ES. Žalovaný k nároku na náhradu škody uviedol, že
žalobca neosvedčil že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Nejasným spôsobom
žalobca stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť,

za ktorú bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že
počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo
neho, pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pre bezpečnosť občanov na
úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená 24 hodinová služba, 7 dní
v týždni počas celého roka, a teda príslušníci HaZZ, musia byť k dispozícii od 7,00 hod. do 7,00

hod. nasledujúceho dňa. Avšak počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby, majú
určený čas na oddych a odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj
inej činnosti ako práci, ktorú vykonáva len na základe pokynov zamestnávateľa, a patrí mu odmena
za to, že v prípade potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovostižalovaný má za to, že nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času.
Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie OS Stará Ľubovňa č.k. 8C/25/2017-216 zo dňa 23.12.2019,
ktorý bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho Krajského súdu v Prešove č. k. 15Co/6/2020-313 zo

dňa 24.11.2020. Žalovaný uviedol, že čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu
práva nad maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, je treba poukázať, že skutočne žalobca
pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, avšak žalobca v žalobe nezohľadnil reálne odpracované
hodiny, vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých
žalobcareálnenebolkdispozíciizamestnávateľovi.Tedavtakýchtoprípadochnemožnohovoriťovzniku

škody, aj keď sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie
všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto
je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období
šiestich mesiacov. Navyše žalobca vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného
pracovného času, ako aj času pracovnej pohotovosti a z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne
obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom

období šiestich mesiacov. V tomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi. Žalobca vedel o všetkých
podmienkach výkonu služby, a za toto obdobie nedošlo ani raz, aby tieto podmienky namietal a nikdy
nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv. Žalovaný napokon
namietal aj to, že žaloba analogicky používa pravidla týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej
osoby podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaný však má za to, že určenie prípadnej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu a že výšku, ktorú žalobca požaduje, žalovaný považuje
za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného podstatne
vyššia. Podľa judikatúry Európskeho súde pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť
rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať

z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Navyše výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo
ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada by nemala bez existencie závažných

a dostatočných dôvodov, prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia,
alebo násilné činy. Žalovaný teda namieta aj neprimeranú výšku požadovanej škody vzhľadom na
rozhodovanie súdov v obdobných veciach, a to OS Košice II, sp. zn. 41Cpr 10/2018 zo dňa 12.12.2018,
rozhodnutie OS Košice II sp. zn. 42Cpr 19/2018 zo dňa 18.12.2018, alebo napríklad rozhodnutie OS
Košice II, sp. zn. 18Cpr 5/2016 zo dňa 5.9.2018, či rozhodnutie OS Košice I, sp. zn. 10C 242/2016 zo

dňa 26.10.2018 a ďalšie. Vzhľadom na uvedené žiada žalovaný, aby súd konanie buď zastavil, alebo v
prípade, že nebude konanie zastavené, aby žalobu zamietol.

3. V replike žalobcu, ktorá je zo dňa 7.1.2022, žalobca uviedol, že pokiaľ uplatňoval a uplatňuje svoj
nárok tak nie, na základe zákona č. 514/2003 Z. z., ako sa to snaží navodiť žalovaný. Použitie tohto

zákona totiž neprichádza v tomto prípade do úvahy vzhľadom na to, že nesprávnym úradným postupom
nie je postup NR SR, alebo vlády SR pri prijímaní zákonov. Za škodu spôsobenú porušením úniového
práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas a porušenie tohto práva si žalobca uplatňuje náhradu
škody, a to ako nárok pred vnútroštátnym súdom členského štátu EÚ. Predmetom žaloby nie je, teda
náhrada za škodu spôsobenú nedostatočnou transpozíciou Smernice podľa zákona 514/2003 Z. z.. Ide

ozodpovednosťSRnanáhraduškodyspôsobenejžalobcoviporušenímúniovéhoprávnehoporiadkuaz
uvedeného dôvodu sa uplatňujú podmienky zodpovednosti za škodu vyplývajúcej z judikatúry Súdneho
dvora EÚ, ktorá podmienku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody nevyžaduje. Preto
je bez právneho významu zaoberať sa ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z.. Pokiaľ ide o samotnú
Smernicu 2003/88/EA a pokiaľ žalovaný poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, žalobca zase dáva

do pozornosti súdu, že z tejto judikatúry vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby do
verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný
pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice EP a Rady 2003/80/ES, sa nemôže dovolávať
práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu
škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Tvrdenie žalovaného o tom, že činnosť

príslušníka HaZZ je možné subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice Rady, je
vyvrátené rozhodovacou činnosťou ESD, z ktorých konaní vyplýva, že je potrebné vykladať zužujúco
výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 Smernice rady č. 89/391/EHS. Tieto totiž boli prijaté len
na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb, nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti zdravia aporiadku, ak nastane osobitne vážna situácia. Takto popísaná služba civilnej ochrany v užšom zmysle
slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie sa odlišuje od základnej obsahovej náplne činnosti
žalobcu ako príslušníka HaZZ. Žalobca sa v replike vyjadril aj k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie,

na ktorú poukazuje žalovaný. Uviedol, že predmetom konania je uplatňovanie nároku na náhradu škody,
ktorá mala vzniknúť žalobcovi z dôvodu porušenia jeho úniového práva na 48 hodinový pracovný čas a
nie rozhodovanie o nárokoch žalobcu z jeho štátnozamestnaneckého, resp. služobného pomeru. Preto
nejde o spor žalobcu so Slovenskou republikou - zastúpenou MV SR o náhradu škody, ktorá žalobcovi
mala byť spôsobená porušením úniového práva, ktoré je garantované práve Ministerstvom vnútra SR.

Preto je pasívna vecná legitimácia Slovenskej republiky zastúpenej MV SR daná. Zodpovednostným
subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej jednotlivcovi je
samotný štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, a to bez ohľadu na to, aký verejný orgán má
podľa práva dotknutého členského štátu povinnosť túto škodu nahradiť. Ďalej poukázal žalobca na to,
že jedným z nedostatkov, ktorý spôsobuje porušovanie práva žalobcu na 48 hodinový pracovný čas, je
nesprávna transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES, ktorá je daná tým, že žiadne ustanovenie

zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, neustanovuje, že služobná pohotovosť
hasičovvmiestevýkonuslužbyjepovažovanázasúčasťichslužobnéhočasu.Podľaustanovenízákona
o HaZZ, služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti
pracovníkanaeventuálnevykonanieštátnejslužbyvprípade,žeknejbudepovolaný.Žalobcasvojnázor
opiera aj o tú skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje

zamestnávateľovi rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálne hranicu
stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Výsledkom správne vykonanej transpozície by
bolo prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by za žiadnych okolností nepripúšťala prekročenie
maximálneho týždenného pracovného času. V súvislosti s tým žalobca poukázal na rozsudok Krajského
súdu Košice zo dňa 5.5.2021, č.k. 9CoCsp/4/2020, v ktorom v obdobnej veci potvrdil rozsudok prvej

inštancie vo výroku, ktorým žalobe bolo vyhovené čiastočne, a kde vo vzťahu k nesprávnej transpozícii
článku 6 Smernice 2003/88/ES, bolo uvedené, že je potrebné uviesť, že na prvý pohľad sa javí,
že vnútroštátna právna úprava je v súlade s právom Únie. Problém je však skrytý vo výklade pojmu
pracovný čas a z citovaného zákonného ustanovenia nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov
v mieste výkonu služby, bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva

rozpor s právom Únie. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, predstavuje pravidlo sociálneho práva
Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou
je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť, a od ktorej sa nemožno

v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo
len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, žalobca
už v žalobe uviedol, že v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice odslúžil čas nad rámec daný
predpismi, ktorými je SR viazaná, čím dochádza k porušeniu jeho práva na primeraný odpočinok po
práci a v súvislosti s tým, aj jeho práva na súkromie a rodinný život. Súdny dvor už opakovane

konštatoval,žepojempracovnýčas, trebadefinovaťpodľaobjektívnychvlastnostísodkazomnasystém
a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Rozhodujúcim
faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je, pracovný čas je požiadavka prítomnosti na mieste
určenom zamestnávateľom a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je zohľadnenie
kvality času, ktorý pracovník môže tráviť počas, plnenia tohto typu povinností. Žalobca poukázal na

rozsudok ESD, v ktorom je uvedené, že čas pracovnej pohotovosti, ktorý pracovník trávi doma s
povinnosťou reagovať na výzvu svojho zamestnávateľa do 8 minút, čo do značnej miery ovplyvňuje jeho
možnosť venovať sa iným činnostiam, sa má na účely Smernice považovať za pracovný čas. Ak, sa teda
za pracovný čas považuje aj čas pohotovosti, ktorý pracovník trávi doma použitím argumentu minori ad
maius, je nevyhnutné dospieť k záveru, že za pracovný čas je nevyhnutné považovať, aj pohotovosť

vykonanú v mieste výkonu štátnej služby. Súdny dvor už navyše rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie, by bol znemožnený, alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie, museli byť zamietnuté,
alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo Únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v

rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Žalobca sa ďalej vyjadril k výpočtu priemerného týždenného času a
uviedol, že pri určení výšky nároku zohľadnil vylúčenie doby čerpania platenej dovolenky z referenčného
obdobia, v ktorej referenčné obdobie určil v súlade s ustanovením § 86 ods. 1 zákona o HaZZ a sozávermi rozsudku ESD v konaní C-254/18. Predložil tabuľku, z ktorej je zrejmé, že k prekročeniu
maximálneho pracovného času u žalobcu dochádzalo pravidelne, počas celého sledovaného obdobia.
Uvedená tabuľku ešte nezohľadňuje obdobia práceneschopnosti žalobcu, a teda sa môže zmeniť ešte

viac v neprospech žalovaného. Žalobca preto žiada, aby súd požiadal Krajské riaditeľstvo HaZZ o
poskytnutie informácie o dobe trvania dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu v rozhodnom období.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy, je určovaná základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podstatou predmetnej
ujmy žalobcu je pritom skutočnosť, že tento namiesto času, ktorý by mohol tráviť s rodinou, prípadne

inak ako v zamestnaní, tento čas trávil práve v zamestnaní. Vo všeobecností je možné uviesť, že pokiaľ
človek vstupuje do pracovnoprávneho služobného, resp. štátnozamestnaneckého pomeru, vstupuje doň
s vedomím, že určitý nevyhnutý čas strávený výkonom činnosti v tomto vzťahu, bude mu adekvátnym
spôsobom nahradený, a to vo forme peňažného ekvivalentu. Týmto peňažným ekvivalentom v prípade
žalobcu, je jeho služobný plat, resp. náhrada za ním odslúženú pohotovosť. Žalobca je toho názoru, že
určujúcim na posúdenie hodnoty nemajetkovej ujmy v jeho prípade, by malo byť ustanovenie § 122 ods.

2 zákona o HaZZ, ktoré upravuje výšku náhrady za výkon pohotovosti určenej nad rámec služobného
času, nakoľko v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice, mu každá jedna hodina pohotovosti bola
nariadená nad rámec služobného času, teda nad rámec času, za ktorý mu prináleží základný plat.
Žalobcovi bola v rozhodnom období nariadená nad rámec služobného času pohotovosť v trvaní 1 783,09
hodín, ktorá nebola zarátaná do pracovného času, a za ktorú mu podľa jeho názoru patrí primerané

odškodnenie.

4. Žalovaný sa vo vyjadrení zo dňa 24.1.2022, vyjadril k replike žalobcu a uviedol, že trvá na
skutočnosti, že dotknuté právne predpisy transponovali článok 6 Smernice 2003/88/ES správne, tak
ako to odôvodňuje vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 24.11.2021. Žalovaný má za to, že žalobca

neosvedčil, že by vznikol nárok na náhradu škody. Žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla
vzniknúť nim uplatnená škoda, keďže sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá
mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle
právnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Poukázal na to, že rozhodujúcou skutočnosťou, nie je
plán služieb hasičských jednotiek, ale to, koľko času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním

štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného obdobia. V súvislosti s tým priložil
tabuľku s prehľadom počtu hodín, ktoré primerane strávil žalobca ako príslušník HaZZ vykonávaním
štátnej služby a pohotovosťou na pracovisku v rámci jednotlivých referenčných období, od februára
2018 do januára 2021, za ktoré požaduje v zmysle žaloby náhradu škody. Zo stanoviska Krajského
riaditeľstva HaZZ v Košiciach vyplýva, že Krajské riaditeľstvo, rovnako ako žalovaný má za to, že

z predloženej tabuľky jednoznačne vyplýva, že žalobca neodslúžil priemerne týždenne viac ako 48
hodín, a to v žiadnom z posudzovaných referenčných období. Žalovaný má ďalej za to, že žalobca,
ako ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali žiaden zásah do súkromného, rodinného života,
či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by
odôvodňovala výšku náhrady škody, ako nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje. Navyše, v prípade

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd môže podľa § 13 ods. 2 OZ, priznať náhradu nemajetkovej
ujmy, len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná v zmysle § 13 ods.
1 OZ, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podľa žalovaného tabuľky
priložené žalobcom k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú

žalobca požaduje a dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca nepreukázal, ani riadne neodôvodnil
výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. Opätovne namietal žalovaný aj nedostatok svojej
pasívnej vecnej legitimácie, z odkazom na svoje vyjadrenie k žalobe a navyše poukázal na to, že sa
miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi rozlišovať.
Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu

inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný má za to, že Slovenská
republika a Ministerstvo vnútra SR sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto
podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru než, že posúdenie ich zodpovednosti za
prípadný vznik škody, ako dôsledok výkonu určitých práv nie je možné zamieňať. Vzhľadom na uvedené
žiadal žalobu zamietnuť.

5. Súd vykonal vo veci dokazovanie a bol zistený tento skutkový stav:6. Z tabuľky, ktorú priložil žalobca k žalobe, (v spise na čl. 163), bolo zistené, že je v nej za obdobie od
februára 2018 do januára 2021, uvedená príslušná časť služobného platu, priznaného v čase štátnej
služby za každý uvedený mesiac, tiež vyplatená náhrada za jednu hodinu pracovnej pohotovosti na

pracovisku, a to 15 % príslušnej časti služobného platu, je tu uvedené trvanie pracovnej pohotovosti na
pracovisku za každý príslušný mesiac daného obdobia a požadovaný doplatok k náhrade za jednu
hodinu pracovnej pohotovosti na pracovisku, teda 35 % príslušnej časti služobného platu a napokon je
v tabuľke uvedená požadovaná náhrada škody za pracovnú pohotovosť, v príslušnom mesiaci celkom,
čo je spolu za celé obdobie suma 5 001,48 €.

7.ZoznámeniaKrajskéhoriaditeľstvaHasičskéhoazáchrannéhozboruvKošiciach, zodňa22.11.2022,
bolo zistené, že v období február 2018 až január 2021, bola u žalobcu práceneschopnosť nasledovná:
za obdobie 2/2018 až 1/2021 nebol práceneschopný, od 29.10.2021 do 31.10.2021 - PN, od 1.11.2021
do 2.11.2021 PN. od 13.11.2021 do 25.11.2021 - PN karanténa.

8. Právny zástupca žalobcu uviedol na pojednávaní, že sa žalobca domáha náhrady škody, ktorá mu
bola spôsobená porušením jeho práva na 48 hodinový týždenný pracovný čas. Tento je garantovaný
smernicou EÚ a Rady č. 2003/88 ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Dôvod
porušenia jeho práva pramení v nesprávnej transpozícii Smernice dopravného poriadku Slovenskej
republiky, ktorá v rozpore s právom EÚ a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Európskeho

súdneho dvora nepovažuje čas strávený v pracovnej pohotovosti za čas výkonu štátnej služby. V
dôsledku toho trávi žalobca v mieste výkonu štátnej služby viac času ako podľa smernice je prípustné
a prichádza tak o čas na oddych a regeneráciu po fyzicky, psychicky náročnej práci, o čas na
budovanie vzťahu s rodinou a kamarátmi, manželkou a pod.. Tým dochádza k porušeniu jeho práva
na odpočinok, súkromie a rodinný život. V zmysle ustálenej judikatúry je pre priznanie nároku na

náhradu škody potrebné, aby došlo k porušeniu právnej normy na priznanie práva pre jednotlivca, aby
porušenie bolo dostatočne závažné, a aby medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodenému
jednotlivcovi existovala priama príčinná súvislosť. V článku 6 písm. b) smernice je právna norma,
ktorá jednotlivcom priznáva práva, ktorú môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Porušenie práva je dostatočne závažné vtedy, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora

EÚ v danej oblasti. Z judikatúry ESD, na ktorú žalobca poukazuje vo svojich podaniach vyplýva, že
pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas, pričom neponecháva priestor
na akékoľvek rozumné pochybnosti o možnosti opačného výkladu. Ak žalobca v dotknutom období
pracoval nad stanovený limit v zmysle smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry ESD a musí sa

preto považovať za dostatočne závažné. Tým je naplnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutá
na uznanie existencie nároku na náhradu škody. Tretia podmienka je naplnená podľa žalobcu tým, že
existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice a škodou, ktorá vznikla
žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný
pracovný čas dodržaný. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že v súlade s nálezom Ústavného súdu

sp. zn. III.ÚS/289/2017 súd má poznať svoju vlastnú judikatúru a to aj rozhodnutie iných sudcov senátov
toho istého súdu a túto zohľadniť a žalobca poukazuje na to, že už v iných konaniach v obdobných
sporoch na OS Michalovce bolo rozhodnuté tak, že súd priznal žalobcovi jeho nárok, a to vo veciach
pod sp. zn. 5C/70/2021, sp. zn. 30C/65/2021 a 10C/83/2021. Ďalej sa právny zástupca žalobcu vyjadril
aj k čerpaniu dovolenky a k práceneschopnosti, pričom uviedol, že doba trvania dovolenky a trvania

práceneschopnosti žalobcu v rozhodnom období február 2018 až január 2021 bola zohľadnená, a to
tak, že ak nejakú časť referenčného obdobia žalobca bol práceneschopný, alebo čerpal dovolenku,
tak mu nemohol na zvyšok referenčného obdobia zamestnávateľ nariadiť prácu v takom rozsahu, ako
keby dovolenku nečerpal. Preto sa do referenčného obdobia nezaratával čas čerpania dovolenky a
práceneschopnosti.

9. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava v celom rozsahu svojich písomných
vyjadrení a so žalobou nesúhlasí a žiada ju zamietnuť. Namieta jednak nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného, keďže žaloba by podľa neho mala smerovať proti zamestnávateľovi žalobcu,
ktorým nie je Slovenská republika. Zároveň namieta žalovaný aj to, že predmetná smernica sa

na prípad žalobcu nevzťahuje, a to vzhľadom na negatívne vymedzenie jej pôsobnosti, v prípade
osobitných činností služieb civilnej ochrany. Ďalej poukázal na rozdiel medzi škodu a nemajetkovou
ujmou uplatnenou v zmysle § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, kde musí dôjsť k vážnemu zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby napr. v podobe zníženia dôstojnosti fyzickej osoby do značnej miery,alebo zníženia vážnosti v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Pokiaľ ide o posúdenie,
či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48 týždenný pracovný čas je potrebné
zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie.

Podľa žalovaného totiž žalobca nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť
a nadčasy, alebo dovolenku a práceneschopnosť počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii
zamestnávateľovi, a preto v takýchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi
tentočaszapočítavaldoodpravovanéhočasu,ktorýmalzaplatený.Žalobcavychádzallenzpriemerných
hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času a ako aj z času odpracovanej pohotovosti, avšak

podľa žalovaného z toho nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne dochádzalo k prekročeniu
maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období spomínaných 6 mesiacov. Žalovaný
vzniesol aj námietku premlčania a poukázal na to, že žaloba bola súdu doručená dňa 14.7.2021, avšak
žalobca si uplatňuje nárok za obdobie od februára 2018 do januára 2021. Z uvedených dôvodov trval
na tom, aby súd žalobu zamietol.

10. Z opisu mzdových listov za obdobie február 2018 až január 2021 bolo zistené, že žalobca mal
na pracovisku pracovnú pohotovosť, a to v trvaní: v mesiaci február 2018 v počte 42 hodín, marec
2018 v počte 56 hodín, apríl 2018 - 41,87 hodín, máj 2018 - 23 hodín, jún 2018 - 47,48 hodín, júl 2018
- 56 hodín, august 2018 - 47,57 hodín, september 2018 - 62,03 hodín, október 2018 - 47,73 hodín,
november 2018 - 45,8 hodín, december 2018 - 42 hodín, január 2019 - 56 hodín, február 2019 - 42

hodín, marec 2019 - 54,38 hodín, apríl 2019 - 35 hodín, máj 2019 - 56 hodín, jún 2019 - 32,37 hodín, júl
2019 - 42 hodín, august 2019 - 58,83 hodín, september 2019 - 59,89 hodín, október 2019 - 42 hodín,
november 2019 - 56 hodín, december 2019 - 54,69 hodín, január 2020 - 41,38 hodín, február 2020
- 56 hodín, marec 2020 - 42 hodín, apríl 2020 - 60,97 hodín, máj 2020 - 53,93 hodín, jún 2020 - 49
hodín, júl 2020 - 73,40 hodín, august 2020 - 60,97 hodín, september 2020 - 53,93 hodín, október 2020

- 55,8 hodín, november 2020 - 47,13 hodín, december 2020 - 49 hodín, január 2021 - 62,84 hodín.
Žalobca predložil do spisu aj prehľadnú tabuľku, v ktorej je uvedený príslušný mesiac za obdobie február
2018 až január 2021, s počtom odpracovaných hodín, trvaním pracovnej pohotovosti na pracovisku,
s časom práce celkom, je tu uvedený aj počet dní v kalendárnom mesiaci a počet dní dovolenky v
kalendárnom mesiaci, počet dní PN, počet rozhodujúcich dní v kalendárnych mesiaci, priemerný počet

týždňov a priemerný počet odpracovaných hodín v týždni, referenčné obdobie, počet rozhodujúcich dní
referenčného obdobia, počet odpracovaných hodín v referenčnom období, priemerný počet týždňov a
hodín ( v spise na čl. 163 ).

11. Súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 16C/63/2021-171 zo dňa 14.4.2023, pričom žalovaného

zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 4 341,68 €, v časti o zaplatenie sumy 659,80 € súd žalobu zamietol,
z dôvodu premlčania nároku.

12.KrajskýsúdvKošiciachnazákladepodanéhoodvolaniasvojimuznesenímsp.zn.6Co/119/2023-219

zo dňa 31.7.2024 zrušil rozsudok Okresného súdu Michalovce vo výroku I., teda vo výroku, ktorým
okresný súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 4 341,68 € a zrušil tiež výrok o náhrade trov
konania. V rozsahu zrušenia Krajský súd v Košiciach vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

13. Odvolací súd vo svojom uznesení vyslovil právny názor, že na základe vykonaného dokazovania
prvostupňový súd dospel k správnemu záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu
k žalobcovi, keď vzal za preukázané závažné porušenie právnej normy Únie, ktorá jednotlivcovi
priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b/ Smernice, ktorá ukladá členským štátom maximálnu hranicu
priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi. Uviedol tiež, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ jasne vyplýva,
že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice. Otázka
súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné

pochybnosti“. Keďže žalobca v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b/
Smernice,ideozjavnéporušeniejudikatúrySúdnehodvoraEÚamusísapretopovažovaťzadostatočne
závažné porušenie práva EÚ. Bola tak splnená aj druhá podmienka vzniku nároku na náhradu škody a aj
3. podmienka, teda to, že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením čl. 6 písm. b/ Smernicea škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak
by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný, keď žalobca musel
pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti do pracovného času.

14. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje

sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaná, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

15. Zároveň uviedol odvolací súd vo svojom právnom názore, že v súvislosti s určením výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov voči tej istej žalovanej prax okresných
súdov v obvode Krajského súdu v Košiciach aj tohto krajského súdu je dlhodobo jednotná ohľadne

záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ekvivalentom straty na zárobku, ktorú žalobcovia utrpeli
v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice. Súdy preto aj keď spočiatku priznávali nemajetkovú
ujmu vo výške 35 % zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu toho ktorého žalobcu, keď
vychádzali z argumentácie, že nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody vzniknutej v dôsledku
konštatovaného porušenia práva a jej výpočet ako rozdiel náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 zákona č.

315/2001 Z.z. a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a/ cit. zákona je možné považovať za
sumu, ktorá je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, postupne od tejto súdnej praxe bolo upustené a
výška náhrad nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch iných žalobcov sa pohybuje v rozpätí od 1.500
€ do 2.500 € (viď rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. sp.zn. 2CoPr/3/2019, 6Co/193/2022, -
priznaná náhrada 1.500 €, 6Co/35/2022, 6Co/60/2022, 6Co/102/2022, 6Co 113/2023, 11Co/222/2020,

11CoPr/1/2020, 11CoPr/4/2020 - vo všetkých priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 € a
sp.zn. 6Co 69/2022, 6Co/129/2022, 6Co 110/2023 - priznaná náhrada 2.500 €).

16. Súdna prax pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádza z ustanovení § 11 až § 13 OZ a po
zistení zásahu do osobnostnej sféry žalobcov porušením práva EÚ súdy použijú ust. § 11 až § 13 OZ

pre stanovenie rozsahu a spôsobu náhrady ako nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vychádzajú pritom aj z
kritérií na stanovenie výšky takejto náhrady analogicky ako v prípadoch ochrany osobnosti. Prihliadajú
teda na závažnosť ujmy, ktorá zásahom do práva žalobcov na odpočinok, súkromie a rodinný život
vznikla, na následky takýmto zásahom vyvolané, na okolnosti zásahu a pri svoje úvahe vychádzajú tiež
z náhrady nemajetkovej ujmy, priznanej všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ust. §

13 OZ a zohľadňujú právoplatne priznané náhrady nemajetkovej ujmy v iných rozhodnutiach Krajského
súdu v Košiciach v skutkovo a právne obdobných sporoch.

17. Odvolací súd uložil prvostupňovému súdu na základe doposiaľ vykonaného dokazovania a
doplneného po vrátení veci určiť, v akom rozsahu je žaloba dôvodná, teda aká výška náhrady

nemajetkovej ujmy je primeraná okolnostiam prejednávanej veci (ktoré bude potrebné doplneným
dokazovaním zistiť pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy žalobcovi) a prihliadnuť na závažnosť
ujmy, ktorá žalobcovi vznikla neoprávneným zásahom (porušením práva EÚ), prihliadnuť na následky,
ktoré boli takýmto zásahom vyvolané v osobnom i rodinnom živote žalobcu, prípadne aký mali dopad
na jeho zdravotný stav a sociálne pomery, zhodnotiť všetky okolnosti neoprávneného zásahu a pri

svojejúvahevychádzaťajzpriznanýchnáhradnemajetkovejujmyvobdobnýchprávoplatneskončených
veciach iných žalobcov tak, ako bolo vyššie uvedené. Svoje rozhodnutie súd odôvodní tak, aby spĺňalo
náležitosti podľa § 220 CSP, pričom správne označí žalovanú stranu (Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra SR).

18.Odvolacísúd uviedol,ženevylučuje,žebyžalobcovimohlabyťpriznanánáhradanemajetkovejujmy
aj vo väčšom rozsahu než bolo doposiaľ odvolacím súdom priznané, avšak svoje úvahy, prečo v prípade
žalobcu by mala byť primeraná náhrada nemajetkovej ujmy vo vyššej výške súd musí v odôvodnení
napadnutéhorozsudkuuviesťspoukazomnazistenýskutkovýstav,abybolipreskúmateľnétakstranami
sporu, ako aj odvolacím súdom. Úvahy súdu, prečo v porovnaní s inými žalobcami v obdobnej situácii

je nárok žalobcu odôvodnený vo vyššej výške musia byť presvedčivé a musia vychádzať zo zisteného
skutkového stavu. Z hľadiska určenia tejto výšky nie je rozhodujúce, v akej výške došlo k strate na
zárobku žalobcu, keď za pracovnú pohotovosť mu bola vyplácaná iba odmena vo výške 15 % platovéhostupňa, hoci za nariadenú služobnú pohotovosť by mu patrila za každú hodinu peňažná náhrada vo
výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.

19. Po zrušení a vrátení veci na Okresný súd Michalovce bolo nariadené vo veci pojednávanie na deň
14.2.2025. Na tomto pojednávaní žalobca vo výpovedi uviedol, že vedie usporiadaný rodinný život, má
manželku a tri maloleté deti, ktoré sú školopovinné, majú rôzne krúžky a záujmové aktivity. Jeho rodinní
príslušníci sú ochudobnení o jeho prítomnosť počas zmenovej služby, a preto ho pri činnostiach ako
sú nákupy pre deti, odvoz do školy, na krúžky a iné záujmové aktivity, nahrádza jeho manželka. Práve

manželka je kvôli tomu na všetko sama a záťažou sú hlavne ranné aktivity a večerné aktivity, napríklad
učenie sa s deťmi. Uviedol tiež, že v období rokov 2018 až 2021 boli chlapci približne o štyri roky mladší,
teraz majú desať a dvanásť rokov a zaujímajú ich hlavne športové aktivity, a to hokej, pričom jeden syn
chodí na hokej od troch rokov a mladší od štyroch rokov. Zúčastňujú sa aj športových podujatí, kde
s nimi chodí manželka, alebo niektorý iný rodič, ktorého poprosí, aby tam namiesto neho išiel, keďže
manželka sa musí cez víkendy starať ešte o ďalšie maloleté dieťa. Žalobca tiež vypovedal, že aj keď

po zmenovej službe, ktorá má 24 hodín, nasledujú dva dni voľna, tak to, či je schopný voľno využiť
pre seba, závisí od toho, ako prebiehala zmenová služba. Počas zmeny má stále zapnutú vysielačku
a počúva okolie, ide o nepretržitý príjem núdzových volaní v akomkoľvek režime, a aj keď spí, tak má pri
sebe tri druhy vysielačiek, ktoré nesmú byť vypnuté, čiže počúva aj okolité okresy a výjazdovú činnosť
vedľajších staníc a nesmie ich vypnúť. Pokiaľ je výjazdová činnosť počas nočnej pohotovosti, znamená

to, že sa zasahuje počas noci a až o siedmej ráno ich vystrieda nasledujúca jednotka a on odchádza
domov. Žalobca tiež vysvetlil, že ak nie je v režime ako aktívny hasič je v režime tazv. plán zavolania,
v ktorom na zavolanie telefónu buď okamžite, alebo do dvoch hodín, musí nastúpiť na pracovisko s tým,
že je tam medziobdobie osem hodín po službe, kedy už má nárok na odpočinok osem hodín. Po týchto
ôsmych hodinách je opäť k dispozícii hasičskému zboru. Je to okrem plánovaných dovoleniek, kedy

musítútohlásiťdopredu,akjunenahlási,takmusíbyťkdispozíciidvadsaťštyrihodín,sedemdnívtýždni,
okrem tých ôsmych hodín, ktoré nastávajú po tom, keď skončí zmenovú službu. Pokiaľ ide o zdravie
žalobcu, je ovplyvňované tým, že počas pohotovosti na pracovisku takmer nespí, počas celej noci je
telo v permanencii, čo sa neprejaví na zdraví z krátkodobého hľadiska, ale z dlhodobého hľadiska sa
to už na jeho zdraví prejavuje.

20. Po vykonaní dokazovania súd vec právne posúdil takto:

21. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka (1) Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak

sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (2) Premlčujú sa všetky
majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva
sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. (3) Nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na
vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

22.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

23. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

24. Podľa § 12 Občianskeho zákonníka (1) Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú
vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. (2) Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú

písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy
na úradné účely na základe zákona. (3) Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy
sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké
a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však
nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

25. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúcezadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. (3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

26.Podľa§85ods.1zákonač.315/2001oHasičskomazáchrannomzbore(1)Služobnýčaspríslušníka
je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. (2)
Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka

možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

27. Podľa § 86 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníkov môže
byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na
obdobie šiestich mesiacov.

28. Podľa § 86 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

29. Podľa § 86 ods. 3 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, za služobný deň podľa odseku 2 sa
považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času vykonáva štátnu službu.

30. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad
určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá

bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času.

31. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92
ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada a)

50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste
vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

32. Podľa § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva (1) Ministerstvo vnútra a)
vypracúva koncepciu organizácie a rozvoja civilnej ochrany, b) riadi výkon štátnej správy na úseku

civilnej ochrany, c) vypracúva analýzu územia republiky z hľadiska možných mimoriadnych udalostí,
d) vypracúva a aktualizuje plán ochrany obyvateľstva, e) organizuje a riadi informačný systém civilnej
ochranyaplníjehoúlohyvrátaneinformovaniapríslušnéhoorgánuinéhoštátuocezhraničnýchúčinkoch
mimoriadnej udalosti, f) ustanovuje základné technické a prevádzkové podmienky informačného
systému civilnej ochrany a schvaľuje predložené projekty na ich výstavbu, g) určuje stavebnotechnické

požiadavky na zariadenia civilnej ochrany z hľadiska požiadaviek civilnej ochrany, h) zabezpečuje a
vykonáva preventívno-výchovnú a edičnú činnosť, ako aj vzdelávanie zamestnancov, ktorí plnia úlohy
civilnej ochrany; zabezpečuje vedeckovýskumnú a vývojovú činnosť v civilnej ochrane, i) koordinuje
prípravu na civilnú ochranu a vykonáva odbornú prípravu na získanie odbornej spôsobilosti na úseku
civilnej ochrany (ďalej len "odborná spôsobilosť"), j) zabezpečuje rozvoj medzinárodnej spolupráce na

úseku civilnej ochrany, najmä s Európskou úniou a jej členskými štátmi, a zastupuje Slovenskú republiku
v medzinárodných organizáciách civilnej ochrany, k) ustanovuje spôsob hospodárenia s materiálom
civilnej ochrany, pričom hospodárením s materiálom civilnej ochrany sa rozumie okrem oprávnení
a povinností podľa osobitného predpisu 15a) aj jeho obstarávanie, evidencia, skladovanie, použitie,
ošetrovanie, skúšky, opravy a kontroly, l) schvaľuje skladbu, rozsah a určenie výdavkov okresného úradu

na civilnú ochranu z prostriedkov štátneho rozpočtu na príslušný rok, m) určuje členenie ohrozeného
územia na účel plánovania úloh a opatrení na ochranu obyvateľstva pred účinkom nebezpečnej látky,
n) kontroluje plnenie úloh civilnej ochrany.
(2) Ministerstvo vnútra sa podieľa na a) riadení a vykonávaní záchranných prác, b) evakuácii, c)
radiačnom a chemickom monitorovaní, d) poskytovaní a prijímaní humanitárnej pomoci.

(3)MinisterstvovnútrauplatňujezáujmycivilnejochranypriplneníúlohSprávyštátnychhmotnýchrezerv
Slovenskej republiky a subjektov hospodárskej mobilizácie.33. Podľa § 8 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme (1) Základné záchranné
zložky sú a) Hasičský a záchranný zbor, b) poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby, c) kontrolné
chemické laboratóriá civilnej ochrany, d) Horská záchranná služba, e) Banská záchranná služba.

(2) Základné záchranné zložky a) poskytujú bezodkladne odbornú, zdravotnú, technickú a ďalšiu
potrebnú pomoc v tiesni na základe pokynu koordinačného strediska alebo svojho operačného strediska
tiesňového volania, b) vykonávajú organizačné, technické a ďalšie opatrenia na poskytovanie pomoci
v tiesni a na ten účel sa vybavujú technickými a vecnými prostriedkami, c) zúčastňujú sa na odbornej
príprave (§ 16), d) spracúvajú údaje o svojej činnosti, silách a prostriedkoch a predkladajú ich okresnému

úradu v sídle kraja do konca februára za predchádzajúci kalendárny rok; ak ide o poskytovateľov
záchrannej zdravotnej služby, aj ministerstvu zdravotníctva.
(3) Základná záchranná zložka vykonáva svoju činnosť spravidla vo svojom zásahovom obvode.
(4) Pôsobením základných záchranných zložiek v integrovanom záchrannom systéme nie je dotknuté
ich postavenie a úlohy ustanovené osobitnými právnymi predpismi.

34. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, na mieste zásahu
riadi a koordinuje činnosť záchranných zložiek integrovaného záchranného systému veliteľ zásahu z
Hasičského a záchranného zboru (ďalej len "veliteľ zásahu"); v horských oblastiach pri záchrannej
činnosti podľa osobitného predpisu vedúci zásahu z Horskej záchrannej služby.

35. Podľa § 3 ods. 1 zákona 315/2001 o Hasičskom a záchrannom zbore (1) Zbor a) plní úlohy štátnej
správy na úseku ochrany pred požiarmi, 1) b) vykonáva štátny požiarny dozor, c) plní úlohy pri zdolávaní
požiarov, pri poskytovaní pomoci a vykonávaní záchranných prác pri haváriách, nežiaducich udalostiach
a pri ochrane životného prostredia, d) poskytuje pomoc pri ohrození života a zdravia fyzických osôb,
majetku právnických osôb a fyzických osôb, e) vykonáva záchranné práce pri núdzovom odstraňovaní

stavieb a ľadových bariér, f) zabezpečuje jednotné uplatňovanie technických požiadaviek protipožiarnej
bezpečnosti, posudzovania zhody a vykonávanie dohľadu nad výrobkami, 2) g) plní úlohy v oblasti
výchovy, vzdelávania a odbornej prípravy na úseku ochrany pred požiarmi a v oblasti preventívno-
výchovného pôsobenia, h) plní úlohy na úseku materiálneho vybavenia a technického zabezpečenia
súvisiace s vykonávaním činností zboru, i) plní ďalšie úlohy podľa osobitných predpisov.

36. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 315/2001 o Hasičskom a záchrannom zbore (2) Zbor sa podieľa

a)naplneníúlohpriodsuneranenýchachorýchnajmäpripožiaroch,haváriách,nežiaducichudalostiach
1a) a na poskytovaní zdravotnej starostlivosti za podmienok ustanovených v osobitných predpisoch, 2b)

b) na zabezpečovaní núdzového zásobovania a núdzového ubytovania obyvateľstva a na poskytovaní
humanitárnej pomoci, c) na likvidácii ohnísk nákaz zvierat, d) v rozsahu vymedzenom osobitnými
predpismi 3) aj na plnení úloh integrovaného záchranného systému, civilnej ochrany, pri príprave na
obranu štátu a úloh súvisiacich s mobilizačnými prípravami, e) na plnení úloh vedecko-technického
rozvoja na úseku ochrany pred požiarmi.

37. Súd vzhľadom na preukázaný skutkový stav a vzhľadom aj na rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6Co/119/2023-219, zo dňa 31.7.2024 vychádzal z toho, že základ nároku žalobcu
je daný, čo vyslovil aj Krajský súd v Košiciach v bode 40 svojho uznesenia, keď uviedol, že na základe
vykonaného dokazovania súd dospel k správnemu záveru o naplnení predpokladov zodpovednosti

štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané závažné porušenie právnej normy Únie, ktorá
jednotlivcovipriznávaprávo,konkrétnečl.6písm.b/Smernice,ktoráukladáčlenskýmštátommaximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi. Uviedol tiež, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti.

38. Súd sa preto v tomto konaní po zrušení a vrátení veci zaoberal tým, v akej výške patrí žalobcovi
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania poukazujúc na to,
že žaloba bola na súd doručená dňa 14.7.2021 a žalobca si uplatňuje nárok za obdobie od februára
2018 do januára 2021, súd sa touto námietkou premlčania zaoberal a dospel k záveru, že v časti je

dôvodná. V konaní aj vzhľadom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo ustálené, že nárok
žalobcuniejenárokomnanáhraduškodu,alenárokomnanáhradunemajetkovejujmy,pretojepotrebné
aj námietku premlčania posudzovať vzhľadom na uplatnený nárok. Súd vychádzal z toho, že počiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá sa aplikuje na prípady náhrady za nemajetkovúujmu podľa § 101 Občianskeho zákonníka, je viazaný na okamih kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť, alebo ohroziť osobnostné právo fyzickej osoby. Premlčacia doba preto
v tomto prípade začala plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Keďže

žaloba tvrdí, že k tomuto zásahu došlo od februára 2018 a pokračovalo sa až do januára 2021, teda
k zásahu došlo nariadením pracovnej pohotovosti, počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby v tomto prípade preto začal plynúť od 1.2.2018, a keďže žaloba bola na súd doručená dňa
12.2.2021(čl.63spisu),súdmalzato,ženároknanáhradunemajetkovejujmyjezaobdobieod1.2.2018
do 11.7.2018 premlčaný a nepremlčaný je za obdobie od 12.7.2018. Za obdobie od 12.7.2018 až január

2021 (vrátane) je preto nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodný a nie je premlčaný.
V uvedenom nepremlčanom období pritom mal súd za preukázané, že žalobca mal nariadenú pracovnú
pohotovosť v počte hodín 1576,52.

39. Súd vzhľadom na to, že základ nároku je daný sa zaoberal tým, v akej výške patrí žalobcovi
nemajetková ujma za to, že žalobca porušil Smernicu EÚ 2003/88/ES, a teda právo žalobcu na

48 hodinový týždenný pracovný čas. V súvislosti s výškou nemajetkovej ujmy súd poukazuje na
to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do jej
postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý
následokneoprávnenéhozásahu.Výškanáhradynemajetkovejujmyjeurčovanázákladnýmizákonnými
kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu

práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za
ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by
predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná závažnosť
ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným

kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo. Súd mal v konaní za preukázané ohľadne závažnosti vzniknutej
ujmy u žalobcu tú skutočnosť, že nariadená pracovaná pohotovosť nad rámec jeho 48 hodinovného
týždenného pracovného času v období júl 2018 až január 2021 (vrátane) mala dopad na jeho rodinný
život, súkromie a zdravotný stav, keďže sa nemohol dostatočne venovať svojim deťom a starostlivosť

o deti bola a je prevažne na manželke. V danom období bola starostlivosť o 3 maloleté deti na jeho
manželke, pritom 2 maloletí synovia už v danom období chodili na pravidelné tréningy hokeja, na
rôzne súťaže s tým spojené, a to aj cez víkendy. Navyše cez víkendy musel žalobca zabezpečiť ku
svojím synom na tréningy účasť iného rodiča, keďže manželka sa musela starať o ich 3 maloleté dieťa.
Žalobca a jeho rodina tak boli a sú ochudobnení o spoločne strávené chvíle. Taktiež bolo preukázané,

že aj okolnosti, za ktorých došlo k porušenia práva žalobu odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch, keďže žalobca nemal inú možnosť pokiaľ mu bola nariadená pohotovosť, iba ju rešpektovať,
atozatakýchpodmienok, akémudalžalovaný.Žalovanýpritompočasceléhoobdobia,zaktoréžalobca
žiada náhradu nemajetkovej ujmy neprijal také opatrenia, ktoré by boli pre žalobcu ekonomicky výhodné
vzhľadom na nariadenú pracovnú pohotovosť. V súvislosti s ustálením výšky nemajetkovej ujmy u

žalobcu súd prihliadal aj na rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch, a to v rozhodnutiach napr. sp.
zn. 2Co/60/2019 zo dňa 5.3.2020 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú
ujmu 1500 Eur, 5Co/163/2019 zo dňa 14.4.2022 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú
nemajetkovú ujmu 2000 Eur, 11Co/222/2020 zo dňa 16.12.2020 - odvolací súd potvrdil súdom prvej
inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2000 Eur, 5CoPr/11/2021 zo dňa 30.6.2022 - odvolací súd potvrdil

súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2500 Eur, 5Co/96/2022 zo dňa 13. apríla 2023-
odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2500 Eur, 5Co/94/2022 zo dňa
13. apríla 2023 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2500 Eur,
5Co/5/2023 zo dňa 30. marca 2023 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú
ujmu 3000 eur. Vychádzajúc z vyššie popísaného súd dospel k záveru, že žalobcovi patrí za obdobie od

12.7.2018 až január 2021 (vrátane), ktoré nie je premlčané, náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2 500
€,vzhľadomnazávažnéokolnosti, zaktorýchkujmeužalobcudošlo. Táto náhradaje primeranáaplní
úlohu odškodňovaciu nielen symbolickú a na druhej strane nie je táto náhrada tak neprimerane vysoká,
abydošlokobohateniusažalobcunaúkoržalovaného.Keďžežalobcavkonanížiadalpriznanienáhrady
nemajetkovej ujmy 5 001,48 € za obdobie od 2/2018 do 1/2021, za ktoré mu bola nariadená pohotovosť

1783,09 hodín a súd mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 €, a to za nepremlčané obdobie od
12.7.2018 do 1/2021 (vrátane), počas ktorého mu bola nariadená pohotovosť v počte 1576,52 hodín, v
prevyšujúcej časti bola žaloba žalobcu zamietnutá.40. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, priznal nárok, na plnú náhradu trov konania z priznanej sumy. Žalobcovi síce nebol priznaný
nárok v ním požadovanej výške, ale výška nároku v tomto prípade závisela od úvahy súdu. O výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku, a to v samostatnom uznesení ( §
262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu (Okresný súd Michalovce) na Krajský súd v Košiciach, písomne v troch jeho vyhotoveniach. (§
362 ods. 1 CSP)

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 CSP)
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods.1 CSP)

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
(§ 366 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. (§ 364 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)
Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť a nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou
žalobou. (§ 371 a § 372 CSP)
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a to Exekučného poriadku a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov.