Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoCsp/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520206341
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1520206341.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Pavol
Pospecha, advokát, so sídlom Tabaková 2, Bernolákovo proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C. X, C. o zaplatenie 626,35 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 16.11.2023, č.k. B5-12Csp/194/2020-75, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku II. a III. potvrdzuje.

Žalovanému sa proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 349,35
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 31.10.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Zároveň žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 11,60%, o výške ktorých rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2 § 53 ods. 1, 9, § 470 ods. 1, § 517 ods.

1 veta prvá a ods. 2, § 565 a § 579 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z. a vecne tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca uzatvoril s právnym
predchodcom žalovaného D. B. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol dlžníkovi
úver v sume 500 eur, ktorý mal splácať v pravidelných mesačných splátkach, ďalej skutočnosť, že
dlžník dňa XX.X.XXXX zomrel a jediným dedičom na základe súdneho rozhodnutia sa stal žalovaný

a že žalobca výzvou zo dňa 12.10.2020 vyzval žalovaného na úhradu dlhu zostávajúceho z úveru
poskytnutého D. B.. Sporným medzi stranami bolo, či mal žalobca nárok požadovať zaplatenie dlžnej
sumy voči žalovanému ako jedinému dedičovi, ktorý namietal, že žalobca si neprihlásil svoju pohľadávku
do dedičského konania a či si žalobca splnil svoje povinnosti zisťovať s odbornou starostlivosťou
majetkové pomery dlžníka pred poskytnutím spotrebiteľského úveru a tiež to, či pri uzatváraní zmluvy
zneužil tieseň a finančnú odkázanosť dlžníka. Právny vzťah, ktorý bol založený medzi žalobcom a
dlžníkom na základe zmluvy súd prvej inštancie vyhodnotil ako spotrebiteľský, v dôsledku čoho bolo

potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, a to vrátane
zákona o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že súd je povinný ex offo poskytnúť spotrebiteľovi
právnu ochranu, ktorá mu z titulu slabšej strany sporu patrí a skúmať, či žalobca ako veriteľ splnil
všetky svoje zákonné a zmluvné povinnosti a či v danom prípade nedošlo k porušeniu spotrebiteľskýchpráv. Preskúmaním uzatvorenej zmluvy súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto obsahovala všetky
zákonné náležitosti, ktoré pre ňu vyžadoval v rozhodnom čase zákon č. 129/2010 Z.z., a bola uzatvorená
riadne. Konštatoval, že žalobca však v konaní nijako nepreukázal, že by bol zisťoval majetkové pomery

dlžníka a jeho schopnosť splácať úver tak ako to predpokladá ustanovenie § 7 citovaného zákona.
Neschopnosť dlžníka splácať úver bola pritom zrejmá už z toho, že sa tento dostal do omeškania so
splácaním hneď prvej dohodnutej splátky úveru a v omeškaní splácal aj ďalšie nasledujúce splátky ako
vyplýva z predloženého prehľadu splácania. Dodržanie odbornej starostlivosti zo strany veriteľa nebola
v konaní preukázaná aj napriek tomu, že žalovaný vo svojom odpore na zanedbanie týchto povinností

zo strany žalobcu vyslovene poukazoval a argumentácia žalovaného bola žalobcovi známa. Následkom
nekonania s odbornou starostlivosťou je v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. to, že veriteľ
nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Uvedené je
tak samo o sebe už dostatočným predpokladom pre to, aby žalobca nebol oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru. Prvoinštančný súd zároveň poukázal na to, že žalobca nijako
nepreukázal, že by bol spotrebiteľský úver riadne zosplatnil ako to vyžaduje § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka. V tejto súvislosti však uviedol, že dlžník zomrel dňa XX.XX.XXXX, pričom ešte dňa 15.5.2019
dlžník uhradil splátku úveru, teda žalobca ani nemohol stihnúť pred smrťou dlžníka úver zosplatniť
tak, ako to vyžaduje citované ustanovenie Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalovaný poukazoval na
to, že pohľadávka veriteľa nebola prejednaná v dedičskom konaní a preto je nevymožiteľná a tiež,
že sa tým pádom jedná o nový dlh, ktorý nemôže byť prejednaný, súd prvej inštancie sa s uvedenou

argumentáciou nestotožnil. Pre celú oblasť súkromného práva v zásade platí, že smrťou veriteľa alebo
dlžníkanezanikajúexistujúceobligácie,ichprávnyrežimjedeterminovanýuniverzálnousukcesiou,ktorú
v prípade fyzických osôb zakladá inštitút dedenia. Smrťou zanikajú iba tie práva a povinnosti, ktorých
vlastná existencia je bezpodmienečne viazaná na konkrétnu osobu účastníka záväzkového vzťahu, v
dôsledku čoho nie je možný ich prechod na právneho nástupcu. Ide teda o „nezastupiteľné“ obligácie z

hľadiska subjektu, čo môže vyplývať z právneho predpisu, dohody, avšak väčšinou zo samotnej povahy
a účelu záväzku (napr. povinnosť zhotoviť umelecké dielo). Dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy do
výšky ceny ním nadobudnutého dedičstva. K argumentácii žalovaného súd prvej inštancie tiež poukázal
na to, že zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa je obmedzená len ustanovením § 470 Občianskeho
zákonníka. Nezávisí na tom, či konkrétny dlh bol zahrnutý do pasív dedičstva v konaní o dedičstve alebo

nie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 33Cdo 2409/2009). Z uvedeného súd prvej inštancie
vyvodil, že skutočnosť, že pohľadávka veriteľa nebola zahrnutá do pasív dedičstva počas dedičského
konania neznamená, že je táto pohľadávka nevymožiteľná alebo že neexistuje alebo, že by sa malo
jednať o nový dlh. V konaní bolo preukázané, že suma 500 eur bola poskytnutá D. B. ešte dňa 19.7.2018,
teda za jeho života s tým, že túto čiastku, ktorú získal od žalobcu bol povinný vrátiť za podmienok

dohodnutých v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Je síce pravdou, že súd konštatoval, že žalobca porušil
svoje povinnosti, ktoré sú konkretizované vyššie, uvedené však nemení nič na tom, že zostatok zo sumy
500 eur, ktorý bol poskytnutý dlžníkovi je povinný zaplatiť po jeho smrti jediný dlžník - žalovaný. Žalobca
síce nebol oprávnený pre nedodržanie zákonných podmienok požadovať zosplatnenie celého úveru a
dožadovať sa nárokov vyplývajúcich zo zosplatnenia vo výške žalovanej sumy, žalobcovi však patrí

právo domáhať sa zostatku úveru, ktorý bol právnemu predchodcovi žalovaného poskytnutý a nebol
vrátený. Žalobca sa tak mohol v konaní domáhať zaplatenia len toho, čo poskytol dlžníkovi a len za dlh v
takomto rozsahu mohol zodpovedať dedič, na ktorého prešla povinnosť do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva.Akpretoboldlžníkoviposkytnutýúvervsume500euratentodosvojejsmrtisplatil150,65eur,
zostatok dlhu predstavuje sumu 349,35 eur, na ktorý má žalobca nárok. Žalobca si spolu s dlžnou istinou

uplatnil aj úrok z omeškania, podľa názoru prvoinštančného súdu však tento nebol zo strany žalobcu
uplatnený správne. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania už od dňa nasledujúceho po smrti dlžníka
napriektomu,žesámnemalvedomosť,žedlžníkzomrelanásledne,keďsaotejtoskutočnostidozvedel,
poskytol žalovanému výzvou zo dňa 12.10.2020 lehotu na plnenie, pričom v danej výzve neuviedol, že
by mal byť žalovaný už v omeškaní. Ak preto žalobca poskytol žalovanému výzvou zo dňa 12.10.2020

lehotu na plnenie, žalovaný sa podľa názoru prvoinštančného súdu mohol dostať do omeškania so
zaplatením dlžnej sumy najskôr až márnym uplynutím takto poskytnutej lehoty. Prvoinštančný súd
uviedol, že v čase smrti dlžníka navyše žalovaný ani nemohol mať vedomosť o existencii takéhoto
dlhu, keďže pohľadávka žalobcu nebola prihlásená do dedičského konania, nemohol sa tak dostať do
omeškania so zaplatením dlhu, o ktorom nemal ani len vedomosť. Žalobca preukázal, že výzvu zo dňa

12.10.2020 doručoval žalovanému, ktorá zásielka sa nedoručená žalobcovi vrátila dňa 15.10.2020 s
tým, že dňom vrátenia sa považuje za doručenú aj keď sa adresát o nej nedozvedel. V zmysle zasielanej
výzvy mal žalovaný zaplatiť dlh do 15 dní od jej obdržania, posledný deň na plnenie po vrátení zásielky
tak pripadal na 30.10.2020 a žalovaný sa preto mohol dostať do omeškania až 31.10.2020. V zmysleuvedeného súd prvej inštancie rozhodol o úrokoch z omeškania s plnením peňažného dlhu vo výške
5,00 % p.a., a to od 31.10.2020 z dlžnej sumy 349,35 eur až do zaplatenia. Vo vzťahu k námietke
žalovaného o konaní žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, ktoré má prvky úžery súd prvej inštancie

uviedol, že uvedené skutočnosti neboli v konaní nijako preukázané a z predložených listinných dôkazov
nevyplývali. Súd prvej inštancie sa tak nemohol bližšie zaoberať uvedenou argumentáciou žalovaného
a túto posúdil ako neopodstatnenú. Keďže prvoinštančný súd vzhliadol žalobu žalobcu ako dôvodnú
len v časti o zaplatenie 349,35 eur, a to z dôvodu, že žalobca jednak nepreukázal, že dodržal svoje
povinnosti posúdiť majetkové možnosti dlžníka s odbornou starostlivosťou, čo má za následok, že nie

je oprávnený domáhať sa zosplatnenia celého dlhu a zároveň samotný úver ani riadne nezosplatnil,
keď nepreukázal, že by bol dodržal predpoklady vyplývajúce z § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Žalobca tak bol oprávnený sa voči dedičovi svojho dlžníka domáhať len vrátenia istiny úveru, ktorý
preukázateľne svojmu dlžníkovi poskytol a tento ho v celosti nesplatil. Keďže sa so zaplatením tejto
čiastky žalovaný ako právny nástupca dlžníka dostal do omeškania, keď dlh žalobcovi nezaplatil ani
po márnom uplynutí poskytnutej lehoty na plnenie, súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania podľa

predpisov občianskeho práva v zákonnej výške 5% p.a. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie vzhliadol
žalobu žalobcu ako nedôvodnú a preto ju v tejto časti zamietol. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) podľa pomeru úspechu vo veci. Nakoľko mal žalobca v konaní úspech 55,80% a
žalovaný mal úspech 44,20%, čistý úspech žalobcu predstavoval pomer 11,60% a v tomto rozsahu mal

žalobca nárok na náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

3. Proti uvedenému rozsudku v rozsahu výrokov II. a III. podal odvolanie žalobca. K záverom
súdu o neskúmaní schopnosti žalovaného splácať úver uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z

nepodložených záverov. Tvrdil, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť žalobcovi
automaticky predložiť doklady preukazujúce postup podľa § 7 ods. 1,3 a nasl. zákona č. 129/2010
Z.z. Konštatoval, že pokiaľ mal súd akúkoľvek pochybnosť, potom v súlade s princípom objektívnosti
a nestrannosti súdneho rozhodovania mohol žalobcu vyzvať na predloženie relevantných podkladov
o tom, či spomenutá povinnosť bola alebo nebola splnená. Považoval za potrebné uviesť ako

základnú a všeobecnú informáciu, že posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver za požadovaných/
navrhnutých podmienok je v rámci postupov a praxe žalobcu vykonávané zisťovaním a overovaním
údajovovýškepríjmovavýdavkovžalovaného,samotnomžalovanom(predloženiedokladutotožnosti)a
tiež sa vykonáva preverenie v tzv. negatívnej databáze dlžníkov (obsahuje údaje o osobách porušujúcich
svoje záväzky u iných poskytovateľov úverov a pôžičiek). Na základe takto zhromaždených údajov

žalobca vykoná ich vyhodnotenie a na základe interne stanovených kritérií rozhodne o schválení/
zamietnutí žiadosti. Žalobca poukázal na to, že okrem uvedeného, zákonnou povinnosťou žiadateľa o
úverjeuvádzaťpravdivéaúplnéinformácie.Vzmysle§7ods.2zákonač.129/2010Z.z.vzneníúčinnom
ku dňu uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu platilo: „Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti

spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o
spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom.“ Žalobca ďalej
tvrdil, že v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo XXXXXXXXXX bola žiadosť o poskytnutie
úveru predložená v mesiaci júl 2018 a jej súčasťou je analýza bonity. Správnosť a pravdivosť údajov
získavaných od žalovaného bola potvrdená aj jeho podpisom. Získané údaje boli v rámci zákonných

možností overené využitím údajov z databázy NRKI (nebankový register klientskych informácií) –
overenie existencie záväzkov žiadateľa a v prípade ich existencie aj platobnej morálky v iných
spoločnostiach, na stránke MV SR overenie dokladu totožnosti – overenie databázy odcudzených
a stratených občianskych preukazov, na stránkach E., E., E. – kontrola zamestnávateľa (adresa,
konkurzy), na stránkach E., F. – kontrola vyhlásených konkurzov (klient). Žalovaný uviedol príjem

vo výške 572 eur ako „dôchodok“ (preverený cez Sociálnu poisťovňu). Ako výdavky boli oznámené
žalovaným celkovo výdavky v sume 205,07 eur (neboli brané do úvahy, nakoľko zákon č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a príslušné vykonávacie opatrenie NBS v znení neskorších zmien
definuje minimálne životné výdavky a žiadateľom uvedená suma je menšia ako minimálna suma určená
opatrením NBS). Výška príjmov a výdavkov bola vyhodnotená so zameraním najmä na výšku tzv.

voľných zdrojov zostávajúcich žalovanému po úhrade všetkých už jestvujúcich výdavkov. Tieto sa použili
pre posúdenie, či z takto zistených voľných zdrojov bude možné pre žalovaného uhradiť splátku na
úhradu ním požadovaného úveru. Celková výška záväzkov žalovaného bola spolu 510,54 eur, pričom
minimálne životné výdavky vo výške 205,07 eur, splátky (podľa NRKI) vo výške 232,08 eur, rezerva vovýške 73,39 eur. Z vyššie uvedeného vyplývalo, že voľné zdroje žalovaného (ako rozdiel medzi príjmom
a výdavkami) predstavujú spolu sumu 61,46 eur. Žalobca uviedol, že v čase schvaľovania žiadosti o
úver pri skúmaní bonity koná s cieľom zabezpečiť návratnosť peňažných prostriedkov, ktoré by mal

žiadateľovi poskytnúť (ochrana vlastných hospodárskych záujmov). Odvolanie proti výroku o náhrade
trov konania podal žalobca z dôvodu, že ide o závislý výrok od rozhodnutia vo veci samej. Na základe
uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie v napádanej časti tak, že žalobe
žalobcu vyhovie a žalovaného zaviaže na povinnosť náhrady trov konania žalobcu v celom rozsahu.
K odvolaniu pripojil listiny – výpis z účtu pôvodného dlžníka, rozhodnutie Sociálnej poisťovne, výpis z

registra klientských informácií).

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. účinného ku dňu uzavretia zmluvy dňa 17.7.2018)

spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno
poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo
na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným

prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; 1) tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie
viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne
na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu. 18b) Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa
osobitného predpisu, 1a) niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu 1b) a

nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na
bývanie,pričomustanoveniaosobitnýchpredpisov1c)týkajúcesaposkytovaniatýchtoúverovtýmniesú
dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.

7. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere

alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

8. Podľa § 7 ods. 16 zákona č. 129/2010 Z.z. veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať
spotrebiteľské úvery
a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne

preukázať.

9. Podľa § 7 ods. 17 zákona č. 129/2010 Z.z. vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to,
že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,

b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na
údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet
sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú

zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.10. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa §
7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez

poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti
splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa
alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj
porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

11. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že žalobca a právny
predchodca žalovaného uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pri posúdení ktorej je potrebné
aplikovať zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy. Rovnako
nebolo sporné, že na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému
peňažné prostriedky vo výške 500 eur, pričom neuhradená ostala suma 626,35 eur, ktorú nezaplatil

pôvodný dlžník ani jeho právny nástupca.

12. Prvoinštančný súd správne postupoval, ak skúmal, či spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným obsahuje obligatórne náležitosti stanovené v zákone o
spotrebiteľských úveroch. Rovnako správne vyhodnotil otázku prechodu záväzku pôvodného dlžníka na

dediča bez potreby jeho zahrnutia do pasív dedičstva v konaní o dedičstve.

13. Jedinou odvolacou námietkou žalobcu bola neexistencia jeho povinnosti v konaní „automaticky“
predkladať dôkazy o skúmaní bonity úverového dlžníka (schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver) pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd poukazuje na to, že súd má

povinnosť preskúmať existenciu porušenia povinnosti dodávateľa skúmať úverovú bonitu spotrebiteľa
(posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver) z úradnej povinnosti (ex offo), ako to
vyplýva z rozsudku Súdneho dvor Európskej únie zo dňa 5.3.2020, sp.zn. C-679/18, v ktorom Súdny
dvor uviedol, že „články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať

v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia
povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo
vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku.“ Súd
prvej inštancie postupoval správne, ak splnenie tejto povinnosti dodávateľa v konaní skúmal. Bez ohľadu

na uvedenú povinnosť odvolací súd dáva do pozornosti, že námietku neskúmania bonity spotrebiteľa
uplatnil žalovaný v prvoinštančnom konaní ako prostriedok procesnej obrany (v podanom odpore), na
ktorý žalobca nijakým spôsobom nereagoval, pričom súd prvej inštancie na prejednanie veci aj nariadil
pojednávanie, na ktorom mal žalobca možnosť reagovať v súvislosti s argumentáciou žalovaného.
Následkom nepreukázania uvedenej povinnosti žalobcu ako dodávateľa je neoprávnenosť požadovania

jednorazového splatenia úveru, ako aj bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru v dôsledku hrubého
porušenia povinnosti dodávateľom. V dôsledku uvedeného potom veriteľ nemá nárok na akékoľvek
plnenienadrámecnímposkytnutýchfinančnýchprostriedkovspotrebiteľovi.Pokiaľžalobcavodvolacom
konaní uviedol skutkové tvrdenia a predložil dôkazy, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej
inštancie, ide o tzv. neprípustné novoty v odvolacom konaní. S poukazom na znenie § 366

C.s.p. odvolací nemôže prihliadať na prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, pričom z obsahu odvolania nevyplýva, že by išlo o niektorý z prípadov uvedených
v písm. a), b), c) alebo d) uvedeného ustanovenia § 366 C.s.p.

14. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výroku II. a

v závislom výroku III.) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 C.s.p., a nárok na ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko
mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).