Rozsudok – Život a zdravie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. november 2025

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 3T/46/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316010237
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Birošík, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2025:8316010237.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Samosudca Okresného súdu Humenné, JUDr. Stanislav Birošík, PhD., na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 19.11.2025 v A., takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná B. C., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom A., D. C. XXXX/XX,

s a u z n á v a z a v i n n ú, ž e

dňa 07.06.2014 v čase okolo 07.30 hod. viedla po miestnej komunikácii ulice E. F. A., v smere od
centra mesta, osobné motorové vozidlo zn. Suzuki SX4 ev.č. A., kde nedala prednosť na priechode

pre chodcov chodcovi B. G. a pravou prednou bočnou časťou motorového vozidla narazila vo svojom
jazdnompruhudoľavejstranytelachodca,ktorýprechádzalpopriechodeprechodcovzpravejstranyna
ľavústranu,kdepritejtonehodechodecB.G.utrpelzraneniapodľaznaleckéhoposudkuznalcazodboru
zdravotníctvaafarmácie,odvetviechirurgiaatraumatológia,atotrieštivúzlomeninuspánkovo-záhlavnej
časti vpravo, pohmoždenie hlavy vpravo ťažkého stupňa, subarachnoidálne krvácanie v spánkovej
oblasti vpravo, obojstranné pohmoždenie,

t e d a

inému z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví,

č í m s p á c h a l a

prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Z a t o j e j s ú d u k l a d á :

Podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 2 Trestného zákona a za použitia § 56 ods.
1, ods. 3 Trestného zákona, peňažný trest vo výške 1.000,00 (tisíc) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený,
súd ukladá náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodeného B. G., nar. XX.XX.XXXX, tr. bytom A., H.
XXXX/XX a poškodenú spoločnosť DÔVERA zdravotná poisťovňa, a. s., IČO: XX XXX XXX, I. X, XXX
XX J. s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces. o d ô v o d n e n i e :

Dňa 14.3.2016 bola Okresnému súdu Humenné doručená obžaloba Okresnej prokuratúry Humenné,
č.k. X D. XXX/XX/XXXX - XX zo dňa 10.3.2016 na obvinenú B. C., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom

A., D. C. XXXX/XX, stíhanú pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, ako je uvedený v enunciáte obžaloby a tohto rozsudku.

Súd v prejednávanej trestnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3T/46/2016 – 532 zo dňa 19.2.2019,
ktorým obžalovanú spod obžaloby oslobodil. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1To/26/2019
– 568 zo dňa 17.12.2019 bol predmetný rozsudok zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu

Humenné. Okresný súd Humenné opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3T/46/2016 – 639
zo dňa 26.5.2021, ktorým obžalovanú uznal za vinnú a uložil jej peňažný trest vo výške 400 eur
s ustanovením náhradného trestu odňatia slobody vo trvaní 6 (šesť) mesiacov a poškodených odkázal
sichnárokomnacivilnýproces.UznesenímKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.10To/30/2021-689zodňa
22.02.2022 bol predmetný rozsudok zrušený a vec bola opätovne vrátená Okresnému súdu Humenné.

Okresný súd Humenné vykonal dokazovania v intenciách pokynu odvolacieho súdu, pričom na hlavnom
pojednávaní dňa 28.6.2022 vykonal opätovne výsluch znalca K. G. a K. A.. Uznesením sp. zn.
3T/46/2016 – 715 zo dňa 1.7.2022 súd v predmetnej trestnej veci pribral ako znalca Ústav súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity v L., ktorému uložil v zmysle obsahu predmetného uznesenia vypracovať

kontrolný znalecký posudok. Dňa 06.06.2023 bol súdu doručený znalecký posudok C. XX/XXXX
vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v L., znalcom M. K. D. N., D..

Následne došlo k zmene zákonného sudcu dovedna štyrikrát, pričom na základe opatrenia predsedu
Okresného súdu Humenné zo dňa 25.7.2025 bola predmetná trestná vec náhodným výberom pomocou

technický prostriedkov a programových prostriedkov pridelená na ďalšie konanie sudcovi JUDr.
Stanislavovi Birošíkovi, PhD. v zmysle dodatku č. 9 k rozvrhu práce Okresného súdu Humenné pre rok
2025 zo dňa 23.7.2025.

Na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2025 súd vykonal doplnenie dokazovania, a to prečítaním záverov

znaleckého posudku posudok C. XX/XXXX vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v L., znalcom M. K. D. N., D., ako aj výsluchom samotného znalca.

V prejednávanej trestnej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, ktoré spočívalo vo vypočutí
obžalovanej na hlavnom pojednávaní dňa 21.7.2016 (čl. 234 a nasl.), resp. vypočutí obžalovanej

aznalcaB.M.G.nahlavnompojednávanídňa13.10.2016(čl.256anasl.),vypočutíznalcovK.A.aK.G.
(čl. 313 a nasl.), vypočutí poškodeného za prítomnosti znalcov K. G. a K. A. (čl. 333 a nasl.), odročenom
hlavnom pojednávaní dňa 10.5.2017 (čl. 355 a nasl.) ako aj odročenom hlavnom pojednávaní dňa
26.6.2018 (čl. 437 a nasl.), vypočutí znalkyne B. O. na hlavnom pojednávaní dňa 08.11.2018 (čl. 592
a nasl.), vypočutí znalkyne B. P. na hlavnom pojednávaní dňa 19.2.2019 (čl. 526 a nasl.), vypočutí

znalcov K. G. a K. A. na hlavnom pojednávaní dňa 13.8.2020 (čl. 581 a nasl.), vypočutí znalkyne B.
P. a znalca B. G. na hlavnom pojednávaní dňa 06.05.2021 (čl. 602 a nasl.), čítaním charakteristiky
obžalovanej na hlavnom pojednávaní dňa 26.5.2021 (čl. 635 a nasl.), opätovnom vypočutí znalcov K.
G. a K. A. na hlavnom pojednávaní dňa 28.6.2022 (čl. 702), odročenom hlavnom pojednávaní dňa
01.07.2022 (čl. 714 a nasl.) a v hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2025 kde súd oboznamoval listinné

dôkazy, znalecký posudok č. 75/2023 vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity
v L., znalcom doc. K. D. N., D. a vykonal výsluch znalca M. K. D. N., D..

Prokurátorka v záverečnej reči uviedla, že zotrváva na podanej obžalobe, nakoľko táto je dôvodná.
Vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom má zato, že z dôkazov zabezpečených jednak

v prípravnom konaní ako aj vykonaných na HP vyplýva, že obžalovaná sa dopustila skutku, za
ktorý bola podaná obžaloba, v tejto súvislosti poukazuje najmä na závery znaleckého dokazovania,
znalcov K. A. a B. G., ktoré v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi preukazujú vinu obžalovanej.
Z vykonaného dokazovania tak jednoznačne vyplýva, že obžalovaná vzhľadom na aktuálnu situáciu na
ceste nedodržala primeranú rýchlosť a napriek dobrému rozhľadu na ceste nereagovala na skutočnosť,

že cez cestu prechádza chodec a to až do stretu chodca s vozidlom. Uvedené okrem iného vyplýva ajz naposledy vypracovaného ZP, ktorý bol vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej Univerzity
v L., pričom v spojení s výsluchom znalca bolo preukázané, že vodička na situáciu reagovala až
v okamihu zrážky a brzdenie vozidla začalo až pár sekúnd po zrážke a teda jej reakcia bola oneskorená,

pričomzrážkemohlazainýchokolnostízabrániť.ČosatýkapredmetnéhoZP,podľajejnázoruneexistujú
žiadne pochybnosti o jeho odbornosti a správnosti, pričom na jeho záveroch znalec zotrval aj na hlavnom
pojednávaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súdu navrhla, aby uznal obžalovanú za vinnú v zmysle
obžaloby. Čo sa týka trestu, v tejto súvislosti navrhla, aby jej bol uložený test odňatia slobody na dolnej
hranici trestnej sadzby s určením primeranej skúšobnej doby a trest zákazu činnosti viesť motorové

vozidlá po dobu 18 mesiacov.

Obhajca v záverečnej reči uviedol, že zotrváva na tom, že dopravnú nehodu zavinil poškodený. Pokiaľ
ide o to, či vodič môže alebo nemôže predvídať určité skutočnosti, nemožno toto vyvodzovať len
v hypotetickej rovine, pretože vodič by musel predvídať všetky skutočnosti, ktoré sa v danom čase
a priestore dejú. Je preto potrebné vychádzať z objektívnych okolností, ktoré vyplývajú z danej dopravnej

situácie, pričom najhlavnejšie je aj správanie poškodeného a jeho dôvody. Pokiaľ ide o tvrdenie
perfektnosti ZP, toto nie je možné chápať absolútne, pretože je úplne jasné, že tento ZP bol vypracovaný
akademicky a nezobral do úvahy práve spomínané objektívne okolnosti. Odvolanie sa na ZP K. A.
považujem zo strany prokuratúry ako zvlášť nevhodné, keďže znalec K. A. práve pred týmto priznal,
že vypracoval nesprávny ZP. Pokiaľ ide o technické okolnosti stretu, nepochybne zo záverov všetkých

znalcov odboru dopravy vyplynulo, že moja klientka riadila vozidlo pod max. povolenou hranicou a K.
G. vo svojom ZP jednoznačne uviedol, resp. vylúčil vznik nehody včasným brzdením. Aj podľa ZP
Ústavu na reakciu mala vodička časový priestor 1,8 – 2 sekundy. Reakčná doba podľa forenznej praxe
je definovaná ako doba od spozorovania prekážky cez rozpoznanie vnemu až do začiatku brzdenia.
V tomto konkrétnom prípade nebolo objektívne možné spozorovať vnem, pretože poškodený stál,

nejavil známky toho, že chce vstúpiť na vozovku, a teda keď sa dal do pohybu, vytvoril prekážku
náhlu a neočakávanú. Dávam do pozornosti, že nie moja klientka ho zrazila, ale on narazil do pravej
bočnej časti vozidla. V takýchto prípadoch reakčná doba začína rozpoznaním nebezpečenstva, od
ktorého ubehne optická reakcia v rozmedzí 0,32 – 0,55 sekundy. Po tomto nasleduje psychická reakcia
v rozmedzí 0,22 - 0,58 sekundy. Následne svalová reakcia, teda presunutie nohy v rozmedzí 0,15 - 0,21

sekundy a následne doba od kontaktu nohy s brzdným pedálom v rozmedzí 0,03 - 0,06 sekundy. Pri
sčítaní týchto hodnôt predstavuje časové rozmedzie od 0,72 - 1,4 sekundy. Z toho dôvodu tvrdíme, že
poškodený zapríčinil dopravnú nehodu, lebo svojim konaním vytvoril prekážku náhlu a neočakávanú.
Je preto zbytočné hovoriť, o nesprávnej reakcii vodičky, pretože táto reagovala až nato, že chodec
narazil do vozidla. Ak by malo skutočne, čo len predpokladane dôjsť k omeškanej reakcii, spomínal som

časové rozmedzie od 0,72 - 1,4 sekundy, podľa znaleckého Ústavu je potom potrebné matematicky toto
vyhodnotiť tak, že od časového údaju 1,8 sekundy je potrebné odpočítať dolnú hranicu 0,72 sekundy,
rozdiel je 1,08 sekundy. Ak od tohto odrátame max. hodnotu 1,4 sekundy, potom rozdiel je 0,6 sekundy.
Ideotakýkrátkyčasovýinterval,ktorýjevpodstatenepatrnýatedaniejemožnékonštatovať,ževodička
reagovala oneskorene. Dávam do pozornosti, že časové údaje vyplývajú predovšetkým zo ZP Ústavu.

Ďalej chcem uviesť, že počas celého konania, len periférne boli akceptované ZP K. G., ktorý logický
a zrozumiteľne znázornil a aj odborne celú dopravnú situáciu znázornil. Vyvrátil ZP K. A. a jeho závery
sú logickejšie než závery ZP Ústavu. Odpoveď na nelogické konanie poškodeného nám dal ZP B. P. aj
jeho zdravotná dokumentácia a aj to, ako sa v priebehu príp. konania vyjadroval. Bolo bez akýchkoľvek
pochybností zistené, že mal vrodenú vadu pravého oka, ktorú mal už od narodenia. Pravé oko mu

zabiehalo smerom k nosu a týmto nesymetrickým postavením očí vznikla tupozrakosť a následne mozog
zablokoval postihnuté oko. Pokiaľ ide možnosť videnia, čím poškodený nemal priestorové videnie,
následne v dôsledku nádoru, ktorý sa mu vyvinul na mozgu mal poškodený pravý zrakový nerv a ďalšie
poruchy priestorového videnia, ďalej mal poruchy pohybového ústrojenstva, liečil sa na vysoký krvný
tlak a trpel závažným ochorením, masívnym nádorom mozgu, ktorý vyvíjal silný tlak na tretiu mozgovú

komoru, kde sú uložené kognitívne funkcie, ktoré riadia pamäť, pozornosť, rýchlosť myslenia, rýchlosť
rozhodovania, pohyblivosť, orientáciu, sebakontrolu a ďalšie veci spojené s kognitívnymi funkciami.
Príznaky, tlaky nádoru na tretiu mozgovú komoru majú rozličný charakter a rozsah a čím je tlak väčší,
tým väčší aj rozsah. Problém je v tom, že človek, si to nemusí uvedomiť, a pokiaľ ide o poškodeného
v čase incidentu, bol už v staršom veku, nemusel si tieto problémy ani uvedomovať. Takže sme týmto ZP

vyvrátili tvrdenie, že bol zdravý a naviac trpel a trpí organickou halucinogénnou demenciou. Už v roku
2014 uviedol, že sa mu rapídne zhoršil zrak. Máme zato, že dôsledkom týchto zdravotných rozsiahlych
problémov je rozličné tvrdenie poškodeného, kt. raz tvrdil, že aute nevidel, aj keď sa pozrel na obe strany,
inokedy vypovedal, že sa na priebeh incidentu nepamätá a potom vypovedal neakceptovateľne, keď podvoch predchádzajúcich výpovediach začal uvádzať podrobnosti z priebehu nehody s vysvetlením, že
tieto podrobnosti mu povedala manželka, ktorá na mieste nehody vôbec nebola. Evidentne tieto zdr.
problémy zapríčinili, že nedokázal vyhodnotiť situáciu ani ju poriadne nevidel a náhle a neočakávane

vkročil alebo dokonca vpadol na vozovku. Ani chodec sa nemôže správať takýmto spôsobom, zvlášť,
keď nepoužije priechod pre chodcov bez toho, aby sa presvedčil, či môže prejsť cez vozovku bezpečne
vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúceho vozidla. Jednoznačne tvrdím, že dopravnú nehodu
zavinil sám, náhlym vstupom na vozovku narazením do vozidla a to takým spôsobom, že nehode
nebolo možné zabrániť. Moja klientka jednoznačne cíti, že je nevinná, logicky to aj dokazuje a je vidno

podľa sp. zn., že celá táto vec už trvá temer 10 rokov, počas celej tejto doby trpí stresom a vnútorným
diskomfortom, v dôsledku nehody, ktorú nezapríčinila a aj tým, že bola obvinená a následne obžalovaná
dĺžkou súdneho konania. Vieme preukázať, že tento dlho trvajúci stres mal taký negatívny vplyv na
moju klientku, že sa u nej vyvinulo onkologické ochorenie. Samozrejme, jej je ľúto čo sa stalo, účinne
prejavila túto ľútosť, samozrejme bez akýchkoľvek problémov spolupracovala s OČTK aj so súdom ale
pri porovnaní vykonaných dôkazov a záverov ZP, ktoré sú logické, mám zato, že nebola dokázaná jej

vina. Zo záverov súdnej a trestnej praxe nedokázaná vina znamená dokázanú nevinu. Poukazujem
aj na jednu zo základných zásad, keďže sú zásadné pochybnosti v tejto veci, aby súd použil dôležitú
zásadutrestnéhoprocesuindubioproreo.Pokiaľideoprípadnénárokypoškodeného,paniprokurátorka
nenavrhla a pokiaľ bude takýto návrh prednesený, žiadame, aby ho súd neakceptoval. V závere žiadam,
aby moja klientka bola s pod obžaloby oslobodená v celom rozsahu.

Splnomocnený zástupca poškodeného uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a podaní,
ktoré sú v spise, súčasne tak odkazuje aj na svoje vyjadrenie k znaleckému dokazovaniu. Čo sa týka
nárokov poškodeného, tieto sme riadne a zrozumiteľne uplatnili, tieto nároky vyplývajú zo ZP, súčasne
sme si uplatnili aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a navrhol, aby súd

o všetkých týchto nárokoch rozhodol v rozsudku.

Obžalovaná uviedla, že veľmi ľutuje, čo sa stalo, necíti sa byť vinná, a tvrdí naďalej, že poškodený jej
vytvoril náhlu prekážku, preto nemohla dopravnej nehode zabrániť. Právo posledného slova nevyužila.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd dostatočne a presvedčivo preukázané, že sa skutok
stal, tak ako je uvedené v obžalobe, že skutok je trestným činom a že tento spáchala bez pochybnosti
obžalovaná.

K tomuto súd uvádza nasledovné :

Obžalovaná viedla motorové vozidlo zn. SUZUKI SX4, ev. č. A. po miestnej komunikácií ulice E. v A.,
v smere od centra mesta, kde pravou prednou časťou motorového vozidla narazila vo svojom jazdnom
pruhu do ľavej strany tela chodca, ktorý prechádzal na druhu stranu cesty, pričom pri tom utrpel zranenia
uvedené v obžalobe a vyplývajúce zo znaleckého posudku C. XX/XXXX B. G.. Na základe uvedeného

konania bola podaná na obžalovanú obžaloba pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.
2 písm. a) Trestného zákona.

Podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá
sa odňatím slobody na šesť mesiacov až dva roky.

Podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá,
ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) závažnejším spôsobom konania, alebo b) na chránenej osobe.

Podľa § 5 Trestného zákona platí, že trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ

a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto
zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí,
alebo
b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na
okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.

Súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zo strany obžalovanej došlo k porušeniu hneď
niekoľkých povinností účastníka cestnej premávky, a to povinností uvedených v § 3 ods. 2 písm. a), §4 ods. 1 písm. e) a f) , § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“).

Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z. účastník cestnej premávky je povinný správať sa
disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je
povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v
cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. je vodič, okrem iného, povinný
e) dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným
postihnutím, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu, a starým osobám,
f) dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho
nesmie ohroziť; to neplatí pre vodiča električky.

Dať prednosť pritom podľa § 2 ods. 2 písm. b) citovaného zákona znamená povinnosť účastníka cestnej
premávky počínať si tak, aby ten, kto má prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť
jazdy.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim

schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a
iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný
zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Porušenie týchto povinností vyplýva zo znaleckého dokazovania a to najmä zo záverov

znaleckého posudku C. XX/XXXX vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v L.,
znalcom M. K. D. N., D., ktorý uviedol, že technika jazdy vodičky nebola správna, pričom nesprávnym
prvkom v jej technike jazdy bola skutočnosť, že na pohyb chodca reagovala oneskorene a to o 1,8 až
2,0 sekundy. Za bezprostrednú príčinu označil súčinnosť nesprávneho konania chodca (kolízny vstup
do vozovky) a nesprávnej techniky jazdy obžalovanej (oneskorená reakcia na chodca).

Vo vzťahu k porušeniu povinností účastníka cestnej premávky obžalovanou súd uvádza, že podstatnou
skutočnosťou, ktorá mala vplyv na priebeh nehodového deja ako samotnú skutočnosť, že k nehode
došlobolaajtá,žeobžalovanávmiestevyznačenompriechodomprechodcov,zastavujejspozorovania
chodca nachádzajúceho sa na okraji vozovky, kde mala a mohla predpokladať, že tento bude vstupovať

alebo sa bude snažiť vstúpiť na vozovku, tomuto nevenovala dostatočnú pozornosť, neznížila rýchlosť,
čím si v konečnom dôsledku znemožnila zabrániť dopravnej nehode, bez toho, aby existovali okolnosti
majúce za následok potrebu obžalovanej venovať pozornosť v premávke iným objektom.

Obžalovaná jazdila rýchlosťou 48km/h v úseku, kde bol riadne vyznačený priechod pre chodcov, za

stavu, keď evidovala v dostatočnej vzdialenosti chodca pohybujúceho sa v okolí tohto vyznačeného
priechodu pre chodcov, avšak tohto bez dostatočnej obozretnosti vyhodnotila ako nie nebezpečného pre
pokračovanie v jazde a ktorému nevenovala počas doby 7 sekúnd, od kedy ho videla stáť na miestnej
komunikácií až po zrážku pozornosť, z čoho jednoznačne vyplýva porušenie povinností obžalovanej
správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozila bezpečnosť alebo plynulosť cestnej

premávky, pritom bola povinná prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému
stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam, dbať na
zvýšenú opatrnosť chodcom, dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod
pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť, ale predovšetkým povinnosť rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä
svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe

vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou,
aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Na základe týchto skutočností
nemožno vyhodnotiť rýchlosť jazdy obžalovanej v danom úseku miestnej komunikácie za stavu v cestnej
premávke keď evidovala chodca v dostatočnej vzdialenosti za dodržanie povinnosti jazdiť premeranou
rýchlosťou. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že obžalovaná nejazdila primeranou rýchlosťou

v čase a na úseku miestnej komunikácie tak, ako to predpokladá ust. § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.
z., čo malo zásadný vplyv na priebeh nehodového deja a na to, že k nehode ako takej došlo. Uvedené
vyplýva tak zo znaleckého posudku C. XX/XXXX vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v L., znalcom M. K. D. N., D., ktorý uviedol, že bez ohľadu na to, či sa chodec nachádzalna priechode pre chodcov alebo v jeho bezprostrednej blízkosti na miestnej komunikácií, obžalovaná
by intenzívnym brzdením dokázala nehode zabrániť včasnou reakciou aj z rýchlosti 48km/h, ale aj
zo znaleckého posudku K. G., ktorý v znaleckom posudku C. X/XXXX uviedol, že ak vzhľadom na

charakter, priebeh cesty, jej kvalitu a rozhľadové pomery bude právne ustálená primeraná rýchlosť jazdy
v posudzovanom úseku maximálne 39km/h, potom technickou príčinou zrážky chodca bude rýchlosť
jazdy obžalovanej. Obžalovaná mala teda možnosť zabrániť dopravnej nehode jednak jazdou nižšou
rýchlosťou, čo s ohľadom na povinnosti jej ako účastníkovi cestnej premávky vyššie uvedených, pri
spozorovaní chodca pohybujúce sa v blízkosti vyznačeného priechodu pre chodcov neurobila, ale

aj skoršou reakciou na danú situáciu. Ak teda bolo možné zo strany obžalovanej zabrániť zrážke
s poškodeným tým, že by v danom úseku jazdila rýchlosťou primeranou, jazdou v danom úseku
rýchlosťou 48km/h, za situácie v doprave tak ako už bolo uvedené, je porušením povinnosti danej ust.
§ 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. Rovnako tak jazda rýchlosťou 48km/h v danom úseku obžalovanou,
je porušením jej povinnosti podľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z., nakoľko obžalovaná zjavne
neprispôsobila rýchlosť v danom úseku svojim schopnostiam, okolnostiam ktoré mohla predvídať (najmä

ak už chodca sama spozorovala na okraji vozovky pri vyznačenom priechode pre chodcov) tak, aby bola
schopná zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú mala rozhľad, nakoľko z vykonaného dokazovania
zo znaleckého posudku C. XX/XXXX ako aj výpovede znalca vyplýva, že obžalovaná by pri včasnej
reakciidokázalavozidlozastaviťakzrážkebynedošlo.Súdpreposúdenietrestnoprávnejzodpovednosti
obžalovanej nepovažoval za absolútne rozhodujúce, či sa poškodený pri vstupe na vozovku nachádzal

na priechode pre chodcov alebo v jeho tesnej blízkosti, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že obžalovaná by dokázala vozidlo zastaviť pred miestom zrážky v oboch týchto prípadoch za stavu
dodržania povinností vodiča ako účastníka cestnej premávky. Opakovane, za stavu jej vedomosti
o vyznačenom mieste priechodu pre chodcov a spozorovaní poškodeného v dostatočnej vzdialenosti.

Vsúvislostishodnotenímvýznamuadôležitostipríčinnavzniknásledkujepotrebnéspomenúťajzásadu
tzv. obmedzenej dôvery v doprave, vyjadrenej napríklad v rozhodnutí publikovanom pod č. Q. XX/XXXX.
Znamená, že vodič motorového vozidla môže spoliehať na dodržanie dopravných predpisov ostatnými
účastníkmi premávky na pozemných komunikáciách, ak z konkrétnej situácie nevyplýva opak. Táto
zásada sa však neuplatňuje v tých prípadoch, keď zo situácie v premávke na pozemných komunikáciách

vyplýva povinnosť dbať na zvýšenú opatrnosť alebo s predstihom reagovať na situáciu, aby sa zabránilo
kolízii (na komunikácii alebo v jej tesnej blízkosti sa pohybujú deti, osoby ťažko zdravotne postihnuté,
prestárle, voľne pobehujú zvieratá alebo to vyplýva z dopravných značiek). Vodič motorového vozidla je
povinnýzachovávaťpotrebnúmieruopatrnostivočichodcom,ktorívstúpilinavozovkualebosapohybujú
v jej tesnej blízkosti. Dôvodne sa spoliehať na to, že títo účastníci cestnej premávky dodržia pravidlá

cestnej premávky môže len v prípade, ak z konkrétnych okolností nevyplýva obava, že tomu tak nebude.
Zdôrazniť je tiež potrebné, že chodec je účastníkom cestnej premávky a tak vodič motorového vozidla
nemôže namietať, že nemal povinnosť chodca predvídať, najmä ak vedel, že sa s vozidlom blíži k
priechodu pre chodcov, teda bol v situácii, ktorá na vodiča kladie požiadavku na vyššiu mieru opatrnosti
[§ 4 ods. 1 písm. e), f) zákona č. 8/2009 Z. z.].

Obžalovaná v prejednávanej veci nekonala v súlade s jej povinnosťou dbať na zvýšenú opatrnosť a s
predstihom reagovať na situáciu, aby sa zabránilo kolízii, keď evidovala osobu poškodeného pohybujúcu
sa v mieste vyznačenom priechodom pre chodcov v blízkosti vozovky a aj napriek tomu túto povinnosť
zanedbala do takej miery, že spomaľovať vozidlo až do jeho úplného zastavenia začala až po náraze

do poškodeného.

Zo znaleckého posudku C. XX/XXXX a jeho grafického vyjadrenia, najmä obrázku č. 39 a č. 40 na
čl. 878 a nasl. a vyjadrenia znalca vyplýva, že postavenie dopredu pohybujúceho sa chodca bolo
z technického hľadiska dostatočným signálom na to, aby obžalovaná dokázala rozpoznať vznik kolíznej

situácie a začala na situáciu reagovať. Znalec zároveň uviedol, že ak by vodička sledovala pohyb
chodca,prireakčnomčase0,8sekundyadobenábehubrzdenia0,2sekundyaintenzívnymbrzdenímby
dokázala zastaviť tesne pred miestom zrážky. Rovnako tak aj znalec K. G. uviedol, že ak by obžalovaná
jazdila rýchlosťou nižšou, dokázala by vozidlo zastaviť pred miestom zrážky. Obaja títo znalci v zhode
demonštrovali, že obžalovaná mala možnosti zrážke zabrániť, ak by bola dodržala povinnosti účastníka

cestnej premávky tak, ako to súd vyššie uviedol, t.j. dbala na zvýšenú opatrnosť a jazdila rýchlosťou
pre daný úsek primeranou.Znalec K. G. v znaleckom posudku na strane 23 potvrdil dobré rozhľadové podmienky ako zo strany
obžalovanej tak aj zo strany poškodeného. Znalec síce konštatoval, že podľa obrázku č. 3 na strane 7
jeho znaleckého posudku je možné z pozície chodca vstupujúceho na okraj vozovky a to či už z chodníka

alebo z miestnej komunikácie potvrdiť zreteľné rozpoznanie prichádzajúceho vozidla na vzdialenosť
väčšiu ako 80 metrov. Ak teda obžalovanej rozhľadové možnosti boli dobré, na rovnakej úrovni, tak aj
táto musela evidovať chodca, resp. vodorovne aj zvislo označený priechod pre chodcov vo vzdialenosti
rovnakej, t.j. viac ako 80 metrov, kde navyše, obžalovaná ako vodička na základe riadne vyznačeného
priechodu pre chodcov a spozorovania chodca mohla a mala pri dodržaní povinností jej vyplývajúcich

ako účastníkovi cestnej premávky a ako osobe, ktorá viedla osobné motorové vozidlo, naproti chodcovi,
ktorý je v kolíznej situácií podstatne zraniteľnejšou osobou, sa správať spôsobom, ktorým by dokázala
zrážke zabrániť, a to včasnou reakciou resp. jazdou primeranou rýchlosťou.

K tomuto zaujal odborné stanovisko aj znalec M. K. D. N., D., ktorý pri svojom výsluchu uviedol,
že „maximálna dovolená rýchlosť je taká rýchlosť, ktorá vyplýva z pravidiel cestnej premávky a zo

zápisníc o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody vyplýva, že bola 50 km/h a vodič by pri správnej
technike jazdy v danom úseku by nemal túto rýchlosť prekročiť. Primeraná rýchlosť je pojem, ktorá sa
technicky vzťahuje k nejakému konkrétnemu technickému údaju, napr. rýchlosť primeraná pre jazde
zákrutou. Následne nasleduje právne posúdenie, ktoré vyplýva z otázky predvídavosti, a to je otázka,
ktorá už neprináleží odpovedať technickým znalcom. Jedná sa napr. o okolnosť, ak autobus zastaví

na zastávke a vystupujú z neho deti, potom rýchlosť max. dovolená nemusí byť totožná s rýchlosťou
primeranou, nakoľko mal predvídať okolnosti, kt. sa dajú predvídať a vtedy treba rýchlosť prispôsobiť
týmto okolnostiam. Aj v predmetnom prípade sa jedná o špecifickú dopravnú situáciu, kedy buď tesne
pred priechodom pre chodcov alebo v blízkosti sa nachádza chodec, pričom z tejto skutočnosti vyplýva
možnosť prechodu chodca cez vozovku, pričom vodič, ktorý sa pohybuje v blízkosti priechodu pre

chodcov má takú povinnosť, že má dať prednosť chodcovi, ktorý prechádza po priechode. Aby bolo
možnédaťprednosťchodcovi,ktorýsapohybujepopriechode,ječastopotrebnézačaťznižovaťrýchlosť
jazdy už počas približovania sa k priechodu pre chodcov. Do akej miery však mala vodička v tejto veci
predvídať,považujemotázkuzaprávnuatiežajrýchlosťpredanýúsekprimeranoupovažujemzaotázku
právnu“.

ZnalecM.K.D.N.,D.,sazároveňvyčerpávajúcovysporiadalajsposúdenímtechnikyjazdyobžalovanej,
ktorá označila polohu chodca 24,5 m za základným bodom merania a 4,9 m vpravo od pomocného
bodu merania, pričom uviedla, že chodca videla, tento sa jej nejavil nebezpečný a viac ho nesledovala.
Znalec zároveň na obrázku č. 47 graficky znázornil pohľad z pozície obžalovanej v zmysle označenia

polohy chodca a vozidla obžalovanej. Na základe uvedeného znalec konštatoval, že pri jazde rýchlosťou
48km/h zrak vodiča dokáže zachytiť širší uhol priestoru pred vozidlom, čiže obžalovaná mohla rozpoznať
pohyb chodca a zareagovať na situácia tak, aby dokázala nehode zabrániť. Z uvedeného vyplýva, že
obžalovanej nič nebránilo za stavu keď aj podľa jej tvrdenia chodca v danom mieste spozorovala, aby
dbala na zvýšenú opatrnosť a jazdila rýchlosťou primeranou tak, aby na základe situácie v doprave

a jej možnostiach a schopnostiach dokázala vozidlo bezpečne zastaviť. Obžalovaná si však počínala
tak, že chodca chybne vyhodnotila ako nie nebezpečného, aj keď ho evidovala pohybujúc sa pri
vyznačenom priechode pre chodcov, rýchlosť vozidla ani neznížila a po viac ako 7 sekúnd chodcovi
nevenovala pozornosť, čo bolo porušením niekoľkých jej povinností a čím si znemožnila zrážke zabrániť.
Na strane čl. 886 až 890 znalec podrobne znázornil pohyb vozidla obžalovanej po miestnej komunikácií

s rozdielnymi časovými údajmi. Pri vyobrazení je už v čase 7 sekúnd dostatočne rozpoznateľné
vyznačené miesto prechodu pre chodcov, ktoré upozorňuje vodičov v danom úseku jazdiacich na
zvýšenú opatrnosť, čo ich má v zmysle povinnosti jazdiť primeranou rýchlosťou nabádať k tomu, aby
jazdili takou rýchlosťou, z ktorej by dokázali vzhľadom na všetky okolnosti vozidlo bezpečne zastaviť.
Znalec M. K. D. N., D., uviedol, že chodec začal vstupovať na priechod pre chodcov v čase 3,1 sekundy

pred zrážkou, kedy sa vozidlo obžalovanej nachádzalo 41,2 m pred miestom zrážky. Vodička v čase 2,0
sekundy pred zrážkou už mala možnosť rozpoznať, že chodec vstupuje do vozovky. Pohyb chodca je
jednoznačne rozpoznateľný aj na základe grafického vyobrazenia znalcom na čl. 889 a 890. Ak teda
z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovanej nič nebránilo vo výhľade, pohyb poškodeného do
vozovky mala možnosť spozorovať v čase 2 sekundy pred zrážkou, pričom ani nespomalila vozidlo

a ani nebrzdila alebo iným spôsobom reagovala na poškodeného ako chodca, nemožno dospieť pre súd
k inému záveru ako tomu, že obžalovaná porušením hneď niekoľkých povinností si znemožnila nehode
zabrániť, čoho následkom jej nesprávnej techniky jazdy v rozpore s ustanoveniami o cestnej premávkebola zrážka s poškodeným, čo potvrdzuje zodpovednosť obžalovanej za nehodový dej do tej miery, že
z uvedeného súd vyvodil jej trestnoprávnu zodpovednosť.

Z vykonaného dokazovania však vyplynulo aj porušenie povinností poškodeným – chodcom ako
účastníkom cestnej premávky, nakoľko tento porušil povinnosť danú podľa § 53 ods. 1, 2 zákona
č. 8/2009 Z. z. : pri prechádzaní cez cestu je chodec povinný prednostne použiť priechod pre
chodcov, miesto na prechádzanie, nadchod alebo podchod. Na priechode pre chodcov a na mieste na
prechádzanie sa chodí vpravo. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, ak prichádza vozidlo s právom

prednostnej jazdy; ak sa chodec nachádza na vozovke, musí takémuto vozidlu bez meškania uvoľniť
priestor na prejazd. Chodec je povinný umožniť električke plynulý prejazd. Chodci, ktorí prechádzajú
cez priechod pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel najmä tým, že
neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. To platí aj voči vodičom odbočujúcim na cestu, cez ktorú
chodci prechádzajú. Chodec nesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov,
ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť.

Iným účastníkom cestnej premávky ako chodcom je používanie priechodu pre chodcov zakázané, ak v
§ 55a ods. 2 nie je ustanovené inak.

Zo znaleckého dokazovania a jeho záverov tak K. G. ako aj M. K. D. N., D., vyplýva spoluzavinenie
poškodeného, ktorý vstúpil do vozovky spôsobom, ktorý nebol bez úplne nebezpečenstva. M. K. D. N.,

D. uviedol, že technicky nie je možné vyhodnotiť, či chodec prechádzal cez vozovku po priechode pre
chodcov alebo za priechodom pre chodcov. V oboch variantoch však uviedol, že chodec neuskutočnil
prechod cez vozovku bez nebezpečenstva.

Zuvedenýchzáverovpresúdvyplýva,ženehodovýdejtakakosastalspočívalvspoluzavineníchodca–

poškodenéhoaobžalovanej.Súdpretoprihodnotenímieryzavineniaatýmvyhodnoteniazodpovednosti
za nehodový dej tak ako sa stal, musel pristúpiť ku komparácií konania obžalovanej a poškodeného
a vplyv ich konania na skutkový dej a zodpovednosti za zavinenie.

Prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 Trestného zákona je nedbanlivostným trestným činom. S

tým súvisí aj potreba zisťovania a určenia rozsahu potrebnej miery opatrnosti páchateľom. Miera
opatrnosti je daná spojením objektívneho a subjektívneho hľadiska pri predvídaní spôsobenia poruchy
alebo ohrozenia záujmu chráneného Trestným zákonom, pretože len spojenie oboch týchto hľadísk pri
posudzovaní trestnej zodpovednosti za trestný čin z nedbanlivosti zodpovedá zásade zodpovednosti za
zavinenie v trestnom práve. Rozsah potrebnej opatrnosti v zmysle objektívneho hľadiska v súvislosti

s cestnou dopravou je potrebné skúmať na podklade predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky, ktoré sú obsiahnuté v zákone č. 8/2009 Z. z. K trestnej zodpovednosti však musí byť splnené
aj subjektívne kritérium nedbanlivosti. Subjektívne vymedzenie miery opatrnosti vyžaduje, aby mimo
miery povinnej opatrnosti (objektívne kritérium) bolo vzaté do úvahy aj subjektívne vymedzenie, ktoré
spočíva v miere opatrnosti, ktorú je schopný vynaložiť páchateľ v konkrétnom prípade. Preto o zavinenie

z nevedomej nedbanlivosti pôjde len vtedy, keď povinnosť a možnosť predvídať porušenie alebo
ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom sú dané súčasne (pozri R 6/1988). Pri posudzovaní
subjektívnej miery opatrnosti je potrebné zvažovať jednak vlastnosti, skúsenosti, vedomosti a okamžitý
stav páchateľa (vzdelanie, kvalifikácia, všeobecné a špeciálne skúsenosti, inteligenciu, postavenie v
zamestnaní a pod.), a jednak okolnosti konkrétneho prípadu, či už existujú nezávisle od páchateľa, alebo

sú ním vyvolané.

Pokiaľ ide o objektívnu mieru opatrnosti, ako už bolo vyššie uvedené, táto je u obžalovanej daná
povinnosťami plynúcimi z ustanovení § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009
Z. z.. Čo sa týka subjektívnej miery opatrnosti táto je daná riadne a viditeľne označeným priechodom

pre chodcov, ktorý v meste spája sídlisko s obchodmi a službami, ale najmä blízkosťou chodca
prichádzajúceho k ceste, ktorý aj podľa obžalovanej bol otočený smerom do cesty a pozeral sa kolmo
na cestu, ale aj do strán.

Rovnako tak súd vyhodnocoval aj objektívnu a subjektívnu mieru opatrnosti poškodeného, ktorý ako

chodec realizoval vstup na vozovku spôsobom, ktorý nebol bez nebezpečenstva. Táto je u poškodeného
daná povinnosťou vyplývajúcou § 53 ods. 1, 2 zákona č. 8/2009 Z. z. : pri prechádzaní cez
cestu je chodec povinný prednostne použiť priechod pre chodcov, miesto na prechádzanie, nadchod
alebo podchod, na priechode pre chodcov a na mieste na prechádzanie sa chodí vpravo, chodecnesmie vstupovať na vozovku, a to ani pri použití priechodu pre chodcov, ak vzhľadom na rýchlosť a
vzdialenosťprichádzajúcichvozidielnemôžecezvozovkubezpečneprejsť.Subjektívnamieraopatrnosti
u poškodeného vyplýva aj z samotného znenia ust. § 53 zákona č. 8/2009 Z. z. kedy chodec nemôže

vstúpiť na vozovku ani pri použití priechodu pre chodcov ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť
prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku bezpečne prejsť.

Vzhľadom na túto skutočnosť súd vyhodnotil existenciu objektívnej aj subjektívnej miery opatrnosti
obžalovanej danú povinnosťami plynúcimi z ustanovení § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 a § 16 ods.

1 zákona č. 8/2009 Z. z., ktorých porušení sa dopustila a subjektívnej miery opatrnosti ktorá je daná
riadne a viditeľne označeným priechodom pre chodcov, ktorý v meste spája sídlisko s obchodmi a
službami, ale najmä blízkosťou chodca prichádzajúceho k ceste, ktorý aj podľa obžalovanej bol otočený
smerom do cesty, čo pri spojení oboch týchto hľadísk pri posudzovaní trestnej zodpovednosti za
trestný čin z nedbanlivosti zodpovedá zásade zodpovednosti za zavinenie v trestnom práve a teda
zodpovednosti podľa ust. § 157 Trestného zákona. Na druhej strane však určitú mieru zodpovednosti

nesie aj poškodený, ktorý porušil jemu danú povinnosť vyplývajúcou § 53 ods. 1, 2 zákona č. 8/2009
Z. z. Zodpovednosť a vyhodnotená miera zavinenia poškodeným, však neznižuje ani nezbavuje
trestnej zodpovednosti obžalovanú. Miera zavinenia poškodeným môže mať vplyv na prípadne nároky
poškodeného v civilnom konaní. Nad rámec však súd uvádza, že miera zavinenia obžalovanej vzhľadom
na závažné porušenie niekoľkých ustanovení zákona o cestnej premávke je nepopierateľne vyššia ako

miera zavinenia poškodeného a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že chodec ako účastník cestnej
premávky je osobou zraniteľnou, naproti vodičovi motorového vozidla, ktorý vedie vozidlo, ktorého
deštrukčné a devastačné účinky na chodcov sú nepopierateľné. Obžalovaná porušila také povinnosti
jej dané ako účastníkovi cestnej premávky, ktoré so zreteľom na silu, rýchlosť, hmotnosť a veľkosť
motorového vozidla mali za následok vážnu dopravnú nehodu (R 33/1972). Zavinenie obžalovanej

svojou mierou prevyšuje protiprávne konanie poškodeného, kedy za predpokladu, že obžalovaná si
nedodržaním povinností vyplývajúcich jej zo zákona o cestnej premávke sama znemožnia nehode
zabrániť a to za súčasnej vedomosti o mieste zrážky a existencie tam riadne označeného priechodu
pre chodcov a zároveň evidovania osoby poškodeného v bezprostrednej blízkosti tohto priechodu,
nemožno naproti protiprávnemu konaniu poškodeného, ktorý zle vyhodnotil rýchlosť a vzdialenosť

prichádzajúceho vozidla obžalovanej, dospieť k inému záveru ako prevyšujúcej miery zodpovednosti
obžalovanej za nehodový dej a tým naplnenie jej trestnoprávnej zodpovednosti.

K zdravotnému stavu poškodeného súd uvádza, že sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, ktorý
v druhom zrušujúcim uznesení okrem iného uviedol, že nie je potrebné preceňovať existenciu nádoru

u poškodeného, pretože ten síce hypoteticky môže vysvetliť, prečo poškodený vstúpil do vozovky,
ale len konanie obžalovanej alebo poškodeného je bezprostrednou príčinou ťažkej ujmy na zdraví
poškodeného, kde súd uvádza, že nie je podstatné, či túto povinnosť poškodený porušil z nepozornosti,
zlého odhadu situácie v cestnej premávke alebo pre existujúci zdravotný problém bez ohľadu na to,
či o ňom vedel alebo nevedel. Preto súd za ťažiskové pre svoje rozhodnutie nepovažoval znalecké

posúdenie zdravotného stavu poškodeného vo vzťahu k jeho existujúcim ochoreniam v čase nehody,
nakoľko pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti v prejednávanej veci to nie je relevantné.

K rozdielom medzi jednotlivými znaleckými posudkami z oblasti dopravy súd uvádza, že výsluchom
na hlavnom pojednávaní dňa 28.6.2022 došlo k opätovnému výsluchu znalcov K. G. a K. A. za

účelom odstránenia rozporov medzi ich znaleckými posudkami. Znalec K. G. uviedol k rozdielom medzi
posudkami vo vzťahu k nárazu do pravej alebo ľavej nohy poškodeného, že vzhľadom na poranenia
poškodeného na dolných končatinách, resp. ich absencie nie je možné technicky jednoznačne potvrdiť
vo vykročení ktorou nohou poškodený bol. Zároveň poznamenal, že pre samotný priebeh zrážky to
nie je podstatné. Vyjadril sa aj k rozdielom v prekrytí poškodeného vozidlom obžalovanej v okamihu

zrážky, kde uviedol, že ustálil prekrytie s obrysom vozidla maximálne 16 cm, pričom K. A. toto prekrytie
ustálil ako väčšie. Toto má vplyv na pozdĺžne odhodenia chodca a preto vyhodnotil aj nárazovú rýchlosť
približne 48 km/h. K priečnej polohe miesta zrážky, t.j. polohy od okraja cesty k strede uviedol, že sa
s K. A. rozchádzajú cca. v rozmedzí 10 až 15 cm, čo pri obvyklej chôdzi chodca je rozdiel nepatrný. K.
G. poukázal na to, že podľa jeho názoru došlo k zrážke 1,2 až 1,6 m za priechodom pre chodcov, čiže

v bezprostrednej blízkosti priechodu pre chodcov. K. A. pri svojej výpovedi uviedol, že sa v podstate
zhoduje s K. G. a jeho znaleckým posudkom, ale rozdiel vidí v určení prekrytia určeného ním a K. G.. K.
A. vychádzal zo znaleckého posudku B. G., ktorý uviedol, že poškodený bol vo vykročení ľavou nohou.K. A. poznamenal, že ak by pracoval s variantnou vykročenia pravou nohou poškodeného, dospel by
s najväčšou pravdepodobnosťou k rovnakému záveru ako K. G..

Podstatné rozdiely medzi znaleckými posudkami K. A. a K. G. spočívajú teda v prekrytí vozidla
obžalovanej s telom poškodeného, čo má vplyv na následné určenie rýchlosti v prednehodovom deji ako
aj možnosti obžalovanej vozidlo zastaviť. Znalec K. A. pracoval s verziou rýchlosti obžalovanej v čase
zrážky 29 km/h, avšak pri svojej výpovedi dňa 28.6.2022 uviedol, že sa táto spätne nedá učiť. Znalec K.
G. k rýchlosti obžalovanej v čase zrážky uviedol, že pracoval s rýchlosťou 48 km/h, podľa ktorého nebola

schopná z tejto rýchlosti vozidlo zastaviť. Ak by obžalovaná viedla vozidlo rýchlosťou 39 km/h a táto by
bola vyhodnotená ako rýchlosť primeraná, z tejto by dokázala vozidlo zastaviť a k zrážke by nedošlo.
Uvedené závery boli predmetom kontrolného znaleckého posúdenia Ústavom súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity v L., znalcom M. K. D. N., D., ktorý ustálil, že je prijateľné, že došlo k nárazu vozidla
do chodca rýchlosťou 48km/h. Jednalo sa o zrážku pri čiastočnom prekrytí, kde je menšie pozdĺžne
odhodeniechodcaadochádzaajkpriečnemuodhodeniuchodca.ZnalecK.A.aniopakovanenedokázal

vysvetliť ako dospel k záverom, že v čase zrážky rýchlosť vozidla obžalovanej bola 29 km/h a to ani za
stavu, keď sama obžalovaná uviedla rýchlosť v čase nárazu 48km/h, teda rýchlosť podstatne vyššie.
Rovnako tak postavenie poškodeného v čase nehody na obrázku č. 9 v prípade znaleckého posudku
M. K. D. N., D., a na obrázku č. 8 znaleckého posudku K. G. sú takmer identické, pričom aj prekrytie
uvedených vozidiel je takmer rovnaké. Uvedené grafické znázornenie postavenia poškodeného sa líši

len vo vykročenej nohe, pričom toto súd vyhodnotil ako nie podstatné pre určenie nehodového deja,
nakoľko znalec K. G. to sám označil z pohľadu technického zhodnotenia za nie dôležité a rovnako
znalec M. K. D. N., D., uviedol, že vozidlom kontaktovaná končatina pravdepodobne nebola výraznejšie
zaťažená,pretonedošlokjejzlomeniu.Uvedenémunasvedčujeajpodobnégrafickéznázornenierotácie
tela poškodeného pri náraze na obrázku č. 11 znaleckého posudku K. G. a obrázku 17 znaleckého

posudku M. K. D. N., D. a to aj napriek rozdielne vykročeným nohám. Súd teda na základe tohto ustáli,
že pre nehodový dej rozdiel vo vykročení či už pravou alebo ľavou nohou poškodeného nie je až tak
podstatný.

Vo vzťahu k rýchlosti chodca znalec K. G. aj znalec M. K. D. N., D., pracovali s rovnakou rýchlosťou

chodca podľa jeho veku a to 1,29 m/s pri chôdzi čo zodpovedá 4,6 km/h. Rozdiel v znaleckom posudku
K. G. a M. K. D. N., D., sud vidí v rozdielne určenej polohe základného bodu merania, kde znalec K.
G. toto stanovil na 19,7 metrov za jeho úrovňou a M. K. D. N., D., na 24,5 metrov za jeho úrovňou.
Súd v tomto prisvedčil správnosti znaleckého posudku M. K. D. N., D., ktorý vychádzal z obžalovanou
označenej polohy chodca pri preverovacom pokuse 24,5 metra za základným bodom merania a 4,9

metra vpravo od pomocného bodu merania. Nie je zrejmé, prečo znalec K. G. určil základný bod merania
na 19,7 metrov, keď uvedené skutočnosti tak, ako ich označila pri preverovacom pokuse obžalovaná
jednoznačneurčilihodnoty24,5metrazazákladnýmbodommerania.Uvedenétakmohlomaťvplyvajna
určenie reakčného času obžalovanej a v konečnom dôsledku viedlo aj k rozdielnemu určeniu možnosti
zastaviť vozidlo z rýchlosti 48km/h pred miesto zrážky. Znalec K. G. vo svojom znaleckom posudku

nevysvetlil, prečo vychádzal pri výpočte z inej hodnoty ako určila pri preverovacom pokuse samotná
obžalovaná. Vzhľadom na uvedené sú aj závery znalca K. G. spochybnené nepresnými hodnotami,
z ktorých vyvodzoval rozdielne závery. Nadôvažok súd uvádza, že aj znalec K. A. pracoval s údajmi
základného bodu merania rovnako ako znalec M. K. D. N., D., Následne sa znalec M. K. D. N., D.,
vysporiadal s priebehom nehodového deja, ktorý je aj graficky znázornený na obrázkoch 25 až 38

znaleckého posudku a stanovil záver, podľa ktorého za podmienok, ak by obžalovaná sledovala chodca
a na jeho pohyb reagovala včas dokázala by nehode zabrániť z rýchlosti, ktorou jazdila pred zrážkou,
t.j. 48 km/h, čo znázornil aj na obrázku č. 41 a 42 znaleckého posudku

S prihliadnutím na vyššie uvedené súd zhodnotením vykonaného dokazovania, predovšetkým

znaleckého dokazovania znalcov z oblasti dopravy dospel k záveru, že najkoherentnejšie závery
a posúdenie nehodového deja vyplývajú zo znaleckého posudku M. K. D. N., D.. Súd komparáciou
znaleckého posudku K. A., K. G. a M. K. D. N., D., dospel k záveru, že znalecký posudok M. K.
D. N., D., je najpresvedčivejší, pričom znalec sa v ňom vyčerpávajúco, vysoko odborne vysporiadal
so všetkými skutočnosťami dôležitými pre odborné posúdenie nehodového deja, jeho priebehu,

zhodnotenia technického spôsobu jazdy obžalovanej a pohybu poškodeného ako chodca. Znalec K. A.
pri svojom výsluchu a ani v znaleckom posudku nedostatočne odôvodnil závery týkajúce sa rýchlosti
obžalovanej v čase zrážky, kedy vychádzal z rýchlosti 29km/h, ktoré nekorešpondovali so zistením
ostatných znalcov a ani s tvrdením obžalovanej, ktorá sama uviedla, že vozidlo viedla rýchlosťou 48km/h. V prípade znaleckého posudku K. G. mal súd pochybnosti o správnosti jeho záverov o možnostiach
obžalovanej zabrániť zrážke brzdením pred miestom zrážky, nakoľko znalec vychádzal pri určení
základného bodu merania z hodnoty, ktorá nekorešpondovala so zisteniami ostatných dvoch znalcov,

resp. boli v rozpore s určením polohy samotnou obžalovanou pri preverovacom pokuse, ktorá označila
poškodenéhonamiestekdesanachádzal.JedineznalecM.K.D.N.,D.,saobjektívnezaoberalvšetkými
otázkami dôležitými pre zistenie nehodového deja, zo záverov ktorého mohol súd tieto abstrahovať na
účelyprávnehoposúdeniatrestnejzodpovednostiobžalovanej.Jepotrebnéuviesť,žeznalecM.K.D.N.,
D., mal pri vypracovaní predmetného znaleckého posudku k dispozícií celý spisový materiál a to vrátane

predchádzajúcich znaleckých posudkov K. A. a K. G. s ktorých závermi sa mal možnosť oboznámiť.

K tomuto je potrebné poznamenať, že znalec M. K. D. N., D. pri výsluchu zotrval na svojich záveroch,
ktoré neboli v konaní a vo vykonanom dokazovaní žiadnym spôsobom spochybnené. Znalec odpovedal
erudovane na položené otázky pri jeho výsluchu, ktoré korešpondovali s jeho závermi v znaleckom
posudku a neodchýlil sa zo zistení v ňom prezentovaných.

Pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty tohto prečinu je nevyhnutné, aby zavinenie
páchateľa v nedbanlivostnej forme zahŕňalo všetky znaky objektívnej stránky trestného činu, teda
konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom. Pri nedbanlivosti je potrebné, aby si
páchateľ mal a mohol aspoň v hrubých rysoch predstaviť, že sa príčinný vzťah takto môže rozvinúť. Pre

páchateľa nepredvídateľný príčinný priebeh nie je v zavinení obsiahnutý a páchateľ nezodpovedá za
následok, ktorý takto nastane (porovnaj R 21/1981).

Obligatórnym znakom objektívnej stránky trestného činu, ktorý spája konanie s následkom, je príčinná
súvislosť. Určitá osoba môže byť preto trestne zodpovedná len vtedy, pokiaľ svojím konaním následok

skutočne spôsobila.

Príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav buď vôbec nenastal alebo nenastal spôsobom, akým nastal
(čo do rozsahu poruchy či ohrozenia, miesta, času a pod.). Nie je rozhodujúce, či k následku došlo
pôsobením viacerých okolností, nielen konaním páchateľa. Určité konanie alebo okolnosť má povahu

príčiny aj vtedy, keď okrem nej k následku viedli ďalšie konania, okolnosti a pod. Pokiaľ pri vzniku
následku uvedeného v § 157 Trestného zákona spolupôsobilo viac príčin (v tomto prípade konanie
obžalovanej a poškodeného), je potrebné hodnotiť každú príčinu čo do jej významu pre vznik následku
osobitne a určiť jej dôležitosť pre následok, ktorý z konania páchateľa nastal (porovnaj R 72/1971).
Zásada,žejednotlivépríčinynemajúprespôsobenienásledkurovnakývýznam,saoznačujeakozásada

gradácie príčinnej súvislosti. Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa neprerušuje,
ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, pokiaľ však
konaniepáchateľazostávatakouskutočnosťou,bezktorejbyknásledkunebolodošlo.Príčinnásúvislosť
by sa prerušila len vtedy, keby nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá spôsobila
následok bez ohľadu na konanie páchateľa (porovnaj R 37/1975).

Z teórie prerušenia príčinnej súvislosti vyplýva, že táto sa preruší, t. j. nedospeje až k účinku, pokiaľ
do príčinného priebehu vstúpi ďalšia výlučná a samostatná príčina, ktorá spôsobila účinok bez ohľadu
na konanie páchateľa, pokiaľ páchateľ pri nedbanlivostných deliktoch takýto priebeh nepredvídal ako
možný, resp. ani predvídať nemal a nemohol. Práve najmä pri trestných činoch v doprave je vždy

potrebné dôsledne vyhodnotiť všetky okolnosti, ktoré spôsobili trestnoprávny následok, pretože nie je
výnimkou, že k jeho vyvolaniu dôjde v dôsledku pôsobenia viacerých príčin. Pokiaľ je však zistené,
že páchateľ ani nemohol predvídať príčinný priebeh, z ktorého vzišiel následok, nemôže za takýto
následok, resp. účinok trestne zodpovedať. V takýchto prípadoch dochádza k prerušeniu príčinnej
súvislosti, pretože príčinou vzniku následku nie je konanie páchateľa, ale iná samostatná príčina, ktorá

ho spôsobila.

Pre vznik následku uvedeného v § 157 Trestného zákona v prejednávanej trestnej veci z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že na tento spolupôsobilo viac príčin (konanie obžalovanej a poškodeného), súd
preto pristúpil k zhodnoteniu každej príčiny čo do jej významu pre vznik následku samostatne a zaoberal

sa jej dôležitosťou pre následok, ktorý z konania obžalovanej nastal. K tomu by nebolo možné dospieť
bez posúdenia, či a ktoré povinnosti v cestnej premávke jej účastníci porušili.Obžalovaná v prejednávanej veci konala spôsobom, ktorý nebol v súlade so s zákonom o cestnej
premávke, čoho následkom si podľa znaleckého dokazovania znemožnila zrážke predísť, v príčinnej
súvislosti s čím došlo k zrážke s poškodeným, kde znalec jednoznačne určil, že ak by obžalovaná

reagovala na poškodeného skôr, alebo jazdila nižšou rýchlosťou, dokázala by vozidlo zastaviť pred
miestom zrážky, teda k zrážke by vôbec nedošlo. Obžalovaná mala a mohla vedieť, že ak sa na
úseku miestnej komunikácie, po ktorej sa so svojim osobným motorovým vozidlom pohybuje, v mieste
riadne vyznačenom zvislým aj vodorovným dopravným značením upozorňujúcim na priechod pre
chodcov pohybuje chodec – poškodený, ktorého navyše sama spozorovala v blízkosti tohto priechodu

pre chodcov, ale ho bez náležitej opatrnosti vyhodnotila ako nie nebezpečného, že takýto chodec
môže v tomto mieste vstúpiť na vozovku za účelom prechodu na druhú stanu. Súd sa nestotožňuje
s tvrdením obhajoby, že poškodený vytvoril obžalovanej náhlu prekážku, na ktorú už nedokázala
reagovať. Uvedené nekorešponduje so záverom znaleckého dokazovania M. K. D. N., D., ale ani so
samotnýmvyjadrenímobžalovanej,ktorápotvrdila,žepoškodenéhoevidovala,pričompripreverovacom
pokuse presne určila aj polohu poškodeného, kedy ho mala možnosť prvý krát spozorovať. Je preto

nepochopiteľné, prečo obžalovaná konala tak, že chodcovi – poškodenému absolútne nevenovala
pozornosť, nedbala na zvýšenú opatrnosť, a po čas viac ako 7 sekúnd žiadnym spôsobom nereagovala
na pohyb chodca – poškodeného, a vozidlo zastavila až za miestom zrážky. Uvedené jednoznačne
verifikujeexistenciukonanie,následkuapríčinnéhovzťahumedzikonanímanásledkomobžalovanej,čo
napĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu jej kladeného za vinu. Na tejto skutočnosti nič nemení

ani fakt, že k následku – zrážke vozila obžalovanej s poškodeným došlo pôsobením viacerých okolností,
a to porušenia povinnosti aj samotným poškodeným, nakoľko podľa názoru súdu, protiprávne konanie
poškodeného nespôsobilo prerušenie príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovanej a následkom,
nakoľko konanie obžalovanej bolo takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, a to najmä za
predpokladu, že podľa znaleckého dokazovania obžalovaná mohla zrážke zabrániť včasnou reakciou

alebo jazdou primeranou (nižšou) rýchlosťou.

Súd na hlavnom pojednávaní dňa 19.11.2025 podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol návrh
obhajcu na vykonanie dokazovania a to rozsudkom Okresného súdu Humenné v civilnom konaní
o uplatnenie nároku na náhradu škody poškodeným a to z dôvodu, že vykonanie takéhoto dôkazu súd

nepovažoval za podstatné pre rozhodnutie v prejednávanej trestnej veci. Návrh na vykonanie tohto
dôkazu sa týkal uplatneného nároku na náhradu škody poškodeným, voči obžalovanej v civilnom konaní,
ktoré predchádzalo resp. prebiehalo súčasne s trestným konaním. Podľa názoru splnomocneného
zástupcu poškodeného, že je pravdou že poškodený si uplatnil nárok na náhradu škody v civilnom
konaní, avšak tento bol súdom vyhodnotený ako nedôvodný len s poukazom na litispendenciu konania,

nakoľko bol nárok na náhradu škody uplatnený v trestnom konaní. Ďalej uviedol, že bude rešpektovať
názor súdu, ak tento dospeje k záveru, že nárok na náhradu škody je potrebné posúdiť a vyhodnotiť
s odkazom na civilné konanie. Vzhľadom na uvedené súd nevykonal predmetný dôkaz, nakoľko tento
nebol dôležitý na rozhodnutie o trestnej zodpovednosti obžalovanej, týkal sa výlučne nároku na náhradu
škody, kde v tejto časti súd odkázal poškodeného s jeho nárokmi na civilný proces, nakoľko potreba

vykonania dokazovania pri nárokoch na náhradu škody, t.j. bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia presahuje potreby trestného konania, ktoré už bez toho trvalo takmer 10 rokov.

Na základe uvedených skutočností po tom, čo súd dospel k záveru o vine obžalovanej pristúpil
k rozhodovaní a druhu a výmere trestu.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje
prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu
životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje
prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Individuálna

prevencia teda spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny
život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných, potenciálnych páchateľov od
páchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných
členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že
konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním trestnej činnosti

a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Pri takto charakterizovanom účele trestu, vzhľadom
na to, že ukladanie trestov má nielen individuálny, ale aj generálny preventívny charakter, dospel súd
k záveru, že spoločnosť musí vedieť, že za takéto konanie, ktorého sa dopustila obžalovaná musí byť
ako páchateľka spravodlivo potrestaná.Súd pri rozhodovaní o uložení druhu a výmery trestu vychádzal zo zásad ukladania trestov uvedených v
ustanovení § 34 Trestného zákona, pričom zohľadnil najmä spôsob spáchania skutku a jeho následok,

zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ale aj samotnú osobu páchateľa, jeho pomery,
či možnosti jeho nápravy a zároveň podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery súd prihliadal na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

V súlade so zásadou individualizácie trestu súd zisťoval okolnosti prípadu a pomery páchateľa, ktoré

starostlivo a dôkladne zvážil, ako aj okolnosti rozhodné pre posúdenie možnosti nápravy páchateľky, bral
do úvahy jej doterajšie správanie, príčiny, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu, prostredie v ktorom
žije a či sa v minulosti už dopustila takého protiprávneho konania.

U obžalovanej pri posudzovanom trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona je trestná sadzba pri treste odňatia slobody stanovená na 1 až 5 rokov. Súd u

obžalovanej zistil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Súd nezistil priťažujúcu
okolnosť uvedenú v ust. § 37 Trestného zákona.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, obžalovaná doposiaľ nebola súdne trestaná a nemá evidované
žiadne priestupky.

Po zvážení všetkých okolností rozhodných pre posúdenie možnosti nápravy obžalovanej, berúc do
úvahy príčiny, okolnosti a následky, ktoré viedli k spáchaniu trestného činu, toho či sa v minulosti už
dopustila takého, či iného protiprávneho konania, ako aj prostredie, v ktorom žije, súd dospel k záveru,
že pre dosiahnutie účelu trestu predpokladaného v § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorým je primárne

prevýchova páchateľa a ochrana spoločnosti pred ním, nie je v danom prípade nevyhnutné uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody, a pre dosiahnutie účelu trestu je postačujúce aj uloženie
alternatívneho trestu. Súd preto uložil obžalovanej peňažný trest vo výške 1000 eur a podľa § 57
ods. 3 Trestného zákona pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, súd uložil
obžalovanej náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

K druhu a výmere uloženého trestu súd ďalej uvádza, že účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej
istotyinakakoprávoplatnýmrozhodnutímsúdu.AjpodľajudikatúryESĽPmáobvinenýprávonato,abyo
jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na
spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov
alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom

do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude. Primeraná lehota na konanie v trestných veciach
sa v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom
trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní
došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj
povaha prerokúvanej veci ( nález Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 125/2019 z 09. júna 2020 ).

V tomto konkrétnom prípade je potrebné uviesť, že od spáchania skutku uplynulo už viac ako 10 rokov

a súčasne takmer 10 rokov tiež uplynulo od podania obžaloby. Navyše, predmetom konania a teda aj
dokazovania je posudzovanie spáchania jedného prečinu. Ako vyplýva z vyššie citovaného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky, dĺžka konania je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý
proces, ktorý je zase súčasťou právneho štátu, za ktorý sa Slovenská republika v zmysle článku 1 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky vyhlásila.

Uvedené konanie svojou dĺžkou neprimeraným spôsobom odporuje článku 48 ods. 2 Ústavy a článku
ods. 1 Dohovoru a zasiahlo do práva oboch obžalovaných na spravodlivý proces. Došlo tak ku
vzniku situácie, kedy by uloženie trestu v zákonom stanovenej sadzbe resp. uložením takého druhutrestu stanoveného pre daný prečin predstavovalo pre obžalovanú neprijateľnú formu trestnej represie
nezodpovedajúcu zásadám právneho štátu. Preto súd považuje túto okolnosť za tak významnú, že aj
na jej základe rozhodol o uložení alternatívneho trestu, trestu peňažného, ktorý je za súčasného stavu

aj dodržaním zásad retroaktívnej justície.

Súd má v danom prípade za to, že boli splnené podmienky pre uloženie alternatívneho trestu, pričom
výšku a druh uloženého trestu súd považuje za primeraný a spravodlivý.

Pre účely rozhodnutia súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody poškodených bolo potrebné ustáliť
minimálnu škodu, ktorá je bez pochýb preukázaná čo do základu a jej výšky.

Vzhľadom na potrebu vykonania ďalšieho dokazovania preukazujúceho škodu čo do základe a jej výšky,
ako aj s prihliadnutím na konštatáciu súdu o spoluzavinení poškodeného by prípadné dokazovanie
presiahlo potreby trestného konania, ktoré už bez toho trvalo dlhý čas, a preto súd odkázal poškodených

s ich nárokmi na civilný proces.
Na základe vyššie uvedeného súdu rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde
Humenné. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.

Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný
pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal
jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,
poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku

o zhabaní veci, obhajca, zákonný zástupca a orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately
za mladistvého obžalovaného. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo
sa odvolania výslovne vzdať.