Rozsudok – Ostatné Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: RK-2C/8/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5909200683
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Uličná

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2025:5909200683.18

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Evou Uličnou v právnej veci žalobcov: 1) A. B. C. D.,

B., nar. X. X. XXXX, trvale bytom D., E. F. XXXX/XX, 2) C. G. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
C., B., I. G. XXXXX/XX, 3) J. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C., K., L. XXXX/XX, 4) C. M., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom C., C. D. N. XXXX/XX a 5) B. A. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom F.,
D., A. XXXXX/X M., zastúpených Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS s. r. o, so sídlom
Bratislava, Dobšinského 12, IČO: 47 238 232, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073,
v spore o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, takto

r o z h o d o l :

Konanie o zaplatenie nároku na náhradu škody dôvodom ušlého zisku spočívajúceho v náraste cien
nehnuteľností vo výške 2 257 413 Sk, t. j. 74 932,38 eura, sa zastavuje.

Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

Žalovanému sa priznáva voči žalobcom 1) až 5) spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou Okresnému súdu Ružomberok dňa 2. 3. 2009 (o ktorej bolo konanie vedené

pôvodne pod sp. zn. 3C/30/2009) sa žalobcovia domáhali voči žalovanému náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v celkovej výške 971 226,20 eura, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne od 18. 1. 2005 do zaplatenia, pozostávajúcej zo skutočnej škody
vo výške 1 651 560 Sk, t. j. 54 821,75 eura, ušlého zisku v celkovej výške 26 264 913 Sk, t. j. 871
835,39 eura a trov konania vo výške 1 342 687,54 Sk, t. j. 44 569,06 eura. V žalobe uviedli, že
škoda im bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 7. 9. 2004, sp. zn. 23Co 61/04, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Ružomberok zo

dňa 11. 11. 2003, sp. zn. 5C/188/02, ktorý bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 22. 11. 2005, sp. zn. 1Cdo/27/2005, zrušený. Uviedli, že boli účastníkmi konania o určenie
relatívnej neplatnosti právneho úkonu, vedeného Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 5C 188/02,
v procesnom postavení odporcov 2) – 6). Okresný súd Ružomberok vo veci rozhodol rozsudkom zo
dňa 24. 10. 2002, ktorým žalobu zamietol. Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Žiline
uznesením zo dňa 31. 3. 2003, sp. zn. 23Co 31/2003, rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Ružomberok následne rozsudkom zo dňa 11. 11. 2003 určil neplatnosť kúpnej zmluvy zo

dňa 25. 5. 1999, uzavretej medzi predávajúcim PHARMACIE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa,
s.r.o. ako predávajúcim a nimi ako kupujúcimi, ktorej vklad bol povolený pod V 768/1999, a predmetom
ktorej bol predaj spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1-ica k stavbe súpisné číslo 1339 postavanej na
pozemku zapísanom ako parcela číslo KN 44, ako aj pozemku parcela číslo KN 44, nachádzajúcich sav katastrálnom území D... Na základe ich odvolania Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 11. 11. 2003,
sp. zn. 23Co 61/04, rozsudok okresného súdu potvrdil. Na základe nimi podaného dovolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 22. 11. 2005, sp. zn. 1Cdo 27/2005, rozsudok Krajského

súdu v Žiline, sp. zn. 23Co 61/04 a rozsudok Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 5C/188/02, zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa
9. 1. 2006, sp. zn. 3C/363/2005, žalobu zamietol. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 27. 8. 2008, sp.
zn. 23Co/123/2006, rozsudok okresného súdu potvrdil. Na základe rozsudku Krajského súdu v Žiline
zo dňa 7. 9. 2004 boli ich spoluvlastnícke podiely zapísané v katastri nehnuteľností na odporcu 1)

PHRMACIE ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s.r.o. v konkurze. Uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 23. 9. 2003, sp. zn. 9K 3/03, bol na majetok obchodnej spoločnosti PHARMACIE
ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s.r.o. vyhlásený konkurz a do konkurznej podstaty bol zapísaný
aj spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1-ica k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území
D. zapísaným na liste vlastníctva číslo XXXX, ktorý bol, v súlade so schváleným plánom speňaženia,
kúpnou zmluvou zo dňa 27. 5. 2005 predaný druhému podielovému spoluvlastníkovi nehnuteľností za

cenu 2 901 560 Sk. Ako veriteľom pohľadávok proti podstate im v konkurznom konaní bola vyplatená
len suma, ktorá predstavovala výšku kúpnej ceny zaplatenej na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25. 5.
1999, t. j. 1 250 000 Sk. Z uvedeného dôvodu im mala vzniknúť skutočná škoda v podobe zmenšenia
ich majetku o sumu 1 651 560 Sk, predstavujúcu rozdiel medzi skutočnou hodnotou spoluvlastníckeho
podieluvčaserozhodnutiaKrajskéhosúduvŽilinezodňa7.9.2004,t.j.2901560Skavrátenoukúpnou

cenou vo výške 1 250 000 Sk. V žalobe tiež uviedli, že medzi obchodnou spoločnosťou PHARMACIE
ET HOSPITALE SERVITIUM Ľubochňa, s. r. o. a C. K. B. bola dňa 21. 4. 1999 uzavretá zmluva o nájme
nebytových priestorov, v znení dodatku číslo 1 zo dňa 5. 6. 1999 a dodatku číslo 2 zo dňa 31. 8. 1999,
na základe ktorej vznikol nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v stavbe súpisné číslo 1339
v Ružomberku na dobu určitú od 1. 7. 1999 do 30. 6. 2049, s dojednanou výškou nájomného 540

000 Sk ročne. Keďže nadobudnutím spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam vstúpili do právneho
postavenia prenajímateľa, v dôsledku nezákonného rozhodnutia nedosiahnu úhradu nájomného za
užívanie priestorov v predmetnej nehnuteľnosti v celkovej výške 24 007 500 Sk za obdobie od 17. 1.
2005 do 30. 6. 2049. Taktiež si uplatnili ušlý zisk vo výške 2 257 413 Sk, ktorý predstavuje nárast cien
predmetných nehnuteľností za obdobie od nadobudnutia právoplatnosti nezákonného rozhodnutia, t. j.

od 17. 1. 2005 doposiaľ, podľa Bázického a medziročného indexu cien nehnuteľností na bývanie za SR,
čo predstavuje 177,8 %. Žalobcovia si uplatnili aj nárok na náhradu trov konania vo výške 1 342 687,54
Sk, keďže Krajský súd v Žiline rozhodnutím zo dňa 27. 8. 2008, sp. zn. 23Co/123/2006, im nepriznal
náhradu trov konania, hoci boli v konaní plne úspešní a budú musieť svojmu právnemu zástupcovi hradiť
z vlastných prostriedkov trovy právneho zastúpenia.

2. Žalovaný vo vyjadrení ku podanej žalobe zo dňa 19. 11. 2009 navrhol žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. Namietal existenciu nezákonného rozhodnutia, poukazujúc na skutočnosť, že nie každé
rozhodnutie je možné automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že bolo zrušené príslušným
orgánom. V predmetnej veci žalobcami označené nezákonné rozhodnutie nebolo zrušené pre

nezákonnosť, ale pre iný právny názor vyslovený súdom, s ktorým sa dovolací súd nestotožnil. Taktiež
namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcami tvrdenou škodou.
Namietal aj preukázanie samotnej výšky škody a žalobcami uplatnený nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania.

3. Rozsudkom zo dňa 4. 1. 2010, č. k. 3C/30/2009-218, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcom 1) až 5) náhradu škody vo výške 138 695,53 eura, spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5 % ročne od 8. 1. 2009 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodnutie o trovách
konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa
odôvodnenia rozsudku, bola žalobcom priznaná náhrada škody pozostávajúca zo skutočnej škody vo

výške 54 821,75 eura, ušlého zisku vo výške potenciálneho nájomného za obdobie od 17. 1. 2005 ku dňu
2. 3. 2009 v sume 73 939,45 eura a náhrady trov konania vo výške 9 934,33 eura. Na základe odvolania
podaného žalobcami aj žalovaným Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 9. 11. 2010,
č. k. 5Co/71/2010-295, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa odôvodnenia rozsudku, nebolo možné

rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 7. 9. 2004, sp. zn. 23Co/61/2004, považovať za nezákonné
rozhodnutie v zmysle zákona číslo 514/2003 Z. z., keďže nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale pre iný
právny názor vyslovený súdom, s ktorým sa dovolací súd nestotožnil. Proti uvedenému rozsudku podali
žalobcovia dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 20. 3.2012, sp. zn. 7Cdo/27/2011 tak, že rozsudok odvolacieho súdu z 9. 11. 2010, sp. zn. 5Co/71/2010, zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline následne uznesením zo dňa 30. 11. 2012, č.
k. 5Co/210/2012-346, rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 4. 1. 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Po vrátení veci súdu prvej inštancie (po skončení konania o dovolaní) bola vec zapísaná pod
novou spisovou značkou 2C/8/2013.

4. Podaním, doručeným súdu dňa 18. 3. 2013, žalobcovia navrhli, aby im súd priznal náhradu škody
pozostávajúcu zo skutočnej škody vo výške 54 821,75 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %

ročne od 8. 1. 2009 do zaplatenia, ušlého zisku vo výške 145 637,70 eura, predstavujúceho potenciálne
nájomné za obdobie od 17. 1. 2005 do 28. 2. 2013, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne
od 8. 1. 2009 do zaplatenia, ušlého zisku vo výške 1 493,72 eura mesačne za obdobie od 1. 3. 2013
do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 8.
1. 2009 do zaplatenia a náhrady vynaložených trov konania vo výške 44 569,06 eura, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 8. 1. 2009 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 19. 3. 2013 advokát

žalobcov uviedol, že návrh na začatie konania berie späť v časti náhrady škody vo výške 2 257 413 Sk,
ktorá zodpovedá bázickému medziročnému indexu cien nehnuteľností na bývanie zverejnených H. F.
G.. V časti ušlého zisku spočívajúceho v potenciálnom nájomnom navrhol pripustiť zmenu žaloby, keďže
uvedený nárok si uplatňujú do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, nie do 30. 6. 2049. Žalovaný
so späťvzatím žaloby v časti súhlasil.

5. Okresný súd Ružomberok medzitýmnym rozsudkom zo dňa 24. 5. 2013, č. k. 2C/8/2013-478,
rozhodol, že základ nároku žalobcov na náhradu škody titulom skutočnej škody nie je daný, základ
nároku žalobcov na náhradu škody titulom ušlého zisku je daný a základ nároku žalobcov na
náhradu škody titulom účelne vynaložených trov konania v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné

rozhodnutie, je daný. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody v časti skutočnej škody svoje rozhodnutie
odôvodnil nepreukázaním príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Na
základe odvolania žalobcov aj žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 18. 3. 2014, č. k.
5Co/350/2013-516, medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, že základ nároku žalobcov
na náhradu škody titulom skutočnej škody nie je daný, potvrdil a v časti výrokov, že základ nároku

žalobcov na náhradu škody titulom ušlého zisku a nároku na náhradu škody titulom účelne vynaložených
trov konania v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, je daný zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancienaďalšiekonaniearozhodnutie.Medzitýmnyrozsudoksúduprvejinštanciezodňa24.5.2013,
v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 18. 3. 2014, v časti výroku, že základ nároku žalobcov
na náhradu škody titulom skutočnej škody nie je daný, nadobudol dňa 30. 5. 2014 právoplatnosť.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 12. 11. 2014, č. k. I. ÚS 696/2014-24, ústavnú
sťažnosť žalobkyne 1), žalobcu 2) a žalobcu 3) podanú voči medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu
Ružomberok zo dňa 24. 5. 2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 3. 2014,
sp. zn. 5Co/350/2013, odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 14. 4. 2016, sp.
zn. 8MCdo/7/2015, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 18. 3. 2014, sp. zn. 5Co/350/2013 a medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu
Ružomberok z 24. 5. 2013, č. k. 2C/8/2013-478, odmietol. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením
zo dňa 17. 8. 2016, č. k. I. ÚS 514/2016-12, ústavnú sťažnosť žalobkyne 1) podanú proti uzneseniu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 4. 2016, sp. zn. 8MCdo/7/2015, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.

6. Okresný súd Ružomberok medzitýmnym rozsudkom zo dňa 15. 12. 2016, č. k. 2C/8/2013-759, určil,
že základ nároku žalobcov na náhradu škody titulom ušlého zisku je daný a základ nároku žalobcov
na náhradu škody titulom účelne vynaložených trov nie je daný. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody
v časti vynaložených trov konania svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesením Krajského súdu

v Žiline zo dňa 27. 8. 2008, sp. zn. 23Co/123/2006, nebolo žalobcom priznané právo na náhradu
trov konania, pričom uvedené uznesenie nebolo zmenené, ani zrušené. Nebolo preto možné meniť
stav založený právoplatným rozhodnutím. Na základe odvolania podaného voči uvedenému rozsudku
žalobcami aj žalovaným Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 28. 11. 2017, č. k. 5Co/300/2017-803,
medzitýmny rozsudok okresného súdu zmenil tak, že základ nároku žalobcov na náhradu škody titulom

ušlého zisku nie je daný a medzitýmny rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že základ
nároku žalobcov na náhradu škody titulom účelne vynaložených trov nie je daný, potvrdil. Odvolací súd
svoje rozhodnutie v zmeňujúcej časti odôvodnil nepreukázaním príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody spočívajúcej v ušlom zisku. Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštanciezo dňa 15. 12. 2016, v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 28. 11. 2017, nadobudol dňa 15.
1. 2018 právoplatnosť. Na základe dovolania podaného voči uvedenému rozsudku odvolacieho súdu
žalobkyňou 1) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 15. 7. 2021, sp. zn. 5Cdo/113/2018,

rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 11. 2017, č. k. 5Co/300/2017-803, vo výroku, ktorým
zmenil rozsudok okresného súdu, voči žalobkyni 1) zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie
konanie.Svojerozhodnutieodôvodniltým,žeprvotnou,priamouabezprostrednoupríčinouvznikuškody
z titulu ušlého zisku na nájomnom bol rozsudok odvolacieho súdu, sp. zn. 23Co/61/2004 zo dňa 7. 9.
2004. Proti uvedenému uzneseniu podal žalovaný ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky

nálezom zo dňa 19. 10. 2022, č. k. I. ÚS 151/2022-48, určil, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 15. 7. 2021, sp. zn. 5Cdo/113/2018, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesenie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie. Podľa odôvodnenia nálezu, záver najvyššieho súdu, že prvotnou, priamou
abezprostrednoupríčinouvznikuškodyztituluušléhoziskunanájomnomjerozsudokodvolaciehosúdu,
sp. zn. 23Co/61/2004, zo dňa 7. 9. 2004, neobstojí. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo

dňa 26. 10. 2023, sp. zn. 5Cdo/227/2022, dovolanie žalobkyne 1) proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
zo dňa 28. 11. 2017, sp. zn. 5Co/300/2017, zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, že existenciu
nezákonného rozhodnutia – rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 7. 9. 2004, sp. zn. 23Co/61/2004,
nemožno posudzovať izolovanie, pričom uvedené rozhodnutie, vydané po začatí konkurzného konania,
nebolojedinouanirozhodujúcouabezprostrednoupríčinouvznikuškody,alepristúpilknemuajodpredaj

spoluvlastníckeho podielu zapísaného do konkurznej podstaty v rámci konkurzu a nečinnosť žalobcov
v konkurznom konaní.

7. Krajský súd v Žiline dňa 13. 2. 2024, vzhľadom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26. 10. 2023, sp. zn. 5Cdo/227/2022, ktorým zamietol dovolanie žalobkyne 1) proti rozsudku

odvolacieho súdu zo dňa 28. 11. 2017, vrátil spis konajúcemu súdu na ďalší procesný postup.

8. Vzhľadom na procesný stav vo veci, keďže o základe jednotlivých žalobcami uplatnených nárokov už
bolo právoplatne rozhodnuté, súd dňa 23. 7. 2025 vyzval žalobcov na oznámenie ďalšieho procesného
postupu, najmä na oznámenie skutočnosti, či trvajú na podanej žalobe. Žalobcovia súdu dňa 19. 8. 2025

oznámili, že na podanej žalobe trvajú.

9. Žalovaný v podaní, doručenom súdu dňa 23. 9. 2025, uviedol, že v konaní bolo už o celom
predmete žaloby právoplatne rozhodnuté tak, že základ nároku žalobcov na náhradu škody nie je daný.
Z uvedeného dôvodu je potrebné žalobu zamietnuť bez akéhokoľvek ďalšieho dokazovania.

10. V súlade so zákonným ustanovením § 180 Civilného sporového poriadku súd rozhodol, že vykoná
pojednávanie v neprítomnosti žalovaného, ktorému bolo predvolanie na pojednávanie riadne a včas
doručené, a ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil, z dôvodu hospodárnosti konania
a doterajšieho priebehu konania, s vykonaním pojednávania v jeho neprítomnosti.

11. Advokát žalobcov na pojednávaní uviedol, že sa pridržiavajú argumentácie, ktorá bola doposiaľ
uvedená v spise. Poukázal na to, že o jednotlivých čiastkových nárokoch už bolo rozhodnuté
medzitýmnymi rozsudkami a predmetom konania zostalo len rozhodovanie o nároku na náhradu trov
konania. Navrhol, aby súd aplikoval pri rozhodovaní zákonné ustanovenie § 257 Civilného sporového

poriadku. Poukázal na to, že, podľa relevantnej judikatúry, pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých účastníkov konania a vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Významnými sú taktiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde a postoje účastníkov

v priebehu konania. Uviedol, že nezákonné rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 23Co/61/2004,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. 5C/178/2002, vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorú konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Nesprávne právne posúdenie sa týkalo kľúčovej otázky z hľadiska právneho postavenia žalobcov
a privodilo im vo svojich dôsledkoch významné komplikácie. Žalovaný na doručený návrh na predbežné

prerokovania nároku na náhradu škody zo strany žalobcov v stanovenej lehote nereagoval. Preto
žalobcovia pristúpili k uplatneniu svojho nároku na náhradu škody prostredníctvom súdu. Dôvody,
pre ktoré bolo rozsudkami určené, že nárok žalobcov na náhradu škody nie je daný, sú záležitosti
týkajúce sa komplexného právneho posúdenia právnych otázok, osobitne otázky príčinnej súvislostimedzinezákonnýmsúdnymrozhodnutímavzniknutouškodou,pričomrôznesúdytútootázkuposúdilivo
svojich rozhodnutiach odlišne. Spornosť právneho posúdenia podčiarkuje aj skutočnosť, že na základe
podnetu žalobcov podal mimoriadne dovolanie vo veci aj generálny prokurátor Slovenskej republiky.

Žalobcovia výsledok konania nijako nezavinili, keďže nemohli právne posúdenie veci pred podaním
žaloby predpokladať. Žalobcovia riadne spolupracovali so súdmi v priebehu celého konania, pričom
o ich dôslednom a dôraznom postupe pri bránení práv svedčí aj skutočnosť, že na základe ich podnetu
bolo podané mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako aj ústavná sťažnosť. Taktiež uviedol,
že by bolo v rozpore so všeobecnou predstavou spravodlivosti priznať štátu nárok na náhradu trov

konania iniciovaného žalobcami na základe nezákonného rozhodnutia, za ktoré by mal z princípu
zodpovedať štát, v ktorého majetkovej sfére sa nepriznanie nároku na náhradu trov konania, na
rozdiel od žalobcov, nijako významne neprejaví. Náklady a komplikácie spôsobené žalobcom právnymi
dôsledkami samotného nezákonného súdneho rozhodnutia ako aj všetkými v týchto súvislostiach účelne
vynaloženými výdavkami počas viac ako 15 rokov trvajúceho súdneho sporu by nemali byť ešte
navýšené aj o náhradu trov tohto konania štátu. Navrhol žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu

trov konania nepriznať, prípadne nárok na náhradu trov konania primerane znížiť.

12. Podľa § 144 Civilného sporového poriadku, žalobca môže vziať žalobu späť.

13. Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto

časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

14. Podľa § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím
žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada,
ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo

pojednávanie.

15. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd konanie v časti o zaplatenie nároku na náhradu
škody dôvodom ušlého zisku spočívajúceho v náraste cien nehnuteľností vo výške 2 257 413 Sk, t. j.
74 932,38 eura, zastavil, keďže žalobcovia vzali podanú žalobu v uvedenej časti späť (podaním zo dňa

12. 3. 2013, v spojení s jeho doplnením vykonaným do zápisnice o pojednávaní zo dňa 19. 3. 2013),
pričomuvedenýdispozitívnyúkonimprislúchal.Žalovanýsuvedenýmspäťvzatímžalobyvčastisúhlasil.

16. Podľa § 214 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len
o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.

17. V súlade s citovaným zákonným ustanovením súd žalobu žalobcov vo zvyšnej časti (prihliadajúc
k zastaveniu konania v časti) zamietol. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) v súlade so zákonom číslo 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov. Uplatnený nárok žalobcov pozostával z nároku na náhradu skutočnej
škody, náhradu ušlého zisku a náhradu trov konania vynaložených v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie. O základe všetkých uvedených (čiastkových) nárokov uplatnených žalobcami
už bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnymi rozsudkami tak, že základ nároku nie je daný. O základe
nároku na náhradu skutočnej škody bolo rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu

Ružomberok zo dňa 24. 5. 2013, č. k. 2C/8/2013-478, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline
zo dňa 18. 3. 2014, č. k. 5Co/350/2013-516, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30. 5. 2014. O základe
nárokunanáhraduušléhoziskuavynaloženýchtrovkonaniabolorozhodnuté medzitýmnymrozsudkom
Okresného súdu Ružomberok zo dňa 15. 12. 2016, č. k. 2C/8/2013-759, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 11. 2017, č. k. 5Co/300/2017-803, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 15. 1. 2018. Súd bol v ďalšom konaní uvedenými právoplatnými medzitýmnymi rozsudkami
viazaný. Keďže bolo právoplatne určené, že základ nároku žalobcov na náhradu škody (vo vzťahu ku
všetkým uplatneným čiastkovým nárokom) nie je daný, nevyhnutným dôsledkom uvedeného stavu bolo
zamietnutie žaloby (vo zvyšnej časti). Len okrajom súd uvádza, že, vzhľadom na procesný stav (keďže
bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnymi rozsudkami, že základ nároku žalobcov na náhradu škody

nie je daný), nebolo potrebné rozhodovať o žalobcami navrhnutej zmene žaloby (v podaní zo dňa 12. 3.
2013, v spojení s jeho doplnením vykonaným do zápisnice o pojednávaní zo dňa 19. 3. 2013).18. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

19. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

20. Podľa § 257 Civilného sporového poriadku, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

21. V súlade so zákonným ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vznikol nárok na
náhradu trov konania v konaní v plnom rozsahu úspešnému žalovanému. V tejto súvislosti súd uvádza,
že žalovaný bol úspešný aj v časti, v ktorej bolo konanie o zaplatenie náhrady škody dôvodom ušlého
zisku spočívajúceho v náraste cien nehnuteľností vo výške 2 257 413 Sk, t. j. 74 932,38 eura, zastavené,
keďže žalobcovia nepreukázali (ani netvrdili), že by dôvodne podanú žalobu v uvedenej časti vzali späť
výlučne pre správanie žalovaného. Pri späťvzatí žaloby pritom zásadne platí, že zastavenie konania

zavinil žalobca, s výnimkou prípadov, že žalobca preukáže, že vzal dôvodne podanú žalobu späť výlučne
pre správanie žalovaného. Dôvodnosť podania žaloby sa pre účely rozhodovania o nároku na náhradu
trov konania posudzuje z hľadiska procesného výsledku, t. j. či sa žalobca domohol svojho nároku. Súd
preto priznal žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to, vzhľadom
na pluralitu subjektov na strane žalobcov, spoločne a nerozdielne. V súlade so zákonným ustanovením

§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

22.Súdnemalpreukázanédôvodyhodnéosobitnéhozreteľapreaplikáciuzákonnéhoustanovenia§257

Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania, tak ako to navrhovali žalobcovia.
Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 113/2019: „Aplikácia § 257
Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch,
keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v
konaní, príslušný súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu

trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná
tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.“ Žalobcovia aplikáciu zákonného
ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku odôvodňovali postojom žalovaného, ktorý na ich

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nereagoval, preto boli nútení uplatniť si
svoj nárok žalobou na súde. Taktiež poukázali na skutočnosť, že výsledok sporu spočíva na rozsiahlom
posúdení právnych otázok, ku ktorému súdy dospeli po rozsiahlom konaní na všetkých stupňoch,
vrátane konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu výsledok sporu v čase
podania žaloby nemohli predvídať. Poukázali aj na svoj postup v konaní, v ktorom spolupracovali

so súdmi a dôsledne a dôrazne si uplatňovali svoje práva. Považovali za nespravodlivé, aby ich
výdavky vzniknuté v súvislosti s nezákonným rozhodnutím boli navýšené aj o trovy prebiehajúceho
konania. Súd argumentáciu žalobcov nepovažoval za dôvodnú. Pokiaľ ide o konanie žalovaného
po podaní žiadosti žalobcov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody súd uvádza, že
zákonné ustanovenie § 16 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predpokladá aj
taký postup orgánu verejnej moci, že na žiadosť poškodeného neodpovie. Uvedený postup žalovaného
však bez ďalšieho neodôvodňuje aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku. Vzhľadom
na postoj žalovaného k žalobcami uplatnenému nároku je pritom zrejmé, že aj v prípade odpovede
žalovaného na žiadosť o predbežné prejednanie nároku by sa žalobcovia svojho nároku museli

domáhať prostredníctvom súdu. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na skutočnosť, že po podaní
žaloby žalovaný postupoval v konaní riadne, uplatňoval si svoje procesné práva a plnil procesné
povinnosti a, rovnako ako žalobcovia, podával voči rozhodnutiam opravné prostriedky. Ani argumentácia
žalobcov o nemožnosti predvídať výsledok sporu v čase podania žaloby nemohla odôvodňovať aplikáciu
ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku. Je nepochybné, že prebiehajúce konanie bolo

rozsiahle vzhľadom na viaceré konania o opravných prostriedkoch (riadnych aj mimoriadnych) ako aj
opakované konania o ústavnej sťažnosti, pričom za v podstate nesporného skutkového stavu spočívalo
rozhodovanie predovšetkým na právnom posúdení veci. Skutočnosť, že žalobcovia v čase podania
žaloby nepredpokladali konkrétny výsledok sporu však nemôže odôvodňovať nepriznanie náhrady trovkonania v spore úspešnému žalovanému. Žiadna žaloba nie je podávaná na súd s predpokladom jej
istého a úplného úspechu. Pri podaní žaloby je však vždy potrebné predpokladať, že neúspech vo
veci bude mať v zásade za následok povinnosť náhrady trov konania úspešnej strane. Taktiež súd

nemal preukázané, že by priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému žalovanému mohlo
mať nepriaznivý dopad v majetkovej sfére žalobcov. Podľa vyčíslenia trov konania, doručeného súdu
dňa 2. 10. 2025, si žalovaný uplatnil trovy konania v celkovej výške 158,64 eura. Vzhľadom na celkovú
výšku uplatnených trov konania ako aj skutočnosť, že súd zaviazal žalobcov na ich náhradu spoločne a
nerozdielne (teda pomer každého zo žalobcov na náhrade trov konania pri ich vzájomnom vyporiadaní

by činil 31,73 eura), budú priznaním náhrady trov konania úspešnému žalovanému dotknuté majetkové
práva žalobcov len v zanedbateľnej miere.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 359 Civilného sporového poriadku, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
(ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka

konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo

veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak:
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.