Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. november 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16CoCsp/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117220712
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8117220712.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a doc. JUDr. Petra Molitorisa PhD., v spore žalobcu: Prima banka
Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX,
naposledy prechodne bytom C., D. E. XXX, F. X, XXX XX A. - G. H., I. D. J., K., o zaplatenie 2.640,07
eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súd Prešov č. k. 13Csp/220/2017-511 zo dňa
10.9.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a žalobca na ich náhradu nemá právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ a „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, tak, že:
„Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. Náhradu trov stranám nepriznáva.“

2. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 261 ods. 6, § 263 ods. 1, § 273, § 497 zákon č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) § 1 ods. 1 a 4, § 4 ods. 2, § 7 ods.
1, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. f), g), i), m), n) a w), § 10 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ZoSU“) § 37 ods. 1, § 53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 132 ods. 1,2, § 140 ods. 2, § 150 ods. 1, § 151
ods. 1, § 181 ods. 3, § 186 ods. 2, § 205, § 215 ods. 2, § 220 ods. 2, § 290, § 294 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)

3. Dňa 24.8.2006 uzatvoril žalobca ako banka so žalovanou ako majiteľom účtu zmluvu o spolupráci

pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca pre
žalovanú zriadil a viedol účet žalovanej č. G., ku ktorému následne dňa 16.10.2014 uzavreli zmluvu
o povolenom prečerpaní na účte. Podľa bodu 1. tejto zmluvy žalobca ako banka zriadila žalovanej
ako klientovi povolené prečerpanie do výšky limitu 1.500,- eur na účte číslo: XXXXXXXXXX/XXXX
s variabilnou úrokovou sadzbou 19,9% p.a. „v zmysle podmienok uvedených vo Všeobecných
obchodných podmienkach - Prima banka Slovensko, a.s. v platnom znení, ktoré tvoria neoddeliteľnú
súčasť tejto zmluvy.“ Podľa tvrdení žalobcu išlo o spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania,

ktorý sa musí splatiť na požiadanie v lehote určenej bankou, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem (7) dní.

4. Podľa predložených výpisov z účtu XXXXXXXXXX za obdobie 31.10.2015 - 30.11.2015 (pred
žalobcom tvrdeným znížením limitu povoleného prečerpania na 0,- eur dňa 1.12.2015) bol zostatok natomto účte - 1.508,58 eur (tvorený okrem iného ako poplatkom za upomienku vo výške 15,- eur) a výška
povoleného prečerpania platná od 16.10.2014 bola 1.500,- eur, avšak následne podľa výpisu za obdobie
1.12.2015 - 31.12.2015 a neskôr, bez tohto aby žalobca v konaní tvrdil a preukázal žiadosť banky o

splatenie povoleného prečerpania, či aspoň oznámenie banky adresované žalovanej o znížení limitu
pre povolené prečerpanie na hodnotu 0,- eur (podľa čl. 9.8. VOP) najmenej 7 dní vopred, bola už na
tomto účte výška povoleného prečerpania od 1.12.2015 žalobcom evidovaná vo výške 0,- eur. Ďalší
nárast záporného zostatku (debetu) na tomto účte bol pritom následne, podľa žalobcom predložených
výpisov z tohto účtu, tvorený výlučne len debetným zaúčtovaním položiek za upomienky, úroky, poplatky

za vedenie účtu či poplatky označeného ako „Prípl. za ved. účtu postihnu. exek./výkon. rozhod.“

5. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené
podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným procesným
postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

6. Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. m) a n) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté
peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak, alebo sa
úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky k položke
2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení), prípadne

sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti
o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,

resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá.

7. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom

zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú spôsobilé (mohli by a mali by)
odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a ktoré
preto musí žalobca v súvislosti s nimi pre úspech v konaní riadne tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v
zmluve(presne)stanovenýrozsahaspôsobčerpania,úročeniaasplácaniaúveruresp.jehojednotlivých
častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon s takýmto prejavom vôle spája právne

následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a
povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

8. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné
podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického

a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v
predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o

obchodných podmienkach), pretože ak majú stať (prostredníctvom tohto odkazu) súčasťou zmluvy (ako
prejavu vôle), platia pre tento odkaz, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre
iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky),
by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu
ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných

podmienkach). V tomto prípade tomu tak nebolo.

9. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných
podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných

zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti
súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často vneprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa
podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak
učiní, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre

rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

10. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,
sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute
(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných

náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby

nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

11. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na

akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25Cdo/643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).
Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia),
je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav

aplikovať.

12. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľovi v súvislosti
s jeho vzťahom s ním ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - poukazom
na poskytnutý úver a pripojené listiny. Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky

také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP
úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky,
a umožňovali ho preskúmať (a to najmä uplatňované úroky, resp. aj prípadné poplatky - ak sú zahrnuté
v žalovanej sume), preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú. V súvislosti s
úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne

obsahové náležitosti, je v nej stručne obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa
žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto
tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by
žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť,
že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena

alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa
(porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP).

13. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a

na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich s úrokmi a poplatkami) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp.
jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata,
ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k
predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane konkrétneho výpočtu úrokov a poplatkov). V

návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
(substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle
prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti. Súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za
žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádzaz tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom
procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých

(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných
registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých
by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu - nad konkrétnu sumu istiny a na konkrétne úroky

a poplatky), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a
pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné
pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného
procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru
rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec
právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy
nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo
doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140
ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto

rozsahu zamietnutý.

14. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne

poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,
resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím

zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia
ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné
uplatňovanienárokovnekonkrétnympoukazomnaprílohypripojenéknávrhu.Natentotrendužreagoval
aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od

1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť
odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh nevyplývajú jasne a
zrozumiteľne všetky dôvody nárokov uplatnených nad istinu poskytnutého úveru. Celá žaloba má skôr
len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia
všetkýchnevyhnutných(rozhodujúcich)skutočnostítak,abybolojasnéočomanaakomzáklademásúd

rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí
- čerpaní peňažných prostriedkov v určitom čase a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným
vymedzením spôsobu tohto vrátenia - uvedené len odkazom na prílohy).

15. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.

Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o

skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

16. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17.6.2010, sp. zn.
33Cdo/2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě

(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na
tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnostpříslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

17. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovanou bola uzavretá platná písomná
zmluva o spotrebiteľskom úvere splatnom na požiadanie so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému
peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi
určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný
ich nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva

obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne
ani netvrdil, a žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len
rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

18. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým rozsahu a spôsobu čerpania úveru (bez úrokov
a poplatkov) a úrokov či rôznych poplatkov, resp. nákladov zaúčtovaných na ťarchu žalovaného.

Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj úroky
(a prípadne aj rôzne poplatky či úroky z úrokov), vo vzťahu k zaúčtovaným úrokom (a poplatkom) však
neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich odôvodňovali, a tieto zo žaloby a príloh
(z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani nepriamo. Celá argumentácia k nim je v podstate
založená len na poukaze a dôvere na ich strohé vyčíslenie žalobcom bez toho, aby bolo zo žaloby

zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú.
Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume (najmä k zaúčtovaným úrokom
a poplatkom) žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne
overenie ich výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol
síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v

znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu
(zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti
účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez
osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením
sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno

nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany
(dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne
vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky
(v jeho „informačnom systéme“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje a potvrdzuje
výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade, ak by už samotné takéto

vyjadrenia žalobcu mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu,
by bola úloha súdu zbytočná a jeho tvrdenia či výstup z jeho „informačného systému“ - závislý od
vstupných údajov žalobcu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer
niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa
§ 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú

osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

19. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov (či poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo
v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.

Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich
uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s
poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z
ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu
s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však

v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť tak, aby sa k tomu (ku
konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti
konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane
výpočtu dlžnej sumy) aj posúdiť - najmä ak mal byť dlh, tak ako sa to javí v tomto prípade, dlhodobý,
resp. išlo aj o úroky z úrokov (anatocizmus). V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je

povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali
(bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového
stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neuneseniebremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v
tomto rozsahu zamietnutý.

20. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na
vyúčtované a uplatnené úroky a iné poplatky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi
obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i v
nadväznosti na stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva o
spotrebiteľskom úvere, na ktorú spotrebiteľ pripojil svoj podpis, neobsahuje dobu trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere - dobu trvania záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSU),
čo má osobitný význam práve pri neskoršom, prípadne postupnom čerpaní úveru, ďalej podmienky
upravujúce jeho čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSU), ako aj podmienky, ktoré upravujú spôsob
uplatňovania úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru - ako, z akej sumy, odkedy a dokedy (§ 9 ods. 2
písm.i)ZoSU),anapokonaniprávonaodstúpenieodzmluvyospotrebiteľskomúvere,vrátaneuvedenia
jeho podmienok ako aj výšky úroku za deň alebo spôsobu výpočtu čerpanej istiny, a to aj pre prípad

zmeny (variabilnej) úrokovej sadzby (§ 9 ods. 2 písm. w) ZoSU), a poskytnutý spotrebiteľský úver sa
preto považuje aj podľa § 11 ods. 1 písm. c) ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.

21. V súvislosti s bremenom tvrdenia zo skutočností uvedených žalobcom tiež nevyplýva, že by v zmysle
§ 7 ods. 1 ZoSU pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Podľa názoru súdu pritom posúdenie príjmov bez
primeraného zistenia a posúdenia sociálneho postavenia dlžníka a najmä jeho celkových výdavkov
neumožňuje dospieť k záveru, či vzhľadom na jeho sociálno-ekonomickú situáciu bude schopný úver
splácať, a preto ak veriteľ takto nepostupoval, hrubo porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a tento sa tiež z tohto dôvodu podľa

§ 11 ods. 2 ZoSU považuje za bezúročný a bez poplatkov.

22. Vzhľadom na tieto dôvody pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností odôvodňujúcich
sumu 2.640,07 eur zahŕňajúcu aj úroky a uplatnenú dokonca aj spolu s ďalšími 28 % úrokmi (aj z úrokov)
nad istinu poskytnutého úver, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych obsahových náležitostí

zmluvy, s ktorou zákon spája bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, má žalobca, z titulu pohľadávky zo
zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (bez zmluvných úrokov a
poplatkov). Keďže žalovanej bol a mal byť poskytnutý úver (čerpanie) vo výške maximálne 1.500,- eur,
súd ju zaviazal na vrátenie tejto sumy, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

23. V konaní bola (so zohľadnením nepriznaných úrokov) procesne úspešnejšia žalovaná, a preto by
jej mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania,
o ktorej výške by následne v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny úradník). Keďže však žalovanej v doterajšom konaní

podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešnejší žalobca na
náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.

24. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

b), h) a f).

25. Prvá odvolacia námietka smeruje voči skutočnosti, že sa súd vo veľkej časti odôvodnenia zameral
na skutočnosť „vraj“ žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, netvrdil riadne určité
skutočnosti a nedostatočne preukázal nárok, najmä na úroky a poplatky. S uvedeným tvrdením súdu

sa žalobca vôbec nestotožňuje. Žalobca okrem textu žaloby poukazuje na svoje vyjadrenie zo dňa
19.2.2018, kde špecifikoval dopodrobna žalovanú sumu, taktiež špecifikoval úroky a poplatky, ktoré si
žalobou uplatňoval. Tvrdenia súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno sú vzhľadom na vyššie
uvedené jasne nepravdivé. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 41CoCsp/18/2020 zo dňa 10.06.2020. Ak mal súd za to, že žalobca nedostatočne doplnil

skutkové tvrdenia (s čím sa žalobca, ale nestotožňuje), mal žalobcu vyzvať na doplnenie chýbajúcich
skutočností. Súd žalobcu nevyzval a napriek tomu vo veci meritórne rozhodol, pričom uvedený postup je
procesne vadný a žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej
ochrany jeho práv. Žalobca by v uvedenom ešte rád poukázal na to, že žaloba bola podaná v roku 2017a rozhodnuté bolo v roku 2024, počas celej doby t.j. 7 rokov súd vo veci nekonal, ani po výzvach zo
strany žalobcu.

26. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o podľa neho nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania,
pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu
na začatie konania žalobcom uplatňovaných nárokov, hoci bol k takejto činnosti povinný, súd takýmto
postupom, ktorý predchádzal vydaniu rozsudku, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide
o vady konania, vymedzené v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktoré sú porušením základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Súd v uvedenom poukazoval najmä na to, že žalobca
nedostatočne ozrejmil nárok na úroky a poplatky. Žalobca s tvrdením súdu nesúhlasí. Žalobca má
celkovo za to, že súd v odôvodnení opomenul na vyjadrenie žalobcu zo dňa 19.2.2018. Žalobca v rámci
tohtovyjadreniedostatočneajasnevysvetlilnároknaúrokyapoplatkyspoluvspojenísvýpismizúčtuku
ktorému bolo povolené prečerpanie uzatvorené. Žalovaná suma 2.640,07 eur predstavuje rozdiel medzi
všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi vykonanými na účte žalovaného. Súčet kreditných

a súčet debetných položiek za príslušné obdobie je v úvode každého jednotlivého výpisu. Ako prílohu
uvádza prehľad všetkých transakcií na účte žalovaného za celé zmluvné obdobie.

27. Poplatky sú účtované na základe čl. VI. ods. 4 zmluvy o účte, v zmysle ktorého je banka za
poskytovanie produktov/služieb oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov banky v

platnom znení a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe Zmluvy, ktorého
sa poskytnutie produktu/služby týka resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu vedeného
v banke. K uplatňovaniu úrokov uvádza sadzba úroku 19,9 % ročne vyplýva zo zmluvy o povolenom
prečerpaní čl. 1. a VOP čl. 8.8 a je platná počas trvania povoleného prečerpania. Z uvedenej zmluvy
čl. 3. vyplýva aj úrok z omeškania 5% z čiastky, ktorou žalovaný prekročil limit povoleného prečerpania,

ktorý je účtovaný počas trvania nepovoleného prekročenia limitu povoleného prečerpania až do zníženia
limitu na 0,- eur resp. do vyrovnania prečerpania do výšky povoleného prečerpania. C. Sadzba úroku
28% ročne je platná pre nepovolené prečerpanie a vyplýva z VOP čl. 3.12 (účinné ku dňu zníženia limitu
na 0,- eur) v spojení s Výveskou úrokových sadzieb časť „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“ a v
spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch [§2 písm. f) a § 18].

28. K chýbajúcim náležitostiam zmluvy uvádza, že doba trvania zmluvy a povolené prečerpanie
sa poskytuje na dobu neurčitú. K čerpaniu uvádza, že banka klientovi poskytne prostriedky formou
povoleného prečerpania aj bez osobitnej žiadosti. Právo na odstúpenie od zmluvy je upravené tak, že
pokiaľ banka s klientom, ktorý je spotrebiteľ uzatvorila zmluvu na diaľku o poskytnutí finančnej služby

výlučne prostredníctvo prostriedkov diaľkovej komunikácie, tak má klient právo odstúpiť od tejto zmluvy
bez zaplatenia zmluvnej pokuty bez uvedenia dôvodu v lehote 14. kalendárnych dní od uzavretia zmluvy.
Dodávateľ má zato, že zmluva teda obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a preto nemožno
uplatniť § 11 ods. 1 písm. c) ZoSU o bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

29. K skúmaniu bonity uvádza, že žalobca si s odbornou starostlivosťou preveril žalovaného ako
žiadateľa o úver pred jeho poskytnutím ohľadom jeho schopnosti splácať úver. Žalobca uvádza že z
§ 7 ods. 1 ZoSU je zrejmé, že posudzovanie schopnosti dlžníka splácať úver nie je exaktné a nie je
ustanovený presný postup posúdenia bonity a nie je stanovená ani povinnosť dopytom zisťovať údaje
v konkrétnych registroch. Žalobca na posúdenie bonity využil dopyt do SRBI ktorého výsledkom bola

CREDIT REPORT ANALYTIC z ktorej vyplýva, že žalovaná nebola v tej dobe v omeškaní so splácaním
žiadneho záväzku a taktiež aj prehľad kreditných a debetných obratov na bežnom účte nakoľko bola
žalovaná jeho klientkou vyše 8 rokov mal k daným informáciám prístup. Zároveň, na to, aby bolo možné
úver vyhlásiť za bezúročný a bezpoplatkový, je potrebné skúmať, či veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti
vyplývajúcez§7ods.1zákona.Vzmysle§11ods.2sahrubéporušenieuvedenýchpovinnostípovažuje

posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch
na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 16Co/25/2017 – 114 zo dňa 20.02.2018 a sp. zn. 11Co/7/2018
– 99 zo dňa 22.03.2018.

30. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalobca navrhuje aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazalžalovanú uhradiť dlžnú sumu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň priznal žalobcovi voči
žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

31. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 326 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle

zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a
contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v
Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel, že k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

33. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

34. So zreteľom na obsah odvolania žalobcu bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšujúcej časti zamietol, ako aj súvisiaci výrok o trovách
konania. Keďže výrok, ktorým súd žalobe čiastočne vyhovel, žalobca v odvolaní nenapadol, nebol preto
v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

35. Z vykonaného dokazovanie súdu prvej inštancie vyplýva, že strany sporu uzatvorili dňa 24.8.2006
zmluvu XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca pre žalovanú zriadil a viedol účet č. G. a následne
na diaľku dňa 16.10.2024 uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere – povolené prečerpanie na účte.
Žalobca poskytol žalovanému limit povoleného prečerpania vo výške 1.500,- eur s variabilnou úrokovou
sadzbou vo výške 19,9 % ročne s tým, že zmluva bola uzatvorená elektronicky prostredníctvom Internet

bankingu.

36. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že v danom prípade ide v zmysle § 290 CSP
nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej
zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

37. V zmysle čl. 8 Základných princípov CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

38. Podľa § 132 ods. 1 a 2 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

39. Podľa § 140 ods. 1 až 3 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo

sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe. Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený nárok, ak
určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

40. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

41. Povinnosť tvrdenia sa prejavuje ako procesná povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce
skutkové okolnosti daného prípadu. V prípade, že nedôjde k dodržaniu tejto povinnosti, následkom je
neunesenie bremena tvrdenia v civilnom procese. Taktiež je zrejmé, že tvrdenia strany sporu, ktoré

možno charakterizovať ako veľmi všeobecné, vágne alebo paušálne, nie sú pre súd spôsobilé byť
predmetom dokazovania a neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie. Primárne by jednoznačne mali byť
všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v samotnej žalobe. Úlohou súduv kontradiktórnom spore je povinnosť zisťovať skutkový stav iba v miere primeranej procesnej aktivite
sporových strán.

42. V danom prípade tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe boli tak všeobecné a paušálne, že
neumožňovali súdu prvej inštancie ich vecné preskúmanie a podľa názoru odvolacieho súdu ani
neboli spôsobilé byť predmetom riadneho dokazovania. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca si
žalobou uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľke v súvislosti s jej vzťahom s ním (bankou) ako
dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne, a to s poukazom na uzatvorený účet

žalovanej s povoleným prečerpaním a pripojené listiny. Podľa žalobcu bola istina pohľadávky 2.640,07,-
eur úročená úrokom 28 % p.a. odo dňa 1.8.2017 a to až do vyplatenia celej pohľadávky. Viac k
špecifikácii úrokov a poplatkov žalobca neuviedol, nekonkretizoval a neposkytol dodatok informácií.

43. Súd prvej inštancie preto správne s poukazom na ustanovenie § 132 ods. 2 CSP uviedol, že
nebolo jeho povinnosťou z predložených listinných dôkazov skúmať a vyhľadávať špecifikáciu úrokov a

poplatkov a ako sa žalobca k vyčísleniu svojej pohľadávky dopracoval. Naopak, povinnosťou žalobcu
bolo nielen všeobecne označiť záväzkový vzťah, ale konkrétnymi tvrdeniami uviesť tie skutočnosti, z
ktorých odvodil svoj žalobný návrh. Predmetom žalobného návrhu je číselne vyjadrený nárok, a preto
bolo povinnosťou žalobcu konkrétnou číselnou operáciou vyjadriť svoje tvrdenie o tom, ako tento nárok
vznikol a z čoho konkrétne pozostáva.

44. V danej veci bolo tiež na žalobcovi bremeno tvrdenia, že so žalovanou bola uzavretá platná písomná
zmluva na základe ktorej mal veriteľ poskytnúť žalovanej peňažné prostriedky, a záväzkom žalovanej
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky resp. poplatky a tiež že jej veriteľ
určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaná ich nevrátila, prípadne nezaplatila dohodnuté

konkrétne špecifikované úroky a poplatky. Bolo jeho povinnosťou preukázať, že zmluva obsahuje všetky
povinné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania podľa
§ 10 ods. 1 ZoSU. Žalobca však procesne netvrdil a nepreukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré by
konkrétne a úplne (podľa § 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP ) odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanej
čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať, a to najmä pokiaľ ide o uplatňované zmluvné úroky

a poplatky, ktoré sú zároveň obligatórnymi obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

45. Uvedenie zákonných náležitostí v zmluve o úvere v spotrebiteľských veciach, resp. ich správnosť,
súdy skúmajú ex offo, preto im žalobca, ak chce byť v konaní úspešný, musí poskytnúť dostatok
informácií na vyhodnotenie zmluvy o úvere z hľadiska dodržania zákonných náležitostí. Žalobca vo

vzťahu k úrokom a poplatkom, najmä ich výpočtu, z akých konkrétnych súm a za aké konkrétne obdobia
ich uplatňoval vo svojich žalobných tvrdeniach neuviedol nič.

46. Žalobca v odvolaní namietal, že v žalobe dostatočne tvrdil všetky skutočnosti ktoré ozrejmili jeho
nárok a poukázal tiež na svoje vyjadrenie zo dňa 19.2.2018, kde podľa jeho názoru dopodrobna

špecifikoval žalovanú sumu a taktiež všetky úroky a poplatky, ktoré si žalobou uplatňoval. K uvedenému
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 19.2.2018 žalobca
síce detailnejšie v písomnej podobe uviedol špecifiká žalovanej sumy tým, že doložil prehľad všetkých
operácii na účte žalovanej a jej jednotlivé položky – avšak išlo o doplňujúce a vo svojej podstate nové
skutočnosti, ku ktorým prvoinštančný súd správne vo vzťahu k nim prijal právny záver obsiahnutý v bode

39. rozsudku.

47. V zmysle § 140 ods. 2 CSP, zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe. Teda možno konštatovať, že aj samotné doplnenie rozhodujúcich
skutočností tvrdených v žalobe je potrebné považovať za zmenu žaloby. Kritérium je, či tieto skutočnosti,

ktoré sa majú dopĺňať, sú rozhodujúce alebo nie. Zároveň podľa § 294 Civilného sporového poriadku,
zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ. Vzhľadom na
formuláciu samotnej žaloby je zrejmé, že pokiaľ by samotný žalobca k všeobecným a paušálnym
tvrdeniam chcel vysubstancovať svoje tvrdenia, jednoznačne by muselo dôjsť k doplneniu rozhodujúcich
skutočností. Nejednalo by sa v tomto prípade o ďalšie relevantné skutočnosti, a to z dôvodu, že žalobca

vo svojej žalobe v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by
dostatočne konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, vrátané nároku na úroky a
poplatky.48. V súvislosti so žalobcom požadovanou celkovou sumou spočívajúcou v zaúčtovaných úrokoch
a poplatkov žalobca neuviedol (ani v pripojených listinných dôkazoch) všetky zásadné skutočnosti
umožňujúce súdu ich určenie resp. overenie žalobcom predloženého výpočtu. Vo vzťahu k vyčísleným

úrokom sa považujú za také skutočnosti tie ktoré odôvodňujú daný nárok, ide najmä o uvedenie výšky
úrokovej sadzby, exaktné uvedenie jednotlivých súm z ktorých sa nárok uplatňuje a v neposlednom rade
je potrebné uviesť aj konkrétne obdobia za ktoré sa jednotlivé sumy uplatňujú. Je potrebné všetky tieto
skutočnosti relevantne skutkovo odôvodniť. V danom prípade súd nedokázal z tvrdení žalobcu jasne
identifikovať vznik jednotlivých dlžných súm a teda ani posúdiť konkrétne nároky uplatnené žalobcom.

Súd preto nemohol tieto nároky ani preskúmať pretože v žalobe a následných vyjadreniach absentovali
potrebné informácie z ktorých by súd mohol pri posúdení nároku vychádzať najmä z dôvodu, že bol dlh
dlhodobý a žalobca uplatnil už aj úroky z úrokov. Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti
podotknúť, že zmyslom sporového konania nie je povinnosťou súdu vyhľadávať v prospech žalobcu
skutočnosti ktoré by odôvodňovali jeho žalobu, ale skutočnosti uvedené v žalobe v zásade posudzuje
a pritom vychádza z tvrdeného a preukázaného skutkového stavu preto ak nárok žalobcu nemohol súd

spoľahlivo zistiť nebolo mu možné ani priznať požadovanú právnu ochranu.

49. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom skutočnosti, že zmluva obsahuje všetky náležitosti
predpokladané v § 10 ods. 1 ZoSU odvolací súd dodáva, že sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie v bode 50. v ktorom súd prvej inštancie uviedol cit.: „predložená zmluva o spotrebiteľskom

úvere, na ktorú spotrebiteľ pripojil svoj podpis, neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
-dobutrvaniazáväzkuposkytnúťpeňažnéprostriedky(§9ods.2písm.f)ZoSU),čomáosobitnývýznam
práve pri neskoršom, prípadne postupnom čerpaní úveru, ďalej podmienky upravujúce jeho čerpanie
(§ 9 ods. 2 písm. g) ZoSU), ako aj podmienky, ktoré upravujú spôsob uplatňovania úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru - ako, z akej sumy, odkedy a dokedy (§ 9 ods. 2 písm. i) ZoSU), a napokon

ani právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vrátane uvedenia jeho podmienok ako aj
výšky úroku za deň alebo spôsobu výpočtu čerpanej istiny, a to aj pre prípad zmeny (variabilnej) úrokovej
sadzby (§ 9 ods. 2 písm. w) ZoSU), a poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto považuje aj podľa § 11 ods.
1 písm. c) ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.“ Nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
skúmal predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania a z vykonaného

dokazovania následne vyvodil správne právne závery.

50. Na podporu svojich námietok ohľadom dostatočného skúmania bonity žalobca uviedol, že na
posúdenie bonity využil najmä dopyt do SRBI a prehľad kreditných a debetných obratov na bežnom
účte žalovaného, vzhľadom na to, že pre neho banka dlhodobo viedla bežný účet mala tieto informácie

k dispozícii.

51. Podľa Čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

52. V zmysle bodu 26. preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,

abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za

individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.53. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo

strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade
celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v Článku 8 Smernice 2008/48,
t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany
spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny
dvorrozhodol,žeakbysasankciazánikunárokunaúrokyoslabilaaleboúplneznefunkčnila,nevyhnutne

by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca
2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).

54. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na
ust. § 7 ods. 1 ZoSU, je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity

klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je
nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSU a
ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSU.

55. Veriteľ v zmysle ustanovenia § 7 ZoSU je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný
brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré
možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti
očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti,

poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi
príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných
výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej
schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do
budúcna. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa

tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných,
tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané
informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné
ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých
je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný

poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje.

56. Zo samotnej zmluvy o úvere ani z ostatného obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca pred vstupom do
zmluvného vzťahu preveroval bonitu žalovanej. V odvolacom konaní žalobca poukazoval na skutočnosť,
že zo samotného ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSU je zrejmé, že posudzovanie schopnosti dlžníka splácať
úver nie je exaktne určené, nie je ustanovený presný postup posúdenia bonity a nie je stanovená ani

povinnosť dopytovať údaje v konkrétnych registroch. Žalobca napriek tomu tvrdí, že dopytoval údaje v
Spoločnom registri bankových informácii a taktiež mal k dispozícii aj prehľad kreditných a debetných
obratov na základe čoho mohol s odbornou starostlivosťou posúdiť jeho bonitu. Žalobca však žiadnu z
lustrácií, ktoré by jeho tvrdenia preukazovali, v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil.

57. Dôsledkom podcenenia bonity nie je neplatnosť zmluvy, ale neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý
s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa.
Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálnehozákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení
povinnosti veriteľa na finančnom trhu, akým je rezignácia na adekvátne zistenie bonity dlžníka. Ak Súdny
dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na

finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho
súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti
veriteľapovažovaťzaodporujúcemorálke,vdôsledkuktoréhonemorálnemuvzťahunepriznaťanisúdnu
ochranu.

58. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej
mu § 7 ods. 1 ZoSU. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v § 7 ods. 1
ZoSU nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým
spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. Za daného stavu
odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je
správny.

59. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo strany sporu na súdnu ochranu,
resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany
sporu, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

60. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania ako vecne správny, postupom podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

61.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.
Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu
odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.

62. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).