Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201710
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201710.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa
Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Danice Kočičkovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
A.B.B.,nar.X.XXXXXXXXXXXX,bytomC.XXX/XX,XXXXXC.D.,zast.AdvokátskakanceláriaBUGRI
s.r.o., IČO: 56 434 995, so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom

Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.087,04 Eur, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 14C/30/2024-240 zo dňa 22. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom 14C/30/2024-240
z 22. októbra 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.087,04 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvá
výroková veta) a rozhodol o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v
lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške (druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že predmetom sporu je nárok žalobcu ako
príslušníka Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky (ďalej aj „Hasičský a záchranný zbor“

alebo „HaZZ“) na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“ alebo „Smernica“) do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky, zákona č.315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon
č.315/2001 Z.Z.“ alebo „ZoHaZZ“). Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku argumentoval, že
služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne; pracovná

zmena (do konca roku 2021) pozostávala z výkonu štátnej služby (17 hod.), na ktorú nadväzuje
služobná pohotovosť (7 hod.), ktorá sa do pracovného času nezapočítava; od roku 2022 sú pracovné
zmeny rozvrhnuté na 16 hodinový výkon služby, po ktorom nasleduje určená osemhodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, v rámci jednej pracovnej zmeny žalobca odpracuje 24 hodín. Žalobca
argumentoval, že služobná pohotovosť, či už určená alebo nariadená, sa do fondu pracovného času
nezapočítava a výkon týchto povinnosti nie je rozlíšený ani na výplatnej páske na príslušný kalendárny

mesiac. V službe bežne trávi 240 – 264 hodín mesačne. V žalovanom období apríl 2021 – február 2024
žalobca len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods.1 ZoHaZZ) priamo nadväzujúcej
na výkon zmenovej služby odpracoval v období od 1. apríla 2021 do 29. februára 2024 spolu 1.880,86
hodín určenej služobnej pohotovosti; konkrétne v období od apríla 2021 do decembra 2021 celkom
415,58 hodín; v období od januára 2022 do decembra 2022 celkom 678,60 hodín; od januára 2023 do
decembra 2023 celkom 650,68 hodín a od januára 2024 do februára 2024 celkom 136 hodín určenej

služobnej pohotovosti. Jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia dosiahol
najmenej53,58hodíntýždenne,atedapresahovalnielen40hodinovýtýždennýslužobnýčaspríslušníkaHasičského a záchranného zboru v zmysle § 85 ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z., ale aj maximálne
prípustný týždenný pracovný čas 48 hodín stanovený čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES. Nakoľko
zákon č. 315/2001 Z.z. nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, je

daný rozpor zákona č. 315/2001 Z.z. s úniovým právom ako aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie (ďalej aj „Súdny dvor“). Z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo
veci Günter Fuß vyplýva, že čl. 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi; žalobca je tak
aktívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Zároveň mal za to, že pasívne vecne legitimovaným

subjektom v konaní o náhradu škody, ktorá vznikla porušením úniového práva je štát, keďže neprijal
opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržiavania požiadavky vyplývajúcej z čl. 6 písm.b) smernice č.
2003/88/ES; poukazujúc na ustanovenie § 135 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) žalobca konštatoval, že za Slovenskú republiku v tomto spore koná ministerstvo,
do pôsobnosti ktorého spadá Hasičský a záchranný zbor. Čo sa týka právneho posúdenia žalovaného
nároku, žalobca mal za to, že pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody

z porušenia práva Európskej únie je potrebné posudzovať tento nárok analogicky podľa ustanovení
právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie; týmito sú
ustanovenia § 11 až § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)
upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje v peniazoch. Pokiaľ ide o spôsob výpočtu
výšky náhrady škody, žalobca analogicky vychádzajúc z ustanovenia § 122 ods.1 a ods.2 písm.a)

zákona č. 315/2001 Z.z. určil výšku nemajetkovej ujmy za kalendárny mesiac ako súčin odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo 20 % z príslušnej časti
služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny
služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %), alebo
v deň služobného pokoja (50 % - 30 % = 20 %); Primeraná náhrada podľa žalobcu predstavuje rozdiel

medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady za určenú služobnú
pohotovosť; takýto spôsob výpočtu spĺňa odškodňovaciu úlohu; je v súlade s judikatúrou Súdneho
dvora a spĺňa aj požiadavku primeranosti; nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobou neuplatňuje
mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením úniového práva a spôsob výpočtu výšky škody
podľa § 122 ZoHaZZ použil z dôvodu neexistencie právnej úpravy, ktorá by presne stanovovala spôsob

výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Následne matematicky vyčíslil celkovú náhradu škody vo
forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie apríl 2021 – február 2024 vrátane; uplatnený nárok pri
odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods.1 ZoHaZZ v rozsahu 1.880,64
hodín predstavuje súhrnne sumu vo výške 6.087,04 Eur.

1.2 Žalovaný mal v zmysle jeho skutkových tvrdení za to, že smernica č. 2003/88/ES sa na hasičov
nevzťahuje, dôvodil, že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice č. 89/391/EHS
v zmysle jej čl. 2 ods.2.; žalovaný bol toho názoru, že nie je pasívne vecne legitimovaný v spore;
poznamenal, že smernica č. 2003/88/ES bola transponovaná správne, čo vyplýva aj z transpozičnej

prílohy č. 4 bod 6 zákona o HaZZ; namietol, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu
škody; upriamil pozornosť aj na možnosť nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času vyplývajúcu
z ustanovenia § 86 ods.2 zákona č. 315/2001 Z.z.; žalovaný zároveň namietol, že žalobca nepreukázal
zásah do súkromného a rodinného života; výšku žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy označil za
neprimeranú, a to aj v porovnaní s výškou náhrad priznávaných obetiam trestných činov, ktorých

ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia; namietol miestnu nepríslušnosť
konajúceho súdu prvej inštancie s tým, že miestne príslušným je Mestský súd Bratislava IV.

1.3 Okresný súd pri rozhodovaní o podanej žalobe aplikoval ustanovenia § 85 ods.1,2, § 86 ods.1, 2,
§ 92 ods.1, 2, 4, § 93 ods.1, 2 a 3, § 103 ods.1,2,5, § 116 ods.1,2, § 122 ods.1, 2, 3, § 130, § 135e

ods.1,2,3, § 12 ods. 6, § 135e ods.1, 2 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z.;§ 85 ods.9, § 96 ods.2 Zákonníka
práce, § 11, § 13 ods.1,2, § 100 ods.1,2, § 101, § 853 ods.1 Občianskeho zákonníka, čl. 6 písm. a),b),
čl. 16, čl. 17 ods.1,5 smernice č. 2003/88/ES.

1.4 Súd prvej inštancie reagujúc na argumentáciu žalovaného konštatoval, že je daná právomoc

všeobecného súdu konať a rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobcu; mal za preukázanú ako aktívne
vecnú legitimáciu žalobcu tak aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného; vysporiadal sa s námietkou
miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen.1.4.1 K právomoci súdu okresný súd uviedol, že bolo ustálené, že žalobca podal žalobu o náhradu
škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia práva Európskej únie; pri úvahe o právomoci vo veci
konať a rozhodnúť dospel k záveru, že neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na

rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu za porušenie práva Európskej
únie; z uvedeného dôvodu je právomoc konať a rozhodnúť vo veci daná.

1.4.2 Vo vzťahu k vznesenej námietke miestnej príslušnosti súd prvej inštancie konštatoval predmet
konania, ktorým je nárok na náhradu škody; je zjavné, že za skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu

škody, žalobca označil zásah do jeho práv postupom žalovaného, v dôsledku čoho mu vznikla škoda
v súvislosti s výkonom povolania; miesto výkonu stálej služobnej činnosti žalobcu je Obec Pliešovce,
ktoré je v územnom obvode Okresného súdu Zvolen. Doposiaľ vo všetkých právoplatných rozhodnutiach
súdov Slovenskej republiky bolo opakovane vyvrátené tvrdenie žalovaného, že ide o pracovnoprávny
spor. Z uvedeného dôvodu okresný súd nepovažoval námietku týkajúcu sa miestnej príslušnosti za
dôvodnú.

1.4.3 K námietke absencie aktívnej vecnej legitimácie súd prvej inštancie poukázal okrem iného na
princíp právnej istoty nevyplývajúci iba z čl.2 C.s.p.; zdôraznil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva.Konštatoval,žežalovanémusúznámezáverystoviekprávoplatnýchrozhodnutísúdovSlovenskej
republiky o tom, že Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá správne, nakoľko vnútroštátna právna

úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu čas služobnej pohotovosti do služobného
času v rozpore s čl.2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru
pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice
a zároveň, že základ nároku žalobcu je daný, keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2. existencia

škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Smernica definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti - verejné aj súkromné; výnimka
v prejednávanom spore na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru sa nevzťahuje.
Cieľ Smernice je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci;
rozsah pôsobnosti Smernice je nutné vykladať širšie a výnimky z pôsobnosti je potrebné vykladať

zužujúco. Pokiaľ ide o službu žalobcu, tento okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiaru vykonáva úlohy
aj na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností,
pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach. Musí čeliť udalostiam, ktoré
prirodzenenemožnopredvídať,zaobvyklýchpodmienokčinnostisňouspojenémožnovopredplánovať,
vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu

sa tak nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a nevzťahuje sa na ňu vylúčenie z
pôsobnosti uvedenej v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice. Smernica sa tak musí uplatňovať
na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to,
či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za

obvyklých podmienok súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy,
ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu
vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o bezpečnosť a/alebo zdravie.

1.4.4 Ak žalovaný spochybnil svoju pasívnu vecnú legitimáciu s poukazom na to, že žalobcom uplatnený

nárok predstavuje mzdový nárok, okresný súd uviedol, že v prípade, ak na oblasť zodpovednosti
štátu neexistuje špecializovaná právna úprava, je namieste využitie právnej úpravy obsahom a účelom
najbližšej rešpektujúc princípy únijného práva. Vo všeobecnosti otázku zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý vymedzuje ako za škodu
zodpovednýorgánkonajúcivmeneštátuministerstvo,čiinýústrednýorgánštátnejsprávy,akvdôsledku

nesprávneho prebratia smernice EÚ, alebo v dôsledku nedodržania lehoty určenej na prebratie, vznikla
škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva
alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy. Absentujúca alebo nesprávna transpozícia smernice
EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v
zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z.z.. Niet žiadnych prekážok, aby pasívne vecne

legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
HasičskýazáchrannýzborSlovenskejrepubliky,ktorýorgánboltiežgarantomprávnejúpravyvykonanej
zákonom č.315/2001 Z.z.. V nadväznosti na ďalšiu argumentáciu k tejto otázke okresný súd ustálil, že vkonaní nejde o mzdový nárok, ale o nárok na náhradu škody v podobe vyčíslenej nemajetkovej ujmy z
dôvodu porušenia úniového práva; Smernica je určená štátu, teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej
správne prebratie a v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice do právneho

poriadku Slovenskej republiky je tak pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát).

1.5 Žalovaný v spore tvrdenie žalobcu, že dotknutá Smernica nebola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transformovaná správne poprel a tvrdil, že úprava v ZoHaZZ neodporuje k dotknutej Smernici.
K uvedenému okresný súd konštatoval, že na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava

ZoHaZZ má byť v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4 bod 6 ZoHaZZ do jeho znenia
bola smernica č. 2003/88/ES prebratá. Podľa § 193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú
primerane okrem iného aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce. Zákonník práce však explicitne v § 96
ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon
práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný
čas. Ustanovenie § 96 Zákonníka práce však na pomery ZoHaZZ nie je použiteľný. Z ustanovení

ZoHaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná
za súčasť služobného času; časť služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom
sa do služobného času nezapočítava. Práve v uvedenom spočíva rozpor s právom Európskej únie
nakoľko ZoHaZZ v § 12 ods.6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov
zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon; v § 193 ZoHaZZ

odkaz na § 96 ods.2 Zákonníka práce nie je uvedený. Aj z ďalšej argumentácie okresný súd vyvodil,
že vnútroštátna právna úprava umožňuje zamestnávateľovi nezapočítavať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak,
že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm.b) predmetnej Smernice. Povinnosťou
členských štátov vyplývajúcou zo Smernice bolo dosiahnuť výsledok stanovený touto smernicou, ako

aj povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia
tejto povinnosti. Slovenská republika ako členský štát Európskej únie však doposiaľ neprijala opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas príslušníkov HaZZ definovaný v súlade
s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice a nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času stanovená v článku 6 písm. b) Smernice. Argumentácia žalovaného v

tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že
má k dispozícii miesto na oddych, a teda, že žalobca v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah,
môže odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti, je v tejto súvislosti bez právneho významu, nakoľko
podľa judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca
trávi v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. V danom prípade žalobca počas

pohotovosti musí byť budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť a musí byť ustrojený a pripravený
do jednej minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa; iba
skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené iné činnosti, nemôže byť na ťarchu
zamestnanca.

1.5.1 Ak žalovaný namietal, že v prípade žalobcu došlo k prekročeniu maximálneho týždenného
pracovného času nad 48 hodín týždenne len v jednom období, keď referenčné obdobia určil na 6
mesiacov, okresný súd poukázal na to, že samotný žalobca namietol správnosť týchto výpočtov, keď
žalovanýzjavnenezohľadnilpracovnýčasvniektorýchprípadoch,kedyžalobcareálnevykonávalslužbu
a to v celkovom počte 470:06 hodín; žalovaný sa k tejto námietke nijako nevyjadril. Žalobca namietol

uvedený prepočet ako nesprávny a zavádzajúci, nemajúci oporu vo vnútroštátnej právnej úprave ani
v práve Európskej únie ani v judikatúre Súdneho dvora. Žalovaný svojvoľne niektoré časy plateného
voľna žalobcu ako dovolenka, PN a iné nezapočítal na odpracovaný čas, iné zas započítal. K týmto
námietkam sa žalovaný nevyjadril. Kontrolný výpočet vykonal žalovaný len pre účely súdneho konania;
neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné rozvrhovanie služobného času pri plánovaní služieb v

rámci vopred určených referenčných období tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti služobnej
pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času tak, ako to
uviedol žalobca v žalobe. Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný v spore vychádza z ním určených
referenčných období; podmienky pre prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času musia
byť pre všetkých zamestnancov rovnaké a nie pre každého jednotlivého hasiča odlišne stanovené.

Žalovaný neuviedol žiadne všeobecne záväzné opatrenie, ktoré by zabezpečovalo to, že nebude
prekračovanýmaximálnytýždennýpracovnýčasna48hodíntýždenne,prirozvrhovaníslužobnéhočasu
hasičov slúžiacich zmeny v určenom referenčnom období šiestich mesiacov. Nie je sporné, že aktuálne
určovaný plán služieb je na mesačnej báze a žalovaný neuviedol, akým spôsobom sa pri takomtorozvrhovaní služieb zabezpečí neprekračovanie maximálneho týždenného pracovného času. Slovenská
vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili,
že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch po sebe

nasledujúcich pevných referenčných období. Žalobca pritom uviedol výpočet priemerného týždenného
pracovného času za jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorý
preukázal z dokladov získaných od žalovaného, kedy evidentne opakovane dochádzalo k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Okresný súd považoval tvrdenie žalobcu za
preukázané a stotožnil sa s jeho výpočtom uvedeným v žalobe, ktorým preukázal, že celé žalované

obdobie dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času.

1.5.2 Za splnené považoval okresný súd všetky 3 podmienky na priznanie nároku a to skutočnosť,
že cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie bolo
dostatočne závažné; zistil existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou
poškodenému jednotlivcovi.

1.5.3 Na základe uvedeného okresný súd dospel k záveru, že základ nároku žalobcu je daný. V
dôsledku nerešpektovania článku 2 ods. 1 a ods. 2 a článku 6 písm. b) Smernice pre rozvrhovanie
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu

do jeho osobnostných práv, za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané zadosťučinenie. Samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada sa javí
ako spôsobilá forma odškodnenia takéto vzniknutej ujmy.

1.6 V nadväznosti na záver o tom, že právny základ nároku je daný, okresný súd posudzoval dôvodnosť

výšky uplatneného nároku. Poukázal na viazanosť v tom smere, že je potrebné posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú žalobca v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej
únie utrpel. Zdôraznil, že spôsob určenia, respektíve posudzovania výšky náhrady škody je na úvahe
súdu. V tomto smere poukázal aj na závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych
autorít. S prihliadnutím na charakter uplatneného nároku tiež zdôraznil, že vznik zodpovednosti

členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa pravidiel, ktoré ustanovil
Súdny dvor; spôsob a rozsah odškodnenia však už závisí od konkrétnej vnútroštátnej právnej úpravy
daného členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na určenie
rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že by spôsobili praktickú nemožnosť odškodnenia
alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia; poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna

spôsobenej škode.

1.6.1 Podľa názoru okresného súdu žalobca v spore preukázal, že pri namietanom rozvrhnutí
pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol
venovaťrozvojuosobných,rodinných,priateľskýchvzťahov,fyzickejapsychickejrelaxácii.Preukázal,že

daný stav mal vplyv na jeho súkromný život; mal obmedzený kontakt s rodinou, obmedzené možnosti pri
pomoci svojej priateľke, neskôr manželke, obmedzené možnosti pre výchovu dvoch maloletých detí a pri
poskytovaní pomoci svojim rodičom. Nemal čas a možnosť venovať sa aktívne svojim záľubám; pociťuje
nedostatok voľného času na regeneráciu. Uvedený stav pretrvával dlhodobo; žalovaný nevyvíjal žiadne
kroky k zmene tohto stavu napriek množstvu právoplatných súdnych rozhodnutí. Doposiaľ určené sumy

odškodnenia nemali dostatočne účinný vplyv na kroky žalovaného, ktorými by protiprávny stav odstránil.

1.6.2 Žalobca pritom zdôraznil, že výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil podľa počtu hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje
nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne tak ako sa

to snažil prezentovať žalovaný. Zdôraznil, že počas žalovaného obdobia odpracoval 1.880,86 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Uvedené predstavuje
po prepočte nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 3,24 Eur za hodinu porušovania jeho práv. Táto
suma je pritom výrazne nižšia než priemer minimálnych hodinových miezd Slovenskej republike pre
najľahší stupeň náročnosti práce.

1.6.3 Spôsob výpočtu žalobcu pri náhrade škody považoval okresný súd za primeraný charakteru a
spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné
kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Postup žalobcu považoval za prípustný z dôvodu,že preukázaná ujma súvisí s výkonom práce. Nepovažoval však vyčíslenú nemajetkovú ujmu za
vyčíslenie mzdových nárokov, ale len za porovnanie vyčísleného a uplatneného nároku žalobcu s
obsahovoobdobnýmimzdovýminárokmi.Súdprvejinštanciepoukázalnarozhodnutiaodvolaciehosúdu

v obdobných veciach a žalobcom uplatnený nárok za rovnaké porušovanie jeho práv, za porovnateľné
obdobie, vo výške 6.087,04 Eur zjavne neprekračuje náhrady priznávané v obdobných veciach. Vzal
do úvahy aj plynutie času od predchádzajúcich rozhodnutí, keď došlo k zvyšovaniu minimálnej mzdy
odvíjajúcej sa od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený kalendárny rok. Zdôraznil, že
bolo potrebné hodnotiť aj skutočnosť, že žalovaný napriek stovkám právoplatných rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky doposiaľ neprijal žiadne opatrenia na nápravu dlhodobého protiprávneho stavu,
z čoho možno vyvodiť, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden eventuálne len zanedbateľný
vplyv na žalovaného z hľadiska, aby primerané odškodnenie zabezpečilo skutočnú ochranu žalobcu.
Ak žalovaný poukázal na rozhodovanie v iných prípadoch nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách,
kedy bola spôsobená smrť pri trestnom čine, okresný súd uviedol, že tieto prípady vzhľadom na odstup
času a odlišné skutkové okolnosti nie je možné porovnať. Už z uvedených dôvodov nárok vyčíslený

žalobcom považoval za primeraný a korektný pričom poznamenal, že žalovaný sa doposiaľ vo všetkých
právoplatne priznaných nárokoch ani raz nedomáhal preskúmania najvyššími súdnymi autoritami.
Uvedené skôr svedčí o akceptovaní právnych záverov všeobecných súdov Slovenskej republiky a aj z
uvedeného dôvodu okresný súd nevzhliadol žiaden dôvod na odklon od doposiaľ uplatňovanej praxe.

1.6.4 V nadväznosti na vyššie uvedené vychádzal súd prvej inštancie zo žalobcom predloženého
prepočtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v rozhodnom
období (apríl 2021 – február 2024) v rozsahu 1.576,91 hodín; žalobca vychádzal z podkladov získaných
od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém). Doklady predložené žalobcom boli spracované
samotným žalovaným; súd prvej inštancie ich preto považoval za hodnoverné a vychádzal z takéhoto

určenia. Takto stanovené hodiny žalobca žiadal odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon
nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ. Za uvedený čas mu bola priznaná odmena podľa
§ 122 ods. 1 ZoHaZZ, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorú si uplatnil v celkovej výške 6.087,04 Eur.
Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1
ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažné náhrady uvedené v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške
50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku)
je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z

prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50% -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roka v čase pracovného pokoja a ako súčin odpracovaných hodín
v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50% - 30%).

1.6.5 Okresný súd aj tabuľkovou formou vyčíslil výšku nemajetkovej ujmy za jednotlivé kalendárne roky
(respektíve kalendárne mesiace) a uzavrel, že celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy v peniazoch za žalované obdobie apríl 2021 až február 2024 vrátane, pri odpracovaných hodinách
služobnej pohotovosti podľa 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1880,86 hodín predstavuje súhrnne sumu

vo výške 6.087,04 Eur. Žalobca nežiadal prihliadnuť na odpracované hodiny nariadenej služobnej
pohotovosti a ani na nadčasy.

1.7 Súd prvej inštancie uzavrel, že na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení skutkového a
právneho stavu dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho

práva neprevzatím, respektíve nesprávnym prevzatím smernice do vnútroštátneho práva v oblasti
právnej úpravy služobného pomeru príslušníkov HaZZ, konkrétne do zákona o hasičskom a záchrannom
zbore je v celom rozsahu daný čo do dôvodu a čo do výšky. Považoval ho za riadne preukázaný,
zdôvodnený a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel; súd určil lehotu na plnenie v rozsahu 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 1 C.s.p.).

1.8 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko bol žalobca v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonom stanovenej lehote
odvolanie s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietne; žiadal

priznať nárok na náhradu trov konania. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. d), f)
a h) C.s.p.; tvrdil tak, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 Namietol, že právomoc posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných
právnych predpisov so smernicou Európskej únie do kompetencie súdu prvej inštancie nepatrí;
súdu prvej inštancie nebola zverená právomoc na vyslovenie ne/súladu zákona č. 315/2001 Z.z. so
smernicou č. 2003/88/ES; takýto záver okresný súd nemohol vysloviť ani ako otázku predbežnú, pretože
dôsledky takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, v ktorom sa posudzuje len
individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.

2.2 Pri namietaní pasívnej vecnej legitimácie poukázal na nevyhnutnosť rozlišovania medzi Slovenskou
republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky s tým, že ide o dva samostatné subjekty, ktorých
postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie
nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím Smernice“ a „aplikáciou Smernice“. Mal za

to, že prebratie Smernice je premietnuté do textu právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom a
znením Smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.,
mal preukázať, v čom dané pochybenie spočíva. Na konštatovanie nesprávneho prebratia smernice č.
2003/88/ES bolo nevyhnutné vykonať porovnanie znenia zákona č. 315/2001 Z.z. pred a po účinnosti

smerniceč.2003/88/ES;kporušeniusmernicemôžedôjsťažaplikácioujejjednotlivýchustanovení,aksi
adresát účinkov Smernice (napr. zamestnávateľ) vyložil ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Prípadný
nárok na náhradu škody by tak mohla založiť len nesprávna aplikácia Smernice. Žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné so Smernicou; Slovenská republika pri
preberaní smernice č. 2003/88/ES neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania

nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca v tomto
konaníuplatnil.Zároveňmalzato,žežalobcomuplatnenénárokyvyplývajúzpracovnoprávnehovzťahu;
žalobca za nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy skryl svoj mzdový nárok. Žalovaný
zotrval na tvrdení, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/ES, nie jej aplikáciu v
individuálnom prípade; Slovenská republika pritom nemôže niesť zodpovednosť za nesprávnu aplikáciu

smernice č. 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.

2.3 Ak sa súd prvej inštancii stotožnil s argumentáciou žalobcu v tom, že obsah smernice č. 2003/88/
ES bol do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne, bolo povinnosťou súdu, aby skúmal samotné
porušenie článku 6 písm. b) Smernice, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody

vo forme nemajetkovej ujmy. Zvýraznil, že samotná skutočnosť, že by smernica č. 2003/88/ES nebola
správne transponovaná, nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu
svojej služby pravidelne viac ako 48 hodín; prípadné konštatovanie nesprávnej transpozície Smernice
nie je spôsobilé byť v priamej príčinnej súvislosti s akoukoľvek žalobcom tvrdenou nemajetkovou ujmou.

2.4Uviedol,žepredložilsúduprvejinštancieprepočetpriemernéhoslužobnéhočasužalobcuvyplývajúci
z ustanovení smernice č. 2003/88/ES, ktorým sú aplikované všetky jej ustanovenia. V rámci prepočtu
už v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že:
- v prvom referenčnom období (od apríla 2021 do septembra 2021) žalobca odpracoval spolu 1033,300
hodín v 24,858 týždňoch, čo predstavuje 174 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto

období je 41,568 hodín týždenne;
- v druhom referenčnom období (od októbra 2021 do marca 2022) žalobca odpracoval spolu 1054,400
hodín v 24,715 týždňoch, čo predstavuje 173 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 42,662 hodín týždenne;
- v treťom referenčnom období (od apríla 2022 do septembra 2022) žalobca odpracoval spolu 1220,500

hodín v 25,572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 47,728 hodín týždenne;- v štvrtom referenčnom období (od októbra 2022 do marca 2023) žalobca odpracoval spolu 1186,000
hodín v 25,429 týždňoch, čo predstavuje 178 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 46,640 hodín týždenne;

- v piatom referenčnom období (od apríla 2023 do septembra 2023) žalobca odpracoval spolu 967,500
hodín v 25,572 týždňoch, čo predstavuje 179 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto
období je 37,834 hodín týždenne;
- v šiestom referenčnom období (od októbra 2023 do marca 2024) žalobca odpracoval spolu 1166,400
hodín v 25,296 týždňoch, čo predstavuje 177 dní a teda jeho priemerný týždenný služobný čas v tomto

období je 46,112 hodín týždenne.
V tomto smere uzavrel, že do práva žalobcu v zmysle článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zasiahnuté
nebolo; nie je dôvod na priznanie akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

2.5 Odvolateľ upriamil pozornosť aj na čl. 17 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským
štátom odchýliť sa od uplatňovania čl. 6 za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov; jedným z dôvodov neuplatnenia daného článku je situácia, že sa
jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, z ktorej vyplýva povinnosť kumulatívneho splnenia všeobecných podmienok nevyhnutných na
úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie. Mal za to, že žalobca vznik
nároku na náhradu škody žiadnym spôsobom neosvedčil. Vyjadril nepochopenie, ako mohla žalobcovi

vzniknúť uplatnená škoda; stanovenie jej výšky označil za nejasné; pripomenul, že za nariadenú
pohotovosť bol žalobca riadne odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že v čase služobnej pohotovosti nie je
od žalobcu vyžadovaná aktívna činnosť; môže tak odpočívať, či venovať sa inej činnosti. Skutočnosť,
že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa zarátavať do
pracovného fondu, ešte samo o sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.

2.6 Žalovaný mal za to, že žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu údajne vzniknutú
porušením Smernice maskuje svoje mzdové nároky, z ktorého dôvodu nie je žalovaný pasívne vecne
legitimovaný, pretože mzdových nárokov je možné sa domáhať len od žalobcovho služobného úradu,
a teda Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

2.7 Odvolateľ namietal, že pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, súd daný nárok subsumoval pod
ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne jeho ustanovenia § 11 až § 13. Žalovaný konštatoval,
že žalobcom uplatnená suma je neprimeraná a privysoká; poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva, v zmysle ktorej musí byť náhrada nemajetkovej ujmy rozumne primeraná utrpenej ujme

na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy je potrebné vychádzať z dôkazov preukazujúcich
výšku ujmy. Následne vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/19/2020namietal,žeajkeďvýškunemajetkovejujmysúdurčilvoľnouúvahou,nemôžeísťoúvahu
nepreskúmateľnú, resp. svojvoľnú. Žalobca výšku požadovanej peňažnej náhrady neodôvodnil, nakoľko
nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí ísť aj o konkrétnu reakciu živote fyzickej osoby,

čo v prípade žalobcu nie je ničím preukázané. Nemajetkovú ujmu je potrebné posudzovať v každom
jednom prípade individuálne. Žalobca sa tak musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla;
musí preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu jeho súkromnom
živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. V tomto smere žalovaný uzavrel, že
žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských

vzťahov či nepriaznivého zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere,
ktorá by od odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobou požaduje.

2.8 Tabuľky pripojené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú
žalobca požaduje; dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a je úlohou žalobcu označiť

skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti hneď na začiatku
konania. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu
skutočne existoval, tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával. Potom by bolo celkom prirodzené, aby
sa žalobca domáhal upustenia od takéhoto zásahu od svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobca sa však naopak domáhal finančného zadosťučinenia, ktoré má slúžiť

len ako akási kompenzácia a to bez toho, aby bol údajný protiprávny stav do budúca napravený.

2.9 Žalovaný vyjadril presvedčenie, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia
obetí násilných trestných činov, pretože pri týchto dochádza k závažnému zásahu do zdravia či života.2.10 Vychádzajúc z iných rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach
konštatoval, že priemerná výška doposiaľ priznanej škody/nemajetkovej ujmy bola v rozmedzí od 1.000,-

Eur do 2.500,- Eur.

2.11 Odvolateľ namietol aj výrok o nároku na náhradu trov konania, pretože nárok žalobcu bol uplatnený
nesprávne a súd prvej inštancie aj trovy konania nesprávne právne posúdil.

3. Žalobca sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie
a navrhol ho potvrdiť; považoval ho v celom rozsahu za zákonný a vecne správny.

3.1 Vo vzťahu k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemal právomoc posudzovať súlad
slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie zdôraznil, že Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne vyžaduje od vnútroštátnych

súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali; za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že
vnútroštátny súd pri rozhodovaní o nároku jednotlivca na náhradu škody vzniknutej porušením úniového
práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpismi
úniového práva, a teda posudzovať aj to, či konkrétna Smernica bola do vnútroštátnej právnej úpravy
transponovaná správne; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie

C-106/89 zo dňa 13.11.1990, C-456/98 zo dňa 13.07.2000 či C-429/09 zo dňa 25.11.2010 či C-243/09
zo dňa 14.10.2010. Vyjadril presvedčenie, že na území Slovenskej republiky neexistuje iný orgán než
všeobecný súd, ktorý by bol vzhľadom na predmet podanej žaloby a jeho skutkový a právny základ
oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť daný spor.

3.2 Žalobca označil za nedôvodnú a neopodstatnenú námietku absencie pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, ktorý sa síce snažil spochybniť ju, neuviedol však žiadne nové, skutkovo a právne
relevantné argumenty, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej inštancie. Pasívna vecná legitimácia
žalovaného vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

3.3 Ak žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie sa údajne nezaoberal skutočnosťou, či došlo k prekročeniu
limitov pracovného času a v tej súvislosti k ujme na právach žalobcu, žalobca uviedol, že s týmto sa
okresný súd vysporiadal; vysporiadal sa s oboma stranami predloženými výpočtami a tvrdeniami o
priemernom týždennom pracovnom čase žalobcu v žalovanom období. Zdôraznil, že potom, ako sa
vyjadril k duplike žalovaného a namietal nielen samotný účelový a úplne skresľujúcich vzorec výpočtu,

ale aj nezahrnutie minimálne 474 hodín a 6 minút vo výpočtoch žalovaného, žalovaný tieto skutočnosti
nijako konkrétne nevysvetlil a opätovne na nich nereagoval. Podľa žalobcu si je žalovaný vedomý
nesprávnosti svojich výpočtov; po námietke žalobcu sa nesprávnosti nesnažil nijako vysvetliť. Žalobca
vyjadril presvedčenie, že ním uvedený priemerný týždenný služobný čas v žalovanom období bol
vypočítaný správne a dosiahol najmenej 53,58 hodín týždenne. S týmito skutočnosťami sa okresný súd

zákonne a správne vysporiadal v napadnutom rozsudku.

3.4 Žalovaný v jeho výpočtoch priemerného týždenného pracovného času niektoré obdobia výkonu
služby zohľadňoval, iné zas nie, niektoré neutralizoval a iné naopak zas nie. Žalovaný sa tak snaží umelo
čo najviac znížiť dĺžku priemerného týždenného pracovného času žalobcu.

3.5 Pokiaľ ide o referenčné obdobie, toto určil žalovaný bez opory v právnej úprave. Slovenská
vnútroštátna právna úprava žiadne mechanizmy úpravy referenčného obdobia neobsahuje a ani
žalovaný neuviedol žiadne všeobecne záväzné opatrenia, ktoré by zabezpečili, že toto pravidlo bude
pre rozvrhovanie služobného času hasičov dodržané. Ak je vôbec právna úprava referenčných období

do vnútroštátneho právneho poriadku prevzatá, aj počas referenčného obdobia, bez ohľadu na jeho
dĺžku, sú štáty povinné garantovať neprekročenie štyridsiatich ôsmich hodín týždenného pracovného
času. Ak by boli do slovenskej právnej úpravy prevzaté takzvané referenčné obdobia, je zrejmé, že by
museli byť stanovené právnou úpravou jednotne pre každého príslušníka HaZZ, teda jednotne pre celý
zbor. Je zrejmé, že referenčné obdobie sa nemôže odvíjať od toho, za aké konkrétne žalované obdobie

si konkrétny žalobca uplatnil svoj nárok. Žalobca tak uviedol, že žalovaným predložené výpočty vôbec
nezodpovedajú tomu, ako bol v danom období reálne plánovaný, respektíve rozvrhnutý služobný čas
žalobcu.3.6 Na odvolaciu námietku, že v čase služobnej pohotovosti nie je od hasičov vyžadovaná aktívna
činnosť, a teda môžu odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, žalobca uviedol, že ako hasič vykonáva
určenú služobnú pohotovosť (ktorá mu nie je započítavaná do fondu odpracovaného času a žalovaný

ju za pracovný čas nepovažuje) výlučne na pracovisku, ktoré nemôže opustiť, musí byť v pracovnej
pohotovosti v služobnej rovnošate pripravený v prípade potreby do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať
služobný zákrok. Žalobca aj s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie považoval za
nepochybné, že ním vykonávaná služobná pohotovosť je pracovným časom v zmysle čl. 2 ods.1
smernice č. 2003/88/ES.

3.7 Za zavádzajúce označil žalobca tvrdenie o uplatňovaní si mzdového nároku. Ide o zjavne
zavádzajúce a účelové tvrdenie, ktoré žalovaný prezentuje len z dôvodu, aby mal o čo oprieť svoje
tvrdenie o nedostatku právomoci súdu na konanie, respektíve nedostatku vecnej pasívnej legitimácie
žalovaného. Zo žaloby, respektíve vyjadrení žalobcu nemožno vyvodiť žalovaným tvrdený záver, že sa
žalobca domáha akéhosi „mzdového nároku“; žalobca predmet sporu jasne vymedzil v žalobe vrátane

rozhodujúcichskutkovýchtvrdení,ktorésmerovaliktomu,žekujmenaosobnostnýchprávachdochádza
práve v dôsledku dlhoročného a fakticky sústavného prekračovania úniových, ale aj vnútroštátnych
limitov týždenného služobného času. Je neakceptovateľné, že žalovaný, ktorý porušuje dlhoročne svoje
povinnosti a vedome nerieši a udržiava vyvolaný protiprávny stav, vyčíta žalobcovi rovnako ako jeho
ďalším kolegom, že sa domáha odškodnenia ujmy, ktorá mu reálne vznikla, za ktorú zodpovedá štát na

základe zásady objektívnej zodpovednosti. Len a len žalovaný má reálne všetky materiálne a formálne
prostriedky, ako zabezpečiť, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu.

3.8 Pri argumentácii žalovaného spočívajúcej v spochybňovaní, že žalobca v dôsledku protiprávneho
stavu utrpel akúkoľvek ujmu na svojich právach žalobca zdôraznil, že žalovaný neberie do úvahy

tú skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o nárok z porušenia úniového práva a tento nárok je
len analogicky posudzovaný cez § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Žalovaný svoju argumentáciu
zameriava na to, akoby predmetom sporu bol štandardný spor o ochranu osobnosti a tomuto
nesprávnemu predpokladu prispôsobuje svoje tvrdenia. Žalovaný opomína skutočnosť, že podmienky
priznania takéhoto nároku na náhradu škody definovala judikatúra Súdneho dvora. V tomto smere

poukázal na rozsudok Súdneho dvora C - 243/09 zo 14. októbra 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého
už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel
pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu.

3.9 K výške priznanej škody žalobca uviedol, že súd prvej inštancie sa stotožnil s ním uplatneným
spôsobom výpočtu náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy. Žalobca uviedol, že ním uskutočnené
vyčíslenie výšky žalovaného odškodnenia predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré
umožňuje súdu aj z tohto pohľadu posúdiť, či žalobcom uplatnená výška náhrady zodpovedá požiadavke
primeranosti.Žalobcomuplatnenýspôsobstanoveniavýškynárokuniejepresúdformálnezáväznýaide

len o akési „vodítko", ktorým sa žalobca snažil stanoviť výšku nároku tak, aby zodpovedala požiadavke
primeranosti.

3.10 Okresný súd svojím rozhodnutím fakticky zohľadnil aj svoju vlastnú predchádzajúcu rozhodovaciu
prax v sporoch kolegov žalobcu o identicky právne vymedzených žalobách; táto rozhodovacia prax je

žalovanému nepochybne známa. Vzhľadom na okolnosti, o aké ide v prejednávanej veci, má priznaná
náhrada plniť nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívnu a sankčnú, čo sa má prejaviť aj
vo výške prisúdenej relutárnej náhrady. Je to práve žalovaný, ktorý dlhoročne vedome udržiava až
zneužíva protiprávny stav na úkor svojich vlastných zamestnancov; uplatnená (a priznaná) náhrada
škody nie pre žalovaného likvidačná. Výška nároku tak ako bola žalobcovi priznaná, nie je vzhľadom

na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci neprimeraná a zohľadňuje zásadou dobrých mravov.
Súd prvej inštancie postupoval predvídateľne, v súlade s princípom právnej istoty a zohľadnil ustálenú
rozhodovaciu prax súdov o identicky vymedzených žalobách.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení (replika) k vyjadreniu žalobcu zotrval na podanom odvolaní

a dôvodoch v ňom uvedených. Uviedol, že súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom rozsahu
došlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného času žalobcu a to aj
napriek skutočnosti, že uvedené je podstatou žaloby. Všeobecné konštatovania súdu prvej inštancie
vychádzajúce zo všeobecných a nedokázaných tvrdení žalobcu nemožno považovať za dostatočné, abydošlo k naplneniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie priznal náhradu
za všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti, a teda de facto skonštatoval, že žalobca nepociťuje
žiadnu ujmu počas nariadenej služobnej pohotovosti; nebral ohľad na skutočnosť, či tieto hodiny určenej

služobnej pohotovosti boli alebo neboli odpracované nad rámec limitu podľa článku 6 písm. b) Smernice.

5. Duplika k replike podaná nebola.

6. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec

bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.1 C.s.p. z dôvodov vymedzených v
odvolaní podľa § 380 ods.1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm.b) a c) C.s.p.
zrušil a vec vrátil podľa § 391 ods.1,2 C.s.p. súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6.1 Podľa § 389 ods.1 písm. b) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

6.2 Podľa § 389 ods.1 písm. c) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie

je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Z odvolania vyplýva, že odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. d), f) a h)
C.s.p..

7.1 Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1
písm. d/ C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov,
porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť súdneho
rozhodnutia.

7.2 Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť
v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods.1 písm.
e/ C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§
365 ods.1 písm. f/ C.s.p.).

7.3 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo/222/2009 zo dňa 26.2.2020); nesprávnym právnym posúdením sa rozumie
subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze

nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie
veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu
právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na
zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2MCdo/4/2009).

8. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a obsahu súdneho spisu odvolací súd
zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej
únie, v konkrétnostiach smernice č. 2003/88/ES a jej čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b). Žalobca v konaní tvrdil
a preukazoval, že žalovaný v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice nerešpektoval Smernicou

garantovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas; zároveň argumentoval, že nesprávnym
prebratím smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. sa do služobného času hasiča
nezapočítava služobná pohotovosť (určená ani nariadená). Nakoľko nerešpektovaním ustanovení
Smernice malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento svoj nárok analogicky uplatnil v
zmysle ustanovení § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka.

9. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v žalovanom období príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru; štátnu službu vykonával v služobnom pomere na hasičskej stanici v Pliešovciach, podľa
záverov okresného súdu miesto výkonu stálej služobnej činnosti je v rámci výcvikového centraHasičského a záchranného zboru Lešť. Podanou žalobou sa domáhal zaplatenia sumy 6.087,04 Eur;
výšku nemajetkovej ujmy určil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný
kalendárny mesiac a 35 %, resp. 20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú

hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované
počas bežného služobného dňa (50 % - 15 % = 35 %) alebo v deň pracovného pokoja (50 % -
30 % = 20 %). Procesný útok žalobcu bol založený na argumentácii o nesprávnom transponovaní
čl. 2 ods.1 a čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na
podporu svojich tvrdení o porušovaní čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES, a teda o pravidelnom

prekračovaní maximálneho týždenného pracovného času presahujúceho 48 hodín, žalobca predložil
výpisy z dochádzkového systému za žalované obdobie a výplatné pásky, tieto výpisy a výplatné
pásky zhodnotil do výpočtu celkovo odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti. Argumentáciu
žalovaného a ním predložený prepočet odpracovaných hodín žalobcom v rozhodnom období vo vzťahu
k žalobcom vyčíslenému rozsahu odpracovaných hodín súd prvej inštancie považoval za nedostatočný,
keď žalovaný nereagoval na argumentáciu žalobcu, spochybňujúceho výpočet odpracovaných hodín

realizovaný žalovaným.

10. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení smernice č. 2003/88/ES, zákona č.
315/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka; pozornosť venoval výkladu pojmov „pracovný čas“ či „čas
odpočinku“; tieto vyplývajú jednak zo smernice č. 2003/88/ES ako aj z judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie. Okresný súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že vnútroštátna
právnaúpravaumožňujezamestnávateľovižalobcunezapočítavaťneaktívnučasťslužobnejpohotovosti
do služobného času a rozvrhnúť mu služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú
čl. 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES; súd prvej inštancie správne vychádzal aj z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie, v zmysle ktorej sa členské štáty nemôžu odchýliť od súboru povinností

vyplývajúcich z ustanovení smernice, vrátane pojmov – pracovný čas a čas odpočinku (pozri C-518/15
vo veci Ville de Nivelles).

11. Reagujúc na konkrétne odvolacie námietky odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný konštatoval
nedostatokprávomocisúduprvejinštancienaprejednanietohtosporu,stýmtosavysporiadalužokresný

súd v napadnutom napadnutého rozsudku, v ktorom správne aplikoval ustanovenia právneho poriadku,
nakoľko aj spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie v dôsledku nesprávnej
transpozície Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno subsumovať pod súkromnoprávny
spor a v Slovenskej republike neexistuje iný orgán oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu
škody voči štátu pre porušenie práva únie. Bez právneho významu je potom skutočnosť, že žalovaným

v tomto spore je štát, pretože ak je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou
(§ 21 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie, z ktorej vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi
jednotlivcom a štátom rozhodujú príslušné vnútroštátne súdy (pozri napr. rozsudok C-429/09). Je tak
namieste konštatovanie, že súd prvej inštancie bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať, či zo strany

žalovaného došlo k porušeniu práva únie pri preberaní smernice č. 2003/88/ES do zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore.

12. Pokiaľ žalovaný namietal,že súdu prvejinštancie nesvedčí právomoc posudzovať súlad slovenských
zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej únie, má

odvolacísúdzato,žeprávnateóriaarozhodnutiaSúdnehodvoraEurópskejúnie(napr.C-456/98voveci
Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdom Slovenskej republiky (alebo správnym
orgánom)vyplyniepotrebaaplikáciesmernice,tentosanemôževyhnúťporovnaniuustanovenísmernice
s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná, a to za účelom zistenia
či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň sa súd (či správny orgán) nemá uspokojiť

len s uvedením tej ktorej smernice v prílohe slovenského transpozičného predpisu a tým považovať
smernicu za správne prebratú; mal by venovať pozornosť porovnaniu znenia smernice s vnútroštátnou
právnou úpravou.

12.1 Čo sa týka transpozície smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté do právneho poriadku

členského štátu, ktorému je určená, tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa dosiahol
stav,ktorýjevsúladescieľomsledovanýmsmernicou.Zbodu5Prílohyč.4zákonač.315/2001Z.z.síce
vyplýva, že žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do predmetného zákona, avšak cieľ sledovaný čl.
6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES nebol v zákone č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý.12.2 Článok 6 písm.b) smernice č. 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé
obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Pracovným časom je v zmysle čl. 2 ods.1

citovanej Smernice akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a/alebo praxou; čas
odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom (čl. 2 ods.2). Podľa ustanovenia § 85 ods.1
zákona o hasičskom a záchrannom zbore je služobným časom príslušníka časový úsek, v ktorom
tento vykonáva štátnu službu a je k dispozícií služobnému úradu; služobný čas príslušníka je 40

hodín týždenne (§ 85 ods.2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z.z.); služobný čas príslušníka môže byť
rozvrhnutýnerovnomerne;nerovnomernerozvrhnutýslužobnýčaspríslušníkovjerozvrhnutýnaobdobie
šiestich mesiacov; pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch vyššia ako 18 hodín; celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni (§ 86 ods.1,2 zákona č. 315/2001 Z.z.). V zmysle ustanovenia § 92 ods.1 citovaného

zákona určuje služobný úrad príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci
rozvrhnutia služobného času. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že smernica č. 2003/88/ES bola do právneho
poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, odvolací súd považoval za relevantné upriamiť
pozornosť na znenie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. pred vstupom Slovenskej republiky

do Európskej únie a po jej vstupe; posudzované ustanovenia boli prakticky v totožnom znení súčasťou
zákona č. 315/2001 Z.z. už v znení účinnom od 1.4.2002; po vstupe Slovenskej republiky do Európskej
únie došlo k zmene ustanovenia § 86 ods.1 len čo sa týka nerovnomerného rozvrhnutia služobného času
(z pôvodného obdobia celého roka došlo k zmene jeho rozvrhnutia na obdobie štyroch, resp. šiestich
mesiacov) a výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne

nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods.1) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§
92 ods.2).

12.3 Vychádzajúc z obsahu ustanovení § 85 ods.1, ods.2, § 86 ods.1, ods.2 a § 92 ods.1 zákona č.
315/2001 Z.z. je zároveň zrejmé, že zákon oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského

a záchranného zboru v rámci služobného času a služobnú pohotovosť, ktorá nadväzuje na jeho
služobný čas, avšak do služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa
nezapočítava, a to napriek tomu, že nejde o čas odpočinku predpokladaný smernicou č. 2003/88/ES.
Vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z. umožňuje zamestnávateľovi žalobcu nezapočítať
neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že

ten presiahne maximálnu hranicu týždenného pracovného času stanovenú v čl. 6 písm.b) smernice č.
2003/88/ES. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že
zákon č. 315/2001 Z.z. v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES vyčleňuje zo služobného (pracovného)
času príslušníka HaZZ čas určenej služobnej pohotovosti, hoci smernica neumožňuje, aby členské štáty
ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“. V dôsledku tejto skutočnosti potom

neobstojí ani námietka žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie smernice č. 2003/88/
ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore so smernicou.

12.4 Odvolacia argumentácia žalovaného spočívajúca v poukazovaní na rozdiel medzi prebratím
a aplikáciou smernice č. 2003/88/ES sa odvolaciemu súdu javí ako nedôvodná; hoci sa žalovaný na

aplikácií smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z.z. voči žalobcovi priamo nepodieľa, je táto
skutočnosť z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Predpoklady zodpovednosti za
škodu vychádzajú z objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu; tu odvolací
súd odkazuje aj na bod 303. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

12.5 V zmysle čl. 29 smernice č. 2003/88/ES, je táto adresovaná členským štátom; žalovaný ako
členský štát Európskej únie, a teda adresát Smernice, bol povinný prijať opatrenia za účelom dosiahnutia
Smernicou sledovaného cieľa, t.j. bol povinný zabezpečiť jednotlivcovi Smernicou priznané právo
na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácií pracovného času. V kontexte uvedeného potom
žalovanému v prejednávanom spore svedčí pasívna vecná legitimácia, nakoľko je to práve žalovaný

(štát), ktorý zodpovedá za správne prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky;
za žalovaného koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy.
Zamestnávateľovi žalobcu by svedčila pasívna vecná legitimácia v prípade, že by tento v rozpore
so správne prebratou smernicou do právneho poriadku Slovenskej republiky (ku ktorej nedošlo)porušil vnútroštátnu úpravu pracovného času. Ani námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie tak nebola dôvodná.

13. Ak žalovaný tvrdil, že žalobca vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu „maskuje“ svoje
mzdové nároky odvolací súd túto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú. Je potrebné zdôrazniť,
že žalobnou argumentáciou bolo tvrdenie, že nebola dodržiavaná maximálna hranica týždenného
pracovného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru; týždenný pracovný čas žalobcu
presahoval tento maximálny pracovný čas v rozpore so Smernicou. Okresný súd správne uviedol, že

v zmysle judikatúry Súdneho dvora spôsob odškodnenia jednotlivca za porušenie práva Európskej
únie zo strany členského štátu by mal vyplývať z vnútroštátneho poriadku; náhrada škody má byť
(musí byť) adekvátna spôsobenej škode. Súd prvej inštancie v tomto smere správne na prejednávaný
spor analogicky aplikoval § 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko vnútroštátny poriadok neobsahuje
ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné vec priamo posúdiť. Je bezvýznamné, akým spôsobom
dospel žalobca k výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď dôvodom uskutočneného výpočtu

bolo len odôvodnenie a možnosť skontrolovania výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
zhľadiskajejprimeranosti.Žalobcavprejednávanejveci(obdobneakoinížalobcoviavprávnetotožných
a skutkovo obdobných veciach) mohol požadovať náhradu nemajetkovej ujmy aj bez akýchkoľvek
výpočtov. Ak zvolil spôsob určenia výšky požadovanej náhrady spôsobom, ako sa určuje jeho mzda
podľazákonač.315/2001Z.z.neznamenáto,žesiuplatňujedoplatokmzdyaleto,ževýškupožadovanej

náhrady nemajetkovej ujmy zrozumiteľným spôsobom odôvodnil.

14. Odvolateľ namietal, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obetí
násilných trestných činov, nakoľko pri týchto dochádza k závažnému zásahu do zdravia či života.

14.1 Vo vzťahu k tejto argumentácii odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2024 sp.zn, 7Cdo/103/2023, publikovaného
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným
číslom R 69/2024, podľa ktorých pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods.2 a 3
Občianskeho zákonníka nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením

podľa zákona o obetiach trestných činov (zákon č,215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi resp. zákon č274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov.

14.2 Uvedený záver dovolací súd oprel aj o konštatovanie, „výnimočné postavenie v rámci právneho
poriadku predstavuje úprava nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúceho z § 17 ods.2

zákona č.514/2003 Z.z., čo však presvedčivo odôvodňuje odlišná povaha právnych vzťahov, ktoré
sú základom tohto nároku, a to vertikálny vzťah medzi orgánom verejnej moci (štátom), ktorého
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom bola dotknutej osobe (fyzickej alebo právnickej
osobe) spôsobená škoda. Dôsledkom toho je aj existencia povinnosti predbežného prerokovania nároku
dotknutej osoby s porušujúcim orgánom verejnej správy. Zároveň ide o jediný nárok, ktorého maximálna

výška je určená priamo v zákone (§ 17 ods.4 zákona č.514/2003 Z.z.). V neposlednom rade je možné za
dôvod považovať aj skutočnosť, že právo na náhradu takto pôsobenej škody vyplýva priamo z č.46 ods.3
Ústavy. Naproti tomu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.2 Občianskeho
zákonníka je takým právom súkromnoprávnej povahy, ktoré ani nemá priamu oporu v ústavnej úprave.
Uvedené dovolací súd uzavrel konštatovaním, že z relevantného hmotnoprávneho ustanovenia § 13

Občianskeho zákonníka de lege lata nevyplýva povinnosť posudzovať výšku priznanej nemajetkovej
ujmy podľa zákonnej úpravy o odškodňovaní obetí trestných činov a táto povinnosť nevyplýva ani
z ustálenej praxe dovolacieho súdu.

14.3 Odvolací súd je toho názoru, že závery vylývajúce z vyššie citovaného rozhodnutia dovolacieho

súdu sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci; odvolací súd iba pripomína, že nárok uplatnený v spore
sa opiera o ustanovenia o ochrane osobnosti (§ 11 - § 13 Občianskeho zákonníka) a žalobca svoj nárok
neuplatňuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom podľa zákona č.514/2003 Z.z.; z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že
absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom

zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je z pôsobnosti zákona č.514/2003 Z.z. vylúčený.

15. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie mal skúmať nielen skutočnosť, či došlo k nesprávnej
transpozícii Smernice, ale aj to, či vo vzťahu k žalobcovi došlo k porušeniu čl.6 písm.b) Smernice;samotná skutočnosť nesprávnej transpozície Smernice nemôže automaticky zakladať domnienku, že
žalobca pracoval počas výkonu svoje služby pravidelne viac ako 48 hodín (týždenne).

15.1 Uvedeným sa súd prvej inštancie zaoberal a vychádzajúc z prepočtu vykonaného žalovaným zistil,
že došlo k pravidelnému prekročeniu 48 hodinového výkonu služby.

16. Žalovaný poukázal na ním v konaní pred súdom prvej inštancie predložený prepočet priemerného
služobného času žalobcu, ktorý má vyplývať zo Smernice, z ktorého vyplýva, že u žalobcu priemerný

týždenný služobný čas v referenčnom období prekročený nebol.

16.1 Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že iba nesprávna transpozícia Smernice sama o sebe
nemá (nemôže mať) za následok konštatovanie o nemajetkovej ujme vzniknutej žalobcovi. Ďalšou
skutočnosťou, ktorá je predpokladom pre naplnenie právneho základu nároku je skutočnosť, že žalobca
reálne vykonával službu v rozsahu vyššom, ako je Smernicou stanovený priemerný týždenný služobný

čas (48 hodín výkonu služby).

16.2 Žalobca už v žalobe tvrdil a preukazoval, že v žalovanom období odpracoval celkovo 2.178,26
hodín služobnej pohotovosti, z toho 1.880,86 hodín určenej a 294,40 hodín nariadenej služobnej
pohotovosti a žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná

do pracovného času; tvrdil a preukazoval, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého
žalovaného obdobia od apríla 2021 do februára 2024 vrátane dosiahol najmenej 53,58 hodín. Ako dôkaz
tejto skutočnosti predložil tabuľku za žalované obdobie, z ktorej má byť zrejmý fond pracovného času
ako aj celkový počet hodín odslúženej služobnej pohotovosti; je zrejmé, že vychádzal z výplatných
pások za žalované obdobie a mesačných výpisov Plánu služieb dochádzkového systému SAP za

žalované obdobie (ktoré ako dôkazy rovnako predložil). Uvedená argumentácia sa týka právneho
základu uplatneného nároku.

16.2.1 Uvedené žalobca tiež použil na výpočet celkovej výšky nemajetkovej ujmy, nakoľko pri výpočte
nemajetkovej ujmy vychádzal z rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods.1, ods.2 ZoHaZZ. Uvedená

argumentácia sa týka výšky uplatneného nároku.

16.3 Žalovaný v duplike k podanej žalobe pri argumentácií, že je potrebné skúmať, či v prípade žalobcu
došlo k porušeniu Smernice predložil vlastný prepočet priemerného služobného času žalobcu, v ktorom
mal zohľadniť čl.2, čl.6, čl.16, čl.17 a čl.19 Smernice, pričom tvrdil, že v žiadnom z referenčných

období (žalovaný vo vyjadrení stanovil referenčné obdobie šesť mesiacov, pričom prvé referenčné
obdobiepočítalodprvéhomesiacažalovanéhoobdobia/apríl2021/)nedošlokprekročeniupriemerného
týždenného služobného času. K uvedenému predložil vlastnú tabuľku, pričom je zrejmé, že vychádzal
z plánu služieb na jednotlivé mesiace a prehľadu plánu za žalované obdobie.

16.4 Je tak zrejmé, že žalovaný poprel tvrdenie žalobcu o tom, že v jeho prípadoch počas
celého žalovaného obdobia dochádzalo k prekračovaniu priemerného služobného času; oproti dôkazu
predloženého žalobcom predložil vlastný dôkaz; dôkazy strán sporu v zásade vychádzali z rovnakých
podkladov.

16.5 K uvedenej argumentácii sa vyjadril žalobca v písomnom vyjadrení a tvrdil, že výpočty žalovaného
nie sú správne a nemožno z nich vychádzať z dôvodov, ktoré vo vyjadrení uviedol; tvrdenia žalovaného
o dĺžke priemerného týždenného pracovného času sú nesprávne z vecných dôvodov (nezahrnutie
minimálne 474:00 hod. do výpočtu), ale aj z právnych dôvodov. Žalobca uviedol, že popiera skutkové
tvrdenia žalovaného.

16.6 S uvedeným rozporom (vo výpočte priemerného služobného času) sa súd prvej inštancie
vysporiadaval v bode 56 rozsudku, keď je zrejmé, že prihliadol na námietku žalobcu o tom, že i/
žalovaný zjavne nezohľadnil pracovný čas v niektorých prípadoch; ii/ žalovaný svojvoľne niektoré
časy plateného voľna žalobcu ako dovolenka, práceneschopnosť a iné nezapočítal ako pracovný čas

a iné zas započítal a žalovaný sa k týmto námietkam nijako nevyjadril. Je zrejmé, že sa okresný súd
priklonil k argumentácii žalobcu (žalobca uviedol výpočet priemerného týždenného pracovného času za
jednotlivé roky pri zohľadnení skutočného počtu hodín služobnej pohotovosti, ktorých výkon preukázal
z dokladov získaných od žalovaného; preto súd považoval tvrdenie žalobcu za preukázané; súd saplne stotožňuje s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorý preukázal, že za celé žalované obdobie dochádza
k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času).

17. Uvedené závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru odvolacieho súdu nedostatočné a z toho
dôvodu nepreskúmateľné.

17.1 Pokiaľ ide o výpočet priemerného týždenného pracovného času (ktorý sa premieta do právneho
základu uplatneného nároku a zároveň z dôvodu spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy aj do výšky

uplatnenej náhrady), žalobca splnil svoju dôkaznú povinnosť a tvrdil a preukazoval, že k prekročeniu
priemerného týždenného pracovného času v žalovanom období (počas celého žalovaného obdobia)
dochádzalo. Toto skutkové tvrdenie žalovaný poprel a predložil vlastný dôkaz (výpočet priemerného
týždenného pracovného času) a tvrdil, že jeho výpočet priemerného týždenného pracovného času je
správny z dôvodu, že ho realizoval pri zohľadnení článkov Smernice, ktoré majú na správny výpočet
dopad.

17.2 Pokiaľ žalobca v písomnom vyjadrení namietal správnosť výpočtu žalovaného, nešlo len o otázku
skutkovú, ale aj o otázku právnu v rozsahu, či a v akom rozsahu je potrebné jednotlivé články
Smernice aplikovať. Z uvedeného dôvodu nepostačoval iba príklon k argumentácii žalobcu (tvrdiaceho
nesprávnosť výpočtu priemerného služobného času žalovaného); bolo potrebné stranami sporu

predložené dôkazy konfrontovať, podrobiť ich kontrole správnosti pri posudzovaní nielen referenčného
obdobia (vo vzťahu ku ktorej právnej otázke je medzi stranami sporu nezhoda), ale aj vo vzťahu
k otázke tzv. neutrálnych dní, ktoré podľa názoru žalovaného nemajú byť započítané do priemerného
služobného času. Nepostačovalo konštatovanie, že žalovaný sa k argumentácii žalobcu (vo vzťahu
k nesprávnosti výpočtu) nevyjadril, najmä pokiaľ žalovaný okrem iného v záverečnej reči uviedol, že

vzhľadom na výpočty, ktoré sme preukázali, kde sme aj odôvodnili, na základe čoho, ktoré dni sa
započítavajú, nezapočítavajú, neutralizujú, máme zato, že v danom prípade nedošlo k prekročeniu
Smernice. Neobstojí potom záver okresného súdu, že žalovaný sa k námietke žalobcu (k nesprávnosti
výpočtu žalovaného) nevyjadril. Uvedený záver platí o to viac, že súd prvej inštancie na pojednávaní
pri predbežnom právnom posúdení uviedol, že právny základ nároku sa javí ako daný, dokazovanie

vykonával predovšetkým vo vzťahu k následkom, ktoré v osobnostnej sfére žalobcu nastali v dôsledku
toho, že jeho priemerný služobný čas presahoval (mal presahovať) povolených 48 hodín týždenne.
Zo zápisnice z pojednávania vôbec nevyplýva, že by posudzoval, prípadne konfrontoval správnosti
výpočtov predložených stranami sporu. Riešenie sporných otázok v napadnutom rozhodnutí okresného
súdu, majúcich vplyv na záver o danosti právneho základu nároku absentuje.

18. Odvolací súd sa tak v podstatnej časti stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie
(miestna príslušnosť súdu, aktívna a pasívna vecná legitimácia strán sporu, nesprávnosť transpozície
Smernice, nemajetková ujma podľa § 11-13 Občianskeho zákonníka, správnosť záveru o tzv. „skrytom“
pracovnoprávnom nároku, spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy. Pre možnosť preskúmania rozsudku

súdu prvej inštancie však absentuje dostatočné vysporiadanie sa s otázkou či vôbec došlo u žalobcu
k prekročeniu priemerného služobného času a ktorý z výpočtov strán sporu (a v akom rozsahu) je
správny. Odvolací súd tak konštatuje nedostatočné zistenie skutkového stavu v rozsahu potrebnom na
rozhodnutie a nepreskúmateľnosť v podstatnej otázke nastolenej stranami sporu.

19. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok okresného súdu postupom podľa ustanovenia
§ 389 ods.1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil a v zmysle ustanovenia § 391 ods.1,2 C.s.p. mu vec vrátil na
ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vychádzajúc z obsahu žaloby a skutkových tvrdení strán
sporu vec opätovne prejedná a posúdi dôvodnosť uplatneného nároku.

20. V konaní, ktoré bude nasledovať po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie okresný súd
v potrebnom rozsahu doplní dokazovanie, konfrontuje výpočty strán sporu vo vzťahu k otázke reálneho
priemerného služobného času žalobcu za účelom zistenia ich úplnosti a správnosti a právne posúdi
aj otázku prípadných neutrálnych dní a referenčného obdobia tak, aby napadnuté rozhodnutie bolo vo
vzťahu k tejto otázke preskúmateľné.

20.1 Odvolací súd iba pripomína, že účelom ZoHaZZ nie je iba ochrana všeobecného záujmu ale aj
potreba, aby služobné činnosti vykonávali osoby na to v plnom rozsahu spôsobilé, zdravotne, fyzicky
a aj psychicky. Právne uvedenému zodpovedá právna úprava definujúca najvyššie prípustný priemernývýkon služby. Ak dochádzalo k pravidelnému prekračovaniu služobného času na týždennej a mesačnej
báze, nemožno dôvodne tvrdiť, že k nemajetkovej ujme nedošlo len preto, že v období šiestich
mesiacov, ktoré žalovaný považuje za referenčné obdobie, bol žalobca práceneschopný, resp. mal

dovolenku. Iba odpočítanie niekoľkých dní dovolenky a práceneschopnosti (ako to realizuje žalovaný) od
odpracovaných dní v období šiestich mesiacov totiž nemá za následok, že žalobca nebol v zostávajúcom
časovom úseku preťažovaný časom nad rámec povolených 48 hodín týždenne.

20.2 Súd prvej inštancie v ďalšom rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).