Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 15. marec 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-12C/15/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321200599
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adam Hradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1321200599.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobcu: T. - T., a.s.,

J.: XX XXX XXX, so sídlom T. XXXX/XX, A., zastúpeného Q.. V. A., advokátom, so sídlom M. XX, A., proti
žalovanému: T. S., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom W. XXXXX/XX, A., zastúpeného V.. P. V., advokátom,
so sídlom F. XX, Bratislava, o odstránenie stavby a vyprataní nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný odstrániť stavbu - garáž súp. č. 12070 postavenú na parc. č. 12100/40
nachádzajúcu sa v kat. úz. Nové Mesto, obec BA-m.č. Nové Mesto, okres Bratislava III a vypratať
pozemok parc. č. XXXXX/XX - zast. plocha o výmere XX mX nachádzajúci sa v kat. úz. N. V., obec
BA-m.č. N. V., okres A. J.. vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor na LV XXXX vo

vlastníctve žalobcu v X/X, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 29.01.2021 sa žalobca voči žalovanému, ktorého súd pripustil do konania uznesením
zo dňa 03.02.2023 miesto pôvodných žalovaných Oldřichovi Netušilovi a Zuzane Netušilovej (ďalej
len „pôvodní žalovaní“) domáhal, aby mu súd uložil povinnosť odstrániť stavbu - garáž súp. č. 12070
postavenú na parc. č. XXXXX/XX nachádzajúcu sa v kat. úz. Nové Mesto, obec BA-m.č. Nové Mesto,
okres Bratislava III a vypratať pozemok parc. č. XXXXX/XX - zast. plocha o výmere XX mX nachádzajúci

sa v kat. úz. Nové Mesto, obec BA-m.č. Nové Mesto, okres Bratislava III. vedený Okresným úradom
Bratislava, katastrálny odbor na LV 5330 vo vlastníctve žalobcu v 1/1.

2. Žalobca v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedol, že je
výlučným vlastníkom pozemku parc. reg. „C“ č. 12100/40 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 18
m2, ktorý je evidovaný Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pre okres: Bratislava III, obec:
BA - m.č. Nové Mesto, k.ú. Bratislava - Nové Mesto na LV č. XXXX. Predmetný pozemok sa nachádza

na Sliačskej ulici v Bratislave. Pôvodní žalovaní ako manželia mali v bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov v podiele 1/1 stavbu - garáž súp. č. XXXXX postavenú na parc. č. XXXXX/XX, ktorá je vo
vlastníctve žalobcu v k.ú.. Nové Mesto. Žalobca uviedol, že stavbu užívali pôvodní žalovaní, resp. ich
právny predchodca na základe rozhodnutia býv. ONV - odbor výstavby s tým, že sa jedná o dočasnú
stavbu. Žalobca uviedol, že pôvodní žalobcovia nadobudli predmetnú garáž od Magdalény T. v roku
XXXX, ktorá garáž nadobudla od J.. Q. F.. Ten bol úplne pôvodný vlastník predmetnej garáže. V
rozhodnutí o prípustnosti stavby z roku 1969, ako aj v rozhodnutí o predĺžení užívania stavby, bol

Ing. Q. F. uvedený pod poradovým č. XX. Žalobca uviedol, že predmetná garáž bola povolená ako
stavba dočasná a bola zriadená na časti pozemku VÚZ, pričom táto garáž, vrátane ostatných garáži,
bola užívania schopná do 31.12.1992. Po tomto termíne boli stavebníci povinný odstrániť garáže na
vlastné náklady bez nároku na náhradu. Žalobca mal za to, že garáže sú neužívania schopné, pričomsúčasný vlastník nemá žiadny právny vzťah k pozemku pod stavbou. Žalobca zároveň dodal, že garáž
bola zriadená so súhlasom vlastníka pozemku a preto podľa neho neprichádzal do úvahy režim §
135c Občianskeho zákonníka. Keďže garáž bola zriadená ako dočasná, tak aj právny titul na užívanie

pozemku bol zriadený ako záväzkový vzťah a nikdy sa nejednalo o vecné právo. Zánikom záväzkového
vzťahu - nájomnej zmluvy, vlastník garáže stratil oprávnenie mať predmetnú stavbu postavenú na
pozemku žalobcu. Preto žalobca podal žalobu ako vlastnícku žalobu, ktorou sa domáhal odstráneniu
stavby z jeho pozemku. Žalobca uviedol, že medzi žalobcom a pôvodnými žalovanými bola uzatvorená
nájomná zmluva na pozemok nachádzajúci sa pod stavbou garáže. V zmysle čl. III ods. 3.1 nájomnej

zmluvy táto bola uzatvorená od 01.01.2019 do 31.12.2020, pričom podľa čl. III ods. 3.2 písm. a) nájomnej
zmluvy ich nájomný vzťah zanikol uplynutím doby nájmu s tým, že podľa čl. IV ods. 4.4 nájomnej
zmluvy boli pôvodní žalovaná v lehote do 15 dní od skončenia doby nájmu, predmet nájmu vypratať
a odovzdať žalobcovi. Žalobca uviedol, že doba nájmu uplynula, pričom pôvodní žalovaní predmet
nájmu nevypratali a pozemok žalobcu aj naďalej užívali. Žalobca uviedol, že na pozemku, na ktorom
je garáž umiestnená, má žalobca investičný zámer s už vyhotovenou projektovou dokumentáciou.

Žalobca uviedol, že vlastníkom predmetného pozemku bol v rozhodnom čase Československý štát,
ktorý spravoval VÚZ, pričom v tejto súvislosti poukázal na vyhlášku č. XXX/XXXX a č. 156/1975 Zb.
K popretiu pravosti listín zo strany žalovaného uviedol, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy, ktorými
by spochybnil pravosť alebo pravdivosť týchto listinných dôkazov. Žalobca zároveň zdôraznil, že medzi
pôvodným vlastníkom pozemku a vlastníkom garáže bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na

dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka, pričom aj právny predchodca žalovaného
si bol vedomý, že staval garáž na cudzom pozemku, ktorej užívanie bolo dočasné. Žalobca zároveň
tvrdil, že bolo irelevantné, či pri pokuse o odstránenie garáže dôjde k jej poškodeniu, pričom jedna garáž
už bola odstránená a nedošlo ani k poškodeniu susedných garáží.

3. Žalobca na preukázanie tvrdených skutočností navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to:
nájomnú zmluvu zo dňa XX.XX.XXXX, výpis z LV č. XXXX, rozhodnutie zo dňa XX.XX.XXXX, nájomnú
zmluvu z roku XXXX, rozhodnutie zo dňa XX.XX.XXXX a zmluvu o prenechaní pozemku na dočasné
užívanie zo dňa XX.XX.XXXX v znení jej dodatku č. 1.

II.
4. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedol, že
medzi ním a žalobcom nebola uzatvorená nájomná zmluva na užívanie pozemku, pričom ten vstúpil do
postavenia žalovaného kúpou garáže, ktorá je predmetom vypratania tohto konania. Žalovaný uviedol,
že výkon práv žalobcu nie je v súlade s dobrými mravmi. Dôvodil tým, že VÚZ bol navrhovateľom

umiestnenia stavieb, vrátane umiestnenia garáže, ktorá bola predmetom tohto konania a teda pokiaľ
VÚZ stavbu navrhol, jeho právny nástupca - žalobca, nemá právo túto stavbu odstrániť. Druhý dôvod,
podľa ktorého je konanie žalobcu podľa žalovaného rozporné s dobrými mravmi, bol ten, že žalobca sa
domáha práv ku stavbe, ktorá mala byť odstránená v roku 1992, pričom odvtedy uplynulo mnoho času
a teda jej odstránenie nebolo navrhnuté v rozumnom čase. Žalovaný považoval tvrdenie, že stavba sa

umiestňujenapozemkuVÚZzanepravdivé,keďžeVÚZnebolvlastníkompozemkuvčaserozhodovania
o prípustnosti stavby, keďže za obdobie socializmu nebolo možné, aby vlastníkom pozemku bol štátny
podnik, ten mohol byť len správcom pozemku a preto nedisponoval právom udeľovať súhlas vlastníka s
umiestnením stavby na tomto pozemku. Ak by takéto právo mal mať, muselo by mu vyplývať zo zákona,
avšak žiadny právny predpis neumožňoval, aby sa práva a povinnosti vlastníka pozemku prechádzali

na správcu pozemku, najmä teda v súvislosti s právom udeľovať súhlas na umiestnenie stavby na
pozemok. Žalovaný uviedol, že podľa výpisu z pozemkovej knihy bol vlastníkom pozemku od roku 1950
Československý štát, pričom ten neudelil žiadny súhlas s touto stavbou. Preto podľa žalovaného bolo
potrebné aplikovať právny režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka, keďže garáž bola umiestnená
na pozemku štátu bez jeho súhlasu, teda bez súhlasu vlastníka. Žalovaný žiadal, aby súd postupoval

podľa § 135c Občianskeho zákonníka a zriadil v prospech žalovaného vecné bremeno práva stavby.
Žalovaný uviedol, že stavba bola na pozemku umiestnená medzi rokmi 1969 až 1971 a preto súhlas
musel byť udelený pred umiestneným tejto stavby, pričom žalobca ani len netvrdil, že takýto právny
úkon existoval. Na základe toho mal žalovaný za to, že akákoľvek následná nájomná zmluva nemohla
podľa žalovaného predstavovať udelenie súhlasu na umiestnenie stavby. Žalovaný zároveň dôvodil, že

pokiaľ stavbu garáže navrhol správca, táto skutočnosť vylučovala udelený súhlas vlastníka so stavbou.
Žalovaný uviedol, že zmluva o užívaní pozemku nemôže dokazovať vyjadrenie súhlasu s umiestnením
stavby. Uviedol, že zmluva s pani Rácovou bola uzatvorená na dobu neurčitú, pričom nebol predložený
dôkaz o tom, že by táto zmluva skončila. Žalovaný uviedol, že predmetná garáž je pevne spojenáso zemou a teda ide o nehnuteľnosť a pokiaľ teda stavba bola povolená v stavebnom konaní a je
pevne spojená so zemou, ide o nehnuteľnosť, o ktorej odstránení možno rozhodovať len podľa § 135c
Občianskeho zákonníka. Žalovaný spochybnil platnosť listín predložených žalobcom z dôvodu, že nešlo

o originálne listiny a ani neboli opatrené doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, pričom bez kontextu
administratívneho spisu, nebolo možné vyhodnotiť ich platnosť a záväznosť. Podľa žalovaného, žalobca
nepreukázal, že bola splnená podmienka ukončenia dočasnosti charakteru stavby, teda že by bola
realizovaná výstavba diaľnice alebo rozšírenie železnice. Zároveň uviedol, že žalobca nekonkretizoval
aké hnuteľné veci sa majú vypratať z pozemku žalobcu.

5.Žalovanýnapreukázanieskutkovýchtvrdenínavrholvykonaťnasledovnélistinnédôkazy,ato:statický
posudok a výpis z pozemkovej knihy.

III.
6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami sporu navrhnuté

listinné dôkazy, z ktorých (vrátane nesporných skutkových tvrdení) následne vychádzal pri zistení dole
uvedeného skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci.

7. Žalobca je vlastníkom pozemku (bližšie špecifikovaného v odseku č. 1 odôvodnenia tohto rozsudku
- ďalej len „pozemok žalobcu“), na ktorom stojí garáž vo vlastníctve žalovaného (ďalej už len „garáž

žalovaného“).

8. Z výpisu z pozemkovej knihy vyplývalo, že pozemok žalobcu bol pôvodne vo vlastníctve
Československého štátu, pričom od 01.10.1954 bol správcom tohto pozemku Výskumný ústav
zváračský (ďalej len „VÚZ“), ktorý je v súčasnosti jediným akcionárom žalobcu - súčasného vlastníka

predmetného pozemku. Pôvodným vlastníkom garáže bol Ing. Q. F..

9. Obvodný národný výbor Bratislava - Nové mesto, odbor výstavby (ďalej len „ONV“) vydal dňa
25.02.1969 rozhodnutie o prípustnosti stavby, z ktorého vyplývalo, že VÚZ a žiadatelia (celkovo 51
žiadateľov) podali žiadosť o vydanie rozhodnutia o prípustnosti stavby 44 garáži na pozemku par.

č. 12090 s tým, že stavebná komisia pri ÚÚPaA Národného výboru hlavného mesta Slovenska
Bratislavyprejednalaprojektovúdokumentáciunaschôdzidňa12.12.1968,nazákladečohoONVpovolil
žiadateľom, medzi ktorými bol pod č. 19 uvedený aj Ing. Q. F. ako pôvodný vlastník garáže žalovaného,
vykonaťvýstavbugarážiakodočasnýchstaviebnapozemkuparc.č.12090.Zároveňztohtorozhodnutia
vyplývalo celkovo 14 podmienok, za ktorých boli žiadatelia oprávnení vykonať povolenú stavbu s tým, že

po ukončení stavby, boli povinní požiadať o vydanie užívacieho povolenia. Z odôvodnenia rozhodnutia
ONV zo dňa 13.12.1982 vyplývalo, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 26.01.1971.

10. ONV rozhodnutím zo dňa 13.12.1982 predĺžil dočasné užívanie predmetných garáží do 31.12.1992
a zdôraznil, že po tomto termíne sú stavebníci, medzi ktorými bol aj Ing. Jozef F. ako pôvodný vlastník

garáže žalovaného, povinní stavby (garáže) odstrániť na vlastné náklady a bez nároku na náhradu s
tým, že v prípade že daný pozemok (územie) bude určené na iné využitie pred uplynutím tejto lehoty,
stavebníci budú povinní stavby odstrániť ešte pred uplynutím tejto lehoty na výzvu stavebného úradu
a to bez nároku na náhradu.

11. VÚZ dňa 20.12.1985 uzatvoril s V. T. ako následnou vlastníčkou predmetnej garáže žalovaného
(tá ju nadobudla od pôvodného vlastníka J.. Q. F. kúpnou zmluvou) zmluvu o prenechaní pozemku na
dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka. Na jej základe VÚZ prenechal V. T. na
dočasné užívanie časť pozemku parc. č. XXXXX, na ktorom bola postavená garáž v jej vlastníctve a
to na dobu neurčitú.

12. Následne v roku 2008 VÚZ uzatvoril s pôvodnými žalovanými nájomnú zmluvu, na základe ktorej
VÚZ prenechal predmetný pozemok na dočasné užívanie od 01.01.2008 do 31.12.2008 pôvodným
žalovanýmakovlastníkompredmetnejgaráže,ktorívlastníctvoknejnadobudlinazákladekúpnejzmluvy
z roku 2005. Zároveň sa však VÚZ a žalovaní dohodli na úhrade sumy 13 500,- SK a to za obdobie

od 01.10.2005 do 31.12.2007, v rámci ktorého užívali predmetný pozemok bez uzatvorenej nájomnej
zmluvy. Následne dňa 20.03.2019 žalobca už ako vlastník predmetného pozemku a pôvodní žalovaní
uzatvorili nájomnú zmluvu na dočasné užívanie predmetného pozemku na dobu od 01.01.2019 do
31.12.2020 s tým, že podľa čl. III nájomný vzťah zanikol uplynutím doby nájmu, na základe čoho bolipôvodní žalovaní podľa čl. IV bodu 4.4. povinní do 15 dní od skočenia nájmu vypratať a odovzdať
žalobcovi predmet nájmu, čo sa nestalo. Pôvodní žalovaní kúpnou zmluvou zo dňa 12.04.2022 previedli
vlastníctvo k predmetnej garáži na žalovaného.

13. Zo statického posudku vyplývalo, že bez poškodenia alebo dokonca deštrukcie konštrukcie garáže
nie je možné predmetnú garáž odstrániť. Zároveň z neho vyplývalo, že škáry medzi susednými garážami
sú vyplnené betónom a vo vnútri garáže je dobetónovaná podlahová vrstva betónu.

IV.
14. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce prenechanie nehnuteľnosti na dočasné užívanie (§ 397 a 398 v znení do 31.12.1991),
skončenie nájmu uplynutím doby nájmu (§ 676), ochranu vlastníckeho práva (§ 126), odstránenie
neoprávnenej stavby (§ 135c) ,ako aj príslušné ustanovenia zákona č. 81/1958 Zb., Hospodárskeho
zákonníka a vyhlášky č. 104/1966 Zb. upravujúcich správu národného majetku

15. Občiansky zákonník vo všeobecnosti upravuje dva právne režimy, v rámci ktorých sa vlastník
pozemku môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva pre prípad, že na jeho pozemku stojí cudzia
stavba. Prvý právny režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa použije v tom prípade, ak niekto
zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemal právo, teda mu k tomu nesvedčal žiadny právny

titul. Vtedy ide o tzv. neoprávnenú stavbu. Najčastejšie ide o prípad kedy stavebník takejto stavby nie je
zároveň aj vlastníkom pozemku a k pozemku nemá ani iný relevantný právny titul (napr. právo nájmu,
užívacie právo a iné.). Neoprávneným stavebníkom je teda fyzická alebo právnická osoba, ktorá buď nie
je vôbec oprávnená užívať pozemok alebo je oprávnená ho užívať na iný účel. Zároveň platí, že právny
režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa týka len prípadov stavieb, ktoré sú nehnuteľnosťami,

teda sú spojené so zemou pevným základom. Druhý právny režim podľa § 126 Občianskeho zákonníka
sa zase použije vtedy, ak síce dôjde k zriadeniu stavby na cudzom pozemku, avšak takému zriadeniu
predchádza výslovný súhlas vlastníka, prípadne inej oprávnenej osoby k tomuto pozemku (t.j. právny
titul), pričom predmetné právo na umiestnenie/zriadenie stavby bolo časovo obmedzené.

16. Základ procesnej obrany žalovaného spočíval v tom, že pôvodný vlastník garáže žalovaného
nedisponoval súhlasom vlastníka pozemku na zriadenie/umiestnenie stavby (garáže žalovaného),
keďže disponoval len súhlasom správcu tohto pozemku - t.j. VÚZ, ktorý však podľa žalovaného na
udelenie takéhoto súhlasu nebol oprávnený, pričom takéto oprávnenie mu nemalo vyplývať ani zo
žiadneho právneho predpisu, na základe čoho bolo podľa žalovaného potrebné aplikovať právny režim

neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka.

17. Z vykonaného dokazovania vyplývalo a zároveň nebolo v konaní ani sporné, že v čase rokov
1969 až 1971, kedy sa jednak rozhodlo o prípustnosti stavby garáže žalovaného (vrátane zvyšných 43
garáži) a jednak aj o povolení na jej užívanie, bol vlastníkom pozemku, na ktorom sa garáž žalovaného

zriadila/umiestila Československý štát, teda predmetný pozemok predstavoval tzv. národný majetok.
Do 30.06.1964 v zmysle zákona č. 81/1958 Zb. platilo, že hmotný národný majetok (t.j. majetok vo
vlastníctve štátu) spravovali organizácie štátneho socialistického sektora, pričom podľa § 4 ods. 3
tohto zákona pri správe národného majetku konali organizácie štátneho sektora v mene štátu ako
vlastníka. Následne od roku 1964 až do 31.12.1991 vlastníctvo štátu a právo hospodárenia s národným

majetkomupravovalHospodárskyzákonník,podľaktorého(§65ods.1)právohospodáreniasnárodným
majetkom vykonávali zásadne organizácie, ktoré boli poverené úlohami na plnenie ktorých majetok
celkom alebo prevažne slúžil. To znamená, že v rozhodnom období štát ako vlastník národného majetku
nikdy samostatne nehospodáril s národným majetkom, teda vo vzťahu k nemu ani nevykonával ako
vlastník žiadne právne úkony, ale táto správa, hospodárenie a nakladanie s majetkom štátu sa vždy

realizovali výlučne prostredníctvom organizácii, ktoré na to boli zo zákona oprávnené a povinné.

18.Nespornouskutočnosťouazároveňskutočnosťouvyplývajúcouajzlistinnýchdôkazovbolo,žepráve
VÚZ bolo v rozhodnom čase tou organizáciou, ktorej podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka patrilo
právo hospodárenia s predmetným pozemkom pod garážou žalovaného. Pod právom hospodárenia

Hospodársky zákonník rozumel oprávnenie a povinnosť organizácie (teda aj VÚZ) využívať národný
majetok na splnenie svojich úloh, nakladať s ním v súlade s týmito úlohami s tým, že majetok, ktorý na
plneniesvojichúlohnepotrebovalaaleboktorýbolpreňuneupotrebiteľný,muselavyužiťinde,prípadnes
ním naložiť čo najúčelnejšie. Zároveň Hospodársky zákonník (§70) organizácii (teda aj VÚZ) umožňovalbezodplatne odovzdať do trvalého užívania časť národného majetku iným organizáciám než štátnym.
Na uvedenú úpravu práva hospodárenia organizácii s národným majetkom upravenú v Hospodárskom
zákonníku nadväzovala právna úprava obsiahnutá vo vyhláške Ministerstva financií č. 104/1966 Zb.,

ktorá konkrétnejšie upravovala správu národného majetku štátnymi socialistickými organizáciami (teda
aj VÚZ), pričom podľa § 9 ods. 3 tejto vyhlášky mohla organizácia (teda aj VÚZ) prenechať za odplatu na
dočasné užívanie občanom pre osobnú potrebu (napr. na prechodné umiestnenie prenosnej rekreačnej
chaty, prípadne garáže, na dočasné užívanie záhradky - pričom išlo o príklady uvádzané v samotnej
vyhláške) v nevyhnutne potrebnej výmere pozemok, ktorý mala v správe a ktorý dočasne nepotrebovala

na plnenie svojich úloh, a to na základe písomnej zmluvy.

19. Ak teda základ argumentácie žalovaného spočíval v tom, že VÚZ nebol oprávnený na udelenie
súhlas na umiestnenie garáže žalovaného a že takéto jeho oprávnenia nevyplývalo ani zo žiadneho v tej
dobeplatnéhoaúčinnéhoprávnehopredpisu,pričombolpotrebnýsúhlassamotnéhovlastníkapozemku
- t.j. Československého štátu, musel súd túto jeho argumentáciu vyhodnotiť ako zjavne nesprávnu,

keďže v rozhodnom období (ako súd vyššie uviedol) samotný štát ako vlastník predmetného pozemku
nevykonával žiadne práva hospodárenia a nakladania s národným majetkom ale tieto delegoval/
prenechal organizáciám ako bol aj VÚZ, ktorému podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka patrilo
právo hospodárenia s pozemkom a podľa § 9 ods. 36 vyhlášky č. 104/1966 Zb. aj právo prenechať
časť pozemku ako národného majetku v jeho správe za odplatu na dočasné užívanie pre osobnú

potrebu napr. na umiestnenie garáže, teda aj samotná vyhláška v rámci príkladného výpočtu prípadov
spadajúcich pod toto oprávnenie organizácie (teda aj VÚZ) týkajúceho sa práva hospodárenia s
majetkom a jeho prenechania na dočasné užívanie počítala so situáciou, ktorá nastala aj v tomto
konkrétnom prípade, teda so zriadením/umiestnením garáže občanom (Ing. Jozefa Doležala) na
pozemku vo vlastníctve štátu v režime dočasného užívania. V tejto súvislosti žalovaný argumentoval

aj tým, že VÚZ bol navrhovateľom samotnej stavby garáže, čo nemožno podľa neho stotožňovať s
daním súhlasu VÚZ na umiestnenie stavby. Na margo uvedeného argumentu žalovaného súd uviedol,
že okrem samotného VÚZ boli navrhovateľmi, resp. žiadateľmi o pripustenie výstavby garáži aj budúci
vlastníci týchto garáži, teda nie len VÚC. Zároveň zo skutočnosti, že aj VÚC navrhovalo/žiadalo pripustiť
stavbu predmetných garáži vyplýval jeho súhlas so samotnou výstavbou, resp. z tejto skutočnosti

nemožno dôvodiť ten záver, že by výstavba garáži prebehla bez jeho vedomia (práve naopak, keďže
bol spolunavrhovateľom, resp. spolužiadateľom tejto výstavby). Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že
pôvodný vlastník garáže žalovaného disponoval relevantným právnym titulom na umiestnenie/zriadenie
garáže na pozemku vo vlastníctve Československého štátu a to súhlasom VÚZ ako organizáciou
vykonávajúcou právo hospodárenia s národným majetkom podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka

v spojení s § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb., ktorého obsahom/predmetom bolo prenechanie
predmetnejčastipozemku(národnéhomajetku)nadočasnéužívanieIng.JozefomDoležalomzaúčelom
umiestnenia garáže. Ak teda pôvodný vlastník garáže disponoval relevantným právnym titulom na jej
umiestnenie na pozemku vo vlastníctve štátu a v správe VÚZ a aj právnym titulom na jeho následné
dočasné užívanie (t.j. kolaudačné rozhodnutie zo dňa 26.01.1971 a rozhodnutie o predĺžení užívania

garáže zo dňa 13.12.1982), nebolo možné aplikovať právny režim neoprávnenej stavby podľa § 135c
Občianskeho zákonníka tak ako tvrdil žalovaný.

20. Oprávnenie VÚZ podľa § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb. vyplývalo a nadväzovalo na právnu
úpravu prenechania nehnuteľností na dočasné užívanie obsiahnutej v § 397 a 398 Občianskeho

zákonníka (v znení účinnom v rozhodnom období). Právna úprava prenechania nehnuteľností na
dočasné užívanie patrila pod tzv. iné zmluvy a teda predmetný inštitút predstavoval inštitút záväzkového
(zmluvného) práva. Podľa neho bolo možné nehnuteľnosť alebo jej časť (v tomto prípade išlo o
časť pozemku) prenechať inému na dočasné užívanie s tým, že takto prenechanú nehnuteľnosť bolo
možné dočasne užívať len dohodnutým spôsobom, za užívanie bolo potrebné platiť primeranú náhradu,

pričom užívanie sa skončilo uplynutím doby, na ktorú bolo dohodnuté, resp. ak doba užívania nebola
určená, skončilo sa užívanie uplynutím doby, v ktorej sa dosiahol alebo mohol dosiahnuť účel, na ktorý
bola nehnuteľnosť prenechaná do užívania. To znamenalo, že uplynutím doby alebo naplnením účelu
dočasného užívania zanikol právny titul (majúci zmluvný - záväzkový charakter) na dočasné užívanie
nehnuteľnosti, resp. jej časti.

21. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že účelom dočasného užívania predmetného
pozemku bolo umiestnenie/zriadenie garáže na ňom a jej následne užívanie, pričom toto užívanie
garáže malo charakter dočasnosti, ktorá bola ohraničená do 31.12.1992. Vzhľadom na to, že zmluva oprenechaní predmetného pozemku pod garážou na dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho
zákonníka uzatvorená medzi Magdalénou Rácovou a VÚZ dňa 20.12.1985 neobsahovala presne
určenú dobu dočasného užívania, podľa § 398 Občianskeho zákonníka skončenie dočasného užívania

predmetného pozemku bolo viazané výlučne len na naplnenie účelu tohto dočasného užívania. Keďže
účelomužívaniapozemkuboloužívaniegaráženaňomstojacej,ktorejužívanieboločasovoobmedzené
do 31.12.1992, uplynutím tejto doby došlo aj k naplneniu účelu dočasného užívania pozemku a tým
pádom aj k skončeniu dočasného užívania pozemku podľa § 397 Občianskeho zákonníka, t.j. práva
vlastníka garáže na užívanie pozemku, na ktorom táto garáž stojí.

22. Vzhľadom na uvedené v rámci žalobcom žiadanej ochrany jeho vlastníckeho práva k predmetnému
pozemku bolo potrebné aplikovať právny režim podľa § 126 Občianskeho zákonníka, keďže síce došlo
k zriadeniu/umiestneniu garáži na jeho pozemku na základe relevantného právneho titulu (t.j. súhlasu
VÚZ),aletotoprávonaumiestnenieanáslednéužívaniegarážeboločasovoobmedzenédo31.12.1992.
To znamená, že už 01.01.1993 mohol VÚZ žiadať o odstránenie garáže z jeho pozemku, keďže vtedajší

vlastník garáže od 01.01.1993 nedisponoval žiadnym právnym titulom na užívanie tohto pozemku.
Uvedená situácia sa zmenila až v roku 2008, kedy došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy medzi VÚZ
a pôvodnými žalovanými ako vtedajšími vlastníkmi garáže (vrátane dohody o vydaní bezdôvodného
obohatenia za užívanie pozemku pod garážou bez právneho titulu za obdobie od 01.10.2005 do
31.12.2007) na dobu od 01.01.2008 do 31.12.2008. Táto doba sa však predlžovala podľa § 676 ods.

2 Občianskeho zákonníka až do 31.12.2018, kedy následne bola uzatvorená nová nájomná zmluva už
medzi žalobcom (ako novým vlastníkom pozemku) a pôvodnými žalovanými na dobu od 01.01.2019
do 31.12.2020, pričom tento ich nájomný vzťah zanikol uplynutím dohodnutej doby nájmu podľa § 676
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, keďže žalobca v lehote do 30 dní od uplynutia doby nájmu podal
túto predmetnú žalobu. Zhrnutím uvedeného súd konštatoval, že žalovaný ako súčasný vlastník garáže

nedisponuje žiadnym právnym titulom na užívanie pozemku žalobcu (čo ani nenamietal), pričom právo
vlastníka garáže na jej užívanie ako dočasnej stavby na pozemku žalobcu zaniklo najneskôr uplynutím
dňa 31.12.2020, kedy uplynula dohodnutá doba poslednej nájomnej zmluvy, najskôr uplynutím dňa
31.12.1992, kedy uplynula doba, na ktorú bolo užívanie garáže dočasne povolené.

23. Na základe všetkých uvedených skutočností mal súd za to, že boli splnené všetky podmienky pre
poskytnutie ochrany vlastníckemu právu žalobcu k predmetnému pozemku podľa § 126 Občianskeho
zákonníka formou odstránenia garáže žalovaného z neho a jeho vypratania, keďže predmetná
garáže bola na pozemku žalobcu umiestnená na základe právneho titulu vyplývajúce z § 65 ods. 1
Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb., pričom následné užívanie

pozemkumalolendočasnýcharakterpodľa§397Občianskehozákonníka(vtedyplatnéhoaúčinného)z
titulu zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie a podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka
z titulu nájomnej zmluvy, a teda právny titul na užívanie pozemku žalobcu pod garážou žalovaného
zanikol najneskôr uplynutím dňa 31.12.2020 podľa § 676 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, na základe
čoho súd žalobe žalobcu ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel.

24. Nad rámec uvedeného súd ako nedôvodný vyhodnotil argument žalovaného spočívajúci v tom,
že garáž je pevne spojená so zemou a teda, že ide o nehnuteľnosť, keďže podľa názoru súdu
táto skutočnosť z vykonaného dokazovania a najmä zo žalovaným predloženého statického posudku
vôbec nevyplývala. Tento skutkový záver nebolo možné dôvodiť ani z tej skutočnosti, že vnútri

garáže bola betónová podlaha, keďže to neznamená, že by garáž bola spojená so zemou pevnými
základmi a tým pádom nebolo možné vôbec uvažovať o aplikácii právneho režimu podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, ktorý sa týka len stavieb, ktoré sú nehnuteľnosťami. Ak teda predmetná garáž
nepredstavovala nehnuteľnú ale hnuteľnú vec, bolo nedôvodné aj tvrdenie žalovaného, že na pozemku
sa nenachádzajú žiadne hnuteľné veci, ktoré by bolo potrebné vypratať. Súd taktiež nevzhliadol v

konaní žalobcu rozpor s dobrými mravmi tak ako tvrdil žalovaný. V tejto súvislosti súd uviedol, že hoci
od zániku dočasného charakteru užívania garáže uplynula dlhá doba, nemožno konštatovať, že by
bol žalobca, resp. VÚZ vo vzťahu k svojmu vlastníckemu právu nečinný, resp. sa o toto svoje právo
vôbec nezaujímal, keďže za obdobie od 01.10.2005 do 31.12.2007 požadoval bezdôvodné obohatenie
za užívanie pozemku bez právneho titulu, pričom následne až do 31.12.2020 oprávnil vlastníkov

predmetnej garáže k užívaniu tohto pozemku, a teda nemožno konštatovať, že by vo vzťahu k výkonu
vlastníckeho k predmetnému pozemku nebol bdelý. V tvrdení žalovaného o tom, že je v rozpore s
dobrými mravmi, ak odstránenie garáže navrhuje ten, kto dal súhlas na jej umiestnenie, súd zase
videl logický rozpor, keďže nik iný než vlastník pozemku nie je oprávnený navrhnúť odstránenie cudzejstavby na ňom stojacej. Navyše samotný súhlas VÚC s umiestnením stavby (vyplývajúci z toho, že
bol spolunavrhovateľom stavby garáže, resp. spolužiadateľom o umiestnenie garáže) bol udelený v
kontexte dočasného užívania pozemku vlastníkom garáže, čo vyplývalo aj z rozhodnutia o predlžení

dočasného užívania garáži, ako aj zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397
a 398 Občianskeho zákonníka, resp. neskorších nájomných zmlúv. Inak povedané, všetky uvedené
právne tituly, ktoré oprávňovali vlastníka predmetnej garáži k užívaniu pozemku a aj samotnej garáže
boli časovo limitované, teda mali dočasný charakter a práve táto skutočnosť, ktorou došlo k naplneniu
dočasnosti, oprávňovala vlastníka pozemku k tomu, aby sa domáhal odstránenia predmetnej garáže. V

tejto súvislosti žalovaný taktiež dôvodil, že voči nemu sa nemôže domáhať žalobca odstránenia garáže,
keďže žalovaný nikdy nevstúpil do žiadneho nájomného vzťahu. Aj tento argument žalovaného súd
považovalzanedôvodnýaažabsurdný,keďženímlenpotvrdilneexistenciuakéhokoľvekprávnehotitulu
na užívanie pozemku pod jeho garážou. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že na predmetný
právny vzťah sa má prednostne použiť právna úprava bezdôvodného obohatenia a nie úprava podľa §
126 Občianskeho zákonníka. Súd v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca sa môže okrem ochrany podľa

§ 126 Občianskeho zákonníka domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní
jeho pozemku žalovaným tým, že má na ňom umiestnenú stavbu bez akéhokoľvek právneho titulu, čím
bráni žalobcovi vo výkone jeho vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, avšak uvedené nebolo
predmetom tohto súdneho sporu. To však neznamená, že by mal žalobca uprednostniť práve tento
spôsob súdnej ochrany pred § 126 Občianskeho zákonníka, čo by robilo ním podanú žalobu nedôvodnú.

Rovnako tiež súd neuznal argument žalovaného týkajúci sa spochybnenia žalobcom predložených
listinných dôkazov, keďže ten neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by ich pravosť alebo ich obsah
spochybňovali. Skutočnosť, že dobové rozhodnutia neobsahujú doložky právoplatnosti a vykonateľnosti,
nemôže mať za následok nedôkaznosť takýchto dobových listín, navyše keď samotný žalovaný netvrdil
a ani nepreukázal, že by skutočnosť, ktorú tieto rozhodnutia a všeobecne žalobcom predložené listinné

dôkazy zachytávali, nebola pravdivá. Žalovaný taktiež argumentoval tým, že neboli splnenie podmienky
dočasnosti predmetnej garáže, s čím sa súd nemohol stotožniť, keďže z vykonaného dokazovania
(rozhodnutia o predĺžení dočasného užívania garáží) jasne vyplývalo, že dočasnosť užívania garáži bola
limitovaná presne určeným dátumom, avšak za predpokladu potreby využitia pozemku pod garážami
na iné účely, boli vlastníci garáži povinní tieto garáže odstrániť ešte pred samotným uplynutím určeného

dátumu. Preto súd akýkoľvek argument žalovaného týkajúci sa nenaplnenia ním tvrdených podmienok
výstavby diaľnic alebo rozšírenia železníc považoval súd za irelevantný, keďže by to malo vplyv len na
skrátenie doby dočasného užívania garáže.

25. K iným nastoleným otázkam strán sporu súd uviedol, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať

odpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS XXX/XX, II. ÚS XXX/XX a podobne).

26. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalobcovi
ako plne úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.