Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124200793
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124200793.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne: A. A. B., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom v C., A. XXX/XX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária JUDr.
Michaela Šteiningerová, s.r.o., so sídlom v Prievidzi, Záhradnícka 726/24, IČO 56 478 062, za ktorú
koná JUDr. Michaela Šteiningerová, proti žalovanej: Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v

Bojniciach, Nemocničná 2, Bojnice, IČO 17 335 795, právne zastúpenej JUDr. Gabrielou Reichovou,
advokátkousosídlomvMartine,PavlaMudroňa26,IČO42071135,oneplatnosťskončeniapracovného
pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 16. januára 2025, č.k.
21Cpr/1/2024-269, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že
skončenie pracovného pomeru výpoveďou žalovanej zo dňa 03.08.2023 je neplatné a tiež náhrady mzdy
za obdobie, počas ktorého nemohla z dôvodu neplatne skončeného pracovného pomeru vykonávať pre
žalovanú zárobkovú činnosť, zamietol. Žalovanej priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1, 4, § 42 ods. 1, § 43 ods. 1,
§ 17 ods. 2, 3, § 18, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1 až 4, § 62 ods. 1 až 3, 7, § 63 ods. 1 písm. b/, § 77

Zákonníka práce. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa bola u žalovanej zamestnaná
ako psychológ na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.06.2018, s dátumom nástupu dňa 01.07.2018,
spočiatku na dobu určitú do 30.06.2019, po zmene pracovnej zmluvy bol s ňou dohodnutý pracovný
pomer na dobu neurčitú. Žalobkyňa tvrdila, že počas pracovného pomeru si doplnila špecializáciu ako
klinický a dopravný psychológ, ktorú špecializáciu u žalovanej nemal nikto z ďalších zamestnaných
psychológov. V tomto smere nedošlo k zmene pracovnej zmluvy. Dňa 31.05.2022, po uplynutí troch
rokov, počas ktorých vykonávala prácu bez výhrad alebo pripomienky, jej bola doručená v poradí prvá

výpoveď z pracovného pomeru z dôvodov, že na základe písomného rozhodnutia o organizačnej zmene
zo dňa 29.04.2022 sa ruší pracovná pozícia žalobkyne ako psychológa na neurologickom a detskom
oddelení s cieľom zabezpečiť vyššiu efektívnosť práce. Zamestnávateľ zároveň uviedol, že nemá pre
ňu inú vhodnú prácu, zodpovedajúcu jej kvalifikácii a vzdelaniu, preto jej bola daná výpoveď v zmysle
§ 63 ods. 1 písmeno b/ Zákonníka práce. Výpovedná doba je 2 mesiace a skončí 31.07.2022. Na tejto
písomnosti sa nenachádzal podpis žalobkyne, ale v časti na to určenej je uvedené, že nesúhlasí, na

ďalšej pripojenej listine z rovnakého dňa je podpis viacerých svedkov dokumentujúcich, že žalobkyňa
ako zamestnanec si písomnú výpoveď z pracovného pomeru odmietla prevziať. Žalobkyňa podanú
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti považovala za nezákonnú, o uvedenom informovala žalovanú listomzodňa02.06.2022.Podľanejvnemocnicineexistovaldôvodnaznižovaniepočtupsychológov.Žalovaná
túto výpoveď sama odvolala. Tvrdila aj nesprávny postup žalovanej ohľadne prerokovania výpovede s
odborovou organizáciou. Žalovaná k tvrdeniu žalobkyne, že výpoveď z pracovného pomeru považovala

za absolútne neplatný právny úkon, uviedla, že navrhla žalobkyni skončiť pracovný pomer dohodou,
ponúkla jej aj 4-mesačné odstupné, žalobkyňa však uvedené odmietla. Proti výpovedi sa bránila
podnetom na Národný inšpektorát práce, sťažnosťami smerujúcimi k rukám predsedu Trenčianskeho
samosprávneho kraja a otvoreným listom na Ministerstvo zdravotníctva SR. Inšpektorát práce Trenčín
spracoval písomné stanovisko 28.09.2022 k podnetu žalobkyne, kde konštatoval, že k organizačnej

zmene došlo z dôvodu skrátenia doby hospitalizácie detských pacientov na nevyhnutný čas, čím
potreba psychológa na plný úväzok na detskom oddelení zanikla, nástup dvoch nových psychológov
v roku 2021 bol len na dobu určitú na zastupovanie počas materskej dovolenky. Preto bola výpoveď
daná z dôvodu, že pracoviskom žalobkyne nebolo psychiatrické oddelenie, ale neurologické a detské,
a tu potreba psychológa na základe podnetov primárov jednotlivých oddelení zanikla. Dňa 13.09.2022
bolo datované odvolanie výpovede v zmysle § 61 ods. 4 Zákonníka práce v súvislosti so žalobkyňou,

z ktorého vyplynulo, že zamestnávateľ (žalovaná), odvoláva výpoveď z pracovného pomeru zo dňa
31.05.2022. Toto odvolanie výpovede podpisom potvrdili svedkovia, z ďalšieho vyplynulo, že žalobkyňa
tento dokument odmietla prevziať, z toho dôvodu v časti, či s odvolaním výpovede žalobkyňa súhlasí
prípadne nesúhlasí, nie je uvedený jej podpis. Následne dňa 17.10.2022 bola vyhotovená pracovná
náplň žalobkyne, špecifikujúca prácu psychológa na úväzok 0,6 na neurologickom oddelení Bojnice a

na úväzok 0,4 na detskom oddelení, túto pracovnú náplň žalobkyňa podpísala. Ďalej bolo zistené, že
zo dňa 07.11.2022 je datované písomné rozhodnutie žalovanej o tom, že sa žalovaná rozhodla znížiť
stav zamestnancov na pracovnej pozícii psychológ s cieľom optimalizovať náklady a zvýšiť efektivitu
práce. Žalobkyňa uviedla, že po doručení prvej výpovede ju žalovaná nechala ešte niekoľko mesiacov
vykonávať doterajšiu prácu, čím podľa nej poprela tvrdenú nadbytočnosť jej pracovného miesta. Až do

16.05.2023 ju žalovaná riadne ďalej zamestnávala, následne jej doručila ďalšie rozhodnutie, ktorým
opätovne deklarovala nadbytočnosť jej pozície. Žalobkyňa to považovala za nezákonné dôvodiac tým,
že spomedzi všetkých psychológov bola osobou s najvyšším vzdelaním. Dňa 18.05.2023 jej bolo
zo strany žalovanej ponúknuté voľné pracovné miesto upratovačky. Aj keď odborová organizácia
s výpoveďou nesúhlasila, žalovaná dňa 03.08.2023 voči žalobkyni podala v poradí druhú výpoveď

z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti. S podanou výpoveďou nesúhlasila dôvodiac tým, že
nebola splnená organizačná zmena spočívajúca v znížení stavu zamestnancov, na prerokovaní s
odborovouorganizáciousaprerokovávalinýdôvodskončeniapracovnéhopomeruanakoniecnamietala
rozpor s dobrými mravmi. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporný
vznik pracovného pomeru, založeného písomnou zmluvou zo dňa 28.06.2018, rovnako nebola sporná

ani skutočnosť, že žalovaná sa pokúsila skončiť tento pracovný pomer výpoveďou z organizačných
dôvodov zo dňa 31.05.2022. Sporným bolo, či touto výpoveďou (v poradí prvou) pracovný pomer
skončil alebo nie. Žalobkyňa preukázateľne nesúhlasila s podanou výpoveďou, svoj nesúhlas žalovanej
písomne oznámila, avšak ako sama tvrdila, žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
nepodala. Súd prvej inštancie sa námietkami žalobkyne, týkajúcimi sa neplatnosti prvej výpovede

nezaoberal, nakoľko toto skončenie nebolo napadnuté žalobou. Preto súd prvej inštancie konštatoval
skončenie pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2022. Vzhľadom k uvedenému
nebol dôvod skúmať, či postup pri prvej výpovedi bol súladný s postupom, ktorý predpokladá Zákonník
práce, preto nebolo potrebné do rozhodnutia uviesť všetky argumenty žalobkyne, na základe ktorých
považuje postup žalovanej za neplatný. Súd prvej inštancie ďalej vysvetlil, že uzatvorenie pracovnej

zmluvy (rovnako ako akéhokoľvek právneho úkonu) vyžaduje splnenie zákonných náležitostí. Na to,
aby bolo možné považovať zmluvu za platnú, je vyžadovaná požiadavka dohody účastníkov o jej
obsahu. Uzatvorená je až potvrdením jej obsahu okamihom podpisu zmluvnými stranami, prípadne ich
zástupcami, ústnou formou je uzavretá okamihom dosiahnutia zhody o jej obsahu. V pracovnoprávnych
vzťahoch platná je aj písomná, aj ústna zmluva a zmluva je uzavretá medzi stranami, keď sa dohodli na

jej obsahu, pričom zákonodarca požaduje jej písomné vyhotovenie, za ktoré zodpovedá zamestnávateľ.
Uvedenú problematiku rozoberal aj Ústavný súd SR v náleze IV. ÚS 460/2012 a NS ČR sp. zn.
21Cdo/2287/2002.Pokiaľžalobkyňa prežalovanúvykonávalapracovnúčinnosť,zaktorúbolaajplatovo
ohodnotená, a to po skončení pracovného pomeru prvou výpoveďou, v tomto prípade nedošlo k vzniku
nového pracovného pomeru. Súd prvej inštancie uviedol, že od uplynutia výpovednej doby z prvej

výpovede síce žalovaná akceptovala výkon pracovnej činnosti žalobkyne, vyplácala jej aj mzdu, ale
jej zámerom nebolo založenie nového pracovného pomeru v zmysle § 42 ods. 1 Zákonníka práce.
Jej úkony smerovali k jeho ukončeniu. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaná nepostupovala v zmysle
ust. Zákonníka práce, nesprávne posúdila, že prvou výpoveďou pracovný pomer neskončil opomínajúcskutočnosť, že neplatnosť výpovede nebola súdne napadnutá a nedošlo platne k odvolaniu tejto
výpovede najmä z dôvodu, že k odvolaniu došlo po skončení pracovného pomeru. Ak aj bola spracovaná
pracovná náplň dňa 17.10.2022, nerealizovala sa, nasledoval ju podľa vyjadrenia žalobkyne písomný

dokument, že bude pracovať na gynekologickom oddelení, vo februári 2023 mailom prišiel pokyn, že
bude pracovať v ambulancii, z neurologického a detského oddelenia jej prácu nezadávali, nemožno
teda povedať, že by, hoci neformálne, došlo k dohode o podstatnej náležitosti pracovnej zmluvy. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že pracovný pomer založený písomnou zmluvou nevznikol, možno ho
považovať za tzv. faktický pracovný pomer. V danom prípade súd prvej inštancie uviedol, že keďže

nedošlo k vzniku pracovného pomeru, pretože tento nebol krytý platne uzatvorenou pracovnou zmluvou,
vzniknutý vzťah nebolo možné ukončiť právnymi prostriedkami vzťahujúcimi sa pre platný pracovný
pomer; vzťah skončil tým, že žalobkyňa prestala vykonávať pre žalovanú pracovnú činnosť. Preto súd
prvej inštancie z dôvodu, že výpoveď zo dňa 03.08.2023 nemala žiadne právne účinky, žalobu pre
jej nemožnosť ju žalovať zamietol. Nad rámec uvedeného sa nezaoberal okolnosťami jej neplatnosti,
ktorými žalobkyňa argumentovala. Nakoniec uviedol, že nekonanie žalovanej v súlade s dobrými mravmi

má význam vo veci prešetrenia postupu zamestnávateľa príslušným inšpektorátom práce. Po prešetrení
všetkých okolností bolo zistené, že zamestnávateľ síce dôvodil dôvodmi nepotrebnosti ďalšieho výkonu
službyžalobkyne,aletietomalibyťuvedenévrozhodnutíoorganizačnejzmene,ktorémalopredchádzať
podaniu výpovede z organizačných dôvodov. Napriek tomu, že zamestnávateľ nedodržal formálny
postup, súd prvej inštancie konštatoval, že presvedčenie zamestnankyne (žalobkyne) o tom, že jej

vysoká kvalifikácia bráni výpovedi, nie je relevantná. Zamestnávateľ má právo rozhodnúť o znížení
počtu zamestnancov. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP
podľa pomeru úspechu vo veci. Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej súd priznal plnú náhradu
trov konania.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá uviedla, že
rozhodnutie napáda v celom rozsahu. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
a žalobe vyhovel, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP.
Uviedla, že rozhodnutie vo veci samej považuje za nezákonné, nereflektujúce na všetky okolnosti tohto

súdneho konania, vydané len v prospech jednej, a to žalovanej strany, bez náležitého zohľadnenia
osobitostí tohto súdneho konania. Nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a tvrdí,
že medzi ňou a žalovanou existoval riadny pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa
01.07.2018 až do 30.11.2023 nepretržite. Rovnako aj v priebehu konania dôvodila argumentom, že ako
zamestnanec pracovala v štátnej inštitúcii, v nemocnici na pozícii psychológa. Už uvedené samo o sebe

nesie v sebe určitý druh vážnosti a pôsobí dojmom toho, že v takejto váženej štátnej inštitúcii, na tak
dôležitej pozícii by sa malo pracovné právo dodržiavať a rešpektovať. Zopakovala, že v poradí prvá
výpoveď zo dňa 31.05.2022 bola vydaná aj napriek tomu, že žalovaná nevydala písomné rozhodnutie
o organizačných zmenách a takisto vopred neprerokovala v zmysle § 74 Zákonníka práce predmetnú
výpoveďsLekárskymodborovýmzdružením.Tietoskutočnostiniesúmedzistranamispornéavyplývajú

z dokumentov, ktoré na nachádzajú v súdnom spise. Na podklade popísaného bola predmetná výpoveď
žalovanej zo dňa 31.05.2022 neplatným právnym úkonom. Takýto neplatný právny úkon pôsobí voči
všetkým od jeho samotného počiatku. Neplatnosť predmetnej výpovede zo dňa 31.05.2022 konštatoval
aj inšpektorát práce. Žalovaná akceptovala, že predmetná výpoveď je neplatný právny úkon, následne
sa so žalovanou dohodla na riadnom pokračovaní pracovného pomeru. Súdu prvej inštancie vytýkala

právny názor, že aj napriek tomu, že predmetná výpoveď zo dňa 31.05.2022 bola neplatný právny
úkon, aj napriek tejto skutočnosti mala podať v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy jej bola doručená
výpoveď zo dňa 31.05.2022 žalobu na súd o určenie neplatnosti predmetnej výpovede. Uvedený názor
súdu prvej inštancie, ako aj žalovanej považuje za absolútne nesprávny a nelogický, nakoľko nevidí
dôvod, prečo by zamestnanec mal vyvolávať súdny spor a podávať žalobu na súd v situácii, kedy

jeho zamestnávateľ mu doručí neplatnú výpoveď a po vzájomnej argumentácii zamestnávateľ súhlasí
s tým, že predmetná výpoveď je neplatná a obe zmluvne strany (ako zamestnanec aj zamestnávateľ) sa
dohodnú na tom, že pracovný pomer zamestnanca stále pokračuje a riadne trvá. Zároveň je potrebné
skonštatovať, že žalovaná nemusela a ani nemohla uskutočniť platné odvolanie predmetnej výpovede
(aj keď tak urobila), pretože táto výpoveď predstavovala neplatný právny úkon, ktorý sa nedá platne

odvolať. Aj napriek uvedenému došlo zo strany žalovanej k odvolaniu jej výpovede zo dňa 31.05.2022,
avšak uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie absolútne odignoroval. Podľa žalobkyne nie je možné
konštatovať to, čo úplne nesprávne konštatoval súd prvej inštancie, že jej pracovný pomer so žalovanou
malzaniknúťnazákladevýpovedezodňa31.05.2022. Napodporupravdivostijejtvrdení,žeužalovanejpracovala nepretržite, v trvalom pracovnom pomere od 01.07.2018 do 30.11.2023 odkázala napr.
na potvrdenie žalovaného zo dňa 06.10.2022 a 30.11.2023, zápisnicu zo dňa 18.11.2022, uvedenú
skutočnosť potvrdzuje aj to, že žalovaná jej umožnila vstup na pracovisko, platila jej mzdu, chodila

na sedenia. Žalovaná tiež konkludentne sama dokázala, že pracovný pomer neskončil aj tým, že jej
nevyplatila odstupné (viď. výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť zo dňa 31.05.2022). Samotný
inšpektorát práce potvrdil, že žalovaná preukázala pokračovanie pracovného pomeru, a to v odpovedi na
podnet zo dňa 28.09.2022. Žalovaná taktiež platila odvody do poisťovní (viď. výplatné pásky založené v
spise). Vytýkala súdu prvej inštancie, že v priebehu konania žiadala o vykonanie dokazovania za účelom

zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností, a to vyžiadaním si administratívneho spisu o jej
osobe od žalovanej, ktorý návrh však súd prvej inštancie nevykonal. Poprela akékoľvek konštrukty
ohľadne údajného faktického pracovného pomeru. Pokiaľ by sa akceptovala právna premisa, ktorú
v konaní uviedla žalovaná a ktorú odobril aj súd prvej inštancie, tak by sa došlo k záveru, že žalovaná
svojím absolútne neprofesionálnym, zmätočným a chaotickým konaním zapríčinila to, že medzi ňou
a žalovanou došlo k existencii tzv. faktického pracovného pomeru, ktorého existenciu však zapríčinila

výlučne a jedine žalovaná, pričom tento faktický pracovný pomer mal trvať viac ako 2 roky, počas
ktorých jej žalovaná ako zamestnávateľ prideľovala prácu, vyplácala mzdu, akceptovala jej pracovnú
neschopnosť,čidovolenku.Následnepotakmer2rokochtrvaniatohtofaktickéhopracovnéhopomerujej
žalovaná doručila opäť absolútne zmätočnú výpoveď, o ktorej takisto tvrdila, že táto je neplatná. Pokiaľ
by bola takémuto zmätočnému konaniu zamestnávateľa poskytnutá právna ochrana zo strany súdu na

úkor zamestnanca, išlo by jednoznačne o rozpor výkonu práva s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o faktický
pracovnýpomer,tentovznikávdôsledkuvádpracovnejzmluvy,ktoréspôsobujújejneplatnosť-uvedené
však nebol daný prípad. Faktický pracovný pomer nevzniká právnym úkonom platnej pracovnej zmluvy,
ale ako dôsledok neplatnej pracovnej zmluvy - uvedené tiež nebol tento prípad. Tým, že faktický
pracovný pomer vzniká pri výkone závislej práce, výkon ktorej už nastal, aj keď na základe neplatnej

pracovnej zmluvy (uvedené nebol daný prípad), je právne korektné, že zákonodarca upravuje aj právne
následky takto vzniknutej právnej situácie. Právne následky faktického pracovného pomeru je potrebné
posúdiť rozdielne v závislosti od toho, či zamestnanec túto situáciu spôsobil sám alebo nie, čo rieši
ust. § 17 Zákonníka práce tak, že neplatnosť právneho úkonu nesmie byť zamestnancovi na ujmu, ak
si túto neplatnosť nespôsobil sám. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2021,

sp. zn. 5Cdo/205/2018, ktoré sa síce týka inej právnej problematiky, ale jeho všeobecné odôvodnenie
je v plnom rozsahu aplikovateľné aj na tento súdny spor. Mala za to, že ak súd vyhodnotil, že pracovný
pomer medzi ňou a žalovanou mal skončiť po výpovedi zo dňa 31.05.2022, tak následne je potrebné
bez ďalšieho určiť, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023 je tak isto neplatné, nedá sa
predsa platne vypovedať fakticky pracovný pomer, tak ako to tvrdil súd prvej inštancie. Uvedené však

dodala len okrajovo, pretože nesúhlasí s tým, ako rozhodol súd prvej inštancie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal jej aj náhradu trov odvolacieho konania. K
tvrdeniam žalobkyne považovala za potrebné uviesť, že v konaní bolo preukázané a nebolo to ani

medzi stranami sporu sporné, že žalobkyni bola dňa 31.05.2022 doručená výpoveď z pracovného
pomeru, vo vzťahu ku ktorej sa nedomáhala určenia jej neplatnosti príslušnou žalobou na súde. Na
základe tejto výpovede pracovný pomer žalobkyne založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2018
skončil uplynutím výpovednej doby, t. j. dňa 31.07.2022. Nesúhlasila so žalobkyňou, že jej pracovný
pomer trval od 01.07.2018 do 30.11.2023. Akékoľvek prípadné iné údaje vyplývajúce z iných písomností

(vyjadrenie inšpektorátu práce, potvrdenia žalovanej) nie sú spôsobilé privodiť zmenu existujúceho
právneho stavu, ktorý nastal ako následok zákonom formulovanej domnienky v zmysle § 77 Zákonníka
práce smerujúcej k tomu, že pracovný pomer skončil na základe danej výpovede, pretože takéto
(iné) údaje sú v konečnom dôsledku nesprávne. O tom, či pracovný pomer trvá, resp. či bol skončený
platným spôsobom môže rozhodnúť jedine súd a výlučne v konaní podľa § 77 Zákonníka práce, ktoré

možno iniciovať len v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. V prípade, že takéto rozhodnutie súdu
nie je, nemožno účinne tvrdiť, že pracovný pomer pokračoval/neskončil, a to ani keď iné skutočnosti
konštatuje napríklad iný štátny orgán (v danom prípade inšpektorát práce), prípadne takýto názor
mylne zastáva zamestnanec či zamestnávateľ. V tomto smere ani nebolo podstatné, či výpoveď z
pracovného pomeru by v prípadnom konaní o určenie jej neplatnosti (ktoré však neprebehlo) mohla

byť posúdená ako neplatná pre absenciu formálnych či obsahových náležitostí výpovede samotnej
alebo postupu, ktorý je ňou spojený. K argumentu žalobkyne, že výpoveď z pracovného pomeru zo
dňa 31.05.2022 je neplatným právnym úkonom z dôvodu, že žalovaná nevydala písomné rozhodnutie
o organizačných zmenách a taktiež vopred neprerokovala výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práces Lekárskym odborovým združením uviedla, že dôvody neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie
je možné namietať dodatočne, mimo konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
V tomto smere sa plne stotožnila s právnym posúdením súdu prvej inštancie v bode 28 odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia. Rovnako aj úvahy žalobkyne, že nemusela, ani nemohla uskutočniť platné
odvolanie predmetnej výpovede, pretože išlo o neplatnú výpoveď, ktorá sa nedá platne odvolať a napriek
uvedenému podľa žalobkyne došlo k odvolaniu výpovede, a to dňa 30.06.2022, sú založené na
nesprávnom východisku, že pre záver o neplatnosti výpovede nie je potrebné príslušné rozhodnutie
súdu, ale postačí, ak k takémuto záveru dospela (napríklad) strana sporu - v danom prípade žalobkyňa.

Nepostačuje, ak tento záver konštatuje zamestnanec, inšpektorát práce, či akýkoľvek iný subjekt.
Navyše z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by k odvolaniu výpovede došlo dňa 30.06.2022.
K tomu doplnila, že žalobkyni doručovala odvolanie výpovede dňa 13.09.2022 v reakcii na kontrolu
inšpektorátu práce, ktorá u nej prebiehala od 06.09.2022, avšak žalobkyňa k takémuto odvolaniu
výpovede súhlas neudelila. Navyše takéto odvolanie výpovede aj v prípade udelenia jej súhlasu by
nespôsobovalo žiadne právne účinky, pretože pracovný pomer skončil už skôr dňa 31.07.2022. Dokonca

odvolanie výpovede pri osobnom stretnutí štatutárny zástupca žalovanej doslovne poprel, na tomto
stretnutítrvalnaskončenípracovnéhopomeruanienajehoďalšomtrvaní.Tvrdeniažalobkyneoústnom
odvolaní výpovede dňa 30.06.2022 považovala za účelovú zmenu jej vlastných skutkových tvrdení,
keďže tieto sa objavili prvýkrát až v reakcii na jej procesnú obranu v súvislosti s jej tvrdením o skončení
pracovného pomeru na základe výpovede zo dňa 31.05.2022. Dovtedy žalobkyňa súdu predkladala

úplne odlišné skutkové tvrdenia (viď replika na č.l. 6). Rovnako aj tvrdila, že aj pracovnú náplň žalobkyne
zo dňa 17.10.2022 pripravila len v rámci realizácie konkrétnych opatrení uložených jej inšpektorátom
práce na základe kontroly vykonanej v septembri 2022 v lehote na to určenej. Naviac pracovná náplň
nie je ani podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného. Od uplatnenia výpovede zo dňa 31.05.2022
so žalobkyňou komunikovala záujem skončiť pracovný pomer (či už dohodou alebo jednostranným

úkonom), nemala záujem rovnako ani na trvaní pracovného pomeru, ani jeho založení po skončení
na základe výpovede zo dňa 31.05.2022, čo napokon ani nebolo tvrdené. Na základe faktického
prideľovania práce nie je možné dospieť k záveru, že medzi stranami sporu existoval (naďalej) pracovný
pomer, ale v súlade s judikatúrou vznikol len dielčí, právom neaprobovaný fakticky vzťah, ktorý možno
z tohto dôvodu ukončiť iba bezformálne. Nerozporovala, že rozsah nárokov v prípade tzv. faktického

pracovného pomeru závisí od toho, či zamestnanec túto situáciu spôsobil sám alebo nie. Ako už aj v
priebehu konania uviedla, platí, že ak sa zamestnávateľ bezdôvodne obohatí na úkor zamestnanca (pri
výkone práce zamestnanca pri faktickom pomere), musí podľa § 222 Zákonníka práce obohatenie vydať
v rozsahu, v akom by musel plniť za skutočne vykonanú prácu, ak by bola uzavretá platná pracovná
zmluva. Inak (ak faktický pracovný pomer spôsobila fyzická osoba v pozícii zamestnanca) má táto

osoba nárok len na finančné plnenie zodpovedajúce výške mzdy a na náhradu škody, ktorá jej prípadne
vznikla pri vykonávaní práce, pri plnení pracovných úloh alebo súvislosti s ním v rovnakej podobe ako
zamestnanec v pracovnom pomere. Žiadne ďalšie právne nároky jej voči zamestnávateľovi nevznikajú.
V danom konkrétnom prípade jej však riadne poskytla všetky zodpovedajúce finančné nároky v
súvislosti s výkonom jej pracovných činností do 30.11.2023. Napokon zaplatenie takýchto (prípadných)

finančných nárokov za výkon práce do 30.11.2023 nebolo ani predmetom konania. Nestotožnila sa
s námietkou žalobkyne, že (ňou popieranú) existenciu tzv. faktického pracovného pomeru zapríčinila
výlučne a jedine žalovaná svojím absolútne neprofesionálnym, zmätočným a chaotickým konaním.
Tu zdôraznila, že do rozhodnutia, či žalobkyňa využije svoje právo podať žalobu na súde, nemohla
aktívne zasiahnuť. Ak žalobkyňa vychádzala pri svojom rozhodnutí zo subjektívneho presvedčenia, že

postačujúce je pre ďalšie trvanie/neskončenie pracovného pomeru konštatovanie inšpektorátu práce,
jej vlastné presvedčenie o neplatnosti výpovede, prípadne (len ňou konštatovaná) zhoda na neplatnosti
výpovede,nemenítoničnazávere,žepracovnýpomernazákladevýpovededanejzamestnávateľomzo
dňa 31.05.2022 skončil z dôvodu existencie právnej domnienky o platnom skončení pracovného pomeru
uplynutím prekluzívnej doby na podanie príslušnej žaloby podľa § 77 Zákonníka práce. Jednoznačne

jej úmyslom nebolo žalobkyňu nijakým spôsobom poškodiť, uplatnila voči nej len postupy v súvislosti
s potrebnou organizačnou zmenou a skončením pracovného pomeru, ktoré mala ona sama možnosť
v prípade, že bola presvedčená o ich nedostatkoch, právne dovoleným spôsobom spochybniť, k čomu
však nepristúpila. Nekonanie žalobkyne nie je možné posúdiť ako zjavné zneužitie práva žalovanou.
Záveromsanestotožnilaani stvrdenímžalobkyne,že napriekzáveruojejfaktickompracovnompomere

mal súd vyhovieť žalobe a určiť, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023 je neplatné, keďže
sa nedá platne vypovedať fakticky pracovný pomer dôvodiac tým, že nie je možné žalovať neplatné
skončenie pracovného pomeru tam, kde pracovný pomer medzi stranami sporu vôbec nie je a ad
absurdum by prijatím konštrukcie predloženej žalobkyňou bolo možné úspešne podať žalobu podľa §77 Zákonníka práce v akomkoľvek právnom vzťahu (inom ako pracovnom pomere) a vždy s kladným
výsledkom.

4. Žalobkyňa v písomnej replike uviedla, že zotrváva v celom rozsahu na obsahu svojho odvolania
presvedčená o tom, že konanie žalovanej počas trvania pracovného pomeru je v rozpore s jej
absurdnými vyjadreniami o faktickom pracovnom pomere v priebehu súdneho konania. Opätovne
zopakovala, že pracovný pomer trval/existoval, po prvej výpovedi neskončil, na čom sa so
zamestnávateľom (žalovanou) vzájomne dohodli. V prípade, že by skončil, čo nebol tento prípad, by

vznikol nový pracovný pomer na základe vzájomnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom.
Ak Zákonník práce ustanovuje formu ako písomnú, nepoužitie písomnej formy je porušením Zákonníka
práce, ale nemá za následok neplatnosť právneho úkonu. Z uvedeného teda vyplýva, že platná je
aj písomná aj ústna zmluva a že zmluva je uzatvorená stranami, keď sa dohodli na jej obsahu,
nie podpísaním. Písomné vyhotovenie je len teda formalizácia ústnej dohody. K tomu uviedla, že so
žalovanou sa dohodli na podmienkach, súhlas bol daný aj výslovný, a teda zmluva bola uzatvorená

a strany mali záväzky. Zodpovednosť je na strane zamestnávateľa. Ďalej k tomu dodala, že pracovná
zmluva je uzavretá v okamihu, keď sa účastníci dohodli na obsahu podstatných náležitostí, čo sa
uskutočnilo a navyše nevznikli pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. K uvedenej problematike
poukázala aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. februára 2025, sp. zn. 5CdoPr/1/2024. Pri
osobnom stretnutí dňa 30.06.2022 štatutárny zástupca žalovanej nepoprel odvolanie výpovede, uznal,

že výpoveď je neplatná. Opätovne pripomenula, že žalovaná prvú výpoveď odvolala, a to aj písomne. Na
listine sa nachádza podpis riaditeľa žalovaného a ona následne písomne oznámila, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. Čo sa týka pracovnej náplne zo dňa 17.10.2022, táto je súčasťou pracovnej zmluvy
(viď. bod 8). Uvedeným sa podrobnejšie charakterizuje druh práce a táto listina ani nevyžaduje podpis
štatutárneho zástupcu. Potrebný podpis sa nachádza na tejto listine aj s pečiatkou. Na záver uviedla,

že na vyčíslenie náhrady mzdy od 01.12.2023 navrhuje ustanoviť znalca.

5.Žalovanávpodanejduplikeuviedla,žetvrdeniažalobkynevovyjadrenísú opakovanímargumentácie,
ktorú predložila tak v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ako aj v podanom odvolaní.
K tvrdeniu žalobkyne, že odvolala výpoveď ústne, a to na stretnutí so štatutárnym zástupcom

žalovanej, zopakovala, že na uvedenom stretnutí k žiadnemu odvolaniu výpovede nedošlo. Žalobkyňa
spočiatku sama uviedla úplne iné skutkové okolnosti, a síce, že za celé obdobie, ktoré ohraničila až do
septembra 2022 (príchod inšpektorátu práce) žalobkyňu žalovaná ignorovala, neprišlo ani k odvolaniu
výpovede, nikto nič neriešil a nedoručoval. Žiadna zmienka o údajnom odvolaní výpovede na stretnutí
dňa 30.06.2022 sa v žalobe ani replike žalobkyne neobjavuje, hoci by šlo bezpochyby o významnú

okolnosť, ktorú by žalobkyňa nielenže zmienila, ale minimálne by spontánne neuvádzala opačné
tvrdenia. Zároveň žalobkyňa už v žalobe uviedla, že dňa 29.06.2022 sa obrátila so sťažnosťou na
Trenčiansky samosprávny kraj a dňa 12.07.2022 sa uskutočnilo prerokovanie výpovede so zástupcami
zamestnávateľa žalovanej a odborovej organizácie, pričom podľa žalobkyne nesúhlas odborovej
organizácie nemal na vopred premyslené a plánované konanie žalovanej žiaden vplyv a malo ísť v

prípadežalovanejlenosplneniesijejzákonnejpovinnostiazlegalizovaniejejvýpovede.Dňa27.07.2022
preto podala na Národný inšpektorát práce podnet na prešetrenie. Tento opis skutkových okolností
žalobkyňou nijako nekorešponduje s údajným odvolaním výpovede žalovanou, ktoré malo nastať ešte
predtým na osobnom stretnutí žalobkyne so štatutárnym zástupcom žalovanej v júni 2022. Zmenu týchto
skutkových tvrdení považovala preto za účelovú. Výpoveď zo dňa 31.05.2022 odvolala len jedenkrát, a

to až dňa 13.09.2022 po odporučení inšpektorátu práce (túto skutočnosť potvrdila napokon aj žalobkyňa
v žalobe). S odvolaním výpovede žalobkyňa súhlas neudelila, príslušný dokument odmietla prevziať, čo
vyplynulozobsahulistiny.Žalobkyňatiežtvrdila,žeakbyajpracovnýpomerskončil,vznikolbynový,keď
v tejto súvislosti nebola potrebná písomná forma pracovnej zmluvy. Žalobkyňa k uvedenej argumentácia
neuviedla, kedy takýto nový pracovný pomer mal vzniknúť, teda kedy sporové strany prejavili konkrétnu

skutočnú vôľu uzavrieť po skončení pôvodného nový pracovný pomer. V tejto súvislosti len poukazovala
na dokument označený ako pracovná náplň zo dňa 17.10.2022. Tento dokument však pripravila len
v rámci realizácie konkrétnych opatrení, ktoré mu boli uložené inšpektorátom práce na základe ním
vykonanej kontroly v septembri 2022. Vyhotovením tejto písomnosti v žiadnom prípade nemala v úmysle
uzavrieť takýmto spôsobom so žalobkyňou nový pracovný pomer, ale sledovala len splnenie uloženej

povinnosti.6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore (žalobkyňa), v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, vykonal
preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
(a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie

pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, teda neboli splnené zákonné predpoklady preto,
aby nariadenie pojednávania bolo z hľadiska zákona potrebné.

8. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie z hľadiska jeho správnosti vo
svetle vecných odvolacích námietok, teda možného naplnenia produkovaných odvolacích dôvodov
uvedených vust.§365ods.1písm.d/,e/,f/ah/CSP(konaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledok

nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie).

9. Odvolací súd, vychádzajúc z obsahu odvolania, podrobil konanie predchádzajúce napadnutému
rozhodnutiu odvolaciemu prieskumu z hľadiska namietanej existencie tzv. inej vady spôsobilej mať

za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

10. V prípade odvolacej námietky uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, ide o odvolací dôvod
dopadajúci na akékoľvek procesné pochybenia súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie
dôvody (príkladmo tiež nedostatok dôvodov rozhodnutia).

11. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu
konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania (viď R 111/1998).
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv.

inú vadu konania, sa zaoberalo aj Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna
veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred

súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto
vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva

na spravodlivý proces.

12. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na zásadné
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej,
vytvoriac rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, v plnom

rozsahu spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2
CSP. Skutočnosť, že odvolateľka sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací
súd do pozornosti odvolateľke dáva, že Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku
nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za
významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra
1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). V danej veci sa súd prvej inštancie so zásadnými právnymia skutkovo relevantnými otázkami vecne správne vysporiadal. Jeho závery sú koherentné, rozhodnutie
je konzistentné a použité argumenty podporujú príslušný záver o neodôvodnenosti žaloby.

13. Z hľadiska námietky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie tak nebolo možné prijať
záver o naplnení uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.

14. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky smerujú proti
tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založil

svoje rozhodnutie, čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie uvedených v
ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

15. Nesprávny skutkový záver (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP) je
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov
podľa kritérií daných ust. § 191 CSP, vychádzajúc z ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí
zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v

konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Nesprávne právne posúdenie veci (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP)
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku

toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

17. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne
nevyhodnotil odvolací súd ako dôvodné. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd
prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, vykonal predložené

dôkazy v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie, tieto vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v
ust. § 191 CSP a zo správne zistených skutočností, vyvodil tiež správne právne závery, na ktorých
založil svoje rozhodnutie. Výsledkom vykonaného dokazovania je zodpovedajúci skutkový a právny
záver súdu prvej inštancie o skončení pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa
28.06.2018uplynutím2-mesačnejvýpovednejdobyplynúcejpoprvejvýpovedi,atodňa31.07.2022,keď

neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným
rozhodnutím súdu (žalobkyňa sa jej neplatnosti nedomáhala podaním žaloby) a nedošlo ani k platnému
odvolaniu tejto výpovede v priebehu výpovednej doby. Identicky za správny považuje odvolací súd názor
súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že po skončení pracovného pomeru na základe (prvej) výpovede
zo dňa 31.05.2022 medzi stranami sporu existoval právny vzťah bez platne uzatvorenej pracovnej

zmluvy označený ako faktický pracovný pomer a keďže nemožno uvedený vzťah skončiť spôsobmi
podľa § 59 Zákonníka práce, aké prislúchajú zamestnancovi pri platnom pracovnom pomere, nebolo
možné sa domáhať neplatnosti v poradí druhej výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023.
Súd prvej inštancie správne vzal do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, preukázané skutkové
okolnosti a ich vplyv na žalobný nárok žalobkyne, vychádzajúc z nich žalobu na ťarchu žalobkyne

zamietol a žalovanej vzhľadom na pomer úspechu vo veci priznal aj náhradu trov konania.

18. Súčasne sa odvolací súd s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, konštatuje správnosť
jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval
všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou zákonných ustanovení jednotlivých právnych

predpisov.

19. Nad rámec toho, že s ťažiskovými vecnými námietkami, ktoré bolo možné z podaní produkovaných
odvolateľkouužvpriebehukonaniapredsúdomprvejinštancieopoznaťa ktorésúvprincípeťažiskovovidentickom duchu produkované aj v odvolacom konaní, sa dostatočne a správne vysporiadal vo svojom
rozhodnutí už súd prvej inštancie.

20. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa podanou žalobou domáha neplatnosti druhej výpovede
z pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023 a náhrady mzdy za obdobie, počas ktorého nemohla z dôvodu
neplatne skončeného pracovného pomeru vykonávať pre žalovanú zárobkovú činnosť primárne
namietajúc, že dôvod nadbytočnosti, ktorý použila vo vzťahu k žalobkyni, u nej reálne neexistoval.

21. V prejednávanej veci je nesporné, že medzi stranami sporu bol založený pracovnoprávny vzťah
písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2018, s dňom nástupu 01.07.2018, na dobu určitú do
30.06.2019, zo zaradením žalobkyne na pracovnú pozíciu psychológa. Výkon práce uskutočňovala v
Nemocnici s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach. Na základe zmeny pracovnej zmluvy zo
dňa 24.01.2021 sa pracovný pomer pretransformoval na dobu neurčitú. Rovnako nebolo sporné,
že žalovaná ako zamestnávateľ dala dňa 31.05.2022 žalobkyni prvú výpoveď podľa § 63 ods. 1

písmeno b/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť s tým, že na základe písomného rozhodnutia zo dňa
29.04.2022oorganizačnejzmenesarušípracovnápozíciažalobkyneakopsychológananeurologickom
a detskom oddelení s cieľom zabezpečiť vyššiu efektívnosť práce a že pre ňu nemá inú vhodnú prácu,
zodpovedajúcu jej kvalifikácii a vzdelaniu. Ďalej uviedla, že výpovedná doba je 2-mesiace
a skončí 31.07.2022. Z obsahu písomnosti vyplynulo, že žalobkyňa s výpoveďou nesúhlasila a ako

zamestnanec si písomnú výpoveď odmietla prevziať. Listom zo dňa 02.06.2022 písomne oznámila
žalovanej, že výpoveď zo dňa 31.05.2022 považuje za neplatnú. V priebehu konania nebolo sporné, že
žalovaná dňa 13.09.2022 odvolala výpoveď podľa § 61 ods. 4 Zákonníka práce z pracovného pomeru zo
dňa 31.05.2022. Odvolanie výpovede podpisom potvrdili svedkovia, podpis žalobkyne, či s odvolaním
výpovede súhlasí alebo nie, absentuje. Dňa 17.10.2022 bola vyhotovená pracovná náplň žalobkyne

v súvislosti s jej pracovnou pozíciou psychológa s tam bližšie popísaným popisom jej pracovnej
činnosti. Z dôvodu zvýšenia efektivity organizácie práce a optimalizácie nákladov - zníženia počtu
zamestnancov vykonávajúcich prácu na pracovnej pozícií psychológ, prijala žalovaná dňa 07.11.2022
písomné rozhodnutie o uvedenej organizačnej zmene. Dňa 03.08.2023 bola daná výpoveď (druhá v
poradí)prežalobkyňuzdôvoduuvedenéhovust.§63ods.1písm.b/Zákonníkapráceprenadbytočnosť

pracovnej pozície psychológa a z dôvodu, že žalovaná pre ňu nemá inú vhodnú prácu.

22. Žalobkyňa súdu prvej inštancie vytýkala, že sa nezaoberal dôvodmi neplatnosti v poradí prvej
výpovede. V uvedenej súvislosti odvolací súd považuje za rozhodné pre vyvrátenie obrany žalobkyne
odkaz na ust. § 77 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnanci a zamestnávatelia, ktorí sú

poškodení porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, môžu svoje práva uplatniť
na súde. Uvedené rovnako vyplýva zo znenia § 14 Zákonníka práce. Žaloba v zmysle uvedeného
ustanovenia je výlučný spôsob, ktorým môže zamestnanec i zamestnávateľ dosiahnuť neplatnosť
právneho úkonu o skončení pracovného pomeru. Otázku platnosti skončenia pracovného pomeru
nemôže preskúmavať iný orgán ako súd a ani súd nie je oprávnený ju riešiť ako otázku predbežnú

bez toho, aby bola podaná žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak takáto
žaloba nie je podaná, končí sa pracovný pomer podľa právneho úkonu, ktorý nebol napadnutý, a to aj
v prípade, ak by takýto právny úkon bol inak neplatný. V tomto smere nie je podstatné, či zamestnanec
trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, resp. či zamestnávateľ trvá alebo
netrvá na tom, aby zamestnanec naďalej vykonával prácu. Táto žaloba sleduje posúdenie existencie

právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu o skončení pracovného pomeru), nie určenie, či právny
vzťah alebo právo tu je, alebo nie je; právny záujem na tomto určení vyplýva priamo zo zákona.

23. Žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce možno uplatniť
len v taxatívnych prípadoch v ňom uvedených, t.j. ak ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť

niektorým zo spôsobov vypočítaných v ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce (ide o skončenie pracovného
pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou).

24. Z doslovného znenia ust. § 77 Zákonníka práce je zrejmé, že okamih skončenia pracovného
pomeru na seba viaže začiatok dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorou sa zamestnanec, ako i

zamestnávateľ môže obrátiť na súd, aby rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Lehota
podľa ust. § 77 Zákonníka práce je lehotou prekluzívnou, súčasne i lehotou hmotnoprávnou (§ 36
ods. 1 Zákonníka práce) to znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru, musí svoj nárok uplatniť žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v poslednýdeň tejto lehoty. Ak nárok neuplatní včas, t. j. aspoň v posledný deň lehoty, nárok zaniká a rozviazanie
pracovného pomeru je účinné. Kým účastník, ktorému bola daná výpoveď, alebo s ktorým bol pracovný
pomer rozviazaný okamžitým zrušením, zostane nečinný a v lehote podľa § 77 Zákonníka práce

neuplatní neplatnosť rozviazania pracovného pomeru na súde, skončí sa pracovný pomer okamžite
alebo uplynutím výpovednej lehoty aj v prípade, keď k jeho rozviazaniu skutočne došlo neplatným
právnym úkonom. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už otázkou platnosti skončenia pracovného
pomeru nemôže zaoberať, a to ani ako predbežnou otázkou. Platí to aj v konaní o určenie, že pracovný
pomer trvá (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/ 475/1996).

25. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa nevyužila svoje právo domáhať sa určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru prvou výpoveďou v zákonnom stanovenej prekluzívnej
hmotnoprávnej lehote postupom podľa § 77 Zákonníka práce. Doručenie prvej výpovede z pracovného
pomeru, datované dňom 31.05.2022, žalobkyňa nijako nespochybnila, a to ani v podanej žalobe.
Od nasledujúceho dňa, a to 01.06.2022 začala plynúť výpovedná lehota, ktorá bola v zmysle § 62

ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce dvojmesačná, keďže pracovný pomer žalobkyne u žalovanej v čase
doručenia výpovede trval menej ako päť rokov. Na základe tejto výpovede pracovný pomer žalobkyne
založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.06.2018 skončil uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2022.
V tejto situácii nie je rozhodujúce, že žalobkyňa od začiatku s výpoveďou nesúhlasila, čo žalovanej
aj písomne oznámila, a okrem nesúhlasného stanoviska sa svoje práva rozhodla brániť podnetmi

na štátne orgány s cieľom upozorniť na/prešetriť procesné pochybenia (napr. ohľadne prerokovania
výpovede s odborovou organizáciou) zamestnávateľa pri podaní výpovede, vrátane komunikácie so
štátnymi orgánmi (formou podnetu na inšpektorát práce, sťažnosti na Trenčiansky samosprávny kraj
a otvoreného listu na Ministerstvo zdravotníctva SR). V tomto prípade odvolací súd súhlasí s vyjadrením
žalovanej k podanému odvolaniu, že akékoľvek prípadné iné údaje vyplývajúce z vyššie spomínaných

písomností nie sú spôsobilé privodiť zmenu už nastolenému právnemu stavu, ktorý nastal ako následok
zákonom formulovanej domnienky v zmysle § 77 Zákonníka práce. Odvolací súd pripomína, že o tom, či
pracovný pomer trvá, resp. či bol skončený platným spôsobom môže rozhodnúť výlučne súd. Ak takéto
rozhodnutie neexistuje, čo je v danom spore jednoznačné, nemožno účinne tvrdiť, že pracovný pomer
pokračoval/neskončil, a to bez ohľadu na to, čo uvádzajú niektoré inštitúcie alebo samotný zamestnanec

či zamestnávateľ. V tejto súvislosti nie je ani podstatné, či by výpoveď z pracovného pomeru mohla
byť v prípadnom konaní o určenie jej neplatnosti (ktoré však neprebehlo) posúdená ako neplatná pre
absenciu formálnych či obsahových náležitostí výpovede samotnej, či chýb v postupe zamestnávateľa.

26. K odvolacej námietke žalobkyne, podľa ktorej považovala prvú výpoveď z pracovného pomeru za

neplatnú, pričom s týmto názorom mala súhlasiť aj samotná žalovaná a strany sa následne dohodli na
pokračovaní pracovného pomeru, a preto nevidela dôvod vyvolávať súdny spor, odvolací súd uvádza,
že takáto argumentácia nie je dôvodná. Odvolací súd dáva do pozornosti žalobkyni starú zásadu,
ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len
bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu

a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou. Predovšetkým je totiž vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o
ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a
podobne, k naplneniu čoho došlo tiež v podmienkach tejto veci na ťarchu samotnej odvolateľky
(žalobkyne), keď táto svojím správaním vykazujúcim známky právnej neznalosti alebo nesprávneho

predpokladu, že údajná vzájomná dohoda so zamestnávateľom postačuje, nepodala žalobu v zákonnej
lehote. Tieto okolnosti nemajú právny význam, pretože samotná skutočnosť, že žalobkyňa považovala
výpoveď za neplatnú alebo že naďalej vykonávala prácu, nenahrádza zákonnom vyžadovaný procesný
úkon, ktorý právny poriadok na ochranu takéhoto práva vyžaduje, a preto ani nemôže obstáť.

27. Pokiaľ žalovaná dala žalobkyni v poradí druhú výpoveď zo dňa 03.08.2023, prehliadla, že došlo
k platnému skončeniu pracovného pomeru už v poradí prvou výpoveďou. Pokiaľ žalobkyni naďalej
prideľovala prácu a vyplácala mzdu, uvedené samo o sebe nemôže nahrádzať právne relevantný úkon
smerujúci k založeniu nového pracovného pomeru. Žalovaná teda svojím postupom len demonštrovala
vlastnú neznalosť právnych následkov výpovede a nesprávne právne posúdenie situácie.

28. V danom prípade bolo preukázané, že po skončení pracovného pomeru zmluvou zo dňa 28.06.2018
na základe prvej výpovede zo dňa 31.05.2022, nedošlo medzi účastníkmi k uzatvoreniu ďalšej pracovnej
zmluvy. Žalovaná konajúc v presvedčení, že pracovný pomer stále trvá, realizovala úkony s jehozámerom ho ukončiť, čo vyústilo až do podania druhej výpovede z pracovného pomeru zo dňa
03.08.2023, neplatnosti ktorej sa žalobkyňa v tomto spore domáha.
29. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že samotné pokračovanie vo výkone

pracovnej činnosti zo strany žalobkyne po dátume skončenia pracovného pomeru, t.j. do 30.11.2023,
je len znakom existujúceho právneho vzťahu, ktorý je označovaný práve za faktický pracovný pomer.

30. Faktický pracovný pomer je právny vzťah založený na základe neplatného právneho úkonu. Podľa
svojej právnej povahy nie je pracovným pomerom v zmysle Zákonníka práce, nevzniká právnym

úkonom pracovnej zmluvy, preto ho nemožno nazvať pracovným pomerom. Vzniká pri výkone závislej
práce. O situáciu neplatnej pracovnej zmluvy, a tým aj o faktický pracovný pomer ide aj vtedy, keď
písomná pracovná zmluva celkom chýba, ale aj v prípade, keď písomne uzatvorená pracovná zmluva
je v rozpore so zákonom alebo sa prieči dobrým mravom. Právne dôsledky z neplatných právnych
úkonov, vrátane neplatnej pracovnej zmluvy, výrazným spôsobom modifikuje ust. § 17 Zákonníka práce,
podľa ktorého nesmú byť právne následky neplatnosti právneho úkonu na ujmu zamestnanca, ak si

túto neplatnosť nespôsobil sám, ako aj ust. § 222 Zákonníka práce o bezdôvodnom obohatení a
prípadne ust. Zákonníka práce o náhrade škody, ak pri výkone práce vo faktickom pracovnom pomere
vznikla niektorému z účastníkov pracovného pomeru škoda. Súdna prax opakovane zdôrazňuje, že
ukončenie faktického pracovného pomeru „neprebieha spôsobmi upravenými pre pracovný pomer
vzniknutý platnou pracovnou zmluvou“, pretože tieto predpokladajú existenciu právne relevantného

pracovnoprávneho vzťahu, ktorý v danom prípade nevznikol. Takýto pracovný vzťah by mala ktorákoľvek
zo zmluvných strán okamžite ukončiť neprideľovaním práce.

31. Z uvedených dôvodov nebolo možné ani úspešne uplatniť žalobu o určenie neplatnosti (druhej)
výpovede z pracovného pomeru zo dňa 03.08.2023, keďže výpoveď ako právny úkon bola z hľadiska

právneho poriadku irelevantná, keďže smerovala k ukončeniu vzťahu, ktorý nebol pracovným pomerom
v zmysle Zákonníka práce. Domáhať sa jej neplatnosti preto bolo právne vylúčené. Vzhľadom k tomuto
záveru neobstojí námietka žalobkyne, že súd mal vyhodnotiť skončenie pracovného pomeru zo dňa
03.08.2023 za neplatné, keďže sa nedá platne vypovedať faktický pracovný pomer. Ad absurdum by
prijatím konštrukcie predloženej žalobkyňou bolo možné úspešne podať žalobu podľa § 77 Zákonníka

práce v akomkoľvek právnom vzťahu (inom ako pracovnom pomere) a vždy s kladným výsledkom.

32. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne, že ňou popieranú existenciu
tzv. faktického pracovného pomeru zapríčinila výlučne žalovaná svojím neprofesionálnym a chaotickým
konaním, a preto nemôže profitovať za situácie, že nebude zaviazaná na náhradu mzdy, pričom jej

konanie zároveň vykazuje konanie v rozpore s dobrými mravmi. S týmito námietkami, ktoré (čiastočne)
produkovala už pred súdom prvej inštancie, sa súd prvej inštancie vysporiadal v ods. 40 odôvodnenia
svojho rozhodnutia, pričom odvolací súd sa s prijatými závermi stotožňuje. Možno len zdôrazniť, že
tvrdenia žalobkyne o úmyselnom konaní žalovanej v rozpore s dobrými mravmi sú interpretáciou
jednotlivých udalostí súvisiacich s prešetrením postupu zamestnávateľa príslušným inšpektorátom

práce, avšak nekonala so zámerom žalobkyňu poškodiť alebo jej privodiť ujmu. Skutočnosť, že si voči
nej uplatnila len postupy v súvislosti s organizačnou zmenou, je plne v rámci dispozičného oprávnenia
žalovanej rozhodnúť o optimalizácii personálnej štruktúry, vrátane redukcie počtu pracovných miest.

33. Žalobkyňa v odvolaní v súlade s § 365 ods. 1 písm. e/ CSP tiež namieta nevykonanie navrhnutých

dôkazov, a to vyžiadanie si administratívneho spisu od žalovanej za účelom zistenia skutkového
stavu bez dôvodných pochybností. Žalobkyňa neuviedla, aké konkrétne skutočnosti mali byť uvedeným
dôkazom preukázané, ani akým spôsobom by mal tento dôkaz prispieť k objasneniu rozhodujúcich
okolností veci. Potrebnosť a relevancia vykonania tohto dôkazu neboli zo strany žalobkyne riadne
odôvodnené. Odvolací súd posúdil uvedenú odvolaciu námietku žalobkyne ako nedôvodnú.

34. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval
pri posúdení rozhodujúcich otázok správne, za súčasného zistenia o správnosti rozhodnutia tiež v časti o
trovách konania, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti,

ktoré by boli spôsobilé k odlišnému, na jej prospech vydanému rozhodnutiu, či s ktorými by sa nebol
zaoberal a dostatočne tiež vysporiadal už súd prvej inštancie.35. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovanej vzhľadom k jej plnému úspechu v odvolacom konaní, priznal plný nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni ako odvolateľke.

36. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).