Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/109/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321200599
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1321200599.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátuJUDr.EvyMészárosovejaJUDr.OndrejaKrajča,vprávnejvecižalobcu:Račianska-Reality,a.s.,
IČO: 51 284 219, Bratislava, Račianska č. 1523/71, zastúpený: JUDr. Miloš Barbuš, advokát, Bratislava,
Štúrova č. 13, proti žalovanému: T. S. N. Á. C. P. , N. F. XX.XX.XXXX, A., W. Č.. XXXXX/XX, zastúpený:
Mgr. Andrej Maar, advokát, Bratislava, Dunajská č. 18, o vypratanie nehnuteľností a odstránenie stavby,

na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15. marca 2024, č.k.
B3-12 C 15/2021-92, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15. marca 2024, č.k. B3-12 C
15/2021-92, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 15.3.2024, č.k. B3-12 C 15/2021-92, I. uložil žalovanému

povinnosť odstrániť stavbu - garáž súpisné č. XXXXX, postavenú na parcele č. XXXXX/
XX, nachádzajúcu sa v katastrálnom území N. V., obec BA-m.č. N. V., okres Bratislava III a vypratať
pozemok parcela č. XXXXX/XX - zastavaná plocha o výmere 18 m2, nachádzajúci sa v katastrálnom
území N. V., obec BA-m.č. N. V., okres Bratislava III, vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny
odbor, na liste vlastníctva č. XXXX vo vlastníctve žalobcu v 1/1, všetko v lehote do
troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu od žalovaného. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 29.1.2021, ktorou sa žalobca voči
žalovanému, ktorého pripustil do konania uznesením zo dňa 3.2.2023 namiesto pôvodných žalovaných
Y. N. a D. N. (ďalej len „pôvodní žalovaní“) domáhal, aby mu bola uložená povinnosť odstrániť vyššie
uvedenú stavbu a vypratať uvedený pozemok. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom
pozemku parcela registra „C“ č. XXXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 18 m2, ktorý je
evidovaný Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pre okres Bratislava III, obec BA - m.č. N.
V., katastrálne územie Bratislava - N. V., na liste vlastníctva č. XXXX. Predmetný pozemok sa nachádza

na B. ulici v Bratislave. Pôvodní žalovaní ako manželia mali v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov
v podiele 1/1 stavbu - garáž súpisné č. XXXXX, postavenú na parcele č. XXXXX/XX, ktorá je v jeho
vlastníctve, v katastrálnom území N. V.. Stavbu užívali pôvodní žalovaní, resp. ich právny predchodca
na základe rozhodnutia bývalého ONV - odbor výstavby s tým, že sa jedná o dočasnú stavbu, ktorú
nadobudli od V. T. v roku 2005, ktorá garáž nadobudla od Ing. Q. F., ktorý bol úplne pôvodný vlastník
predmetnej garáže. V rozhodnutí o prípustnosti stavby z roku 1969, ako aj v rozhodnutí o predĺžení

užívania stavby, bol Ing. Q. F. uvedený pod poradovým č. XX. Predmetná garáž bola povolená ako
stavba dočasná a bola zriadená na časti pozemku VÚZ, pričom táto garáž, vrátane ostatných garáži,
bola užívania schopná do 31.12.1992. Po tomto termíne boli stavebníci povinní odstrániť garáže navlastné náklady bez nároku na náhradu. Mal za to, že garáže sú neužívania schopné, pričom súčasný
vlastník nemá žiadny právny vzťah k pozemku pod stavbou. Garáž bola zriadená so súhlasom vlastníka
pozemku, preto podľa neho neprichádzal do úvahy režim § 135c Občianskeho zákonníka. Keďže garáž

bola zriadená ako dočasná, tak aj právny titul na užívanie pozemku bol zriadený ako záväzkový vzťah
a nikdy sa nejednalo o vecné právo. Zánikom záväzkového vzťahu - nájomnej zmluvy, vlastník garáže
stratil oprávnenie mať predmetnú stavbu postavenú na jeho pozemku, preto podal žalobu ako vlastnícku
žalobu, ktorou sa domáhal odstráneniu stavby z jeho pozemku. Medzi ním a pôvodnými žalovanými bola
uzatvorená nájomná zmluva na pozemok nachádzajúci sa pod stavbou garáže. V zmysle čl. III. ods.

3.1. nájomnej zmluvy, táto bola uzatvorená od 1.1.2019 do 31.12.2020 a podľa čl. III. ods. 3.2. písm.
a/ tejto zmluvy ich nájomný vzťah zanikol uplynutím doby nájmu s tým, že podľa čl. IV.
ods. 4.4. nájomnej zmluvy boli pôvodní žalovaní v lehote do 15 dní od skončenia doby nájmu, predmet
nájmu vypratať a odovzdať mu ho, čo neurobili a jeho pozemok naďalej užívali. Na pozemku, na ktorom
je garáž umiestnená, má investičný zámer s už vyhotovenou projektovou dokumentáciou. Ďalej uviedol,
že vlastníkom predmetného pozemku bol v rozhodnom čase Československý štát, ktorý

spravoval VÚZ a v tejto súvislosti poukázal na vyhlášky č. 104/1996 a č. 156/1975 Zb. K popretiu pravosti
listínzostranyžalovanéhouviedol,žežalovanýnepredložilžiadnedôkazy,ktorýmibyspochybnilpravosť
alebo pravdivosť týchto listinných dôkazov. Zdôraznil, že medzi pôvodným vlastníkom pozemku a
vlastníkom garáže bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a
§ 398 Občianskeho zákonníka, pričom aj právny predchodca žalovaného si bol vedomý, že staval garáž

na cudzom pozemku, ktorej užívanie bolo dočasné. Bolo irelevantné, či pri pokuse o odstránenie garáže
dôjde k jej poškodeniu, keďže jedna garáž už bola odstránená a nedošlo ani k poškodeniu susedných
garáží.

2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými

dôkazmi, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca je vlastníkom pozemku (bližšie
špecifikovaného v odseku 1. odôvodnenia rozsudku; ďalej len „pozemok žalobcu“), na ktorom stojí garáž
vo vlastníctve žalovaného (ďalej len „garáž žalovaného“). Z výpisu z pozemkovej knihy vyplývalo, že
pozemok žalobcu bol pôvodne vo vlastníctve Československého štátu a od 1.10.1954 bol správcom
tohto pozemku Výskumný ústav zváračský (ďalej len „VÚZ“), ktorý je v súčasnosti jediným akcionárom

žalobcu, súčasného vlastníka predmetného pozemku. Pôvodným vlastníkom garáže bol Ing. Q. F..
Obvodný národný výbor Bratislava - N. mesto, odbor výstavby (ďalej len „Y.“) vydal dňa 25.2.1969
rozhodnutie o prípustnosti stavby z ktorého vyplývalo, že VÚZ a žiadatelia (celkovo 51 žiadateľov) podali
žiadosť o vydanie rozhodnutia o prípustnosti stavby 44 garáži na pozemku parcela č. XXXXX s tým,
že stavebná komisia pri ÚÚPaA Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy prejednala

projektovú dokumentáciu na schôdzi dňa 12.12.1968, na základe čoho ONV povolil žiadateľom, medzi
ktorými bol pod č. XX uvedený aj Ing. Q. F. ako pôvodný vlastník garáže žalovaného, vykonať výstavbu
garáži ako dočasných stavieb na uvedenom pozemku. Zároveň z tohto rozhodnutia vyplývalo celkovo 14
podmienok, za ktorých boli žiadatelia oprávnení vykonať povolenú stavbu s tým, že po ukončení stavby
boli povinní požiadať o vydanie užívacieho povolenia. Z odôvodnenia rozhodnutia ONV zo

dňa 13.12.1982 vyplývalo, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 26.1.1971. ONV rozhodnutím
zo dňa 13.12.1982 predĺžil dočasné užívanie predmetných garáží do dňa 31.12.1992 a zdôraznil, že po
tomto termíne sú stavebníci, medzi ktorými bol aj Ing. Q. F. ako pôvodný vlastník garáže žalovaného,
povinní stavby (garáže) odstrániť na vlastné náklady a bez nároku na náhradu s tým, že v prípade
že daný pozemok (územie) bude určené na iné využitie pred uplynutím tejto lehoty, stavebníci budú

povinní stavby odstrániť ešte pred uplynutím tejto lehoty na výzvu stavebného úradu bez nároku na
náhradu.VÚZdňa20.12.1985uzatvorilsV.T.akonáslednouvlastníčkoupredmetnejgarážežalovaného
(nadobudla ju od pôvodného vlastníka Ing. Q. F. kúpnou zmluvou) zmluvu o prenechaní pozemku na
dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka. Na jej základe VÚZ prenechal V. T.
na dočasné užívanie časť pozemku parcela č. XXXXX, na ktorom bola postavená garáž v jej vlastníctve

na dobu neurčitú. Následne v roku 2008 VÚZ uzatvoril s pôvodnými žalovanými nájomnú zmluvu, na
základe ktorej VÚZ prenechal predmetný pozemok na dočasné užívanie od 1.1.2008 do 31.12.2008
pôvodným žalovaným ako vlastníkom predmetnej garáže, ktorí vlastníctvo k nej nadobudli na základe
kúpnej zmluvy z roku 2005. Zároveň sa však VÚZ a žalovaní dohodli na úhrade sumy 13.500,-
Sk za obdobie od 1.10.2005 do 31.12.2007, v rámci ktorého užívali predmetný pozemok bez

uzatvorenej nájomnej zmluvy. Následne dňa 20.3.2019 žalobca už ako vlastník predmetného pozemku
a pôvodní žalovaní uzatvorili nájomnú zmluvu na dočasné užívanie predmetného pozemku na dobu od
1.1.2019 do 31.12.2020 s tým, že podľa čl. III nájomný vzťah zanikol uplynutím doby nájmu, na základe
čoho boli pôvodní žalovaní podľa čl. IV bodu 4.4. povinní do 15 dní od skočenia nájmu vypratať aodovzdať žalobcovi predmet nájmu, čo sa nestalo. Pôvodní žalovaní kúpnou zmluvou zo dňa 12.4.2022
previedli vlastníctvo k predmetnej garáži na žalovaného. Zo statického posudku zistil, že bez poškodenia
alebo dokonca deštrukcie konštrukcie garáže nie je možné predmetnú garáž odstrániť. Škáry medzi

susednými garážami sú vyplnené betónom a vo vnútri garáže je dobetónovaná podlahová vrstva betónu.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 397, § 398
Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.1991, § 126, § 135c, § 676 Občianskeho zákonníka,
ustanoveniami Hospodárskeho zákonníka a vyhlášky č. 104/1966 Zb. upravujúcu správu národného

majetku, dôvodiac dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že Občiansky zákonník vo všeobecnosti upravuje dva
právne režimy, v rámci ktorých sa vlastník pozemku môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
pre prípad, že na jeho pozemku stojí cudzia stavba. Prvý právny režim podľa § 135c Občianskeho
zákonníka sa použije v tom prípade, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemal právo,
teda mu k tomu nesvedčal žiadny právny titul a vtedy ide o tzv. neoprávnenú stavbu. Najčastejšie ide
o prípad, kedy stavebník takejto stavby nie je zároveň aj vlastníkom pozemku a k pozemku nemá ani

iný relevantný právny titul (napríklad právo nájmu, užívacie právo a iné). Neoprávneným stavebníkom
je fyzická alebo právnická osoba, ktorá buď nie je vôbec oprávnená užívať pozemok alebo je oprávnená
ho užívať na iný účel. Zároveň platí, že právny režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa
týka len prípadov stavieb, ktoré sú nehnuteľnosťami, teda sú spojené so zemou pevným základom.
Druhý právny režim podľa § 126 Občianskeho zákonníka sa zase použije vtedy, ak síce dôjde k

zriadeniu stavby na cudzom pozemku, avšak takému zriadeniu predchádza výslovný súhlas vlastníka,
prípadne inej oprávnenej osoby k tomuto pozemku (t. j. právny titul), pričom predmetné
právo na umiestnenie/zriadenie stavby bolo časovo obmedzené. Základ procesnej obrany žalovaného
spočíval v tom, že pôvodný vlastník garáže žalovaného nedisponoval súhlasom vlastníka pozemku
na zriadenie/umiestnenie stavby (garáže žalovaného), keďže disponoval len súhlasom správcu tohto

pozemku, a to VÚZ, ktorý však podľa žalovaného na udelenie takéhoto súhlasu nebol oprávnený a
takéto oprávnenie mu nemalo vyplývať ani zo žiadneho právneho predpisu, na základe čoho bolo
podľa žalovaného potrebné aplikovať právny režim neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho
zákonníka. Prvoinštančný súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplývalo a zároveň nebolo
v konaní ani sporné, že v čase rokov 1969 až 1971, kedy sa rozhodlo o prípustnosti stavby garáže

žalovaného (vrátane zvyšných 43 garáži), i o povolení na jej užívanie, bol vlastníkom
pozemku, na ktorom sa garáž žalovaného zriadila/umiestila Československý štát, teda predmetný
pozemok predstavoval tzv. národný majetok. Do 30.6.1964 v zmysle zákona č. 81/1958 Zb. platilo, že
hmotný národný majetok (majetok vo vlastníctve štátu) spravovali organizácie štátneho socialistického
sektora, pričom podľa § 4 ods. 3 tohto zákona pri správe národného majetku konali organizácie štátneho

sektora v mene štátu ako vlastníka. Následne od roku 1964 do 31.12.1991 vlastníctvo štátu a
právohospodáreniasnárodnýmmajetkomupravovalHospodárskyzákonník,podľaktorého(§65ods.1)
právo hospodárenia s národným majetkom vykonávali zásadne organizácie, ktoré boli poverené úlohami
na plnenie ktorých majetok celkom alebo prevažne slúžil. To znamená, že v rozhodnom období štát ako
vlastník národného majetku nikdy samostatne nehospodáril s národným majetkom, teda vo vzťahu k

nemu ani nevykonával ako vlastník žiadne právne úkony, ale táto správa, hospodárenie a nakladanie
s majetkom štátu sa vždy realizovali výlučne prostredníctvom organizácii, ktoré na to boli zo zákona
oprávnené a povinné. Nespornou skutočnosťou a zároveň skutočnosťou vyplývajúcou
tiež z listinných dôkazov bolo, že práve VÚZ bolo v rozhodnom čase tou organizáciou, ktorej podľa § 65
ods. 1 Hospodárskeho zákonníka patrilo právo hospodárenia s predmetným pozemkom pod garážou

žalovaného. Pod právom hospodárenia Hospodársky zákonník rozumel oprávnenie a povinnosť
organizácie (aj VÚZ) využívať národný majetok na splnenie svojich úloh, nakladať s ním v súlade s
týmito úlohami s tým, že majetok, ktorý na plnenie svojich úloh nepotrebovala, alebo ktorý bol pre ňu
neupotrebiteľný, musela využiť inde, prípadne s ním naložiť čo najúčelnejšie. Zároveň Hospodársky
zákonník (§ 70) organizácii (i VÚZ) umožňoval bezodplatne odovzdať do trvalého užívania časť

národnéhomajetkuinýmorganizáciámnežštátnym.Nauvedenúúpravuprávahospodáreniaorganizácii
s národným majetkom upravenú v Hospodárskom zákonníku nadväzovala právna úprava obsiahnutá
vo vyhláške Ministerstva financií č. 104/1966 Zb., ktorá konkrétnejšie upravovala správu národného
majetku štátnymi socialistickými organizáciami (taktiež VÚZ), keď podľa § 9 ods. 3 tejto vyhlášky
mohla organizácia (aj VÚZ) prenechať za odplatu na dočasné užívanie občanom pre osobnú potrebu

(napríkladnaprechodnéumiestnenieprenosnejrekreačnejchaty,prípadnegaráže,nadočasnéužívanie
záhradky; išlo o príklady uvádzané v samotnej vyhláške) v nevyhnutne potrebnej výmere pozemok, ktorý
mala v správe a ktorý dočasne nepotrebovala na plnenie svojich úloh na základe písomnej zmluvy.
Ak základ argumentácie žalovaného spočíval v tom, že VÚZ nebol oprávnený na udelenie súhlas naumiestnenie garáže žalovaného a že takéto jeho oprávnenia nevyplývalo ani zo žiadneho v tej dobe
platného a účinného právneho predpisu, pričom bol potrebný súhlas samotného vlastníka pozemku, t.
j. Československého štátu, vyhodnotil túto argumentáciu ako zjavne nesprávnu, nakoľko v rozhodnom

období (ako už uviedol) samotný štát ako vlastník predmetného pozemku nevykonával žiadne práva
hospodárenia a nakladania s národným majetkom ale tieto delegoval/prenechal organizáciám ako bol aj
VÚZ, ktorému podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka patrilo právo hospodárenia s pozemkom a
podľa§9ods.36vyhláškyč.104/1966Zb.právoprenechaťčasťpozemkuakonárodnéhomajetkuvjeho
správe za odplatu na dočasné užívanie pre osobnú potrebu, napríklad na umiestnenie garáže, takže i

samotnávyhláškavrámcipríkladnéhovýpočtuprípadovspadajúcichpodtotooprávnenieorganizácie(aj
VÚZ)týkajúcehosaprávahospodáreniasmajetkomajehoprenechanianadočasnéužívaniepočítalaso
situáciou, ktorá nastala aj v tomto konkrétnom prípade, teda so zriadením/umiestnením garáže občanom
(Ing. Q.) na pozemku vo vlastníctve štátu v režime dočasného užívania. V tejto súvislosti žalovaný
argumentoval tiež tým, že VÚZ bol navrhovateľom samotnej stavby garáže, čo nemožno podľa neho
stotožňovať s daním súhlasu VÚZ na umiestnenie stavby, k čomu dôvodil, že okrem samotného VÚZ

boli navrhovateľmi, resp. žiadateľmi o pripustenie výstavby garáži aj budúci vlastníci týchto garáži,
teda nie len VÚZ. Zároveň zo skutočnosti, že aj VÚZ navrhovalo/žiadalo pripustiť stavbu predmetných
garáži vyplýval jeho súhlas so samotnou výstavbou, resp. z tejto skutočnosti nemožno dôvodiť ten
záver, že by výstavba garáži prebehla bez jeho vedomia (práve naopak, keďže bol spolunavrhovateľom,
resp. spolužiadateľom tejto výstavby). Vzhľadom na uvedené mal za to, že pôvodný vlastník garáže

žalovaného disponoval relevantným právnym titulom na umiestnenie/zriadenie garáže na pozemku
vo vlastníctve Československého štátu, a to súhlasom VÚZ ako organizáciou vykonávajúcou právo
hospodárenia s národným majetkom podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 9 ods.
3 vyhlášky č. 104/1966 Zb., ktorého obsahom/predmetom bolo prenechanie predmetnej časti pozemku
(národného majetku) na dočasné užívanie Ing. Q. F. za účelom umiestnenia garáže. Ak potom pôvodný

vlastník garáže disponoval relevantným právnym titulom na jej umiestnenie na pozemku vo vlastníctve
štátu a v správe VÚZ a aj právnym titulom na jeho následné dočasné užívanie (kolaudačné rozhodnutie
zo dňa 26.1.1971 a rozhodnutie o predĺžení užívania garáže zo dňa 13.12.1982), nebolo možné
aplikovať právny režim neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka ako tvrdil žalovaný.
Oprávnenie VÚZ podľa § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb. vyplývalo a nadväzovalo na právnu úpravu

prenechania nehnuteľností na dočasné užívanie obsiahnutej v § 397 a § 398 Občianskeho zákonníka (v
znení účinnom v rozhodnom období). Právna úprava prenechania nehnuteľností na dočasné užívanie
patrila pod tzv. iné zmluvy a teda predmetný inštitút predstavoval inštitút záväzkového
(zmluvného) práva. Podľa neho bolo možné nehnuteľnosť alebo jej časť (v tomto prípade išlo o
časť pozemku) prenechať inému na dočasné užívanie s tým, že takto prenechanú nehnuteľnosť bolo

možné dočasne užívať len dohodnutým spôsobom, za užívanie bolo potrebné platiť primeranú náhradu,
avšak užívanie sa skončilo uplynutím doby, na ktorú bolo dohodnuté, resp. ak doba užívania nebola
určená, skončilo sa užívanie uplynutím doby, v ktorej sa dosiahol alebo mohol dosiahnuť účel, na ktorý
bola nehnuteľnosť prenechaná do užívania. To znamenalo, že uplynutím doby alebo naplnením účelu
dočasného užívania zanikol právny titul (majúci zmluvný - záväzkový charakter) na dočasné užívanie

nehnuteľnosti, resp. jej časti. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že účelom dočasného
užívania predmetného pozemku bolo umiestnenie/zriadenie garáže na ňom a jej následne užívanie,
pričom toto užívanie garáže malo charakter dočasnosti, ktorá bola ohraničená do 31.12.1992. Vzhľadom
na to, že zmluva o prenechaní predmetného pozemku pod garážou na dočasné užívanie podľa § 397
a § 398 Občianskeho zákonníka uzatvorená medzi V. T. a VÚZ dňa 20.12.1985 neobsahovala presne

určenú dobu dočasného užívania, podľa § 398 Občianskeho zákonníka skončenie dočasného užívania
predmetného pozemku bolo viazané výlučne len na naplnenie účelu tohto dočasného užívania. Keďže
účelomužívaniapozemkuboloužívaniegaráženaňomstojacej,ktorejužívanieboločasovoobmedzené
do 31.12.1992, uplynutím tejto doby došlo aj k naplneniu účelu dočasného užívania pozemku a tým
pádom i k skončeniu dočasného užívania pozemku podľa § 397 Občianskeho zákonníka, tzn. práva

vlastníka garáže na užívanie pozemku, na ktorom táto garáž stojí. Vzhľadom na uvedené v rámci
žalobcom žiadanej ochrany jeho vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, bolo potrebné aplikovať
právny režim podľa § 126 Občianskeho zákonníka, keďže síce došlo k zriadeniu/
umiestneniu garáži na jeho pozemku na základe relevantného právneho titulu (súhlasu VÚZ), ale toto
právo na umiestnenie a následné užívanie garáže bolo časovo obmedzené do 31.12.1992. Už 1.1.1993

mohol VÚZ žiadať o odstránenie garáže z jeho pozemku, pretože vtedajší vlastník garáže od 1.1.1993
nedisponoval žiadnym právnym titulom na užívanie tohto pozemku. Uvedená situácia sa zmenila až
v roku 2008, kedy došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy medzi VÚZ a pôvodnými žalovanými ako
vtedajšími vlastníkmi garáže (vrátane dohody o vydaní bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkupod garážou bez právneho titulu za obdobie od 1.10.2005 do 31.12.2007) na dobu od 1.1.2008 do
31.12.2008. Táto doba sa predlžovala podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka až do 31.12.2018,
kedy následne bola uzatvorená nová nájomná zmluva už medzi žalobcom (ako novým vlastníkom

pozemku) a pôvodnými žalovanými na dobu od 1.1.2019 do 31.12.2020, pričom tento ich nájomný
vzťah zanikol uplynutím dohodnutej doby nájmu podľa § 676 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka, keďže žalobca v lehote do 30 dní od uplynutia doby nájmu podal predmetnú žalobu. Záverom
súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný ako súčasný vlastník garáže nedisponuje žiadnym právnym
titulom na užívanie pozemku žalobcu (čo ani nenamietal), pričom právo vlastníka garáže na jej užívanie

ako dočasnej stavby na pozemku žalobcu zaniklo najneskôr uplynutím dňa 31.12.2020, kedy uplynula
dohodnutá doba poslednej nájomnej zmluvy, najskôr uplynutím dňa 31.12.1992, kedy uplynula doba, na
ktorú bolo užívanie garáže dočasne povolené. Na základe všetkých uvedených skutočností mal za to,
že boli splnené všetky podmienky pre poskytnutie ochrany vlastníckemu právu žalobcu k predmetnému
pozemku podľa § 126 Občianskeho zákonníka formou odstránenia garáže žalovaného z neho a jeho
vypratania, nakoľko predmetná garáže bola na pozemku žalobcu umiestnená na základe právneho titulu

vyplývajúceho z § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb.,
pričom následné užívanie pozemku malo len dočasný charakter podľa § 397 Občianskeho zákonníka
(vtedy platného a účinného) z titulu zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie
a podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka z titulu nájomnej zmluvy, teda právny titul na užívanie
pozemku žalobcu pod garážou žalovaného zanikol najneskôr uplynutím dňa 31.12.2020 podľa § 676

ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nad rámec uvedeného ako nedôvodný vyhodnotil argument
žalovaného o tom, že garáž je pevne spojená so zemou, že ide o nehnuteľnosť, pretože táto skutočnosť
z vykonaného dokazovania a najmä zo žalovaným predloženého statického posudku vôbec nevyplývala.
Tento skutkový záver nebolo možné dôvodiť ani z tej skutočnosti, že vnútri garáže bola betónová
podlaha, keďže to neznamená, že by garáž bola spojená so zemou pevnými základmi a tým pádom

nebolo možné vôbec uvažovať o aplikácii právneho režimu podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý
sa týka iba stavieb, ktoré sú nehnuteľnosťami. Ak teda predmetná garáž nepredstavovala nehnuteľnú
ale hnuteľnú vec, bolo nedôvodné aj tvrdenie žalovaného, že na pozemku sa nenachádzajú žiadne
hnuteľné veci, ktoré by bolo potrebné vypratať. Nevzhliadol ani rozpor s dobrými mravmi tak ako tvrdil
žalovaný, nakoľko hoci od zániku dočasného charakteru užívania garáže uplynula dlhá doba, nemožno

konštatovať, že by bol žalobca, resp. VÚZ vo vzťahu k svojmu vlastníckemu právu nečinný, resp.
sa o toto svoje právo vôbec nezaujímal, keďže za obdobie od 1.10.2005 do 31.12.2007 požadoval
bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku bez právneho titulu, pričom následne až do 31.12.2020
oprávnil vlastníkov predmetnej garáže k užívaniu tohto pozemku, takže nemožno konštatovať, že by vo
vzťahu k výkonu vlastníckeho k predmetnému pozemku nebol bdelý. K tvrdeniu

žalovaného o tom, že je v rozpore s dobrými mravmi, ak odstránenie garáže navrhuje ten,
kto dal súhlas na jej umiestnenie, videl prvoinštančný súd logický rozpor, pretože nik iný ako vlastník
pozemku nie je oprávnený navrhnúť odstránenie cudzej stavby na ňom stojacej. Navyše samotný súhlas
VÚZ s umiestnením stavby (vyplývajúci z toho, že bol spolunavrhovateľom stavby garáže,
resp. spolužiadateľom o umiestnenie garáže) bol udelený v kontexte dočasného užívania pozemku

vlastníkom garáže, čo vyplývalo aj z rozhodnutia o predlžení dočasného užívania garáži i
zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a § 398 Občianskeho zákonníka, resp.
neskorších nájomných zmlúv. Inak povedané, všetky uvedené právne tituly, ktoré oprávňovali vlastníka
predmetnej garáže k užívaniu pozemku a samotnej garáže boli časovo limitované, teda mali dočasný
charakter a práve táto skutočnosť, ktorou došlo k naplneniu dočasnosti, oprávňovala

vlastníka pozemku k tomu, aby sa domáhal odstránenia predmetnej garáže. V tejto súvislosti žalovaný
taktiež dôvodil, že voči nemu sa nemôže domáhať žalobca odstránenia garáže, keďže žalovaný nikdy
nevstúpil do žiadneho nájomného vzťahu. Aj tento argument žalovaného považoval za nedôvodný a až
absurdný, nakoľko ním len potvrdil neexistenciu akéhokoľvek právneho titulu na užívanie pozemku pod
jeho garážou. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že na predmetný právny vzťah sa má prednostne

použiť právna úprava bezdôvodného obohatenia a nie úprava podľa § 126 Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca sa môže okrem ochrany podľa § 126 Občianskeho zákonníka
domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní jeho pozemku žalovaným tým,
že má na ňom umiestnenú stavbu bez akéhokoľvek právneho titulu, čím bráni žalobcovi vo výkone jeho
vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, avšak uvedené nebolo predmetom tohto

súdneho sporu. To však neznamená, že by mal žalobca uprednostniť práve tento spôsob súdnej ochrany
pred § 126 Občianskeho zákonníka, čo by robilo ním podanú žalobu nedôvodnú. Rovnako tiež neuznal
argument žalovaného týkajúci sa spochybnenia žalobcom predložených listinných dôkazov, keďže ten
neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by ich pravosť alebo ich obsah spochybňovali. Skutočnosť,že dobové rozhodnutia neobsahujú doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, nemôže mať za
následok nedôkaznosť týchto dobových listín, navyše keď samotný žalovaný netvrdil a ani nepreukázal,
že by skutočnosť, ktorú tieto rozhodnutia a všeobecne žalobcom predložené listinné

dôkazy zachytávali, nebola pravdivá. Žalovaný taktiež argumentoval tým, že neboli splnené podmienky
dočasnosti predmetnej garáže, s čím sa nestotožnil, keďže z vykonaného dokazovania (rozhodnutia o
predĺžení dočasného užívania garáží) jasne vyplývalo, že dočasnosť užívania garáži bola limitovaná
presne určeným dátumom, ale za predpokladu potreby využitia pozemku pod garážami na iné účely,
boli vlastníci garáži povinní tieto garáže odstrániť ešte pred samotným uplynutím určeného dátumu.

Preto akýkoľvek argument žalovaného týkajúci sa nenaplnenia ním tvrdených podmienok výstavby
diaľníc alebo rozšírenia železníc považoval za irelevantný, pretože by to malo vplyv iba na skrátenie
doby dočasného užívania garáže. K iným nastoleným otázkam strán sporu dodal, že podľa konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia

tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je
ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, sp.zn. III.
ÚS 209/04, sp.zn. II. ÚS 200/09 a podobne).
3.2. Výrok II. o náhrade trov konania odôvodnil tým, že o nároku na náhradu trov konania rozhodol

v súlade s princípom úspechu v konaní a žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu priznal nárok na
náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac tým, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že žalobca v žalobe a ďalších vyjadreniach nesprávne a neúplne popísal
skutkový stav, že na základe jeho námietok svoje skutkové tvrdenia upravoval počas konania, dopĺňal
do spisu doklady podľa vývoja konania. Žalobca disponuje dokumentáciou, čo v priebehu konania

potvrdil, ktorá sa týka povolenia stavby a prenechania pozemku do užívania. Vo všetkých obdobných
konaniach vedených žalobcom (cca 20 garáží) na tunajšom súde predkladal doklady postupne podľa
vývoja súdneho konania s odôvodnením, že ich práve našiel. Žalobca úmyselne opisuje skutkový stav
neúplne, aby ho dostával predkladaním dôkazov do časovej a dôkaznej tiesne a súdy
taktiku žalobcu akceptujú. Poukázal na stavebné povolenie „rozhodnutie o prípustnosti stavby zo dňa

25.2.1969“, ktoré upravuje dočasnosť stavby, pričom žalobca v konaní nevykonal dôkaz o tom, že
dôvod dočasnosti stavby stanovený v stavenom povolení bol splnený, existenciu stavebného povolenia
žalobca zamlčal a skutkový stav opísal úmyselne nepravdivo. Žalobcom predložené rozhodnutie o
prípustnosti stavby z roku 1971 je stavebným povolením vydaným na iné garáže ako garáže, ktorých
povolenie bolo predlžované v roku 1982. Považuje argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú na

strane 10, bod 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia za nezrozumiteľnú a zmätočnú, keď dôvody
dočasnosti stavby uvedené v stavebnom povolení doteraz neboli naplnené a v konaní ich splnenie
nebolo preukázané. Vyjadrenie žalobcu o tom, že Výskumný ústav zváračský bol vlastníkom pozemku
v čase uzatvorenia zmluvy o prenechaní pozemku s vlastníkom garáže je nepravdivé a tým vylúčil
použitie ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. Dal do pozornosti, že vlastníkom pozemku bol

Československý štát, pričom údajný súhlas so stavbou udelený Výskumným ústavom zváračským ako
vlastníkom, nie je súhlasom vlastníka pozemku. Predložená zmluva z roku 1976 neobsahuje súhlas
so stavbou a už vôbec nie súhlas vlastníka pozemku. Pokiaľ Výskumný ústav zváračský udelil so
stavbou súhlas ako vlastník, ako to tvrdí žalobca, nemohol ho zároveň udeliť ako správca majetku štátu.
Oprávnenie nakladať s majetkom štátu musí vyplývať priamo zo zákona. Udelenie súhlasu vlastníka

pozemku nemôže súd nahradiť predpokladom, ani dotvorením právnej normy. Súhlas vlastníka buď bol
udelený alebo nebol udelený. Žiadal, aby sa súd zaoberal aj faktom, že udelenie súhlasu so stavbou je
nakladaním s majetkom štátu a tento môže byť udelený výlučne zákonom, ani vyhláška nie je predpisom,
ktorým by mohlo vzniknúť oprávnenie na nakladanie s pozemkom. Po vyvrátení, že Výskumný ústav
zváračskýbolvlastníkompozemku,žalobcauviedolnovéskutkovétvrdenie,žetentoústavbolsprávcom

pozemku s právom udeľovať súhlas so stavbou za vlastníka pozemku. Z nesprávneho
a neúplného opisu skutkového stavu a protichodných tvrdení žalobcu počas konania prvoinštančný
súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu uvedenému okrem iného v bode 8.
napadnutého rozsudku, keďže skutkové zistenie, že VÚZ je v súčasnosti jediným akcionárom žalobcu,teda súčasného vlastníka predmetného pozemku je nepravdivé s poukazom na to, že správcom majetku
štátu bola príspevková organizácia VÚZ zriadená v roku 1948, ktorá zanikla bez likvidácie v roku 2022
a na koho prešiel jeho zrušený majetok. Taktiež ďalšie zistenie súdu prvej inštancie uvedené v bode 8.

odôvodnenianapadnutéhorozhodnutiaotom,žepôvodnýmvlastníkomgarážežalobcubolQ.nevyplýva
z dôkazov, ktoré sú v tomto bode citované. Vytkol prvoinštančnému súdu, že pridelenie súpisného čísla,
zrejmý z katastra nehnuteľností, ako aj z jeho úradnej povinnosti ignoroval a stavbu garáže nepovažoval
za nehnuteľnosť, pričom splnenie podmienky pevného spojenia stavby zo zemou je odbornou otázkou,
čím nepriamo spochybnil správnosť rozhodnutia o pridelení súpisného čísla, ktoré je právoplatné a

ktoré v konaní nespochybnil. Rovnako prvoinštančný súd spochybnil akýkoľvek význam zápisu v katastri
nehnuteľností i význam odborného posudku statika, ktorý predložil. Podľa jeho názoru je povinnosťou
súdu dokázať, že evidencia v katastri je nesprávna, inak súd spochybňuje arbitrárnym spôsobom inštitút
vlastníckeho práva, ako aj princíp právnej istoty v správnosť evidencie katastra nehnuteľností. Súd
prvej inštancie nevyvrátil žiadnym primeraným odborným stanoviskom správnosť evidencie katastra,
ani rozhodnutia o pridelení súpisného čísla. Súd prvej inštancie konštatoval bez dôkazov, že stavba

zapísaná v katastri nehnuteľností nie je nehnuteľnosťou, čím porušil jeho práva na spravodlivý proces.
Ďalej namietal, že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz o tom, že VÚZ prenechal pozemok do
osobného užívania Q. F., že by tento mal akýkoľvek vzťah k pozemku. Navrhovateľom stavby bol VÚZ,
ktorý právo stavby v konaní neodvodzoval z obligačného vzťahu, ale z Hospodárskeho zákonníka, preto
VÚZ v konaní nemusel preukazovať iné právo k pozemku a práve z tohto dôvodu, že bol jediným

kto mal právo stavbu na pozemok štátu v tom čase umiestniť a na základe jeho zákonného práva
správcu majetku, boli garáže na pozemku štátu umiestnené. Ak by správca pozemok prenechal do
užívania občanom už v čase stavby, nenavrhoval by umiestnenie stavieb. Zároveň zdôraznil, že žiadne
obligačné právo nebolo preukázané. Stavebné povolenie z roku 1969, ani kolaudačné rozhodnutie z
roku 1971 priamo ani nepriamo nedokazujú, že p. F., alebo iná osoba mala v tom

čase obligačný vzťah týkajúci sa oprávnenia na stavbu garáže. Skutočnosť, že ďalšie osoby boli tiež
navrhovateľmi nepreukazuje, že v čase stavby mali uzatvorené akékoľvek zmluvy či už s vlastníkom
alebo správcom. Umiestnenie stavby správcom majetku štátu bolo na základe zákona, nie na základe
súhlasuvlastníka.Skutočnosť,žezmluvaoprenechanípozemkunadočasnéužívaniebolauzatvorenáv
roku 1976, z ktorého pochádza zmluva predložená žalobcom, jednoznačne vyvracia tvrdenie, že stavba

garáže bola na pozemku vo vlastníctve Československej republiky postavená v roku 1971 na základe
obligačného vzťahu medzi vlastníkom pozemku a žalovaným z roku 1976. Z elementárnych časových
súvislostí je vylúčené, aby stavba, ktorej výstavba sa uskutočnila v rokoch 1969 - 1971, bola postavená
na základe implicitného súhlasu vlastníka udeleného nevlastníkom správcom v zmluve bez zákonného
splnomocnenia z roku 1976. Okrem toho je v zmluve citované povolenie zo dňa 6.5.1975, ktoré žalobca

nepredložil a nie je súčasťou spisu. Je nesporné, že stavba povolená v roku 1969 a skolaudovaná v
roku 1971, nemohla byť postavená na základe obligačného práva, zmluvy a ani súhlasu z roku 1976.
Ak bola stavba najskôr postavená a až 5 rokov na to bola uzatvorená zmluva o užívaní pozemku,
nemôže táto zmluva dokazovať, že vyjadruje súhlas s umiestnením stavby. Zdôraznil, že okrem časovej
nemožnosti, samotná zmluva neobsahuje súhlas žiadneho z vlastníkov, ktorí prichádzajú do úvahy s

umiestnením stavby garáže. Podľa neho prvoinštančný súd nedostatočne rozlišuje medzi právami strán
vyplývajúcimi zo správnych aktov a z občianskoprávnych aktov a voľne ich zamieňa podľa toho, ako
je pre odôvodnenie vyhovujúce. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by potvrdzoval zánik
obligačného práva stavby na pozemku 31.12.1992, naopak bol vykonaný iný dôkaz, zmluvou s V. na
dobu neurčitú. Zmluva bola uzatvorená na iný pozemok - parcelu, ako je pozemok uvedený v žalobe

a rozsudku. Považuje postup súdu prvej inštancie, ktorým dospel k tomu, že zmluva na dobu neurčitú
je zmluvou na dobu určitú za účelový. Zmluva z roku 1985 je s p. T. uzatvorená na dobu neurčitú,
nebol vykonaný dôkaz o tom, že zmluva sa skončila dňa 31.12.1992, takže úvaha prvoinštančného súdu
odporuje obsahu zmluvy a má znaky arbitrárnosti. Namietal ďalej, že nie je v konaní pasívne vecne
legitimovaný na vypratanie predmetu nájmu, nakoľko nikdy nemal uzatvorenú nájomnú zmluvu na garáž

so žalobcom a tak mu nemôžu preto patriť žiadne práva vyplývajúce z prenájmu voči nemu. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.8.2022, sp.zn. 7 Cdo 297/2021, týkajúce
sa neoprávnenej stavby. V konaní navrhol, aby súd postupoval podľa § 135c Občianskeho zákonníka a
zriadil v prospech vlastníka garáže vecné bremeno. Vytkol súdu prvej inštancie, že nebolo
v konaní preukázané, že on garáž na pozemok umiestnil, že je jej vlastníkom, ani to, že je užívateľom.

Výrok č. 1 napadnutého rozsudku považuje za zmätočný aj z dôvodu, že vyhovel žalobnému návrhu
žalobcu na vypratanie pozemku, ktorý žalobca i prvoinštančný súd odôvodili aplikovaním zákonného
ustanovenia § 676 z dôvodu skončenia nájmu, avšak medzi ním a žalobcom nikdy
žiadny nájomný vzťah nebol preukázaný. Zároveň mu bola uložená povinnosť odstránenia stavby, alev konaní neboli preukázané iné jeho veci na pozemku. Pokiaľ súd prvej inštancie rešpektuje, že jeho
stavba je nehnuteľnosťou, potom v konaní nebolo dokázané, že má na pozemku nejaké iné hnuteľné
veci, ktoré by mohol vypratať. V konaní popieral autentickosť, pravosť a právoplatnosť listín

a najmä úplnosť predložených žalobcom, najmä rozhodnutí vydaných v správnom konaní. Poukázal
na rozpory predložených listín, napríklad dobou dočasnosti, i keby boli kópie listín pravdivé, súd
nepozná obsah administratívneho spisu a nemá právomoc v civilnom sporovom konaní posudzovať
práva a povinnosti strán na základe rozhodnutí v správnom konaní, bez istoty platnosti, účinnosti
a úplnosti predmetných rozhodnutí, nakoľko neboli predložené v origináli, ani v overenej kópii bez

vyznačenej doložky právoplatnosti a tak súd prvej inštancie rozhodoval bez akejkoľvek znalosti obsahu
administratívneho spisu. Nebol vykonaný žiadny dôkaz o tom, že podmienky dočasnosti kolaudačného
rozhodnutia rušia podmienky dočasnosti v stavebnom povolení. Prvoinštančný súd na jednej strane
konštatoval, že obsah listín je nesporný, na druhej strane ignoroval, pokiaľ by mali listiny svedčiť v jeho
prospech. Dôvody dočasnosti stavby uvedené v stavebnom povolení z roku 1969, ktorými sú výstavba
diaľnice alebo železnice, nenastali, ale súd prvej inštancie to ignoroval. Vytkol prvoinštančnému súdu i

to, že nepostupoval v konaní v súlade so zásadou rovnosti zbraní, keď nedostatky žaloby a
predložených dôkazov nevykladal na základe zásad právo patrí bdelým, pretože žalobca sa minimálne
40 rokov nedomáhal svojich práv, ale ich vykladal v prospech žalobcu; ak nepreukázal vznik obligačného
vzťahu k pozemku, tak si ho súd prvej inštancie vymyslel. Ak bola zmluva výslovne uzatvorená na dobu
neurčitú, tak prvoinštančný súd úvahou zmenil dobu neurčitú na dobu určitú. Keď súd prvej inštancie

povolil zmenu účastníkov (strán, poznámka odvolacieho súdu), vychádzal z výpisu z listu vlastníctva,
ktorý preukazuje jeho vlastníctvo, avšak toto jeho vlastníctvo zapísané v katastri neuznal; list vlastníctva
garáže nie je medzi vykonanými dôkazmi, označenie stavby zápisom v katastri nie je obsahom výroku.
Rovnako súd prvej inštancie ignoroval, že spojenie stavby so zemou pevným základom je odbornou
otázkou, o to viac, že stavba mala stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, rozhodnutie o pridelení

súpisného čísla a je zapísaná v katastri nehnuteľností. Zároveň poukázal na fakt, že Výskumný ústav
zváračský, ktorého právny nástupca teraz požaduje odstránenie stavieb, bol v stavebnom konaní v
roku 1969 navrhovateľom na postavenie stavieb garáží. Právny predchodca žalobcu podal návrh na
stavebné povolenie na stavbu garáže, ktorú teraz žiada odstrániť, mal v stavebnom konaní v roku 1969
postavenie navrhovateľa. Stavba nebola postavená na základe súhlasu vlastníka pozemku vyjadreného

obligačným právom stavby, takýto vzťah nebol v konaní preukázaný, iba súdom vyfabulovaný. On
a ani jeho právny predchodca nemohol zasiahnuť do vlastníckeho práva československého štátu.
Domnieva sa, že požiadavka právneho nástupcu stavebníka na odstránenie týchto stavieb, ktorých
umiestneniejehoprávnypredchodcanavrhol,nesmiepožívaťprávnuochranu,nakoľkoodporujedobrým
mravom. Pokiaľ bol právny predchodca žalobcu stavbu na pozemku oprávnene navrhol, nemôže sa

jednať už nikdy o stavbu neoprávnenú, nakoľko k zásadu do vlastníckych práv umiestnením stavby
nedošlo. I keď pri kolaudácii už správca pozemku nebol uvedený v rozhodnutí ako stavebník, stále platí
tvrdenie, že on stavbu garáže sám navrhol ako správca majetku štátu. V takomto prípade nemožno
dosiahnuť odstránenie stavby, vlastníkovi vzniká nárok na bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku
pod stavbou. Stavba prešla prestavbou a svojou podstatou nie je totožná so stavbami povolenými

v roku 1969, čo dokazuje vyjadrenie statika, ktoré je súčasťou spisu, nariadenie odstránenia stavby
sa dotýka práv tretích osôb, vlastníkov susedných stavieb a zasahuje do nich.
Stavby majú spoločnú strechu, ktorá bude nevyhnutne búraním jeho stavby zničená aj na ostatných
stavbách. V rade susedných garáží prebehol pokus o odstránenie jednej z
garáží jej vyzdvihnutím, pričom došlo k zničeniu garáže a poškodeniu susedných. Táto skutočnosť bola

preukázaná statickým posudkom. Stavby garáží sú pevne spojené so zemou, napojené na inžinierske
siete, sú prepojené spoločnou strechou. Po uložení boli na stavbách odstránené manipulačné oká,
čo vylučuje ich prenesenie bez poškodenia, resp. zničenia garáže a susedných stavieb garáží, aj túto
skutočnosť potvrdzuje statický posudok. Záverom uviedol, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné,
nepreskúmateľné, nevykonateľné a porušuje jeho právo na spravodlivý proces, nakoľko nie je riadne

odôvodnené. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa (správne prvej
inštancie, poznámka odvolacieho súdu) zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, alebo napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu; žiadal náhradu trov konania.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v odvolaní namieta skutočnosť,

že Výskumný ústav zváračský ako jeho právny predchodca bol vlastníkom zastavaného pozemku v
čase zriaďovania stavby s poukazom na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že vlastníkom
daného pozemku bol Československý štát, pričom predmetný nehnuteľný majetok spravoval ako správa
majetku štátu Výskumný ústav zváračský, ktorý vykonával správu majetku štátu v zmysle vtedy platnejprávnej úpravy (vyhláška Ministerstva financií o správe národného majetku č. 104/1966 Zb., resp. neskôr
vyhláška č. 156/1975 Zb.). Dal do pozornosti ustanovenie § 9 vyhlášky č. 156/1975 Zb. s tým, že jeho
právny predchodca, ako správca národného majetku, uzatvoril s právnym predchodcom žalovaného ako

fyzickou osobou zmluvu o dočasnom užívaní pozemku za účelom výstavby dočasnej stavby - garáže. V
zmysle vtedy platnej právnej úpravy bola pre platnosť takéhoto úkonu vyžadovaná iba písomná forma.
K tvrdeniu žalovaného v odvolaní o popretí pravosti listinných dôkazov konštatoval, že verejné listiny
sú také listiny, ktoré boli vydané orgánom verejnej moci v medziach jeho právomoci s odkazom na
ustanovenie § 205 C.s.p. Ak účastník konania (správne strana sporu, poznámka odvolacieho súdu)

poprie pravosť verejnej listiny, tak musí pred súdom vzbudiť dôvodné (dôkazmi podložené) pochybnosti
o jej pravosti. Samotné popieranie pravosti a pravdivosti verejnej listiny nemôže mať za následok, že
súd z jej obsahu nebude vychádzať, pretože výslovné znenie zákona mu to znemožňuje. Preto, aby
súd pri zisťovaní skutkového stavu k obsahu verejnej listiny neprihliadal, musel by byť preukázaný
opak (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo l99/2005, ZSP 14/2010). V danom
prípadežalovanýžiadnedôkazy,ktorýmibyspochybnilpravosťalebopravdivosťpredmetnýchverejných

listín, nepredložil.K odvolacej námietke žalovaného k neaplikácii § 135 c Občianskeho zákonníka
dôvodil, že je v tomto prípade aplikácia tohto ustanovenia vylúčená. Stavba je neoprávnenou vtedy,
ak ju niekto staval na cudzom pozemku bez toho, aby mu svedčil právny titul umožňujúci zriadiť na
cudzom pozemku stavbu. K stavbe vo vlastníctve žalovaného predložil listinné dôkazy (citované v
predmetnom vyjadrení), z ktorých listinných dôkazov priamo vyplýva právne nástupníctvo na strane

žalovaného tak, že originárnym vlastníkom predmetnej stavby bol p. F., následne garáž
nadobudla p. T. a od nej predmetnú stavbu nadobudli manželia Netušiloví, od ktorých predmetnú stavbu
nadobudol žalovaný počas súdneho konania. V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou žalovaného o
nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že žalovaný nadobudol predmetnú stavbu garáže
počas prebiehajúceho súdneho sporu na základe pripustenej zmeny žalovaného a v celom rozsahu

vstúpil do súdneho konania ako bolo iniciované proti manželom N.. Z
predložených listinných dokladov sú zrejmé tieto skutočnosti: rozhodnutím o prípustnosti stavby, Odbor
výstavby ONV Bratislava - N. V. povolil vykonať výstavbu garáží (44 ks) ako dočasných
stavieb na časti pozemku Výskumného ústavu zváračského, parcelné č. XXXXX, katastrálne
územie Bratislava, na B. ulici. V tomto rozhodnutí je pod poradovým č. XX uvedený Ing. Q. F., ktorý je

právnym predchodcom žalovaného; predmetné rozhodnutie bolo vydané dňa 25.2.1969. Rozhodnutím
Odboru výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava III zo dňa 13.12.1982
bolo predĺžené dočasné užívanie garáží ako dočasných stavieb postavených na parcele č. XXXXX do
31.12.1992. V predmetnom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že po tomto termíne sú
stavebníci povinní stavby odstrániť na vlastné náklady, bez nároku na náhradu. V tomto rozhodnutí je

pod poradovým č. XX uvedený Ing. Q. F., ktorý je právnym predchodcom žalovaného. Rozhodnutie
o predĺžení dočasného užívania vo svojom výroku jednoznačne stanovuje lehotu do 31.12.1992, pričom
tútolehotuneviaženasplnenieakýchkoľvekpodmienok;výrokrozhodnutiajezáväzný,nieodôvodnenie.
Medzi Výskumným ústavom zváračským ako vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže (p. V. T.),
bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie časti pozemku parcelné č. XXXXX,

a to v roku 1985. V predmetnej zmluve sa uvádza, že p. T. nadobudla stavbu garáže od Ing.
Q. F.. Vo vzťahu k predloženej zmluve žalovaný namietal, že predmetom zmluvy je iný pozemok ako
ten, ktorý je predmetom žaloby, avšak spolu so zmluvou bol predložený aj Dodatok č. 1 k predmetnej
zmluve zo dňa 5.1.1988, v zmysle ktorého sa uvedený pozemok rozparceloval a predmetom užívania
už bola parcela č. XXXXX/XX, takže ide o to isté označenie pozemku ako bolo uvedené v žalobe a

rozsudku. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že nebolo v konaní preukázané ukončenie zmluvy s p.
T., keďže táto bola na dobu neurčitú ozrejmil, že dočasné užívanie pozemku pod stavbou garáže bolo
viazané na samotné vlastníctvo stavby garáže. Od doby, kedy stavba garáže patrila p. T., došlo k ďalším
dvom prevodom vlastníctva k danej stavbe. Dal do pozornosti, že v nájomných vzťahoch nedochádza k
singulárnej sukcesii na strane nájomcu, preto záväzkový vzťah uzatvorený s p. T. jednoznačne

zanikol najneskôr prevodom vlastníctva k stavbe garáže na manželov N.. Medzi Výskumným ústavom
zváračským ako vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže (manželmi N.) bola uzatvorená
nájomná zmluva na prenájom pozemku v roku 2008, v ktorej sa uvádza, že manželia N. nadobudli garáž
od predchádzajúcej vlastníčky V. T.. Aj keď nedisponuje zmluvou o prenechaní pozemku
na dočasné užívanie s pôvodným vlastníkom garáže, t. j. Ing. Q. F., tak zo samotného rozhodnutia

o prípustnosti stavby zo dňa 25.2.1969 vyplýva, že spolu s 44 „garážnikmi“ bol žiadateľom o vydanie
rozhodnutia o prípustnosti stavby aj samotný Výskumný ústav zváračský, teda predmetná stavba bola
nepochybne zriaďovaná so súhlasom vlastníka pozemku, resp. so súhlasom správcu. V danej lokalite
je takýchto garáží cca 100, pričom všetky boli zriadené na pozemku Výskumného ústavu zváračskéhoparcela č. XXXXX a všetky boli povoľované ako stavby dočasné. Dočasný charakter stavieb v danej
lokalite vyplýva aj z toho, že predmetné stavby sú zriadené v ochrannom pásme železníc, tzn. že v
danom území nie je možné zriadiť trvalú stavbu. On ako vlastník pozemku prostredníctvom predmetnej

žaloby iba realizoval ochranu svojho vlastníckeho práva takým spôsobom, ktorý mu priznával zákon a
v jeho medziach. K otázkam právnych vzťahov vlastníkov dočasných stavieb a stavieb uskutočnených
na cudzích pozemkoch poukázal na relevantnú judikatúru, z ktorej je zrejmé, že sa v tomto konaní
nedomáha odstránenia stavby žalovaného z dôvodu, že by sa malo jednať o neoprávnenú stavbu,
ale ide o uplatnenie jeho nároku ako vlastníka pozemku zastavaného cudzou stavbou, ktorá bola

postavená na cudzom pozemku s dočasným užívacím právom. Relevantnou skutočnosťou je to, za
akých podmienok bola samotná stavba zriaďovaná. V danom prípade je zrejmé, že pôvodný stavebník
zriaďoval danú stavbu so súhlasom vlastníka pozemku, avšak iba s obligačným titulom na užívania
pozemku pod stavbou; nejedná sa o stavby neoprávnené, keďže boli postavené v súlade s vtedy
platnými právnymi predpismi. V tomto smere je pozoruhodné tvrdenie žalovaného v odvolaní, že: „Pokiaľ
právny predchodca žalobcu stavbu na pozemku oprávnene navrhol, nemôže sa jednať už nikdy o stavbu

neoprávnenú.“ To, že jeho právny predchodca bol jedným z navrhovateľov predmetnej stavby, bolo v
konaní nesporne preukázané a tak súhlasí s uvedeným tvrdením, že v danom prípade sa nejedná o
stavbuneoprávnenú,aleostavbuoprávnenúatakjeaplikácia§135cObčianskehozákonníka v
danom prípade vylúčená. K statickému posudku, ktorý v konaní predložil žalovaný dôvodil, že sa v
ňom uvádza, že predmetnú stavbu garáže nie je možné odstrániť bez toho, aby došlo k jej

poškodeniu, resp. deštrukcii, pričom predmetná stavba žalovaného bude pri pokuse o jej premiestnenie
poškodená,žepredmetnústavbugaráževovlastníctvežalovanéhoniejemožnéodstrániťbezporušenia
susediacich stavieb. Poukázal v tomto smere na skutočnosť, že jeden z vlastníkov garáží v danej lokalite
už dobrovoľne svoju stavbu odstránil, pričom nedošlo k deštrukcii a ani porušeniu susediacich
stavieb. Išlo o garáž súpisné č. XXXXX, postavenú na parcele č. XXXXX/XX, ktorá bola vo vlastníctve

Ing. V. W., preto uvedené tvrdenie žalovaného nepovažuje za relevantné pre rozhodnutie v danej veci.
Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť; žiadal
náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu zopakoval svoje tvrdenia uvedené v

odvolaní o dočasnosti stavby, odstránení stavby, k svojej pasívnej vecnej legitimácii.

7. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa

§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť,
resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. októbra
2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení

zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny v zmysle § 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. potvrdil
a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná

v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel
odvolací súd prihliadať.11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia o vyhovení žaloby žalobcu v celom rozsahu, ktorý záver aj
náležite odôvodnil. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal, podľa odvolacieho

súdu, za to, že žalovanému, resp. ich právnym predchodcom ako vlastníkovi stavby - garáže súpisné
č. XXXXX, nachádzajúcej sa na pozemku parcelné č. XXXXX/XX, katastrálne územie N. V., zaniklo
ku dňu 31.12.2020 obligačné oprávnenie dočasne užívať predmetný pozemok titulom nájmu, teda
že mu zaniklo aj právo mať na tomto pozemku umiestnenú stavbu a tým mu vznikla hmotnoprávna
povinnosť predmetnú stavbu garáže z predmetného pozemku odstrániť a tento pozemok vypratať, čo

doteraz nesplnil. Stavba garáže žalovaného stojaca na pozemku vo vlastníctve žalobcu bola od počiatku
vybudovanáakodočasnástavba,ktorýzávervyplynulbezakýchkoľvekpochybnostízlistinnýchdôkazov
predložených zo strany žalobcu v konaní. Žalovaný mal od začiatku vedomosť, že stavba jeho garáže
nie je umiestnená na pozemku (ktorého vlastníkom nie je) trvale, ale len na obmedzený čas, pričom
na dočasnosti umiestnenia garáže nič nemení skutočnosť, že v rozpore s pôvodnými zámerom bol čas
dočasného umiestnenia stavby opakovane predlžovaný.

12. Prvoinštančný súd dostatočným a jasným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v
bodoch 17. až 23. vysvetlil, že užívanie pozemku žalobcu, na ktorom je umiestnená predmetná garáž vo
vlastníctve žalovaného, malo len dočasný charakter, pričom reagoval na námietky žalovaného v konaní,
ktorými odôvodňoval svoje nesúhlasné stanovisko k žalobe žalobcu, s ktorým vysvetlením odvolací

súd v plnom rozsahu súhlasí. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia taktiež náležite
odôvodnilprečonadanývzťahneaplikovalustanovenie§135cObčianskehozákonníka,použitiaktorého
sa žalovaný tiež domáhal, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a považuje tvrdenia
žalovaného v odvolaní, ktorými namietal dočasnosť užívania pozemku a neaplikáciu ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka za nedôvodné.

13. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nájomná zmluva zo dňa 20.3.2019, uzavretá
medzi žalobcom a právnymi predchodcami žalovaného (nahradila nájomnú zmluvu uzavretú medzi
Výskumným ústavom zváračským - priemyselným inštitútom SR, z.z.p.o. a právnymi predchodcami
žalovaného, na základe ktorej bol predmetný pozemok prenechaný na dočasné užívanie; č.l. 64

spisu) bola uzavretá na obdobie od 1.1.2019 do 31.12.2020, ktorej predmetom bol nájom pozemku
parcelné č. XXXXX/XX o výmere 18 m2, ktorý je pod garážou súpisné č. XXXXX na B. ulici, ktorá
je vo vlastníctve nájomcov (právni predchodcovia žalobcu) a v súlade s ustanovením § 676 ods. 2
Občianskeho zákonníka žalobca zabránil jej ďalšiemu predĺženiu tým, že v rámci zákonnej lehoty 30 dní
podal na súd predmetnú žalobu o vypratanie pozemku a odstránenie stavby garáže (žaloba doručená

súdu dňa 29.1.2021). Nájomný vzťah žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov k pozemku parcela
č.XXXXX/XX,zastavanáplochaovýmere18m2, katastrálneúzemieN.V.,vedenýnalistevlastníctvač.
XXXX, ktorý je v jeho vlastníctve, ku dňu 31.12.2020 zanikol. Ak po tomto dátume uvedený pozemok vo
vlastníctve žalobcu žalovaný nevypratal a garáž neodstránil, zasiahol tým neoprávnene do vlastníckeho
práva žalobcu, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie správne uložil žalovanému povinnosť predmetný

pozemok vypratať a svoju garáž odstrániť.

14. Listiny, ktoré v konaní predložil žalobca na preukázanie dočasnosti vybudovania a umiestnenia
predmetnej garáže na (v súčasnosti) jeho pozemku, boli vydané v danom čase na to príslušnými
správnymi orgánmi a prvoinštančný súd z nich správne vychádzal ako z dôkazného

materiálu. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že išlo o verejné listiny a
ako uviedol v tomto vyjadrení, ak by chcel žalovaný spochybniť ich pravosť a pravdivosť ich obsahu,
musel by produkovať dôkazy, ktoré by preukázali opak toho, čo uvedené dokumenty tvrdia. Odvolací
súd k uvedenému dôvodí, že takéto dôkazy žalovaný v konaní nepredložil, pričom spochybňovanie
žalobcom predložených listinných dôkazov (preukazujúcich vybudovanie garáže, povolenie jej užívania)

bolo založené zo strany žalovaného na námietkach iba všeobecnej povahy, nespôsobilých preukázať
opak, či relevantne spochybniť ich pravosť alebo obsah. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval
odvolaciu námietku žalovaného o spochybnení predložených listín zo strany žalobcu za nedôvodnú.

15. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného o nedostatku jeho pasívnej

vecnej legitimácii. Odvolací súd poukazuje na to, že vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z
hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná
legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Sporová strana, ktorá je
nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu,ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže žalobe vyhovieť
len vtedy, ak žalobca žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť
nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. O nedostatok

vecnej legitimácie na strane žalovaného pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto, o kom
žalobca v žalobe tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia, o ktoré
v konaní ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným. O takomto nedostatku
žaloby, vedúcej v konečnom dôsledku k jej zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku,
neposkytuje súd ani poučenie v zmysle § 160 ods. 1 C.s.p. predovšetkým z dôvodu, že poučovacia

povinnosť súdu je obmedzená na poučenie strán sporu len o ich procesných právach a povinnostiach,
pričom so žiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku nie je možné vyvodiť povinnosť súdu
poučiť žalobcu o tom, že žalovaný označený v žalobe nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože by
to už nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré
nie je oprávnený ani povinný súd poskytnúť (R 38/94).

16. Žalobca v žalobe označil ako žalovaných Y. N. a D. N., ktorí počas prebiehajúceho konania
predmetnú garáž previedli na žalovaného kúpnou zmluvou, ktorej vklad bol povolený pod č. V-XXXX/
XXXX, zo dňa 12.4.2022 (č.l. 40 spisu). Súd prvej inštancie v zmysle návrhu žalobcu uznesením zo dňa
3.2.2023, č.k. 12 C 15/2021-45 pripustil, aby z konania vystúpili žalovaní v I., II. rade Y. N. a D. N. a
na ich miesto vstúpil terajší žalovaný (T. S.). Žalovaný sa tak stal výlučným nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti, o ktorú v danom konaní ide. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že žalovaný
musel mať vedomosť o tomto prebiehajúcom konaní i o tom, že kupuje iba garáž, ktorá stojí na cudzom
pozemku a tak si musel byť vedomý i výsledku konania v jeho neprospech.

17. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu

(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých
dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa
ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri
hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného

v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne
odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom

rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

18. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje právne posúdenie súdom prvej inštancie

za správne.

19. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného v odvolaní, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný, zmätočný, pretože rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitostivyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil,

z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,
napríklad v náleze č.k. III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd

prvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiadostatočnýmspôsobomvysvetlilzakéhodôvodu
považoval nárok žalobcu na vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie stavby za dôvodný a tak odvolací
súd odvolaciu námietku žalovaného, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.
1 písm. b/ C.s.p.) tým, že napadnutý rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, považoval za nedôvodnú.
Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne
v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces
(čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny
prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Odvolací súd opätovne uvádza, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí
právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí

ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana
sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

20. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaného sa odvolací súd opätovne nezaoberal, nakoľko v
odvolaní zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú
spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných
dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Skutočnosť, že žalovaný sa nestotožnil s právnymi

závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani
oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými iba
preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď sa súd prvej
inštancie neodchýlil od príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka
a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu je dôvodná.

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).