Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. december 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 53Ek/804/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120301556
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šablová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6120301556.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Platiť sa oplatí s.r.o., IČO: 45684618,
so sídlom: Mostová 2, 811 02 Bratislava, zast.: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO:
44250029, Námestie svätého Egídia 40/93, 05801, Poprad, proti povinnému: A. B., dátum narodenia:
XX.XX.XXXX, trvale bytom: C. XXX/XX, XXX XX, D. E., o vymoženie 186.84 Eur s príslušenstvom,
vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Jozef Matejov, so sídlom exekútorského úradu, Štúrova 326/2, 958

01, Partizánske pod sp. zn. 109EX182/20, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 53Ek/804/2020 zo dňa 03.11.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 53Ek/804/2020 zo
dňa 03.11.2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený a povinný n e m a j ú nárok na náhradu trov konania o zamietnutí

sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 53Ek/804/2020 o dňa
03.11.2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, ktorý bol doručený súdu dňa 20.05.2020, domáhal
od povinného vymoženia 186.84 Eur na základe exekučného titulu - Rozhodnutia Okresného súdu
Považská Bystrica sp. zn. 8Csp/50/2017 zo dňa 04.12.2017 (ďalej ako „exekučný titul“). Okresný súd

Banská Bystrica po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a príloh k nemu, vydal dňa 01.06.2020
poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi: JUDr. Jozef Matejov, so sídlom exekútorského
úradu, Štúrova 326/2, 958 01, Partizánske (ďalej len „súdny exekútor“), ktorý vedie exekúciu pod sp.
zn. pod sp. zn. 109EX182/20.

2. Súdny exekútor vydal dňa 02.06.2025 upovedomenie o zastavení exekúcie a výzvu na zaplatenie

náhrady výdavkov, ktorým zastavil exekúciu podľa § 61n ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že pri exekúcii vedenej na
majetok povinného sa do piatich rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku
nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou a ktoré by stačili aspoň
na úhradu trov exekútora.

3. Uznesením sp. zn. 53Ek/804/2020 zo dňa 03.11.2025 súd námietky oprávneného proti upovedomeniu
o zastavení exekúcie a výzve na úhradu trov súdneho exekútora podľa § 61n ods. 4 Exekučného
poriadku zamietol. Predmetné uznesenie súd v osobe vyššieho súdneho úradníka odôvodnil tým, že
argumentácia oprávneného, že nie je možné vylúčiť, že v budúcnosti bude mať povinný majetok alebo
príjmy na uspokojenie vymáhanej pohľadávky je v rozpore s úmyslom zákonodarcu, nakoľko účelom

ustanovenia § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je zabrániť tomu, aby boli proti fyzickej
osobe po celú dobu jej života vedené zjavne bezúspešné exekúcie (ktoré zbytočne zamestnávajúexekučné orgány, predovšetkým súdneho exekútora) a je potrebné ju chápať v kontexte s úpravou
oddlženia fyzickej osoby (napr. konkurzom alebo splátkovým kalendárom). Argumentácia oprávneného
týkajúca sa použitia donucovacieho opatrenia podľa § 43a a nasl. EP je irelevantná, vzhľadom na

vymáhanú pohľadávku, ktorej istina tvorí sumu vo výške 186.84 EUR. Neprimeranosť spočíva v tom,
že ak sa nedarí v období piatich rokov vymôcť pohľadávku oprávneného, jej príslušenstvo ani trovy
exekúcie, je kontraproduktívne ukladať povinnému peňažnú pokutu, ktorá s dôvodným presvedčením
nebude taktiež vymožená. Cieľom donucovacieho opatrenia je vynútenie splnenia povinnosti, avšak v
predmetnej exekúcii by nedošlo k vynúteniu, skôr k väčšiemu zadlženiu povinného. Oprávnený uviedol

vo svojom podaní viaceré rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica - pracovisko upomínacieho
a exekučného konania, z ktorých jednoznačne vyvodzuje, že súdny exekútor musí vykonať kroky k
zisteniu majetku a ich výsledok musí aj preukázať. K uvedenej argumentácii oprávnený neuviedol ani
jedno konkrétne rozhodnutie exekučného súdu, z ktorého oprávnený formuluje svoje závery. Napriek
tomu, že absentuje judikatúra, o ktorú oprávnený opiera svoje tvrdenia dodal, že súdny exekútor
vykonával v pravidelných časových intervaloch lustrácie majetku povinného, ktorých výsledkom bolo

podanie správy o majetkových zisteniach oprávnenému. Súdny exekútor po doručení poverenia na
vykonanie exekúcie zisťuje majetok povinného v potrebnom rozsahu za účelom vymoženia nároku
oprávneného deklarovaného exekučným titulom, a to viacerými spôsobmi (lustrácie, osobné zisťovanie,
súčinnosť tretích osôb, súčinnosť povinného, vyhlásenie povinného o svojom majetku a pod.). Výsledky
zisťovania majetkových pomerov zaznamená v zozname majetku povinného. Do zoznamu majetku

povinného zahrnie exekútor všetok zistený majetok, tzn. aj majetok, ktorý je sporný alebo zaťažený
právami tretích osôb. V konkrétnom exekučnom konaní sa tak môže stať, že napriek tomu, že
zoznam majetku povinného obsahuje označenie konkrétneho majetku (pretože povinný nie je absolútne
nemajetný), pôjde o majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je bez splnenia ďalších
predpokladov možné exekvovať (tradičnými príkladmi sú nehnuteľnosť, pohľadávka z účtu v banke

alebo akýkoľvek iný majetok, na ktorom viazne záložné právo, pričom oprávnený nie je záložným
veriteľom a záložný veriteľ s exekúciou tohto majetku nesúhlasí, ale takisto majetok, ktorý exekúcii
nepodlieha podľa ustanovení Exekučného poriadku alebo iných právnych predpisov). Aj v takomto
prípade je naplnená hypotéza komentovanej právnej normy - nepodarilo sa zistiť majetok alebo
príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou. V podaných námietkach môže účastník argumentovať

jedine tým, že exekútor nedostatočne zistil majetkové pomery povinného a jeho skutočná majetková
situácia neopodstatňuje zastavenie exekúcie pre nemajetnosť. Vyšší súdny úradník ďalej uviedol, že
§ 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku považuje za dôvod pre zastavenie exekúcie nezistenie
majetku, ktorý je možné zexekvovať v danom exekučnom konaní (tzn. relatívna nemajetnosť), a nie
neexistenciu akéhokoľvek majetku povinného, čiže absolútnu nemajetnosť. Povinnosť exekútora vydať

upovedomenie o zastavení exekúcie z uvedeného dôvodu vzniká, ak nezistil zexekvovateľný majetok
povinného v hodnote postačujúcej aspoň na úhradu trov exekútora do piatich rokov od začatia exekúcie
alebo od posledného zexekvovania majetku povinného. Dôvodom pre zastavenie exekúcie teda je
situácia, keď uplynulo päť rokov od začatia exekúcie (predpokladá sa, že exekútor začal konať okamžite)
alebo od posledného zexekvovania majetku. Dikcia obsiahnutá v § 61n ods. 1 písm. d) formuluje

relatívnu nemajetnosť, tzn. nemajetnosť z pohľadu konkrétneho exekučného konania, a ak by zákon
vyžadoval nemajetnosť absolútnu, snaha zákonodarcu regulovať dĺžku trvania exekúcií, ktoré nemajú
reálny výhľad na úspech, by nebola efektívna a neúmerne dlho by trvali aj exekúcie proti povinným,
ktorí síce nie sú absolútne nemajetní, ale v ktorých nebude v dlhom časovom horizonte dosiahnutý
žiadny výťažok. Súdny exekútor v priebehu exekúcie vykonal viaceré majetkové lustrácie povinného v

medzirezortnýchevidenciách.Súdmalzapreukázanézvyjadreniasúdnehoexekútora,žepovinnýnemá
vedené žiadne aktívne bankové účty, povinný nebol v žiadnom dlhodobom trvalom pracovnom alebo
inom obdobnom pomere a zároveň nebol poberateľom dávok sociálneho zabezpečenia, povinný nie je
vlastníkom žiadneho nehnuteľného majetku na území Slovenskej republiky, povinný nie je vlastníckom
žiadnych vozidiel. Súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu predloženého povereným

súdnym exekútorom konštatoval správnosť vydaného upovedomenia o zastavení exekúcie z titulu
nemajetnosti osoby povinnej zachytenej v rozhodnej dobe, ktorou je 60 kalendárnych mesiacov od
okamihu začatia exekúcie (resp. od posledného zexekvovania majetku), keď napriek opakovaným
výkonom lustračných mechanizmov zo strany súdneho exekútora neboli zistené žiadne relevantné
majetkové hodnoty a taktiež nebol dosiahnutý žiaden výťažok. O tejto skutočnosti svedčí predovšetkým

obzvlášť to, že v sledovanom období neboli na strane povinného zistené žiadne účty vedené v
peňažných ústavoch, výsledky opakovaných lustrácii v Sociálnej poisťovni nepreukazujú existenciu
pracovnoprávneho vzťahu. Povinný taktiež nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnej či hnuteľnej veci.V kontexte oprávneným uvádzaného tvrdenia o fyzickom nezisťovaní hnuteľného majetku patriaceho
osobe povinnej či tvrdenia o chýbajúcej súčinnosti s tretími osobami, ktoré by mohli podľa názoru
oprávneného disponovať informáciami o majetku povinného súd uviedol, že predmetná argumentácia

oprávneného je v celom rozsahu nedôvodná a rovnako tak i nespôsobilá k založeniu celého radu
úvah k exekučnej činnosti súdneho exekútora, keď z obsahu spisového materiálu vyplýva, že poverený
súdny exekútor postupoval pri výkone exekúcie s vynaložením odbornej starostlivosti a súladne
s jednotlivými ustanoveniami Exekučného poriadku, ktoré pojednávajú o uspokojení pohľadávky
oprávneného peňažnej povahy. V tejto súvislosti uviedol, že poverený súdny exekútor je oprávnený

postupovať len v medziach stanovených Exekučným poriadkom, pričom z ustanovenia § 64 Exekučného
poriadku vyplýva všeobecné pravidlo primeranosti výkonu exekúcie, ktoré je podriadené rozsahu
vymáhanej povinnosti a jeho zodpovedajúcej hodnote zabezpečenia majetku (t. j. zabezpečenie majetku
nesmie presahovať výšku vymáhaného nároku). Oprávnenie súdneho exekútora vykonávať exekučnú
činnosť a fakticky postihovať majetok patriaci povinnému, je tak výrazne obmedzené výškou vymáhanej
povinnosti. Logickým záverom z uvedeného preto je, že úvahy oprávneného o vynakladaní ďalších

trov exekúcie pre fyzické zisťovanie majetkovej podstaty vo vlastníctve povinného, je prezentovaním
priam absurdného statusu, ktorý v jeho premietnutí do reálneho sveta by viedol k rozsiahlemu výkonu
exekučnej činnosti pri peňažných pohľadávkach mimo exekútorského úradu povereného súdneho
exekútora,atovpodobefyzickýchnávštevvmiestebydliskapovinného,čivinommieste,kdesapovinný
čo i len potencionálne zdržuje. Rovnako je potom ďalej nemysliteľné, aby súdny exekútor pri zohľadnení

početných negatívnych záznamov z lustrácii v Registri obyvateľov SR, v katastri nehnuteľnosti, v
evidencii dopravných prostriedkov (IRIS), v peňažných ústavoch či v Sociálnej poisťovni a zistení, že
povinný sa v mieste svojej adresy trvalého bydliska nezdržiava a zastihnutí susedia nemali o jeho pobyte
žiadnu vedomosť, absolvoval ďalšie služobné cesty na adresu osoby povinnej v záujme vyhotovenia
súpisu hnuteľného majetku, keď uvedený procesný postup by výrazným spôsobom, pritom neadresne,

ovplyvňoval výšku vynaložených trov (nákladov) pre vedenie exekúcie, a to za stavu, kedy by súdny
exekútor ani len nemohol predpokladať skutočnú existenciu exekvovateľného majetku. V neposlednom
rade súd upozornil, že pri pohľadávkach s nižšou hodnotou (drobné exekúcie) je práve navyšujúca sa
výška trov exekúcie dôvodom, pre ktorý je vyhľadávanie osoby povinnej či osobné zisťovanie jemu
patriaceho hnuteľného majetku nehospodárnym prostriedkom výkonu exekúcie. Uvedený záver súdu sa

taktiežvzťahujeajnaoprávnenýmpredkladanúvýzvukpredloženiuvyhláseniaomajetku,činásledného
uloženia donucovacieho opatrenia, keď uloženie donucovacieho opatrenia predstavuje vzhľadom na
peňažnú povahu vymáhanej pohľadávky len prostriedok navyšovania už existujúceho dlhu, ktorý nebol
uspokojenýžiadnymztaxatívnevymedzenýchspôsobovvykonaniaexekúcie.Podstatoudonucovacieho
opatrenia preto nemôže byť automatizované zväčšovanie rozsahu vymáhanej povinnosti, keď jeho

výlučným účelom je donútenie povinného k splneniu určitej povinnosti, ktorej základ vychádza z
konkrétnej skutkovej okolnosti, zaznamenanej v spisovej dokumentácii súdneho exekútora.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený v zákonnom stanovenej lehote sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že súdny exekútor vykonal iba lustrácie elektronicky prístupných registrov, respektíve

dopyty na orgány a inštitúcie, a to vrátane dopravného inšpektorátu, ale nie fyzické zisťovanie
na mieste samom a spísanie hnuteľného majetku podliehajúceho exekúcii v súlade s § 114 a
115 Exekučného poriadku. Súdny exekútor tak v rozpore s odôvodnením napadnutého uznesenia
nevykonal riadne zisťovanie všetkého majetku povinného a skutočnosť splnenia podmienky pre
zastavenie exekúcie exekútorom pre nedostatok majetku tak nebola ani súdnym exekútorom ani

súdom preukázaná a predmetné upovedomenie o zastavení exekúcie je predčasné a napadnuté
uznesenie nesprávne a v rozpore so zákonom. Práve zisťovanie aj hnuteľného majetku povinného
ako napríklad televízny prijímač, mobilné telefóny, hotové peniaze nad 165 eur, cennosti na bytoch,
počítače a notebooky, nebežné odevy a iný textil a podobne a ich speňaženie je odôvodnené za
okolností, ak povinný nemá iný postihnuteľný majetok alebo príjmy a práve pri výške pohľadávky

oprávneného v predmetnom exekučnom konaní, pre ktorú nie je primerané speňažovanie nehnuteľnosti
alebo iného vysoko hodnotného majetku, aby ho oprávnený aj vlastnil. V tomto smere poukázal
oprávnený na ustanovenie paragrafu 63 a 64 exekučného poriadku. Oprávnený zastáva názor, že
súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku a podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom
neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenie negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny

exekútor. Navyše z exekučného spisu, ako zistil aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovanie
hnuteľného majetku exekútor vykonal. Majú za to, že v podmienkach exekučného konania, v ktorom
sú možnosti procesného útoku a procesnej obrany zúčastnených subjektov v súlade s paragrafom 200
a nasledujúcich Exekučného poriadku obmedzené, neprechádza na oprávneného dôkazné bremenopreukázania majetnosti alebo nemajetnosti povinného. V zmysle ustanovenia paragrafu 59 odsek 1
a Exekučného poriadku vyplýva, že exekútor je povinný vykonať úkony potrebné na zistenie majetku
povinného a to vrátane fyzickej návštevy povinného a s tým súvisiacich zisťovaní hnuteľného majetku.

Na pokyny oprávneného exekútor prihliada, respektíve si žiada iba v prípadoch predpokladaných
zákonom. Nie je správne tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa
ktorého mal oprávnený podávať návrhy exekútorovi. Exekútor vykonáva svoju právomoc samostatne a
okrem zákonom ustanovených prípadov nie je viazaný žiadnymi návrhmi ani pokynmi oprávneného a
oprávnený ani nemá možnosti zisťovať skutočnosti rozhodné pre postup v exekúcii, ktoré možnosti má

v plnej miere exekútor. V prípade, ak by exekútor zistil hnuteľný majetok speňažiteľný v rámci exekúcie,
čo by zistil iba na základe fyzickej obhliadky obydlia povinného, mohol/mal vyzvať oprávneného na
úhradu akýchkoľvek preddavkov, ktoré by v súlade so zákonom bol exekútor oprávnený od oprávneného
požadovať. To, že paragraf 59 odsek 1 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor prednostne zisťuje
existenciu majetku povinného podľa údajov v registroch, ktoré sú dostupné prostriedkami elektronickej
komunikácie neznamená to, že exekútor vykonáva iba zisťovanie dostupné prostriedkami elektronickej

komunikácie. To zvlášť pri výške vymáhanej pohľadávky do 2000 eur a zjavnej majetkovej situácie
povinného, pri ktorom nemožno očakávať vlastníctvo nehnuteľností, pohľadávok, obchodných podielov,
hodnotnejších vozidiel a podobne. Exekučný súd v konaní o námietkach má posúdiť, či boli splnené
podmienky Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie súdnym exekútorom. Do kompetencie súdu
patrí na riadne podanie námietky, zhodnotenia exekútora preveriť a preskúmať minimálne v rozsahu,

či exekútor sám deklaroval vykonané zisťovanie všetkého možného majetku povinného nielen majetku
evidovaného subjektami podľa paragrafu 2 vyhlášky MS SR číslo 68/2017 Z.z. Oprávnený nie je
povinný navrhovať spôsob vykonania exekúcie exekútorovi. Exekútor je povinný iniciatívne využiť
všetky možné spôsoby exekúcie a v prípade, ak je na ten, ktorý spôsob zákonom vyžadovaný súhlas
oprávneného alebo úhrada preddavkov na trovy, má ich exekútor bez výzvy oprávnenému navrhovať a

ich úhradu žiadať. Oprávnenému nie je zrejmé, prečo počas exekučného konania nedošlo k vykonaniu
exekúcie predajom hnuteľných vecí, ktorých povinný je vlastníkom/spoluvlastníkom. Oprávnený
nepredpokladá, že povinný naozaj nevlastní žiaden hnuteľný majetok, ktorý sa v nehnuteľnostiach kde
žije, respektíve v jeho domácnosti nachádza. Oprávnenému nie je zrejmé prečo ak je jedinou možnosťou
na vymoženie jeho peňažnej pohľadávky výkon exekúcie predajom hnuteľných vecí, nakoľko zisťovanie

majetku povinného formou automatického elektronického zisťovania podľa údajov, ktoré sú dostupné
prostriedkami elektronickej komunikácie, z prostredia svojho exekútorského úradu boli negatívne,
túto možnosť výkonu exekúcie má oprávnený súdnemu exekútorovi vopred navrhovať. Oprávnený
poukázal na rozhodnutia vydané na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/1291/2019 a sp.
zn. 40Ek/1204/2019. Oprávnený ďalej uviedol, že mu s poukazom na rozhodnutia okresného súdu

nie je zrejmé, prečo sa súd pri posudzovaní námietok oprávneného voči upovedomeniu o zastavení
exekúcie odklonilo od zaužívanej vyššie uvedenej rozhodovacej praxe, v ktorej súd v prípadoch
s rovnakým skutkovým základom rozhodol, že nemajetnosť povinného neodôvodňuje len samotné
vykonanie lustrácií v registroch dostupných súdnemu exekútorovi s negatívnym výsledkom. Oprávnený
nie je povinný zisťovať a oznamovať exekútorovi kde sa má nachádzať hnuteľný majetok povinného.

Súdny exekútor má dostatok oprávnení na to, aby zistil a spísal všetok majetok povinného sám z vlastnej
iniciatívy. Nie je pravdou, že súd nemá právomoc prešetrovať postup súdneho exekútora pri výkone
exekúcie. Podľa § 32 Exekučného poriadku je súd oprávnený požadovať od exekútora vysvetlenia
alebo správy o priebehu každej exekučnej veci, ktorá bola exekútorovi pridelená, ktoré je exekútor
povinný súdu v určenej lehote poskytnúť. Z ustanovenia paragrafu 32 Exekučného poriadku jasne

vyplýva dohľadové oprávnenie súdu voči súdnemu exekútorovi. Navyše nejde o nejaké prešetrovanie
postupu exekútora ale skutkové zisťovanie naplnenia podmienok zákona pre zastavenie exekúcie,
keď exekútor exekúciu zastavil, na čo má súd výsostnú právomoc a v rámci zisťovania dôkazov pre
svoje rozhodnutie vo veci je oprávnený žiadať súčinnosť a získavať podklady od kohokoľvek v súlade
s Civilným sporovým poriadkom. Oprávnený tvrdí, že súdny exekútor nevykonal zisťovanie majetku

a že podmienky zákona pre zastavenie exekúcie exekútorom neboli splnené, jedná sa teda o tvrdenia
negatívnej skutočnosti, ktorej opak musí preukázať súdny exekútor. Navyše z exekučného spisu ako
zisti, aj súd, skutočne nevyplýva, že by predmetné zisťovania hnuteľného majetku exekútor vykonal.
Pre zistenie hnuteľných vecí v majetku povinného nie je potrebné navrhovať žiadny dôkaz, vykonávanie
dôkazov je v exekučnom konaní beztak výnimočné a to najmä za situácie, keď zisťovanie aj hnuteľného

majetku povinného vyplýva zo základných povinností exekútora a exekútor má všetky právomoci na
vykonanie tohto dôkazu. Pritom je oprávnený žiadať o súčinnosť aj tretie osoby v ktorých majetku
sa môže nachádzať majetok povinného. Ak si exekútor presadil u zákonodarcu náhodné prideľovanie
exekúcií, majú zabezpečiť, aby kvalita výkonu exekučnej činnosti u všetkých zodpovedala kvalite jejvýkonov u tých exekútorských úradov, ktorých si do zavedenia náhodného prideľovania oprávnení
na vedenie exekučného konania vyberali. V podmienkach všeobecne známej nízkej vymožiteľnosti
práva v Slovenskej republike by mali byť súdni exekútori tí poslední, ktorí „od stola“ prístupom ešte

znižujú možnosti veriteľov domôcť sa svojho práva. Nie je pravda, že by im Exekučný poriadok nedával
dostatok možností, alebo im bránil v dôslednom výkone exekučnej činnosti neprimeraným dôrazom na
práva povinných. Oprávnený má za to, že je spravodlivé, aby v právnom štáte oprávnený, ktorému bol
nárok priznaný právoplatným exekučným titulom mohol očakávať riadne a dôkladné vykonanie exekúcie
bez toho, aby sa musel kontrolovať a dohliadať na činnosť exekútorov, ktorí majú na výkon exekúcie

monopol, exekučné veci sú im náhodne prideľované a sú štátom poverené ako osobitne odborne
spôsobilé a zmocnené osoby. Tiež sa nemá stať pravidlom spôsob vykonávania exekúcie formálnym
spôsobom v rámci ktorého exekútori iba od stola dožiada orgány a inštitúcie a pri negatívnom výsledku
zastaví exekúciu a inkasuje náhrady podľa vyhlášky.

5. Predmetnú sťažnosť oprávneného súd súdnemu exekútorovi z dôvodu hospodárnosti konania

(nenavyšovania trov exekúcie) na vyjadrenie nezasielal, nakoľko rozsah vykonaných úkonov zo strany
súdneho exekútora je súdu známy.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník,
ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.

8. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

11. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku pri fyzickej osobe je predpokladom zastavenia
exekúcie pre nemajetnosť nezistenie majetku exekvovateľného v tomto exekučnom konaní po dobu

piatich rokov, nie absolútna nemajetnosť. Ak teda po dobu piatich rokov (od začatie exekúcie alebo od
posledného zexekvovania majetku) nebude zistený ďalší existujúci exekvovateľný majetok povinného,
úlohou exekútora je zastaviť exekučné konanie upovedomením o zastavení exekúcie.

13. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná

včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná

dôvodne, a preto ju zamietol.

14. V tomto smere treba konštatovať, že rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka je vecne správne, keď
vyššísúdnyúradníksprávnezistilskutkovýstavveciazozistenéhoskutkovéhostavdospelksprávnemu
právnemu záveru, ktorý v napadnutom uznesení náležite odôvodnil.

15. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že po
oboznámení sa s obsahom správ, ktoré do spisu doložil súdny exekútor, musí aj súd prvej inštancie
konštatovať, že nezistil žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie upovedomenia o zastaveníexekúcie. V prvom rade možno pripomenúť (ako konštatoval vyšší súdny úradník v napadnutom
uznesení a rovnako ako konštatovala súdna exekútorka vo svojom vyjadrení), že dôvodom pre
zastavenie exekúcie podľa § 61n ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku je nezistenie majetku, ktorý

je možné zexekvovať v predmetnom exekučnom konaní, t.j. relatívna nemajetnosť, a nie neexistencia
akéhokoľvek majetku povinného, teda absolútna nemajetnosť. V konkrétnom exekučnom konaní sa
tak môže stať, že napriek tomu, že povinný disponuje majetkom podliehajúcim exekúcii, pôjde o
majetok, ktorý v predmetnom exekučnom konaní nie je možné zexekvovať. V prípade, ak súdny
exekútor po uplynutí doby 5 rokov od začatia exekúcie alebo od posledného zexekvovania majetku

dospeje k záveru o tom, že u povinného nebol zistený majetok, ktorý by mohol byť postihnutý
exekúciou, nemá inú možnosť ako vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Možno ešte doplniť,
že spôsob, ktorým sa vykoná exekúcia, určuje práve súdny exekútor, a to na základe preskúmania
majetkových pomerov povinného. Objektívne zhodnotenie majetkových pomerov povinného, podloženie
zistených skutočností písomnými dôkazmi a vyvodenie záveru o možnosti či nemožnosti vykonania
exekúcie v závislosti od majetkových pomerov povinného, patrí do kompetencie súdneho exekútora.

Súdny exekútor je pri tom povinný vykonávať túto činnosť podľa Exekučného poriadku s odbornou
starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Výkon exekučnej
činnosti spadá do kompetencie súdneho exekútora. Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby
bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala
hodnote vymáhanej povinnosti. Exekučný súd nie je subjektom oprávneným na skúmanie majetkových

pomerov povinného, ktorého skúmanie má prebehnúť pred súdnym exekútorom. S poukazom na vyššie
uvedené bolo teda v predmetnej exekúcii úlohou súdneho exekútora, aby vykonanou lustráciou zistil
majetkové pomery povinného a zvolil taký spôsob uspokojenia vymáhanej povinnosti, aby bol k nej
primeraný. Pokiaľ súdny exekútor v rámci zisťovania majetkových pomerov povinného nezistil žiadny
exekvovateľný majetok a od začatia exekúcie uplynulo 5 rokov, bol povinný postupovať v zmysle § 61n

ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a vydať upovedomenie o zastavení exekúcie.

16. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemôže s argumentáciou oprávneného
súhlasiť. Ďalšie vedenie exekúcie nemôže byť založené len na pravdepodobnej existencii majetku
povinného resp. na tom, že súdny exekútor podľa oprávneného nevykonal všetky jemu dostupné

možnostivykonaniaexekúcie.Vtejtosúvislostitrebazdôrazniť,žesúdnyexekútorniejepovinnývykonať
fyzické zisťovanie v mieste bydliska povinného. Tento spôsob vykonania exekúcie zvolí len v prípade,
ak predpokladá, že v mieste bydliska povinného sa budú nachádzať hnuteľné veci vyššej hodnoty.
Bolo by totiž v rozpore s princípom hospodárnosti, účelnosti a efektívnosti, ak by miestne zisťovanie
vykonával vždy a spisoval by aj také hnuteľné veci, ktorých predajom by neuspokojil ani len trovy

exekúcie. Nie každý televízny prijímač, počítač, mobilný telefón či iné hnuteľné veci sú totiž predajné
tak, ako sa zrejme domnieva oprávnený. Tu totiž nemožno ignorovať ekonomickú realitu života fyzických
osôb v Slovenskej republike a predstavu oprávneného o nutnosti vykonania mobiliárnej exekúcie
možno označiť za iluzórnu. Treba tiež doplniť, že vedomosť o majetkových pomeroch povinného súdny
exekútor v súčasnej dobe môže získať nielen fyzickým zisťovaním, ale aj prostredníctvom internetu či

sociálnych sietí. Súdny exekútor si tak vie urobiť predstavu o majetkových, príjmových a sociálnych
pomeroch povinného aj bez zisťovania v mieste bydliska povinného, pričom pri kreovaní tohto úsudku
vychádza aj zo svojich dlhoročných skúseností. Následne, exekučný súd sa na tento úsudok súdneho
exekútora spolieha, keďže ako už súd uviedol vyššie, súdny exekútor je odborne spôsobilou osobou
a do jeho činnosti súd zasiahne len v prípade vážnych zistení a nezrovnalostí, ktoré sú založené na

objektívnych skutočnostiach. Domnienka oprávneného, že by sa v mieste bydliska povinného mohli
nachádzať hodnotné hnuteľné veci, však nie je podložená žiadnymi konkrétnymi skutočnosťami. Práve
naopak, šablónovitosť a všeobecnosť podanej sťažnosti (oprávnený sťažnosť s rovnakým obsahom totiž
podal vo viacerých exekučných veciach) evokuje skôr snahu oprávneného len zbaviť sa resp. oddialiť
povinnosť úhrady trov exekučného konania. V okolnostiach prejednávanej veci súd naviac poukazuje

na skutočnosť, že nakoľko sa upovedomenie o začatí exekúcie nepodarilo doručiť povinnému do troch
mesiacov od začatia exekúcie, (napriek vykonanému šetrenie súdnym exekútorom) súdny exekútor
postupoval v súlade s ust. § 61b ods. 3 Exekučného poriadku a doručil upovedomenie povinnému
oznámením v Obchodnom vestníku a súčasne toto doručil súdu, ktoré upovedomenie bolo zverejnené
na úradnej tabuli súdu 07.10.2020 do 07.11.2020. Nakoľko miesto pobytu povinného nie je známe, nie

je zrejmé na akej adrese mal súdny exekútor podľa názoru oprávneného vykonať súpis hnuteľných veci
potencionálne patriacich povinnému.17. Súd prvej inštancie má jednoznačne za to, že pokračovať v exekúcii má význam len pri existencii
reálneho majetku, ktorý možno reálne speňažiť a za súčasného splnenia podmienky, že výťažok z
tohto speňaženia postačí aspoň na trovy exekúcie. V opačnom prípade je nutné konštatovať, že hoci

povinný môže vlastniť (resp. vlastnil) nejaký majetok, za stavu, že tento majetok je nespeňažiteľný
alebo speňažiteľný len za veľmi malú hodnotu, treba nevyhnutne dospieť k záveru o nemajetnosti
povinného. Napokon, treba opätovne zdôrazniť, že súdny exekútor nemá pri postupe podľa § 61n ods.
1 písm. d) Exekučného poriadku na výber, ale naopak je povinný vydať upovedomenie o zastavení
exekúcie, ak sú splnené zákonom normované podmienky. Vydanie upovedomenia teda nespočíva na

jeho vôli. Veď aj pre súdneho exekútora by bolo výhodnejšie, pokiaľ by povinný nejaký majetok mal,
tento majetok speňažiť, pretože z tohto výťažku súdnemu exekútorovi vzniká nárok aj na odmenu
vo výške 20 % z vymoženého, pričom pri zastavení exekúcie má nárok len na náhradu paušálnych
výdavkov vo výške 60,-Eur (+ DPH), ktorá náhrada v zásade nepokryje v celom rozsahu skutočné
náklady súdneho exekútora, ktoré mu vznikajú v súvislosti s vedením exekúcie. Súdny exekútor, ani
súd, však nie je garantom existencie majetku povinnej osoby a súčasťou práva na súdnu ochranu nie

je aj právo na skutočné, reálne vymoženie pohľadávky. Pokiaľ povinný nedisponuje zodpovedajúcim
majetkom umožňujúcim vymoženie pohľadávky, súdny exekútor, ani súd za uvedený objektívny stav
zodpovednosť nenesú.

18. Na základe zisteného skutkového stavu v predmetnej veci tak možno konštatovať, že súdny exekútor

pred vydaním upovedomenia o zastavení exekúcie majetkové pomery povinného dostatočne preskúmal
a rovnako neopomenul vykonať lustrácie v dostupných registroch. Keďže v čase vydania upovedomenia
o zastavení exekúcie všetky skutkové zistenia indikovali neexekvovateľnosť majetku povinného, vydané
upovedomenie nemožno považovať za predčasné, ale naopak za vydané plne v súlade s Exekučným
poriadkom.

19. K poukazu oprávneného na rozhodnutia tunajšieho súdu v obdobných prípadoch súd uvádza, že pri
svojom rozhodovaní sú všeobecné súdy povinné v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP postupovať podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR) je možné považovať za ustálenú judikatúru. Za takú možno

považovať len také rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne autority publikovali a tým vyhlásili, že sa vo
svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť. V zmysle uvedeného tak tento exekučný súd v tejto veci
nie je rozhodnutiami v iných exekučných konaniach, a to dokonca len rozhodnutiami jediného vyššieho
súdneho úradníka, ktoré ani neprešli sudcovským prieskumom viazaný. Naviac v konania označených
oprávneným boli rozhodnutia súdu vydané na inom skutkovom základe, konkrétne v konaní vedenom

pod sp. zn. 67Ek/1291/2019 bolo zistené, že povinný bol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti
v podiel 1/1 v pomere k celku a v konaní pod sp. zn. 40Ek/1204/2019 súd nemal dostatočne preukázané
zisťovania majetku a príjmov povinného súdnym exekútorom, ktorý na výzvu súdu ani nereagoval).

20. Na záver súd konštatuje, že podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných

súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov

konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa, nemožno považovať za
porušenie či nerešpektovanie jeho práv.

21. So zreteľom na vyššie uvedené preto súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu vydaného vyšším

súdnym úradníkom sp. zn. 53Ek/804/2020 zo dňa 03.11.2025 ako nedôvodnú zamietol, keď napadnuté
uznesenie ako aj nadväzujúce upovedomenie o zastavení exekúcie vyhodnotil ako vecne správne
a vydané v súlade so zákonom.

22.Otrováchkonaniasúdrozhodoltak,žeoprávnenýanipovinnýnemajúnároknanáhradutrovkonania

v súvislosti s podanou sťažnosťou oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn.53Ek/804/2020 zo dňa 03.11.2025. Oprávnený si v podanej sťažnosti nárok na náhradu trov
konania neuplatnil, povinnému nárok na náhradu trov konania nevznikol (sťažnosť oprávneného mu na
vyjadrenie zaslaná nebola).23. Navyše súd konštatuje, že právna úprava trov exekúcie je v Exekučnom poriadku v zásade
komplexná, pričom Civilný sporový poriadok je možné aplikovať len na tie momenty exekučného

konania, ktoré nie sú Exekučným poriadkom upravené komplexne (napr. § 255 CSP zásada úspechu
a neúspechu). Exekučný poriadok v pozícii lex specialis vymedzuje okruh subjektov, o nákladoch ktorých
možno uvažovať ako o trovách exekučného konania a následne jednotlivé zložky trov týchto subjektov
vymedzuje Exekučný poriadok v § 195 až 199g taxatívnym spôsobom, spolu s pravidlami pre ich
uplatnenie a (prípadnú) náhradu. Keďže sa jedná o taxatívny výpočet, náklady iných subjektov, ale ani

iné náklady nominovaných subjektov nemožno považovať za trovy exekučného konania (Števček, M.,
Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C.
H. Beck, 2018, s. 814). V ustanovení § 199a Exekučného poriadku zákon taxatívnym spôsobom ďalej
vymenúva, čo považuje za trovy účastníkov konania, a teda na strane oprávneného sú to výdavky na
zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti
s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky za zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky

spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie; na strane povinného sú to výdavky na zastupovanie
v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na zastavenie exekúcie. Účastník konania teda môže
vynaložiť aj akékoľvek iné výdavky, ale zákon pri nich ani neuvažuje o možnej náhrade v exekučnom
konaní. Uvedené plne korešponduje aj s právnou úpravou obsiahnutou v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

v zmysle ktorého v rámci exekúcie možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len za tie úkony,
ktoré sú tu uvedené, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému
návrhu (pod čo treba subsumovať aj návrh na zastavenie exekúcie), zastupovanie na pojednávaní,
odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Ako je z uvedeného zrejmé, zákonodarca
mal jednoznačne spomenutou právnou úpravou za to, aby trovy v rámci exekučného konania boli

minimalizované na maximálnu možnú mieru tak, aby bolo zachované právo na súdnu ochranu a právnu
pomoc účastníkov, čo zodpovedá aj charakteru exekučného konania ako konania vykonávacieho.
V priebehu exekučného konania sa nepredpokladá existencia nových a závažných skutočností, ktoré
by si vyžadovali iné ďalšie úkony, ako tie ktoré sú uvedené v § 13a ods. 2 písm. c) Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).