Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109220386
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1109220386.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: F. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, K., zast.: JUDr. Emilom Vaňkom, advokátom so sídlom Andreja Sládkoviča
2, Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu ušlého zisku, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. júla 2021, č.k. 10C/64/2009-369, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu 5.364,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 5.364,30 eur

od 07.08.2009 do zaplatenia potvrdzuje.

Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k úroku z omeškania rozsudok súdu prvej inštancie
mení tak, že žalobu zamieta.

Žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania nepriznáva.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 5.364,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,5 % ročne zo sumy 5.364,30 eur
od 07.08.2009 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodne sa žalobca žalobou v znení jej doplnenia
domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 28.223,50 eur, pozostávajúcej zo sumy 446,50 eur
titulom náhrady škody za trovy právneho zastúpenia a sumy 27.777,- eur titulom straty na zárobku spolu

s úrokom z omeškania vo výške 14,5 % ročne zo sumy 28.223,50 eur odo dňa 08.09.2006 do zaplatenia
a náhrady trov konania. Konštatoval, že žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že uznesením Obvodného
oddelenia PZ Hriňová, ČVS: ORP-129/OBV-2003 zo dňa 12.08.2003 bolo proti nemu a Q. V. začaté
trestné stíhanie a vznesené obvinenie za trestný čin krádeže podľa ust. § 247 ods. 2 písm. c) Trestného
zákona a následne bol trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k. 3T/132/03-46 zo dňa 24.09.2003
odsúdený na peňažný trest vo výške 5.000,- Sk s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní jeden
mesiac. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 06.10.2003 a nadobudlo právoplatnosť. Po

podaní sťažnosti Generálnej prokuratúry Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tz/14/2004 zo dňa
14.10.2004 tento trestný rozkaz zrušil a vec vrátil Okresnému súdu vo Zvolene na nové konanie a
rozhodnutie. Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 3T/146/04-85 zo dňa 24.06.2005 postúpil vec na
prejednanie priestupku Obvodnému úradu vo Zvolene. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tz/14/2004zo dňa 22.12.2004 aj toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na prejednanie. Rozsudkom
Okresného súdu vo Zvolene č.k. 5T/67/2006-100 zo dňa 08.09.2006, právoplatným dňa 08.09.2006,
boli potom obaja obžalovaní spod obžaloby oslobodení. Žalobca ďalej tvrdil, že trest, ktorý mu bol

trestným rozkazom uložený, sa vykazoval vo výpise z registra trestov dlhodobo, aj po nadobudnutí
právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, a to napriek zaplateniu a výzvam na nápravu stavu. Uvedené
mu spôsobilo neprekonateľné problémy v hľadaní zamestnania a vycestovaní za prácou do zahraničia,
nakoľko agentúry a Národný úrad práce v Detve od neho žiadali tzv. čistý register trestov a zahraniční
zamestnávatelia odmietali zamestnať osobu so záznamom v registri trestov. Od roku 1998 pravidelne

absolvoval zamestnania sezónneho charakteru v Nemecku, pričom takto pracoval až do augusta 2003,
kedy mu bolo vznesené obvinenie, čo ho viazalo pobytom v mieste bydliska, aby bol k dispozícii
orgánom činným v trestnom konaní. Týmto trestným stíhaním mu bolo znemožnené až do vykonania
opravy záznamu v registri trestov takúto činnosť vykonávať v jesenných sezónach 2003-2006. Sezónne
pracoval u zamestnávateľa Werner garten und Landschaflbau Gmbh od roku 1998 do roku 2002. Tento
zamestnávateľ mal podmienku, že bude zamestnávať žalobcu nepretržite počas jednotlivých rokov pri

sezónnych prácach, len ak nepreruší kontinuitu 10 rokov. V dôsledku trestného stíhania sa v roku 2003
už nedostavil, a preto s ním už zamestnávateľ pracovný pomer neobnovil. Mal aj pracovnú ponuku od
iného zamestnávateľa na prácu v trvaní 12 až 18 mesiacov, ale tento pracovný pomer nikdy uzatvorený
nebol. Z dôvodu námietky žalovaného vyčíslil nárok na náhradu ušlej mzdy v zmysle potvrdenia o dani
zo mzdy za rok 2002, kde za trojmesačné obdobie bol jeho čistý zárobok vo výške 3.710,28 eur, čo po

prepočítaní platným kurzom 43,556 Sk/eur predstavuje sumu 161.604,96 Sk, čo pri kurze 30,126 Sk/eur
pri prechode Slovenskej republiky na euro predstavuje sumu 5.364,30 eur čistej ušlej mzdy. Svoj nárok
vyčíslilakospodnúhranicuušléhoziskuvobdobí2003-2006,teda5.364,30x4=21.457,20eursúrokom
z omeškania vo výške 14,5 % odo dňa 08.09.2006 do zaplatenia a vo zvyšnej sume 6.319,80 eur vzal
žalobu späť. Súd prvej inštancie následne rozsudkom sp. zn. 10C/64/2009 zo dňa 04.04.2012 v spojení

s opravným uznesením č.k. 10C/64/2009-152 zo dňa 14.09.2012 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 446,50 eur titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní spolu s úrokom z omeškania
vo výške 14,5 % ročne odo dňa 07.08.2009 do zaplatenia a vo zvyšku príslušenstva nárok zamietol,
zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 21.457,20 eur titulom straty na zárobku spolu s
úrokomzomeškaniavovýške14,5%ročneododňa07.08.2009dozaplateniaavozvyškupríslušenstva

nárok zamietol, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania a konanie v časti o zaplatenie sumy
6.319,80 eur titulom náhrady straty na zárobku zastavil.
3. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením,
č.k. 3Co/500/2012-155 zo dňa 31.10.2017 predmetný rozsudok v napadnutých častiach v spojení s
opravným uznesením zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie

uložil, aby preskúmal, či sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa na priznanie uplatneného nároku v
zmysle ust. § 3 zákona č. 58/1969 Zb. a § 415 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobca nepodal proti
trestnému rozkazu, č.k. 3T/132/2003-46 zo dňa 24.09.2003 opravný prostriedok. Súdu prvej inštancie
rovnako uložil, aby preskúmal dôvod, pre ktorý register trestov vykazoval žalobcovi uložený trest aj
napriek pokynu súdnej tajomníčky zo dňa 26.04.2004 oznámiť registru skutočnosť, že žalobca zaplatil

peňažný trest dňa 14.11.2013, a teda sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený.
4.Súdprvejinštancienásledneustálil,žepredmetomkonaniazostalnároknatrovyprávnehozastúpenia
vo výške 446,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,5 % ročne odo dňa 07.08.2009 do
zaplatenia a nárok na stratu na zárobku v sume 21.457,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
14,5% ročne odo dňa 07.08.2009 do zaplatenia. Zhrnul následnú argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdil,

že opravný prostriedok proti odsudzujúcemu rozsudku nemohol podať z dôvodu, že po jeho doručení
mal teplotu. Argumentoval, že v predmetnej veci došlo aj k nesprávnemu úradnému postupu súdu,
nakoľko jeho odsúdenie bolo z registra vymazané až na základe oslobodzujúceho rozsudku i napriek
tomu, že trest mal byť zahladený už po jeho zaplatení, čo sa v dôsledku nesprávneho úradného
postupu pri vybavovaní porozsudkovej agendy nestalo. Žalobca preto zotrval na vyčíslení ušlej mzdy

v sume 21.457,20 eur a úroku z omeškania vo výške 14,5 % ročne si zmenou žaloby uplatnil už
odo dňa 15.03.2007, nakoľko si tento nárok uplatnil návrhom na predbežné prerokovanie už dňa
14.03.2007. Po doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č.k. 10C/64/2009-187
zo dňa 08.09.2014, ktorým žalobu zamietol (a žalovanému náhradu trov konania nepriznal) z dôvodu
nepreukázania dôvodu hodného osobitného zreteľa pri nepodaní riadneho opravného prostriedku

proti vydanému trestnému rozkazu a v prípade žalobcom uplatneného nesprávneho úradného
postupu z dôvodu premlčania nároku. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.
4Co/32/2015-206 zo dňa 17.02.2016 napadnutý rozsudok v časti zamietnutia návrhu na náhradu škody
spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 446,50 eur s príslušenstvompotvrdil. Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
V odôvodnení odvolací súd uviedol, že žalobcom uvádzaný dôvod nepodania odporu proti trestnému
rozkazu nie je dôvodnom hodným osobitného zreteľa v zmysle ust. § 3 zákona č. 58/1969 Zb., a teda

žalobcovi nie je možné priznať proti žalovanému nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím. Žalobcovi preto nebolo možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní vo výške 446,50 eur. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
doručil návrh na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu až dňa 31.03.2014, nakoľko
aj zo žiadosti o predbežné prerokovanie a aj zo žaloby vyplýva, že škodu odvodzoval žalobca aj od

skutočnosti, že peňažný trest nebol zahladený po jeho zaplatení a v registri trestov bol vykazovaný
aj po jeho právoplatnom oslobodení, čo mu malo znemožniť vykonávať sezónne práce. Súdu prvej
inštancie preto uložil vyhodnotiť, či tá ktorá čiastková škoda spočívajúca v ušlom zisku mohla žalobcovi
vzniknúť v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, alebo v súvislosti s nejakým konkrétnym nesprávnym
úradným postupom. Ak potom dospeje k záveru, že škoda žalobcovi vznikla v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom, tento ustáli a následne vyhodnotí dôvodnosť vznesenej námietky premlčania. Ak

nárok nebude premlčaný, tento riadne prejedná.
5. Súd prvej inštancie potom s poukazom na uvedené ustálil, že predmetom konania zostal nárok
žalobcu na ušlý zisk vo výške 21.457,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,5 % ročne
zo žalovanej sumy odo dňa 15.03.2007 do zaplatenia. Zhrnul argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdil,
že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdu došlo po dni 12.11.2003, kedy bol zaplatený

peňažný trest, a to z dôvodu, že uvedený trest nebol po jeho zaplatení vymazaný z registra trestov.
V elektronickom systéme registra bolo vyznačené len zaplatenie trestu, ale chýbala relácia súdu na
register k zahladeniu trestu. V dôsledku uvedeného potom žalobca nemohol predložiť čistý register
trestov potrebný na vycestovanie a výkon sezónnej práce v zahraničí, čím mu ušiel značný príjem za
roky 2004 - 2006. Mal za to, že žalovaný sa do omeškania dostal zamietnutím predbežného prejednania.

Vo vzťahu k námietke premlčania uviedol, že nárok nemôže byť premlčaný, pretože premlčacia lehota
začala plynúť až vyznačením zahladenia odsúdenia niekedy v roku 2007. V čase jeho oslobodenia dňa
08.09.2006 a ani v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie zo dňa 14.03.2007 ešte nebolo
odsúdenie zahladené. Keď potom podal žalobu v roku 2009, tak nárok nemôže byť premlčaný. Uviedol,
že nezákonným bolo aj uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 12.08.2003, nakoľko žalobca bol spod

obžaloby oslobodený dňa 08.09.2006. Predmetné uznesenie mu znemožnilo prácu v zahraničí, pretože
musel byť k dispozícii vyšetrovateľovi počas trestného stíhania, a teda ušlý zisk vznikol už v roku
2003 na jeseň. Súd prvej inštancie zhrnul aj argumentáciu žalovaného, ktorý uviedol, že v danej veci
nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a ani nesprávneho úradného postupu. Mal
za to, že nakoľko žalobca podal dňa 24.03.2004 registru žiadosť o opravu výpisu z registra trestov,

teda najneskôr týmto dňom mal vedomosť, že mu vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného
postupu, a keďže žalobu podal až v roku 2009, tak uplynula 3 ročná premlčacia doba a takýto nárok je
premlčaný. Premlčaným je podľa žalovaného aj nárok žalobcu z titulu nezákonného obvinenia, nakoľko
oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 5T/67/2006 zo dňa 08.09.2006 nadobudol
právoplatnosť dňa 08.09.2006, a teda týmto dňom sa žalobca dozvedel o škode, a teda mu začala

plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku v zmysle ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb., pričom žalobca zmeškal aj objektívnu 10 ročnú premlčaciu lehotu. Tento uplatnený titul navyše ani
nebol predbežne prerokovaný. Mal za to, že v prejednávanom prípade neexistuje ani príčinná súvislosť,
nakoľko súdna tajomníčka Okresného súdu Zvolen dala dňa 26.04.2004 pokyn na oznámenie registru
trestov, že žalobca splnil zákonné podmienky a dňom 14.11.2003 sa na neho hľadí, ako keby nebol

odsúdený. Register evidoval len rukou vyznačenú poznámku na trestnom liste o zaplatení peňažného
trestu, a že záznam bol zapísaný na základe správy súdu. V elektronickom systéme bolo zaplatenie
trestu vyznačené dňa 06.05.2004, teda register trestov disponoval k tomuto dňu správou z Okresného
súdu Zvolen na zahladenie trestu žalobcu. Za to, že údaj bol zapísaný len rukou nenesie zodpovednosť
súd, ale GP SR, ktorej zamestnanec sa dopustil pochybenia. Uzavrel, že žalobca preukázal len ušlý

zisk za rok 2003, ktorý je ale dôsledkom nenastúpenia žalobcu na sezónnu prácu a nie dôsledkom
nesprávneho úradného postupu.
6. Dokazovanie vykonal výsluchom žalobcu, oboznámením sa s podaním žalobcu zo dňa 15.02., 15.09.,
03.11.2008 a 27.04.2009, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 14.03.2007, uznesením
OO PZ Hriňová, ČVS: ORP-129/OBV-2003 zo dňa 12.08.2003, vyjadrením GP SR zo dňa 19.07.2010,

fotokópiou pasu žalobcu, príjmovými dokladmi zo dňa 17.03.2004, 20.04.2005, 20.09.2005, 19.10.2006
a 18.12.2007, dokladmi o zárobku žalobcu z roku 1998, 2000 - 2002, zvláštnym potvrdením o dani zo
mzdy za rok 2002, prísľubmi zamestnania - pracovnou zmluvou z 2000 - 2003, pracovnou zmluvou so
spoločnosťou BATTRAN FENSTER, Pfafing - Forsting, odpisom z registra trestov, čestným vyhlásenímŠ. E., žiadosťou žalobcu o vystavenie potvrdenia zo dňa 02.03.2012, žiadosťou žalobcu na Centrálu pre
sprostredkovanie práce v Bonne zo dňa 27.06.2011, žiadosťou žalobcu na Veľvyslanectvo SRN zo dňa
10.10.2011, žiadosťou žalobcu na pobočku Veľvyslanectva SR v Bonne zo dňa 07.12.2011, záznamom

o porade s klientom, tlačivom so žiadosťou o zamestnanie pri sprostredkovaní práce, vyjadrením registra
trestov zo dňa 31.03.2004, žiadosťou žalobcu o opravu výpisu z registra trestov zo dňa 24.03.2004,
oznámením o prevzatí obhajoby zo dňa 11.05.2005, žiadosťou o vyznačenie zahladeného odsúdenia zo
dňa 11.05.2005, správou z registra trestov zo dňa 25.10.2006, 21.03.2017 a 11.06.2018 a pripojeným
spisom Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 5T/67/2006.

7. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 5T/67/2006 mal za preukázané, že
uznesením Obvodného oddelenia PZ Hriňová ČVS: ORP-129/OBV-2003 zo dňa 12.08.2003 bolo začaté
trestné stíhanie a vznesené obvinenie Q. V., nar. XX.XX.XXXX a F. V., nar. XX.XX.XXXX pre trestný
čin krádeže podľa ust. § 247 ods. 2 písm. d) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva
podľa ust. § 9 ods. 2 Trestného zákona. Žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k.
3T/132/2003-46 zo dňa 24.09.2003 odsúdený pre trestný čin krádeže podľa ust. § 247 ods. 2 písm.

d) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa ust. § 9 ods. 2 Trestného zákona na
peňažný trest 5.000,- Sk s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní jeden mesiac. Voči trestnému
rozkazu žalobca nepodal opravný prostriedok a tento nadobudol právoplatnosť dňa 15.10.2003 v časti
odsúdenia žalobcu. Žalobca uložený peňažný trest zaplatil dňa 14.11.2003. Ďalej mal za preukázané,
že na pokyn súdnej tajomníčky kancelárii zo dňa 26.04.2004, aby vydala vz. 159 registru trestov o

zaplatenípeňažnéhotrestužalobcomaoznámilaregistru,žesananehovpredmetnejtrestnejvecidňom
14.11.2003 hľadí, ako keby nebol odsúdený. Pokyn je opečiatkovaný ako odpísaný dňa 26.04.2004,
avšak v spise absentuje doručenka. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tz/14/2004 zo dňa 14.10.2004
predmetný trestný rozkaz zrušil. Okresný súd Zvolen následne uznesením č.k. 3T/146/04-85 zo dňa
24.06.2005, právoplatným dňa 28.06.2005, postúpil vec na prejednanie Obvodnému úradu vo Zvolene

na prejednanie priestupku. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 1Tz/40/2005 zo dňa 05.04.2006 toto
rozhodnutie zrušil. Po opätovnom prejednaní veci Okresný súd Zvolen rozsudkom č.k. 5T/67/2006-100
zo dňa 08.09.2006, právoplatným dňa 08.09.2006, oslobodil obžalovaných spod obžaloby, pretože
skutok nie je trestným činom. Ďalej z odpisu z registra trestov zo dňa 15.01.2007 zistil, že v registri
uložený peňažný trest bol vyznačený ako zaplatený dňa 14.11.2003 s tým, že podľa ust. § 54 ods. 5

Trestného zákona sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený. Žalobca následne dňa 24.03.2004
požiadal o opravu výpisu z registra trestov. Register v odpovedi uviedol, že do 30.03.2004 nedostal
správu z Okresného súdu Zvolen o zaplatení peňažného trestu, pričom telefonicky požiadal uvedený
súd o urýchlené zaslanie správy o zaplatení. Podaním zo dňa 11.05.2005 upozornil daný súd na
vykazovanie peňažného trestu žalobcu napriek jeho zaplateniu a žiadal o prijatie opatrení na vyznačenie

jeho zaplatenia. Z vyjadrenia GP SR - Register trestov zo dňa 25.10.2016 napokon zistil, že ohľadom
zahladenia predmetného peňažného trestu eviduje len rukou vyznačenú poznámku na trestnom liste,
kde je uvedené, že tento trest bol zaplatený dňa 14.11.2003 a skutočnosť, že daný záznam bol zapísaný
na základe správy zo súdu. Register neeviduje doručenie žiadosti ani samotnú žiadosť Okresného súdu
Zvolen v uvedenom trestnom konaní o zahladenie trestu žalobcovi, nakoľko je len orgán evidencie a nie

je dôvodné, aby mu súd zasielal žiadosť o zahladenie. Spôsob evidencie doručenej pošty na register
v rozhodnom období neumožňuje určiť, kedy bola príslušná správa o zaplatení peňažného trestu z
Okresného súdu Zvolen doručená na register trestov. Dňa 06.05.2004 bolo pravdepodobne na základe
správy súdu v elektronickom systéme registra vyznačené zaplatenie peňažného trestu. Na príslušnom
trestnom liste je len ručne písmom vyznačené „ZAPL: 14.11.03 - VYZNAČENÉ NA ZÁKLADE SPRÁVY“.

Register nedisponuje žiadnym dokumentom potvrdzujúcim doručenie listín, na základe ktorých bolo
vyznačené zaplatenie peňažného trestu.
8. Z príjmových pokladničných dokladov podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca zaplatil trovy
obhajoby dňa 17.03.2004 v sume 4.180,- Sk, dňa 20.04.2005 v sume 1.500,- Sk, dňa 20.09.2005
v sume 1.200,- Sk, dňa 19.10.2006 v sume 2.848,- Sk a dňa 18.12.2007 v sume 3.723,- Sk. Ďalej

z dokladov o zárobku vyplýva, že žalobca za sezónne práce v Nemecku u zamestnávateľa Werner
Garten und Landschaftsbau GmbH pri práci v rozsahu 40 hodín týždenne - 5 dní v týždni zarobil v roku
1998 netto zárobok 5.476,63 DM, v roku 2000 netto zárobok 5.960,03 DM, v roku 2001 netto zárobok
7.619,23 DM a v roku 2002 netto zárobok 3.710,28 eur. Z prísľubu zamestnania/pracovnej zmluvy reg.
č. 00040489601 vyplýva, že žalobca mal prísľub zamestnania u zamestnávateľa Werner Garten und

Landschaftsbau GmbH na obdobie 01.09. - 30.11.2003 pri týždennom pracovnom čase 40 hod. - 5 dní
v týždni za sumu 8 eur/hod. Z pracovnej zmluvy so zamestnávateľom BATTRAN FENSTER, Pfafing
- Forsting vyplýva, že žalobca mal dohodnutý pracovný pomer so sumou 18.50 DM brutto na 12 - 18
mesiacov. Z čestného vyhlásenia Š. E., bývalého riaditeľa Národného úradu práce, Okresný úrad prácev Detve v období 1991 - 2008, zistil, že povinnou prílohou tlačív pre zamestnávanie uchádzačov o práce
v SRN v období 2003 - 2008 bol aj výpis z registra trestov, ktorý si na vlastné náklady musel zaobstarať
uchádzač, lebo jeho žiadosť by bola zamietnutá. Týmto dokladom sa skúmala bezúhonnosť uchádzača,

lebo nemecká strana umožňovala zamestnanie iba netrestaným osobám. Potvrdil skutočnosť, že na
tlačivách pri sprostredkovaní práce sa nachádzala aj povinnosť uviesť údaje o trestnom stíhaní.
9. Napokon mal za preukázané, že žalobca podaním zo dňa 14.03.2007 požiadal Ministerstvo
spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, kedy si uplatnil náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 37.021,- Sk, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- Sk a ušlý

zisk vo výške 480.000,- Sk.
10. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 1 a 2, § 2, § 3, § 9 ods. 1, § 10, § 18 a § 22 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, § 3 ods. 1 písm. d) a ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15, § 19 a § 27 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
§ 391 ods. 2 C.s.p. a § 3 ods. 1 a § 4 zákona č. 311/1999 Z.z. o registri trestov. Úvodom vysvetlil,

že zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je objektívnou zodpovednosťou štátu
za škodu za súčasného splnenia troch podmienok, a to nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, alebo
jeho nesprávneho úradného postupu, existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch
a príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.
Ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k.

3T/132/2003-46 zo dňa 24.09.2003 odsúdený pre trestný čin krádeže podľa ust. § 247 ods. 2 písm. d)
Trestného zákona na peňažný trest vo výške 5.000,- Sk, ktorý dňa 14.11.2003 zaplatil, a že tento trestný
rozkaz bol uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tz/14/2004 zo dňa 14.10.2004 zrušený a žalobca
bol následne rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 5T/67/2006-100 zo dňa 08.09.2006 oslobodený
spodobžaloby.Zhrnul,žepredmetomkonaniajenárokžalobcunaušlýziskvovýške21.457,20eurspolu

s úrokom z omeškania vo výške 14,5 % ročne zo žalovanej sumy odo dňa 15.03.2007 do zaplatenia.
11. Skonštatoval, že žalobca si svoj nárok uplatnil dvoma titulmi, a síce nezákonným rozhodnutím,
trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k. 3T/132/03-48 zo dňa 24.09.2003, a nesprávnym
úradným postupom po 12.11.2003, kedy zaplatil peňažný trest a to z dôvodu, že uvedený trest nebol po
jeho zaplatení zahladený a toto nebolo vyznačené v registri trestov. Vo vzťahu k existencii nezákonného

rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, súc pritom viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho
súdu, že trestný rozkaz nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie pre nenaplnenie podmienok
uvedených v ust. § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.. Vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu
úradnému postupu uviedol, že peňažný trest bol žalobcom zaplatený dňa 14.11.2003. Pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného mal za preukázanú z dôvodu, že súdna tajomníčka Okresného súdu Zvolen

dala kancelárii dňa 26.04.2004 pokyn, aby vydala vz. 159 registru restov o zaplatení peňažného
trestu žalobcom a v zmysle ust. § 54 ods. 5 Trestného zákona oznámila registru, že sa na žalobcu v
predmetnej trestnej veci dňom 14.11.2003 hľadí, ako keby nebol odsúdený. Pokyn je opečiatkovaný
ako odpísaný dňa 26.04.2004, avšak v spise absentuje doručenka, teda nebolo preukázané, že by
uvedená informácia bola doručená registru trestov na jej vyznačenie. Dospel potom k záveru, že na

strane súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý po zaplatení peňažného trestu žalobcom
neoznámil v zmysle ust. § 3 a nasl. zákona č. 311/1999 Z.z. Registru trestov ako orgánu evidencie,
že sa na žalobcu podľa ust. § 54 ods. 5 Trestného zákona hľadí, akoby nebol odsúdený. Register
trestov vykazoval odsúdenie žalobcu aj po jeho právoplatnom oslobodení zo dňa 08.09.2006, pričom
sa v konaní nepodaril ustáliť dátum zápisu do registra trestov, že sa v dôsledku zaplatenia peňažného

trestu na žalobcu hľadí ako keby nebol odsúdený. V odpise z registra trestov zo dňa 15.01.2007 je
ale už uvedená informácia zapísaná, takže nesprávny úradný postup súdu trval najneskôr do tohto
dátumu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil svoj nárok aj titulom nezákonného
rozhodnutia v podobe nezákonne vzneseného obvinenia na základe právoplatného oslobodenia v
predmetnej trestnej veci. Vysvetlil, že uznesenie o vznesení obvinenia je v dôsledku oslobodenia v

trestnomkonanímožnéoznačiťzanezákonnérozhodnutie.Nestotožnilsavtejtosúvislostisožalovaným
vznesenou námietkou premlčania a uviedol, že žalobca v žalobe všeobecne opísal skutkové okolnosti
vrátane jeho právoplatného oslobodenia, a teda nezákonného obvinenia tak, aby bolo možné vymedziť
predmet konania po skutkovej stránke, pričom právne vymedzenie žaloby je vecou súdu. Uzavrel, že
žalobca si tento nárok mohol uplatniť až po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, t.j. po 08.09.2006,

a keďže žaloba vo veci bola podaná dňa 03.06.2009, tak to bolo pred uplynutím trojročnej premlčacej
lehoty. Nestotožnil sa ani s námietkou, že žalobca tento titul so žalovaným predbežne neprerokoval, keď
skonštatoval, že opísané skutkové okolnosti boli súčasťou žiadosti o predbežné prerokovanie a navyše
žalobca ho uviedol aj v priebehu konania, pričom žalovaný namietal jeho premlčanie a tento neuznal.12. Ďalej súd prvej inštancie skúmal existenciu škody, ktorú si žalobca uplatnil vo forme ušlého zisku, o
ktorý prišiel tým, že v rokoch 2003 - 2006 mienil vycestovať za prácou do Nemecka na sezónne práce,
avšak vzhľadom na prebiehajúce trestné konanie, odsúdenie a záznam v registri trestov o jeho odsúdení

tak urobiť nemohol, pretože agentúry a Národný úrad práce v Detve vyžadovali jeho bezúhonnosť, ktorú
mal preukázať „čistým“ výpisom z registra trestov. Poukázal na to, že žalobca tento nárok vyčíslil podľa
zisku z roku 2002, keď jeho čistá mzda predstavovala sumu 3.710,28 eur, čo po prepočte predstavuje
sumu 5.364,30 eur čistej ušlej mzdy, ktorú si uplatnil za každý rok žalovaného obdobia, teda až do jeho
právoplatného oslobodenia v roku 2006, spolu 21.457,20 eur. Ustálil, že žalobca v konaní preukázal,

že mal v roku 2003 dohodnuté sezónne zamestnanie u Werner Garten und Landschaftsbau GmbH na
obdobie 01.09. - 30.11.2003 pri týždennom pracovnom čase 40 hod. - 5 dní v týždni za sumu 8 eur/hod s
tým, že zamestnávateľ mal podmienku, že ho bude zamestnávať len ak nepreruší kontinuitu 10 rokov. V
roku 2003 ale na zamestnanie v dôsledku trestného stíhania nenastúpil, a preto s ním už zamestnanecký
pomer neobnovil. V konaní predložil aj pracovnú zmluvu, ktorou mal dohodnutý pracovný pomer na 12
- 18 mesiacov, avšak k realizácii tejto zmluvy nedošlo. Dospel potom k záveru, že žalobca preukázal

ušlý zisk za rok 2003 vo výške 5.364,30 eur, ktorý napokon žalovaný ani nerozporoval. Mal ale za to,
že žalobca nepreukázal skutočnosť, že by mal byť v rokoch 2004 - 2006 zamestnaný či už v zahraničí
alebo na Slovensku, a teda nepreukázal ušlý zisk za uvedené obdobie, pretože pracovná zmluva na 12
- 18 mesiacov bez ďalšieho nie je dôkazom, že by mal byť zamestnaný v uvedenom období, keďže v
nej nie je termín nástupu.

13. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným
postupom a ušlým ziskom uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom, ktorého začiatok je potrebné datovať od zaplatenia peňažného trestu
dňa 14.11.2003 a ušlým ziskom z dôvodu, že táto škoda vznikla žalobcovi ešte pred nesprávnym
úradným postupom, a síce dňa 01.09.2003, kedy vedel, že na dohodnuté sezónne zamestnanie v

septembri 2003 nenastúpi. Nakoľko potom žalobca nepreukázal ani tú skutočnosť, že by mal dohodnuté
zamestnanie v období rokov 2004 - 2006, tak neuniesol ani dôkazné bremeno na preukázanie príčinnej
súvislosti medzi uplatneným nárokom a nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím.
Súd prvej inštancie ale dospel k záveru, že žalobca preukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, uznesením o vznesení obvinenia, a ušlým ziskom za rok 2003, keď z dokazovania

vyplynulo, že nenastúpil na dohodnutú sezónnu prácu v Nemecku, ktorá mala trvať od 01.09.2003 v
dôsledku toho, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie uznesením OO PZ
Hriňová ČVS ORP-129/OBV-2003 zo dňa 12.08.2003. Stotožnil sa v tejto súvislosti s argumentáciou
žalobcu,ženevycestovalnapokynvyšetrovateľa,abybolkdispozíciiorgánomčinnýmvtrestnomkonaní
a aby nebol vzatý do väzby z dôvodu, že sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine. Keďže

žalobca nepreukázal, že by mu vznikol ušlý zisk v rokoch 2004 - 2006, nemožno konštatovať príčinnú
súvislosť medzi touto časťou žalobcom uplatneného nároku a uvedeným nezákonným rozhodnutím.
14. Uzavrel, že žaloba žalobcu je sčasti dôvodná, a preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
5.364,30 eur predstavujúcu ušlý zisk žalobcu za rok 2003 za nezákonné uznesenie o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia a vo zvyšku nárok žalobcu zamietol.

15. Žalobcovi priznal s poukazom na ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z. a § 10 a § 20 zákona č. 58/1969 Zb. aj úroky z omeškania vo výške 14,5 % ročne
z priznanej sumy odo dňa 07.08.2009, teda odo dňa nasledujúci po dni, kedy mu bola doručená žaloba,
a kedy sa dostal do omeškania. Vo zvyšku uplatneného príslušenstva žalobu zamietol.
16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 a 2

C.s.p. podľa pomerného úspechu v spore. Skonštatoval, že žalobca sa celkovo od žalovaného domáhal
zaplatenia sumy 28.223,50 eur. Časť vo výške 6.319,80 eur vzal späť z dôvodu zmeny výpočtu, čo
znamená jeho procesné zavinenie na zastavení v tejto časti. Napokon mu bola priznaná suma vo výške
5.364,30 eur s príslušenstvom, čo predstavuje úspech žalobcu vo výške 19 % a úspech žalovaného
vo výške 81 %, teda celkový úspech žalovaného vo výške 62%. Náhradu trov konania ale žalobcovi

nepriznal, nakoľko si nárok na ich náhradu neuplatnil.
17. Proti tomu rozhodnutiu v časti vyhovujúceho výroku podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.. Odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmenil a žalobu žalobcu aj v tomto rozsahu zamietol, alternatívne, aby napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti príslušenstva tak, že žalobcovi prizná úrok z omeškania

vo výške 9 % ročne odo dňa 07.08.2009. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
naplnenie predpokladov existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., a teda
dospel k nesprávnemu záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Uviedol, že v prípade uznesenia
o vznesení obvinenia nie je splnená podmienka uplatnenia opravného prostriedku proti namietanémurozhodnutiu podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., keďže žalobca proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, ČVS: ORP-129/OBV-2003 nepodal zákonom prípustný riadny opravný prostriedok, sťažnosť.
Vysvetlil, že každé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je zrušené po nadobudnutí právoplatnosti,

je rozhodnutím vydaným v rozpore so zákonom, avšak nie každé takéto rozhodnutie zakladá i
právo na náhradu škody. Argumentoval, že upustenie od splnenia podmienky predchádzajúceho
uplatnenia riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu neskôr zrušenému pre jeho nezákonnosť
síce možné je, avšak len vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 3
zákona č. 58/1969 Zb.. Súdu prvej inštancie v tejto súvislosti vytkol, že v napadnutom rozhodnutí

splnenie takýchto podmienok vo vzťahu k žalobcom namietanému uzneseniu o vznesení obvinenia
nikde neuvádza. Zhrnul, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby, čím došlo k „faktickému zrušeniu“
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia, nemá za následok vylúčenie zákonnej podmienky
predchádzajúceho uplatnenia opravného prostriedku proti namietanému rozhodnutiu. Poukázal pritom
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 8Co/263/2012-223 zo dňa 28.10.2014, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/173/2015 zo dňa 26.10.2016, rozhodnutie Krajského súdu v

Bratislave č.k. 8Co/63/2018-216 zo dňa 07.05.2019, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17Co/230/2018 zo dňa 31.07.2019 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS
100/2019-56 zo dňa 01.04.2020. Uviedol, že s uvedenou argumentáciou sa v tejto veci stotožnil aj
Krajský súd v Bratislave, ktorý v rozsudku č.k. 4Co/32/2015-206 dospel k záveru, že trestný rozkaz
Okresného súdu Zvolen, č.k. 3T 132/03-46 zo dňa 24.09.2003 nie je nezákonným rozhodnutím, nakoľko

žalobca proti nemu nepodal zákonom prípustný opravný prostriedok a neboli ani identifikované žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by nesplnenie tejto podmienky sanovali. Poukázal ďalej na to,
že žalobca sa proti predmetnému uzneseniu žiadnym spôsobom nebránil napriek tomu, že sezónne
práce v zahraničí vykonával niekoľko rokov pred tým, ako mu bolo vznesené obvinenie a bol odsúdený
trestným rozkazom, a teda vedel, že v žiadosti o udelenie povolenia na výkon týchto prác musel vždy

deklarovať bezúhonnosť, ako aj to, že nie je trestne stíhaný. Uzavrel, že nemôže niesť zodpovednosť
za škodu údajne spôsobenú rozhodnutím, ktoré bolo vydané v súlade so zákonom, nebolo pre jeho
nezákonnosť zrušené a žalobca ani len nevyužil svoje zákonné oprávnenie takéto rozhodnutie napadnúť
prípustným opravným prostriedkom za účelom preskúmania jeho správnosti a zákonnosti orgánom na
to príslušným. Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že svoje rozhodnutie založil na nesprávnych a ničím

nepreukázaných skutkových zisteniach o existencii príčinnej súvislosti medzi uznesením o vznesení
obvinenia a vznikom škody, keď si len bezvýhradne osvojil tvrdenia žalobcu o odporúčaní vyšetrovateľa
nevycestovať počas trestného stíhania mimo územia Slovenskej republiky. Mal za to, že samotné trestné
stíhanie nepredstavuje prekážku slobody pohybu a pobytu, a to ani vo vzťahu k cudzine, pričom žalobca
bol počas trestného stíhania súčinný s orgánmi činnými v trestnom konaní a spáchanie skutku po

vznesení obvinenia ani nenamietal. Zároveň mal vopred dlhodobo určený a vymedzený čas a miesto
jeho pobytu v cudzine, a teda tieto údaje mohol nahlásiť orgánom činným v trestnom konaní. Zhrnul,
že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia žalobcovi a
vznikom škody spočívajúcej v ušlom zárobku žalobcu za obdobie september - november 2003, pretože
nebolo relevantným spôsobom preukázané obmedzenie slobody pohybu a pobytu žalobcu v súvislosti

s týmto rozhodnutím. Záverom ešte namietal aj výšku žalobcovi priznaných úrokov z omeškania, keďže
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, ako sa súd prvej inštancie k tejto výške
dopracoval. Úroková sadzba za „hlavné refinančné operácie“ bola pritom k prvému dňu omeškania
žalovaného na úrovni 1 %, a teda podľa zvýšenia tejto sadzby o 8 percentuálnych bodov predstavuje
hodnotu 9 %, a preto žalobcovi môžu patriť úroky z omeškania z priznanej istiny len vo výške 9 % ročne

odo dňa 07.08.2009.
18. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
19. Na prejednanie odvolania nariadil odvolací súd pojednávanie na deň 24.04.2025, na ktorom žalobca
uviedol, že povinnosť byť počas trestného stíhania k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní mu v
tom čase vyplývala z Trestného poriadku, a že sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal

z dôvodu, že pri skutku, za ktorý bol stíhaný išlo o skutkový omyl pri kosení poľa, a preto sa domnieval,
že trestné stíhanie neskončí jeho odsúdením, ale zastavením, pretože sa jedná o priestupok. Za dôvod
hodný osobitného zreteľa považoval celé trestné konanie, ktoré bolo vzhľadom na skutok absurdné,
dlho trvalo a očakával, že bude okamžite ukončené a až keď k tomu nedošlo a zaplatený peňažný
trest nebol z výpisu z registra trestov vymazaný, siahol po mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Žalovaný na odvolacom pojednávaní uviedol, že zotrváva na dôvodoch podaného odvolania a navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie vo vyhovujúcej časti zmenil a žalobu zamietol. Odvolací súd
odročil odvolacie pojednávanie na termín 14.05.2025 s tým, že strany sporu zaviazal doručiť svojevyjadrenia k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 a sp. zn.
7Cdo/78/2022.
20. Žalobca vo svojom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že od začiatku konania bol celý

predmet konania a dokazovania zameraný namiesto dosiahnutia zákonom predpokladaného výsledku
iba na okolnosti dodržiavania nelogických formálnych požiadaviek preukazovania nesúhlasu žalobcu
so vznesením obvinenia. Skonštatoval, že prvým dôvodom hodným osobitného zreteľa je skutočnosť,
že rutinné spôsoby postupov vtedajších orgánov činných v trestnom konaní nedovoľovali zmeny vo
vytýčenej línii, čo vyústilo až do štádia druhého podania mimoriadneho opravného prostriedku na

Najvyšší súd SR. Za ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa identifikoval žalobca svoje stanovisko v
zápisniciach o výsluchu obvineného, kde by postačovalo iba do textu uviesť, že podané vysvetlenie je
súčasne aj sťažnosťou a opravným prostriedkom a vec by nemusela prebiehať takými obštrukciami.
Vo vzťahu k rozhodnutiu veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 uviedol, že toto bolo vyvrcholením dlho očakávaného logického
zvratu, ktorým najvyšší súd dal do súladu požiadavku zmyslu zákona a spravodlivosti na formálne

použitie nezmyselného opravného prostriedku. Poukázal na to, že nezákonným rozhodnutím v danej
veci bolo uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi, a keďže žalobca bol následne spod žaloby
oslobodený, tak sa jedná o špecifický prípad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
kedy nárok na náhradu škody sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní zákonnosti začatia a vedenia trestného

stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Toto sa týka aj zákona 58/1969 Zb.. Stotožnil sa aj
so záverom, že logickým a systematickým výkladom ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj
s poukazom na účel predmetného zákona nemožno vyvodiť záver, že len nepodaním sťažnosti proti
uzneseniu o začatí trestného stíhania sa žalobca dobrovoľne zbavuje svojho základného práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zakotveného v čl. 46 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky. Zhrnul, že právo na náhradu škody možno priznať aj vtedy, ak poškodený
nesplnil podmienku vyžadovanú ust. § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. a nepodal proti
uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov, nakoľko je
namieste vychádzať z extenzívneho výkladu ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vo všetkých tých
prípadoch, ktoré boli zahrnuté do ust. § 6 ods. 1 prostredníctvom extenzívneho výkladu. Za relevantné

považuje to, že priznanie náhrady škody v týchto konaniach nie je podmienené neúspešnosťou podanej
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktoré sa neskôr stalo nezákonným a ďalej to, že v
prípade, keď prokurátor podal obžalobu, dal tým najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti
začatého trestného stíhania, preto je možné vychádzať z predpokladu, že obvineného sťažnosť by bola
neúspešná. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 uviedol, že toto sa

svojou špecifikáciou a účelom nehodí na posudzovanie predmetnej veci. S poukazom na uvedené preto
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil vzhľadom na zmenu právnych a
skutkových pomerov a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové dokazovanie a rozhodnutie.
21. Žalovaný vo svojom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že si je vedomý rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, avšak poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, v ktorom bol vyslovený názor, že ust.
§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. možno vykladať tak, že ten voči komu bolo vydané nezákonné
rozhodnutie je povinný sa domáhať nápravy jeho zrušením alebo zmeny formou opravného prostriedku,
aby vyčerpal zákonnú možnosť nápravy a ak následne nie je nezákonnosť odstránená, resp. nedôjde k
zmene alebo zrušeniu nezákonného rozhodnutia, môže požadovať náhradu škody, ktorá mu v dôsledku

toho vznikla. Skonštatoval, že v uvedenej veci sa rovnako žalobca domáhal náhrady škody titulom
uznesenia o vznesení obvinenia, označujúc ho za nezákonné rozhodnutie, v dôsledku neskoršieho
oslobodenia spod obžaloby, pričom jeho nárok bol zamietnutý práve pre nepodanie sťažnosti ako
opravného prostriedku. Ústavná udržateľnosť tohto záveru nebola spochybnená ani uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/2024 zo dňa 18.01.2024. Zopakoval, že potrebu zamietnutia žaloby

neodôvodňuje len neexistenciou nezákonného rozhodnutia, ale aj z dôvodu nepreukázania existencie
príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a uznesením o vznesení obvinenia.
22. Na odvolacom pojednávaní dňa 14.05.2025 žalobca titulom záverečnej reči uviedol, že je na
rozhodnutí odvolacieho súdu, či rozhodne na pojednávaní, alebo vec vráti súdu prvej inštancie, keďže
v čase rozhodovania nemal k dispozícii stanovisko veľkého senátu a zmenili sa spoločenské pomery.

Žalovaný sa titulom záverečnej reči nevyjadril a odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia. Odvolací
súd následne vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok.
23. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), po
preskúmaní rozsudku v napadnutej vyhovujúcej časti a prejednaní odvolania na odvolacom pojednávaní(ust. § 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 a 2 C.s.p.), na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie
(keď strany žiadne ďalšie dokazovanie nenavrhli a zotrvali na svojich argumentoch), dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je dôvodné len z časti (a to výlučne vo vzťahu k výške súdom prvej inštancie

prisúdenýchúrokovzomeškania).Rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastiouloženípovinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 5.364,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 5.364,30 eur od 07.08.2009 do zaplatenia podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny
potvrdil. Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti vo vzťahu k úroku z omeškania, rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil a žalobu žalobcu nad rámec odvolacím súdom prisúdených

úrokov z omeškania zamietol.
24. Vychádzal pri tom zo súdom prvej inštancie riadne zisteného, vyššie uvedeného skutkového
stavu, ktorý ani nebol medzi stranami sporný, a aplikoval tiež rovnaké zákonné ustanovenia.
Predmetom odvolacieho konania bolo na základe odvolania žalovaného preskúmanie správnosti
výlučne vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.364,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 14,5 % ročne zo sumy

5.364,30 eur od 07.08.2009 do zaplatenia. Všetky ostatné žalobcom žalobou uplatnené nároky boli
právoplatne zamietnuté (žalobca ani proti zamietajúcej časti tohto preskúmavaného rozsudku odvolanie
nepodal). Súd prvej inštancie žalobcovi priznal sumu 5.364,30 eur predstavujúcu jeho ušlý zisk za
obdobieod01.09.2003do30.11.2003povyhodnotení,žežalobcapreukázal,žemutátofinančnáčiastka
ušla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia.

25. Podľa ust. § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej

organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ust. § 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím v tomto konaní.
Podľa ust. § 3 zák. č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.
Podľa ust. § 9 ods. 1 veta prvá zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom.

Podľa ust. § 22 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému
bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide

o škodu na zdraví. Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1),
premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich
mesiacov, neplynie.
Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,

pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.
Podľa ust. § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa ust. § 19 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počaspredbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa ust. § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje

na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a
na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnostitohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

26. Odvolací súd nepovažoval za sporné skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie, a to, že uznesením Obvodného oddelenia PZ Hriňová ČVS: ORP-129/OBV-2003 zo
dňa 12.08.2003 bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie žalobcovi a Q. V. pre trestný čin
krádeže podľa ust. § 247 ods. 2 písm. d) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva
podľa ust. § 9 ods. 2 Trestného zákona. Žalobca bol trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen
č.k. 3T/132/2003-46 zo dňa 24.09.2003 právoplatne odsúdený pre trestný čin, za ktorý mu bolo

vznesené obvinenie, na peňažný trest 5.000,- Sk (s náhradným trestom odňatia slobody v trvaní jeden
mesiac), ktorý žalobca zaplatil dňa 14.11.2003. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 3Tz/14/2004 zo
dňa 14.10.2004 predmetný trestný rozkaz zrušil a rozsudkom sp. zn. 1Tz/40/2005 zo dňa 05.04.2006
zrušil aj následne vydané uznesenie Okresného súd Zvolen č.k. 3T/146/04-85 zo dňa 24.06.2005,
právoplatné dňa 28.06.2005, ktorým súd postúpil vec Obvodnému úradu vo Zvolene na prejednanie

priestupku. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 5T/67/2006-100 zo dňa 08.09.2006, právoplatným
dňa 08.09.2006, bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Rovnako
nebolo sporné (a bolo preukázané), že žalobca, mal v roku 2003 dohodnuté sezónne zamestnanie u
Werner Garten und Landschaftsbau GmbH na obdobie 01.09. - 30.11.2003 pri týždennom pracovnom
čase 40 hod. - 5 dní v týždni za sumu 8 eur/hod, a že na zamestnanie v dôsledku trestného stíhania

nenastúpil. Žalobca preukázal za uvedené obdobie ušlý zisk vo výške 5.364,30 eur, ktorý žalovaný
nerozporoval. Nespornou skutočnosťou tiež je, že žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
27. Súd prvej inštancie žalobcovi nárok na zaplatenie ušlého zisku vo výške 5.364,30 eur priznal po
vyhodnotení, že táto škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, a to uznesením

o vznesení obvinenia. Odvolací súd sa s týmto jeho rozhodnutím stotožnil, keď prijal rovnaký záver, že
všetky predpoklady zodpovednosti štátu za túto škodu žalobcu boli splnené.
28. Základnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím sú vydanie (nezákonného) rozhodnutia, jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným
orgánom, existencia škody (v našom prípade vo forme ušlého zisku) a príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít platí, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu (podľa zákona č. 58/1969 Zb. a č. 514/2003 Z.z.). Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal

a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Zjednodušene povedané, rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež oslobodenie spod obžaloby. Alebo, že rovnaké dôsledky
ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež

oslobodenie spod obžaloby (alebo aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania). Skutočnosť, že
nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Judikatúra a
súdna prax sa ustálila na právnom závere, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu

tohto ustanovenia však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického
výkladu možno dospieť k záveru, že náhrada škody prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť
na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto

podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
má oslobodenie spod obžaloby rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby satrestnékonaniekončí,toznamená,žezanikajúúčinkyrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhaniaavznesení
obvinenia. Oslobodenie spod obžaloby znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú,
že nejde o trestný čin, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, a vyšla najavo

nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009, 1Cdo
53/93 a mnoho ďalších).
29. Odvolací súd konštatuje, že niet pochýb o tom, že podmienka existencie nezákonného rozhodnutia
bola splnená, pretože žalobcovi bolo vznesené obvinenie, pričom následne bol spod obžaloby
oslobodený. Škoda žalobcu vo forme ušlého zisku bola taktiež preukázaná, keď ani jej výška nebola

v konaní medzi stranami sporná. Rovnako ako súd prvej inštancie dospel tiež k záveru, že príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody žalobcu bola preukázaná a je nepochybná,
pričom odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti.
30.Žalovanývzniesolprotiprisúdeniužalobcovisumy5.364,30eurodvolaciunámietku,vktorejnamietal
nesplnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to s
poukazom na ust. § 3 zák. č. 58/1969 Zb. na to, že žalobca proti uzneseniu o vznesení obvinenia

ČVS: ORP-129/OBV-2003 nepodal za účelom preskúmania jeho správnosti a zákonnosti sťažnosť,
ktorá je zákonom prípustným riadnym opravným prostriedkom. Odvolací súd k tejto námietke uvádza,
že z ním vykonaného doplnenia dokazovania na odvolacom pojednávaní ustálil, že žalobca skutočne
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení mu obvinenia nepodal. Podľa ust. § 3 zák. č. 58/1969 Zb., ak
nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu
odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Tu je potrebné dať za pravdu žalovanému,
poukazujúcemu na konkrétne rozhodnutia súdov všetkých inštancií (i Ústavného súdu SR), že oba
zákony, teda zákon č. 58/1969 Zb. ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. v podstate identicky stanovujú,
že právo resp. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba

vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Napokon, i
judikatúra najvyšších súdnych autorít a tiež súdna prax až donedávna na tejto, oboma citovanými
zákonmi stanovenej a podľa názoru odvolacieho súdu i jasne formulovanej podmienke, trvala, čo sa
premietlo aj do pôvodných právnych názorov prezentovaných odvolacím súdom v priebehu tohto sporu,
v ktorých splnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu

vyžadoval. V čase rozhodovania o odvolaní žalovaného sa však situácia vzhľadom na vývoj judikatúry
zmenila, čo musel odvolací súd brať na zreteľ s prihliadnutím na právnu istotu, teda stav, v ktorom
môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C.s.p.). Nemohol potom opomenúť právny názor
vyslovený vo výroku rozhodnutia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, v zmysle ktorého cit. „Splnenie podmienky podať riadny opravný
prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v
trestnom konaní oslobodený.“. V predmetnom rozhodnutí riešil Veľký senát najvyššieho súdu SR práve
tú zásadnú otázku, ktorej vyriešenie má priamy dopad na posúdenie dôvodnosti odvolacej námietky

žalovaného, a to, či pre priznanie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (pri
splnení ostatných zákonných predpokladov) je potrebné bezpodmienečne trvať na splnení požiadavky
uvedenej v ustanovení § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia
riadny opravný prostriedok (sťažnosť) v prípade, ak bol žalobca ako obžalovaný v trestnom konaní spod
obžaloby oslobodený, pričom dospel k záveru, že splnenie tejto požiadavky sa nevyžaduje. I keď sa

Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zaoberal splnením uvedenej podmienky
podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, stanovenej v ustanovení § 6 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z., má odvolací súd za to, že vzhľadom na takmer identické znenie ust. § 6 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. a ust. § 3 zák. č. 58/1969 Zb. dopadá ním prijatý právny záver aj na konania
podľa zákona č. 58/1969 Zb., teda aj na toto odvolacie konanie. Podrobné odôvodnenie právneho

záveru Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v tomto rozhodnutí neuvádza
a len naň odkazuje, pretože rozsudok sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 bol stranám sporu
doručený, o jeho odôvodnení mali vedomosť a bol im poskytnutý priestor sa k nemu vyjadriť. Odvolací
súd potom osvojujúc si jeho právne závery prijal s poukazom na predmetné rozhodnutie Veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR záver, že hoci žalobca sťažnosť proti uzneseniu

o vznesení obvinenia nepodal, splnenie tejto podmienky sa vzhľadom na to, že bol spod obžaloby
oslobodený, nevyžaduje. Odvolaciu námietku žalovaného, v ktorej namietal nesplnenie predpokladov
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím z dôvodu nepodania sťažnosti
žalobcom proti uzneseniu o vznesení mu obvinenia, preto vyhodnotil za nedôvodnú.31. Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalovaný ohľadom rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 poukazoval na neskoršie rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, v ktorom bol napriek rozhodnutiu

Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa
24.10.2022 vyslovený opačný názor a odmietnutím odvolania potvrdený záver krajského súdu, v
zmysle ktorého bol nárok žalobcu bol zamietnutý práve pre nepodanie sťažnosti ako opravného
prostriedku. Žalovaný tu argumentoval tým, že ústavná udržateľnosť tohto záveru nebola spochybnená
ani uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/2024 zo dňa 18.01.2024. Odvolací súd zastáva

v súvislosti s touto argumentáciou žalovaného názor, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí len
opomenul vlastnú judikatúru. Uvedené napokon v ústavnej sťažnosti namietal aj sťažovateľ. Z uznesenia
Ústavného súdu SR však vyplýva, že riešil úplne inú situáciu a ústavnú sťažnosť odmietol nie z dôvodu,
že by sa stotožnil s právnym záverom Najvyššieho súdu SR, ale z dôvodu, že jeho rozhodnutie o
odmietnutí dovolania je správne z úplne iných (ako ním uvedených) dôvodov.
32. Ak žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi uznesením

o vznesení obvinenia a vznikom škody žalobcu (a že súd prvej inštancie si len osvojil tvrdenia žalobcu
o odporúčaní vyšetrovateľa nevycestovať počas trestného stíhania mimo územia SR), odvolací súd
nesúhlasí. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného, že žalobca mohol napriek trestnému stíhaniu
vedenému voči nemu vycestovať do zahraničia a tam pracovať, ak by to nahlásil orgánom činným
v trestnom konaní. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca mal dohodnuté sezónne zamestnanie v

Nemecku v spol. Werner Garten und Landschaftsbau GmbH na obdobie 01.09. - 30.11.2003 (pracovná
zmluva na č.l. 24), na ktoré nemohol nastúpiť práve a len v dôsledku trestného stíhania. Odvolací súd
vyhodnotilzapreukázanéanesporné,žežalobcamuselakouchádzačoprácuvNemeckuvyplniťtlačivá
pre zamestnávanie uchádzačov o práce v Nemecku a ako prílohu pripojiť „čistý“ výpis z registra trestov,
ktorým preukazoval bezúhonnosť, keďže nemecká strana umožňovala zamestnanie iba netrestaným

osobám. Na samotných tlačivách (pri sprostredkovaní práce) je pritom povinné uviesť údaje o trestnom
stíhaní. Tieto skutočnosti vyplývajú jednak z tvrdenia žalobcu, ako aj z čestného vyhlásenia bývalého
riaditeľa Národného úradu práce, Okresný úrad práce v Detve (v období 1991-2008) Š. E. i zo v spise
založených listinných dôkazov, a to samotného tlačiva a potvrdenia z úradu práce (č.l. 101 a 115).
Žalobca mal na obdobie od 01.09.2003 do 30.11.2003 udelené víza do Schengenského priestoru, tieto

však boli dňa 02.09.2003 zrušené (č.l. 59), pričom právny zástupca žalobcu uviedol, že víza boli zrušené
z dôvodu pokynu vyšetrovateľa. Dňa 12.08.2003 bolo žalobcovi vznesené obvinenie, dňa 19.09.2003
bola na neho podaná obžaloba a dňa 24.09.2003 bol trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k.
3T/132/2003-46 zo dňa odsúdený. Z lustrácie žalobcu zo dňa 08.09.2003 je tiež zrejmé, že žalobca je k
tomuto dňu trestne stíhaný (č.l. 32). Zo všetkých týchto skutočností potom vyplýva jednoznačný záver,

že žalobca nemohol vycestovať do Nemecka (Schengenský priestor) za sezónnou prácou, ktorú mal
dohodnutú na obdobie 01.09.2003 - 30.11.2003, v dôsledku čoho prišiel o zárobok vo výške 5.364,30
eur, a to len z dôvodu, že bol od 12.08.2003 obvinený zo spáchania trestného činu a od 24.09.2003 aj
odsúdený, a teda nebol schopný preukázať svoju bezúhonnosť. Možno uzavrieť, že príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, a to uznesením o vznesení obvinenia, a ušlým ziskom žalobcu za rok

2003bolapreukázanáajedaná.Odvolacienámietkyžalovanéhovyhodnotilodvolacísúdzanedôvodné.
Preto ak súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.364,30 eur titulom náhrady
škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím, rozhodol správne a odvolací súd s týmto rozhodnutím
súhlasí.
33. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi

úrok z omeškania vo výške 14,5 % ročne zo sumy 5.364,30 eur odo dňa 07.08.2009 do zaplatenia
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, a že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi spolu s istinou 5.364,30 eur úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.364,30 eur
odo dňa 07.08.2009 do zaplatenia, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej vyhovujúcej
časti potvrdil, a vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti o zaviazaní žalovaného povinnosťou zaplatiť

žalobcovi úrok z omeškania nad rámec takto žalobcovi prisúdeného úroku z omeškania zmenil a žalobu
zamietol. O úroku z omeškania rozhodol zhodne so súdom prvej inštancie podľa ust. § 517 ods. 2 Obč.
zák. a ust. § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. účinného ku dňu vzniku omeškania v spojení s § 10 a §
20 zák. č. 58/1969 Zb.. Vznik omeškania žalovaného so zaplatením sumy 5.364,30 eur pritom ustálil
rovnako ako súd prvej inštancie na deň 07.08.2009, teda odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola

žalovanému doručená žaloba (čo žalovaný nerozporoval). Súdom prvej inštancie prisúdená výška úroku
z omeškania 14,5 % je však určená nesprávne a bez opory v právnych predpisoch.
34. Podľa ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinnýplatiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
35. Podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu vzniku omeškania (teda ku dňu 07.08.2009), je výška úrokov
z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky
platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Tu považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že k prvému dňu omeškania žalovaného, teda ku dňu 07.08.2009, bola základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky vo výške 1 %. Po pripočítaní ôsmych percentuálnych bodov je ku dňu

07.08.2009 výška úroku z omeškania 9 % ročne. Preto odvolací súd priznanie úroku z omeškania
žalobcovi v rozsahu vo výške 9 % ročne zo sumy 5.364,30 eur od 07.08.2009 do zaplatenia potvrdil a
nárok na úrok z omeškania vo výške prevyšujúcej 9 % ročne zamietol.
36. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o
uložení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi zo sumy 5.364,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 5.364,30 eur od 07.08.2009 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil podľa

ust. § 387 ods. 1 C.s.p.. Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa príslušenstva istiny nad
rámec potvrdeného prisúdeného úroku z omeškania, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 388
C.s.p. zmenil a žalobu zamietol.
37. O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 a § 262
ods. 1 C.s.p., keď v zhode so súdom prvej inštancie vyhodnotil, že žalovaný bol v spore v prevažujúcej

časti úspešný a vznikol by mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 62 %. Keďže mu však žiadne
trovy nevznikli a ich náhradu si ani neuplatňoval, nárok na náhradu trov prvoinštančného konania mu
odvolací súd nepriznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu
100 % po vyhodnotení, že žalobca mal v odvolacom konaní vo vzťahu k priznanej istine plný úspech.

38. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C.s.p.).
39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).