Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123211425
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123211425.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov
senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcov: 1. A. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. X, XXX XX C., zast.: JUDr. Juraj Dziak, advokát, so sídlom Vajanského 26, 080 01 Prešov, IČO:
54348064, 2. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 3. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 4. H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 5. I. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,

XXX XX C., 6. L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 7. L. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 8. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 9. G. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXXXXC.,10.N.O.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,XXXXXC.,11.P.Q.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,
XXX XX C., 12. N. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 13. J. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 14. C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 15. F. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 16. I. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 17. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X,
XXX XX C., 18. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 19. J. R. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.

X,XXXXXC.,20.S.C.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,XXXXXC.,21.B.J.G.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
B.X,XXXXXC.,22.J.I.E.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.X,XXXXXC.,23.T.J.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
B. X, XXX XX C., 24. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., 25. P. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B. XX, XXX XX C., 26. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX H., 27. J. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XX, XXX XX C., 28. J. K. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 29. Q. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 30. P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 31. C. A.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 32. O. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 33.
P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, XXX XX C., 34. P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C.,
35. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 36. P. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX
C., 37. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 38. J. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX
C., 39. K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 40. F. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX
C., 41. T. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 42. I. J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX
XX C., 43. J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 44. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X,

XXX XX C., 45. I. H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX C., 46. I. I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
L. X, XXX XX C., 47. J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 48. S. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. XX, XXX XX C., 49. T. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 50. C. G. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 51. L. F., nar. XX.XX.XXXX, L. XX, XXX XX C., 52. C. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom L. XX, XXX XX C., 53. J. J., nar. XX.XX.XXXX, L. X, XXX XX C., žalobcovia v 1. až
53. rade zastúpení: JUDr. Branislav Kahanec, advokát, so sídlom Vajanského 3, 080 01 Prešov, IČO:

42084792 p r o t i žalovanému: SPRAVBYTKOMFORT, a.s. Prešov, so sídlom Volgogradská 88, 080
01 Prešov, IČO: 31718523, zastúpený: PETRÁN A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so
sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO: 36854581, o splnenie povinnosti a prísl., o odvolaní žalobcov
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 11C/93/2023 – 191 zo dňa 31.5.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanému voči žalobcom 1/ až 53/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol
a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovia nemajú na náhradu trov konania nárok

a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, že žalobcovia ako vlastníci, niektorí z nich ako
spoluvlastníci bytov v C., B. X, X, XX,XX S. L. X, XX ,XX žiadali, aby žalovaný ako správca ich bytov bol
zaviazaný vykonať nové zúčtovanie odberov tepla, teplej vody, resp. tepelnej energie u nich za roky 2020
a 2021 v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky č. 240/2016 Z.z. platnej a účinnej do 31.12.2022 tak, že základná
zložka tvorí 60% a spotrebná 40% z celkových nákladov na množstvo dodaného tepla na vykurovanie.

Žalobu odôvodnili tým, že v ich bytových domoch boli v danom období zapojené pomerové rozdeľovače
a preto zúčtovanie tepla a teplej vody mal žalovaný vykonať podľa § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky, keďže
vlastníci bytov a nebytových priestorov (ďalej len „NP“) sa nedohodli inak. Žalovaný však nesprávne
vykonal toto zúčtovanie podľa § 5 citovanej vyhlášky, čo konštatovala aj Slovenská obchodná inšpekcia
(ďalej len „SOI“) v protokoloch, ktoré doložili.

Žalovaný vykonal ročné vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu za roky 2020 a 2021, pri
rozpočítaní nákladov za dodávku tepla a teplej vody najprv postupoval podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č.
240/2016 Z.z., keďže v týchto bytových domoch sú inštalované pomerové rozdeľovače. Vo vyúčtovaní
za uvedené roky u jednotlivých bytov boli však enormné rozdiely.
Žalovaný preto požiadal o výklad možnosti využitia § 7 ods. 5 vyhlášky č. 214/2016 Z.z. Ministerstvo

hospodárstva SR (ďalej aj „ministerstvo hospodárstva“). To v odpovedi z 10.12.2021 uviedlo, že je
potrebné aplikovať taký postup, ktorý umožní rozpočítať množstvo tepla bez použitia nesprávnych alebo
nevierohodných údajov z meradiel alebo pomerových rozdeľovačov tepla a preto v danom bytovom
dome je vhodným postupom aplikácia § 5 vyhlášky MHSR č. 240/2016 Z.z. Dodalo aj to, že zároveň je
potrebné rešpektovať zákonné postupy vyplývajúce zo zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a

nebytových priestorov (ďalej aj „ZoVB“) a prerokovať zvolený postup rozpočítavania tepla s vlastníkmi
bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „NP“).
Žalovaný si objednal u R. I. Q. L., C. vypracovanie štúdie prepočtov potrieb energie na vykurovanie v
bytovom dome.
Žalovaný následne vypracoval nové - opravné vyúčtovanie za roky 2020-2021 a to podľa § 5 vyhlášky

č. 240/2016 Z.z
Žalovaný inicioval schôdzu vlastníkov bytov na ulici L. S. B..
U žalovaného bola vykonaná kontrola SOI. V protokole z 24.11.2022 sa konštatuje porušenie právnych
predpisovžalovanéhoavzáväznompokynebolouloženéžalovanémuprejednaťinýspôsobvyúčtovania
nákladov z dôvodu nadmerných spotrieb tepla za predpokladu splnenia troch podmienok určených v

liste spracovanom odborom metodiky energetickej inšpekcie ministerstva hospodárstva.
Súd vec právne posúdil podľa ust.§ 6 ods. 1 a 2, ust. § 8a ods. 2, ust. § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993
Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa ust. § 18 ods. 4 písm. c) a d) zákona č. 657/2004
Z.z. o tepelnej energetike, ust. § 5 ods. 1, ust. § 7 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z.
Súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzal predovšetkým z princípu spravodlivosti, ktorý

je súčasťou materiálneho právneho štátu a využíva sa nielen pri tvorbe, ale aj aplikácii práva. Súd
v zhode s rozhodovacou činnosťou súdov odmieta pozitivistický prístup k aplikácii zákonov, ktorý sa
obmedzuje len na striktný gramatický výklad a je extrémne formalistický. Prvoinštančný súd poukázal
na Radbruchovu formulu, princíp dobrých mravov, rozhodnutia najvyššieho súdu týkajúce sa potreby
nie príliš formalistického a mechanického výkladu a na požiadavku spravodlivého rozhodovania sudcu

vyplývajúcu aj z § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov
a len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom.
S poukazom na vyššie uvedené závery aj v tomto konkrétnom prípade súd nepristúpil k formalistickému

výkladu právnej normy - vyhlášky č. 240/2016 Z.z., ale vychádzal z jej zmyslu a účelu, ktorým je čo
najspravodlivejší spôsob rozúčtovania nákladov na teplo a teplú vodu jednotlivým vlastníkom bytov v
bytovom dome. Účel tejto vyhlášky je potrebné vykladať v súlade s európskou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2018/2002 z 11.12.2018, ktorou sa mení smernica 2012/27/EÚ o energetickej
efektívnosti. Aj keď nemá uvedená smernica priamy účinok pre tento spor, ale súd má povinnosť pri

výklade vnútroštátnej právnej úpravy použiť eurokomformný výklad. V tomto prípade nastala výnimočnásituácia, keď vyúčtovanie nákladov podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č. 240/2016 Z.z. pri použití pomerových
rozdeľovačov viedlo k extrémnym rozdielom u jednotlivých bytov, u niektorých činilo niekoľko tisíc eur
a u iných len 130 Eur ročne.

Ako ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby súd uvádza aj to, že nie je možné, aby v jednom bytovom dome
za to isté obdobie bolo vykonané vyúčtovanie sporných nákladov dvoma rôznymi spôsobmi.
Povinnosti správcu a práva vlastníkov bytov vyplývajú zo zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov. Z uvedeného zákona však nevyplýva (ale ani z iného predpisu), že by vlastník
bytu mal právo domáhať sa na súde iného spôsobu vyúčtovania než zvolil správca.

Súd nevyhovel návrhu žalobcov na predloženie individuálnych vyúčtovaní všetkých vlastníkov bytov v
príslušných bytových domoch za žalované obdobie, keďže tento návrh podal právny zástupca žalobcov
až na pojednávaní, hoci nič mu nebránilo požiadať o tieto dôkazy po písomnom vyjadrení žalovaného,
ku ktorému boli pripojené prehľady o výške účtovaných nákladov na teplo u jednotlivých vlastníkov.
O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s použitím §
257 CSP. V spore bol síce úspešný žalovaný, ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov konania podľa §

255 ods. 1 CSP, ale súd zohľadnil okolnosti tohto prípadu spočívajúce v právnom posúdení uplatneného
nároku, pri ktorom žalobcovia vychádzali striktne z príslušnej právnej úpravy a k podaniu tejto žaloby ich
inšpirovalo aj vyjadrenie SOI zo dňa 03.01.2023 a záznamy a protokoly z vykonanej kontroly.

2.Protitomutorozsudkupodalivzákonomstanovenejlehoteodvolaniežalobcoviazdôvodovuvedených

v § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP. Žalobcovia namietajú, že súd prvej inštancie dospel celkom
zjavne k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď vyúčtovanie podľa ust. § 7 ods. 1 vyhlášky nie je
vyúčtovaním v zmysle zákonných požiadaviek, ale len internou databázou žalovaného. Poukázali na to,
že vykonaným rozúčtovaním je dotknutých viac ako 80 % vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
predmetných bytových domoch. Všetky súdom prvej inštancie uvádzané rozhodnutia ústavných súdov

SR a ČR neriešili situáciu, či súd môže pristúpiť k výkladu contra legem. Súd prvej inštancie dokonca
nesprávne pristúpil k eurokomformného výkladu vyhlášky č. 240/2016 Z. z. s poukazom na účel (cieľ)
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2018/2002 z 11.12.2018. V okolnostiach tejto sporovej veci
ide podľa žalobcov o situáciu, kedy zmienenej smernici nemožno priznať ani nepriamy účinok. Súd
prvej inštancie sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia nijako nevysporiadal s argumentáciou žalobcov,

že povinnosť použiť na rozpočítanie tepla pomerové rozdeľovače vyplývala v danom čase priamo zo
zákona č. 657/2004 Z. z., a nie z vyhlášky. Žalobcovia poukázali na to, že súd prvej inštancie odmietol
vykonať dokazovanie v tom smere, či skutočne boli zistené takéto extrémny rozdiely, keďže zamietol
dokazovanie na zistenie nameraných dielikov na pomerových rozdeľovačoch jednotlivých vlastníkov.
Nesprávne rozúčtovanie nemôže vykonať účinky, ktoré sa spájajú s riadnym rozúčtovaním. Za tohto

stavu tak žalovaný doposiaľ nesplnil povinnosť vykonať rozúčtovanie za roky 2020 a 2021. Podporne
žalobcovia dávajú do pozornosti už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR. K zamietnutiu
návrhov žalobcov na doplnenie dokazovania títo poukazujú na skutočnosť, že predmetný návrh vzišiel z
predbežného právneho posúdenia veci súdom na pojednávaní konanom dňa 15.05.2024. Žalovaný ako
správca s vlastníkmi bytov spôsob zúčtovania pred jeho vykonaním vôbec neprerokoval a pri zúčtovaní

za roky 2020 – 2021 konal v rozpore s vtedy platnou a účinnou vyhláškou č. 240/2016 Z. z. v spojení s
ustanovením § 14b ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., čo konštatovala aj Slovenská obchodná inšpekcia.
Napadnutý rozsudok považujú žalobcovia za nedostatočne odôvodnený. Vzhľadom na vyššie uvedené
žalobcovia navrhujú, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a podľa ustanovenia § 391
CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný má za to, že ako správca bytových domov si splnil svoju povinnosť a vykonal v Bytovom
dome B. ako aj v Bytovom dome L. vyúčtovanie za roky 2020 a 2021 podľa § 7 vyhlášky č. 240/2016,
pričom však zistil, že vykonané vyúčtovanie je nesprávne a nereálne, nakoľko v niektorých prípadoch
dochádzalo v týchto bytových domoch k situáciám, že niektorým vlastníkom bytov sa nákladová položka

za„spotrebnúzložku“Práveztohtodôvoduvykonalžalovanýopravnévyúčtovanie,priktoromaplikoval§
5 vyhlášky č. 240/2016, čím dosiahol ďaleko spravodlivejšie a reálnejšie vyúčtovanie zvýšila do tej miery,
že to nezodpovedalo objektívnym fyzikálnym možnostiam spotreby tepla, čo znamená, že spotreba tepla
nebola v takýchto prípadoch vôbec možná. V nadväznosti na uvedené žalovaný navrhuje odvolaciemu
súdu, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a priznal náhradu trov odvolacieho konania

žalovanému.

4. Žalobcovia v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedli, že pokiaľ žalovaný ako správca nevykonal
rozúčtovanie ustanovením § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. predvídaným spôsobom, a tedatakéto rozúčtovanie za rok 2021 nedoručil žalobcom ako vlastníkom, nevykonal rozúčtovanie podľa
ustanovenia § 7 vyhlášky č. 240/2016 Z. z. vôbec. Poukázali tiež na to, že žalovaný so žalobcami
neprerokoval zvolený postup rozpočítavania. Žalobcovia zotrvali na podanom odvolaní v celom rozsahu.

5. Žalovaný v celom rozsahu namieta vyššie uvádzané závery žalobcu o tom, že žalovaný nevykonal
a nedoručil vlastníkom vyúčtovanie za roky 2020 a 2021. Má za to, že postupoval s odbornou
starostlivosťou, odporúčaním Ministerstva hospodárstva SR ako aj cieľom smernice č. 2018/2002, a
preto vykonal najspravodlivejšie vyúčtovanie, a to podľa veľkosti podlahovej plochy jednotlivých bytov,

t. j. podľa § 5 vyhlášky č. 240/2016 Z. z.

6. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania,
ktoré mu predchádzalo, odvolania žalobcov podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi
a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie
podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru,

že odvolanie žalobcov nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd
prvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho

právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné a správne
odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím
na odvolacie argumenty uplatnené žalobcami nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových
alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pričom nezistil naplnenie ani ďalších uplatnených

odvolacích dôvodov a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Odvolacie námietky sú z prevažnej
časti len opakovaním argumentácie žalobcov z konania pred súdom prvej inštancie, ktoré už zodpovedal
prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
a v súvislosti s odvolacími námietkami iba dopĺňa nasledovné:

9. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý
a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na
riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy

a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,

znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte
celého konania.
Po preskúmaní spisu a konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd nevzhliadol žiadne z vyššie
uvedených pochybení, ktoré by svojou intenzitou mali za následok porušenie práva na spravodlivý

proces.

10. K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP odvolací súd
poznamenáva, že ani k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Dokazovanie je časť civilného
sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc

konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie
skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.ÚS 52/03).
Súd v civilnom sporovom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždyvecou súdu (viď § 185 CSP), nie strán sporu. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté
dôkazy s odôvodnením uvedeným v rozsudku konal v rámci svojej právomoci.

11.Knámietkenesprávnychskutkovýchzistenízvykonanýchdôkazovpodľaust.§365ods.1CSPpísm.
f) odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj

strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že
vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa §
220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii

následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy
nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami

napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov)
a z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

12. K námietke, že zistený skutkový stav neobstojí z dôvodu prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej
obrany a procesného útoku ktoré neboli uplatnené podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. g) odvolací súd

poznamenáva, že táto spočíva v nesprávnosti pri aplikácii iných spôsobov vytvárania skutkových zistení.
Okremdokazovaniasúdbudujeskutkovýzákladveciajzohľadnenímnotoriet;zohľadnenímrozhodnutí,
ktorými je viazaný; úvahami o skutočnostiach patriacich do právomoci iných orgánov; osvojením si
zhodných tvrdení strán; „znespornením“ skutkových tvrdení strany v dôsledku ich nepopretia alebo
nekvalifikovaného popretia protistranou. Pochybenie súdu môže spočívať v samotnej aplikácii toho

ktorého postupu, keď neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu alebo bol aplikovaný nesprávne,
alebo sú nesprávne takto vyvodené skutkové zistenia, alebo závery. Príkladom môže byť vyvodenie
zjavne nesprávneho záveru o skutočnosti, ktorá nepatrí do právomoci súdu v zmysle ust. § 194
ods. 1CSP, vysporiadanie sa s nepopretým alebo nekvalifikovane popretým skutkovým tvrdením strany
so zákonným dôsledkom takéhoto stavu v zmysle ust. § 151 CSP a tým vyvodenie nesprávneho záveru

o nespornosti/spornosti skutkového tvrdenia.
Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej
inštancie nebola odvolacím súdom zistená akákoľvek nesprávnosť pri aplikácii iných spôsobov
vytvárania skutkových zistení. Nesprávne vytvorenie konkrétneho skutkového zistenia odvolateľ
v podanom odvolaní ani nijako bližšie nekonkretizoval či neidentifikoval. Táto odvolacia námietka zostala

tedaibavpodobevšeobecneformulovanéhoodvolaciehodôvodu,ktorýnebolomožnébližšieodvolacím
súdom preskúmať.

13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd
uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo akzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010).
Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho

dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi má odvolací súd za to, že výklad a
aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie)
musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán
sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a
zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

14. Podstatou prejednávanej veci je to, že žalobcovia sa od žalovaného domáhajú splnenia si povinnosti
vyplývajúcej mu z ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., t.j. vykonať riadne rozpočítanie nákladov
podľa ust. § 18 ods. 4 písm. c) a d) zákona č. 657/2004 Z.z. a ust. § 7 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z.

15. Podstata argumentácia žalobcov spočíva v tom, že žalovaný nebol oprávnený vykonať rozpočítanie
nákladov podľa ust. § 5 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z.

16. Podľa ust. § 18 ods. 4 písm. c) a d) zákona č. 657/2004 Z.z., koncový odberateľ, ktorý

rozpočítava množstvo dodaného tepla konečnému spotrebiteľovi a fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá vykonáva činnosť podľa § 1 ods. 3 písm. c), sú povinní využívať na rozpočítavanie
množstva dodaného tepla určené meradlá tepla alebo pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov
na vykurovanie u konečného spotrebiteľa, a rozpočítavať náklady na množstvo dodaného tepla podľa
pravidiel rozpočítavania; náklady na množstvo dodaného tepla na vykurovanie sa rozdelia na základnú

zložku a spotrebnú zložku.
V zmysle ust. § 7 ods. 1 vykonávacej vyhlášky č. 240/2016 Z.z., ak sú v objekte rozpočítavania zapojené
pomerové rozdeľovače tepla rovnakého typu alebo určené meradlá na meranie tepla rovnakej triedy
presnosti na meranie množstva tepla u konečných spotrebiteľov, náklady na množstvo dodaného tepla
na vykurovanie sa rozdelia na základnú zložku a spotrebnú zložku. Základná zložka tvorí 60 % a

spotrebná zložka tvorí 40 % z celkových nákladov na množstvo dodaného tepla na vykurovanie, ak sa
vlastníci bytov a nebytových priestorov nedohodnú inak.

17. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že správca je povinný pri rozpočítavaní tepla dodaného
konečnému spotrebiteľovi využívať určené meradlá alebo pomerové rozdeľovače a rozpočítavať

množstvo dodaného tepla podľa pravidiel rozpočítavania stanovených vyhl. č. 240/2016 Z.z.

18. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ak by správca postupoval podľa ust. § 7 ods. 1 vyhl.
č. 240/2016 Z.z., došlo by k nespravodlivému výsledku, keď by niektorí vlastníci bytov mali náklady
za teplo aj niekoľkonásobne vyššie ako iní. V tejto súvislosti odvolacia námietka žalobcov ohľadom

charakteru vykonaného prvotného ročného rozúčtovania podľa ust. § 7 ods. 1 vyhl. č. 240/2016
Z.z., keď žalobcovia namietajú, že tento dokument nespĺňa požiadavky na rozúčtovanie, nakoľko
nebol predložený vlastníkom bytov podľa ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., nie je dôvodná.
Z pohľadu dosiahnutého výsledku, t.j. zistenia extrémnych rozdielov pri rozúčtovaní nákladov na
jednotlivé byty je irelevantné, či tento výsledok je zachytený v podobe spĺňajúcej formálne podmienky

ročného rozúčtovania, alebo len vo forme internej tabuľky. Rozhodujúcim je proces, akým sa správca
k výsledkom dopracoval, a teda spôsob rozpočítania nákladov na teplo podľa ust. § 7 ods. 1 vyhl. č.
240/2016 Z.z. Na správnosť výsledkov dosiahnutých rozpočítaním nákladov na teplo podľa ust. § 7 ods.
1 vyhl. č. 240/2016 Z.z. nemá vplyv to, v akej výslednej forme boli zachytené.

19. Po tom, ako žalovaný prvotne aplikujúc pri rozpočítavaní nákladov ust. § 7 ods. 1 vyhl. č.
240/2016 Z.z. zistil extrémne rozdiely pri jednotlivých bytoch, obrátil sa na ministerstvo hospodárstva
s požiadavkou na vyjadrenie sa k postupu podľa ust. § 5 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z., t.j. rozpočítania
nákladov na teplo podľa podlahovej plochy bytu a NP.

20. Ministerstvo hospodárstva SR takýto postup „odobrilo“ s tým, že je potrebné, okrem iného,
rešpektovať príslušné ustanovenia ZoVB a prerokovať tento postup s vlastníkmi bytov.Žalovaný použitie náhradného spôsobu rozúčtovania nákladov na teplo prejednal s vlastníkmi bytov na
ulici L. dňa 22.11.2022, kde väčšina prítomných vlastníkov s takýmto postupom vyjadrila nespokojnosť,
a s vlastníkmi bytov na ulici B. dňa 25.1.2023, ktorí o tomto odmietli hlasovať.

21. Napriek nesúhlasnému stanovisku (a za stavu neexistencie zamietavého výsledku riadneho
hlasovania vlastníkov bytov) žalovaný zotrval na vyúčtovaní vykonanom náhradným spôsobom, ako
uviedol, aj z dôvodu predídenia vzniku škôd u dotknutých vlastníkov a zamedzeniu nespravodlivosti
rozpočítania nákladov na teplo.

22. Odvolací súd nespochybňuje, že v zmysle ust. § 18 ods. 4 písm. c) a d) zákona č. 657/2004 Z.z.
a ust. § 7 ods. 1 vykonávacej vyhlášky č. 240/2016 Z.z. bol žalovaný ako správca bytového domu pri
rozpočítavaní tepla povinný použiť pomerové rozdeľovače, čo by však viedlo k tomu, že niektorí vlastníci
bytovbypreukázateľnezaplatilizateplo,ktorébyaniobjektívnenebolomožnévtakejmierespotrebovať,
v dôsledku čoho by došlo k vzniku škody.

23. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že do bytových domov na ulici Bratislavskej a Višňovej bolo
dodané isté množstvo tepla v určitej hodnote. Toto teplo bolo obyvateľmi bytového domu spotrebované,
pričom bolo jednoznačne preukázané, že množstvo tepla rozpočítané podľa ust. § 7 ods. 1 vyhl.
u niektorých vlastníkov nie je reálne spotrebovateľné. Keďže však údaje o spotrebe získané na základe

pomerových rozdeľovačov sú v tomto konkrétnom prípade nespoľahlivé, a neexistuje iný spôsob ako
objektívne zistiť reálnu spotrebu v tom - ktorom byte, nemal správca inú možnosť, ako rozpočítať náklady
na teplo podľa ust. § 5 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z., t.j. podľa podlahovej plochy bytu.

24. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu tak je potrebné uviesť,

že cieľom konania žalovaného, ktorý sa rozhodol pre iný spôsob rozpočítavania nákladov za teplo bola
práve ochrana spotrebiteľov – tých vlastníkov bytov, ktorí by boli rozpočítaním nákladov podľa ust. § 7
ods. 1 vyhl. 240/2016 Z.z. výrazne negatívne dotknutí.

25. K námietke žalobcov o výklade contra legem odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného

súdu SR sp. zn. II. ÚS 106/2022 zo dňa 10.5.2022, ktorý sa síce týka nadmerného odpočtu dane, avšak
ústavný súd v ňom formuloval všeobecne uplatniteľný názor: „Ústavný súd pripomína, že prvoradou
úlohou všeobecných súdov a zmyslom súdneho konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva
a spravodlivé riešenie sporov medzi účastníkmi. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s
návrhom na začatie konania (žalobou), a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná. Opakom hľadania

spravodlivosti býva prepiaty formalizmus, keď súd vyloží a použije právne predpisy, avšak v rozpore
s ich zmyslom a účelom (II. ÚS 50/2019). Ústavný súd považuje taktiež za potrebné zdôrazniť, že vo
svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem
iného v interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní)
konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné

aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I.
ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Pod prílišným formalizmom sa rozumie taká interpretácia ustanovenia, pri
ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera
samotnýzmyselaúčelprávnejúpravy(m.m.IV.ÚS19/2012).Podľaustálenejjudikatúryústavnéhosúdu
súčasťou práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavne súladný výklad právnych noriem. Podľa názoru

ústavného súdu každý má právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej
právnej normy, pričom k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná právna norma (napr. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 77/02).“
Zmyslom právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 657/2004 Z.z. v súlade s eurokonformným výkladom
smernice 2018/2002 je čo najspravodlivejší a najefektívnejší spôsob vyúčtovania nákladov za teplo.

Súd je povinný v každom jednom prípade, s prihliadnutím na jeho individuálne okolnosti (ktorými sú
v tomto prípade extrémne vysoké náklady za teplo, v niektorých prípadoch s objektívnou nemožnosťou
jeho spotreby v takom rozsahu) nájsť spravodlivé riešenie. Spravodlivosť totiž sprostredkováva
aplikovateľnosť rozhodnutia preto, že je univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj ten najobyčajnejší človek,
má schopnosť rozpoznať, čo je a čo nie je spravodlivé. Len napĺňaním idey spravodlivosti právo a

prípadne súdy plnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú akceptovateľné väčšinovou mienkou.
Hlavne v tomto zmysle je spravodlivosť imanentnou kategóriou práva (porov. I. ÚS 33/2012 zo dňa
3.10.2012).26. Nepriamy účinok smernice je zásada, podľa ktorej musia súdy členského štátu vykladať vnútroštátne
právo tak, aby bolo v súlade s cieľmi a znením smernice EÚ, a to aj v prípade, že smernica nebola riadne
implementovaná. Znamená to povinnosť eurokonformného výkladu národných právnych predpisov,

ktoré musia byť interpretované v kontexte európskeho práva. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo
v súlade s právom Európskej únie sa vzťahuje na všetky orgány v členskom štáte, vrátane súdov.
Vnútroštátny súd je pri prejednávaní veci medzi jednotlivcami povinný pri uplatňovaní ustanovení
vnútroštátneho práva prijatých za účelom prebratia povinností stanovených v smernici zohľadniť celý
súbor vnútroštátnych právnych predpisov a vykladať ich, pokiaľ je to možné, vo svetle znenia a účelu

smernice, s cieľom dosiahnuť výsledok zodpovedajúci cieľu sledovanému smernicou. Nepriamy účinok
sleduje rovnaký cieľ ako priamy účinok, avšak nepriamo – výkladom vnútroštátneho práva (a nie
aplikáciou práva Európskej únie). Zásada eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva platí nielen
v prípade vnútroštátnych ustanovení osobitne prijatých na vykonanie smernice, ale vzťahuje sa na
vnútroštátne právo ako celok (Impact,C-268/06, 15.4.2008, Zb. s. I-2483, bod 115).

27. K rozsudku Súdneho dvora vo veci Smith C – 122/2017, na ktorý opakovane poukazovali žalobcovia
odvolací súd dodáva, že v tomto rozsudku Súdny dvor podal výklad k situácii, ak vnútroštátny právny
predpis je v priamom rozpore so smernicou, čo však nie je daný prípad. Rozhodujúcim právnym
predpisom v prejednávanej veci je zákon č. 657/2004 Z.z. a jeho vykonávacia vyhláška č. 240/2016 Z.z.,
ktoré v dotknutých ustanoveniach (§ 18 ods. 4 písm. c) a d) zákona a § 5 ods. 1 a § 7 ods. 1 vyhlášky)

nie sú v rozpore so smernicou 2018/2002 (čl. 9 až 11a).

28. Na dôvažok, eurokonformný výklad zákona č. 657/2004 Z.z. a vyhlášky č. 240/2016 Z.z. nie je
nosným dôvodom zamietnutia žaloby, preto ani odvolacia argumentácia v tomto smere nie je pre
rozhodnutie o odvolaní významná.

29. Žalobcovia ďalej v odvolaní namietali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že povinnosť
správcu použiť pomerové rozdeľovače vyplýva pre žalovaného priamo zo zákona č. 657/2004 Z.z. a nie
z vyhlášky č. 240/2016 Z.z. Ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, že prvoinštančný súd popri vyhláške č. 240/2016 Z.z. aplikoval aj príslušné

ustanovenia zákona č. 657/2004 Z.z., a to konkrétne ust. § 18 ods. 4 písm. c) a d). Z celého
kontextu odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd podrobil prieskumu
postup správcu, ktorý vzhľadom na výnimočné okolnosti nevyužil na rozpočítavanie množstva dodaného
tepla pomerové rozdeľovače, ako mu to ukladá zákon č. 657/2004 Z.z., a na to nadväzujúci postup
podľa ust. § 7 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z., ale zvolil iný spôsob, ktorým v tomto konkrétnom prípade

bolo možné dosiahnuť spravodlivejšie rozpočítanie nákladov na teplo.

30. K odvolacej námietke týkajúcej sa nevykonania navrhovaných dôkazov odvolací súd uvádza, že
nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo
viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie.

Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne,
ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci
všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a
hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním
držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty

prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný
dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy. (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.9.2010).
Prvoinštančný súd uviedol dôvody, pre ktoré nevykonal navrhované dôkazy, a odvolací súd tieto
dôvody považuje za relevantné a opodstatnené. Súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhované

dôkazy aplikujúc sudcovskú koncentráciu konania a taktiež mal za to, že tento návrh bol účelový v
snahe predĺžiť konanie. Ako uvádza dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku, koncentrácia
konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania a
je plne v súlade s koncepčným zameraním Civilného sporového poriadku. Rovnako tvorí funkčnú a
teleologickú jednotu s jedným z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s

princípom arbitrárneho poriadku (čl. 10 CSP). Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť
adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany,
preto je nóvum, spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie (pozri § 153 CSP), plne
odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnenévčas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla
predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti
a dôkazy.

Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalobcovia ako spotrebitelia sú zastúpení advokátom, a preto
podľa ust. § 291 ods. 3 CSP sa ustanovenie § 296 CSP vylučujúce aplikáciu koncentrácie konania
v spotrebiteľských sporoch, nepoužije.

31. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o nemožnosti vykonania rozúčtovania nákladov v tom istom

dome dvomi rôznymi spôsobmi. Aj keď žalobcovia spochybňujú platnosť vykonaného vyúčtovania, ich
subjektívny názor nič nemení na tom, že žalovaný si splnil povinnosť podľa ust. § 8a ods. 2 zákona
182/1993 Z. z. a vykonal vyúčtovanie za roky 2020 a 2021 podľa ust. § 5 vyhlášky č. 240/2016 Z. z.,
ktoré následne doručil žalobcom. Ak by súd žalobe vyhovel a uložil by žalovanému povinnosť vykonať
nové rozúčtovanie, vzhľadom na subjektívnu záväznosť rozsudku (ust. § 228 ods. 1 CSP, v zmysle ktorej
je výrok právoplatného rozsudku záväzný predovšetkým pre sporové strany /inter partes/), povinnosť

vykonať nové rozúčtovanie podľa ust § 7 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z. by sa vzťahovala len voči
žalobcom. Voči ostatným vlastníkom bytov, ktorí nie súd stranami tohto konania, by zostalo platným a
účinným už vykonané rozúčtovanie podľa ust. 5 ods. 1 vyhl. 240/2016 Z.z.

32. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že vlastníci bytov nie sú

oprávnení rozhodovať o spôsobe rozpočítavania nákladov. Uvedené oprávnenie nevyplýva ani z ust §
14b ZoVB ani z vyhl. č. 240/2016 Z.z. Podľa ust. § 7 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z. sú vlastníci bytov
oprávnení rozhodnúť len o zmene pomeru základnej a spotrebnej zložky. Pokiaľ bol žalovaný v zmysle
odpovede ministerstva hospodárstva povinný prerokovať zmenu rozpočítavania s vlastníkmi bytov, tak
túto povinnosť si splnil na schôdzi vlastníkov v dňoch 22.11.2022 a 23.1.2023. Naviac, vlastníci bytov na

ul. Višňová o odlišnom spôsobe rozúčtovania odmietli hlasovať, v dôsledku čoho žalovaný nedisponoval
platným rozhodnutím vlastníkov bytov o zamietnutí takéhoto návrhu. Za takéhoto stavu žalovaný nemal
inú možnosť, ak chcel zamedziť vzniku škody u dotknutých vlastníkov, ako vykonať rozúčtovanie podľa
ust. § 5 ods. 1 vyhl. č. 240/2016 Z.z. K stanovisku ministerstva hospodárstva, sekcia energetiky zo dňa
10.12.2021 a k záveru SOI uvedenom v protokole o kontrole, odvolací súd dodáva, že ministerstvo

hospodárstva, sekcia energetiky, ani SOI nie sú orgánmi oprávnenými na záväzný výklad práva pre (im
nepodriadené) fyzické a právnické osoby, záväzný výklad práva podávajú súdy.

33. Vo vzťahu k poukazu žalobcov na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky
(26Cdo/312/2018, 26Cdo/4404/2017) k právnej otázke, či správcovi trvá povinnosť vykonať zúčtovanie

podľa ust. § 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z., ak toto nebolo vykonané riadne a či sa následne
možno domáhať v súdnom konaní uloženia povinnosti vykonať riadne zúčtovanie odvolací súd uvádza,
že táto česká judikatúra nie je záväzná pre súdy SR. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/129/2017 z 31.10.2017, cit.: S prihliadnutím na čl. 3 C.
s. p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného

súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia
súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem
nespadajú. Ak teda dovolateľka v dovolaní poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS
1206/2009 a sp. zn. II. ÚS 1835/2014 ako na rozhodnutia spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd pri riešení právnej otázky zachovania súrodeneckých väzieb

pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov odklonil, tak
uvedenú argumentáciu dovolateľky nemožno považovať za súladnú s ust. § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.“

34. K námietke nepreskúmateľnosti odvolací súd dodáva, že je nepochybné, že jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento
ich vníma ako relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Treba
maťnazreteliajto,ževadanedostatkudôvodovrozhodnutiasamaosebe(priinaksprávnomrozhodnutí)nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označeného
práva (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodenie

rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z tohto
ustanovenia sa dá vyvodiť aj záväzná logická štruktúra odôvodnenia. Po preskúmaní rozhodnutia súdu
prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa
požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z obsahu
rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu

nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa strana žalobcov domáhala,
aké skutočnosti tvrdila, a aké dôkazné prostriedky označila, riadne sa zaoberal vyjadreniami žalovanej
strany a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové tvrdenia
strán a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových okolností
preukázané boli a ktoré nie. Odvolací súd v tomto poukazuje na skutočnosť, že do odôvodnenia súdu
prvej inštancie je potrebné zahrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti tak, aby rozsudok neobsahoval

nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne
uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd

podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových
zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú.
35. Záverom odvolací súd považuje za potrebné dodať, že len samotná skutočnosť, že niektorí vlastníci

bytov podľa ich vyjadrenia ani „nezapínajú radiátory“ neznamená, že nespotrebúvajú teplo dodávané
do bytového domu. Ak vlastník bytu napriek tomu, že v byte nekúri vôbec, alebo len minimálne, má
v byte primeranú teplotu, znamená to, že teplo do jeho bytu preniklo cez steny susedných bytov. Toto
teplo však nie je zadarmo, je to teplo, ktoré bolo dodané do bytového domu a za ktoré vlastníci bytov
platia odplatu. Preto ak vlastník bytu vypne radiátory neznamená to, že nespotrebúva teplo dodávané do

bytového domu. Každý vlastník bytu uvedené teplo spotrebúva, či už priamo z vlastného radiátora alebo
tepelnou výmenou cez steny bytu, keď teplo prúdi z teplejšieho na chladnejšie miesto. Pokiaľ vlastník
bytu teplo spotrebúva, je spravodlivé od neho požadovať, aby sa podieľal aj na jeho úhrade.

36. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký,

ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická
odpoveďsavyžadujenatakýargument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúcim(RuizTorijac./Španielsko
z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balanic./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

37. Za daného stavu odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne

správny potvrdil, vrátane správneho súvisiaceho výroku o trovách konania.

38. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP s
použitím § 257 CSP rovnako ako prvoinštančný súd majúc za to, že dôvody osobitného zreteľa uvedené
súdom prvej inštancie sú dané aj pre odvolacie konanie.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).