Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoR/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1224201031
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1224201031.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa Z. Z., narodenú
XX. B. XXXX, K., K. XXXX/XX, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Bratislava, so sídlom v Bratislave, Vazovova 7/A, dieťa matky M.. Ľ. Z., narodenej XX. V. XXXX,
K., K. XXXX/XX, zastúpená advokátkou JUDr. Ivanou Zmekovou, Bratislava, Zámocká 18, a otca T..
P. Z., narodeného XX. M. XXXX, K., L. XXXX/X, zastúpený advokátkou JUDr. Denisou Jánošíkovou,

Bratislava, Klincová 35, o nariadenie neodkladného opatrenia, vedenej na Mestskom súde Bratislava
II pod sp. zn. 27P/47/2024, o dovolaní matky maloletej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 22.
novembra 2024 sp. zn. 13CoP/165/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.MestskýsúdBratislavaII(ďalejaj„súdprvejinštancie“,„okresnýsúd“)uznesenímč.k.27P/47/2024-67
zo 11. apríla 2024 výrokom I. udelil za otca maloletej Z. Z., narodenej XX. B. XXXX súhlas na
poskytovanie odbornej psychologickej pomoci pre maloletú v Občianskom združení Poradenské
Centrum Nádej, so sídlom Mokrohájska cesta 3392/3, 841 04 Bratislava a výrokom II. žiadnemu z
účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 28 ods. 1, 2, § 35 zákona č. 36/2005 Z.z.
o rodine a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“),§
324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 326 ods. 1, § 329 ods. 1, § 331 ods. 1, § 332 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 2 ods. 1, § 360 ods.
1, § 361 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „CMP“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že matka podľa súdu prvej inštancie osvedčila potrebu

nariadenia neodkladného opatrenia. Súd prvej inštancie vychádzal zo stavu, keď medzi rodičmi od
rozvodu pretrváva rodičovský konflikt, pričom z obsahu priložených správ vyhotovených v dlhšom
časovomobdobí,t.j.odseptembra2018domája2023malzapreukázané,žepretrvávajúcimťažiskovým
dôvodom psychického stavu maloletej je negatívne pôsobenia otca na maloletú, na ktorú otec prenáša
svoje negatívne nastavenie. Súd mal taktiež za preukázané, že spolupráca s otcom zo strany matky
ako aj odborných inštitúcií je v otázke zabezpečenia odborného poradenstva a psychologickej pomoci

maloletej komplikovaná, nakoľko otec je nekritický k prítomnosti psychosomatických ťažkostí u maloletej
a nevyvíja snahu za účelom stabilizácie psychického stavu maloletej, naopak opakovane sa odkláňa od
tejtoproblematikyavedierozhovorsmeromkobdobiuodnarodeniamaloletej,vktoromvnímaintenzívne
krivdy a nespravodlivosť voči jeho osobe. Tieto závery mal súd za preukázané s poukazom na dlhší
časový rámec, t.j. od roku 2018 do mája roku 2023, kedy sa uskutočnilo posledné preukázané vyšetrenie
maloletej. Berúc do úvahy v prvom rade najlepší záujem maloletej súd prvej inštancie návrhu matky na

nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel.2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením č.k. 13CoP/165/2024-471 z 22. novembra
2024 uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietol (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov

konania (II. výrok).
2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd skonštatoval, že predmetom odvolacieho prieskumu je
správnosť záveru súdu prvej inštancie o splnení podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia v
zmysle návrhu matky. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné a rozhodnutie
súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť. Poukázal na účel inštitútu neodkladných opatrení a zdôraznil,

že neodkladným opatrením nemožno nahradiť rozhodnutie súdu o sporných otázkach, ktoré majú
byť predmetom konania vo veci samej. Odvolací súd mal za osvedčené, že rodičia nie sú schopní
sa dohodnúť na podstatnej veci a to poskytnutí psychologickej pomoci maloletej, resp. aj miesta
vykonávania tejto pomoci, pričom uviedol, že túto nezhodu nie je možné v zmysle zákonnej úpravy
rozhodnúť neodkladným opatrením, ktoré má dočasný charakter, a jeho predpokladom je naliehavosť,
ktorá v danom prípade absentuje, pričom maloletá s rodičmi navštevuje CDR za účelom poradenstva.

Uviedol,žeopodstatnejveciprinezhoderodičovjenevyhnutnévykonaťriadnedokazovanieaažpoňom
je možné meritórne rozhodnúť. Ďalej skonštatoval, že v prejednávanej veci absentuje naliehavá potreba
dočasne upraviť pomery, keďže konflikt medzi rodičmi pretrváva od roku 2018, teda je dlhodobého
charakteru, pričom matka k návrhu predložila aj neaktuálne správy, ktoré boli vydané pred posledným
rozhodnutím súdu o rozšírení styku otca s dieťaťom. Odvolací súd však nevzhliadol žiadne okolnosti

nasvedčujúce pre rýchlu a okamžitú potrebu úpravy pomerov odôvodňujúcu rýchly zásah súdu v podobe
nariadenia neodkladného opatrenia. Uzavrel, že nezhoda rodičov týkajúca sa nahradenia súhlasu otca
zaúčelompsychologickejpomocidieťaťusanemáriešiťformouneodkladnéhoopatrenia,alejepotrebné
podať návrh vo veci samej, o ktorom bude súdom prvej inštancie rozhodnuté po riadnom vykonaní
dokazovania.

3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala matka maloletého dieťaťa (ďalej aj „dovolateľka“)
dovolanie, vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovenia § 420 CSP. Navrhla, aby dovolací súd zmenil
uznesenie odvolacieho súdu, alternatívne aby zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za arbitrárne, vychádzajúce z nesprávneho

právneho posúdenia, v rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, ako aj v rozpore so skutočným
stavom veci, ktorý bol odvolacím súdom nesprávne zistený a vykonaným dokazovaním. Namietala tiež,
že odvolací súd sa odklonil od zaužívanej rozhodovacej praxe, pričom došlo aj k prieťahom v konaní.
Vyššie uvedeným postupom došlo podľa dovolateľky k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. V
konkrétnostiach matka namietala, že odvolací súd nedostatočne prihliadal na skutkové tvrdenia matky,

ktoré preukázala pripojenými dôkazmi. V konaní preukázala tvrdenia viacerých odborníkov, na ktoré
však odvolací súd neprihliadol. Namietala tiež, že odvolací súd sa odklonil od zaužívanej súdnej praxe. V
tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5CoP/33/2022. Dovolateľka
mala za to, že odvolací súd sa nezameral na najlepší záujem dieťaťa, ale na rodičov a ich konflikt.
K argumentu odvolacieho súdu o absencii naliehavosti uviedla, že sa predloženými dôkazmi snažila

osvedčiť, že psychické prežívanie maloletej je zhoršené už od roku 2018, kedy sa sústavne snaží
riešiť psychosomatické ťažkosti maloletej, ktoré sa následne prejavujú aj na jej celkovom zdravotnom
stave. Nesúhlasila tiež s odôvodnením odvolacieho súdu o absencii naliehavosti tým, že maloletá s
rodičmi navštevuje CDR za účelom poradenstva. Uviedla, že toto navštevujú za účelom riešenia rodinnej
situácie,pričommaloletejsatuneposkytujeindividuálnapsychologickáintervencia.Vneposlednomrade

matka namietala prieťahy v konaní pred odvolacím súdom. Nesúhlasila s tvrdením odvolacieho súdu,
že predmetná vec sa má posúdiť v merite veci, kde by prebehlo dokazovanie a kde by rodičia mali
priestor na prezentovanie svojich argumentov, keďže podľa nej bol účastníkom ponechaný dostatočný
priestor na vyjadrenie svojich názorov (viac ako pol roka). Záverom obsiahlo opísala aktuálnu situáciu
ako prebiehajú stretnutia maloletej s otcom, pričom zdôraznila otcove agresívne a nátlakové konanie.

4. K podanému dovolaniu matky sa vyjadril kolízny opatrovník maloletej, ktorý uviedol, že nesúhlasí s
rozhodnutím odvolacieho súdu a pridržiava sa svojich doterajších vyjadrení.

5. Otec sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania zastúpený
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané(§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné
odmietnuť.

7. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie

princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené
sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje
podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia,
nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

8.Dovolaniejevdanomprípadepodanévovecistarostlivostisúduomaloletýchupravenejvpiatomdiele

prvej hlavy druhej časti CMP. Vzájomný vzťah medzi CMP a CSP je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP, podľa
ktorého sa na konania podľa tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak.
Keďže § 76 až § 77a CMP neobsahuje odlišnú právnu úpravu dovolania podaného vo veci starostlivosti
súdu o maloletých, prípustnosť dovolania bola posudzovaná podľa ustanovení CSP.

9. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP.
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania
prípustného podľa § 420 CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP); v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP je
dovolacím dôvodom nesprávne právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací súd je dovolacími

dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),

v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Z obsahu podaného dovolania v danom prípade vyplýva, že dovolateľka prípustnosť dovolania
vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. V prvom rade treba uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP nie je
významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle

tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/41/2017, sp. zn.
3Cdo/214/2017, sp. zn. 8Cdo/5/2017, sp. zn. 8Cdo/73/2017, sp. zn. 9Cdo/213/2021). Dovolací súd preto
skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti,
pričom takúto vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil.

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením

súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu (resp.
účastníka konania), právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku
spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp. zn. III.
ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať v dvoch podobách.
Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnychpredpisovupravujúcichpostuporgánuverejnejmoci,hmotnoprávna(meritórna)arbitrárnosťsaprejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej
moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými

výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i
zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa
zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

15. V súvislosti s námietkou dovolateľky o nedostatočnom odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu
dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj
zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP je vo všeobecnosti možné považovať to, že odvolací súd rozhodnutie
neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, avšak v tomto prípade tomu tak nie je. Z obsahu
preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu možno zistiť na základe čoho dospel k záveru o potrebe

zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa dostatočne a logicky vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami. Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že odvolací súd nebral ohľad v prvom
rade na najlepší záujem maloletého dieťaťa, k tomu dovolací súd uvádza, že najlepší záujem maloletého
dieťaťa je síce prvoradým v konaniach starostlivosti súdu o maloletých, avšak nemôže sa ním popierať
samotný účel neodkladného opatrenia. Odvolací súd v prvom rade skúmal, či je naplnená zákonná

podmienka existencie potreby bezodkladnej úpravy pomerov ako prioritnej podmienky v konaní o
neodkladnom opatrení, pričom dospel k záveru, že táto nie je daná. Samozrejme súd aj pri skúmaní
potreby bezodkladnosti úpravy pomerov musí mať na zreteli najlepší záujem maloletého dieťaťa, čo sa
prejaví práve v rýchlej intervencii súdu v prípade konkrétneho ohrozenia. Odvolací súd však na základe
predložených skutkových tvrdení a pripojených listín nedospel k záveru o potrebe bezodkladnej úpravy

pomerov. Vychádzal pritom najmä z tvrdení samotnej matky, ktorá uviedla, že rodičovský konflikt, ergo
aj zhoršené psychické zdravie maloletej, je prítomný od roku 2018. Taktiež mal za to, že k návrhu
priložila neaktuálne správy, ktoré boli vydané pred posledným rozhodnutím súdu o rozšírení styku otca
s maloletou. Na základe uvedených skutočností nevzhliadol potrebu bezodkladnej úpravy pomerov vo
forme neodkladného opatrenia, čo aj náležite odôvodnil.

16. Matka ďalej namietala, že odvolací súd nevyhodnotil všetky predložené dôkazy, resp., že ich
vyhodnotil nesprávne. K tomu dovolací súd uvádza, že v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia
sa dokazovanie nevykonáva, no tvrdené skutočnosti sa len osvedčujú. Miera osvedčenia sa riadi danou
situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia. V dôsledku toho sa nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré

má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia (vo veci samej) a skutočnosti, z ktorých
sa vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, nemusia byť preukázané
dôkazmi. Preukázanie, alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie neodkladného
opatrenia sa posudzuje len podľa obsahu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a k nemu
pripojených, prípadne dodatočne predložených listín. Takýmto postupom súdu (§ 329 ods. 1 CSP)

sa sleduje dosiahnutie účelu inštitútu neodkladného opatrenia, ktorým je rýchle a pružné riešenie
situácie vyžadujúce zásah súdu. Ak by sa v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia malo trvať
na požiadavke riadneho vykonania a hodnotenia dôkazov, mohol by byť účel tohto procesného inštitútu
zmarený.
16.1. Keďže dokazovanie v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia má povahu

osvedčovania, odvolací súd na základe odvolacích námietok (vychádzajúc z návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia a z dôkazných prostriedkov predložených matkou) zisťoval najvýznamnejšie
relevantné skutočnosti na nariadenie neodkladného opatrenia (odôvodňujúce potrebu neodkladnej
úpravy pomerov), pričom dôsledne vyhodnotil presvedčivosť návrhu na nariadenie neodkladnéhoopatrenia z objektívneho hľadiska, ako aj skúmal, či reálne došlo k osvedčeniu všetkých skutočností,
ktorýmibolonariadenieneodkladnéhoopatreniavposudzovanejvecipodmienené(bod29.odôvodnenia
napadnutého uznesenia). Postup odvolacieho súdu, ktorý osvedčenie, resp. neosvedčenie skutočností

odôvodňujúcich nariadenie neodkladného opatrenia posudzoval len na základe obsahu spisu a v ňom
založených listín, preto v kontexte vyššie uvedeného nemožno považovať za nesprávny.
16.2. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s

jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie
vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť
podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s
procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II.
ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

17. Dovolateľka sa nestotožnila ani s názorom odvolacieho súdu, že predmetná vec sa má posúdiť v
meriteveci,kdebyprebehlodokazovanieakdebyrodičiamalipriestornaprezentovaniesvojichnázorov.
Podľa názoru dovolateľky však bol v konaní o odvolaní ponechaný účastníkom dostatočný priestor,
keďže o odvolaní rozhodoval odvolací súd viac ako pol roka. Dovolateľka však opomína skutočnosť,

že primárnym dôvodom, ktorý odvolací súd uviedol bolo, že pri nezhode rodičov o podstatnej veci je
nevyhnutné vykonať dokazovanie. Ako už bolo uvedené, v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia
súd nevykonáva dokazovanie. Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení je
zistiť na základe dostupných dôkazných prostriedkov najvýznamnejšie relevantné skutočnosti, a to bez
potreby dodržania formalizovaného postupu štandardného procesného dokazovania, a na podklade

osvedčených skutočností následne vo veci rozhodnúť. Čo sa týka tvrdenia o prieťahoch v konaní, ktoré
mali podľa dovolateľky v konaní nastať, k tomu dovolací súd uvádza, že existujú iné prostriedky nápravy
uvedeného stavu, ktoré mohla dovolateľka v konaní využiť, tieto však nie je možné zhojiť v dovolacom
konaní.

18. Pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od zaužívanej
súdnej praxe, k tomu dovolací súd uvádza, že v zmysle záverov najvyššieho súdu vyjadrených
v rozhodnutí publikovanom ako judikát R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax
dovolacieho súdu“ predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako
judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo
viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho
súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z
hľadiska vecného na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť

aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Do tejto

kategórie teda nespadá jedno konkrétne rozhodnutie odvolacieho súdu.

19. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namietala, že
odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dôvodnosť jej

dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva Preto dovolací súd dovolanie matky odmietol v zmysle
§ 447 písm. f) CSP.

20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

21. Rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.