Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/233/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201499
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2

Uznesenie

Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., IČO: 31 820
174, so sídlom: Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, právne zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o.,
IČO: 53 929 691, so sídlom: Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, za ktorú koná JUDr. Ján Tkáč, advokát
a konateľ, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, IČO: 54 669
464, so sídlom: Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava (pôvodne: Okresný úrad Bratislava, odbor

výstavby a bytovej politiky, so sídlom: Tomášikova 46, 832 05 Bratislava), za účasti ďalšieho účastníka
konania: RV Development 2 s. r. o., IČO: 50 159 305, so sídlom: Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č.
OU-BA-OVBP2-2020/100402/ZAD zo dňa 18.08.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu o d m i e t a.

II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), podanou dňa 26.10.2020 na Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia
rozhodnutiaOkresnéhoúraduBratislava,odborvýstavbyabytovejpolitiky(ďalejlen„pôvodnýžalovaný“)
č. OU-BA-OVBP2-2020/100402/ZAD zo dňa 18.08.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v spojení

s rozhodnutím Mestskej časti Bratislava – Ružinov (ďalej len „stavebný úrad“) č. SU/CS 949/2020/18/
MAM-61 zo dňa 14.04.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým pôvodný žalovaný ako
odvolací orgán odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších prepisov (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie, ktorým stavebný úrad vydal stavebné povolenie na novostavbu „OFFICE Prístavná“,
v prospech stavebníka – ďalšieho účastníka konania, na pozemkoch reg. „C“ a „E“ v k. ú. A., presne

identifikovaných vo výroku prvostupňového rozhodnutia, účel stavby: administratívna budova, budova
technického zázemia (servisný objekt), oplotenie, oporné múry a inžinierske siete, s tým, že stavba
bola umiestnená rozhodnutím o umiestnení stavby č. SU/CS 11308/2018/3/ESK-30 zo dňa 04.10.2018,
právoplatným dňa 21.03.2019, a rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odbor starostlivosti o životné
prostredie č. OÚ-BA-OSZP3-2017/04853/LAZ/II-EIA-r zo dňa 06.06.2017, právoplatným 13.07.2017,
bolo vyslovené, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z.

o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EIA“).

2. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal
Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského

súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave
(ďalej len „správny súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnychsúdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená
pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/233/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným

výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu a je vedená pod sp. zn.
BA-6S/233/2020.

3. V zmysle § 1 ods. 1, § 2, § 7 zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie,

stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 01.04.2024 a
v súlade s § 6 ods. 2, § 7 ods. 1 zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v znení neskorších
predpisov prešli kompetencie okresných úradov v sídle kraja na úsekoch územného plánovania a
stavebného poriadku na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky a jeho regionálne
úrady. Súd preto ďalej konal s Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, ktorý

v ďalšom konaní vystupoval ako žalovaný.

4. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „SSP“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení
účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

5. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

6. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

7. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len
"zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo
veciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a).

8. Podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti

rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený
verejný záujem v oblasti životného prostredia.

9. Podľa § 5 ods. 12 SSP správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným
záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva.

10. Podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby,
ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné
uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na
zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.

11. Podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento
zákon.

12. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak

žaloba bola odmietnutá.

13. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie
konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.

14. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa
zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie
prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

15. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

16. Podľa § 4 ods. 2 Správneho poriadku všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a

povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v
konaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka
konania.

17. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil

správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

18. Podľa § 140c ods. 8 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) proti územnému rozhodnutiu o

umiestnení stavby, územnému rozhodnutiu o využití územia, stavebnému povoleniu a kolaudačnému
rozhodnutiu vydanému v spojenom konaní podľa § 81 ods. 4, ktorému predchádzalo konanie podľa
osobitného predpisu má právo podať odvolanie aj ten, kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu,
v akom sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu.

19.Podľa§19zákonač.17/1992Zb.oživotnomprostredívzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákon
o ŽP“) každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného prostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný
urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie
následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá
ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby.

20. Podľa § 16 ods. 10 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Vodný zákon“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má záujem realizovať trvalo
udržateľné rozvojové činnosti človeka alebo ich zmeny, zmeny fyzikálnych vlastností útvaru povrchovej

vody alebo zmeny úrovne hladiny útvarov podzemnej vody (ďalej len "navrhovaná činnosť") je pred
podaním návrhu na začatie konania o povolení navrhovanej činnosti povinná postupovať podľa § 16a.

21. Podľa § 38a stavebného zákona s územným konaním sa spájajú, pokiaľ to nevylučuje povaha veci
alebo ak osobitné predpisy neustanovujú inak, aj iné konania potrebné na umiestnenie stavby alebo

na určenie využitia územia. Správne orgány príslušné na ich uskutočňovanie majú v územnom konaní
postavenie dotknutého orgánu podľa § 140a.

22.Podľa§16aods.23Vodnéhozákonapovoľujúciorgánnesmievydaťrozhodnutie,ktorýmsapovoľuje
navrhovaná činnosť bez vydania rozhodnutia v konaní podľa odseku 13 alebo 21.

23. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10,
§ 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. po tom, ako sa oboznámil s obsahom
a dôvodmi žaloby, ktorými bol v tomto konaní viazaný v zmysle § 134 ods. 1 SSP, a tiež s obsahom
súdneho a administratívneho spisu, dospel k záveru, že žalobu je potrebné s ohľadom na jej charakter

odmietnuť.

24. Všeobecná správna žaloba v danej veci bola žalobcom podaná z pozície subjektu pôsobiaceho
vo sfére ochrany verejného záujmu v oblasti životného prostredia s poukazom na § 178 ods. 3 SSP
s tým, že napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia a žalobca

má v konaní postavenie zainteresovanej verejnosti. Zároveň z obsahu administratívneho spisu vyplýva,
že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „preskúmavané rozhodnutia“).25. Oboznámením sa s obsahom žaloby správny súd zistil, že okrem všeobecných náležitostí, týkajúcich
sa postavenia žalobcu, jeho zastúpenia, lehoty, príslušnosti, okruhu ďalších účastníkov konania, a
stručného zhrnutia priebehu administratívneho konania, žaloba obsahuje bod 3. (bod 3. je rozdelený na

časti 3.1 a 3.2) a body 4. a 5. V bode 4. žalobca navrhol priznanie odkladného účinku správnej žalobe
a v bode 5. sa nachádza jeho žalobný návrh. Bod 3. tvorí jadro žalobnej argumentácie.

26. Bod 3., označený ako „Žalobné body“, obsahuje označenie žalobných dôvodov podľa § 191 ods.
1 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) SSP bez ich bližšieho obsahového vymedzenia. Časť 3.1

bola žalobcom označená ako „Argumentácia z hľadiska porušenia hmotného práva“ a obsahuje citáciu
čl. 7, 44, 45, 48, 51, 152 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37, 41 Charty základných práv Európskej
únie, so všeobecnou argumentáciou žalobcu, že mu vždy išlo o úplné, presné a správne informácie
o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie bude
mať. Poukázal na čl. 4 Aarhuského dohovoru a vysvetlil svoj postup s poukazom na možnosť ovplyvniť
výsledok povoľovania, najmä určením zásad, ktoré by bol stavebník povinný dodržať, a určením

konkrétnych opatrení, pričom podľa jeho názoru on sám rešpektoval vôľu zákonodarcu, ktorý priznal
verejnosti postavenie účastníka „posudzovania vplyvov EIA“, ako aj následných povoľovacích konaní.
Dodal, že v danom prípade zjavne jediným hlavným záujmom žalovaného je v rozpore s viacerými
právnymi predpismi legitimovať realizáciu stavby v prospech ďalšieho účastníka konania, a to aj napriek
tomu, že neboli overené vplyvy na životné prostredie. Žalovaný v danom prípade podľa žalobcu volil

procesný postup, ktorý zásadne neviedol a ani nemohol viesť k naplneniu vyššie uvedených práv
verejnosti, a tým pádom konal v rozpore s § 3 ods. 4, § 3 ods. 2 Správneho poriadku, s následkom
porušenia hmotných práv žalobcu. Žalobca v tejto časti neupresnil, v čom konkrétne vidí porušenie
uvedených ustanovení Správneho poriadku, ani to, aké konkrétne práva, akým konkrétnym postupom
žalovaného či stavebného úradu mali byť porušené, resp. z akého dôvodu chýba ich naplnenie

v predmetnom konaní.

27. Časť 3.2 žalobca označil ako „Argumentácia z hľadiska porušenia procesného práva“. Táto
časť obsahuje poukaz na § 140c ods. 8 až 10 stavebného zákona, ktoré upravujú možnosť podania
opravného prostriedku pre subjekty, ktoré neboli účastníkmi administratívneho konania. Žalobca v tejto

súvislosti žalovanému vytkol, že mal vychádzať z tejto právnej úpravy, a vyjadril názor, že predmetná
stavba podliehala posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Žalobca dodal, že stavebný úrad
i žalovaný tvrdia, že žalobcovi neprináleží právo byť účastníkom konania podľa § 24 a nasl. zákona
oEIA,pričomsarelevantnýmspôsobomnevysporiadalisnámietkou,žekpredmetnejstavbeneprebehlo
zisťovacie konanie a toto svoje tvrdenie nepodložili žiadnymi dôkazmi, preto má znaky svojvôle

správneho orgánu. V ďalšej časti bodu 3. sa žalobca venoval výkladu § 14 Správneho poriadku
a otázke určenia okruhu účastníkov správneho konania s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 197/2010-52, I. ÚS 223/09-131, ktoré sa týkajú tejto otázky a tiež
otázky účasti verejnosti na rozhodovacom procese vo vzťahu k životnému prostrediu. Žalobca sa
zaoberal odporúčaniami Výboru ministrov Rady Európy, týkajúcimi sa súdneho prieskumu správnych

úkonovaadministratívnychkonanístým,žeodporúčaniavyzdvihujúnarastajúcipočetoblastísprávneho
práva, kde správne orgány čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane
prírody a krajiny, a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie kolektívnych
rozhodnutí.Odporúčaniapodľažalobcukladújasnýdôraznaúlohuzdruženívrátanesúdnehoprieskumu
takýchto kolektívnych rozhodnutí. Uzavrel, že na základe vyššie uvedených záverov je žalobcu potrebné

považovať za účastníka konania a ďalej s ním konať. V tejto časti žalobca neupresnil, v čom konkrétne
vidí vzťah ním uvádzaných skutočností k meritu veci, resp. k podstate preskúmavaných rozhodnutí
v tomto správnom súdnom konaní, v ktorom vystupuje ako žalobca nielen s ohľadom na jeho postavenie
zainteresovanej verejnosti, ale aj s ohľadom na to, že bol účastníkom administratívneho konania,
v ktorom boli preskúmavané rozhodnutia vydané.

28. Žalobca ďalej upozornil na § 19 zákona o ŽP, ktorý ustanovuje povinnosť upovedomiť kompetentné
štátne inštitúcie o možnom poškodzovaní životného prostredia. Toto ustanovenie je podľa žalobcu nutné
interpretovať ako povinnosť podať námietky či správnu žalobu. Konštatoval, že mal povinnosť, nielen
možnosť konať tak, ako konal. Dodal, že zo stanov žalobcu a jeho bežnej činnosti je zrejmé, že za

jeden z hlavných cieľov svojej existencie si stanovil ochranu životného prostredia a jeho právnu ochranu
tam, kde mu to právny poriadok umožňuje. Poukázal na Aarhuský dohovor, ktorý má prednosť pred
vnútroštátnou právnou úpravou, a zdôraznil význam práv v súvislosti s ochranou životného prostredia
a tiež povinností na strane štátu. Svoju činnosť označil za celospoločensky prospešnú, keďže sa snažíprispieť k odstráneniu systematického zlyhávania štátu v tejto oblasti. Podľa neho správne orgány
nesprávne a nedôsledne aplikujú predovšetkým právne predpisy na úseku účasti verejnosti a záujmov
životnéhoprostrediastým,žetietoprávasúreálneodopreté.Občianskezdruženiamajúpritomlegitímne

právo vykonávať svoju činnosť smerujúcu k zabezpečeniu a odstráneniu spoločensky nežiaducich javov.
Z funkčného usporiadania verejnej správy vyplýva, že hlavným zmyslom spravujúcich orgánov je nielen
spravovať im zverenú oblasť verejných záujmov, ale v tejto oblasti poskytovať verejnú službu, pričom sa
vykonáva aj kontrola verejnej správy, a to vonkajšia a vnútorná. Medzi vonkajšiu kontrolu patrí správne
súdnictvoalebopôsobnosťprokuratúry,neštátnymisubjektamikontrolysúobčianskezdruženia.Žalobca

ako jadro svojej súčasnej činnosti označil práve právnu ochranu verejných záujmov kontrolou činnosti
štátnych orgánov. Žalobca je tak kontrolujúcim subjektom a túto kompetenciu mu dáva § 19 zákona
o ŽP a § 178 ods. 3 SSP. Žalobca ani v tejto časti neupresnil, v čom majú ním uvádzané skutočnosti
nadväznosť na predmet prieskumu a nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.

29. Žalobca zdôraznil, že správny orgán je povinný okruh účastníkov konania skúmať v priebehu

celého konania. Podaním odvolania žalobcovi z ustanovenia § 140c ods. 8, ods. 10 stavebného zákona
vyplývalo postavenie účastníka konania, avšak žalovaný túto skutočnosť pri vydávaní „napadnutého
opatrenia“ neskúmal dostatočne. Žalobca ďalej zdôraznil, že o priznaní či nepriznaní procesného
postavenia účastníka konania je potrebné s poukazom na § 14 Správneho poriadku vydať samostatné
procesné rozhodnutie. Vysporiadanie sa s otázkou účastníctva je procesnou podmienkou konania vo

veci. Žalovaný bol podľa žalobcu povinný skontrolovať plnenie verejných záujmov a ak aj žalobca tvrdí,
žeboliporušené,nevietodokázaťzdôvodu,žemuboloodopretépostavenieúčastníkakonaniaaúlohou
žalovaného bolo zahladiť ohrozovanie životného prostredia. Je pritom preukázané, že Slovenská
republika zaostáva v plnení záväzkov ochrany ovzdušia, vôd, prírody a ostatných zložiek životného
prostredia.

30. Ďalej žalobca argumentoval citáciou § 16 ods. 10 Vodného zákona s tým, že bolo povinnosťou
ďalšieho účastníka konania ako stavebníka požiadať o vydanie rozhodnutia podľa § 16a Vodného
zákona a za týmto účelom predložiť príslušnú dokumentáciu. Poukázal pritom na to, že ustanovenie
§ 16a Vodného zákona je komplikované, nejasné, terminologicky nezhodné napríklad so zákonom

o EIA a stavebným zákonom, čo spôsobuje aplikačné problémy aj stavebným úradom, ktoré chcú konať
efektívne, zákonne a chcú aj dostatočne chrániť vody. Mal za to, že situáciu spôsobila len legislatívna
nejasnosť a do omylu uviedol stavebný úrad aj orgán štátnej vodnej správy svojim vyjadrením. Pre
správnu aplikáciu je preto potrebné vychádzať z účelu smernice o vode a z rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie, ktoré stanovujú povinnosť členským štátom nepovoliť objekt, ktorý môže spôsobiť

zhoršenie stavu útvaru povrchovej vody, kým sa nepreukáže opak. Povoliť možno len ten projekt,
ktorý preukáže nezhoršovanie ochrany vôd, pričom § 16a Vodného zákona vyžaduje formu rozhodnutia
okresného úradu v sídle kraja so splnením všetkých procesných a formálnych náležitostí rozhodnutia
podľa tohto ustanovenia Vodného zákona. S poukazom na § 38a stavebného zákona si stavebný úrad
mal zabezpečiť „toto“ rozhodnutie. Žalobca v rámci svojej argumentácie požadované rozhodnutie ani

dôvod pre jeho vydanie aplikovaný konkrétne na danú vec bližšie nešpecifikoval a neuviedol, v čom
konkrétne vidí dôvod pre aplikáciu tohto ustanovenia s ohľadom na ohrozenie povrchových vôd.

31. Žalobca argumentoval citáciou § 16a ods. 23 Vodného zákona. Podľa jeho názoru správny orgán
podľa tohto ustanovenia nepostupoval a nerešpektoval zákonný zákaz vydať povolenie bez primárneho

posúdenia vplyvov na vody, ktorej povinnosti ho nemôže zbaviť ani prechodné ustanovenie. Povinnosť
predložiť posúdenie na vody vznikla až k stavebnému povoleniu a vodoprávnemu povoleniu. Žalovaný
si vzhľadom na kompetenciu nemohol urobiť ani vlastný záver. Stavebný úrad zamietol požiadavku na
realizáciu sadových a parkových úprav, retenčnú resp. drenážnu dlažbu a nariadenie overených metodík
zohľadňujúcich environmentálne aspekty.

32. Argumentácia žalobcu ďalej obsahuje citáciu § 3 ods. 4, ods. 5, § 4 ods. 2, § 47 ods. 3
Správneho poriadku, všeobecný poukaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1So/115/2010 a jeho citáciu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu
bez upresnenia ich vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam. Žalobca konštatoval, že postup žalovaného

je v priamom rozpore s Aarhuským dohovorom, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány
podporovať a usmerňovať verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť
na rozhodovacom procese. Správny orgán si nemôže diktovať, akým spôsobom umožní účastníkom
konania realizovať ich procesné práva, obzvlášť ak tým obmedzí, sťaží alebo zmarí vecné naplneniepráv účastníka konania. Na základe uvedeného žalobca konštatoval, že postupom správneho orgánu,
ktorý bližšie nešpecifikoval, mu bolo upreté procesné právo ako účastníkovi konania a právo na priaznivé
životné prostredie a spravodlivý proces podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že správne

orgány majú povinnosť zaoberať sa vecou riadne, a zdôraznil aj význam dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je podľa neho nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov, nakoľko neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia
kópie spisov žalobcovi. Žalobca konštatoval, že žiadnu z uvedených skutočností žalovaný nevzal do
úvahy, s argumentami žalobcu sa nijako nevysporiadal, ani s vadami napadnutého rozhodnutia, preto

je napadnuté rozhodnutie nesprávne. Žalobca ani túto časť argumentácie bližšie nešpecifikoval.

33. Správny súd k popísanej argumentácii žalobcu uvádza, že táto je všeobecná, nekonkrétna až vágna,
pričom nie je zrejmé, k čomu žalobca podanou žalobou smeruje, teda aké konkrétne nedostatky sa majú
podanou žalobou odstrániť, resp. napraviť, zvlášť s poukazom na to, že žalobné námietky sa prekrývajú
s odvolacími námietkami uplatnenými žalobcom v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými

sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí (viď strana 11 a nasl. napadnutého rozhodnutia).
Na tieto námietky žalovaný dal odpoveď a riadne sa nimi zaoberal, pričom žalobca v žalobe na tieto
odpovede nijakým spôsobom nereflektoval a neuviedol, v čom konkrétne vidí ich nesprávnosť, teda
žalobe chýba vecný a logický základ i zmysel. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí v danej veci
vyplýva, že boli zodpovedané aj otázky súvisiace so záväznými stanoviskami, s územným konaním

a s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, teda tvrdenia žalobcu o tom, že tieto otázky neboli
vyriešenéažemuneboladanáodpoveďnajehonámietkyaargumenty,nemajúreálnyzákladavykazujú
znaky nesústredenosti pri ich formulovaní. Správny súd ďalej zvýrazňuje, že predmetom prieskumu
v danej veci sú rozhodnutia týkajúce sa stavebného povolenia, v kontexte s čím nie je zrejmé, čo sa
žalobca snaží žalobou docieliť a aký konkrétny záujem na ochrane životného prostredia presadzuje

a chráni, ak otázky súvisiace so zisťovacím a územným konaním boli už vyriešené. Celkovo obsah
žaloby správny súd hodnotí ako veľmi všeobecný, nezrozumiteľný až zmätočný, opakujúci sa, založený
na citáciách právnych predpisov a rozhodovacej činnosti súdov, s absenciou konkretizácie žalobnej
argumentácie vo vzťahu k predmetu konania, resp. vykazujúcej prvky súvislosti s iným konaním,
s absenciou základnej logiky a zmyslu správnej žaloby ako takej. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť,

že žalobca bol v predmetnom administratívnom konaní účastníkom konania a jeho odvolanie bolo
predmetom odvolacieho prieskumu a podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Nie je preto
zrejmé, kam žalobca smeruje, ak v žalobe poukazuje na to, že mu postavenie účastníka konania
nebolo priznané. Správny súd podotýka, že zo svojej úradnej činnosti zistil, že žalobca opakovane
podával a podáva druhovo a obsahovo rovnaké žaloby v rôznych veciach, pričom porovnaním obsahu

niektorých žalôb so žalobou v danej veci (napríklad konania vedené pred správnym súdom sp. zn.
BA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020 a iné, v ktorých boli vydané uznesenia o odmietnutí žalôb žalobcu
z rovnakých dôvodov) správny súd zistil, že tieto sú z väčšej časti totožné, majú charakter všeobecnej
šablóny s rovnako abstraktnou argumentáciou, žalobca používa rovnaké citácie, všeobecné tvrdenia
i argumenty (dokonca s rovnakým označovaním a číslovaním častí žaloby), bez toho, aby diferencoval

predmet konkrétnych konaní, či už vo vzťahu k žalobám týkajúcim sa zisťovacieho konania alebo
povoľovacieho konania. V dôsledku uvedených zistení správny súd dospel k záveru, že je potrebné na
danú vec aplikovať § 28 SSP.

34. Správny súd v súvislosti s otázkami aplikácie § 28 SSP v prvom rade poukazuje na judikatórne

prijaté závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) v rozhodnutí
zverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR pod č. R 14/2022, z ktorých pri rozhodovaní
v danej veci vychádzal. NSS SR v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že „...výnimku zo všeobecnej
aplikácie článku 46 Ústavy predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi

podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku). Jedná sa
o všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho súdneho poriadku,
v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a
právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď
zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie.

Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi
sankčný nástroj "trestajúci" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k
aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí
pravidlo "v pochybnostiach v prospech", teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaníkonkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné
zase dosahujú intenzitu "obyčajnej" nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k
materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae

(odmietnutiu spravodlivosti)...“ (R 14/2022). V nadväznosti na tieto závery správny súd poukazuje aj
na ďalšie právne východiská pre svoje rozhodovanie, a to na uznesenie NSS SR sp. zn. 6Svk/3/2024
zo dňa 21.02.2025, ktorým NSS SR rozhodoval v obdobnej právnej veci žalobcu, pričom jeho kasačnú
sťažnosť, podanú proti rozhodnutiu krajského súdu o odmietnutí správnej žaloby postupom podľa § 28
v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP, zamietol. V odôvodnení NSS SR uviedol:

„27. Úvodom najvyšší správny súd poukazuje na súvisiacu a plne aplikovateľnú prejudikatúru ako
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), tak kasačného súdu. Najvyšší súd
v uznesení sp. zn. 7Sžik/3/2017 zo dňa 31. júla 2018, okrem iného dôvodil, že „Právnym základom
zákazu zneužitia práva je čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý ukladá
povinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisovmusíbyťvsúladesústavou,toznamenávsúladesprincípmi,

ktoré sú garantované v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho
štátu. Účelom čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že
bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného čl.
46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.“.
28. Na vyššie uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadviazal (resp. z neho vychádzal) kasačný súd,

keď v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022 dôvodil, že (i) „Zároveň najvyšší
správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom
zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzenia sa jedná vyplýva
primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne
spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu

pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 -
uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne
spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov
pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení
istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania

(napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo
sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti
68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní
proti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že
osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí

pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom
rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod
21).“ (bod 36); (ii) „Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených
v predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46

Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný
návrhsledujezjavnézneužitiepráva(§5ods.12SSP).Jednásaovšeobecnévýchodisko(princíp),ktorý
je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý.
V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam

alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať
v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou
sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu
správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej
žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v

praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou
a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude
jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia
princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima
ratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...)
situace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti;
takovéto chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování
toliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené azároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že
zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale
protiprávním jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu

práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud
podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím
neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního
pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon,
jenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace,

které mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně
vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či
lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť
v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí
jiným újmu. Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem
reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku

z pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by
dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly
úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně
právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv.
Vše záleží na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením

přesných pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv;
tento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství
životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je
pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky
ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode

jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku
tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore
s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť
uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi
vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv)
„Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne
konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva
v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným

cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn.
22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík,
M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 217
s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho
obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné subjektívne

právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej
právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov na
začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku
konkrétneprejednávanejveci.Cieľomtakéhotokonaniajedosiahnuťmalicióznyvýsledokvpodobeujmy
spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho orgánu / súdu, v jeho zahltení veľkým počtom

podaní a pod. V prípade, ak je však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o
obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním
verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné
subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je
vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv

a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho
výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za
účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že
vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna
2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná

je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej
veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého
účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu
ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, uktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci
samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie
NajvyššiehosprávnehosúduČeskejrepublikyz19.septembra2013,sp.zn.8Ans/7/2013,bod10).“(bod

39).
29. Závery vyjadrené v uznesení kasačného súdu opísané v predošlom bode následne najvyšší
správny súd rozvinul v uznesení sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. apríla 2022, v ktorom, okrem iného
dôvodil, že (i) „Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese.
Účasť verejnosti na rozhodovacom procese je upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady

č. 2003/35/ ES. V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č.
24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Implementačné
usmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú
o.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania
orgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie
informácie o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie,

verejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní,
či už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje
otvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru. Zabezpečením takéhoto
rámca, v ktorom môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť,
obe strany napĺňajú svoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a

zabezpečovať nevyhnutné podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje
povinnosti.... Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším
možným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka
zapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“. (bod 38); (ii)
„S týmito závermi korešponduje odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak

pripúšťa aj možnosti zneužitia široko koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích
procesov cit: „Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti,
respektive environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve
srovnání s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití
práva v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak

již bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem,
vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad
ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči
sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání
pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně

řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu
veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí.
Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech
hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha
environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu.

Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem
účasti environmentálních občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty
z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody
a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správní
soud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o

„advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně
životního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale
také veřejnost, zejména právě environmentální organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším
kontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se
životního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti.“. (bod 39).

30. Vo svetle záverov vyššie uvedenej „prejudikatúry“, aplikujúc pritom citované právne predpisy,
posudzovalnajvyššísprávnysúdajkasačnúsťažnosťžalobcuavjejrozsahuajpriebehsprávneho,resp.
súdneho konania a rozhodnutia správnych orgánov a následne napadnuté uznesenie krajského súdu.
Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby žalobcu dospel kasačný súd k záveru, že táto má skôr
povahu všeobecného, resp. univerzálneho dokumentu, vo svojej podstate „použiteľného“ pre potreby

neurčitého okruhu konaní s obdobným predmetom. Napriek rozsahu dvadsiatich strán pozostáva
správna žaloba prevažne z citácií právnych predpisov, judikatúry, odbornej spisby, všeobecných
konštatovaní a opisu princípov. Bezprostrednú (rozumej nie univerzálnu) proximitu s prejednávanou
vecou kasačný súd identifikoval v podstate len (i) v bode 2 - označenie preskúmavaných rozhodnutí;(ii) bode 6 - petit a (iii) v bodoch 55 a 56 na str. 12 žaloby (pričom však výhrady tam uvedené mali
opäť celkom všeobecný charakter). Hoci mal žalobca možnosť v kasačnej sťažnosti vyvrátiť záver
krajského súdu (ako aj závery žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadrení adresovanom krajskému súdu)

o tom, že jeho podanie (správna žaloba) má šikanózny charakter práve pre jej všeobecnosť a „nesúvis“
s prejednávanou vecou, túto svoju príležitosť nevyužil, zotrvajúc na svojom dovtedajšom prístupe.
Inými slovami, žalobca kasačnú sťažnosť koncipoval a formuloval v podstate obdobne ako správnu
žalobu, všeobecne a univerzálne, na štrnástich stranách opäť citujúc právne predpisy, odkazujúc sa na
judikatúru, odbornú spisbu, uvádzajúc všeobecné konštatovania. Tento záver (o „univerzálnej“ povahe

podania žalobcu) dokumentuje napríklad aj „omyl“ žalobcu, keď tento v bode 2 sub. 3 kasačnej sťažnosti
uvádza, že „... rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa je správnym aktom
vydaným orgánom verejnej správy v konaní podľa zákona č. 39/2013 Z. z....“, čo je konštatovanie celkom
zrejme neaplikovateľné na prejednávanú vec.
31. Odvolávajúc sa na vyššie uvedené potom stojí za zmienku, že predmetom zmeny navrhovanej
činnosti v prejednávanej veci bolo navýšenie kapacity čistiacej linky IBC kontajnerov, pričom toto

bolo riešené zavedením poobednej smeny. Zmenou navrhovanej činnosti malo dôjsť k zvýšeniu
počtu pracovníkov z 13 na 17. Správna žaloba a ani kasačná sťažnosť špecifiká prejednávanej veci
nereflektuje a v podstate ani nezmieňuje. Žalobcom artikulované „výhrady“ sa na zmenu navrhovanej
činnosti „Umývacia linka na IBC kontajnery“ (ktorá bola špecifikovaná v oznámení o zmene navrhovanej
činnosti) „vzťahujú a zároveň nevzťahujú“ rovnako, ako v podstate na akúkoľvek inú zmenu navrhovanej

činnosti účastníka konania. Ako na ilustráciu možno poukázať napríklad na prvú vetu bodu 37 (str. 9)
kasačnej sťažnosti, kde žalobca uvádza: „Sťažovateľ ďalej tvrdí, že odvolacia námietka žalobcu bola
relevantná (t. j. týkajúca sa veci) a zároveň konkrétna (t. j. formulovaná dostatočne jasným spôsobom).“.
Z predchádzajúcich a ani nasledujúcich bodov kasačnej sťažnosti však nie je možné vyvodiť, ktorú
„námietku“ má žalobca na mysli. Obdobne, ako vo vyššie citovaných rozhodnutiach, dospel kasačný

súd k záveru, že v posudzovanom prípade žalobca podal žalobu de facto bez akejkoľvek nadväznosti
na posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel žalovaným a prvostupňovým
orgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil žiadne námietky vecného
charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcom k ochrane životného
prostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd vyslovil záver o zneužití

práva žalobcom správne, keď žalobca nevystupoval v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o
meritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu právny poriadok
ochranu neposkytuje.“

35. Ďalej správny súd poukazuje na rozhodnutia vydané tunajším súdom vo veciach žalobcu, vedených

pod sp. zn. BA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020, BA-6S/104/2020, BA-6S/89/2020, ktoré mali obdobný
skutkový a právny základ ako predmetná vec, a s ktorými sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje, pri
zohľadneníosobitostídanejveci(najmäskutočnosti,ževtomtoprípadeideopovoľovacie,niezisťovacie
konanie). Tunajší súd v označených veciach žalobcu dospel k záveru, že jeho žalobu je potrebné
s ohľadom na jej charakter postupom podľa § 28 SSP odmietnuť. Vo veci sp. zn. NR-26S/17/2020

správny súd rozhodol uznesením zo dňa 03.04.2025 a svoje rozhodnutie odôvodnil nasledujúcimi
úvahami a závermi:
„38. Správny súd uvádza, že zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť
neželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje
účel zákonom stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP,

vychádzajúci zo základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12
predmetného ustanovenia, predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany
žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana
porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na
podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis

priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči
oznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi podľa zákona o posudzovaní i príslušnému
orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať
potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať
doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho

záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k
navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby
z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo
prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.39. Správny súd nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom
prostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. práva na
podanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať,

že právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle,
že verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické
podania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou
činnosťou.
40. Z úradnej činnosti správneho súdu je mu známe, že na základe približne 180 žalôb žalobcu sa

vedú pred tunajším súdom správne súdne konania.
41. Správny súd posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto
súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné
vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez
súvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje
doslovné znenie svoje odvolacích námietok. Je nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola

správnym súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“ či šablóna, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť
a všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania,
použiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na to,
čo by bolo jeho predmetom.
42. Podľa názoru správneho súdu má žaloba skôr povahu univerzálneho dokumentu s možným

použitím pre neurčitý okruh zisťovacích konaní. Náznaky súvislosti s predmetom konkrétneho
zisťovacieho konania správny súd identifikoval v častiach týkajúcich sa zopakovania odvolacích
námietok – čl. 3.2., bod 8 a 16. Tieto žalobné body, okrem zhody s odvolacími námietkami, však
neobsahujú žiadnu konkrétnu argumentáciu žalobcu, prečo sa žalobca neuspokojil s vyhodnotením
odvolacích námietok realizovaným v rozhodnutí žalovaného. Žalobca tak skopíroval do žaloby odvolacie

námietky, a to bez toho, aby ich zasadil do aktuálnejšieho kontextu, ktorý spočíva v tom, že sa žalovaný
s uvedenými odvolacími námietkami už nejakým spôsobom vysporiadal. Podstatné je uviesť aj to, že
zo správnej žaloby nie je zrejmé ani to, v čom konkrétne má navrhovaná činnosť odporovať predpisom
na ochranu životného prostredia.
43. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu

práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo
na prístup k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo,
bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí.
44. S poukazom na uvedené vyhodnotenie charakteru žaloby žalobcu podľa názoru správneho súdu
žalobca zneužil svoje právo podať správnu žalobu a svoje právo vykonal šikanóznym spôsobom. Preto

správny súd žalobu podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP odmietol.
45. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd dodáva, že na základe tohto rozhodnutia správneho
súdu nemožno paušálne pristupovať ku každej žalobcom podanej žalobe, pretože nie je vylúčené, že iná
žaloba žalobcu nebude mať povahu univerzálneho dokumentu a bude predstavovať výkon práv žalobcu,
ktorý nebude možné vyhodnotiť ako zneužitie práva.“

36. Nad rámec uvedeného správny súd v uznesení sp. zn. BA-6S/138/2020 zo dňa 10.04.2025 (bod
66.) dodal, že „...žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup
k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo, bez reálneho
záujmu na meritórnom rozhodnutí. Žalobca v 3. rade podľa názoru správneho súdu bol pri podaní

žaloby vedený cieľom vykázať aktivitu a podať žalobu bez reálneho záujmu túto riadne odôvodniť a vec
meritórne vyriešiť. Žalobca v 3. rade ani sám nevedel uviesť dôvody, pre ktoré žalobu v konkrétnej veci
podal, preto tieto dôvody sú len vo všeobecnej rovine. V danom prípade by sa dalo povedať, že zo strany
žalobcu v 3. rade sa jedná o simuláciu (predstieranie) záujmu na aktívnom postupe z dôvodu snahy o
dosiahnutie statusu aktívneho žalobcu bez toho, aby reálne formuloval konkrétne dôvody nezákonnosti

napadnutého rozhodnutia žalovaného.“

37. S uvedeným právnymi závermi, vyjadrenými v predmetných uzneseniach správneho súdu sp. zn.
BA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020, BA-6S/104/2020, BA-6S/89/2020, ktoré nadväzujú na judikatúru
a následnú rozhodovaciu činnosť NSS SR vo vzťahu k žalobcovi (konkrétne R 14/2022 a uznesenie

sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21.02.2025), sa správny súd v danej veci v plnom rozsahu stotožňuje,
v podrobnostiach na uvedenú argumentáciu v kontexte konkrétnych okolností danej veci poukazuje
a uzatvára, že na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k
zneužitiu práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužilsvoje právo na prístup k správnemu súdu, keď inicioval súdne konanie bez reálneho záujmu na
meritórnom rozhodnutí, len za účelom vykazovania žalobnej aktivity opakovaným podávaním rovnakých
bezobsažných a nekonkrétnych žalôb bez zjavnej potreby naplnenia ich zmyslu a účelu.

38. S ohľadom na uvedené správny súd s poukazom na § 28 SSP žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1
písm. h) SSP.

39. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov

nemá právo na ich náhradu, keďže žaloba bola odmietnutá. Z hľadiska aplikácie § 171 ods. 1 SSP
je treba uviesť, že napriek tomu, že odmietnutie žaloby zavinil žalobca, žalovaný je orgánom verejnej
správy, ktorému sa náhrada trov konania priznáva len výnimočne, navyše mu v tomto konaní žiadne
trovy nevznikli, preto mu ich náhradu správny súd nepriznal.

40. O náhrade trov ďalšieho účastníka konania správny súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že mu

náhradu trov konania nepriznal s poukazom na to, že mu v konaní nebola uložená žiadna povinnosť
(uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025).

41. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v
spojení s § 147 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442
SSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty
nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na

preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.
Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred

správnym súdom.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ
aleboopomenutýsťažovateľ,jehozamestnanecalebočlen,ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebo

ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe
podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.