Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/182/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201321
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8619201321.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne I. G., narodenej XX. XX. XXXX, D., Y. XXXX/
XX, zastúpená JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Stropkov, SNP 7, proti žalovanej obchodnej
spoločnosti: Orange Slovensko a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpená: Advokátska
kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Bajkalská 5, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti s
prísl., vedenom na bývalom Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 1C/30/2019, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 2Co/17/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. októbra 2023 sp. zn. 2Co/17/2023 vo výroku o náhrade trov
konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. (Od 01. júna 2023 bývalý) Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 26.
septembra 2022 č. k. 1C/30/2019-128 uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške

2.500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. (I. výrok) V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil,
že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. (II. výrok)
1.1. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala proti
žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany

jej osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami
založeným zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov žalobkyne došlo v
súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe
zmluvy o pripojení a v jej rámci. Súd prvej inštancie preto považoval predmetný spor za spor
spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobkyňa má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného
súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú, na

túto neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. Mal za zistené, že pri spracúvaní osobných údajov
žalobkyne, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou,
došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na
ochranu osobných údajov SR v Bratislave. Úrad rozhodnutím z 22. 12. 2017 uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania
osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000 eur a toto rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 13. 03. 2018.
1.2. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou pasívnej legitimácie strany žalovanej
v súvislosti s tým, že žalobkyňa označila za žalovanú spoločnosť Orange Slovensko, a.s., pretože
písomné materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobkyne a ktoré boli spracúvané v
rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v súvislosti s plnením zmluvy
o pripojení medzi každým zo žalobcov a žalovanou. Zdôraznil, že občianskoprávna zodpovednosť

žalovanej za zásah do súkromia žalobkyne má objektívny charakter, ktorý vyplýva z § 11 Občianskeho
zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. Zamestnanec, prípadneiná použitá osoba nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej osobe, za nemajetkovú ujmu
zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju činnosť použila. Zdôraznil, že
v administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ protiprávneho konania,

ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobkyni za zásah do jej súkromia
dopadá na žalovanú. Potom, čo súd prvej inštancie mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej,
zaoberal sa vecou samou. Zdôraznil, že osobné údaje sú vstupnou bránou do súkromia každého
jedinca, preto právo na ich ochranu musí požívať vysoký stupeň právnej ochrany. Postupujúcou
globalizáciou súčasnej informačnej spoločnosti a možnosťami, ktoré ponúkajú nové technológie a

aplikácie,sariziká,ktorýmjevystavenésúkromiekaždéhojedinca,eštezvyšuje.Negatívnymnásledkom
neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä
strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a
závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ
takáto spracovateľská operácia môže viesť napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate,
poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu

alebo sociálnemu znevýhodneniu. Zdôraznil, že predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo
citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých
osôb vrátane žalobkyne.
1.3. Zistil, že medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v smere
zásahu do súkromia žalobkyne, mal preukázanú bezprostrednú príčinnú súvislosť. Žalobkyňa ako

právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadovala náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania, ponúka opis závažnosti ujmy, aj
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, pričom nad rámec súd skonštatoval, že žalovaná ako
významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek
jej zákazníkov, postavila pomerne benevolentne, keď po prvotnom ospravedlnení sa listom, v ďalšom

už popierala akúkoľvek svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie svojho obchodného
zástupcu ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizovala. Súd prvej inštancie nezdieľal názor
žalovanej, že osobné údaje žalobcov boli do neuzamknutého skladu na papierový odklad umiestnené
omylom, či nedopatrením. Stalo sa tak naopak hrubou nedbanlivosťou osoby pracujúcej v prospech
obchodných záujmov žalovanej. Dokumenty s osobnými údajmi boli naviac už od roku 2014 nedbalo

uložené - založené tovarom v značkovej predajni žalovanej v Stropkove a žalovaná ani nepreukázala
odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi. Písomné materiály s osobnými
údajmi žalobkyne boli naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici umiestnené do
neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu
zásahu.Súdprvejinštancievrámcivoľnejúvahyprihliadalnavzájomnévzťahyjednotlivýchargumentov,

ajnavýznamchránenéhozáujmuašpecifikáhromadnéhozásahudoprávveľkéhomnožstvadotknutých
osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívnu sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil
sumu 2.500 eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Zohľadnil z dôvodov primeranosti
pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov v
rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobkyne by išlo o sumu 4.350 eur aj z tohto pohľadu

suma 2.500 eur je podľa súdu prvej inštancie primeraná.
1.4. O trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalobkyni priznal
proti žalovanej náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 25. októbra 2023

sp.zn.2Co/17/2023rozhodoltak,žepotvrdilrozsudokvovýrokuI.ouloženípovinnostižalovanejzaplatiť
žalobkyni sumu 110 eur, v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok vo výroku I. tak, že žalobu o zaplatenie
nemajetkovej ujmy nad sumu 110 eur zamietol (prvý výrok). Priznal žalobkyni vo vzťahu k žalovanej
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhý výrok).
2.1. Odvolací súd pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník,

uviedol, že sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd.
V danom prípade sa nepochybne jednalo o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti
podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca domáhal primeraného zadosťučinenia,
pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda
tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24. 10. 2013 vo veci C - 22/2012,

kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice
o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne
vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s
týmto konštatovaním uviedol, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom podľa § 19 písm. b)CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého
nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z dokazovania vyplynulo, že udalosť, ktorá
zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného

súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní
sporná, preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej
príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník je daná ako osobitná miestna
príslušnosť podľa § 19 CSP. Z toho dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej o miestnej nepríslušnosti
súdu prvej inštancie. Bolo potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Uvedené však neplatilo vo
vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy žalobcu. Odvolací súd v odvolacom konaní
posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym
posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).
2.2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) odvolací
súd uviedol, že táto námietka nebola zo spisu zistená. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko
koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na

nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej
lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim,
ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje
pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú

intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne
konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací
súd uviedol, že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené všeobecne namietané konanie súdu
porušujúce práva odvolateľa na spravodlivý proces. Pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah

osobných údajov, ktoré vo vzťahu k žalobcovi boli predmetom potencionálneho zneužitia, nie je potom
relevantné to, ako žalobca subjektívne vnímal túto hrozbu pre určenie rozsahu primeraného finančného
odškodnenia (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/81/2011). V danom prípade sa odvolací súd
stotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,žepreúspešnéuplatnenieprávanaochranuosobnostipostačí
zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením v § 11

Občianskeho zákonníka. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov (Z III. str. 176 ods. 6).
2.3. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožnil
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 88 - 100 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukázal. Bolo nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho
vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná aj keď

konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že
nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje
citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2712/2005, nakoľko sa jedná o
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou
právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto

právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo
v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je
relevantnépoužitieustanovenízákonaoochraneosobnýchúdajov,nakoľkopriamozuvedenéhozákona
vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využil žalobca
v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu

osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo
vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel
odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je
nedôvodná. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,
že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
2.4.Knámietkeonesprávnomprávnomposúdení(§365ods.1písm.h)CSP)odvolacísúdpoznamenal,
že táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti priznanejnemajetkovej ujmy. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací
súd dospel k záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko
incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným

zásahom do ich práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a
vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané
aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v
spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je
nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcov bez náležitého dohľadu zo strany

žalovanej značným spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu
osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to
vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s
poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy
sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v

dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto
zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné
údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na
náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie
možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri

majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho
sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani
nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko
ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo

porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa
morálna satisfakcia javila ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie,
z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy
sú tieto:

- dĺžka protiprávneho konania,
- reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby,
- dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu,
- škandalizácia osoby,
- opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,

- úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

2.5. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru,
že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho
konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti

ponechané v príručnom sklade. Zároveň bolo nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade
ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11,
kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto
zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej
finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj

vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je primerané priznať žalobcom nárok na finančnú náhradu.
Pokiaľsatýkalostanoveniaprimeranejvýškyfinančnejnáhrady,bolonutnévychádzaťzjudikatúrysúdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej
úpravy,ktoráupravujenárokypoškodenýchztrestnýchčinov.Vovzťahuktaktostanovenejvýškenároku

na náhradu nemajetkovej ujmy sa javila odvolaciemu súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej
inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd poukázal na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy
pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v
priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto
priznané sumy, ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov,

bolo nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa
názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných
trestných činov (4.350 eur) (§ 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy
to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnejmožnostiichohrozenia,čonepochybneodôvodňujeďalšiezníženieminimálnenahodnotu50%zvyššie
uvedenej úvahy, t. j. 435/2, t. j. cca 220 eur. Zároveň neboli zistené ani ďalšie dôvody (škandalizácia
žalobcu, opakovanie či zvyšovanie intenzity konania, úmyselné konanie žalovaného...), čím je dôvodné

túto sumu ponížiť o 50 %, t. j. na 110 eur. Ani odvolaciemu súdu (rovnako ako žalovanej) sa nepodarilo
nájsť obdobný prípad, ktorý by bol riešený súdmi Slovenskej republiky, a to ani na nižších stupňoch,
preto bolo možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29. 08. 2019 sp. zn.
22Co/147/2019, ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom
skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo v menšom objeme na jedného

klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie
než to bolo v prípade žalobcu. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v
sume cca 370 eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110 eur
je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov
v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel
musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné

rozhodnutie prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky, ako to vyplýva z
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 4015/19 zo dňa 09. 01. 2020. So zreteľom na všetky
tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcovi 110 eur potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP a v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti rozsudok vo výroku I. zmenil (§ 388 CSP) tak, že v tejto časti žalobu ako nedôvodnú

zamietol.
2.6. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

3.Protivýrokurozsudkuodvolaciehosúduotrováchkonaniapodalažalovaná(ďalejajako„dovolateľka“)

dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala § 420 písm. f) CSP majúc za to, že odvolací súd jej
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v miere
porušujúcej právo na spravodlivý proces. Podstatou dovolania bola námietka, že odvolací súd vydal
rozsudok bez náležitého (presvedčivého) zdôvodnenia, t. j. jeho rozsudok je nepreskúmateľný pre
nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov. Dovolateľka uviedla, že odvolací súd sa absolútne nijakým

spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, podľa ktorej aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí aj žalobca niesť nejakú zodpovednosť
(aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných (neadekvátnych),
či dokonca premrštených nárokov. Argumentácia žalovanej bola dôležitá pre posúdenie otázky, či
žalobkyni vôbec vznikol za takýchto okolností nárok na náhradu trov konania a ak áno, v akom rozsahu,

aj keď bola úspešná čo do právneho základu žalovaného nároku, teda, že do práva žalobkyne bolo
zasiahnuté a že jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku (v danom spore si žalobkyňa
uplatňovala 5.000 eur a priznaných jej bolo 110 eur, t. j. žalobkyni bola priznaná suma predstavujúca
2 % žalovaného nároku). Odvolací súd v odôvodnení rozsudku nijako nereagoval ani na žiadosť, resp.
návrh žalovanej, aby v prípade, ak dôjde k záveru, že žalobkyni vznikol proti žalovanej nárok na náhradu

trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách
právneho zastúpenia, moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobkyni nepriznal, resp. tieto
aspoň primerane znížil. Keďže odvolací súd sa nevysporiadal s relevantnou odvolacou argumentáciou
žalovanej, mala za to, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne. Dodala, že ak sa súd v odôvodnení svojho
rozsudku nezaoberal právne významnými námietkami/tvrdeniami neúspešného účastníka, zaťažil svoje

rozhodnutie vážnou procesnou vadou, ktorá sama o sebe zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia. S poukazom na uvedené dovolateľka navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla vzhľadom na uvedené dôvody v dovolaní, aby dovolací

súd dovolanie odmietol alebo zamietol a priznal jej proti žalovanej náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

5. Dovolateľka vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k dovolaniu reagovala na jednotlivé tvrdenia
žalobkyne o (ne)prípustnosti a (ne)dôvodnosti dovolania a v plnom rozsahu zotrvala na podanom

dovolaní a jeho dôvodoch.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je nielen prípustné, ale

aj dôvodné.

7. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1
CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Základným znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie podľa § 420 CSP
prípustné je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani
rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a) až f)
CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo. Keďže dovolateľka

dovolaním napadla výrok o trovách konania obsiahnutý v rozhodnutí odvolacieho súdu, dovolací súd sa
najskôr zaoberal otázkou prípustnosti dovolania.

10. Ústavný súd Slovenskej republiky sa problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa
Civilného sporového poriadku zaoberal v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018

(rozhodnutieč.74/2018publikovanévZbierkenálezovauzneseníÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
2018, s. 1270), v ktorom vyslovil, že „...ustanovenie § 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania
alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu
hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii
konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd

o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci
samej... ...Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno
považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t.
j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho
súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvoinštančného súdu a pred

rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil
prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde
o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357 CSP, ktoré
síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v § 420 CSP, avšak z
dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom

vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú
tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania,
je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou
platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov
konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho

možnovzmysleužuvedenéhopovažovaťzarozhodnutiepreskúmateľnévdovolacomkonanízdôvodov
zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“.

11. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd vo viacerých svojich rozhodnutiach

(napr. 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 2Cdo/89/2020, 4Cdo/155/2020, 9Cdo/68/2023,
5Cdo/158/2023, 9Cdo/71/2023 a iné).

12. Dovolateľkou namietaná vada zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP mala spočívať v
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov konania spôsobenej nedostatkom a

nezrozumiteľnosťou dôvodov. Rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti označila za arbitrárne.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a zárukyposkytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení

kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho
rámca a ktoré (porušenie) zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu

spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo strany sporu, resp. účastníka konania
na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.
Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,
IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019,
6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

15. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

16. Dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti,

výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany prednesené na súde prvej inštancie i v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a

tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti
Španielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku
z 19. februára 1998).

17. V posudzovanom spore dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním
napadnutej časti nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220
ods. 2 CSP), a preto ho treba považovať za nepreskúmateľné.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanej zaplatenia nemajetkovej

ujmy v sume 5.000 eur z dôvodu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ku ktorému malo dôjsť v
súvislosti s porušením ochrany osobných údajov žalobkyne pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia
spotrebiteľskej zmluvy o pripojení. Súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu
zamietol a žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude

rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Proti I. a III. výroku rozsudku súdu
prvej inštancie podala žalovaná odvolanie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o
uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 110 eur potvrdil, v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok vo
výroku I. tak, že žalobu o zaplatenie nemajetkovej ujmy nad sumu 110 eur zamietol a žalobkyni priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Výrok o náhrade trov konania odvolací súd zdôvodnil v bode 21

svojho rozsudku uvedúc, že „O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania.“19. Je potrebné uviesť, že aj napriek zákonnej povinnosti stanovenej vo vyššie citovanom § 387 ods.
3 CSP sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s kľúčovými
tvrdeniami žalovanej vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania uvedenými v odvolaní. Odvolací súd

nereflektoval na argumentáciu žalovanej o tom, že žalobkyňa bola v spore len čiastočne úspešná (z
uplatňovanej sumy 5.000 eur jej bolo priznaných iba 110 eur), ale napriek tomu jej súd priznal trovy
konania v plnej výške. Ďalej išlo o argumentáciu, v rámci ktorej žalovaná v odvolaní žiadala, aby odvolací
súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné právo podľa § 257 CSP. Žalovaná aj s odkazom
na odbornú literatúru v odvolaní uviedla viacero dôvodov (vrátane rozporu s dobrými mravmi), prečo

by mal odvolací súd aplikovať § 257 CSP. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú
čiastku, označila za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (na tomto mieste dala
do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo 06. júna
2019). K odvolaciemu návrhu žalovanej na aplikáciu § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania
odvolací súd neuviedol žiadnu špecifickú odpoveď, jednotlivými tvrdeniami žalovanej sa nezaoberal,
resp. neuviedol, prečo svoje moderačné právo podľa § 257 CSP neuplatnil. S poukazom na body 22 a

23 rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k relevantným
odvolacím námietkam žalovanej ohľadom náhrady trov konania žiadne konkrétne stanovisko, iba stroho
skonštatoval, že o trovách celého konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP
a nárok na náhradu trov konania priznal procesne úspešnej strane.

20. Dovolanie žalovanej je za takejto situácie dôvodné, pretože v ňom opodstatnene namietala, že
odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby ako strana uskutočňovala jej patriace
procesné práva v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces. Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené
vadou podľa § 420 písm. f) CSP, je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutom výroku o
trovách konania zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 450

CSP).

21. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.