Uznesenie – Ochrana osobnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200948
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8619200948.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu K. N., narodeného XO. zastúpeného advokátom
JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP č. 7, proti žalovanému Orange Slovensko, a.s.,
Bratislava, ul. Metodova č. 8, IČO: 35697270, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária
Branislava Máčaja, s.r.o., Bratislava, Vajnorská č. 21A, IČO: 46759875, o ochranu osobnosti, o
zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5.000 eur, vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.

SK-1C/18/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. novembra 2023
sp. zn. 7Co/15/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. novembra 2023 sp. zn. 7Co/15/2023 vo výroku o náhrade
trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (teraz Okresný súd Bardejov) (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný

súd“) rozsudkom zo 06. júna 2022 č. k. 1C/18/2019-176 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 2.500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Čo do zvyšku žalobu
zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
1.1. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj
ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy mal zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje
žalobcu. Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracovaní osobných

údajov žalobcu a žalovaný takéto svoje oprávnenie môže pre účely uzavretia a plnenia zmluvy o
pripojení odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách) a na spracovanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do
súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí
so zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor. V konaní bolo
celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v

súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovaným, došlo k bezpečnostnému incidentu,
ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky. Úrad rozhodnutím zo dňa 22. 12. 2017 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi
žalovaného spoločnosti ELSIG, s.r.o. za porušenie povinností súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania
osobných údajov a likvidáciou dokumentov, pokutu v sume 5.000 eur. Toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 13. 03. 2018. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní, teda v rovine

verejného práva, nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovaného podľa zákona
o ochrane osobných údajov z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise, existuje celý rad dôvodných
pochybností o správnosti postupov samotného žalovaného v súvislosti so zabezpečením ochrany
osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. Súd v rámci voľnej úvahy prihliadal na
vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov aj na význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného
zásahu do práv veľkého množstva dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj

preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu 2.500 eur ako sumu primeranú a vo zvyšku
žalobu zamietol. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur, ktorá približnezodpovedá polovici sumy odškodnenia obetí násilných činov v rozhodnom období, prihliadal pritom
k preventívnej, sankčnej a predovšetkým satisfakčnej funkcií peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur (ako vo veci 6C/29/2018) tieto funkcie podľa

názoru súdu nespĺňa a nemá požadovaný účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy by vzhľadom
na všetky okolnosti tejto veci, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania bola v rozpore so zásadou
všeobecnej spravodlivosti, javila by sa ako neprimeraná a žalovaného by sa „nedotkla“ spôsobom, ktorý
by ju motivoval k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi klientov.
1.2. Žalobcovi bola priznaná i náhrada trov konania v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bol

žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy
závisela od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného, a
to konkrétne proti výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume
2.500 eur a výroku o trovách konania, rozsudkom z 22. novembra 2023 sp. zn. 7Co/15/2023 rozhodol

tak, že:
„Potvrdzuje rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok mení tak, že žalobu zamieta.
Žalobcovi sa priznáva proti žalovanému náhrada trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu

100 %.“
2.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že nebolo sporným, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzatvorená zmluva o pripojení, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. V danom prípade odvolací súd
po oboznámení sa s listinami zo spisu dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia k základu nároku,
ktoré súd prvej inštancie posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní; v konaní súdu

prvej inštancie a skutkovom závere, ku ktorému z vykonaných dôkazov dospel nebol odvolacím súdom
zistený žiaden z dôvodov preukazujúcich nesprávne zistenie skutkového stavu. V danom prípade sa
morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z
judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú
tieto: dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné

upustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity
protiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie
osoby. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi
citovanými v predchádzajúcom bode pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie
vo výške 2.500 eur nezodpovedá zisteným okolnostiam a v žiadnom prípade nezodpovedá princípu

proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch
výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre sa bezozbytku uplatňujú, pričom porušením
pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu
ochranuvzmyslečl.36ods.1Listiny(ÚstavnýsúdČeskejrepublikyvnálezeIII.ÚS350/03z29.9.2005).
Na základe uvedených skutočnosti považovali za primeranú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 110

eur. Je možné sa stotožniť s ,,poľahčujúcimi okolnosťami“ stojacimi v pozadí jej zníženia v porovnaní
so závermi súdov prvej inštancie, no nie však so samotnou výškou priznanej finančnej náhrady.
Podľa názoru odvolacieho súdu suma 110 eur vzhľadom na významné postavenie žalovaného na
telekomunikačnom trhu nepôsobí dostatočne satisfakčne ani sankčne a už vonkoncom nie preventívne,
aby ho nútila správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Preto odvolací súd mal

za to, že bol dôvod zasiahnuť do úvahy prvoinštančného súdu a výšku priznanej náhrady korigovať
minimálne na sumu 500 eur, tak aby bol na jednej strane zohľadnený princíp proporcionality a na druhej
strane zachovaný aj princíp racionality v práve. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom
vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 500 eur ako vecne správny potvrdil a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil (§ 388

CSP) tak, že žalobu zamietol.
2.2. Zároveň žalobcovi, ktorý mal vo vzťahu k základu nároku plný úspech, bola priznaná i náhrada trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. Pri
rozhodovaní o trovách konania nebolo možné aplikovať ust. § 257 CSP umožňujúce súdu výnimočne

nepriznať náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia
musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady podľa ust. § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie
dvoch podmienok. Týmito sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodnéosobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je
súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktoré je potrebné pri rozhodovaní o trovách konania výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie má

slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami povedané, na dosiahnutie spravodlivosti
pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pri žalobe o náhradu nemajetkovej
ujmy, výška tarifnej odmeny za úkon právnej služby vychádza z ust. § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004
Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma 2.000 eur, kedy je
odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eura. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval za

dôvodné odvolacie námietky žalovaného o potrebe aplikácie § 257 CSP v danom prípade vzhľadom na
výšku trov právneho zastúpenia. S prihliadnutím na výšku odmeny za jeden úkon právnej služby, výška
trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovaného predstavovať sumu, ktorá by objektívne bola
spôsobilá ohroziť jeho finančnú stabilitu, či jeho podnikanie. Každá strana sporu v prípade meritórneho
rozhodnutia súdu si musí byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu, bude znášať trovy konania.
V prejednávanej veci od tejto zásady nebolo možné upustiť.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho výroku o nároku žalobcu na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 % podal dovolanie žalovaný
(ďalej aj „dovolateľ“), ktoré odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP.
3.1. Dovolateľ uvádza, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal s relevantnou argumentáciou ale

časť z nej rovno odignoroval. Odôvodnenie priznania nároku na náhradu trov konania v plnej výške
súdom prvej inštancie, nemá oporu v príslušných ustanoveniach CSP. Podľa príslušných ustanovení
CSP je, s výnimkou uvedenou v § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa), zásada úspechu v
spore esenciálnym a jediným zákonným kritériom priznania náhrady trov konania. V tejto súvislosti
poukázal žalovaný na zásadnú zmenu v právnej úprave náhrady trov konania zavedenú CSP oproti

predchádzajúcej právnej úprave OSP, konkrétne jeho § 142 ods 3. Podľa pôvodnej právnej úpravy
v OSP totiž mohol súd priznať plnú náhradu trov konania v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia
záviselo od úvahy súdu (pozri § 142 ods. 3 OSP). CSP nemá ustanovenie obdobné ust. § 142 ods.
3, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Podľa aktuálneho znenia
CSP sa zohľadňuje každý neúspech (s výnimkou § 257 - dôvody hodné osobitného zreteľa), a to aj

dokonca vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Odvolací súd sa nijakým spôsobom
nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku v napadnutej časti o trovách konania s argumentáciou
žalovaného, že aj keď rozhodnutie o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne
od úvahy súdu, musí predsa niesť aj žalobca nejakú zodpovednosť za výsledok sporu v prípadoch
uplatňovania neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca premrštených nárokov. Žalovaný vo svojom

stanovisku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu zo dňa 18. 01. 2023 zdôraznil, že aj v prípadoch žaloby
na ochranu osobnosti s požiadavkou na náhradu peňažnej náhrady, či v iných druhoch sporov, kde
výška náhrady závisí od úvahy súdu, musí niesť žalobca zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok
sporu. Žalovaný má za to, že jeho uvedená argumentácia je relevantná k posúdeniu otázky, či žalobcovi
vôbec vznikol za takýchto okolností nárok na náhradu trov konania a ak áno, v akom rozsahu, aj

keď bol tento úspešný čo do právneho základu žalovaného nároku, to jest že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté, a že mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku (v tomto prípade
oproti žalovaného sume 5.000 eur zásadne nižšia časť - 10-násobne, resp. časť zodpovedajúcu 10 %
žalovaného sumy). Žalovaný má za to, že odvolací súd mal minimálne uviesť, prečo odbornou literatúrou
a súdnymi rozhodnutiami podloženú argumentáciu žalovaného pri svojom rozhodnutí nezohľadnil, prečo

je táto argumentácia podľa odvolacieho súdu v okolnostiach tohto prípadu irelevantná vo vzťahu k
posudzovaniu otázky, či žalobcovi vôbec vznikol nárok na náhradu trov konania a prípadne v akom
rozsahu. Žalovaný uviedol v odvolaní viacero relevantných dôvodov, prečo by mal podľa jeho odvolací
súd, ak dôjde k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu trov konania (v
tomto prípade spočívajúcich výlučne v trovách právneho zastúpenia), uplatniť svoje moderačné právo

podľa § 257 CSP. Žalovaný zdôraznil skutočnosť, že v konaní vo veci žaloby žalobcu sa vzhľadom na
počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov (166 skutkovo a právne identických
žalôb) opakuje veľký počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie
na súd vyžaduje len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu
podania oproti podaniu použitému v inom konaní, že žalovaný v každom konaní navrhoval z procesných

aj ekonomických dôvodov spojenie veci, ktorej požiadavke konajúce súdy nevyhoveli. Rovnako tak
skutočnosť,žedosúdnehosožalobcom,akoajsďalšímižalobcamivinýchkonaniach(podanéskutkové
a právne identické žaloby 166 žalobcov) bol žalovaný reálne donútený, nakoľko žalobcami požadovaná
a následne žalobami uplatnená suma 5.000 eur na každého zo žalobcov bola a je neprimeraná,neadekvátna, neproporcionálna, podľa názoru žalovaného je takáto suma aj v rozpore so zásadou
slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považuje žalovaný za šikanózne a takto uplatnená
suma by bola z vyššie uvedených dôvodov neakceptovateľná a nedávala žalovanému ani len teoreticky

možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť uzavretím mimosúdnej dohody. Navyše žalovaný bol v sporoch
s dotknutými osobami nútený pokračovať, keďže súd prvej inštancie aj napriek viacerým existujúcim
rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktoré žalobcom priznával vo väčšine sumu peňažnej náhrady vo
výške 110 eur , naďalej priznával sumy od 2.175 eur do 3.300 eur. Žalovaný argumentoval viacerými
relevantnými skutočnosťami, odôvodňujúcimi použitie § 257 CSP, s ktorými sa však odvolací súd

nijakým spôsobom nevysporiadal. Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne a z vyššie
uvedených dôvodov aj nedôvodné, a ako také nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.
3.2. Žalovaný žiada najvyšší súd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu v jeho výroku o nároku
žalobcu na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %
zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnutý výrok o trovách v rozhodnutí
odvolacieho súdu nemôže byť prirodzene považovaný za rozhodnutie vo veci samej. Je však otázne,
či výrok o trovách konania môže byť považovaný za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, a či teda
takýto výrok môže byť predmetom dovolacieho prieskumu. Podľa názoru žalobcu súd v napadnutom
rozhodnutí stručne a jasne prezentoval svoju argumentáciu k rozhodnutiu o trovách konania a za

procesnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP nie je možné považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Právny zástupca úspešného účastníka je stále len platobným
miestom. Celkom nekorektne zo strany žalovaného vyznieva jeho argumentácia o akejsi diskusii
právnych zástupcov o trovách a taktiež uvádzanie nereálnych prepočtov trov. Žalobca nerozumie,
aký vplyv by mali mať na jeho nárok na náhradu trov konania iné neúspešné konania žalovaného,

ktoré sa žalobcu netýkajú. Aj argument, že žalovaný bol do súdneho sporu „reálne donútený“, pretože
žalobcovia požadovali náhrady vo výške 5.000 eur a tieto boli neprimerané a neadekvátne je zo
strany žalovaného nepoctivé, pretože ani v tomto konaní, ani v žiadnom inom konaní s identickým
skutkovým a právnym základom neponúkol žalobcovi, ani žiadnej z dotknutých osôb, ani len symbolickú
nemajetkovú náhradu. Tvrdošijný postoj žalovaného, ktorý popieral samotný základ nároku žalobcu

napriek mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími súdmi, priamo vylučuje aplikáciu § 257
CSP. Po argumentácii Ústavného súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. 05. 2022 č. k. II.
ÚS 233/2022-18, ktorým bola ústavná sťažnosť žalovaného odmietnutá, by už žalovaný podľa názoru
žalobcu nemal bez novej argumentácie podávať ďalšie zbytočné návrhy a podania (dovolanie), v ktorých
zaťažuje súdy opakovane odmietnutou nesprávnou právnou argumentáciou a naďalej sám spôsobuje

ďalšie zbytočné navyšovanie trov konania. Žalobca navrhuje, aby najvyšší súd dovolanie žalovaného
odmietol a žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu; pre
prípad, že dovolací súd posúdi predmetné dovolanie ako procesne prípustné, navrhuje, aby ho zamietol
a žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Dovolateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že dovolanie je prípustné a v plnom rozsahu na ňom zotrváva.
Takýto návrh žalovaného je pritom dôvodný, keďže skutočnosti, na ktoré žalovaný v tejto súvislosti
okrem iného poukázal, sú dôvodom na uplatnenie moderačného práva aj podľa rozhodnutí najvyšších
súdnych autorít, a to konkrétne napr. podľa uznesenia ÚS SR sp. zn.: Il. ÚS 113/2019 z 06. 06.
2010 (situácia, keď trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku) a uznesenia NS SR sp.

zn.: 6MCdo/5/2013 zo dňa 19. 03. 2014 (opakované úkony pri zastupovaní advokátom v skutkovo a
právne takmer totožných veciach). V tomto prípade nie je advokát len platobným miestom na úhradu
trov právneho zastúpenia, ako to tvrdí právny zástupca žalobcu, ale ich finálnym prijímateľom, keďže
podľa jeho vyjadrení poskytoval služby dotknutým osobám bezodplatne, a teda priznané trovy právneho
zastúpenia sú v tomto prípade výlučne jeho príjmom.

6. Žalobca vo svojom stanovisku uvádza, že je užitočné ešte poukázať na aktuálne rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 29. 02. 2024 č. k. 20Co/9/2024-181, ktorý v skutkovo a právne
identickej veci iného žalobcu, (iná osoba dotknutá tým istým bezpečnostným incidentom), rozhodoval
o trovách identického konania, (kedy žalovaný ani nepodal odvolanie proti rozsudku napriek tomu,

že argumentoval všetkými námietkami ako v tomto konaní, dokonca aj námietkou premlčania). Aj
argumentácia Krajského súdu v Prešove celkom zreteľne podporuje argumentáciu žalobcu a vylučuje
v tejto veci aplikáciu § 257 CSP.7.Dovolateľvosvojomnáslednomvyjadreníuvádza,žeargumentáciažalobcu,žežalovanývniekoľkých
skutkovo a právne identických veciach žalôb na ochranu osobnosti nepodal odvolanie, je vo vzťahu
k prejednávanej veci úplne irelevantná. Je výlučne vecou strany, či nejaký procesný úkon v konaní

vykoná alebo nie a z akých dôvodov a tvrdenie žalobcu o tendenčnosti argumentáciu žalovaného
s ohľadom na túto skutočnosť predstavuje len ničím nepodloženú konštrukciu žalobcu. Podávanie
odvolaní voči týmto rozsudkom súdu prvej inštancie zo strany žalovaného nemalo ekonomické
opodstatnenie, a to aj napriek tomu, že sa žalovaný s nimi nestotožňoval. Žalobca sa nevyjadruje
k samotnému dôvodu podaného dovolania, ktorým bola skutočnosť, že odvolací súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jeho procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR už posudzoval dovolanie žalovaného
v skutkovo a právne identických veciach žalôb na ochranu osobnosti žalobcov, dovolaniu žalovaného
vyhovel a zrušil dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania z dôvodov
namietaných žalovaným. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/37/2023, 8Cdo/36/2023, 8Cdo/16/2023 a 1Cdo/119/2023 z 27. 02. 2024.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

10. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosťnapadnutéhorozhodnutia,nedostatočnéodôvodnenievsúvislostisrozhodovanímo
náhrade trov konania, arbitrárnosť vo vzťahu k zásade úspechu v spore a s tým súvisiace neaplikovanie

§ 257 CSP, ako aj nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní.

11. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia

§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)
až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci
samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420

písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

12. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v
uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil, že podľa §
357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, a ktoré sú tak v danej nimi
riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie,
ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže
rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím

konečným, (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už
uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

13. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu

vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd v uznesení Veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021: „Rozhodnutím,
ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád
zmätočnosti v zmysle § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnouplatnosťou o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania“. Obdobný názor vyslovil aj v ďalších
svojich rozhodnutiach (8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 2Cdo/89/2020, 4Cdo/155/2020,
9Cdo/68/202, 5Cdo/158/2023, 9Cdo/71/2023 a iné).

14. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,

bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10.) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia

dôkazov a pod.).

16. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

17. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
17.1. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného

ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

17.2. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis

proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

18. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalovaného uvádzaným k náhrade trov konania vyplýva konštatovanie, cit.: ,,Žalobcovi, ktorý mal vo
vzťahu k základu nároku plný úspech, bola priznaná i náhrada trov prvoinštančného a odvolacieho

konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP
s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. Pri rozhodovaní o trovách konania
nebolo možné aplikovať ust. § 257 CSP umožňujúce súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania,
ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia tohto ustanovenia musí zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Zákon pre rozhodnutie o

nepriznaní náhrady podľa ust. § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Týmito
sú dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri rozhodovaní o trovách konania výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie

neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami povedané, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,
pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pri žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy, výška tarifnej
odmeny za úkon právnej služby vychádza z ust. § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda výpočtovým
základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma 2.000 eur, kedy je odmena právnej službyza tento úkon 91,29 eura. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie
námietky žalovaného o potrebe aplikácie § 257 CSP v danom prípade vzhľadom na výšku trov právneho
zastúpenia. S prihliadnutím na výšku odmeny za jeden úkon právnej služby, výška trov konania v

žiadnom prípade nemôže pre žalovaného predstavovať sumu, ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť
jeho finančnú stabilitu, či jeho podnikanie. Každá strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu
si musí byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu, bude znášať trovy konania. V prejednávanej
veci od tejto zásady nebolo možné upustiť.“
18.1. V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3

CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, sa odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal s kľúčovými tvrdeniami žalovaného v odvolaní, a to ani v najvšeobecnejšej
rovine. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalovaného, ktoré z pohľadu rešpektovania jeho
práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné, a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o
argumentáciu, v rámci ktorej žalovaný v odvolaní oponoval tým, že „žalobca bol v spore úspešný iba
čiastočne, nakoľko sa žalobou domáhal priznania nemajetkovej ujmy 5.000 eur a bolo mu priznaných

2.500 eur a taktiež, aby odvolací súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné právo podľa §
257 CSP. Žalovaný uviedol v odvolaní viacero relevantných dôvodov, prečo by mal odvolací súd, ak
dôjde k záveru, že žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktoré spočívajú
výhradne v trovách právneho zastúpenia, uplatniť svoje moderačné právo podľa § 257 CSP: tieto
dôvody spočívali v tom, že žalobca požadoval 5.000 eur, avšak súdom mu bola prisúdená suma

len vo výške 2.500 eur; že priznané trovy konania v skutkovom a právne identickom prípade E. a
ďalších 42 žalobcov, viac ako desaťnásobne prevyšujú právoplatne výšku priznanej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy, a že vyplatenie takejto sumy je neadekvátne, v rozpore s dobrými mravmi a v
rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by súd mal v prvom rade sledovať; jedná sa o zneužitie
inštitútu náhrady trov konania a dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 257 CSP“. Odôvodnenie

rozsudku odvolacieho súdu k priznaniu nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu v prospech
žalobcu takisto úplne ignoruje skutočnosti uvádzané žalovaným v odvolaní, že „ak trovy konania
násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP. Vzhľadom na počet žalobcov (43) tak bude na účet právneho zástupcu žalobcov
poukázaná len v prípade žaloby žalobcu E. a ďalších 42 žalobcov suma 50.877,60 eura. Takáto suma

je neadekvátna, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti. ktorú by súd mal
v prvom rade sledovať. V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na to, že právny zástupca poskytol
svoje služby pre žalobcu, ako aj všetkých ďalších žalobcov (k dnešnému dňu spolu 165 žalobcov),
podľa svojich mediálnych vyjadrení bezodplatne (v prílohe vyjadrenie právneho zástupcu publikované
v Stropkovskom spektre dňa 16. 12. 2019). Vzhľadom na celkový počet žalobcov odhaduje žalovaná

výšku trov právneho zastúpenia, ktorú bude musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (pokiaľ súdy
pôjdu v línii rozhodnutia odvolacieho súdu ) na cca. 200.000 eur“. To isté platí pokiaľ ide o ďalšiu
argumentáciužalovanejvsúvislostispoužitím§257CSP,keď„poukázalanaskutočnosť,žedosúdneho
sporu so žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko
žalobcami požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5.000 eur na každého zo žalobcov bola a

je neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna, je v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi
a jej uplatňovanie považuje za vyslovene šikanózne a takto uplatnená suma nedávala žalovanej ani len
teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť (takúto sumu by dobrovoľne nezaplatil nik).“

19. Odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z odvolaním namietaných skutočností (resp. sa s nimi nijako

nevysporiadal), čím založil vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd uzatvára, že
rozsudok odvolacieho súdu v časti napadnutej dovolaním žalovaného je nedostatočne odôvodnený v
rozsahu porušujúcom právo dovolateľa na spravodlivý proces (obdobne pozri rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/82/2024, 3Cdo/46/2024, 4Cdo/130/2024, 4Cdo/89/2024,
5Cdo/19/2024, 5Cdo/93/2024, 7Cdo/21/2024, 7Cdo/179/2023, 9Cdo/110/2024).

19.1. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v
odvolaní žalovaného (§ 387 ods. 3 CSP), pretože odvolací súd i napriek citácii ustanovenia § 257 CSP,
jeho výkladu ako výnimky zo zásady úspechu vyplývajúcej z § 255 CSP sa zákonu zodpovedajúcim
spôsobom v súlade s § 387 ods. 3 CSP nevysporiadal s uplatnenými podstatnými námietkami vo vzťahu
k rozhodnutiu o trovách konania. Keďže odvolací súd nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania

žalovaného žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver než ten, že došlo
k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP.20. Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa,
tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo
odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).

21. Keďže dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné
rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti o priznaní nároku na náhradu trov konania
zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutí
odvolacieho súdu je v tomto prípade postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol odvolací súd, komu

bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.

22. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová
(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Osobitnú pozornosť bude v prvom rade venovať relevantným argumentom odvolateľa
v podanom odvolaní, s ktorými sa vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania komplexne vysporiada;

prihliadne tiež na právne závery ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. februára
2020: „...Aplikácia pravidla, ktorého sa domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od
úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním
procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe,
ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných

veciachvyplývanapríkladzustálenejrozhodovacejčinnostivšeobecnýchsúdov,bolažalobcovipriznaná
ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo
bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná
s výrazným obmedzením.“

23. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.