Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4105200822
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Šaligová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4105200822.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Šaligovej a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a Mgr. Mareka Janigloša v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX,
t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Ilava, so sídlom Mierové námestie
1, 019 01 Ilava, proti žalovaným: 1/ Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 811
09 Bratislava, 2/ Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 16C/7/2005-870 zo dňa 29.11.2024 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
škody vo výške 438.159,72 eura s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy vo výške 110.000 eur.
Rozhodnutie odôvodnil s odkazom na § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 10, § 18 ods. 1, 2, § 22 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1, 2
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, čl. 8 § 132 ods. 1, 2, 3, § 150 ods. 1, 2, §

151 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej ako „CSP“). V odôvodnení
rozsudku uviedol, že žalobca si uplatňuje majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom z dôvodu, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho fyzickej a psychickej integrity dňa
01.09.2001 v čase od 00:15 hod. do 12:00 hod. dňa 02.09.2001, kedy bol neoprávnene zadržaný z
dôvodu, že v tom čase nebolo oficiálne vznesené obvinenie, za obdobie od 08.10.2001 do 28.01.2002.
Žalobca uvádzal, že bolo porušené jeho právo na súkromie, ochranu osobnosti, nedotknuteľnosť osoby,

na ochranu majetku a vlastníctva, že všetky úkony od momentu jeho zadržania - začatia stíhania, do
doby vznesenia obvinenia, boli vykonané nezákonným spôsobom, čím došlo k neoprávneným zásahom
do jeho fyzickej a psychickej integrity. Namieta tiež zákonnosť rozhodnutí z roku 2001 a 2002.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení takýmto
nezákonným rozhodnutím, alebo boli poškodení nesprávnym úradným postupom podľa § 2 zákona

č. 58/1969 Zb. Jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, je splnenie základnej podmienky, a to jednak
preukázanie takéhoto nezákonného rozhodnutia, ako aj preukázanie nesprávneho úradného postupu,
jeho konkrétna špecifikácia, respektíve číslo a kto ho vydal. Nárok na náhradu škody (§ 4 ods. 1 zákon58/1969 Zb.) nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre
nezákonnosť, nezrušil príslušný orgán. Podmienkou priznania nároku je tiež predbežné prerokovanie
nároku, ktoré je obligatórne v prípade zodpovednosti za škodu. Možnosť poškodeného obrátiť sa

so žalobou na súd, je podmienená § 9 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý bráni súdu o žalobe konať,
pokiaľ sa nárok predbežne neprerokuje medzi poškodeným a príslušným ústredným orgánom štátu.
Prerokovanie nároku náhrady škody predstavuje zákonom stanovenú podmienku preto, aby tento nárok
mohol poškodený uplatniť na súde.

3. Žalobca ako poškodený je povinný vznik škody preukázať, jeho zaťažuje dôkazné bremeno o tom,
že mu škoda vznikla. Až po preukázaní vzniku škody a existencie nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, môže byť skúmaná otázka príčinnej súvislosti medzi dvoma zákonnými
podmienkami, z čoho vyplýva, že žalobca podmienky na uplatnenie si svojho nároku na náhradu
škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. nepreukázal. Nešpecifikoval, ktoré konkrétne rozhodnutie
považujezanezákonné,neoznačilpresne,čopovažujezanesprávnyúradnýpostupzostranyKrajského

riaditeľstva Policajného zboru v Nitre, teda ohľadom ním tvrdených skutočností nepredložil súdu žiadny
listinný dôkaz, ktorý by bol predmetom dokazovania a posudzovania v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
Nepreukázal, že voči konkrétnemu nesprávnemu úradnému postupu, alebo nesprávnemu úradnému
rozhodnutiu vyčerpal všetky zákonom predpokladané opravné prostriedky v zmysle § 3 zákona č.
58/1969 Zb., čiže nevyužil možnosť podania v tomto ustanovení vymenovaných opravných prostriedkov,

ako je odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť, pričom ide o vyčerpanie riadnych opravných
prostriedkov a nie všetkých zákonom predpokladaných opravných prostriedkov. Z uvedených dôvodov
súd žalobu voči žalovanému 3/ (Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky) zamietol.

4. Vo vzťahu k pôvodne žalovaným 1/ a 2/ (Krajské riaditeľstvo PZ v Nitre a Ministerstvo vnútra SR)
uviedol, že nie sú vo veci pasívne vecne legitimovaní z dôvodu, že za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím zodpovedá v zmysle § 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát, teda Slovenská republika, v mene ktorej
koná príslušný štátny orgán (§ 9 zák. č. 58/1969 Zb.). Žalobu voči týmto žalovaným preto z dôvodu
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietol.

5. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníkavyhodnotilsúdakopremlčaný,keďžepočiatokplynutiavšeobecnejtrojročnejpremlčacejdoby
na náhradu za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej

osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv. V danej veci žalobca považoval za neoprávnený zásah deň 01.09.2001 v čase
o 00:15 hod., kedy bol obmedzený na osobnej slobode, avšak voči žalovanému 3/ si žalobca uplatnil
svoj nárok až po márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť odo dňa, kedy tento
nárok mohol byť uplatnený prvýkrát, t. j. odkedy bol podľa tvrdenia žalobcu neoprávnene zadržaný,

čiže od 01.09.2001. Žalobu voči žalovanému 3/ súd zamietol z dôvodu nepreukázania nezákonného
rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, na základe ktorého si uplatňoval nároky spojené so
škodou a nemajetkovou ujmou, ako aj z dôvodu premlčania nároku. Úspešným žalovaným priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zmeniťažalobevyhovieť,alebozrušiťavrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Namietalporušenie
práva na spravodlivý proces, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365
ods. 1 písm. b), f), h) CSP). Poukázal na rozsiahlu judikatúru EÚ ohľadom zlého zaobchádzania,
riadneho a účinného vyšetrovania. Uviedol, že dňa 01.09.2001 o 00.15 hod. bol zadržaný a obmedzený

na osobnej slobode zo strany zástupcov štátu, následne bol odvedený na KR PZ Nitra, kde bol
odfotografovaný a odvedený do budovy so spútanými rukami, kde ho zvalili na zem a viac ako 6
hodín ho kopali do hlavy a celého tela, pričom sa mu vyhrážali, že ho zabijú, že „zdochne“ a pod.
Takýmtomučenímbolvystavenýfyzickémuapsychickémuutrpeniu,pričombolohrozenýjehoživot.Voči
uvedenému postupu podal trestné oznámenie, ktoré bolo odmietnuté. Orgány činné v trestnom konaní

podľa neho neviedli vyšetrovanie riadne a účinne. Uviedli, že zranenia mohli vzniknúť pri jeho zadržaní,
avšak žiadne odborné dokazovanie sa v tomto smere neviedlo. Jeho tvrdenia o 6-hodinovom mučení
len popreli. Namietal, že jeho tvrdenia sú po celý čas konzistentné, že v čase zlého zaobchádzania
sa nachádzal v moci zástupcov štátu, nebol predložený dôkaz, ktorý by vyvrátil či spochybnil jehotvrdenia, utrpel zranenia, ktoré pred zadržaním nemal, vo veci nebolo vykonané riadne a účinné
vyšetrovanie, neboli identifikované a potrestané osoby, ktoré sú za to zodpovedné. Za viac ako 23 rokov
mu nebolo poskytnuté primerané zadosťučinenie za zlé zaobchádzanie, ktorému bol vystavený, čím

došlo k porušeniu jeho práv. Z uvedeného dôvodu sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy. Namieta,
že by jeho nárok bol premlčaný, keďže k neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu došlo dňa
01.09.2001 a žalobu podal v roku 2003. Škoda zo strany štátu bola navyše spôsobená úmyselne, čo
znamená, že premlčacia doba je 10 rokov. V jeho prípade došlo ku škode na zdraví a v takom prípade
premlčacia doba neplynie. Nezákonným konaním a postupom orgánov štátu došlo k neoprávnenému

zásahu do nedotknuteľnosti jeho osoby, do jeho súkromia či do jeho fyzickej, psychickej a morálnej
integrity. Štát podľa neho postupoval nezákonne pri získavaní dôkazov v trestnom konaní vedenom proti
jeho osobe a práve tento nezákonný postup je tým konaním, ktorým bolo neoprávnene zasiahnuté do
nedotknuteľnosti jeho osoby, čím došlo k porušeniu jeho práva na súkromie a ochranu jeho osobnosti.
Bola mu znemožnená prítomnosť obhajcu pri všetkých vyšetrovacích úkonoch vo veci vraždy D.. E. od
začatia vyšetrovania až do doby vznesenia obvinenia, aby OČTK mohli „manipulovať dôkazmi“ v jeho

neprospech. V prípade vraždy F. B. mu nebola umožnená prítomnosť obhajcu pri úkonoch prípravného
konania. Rovnako bolo právo na obhajobu porušené aj v prípade vraždy G. D.. Za nezákonný postup
považoval aj nesprávne poučenie, keď ho vyšetrovateľ poučil ako svedka, ale správne ho mal poučiť ako
osobu podozrivú. OČTK postupovali nezákonne aj pri vykonávaní rekognícií, ktoré sa neviedli v súlade
s procesnými predpismi. Nezákonný postup vyšetrovacích orgánov videl aj v tom, že dôkazy svedčiace

v jeho prospech boli zatajené a neboli založené do spisu. Pri prehliadke auta a domovej prehliadke
mu zástupcovia štátu odcudzili peniaze spolu vo výške 13 miliónov SK, zamenili jeho rybársku výbavu,
ktorú mal vo vozidle za úplne bezcennú, z čoho mu vznikla majetková škoda 60.000 Sk. Domová
prehliadka, pri ktorej mu bolo odcudzených 10 miliónov korún, bola vykonaná nezákonne, obhajobe
nebolo umožnené, aby bola prítomná pri tomto úkone prípravného konania a nebol na ňu daný ani

písomný príkaz súdu. Ďalej namietal, že odobratím odtlačkov prstov, dlane, odobratím vlasov a slín
DNA v čase jeho nezákonného zadržania a zadržiavania, došlo k neoprávnenému zásahu do jeho
práv (nedotknuteľnosti jeho osoby, súkromia, jeho fyzickej a psychickej integrity), preto požadoval ich
zničenie. Vytýkal súdu, že na pojednávaní dňa 29.11.2024 ho ponechal po celý čas spútaného, a preto
nemohol náležite uplatňovať svoje práva a povinnosti, neumožnil mu vyjadriť sa. Žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody podal na MV SR minimálne päťkrát za obdobie rokov 2001 až
2005, ale neprišla mu žiadna odpoveď. Jeho nárok na náhradu majetkovej a tiež nemajetkovej umy
nemôže byť premlčaný, keďže bol uplatnený v roku 2003. V tom istom roku rozšíril aj okruh účastníkov
o Slovenskú republiku zastúpenú MV SR. Úradne konajúce osoby mu odcudzili z vozidla peniaze v sume
3.000.000 Sk a rybársku výbavu, z rodinného domu peniaze v sume 10.000.000 Sk, čím došlo k zásahu

do jeho vlastníckeho práva. Keďže podľa § 100 ods. 2 OZ sa vlastnícke právo nepremlčuje, nemohlo
dôjsť v jeho prípade ani k premlčaniu jeho nárokov, a preto je podľa neho irelevantné, kedy navrhol
pristúpenie ďalších účastníkov do konania. Mučením, ktorému bol vystavený po zadržaní, dochádza
najmä ku škode na zdraví. Podľa § 106 ods. 2 OZ sa škoda na zdraví nepremlčuje, a preto nie je
správny záver súdu o premlčaní ním uplatnených nárokov, a rovnako je preto nepodstatné, kedy navrhol

pristúpenie ďalších účastníkov do konania. Okrem toho plynie 3-ročná premlčacia doba podľa § 100
ods. 1 OZ až od momentu, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. On sa
o tom, kto je za škodu zodpovedný, dozvedel až v roku 2012. Súd mu vytýka, že neuviedol konkrétne
rozhodnutia,ktorépovažovalzanezákonné.Jehonámietkyvšak„smerovalinievýslovnekrozhodnutiam
ako takým, ale k podstate veci“. „Konkrétne, že v žiadnej z predmetných vecí nebolo urobené riadne

a účinné vyšetrovanie, ktoré by viedlo k identifikácii, stíhaniu a potrestaniu páchateľov a tých, ktorí sú za
to zodpovední“. Má za to, že nejde ani tak o nezákonnosť rozhodnutí vyšetrovacích orgánov, ale skôr
o nesprávny úradný postup, kde si štát a jeho orgány nesplnili svoju povinnosť riadneho a účinného
vyšetrovania, čím porušili jeho práva obete, za čo mu súdy musia priznať odškodnenie.

7. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca sa podanou žalobou snaží revidovať
úkony trestného konania, čo nie je v civilnom konaní možné. Súd nie je oprávnený preskúmavať postupy
OČTK a následne konštatovať ich ne/správnosť alebo prijať záver o ne/splnení si povinností týmito
orgánmi. Žalobca si v podanom odvolaní odporuje, keď na jednej strane poukazuje na povinnosť súdu
ohľadne skúmania zákonnosti a správnosti rozhodnutí a postupov OČTK a následne tvrdí, že nie je

povinnosťou súdu posudzovať tieto otázky. Ide však len o žalobcove domnienky, pretože súd v civilnom
konaní je viazaný právoplatnými rozhodnutiami a závermi vyplývajúcimi z trestného konania. Žalobcove
odvolanie považuje za nedôvodné, má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k s právnym skutkovým tvrdeniam, vec správne právne posúdil a rozhodol. V otázke premlčaniasastotožňujesozávermisúdu.Akákoľvekneznalosťžalobcuohľadomzodpovednéhosubjektujeprávne
irelevantná. To, že súd nerozhodol podľa predstáv žalobcu, neznamená, že rozhodnutie je nezákonné
a svojvoľné.

8. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca v odvolaní neuvádza žiadne nové
skutočnosti a ani neoznačuje dôkazy, ktoré by boli spôsobilé zmeniť argumentáciu a závery žalovaných
prezentované v ich doterajších vyjadreniach. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou
žalovaného 1/ o absencii pasívnej vecnej legitimácii, a rovnako sa stotožnil s argumentáciou žalovaného

2/ o nepreukázaní nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, ktoré žalobca spájal
s údajnou škodou a nemajetkovou ujmou a s tvrdením o neunesení dôkazného bremena zo strany
žalobcu,ajzdôvoduvznesenejhmotno-právnejnámietkypremlčaniapredmetnéhonároku.Zuvedených
dôvodov navrhol rozsudok potvrdiť.

9.Žalobcavreakciinavyjadreniažalovanýchuviedol,žesúdvovecirozhodolnapodkladenedostatočne

a nesprávne zisteného skutkového stavu. Skutočnosti týkajúce sa posudzovania lehôt vyhodnotil
v priamom rozpore so zákonom a rozhodnutiami ESĽP. Uviedol, že zákon rozlišuje medzi subjektívnou
a objektívnou premlčacou dobou. Vytkol súdu, že sa vôbec nezaoberal tým, kedy mu škoda vznikla
a kedy zistil, kto za škodu zodpovedá. Až následne mohol vysloviť záver o premlčaní uplatneného
nároku. Nie je pravdou, že žiada preskúmať zákonnosť rozhodnutí OČTK. Rozhodnutia ÚIS nie sú až

tak zákonné ako tvrdí žalovaný, lebo inak by prokuratúra „asi ťažko dala nanovo otvoriť veci, nanovo ich
posúdiť a rozhodnúť“. OČTK vec stále vyšetrujú, a to už 24 rokov. Zopakoval tvrdenia o porušovaní jeho
práv, ktoré uviedol už v odvolaní. Súd rozhodol o jeho podaniach z roku 2003 ohľadom rozšírenia okruhu
účastníkov konania, až v roku 2012-2014. V ďalších podaniach žalobca uviedol, že dňa 01.09.2021 sa
ho zástupcovia štátu pokúsili dvakrát vedome a úmyselne zabiť, že dochádzalo k porušovaniu jeho práva

na súkromie, keďže orgány štátu pri vykonávaní úkonov trestného konania nepostupovali a nekonali
v súlade so zákonom.

10. Podaním zo dňa 21.11.2025 žalobca žiadal v súvislosti so zlým zaobchádzaním podať návrh na
začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a poukázal na rozsiahlu judikatúru

EÚ.

11. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219

ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako
taký ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Prioritne je k označeniu strán sporu súdom prvej inštancie potrebné uviesť, že Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 zo dňa 12.12.2012 v zmysle § 21 ods. 11
zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo ku dňu 31.12.2012 okrem iných aj rozpočtovú organizáciu

Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Nitre, pričom práva a povinnosti zrušenej organizácie prešli
dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Keďže pôvodne
žalovaný 1/ KR PZ Nitra ako právnická osoba uvedeným dňom zanikol, účastníkom konania na strane
žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (pôvodne označený ako žalovaný 2/) z
titulu právneho nástupníctva. Pod všeobecným označením žalovaný 1/ v texte, je preto nutné rozumieť

tak pôvodného žalovaného 1/ KR PZ Nitra, ako aj jeho právneho nástupcu MV SR, ktorý bol súdom
prvej inštancie označený ako žalovaný 2/.

13. Vychádzajúc z obsahu spisu si žalobca žalobou uplatnil podľa zákona č. 58/1969 Zb. náhradu škody
vo výške 438.159,72 eura a nemajetkovú ujmu vo výške 110.000 eur, ktorá mu mala byť spôsobená

nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní pri
jeho zadržaní, pri ktorom malo byť voči nemu použité fyzické a psychické násilie, mal byť kopaný do
rôznych častí tela a nútený priznať sa k spáchaniu trestných činov. Svoje zadržanie dňa 01.09.2001
od 00.15 do 12.00 hod. dňa 02.09.2001 považoval za neoprávnené z dôvodu, že mu nebolo vznesenéobvinenie, čím bolo porušené jeho právo na súkromie, na ochranu osobnosti, nedotknuteľnosť jeho
osoby. Majetkovú ujmu vo výške 438.159,72 eura predstavujú finančné prostriedky, ktoré mu mali byť
odcudzené z motorového vozidla a pri domovej prehliadke, spolu vo výške 435.836,15 eura, a je tvorená

aj škodou vo výške 2.323,57 eura, ktorá mu mala vzniknúť odcudzením rybárskej výbavy.

14. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba
aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka)
a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je

objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, je daná len vtedy, ak vznikla
v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím. Rovnako tak nárok
žalobcu uplatnený titulom náhrady nemajetkovej ujmy, možno priznať len vtedy, ak nemajetková ujma
vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom, pričom nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla; nemajetková ujma a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci musia byť aj preukázané.
Vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo
vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje
s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy

takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla (rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2020, sp. zn. 6Cdo/152/2018).

15. V danom prípade dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nepreukázal, že zo strany orgánov
činných v trestnom konaní došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo že sa tieto orgány dopustili

nesprávneho úradného postupu, a taktiež nepreukázal, že v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom a nezákonným rozhodnutím došlo u žalobcu k ujme - škode, a preto správne žalobu voči
žalovanému 2/ (SR, v mene ktorej koná MV SR) zamietol. Rovnako postupoval správne, keď žalobu voči
žalovanému 1/ (MV SR) zamietol z dôvodu nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie. Podľa zákona č.
58/1969 Zb. je totiž za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom

zodpovedný štát zastúpený príslušným orgánom, t. j. v danom prípade Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie však postupoval nesprávne,
keď po 31.12.2012 konal ako s účastníkom konania s KR PZ Nitra, ktorý ako už bolo vyššie uvedené,
ako právnická osoba zanikol ku dňu 31.12.2012, a preto mal súd po jeho zániku správne konať len s jeho
právnym nástupcom, t. j. s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, keďže práva a povinnosti zrušenej

organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Odvolací súd preto v odvolacom konaní pokračoval len s právnym nástupcom KR PZ Nitra, t. j. s MV SR.

16. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 132 CSP, v zmysle ktorého má strana sporu v prvom
rade povinnosť tvrdenia, na ktorú nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení.

Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným
spôsobom z dôkazných prostriedkov. Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré
sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, neodôvodňujú odmietnutie žaloby pre jej vady, ale jej
zamietnutiepovecnomprejednaníveci.Odvolacísúdpoznamenáva,žesúdnemôževkonanínahrádzať
úlohužalobcu,ktoréhopovinnosťouboloriadnepreukázaťsvojetvrdeniaažalobunavrhnutýmidôkazmi.

Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti
vyvodzuje právne následky, musí tieto skutočnosti tvrdiť a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo
označiť dôkazné prostriedky, inak nemôže dosiahnuť v spore úspech. Pokiaľ sa v tomto prípade žalobca
domáhal náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., bol povinný uviesť tvrdenia a zároveň preukázať,
že štát sa dopustil nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia, v príčinnej súvislosti

ktorých, mu vznikla škoda.

17. Je potrebné uviesť, že žalobcom namietaný postup príslušníkov policajného zboru bol preskúmaný
v trestnom konaní na základe trestných oznámení žalobcu vo veci podozrenia zo spáchania trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a vec bola právoplatne skončená jej odložením

(uznesenie ČTS : SKI – 350/IBA – PO – 2001 zo dňa 08.04.2002 (č. l. 100 spisu) na základe
podnetu žalobcu zo dňa 04.09.2001, teda bezprostredne po jeho zadržaní, ku ktorému došlo dňa
01.09.2001, uznesenie ČTS : ÚIS – 126/IBA – PO – 2002 zo dňa 28.06.2002 (č. l. 14 spisu) na základe
podnetu žalobcu zo dňa 26.01.2002 a 05.04.2002). Vykonaným preverovaním, vykonanými výsluchmizainteresovaných osôb, osobným šetrením na KÚV PZ Nitra nebolo zistené, že by konaním príslušníkov
policajného zboru pri výkone služby dňa 01.09.2001 boli naplnené obligatórne znaky skutkovej podstaty
trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

18. Súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postupy orgánov činných v trestnom konaní. Je
viazaný právoplatnými rozhodnutiami a závermi, ktoré vyplynuli z trestného konania. Bolo na žalobcovi,
aby preukázal predložením dôkazov nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie a vznik škody,
ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a nezákonným

rozhodnutím orgánov štátu.

19. Žalobca rovnako nepreukázal vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť odcudzením rybárskej výbavy a
finančných prostriedkov. Ničím nepreukázal, že finančnou hotovosťou v takejto sume disponoval a že
rybárska výbava sa nachádzala v jeho vozidle. Išlo len o žalobcove tvrdenia, ktoré neboli podložené
žiadnymi dôkazmi. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobcom namietaný postup príslušníkov policajného

zboru bol preskúmaný, keďže žalobca ho žiadal preveriť podnetmi zo dňa 26.01.2002 a 05.04.2002,
pričom vec bola právoplatne skončená jej odložením (uznesenie ČTS : ÚIS – 126/IBA – PO – 2002 zo
dňa 28.06.2002).

20. Žalobca v odvolaní namietal, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

podal na MV SR minimálne päťkrát, a to v priebehu rokov 2001 až 2005, ale neprišla mu žiadna
odpoveď. K tomu odvolací súd uvádza, že uvedené skutočnosti žalobca pred súdom prvej inštancie
ničím nepreukázal. Nijako nereagoval na tvrdenie žalovaného 1/ prednesené na pojednávaní konanom
dňa 27.01.2017, kde žalovaný 1/ uviedol, že žalobca nepreukázal, že svoj nárok uplatňovaný v konaní,
predbežne prerokoval podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca na uvedenú námietku

o nepreukázaní prerokovania jeho nároku nezareagoval, nepredložil žiadne dôkazy svedčiace o podaní
písomnejžiadostiopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodytak,akomutoukladáustanovenie
§ 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Nebolo úlohou súdu, ako sa žalobca domnieva a namieta v odvolaní,
aby ho súd vyzýval na preukázanie uvedených skutočností. Súd z vlastnej iniciatívy už nie je oprávnený
vykonávať dokazovanie okrem prípadov upravených v ustanovení § 185 ods. 2 a 3 CSP. Právna úprava

v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie
je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú
povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto
povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou
obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového

konania(§153CSP).Porušeniepovinnostitvrdeniasapovažujezaprocesnúpasivitustranysporu,ktorá
má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany
(§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151
ods. 2 CSP). Strana sporu má teda jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Následky
spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý

tieto povinnosti nesplnil.

21. Žalobca tiež namietal nesprávny záver súdu o premlčaní jeho nároku. Podľa názoru odvolacieho
súdu je nadbytočné sa zaoberať otázkou premlčania žalobcom uplatnených nárokov, keďže
posudzovanie plynutia premlčacej doby a prijatie záveru o prípadnom premlčaní nároku, sa viaže na

existujúci nárok. Po prijatí záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní vzniku škody, sú akékoľvek úvahy
o premlčaní neexistujúceho nároku žalobcu nadbytočné a je bezpredmetné sa otázkou premlčania
neexistujúceho nároku vôbec zaoberať. Ak totiž nárok neexistuje, nie je čo premlčať.

22. Žalobca tiež vytýkal súdu, že na pojednávaní dňa 29.11.2024 ho ponechal po celý čas spútaného,

a preto nemohol náležite uplatňovať svoje práva a povinnosti, a neumožnil mu vyjadriť sa. Zo zápisnice
z uvedeného dňa (č. l. 863 spisu) odvolací súd zistil, že súd postupoval v zmysle § 40 ods. 4
vyhlášky č. 543/2005 Z. z. MS SR o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, a žalobcovi na odporúčanie ZVJS ponechal donucovacie
prostriedky. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia sa počas prítomnosti v pojednávacej miestnosti

predvedenému donucovacie prostriedky na pokyn predsedu senátu snímu, ponechajú, prípadne znovu
použijú. Pri rozhodovaní o takom opatrení prihliada predseda senátu na informácie Zboru väzenskej
a justičnej stráže a zváži najmä to, či podľa dostupných informácií o predvádzanom alebo vzhľadom
na správanie sa predvádzaného v priebehu súdneho pojednávania je dôvodné podozrenie z pokusu oútek, napadnutia prítomných osôb alebo iného násilného konania. Spravovací a kancelársky poriadok
teda umožňuje ponechať donucovacie prostriedky predvedenému, pričom treba zohľadniť správanie
sa predvádzanej osoby, či je u nej dôvodné podozrenie z pokusu o útek, napadnutia alebo násilného

konania. Predseda senátu vychádza z informácií ZVJS. V danom prípade príslušníci ZVJS odporúčali,
aby boli žalobcovi ponechané donucovacie prostriedky. Zároveň súd už mal so žalobcom negatívnu
skúsenosť z pojednávania konaného dňa 27.01.2017, keď po ukončení pojednávania pri nasadzovaní
pút žalobca udrel príslušníka eskorty do tváre v oblasti nosa, pričom v zopnutých dlaniach mal
neidentifikovateľný predmet a následne sa príslušníkovi eskorty spustila krv z nosa. Na to pristúpili

k žalobcovi dvaja príslušníci eskorty a začali ho pacifikovať, žalobca kládol odpor, zároveň bola privolaná
justičná stráž ako aj príslušníci eskorty. Z dôvodu tohto incidentu a obavy o bezpečnosť bola zrušená
eskorta žalobcu na ďalšie pojednávanie (č. l. 485, 486 spisu).

23. Nie je pravdou ani tvrdenie žalobcu, že mu súd neumožnil vyjadriť sa k veci. Súd vyzval žalobcu,
aby sa na pojednávaní vyjadril, avšak žalobca sa viackrát odmietol na pojednávaní vyjadriť z dôvodu,

že mu boli ponechané putá na rukách. Rovnako odmietol predniesť záverečnú reč. Odmietnutie vyjadriť
sa odôvodňoval tým, že je vystavený ponižujúcemu zaobchádzaniu. Postup súdu prvej inštancie bol
podľa názoru odvolacieho súdu v súlade s § 40 ods. 4 vyhlášky č. 543/2005 Z. z., pretože citované
ustanovenie umožňuje ponechať predvedenej osobe donucovacie prostriedky za určitých podmienok
v nej stanovených, čo v danom prípade bolo splnené, keďže žalobca už aj v minulosti na pojednávaní

zaútočil na príslušníka ZVJS a súd tiež prihliadol aj na odporúčanie ZVJS, ktorý odporučil ponechanie
donucovacích prostriedkov.

24. K návrhu žalobcu ohľadom prejudiciálneho konania odvolací súd uvádza, že na Súdny dvor
EÚ sa spravidla vnútroštátne súdy obrátia vtedy, ak v konkrétnom konaní vznikne otázka výkladu

či hraníc aplikácie úniového práva a vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným spôsobom
ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. Ide o tzv. konanie o predbežnej otázke (prejudiciálne konanie).
Žalobca nenaformuloval žiadnu otázku, ktorú by mal Súdny dvor zodpovedať a ktorá by mohla
ovplyvniť záver súdu o neunesení dôkazného bremena ohľadom vzniku škody, nesprávneho úradného
postupu, nezákonného rozhodnutia a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným

postupom a nezákonným rozhodnutím štátu. Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci
nevznikla žiadna otázka výkladu či hraníc aplikácie úniového práva, ktorej vyriešenie by bolo spôsobilé
podstatným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, keďže návrh žalobcu bol zamietnutý
z dôvodu neunesenia dôkazného bremena a z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie jedného zo
žalovaných. Odvolací súd preto nevidel žiadny dôvod prerušiť konanie a obrátiť sa na Súdny dvor EÚ.

25. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia odvolací
súd uvádza, že uvedené právo patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá
skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Ani
judikatúra ESĽP však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Higgins c. Francúzsko z
19.02.1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo
účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy,
keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.
Za nedostatok vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým
absenciudôvodovvysvetľujúcichprávnyzáversúduvotázke,odriešeniaktorejzáviselaopodstatnenosť

uplatneného nároku. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
strany, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiacespredmetomsúdnejochrany.Všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

stranami (I. ÚS 241/07). Odvolací súd teda konštatoval, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol všetky relevantné dôvody, pre ktoré žalobu
zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené.
Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že odvolateľ sas právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o nepreskúmateľnosti,
zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti daného rozhodnutia.

26. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký chybný
procesný postup súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v
civilnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký
postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov
priznaných jej Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, a to
aj z hľadiska práv na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací súd neuznal žalobcom

namietané porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Vo všeobecnosti totiž rozhodnutie súdu ako
orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom musí dať odpoveď na podstatné
otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach.

27. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd musí uviesť, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd v odôvodnení musí jasne a výstižne
vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax, a to tak, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku
súdu teda musí obsahovať uvedené zákonné náležitosti, t. j. musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale
tiež s odkazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho
správnosť. Ak rozsudok takéto odôvodnenie neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný,
v dôsledku čoho dochádza k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom

sporovom konaní.

28. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadal na všetko, čo vyšlo v
konaní najavo, a vzniknutú situáciu zhodnotil komplexne. S ohľadom na odôvodnenie napadnutého
rozsudku odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky

podstatné námietky žalobcu opísané v odvolaní, jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám upraveným
v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom toto rozhodnutie odvolací súd
nezhodnotil ako arbitrárne, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, a preto v odôvodnení bližšie reagoval
len na skutočnosti namietané v odvolaní žalobcu. Súd prvej inštancie správne posúdil danú vec
a svoje právne závery dostatočne odôvodnil citovanými, správne aplikovanými v tom čase platnými a

účinnými ustanoveniami zákonov. S ohľadom na to odvolací súd nemohol posúdiť odvolanie žalobcu
ako opodstatnené, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

29. S ohľadom na všetko vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu smerujúce

voči žalovaným 1/ a 2/ je neopodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/ a 2/, a z tohto dôvodu im patrí aj
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v súlade s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. O výške týchto
trov v zmysle § 252 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §

421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).