Rozsudok – Obchodné spoločnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/99/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121210635
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Július Tóth

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7121210635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Júliusa Tótha a sudcov JUDr.

Zdenky Kohútovej a JUDr. Mareka Kotoru v spore žalobcu: HASSO SLOVENSKO spol. s r. o., Hlavná
45, 040 01 Košice, IČO: 31 668 534, zastúpený: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s. r. o., so
sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 50 560 611 proti žalovanému: polpet s.
r. o., so sídlom Slovenskej jednoty 8, 040 01 Košice, IČO: 48 070 581, zastúpený: ILLEŠ, advokátska
kancelária s. r. o., Františkánska 5, 040 01 Košice - mestská časť Staré mesto, IČO: 52 082 881 o
určenie neplatnosti výpovede, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 25. januára
2023, č. k. 30Cb/91/2021-168, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I z 25. januára 2023, č.
k. 30Cb/91/2021-168.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a priznal žalovanému proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podanou žalobou sa domáhal,
aby súd určil, že je neplatná výpoveď žalovaného z 23. apríla 2021, ktorou žalovaný prejavil vôľu
vypovedať Zmluvu o zriadení vecného bremena uzavretú 23. októbra 1997 medzi žalobcom ako
oprávneným z vecného bremena a právnymi predchodcami žalovaného ako povinnými z vecného
bremena, predmetom ktorej bolo zriadenie vecného bremena zodpovedajúceho právu prechodu cez
podjazd, ktorý je súčasťou stavby - dom meštiansky, Hlavná 83, súpisné číslo: 82, postavený na parcele
č. 778, katastrálne územie: A. B., Obec: KOŠICE - STARÉ MESTO, Okres: Košice I.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca návrh odôvodnil tým, že 23. októbra
1997 uzavreli žalobca a právni predchodcovia žalovaného Zmluvu o zriadení vecného bremena (ďalej
len „Zmluva“). Na základe Zmluvy vzniklo žalobcovi právo prechodu cez podjazd, ktorý je súčasťou
nehnuteľnosti - dom, súpisné č. 82 (evidovaný na priloženom LV č. XXX). Žalovaný listom z 23. apríla
2021 doručeným žalobcovi 28. apríla 2021 prejavil vôľu Zmluvu vypovedať. Žalobca ďalej uviedol, že
výpoveď považuje za neplatnú a právne neúčinnú, pretože dôvody vypovedania Zmluvy uvedené vo

výpovedi neboli dané. Zdôraznil, že žalobca v skutočnosti nebol v omeškaní s platbami podľa Zmluvy.
Žalobca preto poprel tvrdenia žalovaného o omeškanej úhrade platieb splatných k 15. januáru 2021 a k
15. aprílu 2021 uvedené v bode 3. predmetnej výpovede. Žalobca poukázal na to, že podľa čl. II Zmluvy
boldohodnutýzáväzokžalobcuuhrádzaťosobepovinnejzvecnéhobremena(vsúčasnostižalovanému)ročný poplatok 24.000,- SKK t. j. 796,65 eura a to tak, že sumu vo výške 1/4 tejto sumy (t. j. 199,16 eura)
uhradívždydo15.dňaprvéhomesiacapredchádzajúcehoštvrťroka.Zdôraznil,ževobdobíod1.januára
2020 do 23. apríla 2021 žalobca uhradil žalovanému platby vo vyššej sume (konkrétne v sume vyššej o

965,04 eura), než bol žalobca povinný platiť podľa čl. II Zmluvy. V čase spísania a doručenia výpovede
teda žalobca nebol v omeškaní s plnením záväzku žalobcu žalovanému a dôvod výpovede uvedený
zo strany žalovaného preto nebol daný. Žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
na určení neplatnosti výpovede, pretože v opačnom prípade, ak príslušný okresný úrad, katastrálny
odbor vykoná výmaz práva z vecného bremena prislúchajúceho žalobcovi, môžu byť subjektívne práva

žalobcu narušené takým spôsobom, ktoré znemožnia ich výkon tak, ako žalobcovi garantuje Zmluva.

4.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žežalovanýžiadalžalobuzamietnuťakonedôvodnú.Konštatoval,že
medzi žalobcom a právnymi predchodcami žalovaného existovala Zmluva o zriadení vecného bremena
z 23. októbra 1997. Za nesporné označil aj tvrdenie žalobcu, že medzi sporovými stranami existovali
modifikácie Zmluvy v podobe čiastkových dohôd upravujúcich odlišnú výšku a splatnosť odplaty za

užívanie vecného bremena. Za nesporné označil aj to, že na obdobie roka 2021 nedošlo k uzavretiu
osobitnej dohody o výške a splatnosti odplaty za užívanie vecného bremena. Žalovaný označil za sporné
tvrdenia žalobcu o neexistencii osobitnej dohody o odplate na rok 2020 a tvrdenia o tom, že neboli
naplnené predpoklady na vypovedanie Zmluvy. Dôvodil, že na základe vzájomnej a preukázateľnej
komunikácie strán sporu došlo k riadnemu návrhu a platnej akceptácii dohody o platbách za užívanie

vecného bremena pre rok 2020 medzi žalobcom a žalovaným. Zdôraznil, že žalobca v roku 2020
uhrádzal žalovanému pravidelné mesačné platby za užívanie vecného bremena vo výške 144,00 eur.
Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobca v zastúpení prokuristky p. C., odoslal emailom z 18.12.2020
žalobcom podpísaný návrh Dohody o platbách za rok 2020 s nasledujúcim sprievodným textom: „Doklad
potrebujem k nášmu auditu za rok 2020, taktiež ho budete potrebovať aj Vy. Ďakujem za porozumenie.“

Zdôraznil, že do doručenia výpovede Zmluvy nebola medzi stranami sporu sporná úhrada a splatnosť
odplaty za užívanie vecného bremena za rok 2020 čo do právneho dôvodu a výšky a žalobca v roku
2020 uhrádzal odplaty za užívanie vecného bremena v súlade s jeho návrhom Dohody o platbách
- Zmluva o zriadení vecného bremena pre rok 2020 a taktiež v súlade s tým, čo bolo dohodnuté
v predchádzajúcich rokoch 2018 a 2019. Rozhodne poprel tvrdenie žalobcu, že úhrada odplaty za

užívanie vecného bremena bola žalovanému zo strany žalobcu uhradená 15. januára 2021. Podľa
žalovaného úhrada odplaty za užívanie vecného bremena bola žalovanému zo strany žalobcu uhradená
až 18. januára 2021. Konštatoval, že žalobca začal spochybňovať doteraz nikým nespochybnené úhrady
za užívanie vecného bremena za rok 2020 až potom, ako žalovaný vypovedal Zmluvu za porušenie
podmienok úhrady odplaty za užívanie vecného bremena v roku 2021. Vzhľadom na to, že sám žalobca

v decembri roku 2020 zaslal žalovanému návrh Dohody o platbách za rok 2020 za účelom potvrdenia
toho, že obe strany akceptovali modifikáciu úpravy Zmluvy čo do výšky a splatnosti odplaty za užívanie
vecného bremena aj pre rok 2020, v duchu dohôd za roky 2018 a 2019, tvrdenie žalobcu o tom, že v
roku 2020 neexistovala osobitná dohoda, je zavádzajúce a jednoznačne účelové.
4.1. Žalovaný označil za správne tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe, že podľa článku II Zmluvy bol

dohodnutý záväzok žalobcu uhrádzať osobe povinnej z vecného bremena (t. j. žalovanému) ročný
poplatok 24.000,- SKK t. j. 796,65 eura a to tak, že sumu vo výške 1/4 tejto sumy (t. j. 199,16 eura)
uhradí vždy do 15. dňa prvého mesiaca predchádzajúceho štvrťroka. Podľa článku II Zmluvy sa zmluvné
strany dohodli, že „pre prípad omeškania s platbou majú osoby povinné z vecného bremena právo
vypovedať zmluvu od 1. dňa prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroka“. Žalovaný dodal, že z dôvodu

absencie osobitnej dohody o výške a splatnosti odplaty za užívanie vecného bremena pre rok 2021 bolo
povinnosťou žalobcu uhradiť žalovanému odplatu za užívanie vecného bremena vo výške a v lehote
splatnosti podľa čl. II Zmluvy. Žalobca však splátkový kalendár nedodržal. Zdôraznil, že žalobca k 15.
januáru 2021 neuhradil úhradu vo výške 1/4 zo sumy 24.000 SKK (796,65 eura), t. j. 199,16 eura.
Žalobca v roku 2021 uhradil žalovanému úhradu za užívanie vecného bremena až dňa 18.1.2021 a to len

vo výške 144,00 eur. Žalovanému boli následne na účet žalovaného od žalobcu pripísané nasledujúce
platby: dňa 5.3.2021 vo výške 144,00 eur, dňa 13.4.2021 vo výške 144,00 eur, dňa 29.4.2021 vo výške
144,00 eur, dňa 6.5.2021 vo výške 144,00 eur, dňa 4.6.2021 vo výške 144,00 eur a dňa 6.7.2021 vo
výške 144,00 eur. Celkovo tak žalobca uhradil žalovanému. sumu 1.008,00 eur. Žalobca k 16. januáru
2021 sa dostal do omeškania s úhradou odplaty za užívanie vecného bremena, pretože žalobca uhradil

žalovanému iba sumu 144,00 eur, a to až 18. januára 2021, teda po lehote splatnosti. Žalobca aj
po doručení výpovede, t. j. po 27. apríli 2021 zasielal žalovanému platby, tieto platby -vzhľadom na
doručenie výpovede - boli žalobcovi vrátené.4.2. Keďže žalobca nedodržal čl. II Zmluvy tým, že do 15. januára 2021 neuhradil odplatu za užívanie
vecného bremena riadne a včas (t. j. v celej výške 199,16 euro k 15. januáru 2021), žalovaný v súlade
s čl. II Zmluvy s poukazom na § 559 ods. 2 a § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka vypovedal žalobcovi

Zmluvu.

5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že na základe Zmluvy
uzavretej zo strany žalobcu a právnych predchodcov žalovaného vzniklo žalobcovi vecné bremeno –
právo prechodu cez podjazd nehnuteľnosti žalovaného. Podľa článku II Zmluvy bol dohodnutý záväzok

žalobcu uhrádzať žalovanému ročný poplatok 24.000,- SKK t. j. 796,65 eura a to tak, že sumu vo
výške 1/4 tejto sumy (t. j. 199,16 eura) bol žalovaný povinný uhradiť vždy do 15. dňa prvého mesiaca
predchádzajúceho štvrťroka na účet žalovaného. Podľa článku II Zmluvy zmluvné strany sa dohodli,
že „pre prípad omeškania s platbou majú osoby povinné z vecného bremena právo vypovedať zmluvu
od 1. dňa prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroka“. Súd prvej inštancie konštatoval, že strany sporu
predložili Dohody o platbách zmluvy o zriadení vecného bremena pre rok 2018, 2019, 2020.

6. Súd prvej inštancie z výpisu z bankového účtu žalovaného zistil, že žalobca k 15. januáru 2021
neuhradil úhradu vo výške 1/4 zo sumy 24.000 SKK (796,65 eura), t. j. 199,16 eura. Súd prvej inštancie
mal za preukázané, že žalobca v roku 2021 uhradil žalovanému úhradu za užívanie vecného bremena
až dňa 18.1.2021 a to len vo výške 144,00 eur. Žalovanému boli následne na jeho účet od žalobcu

pripísané nasledujúce platby: dňa 5.3.2021 vo výške 144,00 eur, dňa 13.4.2021 vo výške 144,00 eur,
dňa 29.4.2021 vo výške 144,00 eur.

7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len Obchodný zákonník), upravujúceho pôsobnosť Obchodného

zákonníka, podľa ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka upravujúceho pôsobnosťou
Obchodného a Občianskeho zákonníka zmlúv upravených iba v Občianskom zákonníku, podľa
ustanovenia§559ods.2zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka(ďalejlenObčianskyzákonník),
upravujúceho zánik dlhu splnením riadne a včas, podľa ustanovenia § 567 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, upravujúceho splnenie dlhu plnením prostredníctvom peňažného ústavu, podľa ustanovenia

§ 151n ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, upravujúceho vecné bremená, podľa ustanovenia § 151p
Občianskeho zákonníka, upravujúceho zánik vecného bremena, podľa ustanovení §§ 43 a nasl., 46
a nasl., 37 až 39 Občianskeho zákonníka, upravujúcich predchádzanie sporov zo zmlúv, písomnú formu
zmlúv a náležitosti právnych úkonov a ich neplatnosť, podľa ustanovenia § 137 ods. 1 písm. c/ zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C. s. p.), upravujúceho obsah určovacej žaloby

a naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nedodržal čl. II
Zmluvy tým, že do 15. januára 2021 neuhradil odplatu za užívanie vecného bremena riadne a včas, t.j. v
sume 199,16 eura, žalovaný v súlade s uzavretou zmluvou vypovedal žalobcovi Zmluvu, a túto výpoveď

zmluvy súd prvej inštancie považoval za platnú a účinnú. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný
postupoval v súlade s uzavretou Zmluvou, zdôvodnil výpoveď tým, že k 16.1.2021 žalobca sa dostal
do omeškania s úhradou odplaty, odplatu žalobca uhradil až 18.1.2021, aj to len čiastočne vo výške
144,00 eur. Žalovanému preto vzniklo právo vypovedať zmluvu od 1. dňa prvého mesiaca nasledujúceho
štvrťroka, v danom prípade od 1. apríla 2021 za porušenie Zmluvy zo strany žalobcu, ktorému došlo v

mesiacoch január až marec 2021. Súd prvej inštancie zároveň zdôraznil, že úhrada v mesiaci apríl 2021
nemohla konvalidovať porušenie podmienok zmluvy zo strany žalobcu v predchádzajúcom kalendárnom
štvrťroku a to s poukazom na znenie Zmluvy, ktoré jednoznačne delilo úseky úhrad za užívanie vecného
bremena a tieto spojilo s právom vypovedať zmluvu od 1. dňa nasledujúceho kalendárneho štvrťroka.
Žalovaný listom zo dňa 23. apríla 2021 aj zmluvu preto platne vypovedal. V danom prípade už na

platnosť výpovede nemalo vplyv to, že k uvedenému dátumu, žalobca uhradil sumu 432,00 eur (v dňoch
18.1.2021 144,00 eur; dňa 4.3.2021 144,00 eur; a dňa 13.4.2021 144,00 eur, teda celkom 432,00 eur) čo
mal žalobca podľa Zmluvy čl. II uhradiť v dňoch 15.1.2021 - 199,16 eura a dňa 15.4.2021 199,16 eura.

9. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval ako preukázané, že za obdobie roka 2021 nedošlo medzi

stranami sporu k uzavretiu osobitnej (modifikovanej) dohody o výške a splatnosti odplaty za užívanie
vecného bremena tak ako v rokoch 2018, 2019, 2020. Žalobca predložil v prejednávanom spore dohodu
o platbách zmluvy o zriadení vecného bremena pre rok 2020. Tvrdenia žalovaného o neuzavretí tejto
dohody, nemajú žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej z dôvodu, že sporným obdobím v danomprípade je rok 2021. Súd prvej inštancie za preukázané zároveň ustálil, že za rok 2020 žalovaný
akceptoval vykonané úhrady odplaty zo strany žalobcu, pretože žalovaný uvedené tvrdenie preukázal
aj kontrolnými výkazmi DPH.

10. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol ako nedôvodnú a o trovách konania súd prvej inštancie
rozhodol podľa § 262 ods. 1 a 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že úspešnému žalovanému
priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov, že súd procesným postupom znemožnil strane, ktorá uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k poručeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.),
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.).

11.1. Dôvodil,žesúdprvejinštancievodseku8.a9.odôvodnenianapadnutéhorozhodnutiapoukázalna
§ 1 ods. 1 a § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka bez toho, aby akokoľvek vysvetlil ako tieto ustanovenia
aplikoval na zistený skutkový stav. Poukázal na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia ale
aj zjavne nesprávnu aplikáciu predmetných ustanovení na zistený skutkový stav. Konštatoval, že
predmetná Zmluva bola uzavretá medzi žalobcom a právnymi predchodcami žalovaného, ako fyzickými

osobami, nepodnikateľmi a následne žalovaný sa stal právnym nástupcom pôvodných vlastníkov
zaťaženej nehnuteľnosti a vstúpil do právnych vzťahov už v tom čase existujúcich a vzniknutých. Pre
prípadné použitie Obchodného zákonníka bude rozhodujúca povaha účastníkov pri vzniku záväzkového
vzťahu. V prejednávanom spore preto súd prvej inštancie nesprávne posúdil vzťah medzi žalobcom
a žalovaným z predmetnej Zmluvy ako vzťah obchodnoprávny.

11.2. Vyčítal súdu prvej inštancie, že na pojednávaní nepostupoval podľa § 181 ods. 2 C. s. p., neurčil
resp. neidentifikoval sporné a nesporné skutočnosti a taktiež neuviedol predbežné právne posúdenie
veci. Napadnutý rozsudok je preto aj prekvapivý. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie došlo
k porušeniu práv žalobcu v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
11.3. Rozporoval záver súdu prvej inštancie o tom, že nespornou skutočnosťou mala byť, podľa tvrdenia

súduprvejinštancie,dohodaoplatbáchzarok2020napriektomu,žežalobcastálerozporovalexistenciu
predmetnej Dohody o platbách za rok 2020.
11.4. Za svojvoľný, arbitrárny, nepresvedčivý a nepreskúmateľný označil aj právny názor súdu prvej
inštancie, podľa ktorého: „Súd má za to, že za obdobie roka 2021 nedošlo medzi stranami sporu k
uzavretiu osobitnej (modifikovanej) dohody o výške a splatnosti odplaty za užívanie vecného bremena

tak ako v rokoch 2018, 2019, 2020. Žalobca predložil v konaní dohodu o platbách zmluvy o zriadení
vecnéhobremenaprerok2020(č.l.vspise99).Tvrdeniažalovanéhovkonaníoneuzavretítejtodohody,
však nemajú žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej z dôvodu, že sporným obdobím v danom prípade
je rok 2021“.
11.4.1. Žalobca poukázal na to, že pokiaľ ide o Dohodu o platbách za rok 2020, súd prvej inštancie

nezohľadnil argumenty žalobcu, že žalobca predložil žalovanému Návrh na uzavretie dohody o platbách
za rok 2020 dňa 18.12.2020 (ďalej len Návrh), žalovaný v predmetnom návrhu navrhovanou výškou
odplaty za vecné bremeno nesúhlasil a teda žalovaný nikdy neakceptoval predmetný Návrh žalobcu na
rok 2020. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe aj v duplike tvrdil, že žalovaný má iba žalovaným nepodpísaný
predmetný Návrh. Až na pojednávaní 9.11.2022 žalovaný vypovedal, že predmetný návrh žalovaný

podpísal, avšak po údajnom podpise Návrh nikdy nedoručil žalobcovi. Žalobca preto aj v odvolaní
konštatoval, že nemohlo dôjsť k platnému prijatiu Návrhu na úhradu platieb za rok 2020 zo strany
žalovaného.
11.4.2. Žalobca zdôraznil, že v prejednávanom spore žalobca od počiatku argumentoval neexistenciou
osobitnej dohody o odplate za vecné bremeno pre obdobie roka 2020, resp., že táto Dohoda nebola

platne a účinne uzatvorená, a preto pokiaľ ide o odplatu za vecné bremeno v roku 2020, právne vzťahy
medzi stranami sa riadili Zmluvou v jej pôvodnom znení. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na to,
že k 15. januáru 2021 (kedy malo dôjsť podľa žalovaného k prvému omeškaniu žalobcu ) mal žalobca
značný preplatok, pretože v roku 2020 mal žalobca podľa čl. II Zmluvy (keďže nedošlo k odchylnej
dohode o platbách za rok 2020) zaplatiť sumu 796,64 eura, avšak v skutočnosti zaplatil sumu 1.728,00

eur. Žalobca mal preto ku dňu 15. januára 2021 preplatok 931,36 eura, ktorý značne prevyšoval platbu
vo výške 199,16 eura, s ktorou mal byť žalobca v omeškaní k 15.1.2021. Z dôvodu uvedeného preplatku
preto omeškanie žalobcu nemohlo nastať.11.4.3. Za nepreskúmateľný označil žalobca aj záver súdu prvej inštancie:“ Tvrdenia žalovaného
v konaní o neuzavretí tejto dohody, však nemajú žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej z dôvodu, že
sporným obdobím v danom prípade je rok 2021.“ Dôvodil, že súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo

prípadné preplatky za obdobie roka 2020 vzniknuté podľa skutkových tvrdení žalobcu, neboli relevantné
pre omeškanie, ktoré malo nastať (podľa tvrdení žalovaného) v roku 2021.
11.5. Žalobca uviedol aj to, že súd prvej inštancie úplne opomenul vysporiadať sa s vykonaným
výsluchom žalovaného, s prednesom právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní 25.1.2023, ako
aj čestným vyhlásením prokuristky žalobcu C.. Z predmetných dôkazov pritom vyplýva, že žalovaný

nesúhlasil s navrhovanou odplatou 144,00 eur mesačne a faktické ponechanie a účtovanie prijatých
platieb 144,00 eur/mesiac bolo sprevádzané výhradami žalovaného, ktorý požadoval vyššiu sumu
odplaty. Ak teda žalovaný požadoval vyššiu odplatu ako 144,00 eur, tak platby žalobcu v nižšej, ako
žalovaným požadovanej výške, nevracal a takto prijaté sumy žalovaný nepovažoval za oboma stranami
odsúhlasené a teda dohodnuté. Vyjadrenie žalovaného, že nesúhlasil s odplatou 144,00 eur, ale Návrh
žalobcu akceptoval, je vnútorne rozporné. Podľa žalobcu preto nedošlo k uzavretiu Dohody za rok 2020,

pretože s danou výškou (144,00 eur) žalovaný nesúhlasil.
11.6. Žalobca poukázal na to, že aj v roku 2021 žalobca platil žalovanému 144,00 eur mesačne
a žalovaný si tieto platby ponechával až do uplynutia výpovednej doby podľa spornej výpovede
žalovaného. Súd prvej inštancie pritom dospel k záveru, že za obdobie roka 2021 nedošlo medzi
stranami sporu k uzavretiu osobitnej dohody o výške a splatnosti odplaty za užívanie vecného bremena.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku je preto vnútorne rozporné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné aj
ztohodôvodu,pretoženazákladerovnakýchskutočnostípovažovalsúdprvejinštanciedohoduozmene
Zmluvy vo vzťahu k platbám za obdobie roka 2020 za uzatvorenú, avšak za obdobie roka 2021 na
základe identických skutočností dospel k opačnému záveru, navyše bez akéhokoľvek odôvodnenia.
11.7. Žalobca ďalej argumentoval, že dohoda o zmene výšky odplaty za vecné bremeno je vo svojej

podstate zmenou Zmluvy o zriadení vecného bremena. Zmluva o zriadení vecného bremena musí byť
uzatvorená iba písomne a preto aj dohoda o zmene výšky odplaty musí byť uzatvorená písomnou
formou. Opäť poukázal na to, že žalovaný Návrh na zmenu výšky odplaty za rok 2020 neakceptoval
a v prípade, ak by aj žalovaný predmetný Návrh podpísal, žalovaný nepreukázal doručenie podpísaného
Návrhu žalobcovi. Ani s uvedenými argumentmi žalobcu sa súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí

nevysporiadal.
11.8. Žalobca dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, ak dospel k záveru, že
žalobca bol s platbami za január 2021 v omeškaní. Opäť poukázal na to, že žalobca mal ku dňu 15.
januára 2021 preplatok 931,36 eura, ktorý značne prevyšoval platbu vo výške 119,16 eura (správne malo
byť 199,16 eura poznámka odvolacieho súdu), s ktorou mal byť žalovaný v omeškaní 15.1.2021 a platbu

vo výške 119,16 eura (správne malo byť 199,16 eura poznámka odvolacieho súdu). Zároveň dodal, že
ak by aj bola platne uzatvorená Dohoda o platbách za rok 2020 s výškou 144,00 eur mesačne, aj v
takomto prípade by dôvody výpovede neboli dané z dôvodu existencie preplatku 931,36 eura. Zároveň
konštatoval, že iba za rok 2021 žalobca uhradil žalovanému ku dňu spísania výpovede spolu 432,00
eur a to platbami z 18.1.2021 vo výške 144,00 eur, 4.3.2021 vo výške 144,00 eur a 13.4.2021 vo výške

144,00 eur.
11. 9. Žalobca uviedol aj to, že žalovaný dezinterpretuje obsah článku II Zmluvy tým, že slovné spojenie
„od 1. dňa prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroka“. Podľa interpretácie žalovaného, toto slovné
spojenie vyjadruje moment, kedy ešte len vzniká právo vypovedať Zmluvu. Žalobca k samotnému
výkladu predmetného slovného spojenia zo strany žalovaného, poukázal na konanie žalovaného, ktorý

realizoval výpoveď až v apríli 2021 s tým, že predmetná Zmluva zanikne až od prvého dňa prvého
mesiaca nasledujúceho štvrťroka, teda 1.júla 2021. Žalobca dôvodil, že samotný žalovaný predmetný
text Zmluvy vo výpovedi interpretoval tak, že vyjadruje výpovednú dobu, resp. moment, kedy na základe
podanej výpovede dochádza k ukončeniu predmetnej Zmluvy. Zdôraznil, že ak by uvedené tvrdenie
žalovaného, ktoré si osvojil aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, vyjadrovalo moment

vzniku práva žalovaného podať výpoveď, potom by v Zmluve úplne absentovalo dojednanie strán na
výpovednej dobe. Išlo by teda o neurčité zmluvné ustanovenie a z tohto dôvodu neplatné.
11.10. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, ako dospel k výkladu článku II. Zmluvy a ako
dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade s uzavretou zmluvou, a to tak, že zdôvodnil výpoveď
tým, že k 16.1.2021 sa žalobca dostal do omeškania s úhradou odplaty, túto uhradil až dňa 18.1.2021,

aj to len čiastočne vo výške 144,00 eur. Žalovanému vzniklo právo vypovedať zmluvu od 1. dňa prvého
mesiaca nasledujúceho štvrťroka, v danom prípade od 1. apríla 2021 za porušenie zmluvy zo strany
žalobcu, ktorému došlo v mesiacoch január až marec 2021.11.11. Žalobca ďalej poukázal na to, že súd prvej inštancie odignoroval tvrdenie žalobcu, že dôvod
výpovede musí byť daný, musí existovať aj v čase realizácie tohto právneho úkonu. Zdôraznil, že v čase
písania predmetnej výpovede zo strany žalovaného, neboli dané dôvody výpovede, pretože k danému

dňu zaplatil žalobca žalovanému titulom odplaty za vecné bremeno oveľa viac, než žalovanému k tomuto
dátumu mal zaplatiť.
11.12. Žalobca dodal, že v prejednávanom spore žalobca tvrdil a preukázal, že žalovaný neoprávnene
bráni žalobcovi v prechode cez podjazd uvedený v Zmluve motorovými vozidlami. Zdôraznil, že
v omeškaní s plnením povinností zo Zmluvy bol už od roku 2019 v prvom rade žalovaný ako osoba

povinná z vecného bremena. Aj z uvedeného dôvodu preto žalobca nemohol byť v omeškaní s platbami
odplaty za vecné bremeno tak, ako to tvrdí žalovaný.
11.13. Žalobca napokon uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil platnosť predmetnej
výpovede, pretože zánik vecného bremena výpoveďou ako jednostranným právnym úkonom zákon
neumožňuje.
11.14. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že

žalobe vyhovie, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné.
12.1. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd prvej

inštancie v rozsudku uviedol §§ 1 ods. 1 a 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, pričom ich použitie vôbec
neodôvodnil. Žalovaný dôvodil, že predmetným odkazom na dané ustanovenia Obchodného zákonníka
súd prvej inštancie poukázal na to, že napriek tomu, že ide o právny vzťah medzi podnikateľmi, právna
otázka sa posúdi v zmysle režimu Občianskeho zákonníka a súd prvej inštancie následne aplikoval
výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že aj v prípade, ak by súd prvej inštancie

predmetné ustanovenia Obchodného zákonníka v napadnutom rozhodnutí neuviedol, neprinieslo by to
v konečnom dôsledku žiadnu zmenu v právnom posúdení tohto sporu.
12.2. K námietke absencie predbežného právneho posúdenia žalovaný poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej existencia tejto vady sama o sebe nezakladá
zmätočnosťrozhodnutiaaniejeprocesnouvadoukonania.Následkomabsenciepredbežnéhoprávneho

posúdenia podľa § 181 ods. 2 C. s. p. preto nie je odňatie žalobcovej možnosti konať pred súdom.
12.3. Rozhodne nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu, ktorý prekrútil vyjadrenia žalovaného v tom duchu,
ako keby žalovaný nikdy neakceptoval Dohodu o platbách na rok 2020, pretože nesúhlasil s výškou
odplaty za vecné bremeno. Poukázal na výpoveď žalovaného z 9.11.2021, v ktorej žalovaný uviedol,
že žalobcovi „dal návrh na zvýšenie, kde neakceptovali moju sumu. Akceptoval som to, že budú platiť

144,00 eur mesačne, pokiaľ si neurobia svoj podchod.“ Zdôraznil, že výšku tejto odplaty žalovaný
akceptoval od roku 2017 do roku 2020 vrátane. Námietka žalovaného o neprimeranosti výšky odplaty za
užívanie vecného bremena sama o sebe bez ďalšieho nepredstavuje nesúhlas žalovaného s uzavretím
Dohody o platbách na rok 2020. Z pohľadu žalovaného bola suma 144,00 eur mesačne s DPH viac
ako suma 796,65 euro ročne v zmysle Zmluvy z roku 1997. Spochybnil aj výpoveď prokuristky žalobcu

o údajnom ústnom nesúhlase žalovaného s návrhom dohody na rok 2020, pretože toto tvrdenie nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní.
12.3.1. Dôvodil, že žalobca doručil žalovanému Návrh Dohody o platbách na rok 2020 až 18. decembra
2020, teda takmer rok potom, ako žalobca užíval vecné bremeno bez písomne potvrdenej osobitnej
dohody. Ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca vedel o negatívnom stanovisku

žalovaného k uzavretiu Dohody o platbách na rok 2020, nedáva zmysel, prečo žalobca zasielal
žalovanému predmetný návrh spätne za rok 2020.
12.3.2. Konštatoval, že zasielanie dohôd o platbách v decembri toho-ktorého roka s dátumom podpisu
spätne k decembru predchádzajúceho roka bola bežná obchodná prax medzi sporovými stranami
a žalobca nikdy nenamietal, že by tento postup pokladal formálne za nesprávny a to až do začatia

prejednávaného sporu.
12.3.3. Žalovaný zdôraznil, že žalovaný poukazovaním na nedodržiavanie formálnych podmienok, ku
ktorému sám žalobca prispel svojou nečinnosťou, sa snaží privodiť pre seba lepšiu hmotnoprávnu
pozíciu a to i napriek tomu, že zaužívanú prax medzi stranami sporu ani jedna zo strán sporu do začatia
tohto sporu nespochybnila.

12.4. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o povinnej písomnej forme Dohody o platbách za
užívanie vecného bremena. Dôvodil, že dohoda o výške odplaty a jej splatnosti nie je s odkazom
na § 151o Občianskeho zákonníka podstatnou náležitosťou Zmluvy o zriadení vecného bremena a
dohody o vedľajších dojednaniach zmluvy o vecnom bremene, pre ktoré sa nevyžaduje zákonnápísomná forma a zároveň Zmluva o zriedení vecného bremena neobsahuje ustanovenie o tom, že sa
môže zmeniť alebo vo vedľajších dojednaniach iba písomnou dohodou zmluvných strán. Dodal, že aj
v prípade, ak by súd dospel k záveru o potrebe zmeny Zmluvy v časti výšky odplaty a jej splatnosti

iba písomne, išlo by o relatívnu neplatnosť Dohody o platbách na rok 2020. Opäť zdôraznil, že žalobca
návrh dohody o platbách na rok 2020 doručil žalovanému až v decembri 2020 s dátumom účinnosti
spätne k decembru 2019, teda tento stav spôsobil žalobca, ktorý teraz tvrdí, že pre rok 2020 neexistovala
žiadna dohoda. Žalobca a žalovaný navyše nikdy nespochybňovali dohodnutú výšku odplaty za užívanie
vecného bremena a to platí aj odhliadnuc od toho, že žalovaný si želal vyššiu výšku predmetnej odplaty.

12.5. Žalovaný ako nedôvodné označil tvrdenia žalobcu o nesprávnom právnom posúdení podmienok
výpovede a danosti výpovedných dôvodov. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že čl. II Zmluvy upravuje
okamih skončenia zmluvného vzťahu. Poukázal na to, že Zmluva neobsahuje výslovne ustanovenie
odĺžkevýpovednejdoby,pretovprípadeurčeniadĺžkyvýpovednejdobyjenamiesteaplikácia§582ods.
1 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že absencia výslovnej úpravy dĺžky výpovednej doby neruší, ani
nerobí neplatným zmluvne dohodnutý okamih, ku ktorému mohol žalovaný vypovedať Zmluvu. Žalovaný

zopakoval svoje tvrdenie o tom, že slovné spojenie „právo vypovedať zmluvu od 1. dňa prvého mesiaca
nasledujúceho štvrťroka“ jednoznačne upravuje okamih vzniku práva vypovedať zmluvu, nie okamih
začatia plynutia alebo skončenia výpovednej doby. Zmluvné strany si okamih práva vypovedať zmluvu
upravili odlišne od § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný zároveň poukázal na to, že žalobcom
použitý výklad je vytrhnutý z kontextu Zmluvy, pretože odplata za vecné bremeno sa podľa Zmluvy

uhrádzalaštvrťročnevždy15.dňamesiacapredchádzajúcehoštvrťrokaapretoprávovypovedaťZmluvu
vzniklo od 1. dňa prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroka z dôvodu porušenia povinnosti žalobcu
uhradiť odplatu v predchádzajúcom štvrťroku. Zdôraznil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť uhradiť
odplatu za užívanie vecného bremena ani dodatočne počas plynutia predchádzajúceho kalendárneho
štvrťroka. Žalovaný poukázal na to, že rozhodujúca úhrada odplaty za užívanie vecného bremena bola

žalovanému uhradená zo strany žalobcu až 18. januára 2021, nie 15. januára 2021 a preto bol žalobca
v omeškaní s úhradou v kalendárom štvrťroku roku 2021.
12.6. Žalovaný za nedôvodné označil aj tvrdenie žalobcu o tom, že sa nedostal do omeškania, pretože
vo vzťahu k užívaniu vecného bremena boli žalovanému nariadené neodkladné opatrenia. Uviedol, že
žalobca počas roka 2020 riadne plnil odplatu za užívanie vecného bremena v zmysle Dohody o platbách

za rok 2020. Zdôraznil, že neodkladné opatrenie bolo nariadené vo februári 2020 a návrh Dohody
oplatbáchzarok2020boldoručenýzostranyžalobcuvdecembri2020.Žalobcaanirazpočasroka2020
a ani v priebehu roka 2021 žalovaného neinformoval, že odmieta plniť predmetnú odplatu z dôvodu, že
žalovanýsamaldostaťdoomeškanianeumožnenímužívaťžalobcovivecnébremeno.Potvrdil,žemedzi
stranami sporu existuje spor o rozsah užívania vecného bremena, ktorý je predmetom sporu o určenie

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prejednávaného pred Okresným súdom Košice I pod sp.
zn. 34C/20/2020. Žalobca v ňom tvrdí, že vecné bremeno z roku 1997 zahŕňa aj prejazd motorovými
vozidlami, žalovaný tvrdí, že vecné bremeno zahŕňa iba prechod pešími. Konštatoval, že ani neodkladné
opatrenie nariadené v spore 34C/20/2020 a umožnenie nerušeného práva prechodu pešími v rámci
práva prechodu z vecného bremena nezbavila žalobcu povinnosti uhrádzať odplatu za vecné bremeno.

12.7. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o nemožnosti zániku vecného bremena výpoveďou.
Poukázal na to, že Občiansky zákonník nevylučuje zmluvnú voľnosť vo vzťahu k dohode strán
o spôsoboch ukončenia zmluvy o vecnom bremene nad rámec uvedených v § 151p Občianskeho
zákonníka.
12.8. Navrhol preto odvolaciemu súdu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne

správny.

13. Žalobca v odvolacej replike v celom rozsahu zotrval na odvolaní.
13.1. Uviedol, že súd prvej inštancie citoval iba § 1 ods. 1 a § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka bez
toho, aby citoval aj § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka, ktorý je podľa žalobcu v kontexte prejednávanej

veci rozhodujúci. Bez citovania § 261 ods. 8 Obchodného zákonníka odôvodnenie súdu prvej inštancie
vyznieva tak, že súd prvej inštancie mienil na vec aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Uvedenýzáverpotvrdzujeajto,žesúdprvejinštancieposúdilakoplatnýprávnyúkonúdajnú(žalovaným
tvrdenú) konkludentnú zmenu Zmluvy o zriadení vecného bremena, pri ktorej zákon prísne vyžaduje
písomnú formu. Zdôraznil, že už vzniknutá polemika svedčí o zmätočnosti a nepreskúmateľnosti

napadnutého rozsudku v tejto časti.
13.2. Zotrval na tvrdení o absencii právneho posúdenia zo strany súdu prvej inštancie spočívajúcej aj
v tom, že súd prvej inštancie opomenul uviesť aj to, ktoré dôkazy vykoná/nevykoná a ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné/nesporné. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku po prvýkrátprezentovaltakéskutkovéaprávnezávery,ktorébolicelkomodlišnéodargumentáciestránsporuaktoré
neuvádzal ani žalovaný a preto žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k týmto záverom, prípadne reagovať
predložením ďalších dôkazov.

13.3. Za účelové označil tvrdenia žalovaného o tom, že údajne výšku odplaty za vecné bremeno
144,00 eur mesačne mal žalovaný akceptovať na presne stanovené obdobie „od roku 2017 do roku
2020 vrátane“. Dôvodil, že žalovaný ani jednostranne, ani v rámci akejkoľvek dohody so žalobcom,
neprezentoval vôľu akceptovať odplatu 144,00 eur mesačne, ale naopak, jednoznačne prezentoval
nespokojnosť s výškou odplaty 144,00 eur v roku 2020 (čo vyplynulo aj z výsluchu žalovaného), ktorú

potvrdil aj tým, že nikdy žalobcov písomný návrh Dohody na takejto výške neakceptoval. Zopakoval
tvrdenie uvedené v odvolaní, že žalobca a žalovaný identicky konali, keď žalobca platil 144,00 eur
mesačneažalovanýsiponechávaltietoplatbyajvroku2021,atoaždouplynutiavýpovednejdobypodľa
predmetnej výpovede, pritom medzi stranami nie je sporné, že na rok 2021 žiadna dohoda o zmene
Zmluvy vo vzťahu k odplate za vecné bremeno medzi stranami sporu nebola uzavretá. Žalovaný teda
na základe identického konania strán v roku 2020 a 2021 vyvodzuje úplne odlišné závery, t. j. závery

o existencii platnej dohody o platbách za rok 2020 ale súčasne o neexistencii takejto dohody o platbách
za rok 2021.
13.4. Zdôraznil, že strany sporu si nikdy nezaužívali konkludentnú zmenu Zmluvy v otázke výšky odplaty
(čo nie je ani právne možné), ale vždy v súlade so zákonom potvrdzovali takúto zhodne prejavenú vôľu
v písomnej forme s výnimkou roku 2020, keď žalovaný návrh Dohody o platbách za rok 2020 neprijal.

V prípade roka 2020, ani v prípade roka 2021 nedošlo k dohode strán sporu o výške predmetnej odplaty,
teda neopakovala sa zaužívaná prax medzi stranami sporu z rokov 2017, 2018, 2019 a to napriek tomu,
že žalobca naďalej uhrádzal sumu 144,00 eur mesačne a žalovaný túto výšku si ponechal, napriek tomu,
že s výškou odplaty 144,00 eur nesúhlasil. Zároveň zdôraznil, že zo zákona Zmluvu o zriadení vecného
bremena je možné meniť iba písomne, a preto zmena inou formou ako písomnou má za následok

absolútnu neplatnosť právneho úkonu.
13.5. Žalobca za nesprávne označil tvrdenia žalovaného o tom, že žalovanému malo vzniknúť právo
vypovedať Zmluvu nie až vznikom dôvodu na vypovedanie Zmluvy (omeškaním žalobcu), ale až prvého
dňa nasledujúceho kalendárneho štvrťroka. Žalobca k podmienkam výpovede opäť konštatoval, že
pokiaľ ide o dĺžku výpovednej doby dohodnutej v rámci poslednej vety čl. II Zmluvy, dĺžka výpovednej

doby je vymedzená slovným spojením „od prvého dňa prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroka“. Týmto
slovným spojením je vyjadrený moment, kedy podľa dohody strán dochádza na základe podanej
výpovede k ukončeniu zmluvy, pričom právo vypovedať zmluvu vzniká už v prípade omeškania
s platbou, t. j. už okamihom každého takéhoto omeškania. Žalovaný mal preto právo vypovedať Zmluvu
kedykoľvek došlo k omeškaniu s platbou za nasledujúci kalendárny štvrťrok, teda počas prebiehajúceho

kalendárneho štvrťroka a teda tak, aby žalovaný už od prvého dňa nepokrytého kalendárneho štvrťroka
uhradenou odplatou nebol Zmluvou viazaný. Žalobca pritom od začiatku sporu tvrdil, že dôvody
výpovede neboli v čase spísania výpovede v apríli 2021 a doručenia výpovede žalobcovi dané, a preto
je výpoveď neplatná a právne neúčinná.
13.6. Žalobca k tvrdeniam žalovaného k tvrdeniam žalobcu o tom, že žalobca sa nedostal do omeškania

z dôvodu porušovania povinností žalovaného vo vzťahu k znemožneniu užívania vecného bremena
zo strany žalovaného uviedol, že predmetné tvrdenia žalovaného nie sú spôsobilé zhojiť nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku, pretože predmetnou argumentáciou žalobcu súd prvej inštancie
sa vôbec nevysporiadal. Rovnako sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s argumentáciou žalobcu
o nemožnosti zániku vecného bremena výpoveďou.

14. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že pokladá všetky vyjadrenia žalobcu za vnútorne rozporné
a nevierohodné, účelové a nepravdivé.
14.1. Za nedôvodné označil tvrdenia žalobcu o nesprávnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka
zo strany súdu prvej inštancie. Dôvodil, že spor sa týka podnikateľských subjektov pri výkone ich

podnikateľskej činnosti, preto bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vysporiadať sa s právnym režimom,
pod ktorý je potrebné záväzkový vzťah zo Zmluvy o vecnom bremene podradiť. Žalovaný poukázal na to,
že samotné Dohody o platbách boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Bolo preto na
mieste poukázať na relevantné ustanovenia Obchodného zákonníka s následným presahom na úpravu
zmluvne zriadeného vecného bremena nachádzajúcu sa v Občianskom zákonníku.

14.2. Žalovaný za nedôvodné označil aj tvrdenie žalobcu o prekvapivosti rozsudku súdu prvej inštancie.
Poukázal na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej o prekvapivosti rozsudku
môžeme hovoriť iba v súvislosti s rozsudkami odvolacích súdov. Dôvodil, že je nelogické, aby súd prvejinštancie mohol vydať prekvapivý rozsudok predtým, ako dôjde k ustáleniu predstáv súdu o skutkovom
a právnom posúdení veci.
14.3. Žalovaný zotrval na svojich vyjadreniach týkajúcich sa akceptácie návrhu Dohody o platbách za

rok 2020 zo strany žalovaného vo výške 144,00 eur mesačne. Opäť zdôraznil, že to bol žalobca, kto
v decembri každého roka zasielal žalovanému návrh dohody o platbách za užívanie vecného bremena
za príslušný rok s dátumom uzavretia dohody spätne k decembru predchádzajúceho roka. Dôvodil, že
ak platí zásada, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, tak žalobca nemôže
mať žiaden prospech z toho, keď teraz tvrdí, že Dohoda na rok 2020 nebola uzavretá. Tento záver platí

preto, lebo to bol sám žalobca, ktorý v decembri 2020 zaslal žalovanému návrh Dohody o platbách na
rok 2020 s dátumom účinnosti spätne k decembru 2019. K výške odplaty na rok 2021 žalovaný uviedol,
že napriek tomu, že neexistovala osobitná dohoda o platbách na rok 2021, neznamenalo to, že žalobca
má nárok na bezodplatné užívanie vecného bremena. Je nesporné, že žalobca začiatkom roka 2021 sa
dostal do omeškania s úhradou odplaty za vecné bremeno, pretože žalobca neuhradil odplatu vo výške
a splatnosti podľa Zmluvy o zriadení vecného bremena. Pokiaľ by aj existovala dohoda o odplate na

rok 2021 (čo neexistovala), aj tak by sa žalobca dostal do omeškania. Žalobca v mesiaci február 2021
neodoslal žalovanému žiadnu platbu.
14.4. Žalovaný opäť konštatoval, že súhlasil s obsahom Dohody o platbách pre rok 2020 spätne k 29.
decembru 2019 tak, ako to navrhol žalobca. Zdôraznil, že ak by bolo skutočne pravdou, že pre rok 2020
neexistovala dohoda o platbách a výška úhrady odplaty a jej splatnosť boli neisté, tak nedáva zmysle

konanie žalobcu, ktorý návrh dohody zaslal až 18. decembra 2020, pričom do tohto okamihu a ani po
tomto okamihu neexistuje dôkaz o spornosti výšky odplaty medzi stranami sporu a zároveň žalobca
kontinuálne od roku 2017 uhrádzal odplatu bez akejkoľvek zmeny, pričom žalovaný výšku odplaty vždy
akceptoval.
14.5. Žalovaný následne zotrval na všetkých svojich doterajších tvrdeniach uvedených

v predchádzajúcich vyjadreniach.

15. Žalobca aj v následnom vyjadrení k odvolacej duplike zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.

16. Žalovaný v následnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolacej duplike konštatoval, že pokiaľ bolo

úmyslom žalobcu uvádzať novú skutkovú a právnu argumentáciu v rámci odvolacieho konania, žalovaný
poukázal na to, že v súlade s § 365 ods. 3 C. s. p. k 13. júlu 2023 uplynula lehota na podanie odvolania
a preto žalobca nemal procesné právo meniť a dopĺňať odvolacie dôvody, resp. prednášať prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany. Vo zvyšku žalovaný zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.
s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

18. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C. s. p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C. s. p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

19. Predmetom odvolacieho konania je prejednanie odvolania žalobcu, proti rozsudku súdu prvej

inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania tvrdenia žalobcu
o neplatnosti výpovede Zmluvy o zriadení vecného bremena zo strany žalovaného ako povinného
z vecného bremena.

20. Žalobca odvolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písmena b/, písmena f/ a písmena h/

Civilného sporového poriadku. Odvolací súd zastáva názor, že žalobcom uvádzané odvolacie dôvody
nie sú naplnené.

21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, teda či
neboli splnené procesné podmienky; či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; či konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; či na zistený skutkový stav správne
aplikoval príslušné právne predpisy; či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, a to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument vopravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(Ústavný
súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný
procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový
poriadok priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Predmetný
odvolací dôvod je naplnený aj vtedy, ak súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením rozsudku
spôsobil jeho nepreskúmateľnosť podľa § 220 ods. 2 C.s.p.

23. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

24. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami,
pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami
strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto

obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku. Súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby závery,
ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé. Odôvodnenie má
byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho
bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.

25. Odvolací súd zistil z odseku 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že súd prvej inštancie
zamietnutie predmetnej žaloby o určenie neplatnosti výpovede Zmluvy o zriadení vecného bremena zo
strany žalovaného správne odôvodnil tým, že v spore bolo preukázané nedodržanie čl. II predmetnej
Zmluvy zo strany žalobcu tým, že do 15. januára 2021 neuhradil platbu za užívanie vecného bremena

riadne a včas, t. j. v sume 199,16 eura a preto výpoveď predmetnej zmluvy zo strany žalovaného je
platná a účinná. Súd prvej inštancie riadne odôvodnil, že k 16.1.2021 žalobca sa dostal do omeškania
s úhradou 199,16 eura, odplatu za predmetné vecné bremeno uhradil až 18.1.2021, aj to len čiastočne
vo výške 144,00 eur a preto žalovanému vzniklo právo vypovedať predmetnú Zmluvu.

26. Odvolací súd zároveň konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku zreteľne vyplývajú
dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nemožno preto
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.

27. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu uvedenia
§ 1 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka bez toho, aby súd
prvej inštancie predmetné ustanovenia zákona aplikoval na zistený skutkový stav a zároveň k tvrdeniu
žalobcu o nesprávnej aplikácii predmetných ustanovení udáva, že tieto tvrdenia žalobcu nie sú dôvodné.

28. Odvolací súd z obsahu spisu, najmä zhodných vyjadrení strán sporu zistil, že medzi stranami
sporu bolo nesporné uzavretie Zmluvy o zriadení vecného bremena medzi pôvodnými povinnými
z vecného bremena – fyzickými osobami a žalobcom ako oprávneným z vecného bremena a zároveň
to, že žalovaný bol právnym nástupcom predmetných fyzických osôb. Odvolací súd z obsahu

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zistil, že súd prvej inštancie napriek uvedeniu predmetných
ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich právne vzťahy medzi podnikateľmi, vec správne
právne posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto dospel k záveru, žeuvedeniepredmetnýchustanoveníObchodnéhozákonníkabezbližšiehozdôvodnenianespôsobujetaký
nedostatok napadnutého rozhodnutia, ktorý by spôsobil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

29. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že absencia právneho posúdenia podľa § 181 ods. 2 C. s. p. zo
strany súdu prvej inštancie bola takou závažnou procesnou vadou, ktorá spôsobila odňatie procesných
práv žalobcu v takej miere, že došlo k porušeniu práv žalobcu na spravodlivý proces udáva, že ani toto
tvrdenie žalobcu nie je dôvodné.

30. Podľa § 181 ods. 1 až 3 C. s. p., po vyvolaní veci a úkonoch podľa § 180 žalobca prednesie
podstatný obsah žaloby a vyjadrení podľa § 167. Žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu.
Strana môže odkázať na svoje písomné podanie (ods.1). Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré
skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci.
To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu (ods. 2). V konaní sa postupuje v

súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany a v súlade
s ustanoveniami o dokazovaní (ods. 3).

31. Odvolací súd zistil z obsahu zápisníc o pojednávaniach, že v nich absentuje postup súdu prvej
inštancie podľa § 181 ods. 2 C. s. p., avšak z obsahu spisu a z obsahu jednotlivých podaní strán sporu

odvolací súd zistil, že obe strany sporu v jednotlivých vyjadreniach jasne uviedli, ktoré skutkové tvrdenia
považujú za sporné a ktoré skutkové tvrdenia považujú za nesporné, obe strany sporu riadne využívali
prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, pričom súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
výlučne na základe návrhov oboch strán sporu.

32. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej „porušenie
§ 181 ods. 2 C. s. p. žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v
práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.
s. p. (teraz § 181 ods. 2 C. s. p. - pozn. dovolacieho súdu) zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení,

ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali
sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania. Existencia tejto vady sama osebe však nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania“ (uznesenie NS SR sp. zn. 1Obdo/92/2018).

33. Odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v

rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom
konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu
materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv strán sporu, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie
(čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej

republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).

34. Odvolací súd preto dospel k záveru, že absencia predbežného právneho posúdenia zo strany súdu
prvej inštancie nebola takým závažným pochybením v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktorým
by došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.

35. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie v odseku 6. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nesprávne konštatoval nespornosť Dohody o platbách za rok 2020 udáva, že toto
tvrdenie žalobcu nie je dôvodné, pretože nezodpovedá obsahu odseku 6. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia.

36. Odvolací súd zistil z odseku 6. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že súd prvej inštancie citoval
článok II Zmluvy a následne konštatoval, že strany sporu doložili do spisu aj Dohody o platbách
zmluvy o zriadení vecného bremena pre rok 2018, 2019, 2020 a tieto skutočnosti medzi stranami neboli
sporné.

37. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že spis skutočne obsahuje predmetné dohody, ktoré boli
predložené zo strany žalobcu, alebo žalovaného (podpísaná Dohoda o platbách pre rok 2020 zo strany
žalobcu a žalovaného).38.Odvolacísúdpretodospelkzáveru,žesúdprvejinštanciesprávnekonštatovalnespornosťdoloženia
predmetných dohôd stranami sporu do spisu.

39. Odvolací súd z obsahu odvolania vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia zistil, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. To, že žalobca mal na
vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je
dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia

a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.

40. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v spore.

41. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písmena b/ C. s. p.
nie je naplnený, pretože procesným postupom súdu prvej inštancie (absencia predbežného právneho

posúdenia zo strany súdu prvej inštancie) nedošlo k takému vážnemu porušeniu procesných práv
žalobcu, ktorým by došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a zároveň rozsudok súdu
prvej inštancie spĺňa kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí, a predmetné rozhodnutie nemožno považovať
za nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich

zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť.

42. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd
berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

43. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C. s. p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav
nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

44. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi stranami sporu
nedošlo k uzavretiu Dohody o platbách pre rok 2021 a preto platil článok II predmetnej zmluvy, v ktorom
boldohodnutýzáväzokžalobcuuhrádzaťosobepovinnejzvecnéhobremena(vsúčasnostižalovanému)
ročný poplatok 24.000,- SKK t. j. 796,65 eura a to tak, že sumu vo výške 1/4 tejto sumy (t. j. 199,16 eura)

uhradí vždy do 15. dňa prvého mesiaca predchádzajúceho štvrťroka.

45. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že medzi stranami sporu nebol sporný spôsob uzatvárania
jednotlivých dohôd o výške odplát pre predchádzajúce roky (výška odplaty 144,00 eur mesačne
namiesto odplaty uvedenej v predmetnej Zmluve - 199,16 eura štvrťročne), spočívajúci v predloženiach

predmetných dohôd zo strany žalobcu žalovanému až na konci kalendárneho roka, v ktorom dochádzalo
k úhradám predmetných súm 144,00 eur mesačne zo strany žalobcu pre žalovaného, avšak s dátumom
uzavretia dohôd, ktorý zodpovedal dátumu z decembra predchádzajúceho roka a zároveň neboli sporné
ani predmetné úhrady vo výške 144,00 eur mesačne zo strany žalobcu pre žalovaného.

46. Odvolací súd z obsahu spisu zistil aj to, že až potom, čo žalovaný vypovedal predmetnú zmluvu
z dôvodu, že žalobca neuhradil odplatu 199,16 eura do 15.1.2021, ale iba sumu 144,00 eur dňa
18.1.2021 a žalobca podal predmetnú žalobu, zo strany žalobcu sa stalo sporným to, či medzi
stranami sporu došlo k uzavretiu Dohody o platbách pre rok 2020. Žalobca v prejednávanom spore
pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní uviedol, že k platnému uzavretiu predmetnej dohody

nedošlo, pretože sám žalovaný počas sporu tvrdil, že nesúhlasil s výškou odplaty 144,00 eur mesačne
a plnením sumy 144,00 eur mesačne zo strany žalobcu v roku 2020 a následne podpísanú dohodu
žalobcovi žalovaný nedoručil a z uvedeného dôvodu nebola dohodnutá platba 144,00 eur mesačne zo
strany žalobcu pre žalovaného. Poukázal pritom na výsluch žalovaného, prednes právneho zástupcužalovaného na pojednávaní a čestné vyhlásenie prokuristky žalobcu C.. Žalobca následne tvrdil, že
z dôvodu úhrad súm 144,00 eur mesačne v roku 2020 a nie sumy 199,16 eura štvrťročne, uhradil
žalobca žalovanému za rok 2021 viac, ako bolo dohodnuté podľa Zmluvy a preto nebol žalobca v roku

2021 v omeškaní s úhradou sumy 199,16 eura v roku 2021. Žalovaný naopak spochybňoval predmetné
tvrdenia žalobcu a konštatoval, že predmetná dohoda pre rok 2020 (obdobne ako predchádzajúce
dohody o odplatách pre roky 2018 a 2019 boli doručované v decembri toho ktorého roka s dátumom
z predchádzajúceho roka) bola rovnako zo strany žalobcu doručená žalovanému až na konci roka
2020 - 18.12.2020 so spätným dátumom uzavretia 29.12.2019 a ktorú žalovaný podpísal a tým

akceptoval výšku 144,00 eur mesačne, a to napriek tomu, že suma 144,00 eur žalovanému sa zdala
nízka. Poukázal pritom na výpoveď žalovaného v prejednávanom spore. Žalovaný zároveň zdôraznil, že
spornosť platnosti predmetnej dohody pre rok 2020 začal žalobca uvádzať až v prejednávanom spore,
pričom to bol práve žalobca, kto doručoval jednotlivé dohody (teda aj dohodu pre rok 2020) až ku koncu
predmetného kalendárneho roka so spätným dátumom podpisu potom, čo za daný kalendárny rok
žalobca uhrádzal sumu 144,00 eur mesačne.

47. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti špecifikované v odsekoch 44. a 45.
odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatuje, že by to bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti, ak by
žalobca sa účinne dovolal neplatnosti Dohody o odplatách pre rok 2020, keď sám žalobca svojou
činnosťou (uhrádzaním súm 144,00 eur mesačne a spôsobom doručenia Dohody pre rok 2020 na

konci roka 2020), ako v predchádzajúcich rokoch - čo bolo bežnou obchodnou zvyklosťou strán sporu -
spôsobil tento stav. Na uvedenom závere odvolacieho súdu nemení nič ani obsah Čestného vyhlásenia
C..
47.1. Vo vzťahu k výpovedi žalovaného, odvolací súd pre úplnosť dodáva, že žalovaný výslovne uviedol,
že akceptoval platbu 144,00 eur mesačne, pokiaľ si žalobca neurobí vlastný podchod a návrh dohody

podpísal. Uvedená výpoveď žalovaného a predložená Dohoda o platbách pre rok 2020 (č. l. 99 spisu)
je v rozpore s tvrdením C. v jej Čestnom vyhlásení, ktorá však sama predmetnú dohodu datovanú
decembrom 2019 doručila žalovanému až 18.12.2020.

48. Odvolací súd dodáva, že ako vyplýva z § 204 C. s. p., dôkaz listinou sa vykoná spravidla tak,

že sudca ju na pojednávaní prečíta alebo oznámi jej obsah. Tento spôsob vykonania dôkazu listinou
ale nie je potrebný, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak
listina alebo jej obsah neboli protistranou z hľadiska pravosti a správnosti spochybnené. Vzhľadom na
to, že Čestné vyhlásenie C. bolo žalovanému doručené a nebolo zo strany žalovaného z hľadiska
pravosti spochybnené, nepovažoval odvolací súd za potrebné vo veci nariadiť pojednávanie, na ktorom

by dokazovanie touto listinou zopakoval sám tak, že by ju prečítal alebo by oboznámil jej obsah, napriek
tomu, že sa s jej obsahom vysporiadal v predmetnom rozhodnutí.

49. Odvolací súd k tvrdeniu žalobcu o nemožnosti zániku vecného bremena výpoveďou a nesprávnosti
skutkového a právneho záveru súdu prvej inštancie týkajúceho sa posúdenia podmienok a danosti

výpovedných dôvodov výpovede udáva:

50.Vprejednávanenomsporenebolospornéto,žeprávnipredchodcoviažalovanéhoakopovinnéosoby
z vecného bremena uzatvorili so žalobcom ako oprávneným z vecného bremena Zmluvu o zriadení
vecného bremena. Odvolací súd udáva, že pri uzatváraní zmluvy o zriadenie vecného bremena si

zmluvné strany môžu vecné bremeno zriadiť aj na dobu určitú. Rovnaké účinky ako uplynutie doby
trvania vecného bremena má aj splnenie rozväzovacej podmienky v prípade, ak účinnosť vecného
bremena bola podmienená rozväzovacou podmienkou. Odvolací súd konštatuje, že v predmetnej
Zmluve zmluvné strany si upravili rozväzovaciu podmienku, na základe ktorej boli povinné osoby
z vecného bremena oprávnené vypovedať predmetnú zmluvu. Rozväzovacou podmienkou bolo to, že

pre prípad omeškania s platbou dohodnutej odplaty za vecné bremeno (199,16 eura štvrťročne do 15.
dňa prvého mesiaca predchádzajúceho štvrťroka podľa článku I ods. 6 Zmluvy) majú osoby povinné
z vecného bremena právo vypovedať zmluvu od 1. dňa prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroka.

51. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalovaný bol oprávnený vypovedať predmetnú Zmluvu a to

v prípade, ako bol žalobca v omeškaní s úhradou odplaty za vecné bremeno a to od 1. dňa prvého
mesiaca nasledujúceho štvrťroka tak, ak si to upravili zmluvné strany v predmetnej Zmluve. Odvolací
súd zároveň dodáva, že absencia výpovednej doby v predmetnej Zmluve nie je dôvodom na určenie
neplatnosti Zmluvy, ani jej časti, pretože určenie dĺžky výpovednej doby nie je podstatnou náležitosťoupredmetnej Zmluvy a v prípade, ak zmluva neobsahuje určenie dĺžky výpovednej doby, platia podporne
ustanovenia zákona (§ 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

52. Odvolací súd zistil z obsahu výpovede z 23.4.2021, že žalovaný využil svoje právo a vypovedal
predmetnú zmluvu v zmysle článku II predmetnej zmluvy a zároveň dĺžka výpovednej doby nebola
v rozpore s § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

53.Odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštancievecsprávneprávneposúdil avovecirozhodol

správne, keď uzavrel, že v spore bolo preukázané nedodržanie čl. II predmetnej Zmluvy zo strany
žalobcu tým, že do 15. januára 2021 žalobca neuhradil platbu za užívanie vecného bremena riadne
a včas, t. j. v sume 199,16 eura a tým k 16.1.2021 žalobca sa dostal do omeškania s úhradou 199,16
eura, pretože odplatu za predmetné vecné bremeno žalobca uhradil až 18.1.2021, aj to len čiastočne
vo výške 144,00 eur a žalovanému preto vzniklo právo vypovedať predmetnú Zmluvu a z uvedených
dôvodov je predmetná výpoveď platná a účinná.

54. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v prvom
výroku ako vecne správny, pretože odvolanie nebolo dôvodné. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (druhý výrok), ktorým žalovanému ako úspešnej strane
sporu priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi, ako neúspešnej strane sporu.

55. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalobca. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

56.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v
ustanovení § 419 C. s. p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.) Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C. s. p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C. s. p.

V dovolaní podľa § 428 C. s. p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).