Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/19/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1123204270
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1123204270.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: N. M., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. č. XXXX, Q., zastúpený: JUDr. Michal Hrivnák, advokát so sídlom Krížna
44, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy 10.800,-
eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B1-7C/23/2023-313 zo dňa
31.10.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B1-7C/23/2023-313, zo dňa 31.10.2024 v

napadnutom výroku II a závislom výroku IV p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B1-7C/23/2023-313, zo dňa 31. októbra 2024 konanie v
časti o zaplatenie 1.474,11 eur zastavil (výrok I.). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.000,-
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.) a žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy (výrok IV.).

2. V danej veci sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 10.800,- eur a náhrady trov
konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj
„HaZZ“), pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z.z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. októbra 2024
(ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z.z.“) vo funkcii hasič a do HaZZ bol prijatý na základe rozhodnutia z
5. februára 1997. Tvrdil, že mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (odkazujúc

na § 13 Občianskeho zákonníka), ktorá mu bola spôsobená žalovanou porušením práva Európskej
únie, konkrétne porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4. novembra 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času v platnom znení (ďalej aj „smernica 2003/88“),
ktorá žalovanou nebola implementovaná správne do slovenského vnútroštátneho práva. Služobný čas
žalobcu prekračuje pravidelne 48 hodín týždenne, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 a
služobná pohotovosť nie je započítaná do služobného času. Nie je tak garantovaný minimálny denný a
týždenný čas odpočinku, primerané prestávky v práci stanovením maximálneho týždenného pracovného

času. Ďalej tvrdil, že služobný čas žalobcu ako príslušníka HaZZ bol v r. 2020 a 2021 tvorený 17
hodinovými zmenami, po ktorých nasledovala 7 hodinová pohotovosť, resp. v r. 2022 a 2023 bol tvorený
16 hodinovými zmenami, po ktorých nasledovala 8 hodinová pohotovosť. Žalobca tak odpracoval 24
hodinové zmeny, po ktorých nasledoval spravidla 48 hodinový odpočinok. Žalobca tak v priemere každýtretí týždeň odpracuje cca. 72 hodín, pričom súhrn priemeru prekračuje 48 hodín týždenne. Dlhodobé
nerešpektovanie určeného úniového pracovného času sa u žalobcu prejavilo v rámci osobnostnej sféry
vo vzťahu k ochrane práva na zdravie a na celkovú fyzickú a morálnu integritu. V porovnaní s kolegami,

čo pracujú na denný zmenách nemá pohotovosti započítané do služobného času, ktorý musí pravidelne
dorábať. Žalovanú sumu určil s ohľadom na počet hodín odpracovaných v rozpore s úniovým právom.

3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila a žiadala žalobu zamietnuť. Tvrdila, že sa na vec vecne
nevzťahuje smernica 2003/88, pretože to vylučuje čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88 v spojení s čl. 2

ods. 1 a 2 smernice Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v platnom znení (ďalej aj „smernica 89/391“). Tiež podľa
žalovanej žalobu pre nesprávne transponovanie smernice môže podať len Európska komisia alebo
dotknutá osoba. Žalobca ale nežaluje zamestnávateľa, ale štát. Žalovaná preto nemá pasívnu vecnú
legitimáciu. Žalovaná ďalej argumentovala, že smernicu 2003/88 transponovala do právneho poriadku
správne a to do ustanovení § 85 ods. 1, § 86 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.

Vnútroštátny zákonodarca uplatnil v legislatíve odchýlky, ktoré pripúšťa právo Únie. Poukázala na
to, že smernica 2003/88 umožňuje štátu stanoviť dlhšie referenčné obdobie až na 6 mesiacov, čo
štát využil. Žalobca od 01.05.2023 nie je príslušníkom HaZZ. S plánovaným rozvrhom služobného
času bol žalobca informovaný najneskôr tri dni pred začiatkom ďalšieho mesiaca, čo nikdy žalobca
nenamietal. Počas roka 2022 vykonal žalobca spolu 728 hodín služobnej pohotovosti. Za to, že žalobca

vykonával službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom má žalobca príplatok za zmennosť.
V roku 2022 odpracoval žalobca v práci priemerne menej ako je limit 48 hodín za štvormesačné
referenčné obdobie. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu škody.
Žalobca nepreukázal, že by mu nárok vznikol a to žiadnym spôsobom. Taktiež konkrétne neuviedol,
čím a aká škoda mu bola spôsobená. Nárok žalobcu je podľa žalovanej nejasný. Ďalej podotkla, že

žalobca žiadnym spôsobom neoznámil zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
resp. zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považoval alebo pociťoval
ako výraznú ujmu. S plánovaným rozvrhom služobného času bol žalobca každý mesiac oboznámený
aspoň tri dni pred začiatkom ďalšieho mesiaca a nikdy rozvrh nenamietal. Smernicu žalovaná neporušila
a nie je dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch. Tvrdila tiež, že podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy je vždy existencia závažnej ujmy, čo musí dotknutá osoba nielen tvrdiť, ale
aj doložiť.

4. Na pojednávaní dňa 10.06.2024 žalobca zobral žalobu späť v rozsahu istiny 1.474,11 eur za
obdobie od 01.02.2020 do 14.05.2020. Po späťvzatí žaloby si žalovaný nárok uplatňoval za obdobie

od 15.05.2020 do 31.12.2022. Po aplikácii relevantnej právnej úpravy na tento procesný stav súd prvej
inštancie rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby v rozsahu istiny 1.474,11 eur, voči čomu žalovaná
nenamietala vážnymi dôvodmi, preto súd prvej inštancie konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP
zastavil.

5. Na pojednávaní súd umožnil stranám doplniť skutkové tvrdenia, na čo žalobca predniesol, že nedošlo
k žiadnej transpozícii čl. 6, čl. 16 písm. b), prípadne čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice 2003/88,
pretože jediný predpis, kde tieto ustanovenia transponované boli je Zákonník práce, no ten sa na
danú vec nevzťahuje. Na danú vec treba uplatňovať priaznivejšie ustanovenie § 97 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z.z., ktorého legislatívna zmena prebieha v rámci návrhu na zmenu tohto ustanovenia. Na

záver žalobca tvrdil, že referenčné obdobie doposiaľ transponované nebolo, do času výkonu štátnej
službysazapočítavavšetokčaspodľa§97ods.1zákonač.315/2001Z.z.aevidentnedošlokporušeniu
práva Únie v dôsledku absencie transpozície smernice 2003/88, čím sú splnené všetky tri predpoklady
pre priznanie náhrady škody.

6. Zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré neboli účinne žalovanou popreté mal súd prvej inštancie
preukázané, že žalobca odpracoval v rokoch 2020 až 2022 tieto hodiny: za obdobie týždňov 28/2020 -
1/2021: 1553 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,73 h/týždeň, za obdobie týždňov 29/2020
- 2/2021: 1569 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,35 h/týždeň, za obdobie týždňov 30/2020
- 3/2021: 1569 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,35 h/týždeň, za obdobie týždňov 31/2020

- 4/2021: 1585 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,96 h/týždeň, za obdobie týždňov 32/2020
- 5/2021: 1601 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,58 h/týždeň, za obdobie týždňov 33/2020
- 6/2021: 1633 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,81 h/týždeň, za obdobie týždňov 34/2020
- 7/2021: 1610 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,92 h/týždeň, za obdobie týždňov 35/2020- 8/2021: 1618 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,23 h/týždeň, za obdobie týždňov 36/2020
- 9/2021: 1650 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 63,46 h/týždeň, za obdobie týždňov 37/2020
- 10/2021: 1650 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 63,46 h/týždeň, za obdobie týždňov

38/2020 - 11/2021: 1650 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 63,46 h/týždeň, za obdobie
týždňov 39/2020 - 12/2021: 1650 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 63,46 h/týždeň, za
obdobie týždňov 40/2020 - 13/2021: 1650 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 63,46 h/týždeň,
za obdobie týždňov 41/2020 - 14/2021: 1642 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 63,15 h/
týždeň, za obdobie týždňov 42/2020 - 15/2021: 1610 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,92

h/týždeň, za obdobie týždňov 43/2020 - 16/2021: 1610 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
61,92 h/týždeň, za obdobie týždňov 44/2020 - 17/2021: 1610 hodín, čo zodpovedá týždennému
priemeru: 61,92 h/týždeň, za obdobie týždňov 45/2020 - 18/2021: 1610 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 61,92 h/týždeň, za obdobie týždňov 46/2020 - 19/2021: 1610 hodín, čo
zodpovedá týždennému priemeru: 61,92 h/týždeň, za obdobie týždňov 47/2020 - 20/2021: 1610 hodín,
čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,92 h/týždeň, za obdobie týždňov 48/2020 - 21/2021: 1594

hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,31 h/týždeň, za obdobie týždňov 49/2020 - 22/2021:
1571 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,42 h/týždeň, za obdobie týždňov 50/2020 -
23/2021: 1561 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,04 h/týždeň, za obdobie týždňov 51/2020
- 24/2021: 1561 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,04 h/týždeň, za obdobie týždňov
52/2020 - 25/2021: 1541 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,27 h/týždeň, za obdobie

týždňov 1/2021 - 26/2021: 1507 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 57,96 h/týždeň, za obdobie
týždňov 2/2021 - 27/2021: 1539 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,19 h/týždeň, za obdobie
týždňov 3/2021 - 28/2021: 1555 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,81 h/týždeň, za obdobie
týždňov 4/2021 - 29/2021: 1571 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,42 h/týždeň, za obdobie
týždňov 5/2021 - 30/2021: 1619 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,27 h/týždeň, za obdobie

týždňov 6/2021 - 31/2021: 1612 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62 h/týždeň, za obdobie
týždňov 7/2021 - 32/2021: 1548 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,54 h/týždeň, za obdobie
týždňov 8/2021 - 33/2021: 1587 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,04 h/týždeň, za obdobie
týždňov 9/2021 - 34/2021: 1619 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,27 h/týždeň, za obdobie
týždňov 10/2021 - 35/2021: 1571 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,42 h/týždeň, za

obdobie týždňov 11/2021 - 36/2021: 1627 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,58 h/týždeň,
za obdobie týždňov 12/2021 - 37/2021: 1619 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,27 h/
týždeň, za obdobie týždňov 13/2021 - 38/2021: 1571 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
60,42 h/týždeň, za obdobie týždňov 14/2021 - 39/2021: 1571 hodín, čo zodpovedá týždennému
priemeru: 60,42 h/týždeň, za obdobie týždňov 15/2021 - 40/2021: 1571 hodín, čo zodpovedá

týždennému priemeru: 60,42 h/týždeň, za obdobie týždňov 16/2021 - 41/2021: 1555 hodín, čo
zodpovedá týždennému priemeru: 59,81 h/týždeň, za obdobie týždňov 17/2021 - 42/2021: 1603 hodín,
čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,65 h/týždeň, za obdobie týždňov 18/2021 - 43/2021: 1595
hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,35 h/týždeň, za obdobie týždňov 19/2021 - 44/2021:
1539 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,19 h/týždeň, za obdobie týždňov 20/2021 -

45/2021: 1587 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,04 h/týždeň, za obdobie týždňov 21/2021
- 46/2021: 1579 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,73 h/týždeň, za obdobie týždňov
22/2021 - 47/2021: 1547 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,50 h/týždeň, za obdobie
týždňov 23/2021 - 48/2021: 1619 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,27 h/týždeň, za
obdobie týždňov 24/2021 - 49/2021: 1622 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 62,38 h/týždeň,

za obdobie týždňov 25/2021 - 50/2021: 1574 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,54 h/
týždeň, za obdobie týždňov 26/2021 - 51/2021: 1602 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 61,62
h/týždeň, za obdobie týždňov 27/2021 - 52/2021: 1595 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
61,35 h/týždeň, za obdobie týždňov 28/2021 - 1/2022: 1563 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
60,12 h/týždeň, za obdobie týždňov 29/2021 - 2/2022: 1595 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:

61,35 h/týždeň, za obdobie týždňov 30/2021 - 3/2022: 1523 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
58,58 h/týždeň, za obdobie týždňov 31/2021 - 4/2022: 1467 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
56,42 h/týždeň, za obdobie týždňov 32/2021 - 5/2022: 1522 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
58,54 h/týždeň, za obdobie týždňov 33/2021 - 6/2022: 1530 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
58,85 h/týždeň, za obdobie týždňov 34/2021 - 7/2022: 1498 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:

57,62 h/týždeň, za obdobie týždňov 35/2021 - 8/2022: 1514 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
58,23 h/týždeň, za obdobie týždňov 36/2021 - 9/2022: 1514 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
58,23 h/týždeň, za obdobie týždňov 37/2021 - 10/2022: 1466 hodín, čo zodpovedá týždennému
priemeru: 56,38 h/týždeň, za obdobie týždňov 38/2021 - 11/2022: 1522 hodín, čo zodpovedátýždennému priemeru: 58,54 h/týždeň, za obdobie týždňov 39/2021 - 12/2022: 1522 hodín, čo
zodpovedá týždennému priemeru: 58,54 h/týždeň, za obdobie týždňov 40/2021 - 13/2022: 1522 hodín,
čo zodpovedá týždennému priemeru: 58,54 h/týždeň, za obdobie týždňov 41/2021 - 14/2022: 1578

hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,69 h/týždeň, za obdobie týždňov 42/2021 - 15/2022:
1570 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,38 h/týždeň, za obdobie týždňov 43/2021 -
16/2022: 1522 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 58,54 h/týždeň, za obdobie týždňov 44/2021
- 17/2022: 1530 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 58,85 h/týždeň, za obdobie týždňov
45/2021 - 18/2022: 1554 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 59,77 h/týždeň, za obdobie

týždňov 46/2021 - 19/2022: 1506 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 57,92 h/týždeň, za
obdobie týždňov 47/2021 - 20/2022: 1562 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,08 h/týždeň,
za obdobie týždňov 48/2021 - 21/2022: 1562 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 60,08 h/
týždeň, za obdobie týždňov 49/2021 - 22/2022: 1514 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 58,23
h/týždeň, za obdobie týždňov 50/2021 - 23/2022: 1569 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
60,35 h/týždeň, za obdobie týždňov 51/2021 - 24/2022: 1555 hodín, čo zodpovedá týždennému

priemeru: 59,81 h/týždeň, za obdobie týždňov 52/2021 - 25/2022: 1547 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 59,50 h/týždeň, za obdobie týždňov 1/2022 - 26/2022: 1580 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 60,77 h/týždeň, za obdobie týždňov 2/2022 - 27/2022: 1572 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 60,46 h/týždeň, za obdobie týždňov 3/2022 - 28/2022: 1524 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 58,62 h/týždeň, za obdobie týždňov 4/2022 - 29/2022: 1548 hodín, čo zodpovedá

týždennému priemeru: 59,54 h/týždeň, za obdobie týždňov 5/2022 - 30/2022: 1556 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 59,85 h/týždeň, za obdobie týždňov 6/2022 - 31/2022: 1500 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 57,69 h/týždeň, za obdobie týždňov 7/2022 - 32/2022: 1524 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 58,62 h/týždeň, za obdobie týždňov 8/2022 - 33/2022: 1516 hodín, čo zodpovedá
týždennému priemeru: 58,31 h/týždeň, za obdobie týždňov 9/2022 - 34/2022: 1468 hodín, čo zodpovedá

týždennému priemeru: 56,46 h/týždeň, za obdobie týždňov 10/2022 - 35/2022: 1484 hodín, čo
zodpovedá týždennému priemeru: 57,08 h/týždeň, za obdobie týždňov 11/2022 - 36/2022: 1484 hodín,
čo zodpovedá týždennému priemeru: 57,08 h/týždeň, za obdobie týždňov 12/2022 - 37/2022: 1436
hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 55,23 h/týždeň, za obdobie týždňov 13/2022 - 38/2022:
1484 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 57,08 h/týždeň, za obdobie týždňov 14/2022 -

39/2022: 1476 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 56,77 h/týždeň, za obdobie týždňov 15/2022
- 40/2022: 1428 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 54,92 h/týždeň, za obdobie týždňov
16/2022 - 41/2022: 1484 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 57,08 h/týždeň, za obdobie
týždňov 17/2022 - 42/2022: 1484 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 57,08 h/týždeň, za
obdobie týždňov 18/2022 - 43/2022: 1476 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 56,77 h/týždeň,

za obdobie týždňov 19/2022 - 44/2022: 1460 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 56,15 h/
týždeň, za obdobie týždňov 20/2022 - 45/2022: 1452 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 55,85
h/týždeň, za obdobie týždňov 21/2022 - 46/2022: 1452 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru:
55,85 h/týždeň, za obdobie týždňov 22/2022 - 47/2022: 1500 hodín, čo zodpovedá týždennému
priemeru: 57,69 h/týždeň, za obdobie týždňov 23/2022 - 48/2022: 1500 hodín, čo zodpovedá

týždennému priemeru: 57,69 h/týždeň, za obdobie týždňov 24/2022 - 49/2022: 1500 hodín, čo
zodpovedá týždennému priemeru: 57,69 h/týždeň, za obdobie týždňov 25/2022 - 50/2022: 1513 hodín,
čo zodpovedá týždennému priemeru: 58,19 h/týždeň, za obdobie týždňov 26/2022 - 51/2022: 1513
hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 58,19 h/týždeň, za obdobie týždňov 27/2022 - 52/2022:
1487 hodín, čo zodpovedá týždennému priemeru: 57,19 h/týždeň.

7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaná v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu
ohľadom rozsahu hodín, ktoré žalobca odpracoval (skutkové tvrdenia na č.l. 282-283) neuvádzala
žiadne vlastné skutkové tvrdenia, resp. skutkové tvrdenia žalobcu neboli žalovanou účinne popreté, keď
tieto popierala len všeobecne, a preto ich považoval za nesporné. Súd prvej inštancie zdôraznil, že

nepostačuje, by sa strany sporu spoliehali na to, že súd tieto rozhodujúce skutočnosti zistí iniciatívne z
príloh, čo výslovne vylučuje § 132 ods. 2 CSP.

8. Z listu žalobcu odoslaného ministerstvu z 24.02.2023 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca
požiadal žalovanú o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 10.800,- eur. Listom zo dňa 06.03.2023, č.k.

SL-OPS-2023/005901 (S-59/2023) žalovaná odmietla žalovaný nárok pred podaním žaloby dobrovoľne
plniť.9. Súd prvej inštancie právne argumentoval, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné, je súčasťou systému zakladajúcich
zmlúv Únie, na ktorých je založená Únia (napr. rozsudky Súdneho dvora z 26. januára 2010,

Transportes Urbanos y Servicios Generales, C 118/08, EU:C:2010:39, bod 29, a z 18. januára 2022,
Thelen Technopark Berlin, C 261/20, EU:C:2022:33, bod 42). Zakladajúce zmluvy Únie sú súčasťou
slovenského právneho poriadku v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy. Súd má právomoc vo veci konať, pretože
ide o nároky žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti štátu. Ide o súkromnoprávny spor a ako taký patrí
do právomoci civilného súdnictva podľa § 3 CSP, pretože takéto veci neprejednávajú ani nerozhodujú

iné orgány. Spory jednotlivca zo štátom pre porušenie práva Únie nerozhoduje ani Súdny dvor. Pasívna
vecnálegitimáciažalovanejjedaná,pretožežalobcažaluještátprenesprávnutranspozíciusmernice,čo
je povinnosť štátu. Preto je správne pasívne legitimovaným štát, ak sa vyvodzuje zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú porušením jeho povinnosti transponovať smernicu. V danej veci nejde o žalobu podľa
čl. 265 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie pre porušenie povinností členského štátu, ktorý by inak
patril do právomoci Súdneho dvora. Nie je preto dôvod pre zastavenie konania, čo požadovala žalovaná.

Hmotnoprávne podmienky nároky zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie
vyplývajúlenzjudikatúrySúdnehodvora.Pretosúdprvejinštanciepriposudzovanídotknutýchprávnych
otázok vychádzal z práva Únie tak ako ho vykladá Súdny dvor. Podľa Súdneho dvora, pokiaľ ide o
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušeniami práva Únie,
ktoré sú tomuto štátu pripísateľné, poškodení jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri

podmienky, t.j. že (a) cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že (b)
porušenie je dostatočne závažné a napokon, že (c) existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením
povinnosti, ktorá prislúcha štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (napr. rozsudok z 5. marca
1996, Brasserie du pecheur SA, C-46/93 a C-48/93, EU:C:1996:79, bod 51). Súd skúmal, či žalobca tieto
podmienky preukázal. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že slovenská právna úprava neobsahuje

úpravu vymáhania nárokov titulom náhrady škody (v majetkovej, ale aj v nemajetkovej sfére) spôsobenej
štátom porušením práva Únie. V tejto situáciipreto súd prvej inštancie zohľadnil požiadavky tzv. národnej
procesnej autonómie, že ak žalobca preukáže uvedené tri podmienky, štát musí (s výhradou nároku
na náhradu škody, ktorý má základ priamo v práve Únie) napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity) (napr. rozsudok Súdneho dvora zo 4. októbra 2018, Kantarev, C-571/16, EU:C:2018:807, bod
123). V záujme učiniť zadosť zásade ekvivalencie súd prvej inštancie na daný vzťah strán aplikoval

ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý je povahou veci najbližšie tým vzťahom, o ktoré ide v
danej veci. S argumentáciou, že nesprávna transpozícia (prebratie) smernice sa považuje za nesprávny
úradný postup štátu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. e) zákona
č. 514/2003 Z.z. a tento predpis aj upravuje podmienky a kritéria na priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch (rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26. júna 2024, č.k. 10Co/20/2024-150) súd prvej

inštancie po právnej stránke nekvalifikoval nároky žalobcu v režime nárokov z porušenia práva na
ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Zásada ekvivalencie bude podľa súdu prvej
inštancie naplnená, pretože uplatňovanie nárokov žalobcu titulom náhrady škody voči štátu porušením
práva Únie nebude menej výhodné ako podmienky uplatňovania nárokov na náhradu škody voči štátu
v iných (vnútroštátnych) prípadoch. Tieto požiadavky vyplývajúce z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.

aplikoval súd prvej inštancie na danú vec s primeraným zohľadnením (analógiou), ktorú si vyžaduje
uplatňovanie nárokov z práva Únie v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

10. Súd prvej inštancie zohľadnil, že je potrebné súčasne so zásadou ekvivalencie splniť aj zásada
efektivity. Súd prvej inštancie preto aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. s takým potrebným zohľadnením

noriem tohto zákona, resp. v prípade potreby aj ich neaplikovaním tak, aby to neviedlo k praktickej
nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady škody (cit. rozsudok vo veci Kantarev, vyššie
v ods. 61). Opačný prístup by podľa súdu prvej inštancie viedol k porušeniu zásady efektivity. Súčasne
aplikoval relevantné právo Únie tak, aby naplnil effet utile (tzv. plný účinok) práva Únie, čo je výkladový,
resp. aplikačný prístup kladúci dôraz na uskutočnenie cieľa právnej normy alebo interpretovaného

aplikovaného ustanovenia (napr. Tichý, L., Kocí, M.: Effet utile v právu EU. In Právník, 2015, roč. 154,
č. 2, s. 168). V skratke, súd aplikoval právo Únie tak, aby naplnil požiadavky, ktoré na vnútroštátny súd
kladie právo Únie.11. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca preukázal, že pred podaním žaloby, v súlade s § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., predbežne prerokoval svoj nárok, čo je požiadavka, na ktorej je dôvodné
trvať podľa zásady ekvivalencie. Žalobca doručil žalovanej list z 24. februára 2023, v ktorej žalovanú

požiadal o zaplatenie žalovaného nároku. Z dokazovania (ods. 13) vyplynulo, že žalovaná žalobcovi
žalovanýnárokodmietlaplniť.Nato,žedošlokprerokovaniunemávplyv,žežalobcaneposudzovalsvoje
nároky ako nároky zo zákona č. 514/2003 Z.z., ale ako nároky podľa Občianskeho zákonníka, pretože
nie je rozhodujúce ako svoje nároky žalobca právne kvalifikoval. Aj bez toho by však bolo potrebné
nárok považovať za prerokovaný vzhľadom na to, že od doručenia žaloby žalovanej na vyjadrenie do

rozhodnutia súdu uplynula doba viac ako 6 mesiacov, ktorú na prerokovanie predpisuje ustanovenie
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že prvá podmienka
vyžaduje preukázať, že bola porušená právna norma Únie, ktorá má za cieľ priznať jednotlivcom práva.
Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že
zahŕňa nadčasy a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho
práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o činnosť hasičov, čo potvrdil Súdny dvor (napr. v
rozsudku z 25. novembra 2010, Günter Fuß, C-429/09, EU:C:2010:717, bod 33). Ustanovenie čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88 má priamy účinok, čo výslovne potvrdil Súdny dvor (rozsudok z 5. októbra 2004,

Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, EU:C:2004:584, bod 106). Priamy účinok znamená, že žalobca sa
môže dovolávať takéhoto ustanovenia priamo proti žalovanej. Aplikácia tohto ustanovenia pritom nie je
viazaná na splnené žiadnej ďalšej podmienky, čo potvrdil Súdny dvor (rozsudok zo 14. októbra 2010,
Günter Fuß, C-243/09, EU:C:2010:609, bod 57). Druhá podmienka vyžaduje preukázať, že porušenie
normy je dostatočne závažné. Cieľom smernice 2003/88 je stanovenie minimálnych požiadaviek

určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom aproximácie
vnútroštátnych ustanovení týkajúcich sa najmä dĺžky pracovného času, čo ustálene potvrdzuje Súdny
dvor v judikatúre (napr. v rozsudku z 20. novembra 2018, Sindicatul Familia Constanţa a i., C-147/17,
EU:C:2018:926, bod 39, alebo zo 7. júla 2022, Coca Cola European Partners Deutschland GmbH,
C-257/21 a C-258/2021, EU:C:2022:529, bod 46). Právo na stanovenie najvyššej prípustnej dĺžky

pracovného času a denný a týždenný odpočinok pracovníka, ktoré rozvíja práve smernica 2003/88,
je natoľko významným, že je zakotvené priamo v čl. 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej
únie. Súd prvej inštancie argumentoval, že Súdny dvor už skôr judikoval, že nedodržanie požiadaviek
upravených v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 počas referenčného obdobia je zjavným porušením
judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie (napr.

rozsudok z 25. novembra 2010, Günter Fuß, C-429/09, EU:C:2010:717, bod 58). To podľa Súdneho
dvora zakladá aj splnenie druhej podmienky nevyhnutnej pre existenciu nároku na náhradu škody.
Žalobca v žalobe poukazoval na obdobie porušenia predchádzajúce trom rokom od podania žaloby
a toto porušovanie trvalo aj v čase rozhodnutia súdu. Vzhľadom na to, že Súdny dvor už dňa 25.
novembra 2010 v cit. rozsudku C-429/09 konštatoval, že porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88

počas referenčného obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora a musí sa považovať
za dostatočne závažné porušenie práva Únie, potom súd prvej inštancie konštatoval, že ak uvedenú
judikatúru žalovaná nerešpektovala, dopustila sa závažného porušenia, ktoré je predpokladom pre vznik
zodpovednostizaškoduporušenímprávaÚnie.Druhápodmienkajepretotiežpodľasúduprvejinštancie
splnená. Tretia podmienka vyžaduje preukázať, že medzi (i) porušením a (ii) škodou spôsobenou

jednotlivcovi existuje (iii) priama príčinná súvislosť. Táto podmienka teda kombinuje tri ďalšie podmienky.
V prvom rade, žalobca musel preukázať, či ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88, ktorého
sa žalobca pre jeho priamy účinok môže dovolávať priamo a ktoré mu priznáva práva, žalovaná pri
transpozícii práva Únie skutočne porušila. Smernica 2003/88 stanovuje minimálne ustanovenia, ktoré
členské štáty Únie (vrátane žalovanej) musia transponovať do vnútroštátnych právnych predpisov. Ide

o právnu povinnosť žalovanej uloženú jej ustanovením čl. 23 smernice 2003/88, ktorá je pre žalovanú
záväzná podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovaná namietala, že povinnosti,
ktoré jej ukladá čl. 23 smernice 2003/88 sa nevzťahujú na hasičov s poukazom na čl. 1 ods. 3 smernice
2003/88 v spojení s čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 89/391. Konajúci súd prvej inštancie sa s touto námietkou
žalovanej nestotožnil, z dôvodu že samotné znenie čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88 upravuje, že smernica

savzťahujenavšetkyodvetviačinnostiverejnéasúkromné,ktorésúvymedzenévčl.2smernice89/391.
Preto nie je možné dospieť k záveru, že by sa bez ďalšieho smernica 2003/88 nemala vzťahovať na
verejné odvetvia, čo je autonómny pojem práva Únie. Smernica výslovne stanovuje, že sa vzťahuje
aj na verejné odvetvia činností. Súd prvej inštancie uviedol, že vnútroštátny zákonodarca, ktorý jepodľa čl. 23 smernice 2003/88 povinný túto smernicu implementovať sa preto nemôže oslobodiť spod
povinností podľa tejto smernice jednoducho len tým, že formálne služobné pomery hasičov vyjme spod
režimu Zákonníka práce a podradí ich pod režim služobného zákona č. 315/2001 Z.z. Ďalej súd prvej

inštancie argumentoval, že druhé, pojem „pracovník“ sa nemôže vykladať rôzne podľa vnútroštátnych
právnych predpisov, ale má autonómny význam, ktorý je vlastný právu Únie. Tento pojem sa posudzuje
podľa objektívnych kritérií, ktoré charakterizujú pracovnoprávny vzťah so zreteľom na práva a povinnosti
dotknutých osôb. Charakteristickým znakom pracovnoprávneho vzťahu podľa práva Únie je okolnosť, že
určitá osoba vykonáva po určitú dobu v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré poberá

odmenu(rozsudokzo14.októbra2010,UnionsyndicaleSolidairesIsere,C-428/09,EU:C:2010:612,bod
28 a citovaná judikatúra). Pracovnoprávny vzťah predpokladá existenciu vzťahu podriadenosti medzi
pracovníkom a jeho zamestnávateľom. Existencia takéhoto vzťahu sa posudzuje v každom konkrétnom
prípade podľa všetkých prvkov a okolností, ktoré charakterizujú vzťahy medzi stranami (rozsudok z 10.
septembra 2015, Holterman Ferho Exploitatie a i., C-47/14, EU:C:2015:574, bod 46). V danom prípade
je žalobca v služobnom pomere v režime podriadenosti k HaZZ, čo vyplýva výslovne z § 2 ods. 3 zákona

č. 315/2001 Z.z., pričom tieto činnosti vykonáva po určitú dobu počas rozvrhnutých zmien v prospech
služobného úradu, ktorému je k dispozícii počas služobného času a pod jednotným velením, za čo
žalobca poberá služobný plat. Z vyššie uvedených kritérií výkladu pojmu „pracovník“, ktorý sa používa
v smernici 2003/88 (vyššie v ods. 81 až 84) je preto podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že žalobca pod
tento pojem spadá, aj keď je z hľadiska vnútroštátneho práva v služobnom pomere a nemá pracovný

pomer podľa Zákonníka práce. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či činnosť hasiča podľa zákona č.
315/2001 Z.z. spadá pod režim ustanovenia čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 391/89, na ktoré odkazuje smernica
2003/88 a dospel k záveru, že spadá. Smernica 391/89 sa podľa jeho čl. 2 ods. 2 neuplatňuje tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. I v

takom prípade sa ale podľa tohto ustanovenia bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to
možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. Táto otázka je posudzovaná Súdnym dvorom
ustálene tak, že smernica 2003/88 sa uplatňuje na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané
zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným

príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom
nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie (napr. uznesenie zo 14. júla 2005, Personalrat der Feuerwehr Hamburg,
C-52/04, EU:C:2005:467, bod 52, tiež rozsudok z 21. februára 2018, C-518/15, EU:C:2018:82, bod 27).
Z tohto hľadiska nemá vôbec žiadnu relevanciu, či je hasič zamestnancom mesta alebo štátu a ani nemá

relevanciu to, či má alebo nemá zabezpečenú zdravotnú alebo inú starostlivosť. Ustanovenie čl. 2 ods.
2 prvého pododseku smernice 89/391 neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „verejná služba“ a neodkazuje
ani na vnútroštátne právne poriadky, čo sa týka významu, ako sa má tento pojem chápať. Treba ho
preto vykladať autonómne. Podľa Súdneho dvora výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku
smernice 89/391 sa uplatňuje reštriktívne a to iba za okolností výnimočnej závažnosti a rozsahu (napr.

rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, EU:C:2004:584, body 55 a 57, tiež
z 12. januára 2006, Komisia/Španielsko, C-132/04, EU:C:2006:18, bod 26). Ustanovenie čl. 2 ods. 2
smernice 89/391 nemožno vykladať tak, že je vylúčené, že by určité osobitné činnosti verejnej služby, aj
keď sú vykonávané za obvyklých podmienok, boli do tej miery špecifické, že ich povaha bráni plánovaniu
pracovného času rešpektujúcemu požiadavky uložené smernicou 2003/88 (rozsudok Súdneho dvora

z 20. novembra 2018, Sindicatul Familia Constanţa a i., C-147/17, EU:C:2018:926, bod 68). Žiadne
výnimočné okolnosti u žalobcu podľa súdu prvej inštancie preukázané neboli. Takými okolnosťami nie
je ani všeobecne známa skutočnosť, že počas pandémie Covid-19 boli vyhlasované núdzové stavy,
pretože nebolo preukázané žiadne konkrétne mimoriadne nasadenie žalobcu v danom období, ani
mimoriadne nasadenie hasičov ako takých. Inými slovami, o výnimočné okolnosti by z pohľadu súdu

mohlo ísť v prípade konkrétnych zásahov, ktorých by sa zúčastnil priamo žalobca (napr. pri konkrétnom
viac dní trvajúcom zásahu napr. pri povodniach, či pri rozsiahlych požiaroch trvajúcich niekoľko dní, či
dlhšie), ale určite za takéto okolnosti nemožno považovať celé mesiace. To by bolo v rozpore s tým ako
túto výnimku vykladá Súdny dvor. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že výnimka podľa čl. 2 ods. 2
smernice 89/391 sa na danú vec nevzťahuje a smernica 2003/88 sa vzťahuje na hasičov vykonávajúcich

služobnú činnosť podľa zákona č. 315/2001 Z.z.

12. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaná v ustanovení § 193 zákona č. 315/2001 Z.z. v spojení s
§ 85 ods. 9 Zákonníka práce legislatívne upravila, že priemerný týždenný služobný čas príslušníkaHaZZ vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. Tým podľa súdu prvej inštancie učinila žalovaná
zadosť povinnosti vyplývajúcej z čl. 23 smernice 2003/88 v spojení s čl. 6 písm. a) a b) smernice
2003/88 prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že (a) týždenný služobný čas príslušníka

HaZZ vrátane nadčasov je obmedzený zákonom a súčasne, že (b) tento služobný čas pre každé
referenčné obdobie vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Súd prvej inštancie dodal, že určenie
maximálnej hodnoty služobného času môže byť v rámci transpozície obsiahnuté aj vo viacerých
vnútroštátnych legislatívnych aktoch ako v danom prípade (t. j. v kombinácii § 193 zákona č. 315/2001
Z.z. a § 85 ods. 9 Zákonníka práce); transpozícia nemusí byť vykonaná v jednom legislatívnom akte.

Ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 predpokladá, že dodržanie priemerného pracovného času
sa posudzuje pre každé obdobie siedmich dní. Toto tzv. referenčné obdobie môže byť predĺžené pri
uplatnení výnimky, ktorú štátu umožňujú zaviesť ustanovenia čl. 16 a čl. 17 smernice 2003/88. Súd
prvej inštancie preto ďalej riešil otázku, či sa má uplatniť „základné“ sedemdňové referenčné obdobie
podľa čl. 6 písm. b) alebo štát uplatnil výnimku, ktorá toto referenčné obdobie predĺžila. Pri posúdení
ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. zistil, že žalovaná v tejto právnej úprave zaviedla

rozvrhovanie služobného času príslušníkov na obdobie šiestich mesiacov. Súd prvej inštancie toto
ustanovenie považoval za legislatívne vymedzenie referenčného obdobia v trvaní šesť mesiacov, čiže
ide o výnimku, ktorú umožňuje smernica 2003/88. Konkrétne, ustanovenie čl. 16 písm. b) smernice
2003/88 umožňuje členskému štátu ustanoviť pre uplatnenie maximálneho týždenného pracovného
času v čl. 6 smernice 2003/88 referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Toto predĺženie

referenčného obdobia môže byť predĺžené až na obdobie 6 mesiacov a to v ustanovení čl. 17 ods.
3 písm. c) zarážka iii) smernice 2003/88, ktoré umožňuje toto predĺženie až na 6 mesiacov, ak ide o
protipožiarne služby, na ktoré sa vzťahuje zákon č. 315/2001 Z.z., ktorý sa vzťahuje na príslušníkov
HaZZ. Takto stanovená dĺžka referenčné obdobia neprekračuje maximálny limit trvania referenčného
obdobia stanoveného v čl. 19 ods. 1 smernice 2003/88. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že smernica

2003/88 nevyžaduje, aby zakotvenie referenčného obdobia bolo realizované tak, že by muselo byť v
texte právneho predpisu výslovne označené za „referenčné obdobie“ slúžiace na posúdenie zachovania
priemeru maximálneho týždenného pracovného času. Z hľadiska potreby implementácie smernice je
podľa súdu prvej inštancie postačujúce, že je v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. zakotvené, že
služobný čas sa rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov a za takto vymedzené obdobie sa následne

posudzuje, či je splnená požiadavka maximálneho pracovného času 48 hodín priemerne týždenne podľa
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88. Súd prvej inštancie sa teda nestotožnil s výhradou žalobcu, že žalovaná
nevyužila možnosť uplatniť výnimku podľa čl. 16 a 17 smernice 2003/88, pretože v právnej úprave
nezakotvila žiadne referenčné obdobie a má sa uplatniť „základné“ referenčné obdobie sedemdňové.
Na možnosť zakotvenia odchýlky od dĺžky referenčného obdobia v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88

nemožno nazerať tak striktne. Z ustanovenia čl. 17 ods. 2 smernice 2003/88 vyplýva, že odchýlky v čl.
17 ods. 3 a čl. 18 ods. 1 smernice 2003/88, čo je prípad žalobcu a protipožiarnych služieb, sa môžu prijať
(implementovať) nielen prostredníctvom zákonov a iných právnych predpisov, ale postačuje na to prijatie
správnych opatrení, či kolektívnych zmlúv. Súdny dvor išiel dokonca vo výklade aj ďalej, keď uviedol,
že ak v prípade neexistencie výslovných opatrení na vykonanie smernice 2003/88 vnútroštátne právo

uplatniteľné na danú činnosť zodpovedá podmienkam výnimiek stanovených v tejto smernici, tak je toto
právo v súlade so smernicou a nič nebráni vnútroštátnym súdom v jeho uplatňovaní (v tomto zmysle
rozsudok z 3. októbra 2000, Simap, C-303/98, EU:C:2000:528, bod 44). Inými slovami, na zavedenie
výnimiek nie sú potrebné ani výslovné opatrenia. Podľa Súdneho dvora je však nevyhnutné, aby bola
zachovaná právna istota (rozsudok z 21. októbra 2010, Accardo a i., C-227/09, EU:C:2010:624, bod

55). Právna istota je podľa súdu prvej inštancie bez pochýb zachovaná vtedy, ak referenčné obdobie
vyplýva z právnej úpravy ako je tomu v danom prípade, kedy toto vyplýva z § 86 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z.z., a teda to aj vtedy, ak nie je toto obdobie výslovne v legislatíve označené ako „referenčné
obdobie“. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že žalovaná v § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z.
zakotvila odchýlku v podobe predĺženia základného referenčného obdobia až na 6 mesiacov, ktorú

jej umožňuje čl. 16 písm. b) a čl. 17 ods. 3 písm. c) zarážka iii) smernice 2003/88. Pre úplnosť
dodal, že čl. 22 ods. 1 smernice 2003/88 umožňuje vo všeobecnosti štátu neuplatňovať čl. 6 smernice
2003/88 pri zachovávaní všeobecných zásad ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov a s ohľadom
na zachovanie ďalších podmienok v tomto ustanovení. Jednou z nich je podľa čl. 22 ods. 1 písm. a)
aj predošlý súhlas pracovníka s výkonom takej práce (žalovaná pri výsluchu žalobcu zisťovala, či pri

vstupe do HaZZ žalobca súhlasil s podmienkami služobného pomeru). Ide však len o možnosť a je na
štáte, či túto výnimku do právnej úpravy zavedenie alebo nie. Ak ju nezavedie, nemôže sa jej dovolávať.
Na to, aby ju štát mohol uplatniť, mal toto pravidlo transponovať do vnútroštátnej právnej úpravy zákona
č. 315/2001 Z.z., čo ale žalovaná neurobila. Podľa Súdneho dvora v prípade neprijatia opatrení vovnútroštátnom práve využívajúcich možnosť odchýliek pre členské štáty stanovenú článkom 22 ods.
1 prvým pododsekom smernice 2003/88 je toto ustanovenie pozbavené akejkoľvek relevantnosti pre
rozhodovanie (rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 2010, Günter Fuß, C-243/09, EU:C:2010:609,

bod38). O takú situáciu ide podľa súdu prvej inštancie v danej veci. Žalovaná sa preto nemôže dovolávať
ustanovenia čl. 22 ods. 1 smernice 2003/88. Žalovaná dotknuté ustanovenia smernice 2003/88 do
svojej legislatívy implementovala správne. Žalovaná z tohto hľadiska neporušila právo Únie. To však
neplatí podľa súdu prvej inštancie o následných opatreniach. Súdny dvor totiž skonštatoval, že prijatie
vnútroštátnych opatrení k riadnemu vykonaniu smernice nevyčerpáva účinky smernice. Členské štáty

sú povinné zaistiť plné uplatňovanie smernice i po prijatí týchto opatrení. Jednotlivci sú preto oprávnení
dovolávať sa pred vnútroštátnym súdom proti štátu ustanovení smernice, ktoré sa zdajú byť, pokiaľ
ide o ich predmet, bezpodmienečné a dostatočne presné, kedykoľvek, ak plné uplatnenie smernice v
skutočnosti nie je zaistené, to znamená nielen vtedy, ak smernica nebola implementovaná alebo bola
implementovaná nesprávne, ale tiež vtedy, kedy vnútroštátne opatrenia, ktoré smernicu vykonávajú nie
sú uplatňované tak, aby bol dosiahnutý ňou zamýšľaný výsledok (rozsudok z 11. júla 2002, Marks &

Spencer plc, C-62/00, bod 27). Implementačná povinnosť, čo je povinnosť, ktorá žalovanej vyplýva z
čl. 23 smernice 2003/88, nekončí samotným premietnutím obsahu smernice do právneho predpisu, ale
končí až uvedením do praxe. Tejto povinnosti podľa súdu prvej inštancie žalovaná neučinila zadosť.
HaZZ je podľa § 2 ods. 1 a 3 zákona č. 315/2001 Z.z. jednotne organizovaným zborom a je budovaný
podľa zásady nadriadenosti a podriadenosti a podlieha ministrovi vnútra. Súvisí to s tým, že zdolávanie

požiarov a výkon záchranných prác, čo je primárny účel HaZZ, je podľa ľudskej skúsenosti možný len, ak
sa spojí viac ľudí s potrebnou silou, pričom musia konať zámerne, sústredne a pod jednotným vedením
(napr. Hácha, E. Slovník veřejného práva československého. Svazek III. Praha : Eurolex Bohemia, 2000,
s. 409). V rámci zboru sa preto vynucuje služobná disciplína, ktorá podľa § 68 a § 69 ods. 3 písm. a), b),
p) zákona č. 315/2001 Z.z. spočíva v dôslednom plnení povinností, ktoré nie sú vymedzené len právnymi

predpismi, ale aj rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Túto služobnú disciplínu
má právnu povinnosť rešpektovať nielen žalobca ako príslušník HaZZ, ale aj jeho nadriadený. Rozkazy,
príkazy a pokyny nadriadených, ktorými bolo žalobcovi podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z.
určované, kedy a v akom rozsahu má naplánované rozvrhovanie služobného času na obdobie šiestich
mesiacovpodľa§86ods.1zákonač.315/2001Z.z.súorganizačnýmformamirealizácieverejnejsprávy.

Na tom nemení nič, že toto plánovanie a rozvrhovanie sa deje elektronicky prostredníctvom interného
systémuSAP.Ajrozkaz,nariadenie,príkazalebopokyn,ktorývydánadriadenývrámcivrchnostenského
vzťahu voči podriadenému musí byť nadriadeným vydaný dodržiac služobnú disciplínu, ktorá podľa § 68
zákona č. 315/2001 Z.z. zahŕňa dôsledné plnenie povinností ustanovených, okrem iného, aj všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Tými sú aj právne akty Únie a judikatúra Súdneho dvora, ktorá tieto

vykladá. Potvrdzuje to aj judikatúra Súdneho dvora, ktorý ustálene judikuje, že aj keď orgán nie je
„súdnymorgánom“,nezbavujehotopovinnostizabezpečiťuplatnenieprávaÚniepriprijímanírozhodnutí
a neuplatniť v prípade potreby vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami práva
Únie, ktoré má priamy účinok, keďže takéto povinnosti majú všetky príslušné vnútroštátne orgány a
nielen súdne orgány (rozsudok z 21. januára 2020, Banco de Santander SA, C-274/14, EU:C:2020:17,

bod 78). V rámci HaZZ bol nadriadený žalobcu vždy povinný plánovať rozvrh služobného času tak,
aby neporušil ustanovenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88 za každé referenčné obdobie šiestich
mesiacov. Túto povinnosť služobný úrad žalobcu porušil, pretože žalobcove zmeny služobného času
boli rozvrhnuté na obdobia, ktoré sa týkali obdobia týždňov 05/2020 až 52/2022 tak, že prekračovali
hodnotu 48 hodín za týždeň priemerne za šesťmesačné obdobie (ods. 13 vyššie). To nezodpovedá

limitu podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88. Za ostatné tvrdené obdobia žalobca prekračovanie limitu
nepreukázal. Súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní plánov služieb vychádzal z toho, že pod
pojem služobný čas podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. je potrebné z hľadiska čl. 2 ods. 1
smernice 2003/88 zahrnúť aj čas pracovnej pohotovosti, ktorú bol žalobca povinný vykonávať počas
služobného dňa. V čase, kedy vykonával služobnú pohotovosť totiž bol k dispozícii služobnému úradu

a takýto čas je potrebné považovať za pracovný čas podľa smernice 2003/88, najmä pre posúdenie
maximálneho limitu pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88. Ak teda žalobca slúžil od
07:00 ráno do 07:00 nasledujúceho dňa, je potrebné celých 24 hodín takto odslúženého času považovať
za pracovný čas v zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88 so všetkými právnymi dôsledkami. Súd prvej
inštancie vychádzal z výkladu Súdneho dvora, podľa ktorého pod pojem „pracovný čas“ v zmysle

smernice 2003/88 spadajú všetky doby pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované
vo forme nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých majú obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu,
že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať počas tejto
doby s časom, v ktorom sa od neho výkon profesionálnej služby nepožaduje a venovať tento čas svojimvlastným záujmom (napr. rozsudok z 11. novembra 2021, MG, C-214/20, EU:C:2021:909, bod 38). Z
dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že v prípade jeho vykonávania služobnej pohotovosti
išlo presne o takúto situáciu, pretože sa musel zdržiavať na pracovisku, prípadne bol v odpočivárni

a mal uložené obmedzenia, ktoré objektívne a veľmi významne ovplyvnili jeho možnosť slobodne
nakladať s časom a venovať sa vlastným záujmom, čo je na pracovisku prakticky nemožné, ak žalobca
musí byť schopný vo dne, či v noci nastúpiť „do minúty“ na vyhlásený poplach na výjazd. Vylúčenie
doby pohotovosti v režime fyzickej prítomnosti na pracovisku z pojmu „pracovný čas“ by ohrozilo cieľ
smernice 2003/88, ktorým je zaistiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov prostredníctvom stanovenia

minimálneho času odpočinku a primeraných prestávok v práci (v tomto zmysle rozsudok Súdneho
dvora z 3. októbra 2000, Simap, C 303/98, EU:C:2000:528, bod 49). Súd prvej inštancie poukázal
na to, že na spôsob odmeňovania za čas pracovnej pohotovosti sa smernica 2003/88 nevzťahuje,
pretože tieto otázky upravuje vnútroštátne právo. Je preto prípustné, aby pracovná pohotovosť bola
odmeňovaná odlišne než výkon práce nadčas napr. počas výjazdov. Súdny dvor totiž ustálene judikuje,
že s výnimkou osobitného prípadu, akým je prípad platenej dovolenky za kalendárny rok sa smernica

2003/88 obmedzuje na úpravu niektorých otázok pracovného času, takže v podstate nie je uplatniteľná
na odmeňovanie pracovníkov (rozsudok z 1. decembra 2005, Dellas a i., C 14/04, EU:C:2005:728, bod
38). Smernica preto nevylučuje možnosť prijať právnu úpravu, kolektívnu zmluvu alebo rozhodnutie
zamestnávateľa, podľa ktorých sa na účely odmeňovania času pracovnej pohotovosti zohľadní rozdielne
doba, počas ktorých dochádza ku skutočnému výkonu pracovnej činnosti, a doba, počas ktorých sa

žiadnaskutočnáprácanevykonáva,hocitietodobytrebanaúčelyuplatneniauvedenejsmernicevcelom
rozsahu považovať za „pracovný čas“ (rozsudok z 9. marca 2021, D. J., C-344/19, EU:C:2021:182, bod
58) ako tomu je v danom prípade.

13. V súvislosti s posudzovaním odpracovaného pracovného času, čo namietala žalovaná, súd prvej

inštancie uviedol, že podľa čl. 16 písm. b) smernice 2003/88 doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne. To podľa súdu prvej inštancie znamená, že neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno
použiť na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas
(porov. Korigendum k oznámeniu Komisie, Výkladové oznámenie Komisie o smernici Európskeho

parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, 2023/C 143/06,
s. 8). Táto skutočnosť však v danom prípade je bez právneho významu s ohľadom na to, že súd
prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu, na ktorý postačovalo žalovanou nepopreté
skutkové tvrdenia, z ktorých vyplynulo, kedy žalobca a koľko hodín odpracoval v jednotlivých rozhodných
obdobiach. Keďže tieto priemery vyšli pre všetky skúmané 6 mesačné obdobia viac ako 48 hodín,

započítavanie ďalších období podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. by vzhľadom na absenciu
zodpovedajúcich skutkových tvrdení žalovanej bolo nadbytočné.

14. So zreteľom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná porušila povinnosť podľa
čl. 23 smernice 2003/88 tým, že nezaistila plné uplatňovanie smernice po prijatí legislatívnych opatrení

na jej prijatie a tiež nezaistila, aby bola uplatňovaná smernica tak, aby dosiahla ňou zamýšľaný výsledok,
ale považovala za postačujúce vyčerpať túto povinnosť tým, že v zákone bolo zavedené formálne
rozvrhovanie na obdobie 6 mesiacov. To nestačilo, aby bolo učinené zadosť požiadavke v ustanovení
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88. Toto porušenie je podľa súdu prvej inštancie o to závažnejšie, že
už dávno pred daným porušením Súdny dvor judikoval, že smernica 2003/88 sa týka aj hasičov a

žalovanej to preto je známe - ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie. Plánovanie služobných
činností podľa § 86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z., ku ktorému došlo v období týždňov 05/2020 až
52/2022 nad rámec 48 hodín týždenne priemerne zo strany služobných orgánov žalobcu je potrebné
považovať za nesprávny úradný postup tak, ako tento pojem vymedzuje zákon č. 514/2003 Z.z. Súd
prvej inštancie vychádzajúc z potreby dosiahnutia effet utile uplatnil na vec taký extenzívny výklad

ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., že pod „úradný postup orgánov verejnej moci
o povinnostiach“ podradil aj zmienenú činnosť služobných orgánov žalobcu pri postupe podľa § 86
ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. Súd prvej inštancie konštatoval, že bolo preukázané, že žalovaná
porušila povinnosť podľa čl. 23 smernice 2003/88 ak žalobca na základe interných služobných nariadení,
rozkazov, príkazov alebo pokynov v období od týždňov 05/2020 až 52/2022 (127 týždňov) musel

odpracovať za jednotlivé referenčné obdobia 6 mesiacov služobný čas prekračujúci v priemere 48 hodín,
čím sa dopustila žalovaná nesprávneho úradného postupu podľa § 2 písm. a) a § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že Súdny dvor
judikoval, že prekročenie maximálneho týždenného pracovného času znamená zasahovanie aj do jehobezpečnosti a zdravia a keďže žalobca preukázal, že maximálny pracovný čas upravený v čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88 bol prekročený, s poukazom na uvedenú prax Súdneho dvora vznikla žalobcovi ujma.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade

nebude dostatočným zadosťučinením a preto je namieste poskytnúť žalobcovi nemajetkovú ujmu v
peniazoch. Čo sa týka posudzovania výšky nemajetkovej ujmy, ktorú má za daných okolností poskytnúť
žalovaná žalobcovi, bolo potrebné podľa súdu prvej inštancie prihliadnuť na viaceré faktory, a to že
žalovaná sa protiprávneho konania proti žalobcovi dopúšťala dlhší časový úsek niekoľkých mesiacov,
porušovania sa dopúšťal priamo ústredný orgán štátnej správy, t.j. Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, žalovaná mala vo vlastnej dispozícii možnosť vykonať príslušné opatrenia na zabezpečenie
toho, aby sa pri plánovaní rozvrhov služieb zabezpečila správna aplikácia smernice v praxi. Taktiež
bolo potrebné zohľadniť, že výška nemajetkovej ujmy z povahy veci musí byť nižšia ako obvykle
poskytovanénáhradypriporušeníprávanaochranuosobnostiprismrteľnýchzásahochdoživota,taktiež
by táto náhrada mala byť primeraná a korelujúca aj voči sumám, ktoré zvykne priznávať Súdny dvor
v prípade zásahov do práv pri mimozmluvnej zodpovednosti orgánov Únie a tiež nemožno žalované

nároky zamieňať s mzdovými nárokmi. Vzhľadom na tieto faktory sa súdu prvej inštancie priznaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy javila ako spravodlivá. V súvislosti so vzniknutou ujmou sa súd prvej
inštancie zaoberal aj otázkou, či žalobca ako poškodená osoba vyvinul primerané úsilie na to, aby sa
vyhol škode alebo obmedzil jej výšku, a či najmä v primeranom čase využil všetky právne prostriedky,
ktoré mal k dispozícii, pričom konštatoval, že klásť na žalobcu požiadavku, aby využil akékoľvek právne

prostriedky pred podaním žaloby nie je namieste, ak sa takáto požiadavka nevyžaduje ani podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. pri vymáhaní nárokov vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Judikatúra Súdneho dvora
vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade nesprávnej transpozície smernice neviaže na
preukázanie závažnosti vzniknutej ujmy alebo na existenciu závažnej ujmy ako namietala žalovaná. Súd
prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či v danej veci existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením

povinnosti, ktorá prislúcha štátu a vzniknutou ujmou. Ujma bola preukázaná výpoveďou žalobcu. Nebolo
preukázané, že by mu táto strata odpočinku vznikla ako dôsledok nejakej inej skutočnosti, resp. žiadna
taká nebola ani tvrdená, ani preukázaná. Žalobca tak preukázal aj splnenie tretej podmienky.

15. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania. S poukazom na uvedené závery

žalobcu považoval za plne úspešného a podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej aj CSP) žalobcovi priznal vo výroku IV. plnú náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1
CSP, pričom túto bude posudzovať len z výšky súdom priznaného nároku.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote žalovaná odvolanie,

v ktorom navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol. Žalovaná sa s II. a IV. výrokom rozsudku súdu prvej inštancie nestotožňuje, tieto
nepovažuje za právne správne, náležite a preskúmateľne odôvodnené, žalovaná je toho názoru, že
súd prvej inštancie predmetnú právnu vec nesprávne právne vyhodnotil a subsumoval pod nevzťahujúci
sa právny predpis, tiež že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,

pričom nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaná uviedla, že aj
prípadné konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou
skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by žalovaná
nesprávnetransponovalasmernicu2003/88/ESdoprávnehoporiadkunezakladáautomatickyporušenie

článku 6 písm. b) smernice. Keďže súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp.
neúplnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky, tak bolo jeho
povinnosťou aplikovať smernicu 2003/88/ES priamo, teda musí skúmať samotné porušenie článku 6
písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy.
Bez bližšieho zaoberania sa počtom odpracovaných hodín v zmysle článku 2 smernice 2003/88/ES s

prihliadnutím na dni neutrálne podľa článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES a na referenčné obdobie
podľačlánku19nemožnokonštatovať,žebyskutočnosť,žežalovanánesprávne,resp.neúplneprebrala
smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky zakladala porušenie predmetného
článku, preto bolo povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb. Z uvedeného dôvodu vyjadrila nesúhlas s názorom, že

by nesprávnosť, resp. neúplnosť transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej
republiky zakladala odôvodnenosť uplatneného nároku a protiprávne konanie žalovanej. Uvedené by
dokonca neodôvodňovalo ani len existenciu prvej podmienky nároku na náhradu škody, keďže tou je
až samotné porušenie smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, išlo by len o ustanovenie priamehoúčinku smernice 2003/88/ES v tomto konaní. Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice
nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu škody, resp. v tomto prípade nemajetkovej ujmy, fyzickej
osobe. Jedine Európska komisia môže podniknúť právne kroky voči členského štátu Európskej únie,

ktorý netransponuje určitú smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku. Prípadné porušenie povinnosti
členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku zakladá
iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únií a nie voči konkrétnym fyzickým osobám. Nárok
fyzickej osoby môže vzniknúť iba ako nežiadúci dôsledok nesprávnej transpozície smernice 2003/88/
ES; to znamená, že súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/

ES dopad na žalobcu. Ďalej uviedla, že na to aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že
zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES nesprávne, t.j. žalobca by musel poukázať na
také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z., ktoré by boli v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Uvedené
sa však podľa žalovanej nestalo, t.j. uvedené žalobca v konaní nepreukázal. Súd prvej inštancie
konštatoval, že obsah Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratý nesprávne. Ak

sa však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať
súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území
SlovenskejrepublikysosmernicouEurópskejúnie,taktotoprávobezakýchkoľvekpochybnostínespadá
do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského
štátu Európskej únie. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu

otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho
sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.
Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou,
musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do
slovenskéhoprávnehoporiadku.Žalovanáďalejnamietalanesprávneprávneposúdenieotázkypasívnej

vecnej legitimácie žalovanej v tomto konaní ako jednu z rozhodujúcich skutočností, čo bez ďalšieho
predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaná k námietke pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej upozornila na nevyhnutnosť rozlišovať medzi Slovenskou republikou a
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie
v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať a podotkla, že súd prvej

inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a
tak isto opomenul, že žalovaná, t.j. Slovenská republika, pri preberaní Smernice de facto neporušila
žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani
zodpovednosť žalovaného za nároky v konaní žalobcom uplatňované. Žalovaná v tejto súvislosti
podotkla, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v

individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
Žalovanou je v tomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá má podľa žalobcu zodpovedať za
škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) Smernice 2003/88/ES. Slovenská
republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice

2003/88/ES podieľala. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného titulu totiž nie je predmetom
tohto súdneho konania. Ďalšie výhrady žalovanej smerovali k nesprávnej aplikácii zákona č. 514/2003
Z.z., súdom prvej inštancie. Zo žaloby, podaní ani z vyjadrení a prednesov žalovaného, predbežného
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie nevyplýva aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z., pričom
žalobca sa žalobou nedomáhal náhrady nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Jedná sa o nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
Súd prvej inštancie v rámci svojho predbežného právneho názoru rovnako stranám neuviedol, že
na predmetný prípad považuje za dôvodné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., vzhľadom na čo sa k
uvedenému strany nemali možnosť vyjadriť, čím bolo konanie zaťažené vadou, ktorá bola spôsobilá
ovplyvniť konanie s následkom nesprávneho rozhodnutia vo veci samej a zároveň tým bolo stranám

znemožnené, aby využívali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. K namietanej povinnosti predbežného prerokovania nároku na náhradu škody
žalovaná vzniesla námietku nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na
súde, ktorou je predbežné prerokovanie tohto nároku s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. Predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je obligatórnou náležitosťou podania

žaloby na súde. Prvoradou podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody na vecne a miestne
príslušnom súde je teda jeho predbežné prerokovanie s príslušným orgánom, za splnenia predpokladu
že žiadateľovi o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo písomne oznámené, že jeho
nárok nebude uspokojený, alebo márne uplynula lehota 6 mesiacov od doručenia jeho žiadosti opredbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ku dňu podania žaloby nebol nárok žalobcu na
náhradu škody vopred predbežne prerokovaný pred príslušným orgánom. Z uvedeného potom nie je
zrejmý titul nároku, ani rozsah nároku, ktorý môže žalobca od žalovanej požadovať tak, ako to vyžaduje

ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. V odvolaní sa žalovaná vyjadrila aj k podmienkam
vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Uviedla, že v zmysle ustálenej súdnej praxe v súvislosti s
uplatňovaním náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z.z., ak nie je preukázaný prvý predpoklad
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súd sa s poukazom na účelnosť a hospodárnosť súdneho konania
naplnením ďalších dvoch predpokladov nezaoberá. Ak by sa teda žalobca domáhal náhrady škody

titulom zákona č. 514/2003 Z.z. spočívajúcom v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii
Smernice, je podľa žalovanej potrebné zo strany žalobcu preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný
postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný. Žalobca však jasne a nezrozumiteľne neuviedol, v
čom konkrétne vidí chyby v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny
postup pri transpozícii Smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. Preto
bola žalovaná toho názoru, že v danom prípade prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu

nebol naplnený, pričom podotkla, že všetky mzdové náležitosti boli žalobcovi vyplatené nebolo žalovanej
zrejmé,akýmtitulommohlažalobcovivzniknúťškoda.Ďalejžalovanápririešeníotázkyčidošlovprípade
žalobcu k porušeniu smernice článku 6 písm. b/ smernice bola toho názoru, že súd prvej inštancie musí
ustáliť, v akom období sa počíta priemerný týždenný pracovný čas, nakoľko predmetná otázka bola v
konaní sporná, pričom mala za to, že § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. predstavuje transpozíciu

článku 16 písm. b/ v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) a článkom 19 a teda pojem priemerný
týždennýpracovnýčassamávyložiťtak,žetentosapočítavreferenčnýchobdobiachdlhých6mesiacov.
Ďalej pri riešení otázky pracovného času a času odpočinku žalovaná namietala, že súd prvej inštancie
pri svojich výpočtoch vychádzal z fondu služobného času, čím došlo k nesprávnym právnym, ako aj
skutkovým zisteniam. Vzhľadom na to je konanie zaťažené vadou majúcou za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej. Mala tak za to, že prepočty žalobcu nie sú správne a týmito prepočtami sa
snažil zavádzať súd, pričom vytváral dojem, že pracuje ďaleko viac než v skutočnosti pracoval. Taktiež
nemohla žalovaná súhlasiť s výpočtami pracovného času žalobcu v žalobe, keďže žalobca započítal
do pracovného času aj čas odpočinku, ktorý smernica 2003/88/ES jasne od pracovného času oddeľuje
a taktiež žalobca nesprávne vyložil pojmy „pracovný čas“ a pojmy „priemerný čas“ v zmysle smernice

2003/88/ES, pričom jeho argumenty stoja práve na skutočnosti. Jeho výpočty žalovaná označila za
zavádzajúce, nesprávne a nespôsobilé, aby žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody v akejkoľvek
výške. Vo vzťahu k otázke preukázania existencie nemajetkovej ujmy žalovaná bola toho názoru, že
pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, mal súd prvej inštancie zohľadňovať nielen
primeranosť k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život

a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. Tiež
považovala priznanú sumu v tomto konaní za premrštenú, vôbec nezohľadňujúcu rozsah porušenia
smernice, a ani vzniknutú ujmu žalobcu, pričom vyplývala čisto iba z tvrdení žalobcu bez konkrétneho
dôkazu. Náhrada nemajetkovej ujmy v určenej výške nebola zo strany súdu prvej inštancie vysvetlená,

a ten ani nešpecifikoval svoju úvahu, ktorá ho k uvedenému záveru viedla tak, aby ju bolo možné
označiť za preskúmateľnú a súladnú s princípom spravodlivosti, čo podporila početnou judikatúrou.
Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych
skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v
jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Pri tom žalovaná

podotkla, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah v
takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.
Ďalej tvrdila, že v konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom
preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik
nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom

(nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len
(sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Následne žalovaná namietla zmätočnosť
uplatneného nároku, ktorý žalobca neosvedčil ani v rámci svojho výsluchu, nakoľko má za to, že žalobca
namietal organizáciu pracovného času a nie nesprávne prebratie Smernice. Záverom svojho odvolania
sa žalovaná vyjadrila aj k žalobcom tvrdenému odpracovanému času, a uviedla, že žalobca ako prílohu k

žalobe predložil dôkaz - tabuľku počtu odpracovaných hodín pre roky 2020, 2021, 2022 a 2023. Zároveň
žalobca konajúcemu súdu predložil tzv. plachty služieb - výpis z dochádzkového systému. Tu žalovaná
podotkla že plachty služieb musia obsahovať všetky údaje ohľadom dochádzky, nakoľko táto je každý
mesiac odoslaná na mzdové oddelenie za účelom vytvorenia výplatnej pásky. Namietla, že predloženéhodnoty v tabuľke sú vymyslené tak, aby ukazovali čo možno najvyššie číslo, čím sa žalobca snažil
účelovo zavádzať súd prvej inštancie, ktorý z predložených výplatných pások vychádzal pri zisťovaní
pracovného času. Výplatná páska musí obsahovať všetky hodiny, za ktoré žalobcovi patrí mzda, a teda

tieto nemožno všetky generalizovane považovať za pracovný čas, keďže žalobcovi patrí mzda aj za dni
dovolenky,dodatkovejdovolenky,dovolenkyvosviatokbezodpočtu,voľnozkolektívnejzmluvy,voľnoza
prácu vo sviatok, náhradné voľno, návštevu lekára, sprevádzanie rodinného príslušníka do lekárskeho
zariadenia,aletaktiežajzadeňvoľnazdôvoduvšeobecnéhoobčianskehozáujmu.Zuvedenéhodôvodu
žalovaná považovala za absurdné, aby pojem „pracovný čas“ jasne definovaný v smernici a následne aj

v judikatúre SD EÚ bol takto extenzívne vykladaný bez právneho dôvodu v prospech žalobcu. Žalobca
teda podľa žalovanej neuniesol dôkazné bremeno ani čo do preukázania jeho skutočného pracovného
času.

17. Kodvolaniužalovanejsavyjadrilžalobca,ktorýuviedol,žesúdprvejinštanciesapodrobneadetailne
vysporiadal so všetkými argumentami sporových strán, náležíte zrekapituloval zistený skutkový stav,

aplikoval na vec dopadajúce právne normy, čo vylučuje vadu prípadnej nepreskúmateľnosti rozsudku
ako takého. Samotná preskúmateľnosť nakoniec vyplýva aj zo samotného obsahu odvolania žalovanej,
kedy sama žalovaná reaguje na odôvodnenie rozsudku, s ktorým sa však nestotožňuje. Okrem toho
argumentoval, že čl. 17 smernice umožňuje rôzne odchýlky, a to aj v prípade príslušníkov hasičského
zboru, pričom poukazuje aj na možnosť ustanovenia 6-mesačného referenčného obdobia, k čomu

žalobca opätovne uviedol, že referenčné obdobie 6 mesiacov bolo zavedené až novelou zákona
o hasičskom zbore, ktorá nadobudla účinnosť od 01.11.2024, dovtedy žiadne referenčné obdobie
upravené nebolo. Rovnako upozornil, že pri právnom posúdení výpočtu odpracovaných hodín žalobcu
nie je možné aplikovať čl. 2 ods. 1, prípadne čl. 16 písm. b) smernice, ale priaznivejšie ustanovenie v
§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z., v znení platnom počas žalovaného obdobia. Záverom vytkol, že

ani jedno z rozhodnutí v ktorých súd nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré žalovaná v odvolaní
použila na podporu svojich argumentov nie je právoplatné.

18. V odvolacej replike žalovaná zotrvala v celom rozsahu na svojej odvolacej argumentácii. Zdôraznila,
že súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48-hodinového

priemerného týždenného času u žalobcu a to aj napriek skutočnosti, že uvedené je podstatou
žaloby žalobcu a že všeobecné konštatovania súdu prvej inštancie vychádzajúce zo všeobecných a
predovšetkým nedokázaných tvrdení žalobcu nemožno považovať za dostatočné, aby došlo k naplneniu
práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a bola toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazne
bremeno.

19. V odvolacej duplike žalobca predložil na podporu svojej argumentácie rozsudky odvolacích súdov
v podobných súdnych sporoch.

20. Odvolací súd na základe odvolania žalobcu preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie postupom

podľa ustanovenia § 379 a § 380 odsek 1 Civilného sporového poriadku a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je dôvodné.

21. Žalobca uplatnený nárok v tomto spore založil na porušení únijného (komunitárneho) práva.
Predmetom tohto konania je satisfakčný nárok žalobcu za porušenie práva žalobcu na maximálny

týždenný pracovný čas 48 hodín priznaný mu právom Európskej únie v smernici Rady EÚ 2003/88/ES
s poukazom na článok 6 písmeno b), ktorý nebol dostatočne v spojení s kvalifikáciou doby služobnej
pohotovosti hasiča ako pracovnej doby/služobnej doby prebratý do právneho poriadku Slovenskej
republiky, do zákona č. 315/2001 Z.z., pretože do pracovného času hasiča sa nezarátavala aj jeho
pracovná/služobná pohotovosť na pracovisku počas jej neaktívnej časti (§ 12 ods. 6 v spojení s § 193

zákona č. 315/01 Z.z vylúčil aplikáciu § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov).

22. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie pričom
pre danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobca bol v rozhodnom období 5. týždňa roku 2020 až
52. týždňa roku 2022 (spolu 127 týždňov) príslušníkom Hasičského a záchranného zboru v Bratislave

ako hasič. Túto skutočnosť zdokladoval žalobca výplatnými páskami a výpisom z plánu služieb z
dochádzkového systému SAP, v ktorom sa oddelene evidujú hodiny služobnej činnosti žalobcu a
služobnej pohotovosti. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že žalovaná výkazy o pracovnej činnosti
nerozporovala, preto súd prvej inštancie správne postupom podľa ustanovenia § 151 odsek 1 CSPtvrdenia žalobcu o jeho prítomnosti v práci vyhodnotil ako nesporné skutkové tvrdenia v spore. Odvolací
súd podporne k týmto dôkazom prednáša, že ide o výpis zo systému slúžiaceho pre riadenie ľudských
zdrojov a evidenciu dochádzky. Zároveň sa z neho vychádza pri výpočte mesačného služobného príjmu

žalobcu. Je to relevantný dôkaz, ktorý v naznačených súvislostiach nevyvoláva pochybnosti o jeho
hodnovernosti. Odkazom na tento výkaz žalobca tvrdil, že bolo porušené jeho právo na 48 hodinový
priemerný týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písmeno b) smernice 2003/88/ES a jeho právo
na primeraný odpočinok po práci, za čo si proti Slovenskej republike uplatňuje náhradu nemajetkovej
ujmyformoupeňažnéhoplnenia.Súdprvejinštancie relevantnéprávneotázkyvýkladupojmovpracovný

čas, služobná pohotovostná na pracovisku správne po právnej stránke posúdil podľa ustanovenia
zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/
EHS a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

23. Súd prvej inštancie správne rozlíšil osobitosť a podmienky zodpovednosti štátu za porušenie
práva Európskej únie, z ktorých záverov odvolací súd zdôrazňuje, že Slovenská republika zmluvou o

pristúpení k Európskej únii (EÚ) prevzala na seba záväzok dodržiavať právo Európskej únie, spoločne
so základnými zásadami, ktoré z neho vyplývajú. Špecifické postavenie práva EÚ má odraz aj v
ustanovení v článku 7 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky v zmysle ktorého, právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády

podľa čl. 120 ods. 2 (ústavy). Uvedené znamená, že aj v podmienkach jurisdikcie Slovenskej republiky
platí princíp aplikácie prednosti úniového práva, ktorý potom súvisí aj s princípom priameho účinku a
princípom priamej použiteľnosti úniového práva. Priamy účinok znamená, že adresátmi úniového práva
sú nielen členské štáty, ale aj jednotlivci, teda fyzické a právnické osoby. Právnymi aktami Európskeho
spoločenstva sú aj smernice, ktoré sú určené členským štátom. Smernica je právny akt stanovujúci cieľ,

ktorý musia členské štáty splniť. Ich plnenie predpokladá prevzatie (implementáciu) do vnútroštátneho
práva. Členské štáty majú povinnosť v určenej lehote prispôsobiť vnútroštátne právo smernici EÚ (tzv.
transpozícia), prípadne zachovať už zlučiteľný stav. Správny je záver súdu prvej inštancie, že priameho
použitia pravidla stanoveného smernicou sa môže dovolávať jednotlivec, ktorého právne postavenie
by riadna implementácie zlepšila, proti členskému štátu, ktorý porušil svoju transpozičnú povinnosť.

Z povinnosti členského štátu zabezpečiť plný účinok práva Európskej únie potom pre jednotlivcov
vyplýva aj právo na náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva. Súdny dvor EÚ judikoval,
že k podmienkam vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku
nesprávnej implementácie smernice nepatrí to, že by porušenie smernice muselo byť konštatované
Súdnym dvorom EÚ (rozhodnutie C-46/93, 48/93) a rovnako ani dokument, ktorým by komisia EÚ alebo

iný orgán EÚ vyzval Slovenskú republiku na odstránenie chýb spojených s nesprávnou transpozíciou
smernice.

24. Členský štát nesie zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie.
Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ vychádzajú

z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu (predpokladom nie je zavinenie) za škodu
vzniknutú porušením práva únie členským štátom pre neprevzatú alebo nesprávne prevzatú smernicu
(prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178, 179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), po splnení troch základných
podmienok (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01 Köbler,
bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C 6/90 a

9/90 Francovich). Prvou podmienkou je, že bola porušená smernica, ktorá priznáva práva jednotlivcom
a členský štát takúto normu úniového práva porušil, druhou podmienkou je, že porušenie práva
je dostatočné závažné a treťou podmienkou je príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva
členským štátom a vznikom škody fyzickým a právnickým osobám. Všetky tri podmienky (porušenie
právneho predpisu Únie priznávajúceho práva jednotlivcovi, dostatočná závažnosť tohto porušenia a

príčinná súvislosť medzi porušením právneho predpisu a škodou) musia byť splnené kumulatívne a
platia pre akýkoľvek spôsob porušenia práva Únie. Sú teda potrebné a zároveň postačujúce na to, aby
jednotlivcom vzniklo právo na náhradu škody.

25. Pokiaľ sú uvedené podmienky splnené, štát musí poskytnúť náhradu za spôsobenú škodu v

súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť, pričom podmienky náhrady
škody stanovené vnútroštátnymi právnymi predpismi nesmú byť menej priaznivé ako podmienky platné
pre podobné nároky vzniknuté na základe vnútroštátneho práva a nesmú v praxi znemožňovať alebo
nadmerne sťažovať získanie náhrady škody.26. Správne súd prvej inštancie prijal záver, že uvedenému (zásade rovnocennosti) v podmienkach
Slovenskejrepublikyzodpovedázákonč.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone

verejnej moci. Nakoniec pre danú situáciu (porušenie práva EÚ) tento zákon aj v ustanovení § 4 odsek
1 písmeno e/ zadefinoval orgán konajúci v mene štátu, keď upravil, že ak v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie
vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, koná v mene štátu to ministerstva
alebo ten ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti, ktorého patrí predmetná štátna správa. Toto

ustanovenia dopadá na zodpovednosť štátu, za ktorý koná zákonom označený orgán v prípade, ak
existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorými vznikla
škoda. Absentujúca alebo nesprávna transpozícia Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je
výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu, ktorý je v zmysle § 9 vylúčený z pôsobnosti zákona
č. 514/03 Z.z., keďže za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu
Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/, d/ Ústavy SR a postup alebo

výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy SR, avšak
táto skutočnosť nebráni tomu, aby zákon č. 514/2003 Z.z. bol uplatnený aj na nároky vyplývajúce zo
zodpovednosti za porušenie únijného práva analogicky, a to z dôvodu neexistencie právneho predpisu
v Slovenskej republike, ktorý by túto oblasť výslovne upravoval. Inak povedané, zákon č. 514/2003 Z.z.
sa použije primerane tam, kde je jeho úprava súladná s úpravou práva Únie, alebo na otázky, ktoré

právo Únie nerieši, a to za predpokladu, že nijako neznemožní ani nadmerne nesťaží právo jednotlivca
na získanie náhrady škody. Preto námietka žalovanej o nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v
spore zdôvodnená argumentom, že sa priamo nepodieľala na aplikácii smernice 2003/88/ES a zákona č.
315/2001 Z.z., je z hľadiska prejednávanej veci bez právneho významu a vecne neobstojí ani námietka
o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z.z.,

s ktorou sa pre účely tohto konania súd prvej inštancie správne vysporiadal a odvolací súd sa s takýmto
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie stotožňuje.

27. Súd prvej inštancie správne vychádzal z rozhodnutí Súdneho dvora, v ktorej bol riešený výklad
komunitárneho práva vzťahujúceho sa na danú vec a tento je pre konajúci súd záväzný. S odkazom

na rozhodnutia SD EÚ, ktoré riešili obdobnú alebo totožnú právnu otázku konštatoval, že boli splnené
predpoklady zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (nemajetkovú ujmu) (C-429/09 Fuß,
C-437/05 vo veci Vorel, C-397/01 Pfeiffer, C-14/04 Dellas). Súd prvej inštancie správne ustálil, že
implementácia úpravy pracovnej doby/služobného času v smernici 2003/88 sa v zámere sledovaným
touto smernicou v právnej úprave zákona č. 315/2001 Z.z. nepremietla, keď porovnaním smernice

2003/88 a zákona č. 315/2001 Z.z. konštatoval, že žalobcove zmeny služobného času boli rozvrhnuté
na obdobia, ktoré sa týkali týždňov 05/2020 až 52/2022 tak, že prekračovali hodnotu 48 hodín za
týždeň priemerne, za šesťmesačné obdobie (žalovaná neopodstatnene súdu prvej inštancie vyčíta
nezohľadnenie referenčného šesťmesačného obdobia), pretože do kategórie služobného času žalobcu
podľa § 85 odsek 1, § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. bolo potrebné z hľadiska článku 2 odsek 1

smernice 2003/88 zahrnúť aj čas služobnej pohotovosti, na ktoré závery súdu prvej inštancie odvolací
súd odkazuje, pretože sa s nimi stotožňuje. Podľa smernice 2003/ 88/ES vždy je potrebné určiť, či
posudzovaný čas je pracovným časom (služobným časom). Pracovnou dobou sa podľa čl. 2 ods. 1
smernice rozumie akákoľvek doba, počas ktorej pracovník pracuje, je k dispozícii zamestnávateľovi
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo

zvyklosťami. To nevylučuje, ako na to upozornil aj súd prvej inštancie, že doba pohotovosti, ktorá
je súčasťou pracovného času, môže byť odmeňovaná podľa iných zásad ako doba bežného výkonu
práce. Nebolo sporným, že hasič mal povinnosť v čase služobnej pohotovosti byť pripravený k zásahu
a to v čase počítanom na minúty. Preto je doba, kedy je hasič povinný byť pripravený zasiahnuť,
služobnýmčasomajeirelevantnéto,čikpotrebezásahudošloalebonedošlo.PrávnaúpravaSlovenskej

republiky v zákone č. 315/2001 Z.z. na uvedené dostatočne nereflektovala, keď nezohľadnila, že
aj doba výkonu služobnej pohotovosti na pracovisku spĺňa charakter služobného času. Uvedené
súd prvej inštancie správne interpretoval prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ. Článok 6
písm. b/ smernice predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom Európskej únie maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Európskej únie, ktoré nemožno podrobiť
akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých
sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fuß body 33.
až 35.). Členské štáty Európskej únie teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku6 písm. b/ smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku,
alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor
judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu

zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a
konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník
vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný
pracovný čas ustanovený smernicou (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu
služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce,
celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom
skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z.z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice. Námietka žalovanej, že smernica

sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania
nevzťahuje, je preto z uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej
judikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti,
ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp.
povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas

pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka
slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a
venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas
pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19). Uvedené znamená, že nie je podstatné,
akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny

počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi.
Bezvplyvunaporušeniečl.6písm.b/smernicejeajskutočnosť,žezapracovnúpohotovosťjevyplácaná
odmena.

28. Podmienky zodpovednosti štátu za škodu v dôsledku nedostatočnej implementácie smernice Rady

EÚ 2003/88/ES boli v okolnostiach tejto veci naplnené, pretože Slovenská republika nezabezpečila jej
plný účinok. V pomeroch slovenskej právnej úpravy uvedené znamená, že ako dôsledok zodpovednosti
štátu môže vzniknúť poškodenému nárok na náhradu škody a aj nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/2003
Z.z. upravuje ako dôsledok zodpovednosti štátu za nesprávny alebo nezákonný výkon verejnej moci aj
náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy. V súlade so základnou zásadou práva EÚ zakotvujúcou princíp

tzv. rovnocennosti, musia nároky z porušenia práva Únie zahŕňať aj možnosť domôcť sa za splnenia
zákonných podmienok náhrady nemajetkovej ujmy. Tento záver sa potom uplatní aj vtedy, ak k porušeniu
práva Únie došlo legislatívnou činnosťou, a to aj napriek tomu, že normotvornú (ne)činnosť nemožno v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. považovať za nesprávny úradný postup, a tento zákon sa tak v čisto
vnútroštátnych situáciách na legislatívnu činnosť štátu nevzťahuje. Odvolací súd súhlasí so záverom

súdu prvej inštancie, že aj napriek výnimke v zákona č. 514/2003 Z.z., je práve tento zákon v prípade
škody či nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnou, nedostatočnou transpozíciou smerníc EU obsahovo
najbližšou právnou úpravou, ktorá sa primerane použije na určenie formy a rozsahu priznávanej
náhrady. Žalovaná nedôvodne namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu. Z vykonaného
dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období (0/2020 až

52/2022) bol každý mesiac v práci dlhšie ako je maximálny pracovný čas, a že opakovane dochádzalo
u žalobu k prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času. Porušenie práva na pracovný čas 48
hodín znamená, že žalobca nemohol so svojim časom nakladať podľa svojej úvahy, bol vzdialený od
svojho rodinného a sociálneho prostredia, v okolnostiach tejto veci zvýraznené skutočnosťou, že mal v
osobnej starostlivosti dve maloleté deti, ako aj tým, že práca hasiča, ktorú vykonával je prácou rizikovou,

ohrozujúcou život, a preto podmienená aj potrebou takého odpočinku, kedy je oslobodený od vedomia
byť dostupný a k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, čo je nehmatateľná kategória spôsobených
ťažkostí. Žalobca má preto dôvod cítiť sa poškodený porušením jeho práva na pracovný/služobný čas
48 hodín. Pri porušení práva Únie platí aj zásada, podľa ktorej náhrada ujmy spôsobenej jednotlivcom
porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej ujme tak, aby zaisťovala skutočnú ochranu ich

práv (rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Brasserie du e8 25.03.2021 vo veci C-501/18, Balgarska
Narodna Banka (bod 125). Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaná ako členský štát Európskej
únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálnahranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice a zároveň za
situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané časy služobnej pohotovosti, je dôvodný záver, že
iba konštatovanie porušenia práva v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením. Odvolací súd

súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES boli porušované dlhé obdobie a
boli porušované subjektom, ktorý je štátom, a má byť garantom dodržiavania práv. Z týchto dôvodov
odvolací súd považuje výšku 4.000,- eur prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy za primeranú, čo v
rozmenení priemerne na týždeň uplatneného obdobia 127 týždňov porušenia práv žalobcu výkonom

služobnej pohotovosti, nezapočítanej do limitu 48 hodín týždenného služobného času predstavuje 31,50
eur na týždeň. Odvolací súd považuje uplatnený nárok za primeraný aj s ohľadom na rozhodovaciu
činnosť súdov v obdobných veciach, napríklad rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
11Co/78/2023 bola priznaná suma 6.435,23 eur, rozhodnutím sp.zn. 14Co/88/2023 bola priznaná suma
6.265,33 eur, rozhodnutím sp.zn. 13Co/61/2023 bola priznaná suma 5.543,76 eur, rozhodnutím sp.zn.
13Co/39/2024 bola priznaná suma 5 652,93 eur, alebo rozhodnutím sp.zn. 17Co/86/2023 bola priznaná

suma 5.427,60 eur.

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu, ktorý mu umožnil urobiť správne právne posúdenie. Odôvodnenie rozsudku
zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na súdne rozhodnutie Civilným sporovým poriadkom v

ustanovení § 220 odsek 2 CSP. Súd prvej inštancie jasne, zrozumiteľne a precízne vysvetlil dôvody, pre
ktoré priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu, a správne rozhodol, keď priznal žalobcovi nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom z uplatnenej sumy 10.800,- eur priznal sumu 4.000,- eur. V
prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. Okolnosť, že žalovaná dôvody, pre ktoré bolo
žalobe čiastočne vyhovené odmieta akceptovať, nezakladajú jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd

vzhľadom na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 odsek 1 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 4.000,- eur,
ako aj v závislom štvrtom výroku o nároku na náhradu trov konania potvrdil.

30. Ako správne vyhodnotil odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu

trov konania. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, predmetom sporu bolo priznanie nároku na náhradu
škody (ujmy) spočívajúcej v porušení práva Únie členským štátom, ktorá škoda (ujma) vznikla v
nemajetkovej sfére žalobcu. Výška plnenia závisela od úvahy súdu, ktorú možno usudzovať len s
určitou presnosťou vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a poznanej judikatúry. Nárok žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu porušením povinnosti štátu pri implementácii noriem

komunitárneho práva bol súdom vyhodnotený ako opodstatnený, a preto mu patrí mu nárok na náhradu
trov proti žalovanej v plnom rozsahu a to bez ohľadu na to, že nebola priznaná celá žalovaná suma.
Osobitosť tejto veci je práve v tom, že výška priznaného plnenia je závislá na posúdení zo strany
súdu a pokiaľ nie je žalobcom žalovaná suma extrémne nadhodnotená (žalobca mohol žalovať aj sumu
100.000,- eur), tak v takomto prípade sa časť zamietnutého nároku neposudzuje ako neúspech žalobcu

v spore. V samostatnom rozhodnutí o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 CSP) sa zohľadní rozsah
priznaného plnenia.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná ako odvolateľ bola v odvolacom konaní neúspešný, preto nárok

na náhradu trov odvolacieho konania patrí v plnom rozsahu procesne úspešnej strane žalobcu.

32. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).