Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/192/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122283439
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6122283439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Prievozská

2, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, za ktorého
ako konateľ konajú advokáti Mgr. Martina Klačanová, JUDr. Marek Baraník a JUDr. Ján Dolejš, proti
žalovaným: 1/ M. R., nar. XX. XX. XXXX, I., S. XX, a 2/ Mgr. I. R., nar. X. X. XXXX, I., S. XX, zast.
oboch advokátka JUDr. Tatiana Jánošíková, Košice, Rooseveltova 6, o zaplatenie 10.792,19 eur s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 8Csp/94/2022, o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26. júna 2024 sp. zn. 9CoCsp/35/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému 1/ a 2/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves rozhodol rozsudkom č. k. 8Csp/94/2022 - 201 z 23. februára 2023
tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 10.736,03 eur,
úrok vo výške 3.582,82 eur, úrok z omeškania vo výške 872,51 eur a úrok z omeškania 5,00 % ročne
zo sumy 10.736,03 eur od 23. 06. 2021 až do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. (I. výrok) V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. (II. výrok) Priznal žalobcovi náhradu
trov konania voči žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100 %, o ktorých výške súd rozhodne po právoplatnosti

tohto rozsudku samostatným uznesením. (III. výrok)
1.1. Vec právne posúdil podľa § 52 a nasl. OZ, podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj len ako
„ZoSÚ“), ako aj podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej aj len ako „ZoB“) a dospel
k záveru, že až na 56,61 eur uplatnených titulom poplatkov za nepreukázané upomienky, žaloba je
dôvodná takmer v celom rozsahu, nakoľko žalovaní poskytnutý úver čerpali, riadne a včas podľa zmluvy
ho však banke nevracali. Pretože žalobca ako postupník svoj nárok odvodzoval titulom postúpenia

pohľadávky od postupcu, ktorým bola banka, v rámci posudzovania, či jednostranné právne úkony
banky pred zosplatnením (§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ) vôbec nadobudli právne účinky a či k
samotnému postúpeniu bankovej pohľadávky na postupníka, ktorý je nebankovým subjektom vôbec
došlo platne, prijal záver, že doručenie výzvy pred zosplatnením úveru (§ 53 ods. 9 OZ), v konaní
bolo preukázané poštovým podacím hárkom svedčiacim o odoslaní výzvy zásielkou 2. triedy, pričom jej
doručenie žalovaným, a to každému z nich osobitne dňom 5. 2. 2020, preukazuje snímka obrazovky, tzv.
printscreenzinternetovejstránkydoručujúcejpošty(zinternetovejaplikácie„sledovaniezásielok“-pozn.

odvolacieho súdu), doručenie samotného oznámenia z 3. 3. 2020 o zosplatnení zostatku pohľadávky
banky preukazuje doručenka; doručenie výzvy banky z 18. 3. 2020 žalovaným v zmysle § 92 ods. 8
ZoB dňom 24. 3. 2021, podľa súdu bolo preukázané rovnako príslušným poštovým podacím hárkom v
spojení so snímkou obrazovky pošty z internetovej aplikácie „sledovanie zásielok“. V prospech záveru oplatnosti zosplatnenia zostatku posudzovaného spotrebiteľského úveru posúdil aj dodržanie zákonných
podmienok a lehôt ustanovených v § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ (42. a 43. odsek jeho odôvodnenia).
Dospel preto k záveru, že banka mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásila platne a následne pohľadávku aj

platnepostúpilanažalobcuatakaktívnuvecnúlegitimáciupostupníkavsporepovažovalzapreukázané.
1.2. Z uvedených dôvodov posudzovanú zmluvu o spotrebiteľskom úvere podrobil dôslednej súdnej
kontrole a z jeho zistení (45. - 52. odsek jeho odôvodnenia) mu vyplynul záver, že posudzovaná zmluva
z 20. 9. 2013 spĺňa všetky obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ustanovené zákonom
č. 129/2010 Z. z., ako relevantnou právnou úpravou účinnou v čase uzavretia zmluvy.

1.3. S argumentom „porovnateľne vyššieho úspechu žalobcu, ako je jeho neúspech vo výške 56,16 eur“
rozhodnutie o trovách konania odôvodnil zásadou úspechu žalobcu v spore ustanovenou v § 255 ods.
1 CSP (61. odsek jeho odôvodnenia).

2. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní 1/ a 2/ odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 9CoCsp/35/2023 zo dňa 26. júna 2024 v spojení s opravným

uznesením odvolacieho súdu č. k. 9CoCsp/35/2023 - 292 zo dňa 6. septembra 2024 tak, že zmenil
rozsudok vo vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamietol a žalovaným proti žalobcovi priznal nárok
na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania, na ktoré plnenie žalovaní sú oprávnení
spoločne a nerozdielne.
2.1. V odôvodnení uviedol, že aktívna vecná legitimácia žalobcu (či pasívna vecná legitimácia

žalovaného) v konaní vždy musí byť nepochybne preukázaná. Rozumie sa ňou také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého žalobcovi vyplýva ním uplatňované právo (nárok), resp. z ktorého mu vyplýva
procesné právo hmotnoprávny nárok si uplatňovať žalobou na súde. Preskúmavanie vecnej legitimácie,
a to či už aktívnej, na strane žalobcu alebo pasívnej, na strane žalovaného ako nositeľa hmotnoprávnej
povinnosti, o ktorú v konaní ide, je preto imanentnou súčasťou každého súdneho konania a súd ju musí

preto preskúmať vždy, v každom štádiu konania, a to aj bez návrhu, t. j. aj v prípade, že jej nedostatok
žiadna zo sporových strán nenamieta (porovnaj rozsudok NS SR z 29. 6. 2010 vo veci 2Cdo/205/2009).
V prípade, akým je prejednávaná vec, kedy v spotrebiteľských sporoch žalobcom je subjekt, ktorý svoju
vecnú legitimáciu v spore odvodzuje zo zmluvy o postúpení pohľadávky, rozhodovacia prax súdov je
ustálená v požiadavke skúmania jeho aktívnej vecnej legitimácie najmä vo vzťahu k dodržaniu § 92

ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý ustanovuje podmienky pre platné postúpenie bankovej
pohľadávky inému, a to aj nebankovému subjektu, akým je žalobca, v spojení s § 53 ods. 9 a § 565 OZ.
Tak pre platné postúpenie pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB je potrebné, aby postupovaná
pohľadávka bola splatná, aby banka klienta v omeškaní písomne vyzvala a následné nepretržité, viac
ako 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením jeho záväzku voči banke.

2.2. Keďže podľa posudzovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere konečná splatnosť úveru v danom
prípade mala nastať až k 15. 10. 2023, pričom postupník žalobu na zaplatenie celého dlhu z úveru na
súde uplatnil už dňom 30. 3. 2022, už zo strany banky ako veriteľa, ktorá svoju pohľadávku na tohto
postúpila zmluvou z 22. 6. 2021, predtým muselo dôjsť k zosplatneniu dlžného zostatku úveru pred
konečným termínom jeho splatnosti. Súd prvej inštancie správne preto pristúpil k posudzovaniu otázky,

či sporné zosplatenie zostatku dlhu spotrebiteľského úveru v danom prípade (ne)bolo uskutočnené v
súlade s § 53 ods. 9 OZ, v zmysle ktorého v prípade plnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, tento
možno zosplatniť len za kumulatívneho splnenia tak uplynutia lehoty troch mesiacov od omeškania
so zaplatením splátky, ako aj súčasného upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej, ako 15
dní na uplatnenie práva dodávateľa podľa § 565 OZ, uvedenú otázku na základe predložených

písomných dôkazov však neposúdil správne, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu záveru
o preukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore.
2.3. V danom prípade výzva veriteľa daná v zmysle § 53 ods. 9 OZ bola datovaná dňom 30. 1. 2020
a žalovaní ňou mali byť vyzvaní k úhrade pohľadávky banky vo výške 3.073,19 eur (nielen 492,70 eur,
ako súd konštatoval v 37. odseku napadnutého rozsudku), pričom zároveň mali byť upozornení, že

ak k zaplateniu dlhu v dodatočne poskytnutej lehote 15 dní nedôjde, banka bude oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť svojej pohľadávky, čím táto sa stane splatnou v celom rozsahu, kedy dlžníci stratia
výhodu splátok a pohľadávku banky budú musieť uhradiť v celku. Pre účely ďalšieho posudzovania, či
sporná výzva zamýšľané účinky (ne)vyvolala, odvolací súd v danom prípade sa nezaoberal otázkou, či
sporný zákonom požadovaný hmotnoprávny úkon veriteľa, ktorým tento zamýšľal jednostranne zmeniť

zmluvne dohodnuté podmienky plnenia záväzku spotrebiteľa a jeho výšky, vôbec spĺňa zákonné znaky,
náležitosti a podmienky bezvadného právneho úkonu, t. j. či tento je dostatočne určitý a zrozumiteľný (§
37 OZ), ale, rovnako, ako súd prvej inštancie, obmedzil sa výlučne na posúdenie otázky jeho dôjdeniado sféry dispozície žalovaných ako jeho adresátov, čo žalobca v konaní preukazoval poštovým podacím
hárkom a tiež výpisom z aplikácie pošty o sledovaní zásielok.
2.4. Podľa ustálenej súdnej praxe a v súlade s teoretickými poznatkami § 45 ods. 1 OZ („prejav vôle

pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde“) v praxi je vykladaný tak, že prejav vôle voči
neprítomnej osobe je účinný od okamihu, keď sa dostane do sféry jej dispozície. Dovolací súd vo svojom
rozsudku z 15. 12. 2020 (R 4/2021) sa zaoberal tzv. teóriou dôjdenia, ktorá sa aplikuje pri jednostranných
adresovaných právnych úkonoch, akou je aj výzva veriteľa podľa § 53 ods. 9 OZ a konštatoval, že
účinnosťtakýchtoprávnychúkonovnastávaichdôjdenímdodispozičnejsféryadresáta,čosaposudzuje

objektívne, t. j. pre záver o ich dôjdení postačí, ak adresátovi jednostranného právneho úkonu bola daná
možnosť s týmto právnym úkonom sa oboznámiť, bez ohľadu na jeho skutočné doručenie adresátovi,
avšak s tým, že samotnú skutočnosť, že adresát mal reálnu možnosť s prejavom vôle sa oboznámiť,
je potrebné hodnoverne preukázať; dôjdením do sféry vplyvu príjemcu pritom sa rozumie napríklad
vhodenie listu do schránky príjemcu (alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal
v zmluve najavo, že písomnosti možno posielať aj elektronicky). Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej

sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny
úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Zmienený judikát dovolacieho
súdu výslovne pojednáva zároveň aj o tom, že k takým zmluvným dojednaniam upravujúcim tzv. fikciu
doručenia, podľa ktorej zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určeného počtu dní odo
dňa jej odoslania, súdna prax zaujala odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán

nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny
úkon, sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez dôkazu o tom, že táto do sféry adresáta
aj došla. V zmysle tohto judikátu na hodnoverné preukázanie dôjdenia jednostranného adresovaného
právneho úkonu do sféry dispozície jeho adresáta nepostačuje preto samotný poštový podací hárok,
pretože ten svedčí jedine o odoslaní zásielky, obsahom ktorej bol sporný jednostranný právny úkon

veriteľa bez toho, aby v spore zároveň bolo preukázané aj dôjdenie zásielky do sféry dispozície jeho
adresáta.
2.5. Aplikujúc uvedené na prejednávaný prípad, upozornenie banky na uplatnenie jej práva podľa § 565
OZ v danom prípade obsiahnuté v jej písomnosti z 30. 1. 2020 voči žalovaným ako adresátom tohto
jednostranného právneho úkonu veriteľa mohlo byť účinným od okamihu, keď sporná písomnosť sa

dostala do sféry ich dispozície, a nie od okamihu, keď toto upozornenie, hoci aj preukázane, bolo podané
na poštovú prepravu; samotné podanie zásielky na poštovú prepravu bez ďalšieho nedokazuje, aký bol
ďalší osud doručovanej zásielky, že táto aj reálne sa dostala do sféry dispozície žalovaných, príp. že táto
im bola skutočne aj doručená, a teda že ako jej adresáti reálne mali možnosť oboznámiť sa s prejavom
vôle odosielateľa v nej obsiahnutým. Za dôkaz o dôjdení zásielky do sféry dispozície adresáta, príp. o

jej doručení adresátovi nemožno pritom považovať ani predložený výpis z aplikácie pošty o sledovaní
zásielok, ktorý jednak nie je potvrdením pošty o prevzatí zásielky jej adresátom, z tohto nemožno
zistiť ani to, komu vlastne sporná zásielka bola vydaná; na účely preukázania, že písomná zásielka
s upozornením banky z 30. 1. 2020 došla žalovaným ako jeho neprítomným adresátom, môže slúžiť
pritom buď doručenka ako potvrdenie pošty o prevzatí zásielky adresátom, ktorú pošta ako doručovateľ

v prípade doporučenej zásielky vydáva na požiadanie (v elektronickej podobe na to slúži internetová
poštová služba „Doručenka“) alebo nedoručená zásielka vrátená odosielateľovi s vyznačením dôvodu
jej nedoručiteľnosti doručovateľom, pričom žalobca v danom prípade žiaden z týchto dôkazov v
konaní nepredložil. Keďže žalobca na preukázanie dôjdenia výzvy z 30. 1. 2020 s upozornením na
zosplatnenie zostatku dlhu žalovaných do sféry ich dispozície v konaní nepredložil ani neoznačil

nijaký relevantný dôkaz spôsobilý uvedenú skutočnosť preukázať, táto v konaní nie je hodnoverne
preukázaná, pričom za situácie, že žalovaní popierajú aj doručenie samotného oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru obom dlžníkom, bolo nutné uzavrieť, že žalobca v konaní nepreukázal
splnenie zákonom ustanovených podmienok zosplatnenia dlhu posudzovaného spotrebiteľského úveru.
Odvolací súd v danom prípade musel preto uzavrieť, že neplatným preto je aj nadväzujúci jednostranný

hmotnoprávny úkon veriteľa v podobe zosplatnenia zostatku dlhu žalovaných listom veriteľa z 3. 3.
2020, a to pre nedodržanie zákonných podmienok pre zosplatnenie spotrebiteľského dlhu ustanovených
v § 53 ods. 9 OZ, hoci v prípade tohto jednostranného právneho úkonu žalobca jeho doručenie
žalovaným preukazoval doručenkami podpísanými (v oboch prípadoch len) žalovaným 1/. Keďže platné
zosplatnenie pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB zároveň je aj jednou z kumulatívnych

podmienok platného postúpenia bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, odvolací súd zároveň
musel preto nutne dospieť aj k záveru, že banka pre tento nedostatok pohľadávku z posudzovanej
úverovej zmluvy proti žalovaným v danom prípade nebola oprávnená postúpiť inému subjektu a pokiaľ
tak napriek tomu urobila, konala v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB, a to bez ohľadu na existenciu osobitnejvýzvy banky z 18. 3. 2020 v zmysle tohto zákonného ustanovenia, u ktorej ale rovnako nepreukázal
jej dôjdenie do sféry dispozície žalovaných; uvedené v danom prípade rovnako, a preto rovnako
nedostatočne „preukazoval“ poštovými podacími hárkami a výpisom z internetovej aplikácie doručujúcej

pošty „sledovanie zásielok“, ktoré z dôvodov uvedených v skoršom odseku tohto odôvodnenia nie sú
relevantným dôkazom spôsobilým preukázať dôjdenie danej zásielky do sféry dispozície žalovaných
ako adresátov sporného oznámenia.
2.6. Z uvedených dôvodov postúpenie pohľadávky banky na žalobcu v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB bolo
preto absolútne neplatným právnym úkonom (§ 525 ods. 2 v spojení s § 39 OZ), ktorý od počiatku

nemal preto žiadne právne účinky a v danom spore bolo preto potrebné vychádzať zo záveru, že žalujúci
nebankový subjekt v danom spore nie je aktívne vecne legitimovaným, t. j. že tento veriteľom žalobou
uplatňovanej pôvodne bankovej pohľadávky sa nestal platne a účinne a z týchto dôvodov odvolací súd
na odvolanie žalovaných postupom podľa § 388 CSP vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku zmenil
tak, že žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a to bez potreby vecne sa
zaoberať ďalšími uplatnenými odvolacími námietkami odvolateľov vrátane premlčania, a to vzhľadom

na dôvod, pre ktorý rozsudok zmenil a žalobu zamietol.
2.7. Pretože ide o zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým konanie sa končí, odvolací súd
zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) aj na súde prvej inštancie (§ 396
ods. 2 CSP), a to v súlade so zásadou úspechu v danom prípade žalovaných v spore, ustanovenou v §
255 ods. 1 CSP; o výške náhrady trov konania po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Dôvody na aplikáciu § 257 CSP čo i len sčasti
v prospech neúspešného žalobcu v konaní tvrdené neboli a ich existenciu nezistil ani odvolací súd.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie (ďalej aj „dovolateľ“). Prípustnosť
dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

3.1. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne
a nepredvídateľne, nakoľko právne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení sú v rozpore s
doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v rozhodnutiach najvyšších
súdnych autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty.
Žalobca v prvom rade odôvodnil nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v súlade s

judikatúrou a dôkazmi, ktoré boli a sú založené v súdnom spise. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1
OZ vyplýva, že právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením má za účel zabezpečiť
spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť
oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali
bez toho, že mu nebolo umožnené sa s ním oboznámiť. Subjekt realizujúci právny úkon (odosielateľ)

má mať však na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá
zamýšľané právne následky. Podľa názoru žalobcu je v konaní právne nesporné, že žalobca relevantne
preukázal odoslanie predmetných výziev zo dňa 30. 01. 2020, 04. 05. 2020 a 18. 03. 2021 na adresu
žalovaných (S. XXX/XX, XXX XX I.) poštovým podacím hárkom + sledovaním zásielky cez podacie
číslo cez Slovenskú poštu. Aj prípadné popretie skutkových tvrdení žalobcu je v tomto prípade podľa

názoru žalobcu nutné považovať za účelové a vo svojej podstate irelevantné, ak žalovaní napr. nepripojí
dôkazné prostriedky preukazujúce opak. Odvolací súd bez reálneho odôvodnenia neakceptoval poštové
podacie hárky s trasovaním zásielky pošty ako dôkaz o doručení písomnosti zo dňa 30. 01. 2020, 04. 05.
2020 a 18. 03. 2021 do dispozičnej sféry žalovaných na adresu dohodnutú v zmluve S. XXX/XX, XXX
XX I.. Odvolací súd taktiež neakceptoval výpis z elektronického portálu Slovenskej pošty k uvedeným

podacím hárkom (nakoľko podľa neho to nie je potvrdením pošty o prevzatí zásielky jej adresátom (pozn.
žalobcu, čo však zákon v zmysle ust. § 45 ods. 1 OZ ani nevyžaduje) a z tohto nemožno zistiť ani
to, komu vlastne sporná zásielka bola vydaná). S uvedeným sa dovolateľ nestotožnil, pričom uviedol,
že za dôkaz môže slúžiť všetko čo pomôže k náležitému objasneniu veci podľa ust. § 187 ods. 1
CSP, a zároveň sledovanie zásielky cez Slovenskú poštu je všeobecne známou skutočnosťou podľa

ust. § 186 ods. 2 CSP, ktorú nie je potrebné ani dokazovať (nakoľko si to súd môže overiť v rámci
vlastnejčinnosti,akbytedasamozrejmepostupovalprocesnesprávne).Zosledovanievšetkýchzásielok
prostredníctvom čísla zásielky cez Slovenskú poštu na adresu žalovaných vyplynulo, že zásielky boli
dané do poštovej prepravy a tieto boli vždy žalovaným aj riadne doručené (pričom podľa ust. § 45 ods.
1 OZ sa mali objektívne možnosť so zásielkou oboznámiť). Zásielku si žalovaní prevzali, čo potvrdil

žalovaný 1/ svojim vlastnoručným podpisom na doručenke. Zároveň je preukázané, že sa žalovaní na
uvedenej adrese zdržiavali a preberali písomnosti (pričom sa mohli oboznámiť aj s výzvami zo dňa 30.
01.2020,04.05.2020a18.03.2021,kuktorýmžalobcapriložilpodaciehárky).Vkonaníneboložiadnym
spôsobom tvrdené ani preukázané, že by si žalovaní zmenili adresu na zasielanie korešpondencie, a tood uzatvorenia zmluvy dňa 20. 09. 2013 až po doručenie oznámenia zo dňa 29. 06. 2021 o postúpení
pohľadávky, pričom je viac ako zrejmé, že žalovaní sa tak medzitým mali možnosť oboznámiť aj s vyššie
uvedenými výzvami, ktorých doručovanie bolo navyše preukázané. Ďalej poukázal na to, že odvolací

súd neuviedol dôvody, pre ktoré vyššie uvedené dôkazy vyhodnotil spôsobom, že žalobca doručenie
do dispozičnej sféry žalovaných nepreukázal. Odvolací súd sa tak podľa žalobcu zjavne náležite
nevysporiadal s odôvodnením v zmeňujúcom rozsudku. Žalobca opakovane akcentoval, že vhodenie
oznámenia o uložení tejto zásielky na pošte do poštovej schránky s možnosťou si jej vyzdvihnutia v
odbernej lehote (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/73/2016 uverejnené v časopise zo Súdnej

praxe pod č. 45/2018, príp. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/129/2010 uverejnené v systéme ASPI pod
č. 27/2011), predsa žalobca preukázal priloženými podacími hárkami.
3.2. Žalobca považuje za preukázané, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, ak neakceptoval podací hárok ako dôkaz o doručení písomností do
dispozičnej sféry žalovaného, pričom sa jedná o kardinálnu otázku v konaní, od ktorej závisí úspech
žalobcu v predmetnom spore (aktívna legitimácia žalobcu). Zároveň odvolací súd v napadnutom

rozhodnutí reálne neudáva dôvody, vnútorné úvahy, negatívne stanoviská vyšších súdnych autorít a
pod. vo vzťahu k tomu, z akého konkrétneho dôvodu neuznal žalobcom predložený dôkaz (podací hárok
so sledovaním zásielky) o doručovaní do dispozičnej sféry žalovaného. Naopak rozsudok odvolacieho
súdu vytvára priestor pre dohady, či je poštový podací hárok ako taký relevantným dôkazom pred súdom
ohľadom odoslania písomnosti do dispozičnej sféry adresáta. Žalobca sa záverom nestotožnil ani s

konštatovaním odvolacieho súdu, podľa ktorého žalobca konal v rozpore s ust. § 92 ods. 8 ZoB, a síce
v konaní poukazoval na osobitnú výzvu banky zo dňa 18. 03. 2020, ktorej doručenie do dispozičnej
sféry preukazoval opätovne poštovými podacími hárkami a výpisom z internetovej aplikácie slovenskej
pošty cez sledovanie zásielok. Odvolací súd opakovane zdôvodnil, že tieto nie sú relevantným dôkazom
spôsobilým preukázať dôjdenie danej zásielky do dispozičnej sféry žalovaných. S uvedeným sa žalobca

vôbec nestotožnil, nakoľko v súdenej veci bolo listinnými dôkazmi preukázané, že zásielka bola
žalovaným riadne doručená a mali možnosť sa s jej obsahom oboznámiť. Napriek uvedenému žalobca
poukázal na ďalšie skutočnosti, že k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB nedošlo a odvolací súd sa odklonil
od ustálenej judikatúry NSSR, keď za výzvu podľa uvedeného ustanovenia možno považovať akúkoľvek
výzvu, ktorej obsahom je aj výzva na zaplatenie, a teda napr. aj oznámenie, ktorým sa vyhlasuje

mimoriadna splatnosť pohľadávky, a ktorá bola žalovaným zaslaná spolu s doručenkou. Právny záver,
že podanie, ktorým sa vyhlásila mimoriadna splatnosť pohľadávky môže byť kvalifikovanou výzvou aj
podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, resp. že ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyžaduje samostatnú a výlučnú formu
písomnej výzvy ani žiadne osobitné náležitosti tejto výzvy - upozornenie na postúpenie pohľadávky,
výslovne uzavrel dovolací súd vo svojom rozhodnutí so sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27. 09. 2023, v ktorom

sa dovolací súd odkazuje na totožné závery aj v rozhodnutí dovolacieho súdu so sp. zn. 7Cdo/191/2021
z 30. 06. 2022, ako aj na judikatúru dovolacieho súdu uverejnenú v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí
súdov SR, ktorá určuje podmienky ust. § 92 ods. 8 ZoB a od ktorých nie je dôvod sa odchýliť a rovnako
dovolací súd sa s uvedeným stotožnil aj v rozhodnutí so sp. zn. 1Cdo/154/2022 z 27.02.2024, v ktorom
sa plne odkázal na vyššie uvedené rozhodnutie so sp. zn. 9Cdo/165/2022 z 27. 09. 2023. Žalobca v

ďalšom poukázal na to, že v konaní riadne preukázal splnenie podmienok podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní ako dlžníci boli v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli postupcom opakovane vyzvaní na
úhradu omeškaných splátok.

3.3. Vzhľadom na uvedené žalobca zastával názor, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom posúdenia doručovania do dispozičnej sféry v
súkromnoprávnych vzťahoch. Zároveň odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces z dôvodu, že podľa názoru žalobcu sa jedná o nepredvídateľné a

nepreskúmateľné rozhodnutie, ktoré len zdanlivo (ak vôbec) poskytuje odpoveď na základnú otázku
konania ohľadom preukázania doručovania do dispozičnej sféry adresáta prostredníctvom podacieho
hárku, resp. doručovania ako takého.
3.4. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol dovolaciemu súdu, aby rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení navrhli dovolaciemu súdu dovolanie žalobcu zamietnuť v zmysle
ustanovenia § 448 CSP.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne
a nepredvídateľne, nakoľko právne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení sú v rozpore s
doslovným znením zákona, odbornej literatúry, ako aj právnymi závermi v rozhodnutiach najvyšších
súdnych autorít a iných krajských súdov, čo žiadnym spôsobom neprispieva k princípu právnej istoty.
Vyjadril nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi konajúcich súdov z dôvodu, že podľa neho sa
tieto závery nezhodujú so skutočnosťou, s vykonanými dôkazmi a boli nesprávne právne posúdené.

Dovolací súd preto, vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v
zmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, potom
existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv.
zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zakladá bez

ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade
nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je
imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu ochranu.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení
sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a

závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,

ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

8. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje
aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Pokiaľ dovolateľ namietal,
tú skutočnosť, že odvolací súd odôvodnil svoj potvrdzujúci rozsudok zmätočne, nekonzistentne a
nepredvídateľne, nakoľko právne závery odvolacieho súdu uvedené v odôvodnení sú v rozpore s

doslovným znením zákona, dovolací súd považuje túto námietku za nedôvodnú.

9. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa treba zdôrazniť, že dovolaním nie je zásadne možné
úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení
dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia

dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. Dovolací súd poznamenáva,
že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len ztoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie

ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a
zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy
a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce

má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod), a či
konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

10. V posudzovanej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmý jeho myšlienkový postup pri
hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa ktorého žalobca na
preukázanie dôjdenia výzvy z 30. 1. 2020 s upozornením na zosplatnenie zostatku dlhu žalovaných
do sféry ich dispozície v konaní nepredložil ani neoznačil nijaký relevantný dôkaz spôsobilý uvedenú
skutočnosť preukázať, táto v konaní nebola hodnoverne preukázaná, pričom za situácie, že žalovaní

popierali aj doručenie samotného oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru obom dlžníkom,
bolo nutné uzavrieť, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonom ustanovených podmienok
zosplatnenia dlhu posudzovaného spotrebiteľského úveru. Odvolací súd v danom prípade musel preto
uzavrieť, že neplatným preto je aj nadväzujúci jednostranný hmotnoprávny úkon veriteľa v podobe
zosplatnenia zostatku dlhu žalovaných listom veriteľa z 3. 3. 2020, a to pre nedodržanie zákonných

podmienok pre zosplatnenie spotrebiteľského dlhu ustanovených v § 53 ods. 9 OZ, hoci v prípade
tohto jednostranného právneho úkonu žalobca jeho doručenie žalovaným preukazoval doručenkami
podpísanými (v oboch prípadoch len) žalovaným 1/. Podľa názoru dovolacieho súdu spôsob, akým
odvolací súd dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP
v spojení s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade

so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi
zistené.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

11. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení, pričom právnu
otázku vymedzil nasledovne:
1/ či doručovanie výzvy veriteľa do dispozičnej sféry spotrebiteľa preukázané podacím hárkom
spôsobuje účinky riadneho doručovania do dispozičnej sféry.

2/ či podanie podľa výkladu ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „ZoB“), ktorým sa vyhlasuje okamžitá splatnosť úveru a ktoré zároveň
obsahuje výzvu banky voči svojmu klientovi na úhradu omeškaného dlhu, možno považovať za výzvu
podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB.

12. Rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky ako R 4/2021 bolo pôvodne najvyšším súdom vydané v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 5Cdo/36/2020; ide o rozhodnutie, z ktorého záverov vychádzal odvolací súd pri
posúdení otázky účinkov doručenia výzvy na plnenie. V tomto rozhodnutí dovolací súd konštatoval, že
jednou z podmienok platného postúpenia pohľadávky banky na iný subjekt v zmysle ustanovenia § 92

ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je okrem písomnej výzvy banky aj omeškanie klienta trvajúce nepretržite
viac ako 90 kalendárnych dní, čo i len s časťou dlhu, pričom tieto podmienky musia byť splnené
kumulatívne, inak je postúpenie pohľadávky postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu v
zmysle § 39 OZ pre rozpor so zákonom. V otázke doručovania výziev pri zosplatnení úveru dovolací
súd zaujal jednoznačný názor, že „koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti

väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov,
akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2
ods. 3 OZ si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožnoodchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa
odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená
týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi

právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby
účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci
právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a
vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí
jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti

druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta,
aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom
zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav
vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne
oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné
bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom

doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.“ Za podstatné
považoval, aby adresát mal možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle odosielateľa, teda aby sa tento
prejav vôle dostal do jeho dispozičnej sféry, pričom povinnosťou odosielateľa je preukázať doručenie
prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta (teda nie je nutné preukazovať doručenie priamo do vlastných
rúk adresáta). Preukázanie takto definovaného účinného doručenia však nie je možné zamieňať s

preukázaním odoslania prejavu vôle. Práve z tejto názorovej línie vychádzal aj odvolací súd vo svojom
rozhodnutí, správne ich interpretoval a aplikoval na prejednávanú vec; tieto závery dovolacieho súdu sú
v priamom protiklade s tvrdeniami dovolateľa v dovolaní.

13. Dovolací súd konštatuje, že otázka doručovania výzvy veriteľa do dispozičnej sféry spotrebiteľa

preukázaná podacím hárkom bola riešená aj v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/186/2024.
V rozsudku z 25. júna 2025 senát 4C konštatoval, že „ ... predloženie samotného podacieho hárku
samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k dôjdeniu zásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej
sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o úvere, t. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po
jej odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa nemá

odosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45 ods. 1 OZ jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel
adresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to,
že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry žalovaného ako adresáta, čím mu bola
vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom.“

14. Dovolací súd konštatuje, že právna otázka doručovania výzvy veriteľa do dispozičnej sféry
spotrebiteľa preukázaná podacím hárkom, je v judikatórnej praxi dovolacieho súdu vyriešená
konzistentne a po preštudovaní rozhodnutia napadnutého dovolaním dovolací súd dospel k záveru, že
odvolací súd sa neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu pri riešení nastolenej otázky.

15. V súvislosti s právnou otázkou dovolateľa, a to či podanie podľa výkladu ust. § 92 ods. 8 zák. č.
483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoB“), ktorým sa vyhlasuje
okamžitá splatnosť úveru a ktoré zároveň obsahuje výzvu banky voči svojmu klientovi na úhradu
omeškanéhodlhu,možnopovažovaťzavýzvupodľaust.§92ods.8ZoB,dovolacísúdpoukazujenabod
20 - 21 napádaného rozhodnutia, v zmysle ktorých odvolací súd konštatoval, že: „platné zosplatnenie

pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB zároveň je aj jednou z kumulatívnych podmienok platného
postúpeniabankovejpohľadávkynanebankovýsubjekt,odvolacísúdzároveňmuselpretonutnedospieť
aj k záveru, že banka pre tento nedostatok pohľadávku z posudzovanej úverovej zmluvy proti žalovaným
v danom prípade nebola oprávnená postúpiť inému subjektu a pokiaľ tak napriek tomu urobila, konala
v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB, a to bez ohľadu na existenciu osobitnej výzvy banky z 18. 3. 2020 v

zmysle tohto zákonného ustanovenia, u ktorej ale rovnako nepreukázal jej dôjdenie do sféry dispozície
žalovaných; uvedené v danom prípade rovnako, a preto rovnako nedostatočne „preukazoval“ poštovými
podacími hárkami a výpisom z internetovej aplikácie doručujúcej pošty „sledovanie zásielok“, ktoré z
dôvodov uvedených v skoršom odseku tohto odôvodnenia nie sú relevantným dôkazom spôsobilým
preukázať dôjdenie danej zásielky do sféry dispozície žalovaných ako adresátov sporného oznámenia.

Z uvedených dôvodov postúpenie pohľadávky banky na žalobcu v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB je preto
absolútne neplatným právnym úkonom (§ 525 ods. 2 v spojení s § 39 OZ), ktorý od počiatku nemá preto
žiadne právne účinky a v danom spore je preto potrebné vychádzať zo záveru, že žalujúci nebankovýsubjekt v danom spore nie je aktívne vecne legitimovaným, t. j. že tento veriteľom žalobou uplatňovanej
pôvodne bankovej pohľadávky sa nestal platne a účinne.“

16. Dovolací súd konštatuje, že otázka či podanie podľa výkladu ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001
Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoB“), ktorým sa vyhlasuje
okamžitá splatnosť úveru a ktoré zároveň obsahuje výzvu banky voči svojmu klientovi na úhradu
omeškaného dlhu, možno považovať za výzvu podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB, bola riešená v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2025 sp. zn. 1VCdo/4/2025, publikovanom v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 38/2025 v zmysle ktorého:
„Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky
na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho
peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“

17. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia, o ktoré žalobca opiera
dôvodnosť dovolania, žiadnym spôsobom nenapĺňajú definičné znaky podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP,
pretoževnichdovolacísúdnevysloviltaképrávnezávery,odktorýchbysavprejednávanejveciodvolací
súd odchýlil. Dovolací dôvod uplatňovaný podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP preto nie je daný, pretože
neexistuje dovolateľom tvrdený rozpor záverov odvolacieho súdu s rozhodovacou praxou dovolacieho

súdu. Dovolací súd uvádza, že žalobca v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom v otázke, či doručenie do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spôsobuje
účinky riadneho doručenia, pokiaľ je adresátom spotrebiteľ. Odvolací súd však bol názoru, že doručenie
výzvy - upozornenia podľa § 53 ods. 9 OZ nemal za preukázané a dovolací súd na svojej ustálenej praxi
nemá dôvod nič meniť.

18. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP v danej veci nie je daný.

19. Dovolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dovolanie, smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému dovolanie nie je dôvodné, zamietol (§ 448 CSP).

20. V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP)
dovolací súd voči neúspešnému žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.