Rozsudok – Ostatné Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. máj 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-21C/9/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321200474
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adam Hradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1321200474.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobcu: Račianska

- Reality, a.s., IČO: 51 284 219, so sídlom Račianska 1523/71, Bratislava, zastúpeného JUDr. Milošom
Barbušom, advokátom, so sídlom Štúrova 13, Bratislava, proti žalovanému: J. Z., nar. XX.XX.XXXX,
s pobytom K. XXXX/X, U., zastúpeného Mgr. Andrejom Maarom, advokátom, so sídlom Dunajská 18,
Bratislava, o odstránenie stavby a vyprataní nehnuteľnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný odstrániť stavbu - garáž súp. č. 14131 postavenú na parc. č. 12100/117
nachádzajúcu sa v kat. úz. Nové Mesto, obec BA-m.č. Nové Mesto, okres Bratislava III a vypratať
pozemok parc. č. XXXXX/XXX - zast. plocha o výmere 19 m2 nachádzajúci sa v kat. úz. Nové Mesto,

obec BA-m.č. Nové Mesto, okres Bratislava III. vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor
na LV 5330 vo vlastníctve žalobcu v 1/1, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

I.
1. Žalobou zo dňa 26.01.2021, ktorej zmenu súd pripustil uznesením zo dňa 29.05.2024, sa žalobca
domáhal, aby mu súd uložil povinnosť odstrániť stavbu - garáž súp. č. XXXXX postavenú na parc. č.

XXXXX/XXX nachádzajúcu sa v kat. úz. Nové Mesto, obec BA-m.č. Q. J., okres U. Z. (ďalej už len
„garáž“) a vypratať pozemok parc. č. XXXXX/XXX - zast. plocha o výmere 19 m2 nachádzajúci sa v kat.
úz. Q. J., obec BA-m.č. Q. J., okres U. Z.. vedený Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor na
LV 5330 vo vlastníctve žalobcu v 1/1 (ďalej už len „pozemok“).

2. Žalobca v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedol, že je
výlučným vlastníkom predmetného pozemku, pričom žalovaný je vlastníkom garáže na ňom stojacej.

Uviedol, že medzi stranami sporu bola uzatvorená nájomná zmluva na dobu určitú a to do 31.12.2020,
pričom do 15 dní odo dňa skončenia doby, mal žalovaný pozemok vypratať a odovzdať žalobcovi.
Žalovaný si však túto svoju povinnosť nesplnil, keďže pozemok užíva aj po skončení doby nájmu.
Žalobca mal za to, že spor nespadá do režimu neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho
zákonníka, pričom na tomto pozemku má žalobca investičný zámer. Garáž užíval žalovaný, resp.
jeho právny predchodca na základe rozhodnutia ONV - odbor výstavby s tým, že išlo len o dočasnú
stavbu. Uviedol, že na danom mieste sa nachádza cca 100 takýchto garáží, ktoré sú vo vlastníctve

iných fyzických a právnických osôb a nachádzajú sa na pozemkoch žalobcu. Právny režim, dátum
vybudovania, ako aj následné vzájomné vzťahy medzi vlastníkmi garáží a vlastníkom pozemku pod
garážami je pri všetkých týchto garážach postavených na ulici Y. v U. v areáli Výskumného ústavu
zváračského, totožný. Uviedol, že rozhodnutím o prípustnosti stavby, Odbor výstavby ONV Bratislava- Nové Mesto povolil vykonať výstavbu garáží ako dočasnú stavbu do 31.12.1980 na časti pozemku
Výskumného ústavu zváračského k.ú. U. na Y. ulici. V tomto rozhodnutí sa ďalej uvádza, že majiteľ
garáže je povinný odstrániť garáž po 31.12.1980 na vlastný náklad bez nároku na akúkoľvek úhradu.

Takéto rozhodnutie bolo vydané v roku 1971. Ďalej uviedol, že medzi Výskumným ústavom zváračským
ako vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby garáže bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku
na dočasné užívanie. Takáto zmluva bola uzatvorená v roku 1976. Následne rozhodnutím Odboru
výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava III z roku 1982 bolo predĺžené dočasné užívanie
týchto garáží ako dočasných stavieb do 31.12.1992. V predmetnom rozhodnutí sa ďalej uvádza, že po

tomto termíne sú stavebníci povinní stavby odstrániť na vlastné náklady, bez nároku na náhradu. Na
základe uvedeného mal žalobca za to, že medzi pôvodným vlastníkom pozemku a vlastníkom garáže
bola uzatvorená zmluva o prenechaní pozemku na dočasné užívanie s tým, pre ňu platili ustanovenia
§ 397 a 398 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že už z názvu zmluvy bolo zrejmé, že ide o dočasné
užívanie pozemkov a nie osobné užívanie pozemkov (ktoré bolo upravené v § 198 - § 221 Občianskeho
zákonníka). Konštatoval, že osobné užívanie pozemkov nebolo časovo obmedzené a prechádzalo

na dedičov a podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo osobného užívania zmenilo na
vlastníctvo fyzickej osoby priamo zo zákona dňa 01.01.1992. V prípade prenechania nehnuteľnosti
na dočasné užívanie išlo o záväzky z iných zmlúv; prenechanie nehnuteľnosti na dočasné užívanie
bolo obmedzené vždy časovo alebo účelovo. V zmysle § 876 Občianskeho zákonníka sa hospodárske
zmluvy o dočasnom užívaní majetku za odplatu podľa § 348 Hospodárskeho zákonníka menili od

01.01.1992 na nájomné zmluvy. Ustanovenia § 876 Občianskeho zákonníka sa však nevzťahovalo
na vzťahy z dočasného užívania nehnuteľností, ktoré vznikli na základe zmlúv uzatvorených podľa
Občianskeho zákonníka, resp. prechodné ustanovenia Občianskeho zákonníka neupravili ako treba
nazerať na zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie uzatvorené podľa § 397 a § 398
Občianskeho zákonníka. Bolo teda podľa žalobcu zrejmé, že jediným inštitútom, ktorý prichádza do

úvahy je analógia legis. Uviedol, že právo dočasného užívania pozemku je občianskoprávnym vzťahom,
ktorý bol založený skorším právnym predpisom, avšak ktorý už v neskoršom právnom predpise nie
je osobitne upravený. Preto sa bude v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka spravovať tými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú právne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie.
Použitie analógie zákona je v danom prípade podľa žalobcu prípustné, pretože právny vzťah o ktorý ide

sa spravuje vo svojej podstate rovnakými zásadami, aké platia pre nájomné vzťahy vzniknuté na základe
nájomnej zmluvy podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorého aplikácia prichádza do úvahy.
Konštatoval, že žalovaný resp. jeho právny predchodca si bol vedomý skutočnosti, že staval garáž na
cudzom pozemku, čo vyplýva aj z rozhodnutia Odb. Výstavby a územného plánovania ObNV Bratislava
III., ktorým sa povoľuje dočasne užívať garáž, a teda nemohol si myslieť, že jeho právo je časovo

neobmedzené, ale naopak vedome na seba vzal riziko z dočasného vzťahu vyplývajúce. Na základe
uvedeného sa preto žalobca domnieval, že žalovaný sa nemôže domáhať ochrany jeho vlastníckeho
práva. Žalobca taktiež poukázal na mnoho rozhodnutí, z ktorých bolo zrejmé, že sa v tomto konaní
nedomáha odstránenie stavby žalovaného z dôvodu, že by sa malo jednať o neoprávnenú stavbu,
ale ide o uplatnenie nároku žalobcu, ako vlastníka pozemku zastavaného cudzou stavbou, ktorá bola

postavená ako stavba dočasná. Teda podľa žalobcu sa jednalo o uplatnenie práva v zmysle § 126 ods.
1 Občianskeho zákonníka a nie podľa § 135c Občianskeho zákonníka, tak ako sa domnieval žalovaný.
Žalobca uviedol, že v čase zriaďovania garáže bol vlastníkom pozemku Československý štát, pričom
predmetný hnuteľný majetok spravoval ako správca majetku, na základe čoho právny predchodca
žalobcu uzatvoril s právnym predchodcom žalovaného zmluvu o dočasnom užívaní pozemku za účelom

výstavby garáže.

3. Žalobca na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: výpis
z LV č. XXXX, výpis z LV č. XXXX, rozhodnutie o prípustnosti stavby zo dňa 05.04.1971, zmluvu o
prenechaní pozemku na dočasné užívanie zo dňa 17.02.1976 v znení dodatku č. 1 z roku 05.01.1988,

zmluvu o prenechaní pozemku na dočasné užívanie zo dňa 17.02.1976, rozhodnutie o predĺžení
dočasného užívania zo dňa 13.12.1982 a nájomnú zmluvu zo dňa 20.03.2019.

II.
4. Žalovaný v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoju procesnú obranu uviedol,

že je vlastníkom predmetnej garáže. Mal však za to, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o tom,
že žalovaný užíva garáž na základe rozhodnutia ONV - odbor výstavby, ako ani tú skutočnosť, že sa
jedná o dočasnú stavbu. Žalovaný tvrdil, že garáž bola povolená do trvalého užívania, pričom tú užíva
na základe dedenia a zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané v katastri nehnuteľnosti.Žalovaný uviedol, že garáže stáli na pozemkoch už v čase, keď tieto pozemky žalobca kupoval a
preto si musel byť vedomý, že užívanie zastavaných pozemkov je obmedzené vlastníckym právom
žalovaného, ako aj ostatných vlastníkov garáži. Žalovaný zdôraznil, že garáž nebola umiestnená na

pozemok žalobcu počas účinnosti nájomnej zmluvy, ani na základe takejto nájomnej zmluvy a ani
na základe súhlasu žalobcu. Preto nemožno podľa žalovaného vznik práva na umiestnenie stavby
posudzovať podľa stavu k 01.01.2019. Uviedol, že garáž sa nachádza na pozemku žalobcu približne
od roku 1970 a preto samotná skutočnosť, že uplynula doba nájmu, neoprávňuje žalobcu k odstráneniu
predmetnej garáže. Mal taktiež za to, že uplynutie doby nájmu nie je dôkazom, že by súhlas vlastníka

s umiestnením stavby bol časovo obmedzený, ani že by bol udelený, ani že by zanikol. Konštatoval, že
dochádza ku kolízii dvoch vlastníckych práv. Žalovaný mal za to, že požiadavku žalobcu na odstránenie
stavby je potrebné posudzovať podľa práva platného v čase vzniku stavby, nie podľa práva platného v
čase skončenia jedného z nájomných vzťahov týkajúcich sa užívania pozemku pod stavbou. Žalovaný
namietal, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že garáž bola umiestnená na pozemok na
základe nájomného práva s vlastníkom a ani o tom, že táto stavba je na pozemku neoprávnene.

Taktiež namietal, že žalobca nepreukázal kedy bola garáž umiestnená na pozemku. Uviedol, že žalobca
predložil zmluvu medzi Výskumným ústavom zváračským a osobou odlišnou od žalovaného, pričom
toto nepreukazuje ani to, že by bol Výskumný ústav zváračský vlastníkom tohto pozemku. Žalovaný mal
za to, že žalobca nepreukázal, že osud všetkých garáži nachádzajúcich sa na pozemkoch žalobcu je
rovnaký. Najmä nepreukázal dátum vybudovania garáže žalovaného, nepreukázal vlastníctvo pozemku

v čase vybudovania Výskumným úradom zváračským, nepreukázal vzťah medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom garáže. Mal za to, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, pričom dôkazy, ktoré sú podľa
tvrdenie žalobcu totožné, nemôžu bez dôkazu o totožnosti byť podkladom pre rozhodovanie o návrhu
žalobcu. Žalovaný mal teda za to, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by sa týkali garáže
žalovaného, pričom žiadal, aby súd uplatnil koncentračnú zásadu. Konštatoval, že žalobca nepreukázal,

že garáž je neoprávnenou stavbou či už so súhlasom alebo bez súhlasu vlastníka pozemku. Mal za
to, že základom pre posúdenie nároku žalobcu je to, či je stavba neoprávnená. Uviedol, že pokiaľ
sa v čase výstavby súhlas vlastníka pozemku nevyžadoval, potom nemožno stavbu považovať za
neoprávnenú, nakoľko stavbou nedošlo k porušeniu práv vlastníka pozemku. Tvrdil, že Občiansky
zákonník nechráni vlastnícke právo vlastníka pozemku tak, že vlastnícke právo vlastníka stavby musí

ustúpiť a má automaticky zaniknúť. Podľa žalovaného právny poriadok tento konflikt rieši napr. vznikom
nároku na bezdôvodné obohatenie za užívanie cudzej veci alebo zriadením vecného bremena. Uviedol,
že podľa judikatúry vydanej v SR, nie je právo vlastníka pozemku nadradené právu vlastníka stavby
a pri rozhodovaní má súd zohľadniť nie iba požiadavku súčasného vlastníka, ale hospodársky zámer
pri výstavbe stavby a účelnosť odstránenia stavby v čase rozhodovania. Žalovaný zároveň namietal

nevykonateľnosť prípadného rozhodnutia o odstránení stavby. Podľa žalovaného bolo nesporné, že
garáž je nehnuteľnosťou pevne spojenou so zemou, ktorej odstránenie nie je možné vykonať rozsudkom
súdu o vyprataní. Žalovaný poukázal aj na právny názor opakovane vyjadrený v rozhodnutiach
Ústavného súdu SR, a to, že právo patrí bdelým. Teda v danom prípade ide o stavby postavené pred 50
rokmi, v čase, keď účastníkmi právnych vzťahov na strane vlastníka pozemku a vlastníka stavby boli iné

osoby, v inom právnom prostredí. Žalovaný namietal taktiež aj pravosť žalobcom predložených dôkazov,
pričom žiadal, aby tieto žalobca predložil v origináli, aby bolo zrejmé, že neboli zmenené, zrušené a že
sú právoplatné. Podľa žalovaného zároveň nebola splnená podmienka, že žaloba je podaná 30 dní po
skončení zmluvy, na základe ktorej bola stavba na pozemok umiestnená. Žalovaný argumentoval, že
garáže boli umiestnené na návrh Výskumného ústavu zváračského, pričom išlo o stavby umiestnené

bez súhlasu vlastníka pozemku. Zdôraznil, že každý sa má domáhať svojich práv v čas, keďže práva
patria len bdelým, pričom ako rozporné s dobrými mravmi videl to, že žalobca nedisponuje dokladmi,
čo by nemalo byť podľa neho v jeho prospech. Zdôraznil, že žiadna zmluva o užívaní pozemku nebola
pred rokom 1976 uzatvorená. Ani k zmene súpisného čísla garáže sa nevedel vyjadriť, avšak mal za
to, že neboli splnené podmienky pre zmenu žaloby. Tvrdil, že podmienkou pre odstránenie stavieb

vyplývajúcej z rozhodnutia o povolení stavby z roku 1969 bola stavba diaľnice, pričom žalobca splnenie
takejto podmienky nepreukázal. Konštatoval, že predĺženie povolenia na užívanie neboli spôsobilé
zmeniť obsah stavebného povolenia. Zároveň mal za to, že odstránenie stavby nie je účelné, čomu
chcel žalovaný predísť odkúpením pozemku alebo jeho nájmom. Zároveň tvrdil, že treba zabezpečiť
administratívny spis.

5. Žalovaný na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to:
rozhodnutie NS SR 7Cdo 297/2021, rozhodnutie NS ČR 22Cdo 828/2017, ako aj rozhodnutie o
prípustnosti stavby zo dňa 25.02.1969.III.

6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal stranami sporu navrhnuté listinné
dôkazy, z ktorých (vrátane nesporných skutkových tvrdení, ako aj skutočností zistených z úradnej
činnosti súdu - najmä z konaní vedených na tunajšom súde pod sp. zn. B3-12C 15/2021 a B3-19C
10/2021, ako aj zo skutočností vyplývajúcich z verejných registrov - napr. katastra nehnuteľností)
následne vychádzal pri zistení dole uvedeného skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie

veci.

7. Žalobca je vlastníkom pozemku, ktorého pôvodné označenie znelo ako parc. č. XXXXX a ktorý je v
súčasnostirozparcelovanýnaviaceromenšíchpozemkovoznačenýchakoparc.č.XXXXX/XažXXXXX/
XXX, pričom na parc. č. XXXXX/XXX stojí garáž vo vlastníctve žalovaného.

8.Zvýpisuzpozemkovejknihy(predloženejžalobcomvkonaníB3-12C15/2021)vyplývalo,žepozemok
žalobcu (t.j. parc. č. XXXXX) bol pôvodne vo vlastníctve Československého štátu, pričom od 01.10.1954
bol správcom tohto pozemku Výskumný ústav zváračský (ďalej len „VÚZ“), ktorý je v súčasnosti
jediným akcionárom žalobcu - súčasného vlastníka predmetného pozemku. Pôvodným vlastníkom
garážežalovanéhobolH.Z.,pričomžalovanývlastníctvokugarážinadobudoltitulomdedičstvapotomto

pôvodnom vlastníkovi.

9. Obvodný národný výbor Bratislava - Nové mesto, odbor výstavby (ďalej len „ONV“) vydal dňa
25.02.1969 rozhodnutie o prípustnosti stavby, z ktorého vyplývalo, že VÚZ a žiadatelia (celkovo 51
žiadateľov) podali žiadosť o vydanie rozhodnutia o prípustnosti stavby 44 garáži na pozemku par.

č. XXXXX s tým, že stavebná komisia pri ÚÚPaA Národného výboru hlavného mesta Slovenska
Bratislavyprejednalaprojektovúdokumentáciunaschôdzidňa12.12.1968,nazákladečohoONVpovolil
žiadateľom vykonať výstavbu garáži ako dočasných stavieb na pozemku parc. č. XXXXX. Zároveň z
rozhodnutia vyplývalo, že dočasnosť užívania garáži bolo podmienená do výstavby plánovanej diaľnice,
resp. rozšírenia železničnej trate do roku 1980.

10. Následne ONV vydal dňa 05.04.1971 ďalšie rozhodnutie o prípustnosti stavby, z ktorého vyplývalo,
že celkovo 5 ďalších žiadateľov (označených ako „garážnici“) si podalo žiadosť o vydanie rozhodnutia
o prípustnosti stavby 5 garáži na pozemku par. č. XXXXX, pričom obdobne ako pri rozhodnutí zo dňa
25.02.1969, aj v tomto rozhodnutí ONV povolilo vykonať výstavbu garáži ako dočasných stavieb do

31.12.1980 na pozemku parc. č. XXXXX s tým, že po uplynutí tejto doby boli majitelia garáži na vlastné
náklady odstrániť predmetné garáže. Dočasnosť garáži bola podmienená do výstavby diaľnice, resp.
rozšírenia železničnej trate, čo sa predpokladalo do roku 1980. Uvedené rozhodnutie bolo na vedomie
zasielané aj VÚZ.

11. Z odôvodnenia rozhodnutia ONV zo dňa 13.12.1982 vyplývalo, že kolaudačné rozhodnutie (vo
vzťahukugarážam,ktorýchvýstavbabolapripustenározhodnutímONVzodňa25.02.1969)bolovydané
dňa 26.01.1971, pričom ONV k týmto garážam, rozhodnutím zo dňa 13.12.1982, predĺžil ich dočasné
užívanie do 31.12.1992 a zdôraznil, že po tomto termíne sú stavebníci povinní stavby (garáže) odstrániť
na vlastné náklady a bez nároku na náhradu s tým, že v prípade že daný pozemok (územie) bude určené

na iné využitie pred uplynutím tejto lehoty, stavebníci budú povinní stavby odstrániť ešte pred uplynutím
tejto lehoty na výzvu stavebného úradu a to bez nároku na náhradu.

12. VÚZ dňa 17.02.1976 uzatvoril s H. Z. ako pôvodným vlastníkom predmetnej garáže zmluvu o
prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka. Na jej základe

VÚZ prenechal H. Z. na dočasné užívanie časť pozemku parc. č. 12090, na ktorom bola postavená garáž
v jeho vlastníctve a to na dobu neurčitú. Dňa 05.01.1988 uzatvorili VÚZ a H. Z. dodatok k predmetnej
zmluve, ktorým došlo k zmene parcelného označenia pozemku, na ktorom stála predmetná garáž z parc.
č. XXXXX na parc. č. XXXXX/XXX.

13. Z dokazovania vykonaného v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. B3-12C 15/2021, ako
aj B3-19C 10/2021 vyplývalo, že zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a 398
Občianskeho zákonník s rovnakým obsahom VÚZ uzatváralo aj s ďalšími vlastníkmi garáži, ktoré stáli
na pozemku par. č. XXXXX.14. Následne dňa 20.03.2019 žalobca už ako vlastník predmetného pozemku a žalovaný ako vlastník
predmetnej garáže uzatvorili nájomnú zmluvu na dočasné užívanie predmetného pozemku na dobu od

01.01.2019do31.12.2020stým,žepodľačl.IIInájomnývzťahzanikoluplynutímdobynájmu,nazáklade
čoho bol žalovaný podľa čl. IV bodu 4.4. povinní do 15 dní od skočenia nájmu vypratať a odovzdať
žalobcovi predmet nájmu, čo sa nestalo.

IV.

15. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
upravujúce prenechanie nehnuteľnosti na dočasné užívanie (§ 397 a 398 v znení do 31.12.1991),
skončenie nájmu uplynutím doby nájmu (§ 676), ochranu vlastníckeho práva (§ 126), odstránenie
neoprávnenej stavby (§ 135c), ako aj príslušné ustanovenia zákona č. 81/1958 Zb., Hospodárskeho
zákonníka a vyhlášky č. 104/1966 Zb. upravujúcich správu národného majetku.

16. V danom prípade základ procesnej obrany žalovaného spočíval najmä v neunesení dôkazného
bremena žalobcom vo vzťahu ku skutkového a právnemu pôvodu garáže žalovaného. Síce nebolo
sporné, že žalobca sa vo vzťahu k preukázaniu pôvodu garáže žalovaného dostal dôkaznej núdze,
keďže disponoval len jedným konkrétnym priamym listinným dôkazom vo vzťahu ku garáží žalovaného
a to zmluvou o prenechaní pozemku na dočasné užívanie zo dňa 12.07.1976 v znení jej dodatku č. 1

zo dňa 05.01.1988, avšak argumentoval tým, že táto garáž zdieľala rovnaký, resp. obdobný skutkový
aj právny osud/pôvod ako ostatné garáže vybudované na pozemku v jeho vlastníctve, v minulosti
označeného ako parc. č. 12090. Na druhej strane žalovaný túto argumentáciu žalobcu o spoločnom/
obdobnom osude ostatných garáži a jeho garáže sporoval, pričom podstata jeho sporovania bola
založená výlučne len na tom, že žalobca vo vzťahu k svojej argumentácii o spoločnom/obdobnom osude

ostatných garáži a garáže žalovaného neuniesol dôkazné bremeno.

17. V tejto súvislosti však súd musel poznamenať, že Civilný sporový poriadok kladie na účinné
popretie skutkových tvrdení určité kvalitatívne požiadavky, podľa ktorých strana sporu, ktorá popiera
protistranou tvrdené skutkové okolnosti, musí uviesť vlastné skutkové tvrdenia, inak nemožno takéto

popretie kvalifikovať ako účinné. Ako súd vyššie uviedol, žalovaný nepoprel skutkové tvrdenie žalobcu
podľa§151ods.2C.s.p.týmspôsobom,žebyuviedolvlastnéskutkovétvrdeniaohľadomosudu/pôvodu
jeho garáže, ktoré by vyvrátili skutkové tvrdenia žalobcu, teda že jej zriadenie a umiestnenie vyplýva z
iných skutkových a právnych skutočností, než tvrdil žalobca, a preto ním vykonané popretie skutkových
tvrdení žalobcu nemohol súd podľa § 151 ods. 2 C.s.p. považovať za účinne vykonané. Na základe

uvedeného súd procesnú obranu žalovaného v tomto smere považoval za značne účelovú.

18. Hoci bolo pravdou, že žalobca vo vzťahu ku zriadeniu a umiestneniu garáže žalovaného (teda k
jej skutkovému a právnemu pôvodu/osudu) predložil len jeden priamy dôkaz, a to zmluvu uzatvorenú
dňa 17.02.1976 medzi VÚZ a H. Z. o prenechaní pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a

398 Občianskeho zákonníka v znení dodatku č. 1 a že pri ostatných skutkových tvrdenia týkajúcich
sa garáže žalovaného sa dostal do dôkaznej núdze ohľadom priamych dôkazov, tie sa však snažil
preukázať nepriamo, a to listinnými dôkazmi, ktoré preukazovali skutkové tvrdenia a právne tituly
zriadenia, umiestnenia a užívania ostatných garáži na pozemku žalobcu, teda nie konkrétne garáže
žalovaného, keďže tie mali mať totožný skutkový a právny titul zriadenia, umiestnenia a užívania ako

garáž žalovaného.

19. Súdu však bolo z jeho úradnej činnosti (napr. z konania 19C 10/2021 alebo 12C 15/2021) známe,
že pozemok vo vlastníctve žalobcu, na ktorom sa nachádza niekoľko desiatok garáži vo vlastníctve
iných fyzických a právnických osôb, vrátane garáže žalovaného (čo žalovaný nesporoval), bol pôvodne

vo vlastníctve Československého štátu a mal označenie parc. č. XXXXX, pričom od 01.10.1954 bol
správcom tohto pozemku VÚZ. Dňa 25.02.1969 ONV najskôr rozhodol o prípustnosti stavby celkovo 44
garáži na tomto pozemku ako dočasných stavieb. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žiadosť o
vydanie predmetného rozhodnutia (resp. návrh na jeho vydanie) bol podaný nie len VÚZ ako správcom
predmetného pozemku, ale aj 51 konkrétnymi žiadateľmi - budúcimi vlastníkmi predmetných garáž.

Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil ako nesprávny ten argument žalovaného, podľa ktorého boli
garáže umiestnené len na základe návrhu VÚZ. Neskôr dňa 05.04.1971 ONV rozhodol o prípustnosti
stavby ďalších 5 garáži na tomto pozemku, a to ako dočasných stavieb (toto rozhodnutie predložil
žalobca v tomto konaní), pričom žiadateľmi o vydanie tohto rozhodnutia boli výlučne len budúci vlastnícigaráži (nazvaný ako „garážnici“) a teda v tomto prípade bol argument žalovaného spočívajúci v tom,
že garáže boli umiestnené na návrh VÚZ v úplnom rozpore výsledkami dokazovania. V danom prípade
bolo dočasné užívanie obmedzené do 31.12.1980. Žalovaný v tejto súvislosti sám tvrdil, že garáž

sa na pozemku žalobcu nachádza približne od roku 1970 a keďže neposkytol súdu (ako bolo vyššie
uvedené) iné skutkové okolnosti týkajúce sa zriadenia a umiestnenia tejto garáže, súd sa priklonil k tomu
záveru, že aj garáž žalovaného musela byť umiestnená na predmetnom pozemku z titulu rozhodnutia
ONV, hoci žalobca takéto rozhodnutie súdu nepredložil. Inak povedané súd nevidel žiadny dôvod mať
pochybnosti v tom, prečo by mala mať garáž žalovaného iný skutkový a právny pôvod než ostatné

garáže zriadené a umiestnené na pozemku žalobcu, najmä za situácie keď ostatné garáže postavené na
predmetnom pozemku žalobcu zdieľali rovnaký skutkový aj právny základ ich umiestnenia a zriadenia
a keď žalovaný vo vzťahu ku svojej garáži neuviedol žiadne skutkové tvrdenia a ani nepredložil žiadne
dôkazné prostriedky, z ktorých by bolo možné či i len hypoteticky dôvodiť iný skutkový a právny základ
umiestnenia a zriadenia jeho garáže a to aj v kontexte vtedy platného a účinného právneho poriadku
vrátane štátneho zriadenia.

20. Uvedený záver súdu podporuje následne aj tá skutočnosť, že tak ako pri iných vlastníkoch garáži
(napr.vkonaní19C10/2021svlastníkomH.D.),ajpriprávnompredchodcovižalovanéhoH.Z.,VÚZako
správca predmetného pozemku postupoval tak, že s ním uzatvoril dňa 17.02.1976 dohodu o prenechaní
pozemku na dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka, z ktorej navyše jednoznačne

vyplývalo, že to bolo za účelom umiestnenia garáže.

21. Hoci vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalovaného nebol predložený taký dôkaz, ktorý by priamo
preukazoval, že aj vo vzťahu k jeho garáži bolo predĺžené jej dočasné užívanie do 31.12.1992, vo
vzťahu k prvým 44 garážam ONV rozhodnutím zo dňa 13.12.1982 predĺžil dočasné užívanie prvých 44

povolených garáži a to do 31.12.1992, pričom zdôraznil, že po tomto termíne sú stavebníci, povinní
stavby (garáže) odstrániť na vlastné náklady a bez nároku na náhradu s tým, že v prípade že daný
pozemok (územie) bude určený na iné využitie pred uplynutím tejto lehoty, stavebníci budú povinní
stavby odstrániť ešte pred uplynutím tejto lehoty na výzvu stavebného úradu a to bez nároku na
náhradu. Zároveň už dočasnosť predmetných garáži nebola podmienená výstavbou diaľnice, resp.

rozšírenia železničnej trate, a preto bolo právne irelevantné, či tieto skutočnosti nastali alebo nie, keďže
dočasnosť týchto garáži bola ohraničená konkrétnym dátumom. Aj z toho dôvodu, že žalovaný k tejto
skutočnosti neuviedol vlastné skutkové okolnosti, resp. neuviedol okolnosti, ktoré by vyvracali rovnaký/
obdobný skutkový poznatok aj k jeho garáži, mal súd za to, že aj jeho garáž bolo možné užívať
najneskôr do 31.12.1992. Síce v tejto súvislosti žalovaný argumentoval, že uvedené rozhodnutie o

predlžení dočasného užívania nebolo spôsobilé zmeniť obsah stavebného povolenie (resp. rozhodnutia
o prípustnosti stavby), žalovaný však absolútne rezignoval na vysvetlenie, resp. kvalitnejšie a širšie
zdôvodnenie ním tvrdeného argumentu, a to aspoň do takej podoby, aby súd vedel z akých konkrétnych
skutkových alebo právnych dôvodov by malo byť predmetné rozhodnutie o predĺžení dočasného
užívania stavieb nespôsobilé zmeniť pôvodné rozhodnutie o prípustnosti stavieb.

22. Na základe uvedeného súd mohol dospieť jedine k záveru, že v čase rokov 1969 až 1971, kedy
sa jednak rozhodlo o prípustnosti stavby garáži a jednak aj o povolení na ich užívanie, bol vlastníkom
pozemku, na ktorom sa garáže zriadili/umiestnili, Československý štát, teda predmetný pozemok
predstavoval tzv. národný majetok, ktorý spravoval VÚZ a ktorému podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho

zákonníka patrilo právo hospodárenia s pozemkom a podľa § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb. aj právo
prenechať časť pozemku ako národného majetku v jeho správe za odplatu na dočasné užívanie pre
osobnú potrebu napr. na umiestnenie garáže.

23. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že právny predchodca žalovaného H. Z. musel

disponovať relevantným právnym titulom na umiestnenie/zriadenie garáže na pozemku vo vlastníctve
Československého štátu, rovnako ako ostatní vlastníci garáži, a to súhlasom VÚZ ako organizáciou
vykonávajúcou právo hospodárenia s národným majetkom podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka
v spojení s § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb., ktorého obsahom/predmetom bolo prenechanie
predmetnej časti pozemku (národného majetku) na dočasné užívanie právnemu predchodcovi

žalovanéhozaúčelomumiestneniagaráže.Nazákladeuvedenéhopretonebolomožnéaplikovaťprávny
režim neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka tak ako tvrdil žalovaný, keďže právny
režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa použije iba v tom prípade, ak niekto zriadi stavbu na
cudzom pozemku, hoci na to nemal právo, teda mu k tomu nesvedčal žiadny právny titul, čo v tomtoprípade neplatilo. Zároveň platí, že právny režim podľa § 135c Občianskeho zákonníka sa týka len
prípadov stavieb, ktoré sú nehnuteľnosťami, teda sú spojené so zemou pevným základom, pričom v
danom prípade žalovaný nepreukázal ten skutkový záver, že by jeho garáž bola spojená so zemou

pevným základnom, teda že by išlo z právneho hľadiska o nehnuteľnosť, čo samo o sebe vylučovalo
aplikáciu § 135c Občianskeho zákonníka. Hoci žalovaný v tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie NS
SR 7Cdo 297/2021, toto rozhodnutie práve podporilo súdom vyslovený záver, teda vyvrátilo správnosť
žalovaným tvrdenej námietky o potrebe použitia právneho režimu podľa § 135c Občianskeho zákonníka,
keďže podľa predmetného rozhodnutia sa právny režim podľa § 135c Občianskeho zákonník aplikuje

na stavby ako nehnuteľnosti, pričom ako súd už vyššie uviedol, garáž žalovaného nehnuteľnosť
nepredstavovala.

24. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že účelom dočasného užívania predmetného pozemku
žalobcu bolo umiestnenie/zriadenie garáže na ňom a jej následne užívanie, pričom toto užívanie garáže
malo charakter dočasnosti (čo vyplývalo napr. z rozhodnutia ONV zo dňa 25.02.1969, 05.04.1971

alebo 13.12.1982). Vzhľadom na to, že zmluva o prenechaní predmetného pozemku pod garážou na
dočasné užívanie podľa § 397 a 398 Občianskeho zákonníka uzatvorená medzi právnym predchodcom
žalovaného a VÚZ dňa 17.02.1976 neobsahovala presne určenú dobu dočasného užívania, podľa § 398
Občianskeho zákonníka skončenie dočasného užívania predmetného pozemku bolo viazané výlučne
len na naplnenie účelu tohto dočasného užívania. Keďže účelom užívania pozemku bolo užívanie

garáže na ňom stojacej, ktorej užívanie bolo časovo obmedzené (z rozhodnutia ONV zo dňa 13.12.1982
vyplývalo, že bolo do 31.12.1992, čo mohlo platiť aj v prípade garáže žalovaného), uplynutím tejto
doby došlo aj k naplneniu účelu dočasného užívania pozemku a tým pádom aj k skončeniu dočasného
užívaniapozemkupodľa§397Občianskehozákonníka,t.j.právavlastníkagaráženaužívaniepozemku,
na ktorom táto garáž stojí.

25. Vzhľadom na uvedené v rámci žalobcom žiadanej ochrany jeho vlastníckeho práva k predmetnému
pozemku bolo potrebné aplikovať právny režim podľa § 126 Občianskeho zákonníka, keďže síce
došlo k zriadeniu/umiestneniu garáži na jeho pozemku na základe relevantného právneho titulu (t.j.
súhlasu VÚZ), ale toto právo na umiestnenie a následné užívanie garáže bolo časovo obmedzené

(pravdepodobne najneskôr do 31.12.1992). To znamená, že už 01.01.1993 mohol vlastník pozemku, na
ktorom garáž stála, žiadať o jej odstránenie, keďže vtedajší vlastník garáže od 01.01.1993 nedisponoval
žiadnym právnym titulom na užívanie tohto pozemku. Uvedená situácia sa zmenila až v roku 2019,
kedy došlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným na dobu od 01.01.2019 do
31.12.2020. Tento ich nájomný vzťah zanikol uplynutím dohodnutej doby nájmu podľa § 676 ods. 1 a 2

Občianskehozákonníka,keďžežalobcavlehotedo30dníoduplynutiadobynájmupodaltútopredmetnú
žalobu. Zhrnutím uvedeného súd konštatoval, že žalovaný ako súčasný vlastník garáže nedisponuje
žiadnym právnym titulom na užívanie pozemku žalobcu, pričom právo vlastníka garáže na jej užívanie
ako dočasnej stavby na pozemku žalobcu zaniklo najneskôr uplynutím dňa 31.12.2020, kedy uplynula
dohodnutá doba poslednej nájomnej zmluvy, prípadne uplynutím dňa 31.12.1992, kedy mohla uplynúť

doba, na ktorú bolo užívanie garáže dočasne povolené.

26. Na základe všetkých uvedených skutočností mal súd za to, že boli splnené všetky podmienky pre
poskytnutie ochrany vlastníckemu právu žalobcu k predmetnému pozemku podľa § 126 Občianskeho
zákonníka formou odstránenia garáže žalovaného z neho a jeho vypratania, keďže predmetná

garáž bola na pozemku žalobcu umiestnená na základe právneho titulu vyplývajúce z § 65 ods. 1
Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 9 ods. 3 vyhlášky č. 104/1966 Zb., pričom následné užívanie
pozemkumalolendočasnýcharakterpodľa§397Občianskehozákonníka(vtedyplatnéhoaúčinného)z
titulu zmluvy o prenechaní pozemku na dočasné užívanie a podľa § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka
z titulu nájomnej zmluvy, a teda právny titul na užívanie pozemku žalobcu pod garážou žalovaného

zanikol najneskôr uplynutím dňa 31.12.2020 podľa § 676 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, na základe
čoho súd žalobe žalobcu ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel.

27. Nad rámec uvedeného súd už len v krátkosti zdôraznil nedôvodnosť niektorých ostatných
argumentovanámietokžalovaného.Vovzťahuknámietkepravostipredloženýchrozhodnutípríslušných

orgnánov súd uviedol, že skutočnosť, že dobové rozhodnutia neobsahujú doložky právoplatnosti a
vykonateľnosti, nemôže mať za následok nedôkaznosť takýchto dobových listín, navyše keď samotný
žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by skutočnosť, ktorú tieto rozhodnutia a všeobecne žalobcom
predložené listinné dôkazy zachytávali, nebola pravdivá. Rovnako tiež súd nevzhliadol za rozpornýs dobrými mravmi výkon práva žalobcu podľa § 126 Občianskeho zákonníka, a to ani v kontexte
dlhšieho časového úseku. Navyše výkonom svojho práva na ochranu vlastníckeho práva nezasiahol
bez právneho dôvodu (ale výlučne len na základe právneho dôvodu) do práv a oprávnených záujmov

žalovaného. Rovnako tiež súd nevzhliadol dôvodnosť námietky žalovaného, že je rozporná s dobrými
mravmi tá skutočnosť, aby bolo v prospech žalobcu to, že nedisponuje listinnými dôkazmi. Ako súd
vyššie uviedol a vysvetlil, hoci žalobcu zaťažovalo bremeno tvrdenia a preukázania svojich tvrdení,
na druhej strane žalovaného zaťažovalo bremeno účinného popretia žalobcom tvrdených skutočností,
pričom ten toto svoje bremeno neuniesol. To znamenalo, že nie dôkazná núdza žalobca bola v jeho

prospech, ale neschopnosť žalovaného účinne a v zmysle zákona (§ 151 ods. 2 C.s.p.) poprieť žalobcom
tvrdené skutočnosti. Za nedôvodný súd taktiež považoval odkaz žalovaného na rozhodnutie NS ČR
22Cdo 828/2017, a to z dôvodu, že v tamojšom prípade sa súdy zaoberali úplne odlišným skutkovým
a právnym základov - t.j. zriadením stavby stavebníkom na pozemku, ktorého bol v čase výstavby
vlastníkom,avšakpovybudovanístavbydošlokoddeleniuvlastníckehoprávapozemkuastavby,pričom
v tunajšom súdnom spore stavebník garáže nebol súčasne aj vlastníkom pozemku, na ktorom garáž

zriadil, t. zn. že závery predmetného rozhodnutia sú neaplikovateľné na tento súdny spor. K iným
nastoleným otázkam strán sporu súd uviedol, že podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú

jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

28. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní a žalobcovi

ako plne úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa
doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
362 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.