Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti životnému… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/15/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121011430
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrik Príbelský

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:3121011430.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a

sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Emila Klemaniča na verejnom zasadnutí konanom 22. januára
2025 v Bratislave v trestnej veci obvineného P. W. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona a iné, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
podanom proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/43/2022, zo 17. mája 2022

r o z h o d o l :

I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/43/2022, zo 17. mája 2022

b o l p o r u š e n ý z á k o n

v ustanoveniach § 61 ods. 2, ods. 3, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, § 43 a § 38 ods. 1 Trestného
zákona a § 319 Trestného poriadku v prospech obvineného P. W..

II. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/43/2022,
zo 17. mája 2022 z r u š u j e .

Z r u š u j ú s a aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

III. Podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku Krajskému súdu v Trenčíne p r i k a z u j e aby vec v
potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 0T/129/2021, z 23. februára 2022 bol obvinený P. W.
uznaný vinným zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1

Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §
348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorých sa dopustil na tom skutkovom základe, že:

„dňa 24. novembra 2021 v čase o 07:10 hod. viedol osobné motorové vozidlo značka A. W. Z., evidenčné
číslo E. XXX W., ktorého je vlastníkom a držiteľom, po miestnej komunikácii v obci V. A. smerom k
chatovej oblasti zv. „M.“, kde približne 300 metrov za zastavaným územím obce V. A. na účelovej
komunikácii v smere na chatovú oblasť „M.“ bol predpísaným spôsobom zastavený a kontrolovaný

hliadkou Pohotovostnej motorizovanej jednotky KR PZ Trenčín a na mieste vyzvaný, aby sa dobrovoľne
podrobil dychovej skúške na zistenie požitia alkoholu, ktorú dobrovoľne vykonal na prístroji značky
AlcoQuaant6020plus,sériovéčísloQ.dňa24.novembra2021včasemeraniao07:13hod.spozitívnym
výsledkom merania 0,92 mg/l alkoholu v dychu, opakovanou skúškou vykonanou dňa 24. novembra2021 v čase merania o 07:37 hod. bol zistený pozitívny výsledok merania 0,80 mg/l alkoholu v dychu,
pričom obžalovanému bol Trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 0T/122/2019, zo dňa
27. augusta 2019, právoplatným dňa 27. augusta 2019 za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého
druhu na 72 mesiacov, t. j. do 27. augusta 2025, a Trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
2T/120/2012, zo dňa 27. septembra 2012, právoplatným dňa 16. novembra 2012 bol uznaný za vinného
z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona.“

Za to mu bol uložený podľa § 348 ods. 1, § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona,
§ 37 písm. h), § 36 písm. l) písm. n) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8
mesiacov s tým, že podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona mu súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona
zároveň ustanovil skúšobnú dobu vo výmere 2 roky. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 51
ods. 3 písm. b) Trestného zákona mu ďalej bolo uložené obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania

alkoholických nápojov a iných návykových látok v skúšobnej dobe probačného dohľadu. Podľa § 60 ods.
1 písm. a) Trestného zákona súd uložil obvinenému aj trest prepadnutia veci - osobného motorového
vozidla a podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona v spojení s § 43 Trestného zákona, §
38 ods. 1 Trestného zákona tiež ďalší trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu vo
výmere 62 (šesťdesiatdva) mesiacov.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd na podklade odvolania prokurátora, rozhodol uznesením, sp.
zn. 23To/43/2022, zo 17. mája 2022 tak, že ho postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol,
pretože nebolo dôvodné.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, a to s
poukazom na údajné naplnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku [bol
uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon
za prejednávaný trestný čin nepripúšťa].

V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom generálny prokurátor v zásade namietal:
„Uznesenie krajského súdu považujem za nezákonné, pretože v dôsledku jeho vydania nadobudol
právoplatnosť rozsudok okresného súdu, ktorým bol porušený zákon v ustanoveniach § 61 ods. 2, ods.
3, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, § 43 a § 38 ods. 1 Trestného zákona, v prospech obvineného P.
W., keďže mu v predmetnej trestnej veci nebol uložený trest zákazu činnosti na doživotie, ktorý mal byť

uložený obligatórne. ... Porušenie zákona spočíva v uložení trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej
sadzby, čím je naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku. ...
... Z dikcie ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona teda vyplýva, že obligatórne uloženie
trestu zákazu činnosti na doživotie, ktoré v prípade obvineného P. W. nebolo súdmi aplikované, zákon
spája s naplnením dvoch podmienok. Jednou je zistenie, že v osobe páchateľa ide o špeciálneho

recidivistu, ktorý už bol v minulosti minimálne dvakrát právoplatne odsúdený za spáchanie trestného
činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona, a druhou je fakt, že sa
posudzovaného a predchádzajúcich skutkov dopustil ako vodič dopravného prostriedku. Podmienka,
že skutok spáchal v postavení vodiča dopravného prostriedku, musí byť u páchateľa teda naplnená pri
všetkých troch odsúdeniach.

V predmetnej veci je nesporné a právoplatne rozhodnuté, že skutkom z 24. novembra 2021 spáchal
obvinený P. W. prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona (v
jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia), pričom tohto skutku sa
dopustil v súvislosti s vedením osobného motorového vozidla, teda ako vodič dopravného prostriedku. Z
odpisu registra trestov tohto obvineného vyplýva, že za spáchanie rovnakého trestného činu ohrozenia

pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona bol v minulosti, pred spáchaním
predmetného skutku odsúdený dvakrát, a to trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín, sp. zn.
2T/120/2012, z 27. septembra 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 16. novembra 2012, a trestným
rozkazom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 0T/122/2013, z 27. augusta 2019, ktorý nadobudol
právoplatnosť 27. augusta 2019. Tým je naplnená prvá zákonná podmienka, ktorú ustanovenie § 61

ods. 5 písm. a) Trestného zákona vyžaduje pre obligatórne uloženie trestu zákazu činnosti na doživotie.
Úvahu krajského súdu, že v prípade jedného z predchádzajúcich odsúdení sa P. W. skutku dopustil
ako vodič samohybného pracovného nástroja na ťažbu dreva na poľnej ceste, v dôsledku čoho má súd
pochybnostiotom,čisamotnýpracovnýnástrojurčenýnaťažbudrevavlesejedopravnýmprostriedkomv tom zmysle, ako ho má na mysli ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, pričom v
závere odôvodnenia uznesenia konštatuje, že túto skutočnosť považoval za mimoriadnu okolnosť,
ktorú vzal do úvahy pri neuložení doživotného trestu zákazu činnosti, považujem za nesprávnu. ...

Zvláštne motorové vozidlo, medzi ktoré samohybný pracovný nástroj na ťažbu dreva patrí, nepochybne
dopravným prostriedok (v širšom zmysle slova) je. ... Obvinený P. W. nevykonával v čase spáchania
skutku so samohybným pracovným nástrojom na ťažbu dreva činnosť, na ktorí bol tento stroj určený,
ale ho viedol po poľnej ceste, v dôsledku čoho nepochybne v danom čase mal postavenie vodiča
dopravného prostriedku. ...

... Nestotožňujem sa ani s argumentáciou okresného súdu ohľadne aplikácie ustanovenia § 38 ods. 1
Trestného zákona a jeho premisou o dvojitom pričítaní priťažujúcej okolnosti, ktorá v prípade obvineného
P. W. bráni uloženiu trestu zákazu činnosti na doživotie. Ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného
zákona je potrebné považovať vo vzťahu k ustanoveniu § 38 ods. 1 Trestného zákona za ustanovenie
špeciálneatrestzákazučinnostinadoživotieukladaťposplnenípodmienoknajehoaplikáciuuvedených
v § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona bez ohľadu na ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona.

Ak by bolo možné pripustiť aplikáciu daných ustanovení v súlade s názorom okresného súdu, vznikla
by situácia, že v prípade, ak by páchateľ spáchal trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 Trestného zákona (hoci už bol za takýto trestný čin dvakrát právoplatne odsúdený) a
tretíkrát by sa jeho spáchania dopustil v čase uloženého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
teda v súbehu s trestným činom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)

Trestného zákona, nebolo by v takom prípade možné uložiť mu trest zákazu činnosti na doživotie, a to
napriek tomu, že závažnosť jeho skutku je nepochybne s ohľadom na uložený a trvajúci trest zákazu
činnostizvýšenáoprotipáchateľovi,ktorýsatakéhoskutkutretíkrátdopustíažpovykonanítrestuzákazu
činnosti. Páchateľovi, ktorý by okrem nepovolenej jazdy pod vplyvom alkoholu zároveň porušil aj súdom
uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, by teda trest zákazu činnosti (s prihliadnutím na § 38 ods.

1 Trestného zákona) nebolo možné uložiť, naproti tomu u páchateľa, ktorý by sa dopustil takého skutku
v čase, kedy zákaz činnosti už pominul alebo ho uložený nemal, by uloženie trestu zákazu činnosti na
doživotie bolo opodstatnené. Porovnaním oboch situácií je zrejmé, že páchatelia, ktorí by sa skutku
dopustili v čase trvajúceho zákazu činnosti, a u ktorých závažnosť konania je nepochybne vyššia, by
boli oproti ostatným páchateľom (adeptom na uloženie doživotného trestu zákazu činnosti) nepochybne

zvýhodnení, čo určite nebolo zámerom zákonodarcu pri zavedení tohto trestu do Trestného zákona. ...
... Ak by zákonodarca pripúšťal výklad ustanovenia § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona tak, ako to
načrtol krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, teda možnosť prihliadať na mimoriadne okolnosti a
neprimeranú prísnosť doživotného trestu zákazu činnosti v prípade ukladania zvýšeného trestu zákazu
činnosti podľa § 61 ods. 3 alebo ods. 5 Trestného zákona, nepochybne by túto možnosť neohraničil

časovým údajom výslovne uvedeným v § 438d Trestného zákona.“
V záverečnej časti dovolania generálny prokurátor poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. I. ÚS 452/2018, z 19. decembra 2018, podľa ktorého je uloženie trestu zákazu
činnosti podľa § 61 ods. 1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona v prípade splnenia zákonných podmienok
obligatórne. Generálny prokurátor sa nestotožnil ani s prihliadnutím krajského súdu na skutočnosť,

že obvinený je otcom dvoch maloletých detí, ako na mimoriadnu okolnosť, čo naopak považoval za
okolnosť, ktorá svedčí v neprospech obvineného.
Na základe všetkých uvedených skutočností generálny prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako dovolací súd vydal rozhodnutie, ktorým:
- podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku

vysloví, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 23To/43/2022, zo 17. mája 2022 bol porušený
zákon v ustanovení § 319 Trestného poriadku, a predchádzajúcim konaním v ustanoveniach § 61 ods.
2, ods. 3, ods. 5 písm. a) Trestného zákona, § 43 a § 38 ods. 1 Trestného zákona, a to v prospech
obvineného P. W.;
- podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zruší napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.

23To/43/2022, zo 17. mája 2022,
- podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikáže Krajskému súdu v Trenčíne, aby vec v potrebnom
rozsahu znova prejednal a rozhodol.

K dovolaniu sa vyjadril obvinený predovšetkým takto:

„Obžalovaný P. W. s podaným dovolaním generálneho prokurátora SR zásadne nesúhlasí a
nestotožňujesasoskutočnosťamiatvrdeniamivňomuvedenými.ObžalovanýP.W.jejednoznačnetoho
názoru, že tresty, ktoré mu boli uložené Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 0T/129/2021, z 23.
februára 2022 nie sú trestami mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby. ... Výklad tohto ustanoveniaTrestného zákona [§ 61 ods. 1 písm. a) Trestného zákona] však musí byť plne v súlade s ostatnými
ustanoveniami tohto zákona a zároveň plne v súlade s Ústavou SR a Európskym dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obžalovaný P. W. sa preto plne stotožňuje s odôvodnením

uznesenia a argumentáciou Krajského súdu v Trenčíne, ktorou Krajský súd v Trenčíne úplne správne
interpretuje príslušné ustanovenia Trestného zákona o ukladaní trestu zákazu činnosti v súlade s celou
právnou úpravou tohto zákona a zásadami, na ktorých je postavený tento zákon i celá trestná represia.
V prvom rade, obžalovaný P. W. plne súhlasí s Krajským súdom v Trenčíne v tom smere, že v
prvom prípade jeho odsúdenia Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 2T/120/2012, sa obžalovaný

dopustil skutku ako vodič samohybného stroja na ťažbu dreva na poľnej ceste, ktorý zrejme nie je
možné bez ďalšieho považovať za dopravný prostriedok ... je možné pochybovať o tom, či toto prvé
odsúdenie je vôbec možné považovať za rovnaký trestný čin ako v súčasnosti posudzovaný trestný čin.
V tejto súvislosti obžalovaný P. W. podporne poukazuje aj na rozhodnutie R 39/1987, podľa ktorého
vysokozdvižný motorový vozík nie je motorovým vozidlom. Práca s ním nie je vedením motorového
vozidla, ktoré by bolo obvinenému v rámci trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. ... Ak má byť

páchateľovi zakázaná aj práca so zvláštnymi motorovými vozidlami, je to potrebné vo výroku o treste
zákazu činnosti výslovne uviesť. ...
... Záverom svojho vyjadrenia obžalovaný P. W. poukazuje na to, že ustanovenie § 61 ods. 6 Trestného
zákona je priamym porušením základných práv a slobôd obžalovaného a je aj v priamom rozpore so
základnými princípmi, na ktorých je Trestný zákon postavený a na ktorých stojí celé trestné právo. ...

Ustanovenie § 61 ods. 5 Trestného zákona je teda s poukazom na § 92 ods. 2 Trestného zákona v
priamom rozpore s § 93 ods. 1 Trestného zákona. Samotná myšlienka ukladať nejaký trest s tým, aby
sa pri jeho uložení neprihliadalo na zahladenie odsúdenia je v rozpore so zásadami ukladania trestov a
zániku trestnosti trestu. ... V prípade obžalovaného P. W. je táto skutočnosť o to viac markantná, že prvé
odsúdenie bolo u neho vykonané ešte ako u mladistvého páchateľa. ... Ak teda generálny prokurátor

tvrdí, že ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona je špeciálne k § 38 ods. 1 Trestného
zákona, tak tým skôr je ustanovenie § 121 Trestného zákona špeciálne k ustanoveniu § 61 ods. 5
Trestného zákona. ... Obhajoba je tak jednoznačne toho názoru, že na odsúdenia mladistvého páchateľa
nie je možné prihliadať, nakoľko tieto sú zahladené priamo zo zákona a práve s ohľadom na špecifické
postavenie mladistvého v trestnom konaní. Opačný postup by bol popretím celej filozofie a samotného

zmyslu tejto časti (štvrtej hlavy Trestného zákona), ktorá sa venuje špeciálne mladistvým páchateľom.
Na základe toho tak nie je možné na odsúdenie obžalovaného ešte ako mladistvého v konaní, sp. zn.
2T/120/2012 vôbec prihliadať.“
Obvinený ďalej vo svojom vyjadrení poukázal na nález Ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, z 28.
novembra 2012 a vyvodil z neho záver, že jediným ústavne konformným výkladom § 61 ods. 5 písm.

a) Trestného zákona je taký výklad, ktorý pri ukladaní doživotného trestu zákazu činnosti umožňuje
zohľadňovať všetky ostatné okolnosti konkrétneho prípadu a následne umožní uložiť primeraný,
individualizovaný trest tak, ako to vyžaduje § 34 Trestného zákona.
V súlade s argumentáciou uvedenou v jeho vyjadrení obvinený navrhol, aby dovolací súd dovolanie
generálneho prokurátora podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku v celom rozsahu zamietol, nakoľko

dôvody dovolania podľa jeho názoru nie sú preukázané.
Verejné zasadnutie na rozhodnutie o dovolaní bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, ktorý
bol o termíne riadne upovedomený. Obhajca zároveň predložil súhlas obvineného so substitučným
zastúpením.
Na verejnom zasadnutí v rámci dovolacieho konania prokurátorka na dôvodoch dovolania zotrvala a

navrhla mu vyhovieť.
Obhajca navrhol dovolanie zamietnuť a poukázal okrem iného i na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 18/2020 podľa ktorého je ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona
v rozpore s Ústavou SR, pričom závery nálezu možno aplikovať i na prípad obvineného.

+ + +

NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejlen„najvyššísúd“)akosúddovolací(§377Trestnéhoporiadku),
zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku
a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], bolo podané osobou oprávnenou [§ 369 ods. 2 písm. a) Trestného

poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni
(§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne a obsahové náležitosti dovolania (§
374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že bola splnená aj podmienka predpokladaná v prvej vete ust.
§ 372 ods. 1 Trestného poriadku oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolanielen vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.
Obvinený zároveň bol v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom (§ 373 ods. 2 Trestného poriadku).

Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nie je určený na
nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a
hmotnoprávnych chýb. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená,
preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability
právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto

dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku
nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého
rozhodnutia z vlastnej iniciatívy.

K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný
trestný čin nepripúšťa - to znamená, že:

- obvinenému bol uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo

- obvinenému bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa.

Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému
mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný
vinnýmakoajprekročeniemaximálnepovolenejvýmerytrestu(trestudomácehoväzenia,trestupovinnej

práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia a pod.).

Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za
prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný
čin). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom

Trestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona.

Generálny prokurátor vo svojom dovolaní namietal v podstate neuloženie trestu zákazu činnosti na
doživotie obvinenému P. W., hoci v zmysle zákona mu mal byť uložený obligatórne.

Túto otázku podradil pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, dôvodiac,
že obvinenému bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Najvyšší súd je však toho názoru, že po správnosti, s ohľadom na namietaný neuložený trest malo
skôr ísť o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia a s nastolenou problematikou do

úvahy prichádzajúceho ukladania trestu zákazu činnosti na doživotie sa tak bude potrebné zaoberať pod
dôvodom dovolania § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ku tomu pozri R 120/2012).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku:

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať, ani meniť.

Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy

viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom
dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete

výroku, môže generálny prokurátor v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie
námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým
zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov
súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení ajpreto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v
konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho
skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací

súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného

činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie

okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,
§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného
zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a
spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia

slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) - i trestu zákazu činnosti na doživotie [§ 61 ods.
5 písm. a) Trestného poriadku] - a pod..

Ako z citovaného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak aj z inštitútu dovolania je
zrejmé, že trestné konanie je v zásade dvojinštančné. Inak povedané, dovolací súd je viazaný zisteným

skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Rovnako nie je oprávnený posudzovať
spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy
vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému
stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku môže
generálny prokurátor v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky

skutkové.

Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti
rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací
súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez

ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať
(dokazovanie tu právna úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď
môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Trestného
poriadku). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže
doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd (v zmysle druhej vety § 317 ods. 1 Trestného poriadku

však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako druhú, „odvolaciu“ inštanciu zameranú k
preskúmaniu rozhodnutí súdu nižšieho stupňa.

Dovolací súd poznamenáva, že právomoc dovolacieho súdu je v prípade dovolania podaného
oprávnenouosobouuvedenomv§369ods.2Trestnéhoporiadkustriktneohraničenádôvodmidovolania

len podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (prvá veta v odseku 2 § 369 Trestného poriadku) a pokiaľ
ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (tento prípad), naviac vetou za
bodkočiarkou - ,,správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť“.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že dovolací súd nemôže už v tretej inštancii opätovne
hodnotiť dôkazy, a tak (ako sa to domáha dovolateľ) dokonca dospieť k iným, nepochybne skutkovým

záverom,spočívajúcimvtomčiboli,resp.nebolikonanímuvedenýmvskutkovejveteobžalobynaplnené
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Hodnotenie dôkazov a vyvodenie z toho právnych
záverov je celkom nepochybne kategóriou procesného práva - § 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Je potom bez významu, či dospeli skôr konajúce a rozhodujúce súdy pri použití ich zákonom zverenej

povinnosti tak, ako je táto vymedzená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku k záverom markantne odlišným
od tých, ktoré v podanom dovolaní predkladá subjekt podávajúci dovolanie.Ustálenie záveru o naplnení, či nenaplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu vždy podlieha
rozboru dôkaznej situácie a okolností prípadu, pričom postup podľa § 119 ods. 1 Trestného poriadku (čo
je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä

a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,
b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,
c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,
d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie
ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,

e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom,
f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

Najvyšší súd preto pripomína, že v prípade podania dovolania generálnym prokurátorom nie je
odvolacím súdom a má doslova zakázané opätovne skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného
skutku a v rámci toho prehodnocovať vykonané dôkazy a vyslovovať iné skutkové závery ako súd prvej

a súd druhej inštancie - viď veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Pre dovolací súd je v zmysle uvedeného kľúčovým zistenie, že súdy nižšieho stupňa pochybili pri
ukladaní trestu zákazu činnosti, a to tým, že neaplikovali zákonné ustanovenia, ktoré kogentne aplikovať
mali. Pri ukladaní trestu zákazu činnosti mali správne použiť iné hmotnoprávne ustanovenie.

Súd prvého stupňa pri úvahách o druhu a výmere trestu vychádzal z § 34 a nasl. Trestného zákona,
pričom pri ukladaní trestu v súlade s § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona správne zistil dve
poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona a jednu priťažujúcu podľa §
37 písm. h) Trestného. Následne v spojení s § 41 ods. 1 Trestného zákona postupoval zákonným

spôsobom, keď obvinenému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov, čo v
tejto časti aproboval aj Krajský súd v Trenčíne. To isté potom platí o naposledy označenom súde aj pri
podmienečnom odklade výkonu uloženého trestu, skúšobnej dobe probačného dohľadu, obmedzenia v
jeho priebehu a treste prepadnutia veci.

Čo sa však týka uloženia ďalšieho trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu podľa §
61 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 43 a 38 ods. 1 Trestného zákona zo strany vo veci konajúcich súdov, s tým
sa najvyšší súd aj s napriek rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 18/2020,
z 25. septembra 2024, nemohol stotožniť (viď ďalej v texte).

Podľa § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje
páchateľa za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289, ktorého sa dopustil ako
vodič dopravného prostriedku, hoci už bol za taký trestný čin, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného
prostriedku, dvakrát odsúdený.

Podľa § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona súd uloží trest zákazu činnosti na doživotie, ak odsudzuje
páchateľa za trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného
prostriedku.

V skôr citovanom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad § 61 ods. 5 písm. b)

Trestného zákona s Ústavou Slovenskej republiky.
Obvinený prostredníctvom obhajcu tvrdil, že závery uvedeného nálezu sú použiteľné aj na trestnú vec
obvineného.
S tým však podľa dovolacieho súdu nie je možné sa stotožniť.
Ústavný súd SR nálezom, sp. zn. PL. ÚS 18/2020, z 25. septembra 2024 rozhodol že ustanovenie § 61

ods. 5 písm. b) Trestného zákona nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol ako nosnú konštrukciu, že ak je za trestný čin Trestným
zákonom ustanovený obligatórny trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Trestného zákona, materiálne bez
určujúceho vplyvu výnimky v závere tohto ustanovenia), ďalší trest v sankčnom súbehu nemá byť, pre
ústavnýsúladsčl.1ods.1ústavyvspojenísozásahomdokonkrétnehozákladnéhoprávaaleboslobody

podľa ústavy, ustanovený ako obligatórny, ak je zároveň absolútny a zároveň od jeho výkonu, čo je pre
posudzovaný prípad, nie je možné upustiť.
Uvedený názor sa však vzťahuje len na prípad ukladania doživotného trestu zákazu činnosti podľa
pôvodného znenia § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona, teda ak súd odsudzuje páchateľa za trestnýčin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 alebo 5 Trestného zákona, ktorého sa dopustil ako vodič dopravného
prostriedku. Len v tom prípade bolo s poukazom na znenie § 34 ods. 6 Trestného zákona nutné
obligatórne uložiť páchateľovi zároveň aj trest odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 6 Trestného zákona platného v čase spáchania skutku totiž za trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšovala
päť rokov, musel súd uložiť trest odňatia slobody, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 36 ods. 6 Trestného zákona aktuálne platného a účinného, ak tento zákon neustanovuje inak,
súd musí uložiť trest odňatia slobody za trestný čin podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, §

266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a § 334, ktorého spáchaním dochádza
k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie a pri ktorom rozsah trestného činu, spôsobená
škoda alebo získaný majetkový prospech prevyšuje 50.000 Eur, a za trestný čin, ktorého horná hranica
trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje osem rokov.
Najvyššia sadzba, ktorá je uvedená pri trestnom čine ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa §
289 Trestného zákona je 5 rokov.

Inými slovami, ak je ukladaný trest zákazu činnosti na doživotie podľa § 61 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona (za v poradí tretie spáchanie trestného činu podľa § 289 Trestného zákona), nie je súd pri
individualizácii trestu obmedzený v tom smere, že by musel zároveň páchateľovi ukladať aj trest odňatia
slobody.
Navyše, pri v poradí treťom (s)páchaní trestného činu podľa § 289 Trestného zákona bol páchateľ

dostatočne a opakovane varovaný, že mu môže byť/bude uložený trest zákazu činnosti na doživotie.
Uložená sankcia potom nemusí pôsobiť tak prísne a obmedzujúco, ako v prípade ukladania
obligatórneho trestu odňatia slobody a trestu zákazu činnosti na doživotie.

V zmysle vyššie pertraktovaných úvah je preto ustanovenie § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona je

však naďalej použiteľné a najvyššiemu súdu preto neostáva nič iné ako v zmysle tak materiálneho ako i
formálneho hľadiska dodržať literu zákona a uzavrieť, že ak boli splnené podmienky pre uloženie trestu
zákazu činnosti na doživotie v zmysle „zásady trikrát a dosť“, súd má povinnosť ho uložiť.

Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že zákon spája s jeho uložením splnenie dvoch kumulatívnych

podmienok.

Prvou z nich je konštatovanie, že v osobe páchateľa ide o špeciálneho recidivistu, ktorý už bol v minulosti
minimálnedvakrátprávoplatneodsúdenýzaspáchanietrestnéhočinuohrozeniapodvplyvomnávykovej
látky podľa § 289 Trestného zákona (pozn. spolu dohromady to ale musí činiť tri razy).

Druhou podmienkou je skutočnosť, že páchateľ sa skutkov dopustil ako vodič dopravného prostriedku.

V posudzovanej veci bola situácia nasledovná:

-trestnýmrozkazomOkresnéhosúduTrenčín,sp.zn.2T/120/2012,z27.septembra2012,právoplatným
zo 16. novembra 2012, bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s
podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 1 rok a trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá na dobu 1 rok za trestný čin prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods.
1 Trestného zákona.

- trestným rozkazom Okresného súdu Trenčín, spisová značka 0T/122/2019, z 27. augusta 2019,
právoplatným toho istého dňa, bol obvinenému uložený peňažný trest vo výške 1.000 Eur a trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 72 mesiacov za trestný čin prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona.

- aj naposledy obvinený spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1
Trestného poriadku, v jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §
348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona.

Vzhľadom na uvedené je potom nutné vziať na zreteľ, že obvinenému mal byť obligatórne uložený trest
zákazu činnosti na doživotie podľa § 61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona.Úvaha, že v prípade jedného z predchádzajúcich odsúdení sa obvinený nemal skutku dopustiť ako vodič
dopravného prostriedku, či tá o dvojitom zákaze pričítania priťažujúcej okolnosti, ktorá v zmysle § 38
ods. 1 Trestného zákona bránila uloženiu trestu zákazu činnosti na doživotie, nemajú oporu v zistených

skutočnostiach, ako to správne uviedol už generálny prokurátor a preto ani nemôžu mať vplyv na jeho
neuloženie.

Trestný zákon v ustanovení § 61 ods. 5 písm. a) ako podmienku uloženia trestu zákazu činnosti na
doživotievyžaduje,abysapáchateľvminulostidopustiltrestnéhočinupodľa§289akovodičdopravného

prostriedku.
Pravdou je, že jedného z predchádzajúcich trestných činov (odsúdenie vo veci sp. zn. 0T/122/2019)
podľa § 289 Trestného zákona sa obvinený dopustil ako vodič samohybného pracovného stroja na
ťažbu dreva. Ako však správne poukázal už prokurátor v podanom dovolaní, podľa § 2 ods. 2 písm. ab)
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke sa rozumie zvláštnym motorovým vozidlom motorové vozidlo
vyrobené na iné účely než na prevádzku na cestách, ktoré po splnení ustanovených podmienok možno

prevádzkovať v cestnej premávke; ide najmä o poľnohospodárske traktory a lesné traktory, samohybné
pracovné, poľnohospodárske, lesné alebo stavebné stroje.
Obvinený sa daného trestného činu dopustil tak, že viedol samohybný pracovný stroj na ťažbu dreva
po poľnej ceste, teda sa s ním presúval z jedného miesta na druhé. Je preto nepochybné, že v tom
čase ako vodič viedol motorové vozidlo. Daného trestného činu sa preto dopustil ako vodič motorového

vozidla, čo napokon explicitne vyplýva aj trestného rozkazu.

V danom prípade tiež nemá relevanciu aplikácia ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona, na ktorú
sa v prvostupňovom rozsudku odvolával okresný súd. Táto zásada bráni tomu, aby na okolnosť,
ktorá je zákonným znakom trestného činu, bolo prihliadané ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu

okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej
sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. Okresný súd zároveň zrejme
vychádzalzosúdnejjudikatúry,podľaktorejpriťažujúcaokolnosťvpodobepredchádzajúcehoodsúdenia
za trestný čin podľa § 37 písm. m) Trestného zákona neprichádza do úvahy pri prečine marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ak obžalovaný sa predmetného

prečinu dopúšťa tým, že vykonáva činnosť, na ktorú sa vzťahuje práve predchádzajúce odsúdenie o
zákaze činnosti. V takomto prípade treba vychádzať z ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona, podľa
ktorého na okolnosť, ktorá je znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť ako na priťažujúcu okolnosť
(R 21/2009).
Odhliadnuc od skutočnosti, že obvinený bol v prechádzajúcom trestnom konaní uznaný za vinného

nielen zo spáchania trestného činu podľa § 348, ale aj podľa § 289 Trestného zákona je potrebné
uviesť, že zákonodarca v ustanovení § 61 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výslovne vyžaduje, aby
predchádzajúce odsúdenia za druhovo rovnakú trestnú činnosť boli brané pri ukladaní (individualizácii)
trestu do úvahy. Ide o špecifické uplatnenie zásady trikrát a dosť, ktorá už v minulosti v obdobnej variácii
prešla testom ústavnosti (pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 6/09).

Uvedený právny názor okresného súdu preto nie je relevantný.
Rovnako nesprávna je aj argumentácia krajského súdu, že dôvodom na neuloženie trestu zákazu
činnosti na doživotie je aj prechodné ustanovenie v § 438d Trestného zákona. Podľa uvedeného
ustanovenia § 61 ods. 3 a 5 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola odsúdená za niektorý z trestných činov
uvedených v § 61 ods. 3 alebo 5 pred 1. novembrom 2011, ak táto osoba spáchala ďalší trestný čin

uvedený v § 61 ods. 3 alebo 5 po 1. novembri 2011. Súd však nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené
pred 1. novembrom 2011, ak by vzhľadom na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre
páchateľa použitie trestnej sadzby trestu zákazu činnosti ustanovenej v § 61 ods. 3 alebo 5 neprimerane
prísne.
Tu si krajský súd vo svojej argumentácii priamo odporuje, pretože na jednej strane odkazuje na uvedené

prechodné ustanovenie, no na druhej strane priamo priznáva, že obvinený bol v minulosti odsúdený až
po 1. novembri 2011, a teda sa uvedená výnimka na neho vlastne vzťahovať nemôže. Celú situáciu
sa snaží argumentačne „zachrániť“ tým, že ak existuje určitá výnimka zo stanoveného pravidla pre
odsúdenia pred 1. novembrom 2011, tak sa môže takáto výnimka z dôvodu neprimeranej prísnosti
zákona vo výnimočných prípadoch aplikovať zrejme aj na odsúdenia po uvedenom dátume.

Dovolací súd síce chápe snahu krajského súdu o zmiernenie prípadných „tvrdostí“ zákona v
individuálnom prípade konkrétneho obvineného, to však nič nemení na skutočnosti, že zákon takúto
rozšírenú aplikáciu konzekventne upravenej výnimky neumožňuje.Okresný ani krajský súd tak neaplikovali pri ukladaní trestu zákazu činnosti obligatórne ustanovenie §
61 ods. 5 písm. a) Trestného zákona, hoci na jeho aplikáciu boli splnené zákonné podmienky, pričom
tento svoj postup následne argumentačne neustáli.

Z vyššie uvedených skutočností tak vyplýva, že v trestnej veci obvineného P. W. možno dospieť k záveru
o tom, že bol naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a to porušením
vyššie uvedených ustanovení zákona v prospech obvineného.

S ohľadom na vyjadrené najvyšší súd ustálil, že dovolanie generálneho prokurátora je dôvodné, a preto
rozhodol ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Úlohou Krajského súdu v Trenčíne bude v konaní po zrušení napadnutého rozhodnutia zohľadniť
konštatovania dovolacieho súdu a v zmysle toho aj postupovať.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.