Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. október 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917205847
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:5917205847.4

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsporežalobcuI..V.B.,K..,narodenéhoH.zastúpenéhoadvokátskou
kanceláriou Zukalová - Advokátska kancelária s. r. o., Bratislava, Černyševského 3761/46, IČO:
36859354, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11,
IČO: 31575951, zastúpenej advokátskou kanceláriou SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava,
Štefánikova 8, IČO: 36853186, o zaplatenie náhrady mzdy s príslušenstvom, pôvodne vedenom na

Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 3Cpr/16/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline zo 16. decembra 2022 sp. zn. 6CoPr/8/2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 16. decembra 2022 sp. zn. 6CoPr/8/2021 z r u š u j e a vec vracia
Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou (v zmysle pripustenej zmeny žaloby) domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť mu sumu 86.989,13 eura v hrubom titulom náhrady mzdy s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy náhrady mzdy v hrubom 2.089,03 eura od 7. októbra 2014 do zaplatenia, t. j. mzda za
mesiac september 2014 (5 % ročne od apríla 2016) a následne z rovnakej sumy za každý nasledujúci
mesiac od 7. dňa v mesiaci končiac marcom 2018 titulom náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na
stranezamestnávateľapodľa§142ods.3zákonač.311/2001Z.z.Zákonníkapráce(ďalejlen„Zákonník
práce"), keď po právoplatnom rozhodnutí o neplatnom skončení okamžitého skončenia pracovného

pomeru (medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 2. októbra 2013 č. k. 10C/80/2011-429
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna 2014 sp. zn. 8Co/663/2013) žalovaná (a
jej právni predchodcovia) ako zamestnávateľ naďalej neprideľovala prácu žalobcovi ako zamestnancovi.
1.1. Okresný súd Ružomberok (ďalej len „súd prvej inštancie") (v poradí prvým) rozsudkom z 30.
novembra 2018 č. k. 3Cpr/16/2017-326 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78.458,06
eura v hrubom titulom náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800

eur v hrubom od 7. októbra 2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800 eur v hrubom od 7.
novembra 2014 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800 eur v hrubom od 7. decembra 2014
do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800 eur v hrubom od 7. januára 2015 do zaplatenia,
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800 eur v hrubom od 7. februára 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05
% ročne zo sumy 1.800 eur v hrubom od 7. marca 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy
1.800 eur v hrubom od 7. apríla 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800 eur v hrubom

od 7. mája 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.800 eur v hrubom od 7. júna 2015
do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. júla 2015 do zaplatenia, vo
výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. augusta 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. septembra 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 2.000 eur v hrubom od 7. októbra 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000 eur v
hrubom od 7. novembra 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7.

decembra 2015 do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. januára 2016
do zaplatenia, vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. februára 2016 do zaplatenia,vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. marca 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. apríla 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy
2.000 eur v hrubom od 7. mája 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom

od 7. júna 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. júla 2016 do
zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. augusta 2016 do zaplatenia, vo
výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. septembra 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 %
ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. októbra 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy
2.000 eur v hrubom od 7. novembra 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v

hrubom od 7. decembra 2016 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7.
januára 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. februára 2017
do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. marca 2017 do zaplatenia, vo
výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. apríla 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. mája 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000
eur v hrubom od 7. júna 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od

7. júla 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. augusta 2017 do
zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. septembra 2017 do zaplatenia,
vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. októbra 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00
% ročne zo sumy 2.000 eur v hrubom od 7. novembra 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 2.000 eur v hrubom od 7. decembra 2017 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 2.000

eur v hrubom od 7. januára 2018 do zaplatenia, vo výške 5,00 % ročne zo sumy 258,06 eura v hrubom
od 7. februára 2018 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku
(výrok I.), v ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.), návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol
(výrok III.) a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80,38 % (výrok
IV.). Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry v

prípade, že zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru neprideľuje prácu v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 Zákonníka práce, ide o prekážku na
strane zamestnávateľa podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce a zamestnancovi po dobu,
po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy patrí náhrada mzdy vo výške
priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj keby o to zamestnanec

žiadal (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/204/2009). Preto súd dospel k
záveru, že základ nároku uplatňovaného žalobcom v tomto spore voči žalovanej je oprávnený, avšak
len za obdobie do 4. januára 2018, kedy bol vyzvaný žalobca žalovanou písomnou formou nastúpiť do
práce, dostaviť sa na pracovisko, ako vyplynulo z oboznámenia s touto listinou a z vykonaného dôkazu
výsluchom svedka T..

1.2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd"), na odvolanie žalovanej, (v poradí prvým rozhodnutím)
uznesením z 25. marca 2020 sp. zn. 6CoPr/1/2019 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch
I. a IV. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej časti (t.
j. vo výrokoch II. a III.) zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti

návrhu žalovanej na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy žalovanej za obdobie presahujúce 12
mesiacov nezohľadnil aj sociálnu funkciu náhrady mzdy za toto obdobie, ktorá vyžaduje skúmanie a
posúdenie celkovej sociálnej situácie zamestnanca, pre ktoré posúdenie je potrebné tiež zistiť aj to,
či sa žalobca zamestnal u iného zamestnávateľa, na ktorú skutočnosť žalovaná navrhovala vykonať
dokazovanie vyžiadaním dokladov, prípadne informácií zo Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na to, súd

prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pre ktoré žalovanou navrhnuté
dokazovanie nevykonal.
1.3. Okresný súd Ružomberok (v poradí druhým) rozsudkom zo 14. júla 2021 č. k. 3Cpr/16/2017-627
zamietol žalobu a priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a po skutkovej stránke tým,

že vzhľadom na vykonané dokazovanie má súd prvej inštancie za to, že sociálna situácia žalobcu
bola preskúmaná v dostatočnom rozsahu, pričom je zrejmé, že žalobca u iného zamestnávateľa, resp.
zamestnávateľov dosahoval za predmetné obdobie príjem na porovnateľnej úrovni, resp. v určitom
období aj vyšší ako u žalovanej, konkrétne v roku 2016 už žalobca dosiahol priemerný hrubý mesačný
príjem vo výške 2.111,01 eura, v roku 2017 priemerný hrubý mesačný príjem vo výške 2.108,54 eura,

keď od 5. júla 2017 pribudla odmena od ďalšieho zamestnávateľa Tatranská odpadová s.r.o. Žakovce
v rozsahu 400 eur mesačne v hrubom. Z uvedeného vyplýva, že v roku 2017 hrubý mesačný príjem
žalobcu presahoval príjem, ktorý by žalobca dosahoval u žalovanej o cca 500 eur. Pri zohľadnení kritéria
sociálnej funkcie náhrady mzdy súd dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná sa domáhala nepriznanianáhradymzdyžalobcovizaobdobiepresahujúce12mesiacovvcelomrozsahuzavyužitiamoderačného
práva v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, súd prvej inštancie dospel k záveru, že jeho obrana je
dôvodná. Súd je toho názoru, že nebolo možné uvažovať o znížení náhrady mzdy vzhľadom na zistený

skutkový stav, ktorý vyplynul z výsluchu žalobcu, mzdových listov od zamestnávateľa žalobcu Mesto
Vysoké Tatry či oznámenia Sociálnej poisťovne, nakoľko žalobca mal z dosiahnutého príjmu uspokojené
svoje potreby, nevyplynul žiaden nedostatok či strádanie. Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, teda žalobu o zaplatenie sumy 78.458,06 eura spolu s
príslušenstvom - úrokom s omeškania, ako je špecifikované vo výroku tohto rozsudku zamietol, čím je

vyčerpaný celý predmet tohto konania.

2. Krajský súd v Žiline, na odvolanie žalobcu, (v poradí druhým rozhodnutím) rozsudkom zo 16.
decembra 2022 sp. zn. 6CoPr/8/2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol, že žalovaná
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd uviedol, že pre neho nevyplýva z § 391 ods. 2 CSP viazanosť vlastným právnym

názorom.Tedaodvolacísúdsvojskoršízáväznýprávnynázormôžezmeniť(pozrinapr.nálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 46/2013-40 z 3. septembra 2013), tak ako tomu bolo i v
prejednávanom prípade, keď vychádzajúc zo skutkového stavu zisteným súdom prvej inštancie odvolací
súd aktuálne v inom zložení senátu pristúpil k inému právnemu posúdeniu nároku žalobcu uplatnenému
žalobou. Odvolací súd dospel k záveru o jeho vecnej správnosti, aj keď vec po právnej stránke posúdil

podľa iných zákonných ustanovení.
2.2. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynul odvolaciemu súdu nasledovný skutkový
stav: Na základe pracovnej zmluvy vznikol žalobcovi pracovný pomer u zamestnávateľa - spoločnosti
ĽUDOVÁ BANKA a.s., ktorá od 1. novembra 2007 zmenila obchodné meno a do 14. februára 2013
podnikala ako VOLKSBANK Slovensko a.s. Následne došlo k zmene obchodného mena banky na

Sberbank Slovensko, a.s., pod ktorým spoločnosť právneho predchodcu žalovaného podnikala do 31.
júla 2017. Právnym nástupcom spoločnosti Sberbank Slovensko. a.s. sa od 1. augusta 2017 stala
žalovaná. Žalobcov pracovný pomer s právnym predchodcom žalovanej bol platne uzatvorený na
základe pracovnej zmluvy z 10. júna 1996. Dňa 21. júla 2009 podpísal žalobca a právny predchodca
žalovanej Dohodu o zmene pracovných podmienok a Menovací dekrét, na základe ktorého žalobca

s účinnosťou od 21. júla 2009 vykonával pre VOLKSBANK Slovensko a.s. prácu „riaditeľ pobočky"
s miestom výkonu práce „pobočka zamestnávateľa v Poprade". Dňa 23. marca 2011 bol žalobcovi
doručený list - Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany právneho predchodcu
žalovanej VOLKSBANK Slovensko, a.s. Žalobca považoval okamžité skončenie pracovného pomeru
za neplatné, a preto sa v zákonnej lehote obrátil na Okresný súd Bratislava I so žalobou o určenie

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zaplatenie náhrady mzdy v konaní vedenom
pod sp. zn. 10C/80/2011. Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 2. októbra 2013
č. k. 10C/80/2011-429 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna 2014 sp.
zn. 8Co/663/2013, bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu zo strany
právneho predchodcu žalovanej, je neplatné. Rozsudok okresného súdu aj krajského súdu nadobudli

právoplatnosť a vykonateľnosť 22. augusta 2014. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala
žalovaná dovolanie, ktoré dovolací súd uznesením z 29. júna 2016 sp. zn. 5Cdo/458/2014 odmietol.
Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 2. októbra 2013 sp. zn.
10C/80/2011 (v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave) bol preto právny predchodca
žalovanej povinný od 22. augusta 2014 ďalej žalobcu zamestnávať a prideľovať mu prácu podľa

pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov. Po doručení uznesenia najvyššieho súdu žalobcovi, žalobca
zaslalžalovanej26.augusta2016prvúvýzvunaprideľovanieprácepodľapracovnejzmluvyazaplatenie
náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce. Právna predchodkyňa žalovanej zaslala žalobcovi odpoveď z 13. septembra 2016, v ktorej
na obsah prvej výzvy na prideľovanie práce nereagoval, pričom svoju ďalšiu odpoveď podmienil

poskytnutím informácií o priebehu a existencii iných zamestnaní žalobcu. Žalobca zaslal právnej
predchodkyni žalovanej druhú výzvu z 26. septembra 2016 na prideľovanie práce podľa pracovnej
zmluvy a zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa. Na druhú
výzvu právna predchodkyňa žalovanej doposiaľ nereagovala. Ku dňu doručenia prvej aj druhej výzvy
mala právna predchodkyňa žalovanej (v tom čase Sberbank Slovensko a.s.) stále v prevádzke pobočku

banky v meste Poprad, v priestoroch ktorej žalobca vykonával prácu „vedúci pobočky" pred neplatným
skončením jeho pracovného pomeru.
2.3. Primárne je potrebné zdôrazniť, že pre existenciu prekážky v práci nie je rozhodujúce, či nemožnosť
prideľovať prácu zamestnancovi je spôsobená objektívnymi alebo subjektívnymi príčinami, a či tietoskutočnosti môže alebo nemôže ovplyvniť, resp. či túto prekážku v práci zamestnávateľ zavinil alebo
nezavinil alebo k nej došlo objektívne. Nemožno preto akceptovať argumentáciu žalovanej o tom, že je
len právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa žalobcu, keďže jedným z dôvodov, keď dochádza

ku generálnej sukcesii práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je i zlúčenie zamestnávateľa, čo
je i prípad žalovanej. Rovnako pre posúdenie nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce uplatneného žalobou nemôže byť relevantná ani argumentácia žalovanej o tom, že k určeniu
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo 17. marca 2011 súdom došlo iba z
formálnych dôvodov. Pri rozhodovaní tohto sporu je totiž súd viazaný právoplatným rozsudkom vydaným

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 10C/80/2011, predmetom ktorého bolo i
určenieneplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeružalobcuužalovanej(resp.jehoprávneho
predchodcu). Výrok tohto právoplatného rozhodnutia je nepochybne záväzný i pre obidve strany sporu
(§ 228 CSP).
2.4. V súvislosti s povinnosťami v zmysle § 47 ods. 1 Zákonníka práce, predovšetkým tých, ktoré
sa dotýkajú povinnosti zamestnávateľa prideľovať prácu zamestnancovi a povinnosti zamestnanca

vykonávať práce podľa pokynov zamestnávateľa odvolací súd poukázal na rozhodnutie Vrchního soudu
v Prahe sp. zn. 6Cdo/5/94 z 21. februára 1995, publikovaného v Právnych rozhledech 7/1995, v
zmysle ktorého ak zamestnávateľ prestal v rozpore s ust. § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce
prideľovať zamestnancovi prácu (napríklad v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru),
aj keď zamestnanec bol pripravený prácu vykonávať, je zamestnanec povinný znovu nastúpiť do práce

po tom, čo ho zamestnávateľ k tomu vyzval a vyjadril ochotu zamestnancovi prácu opäť prideľovať.
Preto nie je porušením pracovnej disciplíny, ak sa zamestnanec, ktorého zamestnávateľ k opätovnému
nástupu do práce nevyzval, nedostavil do zamestnania a nedožadoval sa pridelenia práce. Odvolací súd
uviedol, že len ten z účastníkov pracovného pomeru, ktorý je ochotný a pripravený plniť svoje povinnosti
vyplývajúce z pracovného pomeru, sa môže domáhať u druhého účastníka tohto právneho vzťahu tomu

zodpovedajúceho plnenia a k tomu poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Cdo/204/2009.
2.5. Z obsahu predloženého spisu ako aj na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie
a tiež odvolací súd preukázané, a zároveň medzi žalobcom a žalovanou ani nebolo sporné, že
žalobca v rozhodnom čase, t. j. v čase právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru 22. augusta 2014 až do 7. marca 2018, a potom i naďalej vykonával prácu na
základe pracovného pomeru u iného zamestnávateľa. Hoci žalobca v priebehu tohto sporu tvrdil, že bol
pripravený nastúpiť na výkon práce u žalovanej ako u svojho zamestnávateľa, tieto jeho tvrdenia zostali
len v rovine ničím nepodložených tvrdení. Žalobca v priebehu sporu prezentoval svoju ochotu nastúpiť
na výkon práce u žalovanej podľa pracovnej zmluvy. V rozhodnom období však žalobca vykonával

prácu ako zamestnanec na plný úväzok u iného (aktuálneho) zamestnávateľa - Mesto Vysoké Tatry.
S prihliadnutím na iné pracovnoprávne záväzky žalobcu u iného zamestnávateľa, reálny výkon práce
u žalovanej v rozhodnom čase, zostal len v teoretickej rovine, nedávajúc záruku možnosti reálneho
nástupužalobcunavýkonpráceužalovanejpodľapodmienokdohodnutýchvpracovnejzmluve(vrátane
jej dodatkov).

2.6. S prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci popísané vyššie možno uzavrieť, že
pokiaľ bol žalobca v rozhodnom čase zamestnaný u iného zamestnávateľa (resp. zamestnávateľov),
pričom pracovný čas u tohto nového zamestnávateľa koliduje s pracovným časom žalobcu ako
zamestnanca žalovanej, (t. j. jeho doterajšieho zamestnávateľa), objektívne nemožno hovoriť o splnení
podmienkyžalobcuakozamestnancavsúladesust.§47ods.1písm.b)Zákonníkaprácebyťpripravený

u žalovanej riadne vykonávať prácu. Pripravenosť, ochota a schopnosť žalobcu vykonávať pre žalovanú
ako jeho zamestnávateľa prácu podľa pracovnej zmluvy je teda iba iluzórna. S prihliadnutím na uvedenú
argumentáciužalobcaakozamestnanec,zdôvodunepreukázaniajehopripravenostiriadnesiplniťsvoje
pracovné povinnosti u žalovanej, nemá nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za
popísanejsituáciejepotomprerozhodovanietohtosporuirelevantné,čiexistovaliprekážkyvykonávania

práce zamestnancom aj na strane zamestnávateľa.
2.7. Odvolací súd poukázal na čl. 2 tretia veta Zákonníka práce a uviedol, že objektívne právo
predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však
účastník právneho vzťahu (v súdenej veci žalobca) síce formálne koná v medziach svojho práva, ale
prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu (žalovanú),

ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie je totiž realizované nie za účelom
dosiahnutiavýsledkov,ktorémápozitívneprávovúmyslechrániť,alelenzatýmúčelom,abysaformálne
dosiahol súlad so zákonom. Preto je potrebné považovať takýto výkon práva, aj keď je formálne v súlade
so zákonom, za výkon práva len zdanlivý. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snahapoškodiť druhého účastníka právneho vzťahu (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5MCdo/17/2008 z 13. októbra 2009). Takéto konanie žalobcu preto nemôže požívať
právnu ochranu. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu sa odvolací súd už bližšie nezaoberal ďalšou

odvolacou argumentáciou žalobcu prezentovanou v jeho opravnom prostriedku. Pokiaľ odvolací súd
posúdil žalobou uplatnený nárok žalobcu podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ako nedôvodný z dôvodov
uvedených vyššie, bolo by nadbytočné jednotlivo posudzovať (ne)dôvodnosť jeho ďalších odvolacích
námietok a k tomu sa viažucou reakciou žalovanej sporovej strany.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, jeho prípustnosť vyvodzoval z §
420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Žalobca navrhol zrušiť dovolaním napadnutý rozsudok
odvolaciehosúduakoajrozsudoksúduprvejinštancieavecvrátiťsúduprvejinštancienaďalšiekonanie
a zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania. Samostatným podaním navrhol odloženie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
3.1. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP vymedzil tak, že mu bolo odňaté právo na nezávislý

a nestranný súd, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozsudku, keď odvolací súd konal svojvoľne,
nedôvodne a nepredvídateľne, t. j. ide o vadný postup odvolacieho súdu, ktorý sa prejavil v nesprávnom
rozhodnutí. Odvolací súd v napadnutom rozsudku v rozpore s nespornými skutkovými zisteniami,
vyhodnotil osobu žalobcu ako toho, kto nie je pripravený plniť si svoje povinnosti, pričom uvedené nemá
ani oporu v hmotnom práve (§ 142 ods. 3 Zákonníka práce). Odvolací súd opomenul pri hodnotení

dôkazov prihliadať na preukázanú skutočnosť, a to zistenie, že žalovaná nebola pripravená v rozhodnom
období prideľovať žalobcovi prácu - pozícia žalobcu bola obsadená iným zamestnancom a žiadna
iná pozícia nebola žalobcovi ponúknutá. Napadnutý rozsudkom zakladá zjavnú nerovnováhu, kedy
skutočnosti, ktoré mali byť vyhodnotené v neprospech žalovanej vôbec neuvádza. Napadnutý rozsudok
má aj znaky arbitrárnosti, keď neobsahuje racionálnu argumentáciu pre použitie rozsudku Vrchního

soudu v Prahe ani prečo neskúmal pripravenosť oboch strán sporu plniť si povinnosti vyplývajúce z
pracovného pomeru.
3.2.Dovolacídôvodpodľa§421ods.1písm.a)CSPodôvodniltým,žeodvolacísúdnesprávneaplikoval
rozsudok najvyššieho súdu 4Cdo/204/2009 na zistený skutkový stav, pretože tento rozsudok sa týkal
náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce (dnes § 79 ods. 1 Zákonníka

práce).Žalobcazároveňpoukázalnainúčasťpredmetnéhorozsudkunajvyššiehosúdu,zktorejvyplýva,
že pokiaľ súd aplikuje § 142 ods. 3 Zákonníka práce, v takomto prípade súd nemôže znížiť alebo
nepriznať náhradu mzdy.
3.3. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnil tým, že v prejednávanom spore
rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky „či je v rozpore s dobrými mravmi priznanie

náhrady mzdy zamestnancovi zo strany zamestnávateľa z dôvodu podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa z dôvodu, že zamestnávateľ neprideľuje
zamestnancovi prácu po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru". Podľa
žalobcu ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce neumožňuje krátiť alebo nepriznať náhradu mzdy
zamestnanca z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa, ktorý neprideľoval prácu po právoplatnosti

rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že si zamestnanec našiel
inú prácu a z nej mal príjem, aby si zabezpečil životné potreby, teda iný pracovný pomer, nie je v zmysle
Zákonníka práce považovaná za prekážku v práci na strane zamestnanca, ktorá by mohla „prerušiť"
trvanie prekážky v práci na strane zamestnávateľa a počas trvania, ktorej by zamestnancovi nepatrila
náhrada mzdy. Zamestnanec, resp. žalobca túto situáciu nezavinil, prekážky vytvoril zamestnávateľ

v situácii, kedy bolo zrejmé, že je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa platnej pracovnej
zmluvy, ale svojvoľne túto prácu neprideľoval, resp. prideľovať prácu nevedel napr. z dôvodu zrušenia
pracovného miesta alebo obsadenia pracovného miesta iným zamestnancom.

4. K dovolaniu sa vyjadrila žalovaná (č. l. 795 a nasl.), ktorá považuje podané dovolanie za nedôvodné.

Rozsudok odvolacieho súdu považuje za zákonný, náležite odôvodnený a spravodlivý. K prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP poukázala na rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2022
sp. zn. 5Cdo/225/2018 a stotožnila sa aj so závermi vyplývajúcimi z rozsudku najvyššieho súdu z 28.
februára 2011 sp. zn. 4Cdo/204/2009 a v súvislosti s nimi dôvodila, že tento dôvod prípustnosti nie je
daný. Nesúhlasí ani s formuláciou a argumentáciou právnych otázok v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

Žalovaná navrhla dovolaciemu súdu, aby dovolanie žalobcu odmietol ako neprípustné, alternatívne aby
ho zamietol a žalovanej priznal náhradu trov dovolacieho konania.5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala advokátom zastúpená (§
429 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej
lehote(§427ods.1CSP),skúmal,čisúsplnenéajďalšiepodmienkydovolaciehokonaniaapredpoklady

prípustnosti dovolania.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a
dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;

namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom

sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho
konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný

prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto

nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle
§ 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových
zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho

zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade

zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

12. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio)
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie

a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadáchdovolaniatietopririadnomzastúpenídovolateľanenapráva.Niejeprípustné,abydovolacídôvodbol vymedzený dovolateľom s odkazom na jeho skoršie podania pred prvostupňovým alebo odvolacím
súdom (§ 433 CSP).

13. Dovolací súd konštatuje aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového
poriadku povahu typického „advokátskeho procesu", a to nielen vzhľadom na znenie sporového
poriadku. Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ,
ktorý má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo, ale aj zamestnanec dovolateľa,
ktorý je právnická osoba nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní

s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska
posúdenia prípustnosti dovolania je teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom
upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a
predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

14. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447
písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení

s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

15. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15.1. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
15.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,
3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).

15.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
15.4. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v

konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

16. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namieta nedostatočné
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu a nesprávne zistenie skutkového stavu.

16.1. Z viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a z judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je porušením ústavou
a Dohovorom garantovaného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. A to z viacerých
aspektov dotýkajúcich sa kvalitatívnej stránky odôvodňovania súdnych rozhodnutí. Z čiastkovýchanalýz doterajšej judikatúry možno vyvodiť niektoré nasledujúce požiadavky na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré by mal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia rešpektovať. Medzi tieto možno zaradiť
požiadavkyozákazevnútornejrozpornostiargumentácie(požiadavkarelevantnosti,jasnosti,presnostia

konkrétnosti argumentu), povinnosť odôvodniť odklon od existujúcej judikatúry, povinnosti „vyrovnať sa"
s ústavnoprávnym argumentom a názormi právnej vedy, možnosti odvolacieho súdu prevziať argumenty
prvostupňového súdu a iné.
16.2. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06).
16.3. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k
rozhodnutiu (viď bod 41. a nasl. odôvodnenia); jeho postup, ho nemožno považovať za neodôvodnený,
či rozporuplný. Odvolací súd v súvislosti s predmetom konania skúmal, či žalobca bol ochotný a

pripravený v rozhodujúcom období plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru. Vzhľadom
na to, že v rozhodnom období žalobca vykonával prácu ako zamestnanec u iného zamestnávateľa,
pričom vzhľadom aj na ostatné okolnosti (pracovný čas u iného zamestnávateľa, nepreukázanie
pripravenostiskončiťpracovnýpomeruaktuálnehozamestnávateľa)odvolacísúdvyhodnotil,ženesplnil
podmienku pripravenosti, ochoty a schopnosti vykonávať prácu u žalovanej. Odvolací súd nezaložil

svoje rozhodnutie na tom, že žalobca nebol ihneď a stále pripravený k výkonu práce počas celého
rozhodného obdobia. Správnosťou právneho posúdenia veci ohľadom tejto otázky sa dovolací súd
nemal možnosť zaoberať pri uplatnenom dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP. Lebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dôvod na konštatovanie nedostatočného odôvodnenia ako
prvku nesprávneho procesného postupu, ktorým by sporovej strane bolo znemožnené uskutočňovať jej

procesné práva v miere porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP (napr. III. ÚS
612/2022). Odvolací súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadal na spravodlivú
rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany
práv sú v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi

právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
16.4. Nesúhlas dovolateľa s tým ako odvolací súd pristupoval k vyhodnoteniu jednotlivých okolností
spojených s pripravenosťou žalobcu vykonávať pre žalovanú ako zamestnávateľa prácu, nezakladá
dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP. Úvahy súdov pri hodnotení dôkazov nepreukazujú, aby
išlo o prípad extrémneho nesúladu medzi skutkovými zisteniami a prijatými právnymi závermi.

16.5. Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý
by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť

vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.
16.6. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a
druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým

stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,
avšak o taký prípad v danej veci nešlo.
16.7. Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017,
3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2018, 3Cdo/94/2018, 6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri
posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho
ústavnej neudržateľnosti.17. Pokiaľ dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal, že
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (v otázke splnenia podmienok

na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce) bolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej procesnej úpravy dospel najvyšší súd k
záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci
(viď R 54/2012 a tiež 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011,
7Cdo/26/2010, 8ECdo/170/2014). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu nie je ani v súčasnosti

(po 1. júli 2016) žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho
právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť strany
civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia. Na tom, že ani prípadné
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá dovolateľom tvrdenú vadu zmätočnosti, zotrval aj judikát R
24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017,
4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018, 9Cdo/86/2020).

18. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolacie dôvody v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.
18.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
18.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach
účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne

posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci
nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.
18.3. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd
riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421

ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu
otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sú splnené osobitné podmienky uvedené
v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.
18.4. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon"

jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v
ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací
súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Dovolací
súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikátornej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017
(podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017,

7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom
a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne

riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola
prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená
jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ
právnu otázku nastolí.

18.5. V preskúmavanej veci dovolateľ v dovolaní uviedol, že uplatňuje dovolací dôvod nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď odvolací súd sa odklonil od právneho názoru vyjadreného v rozsudku
najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. 4Cdo/204/2009, podľa ktorého v zmysle § 142 ods.
3 Zákonníka práce patrí zamestnancovi náhrada mzdy, ktorú súd nemôže znížiť alebo nepriznať.Zo skutkových okolností tohto prípadu je však zrejmé, že najvyšší súd sa v tejto veci zaoberal
práve stanovením náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 1 a 2 65/1965 Zb. Zákonníka práce (ďalej aj
„predchádzajúci Zákonník práce") (§ 79 ods. 1 a 2 terajšieho Zákonníka práce). Uvedená právna veta

skutočne platí aj za súčasného právneho stavu, ale vzhľadom na okolnosti riešeného prípadu odvolací
súd nepriznal náhradu mzdy preto, že neboli splnené podmienky podľa § 142 od. 3 Zákonníka práce.
To, že aj v prípade ustanovenia § 142 od. 3 Zákonníka práce súd skúma pripravenosť, ochotu a
schopnosť zamestnanca vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy bolo vyslovené aj v rozhodnutiach
najvyššieho súdu (napr. uznesenie z 22. júna 2023 sp. zn. 9Cdo/127/2022) a tiež v rozhodnutiach

českého najvyššieho súdu (podporne napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 15. augusta
2015 sp. zn. 21Cdo/3787/2014). So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje nevymedzenie
dovolacieho dôvodu dovolateľom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, pretože žalobca iba poukazoval
na rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/204/2009, ktoré bolo založené na odlišnom skutkovom stave.

19. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
19.1. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer
a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za
vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné

podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,
b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
19.2. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky
na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu

mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
19.3. Relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP je právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa
odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP), a pri ktorej s prihliadnutím na
individuálne okolnosti veci (prípadu) zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne

rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom.
19.4. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu
spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru
o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio
iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.

Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
19.5. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP v dovolaní
vymedzil otázku, či je v rozpore s dobrými mravmi priznanie náhrady mzdy v zmysle § 142 ods. 3

Zákonníka práce v súdnom spore o náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ktoré
vznikli z dôvodu, že zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu po právoplatnosti rozhodnutia o
neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Podľa žalobcu ustanovenie § 142
ods. 3 Zákonníka práce neumožňuje krátiť alebo nepriznať náhradu mzdy zamestnancovi z dôvodu
prekážok na strane zamestnávateľa, ktorý neprideľoval prácu po právoplatnosti rozhodnutia o určení

neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že si zamestnanec našiel inú prácu a z nej mal
príjem, aby si zabezpečil životné potreby, teda iný pracovný pomer, nie je v zmysle Zákonníka práce
považovaná za prekážku v práci na strane zamestnanca, ktorá by mohla „prerušiť" trvanie prekážky
v práci na strane zamestnávateľa a počas trvania, ktorej by zamestnancovi nepatrila náhrada mzdy.
Zamestnanec, resp. žalobca túto situáciu nezavinil, prekážku vytvoril zamestnávateľ v situácii, kedy bolo

zrejmé, že je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa platnej pracovnej zmluvy, ale svojvoľne túto
prácu neprideľoval, resp. prideľovať prácu nevedel napr. z dôvodu zrušenia pracovného miesta alebo
obsadenia pracovného miesta iným zamestnancom.
19.7. Dovolateľom vymedzená právna otázka (§ 124 CSP) (či možno pripravenosť zamestnanca na
výkon práce u zamestnávateľa posúdiť ako prekážku na strane zamestnanca v zmysel § 47 ods. 1 písm.

b) a § 142 ods. 3 Zákonníka práce) v čase podania dovolania (11. apríla 2023) nebola dovolacím súdom
vyriešená.
19.8. Dovolací súd posudzujúc dovolanie v zmysle jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) v tejto
časti poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 22. júna 2023 sp. zn. 9Cdo/127/2022, pričomtoto rozhodnutie bolo prijaté občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
publikované ako R 68/2023 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky s právnou vetou: „Skutočnosť, že zamestnanec v období, počas ktorého si uplatňuje náhradu

mzdy podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, má dohodnutý iný pracovný pomer (resp. iný pracovnoprávny
vzťah), sama o sebe nespôsobuje prekážku na strane zamestnanca, pre ktorú zamestnancovi nemožno
priznať náhradu mzdy pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
Rozhodujúceje,čizamestnávateľvyzvalzamestnancanaopätovnýnástupdopráceačijezamestnanec
pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy."

19.9. V predmetnej veci bolo zistené, že žalovaná (a jej právni predchodcovia) po právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru (22. august 2014) do podania žaloby v tomto
spore žalobcu nevyzvali k nástupu do práce ani neprideľovali žalobcovi prácu v zmysle pracovnej
zmluvy. Žalobca bol vyzvaný na nástup do práce až listom zo 4. januára 2018, podľa ktorého sa
mal dostaviť na pracovisko nasledujúci deň po doručení tejto výzvy (k nástupu malo dôjsť 9. januára
2018). Žalobca počas tohto obdobia dvakrát vyzval právnu predchodkyňu žalovanej na prideľovanie

práce (v mesiacoch august a september 2016), ku ktorým sa však právna predchodkyňa žalovanej
právne relevantne nevyjadrila. Žalobca vykonával prácu u iného zamestnávateľa (Mesto Vysoké
Tatry) od apríla 2013, tzn. počas celého rozhodného obdobia od podania tejto žaloby. Odvolací
súd správne posudzoval daný spor podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce (viď napr. už spomínaný
rozsudok 4Cdo/204/2009). Nepochybne za tohto skutkového a právneho stavu je potrebné skúmať

aj pripravenosť zamestnanca vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Ako však vyplýva aj z
vyššie uvedeného judikátu R 68/2023, nie je pre uplatňovanie náhrady mzdy pre iné prekážky v práci
na strane zamestnávateľa rozhodujúce, ak zamestnanec v čase, keď mu zamestnávateľ neprideľuje
prácu, má uzavretý iný pracovný pomer. Uvedené právne závery boli vyjadrené aj v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Českej republiky (napr. rozsudok z sp. zn. 21Cdo/3787/2014, rozsudok z 9. marca

2023 sp. zn. 21Cdo/2048/2003). Zamestnanec až do výzvy od žalovanej zo 4. januára 2018 nebol
vyzvaný na nástup do práce ani mu práca nebola prideľovaná, i keď sa prideľovania práce opakovane
sám u zamestnávateľa domáhal. Skutočnosť, že zamestnanec v rozhodnom čase (od právoplatnosti
rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru) vykonáva prácu u iného zamestnávateľa,
nemôže byť paušálne posudzované ako konanie v rozpore s dobrými mravmi pri uplatňovaní si náhrady

mzdy pre iné prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Odvolací
súd vo svojom odôvodnení neuviedol iné okolnosti, ktoré by odôvodňovali konanie v rozpore s dobrými
mravmi okrem vykonávania práce pre iného zamestnávateľa, čo nemožno považovať za správne.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru, od ktorého sa dovolací súd nepovažuje za

dôvodné odkloniť, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je prípustné a zároveň dôvodné,
a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušiť (§ 449
ods. 1 CSP) a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V ďalšom konaní je odvolací
súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

21. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho
konania (§ 453 ods. 3 CSP).

22. Podľa § 444 ods. 1 CSP dovolací súd môže na návrh odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok

pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto
v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (napr. 4Cdo/144/2019,
4Cdo/108/2019, 9Cdo/72/2020, 9Cdo/184/2020).

23. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.