Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/176/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714212804
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6714212804.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobkyne JUDr. D. S., narodenej
XX. XX. XXXX, G. G., J. Č. X, právne zastúpenej JUDr. Erikom Štepánekom, advokátom, Banská
Bystrica, Ladislava Hudeca 15326/2A, proti žalovaným 1/ Ing. S. H.Q., narodenému XX. XX. XXXX a
2/ O. H., narodenej XX. XX. XXXX, obaja bytom G. G., J. Č. X, obaja právne zastúpení JUDr. Ivanom
Hegerom, advokátom, Banská Bystrica, Na Troskách 3, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
5.352 eur, o zriadenie vecného bremena a o vypratanie nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde
Zvolen pod sp. zn. 11C/136/2014, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 28. februára 2024 sp. zn. 12Co/69/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
rozsudkom č. k. 11C/136/2014 - 815 z 02. júna 2022, uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalobkyni sumu 2.140 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok),
ďalej k pozemku C-KN parc. č. 1674/9 zastavané plochy a nádvoria o výmere 46 m2 odčleneného od

pôvodnéhopozemkuvk.ú.K.vedenéhonaLVč.XXXXakoC-KNparcelač.1674/2trvalétrávneporasty
o výmere 1016 m2 geometrickým plánom č. 34987886-13/14 vyhotoviteľa Ing. S. A., zriadil časovo
neobmedzenévecnébremenoinremvprospechvlastníkastavbyrodinnéhodomusúp.č.XXXX,k.ú.K.,
a to za náhradu v sume 1.198,65 eur, ktorú uložil zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ ako oprávneným z vecného
bremena žalobkyni do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že obsahom vecného bremena je
právo oprávneného vybudovať, užívať a udržiavať stavbu rodinného domu, čomu zodpovedá povinnosť
vlastníka zaťaženého pozemku strpieť na ňom existenciu stavby rodinného domu (II. výrok) a napokon

uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne vypratať novovytvorený pozemok C-KN
parc. č. 1674/8 trvalé trávne porasty o výmere 400 m2 odčlenený od pôvodného pozemku v k. ú. K.
vedeného na LV č. XXXX ako C-KN parcela č. 1674/2 trvalé trávne porasty o výmere 1016 m2 na
základe geometrického plánu č. 34987886-13/14 vyhotoviteľa Ing. S. A., a to do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku (III. výrok). Žalobkyni priznal spoločne a nerozdielne voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % z priznaných súm (IV. výrok).
1.1. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa spolu s manželom nadobudli pozemok C-KN

parc. č. 1674/2 trvalé trávne porasty o výmere 1016 m2 na základe platnej kúpnej zmluvy zo dňa 22. 05.
1990. V tom čase totiž išlo o lúku, a preto na prevod pozemku nebol potrebný súhlas Stredoslovenských
štátnych lesov. Takisto nebolo potrebné schválenie prevodu členskou schôdzou Poľnohospodárskeho
družstva Banská Bystrica, časť K. ako vtedajšieho vlastníka pozemku, nakoľko nešlo o zásadnú zmenu vpôdnomfondedružstva.Naplatnosťkúpnejzmluvynemalovplyvanitvrdeniežalovanýchonesprávnosti
údaja o druhu pozemku. Námietky žalovaných 1/ a 2/ o tom, že štátne notárstvo kúpnu zmluvu zo
dňa 22. 05. 1990 preskúmalo nedostatočne a nesprávne, označil prvoinštančný súd za nepodložené a

za nemajúce vplyv na jej platnosť. Neplatnosť zmluvy napokon nezaložila ani absencia súhlasu MNV,
pretože v zmysle vtedy platného § 63 ods. 3 zákona č. 93/1963 Zb. o štátnom notárstve ani prípadné
negatívne stanovisko MNV by samo o sebe nemalo vplyv na povinnosť štátneho notárstva vykonať
registráciu zmluvy.
1.2. Po vyriešení vlastníckeho práva žalobkyne k pozemku C-KN parc. č. 1674/2 sa prvoinštančný súd

zaoberal otázkou užívania jeho časti žalovanými 1/ a 2/, kedy nebolo sporným, že časť tohto pozemku
znázornenáakoC-KNparc.č.1674/9ovýmere46m2jezastavanástavbourodinnéhodomužalovaných
1/ a 2/. Užívanie inej časti pozemku žalobkyne C-KN parc. č. 1674/2 znázornenej ako C-KN parc. č.
1674/8 o výmere 400 m2 bolo sporným, pričom žalovaní 1/ a 2/ nepopierali, že užívali tú jeho časť,
ktorá sa nachádza medzi ich domom a časťou, na ktorej sa nachádza búda pre psa a prístrešok na
drevo, čo prvoinštančnému súdu vyplynulo aj zo zrealizovanej ohliadky a pripojených fotografií. Pokiaľ

išlo o užívanie plochy nad prístreškom, prvoinštančný súd na základe vyjadrení sporových strán dospel
k záveru, že v rokoch 2012 a 2013, za ktoré si žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, aj túto časť pozemku žalobkyne žalovaní 1/ a 2/ užívali. Vychádzajúc potom zo znaleckého
posudku vypracovaného v konaní znalcom Ing. F. Č. a aplikujúc ust. § 451 ods. 1 a 2 a § 456
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) uložil prvoinštančný súd žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 1.070 eur za jeden rok neoprávneného užívania pozemku žalobkyne, čo spolu za dva
roky je 2.140 eur.
1.3. Následne súd prvej inštancie s odkazom na § 135c ods. 1, 2 a 3 OZ zriadil na podklade
geometrického plánu č. 34987886-13/14 vyhotoviteľa Ing. S.M. A. vecné bremeno zaťažujúce pozemok
žalobkyne C-KN parc. č. 1674/9 o výmere 46 m2 v prospech na ňom sa nachádzajúcej časti rodinného

domu žalovaných 1/ a 2/ súp. č. XXXX, pričom sa v tejto časti zaoberal len výškou náhrady za zriadenie
vecného bremena (keď ako uviedol, vlastníctvo pozemku už bolo vyriešené) a túto určil opätovne podľa
znaleckého posudku znalca Ing. F. Č. na sumu 1.198,65 eur.
1.4. Napokon súd prvej inštancie podľa § 126 ods. 1 OZ uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať
pozemok žalobkyne C-KN parc. č. 1674/8 o výmere 400 m2, lebo tento užívali bez akéhokoľvek

oprávnenia.
1.5. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) vzhľadom na úspech žalobkyne, ktorý závisel od podaného znaleckého posudku.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28.februára 2024 sp. zn.

12Co/69/2022 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v I. výroku zmenil tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 268,02 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a v časti o zaplatenie sumy 1.871,98 eur žalobu zamietol (prvý výrok), rozsudok
okresného súdu v II. výroku zmenil tak, že žalobu v časti o zriadenie vecného bremena zamietol (druhý
výrok), rozsudok okresného súdu v III. výroku potvrdil (tretí výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá

právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania (štvrtý výrok).
2.1. Po oboznámení sa s obsahom spisu a po zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní
predsporovoukorešpondencioužalobkyneažalovaných1/a2/zrokov2013a2014zistil,žerozhodnutie
prvoinštančného súdu je založené na nesprávnych skutkových zisteniach a na nesprávnom právnom
posúdení veci.

2.2. V odôvodnení rozsudku samotnej podstate sporu uviedol, že nebolo sporným, že žalovaní 1/ a 2/
začalivroku1990napodkladeprávoplatnéhostavebnéhopovoleniazodňa14.06.1990(č.l.786anasl.
spisu) so stavbou rodinného domu súp. č. XXXX na svojom pozemku parc. č. 1672/5. Stavbou rodinného
domu však čiastočne (v rozsahu C-KN parcely č. 1674/9 o výmere 46 m2) zasiahli aj do susedného
pozemku parc. č. 1674/2 patriaceho už v tom čase žalobkyni a jej manželovi na základe kúpnej zmluvy

zo dňa 22. 05. 1990 uzavretej s JRD K., ktorá bola registrovaná štátnym notárstvom dňa 17. 06. 1990
pod RI 1230/1990. Ako vyplynulo z listu žalovaného 1/ zo dňa 07. 10. 2013 (č. l. 21pv a nasl.), k zásahu
do pozemku C-KN parc. č. 1674/2 stavbou rodinného domu žalovaných 1/ a 2/ došlo za tých okolností,
že žalobkyňa s manželom ako vlastníci stavebného pozemku parc. č. 1672/4 a aj žalovaní 1/ a 2/ ako
vlastníci susediaceho stavebného pozemku parc. č. 1672/5 mali spoločný záujem dokúpiť si k zadnej

časti každého zo svojich pozemkov ďalší pozemok od JRD K.. V dôsledku toho žalovaný 1/ po dohode
s vtedajším manželom žalobkyne dal vypracovať geometrický plán č. 244-201-569-90 zo dňa 11. 05.
1990 (č. l. 193pv a nasl.), ktorým sa v priamej línii za pozemkom žalobkyne a jej manžela parc. č. 1672/4
vyčlenil pozemok parc. č. 1674/3 a zasa v priamej línii za pozemkom žalovaných 1/ a 2/ parc. č. 1672/5sa vyčlenil pozemok parc. č. 1674/2. Odkúpenie pozemkov od JRD K. vybavoval manžel žalobkyne,
pričom pozemok parc. č. 1674/2 mali do vlastníctva nadobudnúť žalovaní 1/ a 2/ a pozemok parc. č.
1674/3 mala zasa do vlastníctva nadobudnúť žalobkyňa s vtedajším manželom, ako to potvrdzuje výkaz

výmer uvedeného geometrického plánu v časti nového stavu, podľa ktorého bol predpokladaný práve
takýto budúci vlastnícky režim prikupovaných pozemkov. Žalobkyňa s manželom toto ale nerešpektovali
a bez toho, aby o tom žalovaných 1/ a 2/ informovali, kúpnou zmluvou zo dňa 22. 05. 1990 odkazujúcou
práve na žalovaným 1/ objednaný geometrický plán č. 244-201-569-90 zo dňa 11. 05. 1990, odkúpili
od JRD K. ako predávajúceho nielen pozemok parc. č. 1674/3 nachádzajúci sa za svojim stavebným

pozemkom parc. č. 1672/4, ale odkúpili aj za stavebným pozemkom žalovaných 1/ a 2/ parc. č. 1672/5
sa nachádzajúci pozemok parc. č. 1674/2, ktorý mali odkúpiť za účelom zväčšenia svojho pozemku
práve žalovaní 1/ a 2/. Žalovaných 1/ a 2/ pritom ubezpečovali, že uzavretie kúpnej zmluvy je na dobrej
ceste a treba počkať, pretože je tam problém - les a že všetko bude kladne vybavené. Z uvedeného listu
žalovaného 1/ zo dňa 07. 10. 2013 ďalej vyplynulo, že projektová dokumentácia stavby rodinného domu
žalovaných 1/ a 2/ pritom počítala s rozšírením ich stavebného pozemku o časť prikupovanej parcely č.

1674/2 a nakoľko v rámci stavebného konania neboli nikým vrátane žalobkyne a jej manžela vznesené
žiadne pripomienky, bolo žalovaným 1/ a 2/ vydané dňa 14. 06. 1990 stavebné povolenie, ktoré potom
nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 06. 1990. Žalovaní 1/ a 2/ následne do roku 1995 dokončili stavbu
svojho rodinného domu (ktorého umiestnením teda čiastočne zasiahli aj do pozemku parc. č. 1674/2), na
základe čoho v auguste roku 1995 prebehlo kolaudačné konanie. Žalovaným bolo vydané kolaudačné

rozhodnutie, pričom ani proti tomuto rozhodnutiu rovnako ako pri stavebnom povolení neboli vznesené
žiadne pripomienky a námietky.
2.3. Odvolací súd následne uviedol, že z listu žalovaného 1/ zo dňa 07. 10. 2013 je zrejmé, že až v
súvislosti s kolaudáciou svojho rodinného domu v auguste roku 1995 žalovaní 1/ a 2/ zistili, že vlastníkmi
pozemku parc. č. 1674/2 sú žalobkyňa s manželom. Skutočnosť, že dovtedy žalovaní 1/ a 2/ nevedeli

o tom, že tento pozemok je vo vlastníctve žalobkyne a jej manžela potvrdzuje aj tá okolnosť, že až
v tom čase došlo k uzavretiu dohody datovanej dňom 24. 09. 1995 (č. l. 783 spisu), ktorej obsahom
bolo, že žalobkyňa s manželom odpredajú žalovaným 1/ a 2/ časť pozemku priľahlého k stavebnému
pozemku parc. č. 1674/2 a zasa žalovaní 1/ a 2/ predajú žalobkyni s manželom ako náhradu časť svojho
stavebného pozemku parc. č. 1672/5. Na základe tejto dohody dal žalovaný 1/ vypracovať geometrický

plán č. 10830898-133/95 z októbra roku 1995 (č. l. 783pv a nasl.) a spísaná bola aj kúpna zmluva
datovaná dňom 24. 10. 1995 (č. l. 784pv a nasl.), ale k jej uzavretiu nedošlo.
2.4. Odvolací súd mal zo zopakovaného dokazovania preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ mali v čase
začatia výstavby svojho rodinného domu i počas nej právny titul oprávňujúci ich zriadiť túto stavbu
aj na pozemku parc. č. 1674/2, ktorý v tom čase vlastnícky patril žalobkyni a jej manželovi. Týmto

právnym titulom bol konkludentný súhlas žalobkyne a jej manžela so zriadením stavby čiastočne aj na
ich pozemku, existenciu ktorého súhlasu odvolací súd vyvodil zo skutkových zistení uvedených v 25.
až 30. odseku odôvodnenia tohto rozhodnutia. Z týchto je totiž zrejmé, že žalobkyňa ani jej manžel ako
vlastníci bezprostredne susediacich pozemkov neurobili pri začatí ani počas výstavby rodinného domu
žalovanými 1/ a 2/ žiaden faktický či dokonca právny krok, ktorým by dali najavo, že stavba žalovaných

na ich pozemku je neprípustná, resp. že s ňou nesúhlasia (to samozrejme nebolo ich povinnosťou,
avšak od vlastníka je očakávateľné, že sa v prípade nesúhlasu ohradí voči neoprávneným zásahom do
svojho vlastníckeho práva). Žalovaným 1/ a 2/ nijak nevytkli, že stavbu realizujú na cudzom pozemku,
dokonca ich ani len neinformovali, že sú vlastníkmi pozemku parc. č. 1674/2, ktorú skutočnosť žalovaní
1/ a 2/ zistili až v súvislosti s kolaudáciou svojho rodinného domu. Žalobkyňa s manželom teda nechali

žalovaných 1/ a 2/ pokojne stavať a aj dostavať si svoj rodinný dom s tým, že celý čas proti tomu
nič nenamietali. Tento stav pritom trval vyše dvadsať rokov, lebo až listom zo dňa 19. 09. 2013 (č. l.
12 spisu) žalobkyňa ako výlučná vlastníčka pozemku parc. č. 1674/2 (po vyporiadaní BSM so svojim
bývalým manželom) prvýkrát preukázateľne upozornila, resp. žiadala žalovaných 1/ a 2/ oznámiť, akým
spôsobom sú ochotní vyriešiť užívanie tohto jej pozemku, na ktorého časti majú súčasne postavenú

stavbu, ktorú podľa nej zriadili bez jej predchádzajúceho súhlasu.
2.5. Z uvedených skutočností odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa s manželom prejavili svojim pasívnym
postojom k začatiu a výstavbe rodinného domu žalovanými 1/ a 2/ jednoznačný konkludentný súhlas s
tým, aby táto stavba sčasti stála aj na ich pozemku parc. č. 1674/2. Je totiž zrejmé, že pokiaľ by mali k
tomu akékoľvek výhrady, minimálne by vytkli žalovaným, aby už v stavbe nepokračovali a v závislosti od

tohobyprípadnerobiliprávnekrokyprotiďalšejvýstavbe.Akoužbolouvedené,ničztohovšakneurobili.
Za tohto stavu preto nebolo možné považovať rodinný dom žalovaných 1/ a 2/ za neoprávnenú stavbu
podľa § 221 ods. 1 OZ v znení účinnom do 01. 01. 1992, lebo žalovaní 1/ a 2/ mali v čase jej zriadenia
i na časti pozemku parc. č. 1674/2 právny titul, a to konkludentný súhlas žalobkyne a jej manžela akovlastníkov pozemku. Súd prvej inštancie preto nemohol podľa ust. § 135c ods. 1 a 3 OZ platného v
čase rozhodovania zriadiť vecné bremeno. Nebola totiž preukázaná existencia neoprávnenej stavby ako
základného predpokladu pre vyporiadanie pomerov medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku. V

dôsledku toho ust. § 135c OZ na súdenú vec nedopadá, a preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
v jeho II. výroku a žalobu v časti o zriadenie vecného bremena zamietol.
2.6. Po prijatí záveru, že žalobkyňa je (po vyporiadaní BSM s bývalým manželom) výlučnou vlastníčkou
pozemku C-KN parc. č. 1674/2 sa odvolací súd zaoberal posúdením odvolacích námietok žalovaných 1/
a 2/ vzťahujúcich sa k nároku na vydanie žalovaného bezdôvodného obohatenia. V prvom rade odvolací

súd na odvolacom pojednávaní odstránil rozpor v tom, za aké obdobie si žalobkyňa podanou žalobou
uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie jej pozemku C-KN parc.
č. 1674/2 žalovanými 1/ a 2/ v rozsahu C-KN parcely č. 1674/9 o výmere 46 m2 a C-KN parcely č. 1674/8
o výmere 400 m2, t. j. za obdobie od 22. 05. 2012 do 22. 05. 2014.
2.7. Z obsahu spisu potom vyplynulo, že súd prvej inštancie správne zistil nespornosť toho, že časť
pozemku C-KN parc. č. 1674/2 znázornená ako C-KN parc. č. 1674/9 o výmere 46 m2 je zastavaná

stavbou rodinného domu žalovaných 1/ a 2/ a že v dôsledku toho nebolo sporným užívanie tejto
časti pozemku žalobkyne žalovanými 1/ a 2/. Správne tiež súd prvej inštancie skonštatoval, že nebolo
sporným ani to, že žalovaní 1/ a 2/ užívali aj inú časť pozemku žalobkyne C-KN parc. č. 1674/2
znázornenú ako C-KN parc. č. 1674/8 o výmere 400 m2, a to tú jeho časť, ktorá leží medzi ich rodinným
domom a miestami, kde majú umiestnenú búdu pre psa a prístrešok na drevo. Žalovaní túto skutočnosť

nepopierali ani v podanom odvolaní, bránili sa tým, že prvoinštančný súd nesprávne interpretoval ich
vyjadrenia, lebo v priestore medzi prístreškom na drevo a plotom zriadeným žalobkyňou iba príležitostne
urobili jednorazové práce potrebné na zabránenie vzniku škody z dôvodu, že o túto časť svojho pozemku
sa žalobkyňa nijako nestarala. Podľa odvolacieho súdu vyjadrenia žalovaného 1/, ktoré prezentoval
počas prvoinštančného konania nemožno chápať ako potvrdenie užívania pozemku žalobkyne počas

žalovaného obdobia aj v miestach za prístreškom na drevo až po plot. Vstup na pozemok žalobkyne
za účelom udržiavacích prác preto nemožno hodnotiť ako užívanie, a to dokonca také, ktoré by za
splnenia ďalších podmienok (neoprávnenosť) malo byť spojené s povinnosťou poskytnutia peňažného
protiplnenia. Vyslovil, že nejde o užívanie, ale o vstup na cudzí pozemok obdobný situácii upravenej v
ust.§127ods.3OZ,podľaktoréhovlastníkniejepovinnýposkytovaťžiadnuodplatuzarealizáciusvojho

oprávnenia vstúpiť na susedný pozemok, ak si to vyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich
pozemkov a stavieb.
2.8. Za správnu považoval aplikáciu ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 OZ, avšak z dokazovania vyplynulo,
že užívanie pozemku žalobkyne vo vyššie uvedenom rozsahu zo strany žalovaných 1/ a 2/ bolo
neoprávnené iba časť žalovaného obdobia. Odvolací súd už skôr uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ mali právny

titul vo forme konkludentného súhlasu žalobkyne a jej manžela so zriadením stavby rodinného domu
na pozemku parc. č. 1674/2 a že tento stav trval vyše 20 rokov, kedy žalobkyňa až listom zo dňa 19.
09. 2013 prvýkrát preukázateľne žiadala žalovaných 1/ a 2/ o riešenie celej situácie. Tento list považuje
odvolací súd nielen za prejav vôle žalobkyne majúci povahu odvolania súhlasu so zriadením stavby
žalovaných na pozemku parc. č. 1674/2, presnejšie na jeho časti zobrazenej ako C-KN parc. č. 1674/9

o výmere 46 m2, ale aj za prejav vôle, ktorým žalobkyňa odvolala prv konkludentne udelený súhlas
s tým, aby žalovaní 1/ a 2/ užívali časť jej pozemku v rozsahu C-KN parcely č. 1674/8 o výmere 400
m2. Poukázal na to, že s manželom niekedy v polovici 90. rokov postavili krížom cez svoj pozemok
parc. č. 1674/2 plot, ktorým sa fakticky oddelili od pozemkov žalovaných, pričom práve tá časť tohto
pozemku zobrazená ako C-KN parcela č. 1674/8 zostala za plotom (z pohľadu pozemkov žalobkyne a

jej manžela) a odvtedy sa žalobkyňa s manželom dlhodobo o túto časť svojho pozemku nezaujímali,
neužívali ho a ani žalovaných 1/ a 2/ nežiadali, aby im za užívanie pozemku poskytli odplatu. Čiže až odo
dňa kedy sa tento prejav vôle žalobkyne dostal do dispozičnej sféry žalovaných 1/ a 2/ ide z ich strany
o neoprávnené užívanie pozemku, lebo vtedy zaniklo ich oprávnenie mať na danom pozemku stavbu,
resp. pozemok užívať. K tomu došlo najneskôr dňa 07. 10. 2013, ktorým dňom je datovaná písomná

odpoveď žalovaného 1/ na list žalobkyne zo dňa 19. 09. 2013. Žalobkyni preto za obdobie 22. 05. 2012
až 06. 10. 2013 nevznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže v tom čase neužívali
žalovaní jej pozemok bez právneho dôvodu.
2.9. Odvolací súd uzavrel, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje za
zvyšok žalovaného obdobia od 07. 10. 2013 do 22. 05. 2014 sumu 268,02 eur. Túto určil v zmysle v

konaní vypracovaného znaleckého posudku č. 130/2020 znalca Ing. F. Č. (č. l. 336 a nasl.), ktorý stanovil
výšku ročného nájmu na sumu 2,397 eur/m2/rok. Pri žalovanými 1/ a 2/ užívanej celkovej výmere 179
m2 (46 m2 + 133 m2) pozemku žalobkyne počas 228 dní tvoriacich obdobie od 07. 10. 2013 do 22. 05.
2014 to predstavuje vo výsledku práve sumu 268,02 eur (2,397 eur x 179 m2 delené 365 dní x 228 dní).Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu v jeho I. výroku tak, že prisúdil
žalobkyni sumu 268,02 eur a vo zvyšnej časti pokiaľ išlo o sumu 1.871,98 eur (prvoinštančným súdom
prisúdená suma 2.140 eur mínus 268,02 eur) žalobu zamietol.

2.10. Naostatok odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v III. výroku z dôvodu jeho vecnej správnosti.
Na pozemku žalobkyne C-KN parc. 1674/8 majú žalovaní 1/ a 2/ bez právneho dôvodu umiestnené
hnuteľné veci - prístrešok na drevo a búdu pre psa, čím neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva
žalobkyne. Vlastnícke právo je upravené v ust. § 123 a nasl. OZ, pričom ust. § 126 ods. 1 OZ poskytuje
vlastníkovi ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníckeho práva. Jednou z foriem tejto ochrany

je aj reivindikačná žaloba, ktorou sa vlastník domáha vydania veci od toho, kto mu ju neoprávnene
zadržuje, v prípade veci nehnuteľnej sa táto žalobná ochrana realizuje formou jej vypratania. Súd prvej
inštancie preto v tejto časti rozhodol správne, hoci nesprávne svoje rozhodnutie v tejto časti založil na
poukaze o užívaní tohto pozemku žalovanými. Uloženie povinnosti vypratať nehnuteľnosť nie je závislé
od toho, či zo strany povinnej osoby dochádza k (neoprávnenému) užívaniu nehnuteľnosti, ale od toho,
či táto osoba má na, resp. v nehnuteľnosti bez právneho dôvodu umiestnené hnuteľné veci, keďže práve

k ich odstráneniu povinnosť vypratania smeruje. Tento nedostatok však nemal žiaden vplyv na vecnú
správnosť výroku o povinnosti vypratať predmetný pozemok.
2.11. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP
rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania). Žalobkyňa mala úspech
z pôvodne žalovanej sumy vo výške 5.352 eur len v sume 268,02 eur, keďže po podaní znaleckého

posudku zobrala žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 2.140 eur. Žalobkyňa nemala úspech v časti
zriadenia vecného bremena, ale úspešná bola pokiaľ išlo o uloženie povinnosti vypratania pozemku.
Žalovaní 1/ a 2/ zasa naopak boli úspešní pokiaľ išlo o zamietnutie žaloby nad sumu 268,02 eur,
resp. aj v časti, kde žalobkyňa zobrala žalobu späť, boli tiež úspešní ohľadne žaloby v časti zriadenia
vecného bremena, ale zasa neúspešní v časti vypratania. Za tohto stavu možno podľa odvolacieho

súdu konštatovať čiastočný úspech oboch sporových strán v podstate v rovnakej miere a tak bol podľa
§ 255 ods. 2 CSP daný podklad pre vyslovenie, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania.

3.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodalažalobkyňa(ďalejaj„dovolateľka“)dovolanie,vktoromžiadala,

aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Dovolateľka v dovolaní namietala, že nesprávnym procesným postupom súdu jej bolo znemožnené,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces. Uviedla, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je vnútorne rozporné, pretože
bez ďalšieho odôvodnenia rozširuje konkludentný súhlas udelený v polovici roka 1990 na účely výstavby

rodinnéhodomuajnaužívanieďalšíchčastípozemkuazaúplneinýmúčelom.Namietala,ževroku1990
ani nemohla udeliť konkludentný súhlas s užívaním pozemku za účelom zriadenia stavby rodinného
domu, nakoľko takýto súhlas udeľoval okresný národný výbor vo vzťahu k pozemkom v socialistickom
spoločenskom vlastníctve a bol neprevoditeľný. Poukázala aj na to, že bez ďalšieho odôvodnenia
odvolací súd rozšíril povinnosť vlastníka strpieť vstup na pozemky a stavby v jeho vlastníctve podľa

§ 127 ods. 3 Občianskeho zákonníka nielen na vlastníka susediacich pozemkov a stavieb, ale aj
na neoprávneného užívateľa pozemkov a stavieb, a to za situácie, kedy je povinný vlastník súčasne
vlastníkom neoprávnene užívaných pozemkov a stavieb.
3.2. Dovolateľka tiež namietala, že rozhodnutie súdu, ktorým súd zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Právne otázky vymedzila nasledovne: Možno nekonaním
vlastníka pozemku, keď tento nenamieta voči umiestneniu stavby vo vlastníctve tretej osoby na pozemku
v jeho vlastníctve udeliť súhlas s umiestnením stavby na pozemku? a Možno nekonaním vlastníka,
keď tento nenamieta voči užívaniu pozemku v jeho vlastníctve treťou osobou založiť súhlas s takýmto
užívaním? Obe otázky krajský súd posúdil tak, že nekonaním vlastníka pozemku (žalobkyne) došlo

k udeleniu konkludentného súhlasu so zriadením stavby na jej pozemku a s užívaním pozemku v jej
vlastníctve žalovanými, pričom tento súhlas bol platný až do jeho odvolania žalobkyňou listom zo dňa
19. 09. 2013 zdôraznila, že posúdenie uvedených otázok je závislé od výkladu ustanovenia § 35 ods. 1
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Trvala na tom, že
neexistoval dostatočne určitý právny úkon - oferta, ktorú by bolo možné prijať konkludentným spôsobom,

resp. neexistovala právna povinnosť žalobcu byť činný - konať určitým spôsobom, s porušením ktorej
by právna norma alebo zmluva spájala prijatie návrhu. Poukázala pritom na rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/233/2008, 5Obo/17/2015, 2Obdo/69/2019, 1Obdo/100/2020,
4Cdo/58/2021.4. Žalovaní navrhli dovolanie odmietnuť, pretože vady zmätočnosti nie sú prítomné a dovolanie z
dôvodov podľa § 421 CSP je zmätočné.

5. Dovolateľka v replike k vyjadreniu žalovaných uviedla, že na dovolaní, ktoré má všetky náležitosti trvá.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) (ďalej aj „najvyšší súd“ príp. „dovolací
súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal,
či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP

7. Dovolateľka uplatnila dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP a namietala, že odvolací súd svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a je vnútorne rozporné. Dovolací súd preto, vychádzajúc z obsahu
dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ak totiž dovolanie z
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených
v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená len splnenie podmienky

prípustnosti dovolania, ale zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd pristúpil k posúdeniu
argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa záruky garantujúce, že
výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého práva strany sporu na
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces i práva na súdnu
ochranu.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp.
zn. III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)

arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami

formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho

rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

9. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje
aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Súd dospel k záveru,
že stavba - rodinný dom žalovaných nenesie znaky neoprávnenej stavby, pretože v čase jej realizácie

(rok 1990) mali žalovaní právny titul oprávňujúci ich zriadiť túto stavbu aj na pozemku parc. č. 1674/2,
ktorý v tom čase vlastnícky patril žalobkyni a jej manželovi. Týmto právnym titulom bol konkludentný
súhlas žalobkyne a jej manžela so zriadením stavby čiastočne aj na ich pozemku, existenciu ktorého
súhlasu odvolací súd vyvodil zo skutkových zistení uvedených v bodoch 25. až 30. odôvodnenia svojho
rozhodnutia. Odvolací súd správne posudzoval oprávnenosť stavby podľa právnej úpravy v čase vzniku

stavby, teda podľa § 221 ods. 1 OZ v znení do 1. 1. 1992, pretože pre posúdenie je rozhodujúci
čas realizácie stavby. Pre posúdenie splnenia podmienok oprávnenosti stavby realizovanej na cudzom
pozemku je rozhodujúce, či mal stavebník súhlas vlastníka pozemku s realizáciou stavby.9.1. Osobné užívanie pozemkov bol inštitút oprávňujúci predovšetkým jednotlivca na užívanie majetku v
štátnom a družstevnom vlastníctve. Osobné užívanie pozemkov umožnilo štátu uspokojovať požiadavku
občanov pri súčasnom zachovaní vlastníctva a kontroly štátu nad nehnuteľným majetkom. Podstata

spočívala v tom, že predovšetkým išlo o vlastníctvo štátu. V danom prípade časť pozemku, na ktorom
žalovaní postavili dom bola vo vlastníctve fyzických osôb - žalobkyne a jej manžela. Iba oni mohli
udeliť súhlas so zastavaním ich pozemku, okresný národný výbor mohol takýto súhlas udeľovať iba
k pozemkom, ktoré boli v socialistickom vlastníctve, preto je námietka dovolateľky v tomto smere
irelevantná.

10. Dovolací súd nezistil pochybenie ani vo vyhodnotení skutkového stavu ohľadom záveru o dôvode
a rozsahu užívania parc. č. 1674/8. Odvolací súd svoj záver podrobne zdôvodnil v bode 49, na ktorý
dovolací súd odkazuje.

11. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu sú zrejmé jeho právne úvahy, ktoré viedli k prijatiu

konečného záveru v prejednávanom spore. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľky, ale
len to, že ho neodôvodnili objektívne uspokojivým spôsobom, pričom to rozhodne nie je tento prípad. V
tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie,

ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje
odvolacísúdzanevyhnutnédaťodpoveďzhľadiskadoplneniadôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancie
(II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že
dovolatelia sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

12. Dovolací súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť
na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom
konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

(na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať
dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie
skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej
inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým

stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza,
že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

13. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu. Dovolateľka tvrdí, že otázkou, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri
riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, bola otázka
či za súhlas s umiestnením stavby, resp. s užívaním pozemku možno považovať nečinnosť vlastníka
pozemku. Dovolateľka mala za to, že posúdenie otázky je závislé od výkladu § 35 ods. 1 v spojení s §
44 ods. 1 OZ, pričom odkázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

13.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/233/2008 uviedol, že „Aj v prípade
konkludentného spôsobu uzavretia dohody musí tejto predchádzať dostatočne určitý (obsahujúci
podstatné náležitosti), zrozumiteľný a adresný návrh na uzavretie dohody (oferta) navrhovateľa takéhoto
úkonu. Až po jeho dôjdení adresátovi (oblátovi) môže nasledovať ďalšia fáza, ktorou je akceptácianávrhu adresátom (oblátom, resp. akceptantom). Adresát jednostranným právnym úkonom (akceptácia)
dáva svojím prejavom vôle navrhovateľovi najavo, že prijíma návrh na uzavretie dohody. Dohoda
je uzavretá, ak vyjadrenie súhlasu adresáta bez výhrad dôjde včas navrhovateľovi. Mlčanie alebo

nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu [§ 44 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka,
(ďalej len „OZ“)]. V rozsudku sp. zn. 4Cdo/58/2021 vyslovil, že „Prejav vôle možno v spoločenskom
a právnom styku realizovať konkludentne prostredníctvom takých vyjadrovacích prostriedkov, ktoré
obvykle slúžia k vyjadreniu určitej vôle. Pri otázke právneho významu nečinnosti, resp. mlčania, sa
vychádza zo zásady, že nečinnosť alebo mlčanie samé o sebe nie je možné nikdy považovať za prejav

vôle: neplatí zásada, že kto mlčí, ten prisvedčuje (resp. súhlasí). Nečinnosť alebo mlčanie je prejavom
vôle iba vtedy, ak dochádza k vedomému opomenutiu aktívneho chovania, ku ktorému je príslušný
subjekt povinný na základe právnej normy. V takom prípade možno opomenutiu aktívneho chovania
pripisovať opačný obsah než je vôľa, ktorá by sa vyjadrila činnosťou (sp. zn. 3Cdo/233/2008).
13.2. Z uvedených rozhodnutí, ako aj ďalších žalobkyňou uvedených rozhodnutí vo veciach obchodných
vyplýva, že rôznorodé skutkové okolnosti, ktoré súd v nich riešil, treba z hľadiska prejavu vôle

posudzovaťkomplexne.Mlčanie,resp.nečinnosťsamiosebeneznamenajúsúhlas.Toaleneplatí,pokiaľ
z okolností konkrétneho prípadu tento konsenzus možno vyvodiť.
13.3. A práve o takýto prípad v danej veci išlo. Zo skutkových okolností zistených v konaní vyplýva, že
už v roku 1990 žalobkyňa s manželom ako vlastníci stavebného pozemku parc. č. 1672/4 a aj žalovaní
1/ a 2/ ako vlastníci susediaceho stavebného pozemku parc. č. 1672/5 mali spoločný záujem dokúpiť

si k zadnej časti každého zo svojich pozemkov ďalší pozemok od JRD K.. V dôsledku toho žalovaný
1/ po dohode s vtedajším manželom žalobkyne dal vypracovať geometrický plán č. 244-201-569-90 zo
dňa 11. 05. 1990 (č. l. 193pv a nasl.), ktorým sa v priamej línii za pozemkom žalobkyne a jej manžela
parc. č. 1672/4 vyčlenil pozemok parc. č. 1674/3 a zasa v priamej línii za pozemkom žalovaných 1/
a 2/ parc. č. 1672/5 sa vyčlenil pozemok parc. č. 1674/2. Odkúpenie pozemkov od JRD K. vybavoval

manžel žalobkyne, pričom pozemok parc. č. 1674/2 mali do vlastníctva nadobudnúť žalovaní 1/ a 2/ a
pozemok parc. č. 1674/3 mala zasa do vlastníctva nadobudnúť žalobkyňa s vtedajším manželom, ako
to potvrdzuje výkaz výmer uvedeného geometrického plánu v časti nového stavu, podľa ktorého bol
predpokladanýprávetakýtobudúcivlastníckyrežimprikupovanýchpozemkov.Projektovádokumentácia
stavby rodinného domu žalovaných 1/ a 2/ pritom počítala s rozšírením ich stavebného pozemku

o časť prikupovanej parcely č. 1674/2 a nakoľko v rámci stavebného konania neboli nikým vrátane
žalobkyne a jej manžela vznesené žiadne pripomienky, bolo žalovaným 1/ a 2/ vydané dňa 14. 06.
1990 stavebné povolenie, ktoré potom nadobudlo právoplatnosť dňa 18. 06. 1990. Žalovaní 1/ a 2/
následne do roku 1995 dokončili stavbu svojho rodinného domu (ktorého umiestnením teda čiastočne
zasiahli aj do pozemku parc. č. 1674/2), na základe čoho v auguste roku 1995 prebehlo kolaudačné

konanie. Žalovaným bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, pričom ani proti tomuto rozhodnutiu rovnako
ako pri stavebnom povolení neboli vznesené žiadne pripomienky a námietky. Naopak uvedený stav
rešpektovali, dokonca žalobkyňa s bývalým manželom postavila plot do časti svojho pozemku, ktorý
mapoval dohodnuté hranice. Žalobkyňa začala namietať daný stav až potom, ako sa stala výlučnou
vlastníčkou dotknutých pozemkov.

13.4. Z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa a jej v tom čase manžel ako vlastníci
pozemku vedeli, že žalovaní realizujú stavbu domu na časti ch pozemku, boli s tým uzrozumení, pretože
sa dohodli, že sporné časti pozemku vlastnícky vysporiadajú, v stavebnom ani kolaudačnom konaní
nevzniesli žiadne námietky, hoci to zákon predpokladal. Obdobný stav sa realizoval aj pokiaľ ide o časť
pozemku, ktorú žalovaní užívali ako prístrešok na drevo a búdu pre psa. Aj tomuto predchádzali dohody,

podľa ktorých vlastnícky vysporiadajú časti pozemku, žalobkyňa, resp. jej manžel aktívne pristúpili k
vybudovaniu plotu, ktorý posunuli do svojho pozemku. Všetky tieto okolnosti svedčia o konsenze strán
a trvali dosť značnú dobu.

14. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene tvrdí

dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, majúc za to, že odvolací súd sa pri
vyriešení ňou nastolených otázok odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

15. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov uzatvára, že právne závery, ktoré sú vyjadrené
v napadnutom rozsudku, nenasvedčujú o tom, že by sa odvolací súd odklonil od všeobecných

konštatovaní a právnych záverov dovolacieho súdu vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach,
práve naopak v plnom rozsahu ich rešpektovali.16. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je vzhľadom na uvedené nedôvodné,
a preto ho dovolací súd ako celok zamietol (§ 448 CSP).

17. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 rovnakého zákona. V dovolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, preto im dovolací súd priznal
náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.