Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/110/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122425780
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6122425780.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobkyne: Mgr. Monika Kraková Brunová,
advokátka so sídlom Račianska 153, Bratislava, IČO: 53 638 301, právne zast. FAKTOR Legal, s.r.o.,
IČO: 53 495 730, so sídlom Bárdošova 2/A, Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. D. XXX, C., právne zast. BURDA LEGAL s.r.o., IČO: 46 530 894, so sídlom Rudnícka 8,
Bratislava, o zaplatenie 3.900 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Malacky zo dňa 22.05.2024, č.k. 32C/169/2022-319, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. m e n í tak, že žaloba žalobkyne sa v tejto

časti z a m i e t a.

II. Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.661,58
eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 16.10.2021 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie sumy 238,42 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od
16.10.2021 do zaplatenia zastavil (výrok II.) a priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 87,78 % (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 2 ods. 1, § 18 ods. 2 a 4, § 24 ods. 1, 3 a 4
zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), ust. §
2 ods. 2 písm. a), § 4, § 20d vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška o odmenách advokátov“) platnej do 31.12.2023,
ust. § 730 ods. 1a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a

vecne tým, že v posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporné, že uzavreli Zmluvu o poskytovaní
právnych služieb zo dňa 10.03.2021 (ďalej len „Zmluva o poskytovaní právnych služieb“), v ktorej sa
dohodli na poskytovaní právnych služieb žalobkyňou ako advokátkou pre žalovaného ako klienta za
zmluvnú hodinovú odmenu vo výške 40 eur za každú začatú hodinu poskytovanej služby a síce v nej
výslovne uviedli, že právne služby bude žalobkyňa žalovanému poskytovať len v konaniach vedených
Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 5C/2/2020, sp. zn. 8P/260/2019 a sp. zn. 9P/230/2019, obe strany
však pred súdom prvej inštancie opakovane zhodne vypovedali, že žalobkyňa v skutočnosti žalovanému

poskytovala právne služby aj v iných súdnych/správnych konaniach a v iných záležitostiach s tým, že
aj na tieto služby sa mala vzťahovať rovnaká dohodnutá hodinová odmena, ako na služby výslovne
uvedené v písomnej Zmluve o poskytovaní právnych služieb. Na tom podľa súdu prvej inštancie nič
nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa si od určitej fázy konania začala časť odmeny za poskytnutéprávne služby uplatňovať nie titulom dojednanej hodinovej odmeny, ale tarifnej odmeny s poukazom
na ust. § 24 ods. 3 zákona o advokácii, keď žalobkyňa túto procesnú taktiku zvolila (ako výslovne
opakovane uviedla) z dôvodu, že žalovaný v konaní popieral dojednanie hodinovej odmeny aj vo

vzťahu k ostatným ňou poskytovaným službám, resp. z dôvodu, že vo vzťahu k týmto službám bola
hodinová odmena dojednaná konkludentne a žalobkyňa mala za to, že sa v tejto časti svojho nároku
dostala do stavu dôkaznej núdze. Podľa ust. § 186 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) však platí, že súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná
pochybnosť o ich pravdivosti a na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli,

nemá prihliadať. Keďže žalobkyňa od počiatku tvrdila, že žalovanému poskytla právne služby v určitom
rozsahu a že sa s ním dohodla na poskytovaní (všetkých) týchto právnych služieb za odmenu vo
výške 40 eur za každú začatú hodinu, a súčasne žalovaný pri svojom výsluchu na pojednávaní, ale i
vo svojich vyjadreniach a prednesoch potvrdil, že takáto hodinová odmena bola vo vzťahu k všetkým
právnym službám žalobkyne dohodnutá, súd prvej inštancie z tohto zhodného tvrdenia strán vychádzal.
Žalovaný vo vzťahu k žalobkyňou účtovanej odmene namietal, že žalobkyňa bola s poukazom na bod

4.4 Zmluvy o poskytovaní právnych služieb povinná fakturovať poskytnuté služby žalovanému mesačne,
tvrdiac, že v prípade nevyfakturovania odmeny bezprostredne po skončení daného mesiaca, jej nárok
na zvyšok odmeny za právne služby poskytnuté v danom mesiaci zanikol a namietal aj to, že sa strany
dohodli na maximálnej výške fakturácie 300 eur, resp. 400 eur za každý mesiac. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že Zmluva o poskytovaní právnych služieb je zmluvou príkaznou uzatvorenou podľa

Občianskeho zákonníka (ibaže by bol klientom podnikateľ a súčasne by sa predmet poskytovania
právnej služby týkal s prihliadnutím na všetky okolnosti veci klientovej podnikateľskej činnosti, čo v
tomto prípade splnené nebolo), že právna úprava vzniku, zániku a obsahu právneho vzťahu medzi
advokátom a klientom je tak obsiahnutá v Občianskom zákonníku a súčasne v zákone o advokácii,
ktorý má vo vzťahu k Občianskemu zákonníku postavenie lex specialis, teda platí, že otázky týkajúce sa

právneho vzťahu medzi advokátom a klientom neupravené v zákone o advokácii sa riadia ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zákon o advokácii neupravuje formálnu stránku právnych úkonov
medzi advokátom a klientom a neukladá povinnosť uzatvoriť zmluvu o poskytovaní právnych služieb, či
juuzatvoriťurčitejforme(napr.písomne)aanivýslovneneustanovuje,žepráveuzatvorenímtejtozmluvy
vzniká právny vzťah medzi klientom a advokátom. Advokát sa s klientom ani nemusí dohodnúť na druhu

a výške odmeny za poskytované služby, v ktorom prípade sa uplatní ust. § 24 ods. 3 zákona o advokácii
a advokátovi bude za poskytnuté služby prináležať tarifná odmena; advokát však vždy musí klienta,
ktorý je spotrebiteľom, informovať o tom, koľko bude stáť jednotlivý úkon, ktorý vo veci klienta uskutoční
a ak tak neurobí, zanikne mu podľa ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii právo na odmenu za tento
úkonprávnejslužby.Splneniecitovanejzákonnejpodmienky,t.j.žeklient-spotrebiteľbolvopredpoučený

o výške odmeny, medzi stranami v posudzovanom prípade nebolo v zásade sporné, keďže žalovaný
namietal len to, že nebol nikdy informovaný o výške tarifnej odmeny, čo je vzhľadom na uzavretú dohodu
strán o poskytovaní právnych služieb za hodinovú odmenu irelevantné (ako už bolo povedané, strany sa
dohodli a žalovaný bol poučený o výške odmeny 40 eur za každú začatú hodinu poskytovania právnych
služieb). K námietkam žalovaného, že ako spotrebiteľ mal byť vždy vopred poučený aj o počte hodín,

ktoré žalobkyňa na konkrétny úkon vynaloží, súd prvej inštancie uviedol, že zmyslom a účelom, ktorý
právna úprava ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii sleduje, je ochrana klienta v pozícii spotrebiteľa
právnej služby v tom smere, aby klient pri akceptácii právnej služby, ktorá mu bude poskytnutá, mal
dostatočne zrozumiteľnú a presnú informáciu o tom, aká je odmena advokáta za „úkon právnej služby“,
a to ešte pred začatím tohto úkonu. Citované ust. je však nutné vykladať spôsobom berúcim ohľad

na špecifiká výkonu slobodného povolania advokáta a považovať povinnosť advokáta za splnenú,
pokiaľ advokát pri prvej konzultácii s klientom jasne uvedie výšku svojej odmeny podľa dojednaného
druhu, teda výšku hodinovej odmeny za začatú hodinu, výšku tarifnej odmeny za jeden úkon alebo
spôsob jej výpočtu, napr. odkazom na vyhlášku o odmenách advokátov a pod. Odlišnosť výkonu
profesie advokáta od iných poskytovateľov služieb totiž vždy neumožňuje presné určenie výšky odmeny

advokáta za celú poskytnutú službu. Z povahy služieb poskytovaných advokátom klientovi vyplýva, že
je často úplne nemožné dopredu klientovi uviesť, koľko hodín advokát na určitej úlohe pre klienta strávi,
pretože to závisí od veľkého množstva premenných, ktoré sú zo strany advokáta nepredvídateľné (napr.
dĺžka prednesov strán na pojednávaniach, dĺžka ústnych prejavov klienta/protistrany pri rokovaniach,
úspešnosť pri vyhľadávaní judikatúry a pod.), preto je podľa názoru súdu prvej inštancie nutné ust. § 18

ods. 4 zákona o advokácii vykladať tak, že advokát nemá pri dojednaní hodinovej odmeny povinnosť
klientovi pred každým jedným úkonom právnej služby uviesť počet hodín, ktorý týmto úkonom strávi a
postačuje, ak je klient informovaný vopred o výške odmeny za hodinu a o spôsobe, akým táto bude
účtovaná, t.j. napríklad či sa účtuje začatá alebo ukončená časová jednotka, či sa účtuje každá hodinaalebo iný časový úsek a pod. V uvedenom prípade tak súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný ako
spotrebiteľ bol žalobkyňou ako advokátkou riadne vopred informovaný o výške odmeny za poskytované
služby, pretože mu všetky tieto informácie boli včas poskytnuté a informovanie klienta o tom, ako dlho

žalobkyňaodhaduje,žebudepracovaťnatom-ktorompodaníčiinomúkone,presahujerámecpovinností
advokátapodľaust.§18ods.4zákonaoadvokácii.Procesnáobranažalovanéhozveľkejčastispočívala
v tom, že namietal zánik nároku žalobkyne na tie právne služby, ktoré si žalobkyňa nevyúčtovala
bezprostredne po skončení daného kalendárneho mesiaca. Súd prvej inštancie doplnil, že z bodu 4.4
Zmluvy o poskytovaní právnych služieb vyplýva, že žalobkyňa ako poskytovateľ mala poskytnuté služby

fakturovať žalovanému ako objednávateľovi mesačne, avšak z cit. ustanovenia nemožno vyvodiť, ako
namieta žalovaný, že by žalobkyni v prípade nevystavenia faktúry na odmenu za všetky právne služby
poskytnuté v predmetnom mesiaci, mal zaniknúť nárok na zaplatenie odmeny za nevyfakturovanú časť
služieb. Obsahom bodu 4.4 Zmluvy o poskytovaní právnych služieb je povinnosť žalobkyne vystaviť
faktúru za právne služby poskytnuté v určitom mesiaci až po skončení tohto mesiaca, resp. dohoda o
tom, že žalobkyňa nebude jednotlivé úkony v danom mesiaci fakturovať postupne, ale je oprávnená

faktúru vystaviť vždy (najskôr) až po skončení fakturovaného obdobia. Zánik nároku na odmenu v
prípade, že žalobkyňa sa z akéhokoľvek dôvodu rozhodne vyfakturovať klientovi len časť vykonaných
právnych služieb, medzi stranami dohodnutý nebol, a takáto sankcia pri oneskorenej fakturácii odmeny
nevyplýva ani z predpisov o advokácii, či z iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Pokiaľ teda
žalovanýnamietal,žežalobkyňanemánároknaodmenuzatieprávneslužby,ktorénebolivyfakturované

jedinou súhrnnou faktúrou vystavenou za určitý kalendárny mesiac, takáto argumentácia nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní ani v platnom práve. Ust. bodu 4.4 Zmluvy o poskytovaní právnych služieb
vo vzťahu k mesačnej fakturácii je pomerne vágne, keď napr. neuvádza, dokedy má byť faktúra za
mesiac poskytovania právnych služieb vystavená, či sa má mesiacom rozumieť kalendárny mesiac
alebo či sa majú mesiace počítať od uzavretia Zmluvy o poskytovaní právnych služieb a pod. Aj s

ohľadom na túto vágnosť a neurčitosť predmetného ustanovenia nemožno dospieť jeho výkladom k
záveru o zániku nároku žalobkyne na odmenu pri nevystavení jedinej súhrnnej faktúry za všetky právne
služby poskytnuté v danom mesiaci, ale je z neho možné vyvodiť maximálne vyššie spomínaný záväzok
žalobkyne služby nefakturovať jednotlivo ihneď po ich vykonaní, ale vždy spoločne až po skončení
mesiaca. Pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú dohodu strán o tom, že hodinová odmena bude síce vo výške

40 eur, ale maximálne za mesiac dosiahne sumu 300 eur, resp. 400 eur, takéto jeho tvrdenie žalobkyňa
poprelaauviedla,žefaktúrynatietosumyvystavovalasohľadomnadočasnezhoršenúfinančnúsituáciu
žalovaného s tým, že jej nevyfakturovaný rozsah právnych služieb mal byť následne, hoci aj postupne,
splatený. Práve žalovaného zaťažovalo v spore dôkazné bremeno, pokiaľ tvrdil určité skutočnosti vo
svoj prospech a žalovaný na preukázanie existencie dohody strán o obmedzení maximálnej výšky

odmeny za mesiac nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie okrem odkazovania na dovtedy vystavované
faktúry, ktorých výšku však žalobkyňa uveriteľným spôsobom súdu prvej inštancie vysvetlila. Súdu prvej
inštancie sa javilo ako nepravdepodobné, že by si strany v uzatvorenej Zmluve o poskytovaní právnych
služieb žalovaným tvrdené obmedzenie nijako nedohodli, alebo že by o tom žalovaný žalobkyni nikdy
nepísal či už e-mail alebo sms. Z vykonaného dokazovania jasne vyplynulo, že strany sa dohodli na

hodinovej odmene (ktorá sa súdu prvej inštancie javí byť nižšia, ako je štandardne advokátmi účtovaná
odmena, čo potvrdzuje tvrdenie žalovaného, že mu služby mali byť poskytované za zvýhodnenú
odmenu), pričom si nedohodli žiadne obmedzenie rozsahu poskytovaných služieb v prípade, že bude
dosiahnutý určitý stanovený limit, ani sa nedohodli na paušálnej odmene 300 eur či 400 eur bez ohľadu
na počet hodín poskytovaných právnych služieb, keďže v takom prípade by to nepochybne bolo v

uzavretej Zmluve o poskytovaní právnych služieb uvedené. Žalovaný je síce, ako správne uvádza,
vo vzťahu k žalobkyni spotrebiteľom právnej služby, neušlo však pozornosti súdu prvej inštancie, že
je vysokoškolsky vzdelanou osobou a súčasne konateľom viacerých obchodných spoločností, preto
možno očakávať, že pri uzatváraní obdobných zmluvných transakcií postupuje rozumne a primerane
opatrne, t.j. súd prvej inštancie predpokladal, že by v prípade dohody so žalobkyňou o poskytovaní

služieb za paušálnu odmenu, resp. za odmenu hodinovú limitovanú konkrétne určenou sumou, by
žalovaný trval na uvedení tejto podmienky v Zmluve o poskytovaní právnych služieb alebo by ju
spomenul aspoň v následnej komunikácii so žalobkyňou. Tvrdenia žalovaného o obmedzení maximálnej
možnej výšky odmeny za daný mesiac je tak potrebné odmietnuť ako nepreukázané. Pokiaľ žalovaný
uvádzal, že žalobkyni nič nebránilo mu spoločne s mesačnou faktúrou poslať prehľad vyfakturovaných

hodín, prípadne prehľad celkových odpracovaných (nevyúčtovaných) hodín v danom mesiaci, resp. ho
informovať o tom, aký dlh vo forme nevyfakturovaných hodín mu vznikol, je nutné prisvedčiť žalobkyni,
že takúto povinnosť nemala ani v zmysle Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ani jej taká povinnosť
nevyplývala zo stavovských alebo všeobecných právnych predpisov. Prehľad žalovaného o všetkýchpodaniach sa síce nerovná prehľadu o počte odpracovaných hodín advokáta, žalovaný však vždy musel
vedieť minimálne to, ako dlho so žalobkyňou telefonoval či osobne rokoval, prípadne ako dlho trvalo
pojednávanie a tiež vždy musel rátať aspoň s minimálnou dobou na naštudovanie si materiálov či

spracovanie jednotlivých ním požadovaných podaní. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že
žalobkyni v hotovosti uhradil sumu 400 eur, a to na Račianskom Mýte dňa 02.07.2021, čo žalobkyňa
poprela. Žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia o úhrade uvedenej sumy nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie, súd prvej inštancie preto musel uzavrieť, že ani v tomto bode neuniesol dôkazné bremeno,
ktoré ho zaťažovalo v spore. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru,

že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá dohoda o poskytovaní právnych služieb za odmenu vo
výške 40 eur za každú začatú hodinu právnej služby, a to bez obmedzenia výšky mesačnej odmeny či
mesačnej fakturácie. Služby mala žalobkyňa fakturovať mesačne, bez obmedzenia doby, dokedy mala
byť príslušná faktúra za služby poskytnuté v danom mesiaci vystavená. S poukazom na ust. § 149, § 150
ods. 1, § 151 ods. 1 a 2 CSP dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa v žalobe uviedla skutkové
tvrdenie, že žalovanému poskytla právne služby v rozsahu 137,5 hod. a podrobne po štvrťhodinách

špecifikovala všetky právne úkony, ktoré pre žalovaného vykonala; žalovaný k žalobkyňou uvedenému
rozsahu právnych služieb v odpore uviedol, že „okrem neexistencie právneho základu žalobkyňou
uplatnenej pohľadávky rozporuje aj jej výšku, a to v celom uplatnenom rozsahu. Žalobkyňa poskytnutie
právnych služieb žalovanému vo vyúčtovanom rozsahu 137,5 hodín, resp. v žalovanom rozsahu 97,5
hodín ničím nepreukázala. Žalovaný ako nepodložené rozporuje všetky úkony žalobkyne obsiahnuté v

jej vyúčtovaní právnych služieb zo dňa 26.08.2021“. Takéto popretie skutkového tvrdenia žalobkyne o
rozsahu ňou poskytnutých právnych služieb vyhodnotil súd prvej inštancie ako neúčinné. Žalovaný v
konaní od počiatku zhodne so žalobkyňou uvádzal, že žalobkyňa preňho právne služby poskytovala a
sám tvrdil a preukazoval, že jej za právne služby riadne platil, preto mal byť schopný uviesť, ktoré úkony
preňho žalobkyňa vykonala a ktoré nie, a príp. aj akú dlhú dobu aspoň niektoré z nich trvali. Ako účinné

popretie tvrdenia žalobkyne nemožno vyhodnotiť, ak žalovaný odmietne ňou vyhotovenú špecifikáciu -
vyúčtovanie v celosti bez uvedenia, ktoré konkrétne úkony žalobkyňou pre žalovaného neboli vykonané
vôbec alebo ktoré neboli vykonané vo fakturovanom rozsahu. Navyše žalobkyňa už v replike poukázala
na neúčinné popretie jej skutkových tvrdení a žalovaný v celom konaní svoju procesnú obranu smeroval
k tvrdeniam o úplnom zániku nároku na odmenu žalobkyne v dôsledku nevyfakturovania si odmeny

jedinou mesačnou faktúrou, resp. o jej zániku v dôsledku nesplnenia poučovacej povinnosti podľa ust.
§ 18 ods. 4 zákona o advokácii a k rozsahu poskytnutých služieb žiadne konkrétne námietky neuviedol.
V dôsledku neúčinného popretia skutkového tvrdenia žalobkyne o rozsahu ňou poskytnutých právnych
služieb považoval súd prvej inštancie toto tvrdenie za nesporné a vo vzťahu k nemu tak nebolo potrebné
vykonávať dokazovanie. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru o platnej dohode strán o poskytovaní

právnych služieb žalobkyňou pre žalovaného za odmenu vo výške 40 eur za každú začatú hodinu a
medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňou boli právne služby poskytnuté v rozsahu 137,5 hod.,
z ktorých neuhradených žalovaným ostalo 97,5 hod. (vzhľadom na nepreukázanie úhrady sumy 400
eur žalobkyni v hotovosti), vznikol žalobkyni nárok na zaplatenie zvyšnej odmeny vo výške 3.900 eur.
Žalobkyňa po čiastočnom späťvzatí žaloby od žalovaného požadovala len zaplatenie sumy 3.661,58 eur,

preto súd prvej inštancie žalovaného zaviazal na úhradu tejto sumy. Žalobkyňa vyúčtovala žalovanému
zvyšok jej odmeny faktúrou č. AK42/2021, splatnou dňa 15.10.2021, s úhradou ktorej sa žalovaný
dostal do omeškania, preto žalobkyni vzniklo právo požadovať úroky z omeškania, ktoré si uplatnila
odo dňa 16.10.2021, kedy už bol žalovaný bezpochyby s úhradou odmeny v omeškaní, pretože išlo o
deň nasledujúci po splatnosti predmetnej faktúry, preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj právo na

zaplatenie úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške 5,00 % p.a. od 16.10.2021. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Žalobkyňa
procesne zavinila zastavenie konania v rozsahu o zaplatenie 238,42 eur (6,11 %), keďže zobrala žalobu
späť bez uvedenia dôvodu, v tejto časti by teda náhrada trov konania náležala žalovanému. Inak
bola žalobkyňa so svojou žalobou úspešná (v rozsahu oproti pôvodnému predmetu konania 93,89 %).

Náhrada trov tak náleží úspešnejšej žalobkyni, preto jej súd prvej inštancie priznal voči žalovanému
nárok na náhradu v rozsahu 87,78 %.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v prisudzujúcom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách
konania podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h)

CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trovprvoinštančného a odvolacieho konania. Zhrnul, že žalobkyňa sa v konaní domáhala zaplatenia sumy
3.900 eur s príslušenstvom titulom hodinovej odmeny za právne služby poskytnuté žalobcovi, a to v
rozsahu 97,5 hod. v zmysle pripojenej faktúry č. AK 42/2021. Následne žalobkyňa v nadväznosti na

dupliku žalovaného podaním zo dňa 30.10.2023 od svojej dovtedajšej skutkovej a právnej argumentácie
upustila a v konaní sa namiesto hodinovej odmeny za právne služby začala domáhať zaplatenia
sumy 3.661,58 eur s príslušenstvom titulom nároku na zaplatenie tarifnej odmeny za jednotlivé úkony
právnej služby v zmysle vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov a vo zvyšku vzala žalobu späť.
Žalobkyňa tak podľa žalovaného od základu zmenila svoju skutkovú a právnu argumentáciu vo veci

a vo vzťahu k tejto neuniesla argumentačné a dôkazné bremeno, čo by malo viesť k strate sporu. K
(nesprávnemu a nedostatočnému) posúdeniu dôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku súdom prvej
inštancie v intenciách spotrebiteľského práva poukázal žalovaný na to, že už v podanom odpore proti
platobnému rozkazu namietal uplatnený nárok žalobkyne vo vzťahu ku klientovi v postavení spotrebiteľa,
v rovine klamlivej obchodnej praktiky, avšak v napadnutom rozsudku absentujú relevantné vysvetlenia
súdu prvej inštancie, pre ktoré sa rozhodol uplatnený nárok žalobkyni priznať. Z dôvodu absencie

náležitého odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k podstatnej argumentácii žalovaného k
uplatnenému nároku žalobkyne, je podľa žalovaného naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b) CSP, ktorý v konečnom dôsledku viedol k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie argumentoval tým,
že konanie žalobkyne v individuálnych okolnostiach prípadu považuje za klamlivú obchodnú praktiku,

ktorá je zakázaná a nepožíva právnu ochranu. Advokát by mal pri odmeňovaní na základe hodinovej
odmeny klienta informovať o predpokladanom objeme hodín strávených poskytovaním právnych služieb
a v prípade rozsiahlejšej spolupráce aj o počte doposiaľ odpracovaných hodín tak, aby klient vedel,
aké vyúčtovanie má očakávať, advokát nemá zatajovať počet odpracovaných hodín klientovi a tieto
postupne zhromažďovať a vyúčtovať klientovi až v čase, keď sa rozhodne. Priebežné neinformovanie

žalovaného o počte hodín odpracovaných žalobkyňou, ak neboli vyúčtované, v spojitosti s neurčitou
mesačnou fakturáciou bez špecifikácie vyúčtovaných hodín, predstavuje podľa žalovaného klamlivú
obchodnú praktiku a pokiaľ advokát pri dojednávaní hodinovej odmeny neuvedie aspoň predpokladaný
objem hodín, ktoré strávi poskytovaním právnej služby, nesplní si riadne povinnosť informovať klienta-
spotrebiteľa právnej služby o cene jeho služieb; údaj o výške sadzby hodinovej odmeny nie je na

účely získania predstavy klienta o odmene advokáta bez ďalšieho dostačujúci. Žalovaný namietal nielen
nesplnenie informačnej povinnosti žalobkyne, ale aj absenciu následného pravidelného informovania
o počte odpracovaných hodín resp. vyúčtovania. Súd prvej inštancie tak jednak nesprávne uviedol, že
splnenie podmienky podľa ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii nie je sporné a zároveň sa nevysporiadal s
námietkamižalovanéhoopovinnostižalobkyneinformovaťajopredpokladanomrozsahuposkytovaných

právnych služieb a o povinnosti zasielať vyúčtovania tak, aby sa nedošlo k prekvapivému vyúčtovaniu
právnych služieb (odpracovaných hodín). Žalovaný ako klient ďalšie doúčtovanie neočakával, keďže
žalobkyňa fakturovala odmenu na mesačnej báze. Súd prvej inštancie vyhodnocoval len začiatok
spolupráce v kontexte hodinovej odmeny, avšak ostatné námietky ohľadne spolupráce neposudzoval,
preto je právne posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne nesprávne. Žalovaný poukázal na závery a

odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 12.01.2023 vo veci C-395/21,
ktorý posudzoval zmluvu o poskytovaní právnych služieb uzavretú so spotrebiteľom, ktorá určovala
cenu za poskytnuté služby na základe hodinovej sadzby. Poukázal na to, že aj zmluva o poskytovaní
právnych služieb advokátom je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa vzťahuje právna úprava o nekalých
zmluvných podmienkach, ktorá sa odvíja od smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady
2011/83/EU z 25.10.2011 (ďalej len „Smernica 93/13“). SD EÚ v rozsudku uviedol, že je potrebné
v zmysle čl. 4 ods. 2 Smernice 93/13 skúmať, či dohoda o cene za poskytované právne služby
podľa zásady hodinovej sadzby spĺňa požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania, keď podľa
judikatúrySDEÚmusíbyťpodmienkaformulovanátak,abybolspotrebiteľschopnýnazákladepresných

a zrozumiteľných kritérií posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré preňho z uzavretej zmluvy vyplývajú;
potrebné informácie musí mať spotrebiteľ pred uzavretím zmluvy. SD EÚ nepovažoval podmienky
za splnené v prípade spotrebiteľskej zmluvy obsahujúcej len informáciu, že odmena poskytovateľa
právnych služieb dosahuje 100 eur za každú hodinu poskytnutých právnych služieb, keď priemerný
spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, nemôže posúdiť finančné

dôsledky plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy (zo zmluvy o poskytovaní právnych služieb), teda celkovú
sumu, ktorú má za právne služby zaplatiť. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmý rozpor uvažovania
súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal z toho, že samotný údaj o výške hodinovej odmeny (40 eur/hod.)
je na účely riadneho splnenia si informačnej povinnosti žalobkyne bez ďalšieho dostačujúci. SD EÚrozhodol tak, že „Článok 4 ods. 2 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa má vykladať v
tom zmysle, že: podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a
spotrebiteľom, ktorá stanovuje cenu týchto služieb podľa zásady hodinovej sadzby bez toho, aby boli

spotrebiteľovi pred uzatvorením zmluvy oznámené informácie, ktoré mu umožnia prijať jeho rozhodnutie
s obozretnosťou a úplnou znalosťou finančných dôsledkov, ktoré uzatvorenie tejto zmluvy prinesie,
nespĺňa požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania v zmysle tohto ustanovenia.“ Žalovaný
poukázal na odôvodnenie citovaného rozsudku SD EÚ (bod 37, 40, 43, 44) a na to, že žalobkyňa
neuviedla žiadne informácie s výnimkou sadzby hodinovej odmeny v Zmluve o poskytovaní právnych

služieb, neuviedla odhad predvídateľného alebo minimálneho počtu hodín potrebných na poskytovanie
právnych služieb, nezasielala žalovanému pravidelné správy ohľadom počtu odpracovaných hodín, ani
nevystavovala riadne vyúčtovacie faktúry. V nadväznosti na uvedené mal žalovaný za to, že podmienka
Zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktorá bez ďalšieho stanovila hodinovú sadzbu vo výške 40 eur/
hod., nespĺňa požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania, a teda ide o neprijateľnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je neplatná. Zároveň v konkrétnych okolnostiach prípadu si žalobkyňa

vo vzťahu k žalovanému ani riadne nesplnila svoju informačnú povinnosť v zmysle ust. § 18 ods. 4
zákona o advokácii (v intenciách výkladu SD EÚ), a teda nemá nárok na zaplatenie odmeny, v rozpore
s čím je právny záver súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku a izolovane vyznie vyhodnotenie
námietok žalovaného o nezasielaní mesačných faktúr s prehľadom vyúčtovaných hodín resp. prehľadu
odpracovaných nevyúčtovaných hodín v danom mesiaci, keď je zrejmé, že bez riadneho plnenia

týchto povinností nespĺňa zmluvná podmienka, stanovujúca hodinovú sadzbu odmeny, požiadavku
jasného a zrozumiteľného formulovania, teda predstavuje neprijateľnú podmienku. Žalovaný poukázal
na rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 30.04.2024 sp. zn. 4Csp/58/2023, ktorým bola
žaloba žalobkyne voči inému klientovi titulom nároku na zaplatenie doúčtovávanej hodinovej odmeny
zamietnutá. Súd prvej inštancie tak podľa žalovaného vec nesprávne právne posúdil, a to v neprospech

žalovaného ako spotrebiteľa, v čoho dôsledku je daný dôvod pre zrušenie odvolaním napadnutého
rozsudku v časti výroku I. ako aj súvisiaceho výroku III. o náhrade trov konania.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 07.08.2024 a navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutie za vecne správne a odvolanie
žalovaného za nedôvodné, poukázala na to, že žalovaný je špekulantom, ktorý sa snaží, zneužívajúc
svoje procesné možnosti a právne postavenie spotrebiteľa, vyhnúť zaplateniu za žalobkyňou riadne
poskytnuté a preukázané právne služby, pričom žalovaný poskytnutie služieb, ich rozsah ani ich
dôvodnosť nespochybnil a jediným zmyslom jeho obrany je vyhnúť sa zaplateniu za žalovaným

objednané a žalobkyňou riadne poskytnuté služby. Čo sa týka postupu súdu prvej inštancie a žalovaným
deklarovanej zmeny argumentácie zo strany žalobkyne pred prvým pojednávaním, žalobkyňa mala za
to, že procesný postup súdu prvej inštancie bol správny a bolo jeho úlohou, aby na základe stranami
prednesených skutkových tvrdení a predložených dôkazov vec právne posúdil (v súlade so zásadou iura
novit curia). Žalobkyňa si uplatňovala nárok na hodinovú odmenu a následne, keď zistila, že žalovaný

tento nárok popiera a žalobkyňa by nemusela uniesť dôkazné bremeno toho, že jej nárok na hodinovú
odmenu vznikol, predostrela súdu prvej inštancie aj druhú argumentačnú a dôkaznú líniu, a to, že
jej vznikol nárok na tarifnú odmenu. Ak by totiž podľa žalobkyne nebolo v konaní preukázané, že
žalobkyni patrí nárok na hodinovú odmenu, patril by jej nárok na tarifnú odmenu tak, ako bol žalovaný
riadne poučený v plnomocenstvách, ktoré podpisoval a ako to vyplýva z ust. § 24 ods. 3 zákona o

advokácii. Žalobkyňa pripustila, že (hoci to nie je na jej prospech) sama si nebola istá, či takto právne
deklarovaný nárok preukáže. Ak by sa stotožnila s tvrdeniami žalovaného, že strany sa síce dohodli
na výške hodinovej odmeny, ale žalobkyňa mala vopred uviesť žalovanému aj počet hodín, ktoré strávi
poskytovaním právnych služieb, potom by dohodu o hodinovej odmene nebolo možné považovať za
platne uzatvorenú, pretože hodinová odmena je výsledkom súčinu počtu hodín a hodinovej odmeny a

ak je jedna z týchto veličín nedohodnutá (neoznámená), nebolo by možné hovoriť o platnej dohode,
pretože nie je možné vopred určiť výšku odmeny. Dohoda o výške hodinovej odmeny by potom bola len
rámcovou dohodou. Výklad, podľa ktorého mala byť platne dohodnutá hodinová odmena, ale nepatril by
na ňu nárok, je príliš formalistický a v prípade neplatnej dohody o hodinovej odmene by bolo potrebné
postupovať s poukazom na ust. § 24 ods. 3 zákona o advokácii tak, že žalobkyni patrí tarifná odmena s

odkazom na vyhlášku o odmenách advokátov, podľa ktorej sa konkrétna výška odmeny dá vypočítať. O
tom, že žalobkyni patrí tarifná odmena, ak sa strany nedohodnú inak, informovala žalobkyňa žalovaného
aj v jednotlivých plnomocenstvách, ktoré udelil žalobkyni. Žalobkyňa si tak splnila informačnú povinnosť
podľa ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii, keď informovala žalovaného aj o výške tarifnej odmenypráve týmto odkazom. Žalovaný v konaní potvrdil, že rozumie písanému textu a vie čítať. Uvedený
postup negociácie odmeny advokáta nie je v rozpore so žalovaným zmieňovaným rozhodnutím SD EÚ,
ktoré navyše reflektuje inú právnu úpravu a iný skutkový stav a argumentácia žalovaného odkazom na

rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš v inej skutkovej aj právnej veci, ktoré nie je právoplatné
a navyše nie je judikátom, nie je správna a relevantná. Žalobkyňa uznala, že vo svojej praxi má presne
dvoch špekulantov, ktorí spolu navzájom komunikujú a vzájomne sa inštruujú v postupe proti žalobkyni,
pričom pre oboch je špecifické to, že za objednané a riadne poskytnuté služby nie sú ochotní zaplatiť.
Žalobkyňa uzavrela, že nie je dôvod na revíziu napadnutého rozhodnutia.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadril v podaní zo dňa 09.09.2024 a namietal jeho označenie
ako „špekulanta“ s poukazom na spor žalobkyne v právnej veci vedenej Okresným súdom Liptovský
Mikuláš, na ktorý poukázal. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii a i keď uvádzaný rozsudok nie
je právoplatný, obsahuje právnu argumentáciu relevantnú aj pre toto konanie, keď tam konajúci súd
vyhodnocoval žalobu v intenciách rozsudku SD EÚ vo veci C-395/21 a dospel k záveru, že vzhľadom

na zanedbanie informačných povinností žalobkyňa v zmysle ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii
nemá nárok na zaplatenie vyúčtovanej odmeny. Zopakoval, že žalobkyňa žalovaného pri dojednávaní
hodinovej odmeny v jednotlivých právnych veciach neinformovala o predpokladanom objeme hodín
strávených poskytovaním právnych služieb a nezasielala mu priebežné vyúčtovania resp. zasielala len
mesačné faktúry, ktoré žalovaný oprávnene považoval za vyúčtovania mesačne poskytnutých právnych

služieb a pri ukončení spolupráce so žalovaným poslala prekvapivé vyúčtovanie „odložených“ priebežne
nevyúčtovaných odpracovaných hodín v hodnote viac ako dvojnásobne prevyšujúcej úhrn všetkých
priebežne vystavovaných mesačných faktúr. Žalobkyňa zmenila svoju skutkovú a právnu argumentáciu
a namiesto hodinovej odmeny za právne služby sa začala domáhať zaplatenia sumy 3.661,58 eur s
príslušenstvom titulom nároku na zaplatenie tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby v zmysle

vyhlášky o odmenách advokátov, predostrela tak dve alternatívne argumentačné línie, ktoré sú zo svojej
podstaty nekompatibilné a vo vzťahu k zmenenej argumentácii neuniesla dôkazné bremeno. Napadnutý
rozsudok, ktorým bol žalobkyni priznaný nárok na zaplatenie hodinovej odmeny, ktorého sa v konaní
nedomáhala, považoval žalovaný za prekvapivý, nesprávny a nezákonný. Nesúhlasnú argumentáciu
žalobkyne žalovaný odmietol s odkazom na rozsudok SD EÚ.

6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa v podaní zo dňa 06.10.2024, zopakovala svoje
vyjadrenie, že žalovaný je špekulant, že poskytnutie ani rozsah právnych služby žalovaný nenamietal,
že žalovaný apeluje na príliš formalistický a neudržateľný výklad, ktorého jediným cieľom je vyhnúť sa
zaplateniu odplaty, ktorá žalobkyni patrí a fakt, že žalobkyňa priebežne vystavovala faktúry na nižšiu

sumu, ako bola odplata, na ktorú jej vznikol nárok, nemôže spôsobiť zánik jej nároku a v prípade, ak
žalovaný trvá na tom, že hodinová odmena nebola riadne a platne dohodnutá, žalobkyňa trvala na tom,
že jej patrí tarifná odmena, o ktorej výške bol žalovaný riadne a vopred poučený a ktorá jej v zmysle
ňou citovaných ustanovení právnych predpisov patrí, keďže na žalobkyňou uplatnený nárok na tarifnú
odmenu nemá citované rozhodnutie SD EÚ žiadne implikácie a nevylučuje ho.

7. Strany ďalšie vyjadrenia vo veci nepodali.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods.
1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v

ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.

9. V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni
nárok na zaplatenie sumy 3.661,58 eur s prísl. titulom poskytovania právnych služieb žalovanému v

objeme 137,5 hod. (žalobou uplatnených 97,5 hod.) jednak na základe Zmluvy o poskytovaní právnych
služieb vo veciach v nej uvedených, ako aj vo veciach v nej výslovne neuvedených (ods. 5 napadnutého
rozsudku) s tým, že nebolo v konaní sporné (obe strany zhodne vypovedali), že aj na tieto služby sa
mala vzťahovať rovnaká dohodnutá hodinová odmena 40 eur/hod. dohodnutá v Zmluve o poskytovaní
právnych služieb. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa si splnila informačnú povinnosť podľa

ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii a žalovaný ako spotrebiteľ bol žalobkyňou ako advokátkou riadne
vopred informovaný o výške odmeny za poskytované služby, pretože mu všetky tieto informácie boli
včas poskytnuté a informovanie klienta o tom, ako dlho žalobkyňa odhaduje, že bude pracovať na tom-
ktorom podaní či inom úkone, presahuje rámec informačnej povinnosti advokáta.10. Podstata odvolacej argumentácie žalovaného smerovala k tomu, že bez ďalšieho dohoda o
hodinovej sadzbe odmeny žalobkyne vo výške 40 eur/hod. v Zmluve o poskytovaní právnych služieb, aj

s ohľadom na absenciu pravidelného informovania žalovaného o počte odpracovaných (odpracovaných
nevyúčtovaných) hodín v danom mesiaci, resp. zasielania vyúčtovania, nespĺňa požiadavku jasného a
zrozumiteľného formulovania, a teda ide o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
neplatná, a to s poukazom na rozsudok SD EÚ vo veci C-395/21 zo dňa 12.01.2023 a že žalobkyňa
si vo vzťahu k žalovanému ani riadne nesplnila svoju informačnú povinnosť v zmysle ust. § 18 ods. 4

zákona o advokácii, a teda nemá nárok na zaplatenie odmeny.

11. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza,
že uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho
naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných
práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami,
ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1

Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri
jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky.Každékonaniesúdualeboinéhoorgánu,ktoréjevrozporesozákonom,jeporušenímÚstavou
zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný
postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„NS SR“) tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť
alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca
strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní
(porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod
nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane

realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom -
ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

12. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Posúdením odvolacích námietok žalovaného dospel odvolací súd k záveru o ich dôvodnosti, a to

s poukazom na Smernicu 93/13, závery SD EÚ v rozsudku vo veci C-395/21, ako aj na informačnú
povinnosť žalobkyne zakotvenú v ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii.

14. SD EÚ sa v rozsudku vo veci C-395/21 zaoberal kvalitatívnymi parametrami dohody o hodinovej
odmene medzi advokátom a klientom a prejudiciálne otázky litovského súdu upriamili pozornosť na

to, že zmluva o poskytovaní právnych služieb advokátom je spotrebiteľskou zmluvou a vzťahuje sa
na ňu právna úprava o nekalých zmluvných podmienkach podľa Smernice 93/13. Otázky smerovali
k zisteniu, či zmluvné ustanovenie obsiahnuté v zmluve o poskytovaní právnych služieb stanovujúce
odmenu vo výške 100 eur za každú hodinu poskytovania právnych služieb v prospech klienta, pričom
časť uvedenej odmeny sa zaplatí dodatočne po predložení faktúry za právne služby advokátom, je

možné považovať za nekalú zmluvnú podmienku. Podľa článku 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa hodnotenie
nekalej povahy zmluvných podmienok nevzťahuje na definíciu hlavného predmetu zmluvy ani na
primeranosť ceny a úhrady za tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom, pokiaľ sú tieto
podmienky jasné a zrozumiteľné, otázkou teda bolo, či sa má zmluvná podmienka určujúca cenu zaposkytované právne služby podľa zásady hodinovej sadzby považovať za súčasť hlavného predmetu
zmluvy, čo by znamenalo, že sa bude skúmať len jej jasnosť a zrozumiteľnosť. SD EÚ pripomenul, že
pojem „hlavný predmet zmluvy“ je autonómnym pojmom práva EÚ a vyžaduje samostatný a jednotný

výklad zohľadňujúci kontext a cieľ sledovaný Smernicou 93/13, pričom pod tento pojem zaraďuje tie
zmluvné podmienky, ktoré upravujú základné plnenia danej zmluvy a ktoré túto zmluvu charakterizujú.
SD EÚ uviedol, že zmluvná podmienka upravujúca odmenu za právne služby definuje samotnú podstatu
zmluvného vzťahu vyznačujúceho sa poskytovaním právnych služieb za odplatu, patrí pod pojem hlavný
predmet zmluvy, čo znamená, že pri tejto zmluvnej podmienke určujúcej cenu za poskytované právne

služby je potrebné v zmysle článku 4 ods. 2 Smernice 93/13 skúmať, či spĺňa požiadavku jasného a
zrozumiteľného formulovania. Uvedené predpokladá, že zmluvná podmienka musí byť formulovaná tak,
aby bol spotrebiteľ schopný na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť ekonomické dôsledky,
ktoré preňho z uzavretej zmluvy vyplývajú a potrebné informácie musí mať spotrebiteľ pred uzavretím
zmluvy. Uvedené podmienky však nie sú splnené v prípade spotrebiteľskej zmluvy obsahujúcej len
informáciu, že odmena poskytovateľa právnych služieb dosahuje 100 eur za každú hodinu poskytnutých

právnych služieb. V odôvodnení rozsudku vo veci C-395/21 SD EÚ v tejto veci k otázke transparentnosti
zmluvných podmienok okrem iného uviedol, že „V dôsledku toho preskúmanie, či podmienka, o akú
ide vo veci samej, je „jasná a zrozumiteľná“ v zmysle smernice 93/13, musí vnútroštátny súd vykonať
so zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti. Konkrétne tomuto súdu prináleží s prihliadnutím
na okolnosti uzavretia zmluvy overiť, či spotrebiteľovi boli oznámené všetky skutočnosti, ktoré mohli

mať vplyv na rozsah jeho záväzku, umožňujúce mu posúdiť finančné dôsledky tohto záväzku (pozri v
tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, Gómez del Moral Guasch, C 125/18, EU:C:2020:138, bod 52
a citovanú judikatúru). Pokiaľ ide v druhom rade o okamih, v ktorom sa tieto skutočnosti musia oznámiť
spotrebiteľovi, Súdny dvor rozhodol, že poskytnutie informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch
tohto uzavretia pred uzavretím takejto zmluvy má pre spotrebiteľa zásadný význam. Najmä na základe

týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný podmienkami, ktoré predajca alebo
dodávateľ vopred vypracoval (rozsudok z 9. júla 2020, Ibercaja Banco, C 452/18, EU:C:2020:536, bod
47 a citovaná judikatúra). ..... Hoci od poskytovateľa nemožno požadovať, aby informoval spotrebiteľa o
konečných finančných dôsledkoch jeho záväzku, ktoré závisia od budúcich udalostí, nepredvídateľných
a nezávislých od vôle tohto poskytovateľa, nič to nemení na tom, že informácie, ktoré je povinný

oznámiť pred uzavretím zmluvy, musia spotrebiteľovi umožniť prijať obozretné rozhodnutie s úplnou
znalosťou veci, jednak o možnosti, že dôjde k takým udalostiam, a jednak o dôsledkoch, ku ktorým
môžu tieto udalosti viesť v súvislosti s trvaním poskytovania predmetných právnych služieb. Tieto
informácie, ktoré sa môžu líšiť jednak v závislosti od predmetu a povahy plnení stanovených v zmluve
o poskytnutí právnych služieb a jednak v závislosti od uplatniteľných profesijných a deontologických

pravidiel, musia obsahovať údaje umožňujúce spotrebiteľovi posúdiť približné celkové náklady na tieto
služby. Takými údajmi by boli odhad predvídateľného alebo minimálneho počtu hodín potrebných na
poskytovanie určitej služby alebo záväzok zaslať v primeraných intervaloch faktúry alebo pravidelné
správy uvádzajúce počet odpracovaných hodín“.
SD EÚ uzavrel, že:

„(1) Článok 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25.
októbra 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že: pod toto ustanovenie patrí podmienka zmluvy o
poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá určuje cenu za
poskytované služby podľa zásady hodinovej sadzby.

(2) Článok 4 ods. 2 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa má vykladať v tom zmysle, že:
podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá
stanovuje cenu týchto služieb podľa zásady hodinovej sadzby bez toho, aby boli spotrebiteľovi pred
uzatvorením zmluvy oznámené informácie, ktoré mu umožnia prijať jeho rozhodnutie s obozretnosťou
a úplnou znalosťou finančných dôsledkov, ktoré uzatvorenie tejto zmluvy prinesie, nespĺňa požiadavku

jasného a zrozumiteľného formulovania v zmysle tohto ustanovenia.
(3) Článok 3 ods. 1 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa má vykladať v tom zmysle, že:
podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá
podľa zásady hodinovej sadzby stanovuje cenu týchto služieb, a ktorá teda patrí do hlavného predmetu
tejto zmluvy, sa nemá považovať za nekalú len z dôvodu, že nespĺňa požiadavku transparentnosti

stanovenú v článku 4 ods. 2 tejto smernice v znení zmien, pokiaľ členský štát, ktorého vnútroštátne právo
sa uplatňuje na dotknutú zmluvu, v súlade s článkom 8 uvedenej smernice v znení zmien, výslovne
nestanovil, že kvalifikácia nekalej podmienky vyplýva len zo samotného tohto dôvodu.(4) Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa majú vykladať v
tom zmysle, že: ak zmluva o poskytovaní právnych služieb uzavretá medzi advokátom a spotrebiteľom
nemôže naďalej existovať po odstránení podmienky vyhlásenej za nekalú, ktorá stanovuje cenu služieb

podľa zásady hodinovej sadzby, a ak tieto služby boli poskytnuté, tieto ustanovenia nebránia tomu,
aby vnútroštátny súd rozhodol o obnovení situácie, v ktorej by sa spotrebiteľ nachádzal v prípade
neexistencie tejto podmienky, aj keby to viedlo k tomu, že poskytovateľ nedostane žiadnu odmenu
za svoje služby. Za predpokladu, že by vyhlásenie neplatnosti zmluvy v celom jej rozsahu vystavilo
spotrebiteľa obzvlášť nepriaznivým dôsledkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, tieto ustanovenia

nebránia tomu, aby vnútroštátny súd napravil neplatnosť uvedenej podmienky tým, že ju nahradí
dispozitívnym, alebo v prípade dohody zmluvných strán uvedenej zmluvy, uplatniteľným ustanovením
vnútroštátneho práva. Naopak, tieto ustanovenia bránia tomu, aby vnútroštátny súd nahradil zrušenú
nekalú podmienku súdnym odhadom výšky odmeny dlžnej za uvedené služby.“

15.VnadväznostinarozhodnutieSDEÚazáveryvňomprijaté,aplikovateľnéajnaprejednávanúvec,ak

Zmluva o poskytovaní právnych služieb (príp. neskoršia ústna dohoda strán sporu) obsahovali výhradne
informáciu o výške hodinovej odmeny 40 eur/hod. (alebo sa dohoda týkala výhradne tejto otázky),
uvedené nie je na účely transparentnosti (jasného a zrozumiteľného formulovania) a riadneho splnenia
si informačnej povinnosti žalobkyne bez ďalšieho dostačujúce; informácie musia obsahovať údaje
umožňujúce spotrebiteľovi posúdiť približné celkové náklady na tieto služby, zohľadňujúc skutočnosť,

že žalobkyňa uvedené údaje/informácie neposkytla žalovanému ani inou rozhodnutím predpokladanou
a prípustnou formou (napr. odhad predvídateľného alebo minimálneho počtu hodín potrebných na
poskytovanie určitej služby, pravidelné faktúry alebo správy uvádzajúce počet odpracovaných hodín).
Podľa SD EÚ dohoda o cene za poskytované právne služby podľa zásady hodinovej sadzby spĺňa
požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania vtedy, ak je formulovaná tak, aby bol spotrebiteľ

schopný na základe presných a zrozumiteľných kritérií posúdiť celkové ekonomické dôsledky, ktoré
preňho z uzavretej zmluvy vyplývajú a tieto mu musia byť poskytnuté pred uzavretím zmluvy (inak
priemerný spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný a obozretný, ak poskytovateľ
nepredložil žiadne ďalšie informácie, nemôže posúdiť finančné dôsledky vyplývajúce z tejto podmienky v
zmluve o poskytovaní právnych služieb, teda celkovú sumu, ktorá sa má za tieto právne služby zaplatiť).

16. Ak je teda zmluvná podmienka o hodinovej sadzbe odmeny v Zmluve o poskytovaní právnych služieb
neplatná pre jej neprijateľnosť (pričom vzhľadom na konštatovanie, že táto zmluvná podmienka nebola
vyjadrená/formulovaná určito, jasne a zrozumiteľne, nebol vylúčený súdny prieskum neprijateľnosti
zmluvnej podmienky podľa ust. § 53 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka), nepatrí žalobkyni

odmena na základe takto uplatňovanej zmluvnej podmienky. Je potom správna námietka žalovaného, že
ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že samotný údaj o výške hodinovej odmeny je na účely riadneho
splnenia si informačnej povinnosti žalobkyne bez ďalšieho dostačujúci, vec nesprávne právne posúdil.

17. Odvolací súd sa zaoberal aj tým, či žalobkyňa nemá nárok na zaplatenie tarifnej odmeny s

poukazom na ust. § 24 ods. 3 zákona o advokácii vo výške žalovanej sumy, ktorú si žalobkyňa v
konaní uplatnila s poukazom na splnomocnenia udelené jej žalovaným na zastupovania vo všetkých
veciach, za ktoré si žalobou uplatnila nárok na odmenu, v ktorých splnomocneniach bol žalovaný
informovanýovýškeodmeny.Splnomocneniaudelenéžalobkynižalovanýmnazastupovanieobsahovali
znenie „Splnomocniteľ berie na vedomie, že úkony právneho zastúpenia vykonané na základe tohto

splnomocnenia budú advokátom účtované v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vyhláška Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, pokiaľ nebolo dohodnuté inak.“ I keď sa na uplatňovanie tarifnej
odmeny vyššie citované rozhodnutie SD EÚ neaplikuje (dotýka sa len dohody o hodinovej odmene
advokáta vo vzťahu so spotrebiteľom), aj v danom prípade bolo potrebné skúmať splnenie informačnej

povinnosti žalobkyne voči žalovanému, vyplývajúcej z ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii.

18.Ztextuust.§18ods.4zákonaoadvokácii(podľaktoréhoadvokátjepovinnývpriebehuposkytovania
právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej
služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon

právnej služby vykonať bezodkladne.) jednoznačne vyplýva, že nevyhnutnou obsahovou náležitosťou
informačnej povinnosti advokáta ako dodávateľa služby vo vzťahu k jeho klientovi musí byť uvedený
aj údaj o výške odmeny za úkon právnej služby a to pod sankciou, že advokátovi nárok na odmenu v
prípade absencie poučenia o výške odmeny za úkon právnej služby nevznikne. Jedná sa o zákonnúpožiadavku, nakoľko z pohľadu klienta ako spotrebiteľa je absolútne nemožné dospieť k poznatku, aké
náklady môžu byť s právnym zastupovaním spojené. Ak si túto povinnosť nesplní a poskytne úkon
právnej služby, zanikne mu zo zákona právo na odmenu za tento úkon právnej služby.

19. Klient tak musí byť v plnom rozsahu informovaný o odmene, ktorú si advokát účtuje pred začatím
poskytovaniaprávnychslužieb.Odmenamusíbyťprimeranáamusízodpovedaťpovaheveci,musíbyťv
súlade so zákonom a zásadami výkonu povolania, ktoré sa na advokáta vzťahujú. Povinnosť informovať
klienta o odmene advokáta pred začatím poskytovania právnej služby podľa ust. § 18 ods. 4 zákona o

advokácii advokát splní, ak pred prvým úkonom poskytovania právnej služby, pred uzatvorením zmluvy
o poskytovaní právnych služieb informuje klienta o výške, spôsobe výpočtu a forme dojednanej odmeny
(tarifná, hodinová, paušálna).
20. Uvedená problematika bola opakovane posudzovaná disciplinárnym senátom SAK, napr. z
Rozhodnutia X. disc. senátu SAK z 18.06.2020, sp. zn. DS X.-70/2018:1153/2018 vyplýva: „Z § 18 ods.
4 ZoA priamo vyplýva, že advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta,

ktorý je spotrebiteľom právnej služby o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto
úkonu. Inak mu odmena nepatrí. V posudzovanom prípade potom bolo nevyhnutné skonštatovať, že aj
napriek opakovaným pojednávaniam a vyjadreniam advokáta, tento nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by
preukazoval splnenie povinnosti tak, ako to vyžaduje zákonné ustanovenie. Z obsahu sťažnosti vyplýva,
že o výške odmeny za jednotlivé právne služby informoval sťažovateľky až po ich ukončení listom zo

dňa 20. 3. 2018. Tvrdenia DO advokáta o existencii cenníku a o tom, že boli s týmto sťažovateľky
oboznámené, nebola ničím preukázaná, sám uviedol, že tento cenník bol súčasťou fakturácie, čo
však bolo až po tom, ako došlo k skončeniu právneho zastúpenia. Treba uviesť, že sťažovateľky sú v
postavení spotrebiteľa, a preto majú zo zákona právo vedieť, aké nároky môžu poskytovateľovi právnych
služieb vzniknúť, a musia s týmito nárokmi nespochybniteľným spôsobom súhlasiť. Preto nie je možné

akceptovať obranu DO advokáta, že podpisom plnej moci súhlasia aj s bližšie nešpecifikovanou výškou
trov právneho zastúpenia a len samotný fakt, že sa zaväzujú uhradiť vzniknuté trovy neznamená, že o
výške trov boli pred uskutočnením konkrétneho úkonu právnej služby informované a s takouto výškou
aj súhlasili“.

21. Ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii teda nie je možné vykladať inak, než tak, že informácia musí
predstavovať konkrétny číselný údaj o cene za jeden úkon právnej služby, pričom zákon o advokácii
neupravuje formu, v akej má byť klientovi táto informácia poskytnutá, avšak v prípade súdneho konania
zaťažuje dôkazné bremeno preukázania splnenia si tejto povinnosti advokáta ako žalobcu, ktorý si
uplatňuje voči svojmu klientovi nárok na zaplatenie sumy za poskytnuté právne služby.

22. Pokiaľ pri uplatnení tarifnej odmeny žalobkyňa zastávala názor o naplnení notifikačnej povinnosti
tým, že tak postačuje uvedenie údajov (formulácie) v splnomocneniach odkazom na vyhlášku o
odmenách advokátov, odvolací súd sa s uvedeným nestotožňuje. Bolo potrebné vychádzať zo zmyslu
a účelu, ktorý právna úprava ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii sledovala, tým je „ochrana“ klienta v

pozícii spotrebiteľa právnej služby v tom smere, aby klient pri akceptácii právnej služby, ktorá mu bude
poskytnutá, mal dostatočne zrozumiteľnú a presnú informáciu o tom, aká je odmena advokáta za úkon
právnej služby a uvedené má nastať ešte pred začatím tohto úkonu. Zámerom a cieľom zákonodarcu,
pretaveným do právnej úpravy ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii, bolo nastoliť predvídateľnosť odmeny
za poskytovanie právnej služby ešte v úvodnej fáze (pred začatím poskytovania). V zmysle judikatúry

na kvalifikované informovanie podľa ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii nestačí všeobecný odkaz
na tarifu, a teda ani vymedzenie, ktoré je uvedené v písomných vyhotoveniach splnomocnení (zo dňa
10.03.2021, 31.03.2021, 13.04.2021, 26.04.2021, 28.05.2021, 14.06.2021, 28.06.2021, 20.07.2021,
28.07.2021) ako vedomosť žalovaného ako klienta, že žalobkyni ako advokátke patrí odmena za
zastupovanie (nepostačuje ani poukaz žalobkyne na zverejnenie právneho predpisu v Zbierke zákonov,

teda známosť právnych predpisov každému, koho sa týkajú). V súdenej veci splnomocnenie v písomnej
forme pripravoval a koncipoval advokát, odborník v oblasti práva, stalo sa tak v dobe za účinnosti ust. §
18 ods. 4 zákona o advokácii, a preto, ak si aj uplatňuje tarifnú odmenu, musel si byť vedomý potreby
preukázať splnenie konkrétnej informačnej povinnosti voči klientovi. Poučenie klienta v splnomocnení
advokátom, že ak nie je dohodnuté inak (zohľadňujúc neplatnosť dohody o hodinovej sadzbe odmeny)

žalovaný ako splnomocniteľ berie na vedomie, že úkony právneho zastúpenia vykonané na základe
tohto splnomocnenia budú advokátom účtované v zmysle vyhlášky o odmenách advokátov, nemožno
považovať za kvalifikované splnenie informačnej povinnosti vyžadovanej v zmysle ust. § 18 ods. 4
zákona o advokácii. V tomto smere dôkazné bremeno splnenia povinnosti podľa ust. § 18 ods. 4 zákonao advokácii bolo na strane žalobkyne, pričom táto splnenie informačnej povinnosti vo vzťahu k tarifnej
odmene nepreukázala. V konaní pred súdom prvej inštancie zároveň nebolo zistené (a ani žalobkyňou
tvrdené), že by išlo o úkony právnej služby, ktoré bolo potrebné vykonať bezodkladne (príp. ktoré úkony

z požadovaného rozsahu podľa vyúčtovaní spĺňali uvedené kritériá).

23. Odvolací súd si uvedomuje balansujúcu rozhodovaciu prax súdov, avšak posun v aplikačnej praxi
nastal po vydaní viacerých rozhodnutí SD EÚ v roku 2020 až 2023 (pozri napr. ods. 16 rozsudku
Krajského súdu Prešov sp. zn. 20CoCsp/27/2023 zo dňa 25.04.2024, sp. zn. 20CoCsp/8/2021 zo

dňa 25.08.2022, sp. zn. 7Co/40/2023 zo dňa 14.03.2024, sp. zn. 10CoCsp/2/2024 zo dňa 25.01.2024
a ďalšie). Pre nastolenie spravodlivej rovnováhy a právnu istotu bolo nevyhnutné odkloniť sa od
predchádzajúcej aplikačnej praxe a priznať porušeniu informačnej povinnosti advokáta relevanciu tak,
že nárok na odmenu v takomto prípade vzniknúť nemôže.

24. V uvedenom rozsahu tak súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, preto na základe

uvedeného, zohľadňujúc argumentáciu žalovaného v prvoinštančnom ako aj odvolacom konaní,
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil a žalobu žalobkyne v
napadnutej vyhovujúcej časti výroku I. zmenil tak, že žalobu žalobkyne v tejto napadnutej časti zamietol.

25. O celkových trovách konania t.j. prvoinštančného aj odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol

v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a ust. § 396 ods. 1 a 2
CSP. Vychádzajúc z toho, že žalovaný bol v konaní plne úspešný (zohľadňujúc zavinenie žalobkyne
na zastavení konania právoplatným výrokom II.), odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný má nárok na
náhradu trov konania od žalobkyne v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle ust. § 262
ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).