Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/141/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7123211652
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7123211652.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu: práp. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX, XXX XX C., zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc.,
s.r.o., so sídlom v Košiciach, Ku Potoku č. 4, IČO: 54 725 542 proti žalovanej: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o zaplatenie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 77C/4/2023-110 z
11. apríla 2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v I. a III. výroku

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) zhora označeným rozsudkom
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.500 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % (výrok III.)

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 8.000 Eur titulom náhrady

nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Európskej únie, konkrétne z dôvodu práce nad
zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES Európskeho
parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len ,,Smernica“).

3. Žalobca v žalobe dôvodil, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR. Jeho týždenný
pracovný čas sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová

pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného
pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín, čo je v rozpore so Smernicou. Smernica mala byť
prebratá do znenia zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ako to vyplýva z
prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenia tohto zákona nepotvrdzujú, že služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času
v zmysle úniového práva na rozdiel od ust. § 96 Zák. práce, ktorý zohľadňuje uvedenú Smernicu a
na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ (ďalej aj len SD EÚ). Nakoľko služobná pohotovosť

hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času,
dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím je žalobcovi spôsobovaná škoda, náhrady ktorej sa
môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi s odkazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci C/429/09 G. Fuß.
Vo veci C/429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckýchhasičov uviedol, že „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v
zmysle Smernice 2003/88/ES“. Podľa judikatúry ESD týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcim hasičom

pre nerešpektovanie 48 hodinovej pracovnej doby, treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla
žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný čas
upravený v čl. 6 písm. b) smernice rešpektovaný (rozsudok ESD vo veci C 429/09). V prípade žalobcu,
preto je treba za primeraný odpočinok považovať taký, ktorý by mal nasledovať po 48 hod. týždennej
pracovnej dobe zahrňujúcej jeho služobnú pohotovosť na pracovisku. Dlhodobé nerešpektovanie takto

určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry
fyzických osôb, predovšetkým vo vzťahu k ochrane ich práva na zdravie a tiež na ich celkovú fyzickú
a morálnu integritu. V súvislosti s tým poukázal na body 7 a 8 Preambuly smernice, podľa ktorých dlhé
doby nočnej práce môžu poškodiť zdravie pracovníkov a ohroziť bezpečnosť na pracovisku. Odpočinok
pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe, spolupracovníkom alebo iným

osobám a že ako z krátkodobého, tak aj dlhodobého hľadiska nepoškodia zdravie (bod 9 Preambuly
Smernice). V právnom poriadku SR neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania
o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv jednotlivcov a ani pravidlá, použitím ktorých by
sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho a vychádzajúc z povahy škody, ktorá
má nemajetkovú povahu (škoda vzniknutá v dôsledku straty času odpočinku), ako aj z podmienok jej

uplatnenia, je v slovenskom právnom poriadku možné použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej
ujmy fyzickej osobe podľa ust. § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú
vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového
práva, a to ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

4. Vykonaným dokazovaním súd vzal za preukázané, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej
ujmy za obdobie od 07/2020-05/2023. Žalobca vo výpovedi uviedol, že žalobu podal na základe toho,
že v rámci Európskych noriem je porušovaný ich fond, ktorý presahuje tých 48 hodín týždenne a je
zasahované aj do jeho súkromia skrz toho, že robí ten nadčas. Pokiaľ štát nezarátava do fondu tú nočnú
pohotovosť, ktorú má, aj keď v práci sa nevie vyspať normálne. Je to stále o tom, že každý im rozpráva

o tom, že v práci môže spať, ale tým pádom sa nevie vyspať. Na spálni spia štyria, piati chlapi. Príde
obdobie kedy chrápe a kadečo. Človek sa nevyspí. Príde domov unavený, zničený. Potrebuje si ešte
dospať minimálne tri hodinky po službe. Slúži ako hasič záchranár, má na starosti auto, slúži ako strojník
a niekedy sa stane, že idú na výjazd len dvaja - traja. Zostáva na cisterne napríklad na stanici, ale taktiež
ho stále zobudia v tej nočnej pohotovosti. Stále potom musí čakať, otvoriť bránu alebo niečo. Pracovná

zmena trvá 16 hodín riadna služba, 8 hodín nočná pohotovosť priamo na pracovisku a potom má 2 dni
voľna. Je zaradený ako hasič - záchranár, ale má ďalšie kurzy ako je pilčícky kurz, protiplynový kurz,
strojnícky kurz, viazač bremien a počas toho voľna, ktoré má, tak väčšinou to vychádza tak, že pred
zmenou má ďalšie nejaké školenia opakovane. Ako aj včera mal zdravotnícky kurz, taktiež skúšky z
toho zdravotníckeho. Minulý týždeň bol opakovane viazač bremien a potom má na ďalší týždeň Polygon.

Je to taktiež mimo zmien. Do júna má ďalšie kurzy a stále je to v rámci toho voľna. Má aj viacdňové
školenia, napr. dva - tri roky dozadu robil strojnícky kurz s viazačom bremien, ten trval asi tri týždne. Bol
v Žiline. Mal protiplynový kurz, to bolo taktiež 2 týždne v Žiline. Medzitým má nejaké výcviky na Lešti,
to by malo byť každé 2 roky na týždeň. Momentálne je to na 4 dni. Je zasahované do jeho súkromia
skrz toho, že je ženatý, má trojročnú dcérku a väčšina tých povinností je hádzaná na jeho ženu, ktorej

nevie tak pomáhať, ako by chcel. Či už ráno končí o tej siedmej, musí manželka dcéru nosiť do škôlky.
Mnohokrát je manželka nahnevaná, že majú niečo naplánované dlhodobejšie, idú niekam a viackrát sa
stalo to, že niekto vypadol a bola zrušená tá dovolenka a musel ísť do práce. Nemá čas na poľovačky,
na svoje hoby, kynológiu. Keď boli šteniatka, manželka sa musela o ne starať, keď bol v službe počas tej
nočnej pohotovosti. Tým, že je poľovník a robí aj s tými psami, má podstatne menej času chodiť vonku.

Skrz toho, že končí o siedmej, takže po tej službe mu vychádza len ten jeden deň, takže nemôže ísť
večer alebo ráno na poľovačku. Ak by sa mu aj podarilo niečo uloviť, tak potrebuje s tým robiť poriadok
a už nejde radšej.

5. Za nesporné považoval súd to, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru

Slovenskej republiky, vykonáva stálu štátnu službu v Čani. Žalobcovi sú nerovnomerne rozvrhované
služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7,5
hodinová služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24 hodinovej zmene. Služobné pohotovosti sú
určované na čas nočných hodín od 22:30 hod. do 5:30 hod. V prípade, že je počas služobnej pohotovostivyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu nadčas. Hasiči
teda strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Keďže sa striedajú tri hasičské
zmeny – prvá, druhá a tretia zmena, každý tretí deň odslúžia hasiči v jednotlivých hasičských zmenách

24 hodín a následne majú dva dni voľna.

6. Súd konštatoval, že priemerný 48-hodinový týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia
(07/2020-05/2023) bol v rámci jednotlivých období od januára do júna a od júla do decembra (súčet
zistených odpracovaných hodín v rámci referenčného obdobia a vydelený počtom týždňov na to

pripadajúcich) toho ktorého roku prekročený v obdobiach 07/2020-12/2020-48,04 priemerný čas,
01/2021-06/2021-48,60 priemerný čas, 01/2022-06/2022-51,05 priemerný čas. Čo sa týka obdobia
01/2023 a násl., toto obdobie nie je ukončené.

7. Súd na vec aplikoval ust. čl. 7 ods. 2 druhá a tretia veta, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 1 bod 2, bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b/, čl. 16 písm. b/, čl. 17 písm. b/, bod iii) Smernice Európskeho

parlamentu a Rady č. 2003/88/ES, § 85 ods. 1, ods. 2, § 86 ods. 1, ods. 2, § 91 ods. 1, ods. 3, § 92 ods.
1, ods. 2, § 97 ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom
a záchrannom zbore v platnom znení, § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len ,,OZ“).

8. Pri posúdení otázky pôsobnosti Smernice, súd uviedol, že povinnosť aplikácie komunitárneho práva
Súdny dvor vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal (106/77, 9.3.1978, Zb, s, 629), v ktorom riešil
dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore
vnútroštátna norma. Priama aplikovateľnosť komunitárneho práva v tomto prípade podľa Súdneho dvora
znamená, že „normy komunitárneho práva musia disponovať úplným účinkom, a to rovnakým spôsobom

vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti“,
akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov“ (bod
14 rozsudku Simmenthal), pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že
vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná (body 16 a 21
rozsudku Simmethal).

8.1 Súd sa ďalej zaoberal otázkou aplikácie Smernice 2003/88/ES na prejednávaný spor. Podľa názoru
súdu výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 Smernice odkazuje
na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice 89/392/EHS, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto
smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý

článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie
sú vyňatí ani hasiči (ako tvrdí v rámci svojej procesnej obrany žalovaná, resp. že na hasičov sa smernica
nevzťahuje), keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo
sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník.

9. Citujúc ust. § 85 zákona č. 315/2001 Z.z. a ust. § 92 cit. zákona dospel k záveru, že služobná
pohotovosť podľa Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času
jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po
skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“. Vzhľadom na uvedené sa súd stotožnil s právnym
názorom žalobcu, že služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav

pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný.
Ust. § 122 zákona č. 315/2001 Z.z. upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo
k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“. Existujúca
právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý
nemá povahu služobného platu (§ 103 Zákona o hasičskom zbore).

10. Súd konštatoval, že Smernica 2003/88 ES nebola správne prebratá. Žalobca ako príslušník
Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky spadajúceho pod Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky má smernicou garantované právo na 48 hodinový pracovný čas. V stálej štátnej službe
žalobca ako hasič v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora nepochybne odpracoval

v období od 07/2020 do 06/2021 a od 01/2022 do 06/2022 (vrátane) priemerný týždenný pracovný
čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice. Pracovný čas žalobcu
v žalovanom období vyplynul z listinného dôkazu predloženého žalobcom, prehľadu jeho týždennej
dochádzky tak, ako ju súd zistil v odseku 8. odôvodnenia (pričom do úvahy vzal služobný čas a časpracovnej pohotovosti; čas dovolenky a pod. je pritom s poukazom na čl. 16 písm. b) Smernice pre účely
výpočtu neutrálny).

10.1. Na základe všetkého uvedeného súd uzavrel, že v prejednávanej veci je žaloba podaná dôvodne,
keď priemerný 48 - hodinový týždenný pracovný čas bol u žalobcu jednoznačne prekročený v období
07/2020 - 12/2020, 01/2021 - 06/2021, 01/2022 - 06/2022, čo znamená, že nesprávne transponovanie
Smernice do slovenského právneho poriadku malo individuálny (negatívny) dopad na žalobcu.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené súd vyslovil, že žalobca sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku
porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike. Súd dodal, že nesprávne prebratie Smernice do
ZoHZZ a jeho dodržiavanie Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným
zborom Slovenskej republiky, ktoré však nerešpektuje Smernicu v článku 6 písm. b), ktorá je pre tento
vzťah priamo aplikovateľná, v zmysle rozsudku C - 429/09 G. Fuß nezbavuje Slovenskú republiku

zodpovednosti za jej nedodržiavanie v prípade hasičov zamestnaných vo verejnoprávnom sektore, a nie
je preto relevantné žalovanou zdôrazňované rozlíšenie medzi zodpovednosťou Slovenskej republiky za
nesprávnu transpozíciu a zodpovednosťou zamestnávateľa žalobcu za nesprávnu aplikáciu pri úprave
pracovného času v služobnom pomere žalobcu.

12. V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom podmienky
uplatnenia nároku sú dané v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ (napríklad rozsudok C-429/09, C -
118/08 Transportes Urbanos y Servicios Generales) a sú dané splnením troch podmienok, ako na to
poukázal žalobca: 1. cieľom porušenej právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcovi práva, 2. porušenie
je dostatočne závažné, a napokon 3. medzi takýmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným

jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Ako to bolo konštatované aj v početných obdobných
veciach, článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva,
pričom súd opätovne poukazuje na právne závery vo veci C - 429/09 G. Fuß, kde bolo zdôraznené, že
priamy účinok čl. 6 písm. b) Smernice, keď podľa neho priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu

škody vo veci samej je preto splnená. Porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom
rozpore s judikatúrou SDEÚ v danej oblasti. Tu bolo nesporne určené, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku,jesúčasťoupojmu„pracovnýčas“vzmysleSmernice.Otázkasúvisiacaspojmom„pracovný
čas“ v zmysle Smernice neponecháva priestor na akékoľvek „rozumné pochybnosti“. Keďže žalobca

v dotknutom období odpracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice, ide o zjavné
porušenie judikatúry Súdneho dvora, musí sa preto považovať za dostatočne závažné porušenie práva
EÚ. Preto bola splnená aj druhá podmienka, ktorá je nevyhnutná na uznanie existencie nároku na
náhradu škody. Pokiaľ ide o tretiu podmienku súd uzavrel, že tu existuje priama príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tak, že nebol dodržaný

maximálny týždenný pracovný čas, čo muselo mať nevyhnutne za následok stratu času na odpočinku,
na ktorý by v opačnom prípade mal mať žalobca nárok.

13. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poukazujúc na najbližšiu právnu
úpravu v slovenskom právnom poriadku, aj vzhľadom na absentujúcu úpravu v Smernici, či inom

právnom predpise, a to na ustanovenie § 11 a nasl. OZ. Súd poukázal na to, že v tejto súvislosti už bolo
súdmi SR ustálené, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v nemajetkovej sfére
možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ a nie cez inštitút náhrady
škody, čo platí aj pre prípady porušenia práva jednotlivca garantovaného právom EÚ. Tu súd poukázal
na právny názor vyjadrený v rozsudku C - 429/09 G. Fuß bod. 62.

14. Súd dospel k záveru, že podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2
OZ u žalobcu boli dané. V zmysle predmetného ustanovenia totiž platí, že výšku náhrady podľa odseku
2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Súd ako neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu zo strany žalovanej posúdil nesprávne

prebratieSmernicedoZoHZZ,ktoráskutočnosťbolaspôsobiláprivodiťnásledkyneoprávnenéhozásahu
do práva na ochranu osobnosti, a to v dôsledku straty času na odpočinok, na ktorý by žalobca mal nárok,
ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Súd pri stanovení
výšky náhrady za zásah žalovanej do nemajetkovej sféry žalobcu, a to práva na odpočinok, súkromiea rodinný život prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu takýmto zásahom vznikla a následky takýmto
zásahom vyvolané, resp. následky, ktoré by takýto zásah bol spôsobilý vyvolať, na okolnosti zásahu,
ako aj na doterajšiu súdnu prax pri rozhodovaní o náhrady nemajetkovej ujmy.

15. Súd mal za to, že žalobca bol v skúmanom období ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť
regeneráciou svojich psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny prípadne
širších vzťahov, ktorý mohol venovať aj starostlivosti o deti, keď tento čas musel tráviť výkonom
pracovnejpohotovostinadrámecstanovenýSmernicou.Súdubolonazákladevykonanéhodokazovania

preukázané, že tento stav trval dlhodobo, (v troch zo šiestich referenčných období došlo k prekročeniu
48 hodinového pracovného času), keď žalobca potvrdil, že pracuje v zbore niekoľko rokov.

16. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu v sume 8.000 Eur. Súd pri určení výšky priznaného
nároku prihliadal na spôsobilosť zásahu narušiť jeho zákonom chránené práva, ako aj doterajšiu
súdnu prax v obdobných veciach. Súd takto považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za

posudzované obdobie sumu 2.500 Eur, s prihliadnutím na skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej
výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva
na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a
šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov
nemožno (zásadne) určiť rovnako. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol tak,

ako je to uvedené v II. výroku tohto rozsudku.

17. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP (správne ods. 1 CSP - poznámka
odvolacieho súdu) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, podľa zásady
úspechu, keďže stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Pri rozhodovaní

o náhrade trov súd ustálil, že základom bolo konštatovanie zásahu a vznik ujmy u žalobcu, výška ktorej
závisela od úvahy súdu.

18. V zákonnej lehote podala žalovaná proti rozsudku odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm. d/, f/ a h/ CSP. Ako prvé namietala odvolateľka nedostatok právomoci súdu, pričom vytýkala súdu

prvejinštancie,žesavôbecnezaoberalprávnym,skutkovýmaniinýmposúdením,čibolobsahSmernice
2003/88/ES skutočne nesprávne prebratý do zákona č. 315/2001 Z.z. Zároveň dôvodila, že právomoc
posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných
na území SR so Smernicou Európskej únie nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácie

a takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu. Keďže podľa odvolateľky súd
prvej inštancie tak neposkytol adekvátnu odpoveď na základnú otázku tohto súdneho sporu, napadnutý
rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti.

18.1.Vo vzťahu k opakovanej námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej táto poukázala

na rozdiel medzi pojmami prebratie smernice a aplikácia smernice. Dôvodila, že žalobca sám pripúšťa,
že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúcu dĺžku
týždenného pracovného času na 48 hodín. Teda podľa žalovanej Smernica 2003/88/ES nebola do
zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala (žiadne

ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať za rozporné s uvedenou smernicou).
Porušenie Smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých jej ustanovení, pričom žalobca
namietal nesprávne prebratie tejto smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu.
Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice na
konkrétny pracovno-právny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Podľa žalovanej miera zodpovednosti

za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a
Ministerstvom vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať.

18.2.Odvolateľka zotrvala na svojom tvrdení o tom, že Smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer
príslušníkov hasičského záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým

spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu, pričom mala za to, že súd sa touto
námietkou žalovanej nezaoberal. Odcitovala čl. 1 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Smernice 2003/88/ES a tiež čl.
2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS so záverom, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES
je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v čl. 2 ods.2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti,
ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných
činnosti a s tým spojený rozvrh služobného času, sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer

príslušníkov Hasičského záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli
byť porušené tak, ako to v žalobe tvrdí žalobca. Preto podľa názoru žalovanej, štátnu službu príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, možno jednoznačne subsumovať
pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich

právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej
úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod
pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany v zmysle čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Po
odcitovaní § 12 zák. č. 42/1994 Z. z. , § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 zák. č. 315/2001 Z. z. a § 8 ods. 1 a § 12
ods. 1 zák. č. 129/2002 Z. z. vyvodila, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci, vykonávajú
zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany

obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú
činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými
osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Opätovne
zdôraznila, že rozhodnutie vo veci V- 429/09G.Fuss sa týka mestského hasiča a preto z tohto dôvodu
nie je predmetné rozhodnutie považovať v prejednávanej veci za smerodajné.

18.3. Okrem toho mala za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, a
to žiadnym spôsobom. Žalovanej nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
V tejto súvislosti zdôraznila, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho

zamestnávateľa a pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať
inej činnosti. Rovnako v zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej povinnosti je v
mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že
zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. To
znamená, že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, preto žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vyplácal dohodnutú odmenu za takto strávený čas, nielen za vykonávanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostával za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu
zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby - zásahu, bude k dispozícii. Pokiaľ súd dospel k
záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu,

samo o sebe ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia Súdneho
dvora C-46/93 by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s
cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah, a či včas využila všetky dostupné prostriedky na
nápravu ochrany. Žalovaná tak zdôrazňuje, že žalobca do dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na
to, aby vzniku škody, resp. ujmy predišiel. To znamená, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil

svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby
zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje, resp. pociťuje
ako výraznú ujmu. Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, musí totiž
poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie,
aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i /Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Žalobca však

žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu, čím by mala žalovaná možnosť obmedziť rozsah vzniknutej
škody. Čo sa týka formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C-429/09 G. Fuss
uviedol veľmi jasne, že: „smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na
vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity

jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia
právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným
odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

18.4. Mala za to, že súd dostatočne nezdôvodnil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovi súd priznal.

Nakoľko však súd subsumoval žalobcom uplatnený nárok pod ustanovenia § 11 a § 13 OZ, bolo nutné
vysporiadať sa a jasne zdôvodniť, na základe čoho súd dospel k názoru, že v danom prípade nebolo
postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Zdôraznila, že žalobca sa nedomáhal, aby sa upustilo
od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu jeho osobnosti a ani, aby sa odstránili následkytakéhoto zásahu. Mala za to, že predmetná žaloba nerieši daný stav do budúcna. Aj keď si je žalovaná
vedomá skutočnosti, že výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe voľnej úvahy, v zmysle
ustálenej súdnej judikatúry vyplýva, že voľná úvaha súdu nesmie byť svojvoľná - arbitrárna. Aj keby bolo

zasiahnuté do práva žalobcu, čo však žalovaná popiera, žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti, v
ktorej je povinný preukázať závažnosť ujmy, ktorá mu mala takýmto zásahom vzniknúť.

18.5. Žalovaná zdôraznila, že zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané ako súčasný
stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.

Z obsahu žaloby vyplynulo, že žalobca vidí problém vo svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení
počas služobnej pohotovosti. Podotkol, že otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať
v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné
hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne vylúčené, aby sa tento čas mohol
využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Vzhľadom
na uvedené sú úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho

vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných práv celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca podanou
žalobou nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Žiadala,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne a
žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania.

19.1. K námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci
svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s

právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne
ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť
vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať
prednosťúniovéhoprávapredvnútroštátnymprávomanemôžesazbaviťpovinnostiuprednostniťúniovú
normu pred vnútroštátnou.

19.2. K pôsobnosti Smernice žalobca poukázal na prípad Pfeiffer, v ktorom súd konštatoval, že čl.
2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany ako také, ale len určité
osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto Smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj uznesenie ESD vo veci C-52/04 potvrdzuje,

že na činnosť zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods.
2 Smernice 89/331/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto Smernice, pokiaľ sú
vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal aj na vec C-518/15 R.Matzaka, v
ktorej súd rozhodol, že Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú
vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom

alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť,
sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým
rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj
samotnou Smernicou 2003/88/ES, ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a

služby civilnej ochrany. Zotrval na argumentácii, že Smernica nebola riadne transponovaná do zákona
315/2001 Z.z., pretože uplatnením niektorých ustanovení zákona sa nedosahuje a negarantuje 48
hodinová pracovná doba pre hasičov. Týždenný súčet služobného času hasičov a nariadenej služobnej
pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b/ Smernice na ujmu
žalobcu. Žalobca poukázal na to, že pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry SD vyplýva, že

čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa,
nepredstavuje nevyhnutne čas odpočinku na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20
bod 32). Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je
povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí
zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v

rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný
čas“ v zmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom
počas uvedenej doby (rozsudky Jaeger, C-151/02, EU:C:2003:437, bod 65; Pfeiffer a i., C-397/01 až
C-103/01, bod 93, ako aj Dellas a i., C-14/04, body 46 až 58). Poznamenal, že ustanovenia smernice2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice
(rozsudok z 14. mája 2019, CCOO, C-55/18, body 30 až 32).

19.3. Za správny považoval aj postup súdu pri určení výšky škody spôsobenej porušením úniového
práva, ktorá je v priznanej sume primeraná zabezpečeniu skutočnej ochrany úniových práv. Vzhľadom
na neexistenciu osobitnej úpravy konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniových práv
jednotlivcov a pravidiel, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady, súd správne
aplikoval ust. § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie

tejto náhrade škody. Za správnu považuje aj určenú výšku škody.

20. Žalovaná v replike zotrvala na dôvodoch odvolania a dôvodoch uvedených vo vyjadrení k žalobe.

21. Žalobca v duplike rovnako uviedol, že zotrváva na svojich doterajších písomných podaniach, ktoré
konajúcemu súdu adresoval.

22. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

23. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol,
pretože proti tomuto výroku rozsudku žalobca ako oprávnená osoba odvolanie nepodal a rozsudok
nadobudol v tomto výroku právoplatnosť.

24. Predmetom odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
sumu 2.500 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a súvisiaci výrok o náhrade trov konania.

25. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch v

zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31.10.2025 o 10:15 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.10.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

§ 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

27. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP,
t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/) a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

28. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie

skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
preto odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP

potvrdil.

30. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

31. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jej
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.32. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku porušenia

práva Európskej únie, keď čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES bol nesprávne prebratý do zákona
315/2001 Z.z., v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na 48 hodinový týždenný pracovný
čas, ktoré právo mu vyplýva priamo zo Smernice 2003/88/ES. Porušením práva Európskej únie došlo k
zásahu do osobnostnej sféry žalobcu - konkrétne do jeho práva na odpočinok a na súkromie a rodinný
život, keď bol ukrátený o čas odpočinku a psychickej a fyzickej regenerácie a o čas, ktorý by mohol

tráviť s rodinou a budovaním priateľských a obdobných vzťahov, pričom išlo o zásah trvajúci niekoľko
rokov, ktorý sa nepodarilo vyriešiť ani komunikáciou so zamestnávateľom. Vzhľadom na následky tohto
zásahu v jeho osobnom i súkromnom živote súd považoval za primeranú nemajetkovú ujmu v rozsahu
2.500 €, ktorú aj odvolací súd považuje za primeranú charakteru zásahu a jeho následkom z dôvodov,
ako sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.

33. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav, právne predpisy a judikatúru Súdneho
dvora EÚ, ktoré aplikoval, tieto úvahy sú správne, niet v nich žiadnych logických rozporov a odvolací
súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

34. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd
uvádza nasledovné:

35. K námietke žalovanej o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad slovenských právnych
predpisov so smernicou EÚ odvolací súd poukazuje na zásadu prednosti práva Európskej únie pred

vnútroštátnou normou, z ktorej vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom EÚ, a
pokiaľ táto interpretácia nie je možná, neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby
vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do
súladu s úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd je vždy

povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Európskej únie, a tým je nepochybne
daná jeho právomoc posudzovať súlad vnútroštátnych právnych predpisov s právom Európskej únie
a aj právomoc v prípade zistenia tohto nesúladu neaplikovať vnútroštátnu právnu normu, odporujúcu
právu Európskej únie. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovanej o prekročení právomoci súdu,
pokiaľ ako predbežnú otázku skúmal, či došlo k prevzatiu Smernice do zákona 315/2001 Z.z. a či došlo

k prevzatiu spôsobom, ktorý zaručuje právo priznané jednotlivcovi touto Smernicou na 48 hodinový
týždenný pracovný čas.

36. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry SDEÚ vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, a ide o prípady porušenia práva

EÚ členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení
vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom EÚ a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom EÚ. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa
judikatúry SDEÚ nastáva, pokiaľ sú kumulatívne splnené jej tri predpoklady: a/ porušenie úniovej normy,

b/ porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c/ medzi porušením úniového práva členským
štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť.

37. Naplnením všetkých vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú
škodu vzniká poškodenej fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje

vnútroštátny súd.

38. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

39. Správne sa súd vyporiadal aj s námietkou pasívnej legitimácie žalovanej, keď poukázal na to, že

Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, predstavuje garanta riadnej transpozície
Smernice do zákona 315/2001 Z.z., pokiaľ ide o nezarátanú pracovnú pohotovosť hasiča na pracovisku
počas jej neaktívnej časti do pracovného času, keďže absentujúca alebo nesprávna transpozícia
Smernice EÚ do noriem vnútroštátneho práva je výsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu.Ide teda o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny
verejný orgán sa porušenia práva EÚ dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa
vnútroštátnych noriem nahradiť.

40. Za dodržiavanie, rešpektovanie a zabezpečenie dodržiavania a rešpektovania práva Európskej únie
sú zodpovedné jednotlivé členské štáty EÚ a v prejednávanej veci je týmto zodpovedným subjektom
Slovenská republika. Zo samotného rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci G. Fuß vyplýva, že v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového pracovného času poškodený má právo domáhať sa

náhrady škody proti členskému štátu. Žalovaná teda disponuje pasívnou legitimáciou a žalobca teda
dôvodne uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej únie voči Slovenskej
republike ako pasívne legitimovanej strane sporu, v mene ktorej koná ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR.

41. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať

za rozporné so Smernicou 2003/88/ES a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie
smernice a aplikácia smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu,
odvolací súd uvádza nasledovné:

42. Čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,
pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má

mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto
maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti čl.
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého

pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

43. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné i
súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná Smernica podáva
pritom výklad rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova

zmysle, keď stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v
oblasti služieb civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej Smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia čl. 2 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 prvého
pododseku (zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto

Smernice je nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše
čl. 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale
len určité ostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú
použitiu ustanovení tejto Smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti
Smernice sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje Smernica členským

štátom chrániť. Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti Smernice má za úlohu zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že
nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové
a záchranné tímy. Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a
plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Aj keď nemožno pochybovať o

tom, že by služba žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy
na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred
plánovať, vrátane pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba
žalobcu sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem únie
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie

pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu
žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.44. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých čl. 2 Smernice 89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej

služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti
uvedených smerníc, takže čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas, vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých

verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v
zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.
Súdny dvor EÚ aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v čl. 2 odsek
2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných
na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že

môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových a
bezpečnostných zložiek.

45. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS

sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto Smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej Smernici, a to z dôvodu
absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené

činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

46. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka žalovanej o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí do
pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

47. K odvolacej námietke, že žalobca neosvedčil vznik nároku na náhradu škody a k námietkam vo
vzťahu k aplikácii ust. § 13 OZ pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dôsledne posudzoval splnenie podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením
práva Európskej únie a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o naplnení

predpokladov zodpovednosti štátu vo vzťahu k žalobcovi, keď vzal za preukázané závažné porušenie
právnej normy únie, ktorá jednotlivcovi priznáva právo, konkrétne čl. 6 písm. b/ Smernice, ktorá ukladá
členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako
minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi. Podmienka dostatočne závažného porušenia
práva únie je splnená vtedy, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie

v danej oblasti. Zistený skutkový stav v prejednávanej veci je pritom možné kvalifikovať ako dostatočne
závažné porušenie práva únie, pretože pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období hodiny služobnej
pohotovosti nezapočítané do fondu pracovného času, pracoval nad povolený týždenný limit 48 hodín
služobného času, pričom medzi porušením práva a vznikom škody u žalobcu v dôsledku straty času
odpočinku a straty času, ktorý mohol tráviť s rodinou a priateľmi, je príčinná súvislosť.

48. Súd prvej inštancie po zistení, že boli splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť žalovanej
za škodu, priznal peňažné plnenie žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy, čo vyargumentoval spôsobom
spĺňajúcim požiadavky kladené na zdôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Z jeho
rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s

blízkymi,fyzickyipsychickyregenerovať.VsúladesprincípomrovnocennostiprávaEÚavnútroštátneho
práva, súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 OZ v spojení s § 11 OZ,
zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce z judikatúrnej praxe,
ktorý postup možno považovať za správny.

49. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.50. V zmysle § 13 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1

najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

51. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,

aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to tvrdí
žalovaná, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.

52. Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd prvej inštancie správne
posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu Smernice Rady
89/391/EHS a tiež Smernice Rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia
výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne
opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany,

ktorý cieľ sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp.
ich častiach, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani
dlhodobo nepoškodia zdravie.

53. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel
o hodiny voľného času, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i
fyzickej a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i

do práva na ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom
na formu zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv,
keď ide o nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu
pracovných síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve
peňažná náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala

byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však
nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká. Pokiaľ súd prvej inštancie rozsah peňažnej náhrady
vo výške 2.500 € odvodil od charakteru zásahu, jeho trvania, následkoch na živote žalobcu, nemožno
týmto jeho úvahám vytknúť žiadne nedostatky. Svoje rozhodnutie založil na právom predvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah

nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Rozhodnutie je konzistentné aj s výškou náhrad
priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 9CoPr/1/2019,6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 6Co/244/2019, 1CoPr/8/2019, 6Co/35/2022,
6Co/60/2022, 6Co/69/2022, 6Co/102/2022, 6Co/129/2022, 6Co/193/2022, 6Co/24/2024).

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku
ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP.

55. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,
keď priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % vychádzajúc zo

záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca bol v celom rozsahu úspešný a stanovenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy záviselo iba od úvahy súdu. Žalobca má tak nárok na plnú náhradu trov konania zo
sumy náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom (2.500 €).

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v

spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá
preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom konaní úspešnému
žalobcovi, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konaniav plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).