Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123362166
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Pramuková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6123362166.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej
a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v spore žalobcu AB REAL, s.r.o.,
Košice, so sídlom Garbiarska 2, Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 698 115, zastúpený
Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom Thurzova 6A, Košice - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 47 231 785, proti žalovanému PEGU s. r. o., so sídlom Ostravská 8, Košice - mestská časť

Juh, IČO: 50 735 918, zastúpený Vojčík & Partners, s.r.o., so sídlom Rázusova 13, Košice, IČO: 36
866 563, o zaplatenie 5 843,24 eura s príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn.
87Cb/12/2023, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. novembra 2024,
č. k. 4Cob/161/2024-202, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. novembra
2024, č. k. 4Cob/161/2024-202 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

II. Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenie Mestského súdu Košice z 26. februára
2025, č. k. 87Cb/12/2023-226.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. mája 2024, č. k.
87Cb/12/2023-156 rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 843,24 eura s poplatkom
z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 660,15 eura od 12. októbra 2021 do zaplatenia, zo

sumy 684,59 eura od 26. decembra 2021 do zaplatenia, zo sumy 684,59 eura od 17. apríla 2022 do
zaplatenia, zo sumy 684,59 eura od 18. júna 2022 do zaplatenia, zo sumy 684,59 eura od 24. septembra
2022 do zaplatenia, zo sumy 814,91 eura od 28. decembra 2022 do zaplatenia, zo sumy 814,91 eura
od 23. marca 2023 do zaplatenia, zo sumy 814,91 eura od 13. júna 2023 do zaplatenia, paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40 eura, to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov

konania v rozsahu 100 %.
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou 18. júla
2023 v upomínacom konaní domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5 843,24 eura s poplatkom z
omeškania a náhradou trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako prenajímateľ uzavrel so
žalovaným ako nájomcom 10. januára 2019 Zmluvu o prenájme nebytových priestorov, predmetom
ktorej bol nájom nebytových priestorov nachádzajúcich sa na prízemí nehnuteľnosti na adrese J., číslo

priestoru XXX, o výmere 21,72 m2. Výška nájomného bola dohodnutá v sume 1 629 eur ročne, t. j.
407,25 eura kvartálne, pričom bolo dohodnuté, že výška nájomného sa bude upravovať o percento
zodpovedajúce medziročnej miere inflácie vyhlásenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky. Výška
nájomného za parkovacie plochy bola dohodnutá v sume 30 eura mesačne za jedno parkovacie miesto.
Splatnosť nájomného bola dohodnutá štvrťročne vopred do 10. dňa predchádzajúceho kalendárneho
mesiaca pred daným štvrťrokom, za ktorý sa nájomné uhrádza. Súčasťou fakturovanej ceny bol aj podiel

na spotrebe energií a spotrebe vody. Pre prípad nezaplatenia faktúry v lehote splatnosti bol dohodnutý
poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z fakturovanej sumy za každý deň omeškania. Žalobca v žalobeďalej uviedol, že voči žalovanému eviduje neuhradené splatné nájomné v celkovej výške 5 843,24 eura
vyúčtované faktúrou č. 210100026 vo výške 660,15 eura so splatnosťou 11. októbra 2021, faktúrou č.
210100036 vo výške 684,59 eura so splatnosťou 25. decembra 2021, faktúrou č. 220100007 vo výške

684,59 eura so splatnosťou 16. apríla 2022, faktúrou č. 220100016 vo výške 684,59 eura so splatnosťou
17. júna 2022, faktúrou č. 220100026 vo výške 684,59 eura so splatnosťou 23. septembra 2022, faktúrou
č. 220100034 vo výške 814,91 eura so splatnosťou 27. decembra 2022, faktúrou č. 210200005 vo výške
814,91 eura so splatnosťou 22. marca 2023, faktúrou č. 210100012 vo výške 814,91 eura so splatnosťou
12. júna 2023.

1.2. Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd vydal platobný rozkaz z 28. júla 2023, sp. zn.
22Up/924/2023, proti ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom namietal, že dňa 29. apríla 2020 podal
výpoveď z nájmu. Žalovaný následne v konaní tvrdil, že nájomný vzťah ukončil výpoveďou z 28. júna
2019. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny vzťah medzi stranami sporu je potrebné posúdiť
podľa § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OBZ“) a podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších

predpisov. Vo vzťahu k výpovedi z nájmu z 28. júna 2019 súd prvej inštancie konštatoval, že výpovedná
doba mala skončiť 31. októbra 2019, pričom žalovaný 30. októbra 2019 vyhotovil list označený ako
Zrušenie výpovede z nájmu vzniknutého zo zmluvy o prenájme nebytových priestorov a v ten istý deň ho
doručil konateľovi žalobcu na e-mailovú adresu s oznámením, že berie späť výpoveď nájomnej zmluvy
z 28. júna 2019. Uvedené späťvzatie výpovede z 28. júna 2019 súd prvej inštancie posúdil ako platné a

spôsobilé odvrátiť účinky ukončenia predmetného nájomného vzťahu. Súd prvej inštancie poukázal aj
na následné konanie žalovaného, ktorý ďalej platil žalobcovi za nájom. K výpovedi z 29. apríla 2020 súd
prvej inštancie uviedol, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno zaťažujúce ho v preukázaní tvrdenia,
že žalobcovi riadne doručil výpoveď. V konaní preto nebolo preukázané, že by prišlo k ukončeniu
nájomného vzťahu založeného medzi stranami sporu Zmluvou o nájme nebytového priestoru z 10.

januára 2019. Žalovaný žalobcovi riadne platil nájomné za celý rok 2019, celý rok 2020 a tri štvrťroky
roku 2021. Súd preto dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy je dôvodný a
ďalšie argumenty sporových strán považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby
sa s nimi osobitne zaoberať.

2. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 27.
novembra 2024, č. k. 4Cob/161/2024-202 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
2.1. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uviedol, že žalobca v konaní svoje nároky doložil
Zmluvou o prenájme nebytových priestorov z 10. januára 2019 a faktúrami, ktorými bolo vyúčtované

nájomné, pričom z čl. IV bod 4 Zmluvy o prenájme nebytových priestorov jasne vyplýva, akú sankciu
si zmluvné strany pre prípad porušenia záväzku uhrádzať nájomné včas dohodli. Výška príslušenstva
nebola žalovaným počas vedenia sporu na súde prvej inštancie spochybňovaná a obe sporové strany
vedeli bez pochybností v akej výške je príslušenstvo uplatňované. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že Zmluva
o prenájme nebytových priestorov je absolútne neplatná z dôvodu zápisu obmedzujúcich poznámok na

liste vlastníctva prenajatej nehnuteľnosti. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke žalovaného uviedol,
že vo všeobecnosti uzatvorenie zmluvy o nájme nebytových priestorov nespadá pod zákaz nakladania s
majetkom ako tvrdí žalovaný v odvolaní, pretože prenájom nehnuteľnosti nevedie k zničeniu, scudzeniu,
poškodeniu, ani k zaťaženiu nehnuteľnosti. Po vydaní príkazu na zaistenie nehnuteľnosti sa v zmysle
§ 96a ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „TP“

alebo „Trestný poriadok“) vlastník poučí o tom, že nesmie nakladať s nehnuteľnosťou, teda po oznámení
príkazu nesmie nehnuteľnosť previesť na niekoho iného, zaťažiť, poškodiť alebo zničiť.
2.2. Odvolací súd následne v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie zreteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobe vyhovel a rozhodnutie
súdu prvej inštancie nie je možné považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, keď súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Súd prvej inštancie sa dostatočne
vysporiadal s tvrdeným zánikom zmluvného vzťahu. Záver súdu prvej inštancie, že záväzok zmluvných
strán nezanikol ani jednou z výpovedí a ani nemožnosťou plnenia po právoplatnosti obmedzujúcich
poznámok odvolací súd hodnotí ako správny. Žalovaný predmet nájmu užíval a mal priestor k dispozícii

na užívanie na základe platne uzatvorenej a trvajúcej nájomnej zmluvy. Súd prvej inštancie preto podľa
odvolacieho súdu vec správne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav aplikoval správne právne
normy.3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu navrhuje, aby
rozsudok odvolacieho súdu spoločne s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

3.1. Dovolací dôvod žalovaný vymedzil vadou v zmysle § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
3.2. Žalovaný naplnenie dovolacieho dôvodu vidí v tom, že v čase uzatvárania Zmluvy o prenájme
nebytových priestorov sa k nehnuteľnosti, ktorej nájom bol predmetom zmluvy, viazala obmedzujúca
poznámka, v zmysle ktorej Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

uznesením č. VII/2 Gv 268/17/1000-118 zaistil majetok žalobcu a zakázal mu nakladať so zaisteným
majetkom. V čase uzatvárania Zmluvy o prenájme nebytových priestorov tak bol podľa žalovaného
predmet tohto právneho úkonu neuskutočniteľný a nemožný z dôvodu, že žalobcovi bol uložený
zákaz nakladať s nehnuteľnosťou, pod čím je potrebné rozumieť aj prenechanie nehnuteľnosti do
nájmu žalovanému. Podľa žalovaného je tvrdená absolútna neplatnosť zmluvy kľúčová vo vzťahu k
predmetu konania. Odvolací súd sa uvedenej argumentácii žalovaného nevenoval a nezaujal k nej

relevantné stanovisko. Odvolací súd len stroho konštatoval, že vo všeobecnosti uzavretie zmluvy
o nájme nebytových priestorov nespadá pod zákaz nakladania s majetkom, avšak uvedené bližšie
nešpecifikoval. Podľa žalovaného nakladanie s majetkom je potrebné vnímať v súvislosti s § 34 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“). Prenechanie veci
do nájmu tretej strane je podľa žalovaného úkonom spadajúcim pod § 34 OZ a zároveň zaťažením

nehnuteľnosti vecným právom žalovaného. Absolútne neplatný právny úkon nemôže vyvolávať žiadne
právne účinky, preto ani pohľadávka, ktorú si žalobca uplatnil v tomto konaní, nemá žiaden právny
základ.
3.3. Žalovaný navrhol aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že žalobca v čase
podania dovolania uplatňuje nároky voči žalovanému v exekučnom konaní.

4. Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), na základe návrhu žalovaného
uznesením z 19. septembra 2025, sp. zn. 3Obdo/28/2025 odložil vykonateľnosť rozsudku odvolacieho

súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o dovolaní
žalovaného.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (podľa § 35 CSP), po
zistení, že dovolanie podala strana sporu, zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez

nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné i dôvodné.

7. Žalovaný v dovolaní namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s podstatnou otázkou, ktorá v
konanívzniklaaktorábolažalovanýmnamietaná.Odvolacísúdnemalžalovanémuposkytnúťadekvátne
odpovede na námietky týkajúce sa obmedzenia žalobcu v nakladaní s nehnuteľnosťou, ktorá mala byť

predmetom nájmu v čase uzatvárania Zmluvy o prenájme nebytových priestorov, a to z dôvodu zaistenia
majetku žalobcu.

8. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný na pojednávaní uskutočnenom pred súdom prvej
inštancie 30. mája 2024 (zápisnica na č. l. 148) namietal, že na liste vlastníctva prenajatej nehnuteľnosti

je zapísaná obmedzujúca poznámka úradu špeciálnej prokuratúry a je potrebné, aby súd posúdil účinky
takejto poznámky na platnosť zmluvného vzťahu. Z nahrávky z predmetného pojednávania vyplýva,
že súd prvej inštancie na toto tvrdenie žalovaného uviedol, že nemá žiaden vplyv na platnosť Zmluvy
o prenájme nebytových priestorov. Súd prvej inštancie sa následne v odôvodnení svojho rozhodnutia
s uvedenou argumentáciou žalovaného nevysporiadal, pričom z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej

inštancie je možné sa jedine domnievať, že tento argument žalovaného považoval za nerozhodný
pre prejednávanú vec bez bližšieho odôvodnenia. Žalovaný následne v odvolaní namietal primárne
absolútnu neplatnosť Zmluvy o prenájme nebytových priestorov z dôvodu zapísanej obmedzujúcej
poznámky na základe Uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. VII/2 Gv 268/17/1000-118, ktorým bol zaistený majetok žalobcu a bolo mu zakázané s

majetkom nakladať. Na uvedenú skutočnosť mal podľa žalovaného súd prihliadať z úradnej povinnosti,
keďže zakladá absolútnu neplatnosť Zmluvy o prenájme nebytových priestorov. Právoplatnosťou
Uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gv268/17/1000-118 zároveň podľa žalovaného nastala právna skutočnosť, ktorá robí pôvodné plnenie
neuskutočniteľným a dochádza k nemožnosti plnenia.

9. Odvolací súd k predmetným odvolacím námietkam žalovaného výlučne uviedol, že uzavretie zmluvy
o nájme nebytových priestorov nespadá pod zákaz nakladania s majetkom, pretože nevedie k zničeniu,
scudzeniu, poškodeniu a ani k zaťaženiu nehnuteľnosti. Odvolací súd zároveň poukázal na znenie §
96a ods. 3 TP.

10. Nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným
požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci
uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP (m. m. IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 447/2020,
I. ÚS 570/2020). Keď sa konajúci súd rozhodujúci o opravnom prostriedku sporovej strany nevysporiada
s právne relevantnou argumentáciou sporovej strany adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje
irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. III. ÚS 402/08, IV. ÚS 279/2018). Odôvodnenia
rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu je pritom potrebné posudzovať spoločne, pretože
tvoria jeden celok (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).

11.Žalovanýužvkonanípredsúdomprvejinštancietvrdil,žežalobcasnímuzatváralZmluvuoprenájme

nebytových priestorov v čase, kedy bolo žalobcovi zakázané s nehnuteľnosťou, ktorá je predmetom
nájmu, nakladať. Súd prvej inštancie na uvedené tvrdenie žalovaného v odôvodnení rozhodnutia
žiadnym spôsobom nereagoval. Žalovaný v odvolaní rovnako poukazoval na uvedené obmedzenie
žalobcu nakladať s nehnuteľnosťou v čase uzatvárania Zmluvy o prenájme nebytových priestorov,
prípadne na dodatočnú nemožnosť plnenia, k čomu odvolací súd poukázal na znenie § 96a ods. 3 TP

a uviedol, že žalobca bol oprávnený dať nehnuteľnosť do nájmu, keďže tým neprichádza k prevodu
vlastníckeho práva, zaťaženiu nehnuteľnosti, jej poškodeniu alebo zničeniu.
12. Najvyšší súd konštatuje, že uvedená argumentácia odvolacieho súdu je zjavne nesprávna, keď
ustanovenie § 96a ods. 3 TP, z ktorého znenia odvolací súd vychádzal, v čase zápisu obmedzujúcej
poznámky do katastra nehnuteľností, vydania uznesenia Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gv 268/17/1000-118, ktorým bol žalobcovi zaistený majetok
a bolo mu zakázané s majetkom nakladať a zároveň v čase podpisu Zmluvy o prenájme nebytových
priestorov 10. januára 2019, účinné ešte nebolo. Právna úprava § 96a TP, ktorého znením odvolací
súd odôvodňoval svoj záver o tom, že pod vymenované obmedzenia nie je možné zahrnúť aj danie
nehnuteľnosti do nájmu, nadobudla účinnosť až 1. januára 2021 novelizáciou Trestného poriadku

uskutočnenou zákonom č. 312/2020 Z. z. o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného
majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odôvodnenie odvolacieho súdu poskytnuté
žalovanému ako odpoveď na jeho podstatnú odvolaciu argumentáciu je preto chybné.

13. Najvyšší súd poukazuje na rozdielne znenie obmedzujúcich poznámok zapísaných v katastri

nehnuteľností, kde obmedzujúca poznámka zapísaná, na základe uznesenia Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gv 268/17/1000-118 zapísaná v roku
2019 je v znení, „ktorým sa zaisťuje majetok a zakazuje nakladať so zaisteným majetkom“, v porovnaní
so znením neskoršej obmedzujúcej poznámky zapísanej v roku 2023, na základe uznesenia Krajskej
prokuratúryŽilinač.Kv22/23/5500-4,vznení„ozaistenímajetkuazákazunakladaniasnehnuteľnosťou,

previesť, zaťažiť, poškodiť alebo zničiť.“ Uvedená rozdielnosť znenia obmedzujúcich poznámok v
prípade obmedzujúcej poznámky zapísanej v roku 2019 korešponduje so znením § 50 TP (zaistenie
nároku poškodeného) v znení účinnom do 31. decembra 2020.

14. Podľa záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. marca 2022 sp. zn. II. ÚS

480/2021 „zaistením majetku sťažovateľov tak na základe súdneho rozhodnutia došlo k obmedzeniu
ich vlastníckeho práva chráneného v čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože podstatným prvkom tohto práva je
aj možnosť majetok právne ovládať.“ Oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) je veľmi široké,
predstavuje základ pre realizáciu hospodárskych hodnôt iným spôsobom než užívaním a spotrebou.
Najvyšší súd poukazuje aj na závery nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 20. decembra 1995

sp. zn. II. ÚS 190/94, podľa ktorých „obsah vlastníctva tvorí zväzok tzv. subjektívnych vlastníckych práv.
Podstatné miesto medzi nimi zaujíma právo s vecou nakladať (ius disponendi), t. j. oprávnenie vlastníka
určovať ďalšie právne osudy veci, napr. vec predať, vypožičať a tiež prenajať.“15. Dovolací súd odkazuje aj na odbornú literatúru, podľa ktorej „právo nakladania s vecou má tiež svoj
fyzickýiprávnyrozmer.Fyzickýsatýkafaktickejdispozíciesvecouasúvisísjejfaktickoudržbou.Právny
rozmer je spojený so zmenou vlastníctva, jeho obsahu alebo práv s ním spojených. Predovšetkým

vlastník je oprávnený svoje vlastníctvo previesť na inú osobu a to odplatne alebo bezodplatne. Vlastník
tiež môže nakladať s vecou pre prípad smrti, t. j. odkázať ju závetom. Bez následku zmeny v osobe
vlastníka môže nakladanie spočívať v založení veci, zriadení vecného bremena k nej, zvereniu jej
užívania inej osobe atď.“ (Števček, M., Dulak, S., Bajánková J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M.
a kol. Občiansky zákonník I., § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha : C. H. BECK, 2019).

16. Z uvedených dôvodov všeobecnú argumentáciu odvolacieho súdu spočívajúcu v tvrdení, že nájom
nehnuteľnosti nemožno považovať za nakladanie s nehnuteľnosťou, nemožno považovať za náležité
vysporiadanie sa s touto podstatnou otázkou, ktoré by súčasne rešpektovalo podstatu a účel zákazu
uloženého žalobcovi nakladať so zaisteným majetkom. Uvedené najvyšší súd konštatuje primárne vo
vzťahu k zneniu obmedzujúcej poznámky z roku 2019, rovnaké závery by ale podľa najvyššieho súdu

bolo možné prijať aj v prípade neskoršej obmedzujúcej poznámky z roku 2023, keďže rovnako vo svojom
základe upravuje zákaz nakladania s nehnuteľnosťou.

17. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zaťažené vadou
v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania žalovaného.

Najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušuje a vec vracia podľa § 450 CSP
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

18. V ďalšom konaní bude potrebné, aby sa odvolací súd riadne vysporiadal s odvolacou argumentáciou
žalovaného týkajúcou sa obmedzujúcej poznámky v katastri nehnuteľností, na základe uznesenia Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/2 Gv 268/17/1000-118 a
posúdil následky takého zákazu nakladania s majetkom žalobcu na Zmluvu o prenájme nebytových
priestorov uzatvorenú so žalovaným, jej trvanie a nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní. Ak súd
dospeje k záveru o neplatnosti Zmluvy o prenájme nebytových priestorov, prichádza do úvahy aplikácia
mimozmluvného záväzkového inštitútu bezdôvodného obohatenia.

19. Najvyšší súd pristúpil podľa § 449 ods. 1 CSP v spojení s § 439 písm. a) CSP aj k zrušeniu uznesenia
Mestského súdu Košice z 26. februára 2025, č. k. 87Cb/12/2023-226. Na odôvodnenie dovolací súd
uvádza, že v danom prípade nebol viazaný rozsahom podaného mimoriadneho opravného prostriedku s
poukazomnaustanovenie§439písm.a)CSP.Vprípadezávislostivýrokovmôžedovolacísúdprejednať

aj závislý výrok bez toho, aby bol dovolateľom napadnutý a účinky dovolania sa vzťahujú aj na tento
nenapadnutý, ale závislý výrok. Závislosť výrokov od seba závisí od konkrétneho právneho vzťahu. O
závislosti možno hovoriť vtedy, ak medzi výrokmi existuje istý vzťah prejudiciality. Judikatúra najvyššieho
súdu (R 73/2004) ustálila, že závislým výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriaci
súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v

danej veci. Vydanie uznesenia o výške náhrady trov konania je jednostranne závislé od existencie
rozhodnutia vo veci samej. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej uznesenie súdu prvej
inštancie o výške náhrady trov konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti
na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie vo veci samej by zostalo uznesenie o výške náhrady trov
konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel a odporovalo by to princípu právnej istoty (porovnaj

nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/173/2008,
2Cdo/267/2008, 1MCdo/14/2010, 1Cdo/36/2011, 6Cdo/201/2012, 4Cdo/52/2014, 2MObdoV/4/2012, a
5Obdo/87/2020).

20. O trovách dovolacieho konania a trovách pôvodného konania rozhodne odvolací súd v novom

rozhodnutí (§ 453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.