Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42Cob/7/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119201839
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kubincová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3119201839.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Kubincovej, PhD., členiek senátu JUDr. Andrey Gindlovej a JUDr. Ľubice Mojžišovej v právnej veci
žalobcu: Energetika Slovensko, a.s., so sídlom Čulenova 6, 811 09 Bratislava, IČO: 44 483 767 proti
žalovanému: LUDOPRINT, a.s. so sídlom Bobot č. 338, 913 25 Bobot, IČO: 36 306 673, právne zast.
Advokátska kancelária JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., so sídlom J.Jesenského 69, 957 01 Bánovce nad
Bebravou, IČO: 36 789 925, o zaplatenie 10.758,56 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/27/2019 zo dňa 9. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/27/2019 zo dňa 9. augusta 2024 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.758,56 Eur
s5%ročnýmúrokomzomeškaniazosumy2.711,29Eurod06.04.2017dozaplatenia,zosumy3.742,39
Eur od 07.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.287,56 Eur od 03.05.2017 do zaplatenia a zo sumy 17,32
Eur od 01.06.2017 do zaplatenia. Druhou výrokovou vetou priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Okresný súd tak v plnom rozsahu vyhovel žalobe, ktorou si žalobca uplatnil voči žalovanému
nárok titulom povinnosti žalovaného uhrádzať platby za systémové služby a prevádzkovanie systému
podľa platného cenového rozhodnutia úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým bola určená alebo
schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby v zmysle vyhlášky ÚRSO
č. 24/2013. Žalobca uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 03.06.2014 zmluvu o dodávke elektriny
č. 47/14, predmetom ktorej je záväzok žalovaného ako dodávateľa elektriny dodávať žalobcovi ako
odberateľovi elektriny elektrinu vyrobenú v zariadení na výrobu elektriny do odovzdávacieho miesta,

cez ktoré je zariadenie na výrobu elektriny pripojené k distribučnej sústave prevádzkovateľa distribučnej
sústavy (odovzdávacie miesto), ktorému bol prevádzkovateľom distribučnej sústavy po uzatvorení
zmluvy pridelený EIC kód: 24ZZSVYR0000690K; záväzok žalobcu dodanú elektrinu od žalovaného
odobrať a zaplatiť žalovanému cenu za dodanú elektrinu vo výške ceny elektriny na straty; záväzok
žalobcu prevziať za žalovaného zodpovednosť za odchýlku za odovzdávacie miesto voči zúčtovateľovi
odchýlok (ktorým je spoločnosť OKTE, a.s.); a záväzok žalovaného uhrádzať žalobcovi platby za
systémové služby a prevádzkovanie systému podľa platného cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví, ktorým bola určená alebo schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za
systémové služby, a to v súlade s vyhláškou ÚRSO č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre
fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom.3. Žalobca v žalobe uviedol, že právnym základom povinnosti žalovaného uhrádzať žalobcovi platby za
systémové služby a platby za prevádzkovanie systému je § 11 ods. 7 vyhlášky č. 24/2013, podľa ktorého
každý účastník trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné alebo odovzdávacie miesto zvolil režim

prenesenej zodpovednosti za odchýlku, uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie
systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za jeho odberné alebo odovzdávacie miesto prevzal
zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby elektriny na danom odbernom alebo
odovzdávacom mieste.

4.Žalobcapoukázalnato,žežalovanýjepodľa§15ods.2písm.a)zákonač.251/2012Z.z.oenergetike
považovaný za účastníka trhu s elektrinou. Žalovaný si ako účastník trhu s elektrinou zvolil režim
prenesenej zodpovednosti za odchýlku za odovzdávacie miesto. Dojednaním prevzatia zodpovednosti
za odchýlku za odovzdávacie miesto žalobcom v čl. II bod 1.3 zmluvy je žalovaný povinný uhrádzať
platby za systémové služby a prevádzkovanie systému OKTE, a.s. v rozsahu koncovej spotreby
žalovaného na odovzdávacom mieste, a to v súlade s § 11 ods. 7 vyhlášky č. 24/2013 prostredníctvom

žalobcu, ktorý ich je ďalej povinný uhrádzať OKTE, a.s. S poukazom na definíciu platieb za systémové
služby a prevádzkovanie systému (resp. ich taríf) uvedených v § 1 písm. h) a i) vyhlášky Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike,
žalobca zjednodušene definoval pojem platba za prevádzkovanie systému a pojem platba za systémové
služby. Uviedol, že ide o poplatky, ktoré je účastník trhu s elektrinou, v tomto prípade aj žalovaný povinný

odvádzať OKTE, a.s., a to buď sám alebo prostredníctvom subjektu, na ktorého preniesol zodpovednosť
za odchýlku, čo je v tomto prípade žalobca, a to v rozsahu koncovej spotreby takéhoto účastníka trhu
s elektrinou. Žalobca uviedol, že všetky faktúry, ktoré vystavil žalovanému ostali neuhradené, čím sa
žalovaný dopustil porušenia ako svojho zmluvne uvedeného záväzku čl. II bod 1.2 zmluvy uhrádzať
žalobcovi platby za systémové služby a prevádzkovanie systému, tak aj svojej povinnosti vyplývajúcej

zo všeobecne záväzných právnych predpisov, teda vyhláška 24/2013. Zároveň si uplatnil aj nárok na
úroky z omeškania vo výške podľa predpisov občianskeho práva.

5. Okresný súd uviedol, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. V odpore proti platobnému rozkazu
namietal neposkytnutie plnenia fakturovaného žalobcom žalovanému a trval na tom, že elektrickú

energiu, ktorú nedodá žalobcovi spotrebúva na vlastné účely, t.j. chod strojov a zariadení využívaných na
podnikateľské účely. Uviedol, že elektrická energia vyrobená a spotrebovaná žalovaným neprechádza
distribučnou sústavou a nie je dodávaná do distribučnej sústavy, takže nemá ako spôsobovať výdavky
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Poukázal na to, že ním vyrobená elektrická energia má napätie
400V a žalovaný odoberá elektrinu s napätím 22.000V, takže by ním vyrobená energia musela byť

najskôr transformovaná na napätie 22.000V, k čomu nedochádza a táto je spotrebovaná priamo
žalovaným. Žalovaný poukázal na vyjadrenie žalobcu, že právnym základom údajnej povinnosti
žalovaného má byť § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., v zmysle ktorej si ten účastník trhu s elektrinou, ktorý
si pre svoje odberné alebo odovzdávacie miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku,
uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou,

ktorý za jeho odberné alebo odovzdávacie miesto prevzal zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu
koncovej spotreby elektriny na danom odbernom alebo odovzdávacom mieste. Žalovaný odkázal na
komunikáciu so žalobcom, v ktorej žalobcu upozornil na to, že žalovanému neposkytuje v súvislosti s
vyrobenou a spotrebovanou elektrinou žiadne systémové služby a prevádzku systému a preto žiadal
faktúry, ktoré boli žalobcom zaslané vystaviť dobropis. Poukázal na vyjadrenie žalobcu, ktorý uviedol,

že tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby nie sú službami, ktoré by mali byť
skutočneposkytnutéažalovanýztohovyvodil,žežalobcapotvrdil,žekposkytnutiusystémovýchslužieb
a prevádzkovaniu systému žalovanému vôbec nedochádza. Žalovaný uviedol, že mu nie je poskytované
žiadne protiplnenie a platby za systémové služby a prevádzkovanie systému by mal uhrádzať len na
základe zdanlivej povinnosti, vyplývajúcej z § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013.

6. Žalovaný v konaní vzniesol aj námietku rozporu vyhlášky č. 24/2013 Z.z. s Ústavou Slovenskej
republiky. Osobitne namietal, že právna úprava obsiahnutá v § 11 ods. 10 vyhl. č. 24/2013 Z.z., prakticky
zaťažuje platbou za systémové služby a za prevádzkovanie systému všetku vyrobenú elektrickú
energiu, a to bez ohľadu na to, či bola nejaká systémová služba a služba za prevádzkovanie systému

vôbec výrobcovi a zároveň užívateľovi elektriny dodaná. Mal za to, že povinnosť hradiť platby za
prevádzkovanie systému s voľbou režimu zodpovednosti za odchýlku nemá žiadnu vecnú ani právnu
opodstatnenosť. Inštitút zodpovednosti za odchýlku žiadnym spôsobom nesúvisí so systémom úhrady
„vynútených“ nákladov zahrnutých v tarife za prevádzkovanie systému a použil sa výhradne len zaúčelom zabezpečenia peňažného toku smerom k organizátorovi krátkodobého trhu s elektrinou, ktorý
ako zúčtovateľ odchýlok vstupuje do priameho právneho vzťahu s každým subjektom zúčtovania
asprostredkovanieajsostatnýmiúčastníkmitrhuselektrinou,ktorýnasubjektzúčtovaniaprenieslisvoju

vlastnú zodpovednosť za odchýlku. Poukázal na predchádzajúci mechanizmus výberu platieb a zotrval
na závere, že tarifa za prevádzkovanie systému nemá povahu ceny za dodávku tovaru, keďže za ňu nie
sú poskytované žiadne vecné plnenia v podobe tovarov alebo služieb v sieťových odvetviach.

7. Žalovaný upozornil, že na základe podnetu žalovaného skupina poslancov Národnej rady SR podala

dňa 08.11.2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ustanovení § 11 ods. 7, 8 a 9 vyhlášky ÚRSO
č. 24/2013 s Ústavou SR Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesením
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/2017-47 zo dňa 12.12.2017 Ústavný súd rozhodol, že návrh
skupiny 35 poslancov NR SR prijíma na ďalšie konanie.

8. Okresný súd uviedol, že žalovaný podal na pojednávaní dňa 22.04.2022 návrh na prerušenie konania
o súlade vyhlášky č. 24/2013 Z.z. s Ústavou SR.

9. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 36Cb/27/2019 zo dňa 20.05.2022 žalobu zamietol. Zároveň priznal
žalovanému proti žalobcovi náhradu 100 % trov konania a zamietol návrh žalovaného na prerušenie

konania.

10. Okresný súd odôvodnil zamietnutie žaloby tým, že v spore nebolo preukázané, že by žalobca od
žalovaného ako výrobcu elektriny odobral elektrickú energiu v zmysle zmluvy o dodávke elektriny č.
47/14. Taktiež nebolo preukázané, že by výrobný zdroj žalovaného bol reálne (fyzicky) pripojený do

sústavy alebo siete (§ 2 písm. a) bod 11 zák. č. 251/2012 Z.z.) prevádzkovanej žalobcom, a teda
že by žalovaný vôbec mal reálnu možnosť dodávať žalobcovi elektrinu a využívať systémové služby
a systém, ktorý prevádzkoval žalobca. Z uvedeného dôvodu podľa názoru okresného súdu žalobca
v zmysle predmetnej zmluvy reálne nemohol ani prevziať zodpovednosť za odchýlku medzi zmluvne
dohodnutými hodnotami dodávok alebo odberov elektriny a hodnotami dodávok alebo odberov elektriny

v určenom čase určenými podľa pravidiel pre fungovanie trhu s elektrinou (§ 2 písm. a) bod 9 zák. č.
251/2012 Z.z.). Podľa názoru okresného súdu v tomto prípade by bolo v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku v zmysle § 265 ObZ ak by mal žalovaný uhrádzať platby za systémové služby
a platby za prevádzkovanie systému, ku ktorému nemal fyzicky prístup, reálne ho nevyužíval. Okresný
súd podotkol, že žalovaný ním vyrobenú elektrinu využil iba pre potreby jeho vlastnej podnikateľskej

činnosti. V spore teda podľa okresného súdu nebolo ani preukázané, že by žalovaný ako výrobca
elektriny bol účastníkom trhu v zmysle § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 251/2012, keďže nedodával elektrinu do
systému (žalobca ju v zmysle predmetnej zmluvy neodoberal) ani reálne (fyzicky) nebol pripojený do
prenosovej sústavy, distribučnej sústavy, prepravnej siete a ani distribučnej siete, ktorá by mu umožnila
obchodovanie s elektrickou energiou.

11. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 42Cob/13/2023-246 zo dňa 30.04.2024 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Odvolací súd dospel v zrušujúcom rozhodnutí k záveru, že skutkové závery okresného súdu

nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Poukázal na to, že sám žalovaný nenamietal, že by nebol
pripojený do sústavy alebo siete, naopak tvrdil, že sám elektrickú energiu vyrába, namietal však, že
táto má napätie 400 W a nie 22000 W, takže na to, aby prešla distribučnou sústavou a bola dodávaná
do distribučnej sústavy, musela by byť transformovaná na napätie 22000 W. Krajský súd upozornil,
že i keď tvrdenie, že žalobca od žalovaného ako výrobcu elektriny elektrickú energiu odobral, ostalo

medzi stranami sporné, vo vzťahu k rozhodnutiu o tom, či žalovanému vznikla alebo nevznikla povinnosť
uhradiť uplatnený nárok, takéto zistenie je irelevantné, keďže v relevantné bolo posúdenie postavenia
žalovaného ako účastníka trhu s elektrinou v zmysle zák. č. 251/2012 (§ 15 ods. 2). Okresný súd
neuviedol relevantné dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol prevziať zodpovednosť za odchýlku medzi
zmluvne dohodnutými hodnotami dodávok alebo odberov elektriny a hodnotami dodávok alebo odberov

elektriny v určenom čase určenými podľa pravidiel pre fungovanie trhu s elektrinou. Vo vzťahu k záveru
okresného súdu, že by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ak by mal žalovaný
uhrádzať platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému, ku ktorému nemal fyzicky
prístup a reálne ho nevyužíval krajský súd uviedol, že tieto sú v rozpore so zisteniami súdu aj svyjadreniami žalovaného, ktorý nikdy nepoprel, že by bol účastníkom trhu s elektrinou a ako taký reálne
využíval infraštruktúru nevyhnutnú pre pripojenie do sústavy. K záveru okresného súdu, že nebolo
preukázané, že by žalovaný ako výrobca elektriny bol účastníkom trhu v zmysle § 15 ods. 1 a 2 zák.

č. 251/2012 krajský súd odkázal na právnu úprav regulácie sieťových odvetví, a to v znení Zákona o
energetike, zák. č. 251/2012 v znení Zákona o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnej
kombinovanej výroby č. 309/2009 Z.z., osobitne v zmysle znenia Vyhl. č. 24/2013, Vyhlášky Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovovali pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou.
Uviedol, že platby za TPS a TSS sú právnymi predpismi stanovené poplatky, ktoré je každý účastník

trhu s elektrinou povinný uhrádzať v rozsahu svojej koncovej spotreby elektriny a prispievať tak na
úhradu nielen nákladov na výrobu elektriny a na činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou,
ale aj na úhradu nákladov prevádzkovateľa prenosovej sústavy na nákup podporných služieb a iné
povolané náklady prevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie systémových služieb. Nejde
teda o služby, ktoré by mali byť žalovanému priamo poskytované žalobcom, ku ktorým by mal mať
žalovaný vždy preukázaný prístup alebo tieto reálne využívať. Krajský súd poukázal na to, že okresný

súd sa nevysporiadal s námietkou žalovaného vo vzťahu k spornému súladu Vyhl. č. 24/2013 s Ústavou
SR, pričom vysporiadanie sa s uvedenou námietkou je otázkou právneho posúdenia, ktoré bol súd
povinný vykonať, aby dal odpoveď na podstatné vyjadrenia strán, ktoré boli prednesené v konaní.

13. Okresný súd po zrušení rozhodnutia vec opätovne prejednal a rozhodnutím sp. zn. 36Cb/27/2019 zo

dňa 09.09.2024 rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa § 11 ods. 7 vyhl.
č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre
fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom ku dňu vystavenia uvedených faktúr, t.j. v znení
účinnomdo31.08.2020,účastníktrhuselektrinou,ktorýsipresvojeodbernéaleboodovzdávaciemiesto
zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku, uhradí platbu za systémové služby a platbu za

prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za jeho odberné alebo odovzdávacie miesto
prevzal zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby elektriny na danom odbernom
alebo odovzdávacom mieste. Z citovaného ustanovenia vyhlášky je teda zrejmé, že povinnosť uhradiť
platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému mal účastník trhu s elektrinou, ktorý si
pre svoje odberné miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku.

14. Okresný súd poukázal na to, že podľa úplného výpisu žalovaného z obchodného registra, žalovaný
má od 04.03.2014 v obchodnom registri zapísaný predmet činnosti: výroba a dodávka elektriny
zariadeniami na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW vrátane. Z potvrdenia
ÚRSO o splnení oznamovacej povinnosti č. 028/2014/E-PT zo dňa 14.01.2014 vyplýva, že žalovaný si

splnil oznamovaciu povinnosť o začiatku činnosti podľa § 6 ods. 4 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike,
ktorou bola výroba a dodávka elektriny zariadeniami na výrobu elektriny s celkovým inštalovaným
výkonom do 1 MW vrátane, a to pre zariadenie Kogeneračná jednotka, Hlavná 1, 913 25 Bobot s
inštalovaným výkonom v MW 0,42. Dňa 09.02.2018 vydal ÚRSO pre žalovaného ako výrobcu elektriny
za kalendárny rok 2017 potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou

č. 0033/2018/PoP-KV. Z čl. II bodu 1.1 Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 zo dňa 03.06.2014
vyplýva záväzok žalovaného ako dodávateľa dodávať odberateľovi ZSE Energia, a.s., IČO 36 677
281 (žalobcovi) elektrinu vyrobenú vo výrobnom zariadení dodávateľa. Vzhľadom k tomu mal súd
preukázané, že žalovaný bol v roku 2017, v období fakturovanom žalovanými faktúrami, výrobcom
elektriny, a teda aj účastníkom trhu s elektrinou podľa § 15 ods. 2 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike

v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14, ako aj ku dňu fakturácie
uplatnenej žalobcom.

15. Okresný súd upozornil, že z čl. II bodu 1.3 Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 vyplýva záväzok
odberateľa ZSE Energia, a.s., IČO 36 677 281 prevziať zodpovednosť za odchýlku za odovzdávacie

miesto žalovaného ako dodávateľa voči zúčtovateľovi odchýlok. Z citovaného zmluvného ustanovenia
tiež vyplýva, že žalovaný ako výrobca elektriny si v zmysle § 4 ods. 1 písm. d) zák. č. zák. č. 309/2009
Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby v znení účinnom
ku dňu uzatvorenia Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 zvolil pre svoje odovzdávacie miesto režim
prenesenej zodpovednosti za odchýlku. Vzhľadom k tomu bol žalovaný ako výrobca elektriny, a teda

účastník trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za
odchýlku, povinný podľa § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie
vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom kudňu vystavenia žalovaných faktúr, uhrádzať platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie
systému v žalovanom období roku 2017.

16. Okresný súd uviedol, že platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému za
žalované fakturované obdobie predstavovali, v zmysle § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa
ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného
trhu s plynom, v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 a ku dňu
vystavenia žalovaných faktúr, právnym predpisom stanovené poplatky, pričom povinnosť ich uhradiť

výrobcovi elektriny (účastníkovi trhu s elektrinou) vznikla len v prípade, ak si pre svoje odberné alebo
odovzdávacie miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku. Povinnosť uhrádzať platby za
systémové služby a platby za prevádzkovanie systému teda nie je povinnosťou vyplývajúcou zo zmluvy,
ale ide o povinnosť stanovenú priamo právnym predpisom, konkrétne § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z.,
ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie
vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14

a ku dňu vystavenia žalovaných faktúr. Uvedená povinnosť teda žalovanému nevznikla zo Zmluvy o
dodávke elektriny č. 47/14. Táto zmluva v jej čl. II bode 1.2 záväzok žalovaného uhrádzať žalobcovi
platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému iba konštatuje (deklaruje) a vychádza
z neho, avšak sama osebe ju nestanovuje. Predmetom konania (zaplatenie platieb za systémové služby
a prevádzkovanie systému) teda nie je právny vzťah (záväzok žalovaného), ktorý by zakladala Zmluva

o dodávke elektriny č. 47/14. Vzhľadom k tomu sa právna povinnosť žalovaného uhrádzať žalované
platby za prevádzkovanie systému a platby za systémové služby nespravuje Obchodným zákonníkom v
zmysle čl. XIV bodu 8 Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14. Vo vzťahu k právnej povinnosti žalovaného
uhrádzať platby za prevádzkovanie systému a platby za systémové služby, upravenej v § 11 ods. 7 vyhl.
č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre

fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom ku dňu vystavenia žalovaných faktúr, upravuje
Zmluva o dodávke elektriny č. 47/14 v jej čl. XI iba platobné podmienky a fakturáciu platby za systémové
služby a prevádzkovanie systému. Článok XI bodu 1 Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 teda nezakladá
povinnosť žalovaného uhrádzať predmetné platby za prevádzkovanie systému a platby za systémové
služby, ale upravuje iba spôsob ich vyúčtovania, a to fakturáciu a záväzok žalovaného takýto spôsob

ich uplatnenia formou faktúry akceptovať a uhrádzať ich na základe faktúry, pričom podkladom pre
vystavenie faktúry mali byť hodnoty nahlásené OKTE, a.s.. Článok XI bod 2 Zmluvy o dodávke elektriny
č. 47/14 upravuje podmienky pre vystavenie opravnej faktúry.

17. Okresný súd uviedol, že ust. § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre

fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení
účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 a ku dňu vystavenia žalovaných faktúr,
nestanovilo výslovne ako podmienku vzniku povinnosti úhrady platieb za prevádzkovanie systému a
platieb za systémové služby poskytovanie služieb výrobcovi elektriny (účastníkovi trhu s elektrinou),
ktorý si zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku za jeho odovzdávacie miesto. Z toho vyplýva,

že vznik povinnosti uhrádzať predmetné platby nezávisel od toho, či výrobca elektriny (žalovaný) vo
fakturovanom období aj reálne využíval distribučnú sieť pri dodávke ním vyrobenej elektriny žalobcovi,
alebo túto (elektrinu) spotreboval sám bez toho, aby bola dodaná do distribučnej siete prevádzkovanej
prevádzkovateľom Západoslovenská distribučná, a.s.. Platby za prevádzkovanie systému a platby za
systémové služby, podľa § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie

vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom
ku dňu vystavenia žalovaných faktúr, nepredstavovali priamo odplatu (cenu) za využitie distribučnej
sústavy žalovaným pri dodaní elektriny žalobcovi, ku ktorému podľa tvrdenia žalovaného v tomto prípade
ani nedošlo. Taktiež nepredstavovali ani odplatu za prevzatie zodpovednosti za odchýlku žalobcom.
Je však potrebné mať na zreteli, že na základe Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 mal žalovaný

právo vo fakturovanom období hocikedy dodať žalobcovi elektrinu prostredníctvom distribučnej sústavy
prevádzkovanej spoločnosťou Západoslovenská distribučná, a.s.., kvôli čomu bolo nevyhnutné jej
prevádzkovanie, aby bola pripravená pre jej využitie na dodávku elektriny žalovaným. Z tohto dôvodu
boli nevyhnutné aj systémové služby. Je nepochybné, že prevádzkovaním distribučnej sústavy, aj za
využitia systémových služieb sú spojené náklady. A práve platbami za prevádzkovanie systému a

platbami za systémové služby v žalovanom fakturovanom období roku 2017 každý účastník trhu s
elektrinou prispieval v rozsahu svojej koncovej spotreby elektriny tak na úhradu (i) nákladov na výrobu
elektriny z domáceho uhlia, na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokoúčinnou
kombinovanou výrobou a na činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou, ako aj (ii) nákladovprevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie systémových služieb. Okresný súd podotkol, že
podmienkou vzniku povinnosti žalovaného uhradiť žalované platby za prevádzkovanie systému a platby
za systémové služby nie je ani ich úhrada zo strany žalobcu spoločnosti OKTE, a.s..

18. Vzhľadom k tomu, že predpokladom vzniku povinnosti účastníka trhu s elektrinou (výrobcu elektriny)
uhradiť platby za systémové služby a platby za prevádzku systému podľa § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013
Z.z., v znení účinnom ku dňu vystavenia uvedených faktúr, bola iba jeho voľba režimu prenesenej
zodpovednosti za odchýlku pre jeho odovzdávacie miesto (ktorý žalovaný potvrdil v Zmluve o dodávke

elektriny č. 47/14), okresný súd posúdil námietku žalovaného, týkajúcu sa neposkytnutia plnenia
fakturovaného žalovanými faktúrami, ako nedôvodnú. Pre vznik povinnosti žalovaného uhradiť žalované
platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému je, podľa § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013
Z.z.,vzneníúčinnomkudňuvystaveniauvedenýchfaktúr,právneirelevantné,žežalovanýnímvyrobenú
elektrinuspotrebovalvpredmetnomobdobínavlastnéúčely,t.j.prechodstrojovazariadenívyužívaných
na podnikateľské účely; že elektrická energia vyrobená a spotrebovaná žalovaným neprechádzala

distribučnou sústavou a nebola dodávaná do distribučnej sústavy, a teda nemohla spôsobovať výdavky
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy; a tiež že žalobca odoberá elektrinu s napätím 22 000 V,
pričom žalovaným vyrobená elektrina má napätie 400 V, s ktorým nemôže prechádzať sústavou
prevádzkovateľa prenosovej sústavy. Prevádzkovanie systému, ako aj systémové služby boli potrebné
k tomu, aby žalovaný v zmysle Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/17 mohol dodávať elektrinu žalobcovi

a následne získať jej dohodnutú cenu. Je pritom tiež potrebné mať na zreteli, že povinnosť uhrádzať
platby za systémové služby a platby za prevádzku systému podľa § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z.,
nevzniká každému výrobcovi elektriny ako účastníkovi trhu s elektrinou, ale iba tomu, ktorý si zvolil
režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku pre jeho odovzdávacie, príp. odberné miesto. Okresný súd
podotkol, že už so samotného označenia predmetných platieb ako platieb za prevádzkovanie systému

a platieb za systémové služby je zrejmé, že tieto nepredstavujú ani odplatu za prevzatie zodpovednosti
za odchýlku za odovzdávacie miesto žalobcom. V intenciách bodov 33 a 36 odôvodnenia uznesenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 42Cob/13/2023-246 zo dňa 30.04.2024, mal zato, že žalovaný
vzniesol námietku o tom, že by jeho výrobný zdroj nebol v spornom období fyzicky pripojený do sústavy
až na pojednávaní dňa 12.07.2024; táto je však tiež v tomto spore právne irelevantná, keďže fyzické

pripojenie výrobného zariadenia výrobcu elektriny ako účastníka trhu s elektrinou nebolo podľa § 11 ods.
7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., podmienkou pre vznik povinnosti uhradiť platby za prevádzkovanie systému a
platby za systémové služby.

19. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, v zmysle § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z. okresný súd

zaviazal žalovaného na zaplatenie platieb za prevádzkovanie systému a platieb za systémové služby
spolu v sume 10.758,58 Eur tak, ako boli vyfakturované žalovanými faktúrami č. 1701475, č. 1701753,
č. 1702224 a č. 1702626. V zmysle uvedeného ustanovenia vyhlášky a § 11 ods. 10 písm. c)
vznikla žalovanému povinnosť platiť predmetné platby (tarify) v rozsahu koncovej spotreby elektriny na
danom odovzdávacom mieste, do ktorej sa započítala ostatná vlastná spotreba elektriny žalovaným ako

výrobcom elektriny. Žalovaný samotnú výšku predmetných platieb v sume 10.758,58 Eur (konkrétne
fakturované položky v jednotlivých faktúrach) nerozporoval. Z čl. II bodu 1.3 Zmluvy o dodávke elektriny
č. 47/14 je zrejmé, že za odovzdávacie miesto žalovaného prevzal zodpovednosť za odchýlku žalobca,
na základe čoho, podľa § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie
vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom ku

dňu vystavenia žalovaných faktúr, mal žalovaný povinnosť uhradiť platbu za systémové služby a platbu
za prevádzkovanie systému žalobcovi; žalobca je teda aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto
spore.

20. Keďže žalovaný je so splnením povinnosti uhradiť žalované platby za prevádzkovanie systému a

systémové služby v zmysle § 517 ods. 1 prvej vety OZ v omeškaní, pretože žalované faktúry neuhradil
v lehote ich splatnosti a strany sporu nemali pre prípad omeškania s úhradou predmetných platieb
dohodnutú sadzbu úrokov z omeškania, okresný súd v zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia č.
87/1995 Z.z. zaviazal žalovaného aj na zaplatenie 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 2.711,29
Eur od 06.04.2017 do zaplatenia, zo sumy 3.742,39 Eur od 07.03.2017 do zaplatenia, zo sumy 4.287,56

Eur od 03.05.2017 do zaplatenia a zo sumy 17,32 Eur od 01.06.2017 do zaplatenia.

21. Okresný súd sa v rozhodnutí vysporiadal aj s tým, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu
namietol rozpor § 11 ods. 7, 8, 9 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanievnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods.
2, č. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1 a ods. 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 123 Ústavy
SR, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol

uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bod 1, § 11 ods. 1, § 12
ods. 1 a § 40 ods. 1 zák. č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov
v spojení s § 2 ods. 1 zák. č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov. Po vydaní nálezu
Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 19/2017-115 zo dňa 08.07.2020 žalovaný zotrval na tejto námietke v
rozsahu rozporu § 11 ods. 7, 8, 9 vyhl. č. 24/2013 Z.z. v znení účinnom do 01.01.2019. Na pojednávaní

dňa 22.04.2022 navrhol žalovaný konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušiť a podať návrh
na ústavný súd, či sú ust. § 11 ods. 7, 8, 9 vyhl. č. 24/2013 Z.z. v znení účinnom do 01.01.2019 v súlade
s Ústavou SR. Vo výroku III rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cb/27/2019 zo dňa 20.05.2022
prvoinštančný súd uvedený návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 22.04.2022 zamietol.

22. Okresný súd upozornil, že nálezom č.k. PL. ÚS 19/2017-115 zo dňa 08.07.2020 Ústavný súd

Slovenskej republiky nevyhovel návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ako
navrhovateľov na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o súlade ustanovení § 11 ods. 7, 8 a 9 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č.
24/2013 Z. z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá
pre fungovanie vnútorného trhu s plynom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška 1“), a

§ 12 ods. 8, 9, 10 a 11 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 260/2016 Z. z., ktorou
sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike a niektoré podmienky vykonávania regulovaných
činnostívelektroenergetikevzneníneskoršíchpredpisov(ďalejaj„vyhláška2“,spoluaj„napadnutéčasti
vyhlášok“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl.
59ods.2ačl.123ústavy,čl.1DodatkovéhoprotokolukDohovoruoochraneľudskýchprávazákladných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bodu 1, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a §
40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o regulácii“) v spojení s § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996
Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenách“). Okresný súd zrekapituloval
obsah rozhodnutia Ústavného súdu SR, vrátane odôvodnenia, že podľa ustálenej judikatúry ústavný

súd zásadne považuje stratu platnosti preskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie
konania. Na tento dôvod zastavenia konania v zásade nemá vplyv skutočnosť, že v čase doručenia
návrhu na začatie konania napadnuté právne predpisy (prípadne ich časti) boli súčasťou platného
právneho poriadku (m.m. PL. ÚS 23/02, PL. ÚS 16/03). Ústavný súd taktiež v minulosti už judikoval,
že nielen strata platnosti preskúmavaných právnych predpisov, ale aj obsahová kvalitatívna zmena

napadnutýchzákonnýchustanovenívpriebehukonaniapodľačl.125ods.1písm.a)ústavymôževiesťk
takýmnásledkom,žezaniknedôvod,resp.objektívnyzáujemzaoberaťsaposudzovanímprotiústavnosti
napadnutých ustanovení, ktoré mali byť podľa návrhu predmetom ústavnej kontroly (pozri napr. PL. ÚS
12/09).Ústavnýsúdužtedavminulostikonštatoval,ženovelizácianapadnutýchustanovenímeniacaich
obsahový význam sa hodnotí ako zánik platnosti pôvodného znenia napadnutých ustanovení (PL. ÚS

43/03). (bod 78 odôvodnenia označeného nálezu) V prípade návrhom napadnutých ustanovení vyhlášky
1 však nedošlo ani k strate ich platnosti, ani k ich novelizácii pred vyhlásením nálezu vo veci. Došlo však
k prijatiu zákona č. 309/2018 Z. z. účinného od 1. januára 2019 a zákona č. 297/2019 Z. z. účinného
od 1. novembra 2019. Uvedené zákony zásadným spôsobom zmenili právny stav a sú rozhodné pre
posúdenie prejednávanej veci. Pokiaľ totiž navrhovatelia namietali deficity delegačnej normy (tak ako

je uvedené v bode 71 tohto nálezu), dospejúc k záveru, že tarify majú povahu vyhláškou autoritatívne
ustanovených poplatkov, ktoré nemajú oporu v zákonnej právnej úprave, keďže ich definíciu ani bližšie
vysvetlenie povahy a obsahu nemožno nájsť v žiadnom zákonom predpise, tak potom ustanovenia
zákona č. 309/2018 Z. z. a zákona č. 297/2019 Z. z. (bližšie opísané v bode V.4) tento navrhovateľmi
tvrdený deficit odstránili. Ústavný súd následne uviedol, že prijatím označených noviel zákona o regulácii

pred vyhlásením nálezu vo veci, teda najmä (i) doplnením ustanovenia § 2 zákona o regulácii o zákonnú
definíciu a legálne vymedzenie pojmov tarifa za prevádzkovanie systému, tarifa za výrobu elektriny a
tarifa za systémové služby, (ii) doplnením ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o regulácii upravujúceho
spôsoby vykonávania cenovej regulácie, ale osobitne (iii) zmenou znenia delegačnej normy obsiahnutej
v ustanovení § 40 ods. 1 písm. n) zákona o regulácii teda vznikol nový právny stav. Pokiaľ by takýto

právny stav bol už v čase predbežného prerokovania návrhu, nevyhnutne by to viedlo k posudzovaniu
návrhu ako zjavne neopodstatneného. Tento záver ostatne podporuje aj vyjadrenie navrhovateľov z
27. februára 2020 doručené ústavnému súdu 3. marca 2020, v ktorom navrhovatelia o. i. uviedli, že
„Napriek tomu, že legislatívne zmeny majú dopad na obsah Návrhu, Navrhovatelia trvajú na svojompodaní najmä čo sa týka bodu I. Dôvodom je, že súčasná právna úprava na ďalej zasahuje do práva
na spravodlivý proces.“. Navrhovatelia sa v ďalších častiach predmetného vyjadrenia venovali už len
poslednému z materiálnych argumentov, teda tvrdeniu, že pri zvolenom spôsobe určenia výšky platby

(tarify) za prevádzkovanie systému nie sú dotknuté osoby objektívne spôsobilé akokoľvek zasiahnuť do
procesu tvorby jej výšky. K tejto výhrade sa už ústavný súd vyjadril v bode 72 tohto nálezu, keď dospel
k záveru, že návrhom napadnuté ustanovenia vyhlášky 1 spôsob určenia výšky jednotlivých platieb
neupravujú.

23. Ústavný súd nad rámec uvedeného pripomenul, že zmyslom a účelom inštitútu abstraktnej kontroly
ústavnosti podľa čl. 125 ústavy je zabezpečenie ústavnosti právneho poriadku, teda (v prípade ak došlo
k narušeniu ústavnosti právneho poriadku) navodenie stavu vylúčenia kolízie všeobecne záväzného
právneho predpisu so silou zákona alebo nižšou s ústavou. Účinky rozhodovacej činnosti ústavného
súdu vykonávajúceho svoju pôsobnosť pri ochrane ústavnosti v konaní o súlade právnych predpisov
nastávajú pro futuro, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z ustanovenia čl. 125 ods. 3 ústavy. Inými

slovami, nie je účelom inštitútu abstraktnej kontroly ústavnosti, a teda ústavnému súdu v konaní podľa
čl. 125 ústavy nenáleží odstraňovať následky pochybení organov verejnej moci inak ako konštatovaním
existencie nesúladu právnych predpisov s ústavou, avšak len vtedy, keď ústavný súd takýto nesúlad
v čase prijatia rozhodnutia identifikoval, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo. V prejednávanej
veci pozitívny zákonodarca zrejme sám v minulosti identifikoval riziko interpretácie, ktorá by mohla viesť

ku konštatovaniu parciálneho nedostatku legislatívnej úpravy (resp. nedostatočnú špecifikáciu inštitútov
v nej), a uplatnením svojej zákonodarnej pôsobnosti svojou následnou činnosťou tento stav odstránil.
Národná rada Slovenskej republiky má priznanú možnosť uskutočňovať zákonodarnú činnosť tak, aby
mohla reagovať na spoločenské zmeny, ktorých dôsledky je potrebné premietnuť do oblastí už predtým
upravených zákonmi Národnej rady Slovenskej republiky (porov. PL. ÚS 38/95). Vo vzťahu k tomu je

vhodné doplniť, že v prejednávanej veci platí, že základom uplatňovania verejnej moci v demokratickom
a právnom štáte je zachovanie dobrej viery a dôvery v správnosť právnych aktov vydaných orgánmi
verejnej moci, rovnako aj ochrana práv konštituovaných na základe prejavu orgánov verejnej moci.
Ústavný súd dodal, že v danej veci ide o špecifické rozhodnutie, keď vzhľadom na zásadnú zmenu
právneho stavu po prijatí návrhu na ďalšie konanie už dôvody pre navrhovateľmi tvrdený nesúlad

vyhlášky 1 odpadli. V rámci novelizácie zákona o regulácii sa tak napadnutá právna úprava (vyhláška
1 v znení pred novelizáciou zákona o regulácii trpiaca tvrdeným deficitom delegačnej normy) stala
obsolétnou. Obsolétnosť spočíva v tom, že novely zákona o regulácii doplnili právnu úpravu, čím vytvorili
kategoricky iný právny stav. Preto ústavný súd v zmysle § 88 zákona o ústavnom súde návrhu skupiny
poslancov nevyhovel.

24. Okresný súd nemal na základe námietky žalovaného týkajúcej sa neposkytnutej protihodnoty
a námietky o plnení zdanlivej povinnosti, vyplývajúcej z právneho predpisu, preukázaný žalovaným
tvrdené dôvody na prieskum súladu § 11 ods. 7, 8, 9 vyhl. č. 24/2013 Z.z. ktorou sa ustanovujú
pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s

plynom, v znení účinnom do 01.01.2019, s Ústavou SR a ostatnými, žalovaným označenými právnymi
predpismi Ústavným súdom SR. S ohľadom na to, že žalovanému boli poskytnuté predmetné služby
(prevádzkovanie systému a systémové služby) aj v prípade, keď žalovaný na základe jeho rozhodnutia
ním vyrobenú elektrinu sám spotreboval, a teda túto nedodal do sústavy, podľa právneho názoru
prvoinštančného súdu, nepredstavujú platby za prevádzkovanie systému a platby za systémové služby

neprimerané zaťaženie, ani obmedzenie vlastníckeho práva žalovaného k ním vyrobenej elektrickej
energie.

25. Okresný súd posúdil ako neopodstatnené aj tvrdenie žalovaného, podľa ktorého za platby za
systémové služby a prevádzkovanie systému mu nebola poskytnutá žiadna protihodnota, aj z toho

dôvodu, že výrobcovia elektriny ako účastníci trhu s elektrinou, ktorí si zvolili režim prenesenej
zodpovednosti za odchýlku pre ich odberné, príp. odovzdávacie miesto, protihodnotu dostávajú v
tom, že „majú neustále pripravenú sústavu za účelom odoberania elektriny, a to v takom rozsahu,
aký majú určený, ale zároveň dostávajú ďalšie služby uvedené vyššie. Prenosová a distribučná
sústava musí byť neustále udržiavaná pod rovnakým napätím a s rovnakou frekvenciou. Uvedený

stav sústavy ale nie je „zadarmo“, na takýto režim je potrebné vynakladať neustále nemalé finančné
prostriedky, a to nielen z hľadiska technického stavu, ale aj z hľadiska administratívneho a personálneho.
Navyše ak by prevádzkovatelia elektrických sústav (či už prenosovej, regionálnych distribučných
alebo aj miestnych distribučných) nedodržali určené technické parametre sústavy (napätie, frekvencia,rezervovaná kapacita), hrozia celej sústave nepredstaviteľné problémy, ktoré by mali za následok
viaceroprávnychzodpovedností.Vnajhoršomprípadebymohloísťototálnyvýpadoksústavynaurčitom
území (tzv. blackout), čo by sme pocítili všetci odberatelia elektriny na území Slovenska - domácnosti,

malé podniky, ale aj nemocnice, či veľké priemyselné podniky, na ktorých je postavené hospodárstvo
Slovenskej republiky.“ (viď bod 27 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č.k. PL. ÚS 19/2017-115
zo dňa 08.07.2020).

26. Okresný súd sa s poukazom na § 2 písm. b) bodu 18 zák. č. 251/2012 Z.z. stotožnil s tvrdením

žalobcu (písomné vyjadrenie zo dňa 18.10.2021), že odchýlka a jej vysporiadanie je záležitosťou
bilancovania plánovanej a skutočnej dodávky elektriny alebo odberu elektriny na odberných a
odovzdávacích miestach pripojených do sústavy a nejde o činnosť, pre ktorú by bolo potrebné vlastniť
alebo prevádzkovať akékoľvek elektroenergetické zariadenia (napr. trafostanicu). Vzhľadom k tomu súd
posúdil ako bezpredmetné tvrdenie žalovaného (pojednávanie dňa 01.10.2021) o nemožnosti žalobcu
prevziať za neho zodpovednosť za odchýlku z dôvodu, že žalovaný má vlastnú trafostanicu, ktorú

žalobca odmietol prevziať do jeho vlastníctva. V spore tiež nebola preukázaná potreba trafostanice,
ktorá slúži najmä na transformáciu napätia elektrickej energie, k prevzatiu zodpovednosti za odchýlku a
jej finančnému vysporiadaniu. Zo Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14 jednoznačne vyplýva, že žalobca
zodpovedal v predmetnom období za finančné vyrovnanie odchýlky na odovzdávacom mieste namiesto
žalovaného. Podľa písomného vyjadrenia OKTE, a.s. (odpoveď) zo dňa 15.10.2021, odovzdávacie

miesto žalovaného bolo v rozhodnom období zaradené do bilančnej skupiny žalobcu.

27. Pokiaľ žalovaný namietal, že povinnosť uhrádzať platbu za prevádzkovanie systému ako osobitný
poplatok nevyplývala zo zákona č. 251/2012 Z.z., ani z iného zákonného predpisu, že právne
predpisy nezmocňovali Úrad pre reguláciu sieťových odvetví k tomu, aby takýto osobitný poplatok

zaviedol, že platba (tarifa) za prevádzkovanie systému preto nebola stanovená zákonom, a ani na
základe zákona, že zákon č. 251/2012 Z.z. pritom ani neupravoval, ktorý účastník trhu mal uhrádzať
platby za prevádzkovanie systému a systémové služby a komu má tieto platiť a že povinnosť
uhrádzať platby za prevádzkovanie systému a systémové služby v rozsahu elektrickej energie, ktorá
nevstúpila do prenosovej sústavy prevádzkovateľa distribučnej siete a táto bola samostatne výrobcom

elektrickej energie spotrebovaná, ide nad rámec povinnosti zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone
o energetike, s uvedenými tvrdeniami žalovaného sa prvoinštančný súd nestotožnil a na ich základe
nemal preukázanú opodstatnenosť prieskumu súladu § 11 ods. 7, 8, 9 vyhl. č. 24/2013 Z.z. ktorou sa
ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného
trhu s plynom, v znení účinnom do 01.01.2019, s Ústavou SR a ostatnými, žalovaným označenými

právnymi predpismi, ústavným súdom.

28. Okresný súd k námietke žalovaného, týkajúcej sa deficitu delegačnej normy, uviedol, že zákon
č. 251/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom ku dňu vystavenia žalovaných
faktúr obsahoval zákonné splnomocnenie na prijatie podzákonnej regulácie platieb za prevádzkovanie

systémuasystémovéslužbytakv§40ods.1písm.n),podľaktoréhomalúradvydaťvšeobecnezáväzný
právny predpis, ktorý ustanoví podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich so systémovými
službami a úhradou osobitných nákladov, ako aj v § 10 písm. a) bode 2 zák. č. 250/2012 Z.z. o
regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom ku dňu vystavenia žalovaných faktúr, podľa ktorého
mal úrad ďalej určiť individuálne sadzby taríf súvisiacich so systémovými službami a úhradou osobitných

nákladov podľa § 12 ods. 6, pričom ide splnomocnenie náležitej kvality, keďže riadne vymedzuje
hranice v podzákonnej úprave. Z citovaných zákonných ustanovení tiež vyplýva, že povinnosť uhrádzať
platby za prevádzkovanie systému a platby za systémové služby mala oporu v zákone č. 251/2012
Z.z. v znení účinnom ku dňu vystavenia žalovaných faktúr. Vzhľadom k tomu, s poukazom na
citované zákonné ustanovenia, okresný súd nemal preukázaný žalovaným namietaný deficit delegačnej

normy, ako ani jeho záver o tom, že by tarify mali mať povahu vyhláškou autoritatívne stanovených
poplatkov,ktorénemajúoporuvzákonnejprávnejúprave.Podľanázoruprvoinštančnéhosúdu,žalovaný
uvedenú námietku a závery uplatnil na základe nesprávnej interpretácie zákonnej úpravy existujúcej
ku dňu vystavenia žalovaných faktúr. Z takejto nesprávnej a účelovej interpretácie zákonnej úpravy,
existujúcej ku dňu vystavenia žalovaných faktúr, vo vzťahu k rozsahu a kvalite regulácie v podobe

podzákonnéhopredpisu,žalovaným,ikeďsavnepodstatnejmieremôžedotýkaťkvalityprávatvoreného
štátom, nemožno dôvodne vyvodiť záver o deficite delegačnej normy. Žalovaným namietané nedostatky
zákonnej právnej úpravy síce, podľa bodu 78.1 odôvodnenia nálezu č. PL. ÚS 19/2017, možno
posudzovať aj optikou absencie, resp. nevytvorenia zákonných predpokladov pre ukladanie povinnosti vzmyslečl.13ods.1ústavy,akoajoptikoutvorbyprávaúradombezústavoupožadovanéhodelegačného
oprávnenia, avšak napriek tomu ani ústavný súd v označenom náleze nekonštatoval deficit delegačnej
normy. I keď nevylúčil riziko interpretácie predmetnej zákonnej úpravy, existujúcej ku dňu vystavenia

žalovaných faktúr, ktorá by mohla viesť ku konštatovaniu parciálneho nedostatku legislatívnej úpravy
(resp. nedostatočnej špecifikácie inštitútov v nej), zároveň poukázal na to, že zákonodarca uplatnením
svojej zákonodarnej pôsobnosti svojou následnou činnosťou tento stav odstránil. Prijatím zákona č.
309/2018 Z.z. účinného od 01.01.2019 a zákona č. 297/2019 Z.z. účinného od 01.11.2019 došlo k
vytvoreniu kategoricky iného právneho stavu.

29. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že povinnosť uhrádzať platby za prevádzkovanie systému a platby za
systémovéslužbyvrozsahuelektrickejenergie,ktoránevstúpiladoprenosovejsústavyprevádzkovateľa
distribučnej siete a táto bola samotným výrobcom elektrickej spotrebovaná, ide nad rámec povinností
zakotvenýchprevýrobcovelektrinyvzákoneoenergetike,okresnýsúdmalzato,žekonkrétnedôvody,a
ani ustanovenia zákona o energetike, z ktorých takéto tvrdenie vyvodil, neanalyzoval, ani nepomenoval,

a teda ani nepreukázal.

30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd na základe zásady úspešnosti. Pretože
žalobca mal vo veci plný úspech, okresný súd mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal proti žalovanému
náhradu 100% trov konania.

31. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f) a h) CSP. Žalovaný namietol, že v danej právnej veci súd prvej inštancie rozhodoval po
zrušení rozsudku súdu odvolacím súdom bez zmeny dôkaznej situácie. Mal za to, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku okresný súd nesprávne interpretoval právny názor odvolacieho súdu čo do

právneho posúdenia a v rozpore so skutkovými zisteniami za nezmenenej dôkaznej situácie dospel
paradoxne k úplne opačnému skutkovému zisteniu a právnemu názoru. Namietol, že napriek tomu, že
súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 20.05.2022 dospel k názoru, že by bolo v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, ak by mal žalovaný uhrádzať platby za systémové služby a platby za
prevádzkovanie systému, ku ktorému nemal fyzický prístup a reálne ho nevyužíval, v súčasnom

rozsudku nekriticky prevzal žalobcom produkovaný, avšak nepreukázaný názor, že služby, ktoré v takom
prípade boli poskytované žalovanému, spočívali v zabezpečení pripravenosti prenosovej a distribučnej
sústavy na to, aby mal reálne možnosti dodávať žalobcovi elektrinu v zmysle Zmluvy o dodávke elektriny
č. 47/14. K uvedenému názoru dospel okresný súd napriek tomu, že sám žalobca zaslal žalovanému
list zo dňa 12.05.2016 založený v spise, v ktorom potvrdil, že tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa

za systémové služby nie sú službami, ktoré by mali byť žalovanému skutočne poskytnuté.

32. Žalovaný namietol, že žalobca požadoval toľko prostriedkov, že žalovaný mal doplácať na to, že
mu bola poskytnutá podpora podľa zák. č. 309/2009, ku ktorej uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalovaný má kogeneračnú jednotku s celkovým inštalovaným výkonom o veľkosti 420

kW. Podľa zák. č. 309/2009 mu bolo priznané právo na podporu výroby elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie vyrobenej v tomto zariadení. Žalovaný zdôraznil, že elektrickú energiu, ktorú nedodá
žalobcovi, spotrebúva na vlastné účely, t.j. chod strojov a zariadení využívaných na podnikateľské
účely. Elektrická energia vyrobená a spotrebovaná žalovaným neprechádza distribučnou sústavou a
nie je dodávaná do distribučnej sústavy. Táto elektrická energia teda nemá ako spôsobovať výdavky

prevádzkovateľovi distribučnej sústavy. Zopakoval, že elektrinu odoberá s napätím 22000 V, pričom
je zrejmé, že žalovaným vyrobená elektrická energia, nakoľko má napätie 400 V, by za účelom toho
mohla prechádzať sústavou prevádzkovateľa prenosnej sústavy, iba ak by bola transformovaná na
napätie 22000 V, k čomu však nedochádza a táto je spotrebovaná priamo žalovaným, preto nemá ako
spôsobovať náklady žalobcovi, resp. nevýhody. Na základe uvedeného dospel k tomu, že žalobca

nemôže považovať od žalovaného v súvislosti so žalovaným vyrobenou elektrinou s vlastnou elektrinou,
ktorú aj spotrebuje, žiadne systémové služby a ani prevádzku systému, nakoľko nič neprevádzkuje pre
žalovaného.

33. Tvrdenie okresného súdu o tom, že žalovaný má platiť ako protihodnotu za pripravenosť žalobcu,

nemajú oporu nielen v zmluve č. 47/14 predloženej žalobcom, kde v čl. II bod 2 je uvedené, kedy
je dodávka elektriny (a teda aj povinnosť úhrady platby za systémové služby a prevádzkovanie
systému) splnená a v ktorej je jednoznačne uvedené, že povinnosť platiť platby za systémové službya prevádzkovanie systému je naviazaná na dodávku elektriny žalovaným žalobcovi, k čomu v danom
čase nedochádzalo.

34. Žalovaný poukázal na vymedzenie ceny ako peňažné protiplnenie za dodávku určitého tovaru alebo
služby (§ 2 ods. 1 zák. č. 18/1996 Z.z.). Uviedol, že samotná tarifa za prevádzkovanie systému nemôže
byťztitulusvojejpovahypovažovanázapeňažnéprotiplneniezaposkytovaniekonkrétnehotovarualebo
služby v sieťových odvetviach. Osoby, ktoré ju uhrádzajú, nedostávajú za svoju platbu žiadne vecné
plnenie a teda ju platia len na základe zdanlivej povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu. Tarifa

za prevádzkovanie systému tak nemá povahu ceny a preto by nemala byť ani výsledkom regulačnej
činnosti Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Žiadnu rolu tu nehrá jej označenie ako "tarifa", ktorou
by mala byť pevná cena viažuca sa na technickú jednotku podľa § 2 písm. h) zák. č. 250/2012 Z.z., a
to z dôvodu, že toto označenie nezodpovedá realite.

35. Pokiaľ sa mal tieto služby zaviazať uhrádzať dodávateľ na základe zmluvného vzťahu, je potrebné

aplikovať na tento zmluvný vzťah Obchodný zákonník a teda predpokladať dodanie týchto systémových
služieb a prevádzkovanie systému.

36. Žalovaný v odvolaní namietol nesprávne právne posúdenie návrhu na prerušenie konania. Zdôraznil,
že súd prvej inštancie napriek tomu, že Ústavný súd SR v PL.ÚS 19/2017 - 115 konštatoval nedostatok

delegačnej normy, ktorá by oprávňovala prijatie vyhlášky, na základe ktorej žalobca fakturoval poplatky
za služby, ktoré sú predmetom sporu (bod 78 nálezu ÚS SR), v odôvodnení rozhodnutia okresného
súdu tento poukázal na § 40 ods. 1 písm. m) zák. č. 251/2012, ktorý údajne mal obsahovať zákonné
splnomocnenie na prijatie podzákonnej regulácie platieb za prevádzkovanie systému a systémové
služby, keď v ustanovení upravoval právo úhrady vydať všeobecne záväzný právny predpis, ktorý

ustanoví podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich so systémovými službami a úhradou
osobitných nákladov, pričom má ísť o splnomocnenie náležitej kvality, keďže riadne vymedzuje hranice
v podzákonnej úprave. Podľa súdu prvej inštancie z takejto nesprávnej a účelovej interpretácie zákonnej
úpravy vo vzťahu k rozsahu a kvalite regulácie v podobe podzákonného predpisu žalovaným, i keď
sa v nepodstatnej miere môže dotýkať kvality práva tvoreného štátom, nemožno dôvodne vyvodiť

záver o deficite delegačnej normy. Inými slovami, súd prvej inštancie v rozpore s právnym názorom
Ústavného súdu SR na jednej strane pripustil nedostatočnú právnu úpravu zakladajúcu právo na
fakturovanie služieb, ktoré sú predmetom sporu, avšak na druhej strane paradoxne konštatoval, že
nedostatočná právna úprava bola len v nepodstatnej miere, čo nemá mať za následok nemožnosť
fakturácie žalobcom uplatňovaného nároku. Žalovaný ďalej uviedol, že napriek tomu, že okresný súd

pripustil neexistenciu delegačnej normy, resp. minimálne rozpory a riziko interpretácie v zmysle nálezu
ÚS SR, teda v odôvodnení svojho rozhodnutia nepriamo konštatoval nesúlad právnych predpisov v
rozpore s § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nepodal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov, čím konal v rozpore so zásadou spravodlivého prejednania veci. Žalovaný následne
odkázal na text rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 19/2017 - 115 zo dňa 08.07.2020.

37. Žalovaný uviedol, že žalobcom uplatnený nárok sa má odvíjať od § 11 ods. 7 Vyhlášky č. 24/2013 v
skoršom znení. Z nálezu citovaného Ústavného súdu SR vyplýva, že 35 poslancov NR SR navrhovalo,
aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s Ústavou a príslušnými
dohovormi upravujúcimi základné práva a slobody. Z nálezu Ústavného súdu však vyplýva, že vzhľadom

k tomu, že došlo k novelizácii zákonných noriem, čo spôsobilo obsolentnosť navrhovateľmi napadnutej
právnej úpravy, je návrh nedôvodný. Aj keď Ústavný súd výslovne nevyslovil nesúlad napadnutého
§ 11 ods. 7 Vyhlášky č. 24/2013 z dôvodu, že po prijatí návrhu na ďalšie konanie došlo k zmene
právnych predpisov, v označenom náleze uvádza, že spomenuté nedostatky zákonnej právnej úpravy
v čase podania návrhu by bolo možné posudzovať optikou absencie, resp. nevytvorenia zákonných

predpokladov pre ukladanie povinnosti v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo by mohlo
byť považované za porušenie záväzku zo strany štátu na ochranu práv a slobôd. Keďže zákonodarca
upravil namietaný stav podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 19/2017 -
115 zo dňa 08.07.2020, došlo k zosúladeniu zákonov s Ústavou, a teda nebolo už o čom rozhodovať.
Ústavný súd Slovenskej republiky tak konštatoval, že právne normy mohli byť nesúladné, avšak tým, že

zákonodarca vadný stav odstránil a novelizoval, nemal už viac o čom rozhodovať.

38. Žalovaný zdôraznil, že vláda, ministerstvá, ani iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne
záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré Národná rada Slovenskej republikyneupravila zákonom. V čase vystavenia faktúr neexistovala zákonná norma, ktorá by upravovala
povinnosť žalovaného platiť za služby, ktoré neobdržal. Jediným právnym titulom bola Zmluva o
dodávke elektriny č. 47/14, z ktorej jednoznačne vyplýva spravovanie sa Obchodným zákonníkom a z

ktorej taktiež jednoznačne vyplýva záväzok dodávateľa uhrádzať odberateľovi platby, ktoré mali byť
poskytnuté, a nie služby, ktoré poskytnuté neboli. V súlade s tvrdeniami, ktoré predkladal žalovaný v
konaní pred súdom prvej inštancie zopakoval, že až zák. č. 309/2018 zo dňa 17.10.2018 zákonodarca
zák. č. 250/2012 upravil, kedy priamo do zákona zaviedol tarifu za prevádzkovanie systému. Teda
priamo do zákona sa uvedená povinnosť platby premietla až zákonom zo dňa 17.10.2018, účinným

od 01.01.2019. Následne Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku č. 181/2020, a to dňa
25.05.2020, teda jeden a pol mesiaca pred vydaním nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 19/2017
- 115 zo dňa 08.07.2020, ktorou zrušil ust. § 11 Vyhlášky č. 24/2013, teda tej vyhlášky, na základe ktorej
sa žalobca domáha nároku v tomto spore. Právna norma, na základe ktorej si žalobca uplatnil nárok
v spore, sa tak následne stala obsolentnou, ako uviedol aj Ústavný súd v citovanom rozhodnutí. To však
nič nemení na tom, že zmena zákona nastala od 01.01.2019, teda až od tohto dátumu je možné platne

vyberať platby za systémové služby, ktoré sú priamo upravené v Zákone o energetike. Až následne tak
boli sporné ustanovenia odstránené, kedy zákon pomenoval systémové služby ako tarifný systém, ktoré
majú odberatelia platiť priamo zo zákona, teda nie na základe poskytovania služieb tak, ako je to v tomto
spore. V tomto spore jediný doklad majúci preukazovať nárok žalobcu je zmluva č. 47/2014, ktorou sa
zaviazal žalobca poskytovať systémové služby, avšak ako aj sám žalobca listom zo dňa 12.05.2016

uviedol, žiadne služby neposkytoval, preto argumentácia žalobcu ohľadne skutočnosti, že ide o tarifu
na základe právnej normy za uvedené obdobie, neobstojí. Pokiaľ sa uplatnenie právnych nárokov
odvoláva na právnu normu, musí byť jednoznačne uskutočnené za splnenia formálnej podmienky, ktorou
je splnomocnenie uvedené v zákone, pričom takéto splnomocnenie v žiadnom zákone uvedené nebolo.
Žalovaný zotrval na tom, že nedošlo k poskytnutiu žiadneho plnenia zo strany žalobcu a že pripravenosť

systému nie je možné považovať za poskytnutie plnenia, na základe ktorého by mala byť požadovaná
protihodnota.

39. Žalovaný zdôraznil, že zo znenia záväzku podľa Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/2014 vyplýva,
že povinnosť platieb vzniká na strane žalovaného až po realizovaní služby, realizovaní prevádzkovania

systému tak, ako je uvedené v zmluve v nadväznosti na Vyhlášku č. 24/2013. Z tejto nie je možné
dospieť k záveru, že platby za systémové služby sú tarifou. V ust. § 1.2 Zmluvy o dodávke elektriny
č. 47/14 je priamo definovaný záväzok dodávateľa uhrádzať odberateľovi platby za systémové služby
a prevádzkovanie systému, teda v prípade, ak takéto služby budú poskytnuté v súvislosti s dodávkou
elektriny,akprevádzkovanýsystémbudeprežalovanéhoposkytnutý.Vzhľadomnaneexistenciuprávnej

normy a existenciu zmluvného vzťahu by sa žalobkyňou uplatňovaný nárok mal posudzovať ako
obchodnoprávny vzťah, a teda by mali byť platby realizované za konkrétne poskytnutie konkrétnych
služieb, pričom z vykonaného dokazovania, ako aj z vyjadrení žalobcu vyplynulo, že v skutočnosti žiadne
systémové služby ani prevádzkovanie systému poskytnuté nebolo, v súvislosti s čím odkázal na čl. 2 bod
1 a podbod 1.2 Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/2014. Na základe uvedeného žalovaný mal za to, že

okresný súd pochybil, pokiaľ nepostupoval v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu a skutkový
stav na základe tvrdení žalobcu a žalovaného riadne nevymedzil, nezaoberal sa argumentáciou žalobcu
vo vzťahu k tomu, že nárok si uplatnil voči žalovanému na základe právnych predpisov, ktoré boli v
čase uplatnenia nároku platné a účinné a z ktorých priamo vyplýval spôsob, akým bol povinný v rámci
regulácie vnútorného trhu s elektrinou uplatniť nárok voči žalovanému, keď bez podkladu v dokazovaní

konštatoval, že na platby má nárok ako na protiplnenie podľa zmluvy č. 47/14, a teda nie je potrebné sa
zaoberať základom nároku podľa právnych predpisov, pokiaľ sa nevysporiadal s obranou žalovaného o
právnom základe uplatneného nároku a nesprávne sa vysporiadal s námietkou žalovaného, že nárok
je voči nemu uplatnený na základe právnych predpisov, ktoré boli v rozpore s Ústavou. Na základe
uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietne

ako nedôvodnú v celom rozsahu a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania. Prípadne, aby
rozhodnutie okresného súdu zrušil a konanie podľa § 391 ods. 1 v nadväznosti na § 162 ods. 1 písm.
b) CSP prerušil.

40. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril, že rozhodnutie okresného súdu považuje za vecne

správne a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi a jeho odôvodnením. Uviedol, že okresný súd
postupoval v súlade s rozhodnutím krajského súdu a v ňom obsiahnutým právnym názorom krajského
súdu. Okresný súd v odôvodnení vymedzil skutkový stav na základe všetkých vykonaných dôkazov
a dostatočne sa vyjadril ku všetkým tvrdeniam oboch sporových strán. K námietke žalovaného, žeokresnýsúdzanezmenenejdôkaznejsituáciedospelparadoxnekúplneopačnémuskutkovémuzisteniu
a právnemu názoru, žalobca uviedol, že táto skutočnosť nie je paradoxná, ale naopak odôvodnená
nedostatočným zistením skutkového stavu okresným súdom pri vydaní predchádzajúceho rozhodnutia

okresného súdu v tejto veci, ktoré bolo následne aj z toho dôvodu zrušené rozhodnutím krajského súdu.
Žalobca pripomenul, že jeho vyjadrenia boli počas celého priebehu konania konzistentné a od počiatku
tvrdil, že vyberanie platby, ktoré sú predmetom tohto konania, bol žalovaný povinný uhrádzať žalobcovi
na základe právneho predpisu, a to tak povediac ako osobitný dôvod, ktorým všetci účastníci trhu s
elektrinou prispievajú na úhradu určitých činností v energetike.

41. Žalobca uviedol, že právny predpis, ktorý je aj naďalej súčasťou právneho poriadku, stanovil
podmienky kto, akým spôsobom, v akom rozsahu a v akej výške bude prispievať na úhradu nákladov
na výrobu elektriny z domáceho uhlia, na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnou kombinovanou výrobou a na činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou a na úhradu
nákladov prevádzkovateľa prenosovej sústavy na nákup podporných služieb a iné povolené náklady

prevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie systémových služieb. Žalobca uviedol, že je
nepochybné, že žalovaný v rozhodnom období všetky podmienky spĺňal a preto mu žalobca fakturoval
uvedené poplatky za takto stanovených podmienok. Žalovaný ako výrobca elektriny bol účastníkom
trhu s elektrinou, jeho odovzdávacie miesto a výrobné zariadenie boli pripojené k distribučnej sústave
príslušného prevádzkovateľa distribučnej sústavy a žalovaný dodával prebytky ním vyrobenej a zároveň

nespotrebovanej elektriny do distribučnej sústavy. Pokiaľ žalovaný na jednej strane tvrdí, že nedodával
elektrinu do distribučnej sústavy a túto z dôvodu iného napätia dodávať ani technicky nemohol (čo
ako správne uviedol okresný súd, žalovaný doteraz nijako nepreukázal majúc na mysli technickú
nemožnosť dodávky), na druhej strane tomuto tvrdeniu žalobcu odporujú skutočnosti vyplývajúce z
vykonaných dôkazov a tvrdení, resp. z konania samotného žalovaného. Osobitne pritom upozornil na to,

že odovzdávacie miesto a výrobné zariadenia žalovaného boli v rozhodnom období fyzicky pripojené do
distribučnej sústavy príslušného prevádzkovateľa distribučnej sústavy, čiže tok elektriny bol technicky
možný, na to, že žalovaný sám vymedzil elektrickú energiu, ktorú nedodá žalobcovi ako tú, ktorú
spotrebúva na vlastné účely a na to, že žalovaný dobrovoľne uzavrel so žalobcom Zmluvu o dodávke
elektrinyč.47/14,ktorápredpokladá,žežalovanýbudedodávaťdodistribučnejsústavynejakémnožstvo

elektriny a k takejto dodávke sa žalovaný aj sám touto zmluvou zaviazal.

42. Žalobca nespochybnil, že majoritná časť žalovaným vyrobenej elektriny nebola dodaná žalobcovi
do distribučnej sústavy, ale bola spotrebovaná v rámci koncovej spotreby žalovaného. Podiel, akým
bol žalovaný povinný prispievať na úhradu nákladov, sa však neodvíjal od množstva elektriny dodanej

žalovaným žalobcovi do distribučnej sústavy. Odvíjal sa od množstva koncovej spotreby elektriny, ktorú
žalovaný vyrobil, aj keď ju sám spotreboval. Právne predpisy uvalili tento poplatok na koncovú spotrebu
účastníkov trhu s elektrinou, a to bez ohľadu na to, či táto prešla distribučnou sústavou, čo bol aj
prípad žalovaného. Žalovaný bol preto povinný tieto poplatky uhrádzať. Právnym základom povinnosti
žalovaného tak nie zmluva, ale právny predpis. Tvrdenia žalovaného obsiahnuté v bodoch 29, 30 a 31

odvolania nijako z obsahu zmluvy nevyplývajú.

43.Vsúvislostisnámietkoužalovanéhoohľadomnesprávnehoposúdenianávrhunaprerušeniekonania
žalobca uviedol, že okresný súd postupoval správne, ak tento návrh nepripustil a konanie z tohto
dôvodu neprerušil. Opačný postup okresného súdu by bol podľa názoru žalobcu v rozpore s princípom

hospodárnostiaefektívnostikonania.Plnesastotožnilsnázoromokresnéhosúduvovzťahukvykonaniu
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom zdôraznil, že Ústavný súd vo svojom náleze, na
ktorý sa žalovaný odvoláva, rozhodol tak, že návrhu skupiny 35 poslancov NR SR nevyhovel. Zo strany
Ústavného súdu tak neprišlo k vysloveniu nesúladu predmetnými ustanoveniami vyhlášky Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví s Ústavou, ústavnými zákonmi alebo zákonmi. Nebola zo strany Ústavného

súdu ani pozastavená ich účinnosť a preto sú tieto aj naďalej súčasťou platného právneho poriadku
Slovenskej republiky a boli jeho súčasťou aj v rozhodnom období. Právny predpis, ktorý je súčasťou
právneho poriadku SR je záväzný pre všetkých a preto bol okresný súd povinný prihliadať naň aj pri
svojom rozhodnutí. Požiadavka žalovaného na postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP by tak bola
požiadavkou na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom v otázke,

o ktorej už Ústavný súd rozhodol. V tejto súvislosti poukázal na konštatovanie Ústavného súdu, že
účelom inštitútu abstraktnej kontroly ústavnosti nie je odstraňovať následky pochybení orgánov verejnej
moci inak, ako konštatovaním existencie nesúladu právnych predpisov s Ústavou, avšak len vtedy,
keď Ústavný súd takýto nesúlad v čase prijatia rozhodnutia identifikoval, k čomu v prejednávanej vecinedošlo.Pretojezrejmé,žeÚstavnýsúdbyajvprípadeopätovnéhoiniciovaniakonaniaosúladenávrhu
právnych predpisov v tejto veci pred Ústavným súdom rozhodol rovnako a takémuto návrhu by opäť
nevyhovel.

44. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v celom rozsahu potvrdil a
priznal mu nárok na náhradu trov konania.

45. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na všetkých argumentoch, ktoré predniesol v odvolacom konaní.

Odmietol tvrdenie žalobcu, že by produkoval stále nové tvrdenia a odmietol, že by mal preukazovať
negatívnu skutočnosť, teda že by mal preukázať, že "nedodával elektrinu do siete", čo by bolo v
rozpore so základnými zásadami dokazovania v civilnom procese. Pokiaľ žalobca vo vyjadrení potvrdil,
že právnym základom nároku nebolo dodanie služby ale právny predpis, žalovaný zdôraznil, že o to
dôležitejšie bolo posúdiť platnosť právneho predpisu, ktorý v odôvodnení notifikovaného nálezu Ústavný
súd Slovenskej republiky opakovane spochybňoval, pričom ku konštatovaniu neústavnosti nedošlo len

z dôvodu obsolentnosti napadnutej právnej normy. Vo zvyšku odvolacej repliky žalovaný opakoval
stanoviská a vyjadrenia, ktoré uviedol v konaní v predchádzajúcich podaniach.

46. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia

§ 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods.
1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej
tabuli krajského súdu.

47. Odvolací súd bol v zmysle ust. § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie:

48. Dňa 03.06.2014 uzavrel žalovaný ako dodávateľ so žalobcom ako odberateľom Zmluvu o dodávke
elektriny č. 47/14, ktorej predmetom, podľa jej čl. II bodu 1, bolo:

a) záväzok dodávateľa dodávať odberateľovi do odovzdávacieho miesta dodávateľa, uvedeného v čl. IX
zmluvy elektrinu v dohodnutom množstve, kvalite a čase, vyrobenú vo výrobnom zariadení dodávateľa,
špecifikovanom v čl. V tejto zmluvy;
b) záväzok dodávateľa uhrádzať odberateľovi platby za systémové služby a prevádzkovanie systému
podľa aktuálne platného cenového rozhodnutia ÚRSO, ktorým bola určená alebo schválená tarifa za

prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby, ktoré odberateľ dodávateľovi fakturuje v súlade
s pravidlami trhu;
c) záväzok odberateľa prevziať zodpovednosť za odchýlku za odovzdávacie miesto dodávateľa voči
zúčtovateľovi odchýlok;
d) záväzok odberateľa dodanú elektrinu od dodávateľa odobrať v dohodnutom množstve, kvalite a čase

a riadne a včas zaplatiť dodávateľovi v čl. VI tejto zmluvy dohodnutú cenu za dodávku elektriny.

49. Podľa čl. II bodu 2 prvej vety Zmluvy o dodávke elektriny, dodávka elektriny je splnená prechodom
elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste dodávateľa.

50. Podľa čl. XI bodu 1 Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/14, odberateľ zašle dodávateľovi faktúru za
systémové služby a tarifu za prevádzkovanie systému podľa aktuálne platného cenového rozhodnutia
ÚRSO, na ročnej báze, ktorým bola určená alebo schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za
systémové služby a dodávateľ sa tieto zaväzuje odberateľovi uhradiť. Podkladom na vystavenie faktúry
dodávateľom budú nahlásené hodnoty na OKTE a.s. so sídlom Mlynské nivy 59/A, 821 09 Bratislava,

IČO 45 687 862.

51.Podľačl.XIbodu2Zmluvyododávkeelektrinyč.47/14,vprípade,akdôjdekúpravedátnahlásených
OKTE, a.s., odberateľ vystaví opravnú faktúru do 15 dní od doručenia aktualizovaných údajov od OKTE,
a.s. a zašle ju dodávateľovi. Opravná faktúra je splatná do 30 dní od doručenia dodávateľovi.

52. Podľa čl. XIV bodu 8 Zmluvy o dodávke elektriny, právny vzťah založený zmluvou sa riadi a spravuje
Obchodným zákonníkom.53. Faktúrou č. 1701475 zo dňa 16.03.2017, splatnou 05.04.2017 vyfakturoval žalobca žalovanému
na základe Zmluvy o dodávke elektrickej energie z výrobného zdroja za obdobie 2/2017 poplatky za
prevádzkovanie systému a za systémové služby v sume 3.292,36 Eur (neuhradená v sume 2 711,29

Eur). Faktúrou č. 1701753 zo dňa 14.02.2017, splatnou 06.03.2017 vyfakturoval žalobca žalovanému
na základe Zmluvy o dodávke elektrickej energie z výrobného zdroja za obdobie 1/2017 poplatky
za prevádzkovanie systému a za systémové služby v sume 3.742,39 Eur. Faktúrou č. 1702224 zo
dňa 12.04.2017, splatnou 02.05.2017 vyfakturoval žalobca žalovanému na základe Zmluvy o dodávke
elektrickej energie z výrobného zdroja za obdobie 3/2017 poplatky za prevádzkovanie systému a za

systémové služby v sume 4.287,56 Eur. Faktúrou č. 1702626 zo dňa 11.05.2017, splatnou 31.05.2017
vyfakturoval žalobca žalovanému na základe Zmluvy o dodávke elektrickej energie z výrobného zdroja
za obdobie 4/2017 poplatky za prevádzkovanie systému a za systémové služby v sume 17,32 Eur.
Žalovaný uvedené faktúry spolu v sume 10.758,56 Eur doteraz neuhradil.

54. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej

kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov, podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje
a) prednostným
1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy,
2. prístupom do sústavy,

3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny,
b) výkupom elektriny výkupcom elektriny za cenu vykupovanej elektriny,
c) doplatkom,
d) prevzatím zodpovednosti za odchýlku výkupcom elektriny,
e) príplatkom.

55. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov, výrobca elektriny s právom na podporu,
ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, má právo na výkup elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej
z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal na základe

zmluvy o povinnom výkupe elektriny výkupcovi elektriny

56. Podľa § 4 ods. 1 písm. d) zák. č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov, výrobca elektriny s právom na podporu,
ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, má právo na prenesenie zodpovednosti za odchýlku na iného

účastníka trhu s elektrinou, ktorý je subjektom zúčtovania na základe zmluvy o prevzatí zodpovednosti
za odchýlku.

57. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike v znení neskorších predpisov, predmetom trhu
s elektrinou a trhu s plynom je dodávka elektriny a plynu, pripojenie do prenosovej sústavy, distribučnej

sústavy, prepravnej siete a distribučnej siete, prístup do prenosovej sústavy a prenos elektriny a prístup
do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny na vymedzenom území, prístup do prepravnej siete a
preprava plynu a prístup do distribučnej siete a distribúcia plynu na vymedzenom území, prístup do
zásobníka a uskladňovanie plynu, poskytovanie podporných služieb v elektroenergetike a plynárenstve,
poskytovanie systémových služieb v elektroenergetike, pripojenie a prístup nových výrobcov elektriny

a plynu do sústavy alebo do siete.

58. Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike v znení neskorších predpisov, účastníkom
trhu s elektrinou je
a) výrobca elektriny,

b) prevádzkovateľ prenosovej sústavy,
c) prevádzkovateľ distribučnej sústavy,
d) dodávateľ elektriny,
e) odberateľ elektriny,
f) organizátor krátkodobého trhu s elektrinou,

g) výkupca elektriny.

59. Podľa § 11 ods. 7 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného
trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom do 31.08.2020,účastník trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné alebo odovzdávacie miesto zvolil režim prenesenej
zodpovednosti za odchýlku, uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému
účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za jeho odberné alebo odovzdávacie miesto prevzal zodpovednosť za

odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby elektriny na danom odbernom alebo odovzdávacom mieste.

60. Podľa § 11 ods. 8 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného
trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom do 31.08.2020,
účastník trhu s elektrinou, ktorý prevzal zodpovednosť za odchýlku za odberné alebo odovzdávacie

miestoinéhoúčastníkatrhuaniejesubjektomzúčtovania,uhradíplatbuzasystémovéslužbyaplatbuza
prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za neho prebral zodpovednosť za odchýlku,
a to v rozsahu koncovej spotreby na danom odbernom alebo odovzdávacom mieste.

61. Podľa § 11 ods. 9 vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu
s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom do 31.08.2020, subjekt

zúčtovania uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému organizátorovi
krátkodobého trhu s elektrinou v rozsahu koncovej spotreby všetkých odberných a odovzdávacích miest,
ktoré sú v jeho bilančnej skupine. Organizátor krátkodobého trhu s elektrinou poskytuje subjektom
zúčtovania podklady potrebné na fakturáciu platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie
systému z koncovej spotreby elektriny jednotlivo za účastníkov trhu, ktorí sú v bilančnej skupine subjektu

zúčtovania.

62. Podľa § 11 ods. 10 písm. c) vyhl. č. 24/2013 Z.z., ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie
vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom, v znení účinnom
do 31.08.2020, do koncovej spotreby na odbernom alebo odovzdávacom mieste za započíta ostatná

vlastná spotreba elektriny výrobcu elektriny.

63. Podľa § 1 písm. h) vyhl. č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike,
v znení účinnom do 31.12.2016, na účely tejto vyhlášky sa rozumie tarifou za prevádzkovanie systému v
eurách na jednotku množstva elektriny pevná cena viažuca sa na technickú jednotku, ktorá zohľadňuje

alikvotnú časť nákladov na výrobu elektriny z domáceho uhlia, na výrobu elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a na činnosti organizátora krátkodobého trhu
s elektrinou; tarifa sa uplatňuje na koncovú spotrebu elektriny.

64. Podľa § 1 písm. i) vyhl. č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike,

v znení účinnom do 31.12.2016, na účely tejto vyhlášky sa rozumie tarifou za systémové služby v
eurách na jednotku množstva elektriny pevná cena viažuca sa na technickú jednotku, ktorá zohľadňuje
povolené náklady prevádzkovateľa prenosovej sústavy na nákup podporných služieb a iné povolené
náklady prevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie systémových služieb; tarifa sa uplatňuje
na koncovú spotrebu elektriny.

65. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý v súlade s právnou
úpravou účinnou ku dňu uzavretia zmluvy prehľadne a zrozumiteľne odôvodnil svoje závery. Keďže
odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu tvoria jeden celok (IV. US 350/09),

odvolací súd nepovažuje za hospodárne opakovať argumentáciu okresného súdu, preto v zmysle ust. §
387 ods. 2 CSP poukazuje na odseky 1- až 30 tohto rozhodnutia, v ktorých odvolací súd argumentáciu
okresného súdu podrobne zrekapituloval. Na podporu správnosti rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu
ku konkrétnym odvolacím námietkam odvolací dopĺňa:

66. Žalovaný v odvolaní namietol, že okresný súd za nezmenenej dôkaznej situácie dospel k opačnému
skutkovému zisteniu a právnemu názoru. Takáto procesná situácia nastala následkom toho, že okresný
súdpovrátenívecizkrajskéhosúduopätovnevykonaldokazovanieavintenciáchrozhodnutiakrajského
súdu rovnomerne prihliadol na všetky vykonané dôkazy, aj na všetky vyjadrenia žalobcu a žalovaného.
Pokiaľ potom z vykonaného dokazovania zistil iný skutkový stav, než tomu bolo pri prvom rozhodnutí, je

to odôvodnené dôkazmi, ktoré boli vykonané. Preto skutočnosť, že okresný súd dospel k iným záverom,
než pred zrušením jeho rozhodnutia, nie je pochybením, ktoré by odôvodňovalo záver o nesprávnosti
rozhodnutia okresného súdu. Je iba následkom stavu, kedy rovnaké dôkazy okresný súd vyhodnotil
inak, pričom odlišné závery riadne a podrobne odôvodnil. Žalovaný zároveň v odvolaní nenapadolnesprávnosť procesného postupu okresného súdu pri vykonaní dôkazov alebo nesprávnosť postupu
okresného súdu v súvislosti s tým, že by niektorý z navrhnutých dôkazov nevykonal.

67. Žalovaný v odvolaní namietol, že okresný súd v prvom rozhodnutí dospel k záveru o rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku, pokiaľ si žalobca uplatňuje zaplatenie sumy uplatnenej žalobou,
a to v súvislosti s tým, že sám žalobca sa vyjadril, že suma, ktorú požaduje zaplatiť, nie je platbou
za službu, ktoré by mali byť žalovanému poskytnuté. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje, že
v druhom rozhodnutí okresný súd správne identifikoval, že právnym základom nároku uplatneného

žalobou nie je dodanie služby, ale právny predpis. Pokiaľ povinnosť každému účastníkovi trhu s
elektrinou prispieť na (i) úhradu nákladov na výrobu elektriny z domáceho uhlia na výrobu elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnou kombinovanou výrobou a na činnosti organizátora
krátkodobého trhu s elektrinou a (ii) úhradu nákladov prevádzkovateľa prenosovej sústavy na nákup
podporných služieb a iné povolené náklady pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie
systémových služieb upravuje priamo právny predpis, všeobecný súd nemá možnosť vyhodnocovať

zásadu poctivého obchodného styku v súvislosti s povinnosťou uloženou právnym predpisom. Zásady
poctivého obchodného styku je možné vyhodnocovať vo vzťahu k zmluvným vzťahom uzavretým medzi
rôznymi subjektami na princípe rovnosti subjektov a dispozičnej autonómie subjektov. V tých prípadoch,
kedy povinnosť subjektu upravuje priamo právny predpis, je subjekt povinný túto povinnosť splniť bez
ohľadu na to, z akého dôvodu ju právny predpis upravil a či ju povinný subjekt považuje za súladnú

s dobrými mravmi.

68. Žalovaný v odvolaní namietol, že žalobca požadoval toľko prostriedkov, že žalovaný mal doplácať
na to, že mu bola poskytnutá podpora podľa zák. č. 309/2009 Z.z.

69. K uvedenej námietke žalovaného odvolací súd zdôrazňuje, že Zmluvu o dodávke elektriny č. 47/14
sa rozhodol žalovaný uzavrieť dobrovoľne a sám. Žalovaný má postavenie podnikateľa a ako taký
znáša podnikateľské riziko svojich rozhodnutí. Pokiaľ podnikateľ uzavrie zmluvu, ktorá pre neho nie
je výhodná, uvedené nie je dôvodom, aby neplnil záväzky z nevýhodnej zmluvy. V prejednávanom
prípade sa žalovaný sám rozhodol, že uzavrie zmluvu, na základe ktorej si elektrinu bude vyrábať sám,

ale v ktorej sa zaviazal uhrádzať žalobcovi platby za systémové služby a prevádzkovanie systému
podľa aktuálne platného cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorým bola
určená alebo schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby, ktoré žalobca
žalovanému fakturuje v súlade s pravidlami trhu (ako si to strany vymedzili v predmete zmluvy bod
1.2). Žalobca tak zmluvu uzatváral vedome a zaviazal sa nielen k tomu, že bude dodávať elektrinu,

ktorú sám vyrobí žalobcovi, ale vzal na vedomie, že bude pritom uhrádzať platby za systémové služby
a prevádzkovanie systému, a to vo výške, ktorá je určená cenovým rozhodnutím Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví. Keďže cenové rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, rovnako ako
právne predpisy upravujúce vzájomný vzťah žalobcu a žalovaného ako dodávateľa a odberateľa, boli
v čase uzavretia zmluvy verejne známe, žalovanému dostupné, mal možnosť zistiť, v akej výške

mu na základe vtedy účinných právnych predpisov vznikne povinnosť platby za systémové služby a
prevádzkovanie systému. Ak potom žalovaný následne zistil, že z ekonomického hľadiska mu takáto
dohoda nedáva zmysel, pretože je povinný platiť za systémové služby a prevádzkovanie systému
priveľa, čo v odvolaní označil za "doplácanie za to, že mu bola poskytnutá podpora podľa zák. č.
309/2009 Z.z.“, tak si musí uvedomiť, že o túto podporu požiadal sám dobrovoľne, Zmluvu o dodávke

elektriny rovnako uzavrel sám dobrovoľne a preto samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku
doplácal na poskytnutie podpory, bola jeho vlastným rozhodnutím, za ktoré musí znášať následky. V
konanínebolipredloženétvrdeniasporovnanímvýhodnostibežnéhoodberuelektrinypodnikateľomvoči
situácii, kedy si žalovaný ako podnikateľ túto elektrickú energiu vyrába sám a sám si ju spotrebuje, ale
musí pritom platiť poplatky za prevádzkovanie systému, takže ani tvrdenie o „doplácaní na poskytnutie

podpory“ nie je možné vyhodnotiť. Vo vzťahu k právnym záverom je však „doplácanie na podporu“
irelevantné, keďže motivácia, pre ktorú podnikateľ na seba prevezme určitý záväzok, nie je pre jeho
záväznosť podstatná. Žalovaný je povinný platiť poplatky, ustanovené právnym predpisom preto, že
dobrovoľne nadobudol pozíciu výrobcu elektriny, s ktorou je povinnosť platiť tieto poplatky spojená.
Povinnosť platiť tieto poplatky sa aktivovala uzavretím zmluvy, keďže až následkom tejto zmluvy sa stal

žalovaný účastníkom trhu s elektrinou.

70. Právny nárok žalobcu na zaplatenie žalobou uplatnenej platby tak vyplýva z vtedy účinných právnych
predpisov, a to výlučne na základe toho, že žalovaný dobrovoľne ako podnikateľ uzavrel zmluvu, ktorámu postavenie účastníka trhu s elektrinou založila. Ako veľmi podrobne vymedzil okresný súd vo svojom
odôvodnení, žalovanému vznikla povinnosť platiť platby za systémové služby a prevádzkovanie systému
podľa aktuálne platného cenového rozhodnutia ÚRSO vo väzbe na jej konečnú spotrebu bez ohľadu

na množstvo elektrickej energie, ktorú žalovaný spätne dodá do distribučnej siete žalobcu. Teda aj
za predpokladu, že nič nedodá a celú ním vyrobenú energiu spotrebuje sám. Ako žalobca správne
poukázal, táto povinnosť je viazaná na splnenie podmienok, ktorým je postavenie výrobcu elektriny ako
účastníka trhu s elektrinou, ďalej skutočnosť, že túto elektrinu vyrába a následne ju aj spotrebuje. Platby,
ktoré sú predmetom žaloby, je účastník trhu s elektrinou povinný platiť bez ohľadu na to, či ním vyrobená

elektrina bola spätne dodaná do distribučnej siete alebo či bola celá ním spotrebovaná. Pokiaľ žalovaný
nepovažoval tento spôsob platby za spravodlivý, nebol nútený zmluvu o dodávke elektriny uzavrieť.
Podnikateľ má iné možnosti, ako si zabezpečiť elektrickú energiu na účely svojho podnikania. Samotná
skutočnosť, že zmluvou na seba prevzal povinnosť platiť platby vymedzené v bode 1.2 zmluvy znamená,
že s uvedeným dojednaním vyjadril súhlas. Podmienky, za akých sa tieto platby uhrádzajú pritom neboli
utajené, boli zrejmé nielen zo znenia zmluvy, ale aj z vtedy účinnej platnej právnej úpravy.

71. Na základe uvedeného potom pre rozhodnutie nie sú podstatné ani argumenty žalovaného, že
všetku energiu spotreboval na vlastné účely, že do distribučnej sústavy prevádzkovateľa žiadnu energiu
nedodával, a teda žalobcovi žiadne výdavky nevytváral. Povinnosť platby naviazal právny predpis na
spotrebu a žalovaný v konaní potvrdil, že ním vyrobenú elektrickú energiu sám spotreboval.

72. Pokiaľ žalovaný v celom konaní vrátane odvolania namieta, že nemá dôvod platiť ako protihodnotu
za "pripravenosť žalobcu", odvolací súd pripomína, že nárok žalobcu na zaplatenie je daný priamo
právnym predpisom účinným v čase uzavretia zmluvy. Dôvody, pre ktoré zákonodarca uloží určitým
subjektom právnu povinnosť pritom nie sú podstatné. Pokiaľ zákonodarca mal za to, že "pripravenosť

žalobcu" odoberať elektrickú energiu je dostatočným dôvodom pre uloženie povinnosti účastníkov trhu
s elektrinou platiť platby ním vymedzené, a to vo výške presne určenej ÚRSO, tak túto motiváciu
nemá prečo súd preskúmavať. Z pohľadu súdu je relevantné, že takáto povinnosť z právneho predpisu
účinného v čase uzavretia zmluvy vyplývala, takže pokiaľ sa žalovaný dobrovoľne stal účastníkom na
trhu s elektrinou uzavretím zmluvy o dodávke elektriny, táto povinnosť ho zaťažovala. Odvolací súd

opätovne pripomína, že o tom, že právny predpis to takto nastavil, mal žalovaný možnosť vedieť už
čase uzavretia zmluvy. Uzavretím zmluvy prejavil vôľu tento systém akceptovať, nemôže sa potom v
čase, keď je jeho povinnosť platiť platby určené právnym predpisom splatná, brániť tým, že v dôsledku
takéhoto stavu dopláca na to, že mu bola poskytnutá podpora podľa zák. č. 309/2009.

73. Vyššie uvedená argumentácia sa potom vzťahuje aj na námietku žalovaného, že subjekty, ktoré
uhrádzajú žalobcovi platby, nedostávajú za svoju platbu žiadne vecné plnenie. V danom prípade im
povinnosť tieto platby hradiť vzniká na základe účinného platného právneho predpisu, pričom subjektami
podliehajúcimi tejto povinnosti sa stali dobrovoľne tým, že sa na základe zmluvy stali výrobcami elektriny.

74. Žalovaný v odvolaní namietol postup okresného súdu, ktorý nevyhovel jeho návrhu na prerušenie
konania a nepodal na Ústavný súd návrh na začatie konania o zosúladenie právnych predpisov, čím
podľa žalovaného konal v rozpore so zásadou spravodlivého prejednania veci.

75. S uvedeným konštatovaním sa odvolací súd nestotožnil. O spornej otázke súladu ust. § 11 ods.

7, 8, 9 vyhlášky č. 24/2013 s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1 a ods.
4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a článok 123 Ústavy SR, čl. 1 Dodatkového protokolu k
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod
č. 209/1992 Zb., § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bod 1, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 40 ods. 1 zák.
č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov v spojení s § 2 ods.

1 zák. č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov už Ústavný súd SR rozhodol nálezom
č. k. PL.ÚS 19/2017 - 115 zo dňa 08.07.2020 tak, že tomuto návrhu nevyhovel. Následkom tohto
rozhodnutia ústavného súdu sú potom ust. § 11 ods. 7, 8, 9 vyhlášky č. 24/2013 z pohľadu účinnosti a
záväznosti nedotknuté. To znamená, akékoľvek povinnosti, ktoré boli touto vyhláškou subjektom práva
uložené, sú tieto subjekty povinné splniť. Ustanovenie § 11 vo všetkých troch napadnutých odsekoch

citovanej vyhlášky ostalo nezrušené, teda bolo platné a účinné. Pokiaľ žalobca žiada od žalovaného,
aby splnil povinnosť uloženú právnou normou, ktorá bola v čase uzavretia zmluvy o dodávke elektriny
platná a účinná, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom prieskume existenciu nesúladu
tohto právneho predpisu s Ústavou alebo ústavnými zákonmi alebo zákonmi nekonštatoval, znamená to,že žiada, aby sa žalovaný správal v zmysle právneho predpisu účinného v čase uzavretia zmluvy. Obsah
odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu, pokiaľ tento nerozhodol o nesúlade vyhlášky s Ústavou SR
relevantný len vo vzťahu k jeho výroku. Ani úvahy ústavného súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia, že by

teoreticky mohlo prísť k inému hodnoteniu za predpokladu, že by zákonodarca nezmenil právnu úpravu,
na ktorú bola napadnutá vyhláška naviazaná, potom nič nemenia na veci, že táto vyhláška ostala riadne
v platnosti a účinnosti, a preto na jej základe subjektom práva vznikli povinnosti, ktoré sú povinné plniť.

76. Zároveň platí, že pokiaľ Ústavný súd SR už raz o návrhu na vyhlásenie nesúladu citovanej vyhlášky

rozhodol,totorozhodnutietrebarešpektovať,považovaťhozazáväznéanieježiadendôvodopakovane
dávať rovnaký návrh Ústavnému súdu SR na rovnaké prerokovanie rovnakej veci. Okresný súd preto
postupoval správne, pokiaľ návrh na prerušenie konania z dôvodu podania opätovného návrhu na
ústavný súd zamietol.

77. Odvolací súd už iba nad rámec uvedeného konštatuje, že ani za predpokladu, že by Ústavný súd SR

vo svojom náleze zo dňa 08.07.2020 rozhodol opačným spôsobom a konštatoval by nesúlad § 11 ods.
7, 8, 9 vyhlášky č. 24/2013 s Ústavou SR, uvedené by nespôsobovalo zánik povinnosti, uloženej touto
vyhláškou. Ústavný súd nemá kompetenciu vyhlásiť spätnú neúčinnosť právneho predpisu, preto všetky
povinnosti, ktoré vznikli v danom momente z účinného právneho predpisu pred tým, ako ho ústavný
súd posúdi ako rozporný s Ústavou SR, sú voči subjektom práva záväzné a vymáhateľné. Uvedené je

jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR vykonáva kontrolu ústavnosti iba pro futuro a nie spätne,
keďže spätne nemôže docieliť neúčinnosť právneho predpisu. Od počiatku konania tak nebol dôvod na
prerušenie konania za účelom rozhodnutia ústavného súdu o prípadnom tvrdenom nesúlade vyhlášky
č. 24/2013 v dotknutej časti ust. § 11 ods. 7, 8, 9 s Ústavou SR a ostatnými dohovormi.

78. Pokiaľ žalovaný namietol konštatovanie okresného súdu ohľadom tvrdeného deficitu delegačnej
normy, odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemá kompetenciu posudzovať súlad právnych
predpisov navzájom a ani posudzovať delegačné normy, ak už o domnelom nesúlade rozhodol Ústavný
súd SR. Uvedená kompetencia v zmysle Ústavy SR prináleží v Slovenskej republike ústavnému
súdu. Okresný súd rovnako ako súd odvolací preto môžu vychádzať iba zo záveru Ústavného súdu

SR, ktorý návrhu na vyhlásenie nesúladu právnych noriem nevyhovel. Odvolací súd sa preto ani
nezaoberá argumentami žalovaného vo vzťahu k tomu, prečo mal byť daný nesúlad § 11 ods. 7, 8, 9
Vyhlášky č. 24/2013 Z.z. s Ústavou SR a ostatnými dohovormi, na ktoré poukazoval žalovaný, keďže
nemá kompetenciu na rozhodovanie o neústavnosti právneho predpisu, o tejto otázke už rozhodnuté
bolo a odvolací súd rovnako ako súd okresný je rozhodnutím Ústavného súdu SR viazaný. Nemá

možnosť rozhodnutie Ústavného súdu preskúmať, revidovať a prípadne ho vyhodnotiť inak. Vo vzťahu
k vzájomnému súladu právnych noriem mu takáto kompetencia Ústavou zverená nebola.

79. Žalovaný v odvolaní namietol, že zo Zmluvy o dodávke elektriny č. 47/2014 vyplýva, že povinnosť
platieb žalovanému vznikne až po realizovaní služby prevádzkovania systému a že záväzok dodávateľa

uhrádzať odberateľovi platby za systémové služby nastane iba v prípade, ak takéto služby budú
poskytnuté v súvislosti s dodávkou elektriny. Žalovaný pritom neodôvodnil, z ktorej časti bodu 1.2 Zmluvy
č. 47/14 má vyplývať podmienka úhrady platieb iba v prípade, „ak určité služby budú poskytnuté v
súvislosti s dodávkou elektriny“. Naopak, dotknutá časť bodu 1.2 Zmluvy o dodávke elektriny doslova
znie „záväzok dodávateľa uhrádzať odberateľovi platby za systémové služby a prevádzkovanie systému

podľa aktuálne platného cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len URSO),
ktorým bola určená alebo schválená tarifa za prevádzkovanie systému a tarifa za systémové služby,
ktoré odberateľ dodávateľovi fakturuje v súlade s pravidlami trhu“. Súčasťou tohto bodu teda nie sú
žiadne ďalšie podmienky, ktoré by museli byť splnené na to, aby bol aktivovaný záväzok uhrádzať platby
za systémové služby a prevádzkovanie systému. Ako už bolo uvedené vyššie, tento nárok nevznikol ako

odplatný nárok v súvislosti s poskytnutím služby, ale vznikol na základe právneho predpisu platného a
účinného v čase uzavretia zmluvy. V tomto zmysle bolo aj vyjadrenie žalobcu, že platbu požaduje nie
za to, že by žalovanému poskytoval konkrétnu službu, správne. Platba, ktorú žalobca požaduje nie je
platbou za službu, je platbou na splnenie povinnosti, ktorú žalovanému stanovili právne predpisy platné
a účinné v čase uzavretia zmluvy. Ustanovili mu ju preto, že sa sám rozhodol nadobudnúť postavenie

účastníka na trhu s elektrinou, čo potvrdil uzavretím zmluvy so žalobcom.

80. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, že by okresný súd nevymedzil
skutkový stav na základe tvrdení žalobcu a žalovaného. Všeobecne je možné konštatovať, že okresnýsúd v ods. 5 svojho rozhodnutia uviedol ktorými dôkazmi vykonal dokazovanie a v ods. 6 a 7 následne
prehľadne uviedol zistený skutkový stav, ktorý bol nevyhnutný pre aplikáciu právnej normy, a preto
aby mohol dospieť k právnym záverom. Žalovaný v odvolacej námietke neuviedol konkrétne, ktorý

skutkový záver okresného súdu nemal byť vymedzený na základe tvrdení žalobcu a žalovaného, preto
v konkrétnosti takéto neurčité konštatovanie odvolací súd nemal ako preskúmať. Odvolací súd nie je
oprávnený vytvárať si domnienky ohľadom obsahu odvolacích námietok.

81. Žalovaný v odvolaní namietol, že okresný súd sa nezaoberal argumentáciou žalobcu vo vzťahu k

tomu, že si nárok uplatnil na základe právnych predpisov, ktoré boli v čase uplatnenia nároku platné
a z ktorých priamo vyplýval spôsob akým bol povinný v rámci regulácie vnútorného trhu s elektrinou
uplatniť nárok voči žalovanému, keď bez podkladov v dokazovaní konštatoval, že na platby má nárok
ako protiplnenie podľa zmluvy č. 47/14, z čoho žalovaný vyvodil, že nie je potrebné sa zaoberať
základom nároku podľa právnych predpisov. Citované konštatovanie uvedené v odvolaní pochádza
zo zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu, ktorý vyčítal v prvom rozhodnutí okresnému súdu, že sa

nezaoberal argumentáciou žalobcu. Odhliadnuc od toho, že žalovanému neprináleží odvolacia námietka
vo vzťahu k domnelému porušeniu povinnosti súdu voči žalobcovi, odvolací súd konštatuje, že okresný
súd v druhom rozhodnutí správne zistil, že nárok vznikol na základe platného a účinného právneho
predpisu a argumentáciou žalobcu sa v tomto rozsahu podrobne zaoberal. Rovnako sa podrobne
zaoberalargumentmižalovaného,ktorévočitejtoargumentáciižalobcužalovanýuplatnilakoprostriedky

procesnej obrany. Záver, že by nebolo potrebné zaoberať sa základom nároku podľa právnych predpisov
zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýval. Naopak, vyplýval z neho pokyn zaoberať
sa argumentáciou žalobcu, ktorý tvrdil, že žalovanému povinnosť zaplatiť sumu uplatnenú žalobou
vyplýva práve z právnych predpisov. Okresný súd tak po zrušení svojho prvého rozhodnutia postupoval
v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu.

82. Žalovaný v odvolaní uviedol, že okresný súd sa nevysporiadal s obranou žalovaného o právnom
základe uplatneného nároku, s čím sa odvolací súd nestotožnil, keďže podrobné odôvodnenie
okresného súdu obsahujúce odkazy na právnu úpravu platnú a účinnú v čase uzavretia zmluvy je
dostatočné a vysporadúva sa aj s obranou žalovaného o právnom základe uplatneného nároku.

Skutočnosť, že okresný súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného nepredstavuje porušenie práva
žalovaného. Sporová strana nemá nárok na to, aby súd vyhovel jej návrhu, má nárok na to, aby súd
riadne odôvodnil prečo jej návrhu nevyhovel. Uvedenú povinnosť okresný súd splnil v podrobnom a
vyčerpávajúcom odôvodnení rozhodnutia.

83. Na základe uvedeného odvolací súd nemohol vyhovieť odvolaciemu petitu žalovaného ani v rozsahu
toho, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne ako nedôvodnú a nemohol
vyhovieť ani návrhu, aby rozsudok okresného súdu zrušil a v prípade zrušenia rozhodnutia konanie
prerušil. Odvolací súd dospel z vyššie uvedených dôvodov k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je
v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

84. Odvolací súd je v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP odvolacími dôvodmi viazaný, preto rozhodnutie
okresného súdu preskúmal len v rozsahu dôvodov vymedzených v odvolaní. Zároveň odvolací súd
nezistil vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolaní
uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP).

85. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

86. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).