Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. január 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 15Saz/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100644
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100644.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Afganskej islamskej republiky, naposledy s trvalým pobytom
Basawol, okres Momand Dara, provincia Nangarhár, Afganistan, toho času bytom v Centre pre deti a
rodiny, ul. Kpt. Nálepku 369/5, 068 01 Medzilaborce, zastúpený poručníkom: Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, so sídlom Dobrianskeho 89, 068 01 Medzilaborce,
právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, Košice, proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812
72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti výroku I. rozhodnutia žalovaného č. MU-PO-58-17/2025-Ž z

12.09.2025 vo veci azylu, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – migračného úradu č. MU-
PO-58-17/2025-Ž z 12.09.2025 v azylovej veci osoby - A. B., nar. XX.XX.XXXX, bez dokladu totožnosti,
a to v jeho výroku č. I. v znení cit. „neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle“ a v rozsahu
zrušenia vec vracia na ďalšie konanie Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky – migračnému úradu.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 21.10.2025 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“), sa žalobca

v zastúpení Centra právnej pomoci, domáhal z dôvodu nezákonnosti, zrušenia výroku I. rozhodnutia
žalovaného č. MU-PO-58-17/2025-Ž z 12.09.2025 o neudelení mu azylu a vrátenia veci na ďalšie
konanie žalovanému.

Administratívne konanie

2. Zo žalovaným predloženého administratívneho spisu vyplýva, že po nelegálnom príchode a

následnom zadržaní, v tom čase maloletého žalobcu, na hranici Slovenskej republiky Rjka – Čuňovo –
dialnica (ďalej len „SR“), policajnou hliadkou, bez doprovodu rodičov o 04:15 ráno, mu bol uznesením
Mestského súdu Bratislava II. sp. zn. 28 PPOm/4/2025-7 z 29.03.2025 ustanovený opatrovník Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, (ďalej len „ÚPSVaR Stropkov,
pracovisko Medzilaborce“), ktorý za neho 10.04.2025 požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu
Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z
dôvodu obavy o jeho život pred militantným hnutím Taliban.

Do zápisnice o podaní vysvetlenia č. PPZ-HCP-PO12-23-004/2025-AZ z 10.04.2025 okrem svojich
identifikačnýchúdajov,vtomčasemaloletýžalobcavprítomnostitlmočníkazadojazykapaštukžiadosti
o udelenie azylu uviedol, že nemá žiadne cestovné doklady; mama a otec žijú v Afganskej islamskej
republike; má päť bratov a tri sestry; ma ukončených sedem tried základnej školy a je moslimskéhovierovyznania.Kokamihuvycestovaniaaktrasecestyuviedol,žezAfganistanuodišielvskupineďalších
cudzincov pred dva a pol mesiacmi s tým, že k hranici s Iránom išli peši ktorú peši aj nelegálne prekročili,
následne peši prešli do Turecka, kde týždeň prespával v lese, následne pokračoval peši do Bulharska,

kde sa zdržal ďalších päť dní a prespával v lese, potom peši pokračoval do Srbska, odkiaľ približne po
troch dňoch prešiel do Maďarska a odtiaľ peši asi po dva a pol dňoch prešiel na Slovensko, kde sa
sám vzdal policajtom; jeho cieľová krajina bolo Nemecko; premiestňoval sa v skupine bez prevádzača,
bez cestovných dokladov; nemal pri sebe žiadnu finančnú hotovosť; na území Slovenska ani v iných
členských krajinách EÚ nemá žiadnych príbuzných ani známych; nebol členom žiadnej politickej strany;

nebol trestaný ani prenasledovaný pre náboženstvo či kvôli politickým názorom; nebol vojakom a ako
dôvod žiadosti o udelenie azylu uviedol obavy o svoj život, keďže ho chcela naverbovať skupina Taliban
a bál sa, aby ho neuniesli; v inej krajine o azyl nežiadal.
Vo vyhlásení cudzinca z 10.04.2025 k žiadosti o udelenie azylu, žalobca okrem svojich identifikačných
údajov opakovane uviedol, že o udelenie azylu na území SR žiada z obavy o život, pričom jeho
opatrovník sa vyjadril, že v záujme ochrany maloletého rešpektuje jeho vyjadrenie, že do domovskej

krajiny sa nemôže vrátiť z obavy o život a preto odporúča aby jeho žiadosti bolo vyhovené a aby mu
bola poskytnutá medzinárodná ochrana.
Žalobca bol preverený v informačnom systéme MV SR; IS MIGRA, ECU a REGOB s pozitívnym
výsledkom; v informačných systémoch INBO, CLK-SIS 2, INTERPOL s negatívnym výsledkom a bolo
zistené, že v prípade žalobcu sa jedná o prvožiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej republiky,

o ktorý požiadal z dôvodu obavy o svoj život.
Azylový spis bol vedený pod č. PPZ-HCP-PO12-23/2025-AZ.

3. Do dotazníka žiadateľa o udelenie azylu č. MU-PO-58-8/2025-Ž z 30.04.2025, za účelom objasnenia
a zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu žalobca za prítomnosti tlmočníka uviedol svoje osobné údaje

a že je paštúnskej národnosti; náboženské vyznanie má islamské, sunnit; iné jazyky okrem jazyka
paštu neovláda; ukončil sedem tried v štátnej základnej škole Emailkan, v meste Basawol; v štúdiu
nepokračoval z dôvodu zlých bezpečnostných podmienok, preto školu nechal a potom pomáhal otcovi
v obchode, kde predával ovocie a zeleninu až do roku 2023: býval s rodičmi a súrodencami v rodinnom
dome; na vojne nebol.

Ohľadne rodinných pomerov označil otca a matku s tým, že nevie kedy a kde sa narodili; otec nepracuje;
náboženské vyznanie rodičov moslimské - sunniti; označil aj piatich bratov – Nurullah (asi 36 rokov,
pracuje ako taxikár), Readkhan (asi 33 rokov, invalid), Osman (asi 28 rokov, predáva zmrzlinu), Salman
(asi 20 rokov, nepracuje) a Naz (asi 13 rokov, študent); označil tri sestry – Lalbaha (asi 40 rokov, vydatá,
domáca), Khodaja (asi 18 rokov, domáca), Khadija (asi 10 rokov, žije s rodičmi, neštuduje). Žalobca

je slobodný; nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami; nemá žiadny hnuteľný ani nehnuteľný
majetok; nedostáva žiadnu finančnú a materiálnu pomoc od inej fyzickej alebo právnickej osoby; na
území Slovenskej republiky žiadal o azyl prvýkrát, v inej krajine o azyl nežiadal; nemá žiadne doklady
totožnosti; nemá povolenie pre pobyt na území Slovenskej republiky, ani v inej členskej krajine EÚ; od
svojho odchodu raz kontaktoval svojho najstaršieho brata C. po príchode do Medzilaboriec s tým, že

jeho rodina ma problémy kvôli Talibanu, pretože sa pýtajú rodičov, kde sa žalobca nachádza, pretože ho
chcú naverbovať do ich radov.
K trase príchodu uviedol, že z Afganistanu odišiel v 01/2025, pričom odišiel do Pakistanu s tým,
že z domu išiel v skupine piatich osôb, ktoré sú všetci aj na Slovensku, pričom k, od ich dediny 10
km vzdialenej hranici s Pakistanom išli autom a hranicu prešli pešo; potom ich prevádzači v Pakistane

pri hranici ubytovali v nejakej budove, kde boli dve noci; potom pokračovali nejaký čas autom a následne
20hodínišlipešiaždošlikIrackejhranici,ktorúprekročilinelegálnepešo;ďalejpokračovalikombinovane
automapešiaždošlikTureckejhranici,ktorúprekročilipešomimolegálnyprechod;potomichprevádzač
zobral do nejakej ubytovne, kde boli asi sedem dni, bola tam zima a vlhko a ani sa nemali čím prikryť;
odtiaľ ich zobrali autom do nejakého domu, ku ktorému prišiel kamión do ktorého nastúpili a to ich

už bolo 16 a v kamióne cestovali do Istanbulu, kde boli ubytovaní dve noci a následne pokračovali
mikrobusom asi pol hodiny, potom pokračovali peši po dobu asi 36 hodín až sa dostali k Bulharskej
hranici, pričom ich sprevádzali stále iní ľudia, hranicu prešli peši nelegálne, za hranicou čakal taxík
ktorý zobral 11 osôb a ostatných spolu so žalobcom nechali s tým, že pre nich príde iné auto, ktoré prišlo
až na druhý deň, takže celú noc a ráno boli v zime v lese; následne ich piatich zobralo auto ktorým došli

až k srbskej hranici, ktorú prekročili znova peši a čakali na ďalšie auto, ktoré ich zobralo k maďarskej
hranici, ktorú prekročili znova peši nevedel na akom mieste, ale bolo to v lese; následne po prekročení
hranice pokračovali autom blízko slovenských a rakúskych hraníc, tam im povedali, že majú pokračovať
pešo a že, cit. „... tým smerom je Rakúsko.“, podľa žalobcu asi nešli správnym smerom, takže skončilina Slovensku a keďže boli 4 dni o hlade a smäde rozhodli sa, že sa prihlásia, mysleli si, že sú v Rakúsku,
tak išli na políciu a prihlásili sa, následne ich vypočúvali a umiestnili v Centre Medzilaborciach. Cieľovou
krajinou žalobcu bolo Nemecko, kde však nemá rodinu ani žiadnych známych; počas cesty žalobca

nekontaktoval zastupiteľský úrad svojej krajiny; cez členské krajiny EÚ iba tranzitoval; proti žalobcovi
nie je a ani nebolo vedené trestné stíhanie; nebol členom politickej strany ani hnutia.
Žalobca svoju žiadosť o udelenie azylu odôvodnil obavou pred hnutím Taliban, ktoré ho chcelo
naverbovať do svojich radov, chceli ho vycvičiť, učiť ako narábať so zbraňami a po absolvovaní výcviku,
aby rozšíril ich rady; Taliban ho uniesol, ale podarilo sa mu ujsť, keď strážnici nedávali pozor rozbil okno

a ušiel s tým, že rodičia boli radi, že ušiel a aby ho hnutie Taliban opäť neunieslo a neublížili mu, tak
ho poslali do zahraničia, aby ho ochránili. Členovia hnutia D. prišli k nim domov dva dni pred tým ako
ho uniesli, najprv rozprávali iba s rodičmi, dva dni potom vtrhli so zbraňami do ich domu, boli ich asi
16, mali dlhé vlasy a turbany, piati z nich ho chytili a uniesli; žalobca nikoho z nich nepoznal s tým,
že v Afganistane je typické, že členovia hnutia Taliban nosia na hlave turban a majú dlhé vlasy. Doma
mala celá rodina ekonomické problémy, kvôli vojne sa tam ťažko žije. Uviedol, že Talibanci hľadajú

mladých ľudí, hlavne tých čo sú slobodní; predtým bol problém, pretože Taliban sa chcel dostať k moci,
preto boli nepokoje a teraz, keď už Taliban má svoju vládu verbuje mladých a slobodných mužov,
aby vstúpili do ich radov; nikdy predtým sa s členmi hnutia Taliban nestretol; nepozná nikoho, koho by
Taliban naverboval a kto by musel bojovať a vstúpiť do ich radov; iné problémy vo svojej krajine pôvodu
nemal, pričom nerozmýšľal nad možnosťou presťahovať sa na iné miesto v rámci krajiny, pretože Taliban

má všetko pod kontrolou; žalobca neprišiel do styku s políciou, armádou alebo inými zložkami štátu;
v prípade návratu do krajiny svojho pôvodu sa obáva hnutia Taliban, pretože ak by sa vrátil myslí, že by
ho zabili, pretože ušiel; na Slovensku chce žiť legálne, chce študovať a pracovať.
Pri vypočutí prítomný opatrovník v tom čase maloletého žalobcu uviedol, že žalobca je vo veku, kedy vie
vyjadriť svoj názor s tým, že jeho vyjadrenie plne rešpektuje a poukazuje na dôvody pre udelenie mu

medzinárodnoprávnej ochrany s tým, že sú dôvody pre to, aby žalobcovi bola ochrana udelená z dôvodu
súčasnej situácie v krajine pôvodu a preto navrhuje, aby mu bol udelený azyl z humanitárnych dôvodov
s tým, že do domovskej krajiny sa nechce a nemôže vrátiť kvôli obave o svoj život.

4. Slovenská informačná služba listom zo 06.06.2025 sa vyjadrila, že nedisponuje informáciami, ktoré

by odôvodňovali neudelenie jej súhlasu s udelením medzinárodnej ochrany pre žalobcu na území SR.
Ministerstvo obrany SR listom z 22.05.2025 oznámilo, že nemá námietky k udeleniu medzinárodnej
ochrany žalobcovi na území SR.
Migračný úrad si zabezpečil správu o krajine Afganistan z ktorej okrem iného vyplýva (str. 13), že podľa
miestnych zdrojov sa sily Talibanu dostali do stretu s ISIS v dome v Momand Dara; dochádza k náboru

maloletých neplnoletých chlapcov do vojenských radov Talibanu; podľa zdroja predstava, že detstvo
končí v 18 rokoch je považovaná za západný koncept a v krajine, kde veľká väčšina ľudí nepozná svoj
dátum narodenia, ani vek dosiahnutie dospelosti v osemnástich rokoch nemá veľký zmysel s tým, že vek
chlapcov sa neurčuje podľa roku narodenia, ale podľa rastu brandy; Taliban využíva detí v bojových
a podporných úlohách v Afganistane.

5. Žalobca prostredníctvom svojho opatrovníka požiadal o poskytnutie mu právnej pomoci 09.07.2025,
ktorá mu bola priznaná pre účely azylového konania rozhodnutím Centra právnej pomoci, kancelárie
Košice č. KaKE-/14815/2025 - 86445/2025 z 22.07.2025.
Pri doplňujúcom pohovore so žalobcom, ktorý sa uskutoční 23.07.2025 žalobca uviedol, že nevie presne

kedy ukončil štúdium, pričom v štúdiu nepokračoval z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie, takže potom
sa pomáhal starať o brata, ktorý je invalid; v krajine pôvodu nemal žiadne problémy, ale obával sa členov
D. a tiež tam nie je bezpečne kvôli bojom; potvrdil, že členovia hnutia Taliban ho chceli uniesť, aby ho
naverbovali do svojich radov, pričom zopakoval, že pri únose vtrhli ozbrojení do ich domu, kde býval
s rodičmi cca 15 ľudí, z čoho 5 ho násilím vyviedlo z domu a zobrali ho so sebou do svojej základne, ktorá

bola neďaleko ich domu a tam ho držali avšak žalobcovi sa podarilo ujsť; pokúsili sa ho uniesť iba raz
predtým sa mu nevyhrážali; uviedol, že Taliban verbuje mladých chlapcov, keď sú dospelejší a schopný
boja s tým, že jeho konkrétne chceli naverbovať asi 15 dní pred jeho odchodom z krajiny; v čase, keď ho
uniesli ho držali vo väznici, boli tam 4 izby a v každej boli členovia Talibanu a bolo to neďaleko ich domu,
pričom ho držali 2 dni, pričom mu povedali, že im musí pomáhať a musí sa naučiť narábať so zbraňou

a musí slúžiť s vojakmi, počas doby keď ho držali s ním zaobchádzali dobre, ale povedali mu, aby k nim
vstúpil s tým, že ak nebude súhlasiť, tak až potom mu oznámia čo s ním urobia. Svoj útek zo zajatia
opísal tak, že utiekol v noci, mal zaviazané ruky a dvere boli zaistení iba šnúrkou, neboli nijako zamknuté,
preto si ruky uvoľnil zubami a dvere jednoducho otvoril tak, že rozviazal špagát na dverách a tie otvoril;domov sa dostal sám, nikto mu nepomáhal keďže to bolo blízko ich domu s tým, že keď sa vrátil domov
tak mu povedali, že určite ho budú hľadať a budú ho chcieť potrestať, preto ešte v ten istý deň odišiel
k tete, o ktorej nevedel presne kde býva, ale tam ho nehľadali, pričom u tety ostal asi týždeň a potom

opustil Afganistan; brat mu povedal, že ho Taliban hľadal doma, ale rodina povedala, že nevie kde je,
že sa nevrátil domov, takže bratovi oznámili, že keď sa žalobca vráti domov alebo keď ho Taliban nájde
tak ho potrestajú bičovaním 39 ranami, avšak, ak by sa vrátil dobrovoľne, tak mu prepáčia; pred týmto
incidentom žalobca nemal s členmi Talibanu žiadne problémy, ale stále žil kvôli tomu v strachu.

Predrozhodnutímvovecižiadostižalobcusadoazylovéhokonaniavyjadriljehoprávnyzástupca(Ventru
právnej pomoci, kancelária Košice) spolu s jeho opatrovníkom, pričom uviedli, že žalobca svoju žiadosť
o udelenie azylu odôvodnil tým, že bol obeťou hnutia Taliban, ktorý ho násilne uniesol z jeho rodného
domu, no podarilo sa mu utiecť, Taliban ho chcel naverbovať do svojich radov s tým, že po jeho úteku ho
Talibanstálehľadal,takžežalobcasaobávaosvojživotanezvažovalriešiťsvojusituáciuanipresídlením
do inej časti krajiny, pretože Taliban vládne na celom území Afganistanu. Podľa Centra tvrdenia

a obavy žalobcu o život potvrdzujú aj správy o prenasledovaní a neľudskom zaobchádzaní zabezpečené
správnym orgánom do konania z ktorej vyplýva, že v provincii Nangarhár, kde žil žalobca dochádza
k stretom medzi Talibanom a jednotkami ISIS. Aj napriek tomu, že Taliban oficiálne zakázal nábor
detských vojakov, zabezpečené správy od medzinárodných organizácií a pozorovateľov potvrdzujú opak
s tým, že stále pretrváva nábor mladých chlapcov vrátane tých, ktorí ešte nedosiahli plnoletosť, ktorí sú

nasadzovaní do boja; verbovanie detí do radov Talibanu v Afganistane stále pokračuje, títo sú najímaní
ako osobní strážcovia, sekretári, pomocný personál, či vodiči pre predstaviteľov D. a sú vystavení
aj sexuálnemu zneužívaniu zo strany svojich nadriadených. S ohľadom na pretrvávajúcu nepriaznivú
humanitárnu situáciu v Afganistane nie je v silách žalobcu, aby sa ochránil prípadným presídlením
v rámci krajiny. Centrum zdôraznilo, že na celom území Afganistanu možno od prevzatia moci Talibanom

v auguste 2021, kedy Taliban získal kontrolu nad takmer celým Afganistanom vrátane lokality z ktorej
pochádza žalobca, možno pozorovať neobmedzenú moc a svojvôľu tohto hnutia a jeho príslušníkov s
tým, že v provincii odkiaľ pochádza žalobca sú prítomní aj neštátni pôvodcovia prenasledovania skupiny
hnutia ISIS, pričom občania v Afganistane nemajú pri riešení problémov možnosť obrátiť sa na políciu
ani na bezpečnostné zložky, pretože tieto sa Afganistane prakticky neexistujú a celá administratíva

krajiny je v rukách Talibanu. V prípade návratu žalobcu do krajiny nemožno vylúčiť, že by bol vystavený
násiliu a to formou mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Centrum
poukázalo na výzvu Úradu vysokého komisára OSN, aby štáty pozastavili násilné návraty štátnych
príslušníkov a bývalých obyvateľov do Afganistanu vrátane tých, ktorých žiadosti o azyl boli zamietnuté
s tým, že tento zákaz musí ostať v platnosti dovtedy kým sa situácia v oblasti bezpečnosti právneho

štátu a ľudských práv v Afganistane výrazne nezlepší aby bol možný dôstojný a bezpečný návrat týchto
osôb. Vzhľadom k uvedenému má Centrum za to, že vyjadrenia žalobcu boli verifikované množstvom
všeobecne dostupných informácií o situácii v Afganistane, poukázalo na potrebu zachovania princípu
najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle, ktorej je žiaduce, aby maloletý žalobca pri rozhodovaní o jeho
žiadosti bol posudzovaný ako dieťa. Podľa Centra udalosti, o ktorých žalobca vypovedal a ktoré prežil

sú tak závažného charakteru, že sú odôvodnením pre priznanie mu azylu z humanitárnych dôvodov,
pretože sa jedná o traumatizujúce zážitky a u detí je viac pravdepodobné, že budú viac vystresované
nepríjemnými situáciami a že budú nimi emočne poznačené, obzvlášť v prípade, keď maloletý žalobca
je bez doprovodu rodičov.

6. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. MU-PO-58-17/2025-Ž z 12.09.2025 žalovaný vo výroku I.
rozhodol, že žalobcovi sa podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle neudeľuje azyl a vo výroku II.
rozhodol,žepodľa§13aa§20ods.4zákonaoazylesažalobcoviposkytujedoplnkováochrananadobu
jedného roka, odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Úvodom svojho rozhodnutia žalovaný zhrnul priebeh skutkového deja od zadržania žalobcu na území

Slovenskej republiky, cez ním podaný opis jeho príchodu na územie Slovenskej republiky s tým,
žežalovanýuviedol,žecieľomžalobcubolodopraviťsadoRakúska,aleomylomsadostalnaSlovensko,
kde sa dobrovoľne prihlásil na polícii. Žalovaný uviedol, že napriek tomu, že žalobca nedisponuje
žiadnymi dokladmi totožnosti žalovaný jeho totožnosť nespochybnil.
Výrok o neposkytnutí žalobcovi azylu, žalovaný odôvodnil najsamprv všeobecným poukazom na účel

inštitútu azylu a na dôvody odôvodňujúce jeho priznanie, so zdôraznením potreby individuálneho
posúdenia každej jednej žiadosti o azyl s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a so zohľadnením
situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa, za účelom náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý
má migračný úrad povinnosť zistiť v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ uviedol v priebehu správnehokonania a na základe ním predložených dôkazov na podporu svojej žiadosti. Žalovaný zdôraznil, že
na to, aby žiadateľovi mohol byť priznaný azyl ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byť
objektívne preukázaná, v zmysle § 8 zákona o azyle, prítomnosť prenasledovania žiadateľa v domovskej

krajine žiadateľa. Žalovaný uviedol, že bolo potrebné, aby podkladom pre zistenie skutkového stavu
veci bola nielen výpoveď samotného žalobcu, ale aj informácie približujúce všeobecnú situáciu v krajine
jeho pôvodu a až následne v ich intenciách bolo možné vyhodnotiť či skutočnosti, ktoré žalobca uvádza
a ktoré opísal, kvôli ktorým opustil krajinu svojho pôvodu, by mohli splniť kritériá prenasledovania tak,
aby žalobcovi mohol byť priznaný azyl.

V ďalšom žalovaný poukázal na situáciu v Afganistane vyplývajúcu zo správy Európskeho azylového
podporného úradu z augusta 2020 v zmysle ktorej sa Taliban už v minulosti uchyľoval k rôznym
nekalým praktikám, vrátane náboru civilných obyvateľov do svojich radov s tým však, že Taliban
ani pred prevzatím moci nemal záujem získavať svojich členov násilným spôsobom, keďže jedným
z dôležitých znakov príslušnosti k Talibanu je lojalita k tomuto hnutiu. Aktuálne Taliban vystupuje
ako štátny aktér, preto nepotrebuje využívať nútený nábor, pretože hnutie stále malo a má dostatok

dobrovoľníkov (regrútov) a nútený nábor využíval iba vo výnimočných prípadoch, ako to bolo v čase
občianskej vojny a prevratu v auguste 2021. Po prevrate sa Taliban pokúšal verbovať osoby s vojenským
pôvodom, ako sú členovia afgánskych národných bezpečnostných síl, čo však nie je prípad žalobcu
a taktiež Taliban získava svojich členov najmä z madrás v Afganistane a Pakistane, čo tiež nie je prípad
žalobcu, pričom cit „Tlak a nútenie na vstup do Talibanu nebývali ani v minulosti obvykle násilné a často

sa vykonávali v závislosti od miestnych okolností, a to prostredníctvom rodiny, klanu alebo náboženskej
siete.“ V súvislosti s verbovaním neplnoletých chlapcov do Talibanu, žalovaný poukázal na správu
Agentúry Európskej únie pre azyl z novembra 2024, podľa ktorej Taliban verboval deti počas obdobia
povstaniavroku2021,pretožepotrebovaldostatokbojovníkov,avšakpoprevratezriadilTalibankomisiu,
ktorej úlohou bolo vyradiť mladších chlapcov z radov Talibanu a zabrániť náboru neplnoletých, preto

bolo mnoho detí vyradených spomedzi bojovníkov Talibanu, takže deti už v Talibave neboli tak, ako za
čias bezprostredne po prebratí moci Talibanom s tým, že od momentu, keď Taliban prevzal moc už
nepotrebuje kontinuálny príliv nových bojovníkov. V uvedenej súvislosti žalovaný poukázal aj na správu
ministerstva zahraničných vecí USA vo veci a dodržiavania ľudských práv v Afganistane z roku 2023,
podľa ktorej Taliban vydal v roku 2022 dekrét, ktorý vyslovene zakázal nábor detí členmi Talibanu

s tým, že hnutie potvrdilo, že neumožní deťom mladším ako 18 rokov vstúpiť do ozbrojených síl
ažalovanýtaktiežpoukázalnasprávuvládySpojenéhokráľovstvaznovembra2024,vktorejjeuvedené,
že napriek tomu, že vodca Talibanu prikázal vyradiť neplnoletých z náboru, občas dochádza k týmto
snahám, avšak išlo vždy o dobrovoľný vstup, pretože výraznými faktormi, ktoré motivujú obyvateľov
Afganistanu na vstup do radov Talibanu je vysoká nezamestnanosť a ekonomické faktory, takže dôvody

spôsobujúce vstup osôb do Talibanu sú skôr ekonomické a sociálne, avšak aj v týchto prípadoch boli
neplnoleté deti do roka z radov Talibanu prepustené. Súčasne zo správy vyplýva, že vzhľadom na
nedostatok centrálnej legislatívy sa samotní lídri Talibanu často riadia vlastnými ediktami, čo vedie
k rôznej miere dodržiavania pravidiel v rôznych oblastiach, preto keď sa nábor maloletých v krajine
uskutočňuje napriek uvedenému dekrétu, nejde o systémovú chybu, ale o individuálne zlyhanie

jednotlivcov z radov Talibanu.
V konkrétnostiach veci žalovaný ohľadne žalobcu konštatoval, že nevylučuje existenciu jeho
subjektívneho pocitu strachu pred hnutím Taliban s tým však, že k prvku strachu, ktorý predstavuje
stav mysle musí pristúpiť aj informácia, či je tento strach opodstatnený, t.j. či sa nejedná iba o stav
mysle dotyčnej osoby a či je podložený aj objektívnou situáciou. Čo sa týka objektívneho prvku

definície prenasledovania, v tom prípade by mal strach žalobcu byť považovaný za opodstatnený, ak
je schopný primeraným spôsobom dokázať, že tento bezprostredne súvisí s jeho rasou, národnosťou,
náboženským alebo politickým presvedčením či príslušnosťou k určitej sociálnej skupine a to s
poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/15/2019 z 25.09.2019 v zmysle ktorého,
obava musí mať oporu v istej objektívnej situácii v domovskom štáte žiadateľa o azyl. Podľa žalovaného

uvedenáobjektívnasituáciavšakvprípadežalobcuvčasejehopobytuvAfganistanenebolapreukázaná
s tým, že z detailnej analýzy obavy žalobcu vyplýva, že pokiaľ sa ho skutočne snažil naverbovať Taliban,
tak išlo o snahu tohto hnutia rozšíriť svoje rady s cieľom udržať si kontrolu v oblastiach, kde operujú
rôzne ozbrojené skupiny, napr. Islamský štát, ku ktorým oblastiam patrí aj provincia Nangarhar odkiaľ
žalobca pochádza, avšak dôvod takéhoto konania nemá pôvod v žiadnom s azylovo relevantných

kritérií v zmysle § 8 zákona o azyle, keďže uvedené motivácia Talibanu nemala politický, rasový,
národnostný alebo náboženský podtón. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sža/26/2014 z 23.09.2014, podľa ktorého azyl nie je univerzálnym právnym
nástrojom na poskytnutie ochrany pred bezprávím, či hrubým alebo ťažko postihujúcim konanímjednotlivca alebo celej skupiny, ale sa jedná o špecifický právny inštitút na základe, ktorého sa poskytuje
adekvátna ochrana len tej osobe u ktorej je preukázaný pôvod obáv z prenasledovania pre náboženské
alebo politické presvedčenie nezlučiteľné s presvedčením perzekvujúcich osôb, sa podľa žalovaného

v prípade žalobcu nejedná o prejav prenasledovania, avšak môže ísť o prejav vážneho bezprávia, ktoré
žalovaný zohľadnil v časti rozhodnutia o poskytnutí žalobcovi doplnkovej ochrany, pretože toto vážne
bezprávie je stále prítomné v krajine pôvodu žalobcu najmä v oblastiach, kde pôsobia rôzne ozbrojené
sily v ktorých si Taliban náborom do svojich radov chce udržať svoju kontrolu a mocenský vplyv a
ku ktorým oblastiam patrí aj Nangarhár miesto posledného bydliska žalobcu, čo potvrdzujú aj aktuálne

informácie o Afganistane.
Žalovaný zdôraznil, že v konaní zohľadňoval aj najlepší záujem žalobcu ako dieťaťa bez sprievodu
rodičov, preto bol žalobca po jeho zadržaní na území Slovenskej republiky umiestnený v Centre
pre rodiny s deťmi v Medzilaborciach a bol mu súdom ustanovený opatrovník a ani po podaní
žiadosti o azyl nebol presunutý do azylového zariadenia migračného úradu tak, ako je to v prípade
plnoletých žiadateľov, ale naďalej zotrval v označenom zariadení ktorý poskytuje pomoc maloletým

deťom bez sprievodcu s tým, že aj pohovor so žalobcom bol vykonaný kvalifikovaným pracovníkom
migračného úradu so skúsenosťami s prácou s deťmi vyškoleným na používanie techník pohovoru
zohľadňujúcich pohlavie, vek, vyspelosť a potreby dieťaťa s tým, že pohovor bol so žalobcom
vykonaný v označenom centre za prítomnosti aj opatrovníka žalobcu. Žalovaný sumarizoval, že
ani zo zákona o azyle ani z Dohovoru o právach dieťaťa nevyplýva, že by vek žiadateľa resp. jeho

zraniteľnosť vyplývajúca z postavenia maloletej osoby bez sprievodcu, mali byť dôvodom na udelenie
medzinárodnej ochrany v podobe azylu, podmienky na priznanie ktorého v prípade žalobcu splnené
neboli, keďže nebolo preukázané, že obava, pre ktorú odišiel z Afganistanu súvisí s jeho rasou,
národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej
skupine alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd.

V ďalšom žalovaný odôvodnil priznanie žalobcovi doplnkovej ochrany a to z dôvodu, splnenia
základného predpokladu na jej priznanie, ktorým je objektívne preukázanie, že osoba, ktorá by
mala byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť trestu, mučeniu alebo ohrozeniu života
s tým, že žalovaný nemôže vylúčiť, že v prípade návratu žalobcu do Afganistanu, by nebol tento
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho

zaobchádzania alebo trestu.
Napokon v súvislosti s doplnenou argumentáciou zo strany právneho zástupcu žalobcu po jeho
oboznámení sa s podkladovým materiálom pre rozhodnutie, v zmysle ktorej bolo poukázané
na zneužívanie maloletých chlapcov príslušníkmi hnutia Taliban žalovaný uviedol, že žalobca sa
s takýmto konaním nikdy nestretol, ani ho neuviedol ako dôvod pre svoju žiadosť o udelenie azylu

s dodatkom žalovaného, že povinnosť zistiť skutočný stav veci má žalovaný len v rozsahu dôvodov,
ktoré žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania uvedie s tým, že ak by sa uvažovalo v zmysle,
aké všetky možné formy prenasledovania by mohli hroziť každému maloletému chlapcovi v Afganistane
teda aj žalobcovi, tak v tom prípade by žalovaný musel pristúpiť k udeleniu azylu každému, resp.
všetkým maloletým chlapcom, ktorí by z Afganistanu odišli a požiadali by v Slovenskej republike

o azyl, čo by znamenalo popretie princípu individuálneho priznania medzinárodnej ochrany so striktným
zohľadnením každej jednej žiadosti o azyl. Vo vzťahu k argumentu, že žalobcovi by mal byť poskytnutý
azyl z humanitárnych dôvodov a to z dôvodu jeho maloletosti, žalovaný uviedol, že v zmysle zákona
o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle, iba ak neboli
zistené dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany, ktoré však v prípade žalobcu zistené boli.

Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené 22.09.2025, ktorým dňom sa
stalo aj právoplatným.

Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca svoju včas podanú správu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného, v zastúpení
svojím zástupcom (Centrom právnej pomoci) okrem opisu skutkového stavu vyplývajúceho už z
administratívneho spisu a dôvodov rozhodnutia žalovaného, odôvodnil svojim nesúhlasom s výrokom
č. I. rozhodnutia žalovaného o neudelení mu azylu, keďže žalovaný na jeho prijatie nedostatočne
zistil skutkový stav; na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam

a napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.
Žalobca vyslovil nesúhlas s názorom žalovaného, že k regrutovaniu maloletých do zbrojných síl
dochádza v Afganistane už iba sporadicky a že sa pritom jedná iba o individuálne zlyhanie jednotlivcov
z radov Talibanu s tým, že dôkazom o nepravdivosti tohto tvrdenia podľa žalobcu je správa o stavev Afganistane zabezpečená samotným žalovaným. Z uvedenej správy vyplýva, že Taliban má
zdokumentovanúhistóriunásilnéhoverbovaniamladistvých,častoajdetí,dosvojichozbrojenýchzložiek
a to aj napriek tomu, že oficiálne zakázal nábor detských vojakov, aj napriek tomu táto prax naďalej

pretrváva. V ďalšom žalobca cituje z tejto správy v identickom rozsahu, v akom sa vyjadril jeho právny
zástupca k podkladom k rozhodnutiu pred rozhodnutím žalovaného. Medzi iným poukázal, že Taliban
a ISIS robili nábor detí alebo využívali detských vojakov mladších ako 12 rokov (str. 15-17, str. 26
citovanejsprávy),pričompodľažalobcuzáveryuvedenévsprávevcelkovomkontexteposkytujúucelený
obraz o praktikách Talibanu, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za individuálne zlyhanie

jednotlivcov z radov Talibanu, ale jedná sa o dlhodobé bežné praktiky využívaní Talibanom s cieľom
udržať si moc. Dôkazom uvedeného je aj to, že Taliban zrušil afgánsku ústavu a trestný zákonník,
vrátane všetkých zákonov na ochranu detí a súdne procesy sú založené na interpretáciách náboženskej
jurisprudencie (str. 24-25 cit. správy). V ďalšom žalobca poukazujúc na správu o stave v Afganistane
zdôraznil, že maloletí chlapci v Afganistane sú obeťou prenasledovania z dôvodu ich veku a pohlavia, sú
obeťou núteného náboru Talibanom a ISIS, stávajú sa terčom fyzického, psychického, ale aj sexuálneho

násilia,pričomvládaTalibanuvAfganistaneniejeschopnáprijaťopatrenianaichochranuapretonebolo
ani v silách žalobcu svoju situáciu riešiť presunom, resp. presťahovaním sa na iné miesto v rámci
krajiny pôvodu, pretože tá je celá pod kontrolou Talibanu a napokon ani sám žalovaný vo svojom
žalobou napadnutom rozhodnutí sám nepreukázal úplnú istotu ohľadom svojho tvrdenia o dobrovoľnosti
náborov hnutím Taliban. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne interpretoval zistené informácie o krajine

jeho pôvodu, tieto interpretoval v jeho neprospech v tom smere, že spochybnil, žeby aj v súčasnosti
v Afganistane dochádzalo k násilnému regrutovaniu detí do ozbrojených konfliktov, resp. ak sa tak
deje tak sa jedná o dobrovoľný nábor, aj napriek tomu, že administratívny spis obsahuje informácie
o opaku s tým, že Taliban často realizuje nábor maloletých tak, že ich pod hrozbou násilia odvezie
na madrás, kde ich naučí používať zbrane, bojovať a ideologicky ich pripravuje na pôsobenie vo

svojich radoch, takže v tom kontexte, podľa žalobcu, nie je rozhodujúce tvrdenie žalovaného či nábor
klesol oproti obdobiu pred rokom 2021, ale to, či k takémuto konaniu stále dochádza, resp. či k nemu
dochádzalo v čase, keď z Afganistanu utekal žalobca. Naviac žalobca poukázal, že aj žalovaný uviedol,
že aj dobrovoľný vstup do radov Talibanu je často podmienený množstvom vyhrážok a nátlakom, čo ho
v skutočnosti nerobí dobrovoľným, samozrejme existujú obyvatelia Afganistanu, ktorí sa dobrovoľne

ideologicky zapájajú do aktivít Talibanu, no v žiadnom prípade to nebol prípad maloletého žalobcu.
Žalobca poukazuje na to, že žalovaný na jednej strane uvádza pochybnosti, či v Afganistane vôbec
dochádza k nútenému regrutovaniu, no súčasne na strane druhej pripúšťa, že takéto konanie sa deje
iba za účelom doplnenia ozbrojených zložiek Talibanu s cieľom udržať si moc s dodatkom žalobcu,
že žiadne ozbrojené zložky štátu nie je prípustné za žiadnych okolností dopĺňať núteným regrutovaním

maloletých osôb.
Žalobca zdôraznil, že skutočnosť, že už bol prenasledovaný Talibanom a stal sa obeťou núteného
regrutovania, je dôležitým znakom pre opodstatnenosť jeho obavy z prenasledovania, pričom vzhľadom
na situáciu v Afganistane nie je dôvod domnievať sa, že by k jeho prenasledovaniu nedošlo.
Podľa žalobcu v zmysle § 2 zákona o azyle je konanie zamerané proti deťom špecifickou formou

prenasledovania, ktorým je aj nútená regrutácia s tým, že žalovaný, podľa žalobcu, posudzoval jeho
žiadosť o azyl ako u dospelého žiadateľa bez zohľadnenia špecifík vzťahujúcich sa na maloletého
žiadateľa, pretože pri maloletých utečencoch môžu mať formy prenasledovania odlišný charakter
a preto pri rozhodovaní o udelení azylu je nevyhnutné zohľadniť ich vek, mieru vyspelosti, osobitnú
zraniteľnosť a ďalšie špecifiká s tým, že podľa stanoviska Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov,

nútené regrutovanie detí na účely priamej účasti v bojových operáciách, ak ide o osoby mladšie ako 18
rokov predstavuje formu prenasledovania.
Nútené regrutovanie maloletých osôb nie je prípustné zľahčovať iba z hľadiska zámerov Talibanu doplniť
si svojich bojovníkov v oblastiach, kde si chce udržať svoju moc a nemožno znižovať jeho závažnosť
ani žiadnymi inými pohnútkami hoc ako by sa zdali byť logickými, pretože Taliban preukázateľne

využíva deti vo svojich radoch pri bojových úlohách, čo je neprípustné s tým, že deti sú častokrát
zneužívané na umiestňovanie a odpaľovanie improvizovaných výbušných zariadení, nosenie zbraní,
špionáž, stráženie základní, a nie zriedkavé je aj ich sexuálne vykorisťovanie. Samotná existencia
nútenej regrutácie maloletého zo strany militantného hnutia prostredníctvom hrozieb, ideologického,
fyzického či ekonomického nátlaku a využívanie zraniteľnosti detí a ich stavu odkázanosti, napĺňa

znaky prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle. V uvedenej súvislosti žalobca poukázal,
že v žalobou napadnutom rozhodnutí sám žalovaný uvádza, že Taliban získal kontrolu nad územím
Afganistanu vrátane lokality z ktorej pochádza žalobca, na území ktorom sa prejavuje svojvôľa tohto
hnutia a jeho príslušníkov, ktorí majú niekedy väčšiu autoritu ako príslušné ministerstvo a zo stranyTalibanu v týchto oblastiach dochádza k takým praktikám voči obyvateľstvu, ktoré zvyšuje mieru vážneho
bezprávia a keďže Taliban uzurpoval moc vojenskou silou zvrhnutím medzinárodne uznanej vlády,
túto svoju moc založenú na extrémistickej ideológii udržiava stálou represiou a vysokým počtom

ozbrojených zložiek, ktoré je potrebné vzhľadom na jeho aktivity neustále dopĺňať. Záverom zdôraznil,
že Dohovor o právach dieťaťa priznáva deťom špecifické spektrum práv, medzi ktoré patrí aj právo nebyť
podrobený nútenému odvodu zo strany ozbrojených skupín, čo je relevantné pre prípad regrutácie, ktorá
tak spadá pod pojem prenasledovanie, ktoré vyvoláva rovnakú hrozbu ako potrestanie za vyhýbanie
sa nútenej regrutácii alebo za dezerciu z ozbrojených síl s tým, že žalobca už zažil nútený nábor

zo strany Talibanu a stal sa jeho obeťou, preto jeho obava, že bude znova regrutovaný je objektívna
a predstavuje jeho opodstatnený strach majúci oporu v objektívnej situácii v jeho domovskej krajine,
ktorú skutočnosť žalovaný nespochybnil. Záverom žalobca poukázal, že maloletý žiadateľ o azyl zriedka
vyslovene prejavuje svoje politické názory a presvedčenia, kvôli ktorým by mali byť prenasledovaný,
avšak napriek tomu mu môže byť prisudzovaný tzv. imputovaný názor zo strany prenasledovateľa, t.j.
žalobcov útek od D. a jeho odmietnutie stať sa jeho bojovníkom, je možné subsumovať pod prejav

jeho politického presvedčenia ako nesúhlasu s militantnými aktivitami a politikou hnutia Talibanu, ktorú
skutočnosť žalovaný vôbec nezohľadnil a preto vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal, že Správny súdny poriadok ako dôvod,

prektorýmožnozrušiťrozhodnutiesprávnehoorgánunepoznážalobcomuvedenýdôvod,že„nazáklade
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam“ s dodatkom, že navyše nie je
možné aby boli ako žalobné body kumulované námietky o nesprávnom zistení skutkového stavu a o
nesprávnom právnom posúdení veci, v ktorej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/10/2017 z 7.06.2017 v zmysle, ktorého predpokladom pre

námietku nesprávneho právneho posúdenia veci je, že pred tým bol správne zistený skutkový stav,
takže ak žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, tak táto námietka nemôže byť
dôvodnou, pretože odporuje ďalšej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci. V uvedenej
súvislosti žalovaný vyslovil domnienku, že žalobca kombinoval obidva žalobné dôvody, aby mal
vyššiu pravdepodobnosť úspechu v konaní, ktorý postup nie je správny, pretože povinnosťou žalobcu

je presne identifikovať žalobné body, preto žalovaný navrhol, aby súd na námietku o nesprávne
zistenom skutkovom stave neprihliadol z dôvodu jej nekompatibility s námietkou nesprávneho právneho
posúdenia veci a tiež z dôvodu, že ju žalobca bližšie nekonkretizoval.
Žalovaný ďalej poukázal na neúplnú a účelovú citáciu žalobcom zo správy o stave v Afganistane
o tom, že „afganské deti sú čoraz viac vystavené ozbrojenému násiliu“, z ktorej žalobca časť

o tom, že uvedené bolo konštatované v súvislosti so vzdelávaním, detskou prácou a ekonomickými
ťažkosťami v Afganistane, ktoré skutočnosti spôsobujú, že afganské deti sú čoraz viac vystavené
ozbrojenému násiliu s dodatkom žalovaného, že v oblasti náboru detí do ozbrojených skupín je
opačná tendencia a nábor tak, ako to bolo uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí, sa týkal najmä
obdobia pred prevratom t.j. do roku 2021, odvtedy vstúpil do platnosti dekrét o zákaze náboru detí

do Talibanu s tým, že cit. „Hoci riziko náboru detí do zbrojných zložiek v Afganistane stále pretrváva,
správy hovoria o jeho poklese...“ Žalovaný podotkol, že žalobca poukazuje uvádza aj ďalšie informácie
o krajine jeho pôvodu, ktoré sú častokrát upravené a nemajú s jeho príbehom žiadny individuálny
súvis, napr. informáciu, že Taliban verbuje detí z madrás (rozumej náboženské školy, pozn. správneho
súdu) v Afganistane a Pakistane, kde Taliban maloletých násilne odvádza a učí ich používať zbrane,

avšak uvedené skutočnosti sa v prípade žalobcu nevyskytli. Podľa žalovaného, žalobca tiež uvádza
citáciu zo správy o Afganistane o tom, že Taliban zrušil afganskú stavu a trestný zákonník s tým,
že žalovaný upozornil, že žalobca vynechal, že uvedené sa týka obchodovania s ľuďmi a postihu za tieto
praktiky. V uvedených súvislostiach žalovaný dodal, že nechce znižovať závažnosť porušenia ľudských
práv v Afganistane, avšak ohľadne uvedených tvrdení nevidí príčinnú súvislosť s právami žalobcu

a s rizikom jeho prenasledovania z relevantného azylového dôvodu s tým, že žalovaný zohľadnil riziko
ponižujúceho zaobchádzania so žalobcom tým, že mu priznal doplnkovú ochranu, ako jednu z foriem
medzinárodnej ochrany, pretože príbeh žalobcu tak ako ho opísal, nevykazujú znaky prenasledovania
z dôvodu národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine, či zastávania určitých politických
názorov. Žalovaný zdôraznil, že zohľadnil nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v provincii Nangarhár

z ktorej pochádza žalobca a z dôvodu reálne hrozby rizika, že by v prípade jeho návratu čelil hrozbe
vážneho bezprávia, udelil žalobcovi doplnkovú ochranu s dodatkom, že v zmysle pripravovaného
návrhu zákona o medzinárodnej ochrane sa bude doplnková ochrana udeľovať na dobu neurčitú,
takže rozdiel medzi azylom a doplnkovou ochranou sa minimalizujú, pričom žalovaný uviedol cit. „Vtomto zmysle si dovoľujeme tvrdiť, že k návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemusí dôjsť a navyše, ak
aj v minulosti existovalo riziko regrutovania do Talibanu v dôsledku jeho veku, do budúcnosti už nebude
maťpostaveniemaloletého,apretojerizikoztakéhoprenasledovaniabezpredmetné.(...)Opodstatnená

obava z prenasledovania z prospektívneho hľadiska tak absentuje. (...) To znamená, že i v prípade
hypotetickejúvahyonávratedokrajinypôvodu,byžalobcanebolidentifikovanýakodieťa,oregrutovanie
ktorého by Taliban mal záujem.“
Žalovaný považuje žalobu za nedôvodnú.

9. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného podotkol, že zo žiadnej časti jeho
žaloby nevyplýva, žeby žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a upriamil pozornosť
na to, že žalobca iba tvrdil, že na základe žalovaným zabezpečeného množstva všeobecných informácií
o krajine pôvodu žalobcu, ako i z výpovede žalobcu mal byť žalobcovi priznaný azyl, pretože bolo
dokázané, že spĺňa podmienky pre jeho udelenie. Na margo vyjadrenia žalovaného, že žalobca mal
uvádzať skutočnosti, ktoré sa netýkali priamo jeho príbehu, žalobca uviedol, že vo svojej žalobe

netvrdil, že by bol odvedený do madrasy ani, žeby sa stal obeťou zlého zaobchádzania alebo žeby čelil
všetkým formám prenasledovania maloletých detí, ktorým deti v Afganistane čelia, ale žalobca v žalobe
ibapoukázalnacelkovýzlýstavasituáciumaloletýchdetívAfganistanečomuvšetkémučeliaapoukázal
na praktiky Talibanu, ktorý po prevzatí moci sa nestal typickým štátnym predstaviteľom, ktoré by chránil
svojich obyvateľov pred závažným porušovaním ich práv, ale transformoval sa iba z neštátneho pôvodcu

prenasledovania na štátneho s dodatkom, že aj sám žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí
pripustil, že prenasledovanie maloletých v Afganistane stále pretrváva, aj keď došlo k jeho poklesu.
Označil za irelevantnú argumentáciu žalobcu o príprave nového zákona o medzinárodnej ochrane,
pretože prípad žalobcu treba posudzovať bez ohľadu na pripravovanú budúcu právnu úpravu ktorá
aktuálne v čase rozhodovania vo veci žalobcu neexistuje a bude závislá od vôle zákonodarného zboru

s dodatkom, že ak aj bude doplnková ochrana udeľovaná na vopred neobmedzený čas, aj tak nebude
postavená na úroveň azylu. Napokon žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že v blízkej
budúcnosti dosiahne plnoletosť, a teda v prípade jeho návratu do Afganistanu mu už nebude hroziť
prenasledovanie, pretože takýto prístup by znamenal, že všetci maloletí na hranici plnoletosti by boli
vkonaniachoudeleníazyludiskriminovanístým,žezákonoazyleneumožňujeposudzovaťinakžiadosť

o azyl mladistvého maloletého blízko veku plnoletosti a inak maličké dieťa a cit. „Za zmienku stojí v tejto
súvislosti aj to, že Taliban nebude mať až taký záujem regrutovať 5 ročné dieťa, ako mladistvého chlapca
fyzicky už schopného boja. Rôzne tie-ktoré formy prenasledovania nie sú cielene zameriavané len
voči osobám určitého pohlavia, ale aj konkrétneho veku“ s dodatkom, že žalobca by v prípade návratu
do Afganistanu mohol čeliť aj odplate a prenasledovaniu za to, že v minulosti sa nechcel k Talibanu pridať

a ušiel, preto záver žalovaného o tom, že žalobcovi by nehrozilo prenasledovanie v jeho domovskej
krajine, je neopodstatnený. V ďalšom žalobca zotrval na svojich konštatovaniach.

10. K stanovisku (replika) žalobcu, ktoré bolo žalovanému doručené na vyjadrenie 26.11.2025, žalovaný
už svoje stanovisko (duplika) nezaujal.

11. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 19.01.2026, na ktoré boli
riadne predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže žalovaný svoju neprítomnosť včas ospravedlnil
z dôvodu pracovnej vyťaženosti a bez žiadosti o odročenie pojednávania, správny súd postupom podľa
§ 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, vec prejednal a vo veci rozhodol v neprítomnosti

žalovaného.
Na pojednávaní prítomná zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobe, v súvislosti so statusom žalobcu
sťa by maloletého poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší
správny súd“) sp. zn. 2 Saz/1/2022 v obdobnej veci, kde bol žalobca (žiadateľ o azyl) z Pakistanu,
avšak aj napriek tomu, že počas azylového procesu dosiahol plnoletosť, nebola to skutočnosť, ktorá

by bránila najvyššiemu správnemu súdu nahliadať naň ako na maloletého; poukázala, že ani podľa
novej pripravovanej legislatívy v oblasti doplnkovej ochrany nejde o zjednotenie a zrovnoprávnenie
inštitútu azylu a doplnkovej ochrany ako uvádza žalovaný; poukázala, že ani žalovaný nespochybnil,
že v oblasti, z ktorej žalobca pochádza stále dochádza k ozbrojeným konfliktom medzi Talibanom, ISIS
a pakistanskými jednotkami, v ktorom dôsledku je žalobca stále ohrozený s tým, že skutočnosť, že

žalobca ušiel z talibanského zajatia možno považovať za žalobcovi prisúdený (amputovaný) názor, že
tým v podstate žalobca prejavil nesúhlas s ideológiou Talibanu.

Právne východiská pre rozhodnutie12.Podľa§6ods.2písm.d)zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok(ďalejlen„SSP“)„Správne
súdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho

vyhostenia.“

13. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“

14. Podľa § 206 ods. 1, 3 a 4 SSP „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na
účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl
a pobyt cudzincov.
(3) Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný
žalobnými bodmi.
(4) Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“

15. Podľa § 207 ods. 1 SSP „(1) Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí
alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.“

16. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší

napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a
deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného
pasu alebo iného dokladu totožnosti.“

17. Podľa § 2 písm. a), b), d) e) a f) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len zákon o azyle“) „Na

účely tohto zákona sa rozumie
a) medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany;
b)azylomochranacudzincapredprenasledovanímzdôvodovuvedenýchvmedzinárodnejzmluvealebo
v osobitnom predpise;
d) prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných

ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré
spočíva najmä v
1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,

3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,
5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom;

e) pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia
1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím,

f) vážnym bezprávím
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

18. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle „Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
žiadateľovi, ktorý
(a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“19. Podľa § 13 ods. 1, písm. a) zákona o azyle „(1) Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak (a) nespĺňa
podmienky podľa § 8.“

20. Podľa § 19a ods. 1, 2, 3, 4 písm. d) a e) a ods. 6 a 7 zákona o azyle „(1) Ministerstvo posúdi každú
žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť

subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo
vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,
e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol
uplatniť svoje štátne občianstvo.

(2) Skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený
priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti
obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody
domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať.
(3) Ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie

azylu na to neprihliadne, ak
a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu,
b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa
iných chýbajúcich náležitostí,
c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi

sa jeho prípadu,
d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po
vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo
v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o
poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich

medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a
e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa.
(4) Ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že
d) politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných
pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto

názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal,
e) skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené
charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo
presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala
byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od

okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej
charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy
považované za trestné podľa osobitného predpisu.
(6) Pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má
rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho

prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.
(7) Ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred
prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany
alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia
na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na

odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom
táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred
prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie
z tohto dôvodu.

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

21. Úvodom správny súd upozorňuje, že na základe žaloby žalobcu je predmetom prieskumu
rozhodnutie žalovaného iba ohľadne jeho výroku č. I. vo veci neudelenia azylu žalobcovi podľa cit. §13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, keďže výrok č. II. vo veci poskytnutia žalobcovi doplnkovej ochrany,
žalobca v žalobe nenamietal.

22. Skôr, než by sa bol správny súd zaoberal vecným prieskumom žalobou napadnutého rozhodnutia
žalovaného, vzhľadom k skutočnosti, že žalobca v období medzi vydaním žalobou napadnutého
rozhodnutia na jednej strane a rozhodovaním správneho súdu na strane druhej dovŕšil 01.01.2026
plnoletosť (18 rokov veku), má správny súd za nevyhnutne potrebné zdôrazniť, že podľa rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ v veci C-550/16 z 12.04.2018 (A a S v. Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie)

je okamihom, ku ktorému musí byť posudzovaný vek utečenca, aby mohol byť považovaný za maloletú
osobu, okamih kedy tento vstúpil na územie členského štátu a podal žiadosť o azyl v tomto štáte. Inými
slovami,akvpriebehuazylovéhokonaniadosiahnemaloletýcudzinecplnoletosť,taktoplnoletýcudzinec
sa stále posudzuje akoby bol maloletý a použijú sa naň priaznivejšie podmienky, pretože si jeho situácia
vyžaduje osobitnú pozornosť (m.m. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 2Sak/5/2023 z 29.05.2023; body
62 a 63).

Vzhľadom k uvedenému je aj na žalobcu nevyhnutným stále nahliadať ako na osobu maloletú, keďže
na územie Slovenskej republiky vstúpil a o azyl požiadal v čase keď bol maloletý, vo vzťahu k okamihu
ktorému je nevyhnutné vyhodnocovať aj okolnosti jeho úteku z domovskej krajiny a podmienky na
udelenie mu azylu, t.j. ako u osoby maloletej.
V súvislosti s uvedeným už na tomto mieste môže správny súd konštatovať neopodstatnenosť obrannej

argumentácie žalovaného, ktorou v súdnom konaní dôvodil v tom zmysle, že z dôvodu už plnoletosti
žalobcu by už nemala obstáť jeho obava z prenasledovania sťa by maloletého v krajine jeho pôvodu, t.j.
v Afganistane, keďže tam dochádza k násilnému verbovaniu do radov Talibanu iba maloletých chlapcov,
ktorú podmienku maloletosti žalobca už nespĺňa. Stále je nutným mať na zreteli, že žalobca utekal
z domovskej krajiny (Afganistan) v čase, kedy bol maloletým, k okamihu ktorému je logickým posudzovať

aj opodstatnenosť jeho dôvodov, kvôli ktorým tak činil.

23. Pre komplexnosť veci správny súd najsamprv vo všeobecnosti uvádza, že udelenie azylu je
najvyššia forma medzinárodnej ochrany, ktorej poskytnutie prichádza do úvahy iba za splnenia zákonom
stanovených podmienok a v zmysle cit. § 2 písm. b) zákona o azyle, je jej podstatou ochrana cudzinca

pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.
Takže pojmovým znakom poskytnutia cudzincovi tejto najvyššej formy medzinárodnej ochrany je, že vo
svojej krajine pôvodu je „prenasledovaný“, pričom podľa cit. § 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle, je
prenasledovaním konanie majúce za následok vážne porušovanie základných ľudských práv jednotlivca
a ktorým je vo všeobecnosti aj konanie namierené proti deťom.

Súčasne sa pri prenasledovaní rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z budúceho možného
prenasledovania, a to podľa cit. § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných alebo
náboženských, či zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
alebo či podľa cit. § 8 písm. b) zákona o azyle, cudzinec už bol z vyššie uvedených dôvodov v krajine
pôvodu aj fakticky prenasledovaný.

Súčasne s poukazom na cit. § 19a ods. 2 zákona o azyle, ak žiadateľ o azyl už bol v domovskej krajine
prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania
alebo vážneho bezprávia, možno obavu tohto žiadateľa aj z budúceho možného prenasledovania
kvalifikovať ako o to opodstatnenejšiu, za predpokladu, že nie sú závažné dôvody domnievať sa, že
prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať.

24. V danom konkrétnom prípade žalobca v konaní pred žalovaným tvrdil, že o azyl žiada jednako
z dôvodu, že vo svojej domovskej krajine, t.j. v Afganistane už bol terčom faktického prenasledovania,
keďže bol unesený členmi hnutia Taliban v súvislosti s ich aktivitami núteného verbovania maloletých
do radov svojich bojovníkov, a jednako aj z dôvodu svojej obavy z budúceho možného prenasledovania

zo strany tohto hnutia, zo zajatia ktorého sa maloletému žalobcovi podarilo ujsť a to práve ako dôsledku
v podobe trestu za tento útek.
Žalovaný v týchto tvrdeniach žalobcu nevzhliadol ani jeden zo zákonných dôvodov prenasledovania
relevantných pre udelenie azylu, ktorými sú – príslušnosť k určitej rase, národnosti, náboženstvu,
či zastávanie určitých politických názorov alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine – keďže

žalobca dôvody svojho prenasledovania, ako aj obavy z jeho budúceho možného opakovania a to
či už vo forme opakovaného núteného verbovania do hnutia Taliban alebo vo forme potrestania
zo strany Talibanu za útek z ich zajatia, odôvodnil iba svojou maloletosťou, resp. svojim statusom
dieťaťa a tým, že deti sú v Afganistane zneužívané nie len na vojnové účely (nútené verbovanie,nasadzovanie do bojov), ale sú zneužívané aj na nútené posluhovanie či práce a tiež aj sexuálne. Takže
v podstate podľa žalovaného, keďže status dieťaťa, nie je ani jednou zo zákonných kategórii (rasa,
národnosť, náboženstvo, zastávanie určitých politických názorov, príslušnosť k určitej sociálnej skupine)

odôvodňujúcou prenasledovanie, ktoré by bolo zákonnom aprobovaným dôvodom pre udelene azylu,
preto svoje žalobou napadnuté rozhodnutie založil na závere, že podľa cit. § 13 ods. 1 písm. a) zákona
oazyle,žalobcanespĺňazákonnépodmienkynaudeleniemuazylupredikovanévcit.§8zákonaoazyle.

25. Žalovaný vo svojom žalobou napadnutom rozhodnutí však, podľa správneho súdu, opomenul

vysporiadať sa, resp. zohľadniť, že podľa cit. § 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle je prenasledovaním
aj akékoľvek konanie majúce za následok porušenie ľudských práv, a to bez potreby prívlastku
národnostného, rasového, náboženského či iného podtónu tohto konania, ak je namierené proti deťom,
t.j. proti maloletým osobám, akou bol, v čase úteku z Afganistanu a aj v čase vstupu na územie
Slovenskej republiky a podania žiadosti o azyl, aj žalobca. Okrem existencie takéhoto konania v krajine
pôvodu žalobcu (Afganistan), spočívajúceho v rôznorodom zneužívaní detí, existenciu konania ktorého

tvrdil nie len žalobca, ale ho potvrdzujú aj žalovaným, v administratívnom spise sa nachádzajúce,
nazhromaždené informácie o Afganistane, bola žiadosť žalobcu o azyl, v zmysle cit. § 19a ods. 2
zákona o azyle, o to naliehavejšia, že žalobca nielenže prezentoval obavu z toho, žeby sa v budúcnosti,
v prípade jeho návrtu do Afganistanu, mohlo takéto zneužívajúce konanie udiať aj jemu, ale dôvodil už aj
svojou konkrétnou skúsenosťou, kedy voči nemu boli takéto násilné praktiky D. už aj realizované (únos

za účelom naverbovania), t.j. žalobca svoju žiadosť o azyl odôvodnil obidvoma zákonnými dôvodmi
predpokladanýmivcit.§8písm.a)ab)zákonaoazyleanavyševčasežiadostioazylmalstatusdieťaťa.
V interakcii na žalobcom uvedené oba dôvody, bolo povinnosťou žalovaného tieto jednotlivo a napokon
aj vo vzájomnej súvislosti preskúmať, vyhodnotiť a prospektívne rozhodnúť (t.j. s ohľadom na budúcnosť
posúdiťmožnédôsledky,rizikáapríležitostí,ktorémôžunastať),čisajednáoazylovorelevantnédôvody,

ktoré by mohli zakladať potencionálne, reálne odôvodnenú obavu žalobcu z jeho prenasledovania
v prípade, žeby sa v budúcnosti vrátil do Afganistanu.
V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že konanie o medzinárodnej ochrane má svoje špecifiká
vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej
ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno tvrdeného je

rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých prípadoch
však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t.j. v situácii, kedy žiadateľ, ani
správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú skutočnosť.
V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl a táto sa stáva
kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte ostatných aj

preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu, t.j. pre ustálenie
opodstatnenosti obavy z prenasledovania.
Napokon podľa rozsudku veľkej komory ESĽP z 23.03.2016, vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č.
43611/11), príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré
vyjdú v priebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi

nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne
označí alebo neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany.

26. Prvým dôvodom, ktorý mal žalovaný pri svojom rozhodovaní zohľadniť bol status dieťaťa u žalobcu,

ktorý status už v spojení so žalovaným zistenými objektívnymi informáciami o existencii v krajine pôvodu
žalobcu konania hrubo porušujúceho ľudské práva nasmerovaného voči deťom [cit. § 2 písm. d), bodu 6.
zákona o azyle], mal dávať dostatočnú váhu dôveryhodnosti a dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl a to
o to viac, že jednako žalobca odišiel z krajiny pôvodu bez rodičov (t.j. maloletý bol vystavený nástrahám
cesty zo svojho domova sám v snahe sa zachrániť a z toho dôvodu musel opustiť aj osoby jemu blízke)

a jednako žalobca podľa svojho konzistentného tvrdenia, ktoré žalovaný nevyvrátil, v krajine svojho
pôvodu už bol terčom protiprávneho konania s čím korešpondovali už zmienené žalovaným zistené
informácie a to dokonca priamo o provincii Nanganhár, kde pred svojim odchodom maloletý žalobca žil.
Na uvedenom nič nemení ani (žalovaným nezmienená, ale správnym súdom zaregistrovaná)
nezrovnalosť vo vyjadreniach žalobcu ohľadne spôsobu jeho úteku zo zajatia Talibanu [do dotazníka

žiadateľa o azyl z 30.04.2025 uviedol, že zo zajatia ušiel tak, že rozbil okno a tak ušiel, avšak pri
doplňujúcom vysvetlení z 23.07.2025 uviedol, že si zubami uvoľnil zviazané ruky otvoril dvere, ktoré boli
zaistené iba šnúrkou], pretože jednako podľa žalovaným zistených informácii o Afganistane, je žalobcom
opísané konanie v Afganistane na deťoch skutočne praktizované a to konkrétne aj v mieste bydliskažalobcu - provincii Nanganhár a jednako aplikujúc zásadu správneho konania (prvá veta § 52 zákona
o azyle), podľa ktorej, v prípade pochybností musí správny orgán rozhodnúť v prospech žiadateľa o
medzinárodnúochranu„benefitofdoubt“,ktoránašlavyjadrenieajvrozhodnutiachNajvyššiehosúduSR

sp. zn. 10Sža/10/2015 z 23.05.2015 a sp. zn, 10Sžak/14/2019, mali byť žalobcom uvádzané skutočnosti
v stave dôkaznej núdze zohľadnené v prospech maloletého žalobcu ako žiadateľa o azyl.

27. Podľa správneho súdu sa však žalovaný vo svojom rozhodnutí zameral iba na všeobecné
vyhodnotenie možného budúceho prenasledovania žalobcu v krajine jeho pôvodu, poukazujúc na

slabnúce snahy zneužívania detí a na všeobecné dané garancie ich zastavenia v podobe dekrétu
vydaného vodcom Talibanu, podľa ktorého už maloletí nesmeli byť nasadzovaní v bojových akciách,
avšak súčasne pripustiac, že lokálne je tento zákaz vodcami Talibanu porušovaný a to aj v provincii
pôvodu žalobcu (Nangarhár), ktorú skutočnosť mal žalovaný snahu ospravedlniť zlyhaním jednotlivcov
nie štátu.
V uvedenej súvislosti správny súd v okolnostiach veci poznamenáva, že ak je v štáte nastolená moc

násilným spôsobom so zbraňou a teda v rozpore s národným konsenzom určeným mechanizmom, je
len logickým dôsledkom, že táto moc bude so zbraňou aj udržiavaná a teda si bude stále vyžadovať
nových bojovníkov, aby si svoje postavenie udržala tak, ako je tomu, v zmysle žalovaným zadovážených
informácii aj v Afganistane. Takže za daného status qou je len málo pravdepodobným a uveriteľným,
aby sa pomery v krajine zmenili, zmiernili alebo celkom vymizli, tobôž ak sú namierené a využívané voči

osobám v slabšom postavení, akými sú predovšetkým deti.

28. Ak by sa napriek uvedenému, t.j. aj napriek statusu žalobcu sťa by dieťaťa, žalovaný dôsledne
zaoberal aj danosťou azylových dôvodov podľa cit. § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, t.j. ak by zisťoval,
či obava z prenasledovania u žalobcu nie je podmienená jeho rasou, národnosťou, náboženstvom,

prezentovaním politických názorov alebo jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, aj v takom
prípade by musel nevyhnutne dospieť k záveru o ich danosti na strane žalobcu.
Podľa cit. § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle je sociálna skupina zadefinovaná ako skupina,
ktorej jednotlivci majú vrodené charakteristické črty, ktoré nemožno zmeniť, alebo majú charakteristiku,
kvôli ktorej je spoločnosťou vnímaná ako odlišná. Za takúto skupinu by bolo možné považovať aj

deti, ktorých definuje určitá úroveň ich mentálnej vyspelosti, krehkosti a bezbrannosti, vzhľadom na
ktoré sú tak nepochybne ľahkým objektom manipulatívneho presviedčania a zneužívania zo strany ich
prenasledovateľa (manipulátora).
Okrem toho žalovaný tiež opomenul, že s ohľadom na cit. § 19a ods. 6 zákona o azyle, sa pri
posudzovaní žiadosti o udelenie azylu neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské,

národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak
sú mu prisudzované samotným pôvodcom prenasledovania, t.j. jedná sa o prípad tzv. amputovaného
názoru. Inými slovami o amputovaný (prisúdený, pripisovaný) názor ide vtedy, keď prenasledovateľ
žiadateľa o azyl (v danom prípade Taliban) pripisuje žiadateľovi o azyl taký názor alebo postoj, ktorý
žiadateľ napríklad prejavil svojim konaním (ako v tomto prípade napr. útekom zo zajatia). Inak povedané

tým, že žalobca ušiel zo zajatia Talibanu, môže mať Taliban za to, resp. môže žalobcovi pripisovať postoj
alebo nesúhlasný názor s praktikami Talibanu, ale aj s jeho ideológiou či vládou, v ktorom dôsledku tak
obava žalobcu z prenasledovania Talibanom z dôvodu tohto ním prezentovaného opozitného názoru,
už nadobúda reálne kontúry a uveriteľnosť.
Napokon správny súd upriamuje pozornosť žalovaného aj na znenie cit. § 19a ods. 7 zákona o azyle,

v zmysle ktorého je pre účely zákon o azyle prenasledovaním aj situácia ak v štáte prenasledovania
žiadateľa o azyl, t.j. v tomto prípade v Afganistane, neexistuje funkčný mechanizmus v ktorom by sa
žalobca mohol účinne dovolávať ochrany pred týmto prenasledovaním, čo je nepochybne aj prípad
Afganistanu, ktorý je mocensky podriadený Talibanu s nefunkčnou políciou a justíciou tak, ako to vyplýva
zo správy zadováženej žalovaným.

29. Záverom ohľadne obrannej argumentácie žalovaného o žalobcom nesprávne indikovaných
žalobných bodoch, správny súd upriamuje pozornosť žalovaného na cit. § 206 ods. 3 SSP, podľa ktorého
správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými
bodmi.

30. Vzhľadom k uvedenému, správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného v jeho výroku I. o neudelení žalobcovi azylu, je založené na nesprávnom právnom posúdeníveci, preto ho správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil tak, ako je to uvedené vo výroku I.
tohto rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

31. Pri opätovnom rozhodovaní žalovaný opätovne posúdi žiadosť žalobcu o udelenie mu azylu
a v súlade s vyššie uvedeným záväzným právnym názorom správneho súdu, najmä s ohľadom na jeho
status dieťaťa [cit. § 2 písm. d), bod 6. zákona o azyle], vyhodnotí jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti
relevantnosť žalobcom uvádzaných dôvodov pre ktoré žiada u udelenie azylu.

32. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

33. Podľa § 167 ods. 1 SSP „Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.“

34. Podľa § 175 ods. 1 a 2 SSP „(1) O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
(2) O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

35. O trovách konania rozhodol správny súd podľa cit. § 167 ods. 1 SSP a v konaní úspešnému žalobcovi
priznal voči žalovanému úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach

v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/
SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania
a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)

a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo

pri rozhodovaní porušil zákon tým, žea) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.