Rozsudok – Dedičské právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. október 2023

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 27C/123/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621202277
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Zaťková

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2023:1621202277.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky, samosudkyňou JUDr. Katarínou Zaťkovou, v právnej veci žalobkyne: A. B. C.,

nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, E., zast. JUDr. Milota Klemaničová, advokátka, Dr. Bokesa 17, Pezinok,
proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, H. XXXX/XX, E., o určenie, že žalobkyňa je dedičom zo
zákona, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd p r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, o ktorých
výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 30.09.2021 sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je zákonným

dedičom po poručiteľke E. I. G., J. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom H. XXXX/XX, zomretej dňa
28.02.2021, pretože dôvody pre jej vydedenie v listine o vydedení zo dňa 14.07.1998 nie sú dané.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že tunajší súd po prejednaní notárom JUDr. Ivanom Lošonským, PhD.
v dedičskej veci po poručiteľke E. G., nar. XX.XX.XXXX, zomretej dňa XX.XX.XXXX rozhodol uznesením
vydaním dňa 26.07.2021 v konaní sp. zn. 13D 129/2021, Dnot 232/2021, že konanie o dedičstve
prerušuje. Vo výroku súčasne uložil žalobkyni, aby v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti

uznesenia podať žalobu proti žalovanému, svojmu otcovi, predmetom ktorej je určenie, že žalobkyňa
je dedičom zo zákona. Na základe toho žalobkyňa žalobu podala. Matka žalobkyne – poručiteľka E.
G. spísala vo forme notárskej zápisnice závet a listinu o vydedení na Notárskom úrade JUDr. Agáty
Potančokovej dňa 14.07.1998, jej obsahom bol aj prejav vôle poručiteľky k vydedeniu žalobkyne, jej
jedinej dcéry, „pretože v rozpore s dobrými mravmi jej v tom čase poskytovala potrebnú pomoc
a trvalo o ňu neprejavovala opravdivý záujem, ako by ako potomok prejavovať mala. Žalobkyňa má za
to, že tvrdenie poručiteľky nezodpovedá objektívnemu stavu, rovnako tak aj ďalšie skutkové tvrdenia

obsiahnuté v listine o vydedení. Nesúhlasí s tvrdením poručiteľky a má za to, že to boli predovšetkým
jej rodičia, ktorí jej neprejavovali skutočný záujem o jej osobu ako dcéru, ktorí vytváralo prekážky
v ich vzájomnej komunikácii, ktorí nerešpektovali jej dospelosť, osobnosť, potreby a vyžadovali, aby
sa práve ona striktne prispôsobovala ich životným predstavám. V rozhodnom období sa okrem iného
ich postoje a správanie premietli napríklad v tom, že nesúhlasili s výberom jej životného partnera do
takej miery, že to viedlo skoro k ich úplnému vzájomnému odcudzeniu. Faktom ale je, že aj napriek
problematickej komunikácii, bola to žalobkyňa, ktorá hľadala cestu "späť ,domov", k svojim rodičom

a ktorá môže s úplnou vážnosťou uviesť, že nikdy neodmietla svojim rodičom pomoc, pokiaľ bola o
túto požiadaná, ktorá sa minimálne prostredníctvom svojej starej mamy žijúcej v rodinnom dome s
rodičmi žalobkyne zaujímala o ich život, Nie je pravdivé ani tvrdenie, že by snahou žalobkyne bolo
vysťahovať svojich rodičov zo spoločného rodinného domu, v ktorom žili. Tento rodinný dom bol pôvodnevo vlastníctve starej mamy, ktorá 14.10.1992 (krátko pred svadbou žalobkyne) darovala spoluvlastnícky
podiel v rozsahu 1/3- iny k tejto nehnuteľnosti žalobkyni, rovnako i matke/poručiteľke a jednu tretinu si
ponechala sama s tým, že stará mama mala v rodinnom dome zriadené vecné bremeno doživotného

bývania, Keď sa stará mama z vlastnej vôle presťahovala ku žalobkyni a jej manželovi, v tom istom roku,
a to dňa 10.07.1996 darovala stará mama svoj podiel žalobkyni. V roku 1998, konkrétne 18.09.1998
žalobkyňa svoj spoluvlastnícky podiel predala svojim rodičom (za úradnú cenu, nie trhovú), a títo sa
stali výlučnými vlastníkmi nehnuteľnosti (pričom listina o vydedení je z obdobia tesne pred predajom
spoluvlastníckeho podielu, a to z 14.07.1998). Nadväzujúc na uvedené, žalobkyňa má za to, že rovnako

nie je pravdivé ani tvrdenie poručiteľky, že by jej dcéra v tom čase začala usilovať o majetok rodičov,
resp. poručiteľky, pretože okrem iného, žalobkyňa od momentu ako začala študovať na vysokej škole,
začala i brigádnicky zarábať. Dôvodom bolo najmä to, že nebola výraznejšie rodičmi podporovaná
a tiež i to, že nechcela byť materiálne, či finančne závislá od svojich rodičov. Rodičia neuvítali, že
sa žalobkyňa po ukončení strednej školy rozhodla študovať na vysokej škole. Podľa ich názoru sa
mala zamestnať a začať „zarábať". Rozhodnutie žalobkyne bolo však iné a neprinieslo do vzájomných

vzťahov medzi žalobkyňou a jej rodičmi z ich strany porozumenie. Vďaka brigádam pred svadbou a
aj po nej, poberala žalobkyňa štipendium za študijné výsledky, čím sa stala finančne nezávislou už
počas vysokoškolského štúdia. Od tejto doby, bola fakticky schopná živiť sa sama, bola od rodičov
finančne nezávislá; samostatná. Určitým momentom, ktorý podporuje toto tvrdenie je fakt, že keďže
rodičia nesúhlasili s výberom jej životného partnera, sama sa podieľala na úhrade niektorých nákladov

súvisiacich so svadbou (napr. zaplatila si svadobné šaty). Takto by žalobkyňa mohla pokračovať v
argumentácii ďalej, napríklad, že rodičia nemali záujem, aby absolvovala autoškolu a získala vodičské
oprávnenie. Keďže na tom trvala, tak si náklady s absolvovaním autoškoly uhradila sama. Rodičia ju
nikdy neuznávali ako šoférku, zastávali názor, že auto žene do rúk nepatrí. V tomto štádiu riešenia veci
žalobkyňa nechce nad mieru nevyhnutnú vyvolávať konfrontáciu so žalovaným, jej otcom a jatriť tak

vzájomné rany. Žalobkyňa sa neustále snažila vzájomné porozumenie s rodičmi. Na sklonku života sa
postaralaosvojustarúmamu(matkuporučiteľky),ktoráposlednérokyživotažilavspoločnejdomácnosti
so žalobkyňou, jej manželom a ich novonarodeným dieťaťom (v dvojizbovom panelákovom byte, po
tom, čo odišla z rodičovského domu od rodičov žalobkyne), ako i toho, že sa dokázala po ukončení
vysokej školy osamostatniť, zamestnať, riadne žiť, vychovať svoju dcéru, pričom v súčasnosti úspešne

podniká, je materiálne zabezpečená atď., sa zo strany matky/poručiteľky a ani otca/žalovaného nikdy
nedočkala. Stará matka žalobkyne sa od poručiteľky odsťahovala, pretože poručiteľka s manželom o ňu
neprejavovali skutočný záujme. V tom čase mala už vyše 80 rokov a bolo jej potrebné chodiť k lekárom
a podobne. Démon rodinného domu, ku ktorému boli obaja rodičia pripútaní a obava, že o tento dom
prídu naštrbila vzťahy dcéry a rodičov, hoci na to nebol žiaden racionálny dôvod. Žalobkyňa uznala, že

matka – poručiteľka mala k nej bližší vzťah ako otec, ale rodičia sa k nej správali rovnako. Žalobkyňa
má za to, že dôvody vydedenia jej osoby, ako neopomenuteľného dediča, tak ako to tvrdí v listine o
vydedení poručiteľka, v čase spísania listiny o vydedení a ani následne neexistovali. Opísaný skutkový
stav je vo vysokej miere nekritický a subjektívny, až účelový. Žalobkyňa ho takto nevnímala a dodnes
nevníma. V dospelosti dieťaťa nie je možné zo strany rodičov očakávať jeho bezhraničnú podriadenosť

a poslušnosť. Vtedy je to už o vzťahu dvoch rovnocenných partnerov - rodiča a dospelého dieťaťa, ktorý
je založený na vzájomne) akceptácii, pochopení, tolerancii, úcte a dôstojnosti. Z pohľadu žalobkyne 'boli
to rodičia, ktorí neprejavovali dostatočné pochopenie a lásku voči jej osobe ako dcére, neposkytovali
jej rodičovské zázemie, ktoré je možné v rámci rodinných vzťahov objektívne očakávať. Žalobkyňa bola
vždy odkázaná najmä sama na seba, Keďže nenapĺňala predstavy svojich rodičov, nepociťovala ani u

jedného z nich oporu. Prejavovaná snaha z jej strany o štandardné rodinné vzťahy, vždy stroskotala na
nezáujme a nepochopení rodičov. Žalobkyňa počas celého života túžila po tom, aby jej vzťah s rodičmi
bol taký ako v bežných rodinách, aby o jej osobu mali rodičia skutočný záujem, aby to nebolo o tom,
že prejavovať pokoru a poslušnosť musí len dcéra. Záujem a aktivita musí byť obojstranná. Aj napriek
správaniu rodičov žalobkyňa po celý čas svojho života prejavovala o svojich rodičov záujem, fakticky

boli v rámci existujúcich možností stále v kontakte. Nikdy sa nestalo, že požiadali o pomoc a ona im
ju odmietla poskytnúť.

3. Podaním doručeným súdu dňa 16.11.2021 sa k žalobe vyjadril žalovaný, ktorý. Uviedol, že všetky
skutkové tvrdenia a dôvody uvádzané žalobkyňou sú založené na klamstvách a výmysloch. Notárka

JUDr. Potančoková uviedla, že poručiteľka bola po prehlásení na základe jej zistenia plne spôsobilá na
právne úkony a prejavila pred ňou svoju slobodnú vôľu. Poručiteľka po poučení listinu riadne podpísala
na znak jej súhlasu. Pokiaľ ide o fakty tohto obdobia žalovaný uviedol, že v roku 1996 poručiteľka mala
mozgovú mŕtvicu, bola operovaná v nemocnici na H., doliečovaná v G.. Žalobkyňa neprejavila žiadenzáujem ju navštíviť počas tohto ťažkého zotavovania sa, či prejaviť duševnú alebo fyzickú pomoc, ako
potomok, ktorý by ju prejavovať mal. Stará mama K. sa dobrovoľne vysťahovala z rodinného domu
v Stupave v roku 1997 a presťahovala sa k žalobkyni, kde im robila slúžku. Neskôr to oľutovala, ale

už nebolo cesty späť. O poručiteľku po mozgovej mŕtvici sa staral len žalovaný. Žalobkyňa mala od
14.10.1992 darovanú 1/3 – tinu podielu domu od starej mamy a druhú 1/3 -inu podielu domu a majetku
darovanú v roku 19.07.1996, čím získala väčšinový podiel rodinného domu v E.. List žalobkyne zo
dňa 17.06.1997 ako výzva či výstraha na kúpu jej 2/3 podielu domu („vynaložím maximálne úsilie
a prostriedky na to, aby som získala, čo mi patrí a nebudem brať na Vás žiaden ohľad“). V prípade

ak poručiteľka odmietne túto ponuku, žiadala žalobkyňa odovzdanie kľúčov, sprístupnenie 2/3 domu
a záhrady, bude ďalej požadovať nájomné za užívanie nehnuteľnosti, a to za uplynulé i budúce obdobie.
Závet a listina o vydedení boli spísané následne dňa 14.07.1998. Predaj domu a pozemku sa uskutočnil
18.09.1998 v žalobkyňou požadovanej sume 600.000 Sk (pôvodne žiadala 1.200.000 Sk, 790.000 Sk).
V čase vydedenia mala žalobkyňa 26 rokov, vydatá od roku 1992, vysťahovaná z domu rodičov, bývajúca
v 2 izbovom byte jej manžela L. C.. Netrpela núdzou ani finančnou ani bytovou. Závet a listina o vydedení

bola podľa žalovaného spísaná z nasledovných dôvodov: Na jar v roku 1996 poručiteľka E. G. dostala
mozgovú príhodu. Bola operovaná na Kramároch. Žalobkyňa neprejavila záujem o matku, až na otcovu
výzvunapísanúnalisteaprilepenúnadverách,"choďnavštíviťmamu,jevnemocnicipoťažkejoperácii.”
prišla matku pozrieť iba jedenkrát. Poručiteľka bola doliečovaná niekoľko týždňov v G. bez akejkoľvek
návštevy dcéry. Prepustená do domácej opatery s prognózou lekárov, že bude žiť len 1 rok. Aj napriek

nepriaznivej prognóze prijala ponuku v roku 1997 navštíviť švagriné v Kalifornii, kde sa zotavila. Bola
mimo rodinných stresov. Po návrate z cesty dom bol špinavý, zanedbaný, záchod upchatý novinovým
papierom, všade smradu. M. K. stará matka žalobkyne bola zmanipulovaná a rozhodla sa odísť bývať
k vnučke. Varila, prala, upratovala a starala sa o ich dieťa. Neskôr to oľutovala, ale už nebolo cesty spať.
To čo žalobkyňa uvádza, že sa musela starať o svoju 80 ročnú starú mamu, bola len jej povinnosť, vecné

bremeno, za celý majetok, ktorý od nej dostala. V roku 1997 stará mama prepísala svoju časť domu na
vnučku žalobkyňu, dala jej všetky svoje úspory vo výške 300 tis. Sk a všetky pozemky, ktoré vlastnila.
V roku 1997 sa žalobkyni narodila dcéra, o ktorej file_0.jpg

file_1.wmf

svojim rodičom nedala ani vedieť. Tým, že poručiteľkina matka odišla bývať k vnučke, žalovaný pracoval
v N., aby mali z čoho žiť, invalidná poručiteľka bola odkázaná sama na seba, bez dcérinej pomoci, aj
bez telefónneho kontaktu. Roky 1997 a 1998 boli kritické pre poručiteľku. Žalobkyňa žiadala bezcitným
spôsobom rodičov o ich okamžité vysťahovanie z domu alebo zaplatenie 1 milión, potom 790 a nakoniec

600 tisíc Sk. Pretože žalobkyňa nedosiahla od matky prepísanie 1/3 domu na ňu, začala rozširovať
po Stupave, že ona nemala matku a jej matkou je jej svokra C.. Boli to pre poručiteľku strašné veci,
keď zistila, čo sa v jej dcére skrýva. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa vyrastala v harmonickej
rodine, zahrnutá láskou a pozornosťou od všetkých členov rodiny. Mala zabezpečené stredoškolské
vzdelanievSenicinaSEŠsubytovaním,kdebolariaditeľkouškolyporučiteľkinaspolužiačka,aktorátiež

zabezpečila, aby mala žalobkyňa život bez problémov aj na škole. V čase letných prázdnin bol žalovaný
nútený odbrigádovať pomocné práce ako opravy na internáte. Už od detstva žalobkyňa nevedela
spracovať a zmieriť sa s tým, že jej mama je po fyzickej stránke iná, čoho príčinou bolo jej predčasné
narodenie.Veľmitožalobkynivadiloadcérasazatohanbila.Žalobkyňadomaneobsedelaastálechcela
byť so svojimi rovesníkmi, alebo niečo podnikať, ako predávať noviny a mať stále hotovosť vo vrecku.

Chamtivosť je jej hlavná povahová črta, ktorá ju charakterizuje už od skorej mladosti. Jej materialistický
vzťah k peniazom a k hmote bol silnejšie ako vytvorenie si citového vzťahu k svojim rodičom. Dávali jej
všetko, čo bolo v ich možnostiach.file_2.jpg

file_3.wmf

Každý rok chodili spoločne na dovolenky v lete k moru dofile_4.jpg

file_5.wmf

Juhoslávie a v zime na lyžovačku do Vysokých Tatier. Vždy sa snažili jej vychádzať v ústrety. Počas
štúdii na SEŠ file_6.jpg

file_7.wmfžalobkyňa bývala doma len 2 dni v týždni a v lete cez prázdniny chodievala do detských táborov robiť
vedúcu na čo sa vždy veľmi tešila. Žalobkyňa mala lásky od rodičov nadostač, ale z jej strany tam nebola

snaha lásku opätovať Nikdy od žalobkyne nežiadali tú bezhraničnú podriadenosť a poslušnosť, ako
uvádza v žalobe, lebo stále unikala z domu preč. Po ukončení SEŠ sa zoznámila v E. s L. C.. Žalovaný
s jej výberom partnera nesúhlasil a nesúhlasil ani s tým, že si ho začal vodiť aj k nim domov, kde spolu
spávali. Bolo to proti morálke žalovaného.file_8.jpg

file_9.wmf

To boli tie nezhody, ktoré v tom čase v rodine začali. V novembri 1992 sa žalobkyňa za L. C. vydala.
Rešpektovali jej rozhodnutie a jej dospelosť a potreby, hoci bola vtedy ešte veľmi mladá na manželské

starosti, vystrojili žalobkyne svadbu v rámci ich finančných možností. V tom čase bola už aj študentka
na VŠE v N.. Jej rozhodnutie študovať na VŠE v N. plne podporili. Hneď po svadbe sa žalobkyňa
vysťahovala z domu bez file_10.jpg

file_11.wmf

ich vedomia, všetko čo jej bolo vhod zobrala so sebou. Túto vytúženú samostatnosť žalobkyňa dosiahla

a nemusela sa prispôsobovať nikoho životným predstavám. Jej sen sa splnil. To že žalobkyňa bola už
finančne nezávislá od svojich rodičov, nie je file_12.jpg

file_13.wmf

iba jej zásluhou, ale aj jej manžela, ktorý vtedy tiež pracoval. V roku 1996 žalobkyňa ukončila štúdium
na VŠE na čo boli aj hrdí. Ukončenie štúdia aj patrične oslávili, ako ukazuje aj priložená fotografia z
reštaurácie H.. V roku 1996 prišli k nim na návštevu sestry žalovaného z Kalifornie. Žalobkyňa B. už aj
s manželom ich prišli pozrieť na pozvanie rodičov, a žalovaný v radostnom vytržení dal do vrecka jeho
zaťa 100 dolárov a to isté aj jeho svokre. Asi to bola veľká chyba. Mladí si mysleli, že im peniaze rastú

na strome. A to bol len malý darček od jeho sestier a on sa so zaťom oň podelil. V tom čase poručiteľka
sa vrátila z nemocnice, kde bola operovaná po mozgovej príhode. Vtedy dostali aj pozvanie na návštevu
ku žalobkyni do ich 2 izbového bytu po zosnulej starej mame L. C.. Prijali ich pozvanie s cieľom, aby
si vzájomne odpustili. Ale teraz vidí, že to bolo zbytočné úsilie, lebo nedošlo k dohode a zmieru pre
tvrdosť srdca žalobkyne. Budúci rok 1997 bol pozvaný aj s manželkou na dovolenku do USA. Matka

poručiteľky bola nahnevaná, že prijali pozvanie. Žalobkyňa uvádza, že prostredníctvom svojej starej
mamysazaujímalaoživotsvojichrodičov.Predsalenzáujemcezinúosobunenahrádzaopravdivývzťah
a lásku, ktorý by ako potomok mala prejaviť. Bola to len zvedavosť zo strany žalobkyne na klebety čo sa
deje u nich doma. Žalobkyňa uvádza, že ide o démon rodinného domu , čo sa však ukazuje, že o tento
démon rod. domu bojovala, aby ho mohla vlastniť a stále aj bojuje neúnavne ešte i teraz a nerešpektuje

poslednú vôľu svojej matky. Žalobkyňa sa nezastavila a išla tvrdo za svojím cieľom a to postaviť si nový
rodinný dom na D. O. L. E.. Tým, že získala 2/3 z rodinného domu potrebovala ešte 1/3 od poručiteľky
svojej matky, aby sa stala absolútnou majiteľkou domu a oni by ako rodičia boli ponechaní na jej milosť.
Nečakala, však, že poručiteľka sa rozhodla darovať svoju 1/3 žalovanému. Keďže jej manipulácia s
matkou nevyšla a nedostala požadovanú 1/3, začala rozširovať po E., že ona nemala matku, ale jej

matkou je jej svokra C.. Pretože žalobkyňa už vlastnila 2/3 rodinného domu, žiadala ich o okamžité
vyplatenie finančnej čiastky do výšky 1 mil., neskôr 790 tis. Kčs. Viď priložený list písaný žalobkyňou,
kde ich ako rodičov žiada, aby ju vyplatili urýchlene do 1 týždňa vo výške 600 tisíc Sk v hotovosti. Žiadna
úradná cena ako žalobkyňa uvádza. Ak sa tak nestane, rodičia jej budú musieť platiť nájomné aj so
spätnouplatnosťouzarokyčotambývajú.Požadovanúsumu600tisícSkžalobkynivyplatiliv21.9.1998.

Toto obdobie bolo pre nich strašné utrpenie. A to bol práve ten čas na vydedenie, ktorý začal rokom
1997 a trval až do roku 1998, keď bola žalobkyňa vyplatená. Pritom žalobkyňa už zabudla, aké strašné
udalosti predchádzali k rozhodnutiu matky a otca vydediť dcéru. Ako môže žalobkyňa uvádzať v žalobe,
že neexistovali žiadne dôvody na vydedenie v uvedenom čase. Tento akt a dcérine jednanie s rodičmibol ten pravý dôvod v pravom čase. Bol to pre nich strašný úder. Láska, ktorou ju zahrňovali celý život
im nebola nikdy úprimne opätovaná. Všetko to bola len pretvárka zo strany žalobkyne a jej chamtivosť
a honba za majetkom a peniazmi. Týmto zlomila poručiteľke a žalovanému srdce a láme ho aj teraz, že

nerešpektuje ani poslednú vôľu svojej matky a aj žalovaného chce vyhodiť z domu, kde žije už 50 rokov,
dostavil ho a robí na ňom všetky práce a údržbu. Tieto dôvody o vydedenie žalobkyne mali obaja, lebo
sa báli o svoju existenciu v čase staroby, čo je teraz aj skutočnosť. Na základe tejto udalosti poručiteľka
sa rozhodla spísať závet i s vydedením jedinej dcéry a aj jej potomkovfile_14.jpg

file_15.wmf

. Žalobkyňa tiež tvrdí, že úspešne podniká a že zo strany rodičov sa uznania nedočkala, ale zabudla

podotknúť, že za toto všetko by mala byť vďačná rodičom, ktorí ju vyplatili vo výške 600 tis. Sk a starej
mame, ktorá jej dala celoživotné úspory vo výške 300 tis. Sk plus pozemky, ktoré vlastnila. Žalobkyňa
si postavila za tieto peniaze krásny nový dom na Lesnej a to nemala ešte ani 30 rokov. Od roku 1998
kedy žalobkyňa bola vyplatená za dom, boli oni rodičia pre ňu mŕtvi. Vtom čase ani možno netušila, že
je vydedená. Za celých 23 rokov od týchto udalostí ich žalobkyňa z jej vlastnej vôle kontaktovala len

2 krát. Prvý krát zatelefonovala po 12 rokoch, že má ťažkosti, a že sa rozvádza, Vnučka mala vtedy
už 12 rokov, ale oni ju dovtedy nevideli ani nepoznali. Za celých 12 rokov žalobkyňa nedala o sebe
vôbec vedieť a to pokračovalo ďalších 12 rokov. Neposlala im ani žiadnu kartu k narodeninám či k
meninám ani k žiadnym sviatkom, nezavolala a neposlala ani SMS správu. Ale v ten večer, keď im
žalobkyňa zavolala, išli jej hneď pomôcť. Tento vzťah trval asi 2 týždne. Chcela sa im pochváliť v akom

blahobyte žije. Žalovaný jej pomohol vyčistiť filter na vodu, odrezal strom a popiloval drevo na dvore.
Pozvala ich i na večeru, z ktorej im bolo veľmi ťažko. V tom čase tomu nepripisovali žiaden význam, až
neskoršie pred pár rokmi, išla fáma po Stupave, že žalobkyňa chcela otráviť svojho manžela. Tieto reči
rozširovala jej svokra C., ktorú žalobkyňa vyhlasovala za svoju matku. Od roku 1998 až do roku 2021
boli so žalobkyňou len 2 krát v kontakte. Druhý bol keď mal žalovaný 70 rokov a pozval žalobkyňu na

oslavu, hoci poručiteľka s tým nesúhlasila, pre dlhoročný nezáujem dcéry o rodičov a prišlo jej to veľmi
ľúto. Žalobkyňa aj s jej dcérou prišli. Urobil som im večeru a po 2 hodinách odišli. Ako uvádza žalobkyňa,
že aj napriek správaniu sa rodičov, po celý čas svojho života , prejavovala o svojich rodičov záujem,
fakticky bola v rámci existujúcich možností stále v kontakte a nikdy sa nestalo pokiaľ žiadali o pomoc,
alebo ju reálne potrebovali, že by nebola túto poskytla. Tieto hore uvedené prehlásenia žalobkyne sú

všetko klamstvá. Nikdy od nej nedostali žiadnu ponuku na pomoc či duševnú, finančnú alebo pracovnú.
Do týchto existujúcich možností ich nezahrnula ani pri vydaji svojej dcéry, čo sa žalovaný dozvedel až
od susedov. Existujúce možnosti pomoci a kontakty boli len jej prázdne reči. Za celých viac ako 23 rokov
sa žalobkyňa ani raz nezaujímala aký je ich zdravotný stav a či nepotrebujú nejakú pomoc. Zdravotný
stav poručiteľky sa postupne vekom zhoršoval. Prekonala 2 krát infarkt. Bola v nemocnici v G. v umelom

spánku niekoľko dní. Lekári jej nedávali žiadnu nádej. Mala strašné dekubity a bol veľmi rád, keď som
ju priviezol domov. Mohol jej liečiť tieto hlboké rany na tele, na ktoré v nemocnici akosi pozabudli. Lekári
jej dávali už len pár mesiacov života. Poručiteľka žila ďalšie 4 roky. Za mesiac spotrebovala 92 plienok,
t.j. prebaliť bolo potrebné 3 krát denne.file_16.jpg

file_17.wmf

Lieky a kontrolné vyšetrenia absolvoval s láskou lekármi určených termínoch. Kde bola žalobkyňa v tom
čase? A kde je aj teraz aby mu pomohla spämatať sa zo straty svojej manželky – priateľky. Posledných
5 rokov bola poručiteľka len na vozíku. Keď mala 69 rokov tak padla a zlomila si stehennú kosť. Bola

operovaná na Kramároch a od toho času už nemohla chodiť. Žili opustení bez záujmu dcéry. Ich denno
dennými starosťami bolo výmena plienok, osprchovať ráno aj večer, WC potreby malej aj veľkej. Bolo
to ťažké, lebo poručiteľka bola nevládna a žalovaný ju musel ručne zdvíhať, umývať, navariť, nakúpiť,
upratať. Nemali žiadnu žalobkyninu podporu ani morálnu, nemal žalovaného kto vystriedať. Žiadnu
pomoc im vlastná dcéra nikdy neposkytla. Pred 2 rokmi som aj ja utrpel mozgovú príhodu. V roku 2020

keď vznikol Covid bolo to s manželkou tak zle, že sa už nepohla ani z vozíka, nemohla si ľahnúť na
posteľ a na vozíku bola 24 hodín denne. Na konci Januára 2021 začala mať manželka veľké vodné
pluzgiere. Sestrička zo Zdravotného Strediska chodila k nim a pomáhala im ich liečiť. Ešte v piatok predsmrťou bola u nich sestrička, ošetrila jej rany a sľúbila prísť v pondelok a dať jej nové obväzy. Avšak v
Nedeľu 28 Februára manželka v skorých ranných hodinách skonala.

4. Podaním doručeným súdu dňa 16.11.2021 žalovaný uviedol, že dátum podania žaloby, t.j. 30 dní ako
to určil notár nebol v súlade s uznesením notára ako súdneho komisára.

5. Podaním doručeným súdu dňa 21.02.2022 žalobkyňa cestou svojej právnej zástupkyne uviedla, že

nesúhlasí s obsahom podania svojho otca, a to že jej tvrdenia sú klamstvá. Žalobkyňa ďalej uviedla, že
ako dieťa bola poslušná a výborne sa učila. Po základnej škole ju rodičia na internát na Strednú Školu
ekonomickú do E. Ťažko a s plačom niesla odlúčenie od mojej rodiny. Až na internáte pochopila, ako
môžu fungovať vzťahy v iných rodinách. Žalovaný mal svoje predstavy o tom, čo môže a čo nie, nedovolil
ani jednu kamarátku v Stupave Keď si našla kamarátku P. H. (bola zo E.), túto počas návštevy u nich
doma, dokonca vyhodil. Bol prvý moment kedy sa cítila veľmi dotknutá a nepochopená. Počas víkendov

musela tráviť čas iba doma, a tak sa veľa učila. Študijné výsledky na strednej škole boli vynikajúce.
Nespokojnosť žalovaného však časom státe rástla a rástla, až sa jej začal vyhrážať, že keď ho nebude
poslúchať a robiť to, čo si on želá, tak ju vydedí. N., ktorá s nami bývala, ťažko niesla, že žalovaný
sa takto ku žalobkyni správal. Po žalobkyninej osemnástke (rok 1989) ju otec z domu vyhadzoval
čoraz častejšie síce len slovne, ale ten tlak ž jeho strany bol dieťa veľmi veľkým stresom. V tom čase

nemala kam ísť. Matka – poručiteľka sa na to vtedy iba prizerala, nič nepovedala, bála sa povedať
vlastný názor, odlišný žalovaného. Vždy, keď bolo treba niečo rozhodnúť, mala sa ísť opýtať žalovaného.
Po strednej škole nastúpila žalobkyňa na vysokú školu. V tom čase nastala zmena spoločenského
apolitického systému štáte (rok 1989), žalovaný nechcel, aby išla študovať na vysokú školu. Chcel
aby išla pracovať, do zamestnania a prispievať mu na domácnosť, rovnako, ako ani nechcel, aby si

urobila vodičský preukaz, lebo vraj žene do rúk volant nepatrí. Počas štúdia prvého ročníka vysokej
školy sa žalobkyňa zoznámila s jej prvým manželom, a to vyvolalo doma doslova peklo. Jedným z
kľúčových problémov bolo, že manžel rovnakého vierovyznania ako žalobkyňa, poručiteľka a babička,
ale odlišného od vierovyznania ako žalovaný. To žalovanému veľmi prekážalo. Prelo si hľadal ďalšie
dôvody k nespokojnosti voči jej manželovi, hoci jej rodičom stále preukazovali úctu a lásku. Zo strany

žalovaného pociťovala diskrimináciu a neúctu voči ich vierovyznaniu. Po vplyvom udalostí, ktoré sa
odohrávali sa babička v tom čase rozhodla pre uzavretie darovaco-zaopatrovacej zmluvy, predmetom
ktorej bol rodinný dom, kde bývali. Chcela tým počas jej života vyjadriť svoje želanie a eliminovať tak
jej strach žalobkyninu budúcnosti po jej smrti. Žalovaný si totiž v tom čase veľmi želal, aby žalobkyňa
odcestovala do zahraničia, za jeho sestrami do USA tam sa dobre, bohato vydala. Nestalo sa tak. Po

troch rokoch chodenia, sa žalobkyňa vydala za jej prvého manžela, ešte počas štúdia na vysokej škole,
okrem iného aj preto, lebo napätie doma sa stalo neznesiteľným. Zo zúfalstva žalobkyňa utiekla z domu
ku kamarátkinej mame. Skoro ráno vstávala do práce predávala noviny na zastávke mestskej hromadnej
dopravy potom prednášky a cvičenia, následne stretnutie s partnerom. Keď prichádzala unavená domov,
bála som sa, čo zase bude, krik, nadávky a nesúhlas s každým jej konaním. Hľadala aj možnosť ísť

bývať do Bratislavy na vysokoškolský internát, ale keďže bola zo Stupavy, nedalo sa to vybaviť. Počas
štúdia na vysokej škole pracovala, aby bola finančne samostatnejšia a nič od rodičov nepotrebovala.
Následne, keď už bol tlak neúnosný, vydala sa. Hľadala riešenie, ako sa dostať spod negatívneho vplyvu
žalovaného a dostať sa z prostredia, v ktorom sa cítila nechcená či nežiadúca. Dňa 25.08.1992 dala
babička vypracovať znalecký posudok k skôr uvádzanej darovaco-zaopatrovacej zmluve. Následne dňa

14.10.1992 došlo k podpisu darovaco-zaopatrovacej zmluvy, ktorou babička darovala 1/3 inu rodinného
domu s príslušenstvom poručiteľke a 1/3 inu rodinného domu s príslušenstvom žalobkyni. V novembri
roku1992sažalobkyňavydala.Rodičiajejmanželaimveľmiposvadbepomáhaliveľmidobrevychádzali
aj s jej babičkou. Rodičia však so svadbou nesúhlasili. Žalovaný do poslednej chvíle nemal záujem
zúčastniť sa nie veľkej svadby. Nakoniec prišiel. Avšak ani po svadbe sa toho veľa nezmenilo. Rodičia

neprijali nové okolnosti, nový Život žalobkyne, jej samostatné rozhodovanie o jej život. Babička zostala
bývať s rodičmi žalobkyne. Vzťah sa medzi babičkou a rodičmi žalobkyne stále zhoršoval. Babička
žila v dome, ale psychický tlak ktorý na ňu vyvíjal žalovaný bol neúnosný. Napríklad vypínal jej pevný
telefón, aby nepočula zvonenie a schovával jej načúvací pristroj aby nemohla žalobkyni zavolať, ak by
potrebovala pomoc alebo len chcela s ňou hovoriť. Mamina sa potom žalovaného už bála, zdráhala

požiadať o pomoc pre svoju mamu, babičku žalobkyne. Babička stále viac potrebovala navštevovať
pravidelné kontroly po prekonanej rakovine hrubého čreva. strácala sluch mala načúvací prístroj a ďalšie
kontroly spojené s týmito a inými diagnózami. Iba žalobkyňa jej mohla reálne pomôcť a rada tak urobila.
V máji roku 1996 boli rodičia na dovolenke v O. (na dlhšej návšteve otcových sestier, ktoré žili v tom časev Kalifornii). Babičku nechali doma osamote, bez zabezpečenia akejkoľvek opatery. Babička to ťažko
niesla, bola z toho smutná, konštatovala, že už čakajú len na jej smrť. Babička sa nakoniec, počas ich
neprítomnosti,presťahovalakžalobkyni,domaléhobytujejvStupave,ktorýbolnadruhomposchodíbez

výťahu a bez balkóna. Byt bol dvojizbový, s prechodnou obývačkou; babička bývala s nimi v prechodnej
obývačke, kde jej priniesli od rodičov posteľ. Prišla k nim bývať vo veku 79 rokov s prosbou, že už
nechce bývať so žalovaným a poručiteľkou, lebo sa k nej zle správajú. Dňa 12.07.1996 došlo k podpisu
darovaco-zaopatrovacej zmluvy k rodinnému domu v E.. Babička darovala žalobkyni svoju poslednú
1/3- inu z rodinného domu s tým, že si praje, aby sa o ňu žalobkyňa postarala do jej smrti, keďže jej

dcéra Sylvia sa o ňu nemala záujem postarať. Nezáujem žalobkyniných rodičov postarať sa o babičku
bol dlhodobý a vyústil do jej odsťahovania sa k žalobkyni. Aj napriek tomu babičkiným želaním bolo vrátiť
sa bývať do svojho rodinného domu a bývať v ňom, ale len so žalobkyňou a jej rodinou. Jej predstava
bola taká, že rodičia žalobkyne by sa mali odsťahovať s tým, že oni by ich vyplatili. Babička verila, že sa
to podarí a vráti sa ku svojej záhradke a mačičkám. Žalobkyňa kontaktovala svojich rodičov a pokúšala
sa riešiť vzniknutú situáciu, žiaľ bez akékoľvek odozvy z ich strany. Napísala im výzvu ktorú spomína

žalovaný vo svojom podaní, a tak ich chcela podnietiť k riešeniu vzniknutej situácie. Ich odpoveď bola,
že je to jej problém a že si nemala babičku k sebe nasťahovať. Babička bola nešťastná a žalobkyňa
už bola v tom čase tehotná. V apríli 1997 porodila jej jedinú dcéru Q.. Od apríla 1997 boli s babičkou
v tom malom byte štyria. Babička chodila spať o pol deviatej večer a pre nich tým skončil večer, keďže
spala v obývačke. Babička prežila u nich do svojej smrti 3 roky. Po narodení pravnučky nabrala druhý

dych. Bola u nich šťastná. Listom zo dňa 17.06.1997, v ktorom žalobkyňa žiada rodičov o vysporiadanie
odkúpenie 2/3 z rodinného domu, zostala opäť bez odozvy z ich strany. V tom čase žili štyria v malom
byte, čo bolo z dlhodobého hľadiska nevyhovujúce. Vzniknutú situáciu museli jednoznačne riešiť. V
júni 1998 pri oberaní višní v záhradke pri rodinnom dome, kde bývali rodičia, spolu s manželom a
kamarátom žalovaný prišiel do záhrady a fyzicky ich napadol. Kamaráta zhodil z rebríka, jej manžela

sotil na zem a začal ho udierať do tváre, pričom mu rozbil okuliare. Následne žalovaný zavolal policajtov.
Dňa 14.07.1998 poručiteľka spísala listinu o vydedení. Pochybnosť žalobkyne o skutočnej vôli jej matky
o vydedení pramení z toho, že sa domnieva, že nie je vylúčené, že mama mohla spísať túto listinu
pod vplyvom, resp. na želanie/pokyn žalovaného. Žalobkyňa je presvedčená o tom, že by tak nebola
urobila výslovne len z vlastnej iniciatívy. V samej podstate ich vzťah s mamou nebol zlý. Správanie

mamy však bolo vždy zásadným spôsobom podmienené predstavami žalovaného. Bola extrémne pod
jeho vplyvom a z tohto vplyvu sa nevedela vymaniť. Mama sa ho bála a obávala sa mu vzoprieť. Ako
som uviedla, žalovaný bol vždy posadnutý rodinným domom. Chcel ho vlastniť. Všetko jeho snaženie k
tomu smerovalo. Toto jej tvrdenie potvrdzuje aj fakt, že zo strachu pred ním (alebo pre pokoj medzi nimi
dvoma) darovala poručiteľka svoju 1/3 inu rodinného domu žalovanému ešte pred koncom roku 1996

a pre seba si nenechala žiaden podiel na tomto majetku. Dňa 18.09.1998 bola uzavretá kúpna zmluva
prostredníctvom ktorej žalobkyňa predala svoje 2/3 iny k rodinnému domu rodičom. Po prehranom súde
(akcia višne a rozbité okuliare), po listine o vydedení v krátkom časovom slede sa rodičia predsa len
rozhodli, že ponuku na kúpu 2/3 in rodinného domu príjmu. Babička bývala v čom čase s nimi už dva roky
a štyri mesiace, Mali v tom čase v začiatkoch rozostavaný rodinný dom, na ktorého výstavbu si museli

zobrať vysoký úver. Vzájomné vzťahy sa následne čiastočne upokojili boli v častejšom kontakte až do
chvíle, kedy žalobkyni otec povedal, že chce, aby som mu vrátila všetky peniaze, ktoré jej rodičia uhradili
za kúpu 2/3 ín rodinného domu a potom ju vraj bude mať rád. Kontakty sa následne na čas prerušili
okrem iného i preto, lebo rodičia fakticky nemali záujem o stretávanie sa. Po kúpe spoluvlastníckych
podielov k rodinnému domu postupne úplne stratili záujem o nich, o ich život, o ich dcérku; samozrejme

babička ich už vôbec nezaujímala. Nasledujúce roky žalobkyňa kontaktovala svojich rodičov iba ona, a
to opakovane, vždy iba ona; oni nikdy nekontaktovali ju a ani nikoho iného z jej rodiny. Mama, keď ešte
mala svoj mobilný telefón (potom jej ho žalovaný zrušil), keď s ňou telefonovala, požiadala ju, aby ju
radšej nekontaktovala, lebo žalovaný by si to neželal a ona s ním žije v jednej domácnosti ti nechce byť s
ním v spore. Keďže žalobkyňa poznala svojho otca a vedela aký môže byť, chápala, o čom mama hovorí.

Nič iné, ako akceptovať jej želanie jej nezostávalo. Neskôr na návštevách u rodičov bola vždy u otca
pod paľbou upodozrievania a nedôvery. Pre dokreslenie situácia, na jednej z návštev u rodičov žalovaný
mal telefonát, volali jeho sestry. Žalobkyňa sa potešila, ale mama ju zastavila a chcela, aby bola ticho,
lebo tety nesmeli vedieť že jej rodičia sú s ňou v kontakte. Čo sa týka operácie poručiteľky, navštevovala
ju v nemocnici; z jej strany by neprichádzalo do úvahy, aby sa o ňu v tom čase nezaujímala. Ďalej podľa

zákona, ako aj morálky, prioritne holo povinnosťou rodičov a najmä poručiteľky postarať sa o babičku, a
to bez ohľadu na to, kto bol spoluvlastníkom rodinného domu. Žalobkyňa tiež uviedla, že vždy túžila po
normálnej, štandardnej rodine, po rodičoch pre ktorých v živote niekým podstatným, ako ich dcéra. Aj
napriek jej snahe, nikdy to nedosiahla. Ťažko sa jej s tým, ako dieťaťu svojich rodičov vyrovnáva. Rodičiažalobkyňu o pomoc nikdy nežiadali ani žalovaný nenabral odvahu na zmierenie medzi nimi, keď už bolo
s poručiteľkou ťažšie. Nedal im všetkým šancu ani možné vysvetlenie. Ak by ju o pomoc požiadali, bez
problémov by im šla pomôcť.

6. Podaním doručeným súdu dňa 20.04.2022 žalovaný uviedol, že namieta splnenie lehoty na podanie
žaloby, ktorá bola žalobkyni uložená. Žalobkyňa v rozpore s dobrými mravmi neposkytla poručiteľke
vlastnej matke potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo iných závažných prípadoch. O poručiteľku
trvalo neprejavovala opravdivý záujem, ktorý ako potomok by mala prejavovať. Túto poslednú vôľu

poručiteľka spísala pri plnom duševnom vedomí a z vlastnej vôle bez akéhokoľvek vplyvu žalovaného.
Najväčší vplyv na život žalobkyne mala jej babka K.. Všetko čo žalovaný rozhodol bolo podľa žalobkyne
zle. Jeho svokra – babka K. mala vlastnú izbu aj TV, kde pozerala svoje seriály. Pri návšteve žalovaného
sestier z O. bola svokra šťastná, rozumeli si, lebo poručiteľka bola v tom čase v nemocnici po operácii
mozgu. Žalobkyňa nemá a nemala žiadne vedomosti o zdravotnom stave svojej matky. Telefón musela
mať zavesený na retiazke na krku lebo ľavú ruku mala ochrnutú a ťažko sa jej manipulovalo aj s pravou

rukou. Jedlo muselo byť pokrájané a žalovaný ju musel kŕmiť. Pokiaľ ide o oberanie višní, žalobkyňa
s manželom a ich priateľom preskočili bránu a zvnútra si ju otvorili a išli oberať višne. Žalovaný bol v tom
čase v sprche a zavolala mu suseda, že má v záhrade zlodejov. Rozrušený vyšiel von a stalo sa, čo sa
stalo. Žalobkyňa bez ohlásenia, že príde obrať višne, vedela, že ho to nemilo vytočí a zavolala políciu,
čo vlastne mal urobiť on sám, lebo bol prepadnutý vlastnou dcérou a zaťom. Po tom ako žalobkyňa po

11 rokoch zavolala, že sa s manželom rozišla, trvalo dva týždne čo predstierala falošný vzťah k rodičom.

7. Podaním doručeným dňa 07.07.2022 sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že nesúhlasí
s vyjadreniami svojho otca – žalovaného. Žalobkyňa bola jediná, ktorá sa k svojim rodičom vracala,
kontaktovala ich a prejavovala o nich záujem. Avšak ich opakované odmietanie vždy ochladilo ich

vzájomné vzťahy. Pokiaľ ide o lehotu na podanie žaloby, uznesenie o prerušení dedičského konania
nadobudlo právoplatnosť dňa 04.09.2021, čo si niekoľkokrát overovala na notárskom úrade. Z tohto
dátumu potom pri podaní žaloby vychádzala.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 29.03.2023, na ktorom žalobkyňa zotrvala na svojich

tvrdeniach a žiadala žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Žalovaný uviedol, že žalovaná sa v roku
1992 vydala a odvtedy neprejavovala o nich žiadny záujme. To,čo uvádza sú klamstvá. Kým sa
nevydala, všetko bolo vynikajúce, chodili na dovolenky a podobne. Potom poručiteľka ochorela, v roku
1997 dostala mozgovú porážku. Išla do nemocnice, kde ju navštevoval on, odtiaľ išla do Modry na
doliečenie, tam ju žalovaný navštevoval každý alebo každý druhý deň. Odtiaľ ju žalovaný vzal domov

a ostala postihnutá. Všetok majetok vlastnila babka. Žalobkyňa získala 2/3tiny a jednu tretinu mala mať
poručiteľka. V roku 1997 prišla žalobkyňa k nim a chcel, aby jej 2/3 odkúpili. Od roku 1998 do roku 2009
s nimi nekomunikovala a nemala žiaden záujem, povedala, že neexistujú. V roku 2009 sa rozviedla
a vtedy sa im ozvala. Žalovaný s jej vydajom nesúhlasil, ale na svadbu prišiel. Žalobkyňa povedala v roku
1997 poručiteľke do očí, že nie je jej mama, že jej mama je C.. Bolo to v období, kedy sa vrátili z B..

Cena, ktorú si žalobkyňa žiadala nebola úradná, dve tretiny mali hodnotu asi 350.000 Sk, ona žiadala
600.000 Sk.

9. Na pojednávaní dňa 31.05.2023 súd vykonal výsluch žalobkyne, žalovaného a svedkýň L. G. a R. G..

10. Dňa 25.07.2023 doručila žalobkyňa súdu vyjadrenie k vykonanému dokazovaniu, pričom uviedla, že
vlistineovydedení,dôvodvydedeniamusíbyťpodsankciouneplatnostiprávnehoúkonukonkretizovaný
tak, aby bol zrozumiteľný nie len dotknutému subjektu, ale nezúčastneným osobám. Musí byť určito,
nezameniteľne vymedzený. V listine o vydedení sa poručiteľka E. G., fakticky opiera o dva dôvody pre
vydedeniesvojejdcéryžalobkyne,atojednakneposkytnutiepomocianeprejaveniezáujmuoporučiteľa.

V prípade neposkytnutiu pomoci ako dôvodu vydedenia, vo všeobecnosti pôjde najmä keď dedič
poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytne potrebnú pomoc, hoci o tejto
odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol
poskytnúť. Právna úprava pri tomto dôvode vydedenia vychádza z toho, že pomoc poručiteľovi zo
strany potomka bola naozaj potrebná, pričom jej neposkytnutie možno za daných okolností posúdiť ako

konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Poručiteľka žila v tom čase v spoločnej domácnosti so
svojim manželom - otcom žalobkyne. Prioritne manžel má povinnosť postarať sa o druhého manžela; až
v prípade, pokiaľ tento nemôže, alebo to sám nezvláda, prichádzajú na rad ako povinní ich deti, prípadne
ostatní rodinní príslušníci. Teda bolo prirodzené, že predovšetkým žalovaný, ako manžel poručiteľkysvojej manželke primárne poskytol potrebnú pomoc. Z uvedeného dôvodu poručiteľka v tom čase nebola
nevyhnutne odkázaná na pomoc svojej dcéry žalobkyne. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že v súvislosti s náhlou
mozgovou príhodou jej osobu poručiteľka a ani žalovaný nikdy o konkrétnu pomoc nepožiadali, Po tom,

čo sa dozvedela žalobkyňa o ochorení svojej matky, prejavovala o jej osobu záujem, ktorý však bol
limitovaný najmä postojom oboch rodičov k jej osobe. Rodičia i v tomto čase svoju dcéru vytesňovali zo
svojho života, neprejavovali o jej osobu skutočný záujem, tak ako neprejavovali záujem o život jej rodiny
či vnučky. Žalobkyňa nemohla fakticky poskytnúť pomoc svojej matke, pretože ju o to nikto nepožiadal,
nemala vedomosť, že túto pomoc nevyhnutne potrebuje a že by ju mala poskytnúť práve ona. To však

nevylučuje fakt, že žalobkyňa aj napriek nezáujmu prejavovala o svoju matku záujem, a to aj v čase
pred a po mozgovej príhode. Navštevovala ju napríklad v nemocnici počas hospitalizácie. Pokiaľ by ju
v tejto súvislosti s konkrétnou požiadavkou bol oslovil otec alebo sama poručiteľka, nemala by problém
pomôcť. Neprejavenie záujmu o poručiteľa sa ako dôvod uvádza neprejavovanie opravdivého záujmu
o poručiteľa zo strany potomka. Pri tomto dôvode vydedenia Občiansky zákonník výslovne nepožaduje
posudzovať neprejavovanie trvalého záujmu o poručiteľa z hľadiska dobrých mravov. V tomto prípade

je konkrétne konanie potomka potrebné posúdiť nielen z hľadiska všeobecného ponímania dobrých
mravov v spoločnosti, ale je potrebné zohľadniť tiež sociálne postavenie, náboženské založene rodiny,
záujem poručiteľa na udržovaní rodinných vzťahov s potomkom a pod. Dôvod vydedenia dediča podľa
§ 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka je tiež potrebné posudzovať objektívne, že či šlo o taký
nezáujem, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi trvalý, v dôsledku čoho neprejavoval voči poručiteľovi

potomok ani minimálny záujem o jeho život, zdravie a pod. Skutočnosti odôvodňujúce záver o tom,
že potomok o poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by mal ako potomok prejavovať,
môžu spočívať tak v pasivite potomka vo vzťahu k poručiteľovi, tak aj v správaní, ktorým potomok síce
záujem o poručiteľa prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu sa potomka
k rodičovi. Ak potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa záujem preto, že poručiteľ neprejavoval záujem o

potomka. nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť
dôvodom na jeho vydedenie. Ak je skutočnosť, že potomok trvalo neprejavuje o poručiteľa opravdivý
záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že
by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. Vydedenie prichádza
do úvahy len tam, kde poručiteľ o uvedený blízky príbuzenský vzťah stál, kde sa ho nezáujem potomka

osobne citovo dotýkal, kde mu tento stav vadil; nie v prípade, ak ide o situáciu, keď mu bol tento
stav ľahostajný. Ani v jednom z uvedených dôvodov nie sú naplnené také skutkové okolnosti, ktoré
by odôvodňovali záver, že by boli v čase spísania listiny o vydedení dané podmienky pre vydedenie.
Konštatácia poručiteľky v listine o vydedení je príliš všeobecná, neobsahuje konkrétne, časovo a vecne
vymedzené čiastkové konania, resp. nekonania žalobkyne voči jej osobe, ktoré by boli v rozpore s

dobrými mravmi a súčasne je možné konštatovať, že nie sú pravdivé a vecne podložené. Poručiteľka
nikdy neoslovila žalobkyňu nielen že ohľadom toho, aby jej pomohla, ale ani ohľadom toho, aby ju vôbec
navštívila, alebo aby mohla ona navštíviť ju resp. vnučku. Paradoxné je, že práve žalobkyňa ako dcéra
vnímala postoj jej rodičov ako neštandardný. Žalobkyňa bola prekvapená, že k vydedeniu sa rozhodla
práve matka. Žalobkyňa mala že práve s ňou mala lepší vzťah než s otcom, Je presvedčená, že práve

zo strany otca bol vyvolaný tlak, aby matka listinu o vydedení spísala. Tiež je presvedčená, že matka
by k takémuto kroku file_18.jpg

file_19.wmf

z vlastného rozhodnutia nepristúpila. Žalobkyňa necítila voči sebe takú negatívnu emóciu zo strany
file_20.jpg

file_21.wmf

matky, na rozdiel od otca. file_22.jpg

file_23.wmf

file_24.jpgfile_25.wmf

file_26.jpg

file_27.wmf

file_28.jpg

file_29.wmf

file_30.jpg

file_31.wmf

file_32.jpg

file_33.wmf

file_34.jpg

file_35.wmf

file_36.jpg

file_37.wmf

Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa má za to, že vo výpovediach žalovaného a jeho sestier Viery a Ľubice sú
zjavné nezrovnalosti, sú zavádzajúce a obsahujú nepravdy, uviedla konkrétne skutočnosti: 1/ k výpovedi
žalovaného zo dňa 31.05.2023: sám žalovaný priznal vo svojej výpovedi, že ani on sám, ani poručiteľka,

nemalizáujemokontaktsožalobkyňou.Niejepravda,žeporučiteľkuvnemocnicinenavštevovala.Veľmi
dobre si pamätá, ako mama išla na operačný zákrok po mozgovej príhode a vedelo sa, že pri operácii
hlavy vždy hrozí riziko výsledku operácie. Sedela pri jej posteli, podporovala ju, postískala, akoby sme
sa lúčili. Po operácii, ktorá veľmi dobre dopadla, ju žalobkyňa file_38.jpg

file_39.wmf

v návštevných hodinách navštevovala, na striedačku so žalovaným. Sám žalovaný vo svojej výpovedi
potvrdil, že chcela ísť do nemocnice, teda bola plne informovaná o zdravotnom stave mamy. V časepobytu poručiteľky v nemocnici, sa okrem toho žalobkyňa starala o babičku, pomáhala jej, vozila ju
k lekárovi. V období rokov 2015 2016 sa poručiteľka reálne stala plne závislou, stratila mobilitu a bola
na invalidnom vozíku. V rokoch pred vydedením a tesne po teda okolo roku 1998 bola plne mobilná,

sebestačnú o čom svedčí výpoveď žalovaného, kde uvádza, že mama sama navštevovala rehabilitácie.
Nebola odkázaná na cudziu pomoc a teda ani na žalobkyninu. Mama sa rýchlo zotavovala a bola
schopná cestovať. Dostali ponuku od sestier žalovaného na návštevu do O. a v máji 1996 túto návštevu
ajrealizovali.StrávilivUSAobdobieaž1mesiaca.Pokiaľbymalaporučiteľkareálnezdravotnéproblémy,
nedostala by odporúčanie od ošetrujúceho lekára na absolvovanie niekoľkohodinového letu do O.. Nie

je pravda, že by žalovaného žalobkyňa okradla. Nikdy nepožiadala poručiteľku, aby jej darovala svoju
tretinu domu, ako uvádza žalovaný. Keď sa babička presťahovala k žalobkyni do bytu, mala záujem
o ich vyplatenie a nie darovanie poručiteľkinho podielu. Ale rodičia nemali záujem predať svoju tretinu
domu. Keďže babička darovala žalobkyni ďalšiu tretinu domu presne 19.07.1996 je to dôkaz o tom, že
už v tom čase bývala u nej v byte. Nie je pravda, že babička sa mala presťahovať k žalobkyni, aby jej
pomáhala s jej dcérou. V čase kedy sa presťahovala babička k žalobkyni, nebola dcéra žalobkyne ani

počatá, s manželom ju počali až po 3 mesiacoch, čo babička u nich bývala. Impulzom počatia boli aj
okolnosti, že babička nemôže predsa byť, file_40.jpg

file_41.wmf

sama v byte. V čase vydedenia bola poručiteľka mobilná a nebola zdravotne ťažko postihnutá. Pred
mozgovou príhodou riadne pracovala, každý pracovný deň dochádzala do Bratislavy. Ak by mala veľmi
ťažké zdravotné postihnutie. nebolo by možné ani aby spísala a podpísala listinu o vydedení v priamo
kancelárii notára, nemohla by ani cestovať do USA a tráviť tam jeden mesiac bez potreby lekárskeho
ošetrenia. Pokiaľ ide o vyporiadanie spoluvlastníctva, nie je pravda, že by podala žalobkyňa nejakú

žalobu na súde. Spočiatku rodičia na jej návrhy nereagovali. Potrebovala vyvolať ich reakciu práve preto,
aby sa veci nemuseli riešiť súdnou cestou.file_42.jpg

file_43.wmf

file_44.jpg

file_45.wmf

Nie je tiež pravdou, že by v čase, keď boli sestry na Slovensku, boli v byte žalobkynefile_46.jpg

file_47.wmf

file_48.jpg

file_49.wmf

spoločne na návšteve, kde sa vraj mali stretnúť aj s jej prvým manželom. V tomto čase file_50.jpg

file_51.wmf

file_52.jpg

file_53.wmf

sa stretli, ale bolo to na návšteve u rodičov. V tomto čase v rodinnom dome file_54.jpg

file_55.wmfs rodičmi bývala ešte aj babička. Vymyslené je tvrdenie o tom, že žalobkyňa nemala záujem file_56.jpg

file_57.wmf

udobriť sa s ním a s poručiteľkou. je pravdou, že poručiteľka bola čase spísania listiny o vydedení
čiastočne telesne postihnutá, avšak nebola odkázaná na pomoc od inej tretej osoby. Sama sa
pohybovala, chodila sama na rehabilitácie, nebola na invalidnom vozíku a ako žalovaný vo výpovedi

sám uviedol, o pomoc žalobkyne nikdy nepožiadala. Zo strany žalobkyne bolo poručiteľke umožnené
stretávať sa so svojou vnučkou; avšak nechcela, bála sa žalovaného, ktorý mal na ňu veľký vplyv, a
preto tak nerobila. 2/ K výpovedi svedkyne L. G. zo dňa 31:05.2023: nie je pravda, že sa žalobkyňa za
poručiteľku hanbila. Rozprávku o tenkých nohách si teta Viera vymyslela. Je to nezmysel. Je pravdou,
že žalobkyňa prišla za rodičmi dohodnúť sa ohľadom vyporiadania spoluvlastníctva k domu, teda buď
o odpredaji jej 2/3 ín alebo o kúpe poručiteľkinej 1/3 iny. Nakoniec po incidente s višňami a rozbitými

okuliarmi, sa jej rodičia sami rozhodli, že chcú vysporiadať spoluvlastníctvo domu. Preto to boli oni, ktorí
jej zatelefonovali, že sa chcú dohodnúť na kúpe jej 2/3 ín. Tety mali záujem na tom, aby boli vzťahy
rozvrátené. Keď sa žalobkyňa vydala a hľadala cestu, ako s rodičmi lepšie vychádzať aj po sobáši, boli
to file_58.jpg

file_59.wmf

práve otcove sestry, ktorým sa zverila v listoch, prosila ich, aby pohovorili s rodičmi. Rodičia žalobkyne
boli na návšteve v O. v máji roku 1996 a nie v roku 1997. To chybne uvádza teta vo svojej výpovedi,
Nepamätá si správne roky. Tento údaj je nutné uviesť presne, pretože v tom čase, keď boli rodičia v O.

som ešte nebola tehotnú; počala až júli 1996 (narodenie dcéry Chiary apríl 1997). Babička, po svojom
presťahovaní ku žalobkyni, jej darovala svoju poslednú tretinu domu. V zapätí poručiteľka darovala svoju
1/3 inu domu žalovanému (niekedy na prelome roku 1996/1997). Žalobkyňa ponúkala poručiteľke, že sa
o ňu postará ale nemôže byť pod vplyvom žalovaného. Ona sa rozhodla zostať so žalovaným a opustila
svoju matku - babičku, ktorú nechala bývať so žalobkyňou. Mala možnosť voľby, rozhodla sa pre tento

variant. Medzi rokmi 1996 a 1998 boli spolu v kontakte ako aj žalovaný potvrdil vo svojej výpovedi. Obaja
rodičia videli narodenú dcérku Q., keď je priniesli po narodení zlaté náušnice. Toto tvrdenie žalovaného
je v rozpore s tým, čo poručiteľka uviedla v listine o vydedení: „Pred rokom sa jej narodila o tom sme
sa však dozvedeli len náhodou a vnučku sme nikdy nevideli“ Sám výrok v listine o vydedení je zjavne
nepravdivý. 3/ K výpovedi svedkyne R. G. zo dňa 31.05.2023: je klamstvo čo uvádzajú obidve sestry,

veď s nimi ani nežili. Dlhodobo boli file_60.jpg

file_61.wmf

v USA. Poručiteľka bola psychicky slabá celý život; nie je pravda, čo popisovala Ľubica, file_62.jpg

file_63.wmf

že poručiteľka bola tvrdá S. a žalovaný ju musel poslúchať. Je to nezmysel, žalobkyňa s nimi žila v
spoločnejdomácnosti,nietety,ktoréžilivUSA.Boltožalovaný,ktorýboldominantný,sporučiteľkoucelý

život manipuloval, bola pod jeho vplyvom. Žalobkyňa nikdy nepovedala, že jej mama nie je jej mama. Zo
strany rodičov vznikla nespokojnosť, lebo si veľmi dobre rozumela so svojimi svokrovcami. Rodičia preto
žiarlili a vykonštruovali si nepravdu, že žalobkyňa povedala, že jej mama nie je jej mama. T. R. spomína
listy; ktoré im vraj písal prvý manžel žalobkyne. Je to výmysel a zavádzanie. Žalobkyňa im písala listy v
období po svadbe a sťažovala sa, že rodičia nechcú prijať jej prvého manžela. Hľadala pomoc.

11. Podaním doručeným súdu dňa 26.07.2023 sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že dôvody vydedenia
súd dané. PO tom ako v júli 1998 zohnali peniaze na vyplatenie žalobkyne, poručiteľka žalobkyňu
vydedilaavseptembrijejvyplatilapeniaze.Vtedyprvýkrátvidelaajvnučkuvbanke,kdeplatbaprebehla.
Vtedy jej darovali zlaté náušnice a od toho momentu boli pre žalobkyňu špinavou handrou na 25 rokov.

Poručiteľka sa rozhodla spísať listinu o vydedení na základe výpalníckeho listu zo dňa 16.06.1997. Setry
žalovaného sa párkrát so žalobkyňou stretli v parku v rokoch 2003 – 2004 a prosili žalobkyňu, nech
zájde za mamou, že sa mne cíti dobre. Ďalej uviedol, že žalobkyňa navštívila poručiteľku v nemocnici lenjedenkrát, a to na jeho výzvu, po operácii. Neprišla nikdy do nemocnice v G., ani keď ju o tom žalovaný
žiadal.
12. Na pojednávaní dňa 28.07.2023 súd vypočul svedkyňu A. B. L. a svedkyňu G. P. C..

13. Na pojednávaní dňa 18.10.2023 strany zotrvali na svojich vyjadreniach aj prednesom záverečných
rečí.
14. V záverečnej reči žalobkyňa uviedla, že v listine o vydedení musí byť dôvod vydedenia riadne
konkretizovaný. Existenciu dôvodu je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti prípadu a musí
existovať v čase spísania listiny o vydedení. V listine o vydedení sa poručiteľka opiera o dva dôvody

vydedenia, neposkytnutie pomoci a neprejavenie opravdivého záujmu. Žalobkyňa o pomoc nebola
požiadaná, a tak ju nemohla ani poskytnúť. Žalobkyňa aj napriek nezáujmu rodičov prejavovala ale
o svoju matku stále záujem, a to v čase pred aj po mozgovej príhode. Navštevovala ju v nemocnici počas
hospitalizácie. Nebol daný ani dôvod vydedenia pre neprejavenie záujmu o poručiteľku. Konštatácia
poručiteľky v listine o vydedení je príliš všeobecná, neobsahuje časovo a vecne vymedzené dôvody
čiastkových konaní, resp. nekonaní žalobkyne voči osobe poručiteľky, ktoré by boli v rozpore s dobrými

mravmi. Poručiteľka nikdy neoslovila žalobkyňu, aby ju navštívila, alebo či môže navštíviť vnučku.
Žalobkyňa preukázala, že to boli rodičia, a teda jej matka, ktorá neprejavovala žiaden záujem o dcéru,
o svoju vnučku a aj o svoju matku (babičku). Je pravdou, že vzťahy medzi rodičmi a dcérou neboli po
celý život optimálne. Nie je však možné jednostranne konštatovať, že to bolo výslovne len z dôvodov na
stranežalobkyne,resp.žebysažalobkyňavočinimsprávalanedôstojne.Zostranyžalobkynevšaknikdy

nebola situácia vnímaná tak, že by na svojich rodičov zanevrela, že by si ich nevážila. Z vykonaného
dokazovania tiež bolo preukázané, že matka nebola v rozhodnom čase odkázaná na pomoc inej osoby,
tak ako to popisoval žalovaný. Zdravotný stav matky sa zhoršil až neskôr. Starostlivosťou o babičku
žalobkyňa pomáhala svojej matke plniť jej morálne povinnosti. Napokon žalobkyňa uviedla, že to boli
rodičia čo zlyhali, svoju dcéru zapreli a o svoju vnučku neprejavovali záujem. Žalobkyňa je presvedčená,

že jej matka na vydedenia nemala žiaden dôvod.
15. Súd vykonal dokazovanie týmito listinnými dôkazmi: Uznesenie 13D/129/2021, Notárska zápisnica
N 305/98, List zo dňa 17.06.1997, Potvrdenie zo dňa 21.09.1998, Prepis sms, Fotodokumentácia,
Výpis z LV č. XXX, Výpis z LV č. XXXX, Prepis sms komunikácie, Darovaco-zaopatrovacia zmluva
zo dňa 14.10.1992, Darovaco-zaopatrovacia zmluva zo dňa 12.07.1996, Dohoda o zrušení práva

doživotného bývania a užívania, Objednávka pohrebu, Pokladničný doklad, Žiadosť o príspevok na
pohreb, Fotodokumentácia, Písomné vyjadrenie svedka zo dňa 19.05.2023, Písomné vyjadrenie svedka
zo dňa 22.05.2023 a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

16. Z uznesenia Okresného súdu Malacky zo dňa 26.07.2021 po prejednaní notárom JUDr. Ivanom

Lošonským č.k. 13D/129/2021-36, Dnot 232/2021 súd zistil, že notár ako súdny komisár konanie
odedičstvepoporučiteľkeE.I.G.,nar.XX.XX.XXXX,zomretejXX.XX.XXXX,naposledybytomH.XXXX/
XX, E. prerušil a uložil žalobkyni – dcére poručiteľky, aby v lehote do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto uznesenia podala žalobu na Okresný súd Malacky proti žalovanému, že je dedičom zo zákona.
Podľa úradnej pečiatky uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.09.2021

17. Z Notárskej zápisnice č. N 305/98, Nz 292/98 zo dňa 14.07.1998 súd zistil, že poručiteľka spísala
závet a listinu o vydedení, v ktorej vydedila svoju dcéru – žalobkyňu, pretože v rozpore s dobrými mravmi
jej neposkytuje potrebnú pomoc a trvalo o ňu neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala
prejavovať. Poručiteľka uviedla, že jej dcéra z ňou nepochopiteľných dôvodov prestala o ňu prejavovať

záujem asi pred štyrmi rokmi, po tom, ako ukončila štúdium na VŠ. Zrejme pod vplyvom svojho manžela
a jeho rodiny začala usilovať o jej majetok, snažila sa vysťahovať poručiteľku i jej manžela , teda svojho
otca , z ich domu. So svojou dcérou bývajú v tom istom meste, napriek tomu sa u nich nikdy nezastaví,
keď sa stretnú na ulici, správa sa k nej ako k cudziemu človeku. Pred rokom sa jej narodila dcéra, o tom
sa dozvedeli však len náhodou a vnučku nikdy nevideli. Poručiteľka uviedla, že je telesne postihnutá,

chôdza jej rodí ťažkosti, preto je odkázaná na pomoc, ktorú jej dcéra neposkytuje. Dôsledky vydedenia
vztiahla poručiteľka aj na potomkov vydedenej dcéry a to z dôvodu, že jej nie ej umožnené stretávať sa
s nimi, nepozná ich a zo strany ich rodičov budú vychovávané v nenávistnom vzťahu ku nej.

18. Z listu zo dňa 17.06.1997 súd zistil, že žalobkyňa napísala list poručiteľke a žalovanému, kde uviedla:

„Pri úvahách nad vysporiadaním majetkovoprávnych vzťahov ohľadom rodinného domu, v ktorom
bývate, sme prišli k návrhu, ktorý by Vás, pred doriešením veci sa súde, mohol osloviť. Vzhľadom na to,
že Ste pri poslednom stretnutí prejavili záujem o kúpu môjho podielu (2/3) ponúkam Vám baťovskú cenu
790.000 Sk pri rýchlom jednaní. Za rýchle jednanie považujem, že najneskôr do 1 týždňa zareagujetena uvedenú ponuku. Ani neviem, prečo som súhlasila s takou nízkou cenou, preto Vám doporučujem
prijať tento návrh. Pripomínam Vám v tejto súvislosti, že pri súdnom riešení mám predkupné právo na
Váš podiel nakoľko som väčšinový vlastník. Ak odmietnete tento návrh, žiadam Vás o sprístupnenie

2/3 domu a záhrady a odovzdanie kľúčov. Ďalej budem požadovať nájomné za užívanie nehnuteľnosti,
a to za uplynulé aj budúce obdobie, pokým nebudú sprístupnené (vysťahované) moje 2/3 domu. Prosím
Vás, nezahoďte túto šancu. Nechceme, aby to vyznelo ako vyhrážka, ale táto rekapitulácia je nutná,
aby si uvedomili, čo Vás čaká. Ak nepríde k dohode, vynaložím maximálne úsilie a prostriedky na to,
aby sme získali, čo nám patrí, pričom už nebudeme brať na Vás žiaden ohľad. Moja rodina má radšej

pokojné harmonické vzťahy so svojím okolím. Prosím Vás preto, aby Ste uvážili, či chcete prežiť pokojnú
starobu, alebo riešiť svoju bytovú otázku v pokročilom veku“.

19. Z potvrdenia zo dňa 21.09.1998 súd zistil, že žalobkyňa potvrdila, že prevzala od žalovaného
s poručiteľkou hotovosť 338.310 Sk, 261.690 Sk. Hotovosť celkom 600.000 Sk je za vysporiadanie
podielového spoluvlastníctva, táka sa predaja 2/3 nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXX. Ak by sa

neuskutočnil zápis do listu vlastníctva t.j. predaj 2/3 nehnuteľnosti, vráti celú hotovosť 600.000 Sk do 5
dní od zistenia skutočností z katastra nehnuteľnosti.

20. Z SMS komunikácie žalobkyne zo dňa 07.03.2013 – 05.01.2017 súd zistil, že žalobkyňa písala
správy poručiteľke k narodeninám, ku dňu matiek, prianie do Nového roka, žalovanému všetko najlepšie

k narodeninám (celkovo 10 SMS správ).

21. Z darovaco-zaopatrovacej zmluvy zo dňa 14.10.1992 súd zistil, že M. K. darovala poručiteľke
1/3 nehnuteľností (rodinný dom s pozemkom) a darovala žalobkyni 1/3 nehnuteľností a sama zostala
vlastníčkou nehnuteľností v podiele 1/3-ina. Poručiteľka so žalobkyňou sa zaviazali darkyňu doopatrovať

do jej smrti.

22. Z darovaco-zaopatrovacej zmluvy zo dňa 12.07.1996 súd zistil, že darkyňa M. K. darovala žalobkyni
svoju 1/3-inu nehnuteľností (rodinný dom s pozemkom). Žalobkyňa sa zaviazala darkyňu doopatrovať.

23. Z objednávky pohrebu súd zistil, že M. K. zo mrela dňa 21.03.1999 v nemocnici a pohreb obstarala
žalobkyňa.

24. Z fotografií na č.l. 127 súd zistil, že žalobkyňa spolu s poručiteľkou a žalovaným boli na dovolenke
v Juhoslávii a žalobkyňa oslavovala narodeniny spolu s poručiteľkou, babkou a žalovaným.

25. Z písomného vyjadrenie svedkyne U. C., nar. XX.XX.XXXX zo dňa 19.05.2023 súd zistil, že keď
svedkyňa žalobkyňu spoznala ako 18 ročné dievča, ktoré chodilo s jej synom, vídala ju často nešťastnú,
pretože jej rodičia bránili a nechcela, aby so synom svedkyne chodila. Plakávala. Vie, že jej otec jej
stále robil doma výstupy, bol proti všetkému, čo ona chcela, čo robila. Napríklad nepúšťal ju von, keď

ona už bola dávno dospelá. Rodičia boli k žalobkyni nekompromisní. Žalobkyňa bola poslušné dievča,
usilovné a svedkyňa bola rada, že je pri jej synovi také dobré žieňa. Žalobkyňa si chcela urobiť vodičský
preukaz. Doma u rodičov nemala pochopenie, lebo jej otec bol názoru, že žene volant do rúk nepatrí,
ani jej mama nemala vodičský preukaz. Svedkyňa si pamätá, že jej syn šiel na liečenie do Vysokých
Tatier, svedkyňa ponúkala žalobkyni odvoz do Tatier na jeho návštevu, ale ona nemala odvahu odísť

z domu, lebo sa stále bála otca a mamy. Vyhrážali sa, že ju vyhodia z domu. Aj keď bol syn svedkyne
na vojne, rodičia žalobkyňu nepustili za ním, aj keď babička napiekla koláče. Bola ustráchaná čo bude,
ak neuposlúchne rodičov. Žalobkyňa nemohla mať ani kamarátky, nemohli prísť k nim domov. Keď
žalobkyňa so synom svedkyne povedali, že sa chcú zobrať, nastalo pre žalobkyňu väčšie peklo, bála
sa chodiť domov., lebo ju otec párkrát úmyselne vymkol a prišla s plačom ku svedkyni domov. Príprava

svadby bola divná, mama žalobkyne nemohla sa k ničomu vyjadrovať, lebo otec do posledného dňa so
svadbou nesúhlasil, nechcel sa vôbec zúčastniť. Mama žalobkyne tým veľmi trpela, nemohla sa z toho
tešiť a súčasne sa manžela bála. Otec žalobkyne nezniesol, že sa žalobkyňa vzoprela a urobila si po
svojom.Nadruhýdeňposvadbemladíutieklibývaťsamidodomupostarýchrodičochzostranymanžela
svedkyne. Babička žalobkyne ostala bývať s rodičmi žalobkyne. Spočiatku mladí udržiavali kontakt s jej

rodičmi a navštevovali sa, aj v dome jej rodičov, avšak len keď tam nebol otec. Babička žalobkyňu
požiadala, keď jej rodičia odišli na pobyt do USA, aby sa mohla presťahovať k nim do bytu. Povedala,
že či by mohla bývať aj len v kútiku, len nech sa tam nemusí vrátiť. Žalobkyninu babičku žalovaný
trýznil. Zámerne jej vypínal telefón – pevnú linku. Schovával jej načúvací prístroj, keď ho nemala v uchu.Žalovaný vôbec nekomunikoval s babičkou. Svedkyňa uviedla, že mali s manželom záujem udržiavať
vzťahy so svatovcami, avšak po dvoch návštevách to celé prerušili. Žalovaný napadol syna svedkyne
pri oberaní višní. V tom čase už babička bývala s mladými a ich dcérkou Q.. Žalobkyňa kontaktovala

aspoň mamu. Mama ju prosila nech ju nenavštevuje a nevolá jej, pretože o jej návštevách by sa mohol
dozvedieť jej otec a ona by z toho mohla mať zle. Mama žalobkyne v tom čase riadne chodila do práce
do Stupavy. Svedkyňa uviedla, že raz varovala svoju vnučku Q., ešte keď bola bábätko v kočíku, vtedy
stretla mamu žalobkyne samú pri lekárni, pozdravili sa a svedkyňa jej navrhla, aby sa niekedy stretli, že
a môžu spoločne prejsť a potešiť sa s malou vnučkou.. Ona sa prekvapene zatvárila a povedala, že sa

nesmie stretávať ani so svedkyňou ani s vnučkou, lebo jej to manžel zakázal. Dokonca ani nenazrela
do kočíka a pokračovala ďalej. Rodičia sa k žalobkyni nesprávali ako rodičia k svojim deťom.

26. Z písomného vyjadrenia svedkyne G. H. zo dňa 22.05.2023 súd zistil, že svedkyňa je krstná mama
žalobkyne. keďže nemohla mať dlho vlastné deti, starala sa a zaujímala o ňu, ako o vlastnú. Krstnou
mamou sa stala, lebo bola najlepšia kamarátka poručiteľky. Žalobkyňa bola vždy šikovná a dobre sa

učila. Keď sa svedkyni narodila vlastná dcéra Evka, vekový rozdiel bol medzi dievčatami až 9 rokov,
tak už nevedeli byť spolu rovnocenné kamarátky. Ako žalobkyňa rástla, bola veľmi schopná. Poručiteľka
však o nej skoro vôbec nerozprávala. Vtedy ešte pracovala v E.. Neskôr svedkyňu poručiteľka požiadala,
aby jej pomohla nájsť nové zamestnanie a ona sa jej snažila pomôcť. Našla jej pracovné miesto tam,
kde som pracovala aj ona, v tej istej firme a dokonca aj v jednej kancelárii. Od tohto času si začala

všímať, že v ich rodine nie je niečo v poriadku. Veľmi málo hovorila o svojich blízkych, chcela sa stále
baviť iba o robote. Keď jej povedala, že sa ide žalobkyňa vydávať, bola zvedavá, koho si ide zobrať a
čo na to Sylvia. Ona len povedala, že najskôr si mala žalobkyňa dorobiť vysokú školu a až potom sa
mala vydať. Vyjadrovala sa nepekne o svojej matke a tiež aj dcére žalobkyni. Nebola spokojná ani s
budúcim zaťom, ale nevedela povedať, prečo je vlastne nespokojná. Iba tak poznamenala, že je až o 6

rokov starší a určite bude žalobkyňa hneď tehotná. Až po svadbe pochopila svedkyňa čo sa u nich deje.
Žalovaný tam robil nátlaky v celej rodine a tak sa ho všetci báli a museli poslúchať. Aj babička, ktorá
tam žila medzi nimi ako nežiadúca osoba. Bolo ťažké sa v tom vyznať, čo sa tam vlastne odohráva.
Postupne svedkyňa začala chápať, že žalovaný chcel všetkých ovládať, aj žalobkyňu a ona sa mu
vzoprela a už sa len tak nedala. Nakoniec to vyriešila tak, že sa rozhodla vydať. Svedkyňa uviedla,

že babička sa k žalobkyni presťahovala keď odišli jej rodičia do USA a potom žalobkyňa otehotnela.
Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa mala snahu urovnať vzťahy v rodine, bolo jej to ľúto. Nevedela však
ako. Rodičia asi nemali záujem. Žalovaný sa nerozprával s babičkou. Žalobkyňa chcela, aby rodina
fungovala, najskôr poslúchala. Rodičia mali nejakú predstavu, ktorej sa žalobkyňa neprispôsobila, preto
sa k nej otec správal tak ako sa správal, ako k cudziemu. Svedkyňa si nemyslí, že sa žalobkyňa správala

tak, že by boli dané dôvody vydedenia. Neurobila rodičom nič zlé, chcela iba žiť svoj vlastný život.

27. Z výsluchu žalobkyne súd zistil, že žalobkyňa poprela to čo je uvedené v listine o vydedení. Záujem
bol prejavovaný o rodičov viac z jej strany. Bývali v dome starej mamy a situácia bola taká, že otec
sa s babičkou nerozprával. Bolo to v čase, keď bola na strednej škole. Začal vykrikovať, že ju vydedí,

a babička sa toho zľakla. A rozhodla sa rozdeliť dom na 3 tretiny a 1/3 jej darovala. Bolo to asi 10/1992.
Na strednej škole bývala na internáte a chodila domov na víkendy. Otec bol prísny. S ňou však neboli
žiadne problémy. Keď sa vrátila zo SŠ, žila ďalej s rodičmi. S babičkou bolo treba chodiť na prehliadky
lekárske, tak s ňou chodievala. S mamou mala veľmi dobrý vzťah. Ona však chcela kľud v rodine, čo
sa veľmi nedalo. Chcela vyhovieť aj otcovi aj žalobkyni. Keď skončila SŠ, otec nebol nadšený, že chce

ísť na VŠ. Ona sa tam však dostala a počas prvého ročníka stretla svojho prvého manžela. Otec sa na
to veľmi hneval a povedal, že buď budeš moja alebo choď do čerta. Partner žalobkyne k nim nemohol
chodiť. Žalobkyňa zistila, že situácia bola taká, že sa ani nemala narodiť, mama mala ísť na potrat, ale
zrejme to bolo tak, že otec prišiel za ňou s kyticou, že si ju teda vezme. Pravdepodobne ju teda rodičia
nechceli. Po SŠ ešte približne 3 roky do jej 21 rokov bývala s rodičmi. Našla si brigádu, hľadala si aj

internát, ale keďže bývala v Stupave, nechceli jej ho dať. Ráno odchádzala na prvý autobus, pretože
predávala noviny a večer chodievala o 10 domov. Bála sa chodiť domov. Jej partner jej vtedy povedal, že
nech sa teda vezmú, a bude im lepšie. Deň pred svadbou prišla za žalobkyňou mama, aby otca pozvala
na svadbu. Prišlo jej to divné, veď otec jej mal svadbu vystrojiť. Na druhý deň po svadbe sa odsťahovala
od rodičov, do rodinného domu po starých rodičoch manžela. Odchádzala asi tak, že zo skrine brala

veci aj s vešiakmi, ako keby utekala. Mala pocit, že sa oslobodila. Nechala však v dome bývať babičku,
chodievala k nim do bytu často. Asi za pol roka, teda v máji 1993 sa presťahovali do 2-izbového bytu
v E.. Boli aj Vianoce, a priniesli rodičom darček, pričom ich vyhadzovali, že také darčeky sa nenosia.
S mamou telefonovala, čo má nové, pýtala sa na prácu. Babička ochorela a bolo treba častejšie s ňouchodiť k lekárovi, v čom jej žalobkyňa pomáhala. Potom rodičia odišli do USA k tetám. A babička ju
začala prosiť, či môže ísť bývať k nim, že ona to už s nimi dlhšie nevydrží. Žalobkyňa a jej manžel v tom
čase bývali v 2-izbovom byte, ale súhlasili s tým, že babička príde bývať k nim. Presťahovala sa v 1996,

v čase keď rodičia boli v USA. Následne jej babička prepísala svoj podiel a hovorila, že ona už nevládze
toto riešiť. Riešila to teda žalobkyňa. Chceli vyplatiť rodičov, aby do domu išli bývať oni s manželom
a babička, ale zo strany rodičov nebola žiadna odozva. Narodilo sa jej už dieťa a boli 4 v dvojizbovom
byte. Babička s nimi žila ešte 3 roky. V tom čase spísala listinu, kde vyzvala rodičov na riešenie situácie.
Neprišlažiadnaodozva.Vtedynastalincidentazmyslelisi,žeidúsiknimdozáhradyobraťvišne.Zvonili,

ale nikto neotváral. Preskočila bránu, otvorila ju, a išli obrať višne. Na to vyšiel otec a bez pozdravu
začal mlátiť jej muža a jeho kamaráta. Otec na nich zavolal aj policajtov. Mama nebola doma. Bolo to asi
v 1998. Toto bol spúšťač toho, že rodičia mali záujem vysporiadať majetok, a chceli odkúpiť jej podiel.
Kvôli tomuto incidentu boli na súde a mama potom zaplatila rozbité okuliare jej muža. V tom čase asi
bola spísaná listina o vydedení. Nič zlé však neurobili. Predaj podielu prebiehal tak, že bola stanovená
suma, ona však trhovú cenu nechcela a nakoniec bolo zaplatených 600 000 Sk. Prebehlo to v priateľskej

atmosfére, overili podpisy, aj podpis babičky, že sa vzdáva práva doživotného užívania a podalo sa to
na kataster. Rodičia sa stali vlastníkmi a otec jej potom povedal, že tak, teraz očakávam, že mi vrátiš
peniaze a môžeme sa stretávať a budem ťa mať rád. Pôvodne chcela, aby podiel bol napísaný len na
mamu, ale videla, že ona darovacou zmluvou prepísala svoj podiel na otca. Vedela, že je slabá, a že
by aj tento podiel na neho napísala. Tak chcela, aby to kúpili ako manželia. Pomáhala mojej mame tak,

že sa starala o babičku. Čiže, mame pomáhala v jej povinnosti. Inak jej pomáhať nebolo treba, nebola
na invalidnom vozíku. V tom čase pracovala. Nikto žalobkyňu o pomoc nežiadal. Mama jej povedala,
aby jej nevolávala, lebo keď sa to otec dozvie, urobí jej zo života peklo. Po roku 1998 to kontaktovanie
bolo vlažné, keď jej toto mama povedala, nechcela jej robiť zle. No otázku, či mala jej mama záujem
o vnučku, žalobkyňa uviedla, že nie videla ju až v tom čase, keď bola situácia s predajom tých 2/3. Nič jej

ani nedarovala. Po odchode so spoločnej domácnosti mama žalobkyňu nikdy nekontaktovala zo svojej
iniciatívy. Keby mama potrebovala pomoc, poskytla by jej ju, tak ako babičke. Vzťahy sa obnovili na
podnet žalobkyne, po jej rozvode, kúpila darčeky a zazvonila im, niekoľko hodín sa rozprávali, žalobkyňa
bola nadšená. Predstava jej otca o živote žalobkyne bolo, že po SŠ odíde do Ameriky za tetami a tam sa
dobre vydá a opustí partnera. Ponúkol jej aj cestu do Ameriky na mesiac, ale to odmietla, tak sa hneval.

28.Zvýsluchužalovanéhosúdzistil,žejehomanželkamalakamarátku,ktorábolariaditeľkaSŠvSenici.
Žalobkyňa však pomoc nepotrebovala, pretože mala samé jednotky na ZŠ. Na SŠ ju teda prijali, a on
potom robil údržbu okolo internátu. Mala vynikajúce výsledky na SŠ. A mala aj všetky výhody. Takisto aj
doma bolo o ňu postarané. Mala navarené, opraté. Manželka v tom čase mala choré srdce, a vyoperovali

jej žlčník. Inak postihnutá nebola. Až po tej mozgovej príhode v roku 1996. Vtedy mala operáciu mozgu
a lekári nečakali, že bude vôbec žiť. Istú dobu bola v nemocnici, kde za ňou chodil každý, alebo každý
druhý deň. Previezli ju potom do Modry do nemocnice, kde potom povedal, že na vlastnú zodpovednosť
si ju berie domov. Všetky veci čo mala doma, boli prakticky nepoužiteľné. Potrebovala polohovateľnú
posteľ, kyslík a pod. mobilná bola, ale hlavu mala v takom stave, že sa jej ťažko hovorilo. Na ľavú stranu

bola ochrnutá. V 1997 tu boli na návšteve jeho sestry, a pozvali ich, aby prišli sa tam liečiť. Manželka
vtedy chodila aj na nejaké cvičenia. Pred svadbou žalobkyne jej budúceho manžela vyhodil z domu,
pretože urazil jeho matku a nechcel, aby sa zobrali. On aj potom doniesol kvety, a chcel gratulovať,
ale žalovaný odišiel preč. Potom roku 1996 musel prať, žehliť, a starať sa o manželku. Bola uznaná na
80% ako invalid. Žalobkyňa sa o ňu vôbec nestarala. Napríklad sa stalo, že manželka išla do obchodu

a spadla a doniesli ju susedia. Keď bola manželka v nemocnici, žalobkyňa ju vôbec nenavštevovala.
Žalovaný jej aj telefonoval, aby prišla mamu pozrieť, ale na to nereagovali. Žalobkyňa sa do toho roku
1992malaakokráľovná.Chodilinadovolenky,doniesoljejzO.topánky,malavšetkyvýhody.Jeklamstvo
čo uviedla, že sa mala u nich zle. Pokiaľ ide o tie višne, bolo to tak, že sa sprchoval a volala suseda, že
má v záhrade zlodejov. Žalobkyňa namiesto toho, aby prišla mame pomôcť, prišla kradnúť. Žalobkyňa

získala od nich peniaze a v tom čase za milión korún mohla mať parádny dom. A aj mala. V čase keď
odchádzala žalobkyňa z domu, zobrala aj jeho hodinky a hodnotnejšie veci. Bolo to v čase, keď bol
v práci. Na otázku aká bola jeho predstava a predstava jeho manželky, ako by sa dcéra o nich mala
starať, žalovaný uviedol, že tak ako sa dcéra správa k matke. Veď do roku 2021 jej nedala ani jeden
kvietok na narodeniny, meniny, Vianoce a podobne. Uviedol, že on nemal majetok žiadny, len peniaze,

doma mala babka. Na otázku z čoho mala poručiteľka dedukovať, že jej žalobkyňa usiluje o majetok,
žalovaný uviedol, že keď bola v obývačke žalobkyňa povedala poručiteľke: „Mami daj mi tu 1/3-tinu čo
ti dala babka“. Manželka povedala, že ona už tú tretinu nemá. Bolo to asi v 1996 a preto lebo vedela, že
všetky tretiny chce žalobkyňa, lebo vedela, že druhú tretinu babka darovala žalobkyni. Babička odišlak žalobkyni, lebo mala starosť, aby sa vedela postarať o dieťa. Poručiteľka mala mobilný telefón, mala ho
na krku, moc ho nepoužívala, on sa o ňu stále staral, mala ho na to, aby vedela stlačiť tlačidlo. Žalobkyňa
sa nezaujímala o zdravotný stav poručiteľky, chcela ísť do nemocnice, tak im povedal kedy, odvtedy

sa nezaujímala. Poručiteľka mu povedala, že žalobkyňa za ňou ani neprišla. O vnučke sa dozvedeli až
v 1997. Vedel ale, že je tehotná, v tom čase dala na nich žalobu, chcela, aby oni šli do 2 izbového bytu
a ona do domu. Mali ísť na stretnutie s právnikom, ale neprišli. Nekomunikoval so žalobkyňou, dala na
nich žalobu a právnik to potom stiahol, upresniť to ale nevie. Vnučke dali náušnice a tým to skončilo, boli
pre žalobkyňu špinavá handra. Keď boli v Amerike, poručiteľka nevyhľadala lekársku pomoc. Žalobkyňa

ich pozvala so sestrami do ich 2 izbového bytu. Sestra žalovaného chcela, aby sa udobrili, ale žalobkyňa
povedala, že v žiadnom prípade. Žalovaný odviezol poručiteľku keď išla spísať listinu o vydedení.

29. Z výsluchu svedkyne L. G., do roku 1986 žili na Slovensku. Potom emigrovali do USA, do Kalifornie.
V 1996 prišli na dovolenku na Slovensko, pretože s bratom telefonovali, a spomínal im, že má nejaké
problémy v rodine. Išlo o žalobkyňu. V roku 1996 mala manželka žalovaného Sylvia, mozgovú príhodu,

tak prišli z O. navštíviť aj ju. Navštívili ju v G. v nemocnici. Mala problémy rozprávať, ale zlepšovalo sa
to. Tým, že bola v G. sama, nikto ju nenavštevoval, ani žalobkyňa, zobral ju žalovaný domov. Pri tej
príležitosti pozval žalobkyňu aj s manželom k nim domov. Nálada bola mierová, a všetko bolo v pohode.
Žalovaný dal 100 Dolárov manželovi žalobkyne a aj babke. Manžel žalobkyne ich pozval navštíviť ich byt
a tak na druhý deň išli. Silvia ostala doma, bola ešte slabá. Do bytu išli svedkyňa, žalovaný a ich sestra.

Všetko bolo v poriadku. Svedkyňa povedala, že by sa teda všetko mohlo urovnať, na čo žalobkyňa
povedala, že v žiadnom prípade. Ich to zranilo, a asi po mesiaci, čo bývali u žalovaného, odišli do USA
naspäť. Videli, že Sylvia s mamou už tak nespolupracovali. Mama videla, že Sylvia je už slabšia a Sylvia
za ňou stále chodila. Ich vzťah nebol taký pevný. Odišli teda do Kalifornie. V 1997 pozvali žalovaného
s manželkou, aby ich prišli pozrieť, aby sa manželka zotavila. Ona bola invalidná, celý život chodievala

na liečenia a dcéra sa za ňu hanbila. Pýtala sa, prečo jej mama nie je ako iné mamy. Mala také strašne
chudé nohy, ako kosti. Jej zdravotný stav sa však ešte zhoršoval. Žalobkyňa mala všetko čo chcela a žila
si tak, ako chcela. Mala 100% starostlivosť. Ešte v 1986 boli na návšteve u žalovaného a žalobkyňa sa
nevedela dočkať, kedy sa vráti na internát. Trpela tým, že nemá krásnu mamu. V USA keď boli za nimi,
sa im žilo vynikajúco. E. zabudla na problémy a povedala, že teraz môže aj umrieť. So žalobkyňou sa

vôbec nestretávala. Mala také heslo „že ona má nemeckú krv a nikomu neodpúšťa“. Nevedela žalobkyni
odpustiť, že sa o ňu v chorobe nestarala. Že sa dcéra neprišla spýtať ako sa máš, mama. Takisto ani
im nepriniesla ani starú knihu. V 1996 babka už vedela, že žalobkyňa je tehotná a prepísala žalobkyni
druhú tretinu. V 1997 keď boli u nich v USA, telefonovala Sylvia svojej mame a tá jej povedala, že
žalobkyňa čaká dieťa. Medzi tým už sa jej dieťa narodilo. Žalobkyňa dostala od babky 300 000 korún

a pozemky. Žalobkyňa ich chcela vyhodiť z domu, pritom jej mama sa ledva držala, pretože lekári jej
nedávali veľké šance. Žalobkyňa tlačila svoju mamu do dvojizbového bytu na druhom poschodí bez
výťahu. Žalobkyňa im posielala listy. Sylvia jej o tom hovorila a povedala, že ľutuje, že nešla na potrat
pred svadbou. Žalobkyňa ako dieťa mala všetko. Chodila na balet. Na dovolenky. Aj do U.. Raz boli
s nimi. Žalovaný bol na ňu pyšný a hovoril, že B. je najkrajšia v celej E.. Vzťah žalobkyne k matke

nebol žiadny. Pýtala sa jej len prečo 1/3 domu nedala jej ale napísala ju na žalovaného. Zaujímali ju len
peniaze. Oni posielali z USA žalovanému peniaze po častiach. Pretože sa chceli vrátiť a chceli si za to
kúpiť nejaký byt. Žalovaný mal nejaké peniaze z predaja rodičovského domu a z toho, čo mu poslali oni,
a preto mohol žalobkyňu vyplatiť. Inak by asi ostali na ulici. Potom sa dozvedela, keď žalobkyňu vyplatili,
že manželka žalovaného spísala závet. Ona bola taká silná, vo svojom presvedčení, a neodpustila

žalobkyni. Spor medzi žalobkyňou a jej matkou bol v tom, že keď sa žalobkyňa vydala, vôbec domov
nechodila, vôbec s nimi nekomunikovala. Nemala s matkou žiadny vzťah . Ak komunikovala, tak len
o peniazoch. Chodievali na prechádzku so sestrou a žalobkyňou a žalobkyňa sa veľa krát pýtala, prečo
jej mama nevyzerá ako ostatné že prečo má také nohy. Povedali jej, že to predsa nie je podstatné,
podstatné je, ako ju ľúbi. Boli narodeniny, meniny, Vianoce, Veľká noc a svedkyňa nevie, či poručiteľke

žalobkyňa vôbec dala nejaký kvet alebo darček. Svedkyňa nemá vedomosť v rokoch 1992 – 1998, že
by poručiteľka kontaktovala žalobkyňu a že by jej dala nejaký darček.

30. Z výsluchu svedkyne R. G. súd zistil, že žalobkyňa je jej neter, ktorú veľmi ľúbili a toľko lásky
dostala, a to bola asi chyba. Aj žalovaný vravel, že ona bude najkrajšia v Stupave. Raz sa stalo to, že

sa prechádzali pri Dunaji, a žalobkyňa sa svedkyne pýtala, prečo nie je jej mama taká, ako ostatné.
Ona zrejme tým trpela. V 1997 keď boli u nás v O. E. povedala, že mala si ju radšej nechať vziať,
pretože jej spôsobila veľa bolesti. Keď odišli späť na Slovensko, brat im telefonoval, pretože si volali
každý týždeň, že poručiteľka chce žalobkyňu vydediť. Poručiteľka bola chorá a to, čo sa v O. zotavila,sa jej vracalo späť. Žalobkyňa im posielala výhražné listy a chcela ich vysťahovať z domu. Poručiteľka
však mala dobrý rozum. V 1996 keď prišla poručiteľka z nemocnice, žalobkyňa sa jej vyhýbala. Jej
manželovi dal žalovaný 100 USD a za to ich manžel žalobkyne pozval k nim do bytu, kde sa rozprávali.

Sestra svedkyne L. povedala, aby sa teda pomerili. Žalobkyňa vstala a povedala, že to neprichádza do
úvahy. Keď odchádzali z domu od žalovaného, žalobkyňa sa síce prišla rozlúčiť, ale nič im nedala na
spomienku. Žalobkyňa bola k matke flegmatická, hlavou vždy niekde inde. Aj keď v Amerike poručiteľka
povedala, že síce je pravda, že neodpúšťa, ale bola rada, že má dcéru. Poručiteľka bola S., a bola na to
pyšná, mala tvrdú povahu. Nie je možné, aby ju mohol žalovaný nejakým spôsobom manipulovať, práve

naopak. Hlavný rozpor medzi poručiteľkou a žalobkyňou bol v tom, že poručiteľka sa zľakla, pretože
čítala list od žalobkyne, kde chcela od nich zaplatenie nájomného za dom, v ktorom bývali. Žalobkyňa sa
opakovane sťažovala na výzor svojej mamy. Poručiteľku najviac bolelo to, keď sa od susedky dozvedela,
že žalobkyňa povedala, že poručiteľka nie je jej mama ale jej mama je C.. Suseda bola pani Q.. V období
1995 – 1998 im žalobkyňa listy nepísala, písal ich jej manžel. Obsahom bolo, že sa manžel žalobkyne
predstavil, aby ho spoznali a písal o takých jednoduchých veciach ako sa majú, a ako si žijú.

31. Z fotografii na č.l. 216 súd zistil, že poručiteľka je v nemocnici a je pri nej žalovaný a jeho sestra. Že
sestra žalovaného, žalovaný a babička sedia za stolom a že žalobkyňa s manželom boli na návšteve
u rodičov, kde boli aj sestry žalovaného.

32. Z výsluchu svedkyne A. B. L. súd zistil, že sú so žalobkyňou kamarátky. Pozná ju od doby roku
1997, asi september, kedy sa poznali, pretože majú rovnako staré deti a kočíkovali spolu. Pokiaľ ide
o vzťah žalobkyne k matke, tam nebol žiadny vzťah. Pre žalobkyňu bola vždy hlavne rodinou babička,
ktorá v tom čase keď sa poznali bývala u žalobkyne v 2-izbovom byte. Babička im pomáhala. Vzťah
žalobkyne k matke nebol žiadny. Nikdy nepočula, že by žalobkyňa povedala, že jej volala mama, alebo

že by mala prísť mama sa pozrieť na Q.. Nikdy ale nepočula, že by sa o rodičoch vyjadrovala škaredo.
Povedala len, že tam bol komunikačný problém. Poznala aj babičku žalobkyne. Bola to taká chudá žena.
O tom komunikačnom probléme žalobkyňa nechcela hovoriť. Bolo vidieť, že ju to bolí, mala dojem, že
tam je otec taký tvrdší a to, že bol komunikačný problém svedkyňa pripisovala tomu, že babička odišla
bývať k žalobkyni. Bližšie sa o tom nebavili. V období keď sa so žalobkyňou stretávala nemala dojem,

že by sa stretávala s rodičmi. Pamätá si len, že raz sa stretla žalobkyňa s mamou v cukrárni, ale to mala
Q. aj dva roky. Nevie aké mali majetkové pomery, vie len, že v tom čase obe riešili bývanie, oni stavali
dom a svedkyňa prerábali, tak spolu riešili aj ŠFRB alebo stavebné sporenie. Nemala nikdy taký dojem,
že by sa žalobkyňa odmietala stretávať s rodičmi, skôr mala dojem, že rodičia ju vymazali a nechcú sa
s ňou stretávať.

33. Z výsluchu svedkyne G. P. C. súd zistil, že žalobkyňa je jej bývalá švagriná. Boli manželkami bratov.
So žalobkyňou sa pozná asi od roku 1992, ešte pred jej svadbou. Bola jej aj na svadbe. Už vtedy vedela,
že nemá dobrý vzťah s rodičmi, bola tam nevôľa, že študuje a že sa ide vydávať za p. C.. Žalobkyňa
bola nešťastná, a chcela od rodičov odísť. Hľadala aj internát. Až po tom vydaji v podstate hneď odišla.

Bolo to akoby útek. Mala dobrý vzťah s babičkou, aj tá komunikácia s ňou bola dobrá. S rodičmi keď sa
aj stretli, bola vždy z toho žalobkyňa nešťastná. Potom sa babička presťahovala k žalobkyni do malého
bytu, lebo ani babička nemala dobré vzťahy s rodičmi. Keď sa narodila žalobkyni dcéra, bolo v tom
byte tesno, a snažili sa to riešiť. Vtedy žalobkyňa toto bývanie chcela riešiť s rodičmi, viedlo to však
k väčšiemu napätiu. Aj keď bola snaha o dohodu, nejako to nešlo. Vždy keď sa kontaktovali rodičia so

žalobkyňou, došlo k nabaľovaniu sporov. V období rokov 1992 – 1998 sa žalobkyňa s rodičmi stretávala.
Nie je možné konštatovať, že by svojich rodičov ignorovala. Vo vzťahu k matke nejaká komunikácia tam
bola a nemala problém, ale vo vzťahu k otcovi ako keby sa ho bála a mala veľký rešpekt. Ale snaha
o komunikáciu tam bola. Nikdy sa o rodičoch nevyjadrovala škaredo alebo v zlom. Vždy pomenovala
čo sa deje, ale vyjadrovala skôr ľútosť, že sa vzťahy neurovnali ani keď sa narodila žalobkyni dcéra, že

sa vlastne ľady neprelomili. Určite brala žalobkyňa ohľad na všetky strany, majetnícky sa nesprávala,
skôr sa snažila dohodnúť na nejakej výmene alebo podobne. S rozhovorov so žalobkyňou nevyplynulo,
že by s nimi odmietala komunikovať, aj s rodičmi aj s babičkou komunikovala, s každým ako sa dalo.
Osobný kontakt s poručiteľkou svedkyňa nemala, iba na svadbe žalobkyne. Svedkyňa si nespomína,
že by sa nejak kontaktovala poručiteľka na žalobkyňu. Ani o vnučku. Dokonca si pamätá, že jej svokra

kočíkovala vnučku a stretla matku žalobkyne a povedala jej, nech sa príde pozrieť na svoju vnučku,
a ona neprišla. Nechcela sa pozrieť.34. Podľa § 137 písm. d) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len CSP), žalobou
možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného
predpisu.

35. Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok ( ďalej len CMP), ak
rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, odkáže súd uznesením po
márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby
určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia

ako jeden mesiac.

36. Podľa § 194 ods. 2 CMP, súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu.

37. Podľa § 194 ods. 3 CMP, ak žaloba nebola podaná v lehote, ak bolo konanie o žalobe zastavené
alebo ak bola žaloba odmietnutá, platí, že spor o dedičské právo bol rozhodnutý v neprospech žalobcu.

38. Podľa § 461 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto
dôvodov.

39. Podľa § 469a ods. 1 OZ, poručiteľ môže vydediť potomka, ak a) v rozpore s dobrými mravmi

neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, b) o
poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, c) bol odsúdený
pre úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka, d) trvalo vedie
neusporiadaný život.

40. Podľa § 469a ods. 2 Občianskeho zákonníka Pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne určí,
vzťahujú sa dôsledky vydedenia aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2.

41. Podľa § 473 ods. 1 OZ, v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým
dielom.

42. Na základe vykonaného dokazovania hodnotiac dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti
súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a je potrebné ju zamietnuť.

43. V prvom rade sa súd zaoberal procesnou prípustnosťou žaloby v zmysle § 137 CSP a vzhľadom

na námietku žalovaného aj dodržaním lehoty na podanie žaloby žalobkyňou. V danej veci súd zistil,
že žalobkyňa bola v dedičskom konaní po poručiteľke odkázaná konajúcim notárom v uznesení č.k.
13D/129/2021-36 (na č.l. 7) na podanie žaloby na určenie je žalobkyňa je dedičom zo zákona. Zároveň
notárkonanieodedičstveprerušilsodôvodnením,ževkonaníbudepokračovaťpoprávoplatnostitakejto
žaloby, resp. v prípade, ak do uplynutia lehoty takáto žaloba podaná nebude. Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 06.09.2021. Žalobkyňa žalobu podala 30.09.2021, t.j. v stanovenej 30 dňovej lehote.
Námietka žalovaného o nedodržaní lehoty na podanie žaloby tak nebola dôvodná.

44. Z procesného hľadiska ide v danej veci o žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP o určenie právnej
skutočnosti, na ktorej prípustnosť sa vyžaduje, aby možnosť podať žalobu vyplývala z osobitného

predpisu. Pri žalobe na určenie právnej skutočnosti sa nepreukazuje naliehavý právny záujem a nie
je podmienkou na úspešnosť takejto žaloby. Osobitným predpisom, z ktorého táto právna skutočnosť
vyplýva je Civilný mimosporový poriadok (§ 194 CMP). V zmysle § 194 CMP notár ako súdny komisár
odkáže toho dediča, ktorého dedičské právo sa javí ako sporné, aby v určitej lehote podal na súd
žalobu o určenej spornej skutočnosti. V danej veci notár uznesením žalobkyňu na podanie takejto žaloby

odkázalažalobkyňavurčenejlehotežalobupodala.Súdtedavyhodnotilžalobuakoprocesneprípustnú,
pretože procesná prípustnosť takejto žaloby vyplývala z § 194 CMP. Bolo teda možné žalobu vo veci
samej prejednať.

45. Súd v ďalšom v nadväznosti na zákonnú úpravu vydedenia a vychádzajúc z konkrétnych dôvodov

vydedenia žalobkyne jej matkou - poručiteľkou, v listine o vydedení spísanej formou notárskej zápisnice,
považoval za nesporné, že táto listina a prejav vôle poručiteľky z formálneho hľadiska obstojí. Súd
námietku žalobkyne, že dôvody vydedenia sú v listine o vydedení nedostatočne konkretizované,
nepovažoval za dôvodnú. V listine o vydedení poručiteľka jasne uviedla, že jej dcéra z ňounepochopiteľných dôvodov o ňu prestala prejavovať záujem asi pred štyrmi rokmi po tom, ako ukončila
štúdium na VŠ. Zrejme pod vplyvom jej manžela začala usilovať o jej majetok, snažila sa vysťahovať
ju aj jej manžela, teda svojho otca z ich domu. Keď sa stretnú na ulici správa sa k nej ako k cudziemu

človeku. Pred rokom sa jej narodila dcéra, o tom sa však dozvedeli len náhodou a vnučku nikdy nevideli.
Poručiteľka je telesne postihnutá, chôdza jej robí ťažkosti, preto je odkázaná na pomoc, ktorú jej jej
dcéra neposkytuje. Takto vymedzené dôvody vydedenia súd považuje za dostatočne určité a konkrétne
z hľadiska formálnych požiadaviek na platnosť vydedenia. Poručiteľka opísala skutočnosti, ktoré ju
k spísaniu listiny o vydedení viedli s poukazom na konkrétne životné situácie, ktoré ju trápili a ktoré

považovala za relevantné. Takáto formulácia je z hľadiska formálnych predpokladov dostatočná. Po
formálnej stránke je tak listina o vydedení platným právnym úkonom.

46. Súd však ďalej skúmal danosť materiálnych dôvodov, pre ktoré poručiteľka mala v úmysle a prejavila
vôľu vydediť žalobkyňu ako svojho potomka. Ustanovenie § 469a ods.1 Obcˇianskeho za´konni´ka
taxatívne vypocˇi´tava do^vody vydedenia a zaradˇuje ich do sˇtyroch skupi´n. Pre vsˇetky do^vody je

charakteristicke´ negati´vne spra´vanie sa potomka v rozpore s dobry´mi mravmi. Existenciu do^vodov
vydedenia uvedeny´ch v odseku 1 pod pi´sm. a), b), d) treba posudzovatˇ vzˇdy so zretelˇom na vsˇetky
okolnosti. Pre inštitút vydedenia je smerodajný skutkový stav výlučne z doby zriadenia listiny o vydedení,
alebo z doby, ktorá listine o vydedení predchádzala.

47. V konaní o určenie dedičského práva a pri zisťovaní danosti materiálnych dôvodov vydedenia je
súd viazaný dôvodmi vydedenia uvedenými v listine o vydedení. Na to, aby mohla byť takáto žaloba
úspešná, musí byť zo strany žalobcu preukázané, že v čase pred spísaním listiny o vydedení dôvody
neexistovali a vzťah žalobcu - potomka a poručiteľa bol harmonický alebo aspoň bežného charakteru
vzťahu staršieho rodiča s dospelým samostatným dieťaťom. Prípadne by muselo byť preukázané, že

potomok nedal svojim správaním príčinu prípadného odmietavého postoja poručiteľa.

48. V listine o vydedení spísanej Notárskou zápisnicou N 305/98, Nz 292/98 dňa 14.08.1998 poručiteľka
uvádzala dva dôvody vydedenia, a to, že v rozpore s dobrými mravmi jej žalobkyňa ako jej dcéra
neposkytla potrebnú pomoc (§ 469a ods. 1 písm. a) OZ) a že o poručiteľku žalobkyňa trvalo

neprejavovala opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mala prejavovať (§ 469a ods. písm. b) OZ). Súd
každý zo zákonných dôvodov vydedenia skúmal samostatne.

49. Pokiaľ ide o dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, že žalobkyňa
v rozpore s dobrými mravmi nemala poskytovať poručiteľke potrebnú pomoc, poručiteľka v listine

ovydedeníuviedla,žejetelesnepostihnutáachôdzajejrobíťažkosti,pretojeodkázanánapomoc,ktorú
jej dcéra neposkytuje. Pri hodnotení danosti dôvodov vydedenia súd musí vychádzať zo skutkového
stavu v čase vydedenia, pretože iba vtedy je takáto žaloba úspešná, ak žalobca preukáže, že dôvody
vydedenia v čase vydedenia neexistovali. V prejednávanej veci bola listina o vydedení spísaná dňa
14.07.1998, preto pri hodnotení dokazovania vo veci vykonaného súd v zásade prihliadal na obdobie do

14.07.1998. Z vyjadrenia žalovaného ako aj z výsluchu jeho sestier L. a R. G. bolo v konaní preukázané,
že v období roku 1996 poručiteľka utrpela mozgovú prílohu a podrobila sa operácii mozgu. Zotavovala
sa po operácii v nemocnici na H. a v G., avšak v tom čase sa zotavila rýchlo, čoho dôkazom je aj to,
že v tomto období poručiteľka nesporne (žalobkyňa to nepoprela) absolvovala cestu do O. spolu so
žalovaným, kde sa cítila dobre, lekársku pomoc nepotrebovala. V konaní ostalo sporné len konkrétny

rok, kedy poručiteľka cestu do O. absolvovala, žalobkyňa tvrdila, že to bolo v roku 1996 a žalovaný tvrdil
rok 1997. Oba dátumy však boli jednoznačne v období pred spísaním listiny o vydedení. Z uvedeného
súd hodnotil, že poručiteľka v čase spísania listiny o vydedení nebola v takej zdravotnej kondícii, kedy by
potrebovala pomoc druhej osoby, na ktorú bola odkázaná. Keby aj vyžadovala určitú mieru starostlivosti
tak na to, aby bolo možné konštatovať dôvodnosť vydedenia podľa tohto ustanovenia zákona, by muselo

byť v konaní preukázané, že poručiteľke nemal kto iný potrebnú pomoc poskytnúť a žalobkyňa zároveň
bola schopná jej túto pomoc poskytnúť a v rozpore s dobrými mravmi jej ju neposkytla. V danej veci
však toto preukázané nebolo. Poručiteľka žila v spoločnej domácnosti so svojim manželom, ktorý by jej
prípadnú potrebnú pomoc v tom období poskytol. Podstatné však je, že v konaní bolo preukázané, že
v čase spísania listiny o vydedení poručiteľka nebola na pomoc žalobkyne odkázaná. Jej zdravotný stav

sa zhoršil až v období oveľa neskôr po spísaní listiny o vydedení, na čo súd v tomto prípade prihliadať
nemohol.Súdtedadospelkzáveru,žetentoporučiteľkouuvádzanýdôvodvydedeniavdanejvecivčase
vydedenia nebol daný a žaloba žalobkyne bola v tomto smere dôvodná.50. Poručiteľka však v listine o vydedení uvádzala aj ďalší dôvod vydedenia, a to podľa § 469a ods.
1 písm. b) Občianskeho zákonníka, a to, že o ňu žalobkyňa trvalo neprejavovala opravdivý záujem,
aký by ako jej potomok prejavovať mala. Poručiteľka v listine o vydedení uviedla, že jej dcéra z ňou

nepochopiteľných dôvodov pred štyrmi rokmi (v roku 1994) prestala o ňu prejavovať záujem, po tom,
ako ukončila štúdium na VŠ, začala usilovať o jej majetok, snažila sa vysťahovať ju aj jej manžela,
otca žalobkyne, z ich domu, keď sa stretnú na ulici správa sa k nej ako k cudziemu človeku. Pred
rokom sa jej mala narodiť dcéra o čom sa poručiteľka mala dozvedieť len náhodou a vnučku nikdy
nevidela. Žalobkyňa v konaní uviedla, že je presvedčená o tom, že tieto dôvody vydedenia neboli dané,

že s matkou mala vždy dobrý vzťah, avšak matka sa bála žalovaného a poslúchala ho, lebo chcela
mať kľud v rodine. Problematický mala mať žalobkyňa skôr vzťah s otcom - žalovaným. Žalobkyňa
tvrdila, že po tom, ako odišla v roku 1992 z domu, obmedzila kontakt s matkou pretože ju matka –
poručiteľka požiadala o to, aby ju nekontaktovala, lebo sa to môže dozvedieť žalovaný a mala by z toho
zle. Žalobkyňa uviedla, že trpela nezáujmom rodičov a nevedela si vysvetliť prečo sa k nej tak chovajú.
Z jej strany im nikdy nič zlé neurobila. O pomoc ju nikdy nepožiadali, inak by im ju poskytla, tak ako

ju poskytla babičke, o ktorú sa do jej smrti postarala. Dôvodom ich nekontaktovania boli práve rodičia
a nie ona, ona sa vždy o komunikáciu snažila a kontakt s poručiteľkou nikdy neodmietala. Z vykonaného
dokazovania však súd zistil, že situácia v rodine žalobkyne (matka poručiteľka a otec žalovaný) bola
taká, že žalobkyňa bola jediné dieťa poručiteľky a žalovaného. Bývali v rodinnom dome spolu s babičkou
žalobkyne,ktorejrodinnýdomspriľahlýmipozemkamivlastníckypatril.Včase14.10.1992,tedavobdobí

tesne pred svadbou žalobkyne vo veku 21 rokov žalobkyne, babička darovala 1/3-inu nehnuteľností
poručiteľke ako svojej dcére a 1/3-inu žalobkyni ako svojej vnučke. Po svadbe žalobkyne s jej manželom
v novembri 1992 (ako žalobkyňa sama uviedla, hneď v deň po svadbe) sa žalobkyňa od svojich rodičov
odsťahovala. Ako vyplynulo z výpovede samotnej žalobkyne deň po svadbe doslova z domu rodičov
utiekla, keď si balila veci zo skríň v zhone a aj s vešiakmi, na ktorých boli veci zavesené. Sama uviedla,

že mala pocit, že sa konečne oslobodila. Ako dôvod týchto pocitov uvádzala žalobkyňa skutočnosť, že
otec bol veľmi prísny a nič je nedovolil. Nesúhlasil s výberom jej manžela, nechcel jej dovoliť si spraviť
vodičské oprávnenie, nesúhlasil vraj so všetkým čo žalobkyňa chcela spraviť, pretože mal názor, že by
homalažalobkyňabezhraničneposlúchať.ŽalobkyňadokoncaštudovalanaSŠ,kdebývalanainternáte
a počas štúdia na VŠ odchádzala z domu veľmi skoro ráno, pretože predávala noviny v stánku a chodila

domov neskoro večer, bála sa čo zas doma bude.

51. V zmysle judikatúry pri posúdení tohto dôvodu vydedenia je podstatné to, či nezáujem zo strany
potomkaboltrvalýatiežto,čiporučiteľnezáujemzostranypotomkavnímalťažkoanebolmuľahostajný.
Taktiež je potrebné posúdiť či aj poručiteľ zo svojej strany sa pričinil o to, aby boli medzi ním a jeho

potomkom také dobré vzťahy, aké mali byť a čo bolo vlastne príčinou rozvrátených vzťahov. Vždy treba
pritomtodôvodevydedeniaskúmať,čipotomokmalvôbecreálnumožnosťoporučiteľaprejaviťskutočný
záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť.

52. V danej veci bolo medzi stranami nesporné, že v rozhodnom období sa žalobkyňa s poručiteľkou

kontaktovala len veľmi obmedzene, skoro vôbec, napriek tomu, že do svojich 21 rokov žila s poručiteľkou
a žalovaným v jednej domácnosti a viedli bežný rodinný život, chodili na dovolenky k moru, aj do Tatier
(čo žalobkyňa nepoprela). Teda dokým sa žalobkyňa z domu neodsťahovala fungovali viac-menej ako
bežná rodina so svojimi starosťami aj radosťami. Rodičia sa o žalobkyňu starali, zabezpečovali jej
bývanie, stravu a ošatenie. Žalobkyňa nepreukázala, že by rodičia nejakým spôsobom je j výživu alebo

výchovu zanedbávali. Žalobkyňa tvrdila, že sa kontaktovala s poručiteľkou po tom, ako sa odsťahovala
z domu, ale tá ju mala poprosiť, aby jej nevolala, lebo ak sa to dozvie otec, tak bude mať poručiteľka
zle. Žalobkyňa toto svoje tvrdenie o jej snahe o kontakt s poručiteľkou nijako nepreukázala. V tomto
konaní je to však práve žalobkyňa, ktorá znáša dôkazné bremeno preukázania, že dôvody vydedenia
neboli dané. Poručiteľka v listine o vydedení uviedla, že žalobkyňa ako jej dcéra o ňu približne 4 roky

spätne (r. 1994) prestala prejavovať záujem z ňou nepochopiteľných dôvodov. Malo ísť o obdobie
ukončenia jej vysokoškolského štúdia. Z výsluchu svedkyne G. C. vyplynulo, že po svadbe sa žalobkyňa
aj s rodičmi stretla, ale vždy bola z toho nešťastná. Svedkyňa uviedla, že mala žalobkyňa dobrý vzťah
s babičkou. Svedkyňa ale zároveň uviedla, že vie, že sa žalobkyňa snažila s rodičmi riešiť bytovú
otázku, čo však viedlo k prehlbovaniu problémov. Svedkyňa však neuviedla konkrétne situácie kedy

by bola svedkom snahy žalobkyne o kontaktovanie sa s rodičmi – s poručiteľkou, uviedla len, že to
vnímala tak, že komunikácia tam bola a vo vzťahu k matke nemal byť problém. Uvedené podľa súdu
nepreukazuje snahu žalobkyne matku kontaktovať alebo skutočnosť, že by to bola práve poručiteľka,
ktorá o kontakt so žalobkyňou odmietala alebo by jej bol postoj žalobkyne ľahostajný. Z výpovedesvedkyne vyplýva skôr komunikácia žalobkyne s matkou ohľadom vyporiadania majetku. Takisto aj
svedkyňa Ing. Vavřenová, kamarátka žalobkyne, uvádzala, že žalobkyňu poznala od septembra 1997
(t.j. iba necelý rok pred spísaním listiny o vydedení), že vzťah žalobkyne a jej matky nebol žiadny.

Nikdy nepočula, že by jej mama volala, alebo by povedala, že ju má prísť navštíviť mama. Toto však
skôr dosvedčuje zhodné tvrdenie strán sporu, že žalobkyňa s rodičmi, resp. konkrétne poručiteľkou,
nekomunikovala. Nedosvedčuje to dôvod tejto nekomunikácie. Žalobkyňa jej mala len uviesť, že bol
medzi ňou a rodičmi komunikačný problém, avšak sa žalobkyňa nechcela vyjadrovať bližšie, hoci
svedkyňa videla, že to žalobkyňu trápilo. Pripisovala problém tomu, že babička sa od rodičov žalobkyne

odsťahovala k žalobkyni. Svedkyňa nemala dojem, že by sa žalobkyňa s rodičmi stretávala. Len raz,
keď mala dcéra žalobkyne asi dva roky (t.j. asi rok po vydedení) sa strela žalobkyňa s mamou v cukrárni.
Uviedla, že nemala dojem, že by sa žalobkyňa ale odmietala s rodičmi stretávať. Neuviedla však ani
svoju skúsenosť v tom smere, že by bola svedkom snahy žalobkyne rodičov – poručiteľku kontaktovať,
avšak tí by ju odmietli. Ani týmto výsluchom nebolo v konaní preukázané, že by zo strany poručiteľky
prichádzalo k odmietaniu kontaktu so žalobkyňou a žalobkyňa sa naopak o kontakt aktívne snažila.

Naopak z oboch výsluchov súd dospel k záveru, že žalobkyňa svoje tvrdenie o snahe kontaktovať
poručiteľku nepreukázala. Žalobkyňa počas celého konania tvrdila, že mala snahu hľadať si k rodičom
cestu, avšak nijak bližšie toto svoje tvrdenie nekonkretizovala. Sama ani neuvádzala konkrétne situácie
kedy by sa o kontakt s poručiteľkou snažila – v čom konkrétnom mala snaha spočívať a ako sa
mala o kontakt snažiť. Jej tvrdenia ostali len vo všeobecnej rovine. Žalobkyňa aj v žalobe uviedla,

že sa o kontakt „neustále snažila“, avšak toto súdu nijak nepreukázala. Žalobkyňa spomínala „snahu
o štandardné rodinné vzťahy“ avšak ani sama nekonkretizovala, ako sa takáto jej snaha mala realizovať.
Žalobkyňa predložila SMS správy k narodeninám poručiteľky aj žalovaného, ale tieto sú z obdobia roku
2013 a neskôr, čo je cca 15 rokov po spísaní listiny o vydedení, na čo súd prihliadať nemohol. Z tvrdenia
žalovaného, ktoré žalobkyňa nepoprela súd zistil, že poručiteľka v roku 1996 (teda v čase dva roky

pred spísaním listiny o vydedení) mala utrpieť mozgovú príhodu a bola hospitalizovaná v nemocnici
na H. aj v G.. Žalobkyňa tvrdila, že matku v nemocnici navštevovala. Toto jej tvrdenie poprel žalovaný,
ktorý uviedol, že žalobkyňa matku v nemocnici navštívila len raz, a to aj len na jeho popud, keď jej
mal nechať odkaz, že je poručiteľka v nemocnici, nech ju žalobkyňa navštívi. Svedkyne L. a R. G. ako
sestry žalovaného, ktoré prišli v roku 1996 na návštevu s O., boli pozrieť poručiteľku v nemocnici o čom

svedčí aj priložená fotografia. Tieto tiež uviedli, že žalobkyňa poručiteľku v nemocnici nenavštevovala.
Teda z dokazovania mal súd skôr preukázané, že ak aj žalobkyňa poručiteľku v nemocnici navštívila,
tak to zrejme nebolo viac ako jedenkrát. Žalobkyňa opak nepreukázala. Takúto situáciu súd hodnotí
ako neprejavovanie skutočného záujmu potomka o svojho rodiča a takýto nezáujem súd hodnotí ako
trvalý. Žalobkyňa v konaní nepreukázala skutočnosti, ktoré by jej v záujme o poručiteľku objektívne

bránili ani nepreukázala, že podnet na nekontaktovanie sa dala práve poručiteľka. V čase mozgovej
príhody poručiteľky žalobkyňa bola bezdetná a žila v E.. Teda z objektívneho hľadiska jej v kontakte
s poručiteľkou nič nebránilo. Uvedené platí aj pre obdobie pred mozgovou príhodou poručiteľky,
žalobkyňa z toho obdobia nepredložila jediný dôkaz, z ktorého by snahu o kontakt preukázala.

53. Naopak žalovaný v konaní predložil listinný dôkaz – list zo dňa 17.06.1997, ktorý adresovala
žalobkyňa svojim rodičom, kde žalobkyňa uvádzala, že pred doriešením veci na súde má pre nich
ponuku na odkúpenie jej podielu (2/3) za „baťovskú“ sumu 790.000 Sk pri rýchlom jednaní, ktorým
myslí, že najneskôr do jedného týždňa na ponuku zareagujú. Sama uvádzala, že nechápe prečo s takou
nízkou sumou súhlasila. Žalobkyňa uviedla, že ak jej rodičia odmietnu jej návrh, bude od nich žiadať

sprístupnenie domu a záhrady a odovzdanie kľúčov a nájomné za predchádzajúce ako aj budúce
obdobie, za užívanie domu. Uviedla ďalej, že toto píše preto, aby „si uvedomili, čo ich čaká“ a že ak
nepríde k dohode vynaloží „maximálne úsilie a prostriedky na to, aby získala, čo jej patrí“, pričom už
nebude „brať na nich žiaden ohľad“. Žiadala ich, aby zvážili, či chcú „prežiť pokojnú starobu alebo vo
vyššom veku riešiť bytovú otázku“. Zo znenia tohto listu spísaného rok pred listinou o vydedení, mal

súd skôr preukázané, že žalobkyňa skutočne chcela rodičov vysťahovať z domu, v ktorom žili, teda
poručiteľka skutočnosti uvádzané v listine o vydedení skutočne uviedla pravdivo a dôvodne. Žalobkyňa
ponúkala na odpredaj svoje 2/3 podielu na nehnuteľnostiach rodičom za sumu 790.000 Sk, pričom
sama uvádzala, že si myslí, že je to baťovská a nízka cena a tým, že táto cena platí len jeden týždeň.
Z uvedeného súd mal naopak preukázané, že žalobkyňa snahu o štandardné rodinné vzťahy zrejme

nemala, resp. nič tomu nenasvedčovalo. Žalobkyňa dokonca v liste uvádzala, že žiada rodičov aby
zvážili, či chcú prežiť pokojnú starobu alebo vo vyššom veku riešiť bytovú otázku. Uvedené podľa súdu
v žiadnom prípade nie je možné hodnotiť ako prejavovanie opravdivého záujmu potomka o svojho rodiča
(rodičov), aký by potomok prejavovať mal. Toto platí o to viac, keď žalobkyňa tvrdila v liste, že vyviniemaximálne úsilie aj prostriedky, aby dosiahli čo im patrí a nebude viac brať na rodičov ohľad. Týmito
vlastnými tvrdeniami žalobkyňa spochybnila svoje tvrdenia o tom, že mala neustálu snahu hľadať si
cestu k rodičom. Tvrdenia poručiteľky v listine o vydedení o tom, že žalobkyňa sa usiluje o majetok

poručiteľky a snažila sa ich vysťahovať z domu, teda sa javia ako dôvodné. Žalobkyňa uvádzala, že tento
list napísala v situácii kedy žili štyria s babičkou a novonarodeným dieťaťom v dvojizbovom byte a tento
jej list bol legitímnym spôsobom uplatnenia jej vlastníckeho práva. Súd nijak nespochybňuje vlastnícke
právo žalobkyne, avšak zastáva názor, že uvedený list nemožno hodnotiť ako štandardnú komunikáciu
pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Obzvlášť v situácii kedy v pozícii druhého spoluvlastníka

je vlastná matka/otec a ide o nehnuteľnosť, že prevažnú časť života rodičia prežili. Pri uplatňovaní
vlastníckeho práva, v takejto situácii obzvlášť, nemožno rezignovať na zachovanie úcty voči rodičovi pri
riešení majetkových vzťahov. Nie je teda dôvodné tvrdenie žalobkyne o štandardnom liste obsahujúcom
výzvu na vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Postoj poručiteľky bol preto pochopiteľný. V danej
situácie navyše nešlo len o list – výzvu na vyporiadanie, ale skutočne rodičia vyplatili žalobkyni sumu
600.000 Sk, aj keď po právnej stránke oprávnene, aby mohli ostať bývať v rodinnom dome, kde žili.

Žalobkyňa súdu nepreukázala, že by rodičom písala iný list alebo pohľadnicu, ktorých obsah by bol
ústretovejší alebo úctivejší, kde by volala rodičov na stretnutie, na ktoré rodičia neprišli alebo list, ktorého
obsahom by bolo vysvetlenie žalobkyne ohľadom jej spôsobu riešenia jej bytovej otázky vo vzťahu k
nim. Žalobkyňa nepreukázala, že by poručiteľke dala priestor, vysvetľovať si jej list inak ako vo svetle
ostrých slov v ňom uvádzaných.

54. Žalobkyňa ďalej počas konania tvrdila, že pomáhala poručiteľke tým, že prebrala na seba
starostlivosť o babičku, že to bola primárne povinnosť poručiteľky sa o svoju mamu postarať. Aj zo
svedeckých výpovedí svedkov vyplynulo, že mala žalobkyňa pozitívny vzťah k babičke a skutočne
ju dochovala a postarala sa aj o pohreb. Uvedené však preukazuje skôr vzťah žalobkyne k babičke

a nie k poručiteľke. Opatrovanie babičky nie je možné považovať za prejavovanie záujmu o matku –
poručiteľku. Je to nepopierateľne istá forma pomoci, ale nie prejavenie opravdivého záujmu o matku.

55.SvedkyneG.C.akoajU.C.zhodneuviedlisituáciu,kedysvokražalobkyne–U.C.stretlaporučiteľku,
keď kočíkovala dcéru žalobkyne, niekedy po apríli 1997, kedy sa dcéra žalobkyne narodila a poručiteľka

nemala prejaviť záujem o vnučku a ani sa do kočíka nepozrela. Túto situáciu však nie je možné hodnotiť
izolovane, mimo ostatných preukázaných skutočností. Nie je to zo strany poručiteľky možné označiť
ako prejavovanie záujmu o vnučku, avšak bol to skôr dôsledok už narušených rodinných vzťahov po
tom, ako žalobkyňa o poručiteľku už takmer 5 rokov záujem neprejavovala, nekontaktovala sa s nimi,
napísala im list o vysťahovaní a zrejme ani rodičom neuviedla priamo sama, že čaká dieťa a že sa to

dieťa aj narodilo. Žalobkyňa nepoprela tvrdenie poručiteľky o tom, že sa o jej tehotenstve dozvedeli
viac menej náhodou. Teda aj táto skutočnosť uvádzaná v listine o vydedení bola označená poručiteľkou
dôvodne. Takúto situáciu, kedy dcéra rodičom neoznámi, že čaká dieťa a budú starými rodičmi a tiež,
že sa jej dieťa narodilo, tiež svedčí o tom ako spolu komunikovali – resp. nekomunikovali. Skutočnosť,
že žalobkyňa rodičom neoznámila narodenie jej dcéry, ich vnučky žalobkyňa ani nepoprela.

56. Poručiteľka v listine o vydedení napokon uviedla, že účinky vydedenia vzťahuje aj na potomkov
žalobkyne, nakoľko jej nie je umožnené sa s nimi stretávať a budú vychovávané v negatívnom duchu
voči nej. Ani tieto skutočnosti žalobkyňa nepoprela a nepreukázala, že by sa nezakladali na pravde.
Žalovaný uviedol, že vnučku videli len raz, a to v banke keď odovzdávali žalobkyni sumu za vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, vtedy jej dali náušnice a potom ju videli až keď mala 12 rokov. Prevod
vlastníckeho práva a vyplatenie peňazí za spoluvlastnícky podiel sa udialo podľa potvrdenia na č.l.
48 dňa 21.09.1998, t.j. dva mesiace po spísaní listiny o vydedení, teda poručiteľka pri spísaní listiny
o vydedení uviedla skutočnosť o tom, že vnučku nevidela, pravdivo. K jedinému stretnutiu v tom období
došloažpospísanílistinyovydedení. Žalobkyňanepreukázala,žebyumožnilaporučiteľkesasvnučkou

stretávať a ona toto odmietala. Sama tiež uviedla, že keď po 12 rokoch žalobkyňa s dcérou zaklopali
na dvere rodičom, že títo im otvorili a rozprávali sa a strávili spolu nejaký čas. Aj z tohto sa javí, že
poručiteľka kontakt so žalobkyňou ako aj svojou vnučkou neodmietala.

57. Výpoveď svedkyne G. H. súd hodnotil skôr ako nepriamu. Svedkyňa bola kolegyňa a kamarátka

poručiteľky a vypovedala o tom, že poručiteľka o rodine moc nehovorila, len toľko, že moc nesúhlasila
s výberom manžela žalobkyne. Po tom ako poručiteľka utrpela mozgovú príhodu v 1996 už zrejme
svedkyňa s poručiteľkou v kontakte nebola. Tak isto aj svedkyňa U. C., svokra žalobkyne, vypovedala
len o tom, že žalobkyňa ako mladá žena ešte pred svadbou s jej synom bývala nešťastná z postojaa správania rodičov, ktorí jej znepríjemňovali stretávanie sa s jej partnerom. Z tejto výpovede teda mal
súd za preukázané negatívne postoje rodičov k žalobkyni, resp. k jej spôsobu života, avšak podľa súdu
aj takýto postoj rodičov v danej situácii neodôvodňuje nezáujem zo strany žalobkyne po tom, ako sa

osamostatnila.

58. Výpovede svedkýň L. a R. G., sestier žalovaného, súd hodnotil len okrajovo. Svedkyne potvrdili,
že všetky vyjadrenia žalobkyne čítali a že sa so žalovaným o danej veci rozprávali, z čoho plynie
pochybnosť o vierohodnosti ich výpovedí. Toto však nič nemení na tom, že dôkazné bremeno vo veci

niesla žalobkyňa, jej úlohou bolo, ak podanou žalobou tvrdila, že je zákonnou dedičkou po poručiteľke,
preukázať, že dôvody vydedenia dané v čase vydedenia neboli.

59. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že nemožno konštatovať, že prípadný zdržanlivý postoj
rodičov bol spôsobený ich zavinením. Žalobkyňa tvrdila, že to boli rodičia, hlavne žalovaný, čo sa k nej
zle správal, a preto od nich odišla. Vydedenie, ktoré je predmetom tohto konania pritom písala matka.

Je určite možné, že žalobkyňa s rodičmi nemala dobrý vzťah, že sa v životných postojoch nezhodli a že
mohla z ich strany dôvodne cítiť nátlak, to však ešte neznamená, že keď sa osamostatnila a získala
vytúženú slobodu (čo je pre mladých bežné), že vylúči kontakt s rodičmi úplne ako aj akýkoľvek záujem
o nich. Žalobkyňa nepreukázala, že jej nezáujem o matku- poručiteľku bol zapríčinený rodičmi, že by
o ňu nestáli, veď aj žalovaný uviedol, že keď sa po 12 rokoch ozvala, bol rád. Aj keď pre rozhodnutie

súdu a pre posúdenie veci je v tomto prípade relevantný stav k júlu 1998, kedy bola listina o vydedení
spísaná, nemožno si pre zhodnotenie celkového vzťahu žalobkyne k matke nepovšimnúť tú skutočnosť,
že žalobkyňa do roku 2021, kedy poručiteľka zomrela (po ťažkých chorobách, na vozíku, odkázaná
úplne na starostlivosť svojho manžela – výmena plienok 3x denne a podobne) o ňu neprejavila ani
v tom čase žiadny záujem. Nie je to pre súd smerodajné, ale obraz o vzťahu žalobkyne k matke to

vykresľuje. Takýto nezáujem sa potom súdu javí skutočne ako trvalý, tak ako tomu bolo aj v čase
spísania listiny o vydedení. Pritom žalobkyňa nepreukázala, v čom konkrétne matka mala zapríčiniť, že
žalobkyňa ako jej jediná dcéra sa o ňu nezaujímala. To, že sa zaujímala o babičku, že sa o ňu starala,
nemohlo poručiteľke nahradiť priamy kontakt so žalobkyňou ako jej jedinou dcérou. Ak aj žalobkyňa
odkazovala na judikatúru, ktorá uvádza, že ak je nezáujem potomka o poručiteľa zavinený poručiteľom,

nemožno nezáujem o poručiteľa pričítať na ťarchu potomka, súd uvádza, že v tejto judikatúre ide
o príklad, kedy poručiteľ nie je súčasťou života potomka buď od narodenia alebo počas jeho života,
nepodieľasanajehovýchoveanezdieľasnímživotvrannomveku,nemôžepotomporučiteľvdospelosti
potomka očakávať záujem zo strany potomka. V danej veci tomu však tak nebolo. Žalobkyňa prežila
v relatívne bežnej domácnosti s poručiteľkou a žalovaným obdobie do jej 21 rokov, nešlo o nejaké

násilné správanie poručiteľky alebo nešlo o hrubo zneužívajúcu starostlivosť zo strany poručiteľky vo
vzťahu k žalobkyni. Nie je teda na mieste sa dovolávať negatívneho správania sa poručiteľky k žalobkyni
(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 109/2010, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21
Cdo 48/2000, sp. zn. 21 Cdo 3772/2007).

60. Vo svetle predložených dôkazov preto súd mal za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
v otázke, že dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, a to že by trvalo
neprejavovala o poručiteľku taký záujem aký by ako potomok prejavovať mala, nebol daný. Jej žaloba
je preto nedôvodná a bolo potrebné ju zamietnuť a zachovať účinky poslednej vôle poručiteľky, ktorú
slobodne vyjadrila v listine o vydedení.

61. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

62. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

63. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

64. Vo veci mal plný úspech žalovaný, keďže súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, preto súd

priznal plnú náhradu trov konania žalovanému voči žalobkyni.

65. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti
tohto rozsudku.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov). Na exekučné konanie je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica (§ 49 Exekučného
poriadku). Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol návrh na vykonanie exekúcie doručený

súdu (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku). Návrh na vykonanie exekúcie sa podáva elektronickými
prostriedkami do elektronickej schránky súdu prostredníctvom na to určeného elektronického formulára,
ktorý sa zverejní na webovom sídle ministerstva. Návrh musí byť autorizovaný, inak sa naň neprihliada.
Listiny, ktoré je potrebné pripojiť k návrhu na vykonanie exekúcie, sa podávajú elektronickými
prostriedkami do elektronickej schránky súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie (§ 48 ods. 7

Exekučného poriadku). Ak oprávnený alebo jeho zástupca nemá aktivovanú elektronickú schránku,
možno podať návrh na vykonanie exekúcie prostredníctvom ktoréhokoľvek exekútora. Exekútor je v
takom prípade zástupcom oprávneného pre doručovanie písomností do vydania poverenia na vykonanie
exekúcie (§ 48 ods. 8 Exekučného poriadku).