Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. február 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1199899979
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nina Dubovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1199899979.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu

Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcov: 1/ A. B. C. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXXX/XX E., 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/X, E., 3/ H. D., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, E., 4/ I. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. K. XXXX/XX, L.
J., 5/ H. E., nar. XX.XX.XXXX trvale bytom B. XX/X, E., 6/ G. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B.
XXXX/X, E., 7/ M. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, E., žalobcovia 1/ až 7/ všetci právne
zast. JUDr. František Vavráč, advokát so sídlom Horná 51, Banská Bystrica, IČO: 51 157 1887, proti
žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, IČO:

00 151 742, o vyplatenie finančnej náhrady, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV zo dňa 19.09.2023, č.k. 14C/144/1999-555, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. až VI. p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku VII. m e n í tak, že žalobcovia 1/ až 7/ m a j ú proti
žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov konania.

III. Žalobcovia 1/ až 7/ m a j ú proti žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ A. B.
a 2/ F. B. spoločne a nerozdielne sumu 20.400 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok
I.), zaplatiť žalobkyni 3/ H. D. sumu 20.450 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), zaplatiť
žalobkyni 4/ I. J. sumu 6.135 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), zaplatiť žalobcovi 5/ H.
E. sumu 2.045 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), žalobkyni 6/ G. E. sumu 2.045 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok V.), zaplatiť žalobkyni 7/ M. I. sumu 6.135 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok IV.) a zaplatiť žalobcom 1/ až 7/ náhradu trov konania pozostávajúceho

z trov právneho zastúpenia vo výške 100 %.

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1,
§ 4 ods.1, § 5 ods. 1, 2, 4 a 5, § 13 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
(ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), ust. § 3 zákona č. 319/1991 Zb. o zmiernení
niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v
oblasti mimosúdnych rehabilitácií (ďalej len „zákon o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd“),

čl. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ust. § 34 a § 583 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 14 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva financií, cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky SR č. 205/1988 Zb. o cenách
stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a onáhradách za dočasné užívanie pozemkov (ďalej len „vyhláška č. 205/1988 Zb.“) a vecne tým, že súd
prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, predložených dôkazov ako aj v zmysle uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 6Cdo/33/2018 zo dňa 28.03.2019,

uznesenia Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/94/2019 zo dňa 29.04.2020, ktorými bol viazaný,
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Žalobcovia ako oprávnené osoby v zmysle ust. § 13 zákona
mimosúdnych rehabilitáciách požiadali o vydanie nehnuteľností resp. o finančnú náhradu písomnou
žiadosťou. Súd prvej inštancie posudzoval písomnú žiadosť podľa ust. § 13 ods. 3 zákona mimosúdnych
rehabilitáciách ako jednostranný úkon a vzhľadom na okolnosti nároku ako aj na rozsudok NS SR sp.

zn. 5Cdo/72/1999 posudzoval žiadosť podľa obsahu tak, aby postup pri riešení zo strany úradov nebol
príliš formalistický. Skonštatoval, že v konaní aj medzi stranami bolo nesporné, že žalobcovia požiadali
o vydanie nehnuteľností, resp. zaplatenie finančnej náhrady podľa zákona mimosúdnych rehabilitáciách
a že súhrn pozemkov, ktoré boli predmetom finančnej náhrady, sú vo výmere 20.582 m2. Žalovaný v
konaní namietal, že nárok žalobcov nebol uplatnený v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 01.04.1992,
avšak súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 13 zákona mimosúdnych rehabilitáciách a rozsudok NS

SR sp. zn. 5Cdo/72/1999 mal za to, že uvedená lehota je premlčacia (nie prekluzívna) a uplatnený nárok
bol uplatnený podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Z dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie vyplynulo, že žalobcovia reštitučný nárok uplatnili voči žalovanému dňa 30.08.1991 (podacie
razítko), a to na pozemky v pozemnoknižnej vložke (ďalej len „PKV“) č. 85, k.ú. E. E., parc. č. XXXX
o výmere 9.943 m2, parc. č. XXXX o výmere 35 m2, parc. č. XXXX o výmere 100 m2, parc. č. XXXX

o výmere 877 m2, parc. č. XXXX o výmere 9.442 m2 a parc. č. XXXX/X (pozn. odvolacieho súdu:
súd prvej inštancie nesprávne uvádza „č. 24912“) o výmere 185 m2. V konaní bolo podľa súdu prvej
inštancie preukázané, že zo strany žalovaného došlo k priznaniu čiastočnej finančnej náhrady, ktorá sa
týkala parc. č. XXXX v rozsahu 3.868 m2 (celá o výmere 9.943 m2), parc. č. XXXX o výmere 100 m2 a
parc. č. XXXX/X (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie nesprávne uvádza „č. XXXX“) o výmere

185 m2, ktoré skutočnosti vyplynuli aj zo stanoviska žalovaného zo dňa 11.01.1999, č. 22824/1998-72.
Predmetom konania ostala otázka poskytnutia finančnej náhrady v rozsahu parc. č. XXXX o výmere
6.075 m2 (celá o výmere 9.943 m2, poskytnutá náhrada v rozsahu 3.868 m2), celej parc. č. XXXX o
výmere 35 m2, celej parc. č. XXXX o výmere 877 m2, celej parc. č. XXXX o výmere 9.442 m2, teda
celkovo za rozsah pozemkov, za ktoré nebola poskytnutá finančná náhrada o výmere 16.429 m2 (z

celkovej výmery pozemkov 20.528 m2; 16.429 + 4.153 = 20.528 m2). Súd prvej inštancie považoval
skutočnosti týkajúce sa výmery pozemkov v celkovej výmere 20.582 m2 za medzi stranami sporu
nesporné. Žalobcovia výšku svojho nároku určili podľa vyhlášky č. 205/1988 Zb. v znení vyhlášky č.
289/1990 Zb., podľa ust. § 14 ods. 1 (cena za 1 m2 pozemku alebo jeho časti sa určuje 150 Kčs v
Banskej Bystrici) súčinom požadovanej výmery a ceny na m2 (16.429 x 150 = 2.464.350 Kčs, čo je v

prepočte 81.801,43 eur). Suma náhrady 81.801,43 eur sa týkala pozemkov v 1/1, pričom predmetom
tohtokonaniabolanáhradavovýške3/4,ktorásatýkalažalobcov.Súdprvejinštancieuviedol,žededičia
po F. N. O. v podiele 1/4 nepodali v predchádzajúcich konaniach po zamietnutí žaloby odvolanie. Pokiaľ
išlo o argumentáciu žalovaného, že v konaní bol potrebný znalecký posudok, súd prvej inštancie sa s
týmto tvrdením nestotožnil, pretože zákon o mimosúdnych rehabilitáciách v ust. § 13 upravuje finančnú

náhradu, nepožaduje znalecký posudok na jej určenie a ust. § 32 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách
stanoví, že v niektorých prípadoch zmiernenia majetkových alebo iných krívd v dôsledku platnosti alebo
osobitného použitia niektorých právnych predpisov alebo iných dôvodov len na území SR, upraví SNR
osobitným predpisom, ktorým je zákon o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd, ktorý v ust.
§ 5 ods. 4 ustanovil, že „ak je predmetom uplatneného nároku finančná náhrada za nehnuteľnosť, je

potrebné pripojiť výpis z evidencie nehnuteľnosti a doklad o odňatí veci, alebo iný doklad“. Z uvedeného
súd prvej inštancie dovodil, že v konaní nebolo potrebné predložiť znalecký posudok. Novela zákona o
zmiernení niektorých majetkových a iných krívd (zákonom č. 492/1992 Zb.) v článku 1 bod 14 zakotvila
požiadavku znaleckého posudku, pri jeho aplikácii je potrebné vychádzať z ust. § 5 ods. 2, podľa ktorého
„OkresnýúradžiadosťpreskúmaapodanieoprávnenejosobyspríslušnýmidokladmipostúpiSprávepre

veci majetkové v Bratislave. Neúplnú žiadosť vráti Okresný úrad na doplnenie. Od doby vrátenia žiadosti
dodobydoručeniadoplnenejžiadosti,lehotaurčeniaosobitnýmpredpisomneplynie.“Súdprvejinštancie
tak dospel k záveru, že žiadosť oprávnených osôb nebola vrátená na doplnenie právnym predchodcom
žalobcov a v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/72/1999 je potrebné pod uplatnením reštitučného
nároku na finančnú náhradu za nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné vydať, rozumieť akúkoľvek písomnú

žiadosť adresovanú Ústrednému orgánu štátnej správy, ak ňou oprávnená osoba žiadala náhradu
(naturálnu či peňažnú) za nevydané nehnuteľnosti. K Znaleckému posudku č. 88/1998 znalca F. J. G.
(ďalej len „Znalecký posudok č. 88/1998“) na ocenenie pozemkov zo dňa 04.04.1998, parc. č. XXXX
A. P. XXXX v k.ú. E. E. (predloženého žalovaným súdu prvej inštancie až dňa 30.12.2022) pokiaľ ide ocenu za 1 m2 uplatneného reštitučného nároku, súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal z rovnakého
ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 289/1990 Zb. a rovnakej ceny za 1 m2 (150 Sk), čiže uplatnený reštitučný
nárok vychádzal z rovnakého predpisu ako vychádzali žalobcovia v žalobe (150 Kčs/m2), preto bolo

nehospodárne aj vzhľadom na odstup času vykonávať dokazovanie znaleckým posudkom. O náhrade
trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 CSP v zmysle zásady
úspechu strany vo veci a žalobcom, ktorí mali v konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 %.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal, že nárok žalobcov bol v
pôvodnom prvoinštančnom konaní zamietnutý a odvolací súd rozhodnutie potvrdil, že po podanom
dovolaní bol zo strany NS SR uznesením sp. zn. 6Cdo/33/2018 zo dňa 28.03.2019 zrušený rozsudok

odvolacieho súdu sp. zn. 7Co/680/2015 zo dňa 22.03.2017 s poučením, že pasívne legitimovaným
subjektom v konaní je Ministerstvo financií SR a štátne orgány by nemali lipnúť na formálnom
prístupe. Vzhľadom na rozhodnutie NS SR vydal odvolací súd uznesenie č.k. 7Co/94/2019-444 zo
dňa 29.04.2020, ktorým zrušil rozsudok prvoinštančného súdu a vec vrátil na nové konanie. Žalovaný
uviedol, že považuje právne závery vyplývajúce z uznesenia č.k. 7Co/94/2019-444 zo dňa 29.04.2020,

ktoré prevzal do svojho rozsudku aj prvoinštančný súd, za v priamom rozpore so znením zákona.
Žalovaný uviedol, že rešpektuje právne závery NS SR o právnom formalizme týkajúcom sa pasívnej
legitimácie ohľadom označenia žalovaného, ďalšie konanie súdov však považuje za rozporné s dikciou
zákona. Súd prvej inštancie v rozhodnutí popísal spôsob žiadosti žalobcov, akým žiadali o vydanie
nehnuteľností resp. finančnú náhradu za pozemky vo výmere 20.582 m2. Žalobcovia pôvodne žiadali

náhradu aj za ďalšie nehnuteľnosti, za ktoré im už náhrada v minulosti bola poskytnutá, za sporné
pozemky vo výmere 20.582 m2 žiadali náhradu po prvýkrát až žiadosťou zo dňa 23.07.1993, dovtedy
predmetné pozemky žiadali jednoznačne vydať a vrátiť pôvodným vlastníkom. Uplatnenie reštitučných
nárokov v oblasti mimosúdnych reštitúcií je postup uplatnenia nároku na vydanie veci upravený v ust. § 5
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a postup pri uplatňovaní nároku na finančnú náhradu je upravený

v ust. § 5 zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd, teda právna úprava jednotlivých
nárokov je rozdielna a nemôže sa jednať o právny formalizmus, keď štátne orgány posudzovali nároky
v zmysle predmetnej úpravy. Samotný rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/72/99, z ktorého súd prvej
inštancie vychádzal uvádza: „Preto pod uplatnením nároku o finančnú náhradu na nehnuteľnosť, ktorú
nemožno vydať, alebo ak oprávnená osoba požiadala o finančnú náhradu podľa § 7 ods. 3, 4 a 5

zákona, je potrebné rozumieť akúkoľvek žiadosť o náhradu za znárodnený majetok, ak z nej vyplýva
nemožnosť vydania nehnuteľnosti, resp. okolnosti dôvodnosti a opodstatnenosti žiadosti podľa § 7
ods. 3, 4 a 5 zákona č. 87/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.“ Z uvedeného podľa žalovaného
vyplýva, že žalobcovia listom z 12.11.1991 žiadali vrátiť predmetné nehnuteľnosti pôvodným majiteľom
a nežiadali žiaden spôsob náhrady, o ten požiadali až listom zo dňa 23.07.1993. Rozhodnutie NS

SR definuje žiadosť o náhradu ako akúkoľvek žiadosť o náhrade, ale za podmienky, že z nej vyplýva
nemožnosť vydania nehnuteľností, čo v tomto prípade žalobcovia neučinili, ale priamo žiadali o vydanie
nehnuteľností. Priamy rozpor so zákonom nastal podľa žalovaného pri posúdení lehoty vyplývajúcej
z ust. § 13 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, keď súd prvej inštancie predmetnú lehotu
považuje za premlčaciu, a nie za prekluzívnu. Výklad predmetnej lehoty ako premlčacej je možný do

zmeny zákona z r. 1993 (účinnej od 23.07.1993), keď bol do ust. § 13 ods. 3 zákona o mimosúdnych
rehabilitáciách vložený novelou č. 154/1993 Z.z. dovetok „inak nárok zanikne“, pričom prvotná žiadosť
žalobcov bola žalovanému doručená až počas účinnosti tejto právnej úpravy. Súd prvej inštancie tak
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že ide o premlčaciu,
nie prekluzívnu lehotu. Za ďalšie pochybenie súdu prvej inštancie žalovaný považoval právny záver

o tom, že uplatnený nárok žalobcov v celkovej výške 61.350 eur je nespochybniteľný, nestotožnil sa
s potrebnou znaleckého posudku vyjadrenou v konaní žalovaným, pričom sám poukázal na ust. §
32 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktoré odkazuje na osobitný predpis, ktorým je zákon o
zmiernení niektorých majetkových a iných krívd, ktorý novelou z r. 1992 zaviedol povinnosť dokladovania
žiadosti o finančnú náhradu znaleckým posudkom. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej

inštancie,ževýškanárokunebolaspochybnená,keďžalovanýopakovanepoukazovalnaskutočnosť,že
spochybňujetaktovyčíslenývýpočetfinančnejnáhradyresp.nárokužalobcov,ktorúvýškubolopotrebné
vyčísliť znaleckým posudkom, pričom výpočet výšky môže ale nemusí zodpovedať výpočtu znalca
(vo vyjadrení zo dňa 23.12.2022 žalovaný uviedol, že povinnosť znaleckého posudku pre priznaniefinančnej náhrady má svoje opodstatnenie, keďže znalec neurčuje cenu len ocenením podľa ust. §
14 ods. 1 vyhlášky č. 205/1988 Zb., ale zohľadňuje aj iné aspekty - zrážky a prirážky). Na základe
uvedeného žalovaný žiadal odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom

rozsahu zamietne, alebo alternatívne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na nové
konanie súdu prvej inštancie.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia 1/ až 7/ v podaní zo dňa 14.12.2023, v ktorom uviedli,
že napadnuté rozhodnutie považujú za zákonné a správne a žalovaným uplatnené námietky nie sú

spôsobilé odôvodniť záver, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. K námietke žalovaného, ktorá sa týkala výkladu otázky aplikácie rozsudku NS SR sp. zn.
5Cdo/72/1999 došlo podľa žalobcov úvahou odvolateľa k chybnej interpretácii, keď citácia ustanovenia
vyplýva z ust. § 13 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorá uvádza dve samostatné
situácie, ktoré sú v zákonnom texte ako samostatná alternatíva, k zákonnému textu však odvolateľ ako k

alternatíve nepristupuje. Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách predpokladá situáciu, keď vec nemožno
vydať ako samostatnú alternatívu a situáciu, ak oprávnená osoba požiadala o finančnú náhradu podľa
ust. § 7 ods. 3, 4 a 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, čo je druhá alternatíva. Vo vzťahu k prvej
alternatíve toto treba podľa žalobcov vykladať tak, že ako „relevantnú“ je potrebné rozumieť akúkoľvek
žiadosť o náhradu za znárodnený majetok, ak z nej vyplýva nemožnosť vydania nehnuteľností. Vo

vzťahu k druhej alternatíve sú podľa žalobcov uvedené okolnosti dôvodnosti a opodstatnenosti žiadosti
za podmienok ust. § 7 ods. 3, 4 a 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách. Žalobca poukázal na
zverejnenúprávnuvetuuvedenéhorozhodnutiavčasopiseZosúdnejpraxe,Zošit6/1999,č.rozhodnutia
65: „Pod uplatnením nároku na finančnú náhradu za nehnuteľnosti, ktoré nemožno vydať, treba rozumieť
akúkoľvek písomnú žiadosť, adresovanú ústrednému orgánu štátnej správy, ak ňou oprávnená osoba

žiadala náhradu (naturálnu či peňažnú) za nevydané nehnuteľnosti.“ Druhá alternatíva s touto citáciou
právnej vety vôbec nesúvisí a aj poznámky na str. 131 k tomuto ustanoveniu uvádzajú, že za žiadosť o
finančnúnáhraduzanevydanúnehnuteľnosťpovažovalNSSRvoviacerýchveciachajpísomnépodanie
oprávnenej osoby, z obsahu ktorého vyplýva naturálna reštitúcia v iných podobných nehnuteľnostiach.
K námietke žalovaného, že nárok podľa ust. § 13 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách,

doplneného novelou č. 154/1993 Zb. vo vzťahu k dovetku „inak nárok zanikne“ robí z takejto lehoty
lehotu prekluzívnu, uviedli žalobcovia, že nesprávny je predpoklad žalovaného, že prvotná žiadosť
žalobcov bola žalovanému doručená počas tejto právnej úpravy (23.07.1993) a žalobcovia odkázali
na ich vyjadrenie zo dňa 09.11.2011, kde podrobne vysvetlili chybné posudzovanie žalovaného, že F.
O. dala podanie žalovanému 23.07.1993 (skutočné uplatňovacie výzvy boli doručené dňa 30.08.1991

a 12.11.1991), ktoré bolo v rozpore so skutočnosťou považované za uplatnenie nároku, pretože toto
podanie nebolo uplatnením reštitučných nárokov, ale žiadosťou o odpoveď na uplatnenie finančných
náhrad podľa spisového materiálu, ktorý bol žalovanému zaslaný. K potrebe predložiť v konaní znalecký
posudok uviedli žalobcovia, že zákon o mimosúdnych rehabilitáciách v ust. § 13 neuvádza požiadavku
predloženia znaleckého posudku, v ust. § 32 uvádza, že v niektorých prípadoch zmiernenia majetkových

a iných krívd v dôsledku platnosti alebo osobitného použitia niektorých právnych predpisov alebo na
základe iných dôvodov len na území SR, upraví Slovenská národná rada osobitným predpisom (zákon
o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd), ktorý v ust. § 5 ods. 4 rovnako nezmieňuje znalecký
posudok. Novela zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd zákonom č. 492/1992 Zb.
(čl. I. bod 14.) zakotvila požiadavku znaleckého posudku, avšak pri aplikácii tohto ustanovenia treba

podľa žalobcov vychádzať z ust. § 5 ods. 2 zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd.
Zároveň žalobcovia poukázali na to, že podľa obsahu žaloby z 18.10.1999 pripojili aj znalecký posudok
podľa ust. § 5 ods. 4, v poslednom podaní žalovaný uviedol, že znalecký posudok má, ale len na časť
jednej parcely (túto skutočnosť však nepreukázal), preto podľa žalobcov platí fikcia pravdivosti tvrdenia
z obsahu žaloby, kde bolo uvedené, že žalobcovia znalecký posudok pripojili. Ust. § 5 ods. 2 zákona o

zmiernení niektorých majetkových a iných krívd upravuje postup v prípade „neúplnej žiadosti“ a keďže
po podaní žiadosti žalobcami okresný úrad nevrátil žiadosť na doplnenie, má sa za to, že žiadosť bola
úplná. Súd prvej inštancie nemal kompetenciu vyžadovať znalecký posudok, ktorý ani pôvodný zákon o
mimosúdnych rehabilitáciách v ust. § 13 nespomínal a ak ho spomínal až nasledujúci predpis, je to vždy
s takým právnym postupom, ktorý bol daný pri podaní prvej žiadosti oprávnených osôb. Vlastná iniciatíva

žalovaného k požiadavke znaleckého posudku by bola v rozpore so zákonom, lebo zákon stanovoval
podmienky úplnej žiadosti a postup, ak žiadosť úplná nie je, preto ak žiadosť vrátená nebola, platí fikcia
riadne podanej žiadosti, teda výpočet náhrady bol urobený správne ako jednoduchý aritmetický súčin
výmery a ceny pozemku za 1 m2.5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcov 1/ až 7/ viac nevyjadril.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je podané
dôvodne.

7. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia (pôvodne 1/ až 9/) sa žalobou
doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.12.1999 domáhali zaplatenia finančnej náhrady voči žalovanému
podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a zákona o zmiernení niektorých majetkových krívd a
iných krívd. Žalobu odôvodnili tým, že ako oprávnené osoby si uplatnili voči mestu Banská Bystrica
dňa 10.07.1991 nárok na vydanie veci v zmysle právnych predpisov o reštitúcii. Predmetom vydania

bola nehnuteľnosť parc. č. N. XXXX o výmere 206 m2, vedená na LV č. X, pôvodne parcela č. XXXX,
PKV č. 85 o výmere 206 m2. Druhým listom zo dňa 14.08.1991 požiadali mesto Banská Bystrica o
vydanie ďalších nehnuteľností parc. č. XXXX Stavisko na Troskách o výmere 100 m2, parc. č. XXXX
zastavaná plocha o výmere 877 m2 a parc. č. XXXX lúka na Dolnom predmestí o výmere 9.442 m2.
Poukázali na to, že tieto nehnuteľnosti nadobudli 02.02.1948 a 06.02.1948 manželia J. E. a H. E., ktorých

vlastníctvo prešlo od 25.02.1948 do 01.01.1990 znárodnením na štát výmerom č. C-45.611/50/VI/2 zo
dňa 15.02.1951. Mestský úrad Banská Bystrica odpovedal na ich žiadosť listom zo dňa 21.10.1991, v
ktorom im oznámil, že z územného hľadiska je možné vydať iba parc. č. N. XXXX o výmere 206 m2,
k.ú. E. E., vydaniu ostatných nehnuteľností bránila existujúca výstavba inžinierskych sietí za účelom
výstavby Športovej haly. Na základe dohody o vydaní zo dňa 09.03.1992 bola H. E. vydaná nehnuteľnosť

parc. č. XXXX o výmere 206 m2 - L. B. G.. Žalobcovia uviedli, že si listom zo dňa 30.08.1991 uplatnili
na Ministerstve financií SR reštitučné nároky na vydanie nehnuteľností parc. č. XXX (PKV č. 1345),
parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX, XXXX A. XXXX (PKV č. XX) a parc. č. XXX
(PKV č. XXXX). Následne boli vyzvaní listom zo dňa 03.02.1998 na predloženie znaleckého posudku
na ocenenie nehnuteľností, za ktoré reštitučná komisia Ministerstva financií SR odporučila finančnú

náhradu – parc. č. XXXX o výmere 3.868 m2, parc. č. XXXX o výmere 100 m2, parc. č. XXXX/X o výmere
185 m2. Žalobcovia uviedli, že listom zo dňa 11.01.1999, č. XXXXX/XXXX-72 im Ministerstvo financií SR
priznalo finančnú náhradu vo výške 735.613 Sk za nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 85, parc. č. XXXX
o výmere 3.868 m2, parc. č. XXXX o výmere 100 m2, parc. č. XXXX/X o výmere 185 m2 a zároveň
im oznámilo, že nárok na finančnú náhradu za parc. č. XXXX, XXXX, XXXX a zvyšok parc. č. XXXX a

parc. č. XXXX im nemôže priznať, pretože nebol uplatnený predpísaným spôsobom v zákonnej lehote.
Žalobcovia tvrdili, že splnili všetky podmienky ustanovené príslušnými zákonmi na vydanie veci, resp.
na priznanie finančnej náhrady.

8. Súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom č.k. 14C//44/1999-363 zo dňa 12.05.2015 zamietol

žalobu žalobcov a žalovanému nepriznal trovy konania. Žalobcovia voči rozsudku podali odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 7Co/680/2015-400 zo dňa 22.03.2017,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobcom v 1/ až 6/. Na dovolanie žalobcov NS SR uznesením sp. zn.
6Cdo/33/2018 zo dňa 28.03.2019 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.03.2017, sp.

zn. 7Co/680/2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č.l. 420). V dôvodoch uznesenia NS SR okrem
inéhouviedol,ževpreskúmavanejvecidovolateliaopodstatnenenamietalinesprávneprávneposúdenie
veci odvolacím súdom, ktorá nesprávnosť bola daná nesprávnou interpretáciou príslušných ustanovení
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách upravujúcich povinnosť poskytnúť oprávneným osobám finančnú
náhradu za nehnuteľnosti, ktoré nemožno vydať. Pasívne legitimovaným subjektom v spore o nároku

na finančnú náhradu, uplatnenom podľa ust. § 13 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, je
Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Uviedol, že pre reštitučné spory je špecifické, že sa v nich
posudzuje a sleduje odstránenie krívd spôsobených v minulosti práve štátom, a preto by štát a jeho
orgány - a teda i súdy - nemali v týchto veciach lipnúť na rýdzo formálnom prístupe. Krajský súd v
Bratislave uznesením č.k. 7Co/94/2019-437 zo dňa 30.01.2020 rozhodol o pokračovaní v konaní s

dedičmi po nebohej žalobkyni M. B., a to s A. B. a F. B. a následne uznesením č.k. 7Co/94/2019-444
zo dňa 29.04.2020 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola
žaloba žalobcov 1/ až 7/ zamietnutá a v závislom výroku o trovách konania v časti, v ktorej súd
žalovanému proti žalobcom 1/ až 7/ nepriznal nárok na náhradu trov konania, a vec v rozsahu zrušeniavrátil súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia v súlade s čl. 2 CSP odvolací
súd uviedol, že základným predpokladom pre poskytnutie finančnej náhrady podľa ust. § 13 zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách za nehnuteľnosť, ktorú nemožno vydať alebo ak táto osoba požiada

o finančnú náhradu podľa ust. § 7 ods. 3 až 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách je písomná
žiadosť o finančnú náhradu, ktorú treba podať na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy republiky
najneskôr v lehote jedného roka odo dňa účinnosti zákona alebo v lehote jedného roka odo dňa, keď
nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie veci. Ust. § 13 ods. 3
zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nevymedzuje obsah pojmu „písomná žiadosť“, preto treba za

ňu považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti právneho úkonu (§ 34 Občianskeho
zákonníka), ktorým oprávnená osoba žiada o finančnú náhradu, podaný na príslušnom orgáne štátnej
správy republiky v lehotách uvedených v zákone o mimosúdnych rehabilitáciách. Súd prvej inštancie sa
v uvedenom smere nezaoberal jednotlivými podaniami žiadateľov jednoznačne žiadajúcich reštitučné
nároky podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách adresovaných Ministerstvu financií SR ako orgánu
rozhodujúceho o vyplácaní finančných náhrad za nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné vydať a ktorý ak

aj časť podaní žiadateľov nepovažoval za žiadosť o finančnú náhradu za nehnuteľnosti, mal tieto v
zmysle ust. § 5 ods. 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách vrátiť ako neúplné na doplnenie (do doby
doplneniažiadostioprávnenouosoboulehotapodľaosobitnéhopredpisuneplynie).Vsúladesustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/72/99) je, ak pod
uplatnením nároku na finančnú náhradu za nehnuteľnosť, ktorú nie je možné vydať, alebo ak oprávnená

osoba požiadala o finančnú náhradu podľa ust. § 7 ods. 3 až 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách,
je potrebné rozumieť akúkoľvek žiadosť o náhradu za znárodnený majetok, ak z nej vyplýva nemožnosť
vydania nehnuteľnosti, resp. okolnosti dôvodnosti a opodstatnenosti žiadosti podľa ust. § 7 ods. 3 až
5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, kedy opačný postup by bol príliš formalistický a odporujúci
zmyslu reštitučného zákona. V reštitučných veciach je na mieste postupovať zo strany všetkých štátnych

orgánov tak (predovšetkým tam, kde tento orgán musí vychádzať z vlastnej úvahy), aby nedochádzalo
k neústretovému formalistickému postupu súdu, keďže reštitučné nároky sú mimoriadnymi do tej miery,
že je tu odôvodnený aj mimoriadny postup všetkých štátnych orgánov (vrátane súdov) byť zhovievavejší
k forme a obsahu uplatnenia týchto nárokov. Súdu prvej inštancie dal do pozornosti i to, že lehota
uvedená v ust. § 13 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nie je lehotou prepadnou (neobsahuje

dovetok „inak nárok zanikne“, § 583 Občianskeho zákonníka), za ktorú ju (vychádzajúc z formulácie
veľmi stručného odôvodnenia ) súd prvej inštancie zrejme považoval.

9.Súdprvejinštancieuznesenímč.k.14C/144/1999-483zodňa21.04.2021pripustilzmenupetitužaloby
a následne vydal žalovaným napadnutý rozsudok č.k. 14C/144/1999-555.

10. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

12. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, zákon sa vzťahuje na zmiernenie
následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi
úkonmi a správnymi aktami, urobenými v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej
len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva
občanov vyjadrené Chartou Organizácie Spojených národov, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv

a nadvädzujúcimi medzinárodnými paktami o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a
kultúrnych právach.

13. Podľa ust. § 2 ods. 1 a) až c) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, zmiernenie následkov
majetkových a iných krívd spôsobených občianskoprávnymi úkonmi, správnymi aktami alebo inými

protiprávnymi postupmi, ku ktorým došlo v rozhodnom období, spočíva vo vydaní veci alebo v poskytnutí
finančnej náhrady alebo v zrušení niektorých správnych aktov, prípadne v úpravách v oblasti sociálneho
zabezpečenia, a) ak je to v zákone výslovne ustanovené, b)ak k nim došlo na základe ustanoveníprávnych predpisov, ktoré tento zákon zrušuje, alebo c) ak bol dôsledkom politickej perzekúcie alebo
postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva a slobody.

14. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, oprávnenou osobou je fyzická osoba,
ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6 zákona, pokiaľ je štátnym občanom
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a má trvalý pobyt na jej území.

15. Podľa ust. § 4 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, povinnými osobami sú štát alebo

právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s výnimkou
a) podnikov so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo
účastníkmi sú výhradne fyzické osoby. Táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté od
právnických osôb po 1. októbri 1990,
b) cudzích štátov.

16. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, povinná osoba vydá vec na písomnú
výzvuoprávnenejosobe,ktorápreukážesvojnároknavydanieveciauvediespôsobjejprevzatiaštátom.
Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je oprávnených osôb viac a
nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len niektoré z nich, vydá sa im celá vec.

17. Podľa ust. § 5 ods. 2 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, na vydanie veci vyzve oprávnená osoba
povinnú osobu do šiestich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne.

18. Podľa ust. § 5 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ak povinná osoba nevyhovie výzve
podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote jedného roka odo dňa

účinnosti tohto zákona.

19. Podľa ust. § 5 ods. 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ak bola vec vydaná, môžu osoby,
ktorých nároky uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde
voči osobám, ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.

20. Podľa ust. § 13 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, finančná náhrada sa oprávnenej
osobe poskytuje len za nehnuteľnosť, ktorú jej nemožno vydať, alebo ak táto osoba požiada o finančnú
náhradu podľa § 7 ods. 3, 4 a 5 zákona.

21. Podľa ust. § 13 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, v znení účinnom do 22.07.1993,
písomnú žiadosť o finančnú náhradu treba podať na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy
republiky najneskôr v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona alebo v lehote jedného roka
odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie veci.

22. Podľa ust. § 13 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách v znení účinnom od 23.07.1993,
písomnú žiadosť o finančnú náhradu treba podať na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy
republiky najneskôr v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona alebo v lehote jedného roka
odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie veci alebo
ktorým bola oprávnená osoba rehabilitovaná podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení

neskorších predpisov, alebo v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie,
ktorým sa vyhovelo protestu prokurátora podanému podľa § 31; inak nárok na finančnú náhradu zaniká.

23. Podľa ust. § 13 ods. 4 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, na žiadosť podľa odseku 3 poskytne
ústredný orgán štátnej správy republiky oprávnenej osobe finančnú náhradu najneskôr do šiestich

mesiacov od doručenia žiadosti.

24. V nadväznosti na predchádzajúce konanie v prejednávanej veci a právoplatné rozhodnutia vo veci
ohľadne posúdenia postavenia žalobcov ako oprávnených osôb, nebolo v konaní sporné, že žalobcovia
sú oprávnenými osobami podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, teda sú aktívne

vecnelegitimovanýmisubjektamiažežalovanýjevkonanípasívnevecnelegitimovanýsubjekt.Vkonaní
nebolo sporné ani to, že žalovaný podaním č. XXXXX/XXXX - 72 zo dňa 11.01.1999 priznal žalobcom
finančnú náhradu v celkovej výške 735.613 Sk za pozemky parc. č. XXXX – časť vo výmere 3.868
m2, parc. č. XXXX o výmere 100 m2 a parc. č. XXXX/X pivnica na Urpíne o výmere 185 m2; v podanížalovaný zároveň konštatoval, že finančnú náhradu za parc. č. XXXX, XXXX, XXXX a zvyšok parc. č.
XXXX, XXXX, ako aj stavby na nich sa nachádzajúce nemôže priznať s odôvodnením, že nárok nebol
uplatnený predpísaným spôsobom v zákonnej lehote.

25. V prejednávanej veci bola sporná otázka, či si žalobcovia v zákonnej lehote do 01.04.1992 v súlade
s ustanoveniami zákona o mimosúdnych rehabilitáciách riadne uplatnili svoj nárok na finančnú náhradu
za pozemky parc. č. XXXX vo výmere 6.075 m2 (t.j. časť výmery, za ktoré im žalovaný nepriznal finančnú
náhradu), parc. č. XXXX o výmere 35 m2, parc. č. XXXX o výmere 877 m2 a parc. č. XXXX o výmere

9.442 m2.

26. Odvolací súd na tomto miesta poukazuje na ním v predchádzajúcom konaní naznačenom právnom
posúdení nároku žalobcov, od ktorého nemá dôvod sa odchýliť. Predmetom konania v prejednávanej
veci je reštitučný nárok žalobcov podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách (§ 13), ktorým sa
demokratická spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných

krívd, v konaní o ktorom sú štát a jeho orgány povinné postupovať podľa tohto osobitného zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných
ľudských právach a slobodách má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Základným predpokladom pre
poskytnutie finančnej náhrady podľa ust. § 13 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách za nehnuteľnosť,
ktorú oprávnenej osobe nemožno vydať (a to aj objektívne - fakticky i právne, nehnuteľnosti podľa

ust. § 8) alebo ak táto osoba požiada o finančnú náhradu podľa ust. § 7 ods. 3, 4, 5 zákona o
mimosúdnych rehabilitáciách (došlo k zmenám na nehnuteľnosti), je písomná žiadosť o finančnú
náhradu, ktorú treba podať na príslušnom ústrednom orgáne štátnej správy republiky najneskôr v
lehote jedného roka odo dňa účinnosti zákona alebo v lehote jedného roka odo dňa, keď nadobudol
právoplatnosť rozsudok, ktorým bol zamietnutý návrh na vydanie veci. Ust. § 13 ods. 3 zákona o

mimosúdnychrehabilitáciáchnevymedzujeobsahpojmu„písomnážiadosť“,pretotrebazaňupovažovať
jednostrannýprávnyúkon,ktorýspĺňanáležitostiprávnehoúkonu(§34Občianskehozákonníka),ktorým
oprávnená osoba žiada o finančnú náhradu, podanú na príslušnom orgáne štátnej správy republiky v
lehotách uvedených v zákone o mimosúdnych rehabilitáciách. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sa
zaoberať sa jednotlivými podaniami žalobcov ako žiadateľov jednoznačne žiadajúcich reštitučné nároky

podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách adresovaných Ministerstvu financií SR (žalovanému) ako
orgánu rozhodujúceho o vyplácaní finančných náhrad za nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné vydať
a ktorý ak aj časť podaní žiadateľov nepovažoval za žiadosť o finančnú náhradu za nehnuteľnosti,
mal tieto v zmysle ust. § 5 ods. 5 zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd vrátiť
ako neúplné na doplnenie (do doby doplnenia žiadosti oprávnenou osobou lehota podľa osobitného

predpisu - zákona o mimosúdnych rehabilitáciách - neplynie). V súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít (rozsudok NS SR zo dňa 01.11.1999 sp. zn. 5Cdo 72/99) je, ak
pod uplatnením nároku na finančnú náhradu za nehnuteľnosť, ktorú nie je možné vydať, je potrebné
rozumieť akúkoľvek žiadosť adresovanú ústrednému orgánu štátnej správy, o náhradu (naturálnu či
peňažnú) za znárodnený majetok, ak z nej vyplýva nemožnosť vydania nehnuteľnosti, resp. okolnosti

dôvodnosti a opodstatnenosti žiadosti podľa ust. § 7 ods. 3, 4, 5 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách,
kedy opačný postup by bol príliš formalistický a odporujúci zmyslu reštitučného zákona. V prejednávanej
veci je treba zdôrazniť, že v reštitučných veciach je na mieste postupovať zo strany všetkých štátnych
orgánov tak (predovšetkým tam, kde tento orgán musí vychádzať z vlastnej úvahy), aby nedochádzalo
k neústretovému formalistickému postupu súdu, keďže reštitučné nároky sú mimoriadnymi do tej miery,

že je tu odôvodnený aj mimoriadny postup všetkých štátnych orgánov (vrátane súdov) byť zhovievavejší
k forme a obsahu uplatnenia týchto nárokov.

27. Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia NS SR zo dňa 26.10.2022 sp. zn.
1Cdo/178/2021 k vzťahu medzi nárokom na vydanie veci a poskytnutím finančnej náhrady, podľa

ktorého: „22.4 Predmetné dve ustanovenia § 3 ods. 2 písm. c/ aj § 5 ods. 1 veta druhá, pre potreby
spravodlivého riešenia a hlavne v zmysle účelu tohto zákona, je podľa dovolacieho súdu správne ich
vnímať ako ustanovenia, ktoré vzájomne a subsidiárne súvisia, že jeden inštitút (vydanie veci § 5
dotknutého zákona) nahrádza druhý (finančná náhrada § 13 dotknutého zákona), ak vydanie nie je podľa
zákona možné“.

28. V prejednávanej veci z obsahu spisu a vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že
žalobcovia1/až7/(resp.ichprávnipredchodcovia)aF.N.O.siakooprávnenéosobypodľaust.§3ods.
1 a 2 písm. c) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách uplatnili u žalovaného podaním zo dňa 30.08.1991reštitučný nárok - vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. E. E., v PKV č. XXXX - parc. č. XXX,
v PKV č. XX - parc. P. XXXX, B. P. XXXX, B. P.XXXX, B. P. XXXX, B. P. XXXX/X, B. P. XXXX, B. P.
XXXX, B. P. XXXX A. Q. B. P. XXXX - B. P. XXX (pozn. odvolacieho súdu: s poukazom na odôvodnenie

pripojeného podania adresovaného na Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku, kde
podrobne uvádzajú jednak držiteľov nehnuteľností a kedy im adresovali výzvu o vydanie nehnuteľností).
V podaní zo dňa 12.11.1991 adresovanom na Okresný úrad, finančné oddelenie, Banská Bystrica, F. N.
O. (namiesto Lívie Pečadnej majúcej zdravotné problémy) oznámila výsledky dohodnuté pri jej návšteve
v Banskej Bystrici zo dňa 08.11.1991 (a vydanie nehnuteľnosti parc. č. XXXX) a žiadali (i) o poskytnutie

finančnej náhrady za parc. č. XXXX o výmere 3.868 m2, parc. č. XXXX o výmere 100 m2 a parc. č.
XXXX/X o výmere 185 m2 a (ii) vrátiť pôvodným majiteľom položky včlenené do parc. č. XXXX/X A. B.
P. XXXX/X (pozn. odvolacieho súdu: do parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X boli včlenené parc. č. XXXX,
parc. č. XXXX a parc. č. XXXX), z parc. č. XXXX zostatok o výmere 6.254 m2, parc. č. XXXX o výmere 35
m2 a parc. č. XXXX o výmere 9.442 m2. Ďalším podaním zo dňa 23.07.1993 žalobcovia v nadväznosti
na informáciu o postúpení spisu z Mesta Banská Bystrica, žiadali odpoveď na ich žiadosť u uplatnenie

reštitučných nárokov a zároveň oznámili žalovanému súhrn pozemkov o výmere 20.582 m2 (PKV č. XX
- B. P. XXXX o výmere 9.943 m2, parc. č. XXXX o výmere 35 m2, parc. č. XXXX o výmere 100 m2, parc.
č. XXXX o výmere 877 m2, parc. č. XXXX o výmere 9.442 m2 a parc. č. XXXX/X o výmere 185 m2), ktoré
sú čiastočne zastavané a za ktoré požadovali finančnú náhradu. Žalovaný listom zo dňa 11.01.1999 (po
predchádzajúcom zamietnutí ich žiadosti dňa 21.08.1995 a opakovanom posúdení uplatneného nároku

v nadväznosti na podanú žalobu žalobcami a návrhu na mimosúdne urovnanie sporu) priznal žalobcom
(pôvodne žalobcom 1/ až 7/) ako oprávneným osobám finančnú náhradu celkovo vo výške 735.613 Sk
za parc. č. XXXX o výmere 3.868 m2, parc. č. XXXX o výmere 100 m2 a parc. č. XXXX/X o výmere 185
m2, súčasne im oznámil, že nárok na finančnú náhradu za parc. č. XXXX, XXXX, XXXX a zvyšok parc.
č. XXXX A. XXXX a stavby na nich sa nachádzajúce, im nemôže priznať, pretože nárok nebol uplatnený

predpísaným spôsobom v zákonnej lehote a zo žiadosti zo dňa 12.11.1991 malo vyplývať, že oprávnené
osoby žiadali uvedené parcely vrátiť pôvodným vlastníkom.

29. Pokiaľ žalovaný v konaní aj v podanom odvolaní namietal, že nárok žalobcov nebol uplatnený včas v
zákonnejlehote,keďzaspornépozemkyvovýmere20.582m2žiadaližalobcovianáhradupoprvýkrátaž

žiadosťou zo dňa 23.07.1993 a dovtedy predmetné pozemky žiadali vydať a vrátiť pôvodným vlastníkom,
s uvedenom argumentáciu sa odvolací súd nestotožňuje.

30. Z podaní žalobcov zo dňa 30.08.1991, v spojení s podaním zo dňa 12.11.1991, jednoznačne vyplýva
včasné uplatnenie reštitučných nárokov podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách aj na sporné

nehnuteľnosti (PKV č. XX, parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, zvyšok parc. č. 1606). Pokiaľ žalobcovia od
žalovaného (pozn. odvolacieho súdu: ktorý nie je povinnou osobou – držiteľom nehnuteľností a ktorého
pôsobnosť je vymedzená o.i. na vyplatenie finančnej náhrady) žiadali vydanie sporných nehnuteľností,
ktorénebolomožnépovinnýmiosobamivydaťprezákonnéprekážkyichvydania,jepotrebnéichžiadosti
pri aplikácii vyššie uvedených rozhodnutí NS SR (uznesenie zo dňa 26.10.2022 sp. zn. 1Cdo/178/2021

a rozsudok zo dňa 01.11.1999 sp. zn. 5Cdo 72/99), za súčasného nevrátenia neúplnej žiadosti žalobcom
žalovaným na doplnenie (ak žalovaný časť podaní žiadateľov nepovažoval za žiadosť o finančnú
náhradu za nehnuteľnosti (§ 5 ods. 5 zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd), kedy
by do doby doplnenia žiadosti oprávnenou osobou lehota podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách
neplynula), považovať za písomnú žiadosť o poskytnutie finančnej náhrady, teda uplatnenie reštitučného

nároku v takom rozsahu, v akom ho žalovaný ako orgán verejnej moci, do ktorého pôsobnosti patrí
poskytnutie finančnej náhrady, podľa zákona môže priznať. Následné podania žalobcov (zo dňa
23.07.1993, 26.01.1994 a 09.09.1997), ktoré žalovaný považoval za podané po uplynutí zákonnej lehoty
na uplatnenie finančnej náhrady, sú len doplnením alebo spresnením žiadosti žalobcov (ktoré mal
požadovať sám žalovaný postupom podľa ust. § 5 ods. 5 zákona o zmiernení niektorých majetkových

a iných krívd) alebo urgenciou vysporiadania reštitučných nárokov žalobcov. Pri posudzovaní podaní
žalobcov adresovaných žalovanému v ich súhrne nemožno opomenúť zmysel a účel reštitučných
predpisov a zákonodarstva, podľa ktorého je prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy
a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby, riadiac
sa zásadami materiálneho právneho štátu, pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou

veľkorysosťou (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 7/2014 z 11.06.2015) a že zmysel a účel reštitučného
zákonodarstva vyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch
spravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení (uznesenie ÚS SR sp.
zn. III. ÚS 373/2012 z 23.08.2012, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu č. 75/2012). Aplikujúcuvedené východiská na prejednávanú vec bola podľa názoru odvolacieho súdu žiadosť žalobcov o
finančnú náhradu uplatnená u žalovaného riadne a včas v zákonnej lehota (ktorá mala charakter lehoty
premlčacej podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, v znení účinnom do 22.07.1993).

31. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o tom, že nebolo potrebné zo strany žalobcov predloženie
znaleckéhoposudku,keďžezákonozmierneníniektorýchmajetkovýchainýchkrívdažnovelouzr.1992
zaviedol povinnosť dokladovania žiadosti o finančnú náhradu znaleckým posudkom a že pokiaľ žalovaný
poukazoval na to, že výšku finančnej náhrady (nároku žalobcov) bolo potrebné vyčísliť znaleckým

posudkom,tútojehonámietkuvyhodnotilakonehospodárnu,pretoževýškanárokubolaurčenáprávnym
predpisom (vyhláškač.289/1990Zb.)azrovnakéhopredpisuvychádzalajZnaleckýposudokč.88/1998
predložený žalovaným (pri cene za 1 m2 vychádzal z rovnakého ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 289/1990
Zb.arovnakejcenyza1m2vsume150Skakožalobcovia),suvedenomargumentáciousaodvolacísúd
stotožňuje a dopĺňa, že až novela zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd zákonom
č. 492/1992 Zb. účinná od 27.10.1992 zakotvila požiadavku pripojenia znaleckého posudku k žiadosti

o finančnú náhradu v ust. § 5 ods. 4 zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd, avšak
aj pri aplikácii tohto ustanovenia treba vychádzať z ust. § 5 ods. 2 a 5 zákona o zmiernení niektorých
majetkových a iných krívd, keď ani okresný úrad ani žalovaný nevrátil žiadosť žalobcom ako neúplnú
na doplnenie. Rovnako, výška nároku (spôsob jeho výpočtu) uplatnená žalobcami zodpovedá výške
(spôsobuvýpočtu),ktorúimžalovanývyplatilzačasťreštitučnéhonároku,ktorýlistomzodňa11.01.1999

uznal ako oprávnený a vyplatil im finančnú náhradu vo výške 735.613 Sk. Znalecký posudok č. 88/1998
na ocenenie parc. č. XXXX v časti výmery 3.868 m2 a parc. č. XXXX o výmere 100 m2 vychádzal
rovnako ako žalobcovia pri vyčíslení výšky nároku z ceny 150 Sk/m2 v súlade s ust. § 14 ods. 1 vyhlášky
č. 289/1990 Zb. Na základe uvedeného bolo dôvodným priznanie nároku jednotlivým žalobcom vo
výške tak, ako si ho v konaní (po zmene žaloby pripustenej uznesením č.k. 14C/144/1999-483 zo dňa

21.04.2021) uplatnili.

32. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre
konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd
reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už

nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle
ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil, výhradne formálne pristúpil k jeho zmene vo výroku

VII. o trovách konania tak, aby jeho znenie zodpovedalo ust. § 251 CSP (trovy konania nie sú len trovy
právneho zastúpenia).

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v konaní úspešným žalobcom priznal voči žalovanému nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).