Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021203767
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0021203767.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
B. C. XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou MICHALOVČÍK, advokátska kancelária, s. r. o., so
sídlom vo Svidníku, Makovická 20, IČO: 55 943 659, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 500 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Michalovce zo dňa 6. februára 2025 č.k. 30Csp/135/2021-216

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 200 € do troch dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

Priznávažalobcovinároknanáhradutrovkonaniapredsúdomprvejinštancieatrovodvolaciehokonania
proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 6.2.2025 č.k.
30Csp/135/2021-216uložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi500€dotrochdníodprávoplatnosti

rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania od žalovaného v plnej výške 100
% (výrok II.).

2. Vyhovel tak v celom rozsahu o žalobe žalobcu na priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500
€ za porušenie spotrebiteľských práv podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
založenej na tvrdení žalobcu, že: a) v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.
7Csp/234/2017 sa voči žalovanému úspešne domáhal ochrany spotrebiteľských práv v súvislosti so

Zmluvou o revolvingovom úvere č. 8300063294 zo dňa 24.7.2013, v ktorom bolo rozsudkom zo dňa
12.2.2020 v spojení s opravným uznesením zo dňa 15.7.2020, sp. zn. 7Csp/234/2017 rozhodnuté,
že je neplatná Zmluva o revolvingovom úvere č. 8300063294 zo dňa 24.7.2013, na základe ktorej
bol žalovaným ako veriteľom žalobcovi ako dlžníkovi poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1.170
€, a tiež Dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8300063294 zo dňa 24.7.2013, pričom rozsudok súdu
nadobudol právoplatnosť dňa 15.5.2020, b) nakoľko žalobca na základe zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8300063294 žalovanému zaplatil sumu 1.677,16 €, obohatenie žalovaného by predstavovalo 507,16

€, a preto si žalobca uplatnil finančné zadosťučinenie vo výške 500 €, pričom súd týmto rozsudkom
rozhodol potom, ako Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27.9.2023 č.k. 5CoCsp/75/2022-154
zrušil rozsudok súdu zo dňa 14.3.2022 č.k. 30Csp/135/2021-100, ktorým uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 500 € a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.3. Pri opätovnom rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že Okresný súd Michalovce
vydal dňa 12.2.2020 rozsudok sp. zn. 7Csp/234/2017, ktorým určil, že Zmluva o revolvingovom úvere

č.8300063294 zo dňa 24.7.2013 a Dohoda o zrážkach zo mzdy č. 8300063294 zo dňa 24.7.2013
je neplatná pre nedostatok písomnej formy, lebo obsahom zmlúv v čase ich podpisovania žalujúcim
spotrebiteľom neboli údaje o schválenom úvere a revolvingový úver nebol individualizovaný všetkými
podstatnými náležitosťami z hľadiska zákona o spotrebiteľskom úvere a preto ani nemohlo dôjsť k
písomnej akceptácii návrhu na uzavretie Zmluvy žalobcom. Po právnom posúdení podľa § 52 ods. 1,

2 a 3, § 53 ods. 1 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 100 a § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej aj „OZ“), § 1 ods. 1 a 2, § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej
aj „zákon č. 250/2007 Z.z.“), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 193, §
194 ods. 1 a 2 CSP súd uzavrel, že o splnení podmienky zakotvenej v § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, teda že žalobca úspešne uplatnil porušenie svojich práv na súde, svedčí

rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 12.2.2020 sp. zn. 7Csp/234/2017 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 15.7.2020 sp. zn. 7Csp/234/2017, z ktorého vyplýva, že zo strany žalovaného došlo k
porušeniu spotrebiteľských práv žalobcu. Z medzi stranami nespornej skutočnosti, že na základe Zmluvy
č. 8300063294 zo dňa 24.7.2013 bol poskytnutý žalobcovi úver 1.170 €, ktorý bol v celom rozsahu
splatený v sume 1.677,16 € a súd v konaní sp. zn. 7Csp/234/2017 žalobu v časti vydania bezdôvodného

obohatenia v sume 507,16 € zamietol z dôvodu premlčania nároku žalobcu, súd prvej inštancie vyvodil,
že v danom prípade išlo o závažné porušenie práv spotrebiteľa, resp. porušenie viacerých povinností
veriteľa, a to nedodržanie písomnej formy zmluvy a neuvedenie viacerých obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré bezprostredne spôsobilo spotrebiteľovi ujmu - ukrátenie jeho
majetku. S prihliadnutím na dobu trvania protiprávneho stavu niekoľko rokov, na závažné protiprávne

konanie žalovaného, značný zásah do majetkovej sféry žalobcu, vezmúc na zreteľ neprimerane vysoký
úrok 70,02 %, čiastku 507,16 €, o ktorú sa žalovaný ako veriteľ chcel obohatiť na úkor žalobcu a fakt, že
bezdôvodné obohatenie žalovaný žalobcovi doposiaľ nevydal, súd prvej inštancie uzavrel, že suma 500
€ je primeranou výškou finančného zadosťučinenia žalobcu. Súd následne posudzoval, či nárok žalobcu
na primerané finančné zadosťučinenie nie je premlčaný v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Zo

zistenia, že žalobca úspešne uplatnil voči žalovanému porušenie spotrebiteľského práva pri Zmluve o
revolvingovom úvere č. 8300063294 zo dňa 24.7.20213, pričom rozsudok Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 7Csp/234/2017 zo dňa 12.2.2020, nadobudol právoplatnosť dňa 15.5.2020, súd vyvodil, že
trojročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie začala plynúť
dňa 16.5.2020 a uzavrel, že žalobca svoj nárok žalobou podanou na súd dňa 31.8.2021 uplatnil v

rámci premlčacej lehoty, nárok žalobcu nie je premlčaný a preto žalobe vyhovel. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
konania v plnej výške 100 % voči žalovanému s tým, že o výške nároku rozhodne v osobitnom uznesení.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.

d), f) a h) CSP, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec
nesprávne posúdil aj po právnej stránke, odôvodnenie rozsudku je neurčité a vo vzťahu k výroku vo veci
samej nepostačujúce pre jeho všeobecnosť a neurčitosť. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil
a žalobu zamietol.

4.1. Žalovaný spochybňoval správnosť záveru súdu, že žalobca preukázal splnenie základnej
podmienky podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. tvrdiac, že žalobcovi nárok na primerané
finančné zadosťučinenie nevznikol, lebo rozsudkom zo dňa 12.2.2020 sp. zn. 7Csp/234/2017 nebolo
rozhodnuté na základe právneho záveru o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa.
Akcentujúc, že súdna prax pri výklade ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. prijala záver,

že podmienka v zmysle uvedeného ustanovenia je splnená len v prípade, ak bolo rozhodnuté podľa
predpisov určených na ochranu spotrebiteľa, žalovaný poukázal na závery v bode 36. odôvodnenia
rozsudku sp. zn. 7Csp/234/2017, podľa ktorých súd Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300063294
zo dňa 24.7.20213 posúdil ako neplatnú z dôvodu nedostatku písomného prejavu vôle žalobcu byť
účastníkomzáväzkovéhovzťahu,atedasohľadomnaporušenievšeobecnýchustanoveníObčianskeho

zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.6.2020 sp.
zn. 9Co/93/2019 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.4.2023 sp. zn. 3CoCsp/52/2022.4.2. Žalovaný v odvolaní vyjadril nesúhlas aj výškou priznaného finančného zadosťučinenia, vytýkajúc
súdu, že neuviedol jedinú skutočnosť, ktorá by zodpovedala imateriálnej povahe žalovaného nároku,
nakoľko súd priznanie sumy 500 € odôvodnil iba tým, že obohatenie žalovaného by malo predstavovať

sumu 507,16 €, a preto je suma 500 € finančného zadosťučinenia primeraná. Namietol, že súd
nevysvetlil, čo má spoločné výška obohatenia so sumou finančného zadosťučinenia a na základe čoho
súd určil, že suma 500 € je primeraná a čomu, t.j. akým konkrétnym a preukázaným skutočnostiam.
Žalovaný citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/91/2020 a poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/61/2018, podľa ktorého je primerané finančné

zadosťučinenie nárokom, z podstaty ktorého vyplýva jeho imateriálna povaha, čo znamená, že pri
rozhodovaní o ňom nie je možné vychádzať z aspektov materiálnej povahy, keďže tieto sú základom
pre uplatnenie iných nárokov, napríklad náhrady škody.

5.Žalobcavovyjadreníkodvolaniužalovanéhonavrholpotvrdiťnapadnutýrozsudokakovecnesprávny.
Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že nebolo preukázané splnenie základnej podmienky podľa § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. pre vznik a uplatnenie žalovaného nároku a že súd v pôvodnom
konaní nerozhodol na základe záveru o porušení ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa, ale na
základe porušenia všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalobcu niet žiadnej
pochybnosti o tom, že žalobca bol úspešný pri domáhaní sa spotrebiteľskej ochrany pred konaním
žalovaného, najmä pred porušovaním povinností vyplývajúcich zo zákona č. 129/2010 Z.z. ako aj z § 52

až 54 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 30.6.2010 sp. zn. 3Obo/96/2009, zo dňa 30.1.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa 25.5.2022 sp.
zn. 3Cdo/31/2020 i na závery odvolacieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9CoCsp/31/2023,
6CoCsp/38/2023, 9CoCsp/17/2022 v obdobných právnych veciach, ktoré sa týkali tých istých strán
sporu, a ktoré súviseli so základným konaním vedenom na Okresnom súde Michalovce, sp. zn.

7Csp/234/2017. Zdôraznil, že je neprípustné prijať výklad žalovaného, podľa ktorého by ustanovenia
Občianskeho zákonníka chrániace spotrebiteľa mali byť vylúčené z aplikácie § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z.. Podľa názoru žalobcu objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia je v peniazoch vyjadrená výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi
spôsobí alebo mienil spôsobiť. Podčiarkol, že si podanou žalobou nemieni reparovať jemu skutočne

vzniknutú škodu vo výške 507,16 €, ktorá mu vznikla preplatením úveru zo Zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8300063294 zo dňa 24.7.2013 a dodal, že o nepoctivých spôsoboch žalovaného v jeho
podnikateľskej činnosti svedčí fakt, že žalovaný nevrátil žalobcovi získané bezdôvodné obohatenie.

6. Žalovaný nevyužil právo na odvolaciu dupliku.

7.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario CSP,
v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne
dôvodné. Keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku ani na jeho zrušenie a odvolací súd
mal pre svoje rozhodnutie dostatočný skutkový základ, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

8. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. d/), súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (písm. f/) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (písm. h/).

8.1. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že inou vadou
sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv sporovej strany, ktoré nemožno podradiť
pod § 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

8.2. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré jenesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého

zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP,
podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a to
vzhľadom na to, že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď
je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a nasl. CSP.

8.3. K odvolaciemu dôvodu upravenému v § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

9. Odvolací súd ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného založenú na tvrdení,
že odôvodnenie rozsudku je neurčité a vo vzťahu k výroku vo veci samej nepostačujúce pre jeho
všeobecnosť a neurčitosť, ktorou žalovaný podoprel uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. d) CSP. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok je dostatočne zrozumiteľný
a určitý. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zreteľným spôsobom uviedol úvahy,

pre ktoré považoval žalobu žalobcu za dôvodnú, ako i dôvody, pre ktoré vyhodnotil ako neopodstatnenú
obranu žalovaného, a tiež z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom argumentáciu žalobcu
i žalovaného v priebehu sporu. Ak sa žalovaný s názorom prvoinštančného súdu nestotožňuje, táto
skutočnosť sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaný

sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. m. m. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 188/06, I. ÚS 204/2010). Odvolací súd nezistil ani
naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Súd prvej inštancie vykonal vo veci
dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov

nebolo potrebné. Vykonané dôkazy súd vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP a z týchto dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Odvolací dôvod § 365
ods. 1 písm. f) CSP nie je naplnený.

10. Podstatou odvolacích námietok je tvrdenie žalovaného, že neboli splnené zákonné predpoklady pre

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi v zmysle § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z.
ako aj (ne)primeranosť výšky priznaného finančného zadosťučinenia so zreteľom na kritériá, ktoré súd
prvej inštancie pri stanovení tejto výšky zohľadnil.

11. Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že v posudzovanom prípade žalobca v postavení spotrebiteľa

uplatňuje nárok vyplývajúci z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., účinného do 30.6.2024 [prevzatá
úprava v § 3 ods. 1 písm. e) zákona č. 108/2024 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2024; podľa prechodného ustanovenia § 53 ods.
3 tohto zákona konania o porušení povinností v oblasti ochrany spotrebiteľa začaté a neukončené pred
1. júlom 2024 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 30.6.2024]. Toto ustanovenie upravuje

právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatnil
porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá.12. Podľa posúdenia odvolacieho súdu žalovaný v odvolaní opodstatnene namietol, že súd sa dopustil
nesprávnosti pri interpretácii inak správne aplikovaného ustanovenia § 3 ods. 5 posledná veta zákona č.
250/2007Z.z.zhľadiskavyhodnoteniaprimeranostipriznanéhofinančnéhozadosťučineniaažalovaným

uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný.

13. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie vyplývajúci z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa vzniká, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom, a to: a) spotrebiteľ ako
žalobca aktívne uplatní na súde porušenie práv a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi,

a b) je úspešný.

13.1. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na
primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená

nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

13.2. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti,
napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku

určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.
Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od
nároku na náhradu škody či bezdôvodného obohatenia, je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa
oveľa ľahšie, lebo odpadá preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.

13.3. Otázku úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v zmysle vyššie citovaného
zákonného ustanovenia vysvetlil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp. zn.
6Cdo/389/2015 zo dňa 14.9.2016 a sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019.

13.4. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14.9.2016 najvyšší súd v súvislosti s § 3 ods. 5 zákona
250/2007 Z.z. uviedol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanoveniatrebarozumieťúspešnéuplatneniekonkrétnehonárokuzporušeniaprávaalebopovinnosti,
napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj určenie neprijateľnosti
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

13.5. V rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019 najvyšší súd nadviazal na vyššie uvedené
závery a zároveň sa zaoberal otázkou, či je možné priznať primerané finančné zadosťučinenie
spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z. bez toho, aby bola v konaní preukázaná existencia
a výška vzniknutej ujmy a bez toho, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Uviedol,

že § 3 ods. 5 zákona 250/2007 Z.z. má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú.
Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľovi. Možno
ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich
práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v

spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa
ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,
že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok

zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku,
t.j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola
privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom
dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné

bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky
škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej
výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jedinýmkritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného

13.6. Súdna prax je teda ustálená v názore, že porušenie týchto práv alebo povinností nemusí byť
vyslovené samostatným rozhodnutím v jeho výroku, ale môže byť vyslovené v akomkoľvek rozhodnutí
v prospech spotrebiteľa, a to aj len ako predbežná otázka konštatovaná len v odôvodnení rozhodnutia
(por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25. mája 2022). Podmienka
uplatnenia práva na súde, či už vo forme samostatnej žaloby, vzájomnej žaloby alebo procesnej obrany

je však nevyhnutná pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie.

13.7. Vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu odvolací súd konštatuje, že možno
priznať primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. bez
toho, aby bola v konaní preukázaná konkrétna ujma, či už materiálna alebo nemateriálna (morálna) a

bez toho, aby spotrebiteľ musel preukazovať výšku vzniknutej ujmy. Jedinou podmienkou pre priznanie
finančného zadosťučinenia je iba to, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, tak, ako bolo vysvetlené vyššie, preto
výklad prezentovaný žalovaným (pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi
stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy), týkajúci sa predpokladu uplatnenia daného nároku nie je

správny.

14. V korelácii s uvedeným odvolací súd ako správny vyhodnotil záver súdu o splnení všetkých
zákonných predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi v zmysle § 3
ods. 5 zákona 250/2007 Z.z.. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie, že žalobca úspešné

uplatnenie porušenie svojich práv žalovaným preukázal rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa
12.2.2020 sp. zn. 7Csp/234/2017, právoplatným dňa 15.5.2020, v ktorom bola konštatovaná neplatnosť
Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300063294 zo dňa 24.7.2013 (okrem ďalších piatich zmlúv) pre
nedostatok písomnej formy a absenciu zákonom vyžadovaných obsahových náležitostí, čo malo za
následoktiežneplatnosťzabezpečeniazáväzkuvoformeDohodyozrážkachzomzdyč.8300063294zo

dňa 24.7.2013. Tým bolo preukázané porušenie práv žalobcu ako spotrebiteľa a povinností žalovaného
pri uzavieraní spotrebiteľských zmlúv so žalobcom. Bola tak splnená zákonná podmienka pre vznik
nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému v zmysle § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

14.1. Ako opodstatnenú nemožno vyhodnotiť odvolaciu námietku žalovaného založenú na tvrdení, že
žalobcovi nárok v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nevznikol, lebo rozsudkom Okresného súdu
Michalovce, sp. zn. 7Csp/234/2017 zo dňa 12.2.2020 nebolo rozhodnuté na základe právneho záveru
o porušení ustanovenia určeného na ochranu spotrebiteľa, ale ustanovení Občianskeho zákonníka
týkajúcich sa uzavretia zmluvy. Z odôvodnenia citovaného rozsudku je totiž zrejmé, že súd predmetnú

Zmluvu o revolvingovom úvere považoval za neplatnú z dôvodu, že zmluvný vzťah sporových strán bol
založený len na žiadosti žalobcu ako dlžníka a následného tlačiva veriteľa „oznámenie o schválenom
úvere“, ktorá listina obsahovala údaje odlišné od pôvodnej žiadosti veriteľa a táto nebola spotrebiteľom
akceptovaná, avšak súd v odôvodnení poukázal tiež na ďalšie povinnosti žalovaného ako veriteľa ním
porušené a plynúce mu zo zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré sú v rozpore so zásadami čestnej obchodnej

praxe a dobrých mravov, lebo odporujú povinnosti odbornej starostlivosti veriteľa a narúšajú ekonomické
správanie spotrebiteľa tak, že obmedzujú jeho schopnosť vyhodnotiť výhodnosť produktu a vedú ho k
rozhodnutiu, ktoré by pri dostatku informácií nebol urobil. Teda žalobca ako spotrebiteľ bol pri vstupe do
záväzkového vzťahu zavádzaný žalovaným ako veriteľom o obsahu a rozsahu svojho záväzku.

14.2. Z uvedeného dôvodu má odvolací súd za to, že v danom prípade došlo konaním žalovaného
ako veriteľa k porušeniu práv spotrebiteľa tak ako to konštatoval súd prvej inštancie. Odvolací súd pre
úplnosť na tomto mieste odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa
25.5.2022, v ktorom odmietol reštriktívny prístup k interpretácii úpravy (vrátane čl. I § 3 ods. 5 poslednej
vety zákona č. 250/2007 Z.z.) kladúci spotrebiteľovi do cesty pri uplatňovaní práva prekážky, ktoré sú

v konečnom dôsledku spôsobilé viesť až k upretiu zákonom garantovaného práva, a to aj z pohľadu
splnenia záväzkov prijatých v súvislosti s členstvom Slovenskej republiky v Európskej únii.15. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o splnení všetkých zákonných
predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi v zmysle § 3 ods.
5 zákona 250/2007 Z.z., avšak má za to, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu

ale nevyvodil správny právny záver, pokiaľ ide o určenie výšky finančného zadosťučinenia, ktoré je
primerané zisteným skutočnostiam v prejednávanej veci.

15.1. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia zákon č. 250/2007 Z.z. nestanovuje žiadne
kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, s výnimkou, že toto musí byť

primerané. Určenie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou úvahy súdu a súd určí, aká výška
finančného zadosťučinenia je primeraná vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci. Nemôže
ísť teda o úvahu svojvoľnú. Súd musí v odôvodnení rozsudku vysvetliť, prečo práve priznanú sumu
finančného zadosťučinenia považuje za primerané finančné zadosťučinenie v danej konkrétnej veci.

15.2. Zadosťučinenie je slovo prevzaté z latinského výrazu satisfactio, v ktorom „satis“ znamená „dosť“

a „facere“ znamená „činiť“ (t.j. urobiť za dosť). V právnej teórii základ dania zadosť spočíva vo vyrovnaní
pomerov, ktoré boli narušené, a ktoré je nutné opätovne uviesť do rovnováhy, nie len reštitučným,
obnovovacím nárokom. Zadosťučinenie je tak nárokom, ktorým sa reparujú ujmy nemateriálnej povahy.
Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku, nie je preto možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na
materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie (keďže zadosťučinenie podľa

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má byť finančné) predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči
ktorej nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, spotrebiteľská
zákonná úprava má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.

15.3. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon č. 250/2007 Z.z. účinný do 30.6.2024

nestanovoval žiadne kritéria, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť.
Ako jediné určoval kritérium primeranosti finančného zadosťučinenia, ktoré vo svojich praktických
dôsledkoch znamená, že bude vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého
jednotlivého prípadu, stanovil výšku primeraného finančného zadosťučinenia (por. rozhodnutia NS SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015 a sp. zn. 6Cdo/127/2017).

15.4. Súdna prax pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia vychádzala doposiaľ
z nasledujúcich kritérií: a) vzniknutá, resp. hroziaca ujma, b) rozsah, v akom dodávateľ porušil
svoje povinnosti a výška majetkového plnenia, ktoré tým dodávateľ získal na úkor spotrebiteľa, c)
doba trvania protiprávneho stavu, d) nevyhnutnosť domáhania sa práv v súdnom konaní a tým

spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa, e) reparácia vzniknutej ujmy v majetkovej
sfére spotrebiteľa, t.j. zohľadnenie, v akom rozsahu bolo spotrebiteľovi vrátené majetkové plnenie
dodávateľom, na ktoré dodávateľ nemal právny nárok, f) odškodnenie v iných obdobných prípadoch
porušenia práv spotrebiteľa, g) odškodnenie v iných situáciách a podľa iných zákonných ustanovení v
oveľa závažnejších prípadoch (náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, odškodňovanie

obetí trestných činov).

15.5. Podľa názoru odvolacieho súdu aj pri posudzovaní primeranosti finančného zadosťučinenia
v posudzovanej veci by mali byť v popredí pozornosti také parametre, prostredníctvom ktorých
spotrebiteľ objektívne môže vnímať závažnosť zásahu do svojich práv a oprávnených záujmov, najmä

okolnosti vzniku záväzku, podstata porušenia spotrebiteľského práva, jeho povaha, závažnosť a
rozsah následkov, spôsob realizovania nárokov dodávateľom, jeho postoj k uplatňovaniu spotrebiteľskej
ochrany, náprava dopadov inými prostriedkami, odškodnenia priznané v iných obdobných prípadoch
porušenia práv spotrebiteľa, odškodnenie v iných situáciách a podľa iných zákonných ustanovení v
oveľa závažnejších prípadoch a pod. Bez potreby hlbšej analýzy možno pritom vyjsť z rozumného

predpokladu, že v prípadoch závažnejšieho porušenia spotrebiteľských práv bude primeraným vyššie
finančné zadosťučinenie než tam, kde má toto porušenie z hľadiska naznačených kritérií menšiu
intenzitu.Priznanéfinančnézadosťučineniebytedamalospotrebiteľaprimeraneodškodniťadodávateľa
adekvátne odradiť od protiprávneho konania; naopak nemalo by viesť k neodôvodnenému prospechu
spotrebiteľa. Prípadná ujma - či už majetková alebo nemajetková, predstavuje len jedno z do úvahy

prichádzajúcich kritérií, a preto aj pri inak hodnotovo väčšom následku, napríklad značnom nákladovom
zaťažení spotrebiteľa napriek bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, môže byť primeranou finančná
satisfakcia v nižšej sume, pokiaľ v porovnaní s inými prípadmi bude v kontexte všetkých posudzovaných
kritérií závažnosť porušenia spotrebiteľských záujmov menšia.15.6. I keď spotrebiteľ v spore o zaplatenie finančného zadosťučinenia nemusí objektivizovať skutočnosť
vzniku ujmy v dôsledku porušenia spotrebiteľského práva, nezbavuje ho to povinnosti tvrdiť a preukázať

svojej tvrdenia o okolnostiach podporujúcich jeho predstavu o primeranosti výšky ním uplatneného
finančného zadosťučinenia.

16. Žalovaný v odvolaní namietal neprimeranosť výšky priznaného finančného zadosťučinenia.

17. Primeranosť výšky uplatneného finančného zadosťučinenia žalobca odôvodňoval tvrdením, že ako
jediné objektívne kritérium jeho určenia sa mu javila výška škodlivého následku vyjadrená v peniazoch,
ktorú veriteľ spôsobil spotrebiteľovi porušením spotrebiteľského práva. Preto si žalobca finančné
zadosťučinenie uplatnil v sume takmer rovnako vysokej, ako žalovaný (veriteľ) získal na úkor žalujúceho
spotrebiteľa bezdôvodné obohatenie (v sume 507,16 €). Na žiadne ďalšie konkrétne okolnosti, ktoré by
odôvodňovali priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 €, žalobca nepoukazoval.

18. V prejednávanej veci súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia vychádzal z doby trvania
protiprávneho stavu, ktorú ohraničil uzavretím zmluvy o revolvingovom úvere dňa 24.7.2013 a
právoplatným skončením konania sp. zn. 7Csp/234/2017 dňa 15.5.2020, počas ktorého obdobia sa
žalobcanachádzavneistote,čimubudejehoprávopriznané.Prihliadolpritomajnazávažnéprotiprávne

konanie žalovaného, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov a pritom nesplnil (resp. hrubo
porušil) zákonné podmienky pre uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere, na základe čoho bola zmluva
vyhlásená za neplatnú. Nepovšimnutý súdom neostal ani spôsob porušenia zmluvy o revolvingovom
úvere (úrok vo výške 70,02 %, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi). Z odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku plynie, že hlavným kritériom, od ktorého súd prvej inštancie odvíjal určenie výšky primeraného

finančného zadosťučinenia, však bolo bezdôvodné obohatenie žalovaného v sume 507,16 €, o ktorú
žalobca úver preplatil, a fakt, že toto nebolo vydané žalobcovi, pretože nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia bol premlčaný.

19. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že v prejednávanom prípade nebolo sporným,

že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho
spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi a žalobcovi prináleží nárok na primerané finančné zadosťučinenie,
nakoľko žalobca bol vystavený stresujúcej situácii, keď sa musel domáhať súdnej ochrany svojich práv
proti žalovanému ako silnému podnikateľskému subjektu z dôvodu, že už pri vstupe do záväzkového
vzťahu so žalovaným bol zavádzaný o obsahu a rozsahu svojho záväzku. Zohľadniac tieto kritériá

považoval súd prvej inštancie Podľa posúdenia odvolacieho súdu však priznaná suma 500 € nie je
primeraná okolnostiam prejednávanej veci.

19.1. K úvahám súdu prvej inštancie, že suma finančného zadosťučinenia sa má odvíjať od rozsahu
veriteľom získaného bezdôvodného obohatenia, odvolací súd opakovane uvádza, že zmyslom a účelom

ustanovenia upravujúceho primerané finančné zadosťučinenie je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi
za porušenie jeho práv, ktorých ochrany sa musel domáhať v konaní pred súdom, pričom sa zohľadňujú
konkrétne okolnosti prejednávanej veci berúc do úvahy, v akej miere spôsob porušenia práv a povinností
mal vplyv na ochranu oprávnených záujmov spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Jedným z kritérií,
ktoré môže súd brať do úvahy je prirodzene aj samotná suma bezdôvodného obohatenia, ktorá mala či

mohla vzniknúť veriteľovi, táto však nemá a nemôže byť určujúca. Zmyslom a účelom právnej úpravy
o finančnom zadosťučinení spotrebiteľa totiž nie je priznávať spotrebiteľom totožnú sumu plnenia len z
iného právneho dôvodu, ale poskytnúť spravodlivú satisfakciu.

19.2. Z obsahu listín v prejednávanej veci vyplýva, že sporové strany uzavierali zmluvy o revolvingovom

úvere opakovane (6x) a žalovaný pri uzavretí každej z nich rovnakým spôsobom porušil povinnosti
dodávateľa pri poskytovaní informácií pre spotrebiteľa opomínaním podstatných náležitostí zmluvy,
na čo je dôvodné pri priznávaní finančného zadosťučinenia prihliadnuť. Na strane druhej však
nemožno nevziať do úvahy, že žalobca ako spotrebiteľ si právo na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia uplatňuje osobitne vo vzťahu ku každej takto uzavretej zmluve, u ktorej porušenie

práv žalobcu konštatoval Okresný súd Michalovce v konaní 7Csp/234/2017 (spolu šesť zmlúv), teda
dochádza k naplneniu sankčnej aj satisfakčnej funkcie zadosťučinenia individuálne vo vzťahu ku každej
zo zmlúv. Z činnosti súdu je známe, že z titulu porušenia povinností pri uzatvorení 1) spotrebiteľskej
zmluvy č. 8300054417 zo dňa 21.11.2012 a k nej uzavretej dohode o zrážkach zo mzdy, bolo žalobcovipriznané právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume 700 € pri zohľadnení ujmy 1.827 €,
2) spotrebiteľskej zmluvy č. 8300054416 zo dňa 22.11.2012 a k nej uzavretej dohode o zrážkach zo
mzdy bolo žalobcovi priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume 160 € pri zohľadnení

ujmy 1.462,98 € a 3) spotrebiteľskej zmluvy č. 8300036771 zo dňa 26.1.2011 a k nej uzavretej dohode o
zrážkach zo mzdy bolo žalobcovi priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 € pri
zohľadnení ujmy 1.033,20 €. Posudzovaný prípad žalobcu vychádza z rovnakých skutkových okolností
založených na obdobnom porušení práv spotrebiteľa - žalobcu i povinností dodávateľa – žalovaného.

19.3. Súdne konanie bezpochyby nepochybne predstavuje negatívny zásah do bežného života
spotrebiteľa, nakoľko je spôsobilé privodiť mu ujmu v súkromnom živote žalobcu vo forme strachu,
nepríjemných pocitov, neistoty a podobne, pri zohľadnení doby trvania protiprávneho stavu však súd
prvej inštancie nezohľadnil, že žalovaný nevedel ovplyvniť trvanie súdneho sporu. V konaní nebolo
ani preukázané, že žalovaný by v priebehu trvania záväzkového vzťahu používal agresívne obchodné
praktiky (napr. opakované vylepovanie informačných listov o dlhu spotrebiteľa na vchodové dvere

žalobcu, neprimerané obťažovanie výstražnými listinami, telefonátmi a pod.). Taktiež v okolnostiach
prípadu nebolo tvrdené ani zistené, že by bol žalobca nútený vstúpiť do záväzkového vzťahu so
žalovaným alebo že by tu existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré žalobcu viedli k potrebe
získania finančných prostriedkov prostredníctvom úveru žalovaného. Okrem uvedeného žalobca v spore
netvrdil zásadný vplyv porušenia povinností žalovaného na emočné prežívanie žalobcu (okrem neistoty

v súdnom konaní), prípadne aj so vznikom dôsledkov (vznik psychických problémov, či ochorení).

20. S ohľadom na kritéria, ktoré je potrebné zohľadniť v zmysle už ustálenej súdnej praxe, po
zhodnotení následkov spočívajúcich v peňažnej ujme žalobcu, ktorý poskytol žalovanému plnenie vo
vyššom rozsahu o čiastku 507,16 €, než by mu takáto povinnosť vyplývala zo zákona a nepreukázaní

agresívnych obchodných praktík žalovaného a závažnejších následkov v súkromnom živote žalobcu,
ktorému bolo priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie vzťahu ku každej uzavretej
zmluve, u ktorej porušenie práv žalobcu konštatoval Okresný súd Michalovce v konaní 7Csp/234/2017,
odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade je odôvodnené priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 200 €, ktorá zohľadňuje rozsah ujmy na strane žalobcu a závažnosť

porušenia jeho spotrebiteľských práv, a súčasne nebude predstavovať neodôvodnené finančné
obohatenie žalobcu. Priznaná suma finančného zadosťučinenia totiž nevyhnutne musí odzrkadľovať
potrebu vyváženia primeranej osobnej zodpovednosti žalobcu za rozhodnutie získavať finančné
prostriedky cestou opakovaného zadlžovania sa, keď dobrovoľne podstupoval riziko prípadnej finančnej
straty. Zároveň dodávateľ má jednoduchú možnosť vyhnúť sa plateniu finančného zadosťučinenia

spotrebiteľom, prípadne aj iným zodpovednostným následkom v iných úverových prípadoch, a to tým, že
bude podnikať v rámci pravidiel stanovených právnymi predpismi. Poskytnutie primeraného finančného
zadosťučinenia vo vyššej sume neopodstatňujú ani dôvody uvádzané žalobcom založené predovšetkým
na sume bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo veriteľovi prijatím plnenia, ktoré mu pre vady zmluvy
nepatrilo, keďže tento nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si mohol žalobca uplatniť včas

podanou žalobou.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 € a v
prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

22. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla odvolaciemu súdu podľa § 396 ods. 2 CSP povinnosť
rozhodnúť o trovách prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania.

23. V danom spore si žalobca podanou žalobou uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 500 €, pričom mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 €. Výška
primeraného finančného zadosťučinenia bola stanovená na základe úvahy odvolacieho súdu. Nakoľko
žalobca mal plný procesný úspech v otázke základu nároku, vznikol mu nárok na náhradu trov konania
proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. Priznanie plnej náhrady trov konania z prisúdenej
sumy v zmysle § 255 ods. 1 CSP je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo

veci“, keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Tento názor je
vystavanýnapremise,žepokiaľvýškaplneniazávisínaúvahesúdualebonaznaleckomposudku,strany
nevedia výsledok sporu ovplyvniť, a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno
považovať za čiastočný neúspech [por. in Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vyd.C.H. Beck v Prahe, 2016, str. 926]. Keďže v súdenej veci výška priznaného priemeraného finančného
zadosťučinenia závisela na úvahe súdu, žalobca má nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie, ako aj trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, ktoré mu odvolací súd priznal podľa § 255

ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 a § 396 ods. 1, 2 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadniac § 251 CSP, pričom pri vyčíslení náhrady trov konania bude
vychádzať z prisúdenej sumy finančného zadosťučinenia.

24.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).