Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. október 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-15Cpr/5/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118260237
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jakub Sládek

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:6118260237.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV, sudcom Mgr. Jakubom Sládekom, v spore žalobcu: R. U., W.. X. X. XXXX,

M. F. Š. XXX, zast. Matejka Friedmannová s.r.o., so sídlom Dunajská 48, Bratislava, IČO: 47 248 998,
proti žalovanému: MECATUBE, s.r.o., so sídlom Wilsonova 8, Bratislava, IČO: 36 288 462, zast. CLC
advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Panenská 18, Bratislava, IČO: 36 707 856, o zaplatenie 4.366,70
eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie sa v časti o zaplatenie 341,85 eur zastavuje.

II. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

III. Žalovanému sa priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 84,36 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia 4.366,70 eur s príslušenstvom titulom
odstupného. Uplatnený nárok odôvodnil nasledovne.
Dňa21.9.2012uzatvorilsožalovanýmpracovnúzmluvusdohodnutýmdruhomprácezámočník/zvárač.
V pracovnej zmluve súhlasil s vyslaním na pracovnú cestu mimo dohodnuté miesto výkonu práce.
Žalovaný ho vyslal na pracovnú cestu do Francúzska. Tam sa mu stal dňa 18. 12. 2012 pracovný úraz

- spadol z rebríka. Vykĺbil si rameno. Pracovný úraz mal za následok dlhodobú pracovnú neschopnosť.
Ako následok pracovného úrazu sa preukázali problémy s nervami ramena a chrbtice, ktoré bolo treba
liečiť až artroskopickou operáciou. Následky pracovného úrazu vyústili až do jeho invalidity. Invalidita je
následkom pracovného úrazu, čo skonštatovala lekárska správa MUDr. Ritomskej zo dňa 8. 3. 2016.
Následkom pracovného úrazu stratil spôsobilosť vykonávať pracovné zaradenie zámočník/zvárač. Tento
stav potvrdili lekárske posudky o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na výkon práce MUDr. Miroslava
Machatu z dní 9. 4. 2014 a 19. 10. 2016. Tie uvádzajú, či zamestnanec je, alebo nie je spôsobilý na

výkon pracovného zaradenia, avšak neuvádzajú dôvod nespôsobilosti výkonu pracovného zaradenia.
Keďže bol následkom pracovného úrazu dlhodobo práceneschopný a stratil aj spôsobilosť vykonávať
prácu, žalovaný mu listom zo dňa 14. 6. 2016 ponúkol inú prácu, a to pracovnú pozíciu šoféra. Žalovaný
zabezpečil lekárske vyšetrenie na prácu šoféra. Lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti na výkon
práce MUDr. Miroslava Machatu zo dňa 29. 6. 2016 uviedol, že nie je spôsobilý na výkon práce šoféra.
Na základe lekárskeho posudku zo dňa 29. 6. 2016 nebol schopný vykonávať práce v chlade, teple
nad 30 stupňov Celzia, práce vo výškach, striedanie práce v stoji a v sede, ako aj prácu s bremenami

nad 5 kg.
Následne mu žalovaný ponúkol prácu archivára na kratší pracovný čas. Žalovaný nezabezpečil lekárske
vyšetrenie podľa § 56 Zákonníka práce, či je spôsobilý vykonávať túto pracovnú pozíciu. Listom zo dňa
27. 7. 2016 odmietal túto pracovnú pozíciu, nakoľko nevyhovovala jeho zdravotnému stavu, vzhľadomna prácu s bremenami nad 5 kg. Upozornil, že je vyučený mechanik poľnohospodárskych strojov a celý
život pracoval manuálne. Preto nie je spôsobilý na vykonávanie administratívnej práce, nakoľko na ňu
nemá schopnosti ani kvalifikáciu.

Žalovaný počas celej doby od ponúknutia práce šoféra mu neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy.
Žalovaný mal za to, že pre neho už nemá inú vhodnú prácu a požiadal Úrad práce, sociálnych veci a
rodiny Bratislava o súhlas na skončenie pracovného pomeru. Ten udelil súhlas.
Následne mu dal dňa 30. 5. 2017 žalovaný výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Ako
dôvod uviedol, že v zmysle posudku o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na výkon práce MUDr.

Miroslava Machatu zo dňa 19. 10. 2016 má za preukázané, že nie je dlhodobo spôsobilý vykonávať
prácu podľa pracovnej zmluvy a ani že neprijal ponuku na preradenie na inú pracovnú pozíciu.
Žalovanýmudodnešnéhodňanevyplatilodstupné,ostatnépovinnostispojenésukončenímpracovného
pomeru, ako odovzdanie výplatných pások za rok 2017, potvrdenie o zdaniteľných príjmoch fyzickej
osoby.
Dodal, že žalovaný mu počas pracovnej cesty vo Francúzsku nevyplácal mzdu vo výške minimálnej

mzdy platnej v členskom štáte vykonávania práce. Tento záväzok však nie je predmetom tohto návrhu.
Poukázal na §§ 63 ods. 1 písm. c) a 76 ods. 3 Zákonníka práce, pričom uviedol, že na základe
týchto skutočnosti je preukázané, že ako zamestnanec žalovaného nesmie vykonávať prácu dohodnutú
pracovnú zmluvu pre pracovný úraz, ktorý utrpel pri výkone práce na pracovnej ceste vo Francúzsku.
Zákonník práce neupravuje dôvod výpovede zo strany zamestnávateľa pre nemožnosť zamestnanca

vykonávať prácu pre pracovný úraz. Výpovedný dôvod pre nemožnosť zamestnanca vykonávať prácu
pre pracovný úraz spadá pod výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce.
Nakoľko žalovaný s ním skončil pracovný pomer výpoveďou podľa uvedeného výpovedného dôvodu je
zrejmé, že mu patrí po skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho
priemerného mesačného zárobku.

Preto má za to, že mu podľa Zákonníka práce patrí odstupné vo výške žalovanej sumy.
Súčasne si uplatnil aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 5 % ročne od 11. 8. 2017 do zaplatenia,
pretože 10. 8. 2017 uplynul výplatný termín odstupného.
Uplatnil si aj náhradu trov konania.
2. K žalobe sa vyjadril žalovaný (v rámci podaného odporu k platobnému rozkazu).

Žalobu žiadal zamietnuť, pretože je nedôvodná.
Upozornil, že žalobca poukázal na lekársku správu MUDr. Ritomskej zo dňa 8. 3. 2016, z ktorej je
zrejmé, že lekárskymi vyšetreniami boli potvrdené aj degeneratívne zmeny chrbtice a úponov šliach v
ľavom ramene, ktoré v žiadnom prípade nesúvisia s pracovným úrazom. Žalobca nestratil spôsobilosť
vykonávať prácu na pracovnej pozícii zámočník/zvárač v dôsledku pracovného úrazu, ale v dôsledku

invalidity, ktorá vznikla ako dôsledok dlhodobej choroby.
Čo sa týka ponúknutej práce archivára, tak uviedol, že táto nie je v žiadnom prípade prácou s bremenami
nad 5 kg, nevyžaduje si špecifickú odbornú kvalifikáciu a jej výkon na kratší pracovný pomer by po
jednoduchom zaškolení predstavoval pre žalobcu vhodnú alternatívu s ohľadom na jeho zdravotný stav.
Žalobca však ponúknutú pracovnú ponuku neprijal.

Žalobca svojimi krokmi zámerne predlžoval dobu, po ktorú nemohol v súlade so zákonom skončiť
pracovný pomer so žalobcom, pričom žalobcovi bola riadne vyplácaná mzda napriek skutočnosti, že
nechodil do práce a nevykonával žiadnu prácu.
Čo sa týka nevyplatenia mzdy počas pracovnej cesty, uviedol, že svoje povinnosti ako zamestnávateľa
neporušil.

K nároku na odstupné akcentoval, že dal žalobcovi výpoveď z dôvodu, že zamestnanec vzhľadom
na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu. Žalobca nestratil spôsobilosť vykonávať prácu na pracovnej pozícii zámočník/zvárač v dôsledku
pracovného úrazu, ale v dôsledku degeneratívnych zmien, ktoré vyústili do jeho invalidity. Preto žalobca
nemá nárok podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce.

3. V replike žalobca uviedol nasledovné.
K záverom MUDr. Ritomskej upozornil, že žalovaný vytrhol svoje tvrdenie z celkového kontextu tejto
lekárskej správy a vytvoril si záver, ktorý je pre neho priaznivý. V samotnom výroku tejto lekárskej
správy je uvedené, že „invalidita vznikla dôsledkom úrazu“. Lekárska správa síce uvádza nálezy
degeneratívnych zmien chrbtice a úponov šliach ľavom ramene, ale tieto sú z roku 2013. Pracovný

úraz sa stal 18. 12. 2012. Na str. 5 tejto lekárskej správy je uvedený nález „RTG C chrbtice zo dňa
31. 8. 2011“, ktorý uvádza: „Zakrivenie primerané, stavce primárnej štruktúry a posunu, medzistavcové
štrbinyprimerané“.Ztohojezrejmé,žedopracovnéhoúrazunetrpeldegeneratívnymizmenamichrbtice,ani ľavej ruky, a tieto degeneratívne zmeny sú následkom pracovného úrazu. Preto stratil spôsobilosť
vykonávať prácu na základe pracovného úrazu.
K inej vhodnej práci - archivára - zotrval na svojom závere zo žaloby.

Doplnil, že aj keby došlo k výpovedi z dôvodu straty spôsobilosti vykonávať prácu z dôvodu
degeneratívnych zmien, žalovaný by bol povinný vyplatiť mu podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce
odstupné najmenej v sume jeho priemerného mesačného zárobku. Žalovaný mu však neuhradil ani toto
odstupné, čo preukazuje jeho vzťah k nemu.
4. V duplike žalovaný uviedol nasledovné.

Namietal, že by si účelovo vytvoril záver, ktorý je pre neho priaznivý. Problémy s nervami ramena a
chrbtice žalobcu sa mohli výraznejšie preukázať v súvislosti s pracovným úrazom, pravdepodobne pri
lekárskych vyšetreniach po pracovnom úraze, neboli však pracovným úrazom priamo spôsobené.
Opätovne poukázal na lekársku správu MUDr. Ritomskej zo dňa 20. 4. 2015, z ktorej vyplýva, že
žalobca mal „vekom podmienená degeneratívne zmeny v oblasti C a L-S chrbtice“ a že „bol aj pred
úrazom liečený a aj DPN pre problémy s ľavým lakťom“. Upozornil tiež na závery lekárskej správy,

kde je konštatované 35% funkčné postihnutie spôsobené degeneratívnymi zmenami na chrbtici a
medzistavcových platničkách, pričom toto funkčné postihnutie je označené ako mierne. Od poškodenia
ľavého pleca je odvodené zvýšenie percentuálnej miery o 10 %. Práve poranenie ľavého ramena a náraz
v ľavej časti hrudníka a kolena sa uvádza ako dôsledok úrazu žalovaného. Z týchto záverov podľa jeho
názoru nevyplýva, že práve pracovný úraz by mal byť jediným dôvodom zhoršenia zdravotného stavu

žalobcu.
Tvrdenie žalobcu, že „do pracovného úrazu netrpel degeneratívnymi zmenami chrbtice, ani ľavej ruky a
tietodegeneratívnezmenysúnásledkompracovnéhoúrazu,t.j.žežalobcastratilspôsobilosťvykonávať
prácu na základe pracovného úrazu“ je nepravdivé a zavádzajúce, nakoľko taktiež z odborného posudku
o invalidite je zrejmé, že už v roku 2011, t. j. pred pracovným úrazom, vyšetrenie MR potvrdilo

degeneratívne zmeny a vyklenutie medzistavcových platničiek. V tomto odbornom posudku je taktiež
jasne uvedené, že miera poklesu zárobkovej činnosti je 45 %, z toho 35 % degeneratívne zmeny na
chrbtici a 10 % ostatné choroby a invalidita vznikla v dôsledku choroby, nie pracovného úrazu.
Preto zotrval na závere, že žaloba dôvodná nie je.
5. Žalobca podaním zo dňa 13. 10. 2023 zobral čiastočne žalobu späť v rozsahu 341,85 eur a žiadal v

tejto časti konania zastaviť. Uviedol, že túto sumu mu žalovaný uhradil dňa 7. 8. 2018 ako jednomesačné
odstupné. Na pojednávaní dňa 21. 6. 2019, na ktorom ústne žalobca prezentoval späťvzatie žaloby,
žalovaný potvrdil úhradu uvedenej sumy. Žalovaný na výzvu súdu nevyjadril nesúhlas s čiastočným
späťvzatím žaloby.
6. Súd na pojednávaniach vykonal dokazovanie. Skutkový stav súd ustálil týmto postupom.

Zanespornésúdpovažoval,žežalobcaakozamestnanecsožalovanýmakozamestnávateľompodpísali
pracovnú zmluvu dňa 21. 9. 2012 s dohodnutým druhom práce zámočník/zvárač s hrubou mzdou
432 eur mesačne a s dohodnutým miestom výkonu práce Trnovec nad Váhom. Žalobca súhlasil v
pracovnej zmluve s vyslaním na pracovnú cestu mimo dohodnuté miesto výkonu práce. Žalovaný vyslal
žalobcu na pracovnú cestu do Francúzska, kde žalobca dňa 18. 12. 2012 utrpel pracovný úraz - spadol

z rebríka. Žalobca stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať prácu zámočník/zvárač na základe dvoch
lekárskych posudkov MUDr. Miroslava Machatu z dní 9. 4. 2014 a 19. 10. 2016. Následne žalovaný
ako zamestnávateľ ponúkol žalobcovi ako zamestnancovi listom zo dňa 14. 6. 2016 inú prácu, pozíciu
šoféra. Lekársky posudok MUDr. Miroslava Machatu zo dňa 29. 6. 2016 skonštatoval, že žalobca nie je
spôsobilý na pracovnú pozíciu šoféra. Žalovaný reagoval tak, že ponúkol žalobcovi prácu archivára na

kratší pracovný čas. Žalobca listom zo dňa 27. 7. 2016 odmietol pracovnú pozíciu archivára. Následne
žalovaný požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava o udelenie prechádzajúceho súhlasu
na skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava tento
súhlas žalovanému udelil. Žalovaný dňa 30. 5. 2017 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce s odôvodnením, že z posudku o jeho zdravotnej spôsobilosti na

výkon práce MUDr. Miroslava Machatu zo dňa 19. 10. 2016 je preukázané, že nie je dlhodobo spôsobilý
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a neprijal ponuku na preradenie na inú pracovnú pozíciu.
Nesporné bolo i to, že žalovaný nevyplatil žalobcovi odstupné vo výške desaťnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce.
Sporné bolo, či žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou z dôvodu, že žalobca nesmie

vykonávať prácu pre pracovný úraz. Žalobca tvrdil, že tomu tak bolo, keďže pracovný úraz viedol až
k jeho invalidite, a preto mu vznikol nárok na odstupné vo výške desaťnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce. Naproti tomu žalovaný zastával presvedčenie,že žalobca stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať prácu nie v dôsledku pracovného úrazu, ale v
dôsledku degeneratívnych zmien, ktoré vyústili až do jeho invalidity.
Súd, na odstránenie spornosti týchto otázok, ustanovil v konaní na návrh žalovaného znalca, aby

vypracoval znalecký posudok.
Zo záverov znaleckého posudku č. 03/22, vypracovaného znalcom MUDr. Andrejom Mihálom (ďalej ako
„znalecký posudok“), mal súd za preukázané, že žalobca ešte pred pracovným úrazom trpel chorobnými
zmenami chrbtice, konkrétne chorobou Morbus Scheuermann. Zo znaleckého posudku súd mal za
preukázané, že žalobca bol pre bolesti chrbtice liečený už od roku 2009-2010 (uvedené rozpätie sa

uvádza kvôli nekompletnej zdravotnej dokumentácii), teda cca 3 roky predtým, ako utrpel pracovný úraz
vo Francúzsku.
Zo znaleckého posudku súd zistil, že Morbus Scheuermann, teda Scheuermannova choroba, je závažná
štrukturálna vada multifaktoriálneho pôvodu na výraznom genetickom podklade. Pri neskoršej liečbe
spôsobuje u väčšiny pacientov trvalé a progresívne zmeny hrudnej (prípadne aj bedrovej a krčnej)
chrbtice, ktoré výrazne znižujú kvalitu života. Organické zmeny na chrbtici vyvolávajú bolesti, vždy

dochádza k poruchám statiky aj kinetiky chrbtice, čo privádza týchto jedincov k návštevám ortopédov,
neurológov, rehabilitačných lekárov a k reumatológom. Zmeny na chrbtici sa stávajú už stabilnými a
vekom sa nezhoršujú, preto je vždy v diagnózach uvádzané „stav po M. Scheuermann“, ale vyvolávajú
ďalšie poruchy hybnosti chrbtice, čo vedie k poškodzovaniu platničiek v nižších aj vyšších segmentoch
z ich preťaženia. Postupom času dochádza k chronickej progresii bolesti chrbtice.

Zo záverov znaleckého posudku ďalej súd mal za preukázané, že žalobca stratil schopnosť vykonávať
zárobkovú činnosť prevažne (teda nie výlučne) z dôvodu degeneratívnych zmien na chrbtici,
progredujúcich do poškodenia nervových koreňov vychádzajúcich najmä z driekového úseku, avšak ich
zvýraznený algický (bolestivý) prejav bol spustený pracovným úrazom zo dňa 18. 12. 2012.
Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 10. 2. 2014 súd mal za preukázané, že žalobca bol uznaný za

invalidného z dôvodu poklesu vykonávania pracovnej činnosti o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou
osobou od 17. 12. 2013. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 9. 3. 2016 mal súd za preukázané,
že žalobcov pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť od 4. 1 2016 je na úrovni 60 %. Súd z tohto
rozhodnutia tiež zistil, že Sociálna poisťovňa vychádzala zo záverov Lekárskej správy zo dňa 8. 3. 2016
MUDr. Janky Ritomskej. Z tejto lekárskej správy súd zistil, že jej závery určili mieru poklesu vykonávať

zárobkovú činnosť žalobcu na úrovni 60 %.
Súd tak nemal za preukázané, že invalidita žalobcu vznikla v dôsledku pracovného úrazu tak, ako to
tvrdil žalobca, hoci sa to konštatuje v uvedenej Lekárskej správe zo dňa 8. 3. 2016 vypracovanej MUDr.
Jankou Ritomskou. Uvedené konštatovanie z lekárskej správy totiž v konaní vyvrátili závery znaleckého
posudku. V znaleckom posudku znalec ustanovil z percentuálnej miery poklesu zárobkovej činnosti 60

% mieru na následky degeneratívnych zmien chrbtice na úrovni 35 % a mieru spôsobenú pracovným
úrazom na 25 %. Zo záverov spomenutého znaleckého posudku súčasne priamo plynie, že za hlavnú
príčinu uznanej invalidity sa nepovažuje pracovný úraz. Znalec skonštatoval, že pracovným úrazom sa
však zvýraznili prejavy ochorenia chrbtice v jej všetkých úsekoch, ktoré neskôr, najmä v jej driekovom
úseku, poškodili aj miechové korene vychádzajúce do ľavej dolnej končatiny.

Preto súd dospel k záveru, že výlučne pracovný úraz nespôsobil invaliditu žalobcu, ale že tu boli z
väčšej časti prítomné aj degeneratívne zmeny chrbtice žalobcu (teda jeho predchádzajúci zdravotný
stav). Zo spomenutých záverov znaleckého posudku pre súd vyplynulo, že samotný pracovný úraz
spôsobil mieru poklesu zárobkovej činnosti na úrovni 25 %, čo by samé o sebe nestačilo na priznanie
invalidity (najnižšia miera poklesu zárobkovej činnosti na priznanie invalidného dôchodku predstavuje 40

%); týmto konštatovaním však súd v žiadnom prípade neprehodnocuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne
o priznaní invalidného dôchodku žalobcu (čo by ani učiniť nemohol, pretože miera poklesu pracovnej
činnosti sa vyjadruje komplexne a individuálne s ohľadom na celý zdravotný stav).
Pre súd pritom nemohla prevážiť Lekárska správa zo dňa 8. 3. 2016 vypracovaná MUDr. Jankou
Ritomskou nad vyhotoveným znaleckým posudkom. Lekárska správa bola vyhotovená za účelom

zisteniamierypoklesuzárobkovejčinnostižalobcu,tedanaúčelypriznaniainvalidnéhodôchodku.Avšak
znalecký posudok v tejto veci bol priamo zameraný aj na podstatnú otázku, a síce či ustanovenú mieru
poklesu zárobkovej činnosti, vedúcu k priznaniu invalidity žalobcu, možno rozdeliť (a prípadne ako) na
predchádzajúce zdravotné ťažkosti žalobcu a na utrpený pracovný úraz (inými slovami, či pracovný úraz
bol výlučným dôvodom pre priznanie invalidity, alebo či bol sprevádzaný aj inými faktormi na strane

žalobcu, ktoré k tejto invalidite viedli). Naviac, znalec preskúmateľne vychádzal pri zodpovedaní tejto
otázky zo zdravotnej dokumentácie žalobcu (ktorej relevantné časti znalec aj pretavil do znaleckého
posudku), s tým, že žalobcu i osobne vyšetril. Preto aj postup znalca nebudil žiadne pochybnosti o
správnosti jeho odborných záverov; práve naopak, postup znalca v tejto veci je preskúmateľný. Znalecsvoje závery súčasne vysvetlil aj v rámci svojho výsluchu, ktorý nasledoval po podaní znaleckého
posudku.
V tejto súvislosti sa súd nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že nebyť pracovného úrazu, tak by jeho

schopnosť vykonávať prácu zámočník/zvárač nestratil. Túto námietku žalobca prezentoval po podaní
znaleckého posudku znalcom a žiadal ju zodpovedať znalcom v rámci jeho výsluchu. Žalobcovej
požiadavke súd vyhovel a znalca vypočul. Znalec v rámci výsluchu skonštatoval, že pracovný úraz
urýchlil uznanie invalidity žalobcu. Súčasne znalec korektne súdu ozrejmil, že sa nedá presne
špecifikovať, ako by sa choroba žalobcu vyvíjala. Uvedené tak podporilo fakt, že výlučnou príčinou

priznania invalidity žalobcu nebol pracovný úraz, ktorý utrpel, pretože znalec ani v rámci svojho výsluchu
nezmenil(resp.nekorigoval)svojzáverzoznaleckéhoposudku,podľaktorého„žalobcastratilschopnosť
vykonávať zárobkovú činnosť prevažne z dôvodu degeneratívnych zmien na chrbtici“ (odpoveď č. 1
záveru znaleckého posudku).
Súd napokon uvádza, že žalobca procesne nereagoval žiadnym návrhom na vykonanie dokazovania
po podaní znaleckého posudku a výsluchu znalca, hoci na preukázanie svojich skutkových tvrdení (a

na vyvrátenie záverov znalca) to učiniť mohol (napr. predložením súkromného znaleckého posudku).
7. Súd najskôr rozhodoval o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom. Pritom aplikoval § 145 ods. 2 CSP.
Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
8. Vzhľadom na to, že žalobca zobral čiastočne žalobu späť a žalovaný nevyjadril s čiastočným

späťvzatím žaloby nesúhlas, súd výrokom I. konanie čiastočne zastavil v časti o zaplatenie 341,85 eur.
9. O zvyšnej časti žaloby súd konal.
10. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa týchto ustanovení Zákonníka práce: § 63 ods. 1 písm. c), §
76 ods. 3 a § 195 ods. 2 (relevantné časti zvýraznil súd - pozn.).
Podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z

dôvodov, ak zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo stratil
spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, alebo ak ju nesmie vykonávať pre chorobu z povolania alebo
pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu prípustnú expozíciu určenú
rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva.
Podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer

výpoveďou alebo dohodou z dôvodov, že zamestnanec nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz,
chorobu z povolania alebo pre ohrozenie touto chorobou, alebo ak na pracovisku dosiahol najvyššiu
prípustnú expozíciu určenú rozhodnutím príslušného orgánu verejného zdravotníctva, patrí pri skončení
pracovného pomeru odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku;
to neplatí, ak bol pracovný úraz spôsobený tým, že zamestnanec svojím zavinením porušil právne

predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený
a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo pracovný úraz si spôsobil
zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok a zamestnávateľ
nemohol pracovnému úrazu zabrániť.

Podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi
spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle
krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.
11. Odstupné je peňažným plnením. Je bezprostredne späté so skončením pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa. Zamestnancovi prináleží po splnení zákonom predpokladaných podmienkach.

Odstupné plní kompenzačnú funkciu vo väzbe na skončenie pracovného pomeru (pozri rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 6 Ads 90/2013).
12.Zcitovanýchprávnychpredpisovjezrejmé,ževprípadeodstupnéhovsumenajmenejdesaťnásobku
priemerného mesačného zárobku zamestnanca nepostačuje, ak dá zamestnávateľ zamestnancovi
výpoveď z pracovného pomeru pre to, že zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa

lekárskeho posudku dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať svoju doterajšiu prácu. Vyžaduje sa naviac
spoľahlivé zistenie, že zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou so zamestnancom z dôvodu,
že zamestnanec už nesmie vykonávať prácu pre pracovný úraz.
13. Ustanovenie § 76 ods. 3 Zákonníka práce normuje vyššie odstupné oproti bežnému odstupnému (§
76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce). To je nutné vnímať ako istú kompenzáciu zamestnancovi za to, že pri

plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi pre zamestnávateľa utrpel pracovný úraz a v
jeho dôsledku nemôže v práci pokračovať. Pracovný úraz musí byť preto určujúcou príčinou nemožnosti
vykonávania ďalšej práce zamestnancom (nemožnosť vykonávania práce je následok). Preto medzi
pracovným úrazom a nemožnosťou vykonávania ďalšej práce zamestnancom musí byť kauzálny vzťah.14. Ak na nejaký následok pôsobí viacero príčin, tak príčinnú súvislosť možno vidieť iba vtedy, ak je táto
príčina podstatná, dôležitá a určujúca. Pre zistenie týchto príčin je nutné ich predchádzajúce dôsledné
rozlíšenie, aby bolo možné s istotou zistiť, ktorá (a či vôbec) príčina je určujúca a podstatná pre vznik

následku. Obdobné závery pertraktuje aj judikatúra, napr. v rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa
23. 7. 2018, sp. zn. 23CoPr/1/2018 (v bode 46.), súd akcentoval, že je nutné pre vznik nároku na
odstupné podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce, aby bol pracovný úraz značnou príčinou straty spôsobilosti
vykonávať dovtedajšiu prácu.
15. Na to, aby zamestnancovi vznikol nárok na odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho

priemernej mesačnej mzdy, je nevyhnutné zistenie, že podstatnou, dôležitou a určujúcou príčinou
nemožnosti vykonávania práce tu bol práve pracovný úraz. Pokiaľ zamestnancov zdravotný stav nie
je ešte pred pracovným úrazom priaznivý, ale je u neho prítomná nejaká zdravotná indispozícia (resp.
predispozícia k nej), ktorá sa rozvinie následkom pracovného úrazu, tak je možné aj napriek tomu
dospieť k záveru, že nárok podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce zamestnancovi vznikol. Avšak za
podmienky, že pracovný úraz musí mať taký určujúci a podstatný charakter na zdravie zamestnanca,

že prevažuje nad existujúcou chorobou, resp. tak podstatne preváži i nad možným vývinom choroby, že
by sa nepriznanie takéhoto nároku javilo ako krajne nespravodlivé. Opačnou optikou by zamestnanec s
nepriaznivejším zdravotným stavom strácal nárok plynúci z § 76 ods. 3 Zákonníka práce, čo nepochybne
účelom tohto ustanovenia nie je.
16. Naopak, pokiaľ pracovný úraz iba spolupôsobil menšou mierou, ergo nie podstatnou a určujúcou

mierou, na to, že v konečnom dôsledku nemôže zamestnanec ďalej vykonávať prácu, tak nárok podľa §
76 ods. 3 Zákonníka práce nevzniká. V takom prípade by išlo na ťarchu zamestnávateľa, že zamestnával
zamestnanca s nepriaznivejším zdravotným stavom, resp. s predispozíciou k tomu, že mu pracovný úraz
akceleruje existujúcu (a doposiaľ neproblematickú) chorobu (prípadne zdravotné komplikácie, ktoré ešte
nemožno označovať chorobou). A to účelom ustanovenia § 76 ods. 3 Zákonníka práce taktiež nie je.

17. Okolnosti, že pracovný úraz zamedzil zamestnancovi vykonávať prácu, a práve z tohto dôvodu s ním
zamestnávateľ skončil pracovný pomer, preukazuje zamestnanec. Zamestnanec, tu žalobca, sa totiž
domáha aplikácie § 76 ods. 3 Zákonníka práce. Judikatúra konštatuje, že „civilné sporové konanie je
ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou
tvrdenia a na ňu nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe

bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné
procesné pravidlo, ktorého obsahom je povinnosť každej strany dokazovať skutočnosti zodpovedajúce
znakom právnej normy, ktorej sa domáha (I. ÚS 24/2019)“ (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.
8. 2023, sp. zn. IV. ÚS 395/2023).
18. Optikou týchto východísk súd posudzoval žalobou uplatnený nárok.

19. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobca utrpel pracovný úraz. Žalobca sa stal neskôr
invalidným s mierou poklesu vykonávania pracovnej činnosti na úrovni 60 %. Žalobca zastával
presvedčenie, že to bol práve pracovný úraz, ktorý viedol k jeho invalidite. Preto mal za to, že mu nárok
na odstupné podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce vznikol, lebo pre pracovný úraz dostal výpoveď z
pracovného pomeru.

20. Dokazovaním však súd zistil, že výlučne pracovný úraz neviedol k uznaniu žalobcu za invalidného.
Pracovný úraz viedol iba z 25 % k uznaniu žalobcu za invalidného. Z väčšej časti - z 35 % - je
miera poklesu vykonávania pracovnej činnosti u žalobcu spôsobená degeneratívnymi zmenami chrbtice,
keďže už pred vznikom pracovného úrazu bola u neho prítomná choroba Morbus Scheuermann. Podľa
vyššie uvedených východísk tak nebol pracovný úraz určujúcou a podstatnou príčinou nemožnosti

vykonávania ďalšej práce žalobcom. A otázka, či pracovný úraz bol určujúcou a podstatnou príčinou
nemožnosti vykonávania ďalšej práce žalobcom, bola pre toto konanie kľúčová.
21. Preto ani fakt, že pracovný úraz zvýraznil prejavy choroby žalobcu, čo viedlo k strate spôsobilosti
vykonávania zárobkovej činnosti žalobcu a napokon aj k jeho uznaniu za invalidného, nemôžu odôvodniť
záver, že pre pracovný úraz s ním žalovaný ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou.

Ako to súd už skonštatoval, pokiaľ pracovný úraz nie je určujúcou a podstatnou príčinou vedúcou k
nemožnosti vykonávania práce zamestnancom, tak nárok na odstupné podľa § 76 ods. 3 Zákonníka
práce nevzniká. Preto súd výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol.
22. Pre úplnosť súd uvádza, že pre konanie neboli relevantné tvrdenia sporových strán, ktoré sa týkali
ponuky inej vhodnej práce žalovaného žalobcovi (najskôr pracovná pozícia šoféra, potom archivára).

Neplatnosť výpovede nebola predmetom tohto konania. Ponuka inej vhodnej práce preto nemala
pre konanie právnu relevanciu. Rovnaký záver pritom súd konštatuje aj k tvrdeniam sporových strán
týkajúcich sa otázky, či žalovaný vyplatil žalobcovi mzdové nároky za čas práce vykonávanej voFrancúzsku. Ani táto otázka nebola predmetom konania, a preto bolo bez právnej relevancie sa ňou
zaoberať.
23. Nakoľko ide o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, bolo potrebné rozhodnúť aj o trovách konania.

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 CSP.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa§256ods.1CSPakstranaprocesnezavinilazastaveniekonania,súdpriznánáhradutrovkonania

protistrane.
24. Výrokom I. súd rozhodol o čiastočnom zastavení konania. Preto súd skúmal, ktorá strana sporu
procesne zavinila čiastočné zastavenie konania. Súd dospel k záveru, že to bol žalovaný, pretože
po začatí konania uhradil časť nároku, ktorého sa žalobca domáhal. Preto nárok v tejto časti svedčí
žalobcovi podľa § 256 ods. 1 CSP (na účely výpočtu tak časť o zaplatenie 341,85 eur predstavuje úspech
žalobcu).

25. Vo zvyšnej časti výrokom II. súd žalobu zamietol, a preto úspešný bol v tejto časti žalovaný podľa §
255 ods. 1 CSP (na účely výpočtu tak zostávajúca časť o zaplatenie predstavuje úspech žalovaného).
26. Úspech žalovaného tak predstavoval 92,18 % a úspech žalobcu predstavoval 7,82 %. Bol teda
úspešnejší žalovaný. Keďže niet racionálneho dôvodu, aby si strany v prípade čiastočného úspechu
nahradili trovy konania navzájom, časť, ktorá sa prekrýva, sa musí odpočítať, a preto súd výrokom III.

rozhodol, že žalobca nahradí čiastočne úspešnému žalovanému 84,36 % trov konania (92,18 % - 7,82
% = 84,36 %). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom súde

Bratislava IV.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovú značku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len za podmienok ustanovenia § 366 CSP.