Uznesenie – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoPr/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306201982
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1306201982.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu J.. T. Q., narodeného U. zastúpeného spoločnosťou
GRMAN & PARTNERS, s. r. o., IČO: 36861553, Bratislava, Pribinova 25, proti žalovanému BRILUM.SK
s.r.o.,Pezinok,Šenkvickácesta7,IČO:35866357,zastúpenémuspoločnosťouSOUKENÍK-ŠTRPKAs.
r. o., Bratislava, Strážnická 8141/5, IČO: 36862711, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
a náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4C/525/2008, o dovolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. marca 2025 sp. zn. 14Co/65/2024, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) v poradí druhým

rozsudkom zo 06. decembra 2023 č. k. 4C/525/2008-1347 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
215,76 eura spolu s úrokom z omeškania 6 % od 01. 01. 2006 do zaplatenia, vo zvyšujúcej časti žalobu
zamietol. Žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,82 %.
1.1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že pracovný pomer uzavretý na základe
pracovnej zmluvy z 11. 08. 2005 a dodatku č. 2 z 09. 11. 2005 skončil 01. 12. 2005 a žiadal určiť, že
okamžité skončenie pracovného pomeru zo 16. 12. 2005 je neplatné a žalovaný je zároveň povinný

zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že 10. augusta 2005 uzavrel so
žalovaným pracovnú zmluvu, podľa ktorej nastúpil na pozíciu výkonného riaditeľa. Pracovný pomer bol
uzavretý na dobu určitú - 12 mesiacov (do 11. 08. 2006). Dňa 11. 08. 2005 bol uzavretý medzi stranami
Dodatok č. 1 k pracovnej zmluve a 09. 11. 2005 Dodatok č. 2 k pracovnej zmluve. Žalobca pracoval na
dohodnutej pracovnej pozícii do 01. 12. 2005, kedy mu bola zo strany žalovaného doručená výpoveď s
okamžitou platnosťou skončenia pracovného pomeru, na ktorú žalobca reagoval listom z 05. 12. 2005

a požiadal o preplatenie 13. platu, doplatenie mzdy, dovolenky, stravného. Žalovaný reagoval listom
zo dňa 06. 12. 2005, v ktorom uviedol, že výpoveď nedal on, ale žalobca, s tým, že ho upozornil, že
výpoveď je neplatná a vyzval žalobcu, aby sa dostavil do práce. Výzvu žalobca prevzal dňa 20. 12. 2005.
Žalobcovi bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru a listom zo dňa 21. 12. 2005 oznámil
žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, nakoľko pracovný pomer skončil
dňa 01. 12. 2005. Žalobca doručil súdu návrh na zmenu žaloby podaním zo dňa 24. 06. 2009, pričom

súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil v zápisnici o pojednávaní zo dňa 05. 10. 2010.
1.2. Rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/525/2008-1347 zo dňa 06. 12. 2023 predchádzal
rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/525/2008-1050 zo dňa 11. 01. 2017 a uznesenie Okresného
súdu Pezinok č. k. 4C/525/2008-1123 zo dňa 03. 03. 2017, v ktorých súd jednak zamietol žalobu o
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a žalovanému priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu a zrušil neodkladné opatrenie nariadené Okresným súdom Pezinok č. k.

4C/525/2008-522 zo dňa 09. 05. 2012.1.3. Vo veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 14Co/3/2023-1325 zo dňa 23. 05. 2023,
ktorým rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 4C/525/2008-1050 zo dňa 11. 01. 2017 v časti o náhradu
mzdy a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave viazaný

právnym názorom vysloveným dovolacím súdom dospel po opätovnom prejednaní veci v časti, v ktorej
prišlo k zrušeniu jeho rozhodnutia dovolacím súdom, k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd
prvej inštancie svoje závery o zamietnutí žaloby v danej časti (v otázke nároku na náhradu mzdy spolu
s príslušenstvom) založil na nedostatočnom odôvodení, čo spôsobilo porušenie práva strany sporu na
spravodlivý proces.

1.4. Súd prvej inštancie v novom konaní konštatoval, že z dôvodu existencie právoplatne uzavretého
záveru ohľadom skončenia pracovného pomeru, nárok žalobcu na zaplatenie sumy 17.223,81 eura
ako vyplatenie mzdy za dobu od 02. 12. 2005 do 09. 08. 2006 sa stal neopodstatneným, preto súd
prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. K nároku na náhradu stravného, resp. doplatenie stravného
za mesiac november 2005 súd prvej inštancie uviedol, že takýto nárok žalobcovi nevznikol, pretože z
dôkazupredloženéhožalovanýmvyplynulo,žežalobcaprevzalstravnélístkyzamesiacnovember2005,

čo potvrdil aj svojím podpisom. Žalobca to nepoprel, ale žiadal, aby mu žalovaný doplatil stravné na
sumu 80 Sk za deň, čo bola v tej dobe hodnota jedného stravného lístka. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobcovi takýto nárok nevznikol, nakoľko povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa bolo
prispievať na stravu zamestnanca do výšky 44 Sk, čo žalovaný splnil, preto v časti nároku na zaplatenie
stravného za mesiac november 2005 a deň 01. 12. 2005 súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobca si

ďalej uplatnil voči žalovanému nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky v počte 8,5 dňa. K tomuto
nároku sa žalovaný vyjadril tak, že vzhľadom na neospravedlnenú absenciu žalobcu v práci v čase od
02. 12. 2005 do 16. 12. 2005, pristúpil ku kráteniu dovolenky v počte 8,5 dňa, čo považuje za primerané
v pomere k 14 dňovej absencii žalobcu v zamestnaní. Súd prvej inštancie uzavrel, že zamestnávateľ
môže zamestnancovi krátiť dovolenku o jeden až dva dni za každú neospravedlnene zameškanú

zmenu. To znamená, že ak sa žalovaný rozhodol v pozícii zamestnávateľa pre krátenie dovolenky v
rozsahu 8,5 dňa za neospravedlnenú absenciu žalobcu na pracovisku, urobil tak zákonným spôsobom
a žalobcovi nevznikol nárok na preplatenie nevyčerpanej časti dovolenky za kalendárny rok 2005, preto
súd prvej inštancie i v tejto časti žalobu zamietol. Ďalej sa žalobca dožadoval aj zaplatenia príspevku zo
sociálnehofonduvsume900Sk(29,82eura).Povinnosťvytváraťsociálnyfondjezákonnoupovinnosťou

zamestnávateľa, pričom zákon upravuje i možnosť ako s ním nakladať. Z predložených dôkazov mal súd
prvej inštancie za preukázané, že vo výplatnej páske za mesiac november 2005 mal žalovaný vyplatiť
žalobcovi sumu 900 Sk ako príspevok zo sociálneho fondu. Za nutné však považoval zdôrazniť, že v
spoločnosti neexistovala žiadna kolektívna zmluva ani iný interný predpis, ktorý by upravoval spôsob
nakladania žalovaného s prostriedkami zo sociálneho fondu, ani podľa pracovnej zmluvy a jej dodatkov

nebolo vyplácanie zo sociálneho fondu nijako dohodnuté. O spôsobe nakladania s prostriedkami zo
sociálneho fondu rozhoduje štatutárny orgán a ten sa rozhodol rozhodnutie žalovaného o jednorazovej
výplate príspevku zo sociálneho fondu pre všetkých zamestnancov zmeniť, vzhľadom na skončenie
pracovného pomeru so žalobcom. Preto súd prvej inštancie uzavrel, že zákonný nárok na vyplatenie
príspevku v sume 900 Sk nebol daný a žalobu v tejto časti taktiež zamietol. Napokon bolo nárokom

žalobcu doplatenie 13. platu v sume 215,76 eura a zaplatenie mzdy za deň 01. 12. 2005 v sume
19,59 eura. Podľa Dodatku č. 2 k Pracovnej zmluve zo dňa 10. 08. 2005 mal byť 13. plat vyplácaný v
sume 5/12 základného mesačného platu. Žalobcovi boli vyplatené 4/12 zo mzdy, čo žalobca namietal.
Žalovaný to vysvetlil tak, že žalobca neodpracoval celý rok 2005, ale iba jeho časť a nemá nárok na
plný 13. plat. Súd prvej inštancie k veci uviedol, že povinnosť zamestnávateľa vyplácať 13. plat nie

je zákonnou povinnosťou, iba možnosťou; povinnosť však môže byť upravená v pracovnej zmluve so
zamestnancom, alebo kolektívnej zmluve či inom internom predpise. Z vykonaného dokazovania, najmä
výsluchu konateľa žalovaného zo dňa 14. 04. 2009 vyplynulo, že existovala ústna dohoda ohľadom
výplaty len alikvotnej časti 13. platu v prípade, že zamestnanec neodpracoval celý rok, ale len jeho
časť. Pracovná zmluva uzatvorená so žalobcom, resp. jej dodatok takéto obmedzenie výplaty 13. platu

neustanovuje, iba deklaruje výplatu 5/12 zo základnej mzdy, a to bez ohľadu na to, akú časť roka
zamestnanec odpracuje. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný pri
vyplatení 4/12 základnej mzdy nepostupoval legitímne a žalobca mal nárok na doplatenie 13. platu v
plnom rozsahu, preto bola žaloba v tejto časti dôvodná. Mzda za 01. 12. 2005 bola žalobcovi vyplatená
vo výplatnom termíne za mesiac december a súd prvej inštancie mal za to, že mzdové nároky žalobcu

za tento deň boli plne uspokojené, nakoľko žalobca v daný deň opustil pracovisko v doobedňajších
hodinách a žalovaný mu napriek tomu poskytol mzdu za 8 hodinový pracovný čas, preto bola žaloba
v tejto časti opäť nedôvodná.1.5. Ohľadom náhrady trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca bol úspešný v rozsahu
215,76 eura s príslušenstvom, v percentuálnom vyjadrení je jeho úspech 1,18 %, úspech žalovaného
bol v prvom výroku v rozsahu 100 % a v druhom výroku v rozsahu 98,82 %, a teda súd prvej inštancie

náhradu trov konania pomerne rozdelil, pričom nie je účelné, aby si strany platili trovy navzájom, preto
súdprvejinštanciečasť,ktorásaprekrývaodpočítalažalovanémupriznalnároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 98,82 %.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobcu,

rozsudkom z 25. marca 2025 sp. zn. 14Co/65/2024 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
2.1. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dôvodil, že čo sa týka odvolaním napadnutej časti rozsudku
ohľadom nároku žalobcu na doplatenie stravného za mesiac november 2005 a za deň 01. 12. 2005,
tak odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie. V konaní pred súdom
prvej inštancie bolo nesporne preukázané, že žalobcovi boli stravné lístky za mesiac november 2005

poskytnuté, čo svojím podpisom sám potvrdil; pričom ako súd prvej inštancie uviedol, povinnosťou
žalovaného ako zamestnávateľa bolo v tom čase prispievať na stravu sumou do výšky 44 Sk, čo
žalovaný splnil. Preto žalobcovi nárok na doplatenie stravného za mesiac november 2005 nemohol
vzniknúť. Žalobcom uplatňovaný nárok na doplatenie stravného za deň 01. 12. 2005 je nedôvodný,
keďže z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by v tento deň odpracoval zákonom stanovený

počet hodín potrebných na vznik takéhoto nároku. Rovnako je správny aj záver súdu prvej inštancie,
že v danom prípade nebol daný zákonný ani zmluvný nárok na vyplatenie príspevku v sume 900
Sk (29,82 eura) zo sociálneho fondu. Nie je možné súhlasiť s argumentom žalobcu, podľa ktorého
bol v mesiaci november 2005 všetkým zamestnancom s výnimkou žalobcu vyplatený jednorazový
príspevok zo sociálneho fondu na dopravu vo výške 29,88 eura, a tým malo dôjsť k jasnej diskriminácii

žalobcu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že u žalovaného nebola žiadna kolektívna zmluva, či
iný interný predpis, ktorý by spôsob nakladania s prostriedkami zo sociálneho fondu upravoval, pričom
spôsob nakladania s týmito prostriedkami nebol upravený ani v pracovnej zmluve a jej dodatkoch,
ktorú medzi sebou uzavreli žalobca a žalovaný. Nakoľko došlo dňa 01. 12. 2005 zo strany žalobcu ku
(neplatnému) skončeniu pracovného pomeru, žalovaný sa rozhodol mu tento príspevok zo sociálneho

fondu nevyplatiť. Keďže prostriedky zo sociálneho fondu sa nemajú používať na odmeňovanie
zamestnancov, ale na realizáciu podnikovej sociálnej politiky, a teda na stravné, dopravu, či športovú
činnosť, je logické, že zamestnávateľ nebude rozvíjať túto politiku vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý sa
rozhodol pracovný pomer skončiť, a ktorý dokonca v rozhodnom čase porušoval pracovnú disciplínu.
Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého má zamestnávateľ

možnosť krátiť dovolenku zamestnancovi, ak neospravedlnene zmešká zmenu o jeden až dva dni,
pričomtotorozhodnutiejenavôlizamestnávateľa.Vzáujmesprávnehoposúdenia,čikráteniedovolenky
alebo za ňu patriaca náhrada mzdy bolo opodstatnené, je súd oprávnený skúmať, či neprítomnosť
zamestnanca v práci bola neospravedlnenou absenciou alebo nie. Neospravedlneným zameškaním
práce je neprítomnosť zamestnanca len vtedy, ak ju zamestnávateľ kvalifikoval ako neospravedlnenú

a ak s jeho stanoviskom vyslovili súhlas zástupcovia zamestnancov, pričom uvedené platí nielen na
účely krátenia dovolenky, ale na všetky prípady, keď je medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu
rozhodujúce, či neprítomnosť zamestnanca v práci je ospravedlneným, alebo neospravedlneným
zameškaním práce. Ak nedôjde v tomto smere k dohode medzi zamestnávateľom a príslušným
odborovým orgánom, nemožno považovať neprítomnosť zamestnanca v práci za neospravedlnené

zameškanie práce (rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/190/2013 zo dňa 21. 01. 2014).
V danom prípade trvala neospravedlnená absencia žalobcu v práci v čase od 02. 12. 2005 do 16. 12.
2005, a preto zamestnávateľ v súlade so zákonom rozhodol o krátení dovolenky v počte 8,5 dňa, ktorú
skutočnosť žalovaný prerokoval so zamestnaneckým dôverníkom, ktorá s týmto krátením súhlasila. Z
uvedených dôvodov odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žaloba bola

dôvodná len v časti o doplatenie 13. platu v sume 215,76 eura spolu s úrokom z omeškania od 11. 01.
2006 do zaplatenia a vo zvyšujúcej časti bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
2.2. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania proti
žalobcovi v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd

prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktoré
odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP.3.1. Dovolateľ uvádza, že existencia rozhodnutia žalovaného o krátení dovolenky žalobcovi (v danom
čase) s uvedením dôvodu a rozsahu krátenia dovolenky nebola v konaní preukázaná. Navyše otázka
skončenia pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným bola v danom čase spornou, preto nebolo

možné považovať neprítomnosť žalobcu za neospravedlnené zameškanie práce. Vo výplatnej páske za
mesiac december 2005 sám žalovaný uviedol, že zostatok dovolenky žalobcu je 8,5 dní. Súdy rozhodli
bez dôkazov a navyše v rozpore s vykonanými dôkazmi. Súd prvej inštancie sa nijako nezaoberal
argumentáciou žalobcu, keď len arbitrárne skonštatoval, že mzdové nároky žalobcu za deň 1. 12. 2005
boli plne upokojené. Odvolací súd sa týmto nárokom žalobcu nezaoberal vôbec, a to napriek tomu,

že žalobca v odvolaní napádal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o nepriznanie
tohto nároku žalobcovi. Dôvodom pre nevyplatenie príspevku zo sociálneho fondu žalobcovi nemohlo
byť údajné neplatné skončenie pracovného pomeru žalobcom dňa 1. 12. 2005. Sám žalovaný nijako
neprihliadal na uvedené skončenie pracovného pomeru a so žalobcom okamžite skončil pracovný
pomer dňa 16. 12. 2005. Navyše z rozsudkov zo dňa 11. 1. 2017 a 28. 7. 2020 vyplýva, že pracovný
pomer skončil až dňa 16. 12. 2005, preto predchádzajúce skončenie pracovného pomeru je irelevantné

a nemôže byť už z podstaty veci použité ako dôvod na zásah do práv zamestnanca (poškodenie
zamestnanca) v podobe nevyplatenia príspevku zo sociálneho fondu. V odôvodnení rozsudkov súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu sa nedozvedáme o žiadnom dôkaze, z ktorého by vyplývalo
rozhodnutie žalovaného o zmene rozhodnutia žalobcu o výplate príspevku zo sociálneho fondu všetkým
zamestnancom. Odvolací súd sa nijako nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcu v odvolaní.

V odvolaní žalobca poukázal na to, že: (i) konatelia a ani právny zástupca žalovaného sa nevedeli
vyjadriť k otázke náhrady za stravné lístky za mesiac november 2005; (ii) suma za stravné lístky za
mesiac november 2005 vo výške 26,29 eura je uvedená až v (druhej) opravenej výplatnej páske za
tento mesiac; (iii) žalovaný nezrážal svojim zamestnancom zo mzdy rozdiel medzi sumou, ktorou je zo
zákona zamestnávateľ povinný prispievať na stravu a hodnotou stravného lístka, pretože tento rozdiel

sa preplácal zo sociálneho fondu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na mzdové listy zamestnancov
za rok 2005, ktoré predložil sám žalovaný. Jedinému, ktorému tento rozdiel zrazil bol žalobca, a to
za mesiac november 2005; (iv) záver súdu prvej inštancie znamená diskrimináciu žalobcu, pritom
súd prvej inštancie sám poukazuje na zákaz diskriminácie. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi
nevznikol nárok na zaplatenie stravného za deň 1. 12. 2005. V odvolaní žalobca poukázal na vykonané

dokazovanie, z ktorého vyplýva, že žalobca bol dňa 1. 12. 2005 v práci. Súd prvej inštancie oprel svoj
záver len o výpoveď konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 14. 4. 2009, nijako sa nevysporiadal s
ostatnými dôkazmi a nevyhodnotil ich vo vzájomnej súvislosti. Prihliadol nekriticky len na jeden dôkaz
žalovaného, a to dokonca výpoveď konateľa žalovaného, t. j. osoby, ktorá má záujem na výsledku
konania.

3.2. Žalobca navrhuje, aby dovolací súd: „(i) zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.
3. 2025, sp. zn. 14Co/65/2024-1412 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 867,84 eura
brutto spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 837,96 eura odo dňa 2. 12. 2005 do zaplatenia
a s 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 29,88 eura odo dňa 11. 1. 2006 do zaplatenia a sumu
28,95 eura netto spolu s 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 28,95 eura odo dňa 11. 1. 2006 do

zaplatenia; (ii) priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.“

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že neospravedlnené absencie žalobcu počas
decembra 2005, oprávnenosť a relevancia okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobcom

neboli pre žalovaného v žiadnom prípade sporné. To, že žalobca podal žalobu, ktorá bola neskôr v
príslušnej časti zamietnutá, nezakladá pre žalovaného žiadnu prekážku v krátení dovolenky z dôvodu
neoprávnenej absencie žalobcu v práci. Platná právna úprava nevyžaduje, aby bolo krátenie dovolenky
zo strany zamestnávateľa osobitne oznámené zamestnancovi. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že
žalovaný krátenie dovolenky prerokoval so zamestnaneckým dôverníkom, ktorý s krátením dovolenky

žalobcu z dôvodu jeho neospravedlnenej absencie súhlasil. Zákon ponecháva rozhodnutie o krátení
dovolenky výslovne na vôli zamestnávateľa. Pre tento úkon nie je vyžadovaná žiadna forma ani
obligatórny postup zamestnávateľa. Zo strany žalobcu ide o špekulatívne konanie, ktorého cieľom je
snaha o bezdôvodné obohatenie sa žalobcu na úkor žalovaného. Napriek skutočnosti, že v konaní bolo
preukázané, že žalobca dňa 01. 12. 2005 predčasne a bezdôvodne opustil pracovisko, mu žalovaný

vyplatil mzdu za celý deň 01. 12. 2005, hoci mu na ňu nárok nevznikol. Z uvedeného dôvodu bola
žalobcovivyplatenávyššiačiastkaakotá,ktorábybolavypočítanápodľaskutočneodpracovanýchhodín
v deň 01. 12. 2005 zo základu 78.000 SK. Žalobca opätovne vytýka súdom, že sa nedozvedel o žiadnom
dôkaze, z ktorého by vyplývalo rozhodnutie žalovaného o zmene rozhodnutia o výplate príspevku zosociálneho fondu. Opätovne ide o zavádzajúce tvrdenie žalobcu, pretože z odôvodnenia napadnutého
rozsudku (bod 30.) sa tieto skutočnosti dozvedá. Žalobcom uplatňovaný nárok (náhrada za stravné lístky
za mesiac november 2005) nie je nárokom na stravné podľa zákona. V zmysle § 152 ods. 3 zákona č.

311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“) sa zamestnancovi musí
uhradiť na každé jedlo príspevok najviac do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste
v trvaní 5 až 12 hodín, čo v danom čase predstavovalo sumu vo výške 44 SK, ktorú žalovaný žalobcovi
poskytol. Žalovaný navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a určil, že žalovaný má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú
v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup

súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
8.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti).

8.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

9. Dovolateľ namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, ako aj nesprávne vyhodnotenie
dôkazov. Najmä poukazoval na to, že:
a/ existencia rozhodnutia žalovaného o krátení dovolenky žalobcovi (v danom čase) s uvedením dôvodu
a rozsahu krátenia dovolenky nebola v konaní preukázaná;
b/ súd arbitrárne skonštatoval, že mzdové nároky žalobcu za deň 1. 12. 2005 boli plne upokojené (pri

doplatku mzdy za deň 1. 12. 2005 vo výške 19,59 eura);
c/ súdmi vytvorený dôvod pre nevyplatenie príspevku zo sociálneho fondu žalobcovi na základe
(neplatného) skončenia pracovného pomeru žalobcom nemá nijaký opodstatnený základ (pri príspevku
zo sociálneho fondu na dopravu za mesiac november 2005 vo výške 29,88 eura);
d/ suma za stravné lístky za mesiac november 2005 vo výške 26,29 eura je uvedená až v (druhej)

opravenej výplatnej páske za tento mesiac, pričom žalovaný nezrážal svojim zamestnancom zo mzdy
rozdiel medzi sumou, ktorou je zo zákona zamestnávateľ povinný prispievať na stravu a hodnotou
stravného lístka, pretože tento rozdiel sa preplácal zo sociálneho fondu;e/ žalobca bol dňa 1. 12. 2005 v práci, pričom súd prvej inštancie oprel svoj záver len o výpoveď konateľa
žalovaného, nijako sa nevysporiadal s ostatnými dôkazmi.

10. Dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, lebo je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

11. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľa uvádza, že dokazovaním je časť civilného konania, v
rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej

sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú
potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom
súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania (viď tiež
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2011, 2Cdo/141/2012, 3Cdo/2012/2012, 4Cdo/125/2012,

5Cdo/251/2012, 6Cdo/36/2011 a 7Cdo/34/2011). Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne)
nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností,
nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení
účastníka konania (viď R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce nedostatočne zistené rozhodujúce
skutkové okolnosti, (čo v konečnom dôsledku môže viesť dokonca až k vydaniu nesprávneho

rozhodnutia), táto nesprávnosť ale v zmysle už dávnejšej judikatúry najvyššieho súdu nezakladá
vadu zmätočnosti (k tomu viď R 37/1993 a rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015,
4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012 a 7Cdo/36/2011).

12. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré dovolateľ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania.
Súdna prax sa ustálila na názore, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov,
môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania (viď R 42/1993, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/85/2010, 1Cdo/18/2011,
3Cdo/268/2012, 4Cdo/314/2012, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/104/2010, 7Cdo/248/2012).

13. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f) CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (viď rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017, 2Cdo/344/2021). Súlad tohto právneho názoru s

Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017 a
III. ÚS 504/2024, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

14. Konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci však takéto vady nevykazuje. Prvoinštančné a
odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09).

Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s odôvodnením
rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP
a § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj z rozhodnutia súdu prvej
inštancie vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, pričom podľa názoru dovolacieho
súdu zistené skutkové závery odvolacieho súdu nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom

omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý (riadny) proces.

15. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí v bodoch 28. a 29. vysporiadal s námietkou a/
dovolateľa, kde okrem iného uviedol, že „... Žalovaný sa k tomuto nároku žalobcu vyjadril tak, že
vzhľadom na neospravedlnenú absenciu žalobcu v práci v čase od 02. 12. 2005 do 16. 12. 2005,

pristúpil ku kráteniu dovolenky v počte 8,5 dňa, čo považuje za primerané v pomere k 14 dňovej absencii
žalobcu v zamestnaní. Z vyššie uvedeného výkladu súdu v ods. 28 rozsudku vyplýva, že zamestnávateľ
má možnosť krátiť dovolenku zamestnancovi, ak neospravedlnene zmeškanú zmenu (pracovný deň) o
1 až dva dni. Zákon ponecháva takéto rozhodnutie výslovne na vôli zamestnávateľa. Zákon zároveň
neustanovuje obligatórny postup zamestnávateľa pri krátení dovolenky a nepredpisuje žiadnu formu. To

znamená, že ak sa žalovaný rozhodol v pozícii zamestnávateľa, pre krátenie dovolenky v rozsahu 8,5
dňa za neospravedlnenú absenciu žalobcu na pracovisku, urobil tak zákonným spôsobom a žalobcovi
nevznikol nárok na preplatenie nevyčerpanej časti dovolenky za kalendárny rok 2005.“15.1. Odvolací súd sa danou námietkou relevantne zaoberal v bode 31. napadnutého rozsudku, kde
vyhodnotil, že „Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého má
zamestnávateľ možnosť krátiť dovolenku zamestnancovi, ak neospravedlnene zmešká zmenu o jeden

až dva dni, pričom toto rozhodnutie je na vôli zamestnávateľa. V záujme správneho posúdenia, či
krátenie dovolenky alebo za ňu patriaca náhrada mzdy bolo opodstatnené, je súd oprávnený skúmať,
či neprítomnosť zamestnanca v práci bola neospravedlnenou absenciou alebo nie... V danom prípade
trvala neospravedlnená absencia žalobcu v práci v čase od 02. 12. 2005 do 16. 12. 2005, a preto
zamestnávateľ v súlade so zákonom rozhodol o krátení dovolenky v počte 8,5 dňa, ktorú skutočnosť

žalovaný prerokoval so zamestnaneckým dôverníkom, ktorá s týmto krátením súhlasila.“

16. Čo sa týka námietky b/, aj s daným sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal v bode 35. svojho
rozhodnutia, kde dospel k záveru, že „... Mzda za 01. 12. 2005 bola žalobcovi vyplatená vo výplatnom
termíne za mesiac december v sume 2.955 Sk brutto, 2.701 Sk netto, čo zodpovedá hodinovej mzde
369 Sk. Mzda bola poukázaná na účet žalobcu dňa 10. 01. 2006. Žalobca požadoval doplatenie mzdy

v sume 19,59 eura, čo predstavuje sumu 590 Sk. Súd má za to, že mzdové nároky žalobcu za deň 01.
12. 2005 boli plne uspokojené, nakoľko ako vyplynulo zo skutkového stavu, žalobca v doobedňajších
hodinách dňa 01. 12. 2005 opustil pracovisko a žalovaný mu napriek tomu poskytol mzdu za 8 hodinový
pracovný čas. Žaloba je v tejto časti nedôvodná.“ S týmto záverom sa v napadnutom rozsudku stotožnil
aj odvolací súd.

17. Odvolací súd sa riadne vysporiadal aj s námietkou c/ v bode 30., kde vyhodnotil, že „... v danom
prípade nebol daný zákonný ani zmluvný nárok na vyplatenie príspevku v sume 900 Sk (29,82 eura)
zo sociálneho fondu. Nie je možné súhlasiť s argumentom žalobcu, podľa ktorého bol v mesiaci
november 2005 všetkým zamestnancom s výnimkou žalobcu vyplatený jednorazový príspevok zo

sociálneho fondu na dopravu vo výške 29,88 eura, a tým malo dôjsť k jasnej diskriminácii žalobcu.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že u žalovaného nebola žiadna kolektívna zmluva, či iný interný
predpis, ktorý by spôsob nakladania s prostriedkami zo sociálneho fondu upravoval, pričom spôsob
nakladania s týmito prostriedkami nebol upravený ani v pracovnej zmluve a jej dodatkoch, ktorú medzi
sebou uzavreli žalobca a žalovaný. Nakoľko došlo dňa 01. 12. 2005 zo strany žalobcu ku (neplatnému)

skončeniupracovnéhopomeru,žalovanýsarozhodolmutentopríspevokzosociálnehofondunevyplatiť.
Keďže prostriedky zo sociálneho fondu sa nemajú používať na odmeňovanie zamestnancov, ale na
realizáciu podnikovej sociálnej politiky, a teda na stravné, dopravu, či športovú činnosť, je logické, že
zamestnávateľ nebude rozvíjať túto politiku vo vzťahu k zamestnancovi, ktorý sa rozhodol pracovný
pomer skončiť, a ktorý dokonca v rozhodnom čase porušoval pracovnú disciplínu.“

18. K námietkam d/ a e/ dovolací súd uvádza, že aj s daným sa odvolací súd dostatočne zaoberal
v bode 29. napadnutého rozsudku, keď konštatoval, že „... sa plne stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesporne preukázané, že žalobcovi boli stravné
lístky za mesiac november 2005 poskytnuté, čo svojím podpisom sám potvrdil; pričom ako súd prvej

inštancie uviedol, povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa bolo v tom čase prispievať na stravu
sumou do výšky 44 Sk, čo žalovaný splnil. Preto žalobcovi nárok na doplatenie stravného za mesiac
november 2005 nemohol vzniknúť. Žalobcom uplatňovaný nárok na doplatenie stravného za deň 01. 12.
2005 je nedôvodný, keďže z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by v tento deň odpracoval
zákonom stanovený počet hodín potrebných na vznik takéhoto nároku.“

18.1. Súd prvej inštancie k týmto námietkam v bode 27. svojho rozhodnutia relevantne uviedol, že
„... nárok na náhradu stravného, respektíve doplatenie stravného za mesiac november 2005 žalobcovi
nevznikol. Z dôkazu predloženého žalovaným vyplynulo, že žalobca prevzal stravné lístky za mesiac
november 2005, čo potvrdil svojím podpisom. Žalobca to nepoprel, ale žiadal, aby mu žalovaný doplatil
stravné na sumu 80 Sk za deň, čo bola v tej dobe hodnota jedného stravného lístka. Súd však dospel k

záveru, že žalobcovi takýto nárok nevznikol, nakoľko povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa bolo
prispievaťnastravuzamestnancadovýšky44Sk,čožalovanýsplnil.Rovnakožalobcovinevznikolnárok
nazaplateniestravnéhozadeň01.12.2005,kedybolnaposledyprítomnývpráci,nakoľkoneodpracoval
najmenej 4 hodiny pracovnej smeny. Z výpovede konateľa žalovaného do zápisnice o pojednávaní zo
dňa 14. 04. 2009 vyplynulo, že dňa 01. 12. 2005 došlo zo strany žalobcu ku skončeniu pracovného

pomeru (neplatne) a žalobca v doobedňajších hodinách pracovisko opustil. Z uvedeného vyplýva záver,
že nárok na zaplatenie stravného za mesiac november 2005 a deň 01. 12. 2005 žalobcovi nevznikol a
v tejto časti bolo potrebné žalobu opäť zamietnuť.“19. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že
dokazovanie sa v ňom nevykonáva a dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy
vykonané v konaní na súdoch nižšej inštancie. To, akým spôsobom súd vykonáva a vyhodnocuje

jednotlivé dôkazy, na ktoré prihliadne a v akej miere, je vždy vecou konajúceho súdu. Dovolaním sa
nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Dovolateľom tvrdené nesprávne hodnotenie dôkazov nie je preto spôsobilé
založiť bez ďalšieho zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd v posudzovanom
spore nezistil v postupe súdu nižšej inštancie pochybenia alebo vady v procese dokazovania a jeho

hodnotenia, predstavujúce porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.

20. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, vyplývajúca z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý
si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického

myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi
predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať
logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha:
C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov však nejde o dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie
je pritom iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany sporu.

21. To, že dovolateľ so skutkovými závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu
nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže samo osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa §

420 písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

22. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,
ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene namieta nesprávny

procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jeho procesných práv v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

23. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453

ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

24. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.