Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. október 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/144/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2223200016
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2223200016.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1. A. B. C., nar. XX. XXXX XXXX,
trvalo bytom D. E. XXXX/X, F., 2. A. G. H., nar. XX. XXXX XXXX, trvalo bytom D. F. XXX, 3. F. H., nar.
X. XXXX XXXX, trvalo bytom I. XXXX/XX, J. - C., 4. A. J., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvalo bytom D.
E. XXX/XX, K., žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení advokátom: JUDr. Peter Varsányi, Konrádova 221/35, 930

41 Kvetoslavov, IČO: 31757766, proti žalovanému: A. I. F., nar. XX. XXXXX XXXX, bytom L. M. XXXX/
XX, K., zastúpenému splnomocnenkyňou: HAÁR & Partners, s. r. o., Hlavná 5931/80, 929 01 Dunajská
Streda, IČO: 50 950 690, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 11. júna 2024 č. k. 15C/1/2023-251, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že žalobcovia 1/ až 4/ sú podielovými
spoluvlastníkmi pozemku, evidovaného Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom, na
liste vlastníctva číslo XXX parcela registra „E“ , parc. č. 1248/4, druh pozemku: orná pôda o výmere:
85 719 m2, katastrálne územie: F., obec: F., okres: Dunajská Streda a duplicitne na liste vlastníctva č.
XXXX, ako parcela registra „C" , parc. číslo 157/3, druh pozemku: orná pôda o výmere: 85 719 m2,

katastrálne územie: F., obec: F., okres: Dunajská Streda, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom na
vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemku parc. č. 157/3, vyhotoveným geodetom A. N.
O., B. XXXX/XX, XXX XX P. D., IČO 33 737 398, dňa 13.06.2023, pod č. 33737398-16/2023, autorizačne
overeným dňa 13.06.2023 a úradne overeným dňa 12.07.2023 Okresným úradom Dunajská Streda,
katastrálnym odborom, pod č. G1-1332/2023, a to:
- žalobkyňa 1/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1 k celku,

- žalobca 2/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1 k celku,
- žalobkyňa 3/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1 k celku,
- žalobca 4/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1 k celku.
II. žalobcom 1/ až 4/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Právne
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 123, 124, § 132 ods. 1 a 2, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 93 ods. 3

zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“); § 2 písm. a/ zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoDD“).
Vecne dôvodil, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 2.1.2023 v znení jej upresnenia zo
dňa 23.8.2023, domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi

pozemku, evidovaného Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva
čísloXXXparcelaregistra„E“parc.č.1248/4,druhpozemku:ornápôdaovýmere:85719m2,katastrálneúzemie: F., obec: F., okres: Dunajská Streda a duplicitne na liste vlastníctva č. XXXX, ako parcela
registra „C" parc. číslo 157/3, druh pozemku: orná pôda o výmere: 85719 m2, katastrálne územie: F.,
obec: F., okres: Dunajská Streda, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom na vymedzenie rozsahu

duplicitného vlastníctva k pozemku parc. č. 157/3, vyhotoveným geodetom A. N. O., B. XXXX/XX,
XXX XX P. D., IČO 33 737 398, dňa 13.6.2023, pod č. 33737398-16/2023, autorizačne overeným
dňa 13.6.2023 a úradne overeným dňa 12.7.2023 Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym
odborom, pod č. G1-1332/2023, a to: žalobkyňa 1/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1 k celku,
žalobca 2/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1 k celku, žalobkyňa 3/ v spoluvlastníckom podiele o

veľkosti 1 k celku, žalobca 4/ v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1 k celku.
Žalobu odôvodnili tým, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku - parcely registra „E“
parc. číslo 1248/4, druh pozemku: orná pôda o výmere 85719 m2, nachádzajúceho sa v obci a k. ú.
F., zapísaného v katastri nehnuteľností, vedenom Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym
odborom, pre obec a k. ú. F., na liste vlastníctva č. XXX (ďalej aj ako „sporný pozemok“). Žalobcovia pri
nahliadnutí do aplikácie „Mapový klienta ZBGIS“ - F. zistili, že ich pozemok - parcela registra „E“, parc.

číslo 1248/4, orná pôda o výmere 85719 m2, sa sčasti prekrýva s pozemkom žalovaného - parcelou
registra „C“ parc. č. 157/1, druh pozemku orná pôda, o výmere 112904 m2. Výlučným vlastníkom
pozemku - parcely registra „C“ parc. č. 157/1 je podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX žalovaný. Z
výpisu z listu vlastníctva okrem iného vyplýva, že vlastníctvo bolo nadobudnuté dobrovoľnou dražbou
dňa 27.5.2021. Osvedčenie o dobrovoľnej dražbe N 193/21, Nz 15292/21. Ide o čiastočné - reálne

duplicitné vlastníctvo, nakoľko k časti pozemku parc. č. 157/1 sú zapísaní rozdielni vlastníci, jeden
v rámci parcely „C“ (žalovaný), druhý v rámci parcely registra „E“ (žalobcovia). Na základe podnetu
žalobcov Okresný úrad Dunajská Streda, katastrálny odbor vyznačil na listoch vlastníctva pre k. ú. F.
poznámku o spochybnení hodnovernosti údajov katastra nehnuteľností.
Pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností boli právni predchodcovia žalobcov (ich starí rodičia), ktorí získali

pozemok na základe prídelu. Uvedené vyplýva i z „Výpisu z rejstříku prídelu“, vyhotoveného Štátnym
slovenským ústredným archívom, dňa 30.8.1957 pod č. SŠÚA -602/1957. Po roku 1952 pozemok nebol
vo vlastníctve žalobcov a to až do roku 1992, keď bola na základe reštitučného zákona č. 229/1991
Zb. z. uzavretá medzi Podnikom pre chov koní š. p., Bratislava, Žrebčinec Šamorín - ako povinným a
žalobkyňou1/-A.B.C.,žalobcom2/-A.G.H.aQ.R.,akooprávnenýmiDohodaovydanínehnuteľností.

Rozhodnutím Pozemkového úradu Dunajská Streda, vydaným dňa 7.7.1992, pod číslom 1352/92 - 2
bola Dohoda o vydaní nehnuteľností, schválená. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.7.1992.
Následne vlastníctvo pozemku bolo zapísané v katastri nehnuteľností. V roku 2003 došlo k úmrtiu
podielového spoluvlastníka Q. R. a k prechodu jeho spoluvlastníckeho podielu k spornému pozemku,
vo veľkosti 1 k celku na žalobkyňu 3/ a na pôvodnú žalobkyňu 4/. Žalobcovia udávajú, že v prospech

existencie ich vlastníckeho práva svedčí aj skutočnosť, že sporný pozemok užívajú dobromyseľne
a nerušene viac ako 30 rokov, čo preukazujú nájomnými zmluvami zo dňa 27.7.1992, 1.10.1998 a
27.12.2019.
Žalobcovia uviedli, že majú v zmysle ust. § 137 písm. c/ CSP naliehavý právny záujem, ktorý
preukazujú poznámkou duplicity vlastníctva k spornému pozemku, ktorá má obmedzujúci charakter

a bráni prevodu nehnuteľnosti. V danom prípade existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty
(duplicitné vlastníctvo) medzi žalobcami a žalovaným, ktorý je ohrozením právneho postavenia žalobcov
a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom ako určením ich vlastníckeho práva odstrániť, pričom nie
je rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. Žalobcovia sú toho názoru, že k vzniku duplicitného vlastníctva
došlo v roku 1992, tým, že OÚ DS, katastrálny odbor, nevykonal zmenu zápisu na liste vlastníctva č.

XX, spočívajúcu v zmene výmery parc. č. 157. Ako vyplýva z odôvodnenia Rozhodnutia č. X - 54/2000,
vydaného dňa 25.7.2000 (strana 1), parcelu registra „C“ parc. č. 157 tvoria pkn. parc. č. 1248/1 - 5 a
iné. Do dňa vykonania zápisu Rozhodnutia pozemkového úradu č. 1352/92 - 2 v KN bola pri parc. č.
157 zapísaná výmera 142.039 m2. Po vykonaní tohto zápisu nedošlo k jej zmene, k zníženiu výmery
o 85.719 m2.

Žalobcovia sú názoru, že ak žalovaný pred nadobudnutím nehnuteľnosti neskontroloval stav sporného
pozemku v Mapovom klientovi ZBGIS, nepostupoval s potrebnou opatrnosťou, ktorú možno od neho
s ohľadom na okolnosti a povahu veci požadovať, keďže by okamžite zistil, že k spornému pozemku
sa vedú dva listy vlastníctva. Žalobcovia zastávajú názor, že ani dobrovoľná dražba, proti ktorej
v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže

spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak dlžník / úpadca nebol sám vlastníkom
celého predmetu dražby. Žalobcovia opierajú svoj názor, týkajúci sa zásady, že nikto nemôže previesť
na iného právo, ktoré sám nemá.Žalovaný vo vyjadrení z 22.3.2023 uviedol, že žalobou uplatnený nárok neuznáva. Poukázal na
skutočnosť,žespornúnehnuteľnosťnadobudoldobrovoľnoudražbou,ktorásauskutočnilavzmysle§92
ods.1písm.b/ZoKRprispeňažovanímajetkuvrámcikonkurznéhokonaniadlžníkaPlemenárskeslužby,

štátny podnik „v likvidácii“, so sídlom Nádražná 36, Ivanka pri Dunaji, IČO: 30 415 462. Vzhľadom na
skutočnosť, že je vydražiteľom cestou dobrovoľnej dražby uskutočnenej v rámci konkurzného konania,
má žalovaný za to, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol originárnym spôsobom, preto sa nemôže
uplatniť zásada „nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet“, ktorý sa aplikuje výlučne
pri derivátnom nadobúdaní vlastníctva. Žalovaný tiež poukázal na § 93 ods. 3 ZoKR. Za účelom

preukázania svojej dobromyseľnosti poukázal na skutočnosť, že nehnuteľnosť: pozemok KN „C" parcela
č. 157/1, orná pôda o výmere 112904 m2, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX vedenom
Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálny odbor pre k.ú. F., nadobudol v rámci dobrovoľnej
dražby, ktorej sa zúčastnil na základe oznámenia o vykonaní dražby s tým, že pred konaním dražby mal
možnosť oboznámiť sa s obsahom príslušného listu vlastníctva, na ktorom bola predmetná nehnuteľnosť
zapísaná, a s obsahom znaleckého posudku vyhotoveného odborne spôsobilou osou, z ktorých listín

ani len v náznaku nevyplývala skutočnosť, že dlžník by nebol vlastníkom predmetu dražby resp. že by
bolo jeho vlastnícke právo sporné. Z uvedených dôvodov žiadal žalovaný, aby súd určil, že práve on je
vlastníkom sporných nehnuteľností.
Žalobcovia v replike zo 14.6.2023 dodali, že ZoDD v § 2 uvádza slovné spojenie „prechod vlastníckeho
práva“ a „prejde príklepom licitátora vlastnícke právo“. V texte zákona sa slovné spojenie „prechod

vlastníctva“ alebo „prechod práva“ (v rôznych gramatických tvaroch), uvedený celkovo 9x. Dobrovoľná
dražba v skutočnosti nie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. V dobrovoľnej
dražbe nemožno nadobudnúť vec od nevlastníka, a to ani za stavu, že nebol podaný návrh na
určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Vyplýva to aj z rozsudku Krajského súdu Prešov z 30.10.2012
sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012). Otázkou nadobudnutia, resp. nenadobudnutia vlastníctva od

nevlastníka a s tým súvisiaceho prelomenia zásady „nemo plus iuris“ sa zaoberal Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 MCdo 20/2011. Uznesenie
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
61/2014 a v ktorom bol vyslovený názor, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej
v § 21 ZoDD nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho

práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.
Zo znenia samotného ZoDD nemožno vyvodiť záver o tom, že by dobrovoľná dražba mala viesť k
nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda, že by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus
iuris“. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ÚS SR“) z 13.4.2011 sp. zn. III. ÚS 448/2010. Rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len

investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho
práva skutočného vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a
nemôže byť teda nútený pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb
zásah.
Čo sa týka odvolania žalovaného na § 93 ods. 3 ZoKR, žalobcovia sú toho názoru, že žalovaný, ako

profesionál podnikajúci o. i. v realitnej činnosti, teda osoba znalá, vedel alebo musel vedieť o duplicitnom
vlastníctve časti draženého pozemku. Vždy je vecou obozretného nadobúdateľa, ba jeho povinnosťou,
aby sa oboznámil právnym stavom nadobúdanej nehnuteľnosti. Žalovaný sa ako profesionál venoval
realitnej činnosti od roku 2006 do roku 2011 ako živnostník, od roku 2009 do roku 2016 ako spoločník a
konateľobchodnejspoločnostiDONAUFinances.r.o.,Okružnácesta2337/72,94501Komárno,odroku

2015 doteraz, ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti DF Reality s.r.o., Okružná cesta 72/ 2337,
945 01 Komárno. Pre zistenie základných informácii o právnom stave nehnuteľností sú najdostupnejšími
zdrojmi: F. a F.. V prípade sporných parciel sa na stránke F. vygenerovala písomná informácia, z ktorej
vyplynulo že parcela registra „C“ parc. č. 157/1, orná pôda o výmere 112.904 m2 je zapísaná na liste
vlastníctva č. XXXX a parcela registra „E“ parc. č. 1248/4, orná pôda o výmere 85719 m2, je zapísaná

na LV XXX. Totožnú informáciu je možné zistiť aj na F.. Osobe znalej problematiky, toto vyhľadanie
konkrétneho k. ú. a konkrétnej parcely netrvá dlhšie ako pár minút. Laikovi o niečo dlhšie, ale s rovnakým
výsledkom, ktorým je zistenie stavu, napr. aj či sa skúmaná parcela „neprekrýva“ s inou parcelou a či
má založený list vlastníctva iba jedna parcela, alebo ho majú založené obe, teda že ide o duplicitné
vlastníctvo. Čo sa týka znaleckého posudku vypracovaného v rámci dobrovoľnej dražby, žalobcovia

uviedli, že znalec musel vynaložiť veľkú snahu, aby „nezistil“ existenciu duplicitného vlastníctva k
predmetnej parcele. Znalec Ing. Peter Holovka vypracoval znalecký posudok č. 18/2021, ktorý bol
použitý ako jeden z podkladov k dobrovoľnej dražbe (ďalej len ako „znalecký posudok„). Znalecký
posudok neobsahuje kópiu katastrálnej mapy, ale na strane 10 obsahuje iba grafické znázornenie častikatastrálneho územia F.. Ako zdroj je uvedený mapový klient S.. Toto grafické znázornenie neobsahuje
parcelnéčísloaaniinéúdaje(druhpozemku,výmera)ohodnocovanéhopozemku!Porovnanímvýsledku
vyhľadávania parcely na stránke F. a prílohy je možné dospieť k presvedčeniu, že príloha, tak ako je

obsiahnutá v znaleckom posudku neodzrkadľuje skutočnosť, ale bola upravená. Jej vzhľad vzbudzuje
oprávnené podozrenie, že „úprava“ spočívala vo „vymazaní informácií“ z mapy vytlačenej z aplikácie
mapový klient S., týkajúcich sa spôsobu identifikácie, čísla parcely a čísla listu (listov) vlastníctva.
Zamlčanie existencie duplicitného vlastníctva znalcom v znaleckom posudku je okolnosť, ktorá mala
podstatný význam pre realizáciu dobrovoľnej dražby. Bez vyriešenia tohto problému, by nebolo možné

v nej pokračovať v rozsahu 112.904 m2, ale iba v rozsahu 27.185 m2 a aj to až po vypracovaní
geometrického plánu, ktorým by došlo k rozdeleniu parc. č. 157/1 na novovzniknutú parcelu bez
duplicitného vlastníctva a na novovzniknutú parcelu s duplicitným vlastníctvom. Vzhľadom na uvedené
bolo na Okresnú prokuratúru vo Svidníku podané oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu/
činov znalcom. Uvedené bolo dané na vedomie Ministerstvu spravodlivosti SR a GP SR.
Žalovaný v duplike zo 7.9.2023 okrem iného poukázal no to, že vzhľadom na vypracovaný znalecký

posudok nemal dôvod pochybovať o správnosti údajov uvádzaných pred dobrovoľnou dražbou. Ani
na liste vlastníctva nebola uvedená žiadna taká skutočnosť, ktorá by nemohla nasvedčovať prípadnej
duplicite vlastníctva.
Uznesením č.k. 15C/1/2023-235 z 19.3.2024 rozhodol tak, že pokračuje s dedičom pôvodného žalobcu
4/, ako s novým žalobcom 4/.

Súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový a právny stav veci: V
predmetnej veci nebolo sporné a v konaní bolo preukázané, že v súčasnosti je v katastri nehnuteľností
evidované čiastočné duplicitné vlastníctvo strán sporu k rovnakému pozemku, kedy žalobcovia sú
evidovaní ako podieloví spoluvlastníci parcely registra „E“ č. 1248/4, orná pôda vo výmere 85719
m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. F., pričom žalovaný je výlučným vlastníkom

parcely registra „C“ č. 157/1, orná pôda vo výmere 112904 m2, evidovanej na liste vlastníctva č.
XXXX pre k. ú. F.. Z geometrického plánu č. 33737398-16/2023 z 13.6.2023 vypracovaného A. N.
O., úradne overeného dňa 12.7.2023, vyplýva, že parc. č. 1248/4 vo výmere 85719 m2 sa čiastočne
prekrýva s parcelou č. 157/1 vo výmere 112904, pričom na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva
bola týmto geometrickým plánom vytvorená aj parcela č. 153/3 vo výmere 85719 m2. Žalobcovia

1/ a 2/, ako aj právny predchodca žalobcov 3/ a 4/ sa stali podielovými spoluvlastníkmi parcely č.
1248/4 v zmysle rozhodnutia Pozemkového úradu Dunajská Streda č. 1352/92 zo 7.7.1992, ktorým
pozemkový úrad schválil dohodu o vydaní nehnuteľnosti, ktorú uzatvorili žalobcovia 1/ a 2/ a právny
predchodca žalobcov 3/ a 4/, ako oprávnené osoby s Podnikom pre chov koní, š.p. Bratislava,
Žrebčinec Šamorín, ako povinnou osobou. V rozhodnutí bolo uvedené, že dňom vydania nehnuteľnosti

je deň, keď rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Stredisko Geodézie v Dun. Strede na základe
tohto právoplatného rozhodnutia zapíše vydané nehnuteľnosti do listu vlastníctva na oprávnené osoby.
Identifikácia nehnuteľnosti bola vykonaná na základe výpisu z pozemkovej knihy č. obj. 12523/91,
vydaného Št. notárstvom v Dunajskej Strede, a registra prídelu ŠSÚA č. 1070/7-1974. Oprávnené osoby
boli zistené z potvrdenia Št. notárstva v Bratislave D 1365/74 zo 17.1.1992. Identifikácia povinnej osoby,

a spôsob užívania pozemkov bolo vykonané podľa identifikácie parcely vydanej Strediskom Geodézie
Dun. Streda č.j. 225-2877/91, dňa 14.8.1991. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
24.7.1992. Žalobcovia následne vstúpili do držby predmetného pozemku a nájomnými zmluvami zo dňa
27.7.1992, 1.10.1998 a 27.12.2019 ho prenechali na užívanie nájomcom. Právny predchodca žalobcov
3/ a 4/, Q. R. zomrel dňa XX.X.XXXX, pričom jeho podiel na spornom pozemku zdedili žalobkyňa

3/ a pôvodná žalobkyňa 4/ rovnakým podielom. Pôvodná žalobkyňa 4/ zomrela dňa XX.X.XXXX a
jej podiel na spornom pozemku zdedil žalobca 4/. Žalovaný sa stal výlučným vlastníkom parcely č.
157/1 po udelení príklepu v dobrovoľnej dražbe dňa 27.5.2021, kedy sa uvedená parcela dražila ako
majetok nachádzajúci sa v súpise majetku úpadcu Plemenárske služby, štátny podnik v „likvidácii“,
IČO: 30 415 462, so sídlom Nádražná 36, Ivanka pri Dunaji, na ktorého majetok sa vedie konkurz

vyhlásený dňa 23.6.2007. Správcom konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. Marian Mikuš. Listom z
8.6.2021 dražobník potvrdil OÚ DS, že žalovaný uhradil cenu parcely č 157/1. dosiahnutú vydražením na
dražbe. Cena uvedenej parcely, čiže najnižšie podanie bolo určené vo výške 87.387,70 eur na základe
znaleckého posudku č. 18/2021 z 19.4.2021 vypracovaného Ing. Petrom Holovkom. OÚ DS nezistil
duplicitné vlastníctvo strán napriek tomu, že v roku 2000 viackrát bola vykonaná oprava zápisov na

listoch vlastníctva týkajúcich sa parciel č. 157 a 158. Vyznačenie duplicitného vlastníctva OÚ DS vykonal
až na podnet žalobcov zo 4.12.2022, ktorí ho podali po zistení z inzerátu, že sa predáva orná pôda
v obdobnej výmere ako je ich, pričom po nahliadnutí do mapového klienta portálu ZBGIS zistili, že
k ich pozemku sa vedú dva listy vlastníctva, a to jeden v registri „E“ a jeden v registri „C“. Žalovanýpodniká v oblasti sprostredkovania predaja, prenájmu a kúpy nehnuteľností dlhodobo, pričom od roku
2006 do 2011 podnikal ako živnostník pod obchodným menom A. I. F. - P., od roku 2009 do 2016 ako
konateľ a spoločník spoločnosti DONAU Finance, s.r.o., a od roku 2015 až do súčasnosti ako konateľ a

spoločník spoločnosti DF Reality s.r.o., pričom bol vo viacerých prípadoch navrhovateľom dražby iných
nehnuteľností.
Súd prvej inštancie dôvodil, že v prípade určovacej žaloby je potrebné v konaní preukázať aj naliehavý
právny záujem v zmysle § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vzhľadom na skutočnosť, že v katastri nehnuteľností je

evidované duplicitné vlastníctvo k spornému pozemku, žalobcovia majú jasný právny záujem na určení,
že sporné nehnuteľnosti patria do ich spoluvlastníctva, keďže v súčasnosti existuje právna neistota
medzi stranami komu svedčí vlastnícke právo k spornému pozemku, a v prípade, ak by boli v konaní
úspešní, bude možné na základe právoplatného rozhodnutia súdu vyznačiť zmenu vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností záznamom.
V predmetnom konaní sa žalobcovia domáhajú určenia ich (spolu)vlastníckeho práva k spornému

pozemku, a to z dôvodu, že im bol sporný pozemok vydaný ešte v roku 1992 v rámci reštitučného
konania, pričom od tej doby sporný pozemok nerušene užívajú, pričom žalovaný sa stal vlastníkom
sporného pozemku v dobrovoľnej dražbe od nevlastníka. Súd poukázal na skutočnosť, že vlastnícke
právo oboch strán (u žalobcov k parcele zapísanej v registri „E“ č. 1248/4 a u žalovaného k parcele
zapísanej v registri „C“ č. 157/1), malo k spornému pozemku vzniknúť zákonným spôsobom, kedy

žalobcom bol sporný pozemok vydaný v rámci reštitučného konania a žalovaný ho nadobudol po
udelení príklepu v dobrovoľnej dražbe. Keďže sa však vlastnícke práva strán čiastočne prekrývajú
(parcela č. 1248/4 sa v celom rozsahu nachádza na parcele 157/1, ktorá je vo väčšej výmere), súd
musel predovšetkým posúdiť komu svedčí viac vlastnícke právo k spornému pozemku. Súd sa stotožnil
s argumentom žalobcov, že predovšetkým pochybil kataster nehnuteľností, keď nezistil duplicitné

vlastníctvozapísanékjednémupozemkuužskôrnapriektomu,ževiackrátvykonalzmenu,akoajopravu
zápisov vlastníckeho práva k sporným parcelám. Vďaka tomu v súčasnosti existuje právna neistota
sporových strán, a preto je dôležité, aby túto otázku vyriešil súd. Po preskúmaní všetkých vyjadrení a
predložených dôkazov súd dospel k záveru, že vlastníkom sporných nehnuteľností sú žalobcovia, a to
každý v podiele 1 a to z nasledovných dôvodov. Žalobcom 1/ a 2/, a právnemu predchodcovi žalobcov

3/ a 4/ bol sporný pozemok vydaný dňa 24.7.1992 v rámci reštitučného konania. Od tohto dátumu sa
ako oprávnené osoby ujali držby sporného pozemku a nerušene ho užívali, o čom svedčia aj predložené
nájomné zmluvy. Na základe toho možno ustáliť, že aj keby bola dohoda o vydaní pozemku v rámci
reštitučného konania uzavretá s nesprávnym subjektom, žalobcovia a právny predchodca žalobcov 3/
a 4/ boli dobromyseľnými držiteľmi v tom, že im sporný pozemok vlastnícky patrí. Keďže 10 ročná

vydržacia doba im uplynula dňa 24.7.2002, stali by sa vlastníkmi sporného pozemku aj vydržaním k
uvedenému dátumu v zmysle § 134 ods. 1 O.z., čiže by nadobudli vlastnícke právo k spornému pozemku
aj originárnym spôsobom. Keďže (spolu) vlastnícke právo by tak vzniklo už aj právnemu predchodcovi
žalobcov 3/ a 4/ (Q. R.), žalobcovia 3/ a 4/ svoje podiely riadne nadobudli už dedením. Na druhej
strane sa žalovaný bránil len tým, že on sporný pozemok nadobudol v rámci dobrovoľnej dražby, ktorá

sa realizovala na základe návrhu správcu úpadcu spoločnosti Plemenárske služby, štátny podnik „v
likvidácii“, pričom pozemok bol zapísaný v súpise majetku podliehajúcemu konkurzu a preto sa stal
v zmysle § 93 ods. 3 ZoKR vlastníkom aj vtedy ak už úpadca nebol vlastníkom sporného pozemku.
Žalovaný taktiež poukázal na oznámenie o dražbe, list vlastníctva a znalecký posudok, v zmysle
ktorých nemohol nadobudnúť pochybnosti o tom, že k spornému pozemku je evidované duplicitné

vlastníctvo. Súd však túto argumentáciu žalovaného nepovažoval za dostatočnú na ustálenie toho, že
práve on by mal byť vlastníkom sporného pozemku. Jednak je sporná samotná skutočnosť, či bol reálne
dobromyseľnýmnadobúdateľomspornéhopozemku.Vzhľadomtotižnato,žeideoosobu,ktorápodniká
v oblasti realít, je súd toho názoru, že je málo pravdepodobné, že by sa žalovaný spoliehal výlučne na
oznámenie o dražbe, list vlastníctva a predložený znalecký posudok bez toho, že by sám vykonal aspoň

základné šetrenie na dostupných portáloch. Ak by toto šetrenie žalovaný vykonal, napr. na Mapovom
klientovi portálu ZBGIS, by pri kliknutí na spornú parcelu okamžite zistil, že sú na ňu vedené dva listy
vlastníctva. A to jedna v registri „C“ a druhá v registri „E“. Podľa názoru súdu síce v prvom rade pochybil
správca úpadcu a oslovený znalec, ktorí ak by konali s náležitou odbornou starostlivosťou by zistili
duplicitné vlastníctvo spornej parcely už skôr, toto však neospravedlňuje konanie žalovaného, ktorý ako

záujemcaospornúnehnuteľnosť,akbychcelkonaťsnáležitouopatrnosťoubysiminimálneskontroloval
kde presne sa sporná parcela nachádza. Okrem toho súd je toho názoru, že na tento konkrétny prípad
nie je možné použiť § 93 ods. 3 ZoKR, keďže ide o prípad zapísaného duplicitného vlastníctva, kedy
žalobcovia vzhľadom na skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti vlastnia od roku 1992, pričom ho od tejdoby nerušene užívajú, nemohli ani predpokladať, že ich pozemok, hoci zapísaný aj v inom registri
môže byť predmetom konkurzného konania a následne dobrovoľnej dražby. Citované ustanovenia sa
týka skôr prípadov, kedy by sa následne zistilo, že vlastník zapísaný v liste vlastníctva (kedy nejde o

prípad duplicitného vlastníctva), nie je skutočným vlastníkom veci, napr. z dôvodu neplatného právneho
úkonu, vydržania inou osobou, atď. V tom prípade by totiž argumentácia žalovaného obstála, že nič
nenasvedčovalo tomu, že úpadca nie je vlastníkom sporných nehnuteľností. Toto sa však nedá tvrdiť
v prejednávanom spore, keďže duplicita vlastníckeho práva sa dá jednoducho zistiť. Skutočnosť, že
duplicita vlastníctva nebola zistená skôr nemôže ísť na úkor vlastníckeho práva žalobcov a to jednak z

dôvodu, že v čase, kedy vlastnícke právo k spornému pozemku nadobudli, neexistovali také technické
vymoženosti na kontrolu katastrálnej mapy ako v dnešnej dobe. Taktiež vzhľadom na skutočnosť, že
nikto nespochybnil ich vlastnícke právo, nemali ani dôvod existenciu duplicitného vlastníctva zisťovať
ani v neskoršom období, keďže presne vedeli, kde sa nachádzajú ich pozemky, ktoré aj riadne užívali
tým, že ich prenajali. Súd sa preto priklonil skôr k argumentácii žalobcov, ktorí tiež poukazovali na
judikatúru slovenských súdov, podľa ktorej rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len

investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného
vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený
pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah. Aj v zmysle týchto
dôvodov je súd toho názoru, že by bolo nespravodlivé, ak by žalobcovia prišli o svoje vlastníctvo len
z dôvodu, že pochybil správca konkurznej podstaty, ktorý zahrnul do súpisu majetku úpadcu vec, ku

ktorej bolo evidované duplicitné vlastníctvo, ako aj katastrálny úrad, ktorý tiež túto skutočnosť nezistil
už skôr a nepristúpil k jej odstráneniu. Taktiež vzhľadom na skutočnosť, že sa dražila parcela zapísaná
v registri „C“, žalobcovia nemohli ani predpokladať že je ohrozené ich vlastnícke právo, a tým pádom
nemohli ani podniknúť kroky na zabránenie predmetnej dražbe. Práve naopak, ako už bolo uvedené aj v
predošlýchodsekoch,právežalovaný,akozáujemcaospornýpozemokmalbyťdostatočneobozretný,a

v tom prípade by jednoduchým spôsobom mohol zistiť, že k spornému pozemku je evidované duplicitné
vlastníctvo, a preto ho súd nemôže považovať za dobromyseľného nadobúdateľa sporného pozemku.
Súd odmietol vykonať dôkazy navrhnuté zo strany žalovaného, a to zabezpečením trestného spisu od
Okresného riaditeľstva vo Svidníku ohľadom trestného konania vedeného voči znalcovi, ako aj výsluch
znalca Petra Holovku, keďže vykonanie týchto dôkazov považoval za neúčelné a nehospodárne, keďže

označené dôkazy (v odseku 12. odôvodnenia) postačovali na rozhodnutie vo veci, totiž dostatočne
preukázali vlastnícke právo žalobcov, pričom uvedené dôkazy by skôr preukazovali, nárok žalovaného
na náhradu škody voči správcovi úpadcu, prípadne znalcovi. Žalovaný tým neuniesol dôkazné bremeno,
že bol dobromyseľným nadobúdateľom sporného pozemku, pričom túto skutočnosť, by nepreukázali ani
odmietnuté dôkazy, keďže žalovaný ako záujemca o sporné nehnuteľnosti a znalý v oblasti realít mal

postupovať tiež s náležitou opatrnosťou. Žalovaný však podľa názoru súdu tak nekonal, inak by mohol
jednoducho zistiť duplicitnú evidenciu vlastníckeho práva (napr. z mapového klienta portálu ZBGIS). Na
základe vyššie uvedeného súd ustálil, že vlastnícke právo k spornému pozemku svedčí žalobcom tak,
ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a z toho dôvodu žalobe vyhovel v celom rozsahu.
Prílohou rozsudku je aj geometrický plán č. 33737398-16/2023 zo dňa 13.06.2023, ktorý vymedzuje

rozsah duplicitného vlastníctva, za ktorým účelom bola vytvorená parcela č. 157/3. Žalobcom, ktorí mali
vo veci plný úspech, keďže súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu, vzniklo v zmysle ust. § 255 ods. 1
CSP právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie svojho nároku voči žalobkyni
(poznámka odvolacieho súdu - zjavne mal na mysli žalovaného) s tým, že o výške náhrady trov konania
súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho I. výroku (II. výrok je závislým výrokom) podal včas
odvolanie žalovaný, s návrhom na jeho zmenu určením, že žalovaný je výlučným vlastníkom pozemku
evidovaného Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva číslo XXX
parcela registra „E“, parc. č. 1248/4, druh pozemku: orná pôda o výmere: 85 719 m2, katastrálne

územie: F., obec: F., okres: Dunajská Streda a duplicitne na liste vlastníctva č. XXXX, ako parcela
registra „C", parc. číslo 157/3, druh pozemku: orná pôda o výmere: 85 719 m2, katastrálne územie: F.,
obec: F., okres: Dunajská Streda, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom na vymedzenie rozsahu
duplicitného vlastníctva k pozemku parc. č. 157/3, vyhotoveným geodetom A. N. O., B. XXXX/XX,
P. D. XXX XX, IČO: 33 737 398, dňa 13.6.2023, pod č. 33737398-16/2023, autorizačne overeným

dňa 13.6.2023 a úradne overeným dňa 12.7.2023 Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálnym
odborom, pod č. G1-1332/2023 a súčasne žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP. Nestotožnil
sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko má dôvodne za to, že vlastnícke právo k dotknutejnehnuteľnosti svedčí v prospech jeho osoby. Vychádzajúc z obsahu listu vlastníctva číslo XXXX pre
k.ú. F. je zrejmé, že žalovaný nadobudol do svojho výlučného vlastníctva nehnuteľnosť: pozemok KN
„C“ parcela č. 157/1, orná pôda o výmere 112904 m2, titulom dobrovoľnej dražby v zmysle ZoDD

dňa 27.5.2021, a to v priebehu speňažovania majetku v konkurznom konaní. O priebehu dražby
bola spísaná osvedčovacia notárska zápisnica N 193/21, Nz 15292/21. Ako vyplýva z vykonaného
dokazovania dobrovoľná dražba, v priebehu ktorej žalovaný nadobudol vlastnícke právo k vyššie
špecifikovanej nehnuteľnosti, sa uskutočnila v zmysle ustanovenia § 92 ods. 1 písm. b/ ZoKR pri
speňažovaní majetku v rámci konkurzného konania dlžníka Plemenárske služby, štátny podnik „v

likvidácii“, so sídlom Nádražná 36, Ivanka pri Dunaji 900 28, IČO: 30 415 462, ktoré konkurzné
konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4K 11/2007 a ustanoveným správnom
konkurznej podstaty je Ing. Marian Mikuš, so sídlom Ďumbierska 3F, Bratislava, značka správcu:
S1363. Keďže žalovaný nehnuteľnosť: pozemok KN „C“ parcela č. 157/1, orná pôda o výmere 112904
m2, ktorá je zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX vedenom Okresným úradom Dunajská Streda,
katastrálny odbor pre k.ú. F., nadobudol ako vydražiteľ cestou dobrovoľnej dražby uskutočnenej v

rámci konkurzného konania má žalovaný dôvodne za to, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol
originárnym spôsobom, a to zo zákona. Žalovaný má za to, že pri originárnom spôsobe nadobudnutia
vlastníckeho práva toto nadobúdateľ neodvodzuje od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, ale
nadobúda ho nezávisle od neho, prípadne je originárny vlastník prvým vlastníkom veci. Uvedené
predstavuje rozdiel oproti derivátnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva, ktoré vlastník odvodzuje od

skoršiehovlastníkaanadobúdavlastníctvolen,akjehopredchodcabolvlastníkom.Uvedenáskutočnosť
pri originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva vylučuje aplikáciu zásady „nemo plus iuris
ad alium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má),
ktorá sa uplatňuje výlučne pri derivátnom nadobúdaní vlastníctva. Rozlišovanie medzi originárnym a
derivátnym nadobúdaním vlastníctva má nielen teoretický, ale i zásadný praktický význam. Kto totiž

odvodzuje svoje vlastníctvo od jeho originárneho nadobudnutia, nemôže byť dotknutý tým, že jemu
predchádzajúci vlastník prípadne vlastníctvo k veci riadne nenadobudol. S poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu sa žalovaný dôvodne domnieva, že nakoľko vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti
nadobudol originárnym spôsobom, je v prípade tohto sporu o vlastnícke právo bez právneho významu
žalobcami preukazované vlastnícke právo, a to aj napriek tomu, že disponujú verejnými listinami, z

ktorých by bolo možné ich vlastnícke právo predpokladať. S poukazom na uvedené skutočnosti má
žalovaný dôvodne za to, že súd prvej inštancie dospel po vykonanom dokazovaní k nesprávnym
skutkovým zisteniam resp. prejednávanú vec nesprávne právne posúdil, keď vyjadril názor, že vo vzťahu
k žalovanému nie je možné aplikovať ustanovenie § 93 ods. 3 ZoRK, kde sa súd prvej inštancie odvolal
na existenciu duplicitného vlastníctva, ktorá skutočnosť údajne aplikáciu citovaného ustanovenia zákona

vylučuje, vyjadril názor, že ustanovenie § 93 ods. 3 ZoRK by bolo možné aplikovať napr. v prípade
ak by sa dodatočne zistilo, že vlastník nehnuteľnosti uvedený na liste vlastníctva nie je skutočným
vlastníkom veci napr. z dôvodu neplatného právneho úkonu, vydržania inou osobou a pod. Ako vyplýva
z bodu 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vyjadril presvedčenie, že vlastníkmi
dotknutej nehnuteľnosti (v prekrývajúcej sa časti) sú žalobcovia, pričom tu sa možno domnievať, že

jej vlastníkom nebol dlžník (subjekt, ktorého majetok bol speňažovaný v konkurze), ktorá skutočnosť
podľa názoru žalovaného absolútne napĺňa predpoklady aplikácie § 93 ods. 3 ZoRK, keďže dodatočne
vyšlo najavo, že vlastníkom speňažovaného majetku je s vysokou pravdepodobnosťou iný subjekt ako
dlžník, voči ktorému sa konkurzné konanie vedie. Z uvedeného dôvodu sa s argumentáciou súdu
nemožno stotožniť, ktorý pri existencii duplicitného vlastníctva aplikáciu citovaného ustanovenia zákona

vylučuje. V danej veci je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že existencia duplicity vlastníctva bola na
príslušnom liste vlastníctva Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálny odbor vyznačená až v roku
2022, pričom k speňaženiu majetku v rámci konkurzného konania došlo už v roku 2021, kedy duplicita
vlastníckeho práva stranám sporu známa nebola, nakoľko nebola vyznačená. Žalovaný sa taktiež
nestotožňuje s argumentáciou súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku (bod 33.) spochybňuje samotnú

dobromyseľnosť žalovaného pri nadobudnutí speňažovanej nehnuteľnosti, ktorá dobromyseľnosť je
predpokladom aplikácie vyššie citovaného ustanovenia zákona. Údajnú absenciu dobromyseľnosti na
strane žalovaného dôvodí súd tým, že z pohľadu žalovaného nemohlo byť dostačujúce oboznámiť
sa s obsahom znaleckého posudku vyhotoveného pre účely výkonu speňaženia, listom vlastníctva
a oznámením o dražbe. Súd žalovanému vytýka, že popri oboznámení sa s obsahom uvedených

listín nevykonal akési základné šetrenie na dostupných portáloch, kde by údajne okamžite zistil, že
na speňažovanú nehnuteľnosť sú vedené dva listy vlastníctva. Úvahy súdu považuje žalovaný za
nesprávne,nakoľkooboznámeniesasobsahomznaleckéhoposudku,listuvlastníctvaakoajoznámenia
o dražbe by malo osobe oboznamujúcej sa s ich obsahom poskytnúť absolútny prehľad o speňažovanejnehnuteľnosti, nakoľko prinajmenšom znalecký posudok vyhotovený odborne spôsobilou osobou by
mal obsahovať všetky prípadné negatíva postihujúce speňažovanú nehnuteľnosť. Medzi takéto zjavné
negatíva sa radí aj prípadná duplicita resp. prípadné prekrytie s inou nehnuteľnosťou, ktorá skutočnosť

by v značnej miere ovplyvňovala hodnotu speňažovanej nehnuteľnosti a táto skutočnosť by musela byť
v podanom znaleckom posudku uvedená. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania z obsahu znaleckého
posudku vyhotoveného pre účely speňažovania dotknutej nehnuteľnosti žiadne negatívne okolnosti
majúce vplyv na všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti nevyplývajú. Aj keď sa v prípade žalovaného jedná o
osobu, ktorá má určité skúsenosti v oblasti realít, je len pochopiteľné, že žalovaný vyjadril vyšší stupeň

dôvery v obsah znaleckého posudku vyhotoveného pre účely speňažovania dotknutej nehnuteľnosti
ako v obsah súdom prvej inštancie uvedeného „základného šetrenia“ na dostupných portáloch, keďže
v prípade osoby znalca sa jedná o odborne spôsobilú osobu, ktorá predpokladane pri vyhotovení
podaného znaleckého posudku postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou. V nadväznosti na
uvedené žalovanému nie je možné stotožniť sa s argumentáciou súdu, ktorý vyjadril pochybnosti o
dobromyseľnostižalovanéhoprinadobudnutídotknutejnehnuteľnosti,atopredovšetkýmspoukazomna

absenciu vykonania akéhosi „základného šetrenia“ cestou dostupných portálov, kde súd demonštratívne
poukázal napr. na Mapového klienta portálu ZBGIS. Vo vzťahu k argumentácii súdu, ktorý pripisuje
vyššiu mieru dôveryhodnosti informáciám zverejneným na internete ako obsahu znaleckého posudku
vyhotoveného odborne spôsobilou osobou pre konkrétny účel, žalovaný považuje za potrebné poukázať
aj na skutočnosť, že ak by sa súd pred spochybnením dobromyseľného konania žalovaného oboznámil

prinajmenšom s fungovaním portálu mapového klienta ZBGIS, tak by ustálil, že ani oboznámením sa
s jeho obsahom žalovaný nemusel získať informácie o existencii prekrytia, nakoľko prekrytia resp.
existenciu dvoch listov vlastníctva menovaný portál znázorní výlučne v prípade, ak kurzorom kliknete
na prekryté časti dotknutých nehnuteľností. V prípade, ak kurzorom kliknete na neprekrývajúce sa časti
nehnuteľnosti nadobudnutej žalovaným, ktorá predstavuje jej rozsah cca vo výmere 25% k celkovej

výmere, tu sa existencia prekrytia resp. existencia dvoch listov vlastníctva nezobrazí. V danej veci, čo do
údajnej absencie akéhosi „základného šetrenia“, sa taktiež nemožno stotožniť s argumentáciou súdu,
ktorý nevykonanie šetrenia žalovaným cestou Mapového klienta portálu ZBGIS považuje dokonca za
neospravedlniteľné konanie žalovaného, ktorý ako záujemca nemohol konať s náležitou opatrnosťou,
keďže údajne neskontroloval kde sa predmet speňaženia nachádza. Tu je opakovane nevyhnutné

poukázať na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom čase venoval zvýšenú dôveru obsahu znaleckého
posudku vyhotoveného pre účely speňaženia dotknutej nehnuteľnosti, ktorý okrem všeobecnej hodnoty
nehnuteľnosti obsahoval aj všetky podstatné údaje o jej umiestnení vrátane grafického znázornenia,
ktorá skutočnosť opakovane nevyvolala nutnosť jej vyhľadania cestou súdom označeného portálu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností možno bez akýchkoľvek pochybností na rozdiel od súdu

konštatovať, že žalovaný pri nadobudnutí dotknutej nehnuteľnosti postupoval dobromyseľne ako aj s
vynaložením náležitej opatrnosti a odbornej starostlivosti, ktorú bolo možné v danom čase od jeho osoby
spravodlivo očakávať. Vo vzťahu k argumentácii súdu v bode 35. a 36. odôvodnenia rozsudku žalovaný
uviedol, že pre objektívne posúdenie sporovej veci nie je podstatná prípadná nespravodlivosť, ktorá
by mohla postihnúť žalobcov, tak ako to uvádza súd, ale podstatným je vzniknutý právny stav, ktorý je

nevyhnutné rešpektovať a ktorý svedčí v prospech žalovaného, čo do nadobudnutia vlastníckeho práva
k dotknutej nehnuteľnosti, a to prípadne aj na úkor žalobcov, keďže žalovaný vlastnícke právo k dotknutej
nehnuteľnosti nadobudol originárnym spôsobom. Žalovaný sa v časti stotožňuje s argumentáciou
súdu v tom smere, že s vysokou pravdepodobnosťou došlo k pochybeniu tak na strane Okresného
úradu Dunajská Streda, katastrálny odbor, ktorý existenciu prekrytia neriešil prinajmenšom vyznačením

poznámky o existencii duplicitného vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam, ako aj na strane správcu
konkurznej podstaty resp. znalca, ktorí s vysokou pravdepodobnosťou nepostupovali s náležitou
odbornou starostlivosťou, keď pochybil prinajmenšom pri vypracovaní znaleckého posudku, avšak ani
tieto skutočnosti nemôžu byť automaticky vyhodnotené na ťarchu žalovaného, ktorý pri nadobudnutí
dotknutej nehnuteľnosti postupoval s náležitou opatrnosťou dobromyseľne. Z pohľadu žalovaného

taktiež nie je zrejmé, z akého dôvodu prijal súd presvedčenie o nutnosti poskytnutia vyššieho stupňa
ochrany žalobcom, pri ktorých by prípadnú stratu vlastníckeho práva vyhodnotil ako nespravodlivú.
Naprotitomuprípadnústratuvlastníckehoprávanastranežalovaného,ktorýtýmutrpíznačnúmajetkovú
škodu, ako nežiaduci jav nevyhodnotil. Odvolávajúc sa na vyššie zhmotnenú argumentáciu má žalovaný
dôvodne za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie resp. konanie predchádzajúce jeho

vyhláseniu je postihnuté takou vadou, ktorá zakladá dôvodnosť vyššie uvedených odvolacích dôvodov.

3. Žalobcovia 1/ až 4/ sa k odvolaniu žalovaného vyjadrili tak, že navrhujú, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. S tvrdeniami žalovaného sa nestotožnili,naopak sa v celom rozsahu stotožnili s odôvodnením napadnutého rozsudku. Poukázali na argumenty
uvedené v písomných podaniach žalobcov, a to v žalobe i vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného z
22.3.2023. Žalobcovia opierajú svoj názor, týkajúci sa zásady, že nikto nemôže previesť na iného

právo, ktoré sám nemá aj o rozhodnutia súdov, v ktorých je táto zásada uvádzaná: Problematiku
uplatnenia zásady „nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“, v zmysle ktorej Najvyšší
súd SR zaujal stanovisko k tejto otázke v rozsudku sp. zn. 3Cdo/223/2016: „26.1. K otázke vplyvu
absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril ústavný
súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/ 2010. Poukázal v ňom na zásadu rímskeho práva (nemo plus

iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného
právo, ktoré sám nemá. Zdôraznil, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca,
ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo
nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Vo všeobecnosti možno za vlastníka
považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci
právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“ preukazuje právo inej osoby než „modus“,

je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom prípade považovaný ten, v prospech
práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale nemá právne následky, aké má
platný právny úkon; na jeho základe preto ne dochádza k prevodu nehnuteľnosti. I keď v prípade
neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedených“ ďalej na iných nadobúdateľov
svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“. Dobrá viera týchto ďalších

nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného
držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Dobrej viere ale súčasný právny poriadok žiadne
iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby
zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis
v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri.

„ „26.2. Na rovnakom právnom náhľade na možnosti nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti od toho,
kto nie je (nebol) jej vlastníkom, zotrváva aj odborná právnická literatúra, v ktorej sa uvádza napríklad
to, že „vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej kúpnej
zmluvy sa možno stotožniť s právnym názorom, podľa ktorého Občiansky zákonník de lega lata možnosť
dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku

z pravidla (pozri napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa
§ 486 O.z.) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho
predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby
takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo
plus iuris ad al ium transferre potest quam ipse habet“ aj v prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako

nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci je preto potrebné odmietnuť
možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj
v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje“ (viď publikáciu Občiansky
zákonník II. , Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol. , Nakladatelství C. H. Beck,
2015, str. 2087).“ V tomto rozhodnutí, ako aj v ďalších rozhodnutiach (napr. rozsudok z 28.6.2017 sp. zn.

3Cdo/115/2016) Najvyšší súd SR zaujal stanovisko, že iba dobrá viera nadobúdateľa nemôže prelomiť
zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet, pretože podľa súčasného právneho
stavu dobrá viera nadobúdateľov je významná len potiaľ, že majú všetky práva oprávneného držiteľa
v zmysle ust. 129 a nasl. O.z., teda podľa tohto právneho názoru dobrá viera sama o sebe nie je
originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Správnosť tvrdenia žalobcov týkajúca sa

uplatnenia zásady „nemo plus iuris“ pri prevodoch vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe potvrdzuje
napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2M Cdo/20/2011 z 18.12.2012. Najvyšší súd SR v
predmetnomkonanírozhodovalomimoriadnomdovolanígenerálnehoprokurátoravovecinadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe dobrovoľnej dražby, ktorej predchádzalo uzatvorenie
zmluvy o zabezpečovacom prevode práva hodnotenej ako „neurčitá, svojím účelom odporujúca zákonu

a v rozpore s dobrými mravmi“. Najvyšší súd zaujal k uplatneniu zásady „nemo plus iuris“ jednoznačné
stanovisko (strana 4, predposledný odsek): „Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej
republike v zásade založené na princípe, že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Inak
povedané, ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom a nadobúdateľom nemôže spôsobiť prevod
vlastníckeho práva na nadobúdateľa, ak prevodca sám nebol vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné

zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (napr. § 446 Obchodného zákonníka, § 486
Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, § 19 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Niet preto dôvodu, prečo by sa zásada „nemoplus iuris“ nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy a to dobrovoľnú dražbu. To znamená,
že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.
nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom,

ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Opačnému výkladu by
okrem toho, že mu chýba zákonný podklad, bránil čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktoréhomusíbyťvýkladzákonovvsúladesústavou.“NajvyššísúdSRvcitovanomrozhodnutíkochrane
vlastníckeho práva ďalej uviedol ( strana 4, posledný odsek a nasl.): „Príklep v dobrovoľnej dražbe
udeľuje licitátor, ktorým je podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 527/2002 Z. z. zamestnanec dražobníka,

ktorý je oprávnený robiť na dražbe úkony v mene a na účet dražobníka. Dražobník je podľa § 6 ods.
1 až 3 tohto zákona podnikateľom, ktorý organizovanie dobrovoľných dražieb vykonáva ako svoje
podnikanie na základe živnostenského oprávnenia. Z uvedených dvoch ustanovení je zrejmé, že činnosť
licitátora a dražobníka pri dražbe je činnosťou súkromnoprávneho charakteru (obaja nevykonávajú
verejnú moc). Súkromnoprávnu povahu činnosti dražobníka a licitátora ďalej dosvedčuje aj § 20 ods.
13 zákona č. 527/2002 Z.z., podľa ktorého sa priebeh dražby osvedčuje notárskou zápisnicou. Zo

zákona č. 323/1992 Zb. (Notársky poriadok) ťažko možno súdiť, že by notár bol oprávnený osvedčovať
priebeh verejnoprávnych skutočností, teda priebeh úradných výkonov; naopak, ním osvedčované
skutočnosti sú súkromnoprávneho charakteru. Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje
každému právo vlastniť majetok a každému vlastníkovi rovnaký obsah a ochranu jeho vlastníckeho
práva. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky toto ustanovenie nezaručuje

právo nadobudnúť určitú konkrétnu vec do vlastníctva, ale zaručuje naopak každému, kto v súlade s
právnym poriadkom určitú konkrétnu vec do vlastníctva nadobudol, že svoje vlastnícke právo stratí opäť
ibavsúladesozákonom.Rýdzoekonomickýpohľadjednostrannezohľadňujúcileninvestíciuvydražiteľa
je nezlučiteľný s vyššie uvedenou ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného
vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne “, a nemôže byť teda nútený

pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah. Dobrovoľná
dražba, ktorej navrhovateľom nie je skutočný vlastník, je konaním, ktoré sa vedie absolútne mimo vôle
a i bez pričinenia skutočného vlastníka, bez akejkoľvek predbežnej kontroly súdu alebo iného orgánu
verejnej moci, výlučne pod kontrolou dražobníka, ktorý je súkromnoprávnym subjektom vykonávajúcim
svoju činnosť ako podnikanie, teda za účelom dosiahnutia zisku. Podľa názoru odvolacieho súdu je

nezlučiteľné s ústavnou zásadou rovnosti všetkých subjektov v právach (čl. 12 ods. 2 Ústavy SR), aby
mohlokonanie(právneúkony)určitýchsubjektovzasahovaťdoprávnehopostaveniatretejosoby,bezjej
súhlasu. Dovolací súd len pre úplnosť uvádza, že nie je možné porovnávať dobrovoľnú dražbu s dražbou
konanou v rámci exekúcie, ktorú vykonáva exekútor ako štátom splnomocnená osoba (§ 2 Exekučného
poriadku) a to pod kontrolou súdu (§ 148 Exekučného poriadku ). Názor odvolacieho súdu o prelomení

zásady „nemo plus iuris“ v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené nesprávny.“
Z dôvodu vyvrátenia tvrdenia žalovaného o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníctva
nehnuteľností v rámci dobrovoľnej dražby, uviedli, že za prelomový v pohľade na aplikáciu zásady „nemo
plus iuris“ v dobrovoľnej dražbe je možné považovať rozsudok Krajského súdu Prešov z 30.10.2012 sp.
zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012. KS Prešov najprv potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý posúdil

platnosť dobrovoľnej dražby ako predbežnú otázku v rámci konania o žalobe o určenie vlastníckeho
práva a rozhodol, skrátene zhrnuté, že nehnuteľnosti nebolo možné nadobudnúť od vydražiteľa s
ohľadom na zásadu „nemo plus iuris“. Záložný dlžník nebol vlastníkom nehnuteľností, a preto aj zmluva
o vykonaní dražby v rámci výkonu záložného práva bola absolútne neplatná. Na základe dobrovoľnej
dražby nemohlo teda dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na vydražiteľa s ohľadom na uvedenú zásadu.

Toto rozhodnutie KS Prešov zrušil Ústavný súd nálezom 448/2010 zo dňa 13.04.2011 a vrátil vec na
ďalšie konanie. KS Prešov v rozhodnutí z 30.10.2012 sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012 akceptoval
neprípustnosť posudzovania platnosti dobrovoľnej dražby mimo konania podľa § 21 ods. 2 ZoDD, avšak
zároveň konštatoval, že: „… ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č.
527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva

vydražiteľom,aknavrhovateľdražby(alebozáložca)nebolsámvlastníkompredmetudražby.“KSPrešov
jednoznačne odmietol dobrovoľnú dražbu ako originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva a
trvá na rešpektovaní zásady „nemo plus iuris“ v rámci nadobúdania vlastníckeho práva na základe
dobrovoľnej dražby. S vyššie uvedenými argumentmi zástancov teórie originárneho nadobudnutia sa
vysporiadal nasledovne:

a/ Text právneho predpisu
Len zo samotnej zákonnej formulácie, ktorá používa pojem „prechod“ nie je možné odvodiť originárnosť
nadobúdaniavlastníckehopráva.Zvlášťvrámcinášhoprávnehoporiadku,kdejezákonodarcaextrémnenepresný v používaní zákonných pojmov. Súkromnoprávnu (zmluvnú) povahu dobrovoľnej dražby je
možné odvodiť z nasledovných skutočností:
i.navrhovateľnavrhujevykonaniedražbyprávnymúkonomaoprávňujedražobníka(azaňhokonajúceho

licitátora), aby svojimi právnymi úkonmi spôsobil stratu vlastníckeho práva navrhovateľa (resp. záložcu,
ak navrhovateľom je záložný veriteľ);
ii.dražobník(zaňholicitátor)saobracianaúčastníkovdražbynazákladetaktomuudelenéhooprávnenia
a vyzýva účastníkov dražby, aby robili podania;
iii. účastníci robia podania – právne úkony;

iv. licitátor (v mene a na účet dražobníka a sprostredkovane aj navrhovateľa dražby) udelením príklepu
– právnym úkonom spôsobí, že medzi navrhovateľom dražby a vydražiteľom vznikne právny vzťah,
ktorého dôsledkom je, že vlastnícke právo prejde z navrhovateľa na vydražiteľa.
Príklep licitátora (a dobrovoľná dražba ako celok) tak nie je „inou právnou skutočnosťou“, ale určitou
(komplikovanejšou) variáciou zmluvy, uzatváranej v rámci zákonom presne regulovaného procesu
prostredníctvom viacerých vrstiev oprávnených zástupcov, ktorej ďalšie právne aspekty sú regulované

odchylne od všeobecnej úpravy zmluvných vzťahov (napr. výrazne prísnejšie uplatňovanie dôvodov
neplatnosti než pri zmluvných vzťahoch všeobecne – porov. § 21 zákona č. 527/2002 Z. z.) a vzťahov
splnomocnencov – splnomocniteľov.“
Ak teda dobrovoľná dražba je inštitútom zmluvného práva, osobitnou zmluvou, jednoznačne je potrebné
na prevody vlastníckeho práva na základe dobrovoľnej dražby aplikovať zásadu „nemo plus iuris“.

b/ Paralela s exekučnou dražbou
Paralela dobrovoľnej dražby s exekučnou dražbou taktiež neobstojí. Ako uvádza KS Prešov:
„Okrem principiálneho rozdielu medzi povahou dražby v rámci exekučného konania, konanej súdnym
exekútorom ako vykonávateľom verejnej moci (§ 2 Ex. por.) pod dozorom exekučného súdu (§ 148 Ex.
por.), je podstatný rozdiel v zákonnej úprave.“ Myslí sa tým najmä:

i. obsah dražobnej vyhlášky, ktorá podľa § 140 ods. 2 písm. l/ Exekučného poriadku musí obsahovať
výzvu, „aby uplatnenie práv, ktoré nepripúšťajú dražbu, sa preukázalo pred začatím dražby s
upozornením, že inak by sa také práva nemohli uplatniť na ujmu vydražiteľa, ktorý bol dobromyseľný“;
ii. právo tretej osoby podať návrh na vylúčenie veci z exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku);
iii. nárok na vydanie výťažku z predaja veci od oprávneného ako náhradu za odňatie práva tretej osoby

k vydraženej veci;
iv. nárok na náhradu škody voči exekučnému súdu resp. exekútorovi.
Z uvedenej právnej úpravy zrejmým spôsobom vyplýva úmysel zákonodarcu, aby v rámci exekučnej
dražby došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva (dobromyseľným) vydražiteľom, i keď povinný nebol
vlastníkom nehnuteľnosti a exekúcia tak prebehla v rozpore s § 135 ods. 1 Exekučného poriadku.

ZoDD takúto právnu úpravu neobsahuje a v dobrovoľnej dražbe absentuje aj externá kontrola
zabezpečovanávprípadeexekúciesúdom.Notár,ktorýosvedčujepriebehdražbynotárskouzápisnicou,
nemá postavenie verejného činiteľa ani žiadne kontrolné právomoci a priebeh dražby osvedčuje ako
skutočnosť súkromnoprávnej povahy. ZoDD teda neobsahuje právnu úpravu, ktorá by priamo a výslovne
alebo aspoň ústavne konformným výkladom prelamovala zásadu „nemo plus iuris“ a umožňovala tak

nadobudnúť nehnuteľnosti/veci aj v prípade, že navrhovateľ dražby nebol ich vlastníkom.
c/ Žaloba o neplatnosť dražby ako jediný prostriedok obrany skutočného vlastníka
KS Prešov sa vysporiadal aj s predchádzajúcou judikatúrou, a to v konštatovaní, že: „Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom posledne citovanom uznesení výslovne ponechal otvorenú otázku,
„aké právne dôsledky má pri dobrovoľnej dražbe skutočnosť, že oprávnená osoba neuplatnila právo

domáhať sa určenia neplatnosti dražby na súde do troch mesiacov odo dňa príklepu. Z uvedeného
je zrejmé, že i Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre nestotožňuje platnosť dražby s
automatickým nastúpením všetkých jej účinkov „erga omnes„. K uvedenej otázke sa vo svojom náleze
záväzne nevyjadril ani Ústavný súd SR (v náleze Ústavného súdu č. 448/2010 zo dňa 13.04.2011,
ktoré predchádzalo analyzovanému rozhodnutiu KS Prešov), ktorý poukázal len na to, že sa odvolací

súd s námietkami žalovanej vôbec nevysporiadal.“ A teda absencia jednoznačnej odpovede na kľúčovú
otázku: „či dobrovoľná dražba spôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom aj vtedy, ak
nikto z tých kto sú oprávnení dražbu navrhnúť, nie je vlastníkom predmetu dražby“ bola hlavnou
motiváciou KS Prešov dôsledne odôvodniť predmetné rozhodnutie a k tejto otázke sa jednoznačne
vyjadriť. Teda, ako už bolo vyššie uvedené, je akceptované, že zaoberať sa platnosťou dobrovoľnej

dražby je možné len v rámci konania o žalobe o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 ZoDD.
Samotná platnosť dražby však nie je jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva k vydraženej
nehnuteľnosti. Nezávisle na tejto podmienke je možné a potrebné skúmať, či boli splnené aj iné
podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vyplývajúce z právneho poriadku, a teda aj dodržaniezásady„nemoplusiuris“astýmspojenévlastníctvonavrhovateľadražby(prípadnezáložcu).Žalobcovia
sa stotožňujú so žalovaným len v tvrdení, že aj on sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie,
že s vysokou pravdepodobnosťou došlo k pochybeniu tak na strane Okresného úradu Dunajská Streda,

katastrálneho odboru, ako aj správcu konkurznej podstaty a znalca. Pochybenie znalca, ak tak jeho
konanie možno nazvať, pri vypracovaní predmetného znaleckého posudku, je podrobne opísané v
bodoch 26) až 49 ) vyjadrenia žalobcov zo 14. júna 2023 k vyjadreniu žalovaného, zo dňa 22.3.2023.
Citovali z neho bod 49: „ 49) Domnievam sa, že konanie osoby - Ing. Peter Holovka, I. T. U. XX, XXX
XX K., tým, že ako znalec z odboru: poľnohospodárstvo, odvetvie: Odhad hodnoty poľnohospodárskej

pôdy, evidenčné číslo 911139, vypracoval nepravdivý znalecký posudok č. 18/ 2021 v ktorom:
- zamlčal existenciu duplicitného vlastníctva;
- pozmenil podklad - prílohu znaleckého posudku tak, aby z nej nebola zrejmá existencia duplicitného
vlastníctva,
- nepoužil ako podklad k vypracovaniu znaleckého posudku kópiu z katastrálnej mapy, ale iba
grafické znázornenie časti katastrálneho územia F. a „upravil “ ho tak, aby z neho nebola zrejmá

duplicita vlastníctva, čo malo podstatný význam pre realizáciu dobrovoľnej dražby, vznik značnej škody,
poškodzovanie cudzích práv a obzvlášť závažný následok, naplnilo skutkovú podstatu trestného činu -
nepravdivého znaleckého posudku, podľa § 347 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného zákona a trestného
činu poškodzovania cudzích práv v zmysle ustanovenia § 375 ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného zákona.
Žalovaný v úvode odvolania poukazuje na nevykonanie ním navrhnutých dôkazov súdom prvej

inštancie. V odôvodnení odvolania sa žalovaný týmto odvolacím dôvodom už nezaoberá, nerozvíja ho
a nešpecifikuje ako by vykonanie ním navrhovaných dôkazov (výsluch znalca Ing. Petra Holovku a
zadováženie trestného spisu z ORPZ Svidník) prispelo na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ by
aj súd žalovanému vyhovel, vypočul znalca, ktorý vypracoval znalecký posudok a získal by informáciu
o tom ako sa orgány činné v trestnom konaní vyporiadali s oznámením o podozrení zo spáchania

trestného činu znalcom – Ing. Petrom Holovkom, nemalo by to žiadny vplyv na jeho rozhodovanie, preto
sa nestotožňujú ani s týmto odvolacím dôvodom.
Ak žalovaný v odvolaní, ako žalobkyňu 4/ uvádza G. V. J., ide o nesprávne označenie, keďže táto
dňom úmrtia ( XX.X.XXXX) stratila procesnú spôsobilosť a nie je účastníčkou konania. Súd Uznesením
15C /1/2013–235 z 19. marca 2024 rozhodol, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom - dedičom

A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX/ XX, XXX XX K., ako novým žalobcom 4/.
Žalobcovia majú za to, že žalovaný nepreukázal, odôvodnenosť svojich tvrdení a ich oporu v právnom
poriadku a judikatúre, preto považujú odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcov uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania,

ktoré považuje v celom rozsahu za dôvodné, pričom v podrobnostiach odkazuje na odvolacie dôvody
zhmotnené v podanom odvolaní. Vyjadrenie žalobcov v značnej časti obsahuje výlučne odkaz na
rozhodnutia vyšších súdnych autorít tak Slovenskej republiky ako aj Českej republiky, z ktorých je
podľa názoru žalobcov zrejmá aplikačná prax súdov, čo do zásady, že nikto nemôže previesť na
iného právo, ktoré sám nemá. Žalobcovia poukazujú na súdne rozhodnutia, ktoré svojim obsahom

nesúvisia s prejednávanou vecou, keďže sa týkajú sporových konaní, ktoré sú odlišné tak skutkovo
ako aj právne, nakoľko ani jedno zo žalobcami spomenutých súdnych rozhodnutí neprejednáva prípady
kedy dochádzalo k speňažovaniu majetku úpadcu v rámci konkurzného konania. In concreto žalovaný
poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2012 sp. zn. 2M
Cdo 20/2011, na ktoré žalobcovia vo svojom vyjadrení poukazujú, kde síce NS SR konštatuje, že prevod

vlastníckeho práva na nadobúdateľa nemôže nastať, ak sám prevodca nebol vlastníkom veci, avšak
NS SR v označenom rozhodnutí súčasne uviedol, že z daného princípu existujú zákonné výnimky, kde
okrem iného poukázal na ustanovenie § 93 odsek 3 ZoKR. V prípade vyššie označeného zákonného
ustanovenia, ktoré podľa názoru NS SR pripúšťa výnimku z princípu, že nikto nemôže previesť na
iného právo, ktoré sám nemá, sa zhodou okolností jedná o zákonné ustanovenie, na ktoré sa žalovaný

odvoláva počas prebiehajúceho sporového konania, keďže sporom dotknutú nehnuteľnosť nadobudol
síce formou dobrovoľnej dražby, avšak zahájenej v zmysle ust. § 92 odsek 1 písmeno b/ ZoKR, a
to pri speňažovaní majetku v rámci konkurzného konania dlžníka Plemenárske služby, štátny podnik
„v likvidácii“, so sídlom Nádražná 36, Ivanka pri Dunaji 900 28, IČO: 30 415 462, ktoré konkurzné
konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 4K 11/2007 a ustanoveným správnom

konkurznej podstaty je Ing. Marian Mikuš, so sídlom Ďumbierska 3F, Bratislava, značka správcu:
S1363. Skutočnosť, že žalovaný dotknutú nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva v priebehu
speňažovania majetku v rámci konkurzného konania determinuje aplikáciu ust. § 93 ods. 3 ZoKR, ktoré
zákonné ustanovenia sám NS SR vo svojom rozhodnutí z 18.12.2012 sp. zn. 2M Cdo 20/2011 označilakojednozozákonnýchustanovení,ktorépripúšťalegitímnyodklonodzásady,ženiktonemôžepreviesť
na iného právo, ktoré sám nemá. Žalovaný sa dôvodne domnieva, že aj z obsahu rozhodnutia NS
SR z 18.12.2012, sp. zn. 2M Cdo 20/2011, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú vo svojom vyjadrení z

27.9.2024, je zrejmé, že ust. § 93 odsek 3 ZoKR pripúšťa originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva, ktoré vlastnícke právo nadobúdateľ neodvodzuje od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka,
ale nadobúda ho nezávisle od neho, prípadne je originárny vlastník prvým vlastníkom veci. Uvedené
predstavuje rozdiel oproti derivátnemu nadobudnutiu vlastníckeho práva, ktoré vlastník odvodzuje od
skoršieho vlastníka a nadobúda vlastníctvo len, ak jeho predchodca bol vlastníkom. Pri originárnom

spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva, ako tomu bolo aj v prípade nadobudnutia vlastníckeho
práva žalovaného k dotknutej nehnuteľnosti, sa vylučuje aplikácia zásady „nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má), ktorá sa
uplatňuje výlučne pri derivátnom nadobúdaní vlastníctva. Rozlišovanie medzi originárnym a derivátnym
nadobúdaním vlastníctva má nielen teoretický, ale i zásadný praktický význam. Kto totiž odvodzuje
svoje vlastníctvo od jeho originárneho nadobudnutia (v danej veci žalovaný), nemôže byť dotknutý

tým, že jemu predchádzajúci vlastník (úpadca v konkurznom konaní) prípadne vlastníctvo k veci riadne
nenadobudol. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, na ktoré poukázali samotní žalobcovia vo
svojom vyjadrení z 27.9.2024, sa žalovaný naďalej dôvodne domnieva, že nakoľko vlastnícke právo k
dotknutej nehnuteľnosti nadobudol originárnym spôsobom, je v prípade tohto sporu o vlastnícke právo
bez právneho významu žalobcami preukazované vlastnícke právo, a to aj napriek tomu, že disponujú

verejnými listinami, z ktorých by bolo možné ich vlastnícke právo predpokladať.

5. Žalobcovia k vyjadreniu žalovaného uviedli, že sa nestotožňujú s názorom žalovaného (skutočnosť,
že žalovaný dotknutú nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva v priebehu speňažovania v rámci
konkurzného konania determinuje aplikáciu ust. § 93 ods. 3. písm. b/ ZoKR, ktoré zákonné ustanovenia

sám NS SR v rozhodnutí z 18.12.2012 sp. zn. 2M Cdo 20/ 2011 označil ako jedno zo zákonných
ustanovení, ktoré pripúšťa legitímny odklon od zásady, že nikto nemôže previesť na iného právo, ktoré
sám nemá), ktorý zostal bez odôvodnenia.
ZoKR (pri konkurze podľa druhej časti ZoKR) dáva správcovi alternatívne na výber, či sa
rozhodne organizovať speňažovanie nehnuteľnosti dražbou sám, alebo či poverí uskutočnením dražby

dražobníka. Organizovanie dražby správcom je upravené v § 92 ods. 6 ZoKR a úprava spočíva v
primeranom použití ustanovení osobitného predpisu, ktorým je ZoDD, teda ide o aplikáciu ustanovení
ZoKR a ZoDD. V súdenom prípade, však nešlo o dražbu organizovanú správcom, keďže dražobníkom
bol iný subjekt a to obchodná spoločnosť Adventuris s.r.o., IČO 43933742, Zámocká 3, Bratislava.
Na tomto mieste je nutné poukázať na rozdiel dražby organizovanej správcom ( § 92 ods. 6 ZoKR )

a dražobníkom (§ 92 ods. 1. písm. b/ ZoKR.). Speňažovanie majetku, podliehajúceho konkurzu, je
špecifický proces, ktorý nie je upravený inými právnymi predpismi, iba ZoKR. To znamená, že ZoKR
upravuje spôsob speňažovania majetku dlžníka, ktorý podlieha konkurzu. Pri speňažovaní tohto majetku
sa iné právne predpisy aplikujú len vtedy, ak to ZoKR výslovne ustanovuje. Tak je tomu napríklad v §
92 ods. 2, 4, 5, 6 ZoKR, kde zákon výslovne stanovuje postup, podľa osobitných predpisov. Zatiaľ čo

na dražbu organizovanú správcom sa príslušné ustanovenia ZoDD aplikujú len primerane, pri dražbe
vykonanej dražobníkom sa aplikuje ZoDD komplexne. Z vyššie uvedenej úpravy vyplýva, že v súdenom
prípade nešlo o aplikáciu ustanovenia § 92 ods. 6 ZoKR, ale ustanovenia § 92 ods. 1 písm. b/ ZoKR, teda
o dražbu organizovanú dražobníkom (nie správcom, ale Adventuris s.r.o.), v právnom režime upravenom
ZoDD. Žalobcovia majú za to, že ZoKR rozlišuje aj medzi priamym prevodom veci z konkurznej podstaty

(kde sa uplatní § 93 ods. 3 ZoKR ) a nadobudnutím v dobrovoľnej dražbe organizovanej dražobníkom,
ktorá sa uskutočnila v rámci konkurzu. Toto tvrdenie opierajú nielen o samotné znenie zákona, ale aj
o odbornú právnickú literatúru:
„Kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď
úpadca nebol vlastníkom veci (§ 93 ods. 3). KR prelamuje zásadu nemo plus iuris. O nadobudnutie

vlastníckeho práva od nevlastníka pôjde vždy vtedy, keď správca bude speňažovať majetok zapísaný
do súpisu a tento majetok nebude vo vlastníctve úpadcu a nepodlieha konkurzu (správca ho zapísal
neoprávnene). Pretože skutočný vlastník sa nebude domáhať vylúčenia veci zo súpisu, správca túto
vec speňaží. O nadobudnutie od nevlastníka nepôjde vtedy, keď správca bude speňažovať majetok
tretej osoby, ktorým je zabezpečený záväzok úpadcu, lebo správca koná ako zákonný zástupca tretej

osoby, ktorá je vlastníkom (§ 79 ods. 2), alebo majetok, ktorý nadobudne tretia osoba na základe
neúčinného a neplatného právneho úkonu za podmienok stanovených v § 80. Systematicky je dotknuté
ustanovenie zaradené v rámci úpravy vecných práv k majetku pri jeho odplatnom prevode. V § 93
ods. 3 je stanovené, že kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobúda vlastníckeprávo aj vtedy, keď úpadca nebol jej vlastníkom. Z tohto ustanovenia vyplýva, že je právne irelevantné,
podľa ktorého zákona sa prevodná zmluva pri speňažovaní uzavrie, a rovnako je právne irelevantné,
či nadobúdateľ je dobromyseľný. Vo všetkých prípadoch nadobúdateľ nadobudne vlastnícke právo, ak

kúpi vec od správcu. Pretože KR používa pojem kupujúci, právnym titulom nadobudnutia vlastníctva
môže byť kúpna zmluva, zmluva o predaji podniku alebo jeho časti a v zásade nie je vylúčená ani zmluva
o kúpe prenajatej veci. „Text rovnakého znenia je obsiahnutý aj v publikácii, od toho istého autora, na
str. 817 v publikácii: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii – Komentár 2. vydanie, Nakladateľstvo C. H.
Beck, 2015). V prípade dobrovoľnej dražby sa aplikujú ustanovenia ZoDD a zásada nemo plus iuris.

Táto zásada nie je automaticky prelomená len preto, že dražba sa konala v súvislosti s konkurzom, ako
to tvrdí žalovaný. ZoDD ustanovenie o možnosti nadobudnutí vlastníctva vydražiteľom od nevlastníka,
len preto, že je dražba vykonávaná v rámci konkurzu, neobsahuje. Ustanovenie § 93 ods. 3 ZoKR,
ako ustanovenie týkajúce sa priameho prevodu z konkurznej podstaty, nie je všeobecným pravidlom
platným pre akékoľvek nadobudnutie majetku v rámci konkurzného konania, ale pre prípad ak kupujúci
kúpi vec od správcu a právnym titulom nadobudnutia vlastníctva je kúpna zmluva, alebo zmluva o

predaji podniku, alebo jeho časti, alebo zmluva o kúpe prenajatej veci. Ustanovenie § 2 písm. a/
ZoDD definuje dražbu ako verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného
práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na
vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk
a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné

právo k predmetu dražby, alebo verejné konanie, ktoré bolo licitátorom ukončené z dôvodu, že nebolo
urobené ani najnižšie podanie. Žalobcovia poukázali na skutočnosť, že žalovaný sa zúčastnil dražby,
ktorá nebola organizovaná správcom a neprebiehala za primeraného použitia ustanovení ZoDD, ale
dražby vykonávanej dražobníkom a prebiehajúcej komplexne v právnom režime ZoDD. Žalovaný sa
snažil nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľnosti ako dražiteľ, nie ako kupujúci. Správca a žalovaný nezavreli

kúpnu zmluvu. Poukazujúc na vyššie uvedené majú žalobcovia za to, že aplikovanie ust. § 93 ods. 3
ZoKR, tak ako to prezentuje žalovaný, nemá oporu ani v ZoKR a ani v ZoDD.
Žalobcovia opätovne poukázali na nedobromyseľnosť žalovaného, ako vydražiteľa. Doteraz poukazovali
na potrebu skúmania jeho dobromyseľnosti (ako vydražiteľa v dražbe), ako podmienky nevyhnutnej
pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka sporného pozemku. Žalobcovia sú toho názoru, že

v záujme ochrany skutočného vlastníka je možné zásadu nemo plus iuris prelomiť ochranou
dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé,
že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol a dobrá viera musí byť
pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s
prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. O dobrú vieru

ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho
s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska
kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý
je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri nehnuteľností, takéto právo nesvedčí, napr. je
spochybnené duplicitným vlastníctvom. Podľa názoru žalobcov, v prejednávanej veci zistený skutkový

stav,neumožňujekonštatovaťdobrúvieružalovaného.Lensamotnáskutočnosť,žeúpadcabolzapísaný
v katastri nehnuteľností, ako vlastník draženej nehnuteľnosti, nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru
(presvedčenie) žalovaného (vydražiteľa), že úpadcovi svedčí vlastnícke právo. Pod bežnú opatrnosť,
ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych
skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že úpadca v čase

dražby bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti a jeho vlastníctvo nebolo ničím spochybnené. Vynaložením
potrebnej aktivity bola zistiteľná a dostupná informácia, na základe ktorej by žalovaný zistil existenciu
duplicitného vlastníctva k spornej nehnuteľnosti. Je potrebné podotknúť, že pokiaľ by takúto aktivitu
vykonal nielen žalovaný, ale aj správca, dražobník, či znalec, a postupovali by (aspoň jeden z nich)
adekvátne (v súlade s dobrými mravmi) k zistenej informácií o duplicitnom vlastníctve, k dražbe spornej

nehnuteľnosti by ani nedošlo. Nielen žalovaný, ale aj správca, dražobník a znalec sú osobami znalými
realitnej problematiky, práva k nehnuteľnostiam a zaoberajúcimi sa nehnuteľnosťami na profesionálnej
úrovni a majú v pomere k žalobcom obdobný vzťah ako obchodník a spotrebiteľ, resp. profesionál a laik.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že v rámci dražby mal možnosť sa oboznámiť s obsahom znaleckého posudku
vyhotoveného odborne spôsobilou osobou, poukazujeme na fakt, že znalecký posudok neobsahuje

výpis z listu vlastníctva použiteľný na právne účely, ale výpis vytvorený cez katastrálny portál. Znalecký
posudok neobsahuje ani kópiu z katastrálnej mapy.
Podľa § 69 ods. 3 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon) Výpis z listu vlastníctva alebo jeho kópia, kópia z katastrálnej mapy alebo kópia zmapy určeného operátu, výpis z pozemkovej knihy alebo výpis zo železničnej knihy alebo ich kópie sú
verejné listiny; verejnou listinou je aj identifikácia parcely vyhotovená v listinnej podobe.
Podľa § 60 ods. 4 písm. a/ Vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 461/2009 Z. z., ktorou

sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov
výpis alebo kópia obsahuje:
a) v listinnej podobe dátum vyhotovenia, odtlačok úradnej pečiatky okresného úradu so štátnym znakom
Slovenskej republiky, meno, priezvisko a podpis zamestnanca vykonávajúceho štátnu službu na úseku

katastra, ktorý výpis alebo kópiu vyhotovil, doložku o úhrade správneho poplatku alebo doložku o
oslobodení od správneho poplatku a text: „Vyhotovil: Okresný úrad v mene ÚGKK SR“,
Z vyššie uvedeného vyplýva, že tak ako znalec si pre vypracovanie znaleckého posudku nezabezpečil
výpis z katastrálnej mapy a výpis z listu vlastníctva, použiteľné na právne účely, nezabezpečil si ich
ani žalovaný. V znaleckom posudku znalec síce na dvoch miestach uvádza, že ako podklad použil
kópiu katastrálnej mapy, no zo samotnej prílohy znaleckého posudku vyplýva opak jeho tvrdenia.

Alebo na strane 10 znaleckého posudku je verejná listina, obsahujúca: dátum vyhotovenia, odtlačok
úradnej pečiatky okresného úradu so štátnym znakom Slovenskej republiky, meno, priezvisko a podpis
zamestnanca vykonávajúceho štátnu službu na úseku katastra, ktorý výpis alebo kópiu vyhotovil,
doložku o úhrade správneho poplatku alebo doložku o oslobodení od správneho poplatku a text:
„Vyhotovil: Okresný úrad v mene ÚGKK SR“ alebo náležitosti – tabuľku s týmito uvedenými údajmi? Na

túto otázku možno jednoznačne odpovedať: Nie, príloha znaleckého posudku nie je verejnou listinou.
Pokiaľ znalec na strane 2 v bode 5.1. písm. c) znaleckého posudku uvádza: Kópia katastrálnej mapy,
ktorá obsahuje: číslo parc., operátu C KN a druh pozemku podľa operátu C KN pre kat. územie: F.,
okres Dunajská Streda ( údaje prevzaté z Geoportálu, Mapový klient ZBGIS – Geodetický a kartografický
ústav Bratislava ), je nutné uviesť, že kópia katastrálnej mapy – nepoužiteľná na právne úkony má iný

vzhľad a obsahuje v spodnej časti tabuľku s údajmi: kópia z katastrálnej mapy na parcelu ..., kópia je
nepoužiteľná na právne úkony, okres, obec, katastrálne územie a i. Aký vzhľad a obsah má mať kópia
z katastrálnej mapy – získaná z S.. je uvedené nižšie. Čo sa týka samotnej prílohy (str. 10 znaleckého
posudku), o ktorej znalec v znaleckom posudku tvrdí, že ide o kópiu z katastrálnej mapy, zastávajú
názor, že nebolo a nie je možné vygenerovať a vytlačiť listinu, ktorá by sa zhodovala s touto prílohou

znaleckého posudku. Inými slovami príloha nie je „originálom“ vygenerovaným a vytlačeným, ale je
výsledkom vygenerovania a následných úprav. Znova uvádzajú podstatné nezrovnalosti medzi prílohou
a vygenerovaným grafickým znázornením:
a) z umiestnenia značky „ „ na prílohe je zrejmé že znalec pri overovaní si údajov na vyššie uvedenom
portáli „neklikol“ na parcelu registra „ C „ parc. č. 157/1 (ktorej údaje mal zisťovať), ale „klikol“ na parcelu

susediacu s parc. č. 157/1. Zrejme klikol na parcelu parc. č. 153 , reg. „E“.
b) po kliknutí na konkrétnu parcelu sa nielen že objaví značka „ „ , ale na ľavej strane obrazovky sa
objavia viaceré údaje - informácie z mapy.
Príloha však takýto údaj – informácie neobsahuje.
Prečo? Zrejme preto, lebo pri kliknutí na parc. č. 157/1 sa vygeneruje informácia o duplicitnom

vlastníctve.
c) V „okienku“ umiestnenom vo vrchnej časti prílohy vpravo bolo vpísané „F.“, no v spodnej časti prílohy
( pod mapovou časťou ) je uvedené:
„Trnavsky Dunajská Streda N. k. ú. I. N.“
Tieto dva údaje spolu nekorešpondujú. Pokiaľ do „okienka „ znázorneného vo vrchnej časti stránky

vpíšeme „F.“ , „vyrolujú viaceré možnosti:
napr.
F. - obec, okres Dunajská Streda
F. (XXXXXX) - katastrálne územie, obec F., okres Dunajská Streda
v spodnej časti sa vygeneruje slovné spojenie:

Trnavský > Dunajská Streda > F. > k.ú. F.
Inými slovami neznázorní sa nám iná obec (N.) a iné k. ú. (I. N.) ako v prílohe k znaleckému posudku.
Ako je možné, že príloha neobsahuje text „Trnavský > Dunajská Streda > F. > k. ú. F., ale „ Trnavský
Dunajská Streda N. k. ú I. N. nie je zrejmé ?
Pri postupe, ak chceme zistiť - objektívne získať informáciu o pozemku, do textového poľa

(vyhľadávacieho „okienka“) vpíšeme číslo parcely, alebo keď klikneme na grafické znázornenie
vyhľadávanej parcely, v „našepkávači“ sa otvorí panel s detailnými informáciami o parcele a v mapovom
okne sa priblíži a vycentruje geometria parcely a znázorní sa: (poznámka odvolacieho súdu – na
tomto mieste je obrázok čo sa znázorní), pričom na pravej strane znázorneného obsahu je grafickéznázornenie vyhľadávanej parcely a jej situovanie v k. ú. a na ľavej strane je uvedený text: (poznámka
odvolacieho súdu – na tomto mieste je obrázok s textom).
Žalovaný pri bežnej opatrnosti, ktorú bolo možné od neho očakávať, sa musel dozvedieť o duplicitnom

vlastníctve, a teda, že v tomto prípade je tu očividné riziko, že nadobudne nehnuteľnosť od subjektu,
ktorý nie je jej vlastníkom. Keďže žalovaný je skúsený profesionál s dlhoročnou praxou s realitami a
dražbami, je úplne oprávnené vyžadovať od neho nie bežnú opatrnosť, ale opatrnosť na profesionálnej
úrovni. Fundamentálnou podmienkou pre nadobudnutie vlastníctva žalovaným by bolo konštatovanie
existencie jeho dobrej viery ako vydražiteľa súdom. K nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka

na základe dobrej viery nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností môže však dôjsť skutočne
len v mimoriadnych situáciách, v ktorých dobromyseľný nadobúdateľ nemohol ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré je po ňom možné rozumne požadovať, spoznať, že stav zapísaný v katastri
nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti. Či je držiteľ veci dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne.
Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom je teda daná výhradne
vtedy, pokiaľ nadobúdateľ objektívne nemal možnosť pri zachovaní maximálnej možnej obozretnosti

zistiť, že nadobúda nehnuteľnosť od osoby, ktorá jej vlastníkom v skutočnosti nie je. Posúdenie dobrej
viery musí byť v týchto prípadoch prísne. Pokiaľ by si žalovaný overil správnosť informácií uvedených
v znaleckom posudku, napr. tým, že by si zabezpečil výpis z listu vlastníctva a kópiu katastrálnej
mapy použiteľné na právne účely, a/alebo aspoň venoval niekoľko minút svojho času zisťovaniu a
overeniu si informácii napr. na S., alebo F., alebo S., alebo vykonal iné potrebné zisťovania, dospel

by k jednoznačnému záveru, že sa jedná o duplicitné vlastníctvo. Pod pojmom „potrebné zisťovania“
majú žalobcovia na mysli napr.: zistenie a overenie si právneho stavu na Obecnom úrade vo F., ktorý
spravuje agendu týkajúcu sa daní z nehnuteľností a má evidenciu a prehľad vlastníkov, nájomcov,
platiteľov daní z nehnuteľnosti; komunikácia s nájomcom/ užívateľom pôdy, poberateľom agro dotácii
na predmetný pozemok; jeho meno, či názov je zistiteľný aj na S./ vrstvy a podkladové mapy – Agro

vrstvy (MPRV SR). Konaním žalovaného, či lepšie povedané nekonaním žalovaného, došlo k narušeniu
jeho dobromyseľnosti pri nadobúdaní nehnuteľnosti v rámci dražby vykonávanej dražobníkom (nie
správcom), a to ako v zmysle posudzovania a hodnotenia podľa ZoDD, ale i podľa ZoKR. Žalobcovia
sa preto nemôžu stotožniť s tvrdením žalovaného, že dotknutú nehnuteľnosť nadobudol originárnym
spôsobom a že v prípade tohto sporu je bez právneho významu žalobcami preukazované vlastnícke

právo, a to aj napriek tomu, že disponujú verejnými listinami, z ktorých by bolo možné ich vlastnícke
právo predpokladať. Majú za to, že žalovaný nepreukázal odôvodnenosť svojich tvrdení a ich oporu v
právnom poriadku a judikatúre. Považujú odvolaním napadnutý rozsudok za vecne správny a navrhujú
ho potvrdiť.

6. Ďalšie podania strán už v odvolacom konaní neboli doručené.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex
offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie nie je vecne správny a je dôvodné ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Predmetnom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie
a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu (I. výrok rozsudku bol napadnutý

odvolaním, II. výrok je závislý na rozhodnutí vo veci samej).

9. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku
na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;

naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Ustanovenie § 137 CSP pripúšťa možnosť podania žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, ak je
na tom naliehavý právny záujem s tým, že naliehavý právny záujem (ďalej aj „NPZ“) nie je potrebnépreukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. c/ CSP), pripúšťa tiež žalobu o určenie
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP). Podľa požiadavky
zákona právny záujem musí byť kvalifikovaný–naliehavý. Rozhodujúci je právny záujem žalobcu a nie

záujem žalovaného. Zákon vyžaduje existenciu NPZ v čase rozhodovania súdu. Účelom podmienky
NPZ je zabrániť vyvolávaniu zbytočných (akademických) sporov bez praktického významu pre strany
sporu. Preukázanie NPZ je vecou žalobcu, pričom súd ex offo skúma, či právny záujem, preukazovaný
žalujúcou stranou, je daný.
Súd prvej inštancie dôvodil, že vzhľadom na skutočnosť, že v katastri nehnuteľností je evidované

duplicitné vlastníctvo k spornému pozemku, žalobcovia majú jasný právny záujem na určení, že sporná
nehnuteľnosť patrí do ich spoluvlastníctva, keďže v súčasnosti existuje právna neistota medzi stranami
komu svedčí vlastnícke právo k spornému pozemku, a v prípade, ak by boli v konaní úspešní, bude
možné na základe právoplatného rozhodnutia súdu vyznačiť zmenu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností záznamom.
Odvolací súd je názoru, že žalobcovia a súd prvej inštancie nevenovali dostatočnú pozornosť správnej

formulácii žalobného návrhu tak aby bol vykonateľný a spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností.
Duplicitné vlastníctvo môže byť v katastri nehnuteľností zapísané i tak, že sú zapísané rozdielne
vlastnícke režimy pri parcelách registra „C“ a „E“, ktoré sa však úplne alebo sčasti prekrývajú. K výmazu
duplicitného vlastníctva môže dôjsť buď na základe rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, a to aj na základe negatívnej určovacej žaloby (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn.

6Cdo/15/2017 z 30.5.2018), alebo na základe dohody napr. o urovnaní. Je nepochybné, že duplicitným
zápisom v katastri nehnuteľností vznikol v právnych vzťahoch evidovaných v katastri nehnuteľností
sporný stav, ktorý musí byť napravený, pretože v opačnom prípade by vo sfére vlastníckych vzťahov
dotknutých účastníkov/strán pretrvával stav právnej neistoty. V danej veci k odstráneniu duplicitného
zápisu vlastníctva nedošlo mimosúdne (súhlasným či jednostranným vyhlásením), nemožno ho teda

odstrániť inak, než len určovacou žalobou. Žalobný návrh však musí byť najskôr formulovaný tak aby
bol navrhovaný výrok vykonateľný a spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností (čo nebol daný
prípad, geometrický plán bol vyhotovený na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemku -
novovytvorenej parc. reg. „C“ č. 157/3, petit sa formuluje vo vzťahu ku katastrálnemu stavu /reg. C, nie
E/) a až následne je možné posúdiť či je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

10. Nevyhnutnou náležitosťou výroku súdneho rozhodnutia musí byť určitosť ním ukladanej povinnosti
alebo určenia právneho vzťahu či práva. Ak sa odvoláva výrok rozsudku na geometrický plán (príp.
iný podklad), stáva sa obsah tejto listiny súčasťou výroku rozsudku, pričom geometrický plán je tak
nedielnou súčasťou rozsudku (§ 58 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a

kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy),
v predmetnej veci však geometrický plán nebol pevne spojený s rozsudkom a netvoril technickú jednotu
listiny rovnopisu rozsudku.
„Pokiaľ je geometrický plán súčasťou rozsudku tak v zmysle ust. § 58 ods.4, druhá veta vyhlášky
MS SR č. 545/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,

Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy musí byť pevne spojený s rozsudkom, čím tvorí technickú
jednotu listiny rovnopisu rozsudku. Ide o rozdiel ako v prípade, ak by bol v zmysle vyhlášky samostatnou
prílohou.“ (uznesenie NS SR z 26.6.2024 sp. zn. 7Cdo/123/2022)
Podľa § 58 ods. 4 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre
okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy, rozsudky pozostávajúce z

viacerých listov sa číslujú od druhej strany. Ak rovnopis rozsudku pozostáva z niekoľkých listov alebo
listín, všetky listy sa pevne spoja.
V odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvádza, že „Prílohou rozsudku je aj geometrický plán č.
33737398-16/2023 zo dňa 13.06.2023, ktorý vymedzuje rozsah duplicitného vlastníctva, za ktorým
účelom bola vytvorená parcela č. 157/3.“

Geometrický plán mal byť správne súčasťou rozsudku, tento však nebol súčasťou rozsudku ani
v listinnej podobe (viď prvopis rozsudku na č. l. 251-256) ani v elektronickej podobe (pozri v súdnom
managemente) a ani nebol stranám elektronicky doručovaný ako súčasť rozsudku (viď doručenky č.l.
257-259), ale ako príloha. V spise sa na č.l. 209-210 nachádza len jeho čiernobiela kópia.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 305/2013 Z.z. o e-Governmente v rozhodnom znení, ak z technických

dôvodov nie je orgán verejnej moci objektívne schopný vykonať právny úkon pri výkone verejnej moci
elektronicky a tieto technické dôvody trvajú po takú dobu, že by na strane orgánu verejnej moci mohlo
dôjsť k porušeniu povinnosti konať v lehotách podľa zákona, je oprávnený vykonať tento úkon aj inak
ako elektronicky, ak mu to zákon nezakazuje.Ak je geometrický plán vyhotovený len v listinnej podobe (z podania žalobcov z 23.8.2023 na č. l.
208-210 nie je zrejmé v akej forme bol predložený, či išlo o originál alebo sken) a súd tak nie je
objektívnespôsobilývyhotoviťprvopistohtorozsudkuvelektronickejpodobe,podľa§17ods.4zákonač.

305/2013 Z.z. o e-Governmente, prvopis rozsudku vyhotoví v listinnej podobe (čo je samozrejme možné
len ak súd disponuje dostatočným počtom rovnopisov, nie xerokópií/skenov geometrického plánu).
Geometrický plán musí byť v takomto prípade súčasťou rozsudku, bez jeho pripojenia by išlo o rozsudok
nevykonateľný.

11. Evidencia duplicity vlastníctva v katastri nehnuteľností predstavuje stav, pri ktorom sú v katastri
nehnuteľností ako výluční vlastníci tej istej nehnuteľnosti zapísané dve, resp. viacero osôb. O zápis
duplicity vlastníctva v katastri ide aj vtedy, ak pri podielovom spoluvlastníctve je súčet evidovaných
spoluvlastníkovpodielovväčšíakocelok(1/1).Súdnaprax(slovenskáakoajčeská)dospelakzáveru,že
evidenciaduplicityvlastníctvajenespornetakouskutočnosťou,ktorábráninakladaniusnehnuteľnosťou,
a teda i prevodu vlastníckeho práva k nej. Právo nakladať s nehnuteľnosťou je teda nepochybne

obmedzené aj v prípade evidovania duplicity vlastníctva v katastri nehnuteľností. V prípade duplicitného
zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností je totiž v zásade objektívne sporné, kto je vlastníkom
nehnuteľnosti, ku ktorej je vlastníctvo v katastri nehnuteľností evidované duplicitne, a teda je sporné,
kto je oprávnený s touto nehnuteľnosťou nakladať. V prípade duplicitného zápisu vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností nepochybne ide o spor o vlastníctvo, a to bez ohľadu na to, ako túto skutočnosť

vnímajú v katastri nehnuteľností duplicitne evidovaní vlastníci. Spor o vlastníctvo ako občiansko-právny
spor môže rozhodnúť len súd, ako to vyplýva z § 3 CSP. Žiadny právny predpis nezveril orgánu katastra
právomoc rozhodnúť spor o vlastníctvo. Právo nakladať s nehnuteľnosťou, ktorá je dotknutá duplicitným
zápisom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, je obmedzené „len“ do doby, kým sa právne
relevantným spôsobom nevyrieši otázka, kto je skutočným vlastníkom tejto nehnuteľnosti, t. j. vlastníkom

príslušnej nehnuteľnosti podľa právneho stavu.
Osobitný prípad odstránenia duplicitného vlastníctva k nehnuteľnosti by mohol byť realizovaný v rámci
konkurzu. Správca je totiž povinný zapísať do súpisu majetku aj majetok, ktorého zahrnutie do
všeobecnej podstaty alebo oddelenej podstaty je sporné (§ 78 ods. 1 ZoKR). Ak sa spornosť zápisu
neodstráni inak, súd uloží osobe, ktorá ho spochybňuje, aby v lehote 30 dní podala voči správcovi žalobu

navylúčenievecizosúpisu.Privčasnomnepodanížalobysapredpokladánespornosťzahrnutiamajetku
do súpisu (§ 78 ods. 4 ZoKR), čo má spolu s rozhodnutím o zamietnutí vylučovacej žaloby prakticky za
následok zánik „duplicity vlastníctva“. Pri následnom speňažovaní v rámci odplatného prevodu potom už
kupujúci nadobúda vlastníctvo k nehnuteľnosti bez toho, aby táto bola poznačená zápisom duplicitného
vlastníctva (§ 93 ods. 3 ZoKR). (Beckova edícia komentované zákony, Fečík/Jakubáč, Katastrálny

zákon, Komentár, C. H. BECK, 1. vydanie, 2021, str. 704).
Podľa § 93 ods. 3 ZoKR kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke
právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo
tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá
pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal s odbornou

starostlivosťou.
Konkurz chráni dobromyseľnosť nadobúdateľa majetku z konkurznej podstaty tým, že vlastnícke právo
nadobudne aj vtedy, ak úpadca, resp. tretia osoba nebola vlastníkom veci. Ide o prelomenie zásady
nemo plus iuris, a to tak v prípade hnuteľných vecí, ako aj nehnuteľností. (Komentár ASPI)
Z dôvodovej správy k zákonu č. 348/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov: § 93 ods. 3: z doteraz platného prelomenia zásady nemo plus iuris sa
vylučuje prípad, pokiaľ nadobúdateľ nebol dobromyseľný, t. j. prípad, ak vedel, alebo musel vedieť, že
úpadca nie je vlastníkom veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v jeho uznesení z 30.7.2025 pod sp. zn. 2Cdo/37/2024 k otázke

aplikácie § 93 ods. 3 ZoRK uviedol:
„22. Pri riešení právnej otázky nemo plus iuris dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktoré boli prevzaté aj do ďalších rozhodnutí ústavného
súdu (sp. zn. I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017). Podstata v nich uvedenej argumentácie spočíva v
závere, že ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú

úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva
pôvodného vlastníka. Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, trebaprihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako

dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom
určenom správnom (katastrálnom) konaní. 22.1. Ústavný súd Slovenskej republiky v neskoršom náleze
z 19. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016 tieto závery čiastočne koriguje konštatovaním, že súčasťou
princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne
normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti; z tohto

dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia
ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. Na
závery z citovaného nálezu ústavný súd, pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia
ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke, poukázal aj
v uznesení z 9. februára 2021 sp. zn. IV. ÚS 59/2021. 22.2. Dovolací súd poukazuje na to, že
donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí, posudzujúce predmetnú otázku, keď do prvej skupiny bolo

možné zaradiť rozhodnutia zotrvávajúce na zásade „nemo plus iuris“ a do druhej skupiny rozhodnutia,
ktoré túto zásadu umožňovali prelomiť, keď v nich boli okrem iného reflektované závery vyslovené v
nálezoch ústavného súdu (sp. zn. I. ÚS 549/2015, I. ÚS 151/2016 a I. ÚS 460/2017), ktoré pripúšťali
nadobudnutie vlastníckeho práva (len) na základe dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti. 22.3. Už
citovaný nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021 do istej miery korigoval

svoje predošlé rozhodnutia vo vzťahu k nastolenej právnej otázke a svojím spôsobom otvoril cestu k
ustáleniu rozhodovacej praxe v tejto oblasti aj na pôde najvyššieho súdu, ktoré našlo svoje zhmotnenie
v rozhodnutí veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020. Ústavný súd sa v
uvedenom náleze vyjadril k viacerým skutočnostiam, ktoré sú významné aj pre skúmaný spor, a to
k záverom vysloveným v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. februára 2013, k

rozdielnej judikatúre najvyššieho súdu, týkajúcej sa predmetnej právnej otázky (a to aj v nadväznosti
na rozhodnutia ústavného súdu), či k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa. Ústavný súd tu uviedol,
že „si uvedomuje, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít momentálne nie je úplne
jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany
dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Najvyšší súd v minulosti dlhodobo stabilne zastával názor o

nemožnosti prelomenia zásady „nemo plus iuris“ princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
(napríklad sp. zn. 3Cdo/144/2010, 2MCdo/20/2011, 5MCdo/12/2011, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/307/2013),
a to väčšinou s odôvodnením, že súčasne platný právny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému
držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý umožňuje oprávnenému (dobromyseľnému) držiteľovi
nadobudnúťvlastníckeprávaibaprisúčasnomsplnenípodmienkynerušenéhouplynutiavydržacejdoby.

Za iných podmienok nemožno priznať dobromyseľnému držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva.
Medzi novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú
možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (sp. zn. 6Cdo/792/2015,
4Cdo/102/2017, 6Cdo/71/2011) ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov. Ide
tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnom

prípade nastať, a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe nemo
plus iuris.“ Pokiaľ ide o ochranu dobromyseľných nadobúdateľov, ústavný súd poukázal na to, že „z
hľadiska legitímnych očakávaní účastníkov predmetného súdneho konania proti sebe stoja očakávania
pôvodných vlastníkov, ktorí v relatívne krátkom časovom horizonte od straty svojho vlastníckeho
práva (približne 7 mesiacov) podali na súde žalobu, a očakávania dobromyseľných nadobúdateľov.

Pôvodní vlastníci legitímne očakávali, že ochrana vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu,
ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Dobromyseľní nadobúdatelia
mohli legitímne očakávať, že im súdna ochrana bude poskytnutá, avšak len ako dobromyseľným
držiteľom (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná právna úprava v čase podania žaloby v
zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne

neplatného právneho úkonu.“ 22.4. V otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo k
zjednoteniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu
obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021. 22.5. Zjednocovanie judikatúry
všeobecných súdov je podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď
mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla 2016 je zabezpečenie
jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§48 Civilného sporového poriadku), (II. ÚS 252/2019). 22.6. Rozhodovanie veľkého senátu je zásadným
právnym nástrojom, ktorým možno zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, vzhľadom
na záväznosť jeho rozhodnutí podľa § 48 ods. 3 veta prvá CSP pre ostatné senáty (občianskoprávneho

ako aj obchodnoprávneho kolégia) najvyššieho súdu. Aby totiž najvyšší súd mohol plniť svoju základnú
úlohu, ktorou je zjednocovanie judikatúry, musí samotná judikatúra najvyššieho súdu pôsobiť navonok
jednotne, k čomu majú prispieť najmä všeobecne záväzné rozhodnutia veľkého senátu. 22.7. K
retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje vo svojich rozhodnutiach (sp.
zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020, 7Cdo/20/2021) priebežne stabilný

názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho
pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny
judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je potrebné aplikovať aj
na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí,
ale iba nachádza. 22.8. V rozhodnutí sp. zn. 1VObdo/2/2020 veľký senát vo vzťahu k nastolenej
právnej otázke okrem iného uviedol, že slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva

od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom
predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v
prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady,
že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje

ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Veľký
senát dodal, že z predmetného konštatovania vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby
existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva,
t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené

platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine
nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Zároveň uviedol, že nadobudnutie veci v dobrej viere od
nevlastníka vo všeobecnosti (t. j. okrem prípadov výslovne predpokladaných zákonom) nie je možné
zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť
vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 22.9. Veľký senát ďalej poukázal

na výnimky zo zásady nemo plus iuris, uprednostňujúce ochranu dobromyseľného nadobúdateľa, ktoré
sú taxatívne upravené naprieč jednotlivými právnymi predpismi. Medzi tieto výnimky zaradil ustanovenia
§ 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení
účinnom do 31. marca 2017) [resp. § 140 ods. 2 písm. l) v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017], pričom uviedol, že v iných prípadoch má dobrá viera
nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa ustanovenia § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere - ktorý sa nestal vlastníkom
veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris - nemôže domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.
22.10. Napokon aj na pôde ústavného súdu je aplikácia zásady nemo plus iuris ustálená. Ústavný

súd Slovenskej republiky v uznesení z 21. augusta 2024 č. k. I. ÚS 454/2024-23 konštatoval, že na
úrovni ústavnej praxe došlo v ostatnom období k ustáleniu na právnom názore o potrebe uprednostnenia
ochrany pôvodného vlastníka s výnimkou tých prípadov, kde zákon výslovne vytvára právny rámec
pre možnosť nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka. Ústavný súd sa v otázke riešenia konfliktu
princípu nemo plus iuris s princípom ochrany dobromyseľného nadobúdateľa prikláňa k uprednostneniu

zákonom predpokladaných spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom uprednostnenie práv
nadobudnutých v dobrej viere úplne nezatracuje, ale vzhľadom na zásadu právnej istoty aplikáciu tohto
princípu pripúšťa iba vo veľmi obmedzenej miere (IV. ÚS 468/2023). 23. Dovolateľ v zásade nastolil
otázku, či sa § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. (v znení platnom do 31. decembra 2012) aplikuje aj na
prípady, keď správca speňažuje nehnuteľnosti prostredníctvom dobrovoľnej dražby. 24. Pri posudzovaní

tejto otázky dovolací súd vychádzal z posúdenia vykonaného veľkým senátom obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, ktorý ako výnimku zo zásady nemo
plus iuris, uprednostňujúcu ochranu dobromyseľného nadobúdateľa zaradil aj ustanovenie § 93 ods. 3
zákona č. 7/2005 Z. z. 24.1. Pri výklade § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. nemožno vychádzať iba z
izolovaného paragrafu zákona, resp. jeho odseku, ale z kontextu a účelu celého zákona. Zákon č. 7/2005

Z. z. upravuje riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho
veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom
pláne. 24.2. Zákon č. 7/2005 Z. z. upravuje speňaženie majetku úpadcu v oddiele označenom ako
speňažovanie majetku; definuje, čo je speňažovanie majetku (§ 91), spôsoby speňažovania majetku(§ 92) a dopad na vecné práva k majetku pri jeho odplatnom prevode (§ 93). 24.3. Speňažovaním
majetku sa rozumie prevedenie všetkého majetku, ktorý podlieha konkurzu, na peňažné prostriedky
v eurách na účel uspokojenia veriteľov (§ 91 ods. 1 prvá veta). Z uvedeného nemožno vyvodiť inak,

že zákon o konkurze a reštrukturalizácii uvažuje o prevode majetku (prevedenie všetkého majetku)
a nie o jeho prechode; následne v § 92 dáva správcovi konkurznej podstaty zákonný príkaz, ako
postupovať pri speňažovaní (a teda pri prevode) konkrétneho majetku dlžníka. 24.4. Zákonný príkaz na
spôsob speňažovania platí aj na speňaženie (prevod) nehnuteľného majetku podliehajúceho konkurzu,
a to dražbou, s výnimkou predaja podniku, časti podniku alebo podstatnej časti majetku patriaceho

k podniku, v takom prípade platí zákonný príkaz podľa § 92 ods. 2, ods. 3 citovaného zákona. 24.5.
Dražba nehnuteľného majetku (§ 92 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z.) predstavuje osobitný spôsob,
ako sa prevádza majetok medzi úpadcom a nadobúdateľom v prípade, že sa speňažuje nehnuteľný
majetok úpadcu. Prostredníctvom dražby správca v zásade zisťuje, v prospech ktorej osoby a za akú
cenu majetok úpadcu speňaží (prevedie). 24.6. Iba skutočnosť, že § 92 ods. 6 druhá veta (na dražbu
organizovanú správcom sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu; oznámenia súvisiace s

dražbou správca zverejňuje v Obchodnom vestníku) odkazuje na použitie osobitného predpisu (ktorým
je podľa poznámky pod čiarou zákon č. 527/2002 Z. z.) neznamená, že v prípade speňaženia (prevodu)
majetku prostredníctvom dobrovoľnej dražby sa zo „speňaženia“ stane „bezodplatný prevod“, ako
argumentovali súdy nižších inštancií. Dražba (ako zákonný príkaz zákonodarcu na spôsob speňaženia
nehnuteľného majetku úpadcu) je totiž len jeden zo spôsobov speňaženia majetku úpadcu (v danom

prípade nehnuteľného). Zákonodarca totiž nepodriaďuje správcu absolútne zákonu č. 527/2002 Z. z.,
ale iba z hľadiska postupu vykonávania dražby ho odkazuje na primerané použitie uvedeného zákona.
Správca konkurznej podstaty, jeho práva a povinnosti a ostatné inštitúty konkurzného konania ostávajú
podriadené zákonu č. 7/2005 Z. z. a iba v prípade vykonania dražby má postupovať spôsobom podľa
zákonač.527/2005Z.z.24.7.Legálnudefiníciudražbyposkytuje§527/2002Z.z.v§2a;dražbou,avšak

len na účely zákona č. 527/2002 Z. z. označuje verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho
práva alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa
licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na
podávanie ponúk, a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora
vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby, alebo verejné konanie, ktoré bolo licitátorom ukončené

z dôvodu, že nebolo urobené ani najnižšie podanie. 24.7.1. Dražba ani podľa zákona č. 527/2002 Z.
z. nie je bezodplatnou; z § 2a vyplýva, že vlastníctvo prejde príklepom na osobu, ktorý urobí najvyššiu
ponuku. 24.8. V procese speňaženia majetku úpadcu dochádza k zmene vlastníckeho práva z úpadcu
na nadobúdateľa. Podstatné je, že ide o odplatné speňaženie; zákon č. 7/2005 Z. z. chápe speňaženie
ako prevod (speňažovaním majetku sa rozumie prevedenie všetkého majetku úpadcu). Výkladom, ktoré

prijali súdy nižších inštancií vo vzťahu k dražbe charakterizovanej vo všeobecnosti ako „prechod“ práva,
je záver, že ochrana podľa § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z., ktorú ustálená judikatúra považuje za
výnimku zo zásady nemo plus iuris, by bola iba iluzórna, pokiaľ správca v dôsledku zákonného príkazu
speňažuje nehnuteľný majetok úpadcu prostredníctvom dražby (postupom podľa zákona č. 527/2002
Z. z.). Na druhej strane by bol nadobúdateľ nehnuteľného majetku, ktorý je speňažovaný v dôsledku

zákonného príkazu dražbou, neprimerane znevýhodnený proti nadobúdateľom iného majetku úpadcu,
ktorý bol v dôsledku zákonného prípadu speňažený zmluvou o predaji podniku, kúpnou zmluvou alebo
inou zmluvou, ktorá má charakter prevodu práva. Takto však zákon č. 7/2005 Z. z. dispozíciu správcu s
majetkomúpadcunečlení,všetkyspôsobydispozíciesprávcusmajetkomúpadcupomenúvaspoločným
pojmom „speňaženie“, ktoré definuje ako „prevedenie majetku, ktorý podlieha konkurzu“. 25. Vzhľadom

na vyššie uvedenú argumentáciu dovolací súd uzatvára, že § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. decembra 2012 treba vykladať tak, že sa vzťahuje aj na
speňaženie majetku konkurzným správcom podľa § 92 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom
do 31. decembra 2012 prostredníctvom dobrovoľnej dražby podľa osobitného zákona. Vo väzbe na
uvedené potom na dovolateľom nastolenú právnu otázku (body 5.2., aj 19. tohto rozhodnutia) je treba

odpovedať tak, že výnimka zo zásady nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má (nemo
plus iuris) obsiahnutá v § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení
účinnom do 31. decembra 2012, sa vzťahuje aj na speňažovanie majetku konkurzným správcom podľa
§ 92 ods. 6 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, v znení účinnom do 31. decembra
2012 prostredníctvom dobrovoľnej dražby podľa osobitného zákona. 25.1. Pokiaľ súdy nižších inštancií

vychádzali iba z označenia § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. (vecné práva pri odplatnom prevode) a
iného právneho názoru, ich závery sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.“
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku poukázal na skutočnosť, že vlastnícke právo oboch strán (u
žalobcov k parcele zapísanej v registri „E“ č. 1248/4 a u žalovaného k parcele zapísanej v registri „C“ č.157/1), malo k spornému pozemku vzniknúť zákonným spôsobom, kedy žalobcom bol sporný pozemok
vydaný v rámci reštitučného konania a žalovaný ho nadobudol po udelení príklepu v dobrovoľnej dražbe.
Po preskúmaní všetkých vyjadrení a predložených dôkazov dospel k záveru, že vlastníkom sporných

nehnuteľností sú žalobcovia, a to každý v podiele 1 a to z nasledovných dôvodov. Žalobcom 1/ a 2/, a
právnemupredchodcovižalobcov3/a4/bolspornýpozemokvydanýdňa24.7.1992vrámcireštitučného
konania. Od tohto dátumu sa ako oprávnené osoby ujali držby sporného pozemku a nerušene ho užívali,
o čom svedčia aj predložené nájomné zmluvy. Na základe toho možno ustáliť, že aj keby bola dohoda o
vydaní pozemku v rámci reštitučného konania uzavretá s nesprávnym subjektom, žalobcovia a právny

predchodcažalobcov3/a4/bolidobromyseľnýmidržiteľmivtom,žeimspornýpozemokvlastníckypatrí.
Keďže 10 ročná vydržacia doba im uplynula dňa 24.7.2002, stali by sa vlastníkmi sporného pozemku
aj vydržaním k uvedenému dátumu v zmysle § 134 ods. 1 O.z., čiže by nadobudli vlastnícke právo
k spornému pozemku aj originárnym spôsobom. Keďže (spolu) vlastnícke právo by tak vzniklo už aj
právnemu predchodcovi žalobcov 3/ a 4/ (Q. R.), žalobcovia 3/ a 4/ svoje podiely riadne nadobudli už
dedením. Obranu – argumentáciu žalovaného (že on sporný pozemok nadobudol v rámci dobrovoľnej

dražby, ktorá sa realizovala na základe návrhu správcu úpadcu spoločnosti Plemenárske služby, štátny
podnik „v likvidácii“, pričom pozemok bol zapísaný v súpise majetku podliehajúcemu konkurzu a preto sa
stal v zmysle § 93 ods. 3 ZoKR vlastníkom aj vtedy ak už úpadca nebol vlastníkom sporného pozemku,
a že s poukazom na oznámenie o dražbe, list vlastníctva a znalecký posudok nemohol nadobudnúť
pochybnosti o tom, že k spornému pozemku je evidované duplicitné vlastníctvo), súd prvej inštancie

nepovažoval za dostatočnú na ustálenie toho, že práve on by mal byť vlastníkom sporného pozemku,
jednak preto, že súd považoval za sporné, či bol žalovaný reálne dobromyseľným nadobúdateľom
sporného pozemku, a tiež preto, že súd bol toho názoru, že na tento konkrétny prípad nie je možné
použiť § 93 ods. 3 ZoKR, keďže ide o prípad zapísaného duplicitného vlastníctva, kedy žalobcovia
vzhľadom na skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti vlastnia od roku 1992, pričom ho od tej doby nerušene

užívajú, nemohli ani predpokladať, že ich pozemok, hoci zapísaný aj v inom registri môže byť predmetom
konkurzného konania a následne dobrovoľnej dražby. Citované ustanovenia sa podľa názoru súdu prvej
inštancie týka skôr prípadov, kedy by sa následne zistilo, že vlastník zapísaný v liste vlastníctva (kedy
nejde o prípad duplicitného vlastníctva), nie je skutočným vlastníkom veci, napr. z dôvodu neplatného
právneho úkonu, vydržania inou osobou, atď. V tom prípade by totiž argumentácia žalovaného obstála,

že nič nenasvedčovalo tomu, že úpadca nie je vlastníkom sporných nehnuteľností. Toto sa však nedá
tvrdiť v prejednávanom spore, keďže duplicita vlastníckeho práva sa dá jednoducho zistiť. Skutočnosť,
že duplicita vlastníctva nebola zistená skôr nemôže ísť na úkor vlastníckeho práva žalobcov a to jednak
z dôvodu, že v čase, kedy vlastnícke právo k spornému pozemku nadobudli, neexistovali také technické
vymoženosti na kontrolu katastrálnej mapy ako v dnešnej dobe. Taktiež vzhľadom na skutočnosť, že

nikto nespochybnil ich vlastnícke právo, nemali ani dôvod existenciu duplicitného vlastníctva zisťovať
ani v neskoršom období, keďže presne vedeli, kde sa nachádzajú ich pozemky, ktoré aj riadne užívali
tým, že ich prenajali. Súd sa preto priklonil skôr k argumentácii žalobcov, ktorí tiež poukazovali na
judikatúru slovenských súdov, podľa ktorej rýdzo ekonomický pohľad jednostranne zohľadňujúci len
investíciu vydražiteľa je nezlučiteľný s ústavnou ochranou existujúceho vlastníckeho práva skutočného

vlastníka predmetu dražby. Vlastník má právo užívať svoj majetok „pokojne“, a nemôže byť teda nútený
pravidelne si zisťovať, či jeho majetku náhodou nehrozí zo strany tretích osôb zásah. Aj v zmysle týchto
dôvodov je súd toho názoru, že by bolo nespravodlivé, ak by žalobcovia prišli o svoje vlastníctvo len
z dôvodu, že pochybil správca konkurznej podstaty, ktorý zahrnul do súpisu majetku úpadcu vec, ku
ktorej bolo evidované duplicitné vlastníctvo, ako aj katastrálny úrad, ktorý tiež túto skutočnosť nezistil

už skôr a nepristúpil k jej odstráneniu. Taktiež vzhľadom na skutočnosť, že sa dražila parcela zapísaná
v registri „C“, žalobcovia nemohli ani predpokladať že je ohrozené ich vlastnícke právo, a tým pádom
nemohli ani podniknúť kroky na zabránenie predmetnej dražbe. Práve naopak, ako už bolo uvedené aj v
predošlýchodsekoch,právežalovaný,akozáujemcaospornýpozemokmalbyťdostatočneobozretný,a
v tom prípade by jednoduchým spôsobom mohol zistiť, že k spornému pozemku je evidované duplicitné

vlastníctvo, a preto ho súd nemôže považovať za dobromyseľného nadobúdateľa sporného pozemku.
Súd odmietol vykonať dôkazy navrhnuté zo strany žalovaného, a to zabezpečením trestného spisu od
Okresného riaditeľstva vo Svidníku ohľadom trestného konania vedeného voči znalcovi, ako aj výsluch
znalca Petra Holovku, keďže vykonanie týchto dôkazov považoval za neúčelné a nehospodárne, keďže
označené dôkazy (v odseku 12. odôvodnenia) postačovali na rozhodnutie vo veci, totiž dostatočne

preukázali vlastnícke právo žalobcov, pričom uvedené dôkazy by skôr preukazovali, nárok žalovaného
na náhradu škody voči správcovi úpadcu, prípadne znalcovi. Žalovaný tým neuniesol dôkazné bremeno,
že bol dobromyseľným nadobúdateľom sporného pozemku, pričom túto skutočnosť, by nepreukázali ani
odmietnuté dôkazy, keďže žalovaný ako záujemca o sporné nehnuteľnosti a znalý v oblasti realít malpostupovať tiež s náležitou opatrnosťou. Žalovaný však podľa názoru súdu tak nekonal, inak by mohol
jednoducho zistiť duplicitnú evidenciu vlastníckeho práva (napr. z mapového klienta portálu ZBGIS). Na
základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že vlastnícke právo k spornému pozemku svedčí

žalobcom.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na rozpornosť, zmätočnosť a protirečivosť argumentácie súdu
prvej inštancie, keď na jednej strane uvádza, že vlastnícke právo oboch strán (u žalobcov k parcele
zapísanej v registri „E“ č. 1248/4 a u žalovaného k parcele zapísanej v registri „C“ č. 157/1), malo k
spornému pozemku vzniknúť zákonným spôsobom (29. bod odôvodnenia rozsudku), tiež uvádza, že

žalovaný sa stal výlučným vlastníkom sporného pozemku po udelení príklepu v dobrovoľnej dražbe
dňa 27.5.2021 (15. bod odôvodnenia rozsudku), na druhej strane však súd nepovažoval argumentáciu
žalovaného za dostatočnú na ustálenie toho, že práve žalovaný by mal byť vlastníkom sporného
pozemku, okrem spornosti jeho dobromyseľnosti (na inom mieste sa uvádza neunesenie žalovaným
dôkazného bremena, že bol dobromyseľným nadobúdateľom sporného pozemku) aj preto, že súd prvej
inštancie bol toho názoru, že na tento konkrétny prípad nie je možné použiť § 93 ods. 3 ZoKR, keďže ide

o prípad zapísaného duplicitného vlastníctva (33., 34. a 37. bod odôvodnenia rozsudku). Nie je zrejmé
čo súd považoval za „zapísané“ duplicitné vlastníctvo, žalovaný tvrdil nadobudnutie vlastníckeho práva
dňa 27.5.2021 a podľa 17. bodu odôvodnenia napadnutého rozsudku OÚ DS vyznačenie duplicitného
vlastníctva vykonal až na podnet žalobcov zo dňa 4.12.2022 (č.l. 23). Podľa názoru odvolacieho
súdu bola aplikácia § 93 ods. 3 ZoKR predčasná, keďže § 93 ods. 3 ZoKR sa vzťahuje na situáciu

keď úpadca nebol vlastníkom veci, v tomto smere však úplne absentuje argumentácia súdu prvej
inštancie, nezaujal stanovisko či úpadca bol alebo nebol vlastníkom sporného pozemku, aký bol titul/
genéza jeho nadobudnutia do vlastníctva úpadcom, súd prvej inštancie nevyhodnotil v tomto smere
ním vykonané dôkazy uvedené v 12. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to ani jednotlivo
ani vo vzájomných súvislostiach (napr. Návrh na vykonanie záznamu z 18.10.2017, Zakladacia listina

z 19.8.1991, Potvrdenie o nástupníckej organizácii z 18.3.1994, č.l. 28-31; Odpoveď na žiadosť z
Okresného úradu Dunajská Streda (ďalej len ako „OÚ DS“) zo dňa 6.12.2022 na č.l. 33, Rozhodnutie
OÚ DS č. X-54/00 z 25.7.2000 na č.l. 35, Rozhodnutie OÚ DS č. X-1/00 zo dňa 15.3.2000 na č.l. 37,
Hospodárska zmluva zo dňa 29.9.1970 na č.l. 42). O nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
pôjde vždy vtedy, keď správca bude speňažovať majetok zapísaný do súpisu a tento majetok nebude vo

vlastníctve úpadcu a nepodlieha konkurzu (správca ho zapísal neoprávnene). Pretože skutočný vlastník
sa nebude domáhať vylúčenia veci zo súpisu, správca túto vec speňaží. Taktiež nie je jednoznačne
zrejmé zo záveru súdu prvej inštancie (Žalobcom 1/ a 2/, a právnemu predchodcovi žalobcov 3/ a 4/
bol sporný pozemok vydaný dňa 24.7.1992 v rámci reštitučného konania....aj keby bola dohoda o
vydaní pozemku v rámci reštitučného konania uzavretá s nesprávnym subjektom, žalobcovia a právny

predchodcažalobcov3/a4/bolidobromyseľnýmidržiteľmivtom,žeimspornýpozemokvlastníckypatrí.
Keďže 10 ročná vydržacia doba im uplynula dňa 24.7.2002, stali by sa vlastníkmi sporného pozemku
aj vydržaním k uvedenému dátumu v zmysle § 134 ods. 1 O.z., čiže by nadobudli vlastnícke právo
k spornému pozemku aj originárnym spôsobom. Keďže /spolu/ vlastnícke právo by tak vzniklo už aj
právnemu predchodcovi žalobcov 3/ a 4/ /Q. R./, žalobcovia 3/ a 4/ svoje podiely riadne nadobudli už

dedením.), či za titul nadobudnutia vlastníckeho práva u žalobcov považuje dohodu o vydaní pozemku
v rámci reštitučného konania (prečo by mala byť dohoda o vydaní pozemku v rámci reštitučného
konania uzavretá s nesprávnym subjektom neuvádza) alebo vydržanie a dedičské rozhodnutia. Súd
prvej inštancie sa nevyjadril ani k tomu či návrh žalovaného na určenie vlastníckeho práva žalovaného
k spornému pozemku (obsiahnutý už v jeho prvom vyjadrení v predmetnej veci z 24.3.2023 na č.l. 76)

je len jeho obranou, alebo vzájomnou žalobou.
Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníkakonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS

209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne

odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).
Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na
spravodlivý proces, zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava

Slovenskej republiky), ako i v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Povinnosťou súdu je vždy vyrovnať sa s argumentmi sporových
strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Práve z odôvodnenia sa má strana dozvedieť o dôvodoch
prijatia, či odmietnutia svojho argumentu. Súd má vysvetliť, prečo pokladal za rozhodné dôkazy ním
uvedené a naopak, prečo nepovažoval za rozhodné dôkazy svedčiace opačným záverom (Stanovisko

Rc 4/1968). Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, preto nie je
prípustný selektívny výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (porov. rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 114/2008). Porušením práva na spravodlivý proces preto môže byť aj situácia, keď
v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil (porov. ZSP 37/2010).

Obsahom hodnotenia dôkazov je aj opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje
za hodnoverný a ktorý nie, aké zistenia vyvodil z dôkazov, ktoré si odporujú, alebo sa vylučujú.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie teda (vzhľadom na vyššie v tomto
bode uvedené) nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, chýbal
argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať a bola tak dôvodnou námietka odvolateľa

o nedostatočnosti odôvodnenia.
Na základe všetkého vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý

nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ktoré konanie nenahrádza
prvoinštančné konanie.

12. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, v prvom rade venovať pozornosť správnej formulácii žalobného návrhu tak aby bol

vykonateľný a spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľností, ustáliť či návrh žalovaného na určenie
vlastníckeho práva žalovaného k spornému pozemku (obsiahnutý už v prvom vyjadrení žalovaného
v predmetnej veci z 24.3.2023 na č.l. 74-76 a tiež v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie) je len
jeho obranou, alebo vzájomnou žalobou, ďalej ustáliť či úpadca bol alebo nebol vlastníkom sporného
pozemku, aký bol nadobúdací titul/genéza jeho nadobudnutia úpadcom, na základe vykonaného

dokazovania a jeho vyhodnotenia v súlade s procesnými pravidlami Civilného sporového poriadku (§
150 a § 151 CSP), a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 CSP), podriadiť preukázaný skutkový stav pod relevantné
ustanovenia právnej normy, zvážiť či je na mieste aplikácia ust. § 93 ods. 3 ZoKR, venovať pozornosť
v prípade ak sa rozhodne vyhovieť žalobe alebo prípadnej vzájomnej žalobe správnej formulácii výroku

rozhodnutia (v prípade žaloby o určenie vlastníctva za účelom odstránenia duplicitného vlastníctva sa
petit formuluje vo vzťahu ku katastrálnemu stavu (reg. C, nie E), pri geometrickom pláne postačuje jeho
základná identifikácia bez nadbytočných údajov a pokiaľ výrok rozhodnutia odkazuje na geometrický
plán, jeho rovnopis potom musí byť súčasťou rozsudku. Vyhodnotenie dôkazného bremena predpokladá
náležitéhodnoteniedôkazovúvahousúdu.Hodnotiacaúvahamusívždyzodpovedaťzásadámformálnej

logiky, má vychádzať z preukázaného skutkového stavu veci, a musí byť preskúmateľná v inštančnom
postupe, pričom výsledky hodnotenia dôkazov (§ 220 ods. 2 CSP) musia byť súčasťou odôvodnenia
rozsudku. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá najskôr posúdenie jehohodnovernosti, s uvedením právnej úvahy, nie je len mechanickým preberaním argumentácie strany
konania.
Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie postupovať v súlade s

ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na
základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé. Svoj právny záver súd prvej inštancie zdôvodní zo zákonných hľadísk, ktoré
v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania, poskytne odpoveď na podstatné a relevantné
argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (porov. rozhodnutia

Ústavného súdu SR napr. sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

13. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

14. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)