Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/51/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119209006
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7119209006.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne F.. I. E., narodenej X. S. XXXX, K., H. X,
zastúpenej JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovanej obchodnej
spoločnosti Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., Košice, Komenského 50, IČO: 36
570 460, zastúpenej ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením
obmedzeným, Košice, Rázusova 1, IČO: 36 588 725, o zaplatenie 8.003,60 eura s príslušenstvom,

vedenom na Mestskom súde Košice pod sp. zn. K1-19/24/2019 (pôvodne na Okresnom súde Košice I
pod sp. zn. 19C/24/2019), o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. apríla
2023 sp. zn. 2Co/79/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“, alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni
v rozsahu 100 % (výrok II.). Rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 8.003,60
eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia skutkovo dôvodiac, že je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností - pozemkov KN „E“ parc. č. XXX, XXX a č. XXX, zapísaných na LV č.

XXX, resp. LV č. XXXX pre kat. úz. N., a to vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/4 (parc. č. XXX),
resp. XX/XX, na časti ktorých pozemkov sa nachádza kanalizačný zberač G vo vlastníctve žalovanej,
ktorý je súčasťou vodohospodárskej stavby „K., kanalizácia, I. stavba“, pričom žalovaná užíva pozemky
žalobkyne bez právneho dôvodu - bez platne uzavretej nájomnej zmluvy, čím sa na jej úkor bezdôvodne
obohacuje. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v uvedenej výške si uplatnila za obdobie
od 17. 8. 2017 do 11. 8. 2019. Žalobkyňa poukázala na to, že za predchádzajúce obdobia užívania

týchto pozemkov Okresný súd Prešov v označených konaniach priznal jej právnemu predchodcovi
F. O. proti žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vychádzajúc pritom zo záveru, že
žalobcovianijehoprávnejpredchodkyninevzniklozákonnévecnébremenopodľa§37azák.č.138/1973
Zb. o vodách (vodný zákon), (ďalej len ,,zákon o vodách“) a žalovaná, ktorá má stavbu postavenú
na pozemku v spoluvlastníctve žalobkyne, užíva túto časť pozemku bez právneho dôvodu, a teda
dochádza u nej k bezdôvodnému obohateniu. Poukázala na celkom štyri také rozhodnutia Okresného

súdu Prešov, pričom dva takéto rozsudky súdu prvej inštancie boli aj potvrdené odvolacím Krajským
súdom v Prešove. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s tým, že k zriadeniu a prevádzkovaniu stavby
kanalizačného zberača na pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne nedochádza bez právneho dôvodu,
jedná o vodohospodársku líniovú stavbu zriadenú vo verejnom záujme, vo vzťahu k nej sú právne vzťahy
medzi vlastníkom vodohospodárskej stavby a vlastníkom pozemku riešené podľa osobitných právnych
predpisov vznikom zákonného vecného bremena, ktoré vylučuje vznik bezdôvodného obohatenia na

strane žalovanej. Vo vzťahu k otázke vzniku a existencie vecného bremena poukázala na rozhodnutie
ONV v K.. Pôd. 5052/1975 z XX. X. XXXX, ktorým bolo povolené zriadenie predmetného kanalizačnéhozberača ako súčasti vodohospodárskeho diela „K., kanalizácia, I. stavba“, ako aj na kolaudačné
rozhodnutie vydané Východoslovenským krajským výborom v Košiciach pod č. 178/1984-Vu z 8. 3.
1984, z ktorého vyplýva, že vodohospodárska stavba bola riadne dokončená a došlo k povoleniu jej

prevádzkovania a užívania. Zákonné vecné bremeno vzniklo podľa názoru žalovanej podľa § 37a ods.
1, 3 zákona o vodách dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 199/1995 Z. z., ktorým sa mení vodný
zákon, t. j. dňom 1. 10. 1995, a to vo vzťahu k vodohospodárskym dielam, ktoré boli k tomuto dňu
skolaudované, resp. k nim bolo aspoň vydané právoplatné povolenie na vodohospodárske dielo podľa
§ 9 ods. 1 zákona o vodách. Žalovaná nespochybnila, že v prípade vecných bremien zriadených priamo

na základe zákona, patrí vlastníkovi nehnuteľnosti primeraná náhrada za toto nútené obmedzenie, ktorú
je možné uplatniť len za podmienok a spôsobom upravených osobitným zákonom, v danom prípade
podľa § 37a ods. 4 zákona o vodách v znení zák. č. 199/1995 Z. z., a ide o náhradu jednorazovú a
súčasne vzniesla námietku premlčania práva žalobkyne. Premlčacia doba nároku na náhradu za vznik
vecného bremena je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo prvýkrát vykonať, v danom prípade
bolo možné právo vykonať prvýkrát v deň účinnosti zákona č. 199/1995 Z. z., na základe ktorého došlo k

vzniku zákonného vecného bremena dňom 1. 10. 1995. Trojročná premlčacia doba teda uplynula 1. 10.
1998 a žaloba bola doručená súdu 12. 8. 2019, po márnom uplynutí premlčacej doby. Na tomto nemôže
ničzmeniťanito,žesažalobkyňastalapodielovouspoluvlastníčkounehnuteľnostiažvroku2015,keďže
na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa. Žalovaná argumentovala, že aj ak by
nárok žalobkyne bol posudzovaný podľa súčasne platného zákona č. 442/2002 Z. z. nebolo by možné

nárok žalobkyni priznať, nakoľko bol uplatnený oneskorene po uplynutí zákonných prekluzívnych lehôt
(§ 20 ods. 4), v dôsledku čoho došlo k jeho zániku. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobkyňa
nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku, pretože žalovaná pozemky
neužíva bez právneho dôvodu, ale na základe zákonného vecného bremena. Súd sa stotožnil s právnou
argumentáciou žalovanej, že účinnosťou zák. č. 199/1995 Z. z. vzniklo na dotknutých pozemkoch

zákonné vecné bremeno v prospech žalovanej. Pokiaľ sa týka argumentácie žalobkyne, že je súd v
tomto konaní viazaný skoršími právoplatnými rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, ktorý v rovnakej
veci za rovnakého skutkového stavu týkajúceho sa tých istých pozemkov a toho istého kanalizačného
zberača priznal právnemu predchodcovi žalobkyne, resp. aj žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia proti žalovanej za iné prechádzajúce obdobia, tak konštatoval, že sa necíti byť viazaný

týmito skoršími rozhodnutiami súdov s poukazom na čl. 2 ods. 2 CSP zaoberajúci sa princípom právnej
istoty, ďalej citujúc § 193 zákona číslo 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“)
upravujúci čím je všeobecný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, § 194 ods. 1 CSP vymedzujúci otázku,
ktorú môže posúdiť súd sám, avšak nemôže o nej rozhodnúť a § 194 ods. 2 CSP vymedzujúci, že
ak bolo o otázke podľa ods. 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vyporiada sa s ním

v odôvodnení rozhodnutia, ako aj citujúc § 226 ods. 1 CSP vymedzujúci právoplatnosť ako vlastnosť
súdneho rozhodnutia a § 227 ods. 1 CSP týkajúci sa záväznosti výroku právoplatného rozsudku.
Uzavrel, že musí rešpektovať predchádzajúce právoplatné súdne rozhodnutie len vtedy, ak sa týka veci,
ktorá predstavuje predbežnú otázku v nasledujúcom civilnom konaní. V danom prípade bol názoru, že
predchádzajúce rozhodnutia Okresného súdu Prešov sú svojou povahou žalobami na plnenie a súdy

pri rozhodovaní o tomto nároku len ako (vlastnú) prejudiciálnu otázku posudzovali právny titul (dôvod)
hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami so záverom, že ide o nárok titulom bezdôvodného
obohatenia. Nešlo teda o rozsudky s prejudiciálnym účinkom pre toto nové konanie, keďže nešlo o
rozsudky vyslovujúce, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, ktoré by pre adresátov týchto
rozhodnutí tvorili prekážku právoplatne rozhodnutej veci a ktorých výrok by bol záväzný pre súdy a iné

štátne orgány pri posudzovaní predbežnej otázky. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty, tak poukázal na čl.
2 CSP, že pri posudzovaní hmotnoprávneho vzťahu sporových strán vychádzal z rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít, t. j. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (tieto následne
jednotlivo rozobral v odsekoch 47. až 53. odôvodnenia svojho rozsudku). Pri právnom posúdení otázky
vzniku zákonného vecného bremena, otázky charakteru náhrady za zákonné vecné bremeno a otázky

premlčania práva na náhradu za vecné bremeno vychádzal prvoinštančný súd z rozhodnutí Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR a to rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/173/2018 z 27. 5. 2020, rozsudku
NS SR sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24. 3. 2015, rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. 4. 2016
zverejneného ako R 73/2016, uznesenia ÚS SR II. ÚS 323/2017 z 18. 5. 2017, uznesenia NS SR sp.
zn. 2Cdo/194/2018 z 26. 8. 2019, uznesenia ÚS SR IV. ÚS 539/2020 z 28. 10. 2020 a uznesenia NS

SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020.

1.1 Prvoinštančný súd čo sa týka merita veci, nemal v konaní za sporné, že predmetný kanalizačný
zberač bol zriadený ešte pred účinnosťou zák. č. 199/1995 Z. z., ktorým došlo k novelizáciizákona o vodách, t. j. pred 1. októbrom 1995. Mal to zrejmé z rozhodnutia ONV v K.. Pôd.
5052/1975 z XX. X. XXXX, ktorým bolo povolené zriadenie predmetného kanalizačného zberača
ako súčasti vodohospodárskeho diela „K., kanalizácia, I. stavba“, ako aj z kolaudačného rozhodnutia

VýchodoslovenskéhokrajskéhonárodnéhovýboruvKošiciachč.178/1984-Vuz8.3.1984.Obmedzenie
práv k dotknutým nehnuteľnostiam v dôsledku výkonu práv na úseku vodohospodárskej správy bolo
do 1. októbra 1995 upravené v § 36 a § 37 zákona o vodách, ktorý zákon do 1. 10. 1995 neupravoval
vznik zákonného vecného bremena, ale počítal len s vyvlastnením dotknutých nehnuteľností, ak práva
k nim nebolo možné získať dohodou (§ 37 ods. 2 zákona o vodách). Nesporné bolo, že pri zriadení

predmetného kanalizačného zberača k vyvlastneniu dotknutých pozemkov nedošlo. Novelou zákona o
vodách vykonanou zákonom č. 199/1995 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. októbra 1995 prijaté nové ust.
§ 37a zákona o vodách, upravujúce vznik zákonného vecného bremena. Citoval § 37a ods. 1, 2 a 3
zákona o vodách, v zmysle ktorej právnej úpravy podľa ods. 1 vodovodné a kanalizačné rady, ktoré
sú vodohospodárskymi líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme, možno zriaďovať a
prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske

dielo podľa § 9. Zdôraznil, že podľa § 37a ods. 3 zákona o vodách povinnosti vlastníka podľa ods. 1 sú
vecným bremenom podľa osobitných predpisov (§ 151n a nasl. Občianskeho zákonníka). Keďže novela
zákona o vodách, ktorá upravila vznik vecného bremena, neobsahuje intertemporálne ustanovenia
vzťahujúce sa na už existujúce, už zriadené a prevádzkované vodohospodárske diela, súd sa stotožnil s
argumentáciou žalovanej, že účinnosťou tohto zákona od 1. 10. 1995 vzniklo zo zákona vecné bremeno

aj k tým vodohospodárskym dielam, ktoré boli zriadené a prevádzkované už pred jeho účinnosťou. Tento
záver mal plne súladný so všeobecne akceptovanými pravidlami výkladu práva vo vzťahu k právnym
účinkom novej právnej úpravy na existujúce právne vzťahy. Pokiaľ § 37a ods. 1 zákona o vodách
výslovne povoľuje nielen zriaďovanie nových vodohospodárskych stavieb, ale aj prevádzkovanie už
existujúcich vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia

na vodohospodárske dielo, potom toto ustanovenie dopadá na všetky vodohospodárske diela existujúce
k 1. októbru 1995. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa obdobných zákonných vecných
bremien, a to zriadených zákonom č. 182/1993 Z. z. zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
(ďalej len ,,zákon číslo 182/1993 Z. z.“) a zákona číslo 66/2009 Z. z. o majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej len ,,zákon

číslo 66/2009 Z. z.“) a to v odsekoch 47. až 53. odôvodnenia rozsudku. Uviedol, že žalobkyňa nadobudla
vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený
11. 8. 2015, t. j. až za účinnosti zákona číslo 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách (ďalej len ,,zákon číslo 442/2002 Z. z.“), ktorý v prechodnom ustanovení § 42 ods. 6
ustanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli

pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo podľa
predchádzajúcej právnej úpravy tak ostalo nedotknuté, a teda trvalo i naďalej, vrátane rozhodnej doby
vymedzenej žalobkyňou. Vo vzťahu k spornej otázke charakteru náhrady a s tým súvisiacej otázky
premlčania nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva v dôsledku zákonného vecného
bremena prvoinštančný súd uviedol, že podľa záverov rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.

8. 2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. 11. 2020 náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení
vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona číslo 66/2009 Z. z. je jednorazová a vzniká tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 1. 7. 2009, pričom sa premlčuje v lehote
3 rokov. Pritom tieto rozhodnutia vychádzajú z rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. 4. 2016
(R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24. 3. 2016, ktoré sa zaoberali priznávaním primeranej náhrady

za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z. z. a konštatovali, že v nich
vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznanie primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa zákona číslo 66/2009 Z. z. Súd na základe uvedeného mal za nepochybné, že
za obmedzenie užívania nehnuteľností v dôsledku umiestnenia a prevádzkovania vodohospodárskych
stavieb patrí dotknutým vlastníkom primeraná jednorazová náhrada, ktorú je možné uplatňovať len v

režime verejnoprávneho predpisu upravujúceho existenciu tohto zákonného vecného bremena, t. j. v
minulosti podľa § 37a ods. 4 zákona o vodách a v súčasnosti za podmienok a v rámci prekluzívnych
lehôt podľa § 20 ods. 4 zákona číslo 442/2002 Z. z., čo vylučuje uplatňovanie týchto nárokov titulom
bezdôvodného obohatenia vo forme opakujúcich sa plnení. Citujúc § 100 ods. 1, 2 , § 101 a § 102
Občianskeho zákonníka a aplikujúc tieto na daný skutkový stav súd konštatoval, že náhrada za vznik

zákonného vecného bremena podlieha premlčaniu, a keďže zákon neurčil osobitnú právnu úpravu
ohľadom premlčania tohto nároku, platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať. Právo na náhradu bolo možné prvýkrát vykonať v deň účinnosti
zákona číslo 199/1995 Z. z., na základe ktorého došlo k vzniku zákonného vecného bremena, t. j. 1.10. 1995, trojročná premlčacia doba uplynula 1. 10. 1998, a teda žaloba doručená súdu dňa 12. 8.
2019 bola podaná po uplynutí premlčacej doby. Zároveň dodal, že keďže toto právo nanovo nevzniká
každému ďalšiemu vlastníkovi pozemku, nemôže na uvedenom závere nič zmeniť ani skutočnosť, že

žalobkyňa sa stala podielovou spoluvlastníčkou dotknutých nehnuteľností až v r. 2015, keďže na plynutie
premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa (§ 111 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade
posúdenia daného nároku podľa režimu zák. č. 442/2002 Z. z. jednoročná prekluzívna lehota a následná
šesťmesačná lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť dňom účinnosti zákona, t. j. odo dňa 1.
11. 2002, a teda tieto prekluzívne lehoty uplynuli dávno pred podaním žaloby.

1.2. Záverom zaujal súd stanovisko aj k novým skutkovým tvrdeniam žalobkyne, v žalobe neuvedeným,
o „neoprávnenosti“ stavby kanalizačného zberača a mal tieto pre rozhodnutie o žalobe bez právneho
významu. Aj ak by o neoprávnenú stavbu skutočne išlo, žalobkyni právna úprava vyporiadania vzťahov
medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a pozemku nezakladá žiaden nový (osobitný) nárok na odplatu
za žalované obdobie. Žalobkyni žiadne právo vyplývajúce z právnej úpravy vyporiadania vzťahov medzi

vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku totiž nepatrí. V konaní nebolo sporné, že
žalobkyňa v súčasnosti už nie je vlastníkom dotknutých parciel. Skutočnosť, že v minulosti ňou bola, jej
nedáva aktívnu legitimáciu na uplatnenie nárokov na vyporiadanie takéhoto vzťahu.

1.3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle § 255

ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala vo veci úspech, priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni
v rozsahu 100 %.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) rozsudkom z 27. apríla 2023
potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu z 9. septembra 2021 sp. zn. 19C/24/2019 (I. výrok) a žalovanej

priznal proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (II. výrok). V celom rozsahu
sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, jeho odôvodnenie považoval za
presvedčivé, logické a úplné. Stotožnil sa s postupom súdu prvej inštancie, ktorý správne zistil skutkový
stav, aplikoval naň relevantné ustanovenia zákonov, tieto správne vyložil a dôsledne sa vysporiadal s
argumentáciou oboch strán sporu.

2.1. Odvolací súd konštatoval, že oprávnenie súdu posúdiť predbežnú otázku inak, ako o nej rozhodol
iný orgán verejnej moci, neznamená, že súd môže prehodnotiť vznik, zmenu alebo zánik právnych
vzťahov, ktoré rozhodnutie iného orgánu verejnej moci spôsobilo. Súd rozhodnutie iného orgánu berie
do úvahy ako existujúcu právnu skutočnosť, ktorá vyvoláva právne účinky. Súd nie je rozhodnutím iného

orgánu viazaný v tom zmysle, že skutkové a právne závery iného orgánu nemusí prevziať na účely
posúdenia skutkového a právneho hodnotenia súkromnoprávnej veci, ktorú prejednáva. Inak povedané,
rozhodnutie iného orgánu nesmie obmedziť súd v jeho právomoci, aby nezávisle prejednal a rozhodol
súkromnoprávnu vec (teda, aby konal v plnej jurisdikcii). Existujú však prípady, keď je súd viazaný
rozhodnutím iného orgánu verejnej moci vrátane rozhodnutia súdu v inej veci. Ide o prípady prejudiciality

v civilnom procese. Prejudicialita v civilnom procese je daná len vtedy, ak to vyplýva ex lege. Právnym
základom pre prejudicialitu v civilnom procese sú i/ ustanovenia o záväznosti súdnych rozhodnutí (najmä
§ 228) a ii/ ustanovenie § 193 CSP o viazanosti súdu inými rozhodnutiami. Odvolací súd uviedol, že v
súdenej veci súd pre rozhodnutie o merite veci, o nároku na zaplatenie 8.003,60 eura ako predbežnú
otázku posudzoval otázku charakteru právneho vzťahu medzi žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku a

žalovanou ako vlastníčkou vodohospodárskej stavby. Žalobkyňou predložené rozhodnutia - rozsudky
vydané Okresným súdom Prešov v obdobných veciach žalobkyne a žalovanej, nie sú rozhodnutiami o
predbežnej/prejudiciálnej otázke, ktorú v tunajšej veci posudzoval súd prvej inštancie. Ide o rozhodnutia,
v ktorých konajúce súdy posudzovali len prejudiciálne, pre svoje vlastné meritórne rozhodnutie, tú istú
otázku charakteru právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou. Takýmto posúdením, ktoré nie je

obsahom výrokovej časti rozhodnutia, nebol a nemohol byť súd prvej inštancie viazaný. Samozrejmé je,
že by bolo žiaduce, aby závery rôznych súdov o tej istej prejudiciálnej otázke, za tých istých okolností,
boli rovnaké, ale táto požiadavka nemôže obstáť oproti požiadavke plnej jurisdikcie konajúceho súdu,
teda požiadavke jeho nezávislého rozhodnutia. V danej veci súd prvej inštancie svoje závery ohľadne
posúdenia predbežnej otázky dôsledne zdôvodnil. Princíp právnej istoty v procese prijímania súdneho

rozhodnutie znamená, že v každom štádiu procesu musí byť stranám sporu zrejmá právna úvaha
súdu. Právnou istotou sa má zabrániť nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam. Vyžaduje v procese
tvorby súdneho rozhodovania dať stranám sporu rozumný priestor na polemickú reakciu na právne
argumenty protistrany, ako aj na právne úvahy súdu. Výsledkom má byť rozhodnutie, ktoré strany sporu„neprekvapí“, teda je logickým vyústením doterajšieho priebehu konania, keď aj po všetkých právnych
argumentoch a skutkových okolnostiach musí jedna zo strán procesne prehrať.

2.2. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd mal za to, že súd prvej
inštancie vec správne právne posúdil, jeho právna argumentácia je súladná so súdnou rozhodovacou
praxou Najvyššieho súdu v obdobných veciach. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že v danom prípade
nejde zo strany žalovanej o užívanie pozemkov žalobkyne bez právneho dôvodu, keďže ako v žalobe
tvrdilanemáuzavretúsožalobkyňounájomnúzmluvu,aleideoverejnoprávneobmedzenievlastníckeho

práva žalobkyne na základe zákona a vo verejnom záujme. Za verejný záujem je potrebné chápať
aj verejné potreby a v rámci nich vybudovanie verejnej kanalizačnej siete. Zákonné vecné bremená
sa riadia verejnoprávnou úpravou, ktorá je voči úprave vecných bremien v Občianskom zákonníku
špeciálna. Režim zákonných vecných bremien vzhľadom na túto špeciálnu úpravu nie je úplne totožný
s režimom zmluvných vecných bremien. Z ust. § 42 ods. 6 zákona číslo 442/2002 Z. z. upravujúceho
aktuálne zriaďovanie, rozvoj a prevádzkovanie verejných vodovodov a verejných kanalizácií, ale i práva

a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri zriaďovaní a prevádzkovaní verejných vodovodov
a verejných kanalizácií, oprávnenie k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania,
ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona (1. 11. 2002), zostávajú nedotknuté. Na posúdenie, ktorá
právna úprava je z časového hľadiska relevantná pre určenie obsahu a rozsahu oprávnení vlastníka
a prevádzkovateľa verejnej kanalizácie a verejného vodovodu, je vždy rozhodujúci deň právoplatnosti

rozhodnutia o povolení zriadenia vodohospodárskeho diela, ktoré bolo vydané po prerokovaní s
dotknutými stranami. V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu vlastníka predmetnej nehnuteľnosti
už právoplatnosťou vydaného povolenia ONV v K.. Pôd. 5052/1975 z XX. X. XXXX. Súd prvej inštancie,
vychádzajúc prvotne z toho, že v danej veci pri zriadení predmetného kanalizačného zberača ako
vodohospodárskeho diela, v zmysle vtedy platnej právnej úpravy riešiacej vzťah vybudovania alebo

prevádzky vodohospodárskych diel na cudzích pozemkoch (§ 37 ods. 2 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách)
k vyvlastneniu dotknutých pozemkov nedošlo, uzavrel, že podľa § 37a zákona číslo 199/1995 Z.
z., ktorou bol novelizovaný zákon o vodách, účinnosťou novely zákona, t. j. 1. 10. 1995 vzniklo zo
zákona vecné bremeno aj k tým vodohospodárskym dielam, ktoré boli zriadené a prevádzkované
už pred jeho účinnosťou. Vychádzal z toho, že pokiaľ ustanovenie § 37a ods. 1 zákona o vodách

výslovne povoľuje nielen zriaďovanie nových vodohospodárskych stavieb, ale aj prevádzkovanie už
existujúcich vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia
na vodohospodárske dielo, potom je zrejmé, že toto ustanovenie dopadá na všetky vodohospodárke
dielaexistujúcek1.10.1995.Maltakýtozávervsúladesovšeobecneakceptovanýmipravidlamivýkladu
právavovzťahukprávnymúčinkomnovejprávnejúpravynaexistujúceprávnevzťahy,ktorésúprijímané

v právnej teórii i v rozhodovacej praxi súdov.

2.3. So záverom o vzniku vecného bremena žalobkyňa/odvolateľka nesúhlasila. Namietala, že zákon
číslo 199/1995 Z. z. nemá žiadne prechodné ustanovenia a vznik vecného bremena ako práva na
zriaďovanie a prevádzkovanie vodohospodárskych diel na cudzích nehnuteľnostiach konštruuje ku dňu

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu na zriadenie vodohospodárskeho
diela. Zastávala názor, že ak by mala byť úvaha súdu považovaná za správnu, išlo by o vznik vecného
bremena ku dňu predchádzajúcemu účinnosť zákona číslo 199/1995 Z. z., a teda išlo by o neprípustnú
pravú retroaktivitu zákona.

2.4. Odvolací súd poukázal, že žalobkyňa prehliadla, že súd vyvodil záver o vzniku vecného bremena
ku dňu účinnosti zákona číslo 199/1995 Z. z., t. j. ku dňu 1. októbra 1995, nie skôr. Odvolací
súd zastáva názor, súladný so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ § 37a ods. 1 zákona
o vodách výslovne povoľuje nielen zriaďovanie, ale aj prevádzkovanie vodohospodárskych diel na
cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenia na vodohospodárske dielo, potom

toto ustanovenie vo vzťahu k povoleniu prevádzkovania vodohospodárskych diel dopadá na všetky
vodohospodárske diela existujúce k 1. októbru 1995. Účelu a zmyslu právnej úpravy zavedenej zákonom
číslo 199/1995 Z. z. zodpovedá iba taký výklad, podľa ktorého zákonné vecné bremeno v prípadoch
podľa § 37a ods. 1 a 3 zákona o vodách vzniká za splnenia v ňom stanovených podmienok vo vzťahu
k vodohospodárskym dielam, ktoré boli ku dňu nadobudnutia účinnosti § 37a zákona o vodách už

skolaudované, resp. k nim bolo aspoň vydané právoplatné povolenie na vodohospodárske dielo podľa
§ 9 ods. 1 zákona o vodách, a v prípadoch, ak bolo takéto povolenie vydané až po 1. októbri 1995,
vzniklo vecné bremeno dňom právoplatnosti rozhodnutia o vydaní takéhoto povolenia. Výklad § 37a
zákona o vodách, aký preferuje žalobkyňa, zastávajúca s poukazom na neprípustnosť retroaktívnehovýkladu ten názor, že zriadenie vecného bremena sa nevzťahovalo na už existujúce vodohospodárske
diela a to z dôvodu chýbajúcich intertemporálnych/prechodných ustanovení, je v rozpore so všeobecne,
právnou teóriou i súdnou praxou akceptovanými pravidlami výkladu právnych účinkov novej právnej

úpravy na existujúce právne vzťahy. V teórii i praxi sa striktne diferencuje medzi tzv. pravou a nepravou
retroaktivitou právnych predpisov s tým, že na rozdiel od pravej retroaktivity, ktorá sa zásadne považuje
za nezlučiteľnú s princípmi právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na
dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci vyplývajúcich zo skutočnosti,
že právne normy dopadajú na všetky právne vzťahy odo dňa jej účinnosti. Pri nepravej retroaktivite v

skutočnosti nedochádza k spätnej účinnosti právneho predpisu, pretože právne skutočnosti, na základe
ktorých došlo podľa predchádzajúceho právneho stavu k vzniku určitých právnych vzťahov, sú uznané a
zachované, ale dochádza len k zmenám obsahu týchto právnych vzťahov do budúcna od účinnosti novej
právnejúpravy.Zavšeobecneprípustnésapovažuje,keďnováprávnaúpravazavádzadobudúcnanový
režim a mechanizmus uplatnenia práv alebo právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva
odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Prekážkou prípustnosti nepravej retroaktivity

nie je ani absencia intertemporálnych ustanovení novej právnej úpravy, keďže práve v prípade, ak
zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, sa má primárne uplatniť všeobecný
pojmový znak právnych noriem, a to, že regulujú právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti, teda vrátane
už existujúcich právnych vzťahov.

2.5. Pokiaľ žalobkyňa zastáva názor, podľa ktorého nie je možné ani z dôvodovej správy k zákona číslo
199/1995 Z. z. vyvodiť zámer zákonodarcu zabezpečiť prijatou právnou úpravou aj vzťahy založené
pri výstavbe vodohospodárskych diel v minulosti, je potrebné vziať do úvahy, že z dôvodovej správy
nevyplývaanižebyzákonodarcamalvúmyslezrežimudoplnenéhoustanovenia§37azákonaovodách
vylúčiť už existujúce (zriadené) vodohospodárske stavby. Naopak, pokiaľ zákonodarca v dôvodovej

správe poukázal na úpravu v iných zákonoch ako na príklady právnej úpravy a právneho stavu, ktorý
chcel novelou zákona o vodách dosiahnuť, logicky nemožno dospieť k inému záveru než k tomu, že
vecné bremeno podľa § 37a zákona o vodách sa má vzťahovať na všetky vodohospodárske stavby
vrátane už existujúcich, obdobne ako je to podľa právnej úpravy v zákone č. 79/1957 Zb. a v zákone
č. 67/1960 Zb. Je pritom zjavné, že zriadenie zákonného vecného bremena vo vzťahu k obdobným

stavbám zriadeným vo verejnom záujme ku dňu účinnosti zákona, ktorým sa toto vecné bremeno
zavádza,jeajsohľadomnaprávnuúpravuvzákoneč.79/1957Zb.avzákoneč.67/1960Zb.všeobecne
akceptované ako nástroj regulácie existujúcich vzťahov, pričom nie je daný žiaden dôvod, ktorý by
racionálne vysvetlil, prečo by zákonodarca mal zvoliť rozdielny prístup k prevádzkovateľom plynovodnej
siete a energetickým podnikom na rozdiel od prevádzkovateľov verejných vodovodov a kanalizácií.

2.6. Odvolací súd tiež uviedol, že právna otázka charakteru náhrady už bola predmetom posúdenia v
skutkovo i právne obdobných veciach, a to v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako
i v jeho ďalších rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/49/2014, 8Cdo/17/2019, na ktoré poukázal v napadnutom
rozsudkuisúdprvejinštancie.PosúdenieazáveryNajvyššiehosúduprijatévprávneobdobnýchveciach

(7Cdo/26/2014, 3Cdo/49/2014, 2Cdo/194/2019, 8Cdo/17/2019), aké predstavuje i vec tu posudzovaná,
dávajú jednoznačnú odpoveď, že vlastník pozemku, na ktorom je umiestnená vodohospodárska líniová
stavba, má nárok na jednorazovú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Právo na náhradu
podlieha premlčaniu a vzhľadom na žalovanou uplatnenú námietku premlčania, súd prihliadnuc na
premlčanie, náhradu žalobkyni nemohol priznať. Žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k dotknutým

nehnuteľnostiam na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený 11. 8. 2015. Vlastnícke právo
teda nadobudla až za účinnosti novej právnej úpravy, zákona číslo 442/2002 Z. z., ktorý v prechodnom
ustanovení § 42 ods. 6 ustanovil, že oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich
užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté. Zákonné vecné bremeno,
ktoré vzniklo podľa predchádzajúcej právnej úpravy § 37a zákona o vodách tak ostalo nedotknuté,

trvalo i naďalej, a to i počas rozhodnej doby vymedzenej žalobkyňou. Právo na náhradu v zmysle
§ 37a ods. 4 zákona o vodách za výkon oprávnení podľa odseku 1 je v zmysle vyššie uvedeného
jednorazové, nie opakované, a v danej veci nárok žalobkyne, ktorý si uplatnila proti žalovanej titulom
vydania bezdôvodného obohatenia, bol uplatnený po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby na
priznanie náhrady podľa § 37a ods. 4 zákona o vodách, pričom žalovaná vzniesla námietku premlčania.

2.7. Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľky argumentujúcej, že ak aj by žalovanej vzniklo
v tunajšej veci zákonné vecné bremeno v zmysle § 37a zákona o vodách, toto nezahŕňa v sebe právo
žalovanej užívať pozemok žalobkyne, pretože takéto oprávnenie nie je možné z textu zákona vyvodiť,uviedol, že obsahom zákonného vecného bremena podľa § 37a zákona číslo 199/1995 Z. z. je
(nielen) právo zriaďovať (ale aj) prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom
z povolenia na vodohospodárske dielo vodovodné a kanalizačné rady, ktoré sú vodohospodárskymi

líniovými stavbami a ich výstavba je vo verejnom záujme (§ 37a ods. 1). Tomu zodpovedajúce povinnosti
vlastníka sú vecným bremenom podľa § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka (§ 37a ods. 3). O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré

odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Uviedla, že
A: odvolací súd neodôvodnil uspokojivým spôsobom napadnutý rozsudok, keď dospel k záveru, že
predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami v identických súdnych sporoch medzi žalobkyňou (resp. jej
právnym predchodcom) a žalovanou a v nich vyslovenými právnymi závermi a právnym posúdením
nie je v prejednávanej veci viazaný, čím porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces, odvolací súd
postupoval v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý obsahuje aj zákaz prekvapivých rozhodnutí a

zákaz ľubovôle.
B: nevysporiadal sa s námietkou žalobkyne, že stavba žalovaného nie je riadne povolenou, resp.
skolaudovanou stavbou, pretože pre kolaudáciu stavby žalovaného neboli všetky zákonné podmienky
a teda ide o nelegálnu stavbu, postavenú na cudzom pozemku, ku ktorému nemohlo vzniknúť vecné
bremeno.

C: odvolací súd sa nevysporiadal s možnosťou aplikácie § 257 CSP, respektíve nie je zrejmé, či odvolací
súd skúmal, či v prejednávanej veci (ne)existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal
prihliadnuť. Ak by sa aj akceptoval správnosť záverov súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu,
a teda že bolo možné rozhodnúť úplne opačne, ako v analogicky rovnakých prípadoch už prv súdy
rozhodli, potom práve túto situáciu možno považovať za okolnosť hodnú osobitného zreteľa. Je zrejmé,

že žalobca podával žalobu s určitými očakávaniami, ktoré vyplývali zo skorších rozhodnutí súdov a
legitímne sa spoliehal na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Odchýlenie sa od tohto princípu, má
byť aj v zmysle citovanej judikatúry skôr výnimočnosťou ako pravidlom, a teda aj s poukazom na túto
výnimočnosťjedanáaplikácia§257CSP.Pokiaľsavšaksúdtakoutomožnosťoumoderácienezaoberal,
a ani neodôvodnil, prečo prípadne by nepriznanie trov konania žiadnej zo sporových strán neprichádzala

do úvahy, zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou.

3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka
má za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom vo vzťahu k tomuto

dovolaciemu dôvodu formuluje právnu otázku: ,,ak predchádzajúcim právoplatným súdnym rozhodnutím
došlo k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu v strán sporu, môže súd v následnom ďalšom konaní ako
predbežnú otázku znova riešiť to, o čo už bolo právoplatne rozhodnuté v tomto predchádzajúcom
spore strán sporu?” Dovolacou otázkou sa v podstate pýtala, či odvolací súd vo veci mohol prijať
záver o vzniku zákonného vecného bremena na pozemkoch žalobkyne, pričom v predchádzajúcich

právoplatne skončených súdnych konaniach bolo medzi stranami sporu súdmi ustálené, že žiadne
zákonné vecné bremeno na pozemkoch žalobkyne nevzniklo, v dôsledku čoho má žalobkyňa voči
žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jej pozemkov žalovanou bez
právneho dôvodu. Je názoru, že odvolací súd vo veci nemohol prijať záver o vzniku zákonného
vecného bremena na pozemkoch žalobkyne, pretože otázka hmotnoprávneho vzťahu strán sporu už

bola právoplatne (a s konečnou platnosťou) vyriešená, a to tak, že žalobkyňa má voči žalovanej nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jej pozemkov stavbou vo vlastníctve žalovanej, pretože
žalovaná na užívanie pozemkov žalobkyne nemá právny titul. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax
dovolaciehosúdu,keďžepodľauzneseniaNSSRsp.zn.1Cdo/44/2010zodňa31.1.2012,uverejnenom
v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2013: „ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne

vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú
otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“ (obdobne tiež poukázala na uznesenia
NS SR sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29. 4. 2010 či sp. zn. 5MCdo/16/2010 z 25. 4. 2012).

3.2. Dovolateľka ďalej poukázala na uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/161/2020 zo dňa 29. 6. 2022

a sp. zn. 8Cdo/216/2020 zo dňa 29. 6. 2022 podľa ktorých platí, že „...súd nemôže ako predbežnú
otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je
rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So
zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutianesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní
týchistýchúčastníkovjeneprípustné.Inériešeniebyznamenalo,žesúdmôžeporušiťviazanosťuloženú
mu zákonom v § 228 ods. 1 CSP. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za

základpresvojerozhodnutieprejudikovanýhmotnoprávnyvzťaharozhodnevrozporesprejudikovaným
hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti

právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti.“

3.3. Dovolateľka odklon videla tiež od uznesenia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 170/2015 zo dňa 1. 4. 2015:
„...ani samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj iný
pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto veci, pretože aj

tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne
skončeného konania“.

3.4. Dovolateľka je názoru, že vo vzťahu k pozemkom žalobkyne došlo predchádzajúcimi právoplatnými
rozhodnutiami (uvedené v bode 49. dovolania) k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu strán sporu, pričom

otázka (ne)existencie právneho titulu žalovanej na užívanie predmetných pozemkov žalobkyne bola
opakovane posúdená tak, že žalovaná nemá právny titul na užívanie pozemkov žalobkyne, a preto sa
na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje, v dôsledku čoho bolo žalobám v predchádzajúcich právnych
veciach vyhovené. Nakoľko za totožných skutkových okolností sa odvodzoval aj nárok v prejednávanej
právnej veci (iba za iné časové obdobie), boli súdy konajúce v prejednávanej veci viazané týmto

predchádzajúcim a právoplatným vyriešením hmotnoprávneho vzťahu strán konania, toto vyriešenie boli
povinné rešpektovať a vychádzať z neho.

3.5. Na základe uvedených skutočností dovolateľka navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby zrušil nielen napadnutý

rozsudok, ale aj rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Kdovolaniužalobkynesapísomnevyjadrilažalovanáamázato,žedovolacídôvodpodľa§420písm.
f) CSP vôbec nie je daný, nakoľko žalobkyňou tvrdené údajné nedostatky odôvodnenia odvolacieho
súdu nie sú takého charakteru, aby vôbec mohli založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f)

CSP, a k žalobkyňou uvádzaným procesným pochybeniam zo strany súdov nedošlo, v dôsledku čoho
nemohlo prísť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. K dovolaciemu dôvodu podľa §
421 ods. 1 písm. a) CSP uviedla, že takto položenú otázku však nemožno považovať za otázku, od
ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolateľka pri formulácii tejto otázky účelovo
opomína rozhodujúcu skutočnosť, že predchádzajúce súdne rozhodnutia boli svojou povahou žalobami

na plnenie, nešlo teda o rozsudky s prejudiciálnym účinkom, keďže súdy vo výroku nerozhodovali o tom,
či tu určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje a teda k vyriešeniu hmotnoprávnemu vzťahu nedošlo.
Navrhla dovolanie odmietnuť, prípadne zamietnuť a priznať žalovanej voči žalobkyni plnú náhradu trov
dovolacieho konania.

5. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa ktorá zotrvala na svojich doterajších prednesoch a
doplnila argumentáciu k rozhodnutiam 2Obdo/51/2022 a 2Cdo/306/2020.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Žalobkyňa vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala

nedostatočné odôvodnenie, resp. nepreskúmateľnosť a prekvapivosť napadnutého rozhodnutia.

14. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

15. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi

v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

16. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil

vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenostiargumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

17. V posudzovanej veci dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nevykazuje znaky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti či prekvapivosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa zákonné požiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia (§ 220
CSP) a jeho odôvodnenie je preskúmateľné z hľadiska skutkových i právnych záverov. Odvolací súd
sa nielen formálne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v intenciách § 387 ods. 2 CSP, ale sa

vyjadril aj k nosným otázkam sporu, že v danom prípade nejde zo strany žalovanej o užívanie pozemkov
žalobkyne bez právneho dôvodu, keďže ako v žalobe tvrdila nemá uzavretú so žalobkyňou nájomnú
zmluvu, ale ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne na základe zákona a vo
verejnomzáujme,pripojilvlastnúprávnuargumentáciu,čímvytvorildostatočnýpodkladprepreskúmanie
správnosti jeho záverov.

18. Na námietku žalobkyne, že A: odvolací súd neodôvodnil uspokojivým spôsobom napadnutý
rozsudok keď dospel k záveru, že predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami v identických súdnych
sporoch medzi žalobkyňou (resp. jej právnym predchodcom) a žalovanou a v nich vyslovenými právnymi
závermi a právnym posúdením nie je v prejednávanej veci viazaný, čím porušil právo žalobkyne na
spravodlivý proces, odvolací súd postupoval v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý obsahuje aj

zákaz prekvapivých rozhodnutí a zákaz ľubovôle, dovolací súd uvádza, že tak prvostupňový aj odvolací
súd odôvodnili, prečo sa týmito rozhodnutiami necítili byt' pri rozhodovaní viazaní a vysvetlili dôvod
svojho odklonu a pre ktoré sa súdy nemohli v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetnými
rozhodnutiami stotožniť. Stranám sporu na pojednávaní súd prezentoval a oboznámil ich so svojím
právnym názorom a umožnil im právne argumentovať. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalobkyne

o povinnosti súdu byt' viazaný skoršími právoplatnými rozhodnutiami Okresného súdu Prešov, ktorý
v rovnakej veci, za rovnakého skutkového stavu týkajúceho sa tých istých pozemkov a toho istého
kanalizačného zberača, priznal právnemu predchodcovi žalobkyne, resp. žalobkyni nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia proti žalovanej za iné (predchádzajúce obdobie), zaoberal ešte pred
výkladom právneho posúdenia, a svoj záver, že sa necíti byt' skoršími rozhodnutia viazaný, náležite a

podrobne podložil teóriou procesného práva pri výklade pojmov záväznosť rozhodnutia, prejudicialita a
právna istota (bod 24. až 35. rozhodnutia súdu prvej inštancie). Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
uviedol, že súd prvej inštancie nereflektoval právne závery okresného a krajského súdu v Prešove
vyslovené v obdobných právnych veciach žalobkyne len v medziach zákona a odôvodnene, a svoj iný
právny názor na problematiku, korešpondujúci s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR

stranám sporu vopred predostrel a na posudzovanú vec uplatnil plne v súlade s právnou úpravou § 194,
§ 193, § 226 a § 228 CSP (bod 18. napadnutého rozhodnutia). V danom prípade mal súd prvej inštancie
za to, že žalobkyňou predložené súdne rozhodnutia (Okresného a Krajského súdu v Prešove) sú svojou
povahoužalobaminaplnenie,pričomsúdyprirozhodovaníotomtonárokulenako(vlastnú)prejudiciálnu
otázku posudzovali právny titul (dôvod) hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami so záverom,

že ide o nárok titulom bezdôvodného obohatenia. Nešlo teda o rozsudky s prejudiciálnym účinkom pre
predmetné konanie, keďže nešlo o rozsudky vo výroku vyslovujúce, že určitý právny vzťah alebo právo
(ne)existuje, ktoré by pre adresátov týchto rozhodnutí tvorili prekážku právoplatne rozhodnutej veci a
ktorých výrok by bol záväzný pre súdy a iné štátne orgány pri posudzovaní predbežnej otázky. Odvolací
súd sa s uvedeným názorom súdu prvej inštancie stotožnil, že v ani jednom z dovolateľkou predložených

rozhodnutí súdy nerozhodli o prejudiciálnej otázke. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
je riadne a dostatočné, odvolací súd sa v ňom presvedčivo, jasne a zrozumiteľne vyporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a právne relevantnými námietkami žalobkyne.

19. K námietke žalobkyne, že odvolací súd B: sa nevysporiadal s námietkou žalobkyne, že stavba

žalovaného nie je riadne povolenou, resp. skolaudovanou stavbou, pretože pre kolaudáciu stavby
žalovaného neboli všetky zákonné podmienky a teda ide o nelegálnu stavbu, postavenú na cudzom
pozemku, ku ktorému nemohlo vzniknúť vecné bremeno, tak súd prvej inštancie uviedol, že tieto tvrdenia
žalobkyne sú pre rozhodnutie o jej žalobe bez významu. Aj keby o neoprávnenú stavbu išlo, žalobkyni
žiadne právo vyplývajúce z právnej úpravy vyporiadania vzťahov medzi vlastníkom neoprávnenej stavby

a vlastníkom pozemku nepatrí, navyše nebolo ani sporné, že žalobkyňa už nie je vlastníkom dotknutých
parcielato,ževminulostiňoubola,jejnedávaaktívnulegitimáciunauplatnenienárokovnavyporiadanie
takéhoto vzťahu. Preskúmať jeho zákonnosť nepatrí okresnému, ani krajskému súdu v tejto veci. Z
tvrdení žalobkyne, podľa ktorých mala byt' stavba kanalizačného zberača stavbou neoprávnenou, takvyplýva iba to, že ak by súčasní vlastníci pozemkov aj preukázali, že skutočne ide o neoprávnenú
stavbu a zároveň by preukázali, že vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku nie je už
aktuálne vyporiadaný existenciou zákonného vecného bremena, by sa mohli domáhať vyporiadania

tohto vzťahu niektorým zo spôsobov podľa § 135c Občianskeho zákonníka, avšak žalobkyni z tohto titulu
právo na plnenie voči žalovanému za ňou určené minulé obdobie určite nepatrí (bod 70. prvostupňového
rozhodnutia). S uvedeným odôvodnením súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil,
skonštatoval jeho správnosť a podľa § 387 ods. 2 CSP na neho odkázal.

20. K námietke žalobkyne, že odvolací súd C: sa nevysporiadal s možnosťou aplikácie § 257 CSP,
respektíve nie je zrejmé, či odvolací súd skúmal, či v prejednávanej veci (ne)existujú okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré by mal prihliadnuť, dovolací súd poukazuje, že odvolací súd rozhodol
v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní
neúspešná,nemápretonároknanáhradutrovodvolaciehokonaniaavzniklajejpovinnosťnahradiťtrovy
odvolacieho konania úspešnej žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Iba
skutočnosť, že žalobkyňa podávala žalobu s určitými očakávaniami, ktoré pre ňu vyplývali zo skorších
rozsudkov,niejeaaninemôžebyťpovažovanázadôvodhodnýosobitnéhozreteľapodľaust.§257CSP,
ktoré predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255) a od zásady zodpovednosti
za zavinenie (§ 256 ods. l). Žalobkyňa ani v rámci odvolacieho konania nepožiadala odvolací súd o

nepriznanie náhrady trov konania žalovanému a nešpecifikovala dôvody hodné osobitného zreteľa a ani
vosvojomodvolaníneuvádzažiadnetakérelevantnéskutočnostiavýnimočnéokolnostiposudzovaného
prípadu, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP, zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie o trovách konania a nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.

21. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že odvolací súd sa v rámci svojho preskúmania
dôsledne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi otázkami, ktoré boli v konaní
nastolené, ako aj s konkrétnymi odvolacími námietkami žalobkyne. Odôvodnenie krajského súdu spĺňa
obsahové náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP - jasne vysvetľuje, čo žalobkyňa namietala, ako sa k
týmto námietkam súd postavil, aké skutkové tvrdenia a dôkazy vzal do úvahy, ktoré z nich považoval

za preukázané, ako ich hodnotil a na akých právnych záveroch založil svoje rozhodnutie. V spojení
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, na ktoré v podstatných bodoch nadviazal, tvorí rozhodnutie
odvolacieho súdu ucelený, zrozumiteľný a vnútorne konzistentný celok, ktorý spĺňa zákonné požiadavky
kladené na odôvodnenie rozhodnutí podľa § 393 CSP.

22. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
dovolateľka sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka so skutkovými a právnymi závermi
vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže
sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

23. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom
konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania

v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci
boli z tohto pohľadu odvolacím súdom splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.24. K namietanej prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu sa za prekvapivé rozhodnutie považuje rozhodnutie, ak odvolací súd oproti
súdu prvej inštancie vychádzal z iného skutkového alebo právneho základu, ktorý na prvej inštancii

nebol posudzovaný a s ktorým strana nemohla v odvolacom konaní počítať. Ide najmä o rozhodnutia
„nečakane“ založené na odlišných právnych záveroch (sp. zn. 3Cdo/102/2008) alebo na nových
dôvodoch, ku ktorým sa strana nemohla vyjadriť (sp. zn. 5Cdo/46/2011). Rovnako Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 52/2019, na ktorý poukázala aj žalovaná, uviedol, že
prekvapivé je rozhodnutie, ak odvolací súd úplne alebo podstatne zmení právne východiská, podľa

ktorých bola vec dosiaľ posudzovaná, bez toho, aby účastníkom umožnil vyjadriť sa k takejto zmene.
Typicky ide o situáciu, keď odvolací súd zmení právnu kvalifikáciu rozhodujúcich skutkových okolností,
prípadne aplikuje právnu normu, ktorá v doterajšom konaní nebola stranami ani súdom použitá,
alebo opiera svoje závery o nové dôkazy či skutkové zistenia, ku ktorým účastníci nemali možnosť
zaujať stanovisko. Naopak, odlišná interpretácia totožného zákonného ustanovenia pri nezmenenom
skutkovom základe prekvapivosť rozhodnutia nezakladá. V posudzovanom prípade však dovolací

súd k takýmto záverom neprišiel. Skutočnosť, že odvolací súd tieto závery doplnil o vlastné právne
zdôvodnenie a vysvetlenie, nijako nemení charakter jeho rozhodnutia ako potvrdzujúceho a nemôže
založiť vadu prekvapivosti. Konkrétnejšie stanovisko odvolacieho súdu k odvolacím námietkam (pritom
v podstatnom v zhode s prvoinštančným rozhodnutím) nepredstavuje samo osebe rozhodnutie založené
na odlišných skutkových zisteniach, ani iné právne posúdenie veci, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako porušenie tzv. dvojinštančnosti súdneho konania. Aj konštantná judikatúra najvyššieho súdu (R
56/2012) dospela k záveru, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia
v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvoinštančného rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte
aj ďalšie, z pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé a
takýto postup odvolacieho súdu v konečnom dôsledku neodníma strane možnosť konať pred súdom.

Napokon, žalobkyňa ani nekonkretizovala, ktoré nové skutočnosti alebo právne úvahy mali podľa nej
viesť k prekvapivému záveru, pričom ani dovolací súd takúto okolnosť v súdnom spise neidentifikoval.
Odvolací súd svoje odklonenie od skorších (nižších) rozhodnutí riadne odôvodnil a oprel o ustálenú
prax najvyšších súdnych autorít, takže jeho postup je zlučiteľný s princípom právnej istoty. Ústavný
súd SR opakovane judikoval (napr. III. ÚS 492/2018, IV. ÚS 539/2020), že ,,zmena právneho názoru

všeobecného súdu sama osebe nepredstavuje porušenie princípu právnej istoty, pokiaľ je táto zmena
odôvodnená, predvídateľná a v súlade s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít“). Odvolací
súd sa so skoršími rozhodnutiami vyporiadal a odklon od ich právneho názoru riadne odôvodnil. So
zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vo vzťahu k rozhodnutiu
súdu prvej inštancie ani prekvapujúce, ani nečakané. Postupom súdov preto nedošlo k namietanej

procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaná neopodstatnene namieta,
že nižšie súdy jej nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP].

26. Žalobkyňa podala dovolanie i podľa § 421 ods. 1 CSP tvrdiac, že odvolací súd nesprávne právne
posúdil danú vec. Primárne vyvodzovala prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

27. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

28. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

29. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.30. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

31. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 písm. a) CSP) alebo ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. b) až

c) § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť
dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak
v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu
dovolania.

32. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku
procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť

o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a

zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432
CSP.

33. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

34. Ešte pre úplnosť treba uviesť, čo patrí do pojmu ,,ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“. V
zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1

CSP) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v

skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho

súdu SR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. Dovolací
súd pritom pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je viazaný (a zároveň obmedzený) rozhodnutiami
najvyššieho súdu, ktoré v dovolaní označil dovolateľ (viď sp. zn. 1VObdo/2/2020, 1VCdo/2/2022,8Cdo/278/2019). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia ústavného
súdu, krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej republiky ani Európskeho súdu
pre ľudské práva (3Cdo/6/2017, 3Cdo/165/2018, 6Cdo/79/2017). Pokiaľ sa riešenie určitej právnej

otázky odvolacím súdom prípadne odkloní od právnych záverov prijatých týmito súdmi, nemôže ísť o
odklon relevantný v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

35. Pod pojem ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP teda nemožno
zahrnúť rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Tento záver vyplýva prioritne z toho,

že dovolacím súdom je iba Najvyšší súd Slovenskej republiky, teda žiaden iný súd Slovenskej
republiky. Sekundárne treba zdôrazniť, že súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým

ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha
ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

36. Na druhej strane požiadavka predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako základný atribút právnej
istoty je v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP napĺňaná prostredníctvom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších

súdnych autorít, medzi ktoré sa vzhľadom na potrebu výkladu čl. 2 CSP vo funkčnej jednote s čl. 3
CSP zaradzujú okrem najvyššieho súdu aj ústavný súd, Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor
Európskej únie (pozri II. ÚS 574/2021). Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť
ustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúduvtomzmysle,žepotvrdzujeústavnúsúladnosťdotknutej
interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej

záväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami
prejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných,
ťažiskových okolností prejednávanej veci.

37. Pokiaľ teda ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z najvyšších súdnych

autorít (čl. 2 ods. 2 CSP), je potrebné aby dovolací súd k tejto skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol.

38. Odklon právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
odôvodňuje žalobkyňa poukázaním na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. 1. 2012,
uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2013: „ak už bola v občianskoprávnom konaní

právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom
má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“ (obdobne tiež poukázala na
uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29. 4. 2010 či sp. zn. 5MCdo/16/2010 z 25. 4. 2012).

39. Dovolateľka ďalej poukázala na uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/161/2020 zo dňa 29. 6. 2022

a sp. zn. 8Cdo/216/2020 zo dňa 29. 6. 2022 podľa ktorých platí, že „...súd nemôže ako predbežnú
otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je
rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So
zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia
nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní

týchistýchúčastníkovjeneprípustné.Inériešeniebyznamenalo,žesúdmôžeporušiťviazanosťuloženú
mu zákonom v § 228 ods. 1 CSP. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za
základpresvojerozhodnutieprejudikovanýhmotnoprávnyvzťaharozhodnevrozporesprejudikovaným
hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe

ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada
právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti
právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do
riadneho výkonu spravodlivosti.“40. Dovolateľka odklon videla tiež od uznesenia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 170/2015 zo dňa 1. 4. 2015:
„...ani samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj iný

pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto veci, pretože aj
tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetom prieskumu v rámci už právoplatne
skončeného konania“.

41. Dovolateľka je názoru, že vo vzťahu k pozemkom žalobkyne došlo predchádzajúcimi právoplatnými

rozhodnutiami (uvedené v bode 49. dovolania) k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu strán sporu, pričom
otázka (ne)existencie právneho titulu žalovanej na užívanie predmetných pozemkov žalobkyne bola
opakovane posúdená tak, že žalovaná nemá právny titul na užívanie pozemkov žalobkyne, a preto sa
na úkor žalobkyne bezdôvodne obohacuje, v dôsledku čoho bolo žalobám v predchádzajúcich právnych
veciach vyhovené. Nakoľko za totožných skutkových okolností sa odvodzoval aj nárok v prejednávanej
právnej veci (iba za iné časové obdobie), boli súdy konajúce v prejednávanej veci viazané týmto

predchádzajúcim a právoplatným vyriešením hmotnoprávneho vzťahu strán konania, toto vyriešenie boli
povinné rešpektovať a vychádzať z neho.

42. Vsúvislostisuplatnenýmdovolacímdôvodompodľa§421ods.1písm.a)CSPdovolateľkamázato,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu
formuluje právnu otázku: ,,ak predchádzajúcim právoplatným súdnym rozhodnutím došlo k vyriešeniu
hmotnoprávneho vzťahu v strán sporu, môže súd v následnom ďalšom konaní ako predbežnú otázku
znova riešiť to, o čo už bolo právoplatne rozhodnuté v tomto predchádzajúcom spore strán sporu?”
Dovolacou otázkou sa v podstate pýtala, či odvolací súd vo veci mohol prijať záver o vzniku zákonného

vecného bremena na pozemkoch žalobkyne, pričom v predchádzajúcich právoplatne skončených
súdnych konaniach bolo medzi stranami sporu súdmi ustálené, že žiadne zákonné vecné bremeno
na pozemkoch žalobkyne nevzniklo, v dôsledku čoho má žalobkyňa voči žalovanej nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za užívanie jej pozemkov žalovanou bez právneho dôvodu.

43. Dovolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. 1.
2012, uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2013 od ktorého dovolateľka videla odklon
právnych záverov odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu uvádza, že
skutkový a právny základ v tomto konaní sú odlišné od prejednávanej veci. Vo veci 1Cdo/44/2010 išlo
o situáciu, keď medzi tými istými účastníkmi už prebehlo konanie, v ktorom súd určil, že určitý právny

vzťah neexistuje (išlo o určovaciu žalobu, nie o plnenie) a v neskoršom konaní sa ten istý právny vzťah
znovu riešil ako predbežná otázka. Najvyšší súd tam skonštatoval: ,, ak bolo právoplatným rozsudkom
medzi tými istými účastníkmi právoplatne rozhodnuté o určitej právnej otázke, súd v inom konaní už
nie je oprávnený posúdiť tú istú otázku inak“. Ako vyplýva z tohto rozhodnutia, táto právna veta bola
vyslovená v situácii, keď v skoršom konaní bolo právoplatne uložené žalovanému umožniť žalobcovi

vstup do nebytových priestorov a v následnom samostatnom konaní bola zamietnutá jeho žaloba o
náhradu škody, ktorá mu vznikla tým, že mu žalovaný vstup neumožnil a to z dôvodu, že podľa názoru
súdu žalobcovi právo vstúpiť do nebytových priestorov nepatrilo. Skoršie rozhodnutie bolo vydané na
konci obdobia, za ktoré sa žalobca domáhal v následnom konaní náhrady škody. Záver o posúdení
existencie práva vstupu žalobcov tak bol záväzným riešením predbežnej otázky pri rozhodovaní o

náhrade škody, ktorým bol súd v následnom konaní viazaný (§ 159 ods. 2 OSP) a nemohol preto dospieť
k záveru, že žalovaný, ktorý žalobcu do priestorov v danom období nevpustil, povinnosť umožniť v
danom období vstup žalobcovi do priestorov neporušil a teda nekonal protiprávne. Najvyšší súd zároveň
dodal, že skoršie rozhodnutie ukladajúce žalovanému povinnosť umožniť žalobcovi vstup do priestorov
nie je konštitutívne, ale deklaratórne, v dôsledku čoho je zrejmé, že táto hmotnoprávna povinnosť

existovala v čase pred jeho vydaním i v čase jeho vydania, teda i v období, za ktoré žalobca neskôr
požadoval náhradu škody. Rozhodnutie je založené na ustanovení § 159 ods. 2 OSP, podľa ktorého
výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté
o osobnom stave, je záväzný pre každého. V prejednávanej veci predchádzajúce rozsudky na ktoré
žalobkyňa poukazuje boli rozsudkami o plnení, nie určovacími. Výrok týchto rozsudkov obsahoval

len ,,žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu XY s príslušenstvom, teda neobsahoval žiadne
určenie právneho vzťahu. Otázka, či existuje zákonné vecné bremeno bola riešená len v odôvodnení
ako prejudiciálna otázka. Preto nejde o situáciu, ktorú riešil najvyšší súd v konaní 1Cdo/44/2010. V
prejednávanej veci totiž neexistuje právoplatný určovací výrok, ktorý by bol pre odvolací súd viazaný.Odvolací súd preto nebol viazaný právnym názorom vysloveným v odôvodnení skorších rozsudkov a
mohol otázku právneho titulu posúdiť nanovo, osobitne so zreteľom na neskoršiu ustálenú judikatúru
NSSR R73/2016, 7Cdo/173/2018, 8Cdo/17/2019, IV ÚS 539/2020.

44. Dovolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/133/2009 zo dňa 29.
4. 2010 posudzoval spor fyzickej osoby a zdravotnej poisťovne o zaplatenie poplatku z omeškania
za oneskorené zaplatenie faktúry. V podstatnom najvyšší súd v tomto zrušujúcom rozhodnutí uviedol,
že záver odvolacieho súdu o tom, že rozhodnutie vydané v inom bližšie uvedenom konaní pred

prvostupňovým súdom nezakladá prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) pre terajšie konanie, bol síce
správny, odvolací súd však nepostrehol, že z existencie právoplatného rozhodnutia v tejto inej veci
vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou) a treba sa
ňou preto zaoberať. Touto otázkou je otázka prejudiciality spojená s týmto skorším súdnym rozhodnutím,
k čomu odvolací súd nevykonal potrebné dokazovanie a tak konanie zaťažil tzv. inou vadou konania.
Prejudicialita vyplývala z toho, že skorším rozhodnutím bol právoplatne priznaný úrok z omeškania s

plnenímpeňažnéhodlhupodľa§517ods.2OZ,pretoniejemožnévďalšom(inom)konaníznovaprávne
posudzovať (prehodnocovať) rovnaké meškanie a jeho dôsledok a za to isté omeškanie priznať poplatok
z omeškania (ako ďalšiu sankciu v podobe iného než už skôr priznaného príslušenstva pohľadávky -
úroku).

45. Dovolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/16/2010 z 25. 4. 2012 v
konaní o určenie neexistencie záložného práva zrušil rozhodnutia nižších súdov. V podstatnom uviedol,
že „sa súdy zaoberali platnosťou záložnej zmluvy..., a to ako otázkou predbežnou. Dospeli pritom k
záveru, že táto zmluva je neplatná predovšetkým pre nedostatok náležitej konkretizácie jej predmetu.
Ich záver (v uvedenom zmysle) je však predčasný a teda aj nesprávny, lebo výsledky vykonaného

dokazovania preň nedávajú dostatočný a celkom jednoznačný podklad, čo dovolateľ v mimoriadnom
dovolaní aj dôvodne vytýka". V ďalšom poukázal na skutočnosť, že otázkou platnosti posudzovanej
záložnej zmluvy sa najvyšší súd už zaoberal v konaní o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy a
riešením tejto otázky je teda súd viazaný. Dovolací súd poukazuje, že v danej veci išlo o skutkovo
a právne odlišnú vec, keď najvyšší súd v konaní o určenie neplatnosti záložnej zmluvy rozsudkom

(20bdo/11/2003 z 30. 4. 2003) zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že žalobu zamietol, a následne
sa žalobca v inom konaní po zmene žaloby domáhal určenia neexistencie zaťaženia stavieb záložným
právom.

46. Dovolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. 6. 2022

a 8Cdo/216/2020 z 29. 6. 2022 uvádza, že v oboch prípadoch išlo o situáciu, keď predchádzajúci
rozsudok výslovne určil (vo výroku), že určitý právny vzťah neexistuje (napr. že zmluva o budúcej zmluve
je neplatná alebo že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľnosti). Najvyšší súd v týchto rozhodnutiach
konštatoval, že ak bola medzi účastníkmi právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu
vo výroku rozsudku, nie je možné, aby súd v inom konaní medzi tými istými stranami posúdil tú

istú otázku inak. Teda záväznosť sa viaže len na výrok, nie na odôvodnenie. V konaní žalobkyne
predchádzajúce rozsudky Okresného súdu Prešov boli rozsudky o plnení - súdy priznali vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia.Vichvýrokusanikdenevyslovilo,žezákonnévecnébremenoneexistuje,iba
v odôvodnení sa táto otázka posudzovala ako predbežná otázka. Výrok týchto rozsudkov neobsahoval
určovací výrok o právnom vzťahu, nejde o rozhodnutia s prejudiciálnym účinkom pre toto nové konanie.

Preto tieto rozhodnutia nemajú prejudiciálny účinok v zmysle § 227 CSP a nezakladajú prekážku
právoplatne rozhodnutej veci. V danej veci krajský súd teda mohol otázku existencie vecného bremena
posúdiť znova, a jeho rozhodnutie nie je v rozpore s rozhodnutiami 4Cdo/161/2020 ani 8Cdo/216/2020,
pretože tieto prípady sa týkali iného typu rozsudkov (určovacích) a nemožno hovoriť o odklone judikatúry
najvyššieho súdu.

47. Dovolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/170/2015 z 1. 4. 2015
„...ani samotná skutočnosť, že napriek veci už právoplatne meritórne rozhodnutej môže existovať aj
iný pohľad na túto identickú vec, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie o tejto veci,
pretože aj tento iný pohľad na tú istú záležitosť mal byť a mohol byť predmetom prieskumu v rámci

už právoplatne skončeného konania“ uvádza, že sa často cituje v súvislosti s princípom res iudicata
(prekážka právoplatne rozhodnutej veci) a s princípom právnej istoty. Ústavný súd v tomto rozhodnutí
riešil situáciu, keď súdy znovu otvárali identickú vec, o ktorej už bolo právoplatne meritórne rozhodnuté
- t. j. išlo o rovnaký skutkový aj právny základ, rovnaký predmet konania a rovnakých účastníkov. Vprejednávanej veci nejde o tú istú (identickú) vec v zmysle § 230 CSP, ale o inú vec za iné obdobie.
Rozdiel je v tom, že identita chýba. Ústavný súd vo veci I. ÚS 170/2015 hovoril o zákaze opätovného
rozhodovania o tej istej veci (napr. znovu o tom istom nároku za to isté obdobie), nie o prípadoch,

keď ide o nové konanie za iné obdobie alebo iný predmet. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté ešte
pred účinnosťou Civilného sporového poriadku (1. 7. 2016). Podľa CSP (§ 194 ods. 2) súdy výslovne
môžu znovu posudzovať prejudiciálnu otázku, aj keď už bola predmetom iného konania, ak sa ňou skôr
rozhodovalo len ako o predbežnej otázke - musia sa s ňou len vyporiadať v odôvodnení. Citovaný nález
sa vzťahuje na situácie, v ktorých ide o identickú vec v zmysle prekážky právoplatne rozhodnutej veci

- teda rovnakých účastníkov, predmet konania a skutkový základ. V prejednávanej veci však nejde o
tú istú vec, keďže žalobkyňa uplatňuje nárok za iné obdobie, a navyše predchádzajúce rozsudky boli
rozsudkami o plnení, ne určovacími. Tieto rozhodnutia neobsahovali výrok o (ne)existencii zákonného
vecného bremena, a preto nemajú prejudiciálny účinok podľa § 227 CSP. Po účinnosti CSP je navyše
súd oprávnený posúdiť prejudiciálnu otázku nanovo, pokiaľ sa v predchádzajúcom konaní riešila len
ako predbežná. V tomto spore žalobkyňa žiada, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť náhradu za

užívanie pozemkov- teda ide o žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b) CSP. Predmetom konania nie je
určenie právneho vzťahu, otázka, či vzniklo zákonné vecné bremeno sa posudzuje iba ako prejudiciálna
otázka, nie ako predmet výroku. A preto výrok rozsudku nikdy neobsahuje určenie, že vecné bremeno
(ne)existuje.

48. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že rozhodnutia od ktorých vidí dovolateľka
odklon, sú pre odlišné skutkové a právne okolnosti na prejednávanú vec neaplikovateľné.

49. Základná téza o nevyhnutnosti analógie v skutkovom stave tvorí predpoklad aplikácie ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, t. j. iba vtedy dochádza k odklonu od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, ak ide súčasne o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu.
Pri argumentácii akýmkoľvek súdnym rozhodnutím treba vždy text takého rozhodnutia vnímať v kontexte
pôvodného konania, v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané. Ak sú skutkové okolnosti v posudzovanom
prípadeodlišné,nemožnozáverysúdnehorozhodnutiaakoprecedensuvinejvecibezďalšiehopreberať
a v takom prípade ide o nepriliehavý „judikát“.

50. Otázkou analógie v skutkovom stave ako predpokladu aplikácie ustálenej rozhodovacej praxe sa
zaoberalajÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvnálezeč.k.I.ÚS51/2020z9.júna2020(ZNaU24/2020),
ktorý judikoval, že „(...) Ak však nejde o analógiu v skutkovom stave, teda o typovo skutkovú podobu,
aplikácia skorších súdnych rozhodnutí nie je namieste. Ak najvyšší súd nesprávne vyhodnotí analógiu

v skutkovom stave a toto posúdenie má za následok odmietnutie dovolania, ide o porušenie práva na
spravodlivý proces.“ Zásada o analógii v skutkovom stave ako nevyhnutného predpokladu aplikácie
ustálenej rozhodovacej praxe je aplikovateľná aj na aktuálne rozhodovanie dovolacieho súdu, keďže
dovolateľom označené rozhodnutie najvyššieho súdu nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax na
prejednávaný prípad.

51. Dovolací súd obiter dictum uvádza, že to, že sa súdna prax vo svojich právnych názoroch vyvíja (v
otázke či vecné bremeno pri vodných stavbách zo zákona vzniklo alebo nevzniklo, a ak má niekto nárok
na náhradu za to, že jeho vlastnícke právo je obmedzené, tak či má byt' náhrada jednorazová alebo
opakovaná)vyplývaajzuzneseniaNajvyššiehosúduSRsp.zn.2Obdo/51/2022z28.2.2023,vydaného

vo veci, v ktorej súdy posudzovali nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu umiestnenia
vodohospodárskej líniovej stavby (kanála chemických odpadových vôd) postavenej ešte za obdobia
socializmu na pozemku žalobcu za aplikácie právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú aj na prejednávanú
vec, vyplýva, že „posúdenie prípadného práva na náhradu za zriadenie stavby na pozemku žalobcu je
potrebné aplikovať zákon č. 138/1973 Zb. o vodách platný a účinný v čase zriadenia vodohospodárskej

stavby, t. j. 10. februára 1988” s tým, že „keďže v čase zriadenia dotknutého vodohospodárskeho diela
právna úprava pripúšťala len vyvlastnenie pozemkov alebo získanie pozemkov dohodu, je potrebné
podľa súdu posúdiť prípadný nárok vlastníka nehnuteľností za obmedzenie užívania primerane podľa
inštitútu ktorý je mu svojim charakterom najbližší, teda vecnému bremenu, a aj keď v danom prípade
zákon č. 183/1973 Zb. účinný v čase zriadenia vodohospodárskeho diela neuvádzal, že vzniká vecné

bremeno za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. II. ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4
Ústavy. Na základe tohto právneho posúdenia dospeli súdy aj s poukazom na ustálenú rozhodovaciu
prax najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/49/2014, 8Cdo/17/2019) k záveru, že finančná
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je jednorazová, nemá teda charakter opakovaného plnenia,keďže je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na
finančnú náhradu za už vzniknuté obmedzenie vlastníckeho práva. Následne sa súdy zaoberali otázkou
premlčania takéhoto nároku, keď odvolací súd za relevantný moment pre vznik nároku považoval

vybudovanie kanálu na základe stavebného povolenia, resp. moment povolenia jeho trvalého užívania
(v dôsledku čoho bol nárok premlčaný). Najvyšší súd v rámci preskúmania podaného dovolania
potvrdil správnosť tohto právneho posúdenia, keď konštatoval, že „použitie analógie inštitútu zákonného
vecného bremena predstavuje v súdenej veci spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy
k nehnuteľnostiam vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli

pôvodne vo vlastníctve štátu” s tým, že analogické použitie inštitútu pre vec najbližšiemu, teda inštitútu
zákonnéhovecnéhobremena,napreklenutieabsentujúcejprávnejúpravynáhradyzaužívaniepozemku
neznamená, že v danej veci došlo k založeniu verejnoprávneho vecného bremena zo strany odvolacieho
súdu, keď použitie analógie bolo uskutočnené za účelom vyhodnotenia právneho vzťahu a k ustáleniu
potencionálnej náhrady z neho vyplývajúcej. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo preskúmané
i Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení č. k. II. ÚS 407/2023-13 z 24. augusta 2023

potvrdil ústavnú konformitu týchto záverov. Obdobne k princípu jednorazovej náhrady pri vodnej stavbe
sa priklonil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. 2Cdo/306/2020 z 30. januára 2023.

52. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne v časti, v ktorej namietala vadu
zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v časti, v ktorej namietala nesprávne právne
posúdenie veci, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi.

53. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

54. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.