Rozsudok – Dedičské právo ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. december 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 27Co/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8522201410
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8522201410.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu
JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Angeloviča v právnej veci žalobcov : 1./ L. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom K. XX, XXX XX W. nad B., X./ V. M., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, XXX XX W. nad B., žalobcovia
v 1. a 2. rade zastúpení opatrovníčkou F. M., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, XXX XX W. nad B., X./
W. M., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, XXX XX W. nad B. a X./ V. M., nar. X.X.XXXX, bytom K. XX,

XXX XX W. nad B., všetci právne zastúpení: V.. X. Potoček, advokát, so sídlom Čajakova 5, 040 01
Košice, IČO: 32 465 238, proti žalovanému: J. B., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, XXX XX W. nad B.,
právne zastúpený: JUDr. Michal Barnovský, advokát, Námestie generála Štefánika 532/7, 064 01 Stará
Ľubovňa, IČO: 53 287 461,v konaní o ochranu oprávnených dedičov a o vydanie dedičstva, o odvolaní
žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 5 C/75/2022 - 291 zo
dňa 15. mája 2025 rozhodol

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e medzitýmny rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len súd prvej inštancie ) v konaní o ochranu oprávnených dedičov
a o vydanie dedičstva medzitýmnym rozsudkom rozhodol takto :
I. Súd u r č u j e, že základ nároku žalobcov v 1. - 4. rade domáhať sa voči žalovanému vydania
majetku v zmysle § 485 a § 474 ods. 1., 2 Občianskeho zákonníka, ktorý majetok žalovaný nadobudol
v dedičskom konaní po poručiteľke R. B., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, vedenom na Okresnom
súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. XD/XXX/XXXX, X. XXX/XXXX, a to v rozsahu zodpovedajúcom ich

zákonným dedičským podielom, j e d a n ý .
II. O trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia v 1. - 4. rade podali na tunajšom
súde dňa 21.10.2022 žalobu, ktorou sa domáhali, na podklade ustanovenia § 485 Občianskeho
zákonníka, vydania spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v obci K., ako
aj vyplatenia polovice z hodnoty XX,XXX,XX eur z poľnohospodárskych pozemkov a lesných pozemkov
nachádzajúcich sa v katastrálnom území K. a polovice z hodnoty 208,96 eur z lesných pozemkov v

katastrálnom území V., a to tak, ako je to presne špecifikované v petite podanej žaloby.
3. V odôvodnení žaloby uviedli, že predmetom návrhu na ochranu oprávnených dedičov a vydanie
dedičstva je rodičovský rodinný dom žalobcov súp. č. XX, v k.ú. K., v ktorom žalobcovia bývajú a
rodičovský majetok, ktorý žalobcovia ako deti pôvodne nadobudli po svojich rodičoch ako dedičstvo,
ale prostredníctvom prevodu rodičovského domu a majetku po rodičoch v prospech , teraz už nebohej
poručiteľky ich sestry R. B., ktorá sa pred svojou neočakávanou a nepredpokladanou smrťou zaviazala

postarať sa o svojich súrodencov, bol prevedený na teraz už nebohú R. B.. Nebohá poručiteľka R.
B. sa vydala za žalovaného J. B. a po sobáši okolo roku cca 1992 odišla bývať k manželovi do B.,
do rodičovského domu jeho rodičov. Po smrti rodičov V. a V. M. sa poručiteľka R. B. aj s manželomprisťahovali okolo roku 1994 až 1996 do rodičovského domu žalobcov. Poručiteľka R. bola ochotná
postarať sa o žalobcov, teda o svojich súrodencov L., V., W. a V. M. bývajúcich v rodičovskom rodinnom
dome súp. č. XX, k.ú. K., najmä o L. a V. M., ktorí trpia určitou formou mentálneho aj fyzického

postihnutia. Všetci ostatní - šiesti súrodenci K., F., W., V., L. a V. M. boli preto ochotní previesť (prepísať)
všetok majetok po rodičoch na svoju sestru R. B., čo sa aj stalo. Po dedičskom vysporiadaní o
rodičoch a po majetkovom vysporiadaní sa súrodencov s K. L. v prospech sestry R. B., súrodenci
v darovacej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX previedli na R. B. r. M. aj rodičovský rodinný dom súp. č.
XX v K. a zriadili doživotné vecné bremeno k rodinnému domu v prospech postihnutých súrodencov

L. a V. M.. V uvedenej darovacej zmluve a obdarovaná R. B. zároveň zaviazala, že bude svojim
darujúcim súrodencom, bývajúcim v spoločnej domácnosti, W., V., L. a V. poskytovať potrebnú pomoc
a starostlivosť. Neskôr R. okolo roku 2004 až 2007 prevzala aj súdom ustanovené opatrovníctvo nad
svojimi postihnutými súrodencami L. a V. M.. Poručiteľka R. B. však zomrela dňa XX.XX.XXXX. V
máji 2021 prebehlo dedičské konanie, kde bez prizvania ostatných zákonných dedičov žalovaný „ako
jediný dedič“ zdedil po svojej manželke všetky rodičovské majetky žalobcov v hodnote 173.357,28 eur.

Žalovaný zdedil obývaný rodičovský rodinný dom žalobcov aj so zastavanými pozemkami, na ktorom
dom stojí v hodnote 67.280,00 eur. Po odpočítaní dlhov žalovaný zdedil spolu čistú hodnotu dedičstva
v hodnote 174.326,53 eur. Po dedičskom konaní začal sa žalovaný prejavovať majetnícky, panovačne,
agresívne a vulgárne voči žalobcom. Začal žalobcom vykrikovať, že dom patrí jemu a oni majú z domu
vypadnúť, začal vyhadzovať žalobcom veci z domu von a F. M., opatrovníčke, začal vykrikovať, že on

sa o jej súrodencov starať nebude, preto majú z domu všetci vypadnúť. Po smrti poručiteľky R. B., teda
najmä po dedičskom konaní, začala panovať v rodinnom dome, v ktorom žalovaný býva spoločne so
žalobcami, veľmi dusná a neznesiteľná atmosféra. Vzhľadom na to, že žalobcovia v 1. - 4. rade neboli
účastníkmi dedičského konania po poručiteľke R. B., pričom majú za to, že v zmysle § 474 Občianskeho
zákonníka mali byť účastní dedičského konania ako dedičia v druhej zákonnej skupine, domáhajú sa

voči žalovanému vydania dedičstva podľa výšky ich dedičských podielov a náhrady trov konania.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 11.4.2023 uviedol, že nárok žalobcov v plnom rozsahu popiera
a považuje ho za nedôvodný. Žalovaný nepopiera, že ako manžel poručiteľky R. B. sa stal jediným
dedičom celého dedičstva, resp. majetku po poručiteľke v zmysle uznesenia Okresného súdu Stará
Ľubovňa, sp. zn. XD/XXX/XXXX, X. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Dedičstvo pritom nadobudol ako

dedič v druhej skupine v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko s manželkou nemali
deti, manželkini rodičia nežili a nikto iný s nimi netvoril spoločnú domácnosť. Žalovaný však popiera
tvrdenie, aby žalobcovia tvorili s poručiteľkou spoločnú domácnosť a rovnako popiera, aby žalobcovia
boli odkázaní výživou na poručiteľku. Žalovaný nepopiera tvrdenie, že manželka žalovaného žila spolu
so žalobcami v jednom rodinnom dome, súpisné číslo XX, avšak len táto samotná skutočnosť ipso

facto neznamená, aby so žalobcami aj tvorila spoločnú domácnosť. Ďalej uviedol, že žalobcovia sú
súrodenci poručiteľky, preto by sa mohli stať dedičmi ž v prípade dedenia v tretej dedičskej skupine
v súlade s § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Má za to, že vzťah medzi žalobcom v 1. rade,
žalobcom v 2. rade a manželkou žalovaného bol vzťahom medzi opatrovancom a opatrovníkom,
pričom povinnosťou manželky žalovaného nebolo živiť žalobcu v 1. rade a ani žalobcu v 2. rade a

žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade preto neboli odkázaní na poručiteľku, pričom títo mali príjem,
nakoľko boli a aj naďalej sú poberatelia invalidného dôchodku a navyše manželka žalovaného poberala
na opatrovanie žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade opatrovateľský príspevok, a teda výkon prác
súvisiacich s výkonom opatrovateľskej činnosti bol hodnotený a aj odmeňovaný ako poskytovanie
opatrovateľskej služby. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca v 3. rade a žalobca 4. rade

hospodárili samostatne od žalovaného a jeho manželky, mali samostatný príjem nezávislý od príjmu
manželky žalovaného, bývali v osobitných izbách, žili si svojim vlastným životom a netvorili s manželkou
žalovaného spoločnú domácnosť, pričom navyše ani samotní žalobcovia vo vzťahu k žalobcovi v 3.
rade a žalobcov v 4. rade neuvádzajú žiadne konkrétne skutočnosti, z akého dôvodu by vôbec mali byť
považovaní za dedičov v zmysle § 474 Občianskeho zákonníka. Žalovaný tvrdí, že z ustálenej judikatúry

vyplýva, že pokiaľ manželstvo trvá a manželia sa podieľajú na hrade spoločných potrieb, a teda žijú v
trvalom spotrebnom spoločenstve, založenie ďalšej spoločnej domácnosti jedným z manželov v inom
spotrebnom spoločenstve nemožno z hľadiska § 115 Občianskeho zákonníka právne uznať. Zastáva
názor, že tvrdenia žalobcov o tom, že tvorili spoločnú domácnosť s manželkou žalovaného, ale žalovaný
už túto spoločnú domácnosť s nimi netvoril, a teda manželka žalovaného mala tvoriť akési dve separátne

domácnosti, a to jednu so svojim manželom a druhú so svojimi štyrmi súrodencami, spochybňuje
žalobcami tvrdenú existenciu spoločnej domácnosti, akcentujúc pri tom fakt, že majetok žalovaného a
jeho manželky bol v právnom režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalovaný vyslovuje
presvedčenie, že on ako jediný dedič v druhej skupine je dedičom po svojej manželke a žiaden inýsubjekt(tedaanižiadenzožalobcov)nespĺňapodmienkyvzmysle§474Občianskehozákonníka,ateda
v prípade žalobcov absentuje aktívna vecná legitimácia v spore. Záverom uvádza, že nárok žalobcov
spochybňuje aj nezrozumiteľnosť a neurčitosť navrhnutých výrokov rozhodnutia a zároveň skutočnosť,

že na pomerne veľké množstvo nehnuteľností, za ktoré žalobcovia požadujú od žalovaného finančnú
náhradu, sa nevzťahuje zákaz drobenia, a teda keďže naturálna reštitúcia je dobre možná, požadovaný
nárok odporuje § 485 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
5. Žalobcovia podaním zo dňa 26.11.2024 predložili súdu návrh na úpravu petitu žaloby podľa § 139
CSP. Súd na pojednávaní dňa 16.4.2025 pripustil zmenu petitu tak, ako to predniesol, resp. ako to

navrhol právny zástupca žalobcov v podaní zo dňa 26.11.2024.
6. Súd prejednal vec na pojednávaní dňa 16.4.2025, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazov a výsluchom žalobkyne v 1. rade L. M., žalovaného J. B., svedkyne N. L., svedka
B. L. a svedkyne F. M..
7. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade L. M. vyplynulo, že v čase, keď žila sestra R. B., všetci žili dolu v
dome, všetko sa robilo dolu, varili dolu, všetci pokope. Dolu mali kuchyňu, dvaja bratia mali jednu izbu

spoločne a ďalší brat mal tiež svoju izbu. Kúpeľňu používali iba jednu, ktorá sa nachádza hore, tú istú
kúpeľňu používali aj poručiteľka s manželom. V domácnosti to vtedy fungovalo tak, že varila aj ona aj
R., varilo sa spoločne. V chladničke nemali rozdelené veci, ktoré sú ich a ktoré žalovaného a nebohej
R.. Pokiaľ ide o upratovanie, všetko upratovala ona (žalobkyňa v 1. rade, pozn. súdu), aj dolu, aj hore.
Kúrenie zabezpečoval brat W., drevo kupoval z urbariátu. Nákup do domácnosti robila sestra R., ona

na nákupy nechodievala. Elektrina bola písaná na žalovaného, ale všetko uhrádzal brat. Jedli spoločne,
mali spoločný stôl, jednu chladničku, tá bola na poschodí. Pokiaľ išlo o pranie, tak prala aj sestra, aj ona,
skladanie a žehlenie vecí taktiež robila aj ona, aj sestra R.. Keď išli prať, nemali označené, ktoré pracie
prostriedky sú ich a ktoré poručiteľky R., to mali spoločné. Chovali aj hospodárske zvieratá, o všetko
sa starala ona s bratom. Krmivo zabezpečoval brat Mi o, on to aj financoval. Mali svine, kravu, teľa. Keď

zvieratá vyrástli, bola zabíjačka, na ktorej sa zúčastňovali všetci. Mäso uložili do mrazničky, mali jednu
mrazničku. Mäso sa nedelilo zvlášť pre nich a zvlášť pre žalovaného a nebohú Ivetu. Vykonávali sa aj
rekonštrukčné práce a úpravy na rodinnom dome, v ktorom bývali, vš tko za ich peniaze, za bratove,
na týchto prácach sa podieľal každý.
8. Z výpovede žalovaného vyplynulo, že s manželkou, neb. R. B. prišli bývať do K. asi v roku 1996, resp.

1995. V tom čase boli hore v dome tri izby, dolu boli dve a dolu bola ešte pivnica. Všetko sa potom
začalo prerábať, a to zhora až dolu. V tom čase chodieval na týždňovky do N., v piatok prišiel domov,
v sobotu robili celý deň až do noci. On je murár, takže on vykonával tieto práce, pričom je pravdou, že
ostatní mu pomáhali. Tieto práce bolo nutné vykonať, pretože keď tam prišiel, všetky okná prepúšťali,
bolo potrebné podkladať pod ne handry, pretože cez ne pretekalo. keď prebiehali rekonštrukčné práce

na dome, pracovali všetci, teda W., V., L. a V.. Rekonštrukciu financoval prevažne on, nebohá manželka
počas týždňa zabezpečila potrebné veci a vzhľadom na to, že on mal finančný príjem, väčšinu financoval
on. Nákupy do domácnosti zabezpečovala nebohá manželka, stále zobrala raz jedného, raz druhého,
aby videli, čo koľko stojí. On chodil do roboty, toto bola jej úloha. Pokiaľ ide o kúrenie, najprv tam bol
len jeden pec, ktorý vyhrieval obývačku a aj spálňu, kde spali. Potom sa muselo prerábať tak, aby každý

mal svoju miestnosť. Keď tam prišiel on, tak nemali traktor, neskôr W. zabezpečil traktor a vzájomne si
pomáhali. On pri týchto prácach pomáhal len keď mal čas a to väčšinou v sobotu. Pokiaľ išlo o finančné
príjmy, k tomu uviedol, že W. nerobil stále, robil len občas, keď niekto ho zobral do práce, pokiaľ ide
o V., ten pracoval dlhé roky v T.. V domácnosti varili L. s R., väčšinou varila R. a L. jej pomáhala, či
už s varením alebo upratovaním. Kuchyne nemali oddelené. Keď sa chovalo, musela sa kúpiť 350 l

mraznička, tá bola na verande, jedna menšia mraznička bola v kuchyni a chladnička bola hore, pretože
nebolo ju kde dať. Pokiaľ ide o suroviny a potraviny, ktoré boli v mrazničke a chladničke, tieto neboli
rozdelené pre neho a nebohú R. a pre žalobcov, všetko bolo spoločné. On chodieval do roboty, nestaral
sa o to. Keď prebiehali zabíjačky, väčšinou bol pri nich prítomný on a zvyčajne sa zavolal nejaký mäsiar.
Bolo potrebné, aby to niekto riadil, tak to zabezpečoval on. Pokiaľ ide o stravovanie, resp. stolovanie v

domácnosti, tak vo Vianočné a Veľkonočné sviatky jedli spoločne, pokiaľ ide o nedeľu tak kedy-ako.
9. Z výsluchu svedkyne N. L. vyplynulo, že keď si čítala návrhy, resp. vyjadrenie žalovaného, bola
prekvapená, pretože nič, čo tam je napísané, nie je pravda. Má za to, že nebola tam oddelená
domácnosť, ale že všetci tvorili spoločnú domácnosť. Chodievala tam od malička často. Svedkyňa na
otázku, kto zabezpečoval v danej domácnosti varenie, pranie, kúrenie a starostlivosť o zvieratá uviedla,

že všetky tie práce robili všetci spoločne. Nákupy robila väčšinou nebohá R., niekedy išli na nákupy
spoločne so žalovaným. Čo sa týka stravovania, všetko sa pripravovalo dolu v kuchyni na prízemí,
tam sa pripravovali raňajky, obedy aj večere. Kým ešte nebohá R. žila, chladnička bola iba hore na
poschodí, kde sa všetky potraviny odložili a tam bola napr. saláma, slanina, nejaké jogurty. Všetko bolospoločné, neboli žiadne oddelené poličky. Keď tam boli na návšteve, všetci sedeli dolu v kuchyni, pri
jednom stole. Dávali si tam raňajky, obed, kávu alebo koláč poobede, proste tam trávili čas. Čo sa týka
starostlivosti o zvieratá, tak tú zabezpečovala prevažne žalobkyňa L. a je pravdou, že aj žalovaný sa

zapájal do týchto prác, samozrejme v rámci jeho možností. Pokiaľ ide o zabezpečovanie kúrenia v dome,
to väčšinou robil W., teda brat prítomnej žalobkyne, on robil väčšinou všetko okolo dreva. Keď prišli na
návštevu, tak väčšinou boli všetci spolu hore v obývačke, dali si kávu, poprípade koláč, všetci sa tam
rozprávali spolu. Na otázku, či sa svedkyňa vie vyjadriť, či mala nejaké informácie o dedičskom konaní
po poručiteľke R., resp. či sa to dozvedela a ako sa to dozvedela, uviedla, že žalovaný jej povedal,

že dedičské konanie bude, a že ku dedičskému konaniu budú prizvaní všetci súrodenci s tým, že ju
poprosil, aby napísala všetky potrebné údaje, teda meno, dátumy narodenia, rodné čísla, že to potrebuje
k dedičskému konaniu pre pani notárku. Na ďalšie otázky svedkyňa odpovedala, že nebohá R. mala
vedomosť o všetkých príjmoch v rodine, pretože ona v podstate hospodárila so všetkými tými finančnými
prostriedkami a z týchto financií, teda z tých spoločných financií sa financovali všetky náklady, teda či
už na potreby domácnosti alebo na rekonštrukciu domu, na opravu strechy. Má vedomosť o tom, že

nebohá R. vravela, že žalovaný je na invalidnom dôchodku, a teda má nižší príjem, až keď všetky
príjmy dajú dokopy, tak potom môžu urobiť nejakú rekonštrukciu, teda opravu domu alebo napr. strechy.
Svedkyňa uviedla, že má vedomosť o tom, že nebohá R. mala dochovať L. a V. a nakoľko tam bývali
spolu, tak mala pomáhať aj W. a V..
10. Z výpovede svedka B. L. vyplynulo, že do domácnosti žalobcov a žalovaného chodieval dosť často,

chodieval tam pomáhať so senom, v zime napr. odhŕňať sneh, pokŕmiť a takéto veci. V tej domácnosti
prala a varila R. s L. a aj o domácnosť a hospodárske zvieratá sa starala R. a L., oni si to podelili.
Pokiaľ ide o zabezpečovanie dreva a kúrenie, to robili W., V. a V., oni zabezpečovali drevo, chodili do
lesa spúšťať a pripravovať drevo, žalovaný ho potom chodil zvážať s traktorikom. Osoby, ktoré bývali
v tomto dome, sa zdržiavali všetky dolu v kuchyni, pri raňajkách, pri obede, tam sa varilo a všetko sa

tam robilo. Len keď prišla nejaká návšteva, tak sa išlo o poschodie vyššie. Pokiaľ má vedomosť, tak v
dome bola jedna chladnička, k tejto bol voľný prístup a potraviny, ktoré tam boli uložené, boli spoločné.
Podľa názoru svedka sa nebohá R. B. starala o L. a V., navarila, poprala, rozprávala sa, keď bolo treba
išla aj k doktorovi. Hodnotí to ako dobrú starostlivosť.
11. Z výsluchu svedkyne F. M. vyplynulo, že dom, ktorý je predmetom tohto konania, postavili jej rodičia,

zaplatil to brat V.. Keď sa vrátila sestra R. so žalovaným z B. späť, už všetko bolo hotové, čiže okná,
dvere, zárubne, voda bola urobená, odpady boli porobené. Pokiaľ sa má vyjadriť k tomu, ako sa v tom
dome žilo, tak bolo tam perfektne, dobre bolo. Kým žila ešte nebohá R., elektrinu platil V., a zbytok sa
všetko platilo z peňazí L. a V., ktorí boli pozbavení spôsobilosti na právne úkony. Nebohá R. mala
kontrolu aj nad príjmami V. a W., ich peniaze išli do domu a nemôže to poprieť, aj švagrove peniaze,

teda peniaze žalovaného, taktiež išli do domu, teda všetko. Na otázku, ako svedkyňa získala vedomosť
o dedičskom konaní, uviedla, že raz prišiel žalovaný z G., zamával papierom a povedal, že všetko je
jeho. Po dedičskom konaní museli niekoľkokrát volať políciu, pretože žalovaný robil bordel, vyhádzal jej
veci. Pokiaľ de o rekonštrukciu domu, tú robili firmy, ale pri tej rekonštrukcii pomáhali všetci členovia
domácnosti. Čo sa týka starostlivosti o zvieratá, to zabezpečovali všetci, to nemôže povedať. K príjmom

žalobcov uviedla, že čo sa týka W. M., ten pracoval niekedy v J. ale jeho výplaty nevidela, to všetko
mala sestra R.. Čo a týka V. M., má vedomosť iba to, že bol zamestnaný v Y., v V., ale vedomosť o jeho
príjmoch nemá, to všetko vedela sestra R., ona mala všetky účty komplet. Má tiež vedomosť o tom, že V.
pracoval v zahraničí, ale bolo to asi 30-40 rokov, keď sa brali sestra R. a žalovaný. Drevo zabezpečoval
žalobca W., on financoval nákup, naftu, benzín, všetko. Pokiaľ ide o samotný proces zabezpečovania

dreva, uviedla, že majú traktor, tak sa to doviezlo a zabezpečilo, má tým na mysli jej priateľa. Je pravdou,
že chodieval aj jej švagor, t.j. žalovaný, ale musela byť zabezpečená nafta.
12.Vprejednávanejvecinebolaspornouskutočnosť,žežalobcoviav1.-4.radeažalovanýsmanželkou
R. B., ktorá bola sestrou žalobcov v 1. - 4. rade, bývali spoločne v rodinnom dome v K. č. XX, kde
žalobcovia v 1. - 4. rade a žalovaný bývajú aj v súčasnosti. Manželka žalovaného R. B. zomrela

dňa XX.X.XXXX. Dedičské konanie po poručiteľke R. B. prebehlo na Okresnom súde Stará Ľubovňa,
prostredníctvom notára V.. X. M. pod sp. zn. XD/XXX/XXXX. Z uznesenia o dedičstve č.k. XD/XXX/
XXXX zo dňa 24.5.2021 vyplýva, že notár (i) schválil návrh o vyporiadaní BSM predložený pozostalým
manželom poručiteľky; (ii) určil všeobecnú hodnotu majetku v sume 176.505,03 eur, výšku dlhov v sume
2.178,50 eur a čistú hodnotu dedičstva v sume 174.326,53 eur; (iii) potvrdil nadobudnutie dedičstva J. B.,

manželovi poručiteľky. V odôvodnení uznesenia notár konštatoval, že poručiteľka zomrela ako vydatá
bezdetná, jediným dedičom zo zákona v II. dedičskej skupine v zmysle § 474 Občianskeho zákonníka
je J. B., manžel poručiteľky.13. Z uznesenia Štátneho notárstva v M. G. č. D 63/89 zo dňa 3.4.1989 plynie, že v dedičskom konaní
po poručiteľke V. M. (matke žalobcov v 1. - 4. rade a neb. manželke žalovaného) nadobudli rodinný
dom č. XX v kat. úz. K. s maštaľou, stodolou, zastavanou plochou na ktorej dom stojí a spálňu dedičia

V. M. (manžel poručiteľky), F. M., K. M., V. M., V. M., R. M., L. M. a W. M., každý v podiele X/X.
Poľnohospodársku pôdu v soc. užívaní prebral V. M., manžel poručiteľky, s povinnosťou v prípade
vyplatenia za tieto pozemky vyplatiť každému z detí 1/8 z peňažnej čiastky, ktorá bude vyplatená.
14. Z uznesenia Štátneho notárstva v Starej Ľubovni č. D XXX/XX-XX zo dňa 17.10.1991 vyplýva, že v
dedičskom konaní po poručiteľovi V. M. (otcovi žalobcov v 1. - 4. rade a neb. manželky žalovaného)

podiely na rodinnom dome č. XX v kat. úz. K. s vedľajšími stavbami dedičia: F. M., K. L., V. M., V. M.,
L. M., R. M. a W. M., každý v podiele X/X.
15. Z darovacej zmluvy zo dňa 20.2.1996 mal súd preukázané, že darcovia na jednej strane - F. M., V. M.,
V. M., L. M. a W. M. a obdarovaná R. B. na druhej strane uzavreli darovaciu zmluvu, na základe ktorej
darcovia darovali svoje spoluvlastnícke podiely svojej sestre R. B. bezodplatne a obdarovaná tento dar
prijala. Podľa bodu V. darovacej zmluvy obdarovaná zriaďuje darcom V. M. a L. M. vecné bremeno, ktoré

spočíva v práve doživotného bývania a užívania prízemných priestorov a príslušenstva predmetného
rodinného domu a pozemku. Obdarovaná poskytne týmto darcom potrebnú pomoc. Títo darcovia vecné
bremeno v rozsahu, ako je uvedené, prijímajú.
16. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie ustanoveniami § 460 Občianskeho
zákonníka (ďalej len OZ) a taktiež ustanoveniami § 474 ods. 1 OZ, § 115 OZ, § 485 ods. 1 OZ a

ustanoveniami § 212 ods. 1, 2 CSP, § 214 ods. 1 CSP.
17. Uviedol , že žalobcovia v 1. - 4. rade sa po úmrtí poručiteľky R. B., ich sestry, domáhajú vydania
dedičstva voči žalovanému J. B., s odôvodnením, že napriek tomu, že prichádzali do úvahy ako dedičia
v druhej dedičskej skupine (§ 474 ods. 1 OZ), t.j. žili s poručiteľkou R. B. najmenej po dobu jedného
roka pred jej smrťou a z toho dôvodu sa starali o spoločnou domácnosť, k dedičskému konaniu prizvaní

neboli a dedičstvo nadobudol len žalovaný J. B., manžel poručiteľky.
18. Žalovaný dedičské právo žalobcov v 1. - 4. rade poprel. Tvrdil, že on a nebohá R. B. mali samostatnú
domácnosť. Odmietol tvrdenie žalobcov o tom, že tvorili spoločnú domácnosť aj so žalobcami v 1. - 4.
rade.
19. Vyššie citované ustanovenie § 474 ods. 1 OZ ako podmienku zaradenia fyzickej osoby do druhej

dedičskej skupiny ustanovuje: 1/ spolužitie domnelého dediča a poručiteľa v spoločnej domácnosti a
zároveň 2/ osoba sa starala o spoločnú domácnosť alebo (vzhľadom na vek resp. zdravotný stav) bola
výživou na poručiteľa odkázaná.
20. Vzhľadom na to, že medzi stranami bolo sporné to, či žalobcovia v 1. - 4. rade sú oprávnenými
dedičmi po poručiteľke R. B. súd sa zaoberal prejudiciálne otázkou, či žalobcovia v 1. - 4. rade

prichádzajú do úvahy ako dedičia v druhej dedičskej skupine (§ 474 OZ) z titulu tzv. spolu žijúcich osôb.
21. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb (§ 115 OZ)
treba rozumieť skutočné spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých týchto osôb, ktoré prispievajú
na úhradu spoločných potrieb podľa svojich možností a schopností, a každá z nich si ďalej obstaráva
v rámci tohto spoločenstva to, čo potrebuje, pričom pomáha aj ostatným. Podľa potrieb sa členovia

spoločnej domácnosti podieľajú na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či už ide o spoločné bývanie,
stravovanie, ošatenie, zábavy, výlety a pod. (porovnaj R 34/1960).
22. Za spolužijúce osoby poručiteľa treba považovať napr. družku poručiteľa, jeho dospelých
súrodencov, vzdialenejších príbuzných, nevlastné deti atď. a to za predpokladu, že žili s poručiteľom
v spoločnej domácnosti aspoň rok pred smrťou poručiteľa a starali sa o spoločnú domácnosť alebo

boli odkázaní na výživu poručiteľa. Spolužijúca fyzická osoba musí žiť v spoločnej domácnosti tak,
akoby bola členom rodiny; takéto spolužitie musí byť podľa úmyslu účastníkov trvalé a musí trvať i v
čase smrti poručiteľa a v rozhodnej dobe jedného roka muselo existovať nepretržite bez prerušenia.
Spoločná domácnosť spravidla predpokladá spoločné bývanie, preto nepostačujú napr. občasné
návštevy. Preukázanie uvedených skutočností zaťažuje žalobcov. K otázkam spolužitia dvoch osôb sa

objektívne môžu vyjadrovať ako svedkovia len tie osoby, ktoré poznajú dôverné pomery poručiteľa a
žalobcu, teda v zásade pôjde o osoby, ktoré s členmi tvrdenej spoločnej domácnosti majú bližší vzťah.
(viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/10/2021 zo dňa 26.4.2022).
23. Konštatoval, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcovia v 1. - 4. rade
v rozhodujúcej dobe, t.j. minimálne jeden rok pred smrťou poručiteľky R. B. žili v nehnuteľnosti -

v ich rodičovskom dome v obci K. (ktorého vlastníkmi boli pôvodne ich rodičia a následne jednak v
dedičskom konaní ako aj titulom darovacích zmlúv sa stala výlučnou vlastníčkou tohto domu a priľahlých
nehnuteľností poručiteľka R. B., ktorá zároveň prijala osobný záväzok poskytnúť potrebnú pomoc
žalobcom v 1. a 2. rade), a to všetci títo súrodenci (žalobcovia v 1. - 4. rade a nebohá R. B.) a od roku1995 resp. 1996 aj žalovaný, v spoločnej domácnosti, všetci sa podľa svojich schopností a možností
spoločne podieľali na chode tejto domácnosti, a to jednak finančne, ale aj spoločným vykonávaním
prác súvisiacich s domácimi prácami, starostlivosťou o hospodárske zvieratá a ich spracovávaním, s

rekonštrukciou domu. Taktiež sa spoločne stravovali, prijímali návštevy, trávili voľný čas.
24. Uvedené skutočnosti vyplynuli okrem výpovede žalobkyne v 1. rade aj zo svedeckých výpovedí N. L.,
B. L. a F. M., ale aj z výpovede samotného žalovaného, ktorý aj keď vo svojich písomných vyjadreniach v
podstate poprel, že by spoločne s poručiteľkou R. B. tvorili spoločnú domácnosť aj so žalobcami 1. - 4.
rade, avšak vo výpovedi pred súdom dňa 16.4.2025, okrem iného, uviedol aj to, e: „... s manželkou,

neb. R. B. prišli bývať do K. asi v roku XXXX, resp. X XX. V tom čase bol rodinný dom č. XX v K. v takom
stave, že bolo nutné ho prerobiť. On je murár, takže tieto práce vykonával on, avšak na rekonštrukčných
prácach sa podieľali všetci, teda W., V., L. a V.. Nákupy do domácnosti zabezpečovala nebohá manželka
so žalobcami, on chodil do roboty, toto bola jej úloha. Pokiaľ ide o kúrenie, najprv t m bol len jeden pec,
ktorý vyhrieval obývačku a aj spálňu, kde spali, potom sa to prerábalo t k, aby každý mal svoju miestnosť.
Spočiatku nemali traktor, neskôr W. zabezpečil traktor a vzájomne si pomáhali pri zabezpečovaní dreva,

on pri týchto prácach pomáhal len keď mal č s, a to väčšinou v sobotu. V domácnosti varili L. s R.,
väčšinou varila R. a L. jej pomáhala, či už s varením alebo upratovaním. Kuchyne nemali oddelené.
Keď sa chovalo, musela sa kúpiť 350 l mraznička, tá bola na verande, jedna menšia mraznička bola
v kuchyni a chladnička bola hore, pretože nebolo ju kde dať. Pokiaľ ide o suroviny a potraviny, ktoré
boli v mrazničke a chladničke, tieto neboli rozdelené pre neho a nebohú R. a pre ž žalobcov, všetko

bolo spoločné. On chodieval do roboty, nestaral sa o to. Keď prebiehali zabíjačky, väčšinou bol pri nich
prítomný on a zvyčajne sa zavolal nejaký mäsiar. Bolo potrebné, aby to niekto riadil, tak to zabezpečoval
on. Pokiaľ ide o stravovanie, resp. stolovanie v domácnosti, tak vo Vianočné a Veľkonočné sviatky jedli
spoločne, pokiaľ ide o nedeľu tak kedy-ako.
25. Rovnako z výpovede žalobkyne v 1. rade L. M. a z výpovedí svedkov N. L., B. L. a F. M. (ktoré sú

podrobnejšie rozpísané v predchádzajúcom texte) mal súd preukázané, že žalobcovia v 1. - 4. rade, ich
sestra nebohá R. B. a jej manžel žili od roku XXXX, resp. XXXX v rodinnom dome v K. č. XX. Všetci v
podstate zhodne uviedli, že v uvedenom dome sa viedla jedna spoločná domácnosť, všetci sa podieľali
na domácich prácach a starostlivosti o domáce zvieratá. Taktiež všetci sa podieľali na rekonštrukčných
prácach ich rodinného domu, tieto práce vykonávali spoločne a rovnako spoločne sa podieľali aj na

financovaní týchto práce.
26. V zmysle ustanovenia § 212 ods. 2, veta prvá, CSP sa rozsudkom rozhoduje o celej prejednávanej
veci. Výnimkou z tejto zásady civilného procesu je čiastočný rozsudok a medzitýmny rozsudok.
27. Predpokladom vydania medzitýmneho rozsudku je účelnosť a tá bude naplnená vtedy, keď by si
určenie výšky nároku vyžadovalo podrobné a časovo náročné dokazovanie, pričom sa javí byť účelné

v prvom rade ustálenie otázky opodstatnenosti uplatneného nároku. Ak súd dospeje k záveru, že
základ nároku alebo dôvod žaloby je opodstatnený, t.j. že je tu právo, od ktorého celkom alebo sčasti
závisí rozhodnutie vo veci samej, vydá medzitýmny rozsudok, v ktorom výroku konštatuje, že uplatnený
základ alebo dôvod žaloby je opodstatnený a zároveň uvedie, že o výške nároku rozhodne v konečnom
rozsudku. Záporný medzitýmny rozsudok nie je možné vydať, keďže pokiaľ súd dospeje k záveru, že

základ nároku nie je opodstatnený, zamietne celú žalobu a takýto rozsudok je už rozsudkom konečným
(komentár k Civilnému sporovému poriadku , WK).
28. Taktiež uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný základ nároku neuznáva a špecifikácia
dedičských podielov, ktoré by mal žalovaný vydať žalobcom v 1. - 4. rade, vzhľadom na pomerne veľké
množstvonehnuteľností,ktorébolipredmetomdedičstvapoporučiteľkeR.B.,bysivyžadovalopodrobné

a časovo náročné dokazovanie, súd zo zreteľom na vyššie uvedené rozhodol v zmysle § 214 ods. 1
CSP medzitýmnym rozsudkom o základe nároku žalobcov v 1. - 4. rade tak, že tento je daný.
29. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
30. Vzhľadom na to, že súd týmto medzitýmnym rozsudkom rozhodol len o základe nároku žalobcov

v 1. - 4. rade a po právoplatnosti tohto rozsudku bude v konaní pokračovať, výrokom II. vyslovil, že o
trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
31.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalodvolaniežalovanýatovčas.Uviedol,žepodávaodvolanie
v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku,(CSP ) keďže súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, v zmysle § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, keďže konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v zmysle § 365 ods. 1 písm.
f/ CSP, keďže súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku z dôvodu, že rozhodnutiesúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Odvolaním napadol aj druhý výrok
medzitýmneho rozsudku z dôvodu, že ide o výrok závislý.
32. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 214 ods. 1 CSP, na ktorého aplikáciu nebol

v danom prípade žiaden dôvod. Nestotožnil sa s odôvodnením súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého
vzhľadom na pomerne veľké množstvo nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dedičstva po poručiteľke
R. B. by si určenie výšky nároku vyžadovalo podrobné a časovo náročné dokazovanie. Uviedol, že za
kľúčové považuje to, že právny zástupca žalobcov na záver súdneho pojednávania dňa 16.04.2025
uviedol, že nemá ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, pričom o odbornom vyjadrení sa explicitne

vyjadril ako o možnosti a nie o procesne relevantnom návrhu. Má preto pochybnosti, aké rozsiahle
dokazovanie má v danom prípade súd prvej inštancie na mysli, keď zo strany samotných žalobcov k
žiadnej takejto procesnej aktivite nedošlo, pričom súd v danom prípade nemôže vykonať dôkazy, ktoré
strany nenavrhli. Taktiež poukazuje, že žalobcovia boli počas celého konania opakovane upozorňovaní
na nedostatok žaloby, pričom zdôraznil, že ani znenie pripustenej žaloby na súdnom pojednávaní dňa
4.10.2024 nemôže obstáť. Vzhľadom na porušenie ustanovení § 9 ods. 9 zákona číslo 97/2013 Z.

z o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších právnych predpisov a taktiež poukázal to, že
nedotknuté ostalo opomenutie pasív dedičstva a zjavná nevykonateľnosť žalobného návrhu.
33. Taktiež poukázal sa súd prvej inštancie nesprávne rozhodol medzitýmnym rozsudkom podľa § 214
ods. 2 CSP a to bez návrhu strán sporu.
34. Taktiež uviedol že výrok medzitýmneho rozsudku neobsahuje obligatórne náležitosti a má za to a

vidí pochybenie súdu prvej inštancie v tom, že ak súd prvej inštancie vydal tzv. medzitýmny rozsudok
bolo namieste, aby priamo vo výroku rozhodnutia teda nielen v jeho odôvodnení, uviedol, že o výške
nároku bude rozhodnuté v konečnom rozsudku. Za ďalší odvolací dôvod považuje žalovaný že súd
prvej inštancie sa nevysporiadal s výpoveďou žalobkyne v prvom rade vo vzťahu k posúdeniu žalobcov
ako spolužijúcich osôb podľa § 474 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a o tom, že akým spôsobom

sa súd prvej inštancie vysporiadal s touto výpoveďou žalobkyne v 1. rade z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva. Má za to, že ide z tohto dôvodu o nepreskúmateľné rozhodnutie.
35. Za ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd prvej inštancie nediferencoval jednotlivých žalobcov pri
skúmanínaplneniadefiničnýchkritériíspolužijúcichosôb podľa§474ods.1a2Občianskehozákonníka
a bez náležitého skúmania , kto zo žalobcov v akej miere participoval na chode domácnosti a to či už

finančne alebo vlastnou prácou a to nemôže bez akejkoľvek diferenciácie obstáť.
36. Uviedol taktiež, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného obsiahnutou v
písomnýchpodaniachžalovaného,žežalobcovianespĺňajúdefiničnékritériaspolužijúcichosôb podľa§
474 ods. 1 a 2 OZ, a tak súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že žalovaný ako aj
manželka žalovaného netvorili spoločnú domácnosť so žalobcami, nakoľko boli manželmi a ich spoločná

domácnosť bola oddelená od domácností žalobcov, pričom žalovaný spolu s manželkou zabezpečovali
starostlivosť o svoju vlastnú domácnosť a nie o domácnosť žalobcov. Má za to, že finančné prostriedky
žalobcu v 1/ rade a žalobcu 2/ vzhľadom na to, že išlo o vzťah medzi opatrovancom a opatrovníkom
mohla R. B. použiť len na zabezpečenie životných potrieb žalobcu v 1/ rade a 2/ a nemohla tieto
finančné prostriedky spojiť so svojimi finančnými prostriedkami a finančnými prostriedkami žalovaného

ako jej manžela. Žalobcovia v 3/ a 4/ rade hospodárili samostatne. Od žalovaného a jeho manželky,
mali samostatný príjem , bývali v osobitných izbách, žili svojím vlastným životom a netvorili s manželkou
žalovaného spoločnú domácnosť, pričom títo neboli obmedzení spôsobilosti na právne úkony. Odvolateľ
má za to, že neišlo tak o spoločnú domácnosť, ktorú tvorí spolužitie dvoch alebo viacerých fyzických
osôb, ktoré spolu žijú trvale a ktoré spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.

37. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa zrušil
a vec vrátil opäť súdu Stará Ľubovňa na ďalšie konanie alebo aby medzitýmny rozsudok Okresného
súdu Stará Ľubovňa v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcom náhradu trov
odvolacieho konania.
38. K odvolaniu žalovaných sa žalobcovia nevyjadrili.

39. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 CSP
(Civilný sporový poriadok zákon číslo 160/2015 Z.z, ďalej iba „CSP“, platný od 1.7.2016) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasl. CSP bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správne preto odvolací súd do rozhodnutia súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle

ustanovení § 387 ods. 1 CSP.
40. Podľa § 387 ods. 2 CSP., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšiedôvody. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pre
zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné.
41. V prvom rade odvolací súd poukazuje, že dokazovanie je jedným zo základných inštitútov civilného

procesu a aby súd vedel spor prejednať a rozhodnúť , musí mať zabezpečený dostatok skutkových
poznatkov , významných pre rozhodnutie vo veci samej. V ustanovení § 185 CSP bol zavedený princíp
formálnej pravdy, a formálnou pravdou sa tak rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z
dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu . Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom
na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu , ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi

tvrdeniamiasúvisiacimidôkazmi.Dôrazsakladienaprocesnomdiligenciustránsporu,čohodôsledkom
je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.
42. Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli stranu sporu, pričom sám
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. V danom prípade preto platí princíp formálnej pravdy
a z uvedeného sa preto priorizuje procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť
rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná

strana má právo sa oboznámiť a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Ide o kontradiktórny
proces, kde proti sebe stoja dve strany sporu s protichodným záujmom na jeho výsledku. Aj v čase
odvolacieho konania preto súd vychádzal z uvedených ustanovení CSP.
43. Odvolací súd poukazuje, že základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti
natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zužujúci výklad ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov,
ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie.
Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom
rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje
viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí

dovoľuje stranám sporu posúdiť ako súd ich veci vyložil ,ako aplikoval príslušné procesné predpisy a
akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o spore. Odôvodnenie rozhodnutí súdov v tomto smere
tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

44. V ďalšom odvolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia, ktorým je aj právo
sporovejstranynadostatočnéodôvodneniesúdnehorozhodnutia, takakoužvyššieuvedené, jejedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie Európskeho súdu ľudské práva Kraska proti

Švajčiarsku z 29.04.1993, nález Ústavného súdu sp. zn. II US 410/06, a iné).
45. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom táto
norma sa uplatňuje aj odvolacom konaní. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia o opravnom konaní však
nemá ,(nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktorí sa preskúmava v odvolacom konaní ( II. US
78/05).
46. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia preto neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď sporovej strany , z odôvodnenia rozhodnutia musia byť však zrejme všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti , objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II US 76/07).

47. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenie a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy , ako vec právne

posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé .
48. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním
žalovaného spĺňa náležitosti v zmysle ustanovenia § 220 ods. 1 , 2 CSP a preto nezakladá žiaden
odvolací dôvod a to len z toho dôvodu, že rozhodnutie nie je podľa predstáv jednej zo strán sporu.

49. Odvolací súd pripomína, že medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode
uplatneného nároku. Jeho vydanie podlieha princípu procesnej ekonómie a teda jedine princípu
účelnosti. Možno ho vydať aj bez návrhu sporovej strany ( CSP, Veľký komentár, Štev. a spol., strana858 ).Odvolací dôvod uvádzaný žalovaným , že medzitýmny rozsudok možno vydať iba na návrh
sporovej strany preto neobstojí.
50. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodol v zmysle uplatneného návrhu, najprv o

práve oprávnených dedičov na vydanie dedičstva nadobudnutého neoprávneným dedičom, ktoré je
zabezpečené špeciálnym ustanovením a to ustanovením § 485 ods. 1 OZ a nasl. Ide o situáciu, keď
po právoplatnom skončení konania o dedičstve vyjde najavo, že oprávneným dedičom je (sú ) aj niekto
iný , než ten, komu súd potvrdil nadobudnutie dedičstva a toto ustanovenie poskytuje tomuto dedičovi
( týmto dedičom ) ochranu . Oprávneným dedičom je potom ten , kto nebol účastníkom dedičského

konania , pretože súd naňho neprihliadol pri prejednaní dedičstva. a súčasne ten , kto mal nadobudnúť
dedičstvo zo zákona. Nepravý dedič je tak povinný vydať majetok ( alebo jeho časť ) , v tomto prípade
majetok , ktorý nemal nadobudnúť v takom rozsahu. Žaloba uplatnená žalobcami má preto oporu v
hmotnom práve .
51. V prejednávanej veci je preukázané, že oprávnení dedičia podali žalobu v trojročnej premlčacej dobe
a súd prvej inštancie po riadne vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba o vydanie dedičstva

bola podaná dôvodne.
52. Odvolací súd hodnotí pozitívne účelnosť postupu súdu prvej inštancie ,pretože že sa javí dôvodné
a aj účelné rozhodnúť v prejednávanej veci medzitýmnym rozsudkom a najprv ,tak v prvej časti
konania rozhodnúť o základe a dôvode uplatneného nároku , v zmysle hmotného práva. Konštatuje,
že odôvodnenie medzitýmného rozsudku vychádza z objektívneho postupu súdu prvej inštancie pri

zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie, pretože súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu sa
venoval všetkým otázkam vyplývajúcim z uplatneného nároku. Odvolací sú má za preukázané ,že
žalobcovia v 1.-4. rade prichádzajú do úvahy ako dedičia v druhej dedičskej skupine podľa ustanovení
§ 474 OZ.
53. Odvolaciemu súdu sa javí z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie ,za dostatočne

preukázané, že žalobcovia v 1.-4. rade žili s poručiteľkou R. B., ich sestrou, najmenej po dobu jedného
rokapredjejsmrťouvspoločnejdomácnostiaktorísaztohtodôvodustaraliospoločnúdomácnosť.Bolo
preukázané , že všetci žalobcovia spolu trvale žili a spoločne uhrádzali náklady na svoje potreby spolu
s poručiteľkou , ale aj jej manželom - žalovaným. Spoločne prispievali tak nielen finančne , ale aj iným
spôsobom , na udržiavanie tejto domácnosti, na úhradu spoločných potrieb , a to podľa svojich možností

a schopností v rámci tohto spoločenstva a zároveň sa všetci členovia tohto spoločenstva podieľali
na všetkých výhodách tohto spoločenstva. Išlo tak o vzťah vyplývajúci z spotrebnej spolupatričnosti v
spoločnej domácnosti. Neišlo pritom o krátkodobý, či dočasný stav, ale o stav dlhodobo trvajúci , a to
niekoľko rokov. Ani skutočnosť, že poručiteľka R. B. bola súčasne opatrovníčkou žalobcov v 1. a 2. rade ,
nevylučuje sama osebe vznik dedičského nároku na dedičstvo po poručiteľke. Nakoniec žalovaný ani

tvrdenia žalobcov , žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal.
54. Javí sa preto aj odvolaciemu súdu postup súdu prvej inštancie účelným a v súlade s princípom
procesnej ekonómie, až v ďalšej , nadväzujúcej časti konania, rozhodnúť o výške nároku ,čo v
prejednávanej veci znamená určeniu rozsahu dedičstva . Až v tejto časti konania súd prvej inštancie
podrobne uvedie rozsah dedičstva, vychádzajúc z ustanovení § 474 ods.1,2.OZ, ale súčasne aj

prihliadne, okrem iného, aj na ustanovenia § 470 ods.2 OZ, teda na prípadne dlhy poručiteľa.
55. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci dostatočne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností a na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym
skutkovým zisteniam a návrh žalobcov aj správne právne posúdil.

56. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá
kritériám uvedeným v ustanovení § 220 CSP odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov a v
podstatných bodoch na ne odkazuje.
57. Odvolací súd preskúmal všetky námietky vyjadrené v odvolaní žalovaného a po ich preskúmaní
dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné, pretože v konečnom dôsledku nemôžu privodiť zmenu

zisteného skutkového i právneho stavu.
58. Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania, nakoľko nejde o konečné rozhodnutie ,
o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie aj bez návrhu v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí ( § 262 ods.1 CSP ).
59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).