Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/97/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121203713
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121203713.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ZuzanyMatyiovejsudkýňJUDr.
Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu Olivier productions s.r.o., so sídlom Prešov,
Pažica 13883/13E, IČO: 44 209 380, zast. Hagyari & Partners, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vlčkova 8/A,
IČO: 51 473 208, proti žalovanému Národné divadlo Košice, so sídlom Košice, Hlavná 32/58, IČO: 31
299 512, zast. WERNER & Co. s.r.o., so sídlom Bratislava, Žltá 2/F, IČO: 36 869 643, o zaplatenie 40.000

€ s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 25C/19/2021 - 301 z 27.2.2025 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 40.000 € s úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne od 28.11.2020 do zaplatenia. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že začiatkom roka
2020 bol oslovený žalovaným za účelom vyhotovenia profesionálnych fotografií na vytvorenie výstavnej
expozície a publikácie, konateľom žalobcu A. B. C., ktorý je profesionálnym fotografom. Po dohode
so žalovaným v marci 2020 žalobca zabezpečil vyhotovenie 51 fotografií, ktoré žalovaný akceptoval
a zverejnil. V júni 2020 došlo k zmene vo vedení žalovaného, pričom súčasný generálny riaditeľ

požiadal žalobcu o vyhotovenie ďalších 153 fotografií. Žalobca odovzdal žalovanému finálne dielo
v počte 204 fotografií, ktoré boli akceptované bez výhrady a následne žalovaným bez súhlasu žalobcu
zverejnené na oficiálnej stránke žalovaného. Poukázal na to, že so žalovaným spolupracoval cca 7
rokov, riadne vykonané dielo prevzal, avšak ten bez súhlasu žalobcu dielo uverejnil, čím porušil práva
jeho duševného vlastníctva a odmietol mu vyplatiť dojednanú zmluvnú odmenu a v nadväznosti na to
uzatvoriť písomnú zmluvu tak, ako to bolo medzi nimi zaužívané. Žalobca požadoval odmenu vo výške

40.800 € predstavujúcu 200 € za jednu fotografiu, ktorá žiadosť bola žalovaným odmietnutá, v dôsledku
čoho došlo k mimosúdnemu rokovaniu, na ktorom žalobca navrhol odmenu vo výške 200 € za jednu
fotografiu, pričom žalovaný akceptoval návrh vo výške 5.000 € za všetky fotografie t.j. 24,50 € za jednu
fotografiu. K žalobe predložil aj Posudok k žiadosti hodnoty diela vo vykonanom rozsahu pre Štátne
divadloKošicevyhotovenýpredsedomAsociácieprofesionálnychfotografovSR,členompredstavenstva
FEP, v ktorom konštatoval, že dielo spĺňa najvyššie umelecké a profesionálne kritériá, pričom k cene

uviedol, že z jeho praxe sa cena za bežný portrét začína na 200 €/ks. Žalobca mal za to, že požadovaná
suma 200 € za jednu fotografiu je sumou za bežný portrét, ktorá však nereflektuje skutočnosť, že
fotografie boli vyhotovené profesionálnym a medzinárodne uznávaným fotografom a žalovaný tým, že
za objednané dielo nezaplatil odmenu a odmietol uzatvoriť so žalobcom zmluvu sa bezdôvodne obohatil.
Uplatnený nárok požadoval s poukazom na autorský zákon, pričom mal za to, že autorské diela spadajú
pod zákonnú úpravu zmluvy o dielo podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca má s A. B. C. uzatvorenú

zmluvu, na základe ktorej je oprávnený zastupovať ho ako autora voči tretím osobám, uzatvárať vosvojom mene a na svoj účet zmluvy s tretími osobami a udeľovať tretím osobám licenciu na používanie
ním vytvorených autorských diel.

3. Žalovaný v rámci procesnej obrany nárok neuznal, cenu za fotografie považoval za neprimeranú.
Uviedol, že vyvinul úsilie k tomu, aby bola medzi stranami uzavretá písomná zmluva, avšak zo strany
Mgr. Štovku došlo k opakovanému odkladaniu vyčíslenia odmeny za vytvorenie diela. Poukázal tiež na
to, že dovtedy boli zmluvy uzatvárané niekedy so žalobcom a niekedy s Mgr. Štovkom. Mal za to, že
fotografienepoužíva,niesú uverejnenénajehowebovejanifacebookovejstránke.Namietaltiežaktívnu

vecnú legitimáciu žalobcu v konaní.

4. Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalobca uviedol, že medzi
ním a A. C. existuje dlhoročná zmluva, ktorú žalovaný pri svojich spoluprácach akceptoval a ktorú
v konaní predloží. Následne bez predloženie tejto zmluvy uviedol, že k bezdôvodnému obohateniu
dochádza v prípade použitia diela u osoby, ktorá dielo použije bez licencie a tá je povinná vydať

neoprávnený prospech osobe, ktorej patria majetkové práva plynúce z daného autorského práva.
Poukázal na § 90 ods. 2 Autorského zákona, v zmysle ktorého zamestnaneckým dielom je aj dielo
vytvorené autorom, ktorý je členom riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov právnickej osoby,
alebo štatutárnym orgánom právnickej osoby, alebo členom štatutárneho orgánu právnickej osoby na
splnenie povinností vyplývajúcich mu z členstva v orgáne tejto právnickej osoby, ktorá sa v tomto prípade

považuje za zamestnávateľa. Mal za to, že predmetné dielo je nutné posudzovať ako zamestnanecké
dielo, nakoľko bolo vytvorené pánom B. C. ako spoločníkom a konateľom žalobcu a majetkové
autorsképrávapatriažalobcoviajbezďalšiehopreukazovaniazáväzkovýchvzťahov.Vprípadeďalšieho
preukazovania danej skutočnosti navrhol výsluch konateľov žalobcu, keďže predloženie zmluvy o
spolupráci v origináli nedokázal splniť, nakoľko na jej predloženie nezískal súhlas od druhej zmluvnej

strany pána C..

5. Súd vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 5, § 13 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, 3, 4, písm. f) bod
1, § 90 ods. 1, 2 zák. č. 185/2015 Z. z., § 631 a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval,
že medzi stranami bolo nesporným, že žalobu podal žalobca, spoločnosť Olivier productions s.r.o.

Prešov, ako aj to, že fotografie pre žalovaného vyhotovil konateľ žalobcu Mgr. Ján Štovka MQEP ako
profesionálny fotograf, ktorý si uplatnil nárok na zmluvnú odmenu za fotografie, ktoré považoval za
autorské dielo s vysokou umeleckou hodnotou podľa autorského zákona zák. č. 185/2015 Z. z. Už
v samotnom žalobnom návrhu žalobca uviedol, že s A. C. má uzatvorenú zmluvu, na základe ktorej
je oprávnený zastupovať ho ako autora voči tretím osobám, uzatvárať vo svojom mene a na svoj

účet zmluvy s tretími osobami v súvislosti s vytvorením diela a udeľovať tretím osobám licenciu na
používanie autorských diel vytvorených A. C., ktorá skutočnosť je zrejmá aj z predložených zmlúv o
zabezpečení vytvorenia autorského diela a o poskytnutí služby, ktoré žalobca uzatváral so žalovaným.
Právny zástupca žalobcu mal predložiť zmluvu o spolupráci v origináli, alternatívne žiadal o vypočutie
oboch konateľov na jednom pojednávaní. Žalobca do rozhodnutia súdu zmluvu o spolupráci nepredložil,

nepredložil ani žiadne dôkazy na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie, napriek tomu, že mu bol
daný priestor na preukázanie tejto skutočnosti, ten zostal pasívny a táto pasivita bola poznačená celým
priebehom konania.

6. V ďalšom uviedol, že žalobca aktívnu legitimáciu preukazoval s poukazom na ust. § 90 ods. 1,

2 Autorského zákona a odôvodnením, že A. C. je štatutárom žalobcu, že predmetné dielo je nutné
posudzovať ako zamestnanecké dielo, keďže bolo vytvorené p. C. ako konateľom a spoločníkom
žalobcu. Súd poukázal na znaky zamestnaneckého diela a to že musí ísť o dielo literárne, umelecké
alebo vedecké, ktoré spĺňa pojmové znaky diela v zmysle § 3 Autorského zákona, musí existovať právny
vzťah definovaný v § 90 ods. 1 až 3 medzi autorom diela a osobou oprávnenou udeľovať autorovi príkazy

z pozície zamestnávateľa, ktorým právnym vzťahom je pracovnoprávny alebo obdobný pracovný vzťah
a napokon autor musí vytvoriť dielo za účelom plnenia si povinností voči zamestnávateľovi, ktoré mu
vyplývajú z právneho vzťahu definovaného v odsekoch 1 až 3 § 90 Autorského zákona. Z definície
zamestnaneckého diela vyplýva, že nie je rozhodujúce, kedy alebo kde bolo dielo vytvorené, ale za akým
účelom ho zamestnanec vytvoril, teda či ho autor vytvoril za účelom plnenia pracovných úloh.

7. Súd uzavrel, že žalobca neosvedčil, že by bol subjektom disponujúcim aktívnou vecnou legitimáciou,
nakoľko podľa predložených listinných dôkazov autorom fotografií je A. B. C. MQEP, ktoré mali byť bez
udelenia súhlasu použité na webovej stránke žalovaného, pričom listinnými dôkazmi nebolo osvedčené,že by predmetné fotografie mali byť vytvorené ako zamestnanecké dielo (§ 90 AZ), v dôsledku čoho by
žalobca bol oprávnený vykonávať k nim osobnostné a majetkové práva a teda aj disponoval oprávnením
domáhať sa nárokov podľa autorského zákona. Na základe uvedeného žalobu zamietol. O trovách

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

8. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
a/, b/, e/, f/ a h/ CSP. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu absencie dôkazov,

ktoré súd prvej inštancie vykonal, ako ich vyhodnotil a prečo nevykonal navrhnuté dôkazy v odôvodnení
tohto rozhodnutia. Súdu vyčítal, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a to výsluch konateľov žalobcu, napriek tomu, že konateľ žalobcu bol prítomný na každom
pojednávaní, k jeho výsluchu nedošlo, pričom súd o tomto dôkaze ani nijak nerozhodol. Tvrdenie
súdu, že k výsluchu konateľov muselo dôjsť na jednom pojednávaní z ničoho nevyplýva, pretože pre
preukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu postačoval výsluch jedného z konateľov. Uviedol, že

k právam strany v konaní nepatrí to, že súd musí vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale pokiaľ tak
neurobí, je povinný svoje rozhodnutie presvedčivo zdôvodniť, čo súd nevykonal. Žalobca mal v ďalšom
za to, že súd trval na preukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu preukázaním písomnej zmluvy
medzi žalobcom a A. C., ktorá však nie je obligatórna, pričom spor pre prípadné posudzovanie práva
vykonávať práva plynúce z autorského práva môže vzniknúť jedine medzi spoločnosťou a štatutárom,

ktorý fotky zhotovil. Pokiaľ je však medzi nimi skutočnosť, že ide o zamestnanecké dielo nesporná,
nie je možné z vonku vstupovať do tohto vzájomného vzťahu. Pochybenie súdu vzhliadol aj vo vedení
poslednéhopojednávania,keďvpredmetnomspore,priktoromzákonukladápovinnéprávnezastúpenie
konal len so samotným konateľom žalobcu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uzavrel, že
žalobcovi sa v priebehu konania nepodarilo osvedčiť existenciu právneho vzťahu medzi stranami sporu,

t. j. že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, avšak konanie žalovaného, ktoré v konečnom
dôsledku spôsobilo porušenie autorského práva žalobcu k zamestnaneckému dielu nespočívalo len vo
zverejnení predmetného diela bez súhlasu žalobcu, teda bez podpísania licenčnej zmluvy, ale došlo
k vytvoreniu predmetného diela na základe objednávky žalovaného a k jeho odovzdaniu, čo žalovaný
nerozporoval. Žalovaný teda od žalobcu prijal plnenie, bez právneho dôvodu a je povinný toto plnenie

vrátiť, s čím sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok je vecne správny čo do právneho
posúdenia veci a jeho odôvodnenie je dostatočné a presvedčivé. Poukázal na postup žalobcu v konaní,

ktorý z počiatku sám potvrdil existenciu zmluvy o spolupráci medzi žalobcom a A. C. v písomnej forme
a následne v dôsledku toho, že túto zmluvu nevedel predložiť, účelovo zmenil argumentáciu tak, že ide
o zamestnanecké dielo. Žalobca nepredložil spolu so svojím vyjadrením súdu žiaden dôkaz o svojej
aktívnej vecnej legitimácii a len argumentoval § 91 Autorského zákona, pričom preukázal iba to, že A.
C. je jeho spoločníkom, avšak nepreukázal, že fotografie, ktoré sú predmetom sporu, vytvoril A. C. na

splnenie povinností konateľa obchodnej spoločnosti. Zdôraznil, že A. C. ako autor - fyzická osoba (nie
výlučne prostredníctvom žalobcu) bežne uzatváral v minulosti zmluvy so žalovaným. Naďalej rozporuje
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj z iných dôvodov, ako je námietka absencie aktívnej
vecnej legitimácie. Poukázal na priebeh konania, v ktorom sa žalobca sám rozhodol pre dokazovanie
aktívnej vecnej legitimácie predložením zmluvy o spolupráci, ktorú za viac ako 20 mesiacov nepredložil

a až následne špekulatívne žiadal o výsluch konateľov, pričom mu nič nebránilo, aby sa prítomný konateľ
a spoločník žalobcu na ktoromkoľvek pojednávaní k veci vyjadril a aby zabezpečil na pojednávaní aj
účasť druhého zo spoločníkov a konateľov žalobcu, no nestalo sa tak. Ak za tejto situácie a procesného
vývoja žalobca vyčíta súdu prvej inštancie, že nevykonal dokazovanie výsluchom konateľov žalobcu, ide
oodzákladuúčelovúašpekulatívnuargumentáciužalobcu.Požiadavkapovinnéhoprávnehozastúpenia

bola v predmetnom spore na strane oboch strán sporu splnená tým, že obidve strany sporu (a osobitne
žalobca od počiatku sporu) boli právne zastúpené v súlade s § 90 ods. 1 CSP. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutýrozsudokpotvrdilakovecnesprávnyapriznalžalovanémunároknanáhradutrovodvolacieho
konania.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov,s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalobcom uplatnené
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a písm. e/ CSP v prejednávanej veci sú preukázané.

12.Pokiaľžalobcavodvolanínamietal,žesúdpochybilaknaposlednompojednávaníkonalsožalobcom
a nie s jeho právnym zástupcom s poukazom na § 90 CSP, v zmysle ktorého v sporoch (okrem

iných) súvisiacich s ochranou práva duševného vlastníctva strana musí byť zastúpená advokátom,
odvolacia námietka nie je opodstatnená. Ustanovenie § 90 CSP sa vzťahuje na osobitné druhy sporov,
ktorých všeobecná hmotnoprávna a procesnoprávna náročnosť odôvodňuje požiadavku na obligatórne
profesionálne zastúpenie. V prejednávanom prípade nepochybne ide o spor súvisiaci s ochranou práva
duševného vlastníctva, v ktorom strany musia byť v súlade so zákonom povinne zastúpené advokátom.
Žalobca aj žalovaný sú v konaní zastúpení na základe písomných splnomocnení udelených advokátom.

Skutočnosť, že strana sporu musí byť v konaní zastúpená advokátom jej však neodníma procesné právo
konať v styku so súdom osobne, a teda robiť v konaní procesné úkony priamo, nesprostredkovane, a to
ak je v čase robenia procesného úkonu zastúpená advokátom.

13. Opodstatnenou je však odvolacia námietka žalobcu o nevykonaní navrhovaného dôkazu, konkrétne

výsluchu konateľov žalobcu na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Žalobca prvýkrát
navrhol výsluch konateľov žalobcu v podaní z 19.2023. Najbližšie nariadené pojednávanie sa konalo dňa
6.6.2024, na ktoré súd riadne predvolal žalobcu, právneho zástupcu žalobcu, žalovaného a právneho
zástupcu žalovaného. V úvode pojednávania žalobca uviedol, že zmluvu o spolupráci medzi žalobcom
a Mgr. Štovkom (ktorou mal pôvodne preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v konaní) nepredloží z dôvodu

absencie súhlasu pána C., pričom dôvodil, že sporné fotografie je podľa jeho názoru potrebné považovať
za zamestnanecké dielo, nakoľko ho vyhotovil pán C., ktorý je zároveň konateľom žalobcu. Mal za to,
že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť mať uzavretú zmluvu medzi spoločnosťou
a zamestnancom resp. osobou, ktorá je členom orgánov spoločnosti. Pripomenul, že bol navrhnutý
výsluch konateľov žalobcu, k čomu žalovaný uviedol, že pokiaľ k nemu súd pristúpi, trvá na tom, aby

bol výsluch oboch konateľov zrealizovaný na jednom pojednávaní a to preto, aby skutkový základ ich
vzťahov bolo možné komplexne vyriešiť na jednom pojednávaní a prípadné rozpory v ich tvrdeniach
na tomto pojednávaní aj odstrániť. Zároveň uviedol, že by sa tým vylúčila možnosť dodatočnej prípravy
na výpoveď. Záverom pojednávania súd oznámil, že pokiaľ žalobca žiada posudzovať prípad podľa
autorského zákona, dáva právnemu zástupcovi žalobcu na výber, buď súd pristúpi k výsluchu oboch

konateľov na jednom pojednávaní alebo predloží zmluvu o vzájomnej spolupráci.

14. Vo veci súd nariadil pojednávanie na deň 7.11.2024, na ktoré sa dostavil len právny zástupca
žalovaného, na ktorom súd konštatoval, že žalobca doposiaľ nepredložil zmluvu o vzájomnej spolupráci,
pričom právny zástupca žalovaného súhlasil s tým, aby súd urgoval žalobcu ohľadom predloženia tejto

zmluvy, v dôsledku čoho súd pojednávanie odročil. Posledné pojednávanie pred rozhodnutím súdu
prvej inštancie sa konalo 27.2.2025, na ktoré sa dostavil žalobca (zo zápisnice z pojednávania nie je
zrejmé, ktorý z dvoch konateľov žalobcu sa dostavil, nakoľko súd nekonštatoval jeho totožnosť) a právny
zástupca žalovaného. Súd konštatoval, že na pojednávanie sa nedostavil právny zástupca žalobcu
a zároveň si nesplnil povinnosť predložiť originál zmluvy o spolupráci. Zo zápisnice z pojednávania

vyplýva, že žalobca uviedol, že zmluvu o spolupráci predložiť nevie a aktívnu vecnú legitimáciu v spore
vie preukázať výsluchom konateľov, k čomu reagoval právny zástupca žalovaného tak, že pokiaľ žalobca
vedel, že zmluvu na pojednávaní nepredloží mal rátať s alternatívou výsluchu oboch konateľov, k čomu
nedošlo, nakoľko sa druhý konateľ na pojednávanie nedostavil. Súd vyhlásil uznesením dokazovanie za
skončené a vyhlásil vo veci rozsudok bez toho, aby konštatoval, že navrhovaný dôkaz nevykoná a bez

uvedenia dôvodu prečo tak neurobí.

15. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo si súd osvojil názor právneho zástupcu žalovaného, v zmysle
ktorého je možné navrhovaný dôkaz a to výsluch konateľov žalobcu realizovať len na jednom a tom
istom pojednávaní. Výsluch pána C. nebol navrhnutý ako výsluch svedka, resp. ako výsluch osoby

vyhotovujúcej predmetné dielo, ale ako výsluch konateľa žalobcu. V konečnom dôsledku pri výsluchu
jedného alebo druhého konateľa ide o výsluch strany sporu, pričom obaja konatelia vypovedajú v mene
spoločnosti žalobcu. Nie je preto zrejmé aké rozpory by mali byť výsluchom oboch konateľom na
rovnakom pojednávaní odstránené.16. Pokiaľ súd zaujal právny názor, v zmysle ktorého na preukázanie skutočnosti, že sporné fotografie
vyhotovené pánom C. boli zamestnaneckým dielom je potrebné preukázať, že tieto vyhotovil za účelom

splnenia si povinností voči zamestnávateľovi plynúce mu z výkonu funkcie konateľa v spoločnosti
žalobcu (ako to súd uviedol v bode 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku), odvolaciemu súdu nie je
zrejmé, prečo o pracovných povinnostiach pána C. nemohol byť vypočutý konateľ spoločnosti, ktorý bol
na pojednávaní konanom dňa 27.2.2025 prítomný. Žalobca nenavrhol výsluch konateľov, ktorý by bol
realizovaný simultánne, pričom súd svoje úvahy o tom prečo trval na výsluchu oboch konateľov zároveň

žiadnym spôsobom neodôvodnil.

17. Podľa § 220 ods. 1 CSP v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej
republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie
strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie
o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,

poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.

18. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. V odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie úplne absentuje argumentácia
odôvodňujúca nevykonanie navrhnutého dôkazu, napriek tomu, že súdu táto povinnosť vyplýva priamo
z ust. § 220 ods. 2 CSP, a to obzvlášť za situácie, v ktorej mal navrhnutý dôkaz preukazovať aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu v konaní, na nedostatku ktorej súd žalobu zamietol.

20. Z pravá na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29 apríla 1993, II. U´S 410/06). V súlade
s touto judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 100/2018 a 5 Cdo
202/2018 vyslovil, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen

o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí
odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno
založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu
alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je
argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, číže vo väzbe na toto tvrdenie

nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa
ktorého určite´ tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný´, bolo užˇ doterajším
konaním bez dôvodných pochybnosti´ overene´ alebo vyvrátene´. Ak tieto dôvody zistene´ neboli, súd
postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu
ústavné právo na spravodlivý proces, číže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy

založí nielen nepresku´matelˇnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho
protiústavnosť.

21. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz

vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09).

22. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosťa relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III.
ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za

rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

23. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

24. Po preskúmaní veci odvolaciemu súdu neostáva iné, len konštatovať, že postupom súdu prvej
inštancie došlo k pochybeniu, pokiaľ nevykonal navrhovaný dôkaz, pričom jeho nevykonanie žiadnym
spôsobom neodôvodnil, čím došlo k porušeniu práva strany na spravodlivý súdny proces.

25. Odvolateľ v ďalšom súdu vyčítal, že sa nevyporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami,
nakoľko žalobu zamietol na základe nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu
nepreukázania, že v prípade vyhotovených fotografií pánom C. ide o zamestnanecké dielo. Odvolací
súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého by sa v prípade predmetných
fotografií jednalo o zamestnanecké dielo iba vtedy, ak by pán C. tieto pre žalovaného vyhotovil na

splnenie povinností vyplývajúcich mu z obdobného pracovného vzťahu, v tomto prípade vyplývajúcich
mu z funkcie konateľa žalobcu. Zo skutočností uvedených v žalobe však vyplýva, že žalovaný si
vyhotovenie fotografií objednal a následne ich prevzal bez toho, aby za ne zaplatil dohodnutú odmenu,
čo v konaní nebolo sporné. Z dôvodu, že v civilnom sporovom konaní je žalobca (procesne) povinný
vymedziť žalobou uplatnený nárok len z hľadiska skutkového, nakoľko právne posúdenie nároku je už

vecou súdu, bolo nevyhnuté v konaní skúmať, či došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy, predmetom ktorej
bol záväzok vytvoriť pre žalovaného autorské dielo – fotografie, a ak áno, či túto žalovaný uzavrel
so žalobcom alebo priamo s pánom C. (fotografom), a to obzvlášť za situácie, ak predchádzajúce
obdobné zmluvy uzatváral žalovaný aj so žalobcom (viď. Predložené Zmluvy o zabezpečení vytvorenia
autorského diela a o poskytnutí služby), s čím sa súd prvej inštancie nevyporiadal.

26. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a dôvody, odvolací súd napadnutý rozsudok v súlade s §
389 ods. 1 písm. b/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania

a zabezpečiť si pre svoje skutkové závery dostatočný skutkový podklad procesne predpokladaným
spôsobom. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým,
že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods.
4 CSP) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde z právneho
názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) vyjadreného v tomto uznesení. Nové rozhodnutie súd

prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vyporiadal so všetkými skutkovo
a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby
odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne
zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.28. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacomalebodovolacomsúde(§427ods.1,2CSP).Vdovolanísapoprivšeobecnýchnáležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)