Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/126/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2124010844
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2124010844.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Juraja Dziaka (sudca spravodajca), v trestnej veci obžalovaného: A. B.,
pre prečin usmrtenie podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. h) Trestného zákona a prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Trnava sp. zn. 8T/13/2024 - 451 zo dňa 22.04.2025, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 02.12.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 22.04.2025 sp. zn. 8T/13/2024 - 451 (ďalej aj ,,napadnutý
rozsudok“), bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu usmrtenie podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a)

Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a prečin ublíženie na zdraví podľa §
157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, a to na
skutkovom základe tam uvedenom. Za túto trestnú činnosť Okresný súd Trnava (ďalej aj ,,súd prvého
stupňa“) obžalovanému uložil
- podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona (účinného od 06.08.2024; ďalej aj ,,Trestný zákon“), § 38 ods. 2
Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona, podmienečný úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov, a to na skúšobnú dobu v trvaní 48 mesiacov podľa § 49
ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona.
- tiež podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu v trvaní 60 mesiacov.
S uplatneným nárokom na náhradu škody odkázal súd prvého stupňa poškodených C. D. a E. D. na
civilný proces (§ 288 ods. 1 Trestného poriadku). Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok odôvodnil v

rozsahu č. l. 451 - 465 spisu súdu prvého stupňa.

Z procesných strán resp. osôb oprávnených podať proti napadnutému rozsudku odvolanie, odvolanie
podal (resp. na riadne a včas podanom odvolaní zotrval) len obžalovaný (ten svoje odvolanie proti
všetkým výrokom napadnutého rozsudku ako aj konaniu, ktoré im predchádzalo, zahlásil vzápätí po
vyhlásení napadnutého rozsudku, viď č. l. 446; prokurátor síce podal proti napadnutému rozsudku

odvolanie včas a riadne, viď jeho podanie na č. l. 447, no to následne vzal späť skôr, ako bol spis
predložený odvolaciemu súdu, viď podanie prokurátora na č. l. 487 a naň nadväzujúce uznesenie súdu
prvého stupňa vydané podľa § 312 ods. 4 na č. l. 488; poškodení odvolanie proti napadnutému rozsudku
nepodali). K odvolaniu obžalovaného sa ostatné procesné strany nevyjadrili.

V následne súdu prvého stupňa prostredníctvom obhajcu doručenom písomnom odôvodnení svojho

odvolania(č.l.473až485spisusúduprvéhostupňa)obžalovanýuviedol(akoznehovyrozumelodvolací
súd), že (zostručnené/zosumarizované)- súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s obhajobou obžalovaného, nevyhodnotil
všetky dôkazy správne/objektívne/nestranne, pričom napadnutý rozsudok ani neodôvodnil v zmysle
vykonaných dôkazov, ale len výlučne v neprospech obžalovaného. Totiž súd prvého stupňa z na

hlavnom pojednávaní vykonaných dôkazov ustálil obžalovaným tvrdenú obhajobnú verziu priebehu
žalovaného skutku v konkurencii s informáciami plynúcimi z vykonaného dokazovania ako neprípustnú,
kedy podľa nej bolo do daného skutku zapojené i obžalovaným tvrdené bledé vozidlo, ktoré zapríčinilo
nehodu vozidla poškodených D. (súd obžalovanému neprípustne pripísal na jeho ťarchu pri posudzovaní
dôveryhodnosti obhajobných tvrdení aj to, že obžalovaný pred súdom odmietol vypovedať).

- súd prvého stupňa nesprávne interpretoval na hlavnom pojednávaní (len) čítanú výpoveď svedka F.
(totiž tento svedok nebol na hlavnom pojednávaní vypočutý), a to zaujato v neprospech obžalovaného.
Tento svedok totiž nevypovedal v prípravnom konaní, že by jeho kamión predbehlo najprv obžalovaným
tvrdené bledé vozidlo a až potom vozidlo obžalovaného, no napriek tomu súd prvého stupňa takto
určil poradie daných vozidiel, z čoho vyvodil, že bezprostredne za vozidlom obžalovaného vozidlo
poškodených D. už žiadne bledé vozidlo nepredbiehalo a teda nemohlo spôsobiť tu žalovaný skutok

v rozsahu nehody vozidla poškodených D. (s následkami na ich živote/zdraví), nakoľko podľa súdu
prvého stupňa dané bledé vozidlo jazdilo pred vozidlom obžalovaného a nie za ním. Súd prvého
stupňa tak nesprávne interpretoval informácie plynúce z danej pred súdom prečítanej svedeckej
výpovede, ktorú takúto súdom prvého stupňa vykonanú (des)interpretáciu považoval súd prvého stupňa
v podstate za nosnú na vyvrátenie obhajobných tvrdení obžalovaného (o tom, že nehodu vozidla

poškodených D. spôsobilo bledé vozidlo jazdiace za vozidlom obžalovaného, ktorý ako prvý predbehol
vozidlo poškodených D. a za ním taký manéver vykonalo, s následkom v podobe dopravnej nehody
vozidla poškodených D., aj dané obžalovaným tvrdené bledé vozidlo). Obhajobnú argumentáciu pritom
potvrdzuje aj svedok/poškodený E. (jazdiaci oproti), ktorý pred súdom uviedol, že neregistroval pred
vozidlom obžalovaného žiadne vozidlo resp. nevie potvrdiť, či tam bolo.

- bledé vozidlo vykonávajúce voči vozidlu poškodených D. manéver predbiehania tak (resp. rovnako),
ako pred ním jazdiace vozidlo obžalovaného, po spozorovaní kolíznej situácie medzi vozidlom
obžalovaného (vykonávajúceho manéver predbiehania) a vozidlom oproti idúceho poškodeného E.,
uskutočnilo logický krok za účelom vyhnutia sa zrážke a vrátilo sa do svojho jazdeného pruhu
pred a na úkor vozidla poškodených D., ktoré skončilo/narazilo mimo cestu (dané bledé vozidlo

teda spôsobilo dopravnú nehodu vozidla poškodených D.). Obžalovaný síce túto situáciu nevidel
a nemohol vidieť, nakoľko ju mal zo svojej pozície ,,za chrbtom“, no ako obžalovaný po kolíznej
situácii s vozidlom oproti idúceho poškodeného E. zastavoval pri krajnici svojho (pravého) pruhu
vozovky, obehlo vozidlo obžalovaného práve dané ním tvrdené bledé vozidlo, ktoré však nezastavilo
(a to práve preto, lebo ono spôsobilo dopravnú nehodu vozidla poškodených D.). Súd prvého stupňa

tak nesprávne vychádzal z predpokladu, že svedok F. presne určil poradie vozidiel (prvé bledé,
druhé obžalovaného), ktoré krátky čas pred skutkom/dopravnou nehodou obiehali jeho kamión, pričom
obhajobnú argumentáciu obžalovaného považoval len za vyjadrenia v rovine domnienok (o tom, že za
vozidlom obžalovaného mohlo jazdiť ešte spomínané bledé vozidlo, ktoré mohlo spôsobiť dopravnú
nehodu vozidla poškodených D.).

- súd prvého stupňa nesprávne interpretoval aj závery plynúce zo záznamu telefonátov oznamujúcich
dopravnú nehodu (kde ani obžalovaný nemal spomínať bledé vozidlo ako účastníka dopravnej nehody),
ako i skutočnosť, že obžalovaný nenamietal voči poistnému plneniu v rámci riešenia danej dopravnej
nehody vozidla poškodených D. na ťarchu obžalovaného (dané totiž nijak neprejudikuje a nemôže
prejudikovať vinu obžalovaného v danej veci).

- súd prvého stupňa nesprávne interpretoval aj závery znaleckého skúmania technických príčin
dopravnej nehody vozidla poškodených D., nakoľko ani samotný znalec nevylúčil (považoval to za
technicky prijateľné), že príčinou nárazu vozidla poškodených D. do stromu bola len a jedine technika
jazdy bledého vozidla (i keď znalec považoval za nelogické v danej súvislosti, aby sa obžalovaný
nezaradil pri kolíznej situácii s oproti idúcim vozidlom poškodeného E. hneď späť do svojho jazdného

pruhu pred vozidlo poškodených D., nie je dané ani znalcom vylúčené resp. obhajobná argumentácia
obžalovaného je technicky prijateľná, pričom skutočne obžalovaný sa nezaradil hneď späť pred vozidlo
poškodených D. v dôsledku preľaknutia z ním vytvorenej kolíznej situácie s oproti idúcim vozidlom
poškodeného E.; obžalovaný určite nestrhol náhle volant doprava späť do svojho jazdeného pruhu
pred vozidlo poškodených D., obžalovaný ukončil manéver predbiehania vozidla poškodených D. vo

vzťahu k ich vozidlu bezpečne). Ostatne, znalec nevedel vylúčiť ani to, že v oblasti zadných ľavých
dverí a ľavého zadného blatníka vozidla poškodených D. sa nachádzajú stopy po kontakte s neznámym
vozidlom, nakoľko túto oblasť on neskúmal (pričom vychádzal len z fotografií, nie vlastnej obhliadky
vozidla), nie je ani fotograficky v spise riadne zadokumentovaná (na jednej fotografii z diaľky sa však javí,že práve v danej bližšie nezdokumentovanej oblasti vozidla poškodených D. sa nachádza oter bledej
farby). Okrem toho, znalec uviedol, že nie je možné vykonať presnú časovú synchronizáciu pohybu
vozidiel, polícia na mieste dopravnej nehody nezadokumentovala žiadne stopy po kontakte vozidla

obžalovaného s oproti idúcim vozidlom poškodeného E., čo však nemôže ísť na ťarchu obžalovaného.
Ak obžalovaný v rámci vykonávania manévru predbiehania vo vzťahu k vozidlu poškodených D. po
spozorovaní nastávajúcej kolíznej situácie s oproti nemu idúcim vozidlom poškodeného E. nestrhol
volant hneď doprava (späť do svojho pravého jazdného pruhu, náhle pred vozidlo poškodených D.), ale
plynule pokračoval ešte v manévri predbiehania, dané považuje aj znalec za technicky správne riešenie

danej situácie zo strany obžalovaného (vzhľadom na predpokladaný pohyb vozidla poškodených D.).
- ak sa súd prvého stupňa priklonil k verzii udalostí takej, kde bledé vozidlo jazdilo pred vozidlom
obžalovaného a teda obžalovaný náhlym zaradením sa späť do svojho jazdného pruhu pred vozidlo
poškodených D. vytvoril im kolíznu situáciu, na konci ktorej bola ich dopravná nehoda (resp. tu žalovaný
skutok v podobe aj následkov takej dopravnej nehody na ich živote/zdraví), vyhodnotil pred ním
vykonané dokazovanie nesprávne, zásadne/neprípustne len v neprospech obžalovaného (taká verzia

udalostí, a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním obžalovaného a jeho následkom, totiž nebola
pred súdom prvého stupňa rozhodne bez dôvodných pochybností preukázaná).
Vzhľadom na uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju ten v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a o nej rozhodol.

Konanie na odvolacom súde. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného
súdu rozhoduje krajský súd, v ktorého obvode má sídlo okresný súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni;
o odvolaní proti rozsudku súdu podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku rozhoduje Krajský súd v Trenčíne.
O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,

osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého

stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by

odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Krajský súd ako súd odvolací (ďalej aj ,,odvolací súd“), skôr než začal plniť svoju prieskumnú povinnosť
podľa § 317 Trestného poriadku, bol povinný v zmysle § 316 Trestného poriadku skúmať, či odvolanie
obžalovaného bolo podané včas (§ 309 Trestného poriadku), či ho podala na to oprávnená osoba

(§ 307, § 308 Trestného poriadku) a či nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
späťvzatiu podaného odvolania (§ 312, § 313 Trestného poriadku), alebo či nebolo podané proti
výroku, proti ktorému nie je prípustné [§ 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, § 334 ods. 4
Trestného poriadku]. Odvolací súd nezistil v tomto ohľade žiadnu procesnú prekážku meritórneho
prejednania odvolania obžalovaného a rozhodnutia o ňom. Pokiaľ ide o správnosť postupu konania,

ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, v tomto smere v podstate žiadne odvolacie námietky
procesné strany nemali (resp. z obžalovaným podaného odvolania nič také odvolací súd nevyrozumel,
nakoľko smeruje v podstate výlučne voči ustáleniu skutku zo strany súdu prvého stupňa, teda odvolacie
námietky smerujú len voči hmotnoprávnemu posúdeniu veci súdom prvého stupňa, a to čo do ustálenia
žalovaného skutku a viny zaň) a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania

podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd vlastným prieskumom (až na jednu chybu
vprávnomposúdenízistenéhoskutkuvykonanomsúdomprvéhostupňavpodobeduplicitnéhopriznania
okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby u oboch zistených trestných činov vo vzťahu k
obžalovanému,ktoráchybavšakpodľanázoruodvolaciehosúduvovýsledkunajmävpodobeuloženéhotrestu zásadne neovplyvnila postavenie obžalovaného) nezistil (k v predošlej zátvorke uvedenému
pochybeniu súdu prvého stupňa viď posledný odsek odôvodnenia tohto uznesenia odvolacieho súdu
nižšie). Pokiaľ súd prvého stupňa

- vykonal niektorý z termínov hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného, bolo tak za
splnenia procesných podmienok/súhlasu procesných strán (i keď nie vždy o vykonaní hlavného
pojednávania v neprítomnosti obžalovaného súd prvého stupňa rozhodol osobitným uznesením podľa
§ 255 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 252 ods. 2, eventuálne ods. 3 Trestného poriadku
zaznamenaným v zápisnici, viď č. l. 397 a nasl. ako i č. l. 443 a nasl. spisu, skonštatoval do príslušnej

zápisnice o procesnom úkone splnenie procesných podmienok na vykonanie hlavného pojednávania
v neprítomnosti obžalovaného, ktorého odvolacie námietky navyše voči danému procesnému postupu
súdu prvého stupňa ani nesmerujú).
- v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní za súhlasu procesných strán (viď č. l. 423 spisu) prečítal
výpoveď svedka F. z prípravného konania (tak, ako v podanej obžalobe navrhol prokurátor, kedy po jej
doručení obhajoba osobný výsluch daného svedka súdu prvého stupňa nenavrhla, viď podanie obhajoby

na č. l. 341, a s čítaním na hlavnom pojednávaní súhlasila, k čomu viď jej vyjadrenie na č. l. 353
a strane 6 zápisnice o termíne hlavného pojednávania konaného v tejto trestnej veci dňa 09.07.2024),
a informácie aj z takej pred súdom prvého stupňa prečítanej svedeckej výpovede (tak ako z iných pred
súdom vykonaných dôkazov) súd prvého stupňa súhrnne zahrnul do svojich skutkových/právnych úvah
pretavenýchdonapadnutéhorozsudku,nijakprocesnenepochybil(aninemohol,nakoľkopridokazovaní

rešpektoval vôľu procesných strán uvedených § 263 ods. 1 Trestného poriadku, pričom evidentne
taktiež ani sám súd prvého stupňa nepovažoval osobný výsluch daného svedka v konaní pred súdom
za potrebný, nakoľko taký dôkazný návrh poškodeného na výsluch svedka aj odmietol, k čomu viď
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku na č. l. 443 a vysvetlenie k nemu
v druhom odseku na strane 4 napadnutého rozsudku).

- sa nestotožnil s obhajobnou argumentáciou obžalovaného, dané nezakladá zaujatosť či absenciu
nestrannosti súdu (zákonného sudcu), ako vo svojom odvolaní naznačuje obžalovaný [dané sa týka aj
súdom prvého stupňa učineného vyhodnotenia (i) obsahu telefonátu na tiesňovú linku uskutočneného
krátko po dopravnej nehode, či (ii) súhrnného, vo svetle iných pred súdom prvého stupňa vykonaných
dôkazov učinenom posúdení správania sa obžalovaného zo strany súdu prvého stupňa pri poistnom

plnení z dopravnej nehody v prospech poškodených, kedy samotná skutočnosť, že tu bolo plnené
z dopravnej nehody na úkor obžalovaného a ten voči tomu nenamietal, síce neprejudikuje jeho vinu za tu
stíhaný skutok, no ako ,,čriepka v mozaike“ je spôsobilá byť spolu s informáciami plynúcimi z ostatných
pred súdom vykonaných dôkazov, vrátane obsahu telefonátu na tiesňovú linku o počte účastníkov
nehody, podkladompre súd na účely určenia skutkového stavu a jeho následného právneho posúdenia].

Pohľadom na spisový materiál zachytávajúci priebeh konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd
nevidí žiaden náznak toho, že by napadnutý rozsudok bol výsledkom procesného postupu a skutkových/
právnych úvah iného než nestranného/nezávislého súdu prvého stupňa.
Možno tak skonštatovať, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie na ceste k napadnutému rozsudku
procesne správne. Zjednodušene povedané, podľa názoru odvolacieho súdu cesta súdu prvého stupňa

k napadnutému rozsudku bola ,,procesne čistá“, aj čo do plného zachovania práv procesných strán
na konaní participovať a podľa vlastného uváženia realizovať svoje procesné práva (po pred súdom
prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonanom dokazovaní, v rozsahu podľa rozhodnutia súdu
prvého stupňa o dôkazných návrhoch, procesné strany už nemali žiadne ďalšie návrhy na vykonanie
dokazovania,viďč.l.444spisu).Odvolacísúdtedapodanéodvolanieobžalovanéhopreskúmaladospel

kzáveru,žeodvolaniepodalobžalovanýakoktomuoprávnenáosobavzákonnejlehoteaprotivýrokom,
proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný (vrátane proti konaniu, ktoré im predchádzalo), no
predmetné odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Za účelom prejednania odvolania obžalovaného odvolací súd v predmetnej veci vykonal verejné
zasadnutie za prítomnosti prokurátora krajskej prokuratúry, obžalovaného, obhajcu obžalovaného,

a v neprítomnosti poškodených (resp. splnomocnenca poškodeného), u ktorých všetkých bola lehota
podľa § 292 ods. 4 Trestného poriadku zachovaná (poškodení resp. splnomocnenec poškodeného
sa verejného zasadnutia nezúčastnili dôvodne prezumovane odvolacím súdom len z vlastného
rozhodnutia). Na verejnom zasadnutí obžalovaný zotrval na podanom odvolaní. Odvolací súd oboznámil
prítomných s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, aktuálnym odpisom registra trestov

obžalovaného (obsahovo bez zmeny oproti takej listine oboznámenej v rámci dokazovania pred súdom
prvého stupňa), aktuálnom lustráciou obžalovaného z databázy súdov (neeviduje sa žiadne trestné
konanie, ktoré by bránilo rozhodnutiu odvolacieho súdu o odvolaní obžalovaného), a s podstatným
obsahom spisu. Odvolací súd za účelom získania aktuálnych informácií o osobe obžalovanéhopri odvolacom prieskume napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa procesne/formálne doplnil
dokazovanie o (i) aktuálnu priestupkovú lustráciu ohľadne osoby obžalovaného (lustrácia z centrálnej
evidencie správnych deliktov a priestupkov; z danej aktuálnej lustrácie plynie, že v čase po napadnutom

rozsudku sa obžalovaný dopustil priestupku na úseku cestnej premávky tým, že jazdil na bicykli
pod vplyvom alkoholu v septembri 2025, za čo mu bola uložená bloková pokuta vo výške 10,- eur
zaplatená na mieste) a o (ii) aktuálnu lustráciu osoby obžalovaného z databázy dopravno-správnych
činností (z danej lustrácie plynie, že okrem už spomínanej jazdy na bicykli pod vplyvom alkoholu
v septembri 2025 sa obžalovaný dopustil ešte troch priestupkov na úseku cestnej premávky, a to

v apríli 2012 v spojení s nedodržaním predpisov o osvetlení vozidla, kedy mu bola uložená pokuta vo
výške 20,- eur, ďalej v auguste 2014 v spojení s nedodržaním predpisov o náhlom spomalení/zastavení
vozidla, kedy mu bola uložená pokuta vo výške 10,- eur, a ďalej v decembri 2015 opätovne v spojení
s nedodržaním predpisov o náhlom spomalení/zastavení vozidla, kedy mu bola uložená pokuta vo výške
20,-eur;vodičskéoprávneniemáobžalovanýodroku1974).Procesnéstranynemaližiadnepripomienky
k oboznamovanému obsahu spisového materiálu či pred odvolacím súdom vykonanému dokazovaniu,

ani návrhy na doplnenie takého dokazovania. Prokurátor konečným návrhom uviedol, že vzhľadom
na oboznámené navrhuje odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného
konečným návrhom uviedol, že navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného spod obžaloby
oslobodiť. Obžalovaný konečným návrhom uviedol, že súhlasí s návrhom svojho obhajcu, on nespôsobil
tú dopravnú nehodu, poškodeného neohrozil ani nevytlačil.

Pokiaľ ide o posúdenie veci samej (a teda odvolania obžalovaného), po zohľadnení odvolacích námietok
(ktoré spočívajú ak nie výlučne, tak určite v prevažnej miere v tom, že obžalovaný nesúhlasí s tým, že
sa súd prvého stupňa nestotožnil s jeho nazeraním na prejednávanú vec a ním uvádzaným priebehom
žalovaného skutku) odvolací súd konštatuje, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa

v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku dostatočne (resp. detailne) a v podstate
danú matériu vyčerpávajúco uviedol svoje skutkové zistenia/závery (plynúce z pred ním vykonaného
dokazovania) a svoje na to nadväzujúce právne úvahy súvisiace s výrokom o vine/treste a v podstate i
náhradeškody.Odvolacísúdpripomína(azároveňpoukazujenaaktuálnurozhodovaciupraxÚstavného
súdu Slovenskej republiky, viď napr. uznesenie ústavného súdu zo dňa 09.09.2025, sp. zn. II. ÚS

472/2025-10), že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako i Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že (odvolací) súd nemá povinnosť odpovedať a reagovať na každú námietku
sťažovateľa, ale iba na také, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (tu ohľadne ne/viny
obžalovaného a v prípade preukázanej viny rozhodnutia o treste či poškodenými uplatnených nárokoch
na náhradu škody) a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Pritom pre záver o zákonnosti napadnutého
rozsudku je bez významu, či obžalovaný vyhodnocuje pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy inak,
než súd prvého stupňa, nakoľko medzi právo na spravodlivý proces nepatrí právo procesnej strany, aby
súd rozhodol v súlade s jej želaním či jej nazeraním na pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy
(právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi; súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, a rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov).

Pohľadom na napadnutý rozsudok odvolací súd uvádza, že obžalovaný (ako i ostatné procesné strany)
v otázke viny za tu žalovaný skutok (tiež v otázke trestu či náhrady škody) jeho prostredníctvom dostal
jednoznačnú/zrozumiteľnú/poľahky poznateľnú a danú matériu vyčerpávajúcu odpoveď ,,v čom a prečo“
vidí súd prvého stupňa naplnené zákonné znaky tu žalovaných trestných činov (nedbanlivostných
prečinov), ktoré spáchal tu trestne stíhaný a trestne zodpovedný obžalovaný, a prečo tu stíhaný

skutok (v jeho rozsahu zistenom súdom prvého stupňa) dosahuje svojou protiprávnosťou trestnoprávnu
relevanciu, teda závažnosť vyššiu než nepatrnú (§ 10 ods. 2 Trestného zákona). Prieskumom
napadnutého rozsudku (v intenciách odvolania obžalovaného, pokiaľ ide o otázku viny za tu stíhaný
skutok) ako i konania, ktoré mu predchádzalo (v intenciách § 317 ods. 1 Trestného poriadku),
odvolací súd dospel k záveru, že, súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku riadne/vyčerpávajúco

vysporiadal so svojou povinnosťou zakotvenou v § 168 ods. 1 Trestného poriadku a nenechal v danom
smere otvorenú v podstate žiadnu spornú otázku na riešenie odvolaciemu súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria jednotu a v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tietopovažuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí,
aby na tieto len stručne poukázal (k tomu viď. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2Tdo/2/2018 zo dňa 23.01.2018). Odvolací súd je totiž toho názoru, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku je jednoznačne presvedčivé, vychádza zo skutkového stavu, ako bol tento zistený na hlavnom
pojednávaní, odvolací súd proti nemu nemá podstatné výhrady, a preto si odôvodnenie napadnutého
rozsudku osvojuje, v podrobnostiach na neho poukazuje. Na doplnenie odôvodnenia napadnutého
rozsudku (ktorý drobný nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku nemal spôsobilosť docieliť iné
rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní obžalovaného, než to zhmotnené vo výrokovej časti tohto

uznesenia) odvolací súd uvádza, že správne konštatoval súd prvého stupňa nedbanlivostné zavinenie
na strane obžalovaného vo vzťahu k tu žalovaným dvom prečinom, pričom s ohľadom na pred súdom
prvého stupňa vykonané dokazovanie je z pohľadu odvolacieho súdu zrejmé, že obžalovaný vedel,
že môže predbiehaním vozidla poškodených D. do pravotočivého zakrivenia cesty, bez dostatočného
výhľadu zapríčineného nielen daným zakrivením, ale i kríkovým/stromovým porastom pri pravej strane
cesty z jeho pohľadu, a tak bez poznania situácie na ceste pred ním (nakoľko za zákrutu a cez porast pri

ceste nevidel dostatočne ďaleko pred seba, pokiaľ ide o situáciu na ceste), spôsobiť dopravnú nehodu
a následok postihovaný trestným právom, ale bez primeraných dôvodov (známych zrejme len jemu) sa
spoliehal, že taký následok (porušenie/ohrozenie záujmu chráneného zákonom) nespôsobí (k danému
viď aj druhý odsek na strane 24 napadnutého rozsudku); obžalovaný sa teda vedome nedbanlivo
spoliehal v podstate len na náhodu, že sa mu manéver predbiehania, ktorý vykonával vzhľadom na

okolnosti v absolútne nevhodnom čase/mieste, podarí bez ohrozenia seba či iných [§ 16 ods. 1 písm.
a) Trestného zákona].

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, tie odvolací súd v ich konkurencii s odôvodnením
napadnutého rozsudku vyhodnotil ako nedôvodné, pričom zodpovedané boli v podstate už súdom

prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku (viď najmä strany
4 až 26 napadnutého rozsudku) totiž podrobne opísal pred ním vykonané dokazovanie a v konkurencii
s obhajobnou argumentáciou (ktorú obžalovaný v podstate replikuje v ním podanom odvolaní proti
napadnutémurozsudku)podrobnepopísalskutkovézisteniaazávery,kuktorýmnazákladevykonaného
dokazovania dospel, a prečo sa s obhajobnou argumentáciou obžalovaného nestotožnil. Dostatočne/

zrozumiteľne/poľahky poznateľne sa tak súd prvého stupňa vysporiadal podľa názoru odvolacieho súdu
s obhajobnou argumentáciou, ktorá jej opakovaním zo strany obžalovaného predstavuje v podstate
obžalovaného odvolacie námietky - súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu totiž, cez
optiku súhrnných informácií plynúcich z na hlavnom pojednávaní vykonaného dokazovania, riadne/
dostatočne/vyčerpávajúco zdôvodnil (okrem iného aj to), prečo nevidí obhajobnú argumentáciu

obžalovaného ohľadne ,,výlučnej viny bledého vozidla na tu stíhanom trestnoprávne relevantnom
následku“ za spôsobilú naštrbiť skutkové/právne závery súdu prvého stupňa zhmotnené vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku (k danému viď najmä posledný odsek na strane 14 napadnutého rozsudku
až prvý odsek na strane 26 napadnutého rozsudku). Súd prvého stupňa presvedčivo, logicky, predmet
tohto súdneho trestného konania vyčerpávajúco uviedol, k akým skutkovým a právnym záverom na

základe akého dokazovania a na základe akých vlastných skutkových/právnych úvah dospel. Tiež
riadne zdôvodnil, prečo súdom zistené nedbanlivostné protiprávne konanie obžalovaného dosahuje
svojou závažnosťou intenzitu vyššiu než nepatrnú (k tomu viď predposledný odsek na strane 24
a prvý odsek na strane 25 napadnutého rozsudku). Súd prvého stupňa tiež správne právne aplikoval
s ohľadom na svoju zákonnú povinnosť zakotvenú v § 2 ods. 1 Trestného zákona (ako procesným

stranám oznámil už v úvode termínu hlavného pojednávania dňa 22.04.2025, k čomu viď č. l. 443 spisu)
v tomto prípade znenie Trestného zákona účinné od 06.08.2024 (napriek tomu, že ku skutku došlo
v októbri 2021) – z pohľadu odvolacieho súdu totiž znenie Trestného zákona účinné od 06.08.2024
v prospech obžalovaného vo svojom súhrne kladie na plecia súdu ukladajúceho trest širší rozsah
povinností pri voľbe primeraného trestu, než znenie Trestného zákona účinné do 05.08.2024 (vrátane).

Zjednodušene povedané (a vyššie zhrnuté), výsledok odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku je,
že tu žalovaný skutok bol súdom prvého stupňa ako výsledok správne/zákonne vykonaného trestného
procesu správne zistený a následne správne právne posúdený. Odvolací súd v úvahách súdu prvého
stupňa neidentifikoval žiadne také vady, ktoré by mohli viesť k výsledku želanému obžalovaným.

Pokiaľ ide o súdom prvého stupňa uložený trest resp. kombináciu trestov, berúc do úvahy pred
súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie, po zohľadnení okolností spáchania tu stíhaného skutku
resp. celej tu sa zbiehajúcej/mnohej trestnej činnosti (kedy ide o dva nedbanlivostné trestné činy), jej
závažnosti ako trestného činu resp. dvoch trestných činov, osoby obžalovaného a jeho doterajšiehoživota,pritomneopomínajúcanizákonompredpokladanévýchovnépôsobenietrestudobudúcna,môže
odvolací súd jedine konštatovať, že súd prvého stupňa dospel k správnym právnym záverom pri voľbe
- podmienečného úhrnného trestu odňatia slobody v tejto trestnej veci, vrátane jeho výmery 30 mesiacov

u obžalovaného (pri do úvahy prichádzajúcej výmere trestu odňatia slobody v rozpätí 2 roky až 5 rokov;
§ 38 ods. 2 Trestného zákona v spojení § 41 ods. 1, § 149 ods. 2 a § 157 ods. 2 Trestného zákona),
kedy okamžitý výkon takého trestu nie je potrebný a vzhľadom na doterajší život obžalovaného (napriek
správne súdom prvého stupňa zistenej prevahe priťažujúcich okolností u obžalovaného; v zhode so
súdom prvého stupňa odvolací súd identifikoval jednu, a to mnohosť trestnej činnosti) je možné taký

výkon podmienečne odložiť na skúšobnú dobu v trvaní 48 mesiacov, ktorú určenú dĺžku skúšobnej doby
možno považovať za (síce pomerne prísnu, no vzhľadom na závažnosť tu stíhanej mnohej trestnej
činnosti) adekvátnu (berúc do úvahy aj istú mieru sklonu obžalovaného nerešpektovať pravidlá cestnej
premávky, ktorá tu prerástla do trestnej činnosti, tu stíhaného skutku spočívajúceho v situáciu na
ceste nezohľadňujúcom vedome nedbanlivom nebezpečnom manévri predbiehania, pričom nápravu
obžalovaného evidentne nezapočalo ani aktuálne trestné stíhanie, nakoľko v čase po napadnutom

rozsudku obžalovaný viedol v cestnej premávke bicykel pod vplyvom alkoholu). Dlhšia však potrebná nie
je, nakoľko dosiaľ obžalovaný súdne trestaný nebol (v predošlom podmienečnom zastavení trestného
stíhania spred cca 20 rokov sa osvedčil), pričom naopak kratšia by so sebou už niesla riziko nenaplnenia
účelu podmienečného trestu odňatia slobody predpokladaného Trestným zákonom, najmä vzhľadom na
mnohosť tu spáchanej úmyselnej trestnej činnosti s dopadom aj na život/zdravie iných, kedy je potrebné

aj podľa názoru odvolacieho súdu sledovať správanie obžalovaného po dobu štyroch rokov.
- a v kombinácii s trestom zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 60
mesiacov z dôvodov uvedených už v predošlej odrážke (najmä, pokiaľ ide o sklony obžalovaného
správať sa ako účastník cestnej premávky v rozpore so zákonom, ktoré prerástli tu do roviny relevantnej
pre trestní právo a ktoré v intenzite priestupku nevyprchali ani po vyhlásení napadnutého rozsudku).

Ide o pomerne prísnu výmeru tohto druhu trestu, ale evidentne (aj vzhľadom na pretrvávajúcu absenciu
sebareflexie na strane obžalovaného) potrebnú, kratšia by totiž nemusela byť spôsobilá docieliť
naplnenie účelu tu ukladaného trestu/trestnej sankcie (resp. kombinácie trestov) predpokladaného
Trestným zákonom.
Súdprvéhostupňasvojeúvahyohľadnenímuloženéhotresturesp.kombináciedvochvyššieuvedených

druhov trestov pritom dostatočným spôsobom odôvodnil (viď stranu 26 až tretí odsek na strane 28
napadnutého rozsudku). Zhodnotil tak osobu obžalovaného (aj jeho doterajší život), povahu spáchaného
skutku ako i možnosti nápravy obžalovaného. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého
rozsudku čo do uloženého trestu resp. kombinácie dvoch druhov trestov plne stotožňuje a týmto naň
odkazuje (a vyššie uvedeným spôsobom stručne dopĺňa). Týmto spôsobom sa obžalovanému dostáva

jednoznačnej, zrozumiteľnej a danú otázku vyčerpávajúcej odpovede, prečo je na naplnenie účelu
trestu u neho v tejto trestnej veci potrebné na neho pôsobiť výkonom takého úhrnného trestu resp. ich
kombinácie (v takej ich výmere a takým spôsobom ich výkonu), aké boli zvolené súdom prvého stupňa.

Takto uložené tresty resp. kombináciu trestov obžalovanému považuje aj odvolací súd za zákonné,

primerané (nie príliš prísne, nie príliš benevolentné), spravodlivé, bezo zvyšku napĺňajúce účel trestu
v zmysle § 34 Trestného zákona (zohľadňujúc zásady ukladania trestov/sankcií v § 33a, § 34 Trestného
zákona), a to tak z pohľadu generálnej prevencie (odradenie iných od páchania takej trestnej činnosti),
akoajzpohľaduindividuálnejprevenciečiprevýchovyobžalovanéhonajedinca,ktorýsaužvbudúcnosti
trestnej činnosti dopúšťať nebude (kedy správnosť týchto záverov odvolacieho súdu preverí až budúci

čas a v ňom zaznamenané počínanie si obžalovaného).

Záverom odvolací súd zhrňujúco uvádza, že právo na spravodlivý proces negarantuje osobe/procesnej
strane právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej predstavami a požiadavkami, ale najmä právo na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, vrátane odpovedí na argumenty predostreté
obžalovaným – prieskumom napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo v intenciách §
316 ods. 3 Trestného poriadku a § 317 a nasl. Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
také právo obžalovaného v konaní pred súdom prvého stupňa naplnené bolo, súd prvého stupňa sa
v napadnutom rozsudku riadne vysporiadal (i) so svojou povinnosťou riadne a zákonným spôsobom

svoje rozhodnutie odôvodniť, ako i s (ii) argumentáciou procesných strán (vrátane obhajobných tvrdení
obžalovanéhoohľadneprítomnostibledéhovozidlavskutkovomdejiajehovinezaň),anenechalvtomto
smere otvorenú v podstate žiadnu spornú meritórnu otázku (čo do odvolacích námietok obžalovaného),
riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.Nemožno len z dôvodu inej predstavy obžalovaného o výsledku rozhodovania súdu konštatovať
porušenie práva obžalovaného na obhajobu. Z odvolania obžalovaného je v jeho konfrontácii

s odôvodnením napadnutého rozsudku zrejmé, že jeho podstatou nie je skutočné pochybenie súdu
prvého stupňa v procese dokazovania a z neho plynúceho kreovania skutkových/právnych úvah
pretavených následne do napadnutého rozsudku, ale tkvie v tvrdošijnej, o sebareflexiu ochudobnenej
neochote obžalovaného akceptovať výsledok tohto trestného konania a teda vlastnú vinu a jemu súdom
uložený trest za jeho (nedbanlivostnú) protiprávnu činnosť.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o nárok poškodených na náhradu škody, ktoré nároky
ostali v konaní uplatnené s povinnosťou súdu prvého stupňa o nich rozhodnúť, súd prvého stupňa svoje
právne posúdenie zhmotnené do výrokovej časti napadnutého rozsudku riadne, presvedčivo a najmä
vyčerpávajúcovnapadnutomrozsudkupriblížil,procesnýmstranámvysvetlil(týmsatakdostalopoľahky
procesným stranám odpovede, prečo súd prvého stupňa poškodených s ich nárokmi na náhradu škody

odkázal na civilný proces).

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Keďže odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zrušenie či zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého

stupňa v jeho odvolaním obžalovaným napadnutom rozsahu, ani dôvody pre iný procesný postup,
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné v zmysle vyššie citovaného § 319 Trestného poriadku zamietol.

Vo vzťahu k vyššie v texte odvolacím súdom uvádzanej chybe odvolaním nevytýkanej, no ktorá
by eventuálne mohla odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a to

konkrétne pochybenie súdu prvého stupňa v právnom posúdení zisteného skutku v podobe duplicitného
priznania okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby u oboch tu súdom prvého stupňa
správne zistených trestných činov vo vzťahu k obžalovanému, pre úplnosť odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa nepostupoval správne, ak pri jednočinnom súbehu tu správne zistených dvoch
trestných činov (prečinov) jednu a tú istú okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby

v podobe spáchania činu závažnejším spôsobom konania (a to porušením dôležitej povinnosti uloženej
obžalovanému podľa zákona) aplikoval dvojmo/duplicitne. Správne mala byť daná okolnosť použitá
(porovnajúc kvalifikované skutkové podstaty v § 149 ods. 2 a § 157 ods. 2 Trestného zákona) len raz
pri trestnom čine podľa § 149 Trestného zákona.

Tu odvolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 12.12.2011 sp. zn. Tpj 78/2011 (viď bod III. daného stanoviska), v zmysle ktorého
(okrem iného), ak je jednočinný súbeh dvoch alebo viacerých trestných činov podľa znakov ich
základných skutkových podstát možný (ako je tomu v tomto prípade v podobe usmrtenia jednej osoby
a ublíženia na zdraví druhej osobe), avšak tá istá okolnosť podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby

duplicitne (ako tu spáchanie činu/jedného skutku závažnejším spôsobom konania, a to porušením
dôležitej povinnosti uloženej obžalovanému podľa zákona upravujúceho pravidlá cestnej premávky),
môže byť táto okolnosť v rámci súbežnej kvalifikácie činu použitá ako okolnosť, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby, len pri aplikácii toho ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona,
ktorého kvalifikovanej skutkovej podstate zodpovedá vyššia trestná sadzba oproti inej konkurujúcej

sadzbe, resp. ustanoveniu (tu § 149 ods. 2 Trestného zákona); podľa názoru najvyššieho súdu, keďže
ide o ten istý čin (skutok) a tú istú skutkovú okolnosť, výška trestnej sadzby bude určujúcim kritériom
vzťahu špeciality, ktorý determinuje výber právnej kvalifikácie trestného činu. V tomto prípade nemal
teda súd prvého stupňa na ťarchu obžalovaného mu duplicitne (tak pri trestnom čine usmrtenia ako
i pri trestnom čine ublíženia na zdraví) pričítať to, že obžalovaný porušil pravidlá cestnej premávky,

ktorých dodržiavanie mu uložil zákon (upravujúci pravidlá cestnej premávky). Vo výsledku (najmä čo
do napadnutým rozsudkom uloženého trestu resp. kombinácie trestov) však podľa názoru odvolacieho
súdu táto chyba v úsudku (právnej kvalifikácii) na strane súdu prvého stupňa zásadne neovplyvnila
postavenie obžalovaného, ktorému bol úhrnný trest (§ 41 ods. 1 Trestného zákona) resp. kombinácia
trestov (odňatia slobody a zákazu činnosti) uložená podľa názoru odvolacieho súdu správne podľa tu

stíhaného najprísnejšieho hmotnoprávneho ustanovenia (§ 149 ods. 2 Trestného zákona), pri správnom
zistení pomeru poľahčujúcich/priťažujúcich okolností a v zákonom predvídanej a čo do svojej dôvodnosti
súdom prvého stupňa riadne/vo svojej podstate vyčerpávajúco zdôvodnenej výmere, vrátane spôsobu
výkonu trestu. Z formálneho hľadiska tak odvolací súd nepristúpil k zrušeniu výroku o vine napadnutéhorozsudku, nakoľko by išlo vo výsledku o nadbytočný formálny zásah do napadnutého rozsudku nemajúci
reálny dopad na postavenie obžalovaného - odvolací súd však pre úplnosť a právnu istotu (aj)
obžalovaného takto v odôvodnení svojho uznesenia na dané pochybenie súdu prvého stupňa poukázal.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.