Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 7To/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2325010880
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2325010880.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci proti obžalovanému A. A., nar. XX.XX.XXXX v B.
a spol., pre zločin neoprávnená výroba a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa
§ 173 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. e) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. spolupáchateľstvom
podľa § 20 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX proti rozsudku Okresného

súdu Galanta zo dňa 06.10.2025, na verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 18.12.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňového súdu bol obžalovaný A. A., nar. XX.XX.XXXX ( ďalej len „ A.
A. st.“) spolu s medzičasom právoplatne odsúdenými C. D., A. A. E., E. F. a G. C. uznaný vinným v
bode 1. rozsudku pre zločin neoprávnená výroba a obchodovanie s omamnou látkou a psychotropnou

látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) a písm. j) Tr. zák.
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., a v bode 2. rozsudku pre zločin nedovolené ozbrojovanie
a obchodovanie so zbraňami podľa § 294 ods. 2, ods. 4 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie §
138 písm. b) Tr. zák., a prečin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 294 ods.
1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je v ňom uvedené.

Za túto trestnú činnosť uložil okresný súd obžalovanému podľa § 173 ods. 3, § 36 písm. l), § 37 písm. h),
m), § 38 ods. 2, § 39 ods. 5, 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a), ods. 4, ods. 5 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. mu uložil i trest prepadnutia vecí :

- 1 ks mobilný telefón značky Huawei, nezisteného typu, čiernej farby s poškodeným displayom,
označená ako stopa číslo 2 pri domovej prehliadke na adrese C. XXX,
- 1 ks mobilný telefón značky Samsung, nezisteného typu, čiernej farby spolu so silikónovým obalom,
označená ako stopa číslo 3 pri domovej prehliadke na adrese C. XXX,

- 1 ks mobilný telefón značky Nokia, nezisteného typu, čiernej farby, označená ako stopa číslo 4 pri
domovej prehliadke na adrese C. XXX,
- 1 ks mobilný telefón značky Samsung, nezisteného typu, nezisteného IMEI, s čiernym obalom,
označená ako stopa číslo 1 pri domovej prehliadke na adrese H. G. XXX,
- 1 ks mobilný telefón značky Apple, iPhone nezisteného typu, nezisteného IMEI, označená ako stopa
číslo 2 pri domovej prehliadke na adrese H. G. XXX,Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Tr. zák. uložil obžalovanému i trest prepadnutia vecí - zaistených
finančných prostriedkov v celkovej výške 106,10 €, t.č. vedených na depozitnom č. ú. I. G. J. G., K. G.
XXXXXXXXXX.

Okresný súd zdôvodnil svoje rozhodnutie v rozsahu č.l. 2017-2032 spisu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote (ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní dňa 06.10.2025) odvolanie obžalovaný A. A. st., namietajúc ním výrok o uloženom treste

odňatia slobody s tým, že ho považuje za neprimerane prísny.

V písomnom odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu namietal, že pokiaľ ide o samotné
rozhodnutie o vine obžalovaného, voči tomuto obžalovaný nemá a nemôže mať žiadne výhrady, nakoľko
rozhodnutie bolo vydané na základe jeho slobodného rozhodnutia učiniť vyhlásenie podľa § 257 ods.
1 Trestného poriadku.

Naopak, obžalovaný má zásadnú výhradu voči uloženému trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov
a to predovšetkým z dôvodu, že ostatným, v rovnakej trestnej veci, obžalovaným osobám boli
uložené za rovnakých podmienok (všetci učinili vyhlásenie o vine) miernejšie tresty (zhodne v trvaní
4 rokov a 8 mesiacov, t. j. na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby zníženej o jednu

tretinu). Napadnutému rozsudku, resp. jeho písomnému odôvodneniu vytýka, že takáto nespravodlivá
diferenciácia trestov medzi jednotlivými obžalovanými nie len že nemá základ v skutkovom a právnom
stave, ale je aj absolútne neodôvodnená. Súd na jednej strane správne konštatuje, že v prípade
odsúdených,ktorísavýslovnevzdaliprávanapodanieopravnéhoprostriedkuniejepovinnývyhotovovať
odôvodnenie, avšak uvedené ho nezbavuje povinnosti riadne a presvedčivo odôvodniť prečo došlo u

obžalovaného k uloženiu prísnejšieho trestu ako u ostatných páchateľov. Preto je možné konštatovať,
že pre splnenie zákonnej požiadavky zakotvenej v ust. § 34 ods. 5 písm. a) Trestného zákona
je nevyhnutné venovať v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku aspoň minimálnu pozornosť aj
ostatným spolupáchateľom a ozrejmiť, prečo a či vôbec podľa súdu k spáchaniu trestného činu prispeli
menšou mierou než obžalovaný A. A. G..

Obžalovaný je toho názoru, že absencia odôvodnenia pokiaľ ide o diferenciáciu trestov u obžalovaných
je samostatným dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku. Obžalovaný vzhľadom na uvedený
nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je schopný jednoznačne ustáliť dôvod, pre ktorý
mu bol uložený prísnejší trest ako u ostatných spolupáchateľov a objektívne tak nedokáže zaujať

voči takémuto rozhodnutiu stanovisko, vyhodnotiť jeho správnosť. Rovnako sa mu vzhľadom na tresty
uložené ostatným spolupáchateľom javí napadnutým rozsudok uložený trest za neprimerane prísny.

Ako už bolo naznačené vyššie, obžalovaný napadnutému rozsudku vytýka porušenie ust. § 34 ods.
5 písm. a) Trestného zákona, ktoré súdu ukladá povinnosť prihliadnuť u spolupáchateľov aj na to,

akou mierou konanie každého z nich prispelo k spáchaniu trestného činu. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je zrejmé, či súd postupoval v súlade s uvedeným ustanovením a ak aj postupoval, nie je
z jeho obsahu možné vyvodiť záver, ako otázku miery konania jednotlivých spolupáchateľov vyhodnotil.
V oboch prípadoch by sa jednalo o zásadné porušenie zákonných povinností súdu a predstavovalo
samostatný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku.

Ďalej uviedol, že dostatočná presvedčivosť a odôvodnenosť je pritom základným kvalitatívnym
atribútom právnych aktov vydávaných orgánmi činnými v trestnom konaní a práve na tomto
atribúte stojí ich zákonnosť, nakoľko právo obžalovaného na dostatočnú odôvodnenosť rozsudku ako
najvýznamnejšieho finálneho rozhodnutia v rámci trestného konania mu priznávajú tak vnútroštátne

právne normy (o.i. samotná Ústava Slovenskej republiky), ako i medzinárodne zmluvy a dohovory (napr.
Európsky dohovor o ľudských právach v č.l. 6).

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že napadnutý rozsudok vykazuje zásadné nedostatky,
ktoré zakladajú dôvody na zrušenie Napadnutého rozsudku minimálne podľa ust. § 321 ods. 1

písm. b) (nedostatočná odôvodnenosť napadnutého rozsudku), písm. d) (nesplnenie povinnosti súdu
vyplývajúcej z ust. § 34 ods. 5 písm. a) Trestného zákona) a písm. e) (neprimerane prísny trest v
porovnaní s ostatnými spolupáchateľmi). Na základe toho, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný avykazuje ďalšie vady, navrhol Krajskému súdu v Trnave ako súdu odvolaciemu, aby napadnutý rozsudok
zrušil ako nesprávny a nezákonný.

Ostatní spoluobžalovaní ani okresný prokurátor odvolanie nepodali, pričom prokurátor sa k písomným
dôvodom odvolania obžalovaného i napriek výzve súdu písomne nevyjadril.

Konanie na odvolacom súde:

Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie prostredníctvom videokonferenčného zariadenia v prítomnosti
prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava, obžalovaného a jeho obhajcu.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, považujúc uložený trest v napadnutom rozsudku za zákonný
a primeraný s poukazom na charakter trestnej činnosti a osobu obžalovaného.

Obhajca obžalovaného spolu s obžalovaným na verejnom zasadnutí poukazovali na písomné dôvody
odvolania s tým, že mu navrhli v celom rozsahu vyhovieť a vec vrátiť okresnému súdu na nové
prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým podal odvolateľ odvolanie, ako
aj konanie, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadajúc i na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a tak
zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Pri preskúmavacej povinnosti obžalovaným napadnutého výroku o treste odňatia slobody, krajský súd
zistil, že tento výrok je správny a zákonný.

Vo vzťahu k výroku o treste súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zákonné
rozhodnutie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a dospel k správnemu záveru o tom, že vzhľadom

na vyhlásenie obžalovaného o vine na hlavnom pojednávaní a postoj obžalovaného k prejednávanej
veci, ale tiež vzhľadom na jeho osobnostné charakteristiky, trestnú minulosť a účel trestu prichádzalo
do úvahy uloženie výlučne nepodmienečného trestu odňatia slobody. Uložený trest pri spodnej hranici
mimoriadne zníženej zákonom stanovenej trestnej sadzby za žalovanú trestnú činnosť vo výmere 5
rokovzároveňzohľadniltakokolnostispáchanéhoskutku,akoajosobuobžalovaného,pretohopovažuje

aj odvolací súd za zodpovedajúci zásadám ukladania trestov charakterizovaných v § 34 a nasl. Tr. zák.,
ako i požiadavke individuálnej i generálnej prevencie.

Pokiaľ obžalovaný namieta zákonnosť napadnutého výroku o treste odňatia slobody s poukazom na to,
že uložený trest odňatia slobody považuje za neprimerane prísny, tak odvolací súd ma opačný názor a to

s poukazom na osobné pomery obžalovaného, ktorý má v registri trestov vykázaných až 12 odsúdení
( prevažne za § 348 TZ), za čo mu boli uložené tak podmienečné tresty, peňažný trest i nepodmienečné
tresty odňatia slobody.

Zároveň nie je možné podľa názoru odvolacieho súdu tvrdiť, že výška uloženého trestu je neprimerane

vysoká, nakoľko pri osobnostných charakteristikách obžalovaného, vyplývajúcich z jeho trestnej histórie,
ako i mnohosti stíhanej trestnej činnosti, prejednávanej v momentálne súdenom prípade, by bolo plne
dôvodným uloženie trestu aj prísnejšieho.

V tejto súvislosti odvolací súd zvýrazňuje, že postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku

môže odvolací súd zrušiť výrok o treste napadnutého rozsudku len v prípade, ak je uložený trest
neprimeraný. Za neprimeraný možno považovať taký trest, ktorého druh alebo výmera je v zrejmom
rozpore s hľadiskami, ktoré sú určené v zásadách pre ukladanie trestov podľa § 34 Trestného zákona.
V prejednávanej veci krajský súd nepovažoval uložený trest odňatia slobody v dĺžke trvania 5 rokov
za neprimeraný (neprimerane prísny), nakoľko prvostupňový súd pri ukladaní trestu podľa názoru

odvolacieho súdu prihliadol ku všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu
trestu a jeho výmery a uvážene prihliadol i na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútku, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, a preto sa s uloženým trestom
v uvedenom rozsahu stotožnil aj odvolací súd bez toho, aby zvažoval akékoľvek zmiernenie tohto trestu.Obžalovanýbysimaluvedomiť,žepretrestjecharakteristické,žejesnímspojenénegatívnehodnotenie
činu a osoby páchateľa a že sa ukladá nie len v závislosti od závažnosti činu, ale i od osobných pomerov

obžalovanej osoby a jeho trestnej minulosti, ktoré sú rovnocennými právnymi skutočnosťami a tiež
rozhodujúcimi kritériami pre stanovenie druhu trestu a jeho výmery. K naplneniu účelu trestu tiež
prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom kódexe odrádza
verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie rastie so zvyšovaním vedomia
verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov, ktoré i reálne postihne osobu páchajúcu takýto druh

trestnej činnosti.

V tejto súvislosti netreba opomínať aj jedno zo základných kritérií, ktoré musí súd pri ukladaní trestu
zohľadniť, a to účel trestu tak, ako to má na mysli § 34 ods. 1 Trestného zákona a vymedzenie okolností,
na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vyplývajúce z § 34 ods. 4 Trestného
zákona.Účelomtrestujezabezpečiťochranuspoločnostipredpáchateľomtým,žemuzabránivpáchaní

ďalšej trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol
riadny život (prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradí od páchania trestných činov (prvok
generálnej prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

K ostatným odvolacím námietkam obžalovaného:

Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania zameral svoju pozornosť najmä na to, že prvostupňový
súduložilvjehoprípadeprísnejšítrestodňatiaslobodyvporovnanísostatnýmispoluobžalovanými,ktorí
v tej istej trestnej veci učinili vyhlásenie o vine, a ktorí mali byť odsúdení na miernejšie tresty ( v danom
prípade o 4 mesiace). V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 34 ods. 5 písm. a) Trestného zákona,
podľa ktorého je súd povinný u spolupáchateľov prihliadať aj na to, akou mierou konanie každého z

nich prispelo k spáchaniu trestného činu, pričom absenciu takejto úvahy v odôvodnení považoval za
samostatný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku.
Odvolací súd uvádza, že citované ustanovenie § 34 ods. 5 písm. a) Trestného zákona nepredstavuje
požiadavku mechanického zjednocovania trestov medzi spoluobžalovanými, ale vyjadruje princíp
individualizácie trestu, ktorý je imanentný celému trestnému právu hmotnému. Trest musí byť ukladaný

podľa povahy a závažnosti trestnej činnosti, spôsobu jej spáchania, miery zavinenia, osobných pomerov
páchateľa, jeho predchádzajúceho života a možností nápravy, pričom súd je povinný zohľadniť aj účel
trestu v zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona. Samotná rozdielnosť trestov uložených jednotlivým
obžalovaným v rámci jednej trestnej veci preto ešte nezakladá nezákonnosť alebo nespravodlivosť
uloženého trestu, pokiaľ je výsledkom individuálneho hodnotenia konkrétnej osoby a jej podielu na

trestnej činnosti.
Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v prejednávanej veci sa nezaoberal trestami iných
spoluobžalovaných, ktorí boli medzičasom právoplatne odsúdení, ale skúmal výlučne zákonnosť a
primeranosť trestu uloženého obžalovanému odvolateľovi.
Odvolacie konanie nie je prostriedkom všeobecného porovnávania právoplatných trestov uložených

iným osobám, ale slúži na preskúmanie napadnutého výroku vo vzťahu k odvolateľovi, a to podľa
kritérií stanovených zákonom. Z tohto pohľadu samotná argumentácia rozdielnosťou trestov oproti
spoluobžalovaným nemôže bez ďalšieho obstáť ako samostatný dôvod na zrušenie napadnutého
rozsudku.
Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia, odvolací súd čiastočne pripúšťa, že odôvodnenie

napadnutého rozsudku mohlo byť v časti týkajúcej sa výmery trestu spracované podrobnejšie.
Odôvodnenie rozhodnutia má totiž v právnom štáte zásadný význam, keďže plní nielen informačnú a
presvedčovaciu funkciu, ale predovšetkým funkciu kontrolnú, teda umožňuje účinný odvolací prieskum
a zároveň predstavuje jednu zo základných záruk spravodlivého procesu. V rovine právnej teórie ide o
požiadavku racionality a preskúmateľnosti výkonu súdnej moci, pričom rozhodnutie musí byť opreté o

zrozumiteľné úvahy súdu, ktoré sú spätne overiteľné a vylučujú svojvôľu.
Na druhej strane odvolací súd nezistil, že by odôvodnenie napadnutého rozsudku dosahovalo intenzitu
vady, ktorá by spôsobovala jeho nepreskúmateľnosť v zmysle § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Preskúmateľnosť je zachovaná, ak je z rozhodnutia zrejmé, z akých hľadísk súd vychádzal pri ukladaní
trestu, aké rozhodujúce okolnosti zohľadnil a akou úvahou dospel k uloženej výmere trestu. Tieto

náležitosti sú v posudzovanom prípade splnené v takej miere, aby odvolací súd mohol vykonať prieskum
zákonnosti a primeranosti uloženého trestu.
Odvolací súd napokon poukazuje aj na povahu trestnej činnosti a osobu obžalovaného. Obžalovaný bol
uznaný vinným v bode 1. rozsudku pre zločin neoprávnená výroba a obchodovanie s omamnou látkoua psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) a písm. j) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a v bode
2. rozsudku pre zločin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 294 ods. 2, ods.

4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. b) Trestného zákona, ako aj pre
prečin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona.
Ide o trestnú činnosť vysokej závažnosti, ktorá by v prípade obžalovaného A. A. st. odôvodňovala aj
prísnejší postih, keďže súčasne zasahuje do viacerých chránených spoločenských záujmov a vyžaduje
dôraz na ochranu spoločnosti a prevenciu. Vzhľadom na absenciu odvolania prokurátora ako i zásadu

reformatio in peius však odvolací súd nebol oprávnený tieto skutočnosti v neprospech obžalovaného
zohľadniť zmeňujúcim rozhodnutím.
Z hľadiska osoby obžalovaného odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že bol až 12-krát súdne
trestaný, čo významne znižuje predpoklady jeho nápravy miernejšími prostriedkami a podporuje záver
o potrebe výraznejšieho represívneho pôsobenia trestu. Za tejto situácie uložený trest odňatia slobody
nemožno absolútne považovať za neprimerane prísny, pričom sa odvolaciemu súdu javí skôr ako

miernejšívzhľadomnakombináciuprávnejkvalifikácie,závažnosťskutkovaopakovanútrestnúminulosť
obžalovaného.
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že námietky obžalovaného smerujúce proti
zákonnosti a primeranosti uloženého trestu nie sú dôvodné.
Odvolací súd má úplne na záver za potrebné uviesť, že (aj napriek tomu, že obžalovaný túto skutočnosť

v podanom odvolaní výslovne nenamietal) zo spisového materiálu vyplýva, že okresný súd v rámci úvah
o treste nesprávne aplikoval obžalovanému priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona,
nakoľko obžalovanému ukladal trest (za viacčinný súbeh trestných činov) za použitia asperačnej
zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, pričom súbežné zohľadnenie uvedenej priťažujúcej
okolnosti popri aplikácii asperačnej zásady nie je v zmysle ustálenej súdnej praxe vyplývajúcej i zo

stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR zo dňa 14.06.2010 pod č. Tpj 104/2009 namieste, nakoľko
ide o porušenie zásady ne bis in idem. Odvolací súd však zároveň konštatuje, že tento nesprávny postup
okresného súdu sa nijako neodrazil vo výške uloženého trestu, nemal reálny dopad na jeho výmeru ani
na postavenie obžalovaného v konaní a nezasiahol do jeho práv. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
preto nepristúpil k modifikácii výroku o treste len z tohto dôvodu, keďže ide o pochybenie bez výrazného

vplyvu na zákonnosť a primeranosť uloženého trestu.
Z uvedených dôvodov preto rozhodol odvolací súd o odvolaní obžalovaného tak, ako je to uvedené
v enunciáte tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.