Rozsudok – Kúpna zmluva ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. december 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 42Cob/96/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123372906
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kubincová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6123372906.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Márie Kubincovej PhD., členiek senátu JUDr. Andrey Gindlovej a JUDr. Ľubice Mojžišovej v právnej
veci žalobcu: STAVIVO, s.r.o., so sídlom Čab-Lahne 333, 951 24 Čab, IČO: 36 548 715, právne zast.
Advokátska kancelária JUDr. Milan Kukučka, s. r. o., so sídlom Farská 7, 949 01 Nitra, IČO: 52 007 308,
proti žalovanému: Sco - VIA spol. s r.o., so sídlom Veľký Diel 3323, 010 08 Žilina, IČO: 48 088 561,
právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Ul. 17. Novembra 3215,
022 01 Čadca, IČO: 50 473 522, o zaplatenie 7.711,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 38Cb/146/2023-79 zo dňa 11. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp.zn. 38Cb/146/2023-79 zo dňa 11. júna 2024 potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 7.711,47 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 972,99 Eur od 27.10.2022 do
zaplatenia, zo sumy 3.988,08 Eur od 21.01.2022 do zaplatenia a zo sumy 2.750,40 Eur od 22.01.2022
do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a v druhej výrokovej vete
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
sumy 7.711,47 Eur s úrokom z omeškania špecifikovaným sadzbou, základom a dobou omeškania,
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a trov konania. Žalobca uviedol, že ako
predávajúci dodal žalovanému ako kupujúcemu stavebný materiál v hodnote 1.806,59 Eur. Za dodaný
tovar žalobca fakturoval žalovanému faktúrou č. 2114875 zo dňa 12.10.2021, splatnou 03.11.2021 sumu
1.806,59 Eur. Žalobca dňa 01.08.2022 vykonal jednostranný zápočet s faktúrou č. 2210936 - dobropis
vystavený na sumu 285,60 Eur. Dňa 19.08.2022 žalovaný vykonal čiastkovú úhradu vo výške 50,- Eur

a dňa 26.10.2022 vykonal žalobca zápočet s faktúrou č. 2215013 - dobropis vystavený na sumu 342,-
Eur a zápočet s faktúrou č. 2216287 - dobropis vystavený na sumu 156,- Eur. Faktúra č. 2114875
tak ostala neuhradená v sume 972,99 Eur. Žalobca ďalej dodal žalovanému stavebný materiál a
palety v hodnote 3.988,08 Eur, pričom kúpnu cenu za dodaný tovar fakturoval žalovanému faktúrou
č. 2116299 zo dňa 22.12.2021, splatnou 20.01.2022 na sumu 3.988,08 Eur, ktorú žalovaný neuhradil.
Ďalej žalobca dodal žalovanému stavebný materiál a palety v hodnote 2.750,40 Eur, kúpnu cenu za
ktorý tovar fakturoval žalovanému faktúrou č. 2116357 zo dňa 31.12.2021, splatnou 21.01.2022 na sumu

2.750,40 Eur, ktorú žalovaný neuhradil. Dňa 02.06.2022 bolo medzi žalobcom a žalovaným podpísané
uznanie záväzku a dohoda o splatení dlhu, predmetom ktorého bolo uznanie záväzku žalovaného
voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky. Uznaný záväzok pozostával okrem iného aj z faktúr, zaplatenia
ktorých sa žalobca domáha v tomto konaní. Žalovaný sa zaviazal podľa Článku II. dlh uhradiť v štyrochsplátkach. Posledná splátka bola splatná 10.09.2022. Podľa evidencie žalobcu žalovaný v dohodnutej
splatnosti uhradil len prvú splátku vo výške 1.003,50 Eur, ktorou došlo k úhrade faktúry č. 2114711, ktorá
nie je predmetom návrhu na vydanie platobného rozkazu. Dňa 09.08.2022 žalovaný poukázal mimo

dohodnutých splátok bezhotovostným prevodom žalobcovi sumu 50,- Eur, ktorá bola vyššie spomínaná
vo vzťahu k úhrade faktúry č. 2114875. Ostatné dohodnuté splátky žalovaný nezrealizoval. Žalobca
cestou právneho zástupcu dňa 27.10.2022 vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy. Predžalobná
výzva bola doručená žalovanému 31.10.2022, žalovaný však nereagoval.
3. Okresný súd vydal vo veci 14.08.2023 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný včas odpor.

Žalovaný v odpore uviedol, že žalobca odôvodňuje nárok na základe uznania záväzku. V dohode však
nebolo uvedené, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa táto dohoda ruší, pretože bolo dojednané,
že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva splatným celý dlh. Žalobca a žalovaný si tak dohodli
splátkový kalendár, na základe ktorého mal byť splnený záväzok žalovaného v splátkach podľa Článku
II. Uznania záväzku. Podľa uvedeného článku mal žalovaný splniť prvú splátku vo výške 1.003,50 Eur do
16.06.2022, druhú splátku vo výške 1.806,59 Eur splatnú 12.07.2022, tretiu splátku vo výške 3.702,48

Eur splatnú 20.08.2022 a štvrtú splátku vo výške 2.750,- Eur splatnú 10.09.2022. Žalovaný namietol, že
žalobca nie je oprávnený si uplatňovať úroky z omeškania a rovnako svoj záväzok podľa vystavených
faktúr, pretože žalobca a žalovaný si splnenie záväzku dojednali na základe dohody o uznaní záväzku.
Žalovanýuviedol,žežalobcaniejeoprávnenýuvádzaťvosvojomnávrhunavydanieplatobnéhorozkazu
skutočnosti, že svoj nárok odvíja od vystavených faktúr, pretože svoj nárok odvodzuje predovšetkým od

Uznania záväzku a dohody o splátkovom kalendári zo dňa 02.06.2022. Žalovaný vyslovil presvedčenie,
že žalobca nie je oprávnený si nárokovať úrok z omeškania v zmysle vystavených faktúr, pretože dohoda
o splátkovom kalendári nezanikla a splatnosť jednotlivých splátok, ktoré sa odvíjajú priamo z uznania
záväzku, sa mala odraziť aj v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Žalobca svojvoľne uviedol úroky z
omeškaniavzmyslevystavenýchfaktúrodhliadnucodtoho,žeboldojednanýsplátkovýkalendár,kdena

základedohodybolaurčenánovásplatnosťzáväzkov.Vtomtosmerežalovanýrozporovalnárokžalobcu
čo do dôvodu aj čo do výšky. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca uviedol, že v zmysle faktúry
č. 2114875 zostala neuhradená čiastka 972,99 Eur, z faktúry č. 2116299 zostala neuhradená suma
3.988,08 Eur a z faktúry č. 2116357 zostala neuhradená suma 2.750,40 Eur. Súčtom týchto faktúr je
žalobcom žalovaná suma. Na druhej strane však žalobca uviedol, že bola uhradená istina 1.003,50 Eur a

následne istina 50,- Eur, ktoré nie sú súčasťou návrhu na vydanie platobného rozkazu. Tieto skutočnosti
však nekorešpondujú so skutočnosťami uvádzanými v návrhu na vydanie platobného rozkazu, nakoľko
žalobca uvádzal, že suma 1.003,50 Eur a suma 50,- Eur nebola uhradená. Spôsob, ktorým žalobca
odôvodnil svoj nárok, tak nekorešponduje s tvrdenými skutočnosťami uvedenými v návrhu na vydanie
platobného rozkazu, nakoľko istina by bola v inej hodnote ako žiadal priznať žalobca. Z týchto dôvodov

žalovaný neuznal istinu čo do dôvodu aj čo do výšky. S poukazom na uvedené žalovaný žiadal platobný
rozkaz zrušiť.
4. Žalobca označil podaný odpor za účelový, ktorého cieľom je len oddialenie splnenia povinnosti zaplatiť
žalobcovi vymáhanú sumu. Žalovaný v podanom odpore síce uviedol, že nárok žalobcu neuznáva
čo do dôvodu a výšky, avšak neuviedol žiadne relevantné námietky vo vzťahu k dôvodu a výške

uplatneného nároku. Žalobca považoval uplatnený nárok za nesporný a poukázal na to, že medzi
žalobcom a žalovaným existoval obchodno-právny vzťah, na základe ktorého žalobca ako predávajúci
dodal žalovanému ako kupujúcemu stavebný materiál a kúpnu cenu fakturoval faktúrami uvedenými v
návrhu. Nárok žalobcu má tak právny základ v neuhradenej kúpnej cene za dodané plnenie. Žalobca
vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že nie je oprávnený uvádzať v návrhu na vydanie platobného

rozkazu skutočnosti, že svoj nárok odvíja od vystavených faktúr. Za nesprávne označil tiež tvrdenie, že
odvodzuje svoj nárok výlučne z Uznania záväzku a dohody o splatení dlhu z 02.06.2022. Je pravdou,
že medzi žalobcom a žalovaným bolo dňa 02.06.2022 podpísané Uznanie záväzku a dohoda o splatení
dlhu, predmetom ktorého bolo uznanie záväzku žalovaného voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky, ale nie
nahradenie novým záväzkom. V tejto súvislosti poukázal žalobca na Článok I. ods. 2 Uznania záväzku a

uviedol, že uznanie záväzku nenahrádza pôvodný záväzok, len verifikuje jeho existenciu čo do dôvodu
a výšky. Uznanie záväzku nemá za následok zánik pôvodného záväzku a jeho nahradenie záväzkom
novým. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nie je oprávnený si uplatňovať úroky z omeškania podľa
vystavených faktúr, taktiež označil žalobca za nesprávne a účelové. V tejto súvislosti poukázal na Článok
I. ods. 1, Článok I. ods. 4 a Článok III. ods. 1 a 4 Uznania záväzku. Tým, že žalovaný uhradil len prvú

splátku, v zmysle dojednania v Článku II. ods. 1 Uznania záväzku dobrovoľne stratil možnosť uhradiť
zostatok dlhu v dohodnutých splátkach. Žalobca tak má za to, že vzhľadom na právny základ nároku,
ktorým je neuhradená kúpna cena za dodaný tovar, ako aj v súlade s obsahom uznania záväzku je
oprávnený uplatňovať si úroky z omeškania z dlžných súm počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnostiuvedenej vo faktúrach, z ktorých nárok vyplýva. S poukazom na uvedené žalobca zotrval na podanej
žalobe.
5. Žalovaný zotrval na svojom popretí nároku žalobcu a poukázal na to, že suma uvedená v uznaní

záväzku je rozporná so sumou, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní, pričom mu nie je známe
ako žalobca k danej sume prišiel. Znovu poukázal na Uznanie záväzku a dohodu o splatení dlhu
zo dňa 02.06.2022, z ktorého podľa žalovaného vyplýva, že doterajší záväzok sa nahrádza novým
záväzkom,nakoľkovčastisplátkovéhokalendárasúriadneuvedenéčiastkysplátokadátumysplatnosti,
v ktorých mali byť tieto splátky uhradené. Žalobca si tak uplatňuje úroky z omeškania nesprávne odo

dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr a nie odo dňa nasledujúceho po splatnosti podľa splátkového
kalendára. Rovnako z uznania záväzku nevyplýva, že by dlžník uznal aj príslušenstvo pohľadávky
tak, ako si ho žalobca uplatňuje. Uznaním záväzku začína plynúť nová premlčacia doba a pôvodný
záväzok plynúci z faktúr bol nahradený novým záväzkom na základe splátkového kalendára. Žalovaný
tiež namietol kvalitu dodaných stavebných materiálov a paliet, ktoré žalobca fakturoval.
6. Na pojednávaní konanom dňa 11.06.2024 právni zástupcovia strán zotrvali na skutkovej a právnej

argumentácii uvádzanej v písomných podaniach.
7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol vo veci a žalobe v celom rozsahu vyhovel.
Za nespornú označil existenciu záväzkovo-právneho vzťahu, ktorý vyhodnotil ako obchodnoprávny.
Súd prvej inštancie označil za nesporné, že žalobca v postavení predávajúceho dodal žalovanému v
postavení kupujúceho tovar, kúpnu cenu za dodanie ktorého vyúčtoval žalovanému faktúrou č. 2114875

zo dňa 12.10.2021, splatnou 03.11.2021 v sume 1.806,59 Eur, faktúrou č. 2116299 zo dňa 22.11.2021,
splatnou20.01.2022vsume3.988,08Eurafaktúrouč.2116357zodňa31.12.2021,splatnou21.01.2022
v sume 2.750,40 Eur. V konaní nebola sporná výška fakturovanej kúpnej ceny jednotlivými faktúrami
a taktiež zo strany žalovaného nebol relevantne spochybnený neuhradený zostatok týchto faktúr.
Námietky, ktorými žalovaný rozporoval výšku uplatnenej istiny súd nepovažoval vo väzbe na skutkové

tvrdenia žalobcu za zrozumiteľné.
8. Za nespornú označil súd prvej inštancie aj skutočnosť, že dňa 02.06.2022 bola oboma stranami
sporu podpísaná listina označená ako „Uznanie záväzku a dohody o splatení dlhu“ (č.l. 10 a nasl.)
Súd prvej inštancie konštatoval, že záväzok žalovaného pozostáva z neuhradených vystavených faktúr
označených v Článku I. ods. 2 predmetnej listiny, vrátane faktúr č. 2114875, 2116299 a 2116357.

S poukazom na ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že dôsledkom platného uznania
záväzku zo strany žalovaného je vyvrátiteľná právna domnienka, že v uznanom rozsahu záväzok
žalovaného trval v čase uznania (čo žalovaný v konaní nevyvrátil), nie nahradenie záväzku žalovaného
záväzkom novým. Súd prvej inštancie poukázal na konkrétne ustanovenia uznania dlhu, konkrétne
Článku II., obsahom ktorého je splátkový kalendár, v dôsledku nedodržania ktorého žalovaný prichádza

nielen o stratu výhody splátok, ale aj právo žalobcu ako veriteľa vymáhať svoju pohľadávku aj
spríslušenstvom,ktoréjedefinovanévčl.I.ods.4uznania.Nakoľkovkonanínebolosporné,žežalovaný
uhradil len prvú splátku, v zmysle dohody strán v Článku II. ods. 1 Uznania záväzku a dohody o splatení
dlhu, žalobca bol v zmysle dojednania v Článku III. ods. 1 oprávnený pristúpiť k súdnemu vymáhaniu
neuhradenej časti dlžnej sumy spolu so zákonným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po

dni splatnosti neuhradených faktúr. Vzhľadom na uvedené súd námietky žalovaného voči žalobcom
uplatnenému príslušenstvu titulom zákonného úroku z omeškania nepovažoval za dôvodné a žalobcom
uplatnený nárok vyhodnotil ako skutkovo a právne dôvodný v celom rozsahu, t.j. tak v časti istiny ako
aj v časti príslušenstva titulom zákonného úroku z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky. V závere poukázal aj na námietku vád dodaného tovaru, ktorú súd prvej

inštancie vyhodnotil ako neurčitú.
9. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel
a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania.
10. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný s poukazom na
dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP. Žalovaný v odvolaní potvrdil uznanie

záväzku voči žalobcovi, ale vyslovil nesúhlas s tvrdením, že žalobca si uplatnil nárok z faktúr. Podľa
žalovaného si žalobca uplatnil nárok práve na základe uznania záväzku, a preto by mali byť aj úroky
z omeškania počítané z uvedeného uznania, teda odo dňa zosplatnenia záväzku ku dňu, kedy došlo
k porušeniu dohody o splátkovom kalendári. Žalovaný videl nesprávnosť rozhodnutia práve v priznanom
príslušenstve, a to v úrokoch z omeškania podľa dátumu splatnosti jednotlivých faktúr a nie podľa

splátkového kalendára. Poukázal na Článok III. predmetnej dohody, ktorý treba podľa žalovaného
vykladať tak, že až odo dňa zosplatnenia celého záväzku je možné uplatňovať si ho súdnou cestou, preto
priznanie úrokov z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry označil za nesprávne,
preto navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že podané odvolanie obsahuje rovnakú
argumentáciu, ktorú prezentoval žalovaný v rámci konania pred súdom prvého stupňa, preto sa žalobca
pridržal svojej skutkovej a právnej argumentácie z konania pred súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k

namietaným úrokom žalobca poukázal na článok I ods. 1 uznania záväzku, v zmysle ktorého má veriteľ
voči dlžníkovi splatnú pohľadávku v celkovej výške istiny 9.262,97 Eur spolu s úrokmi z omeškania.
Citoval článok I ods. 4 uznania záväzku, v zmysle ktorého príslušenstvo pohľadávky predstavuje
zákonný úrok z omeškania z dlžných súm počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti uvedenú vo
faktúrach až do zaplatenia. Tiež citoval článok III ods. 1 uznania záväzku, v zmysle ktorého v prípade,

že dlžník riadne a včas neuhradí čo i len jednu splátku dlhu, je veriteľ oprávnený bezodkladne pristúpiť
k súdnemu a následne exekučnému vymáhaniu celej dlžnej sumy spolu s príslušenstvom. V takom
prípade si dlžník uvedomuje a berie na vedomie svoju trestnoprávnu zodpovednosť, nakoľko veriteľ s
ním uzavrel túto dohodu iba na základe ubezpečenia dlžníka, že je schopný si svoj dlh riadne a včas
splniť. Podľa článku III ods. 4 uznania záväzku v prípade, ak dlžník dodrží dohodnutú lehotu a výšku
splátok, veriteľ si nebude uplatňovať a účtovať úroky z omeškania. S poukazom na citované ustanovenia

uznania záväzku žalobca uviedol, že nedodržaním splátkového kalendára žalovaný dobrovoľne stratil
možnosť uhradiť zostatok dlhu v dohodnutých splátkach a žalobcovi vznikol nárok uplatniť si v návrhu
na vydanie platobného rozkazu úroky z omeškania z dlžných súm počnúc dňom nasledujúcim po dni
splatnosti uvedenej vo faktúrach, z ktorých nárok vyplýva. Podľa žalobcu žalovaný neuviedol žiadne
relevantné dôvody vyvracajúce správnosť napadnutého rozhodnutia. S ohľadom na tieto skutočnosti

žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.
12. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu znovu vyslovil nesúhlas s rozhodnutím nakoľko podľa
jeho názoru si mal žalobca uplatniť nárok z uznania záväzku a dohody o splnení dlhu, kde sa strany
dohodli na nových splatnostiach predmetných záväzkov, teda úroky z omeškania nemali byť počítané
odo dňa splatnosti faktúr, ale malo dôjsť k okamžitému zosplateniu záväzku ku dňu, kedy došlo k

porušeniu splátok. Podľa žalovaného si strany v uznaní záväzku dojednali nové splátky dlhu, a preto
išlo o nový záväzok.
13. Žalobca v ďalšom vyjadrení zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a návrhu na potvrdenie
napadnutého rozhodnutia ako vecne správneho.
14. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec v senáte bez nariadenia pojednávania

podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné. Odvolací súd sa preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a s poukazom na obsahové vymedzenie podaného odvolania dopĺňa ďalšie
dôvody,pričomvyhodnocujeibatienámietkyaargumenty,ktorémajúvýznamprerozhodnutie(napríklad

nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 78/95 zo dňa 16.03.2005).
15. Odvolací súd bol v zmysle ustanovenia § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd
prvej inštancie:
16. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 383 CSP vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového
stavu zisteného súdom prvej inštancie, pričom po preskúmaní veci konštatoval, že tento zodpovedá

skutkovému stavu tak, ako je opísaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
17. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom konania bol nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo
výške 7.711,47 Eur s príslušenstvom uplatnený titulom kúpnej ceny za dodaný stavebný materiál. Kúpnu
cenu žalobca žalovanému fakturoval tromi faktúrami, ktoré priložil k žalobe. Záväzok z predmetnej
kúpnej zmluvy žalovaný uznal v uznaní záväzku, obsahom ktorého bola aj dohoda o splatení dlhu.

18. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie vecnej správnosti výroku I. napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel v časti priznaného príslušenstva, nakoľko
žalovaný v podanom odvolaní namietol len moment vzniku nároku na zaplatenie úrokov z omeškania
z priznanej sumy.
19. Podľa ustanovenia § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich
podnikateľskej činnosti.
20. Podľa ustanovenia § 409 ods. 1 Obchodného zákonníka, kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje
dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na

neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu.
21. Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a
včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne
iným spôsobom.22. Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 Obchodného zákonníka, dlžník, ktorého záväzok spočíva v
peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu
alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak

zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní
uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby
poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
23. Podľa ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením
peňažnéhozáväzkualebojehočasti,vznikáveriteľovi,ktorýsisplnilsvojezákonnéazmluvnépovinnosti,

právopožadovaťznezaplatenejsumyúrokyzomeškaniavovýškedohodnutejvzmluve,atobezpotreby
osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky
z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
24.Podľaustanovenia§323ods.1Obchodnéhozákonníka,akniektopísomneuznásvojurčitýzáväzok,
predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v
prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

25. Súd prvej inštancie vyhodnotil správne povahu vzťahov medzi stranami sporu, keď konštatoval, že
ide o vzťah spravujúci sa ustanoveniami Obchodného zákonníka. Rovnako súd prvej inštancie správne
vyhodnotil, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie kúpnej ceny titulom uzavretých kúpnych zmlúv,
existenciu ktorých žalovaný nerozporoval, dokonca záväzok z nich uznal. Žalovaný však v odvolaní
namietol rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaného príslušenstva. Vyslovil nesúhlas so závermi

súdu prvej inštancie, že išlo nárok žalobcu bol uplatnený na základe kúpnych zmlúv, ale tvrdil, že bol
uplatnený na základe uznania záväzku, pričom jeho argumentácia smerovala k tomu, že išlo o nováciu
záväzku, preto mal súd prvej inštancie žalobcovi priznať nárok až od momentu zosplatnenia celého
záväzku nedodržaním splátkového kalendára, ktorý bol obsahom uznania záväzku.
26. V tejto otázke odvolací súd poukazuje na to, že v prípade uznania záväzku a novácie záväzku

ide o dva samostatné inštitúty a nemožno ich zamieňať. Uznanie záväzku je inštitútom zabezpečenia
záväzku. Ide teda o jednostranný právny úkon. Ak teda niekto písomne uzná svoj určitý obchodný
záväzok, podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka sa predpokladá, že v uznanom rozsahu tento
záväzok trvá v čase uznania. Význam uznania záväzku teda spočíva najmä v uľahčení procesnej
situácie veriteľa v prípade súdneho uplatnenia svojho nároku voči žalovanému dlžníkovi. Zakladá totiž

vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Dlžník môže tento
predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda neexistenciu záväzku v čase uznania. V prípade, že
dlžník neunesie bremeno tvrdenia a dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, v
zmysle § 192 CSP súd bude mať existenciu záväzku dlžníka za preukázanú. Úlohou uznania záväzku
je teda posilnenie právnej istoty veriteľa voči dlžníkovi. Medzi primárnym záväzkom dlžníka, v danom

prípade kúpnou zmluvou, z ktorej plynie uznaný záväzok a samotným uznaním záväzku existuje
akcesorický vzťah, ktorý spočíva v tom, že bez existencie záväzku z kúpnej zmluvy (zabezpečovaného
záväzku) nemôže existovať ani uznanie
27. Novácia záväzku je dvojstranný právny úkon ako dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o nahradení
pôvodného záväzku záväzkom novým, ktorá má účinky tzv. privatívnej novácie (porov. § 570 OZ), totiž

dochádza k zániku doterajšieho záväzku dlžníka a dlžníkovi vznikne nový záväzok, ktorý je povinný plniť.
28. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že v prípade predloženej listiny ide o uznanie
záväzku a nie o nováciu záväzku, a preto správne rozhodol aj o momente vzniku nároku žalobcu na
zaplatenie úrokov z omeškania. Odvolací súd v tejto súvislosti primárne poukazuje na samotné znenie
predloženého uznania záväzku kde strany záväzkovoprávneho vzťahu jednoznačne a nezameniteľne

definovali predmet uznania záväzku, ktorým je okrem istiny vyplývajúcej z jednotlivých faktúr bližšie
špecifikovaných v článku I. bod 2 aj príslušenstvo pohľadávky, ktoré podľa článku I. bod 4 predstavujú
úroky z omeškania z dlžných súm počnúc dňom po dni splatnosti jednotlivých faktúr. Následne v článku
III bod. 1 veta prvá uznania záväzku je jasne vymedzený nárok žalobcu domáhať sa zaplatenia
dlžnej sumy vymedzenej v článku I. bod 1 a 2 uznania záväzku aj s príslušenstvom vymedzeným

v článku I. bod 4, pričom žalobca ako veriteľ sa v článku III. bod 4 uznania záväzku vzdal nároku na
toto príslušenstvo v prípade dodržania splátkového kalendára podľa článku II. S ohľadom na takého
znenie jednotlivých ustanovení potom možno systematickým, gramatickým a aj logickým výkladom
dospieť k jednoznačnému záveru, že žalobca ako veriteľ sa vzdal nároku na zaplatenie príslušenstva
pohľadávky predstavujúcej neuhradenú kúpnu cenu len za predpokladu, že žalovaný ako dlžník bude

svoj záväzok splácať v nových dohodnutých termínoch splatnosti. Dôsledkom nedodržania týchto
termínov dohodnutého splátkového kalendára je potom jednoznačný záujem veriteľa na zaplatení aj
príslušenstva pohľadávky definovaného v článku I bod 2 ako úroky z omeškania plynúce odo dňa
splatnosti jednotlivých faktúr. Nemožno sa preto stotožniť s výkladom uznania záväzku žalovaným, resp.výklad citovaných ustanovení uznania záväzku žalovaným je potrebné označiť nielen za nesprávne,
ale aj v rozpore s citovanými ustanoveniami, a preto sa súd vyhodnotil odvolanie žalovaného ako
nedôvodné.

29. Rovnako, ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd považoval za nesporné, že žalobca v konaní
žiadnym spôsobom nespochybňoval svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu za dodaný stavebný
materiál, čo v konečnom dôsledku potvrdil v uznaní záväzku. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že v prípade uznania záväzku je zrejmé, že nedodržaním splátkového kalendára vznikol
žalobcovi nárok na zaplatenie nielen istiny vyplývajúcej z jednotlivých faktúr obsiahnutých v uznaní

záväzku, ale aj na úrok z omeškania, a to odo dňa nasledujúceho pod dni jednotlivých faktúr.
30. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2010,
sp. zn. 1M Cdo 10/2009, v zmysle ktorého inštitút uznania záväzku je jedným z právnych prostriedkov
zabezpečenia záväzku. Zákon za podstatnú náležitosť uznania zväzku považuje uznanie určitého
záväzku. Bližšie však tento pojem nevymedzuje. Uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný
právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok,

čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takého uznania predpisuje
obligatórne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je právna domnienka (vyvrátiteľná),
že záväzok v čase uznania existoval (trval). K takým dôsledkom dochádza aj v prípade, keď právo
zodpovedajúce uznanému záväzku v čase uznania už bolo premlčané (§ 407 ods. 4).Všeobecne sa
prijíma názor, že uznanie záväzku nespôsobuje zánik pôvodného záväzku a jeho prípadné nahradenie

novým záväzkom z dôvodu uznania. Keďže právna domnienka existencie záväzku v čase jeho uznania
je vyvrátiteľná, dlžník môže dodatočne namietať, že záväzok v čase jeho uznania už neexistoval (napr.
preukáže, že bol splnený).
31. Z dikcie § 323 Obchodného zákonníka vyplýva, že ide o záväzok, ktorý je predmetom uznania a
zvýrazňujesajehourčitosť.Tentopojemtrebachápaťtak,ženevyhnutnýmizložkamijehocharakteristiky

sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Uznanie záväzku treba kvalifikovať ako jednostranný
právny úkon dlžníka, ktorý je adresovaný veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok,
čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je právna
domnienka (vyvrátiteľná), že záväzok v čase uznania existoval (trval). K takým dôsledkom dochádza aj v
prípade, keď právo zodpovedajúce uznanému záväzku v čase uznania už bolo premlčané (§ 407 ods. 4).

Uznanie záväzku nespôsobuje zánik pôvodného záväzku a jeho prípadné nahradenie novým záväzkom
z dôvodu uznania. Keďže právna domnienka existencie záväzku v čase jeho uznania je vyvrátiteľná,
dlžník môže dodatočne namietať, že záväzok v čase jeho uznania už neexistoval (napr. preukáže, že
bol splnený)“.
32. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne

správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
33. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom konaní
úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

34. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh ) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).