Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 2. január 2026

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 75Ek/2169/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6125398692
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2026:6125398692.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka so sídlom
so sídlom Majerníkova 3479/3A, 841 05 Bratislava 4, IČO: 42 185 190, proti povinnému: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom C. XX/X, XXX XX D., pre vymoženie pohľadávky 72,57 Eur s príslušenstvom,
o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2169/2025 zo

dňa 26. 11. 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2169/2025
zo dňa 26. 11. 2025 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2169/2025 zo dňa 26. 11. 2025.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 75Ek/2169/2025 zo dňa 26. 11. 2025 vyššia
súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f)
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietla, keď dospela k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný
titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc

vo veci konať a rozhodovať. Rozhodcovskú doložku označila za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
a teda neplatnú podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej
doložky je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných
sporov rozhodcom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Ak je rozhodcovská
doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez možnosti ich modifikácie, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa

preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať
všeobecný súd o ochranu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal a teda si ho výslovne spotrebiteľ
neželal. Pokiaľ je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej
zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a
nevyvážený), niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka je neprijateľná. Na rozdiel
od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné

konanie vyvolané oprávneným. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu vyžaduje účel právnej

úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiťprávomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne
mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže
stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Keďže nulitný (z pohľadu

práva neúčinný) titul žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným
súdom nepredstavuje. Exekučný súd dospel k záveru o neexistencii relevantného exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) na základe posúdenia rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve ako
neprijateľnej podmienky podľa § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Keďže
rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je absolútne neplatná. Keďže právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom
úkone, vyššia súdna úradníčka po preskúmaní exekučného titulu dospela k názoru, že je vydaný v
rozpore so zákonom, a preto návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla.

2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a

žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil tým, že
napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Poukázal na to, že oprávnený
v postavení veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 23. 06. 2008 zmluvu o úvere
č. 4730013, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal povinnému poskytnúť úver vo výške 99,58
Eur. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv.

nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany
svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto
pohľadu rozhodcovská doložka nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Oprávnený má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase

uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.
Na základe uvedeného má teda za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho
nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu.

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,

je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná
včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal

napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia
pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

9. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení,

pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a preto
naň odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné,
napadnuté uznesenie tak súd prvej inštancie považuje za vecne správne.10. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec
k celkovému obrazu prejednávanej veci dopĺňa, že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca

možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného
vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať
opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené
jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom
§ 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po

skončení exekučného konania nepremlčí skôr ako ubehne rok. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci
sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, exekučný súd aj v tomto „novom“ exekučnom
konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu
vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej

stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19
zo dňa 18. 02. 2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.
03. 2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22. 08. 2012,
sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo

164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13.
09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako
tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie
exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej
povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom

vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt
nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R
70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudokrozhodcovskéhosúdu,jeexekučnýsúdoprávnenýazároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej

zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde
najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

11. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno
jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z
príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného
súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná
rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného
poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky konštatuje,

že táto náležite vykonala prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený exekučný titul
vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych
autorít, v súlade s ktorou vyššia súdna úradníčka dospela správne k právnemu záveru, že rozhodcovská
doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretože sa jedná
o neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy.

12. V konaní nebolo sporné, že predmetom rozhodcovského konania bol spor medzi oprávneným
a povinným zo Zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 23. 06. 2008, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, pretože
pri jej uzatváraní bez pochybností oprávnený vystupoval v pozícii dodávateľa a povinný v pozícii
spotrebiteľa, čo oprávnený v rámci sťažnosti nespochybnil. Keďže právny vzťah založený zmluvou o

úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka správne postupovala v
zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv.13. K námietke ohľadom právneho posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky sťažnostný súd uvádza, že rovnako súhlasí so záverom prezentovaným vyššou súdnou
úradníčkou v napadnutom uznesení, že v prípade predmetnej rozhodcovskej doložky sa jedná

o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná
podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom
pre vykonávanie exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom

konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v
zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného
rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy.
Individuálnosť vyjednania spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej
zmluvy, predkladanej mu dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 MCdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom,

ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej
vôle oboch zmluvných strán, pričom slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v
ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade

nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom
a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Predpokladomprezáver,ženejdeoindividuálnevyjednanúzmluvnúpodmienkujetedastav,akzmluvné
podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný
prípad.

14. V danom prípade, vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení správne poukázala na to, že
rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v rámci VPPÚ, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok.
Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v VPPÚ, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť

alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
dodávateľ. V zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka je zakotvená vyvrátiteľná právna domnienka,
že zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského
vzťahu sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou
oprávneného ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská doložka ako zmluvné ustanovenie bola medzi

ním a povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia
nie je povinný vyvracať spotrebiteľ ani súd, ale práve dodávateľ. Vychádzajúc z podaného návrhu na
vykonanie exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej doložky však súd prvej inštancie
musí konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej
zmluvy,apretospoukazomna§53ods.3Občianskehozákonníkasúdprvejinštanciemuselprijaťzáver

o tom, že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej
zmluvy nedošlo.

15. Ďalej sťažnostnému súdu neuniklo pozornosti, že hoci zo znenia rozhodcovskej doložky ďalej
vyplýva, že spory medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nemusia byť riešené len v rozhodcovskom

konaní, ale aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi,
ktorým je vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v
rozhodcovskom konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku naformuloval. O doložku,
ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa

tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej doložky, ktorá je svojou podstatou
taktiež spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred
vybranom rozhodcovskom súde. Tu súd prvej inštancie zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej doložky

neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,
aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).16. Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej

spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým
mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011
konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví

o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice
- postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí
nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, súd poskytuje

ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky
zmluvné podmienky.

17. Sťažnostný súd tak sumarizuje, že rozhodcovská doložka v danom prípade nebola individuálne
dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie

rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a
podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ sa
v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej
sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho nútila, aby pristúpil na vopred
pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah.

Za toho stavu potom takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s
požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej
rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka neplatná.

18. Zároveň, sťažnostný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola platne uzatvorená
aj z dôvodu absencie jej písomnej formy. Z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, účinných v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy, je totiž zrejmé, že na platnú existenciu
rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. V prejednávanej

veci však písomná forma predmetnej rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VPPÚ podľa názoru
sťažnostného súdu splnená nebola. Treba zdôrazniť, že písomná forma je zachovaná, ak je
rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava

obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je
striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade
dodržaná nebola (porovnaj uznesenie Najvyššieho súd SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30.11.2011).
Všeobecne platí, že rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo
niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom

vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Pokiaľ má byť rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom
právom akceptovateľná ako prejav jeho zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a
informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. 01. 2013).

19. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VPPÚ, je zrejmé, že tieto nespĺňajú náležitosti,
ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených VPPÚ obidvoma zmluvnými stranami, čím
by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na VPPÚ obsahujúcich

rozhodcovskúdoložkumátakzanásledok,žezVPPÚnemožnovyvodiťjednoznačnýzáver,žeobsahujú
nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VPPÚ.
Uvedené podľa názoru sťažnostného súdu v žiadnom prípade nenahrádza ani vyhlásenie povinného
v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom VPPÚ oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie jenevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či si povinný bol
skutočne vedomý toho, čo je obsahom VPPÚ. Naopak sťažnostný súd považuje postup oprávneného
za neštandardný, keď rozhodcovskú doložku zahrnul do VPPÚ bez toho, aby v zmluve o úvere uviedol

aspoň odkaz na toto zmluvné dojednanie. V prípade sporu platí, že predpokladanú znalosť obchodných
podmienok treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, ktorý sa znalosti týchto
podmienok dovoláva. S poukazom na § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. tak sťažnostný súd dospel k
záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre nedodržanie písomnej formy.

20. Pokiaľ oprávnený poukazoval na viaceré české rozhodnutia, sťažnostný súd predovšetkým
zdôrazňuje, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene
práva, ktoré je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu
SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto

vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125
ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v
konkrétnej veci. Sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že aj v podmienkach Slovenskej republiky
existuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany spotrebiteľa,

ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou
prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru súdov
a ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššej súdnej úradníčky
vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou praxou
aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou. Inými

slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VPPÚ, na ktorých navyše
absentuje podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôle
byť danou rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími
súdnymi autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.

21. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné
dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého
exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh
neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a

sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V
súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

22. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul

rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko
táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom,
ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé,
ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt
sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného

poriadku(vykonateľnýexekučnýtitulvzmysle§45ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku),apretonávrhu
na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného
titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.23. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom

rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému, pretože do
vydaniapoverenianavykonanieexekúciejeúčastníkomkonanialenoprávnený(§35ods.1Exekučného
poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).