Uznesenie – Poriadok vo verejných veciach ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/43/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5824010217
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petr Kaňa
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5824010217.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov
senátu JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Emila Dubňanského na neverejnom zasadnutí konanom 29. októbra
2025 v Bratislave, v trestnej veci obvineného O. C. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu
v Žiline z 11. decembra 2024, sp. zn. 2To/96/2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného O. C. o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo (ďalej tiež „súd I. stupňa") rozsudkom z 25. júla 2024, sp. zn. 4T/34/2024 uznal
obvineného O. C. za vinného pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
d) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:

i napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 0T/3/2023 zo dňa 5.1.2023,
právoplatným dňa 5.1.2023, mu bol okrem iného, uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
akéhokoľvek druhu vo výmere 5 rokov a 8 mesiacov, ktorý v čase skutku trval, dňa 22.1.2024 v čase
o 09:29 hod. viedol po ceste I/59 v Tvrdošíne, časť Krásna Hôrka, v smere od obce Nižná na mesto
Trstená, osobné motorové vozidlo značky Citroen Berlingo, ev. č.: D., pričom pri rodinnom dome č. XXX
v H., bol zastavený a kontrolovaný hliadkou Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva

PZ Dolný Kubíne.
Za to mu súd I. stupňa podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 2,
ods. 4 Trestného zákona uložil (nepodmienečný) trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, na výkon
ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Krajský súd v Žiline (ďalej tiež „odvolací súd") na základe odvolania prokurátora rozsudkom z 11.

decembra 2024, sp. zn. 2To/96/2024 (ďalej tiež „napadnutý rozsudok"), podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods.
3 Trestného poriadku zrušil vyššie citovaný rozsudok súdu I. stupňa vo výroku o treste s tým, že podľa
§ 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému uložil podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona účinného od
6. augusta 2024 nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, na výkon ktorého ho
zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne podľa §
319 Trestného poriadku odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.

* * *

Obvinený O. C. prostredníctvom zvolenej obhajkyne (JUDr. Miroslava Bobíková) podal na súde I. stupňa
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 11. decembra 2024, sp. zn. 2To/96/2024, z dôvodu
uvedenom v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.V dovolaní v podstatnom namietal, že počas trestného konania nepopieral, že viedol motorové vozidlo v
čase výkonu trestu zákazu činnosti, ktorý mu uložil súd, avšak popieral, vzhľadom na okolnosti prípadu,
žebysatýmtosprávanímdopustilkonaniakvalifikovanéhopodľa§348ods.1písm.d)Trestnéhozákona

vyjadrujúc názor, že jeho konanie malo byť hodnotené ako konanie v skutkovom omyle, ktoré spadá
pod definíciu tzv. zdanlivej (putatívnej) krajnej núdze v zmysle § 24 ods. 1 Trestného zákona. V tomto
kontexte v rámci svojej obhajoby poukazoval na to, že pri posudzovaní splnenia podmienok krajnej
núdze v zmysle § 24 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa musí prihliadať na dve základné hľadiská.
Na objektívne, aká bola reálna situácia, ale aj na subjektívne, ako sa situácia javila osobe konajúcej

v krajnej núdzi. Obdobnému nebezpečenstvu už v minulosti totiž čelil, pričom výsledkom bolo výrazné
zhoršenie zdravotného stavu jeho družky, svedkyne Z. a nevyhnutnosť lekárskeho zásahu. V tom čase
bol prestrašený a pod časovým stresom. Svedkyni sa zdravotný stav zhoršoval, a preto situáciu logicky
vyhodnotil ako vážnu a jediné čo v danej chvíli z jeho pohľadu mohol urobiť, bolo čo najskôr pacientku
dopraviť do nemocnice. Keďže tá bola vzdialená cca 7 minút jazdy motorovým vozidlom, najrýchlejším
a najmä najúčinnejším riešením z jeho pohľadu bol osobný odvoz, pretože mal z minulosti s volaním

RZP zlú skúsenosť, a z tohto objektívneho dôvodu túto možnosť ani v danej chvíli nebral do úvahy.

V ďalšej časti dovolania obvinený po citácii z odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa k výroku o vine, s
ktorou sa stotožnil aj krajský súd, namietal viaceré tvrdenia krajského súdu, konštatované v odôvodnení
jeho rozsudku, ktoré v konečnom dôsledku viedli krajský súd k rozhodnutiu o uznaní viny a zamietnutiu

jeho odvolania. Ako neobjektívne hodnotil konštatovanie krajského súdu týkajúce sa zdravotného stavu
jeho družky a skutočnosť, že sám, z pohľadu medicínskeho, nepopisoval odborne „zhoršenie stavu", čo
nemožno pripisovať nevierohodnosti či účelovosti jeho výpovede. Krajský súd opakovane poukazoval na
fakt, že zo správania sa pacientky - svedkyne Z. neboli objektívne preukázané zdravotné problémy, ktoré
oni popisovali. Dané problémy neboli viditeľné ani členovi policajnej hliadky a neboli objektívne zistené

ani následným lekárskym vyšetrením. V tejto súvislosti poukazoval na to, že každý pacient bolesť znáša
rozdielne, rozdielne dáva najavo svoje zdravotné problémy a má rozdielny tzv. „prah bolestivosti". Sama
svedkyňa Z. vypovedala, že nepatrí k ľuďom, ktorí pri akýchkoľvek ťažkostiach okamžite navštevujú
lekára. Uviedla však, že večer mala vážne problémy s dýchaním, zvracala, mala kŕče. O tom, že sama
svoj zdravotný stav zľahčovala, svedčí aj jeho výpoveď, v ktorej potvrdil, že družka mala bolesti, ale

hovorila, že ju to do rána prejde. Ráno však svedkyňa opätovne zvracala a bolesti sa začali stupňovať.
Samasvedkyňauviedla,žepotom,akoprišlikmotorovémuvozidlu,sajejzdravotnýstavzhoršil,zhoršilo
sa jej dýchanie, mala väčšie kŕče a napínalo ju na zvracanie. Z tohto dôvodu mu povedala, že nie je
schopná motorové vozidlo „odšoférovať" a to bol jediný dôvod, prečo si sadol za volant.

V nadväznosti na uvedené ďalej namietal, že skutočnosť, že pacientka v prítomnosti policajnej hliadky
„nestonala", nezvracala ani sa nesťažovala na kŕče, neznamenalo, že reálne danými problémami
netrpela. Príslušník polície nie je odborník v medicíne a sám, iba vizuálne, nemôže posudzovať aký
je reálny zdravotný stav osoby, ktorá navonok nejaví žiadne vážne zdravotné problémy a to, že
nezaznamenal zdravotné problémy pacientky, nemôže byť dôvodom tvrdenia, že týmito reálne netrpela.

V tejto súvislosti spochybňoval tvrdenie krajského súdu o tom, že ani lekárske vyšetrenie nepotvrdilo,
že pacientka by mohla byť v ohrození života a nepotvrdilo sa objektívne ani samotné tvrdenie svedkyne
Z., že zdravotné problémy reálne aj mala, keďže v justičnej praxi nie je výnimkou, že poškodený
hovorí o subjektívnych ťažkostiach, ktoré objektívnym vyšetrením nemusia byť potvrdené, pričom lekár

potvrdí dôvodnosť neschopnosti práve z dôvodu subjektívne uvádzaných ťažkostí, a súdy dané závery
akceptujú. Podporne k uvedenému citoval aj z výpovede ošetrujúceho lekára svedka MUDr. M. O.,
ktorý okrem iného uviedol, že pacientka sa po príchode sťažovala na bolesti brucha, a ako vyplývalo
z predloženej lekárskej správy, uvádzala tiež zvracanie a hnačku a preto sa podrobila základnému
lekárskemu vyšetreniu, bola jej odobratá krv a absolvovala sono brušnej dutiny so záverom lekára -

dyspeptický syndróm, ktorý sa v odbornej lekárskej literatúre definuje ako súbor chronických funkčných
tráviacich ťažkostí a problémov, a má rôzne príčiny a rôznu intenzitu. Lekár ďalej vypovedal, že v
danom prípade obvinený mohol iba ťažko posúdiť, či citované ťažkosti sú ľahkého alebo ťažšieho
charakteru, ktoré môžu spočívať napr. v akútnej príhode brušnej a v prípade, že by sa táto diagnóza
potvrdila, znamenalo by to potrebu okamžitého operačného zákroku, v opačnom prípade by mohlo dôjsť

k ohrozeniu života.

Obvinený následne po citácii § 24 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona svoju dovolaciu argumentáciu rozvíjal
v tom smere, že pri posudzovaní splnenia podmienok krajnej núdze sa musí prihliadať na dve základnéhľadiská. Na objektívne, aká bola reálna situácia, ale aj na subjektívne, ako sa situácia javila osobe
konajúcejvkrajnejnúdzi.Opätovnezdôraznil(akojetouvedenévúvodejehodovolania),žeobdobnému
nebezpečenstvu už v minulosti čelil, pričom výsledkom bolo výrazné zhoršenie zdravotného stavu jeho

družky, nevyhnutnosť lekárskeho zásahu, jeho prestrašenosť, časový stres a preto situáciu logicky
vyhodnotil ako vážnu, a jediné čo v danej chvíli, z jeho pohľadu mohol urobiť, bolo čo najskôr pacientku
dopraviť do nemocnice osobným odvozom, pretože z minulosti mal zlú skúsenosť s volaním RZP.

V tejto súvislosti argumentoval aj tým, že ak sa osoba, ktorá koná v krajnej núdzi, mylne domnieva, že je

prítomné priamo hroziace nebezpečenstvo a neskôr sa ukáže, že tomu tak nie je, ide o putatívnu krajnú
núdzu, ktorú síce priamo Trestný zákon neupravuje, no definuje ju judikatúra. O tzv. zdanlivú (putatívnu)
krajnú núdzu ide vtedy, ak sa páchateľ omylom domnieva, že jestvuje nebezpečenstvo priamo hroziace
záujmu chránenému Trestným zákonom, avšak v skutočnosti takéto nebezpečenstvo nejestvuje. Takýto
prípad sa posúdi podľa zásad o skutkovom omyle, ktorý vylučuje zodpovednosť páchateľa za úmyselný
trestný čin.

Z uvedených dôvodov bol toho názoru, že v danom prípade boli naplnené všetky zákonné podmienky na
konštatovanie existencie putatívnej krajnej núdze a že krajský súd nerozhodol zákonne, keď v danom
prípadejehokonanie-vedeniemotorovéhovozidlavčasevýkonutrestuzákazučinnosti-právneposúdil
ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a

odsúdil ho na výkon trestu odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov nepodmienečne a nepostupoval
tak, aby ho vzhľadom na uvedené skutočnosti podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby
oslobodil.

Navrhol preto, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech a zrušil

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie Krajskému
súdu v Žiline

* * *

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Námestovo (ďalej tiež „prokurátorka") v písomnom vyjadrení k
dovolaniu obvineného uviedla, že sa v celom rozsahu stotožnila s rozsudkom krajského súdu.

Obvinený v podanom dovolaní, rovnako ako v priebehu tak prípravného konania, ako aj súdneho

konania, poukazoval na jeho konanie ako na konanie v skutkovom omyle, ktoré spadá pod definíciu
tzv. zdanlivej (putatívnej) krajnej núdze podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona, avšak v tejto súvislosti
upozornila na zásadu subsidiarity a zásadu proporcionality. Poukazovala aj na obmedzujúce podmienky
tohto právneho inštitútu, z ktorých v danom prípade nebola naplnená minimálne práve zásada
subsidiarity, ktorá spočíva v tom, že konať v krajnej núdzi je možné až po využití všetkých reálne

dostupných prostriedkov na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva, pričom je potrebné vychádzať z
reálne využiteľných možností, napr. v konkrétnom prípade privolaním rýchlej zdravotnej pomoci, alebo
požiadaním napr. suseda, bývajúceho na blízku. Ak nie je splnená čo i len jedna z obmedzujúcich
podmienok právneho inštitútu krajnej núdze (konkrétne zásada subsidiarity), potom teoretizovanie o
objektívnych hľadiskách (reálna situácia) a subjektívnych hľadiskách (ako sa situácia javila osobe v

krajnej núdzi), na ktoré poukazoval obvinený v dovolaní, nemalo, podľa jej názoru pre posúdenie, či sa
jedná, resp. nejedná o krajnú núdzu, žiadny právny význam. V priebehu konania tak okresný ani krajský
súd nespochybňoval zdravotné problémy družky obvineného Z., avšak poukazovanie na zlé skúsenosti
obvineného s privolaním RZP v minulosti ešte nezakladá posúdenie jeho konania ako konania v krajnej
núdzi, keďže prioritne je potrebné sa zaoberať zásadou subsidiarity, ktorá v danom prípade nebola

splnená.
Preto dospela k názoru, že v danom prípade nie je naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného zákona, pretože tak prvostupňový ako aj odvolací orgán posúdili zistený skutkový stav po
právnej stránke správne.

V tomto kontexte dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol.

* * *Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd")
primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti

prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], prostredníctvom obhajcu (§ 373
ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom
stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde na to určenom (§ 370 ods. 3 Trestného
poriadku), ďalej, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku), a že boli splnené aj podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.

Pripomína, že v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku je ako dovolací súd viazaný dovolacími
dôvodmi, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb vytýkaných
napadnutému rozhodnutiu a konaniu, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie
právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich
hodnoteniapodľa§371Trestnéhoporiadku.Podstatnésútedavecnéargumentyuplatnenédovolateľom

a nie správnosť ich subsumpcie (podradenia) pod konkrétne dôvody ustanovenia § 371 Trestného
poriadku (rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 120/2012).
Poznamenáva tiež, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného
konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a

preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého
rozhodnutia súdu.

S ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom
oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca v mene

obvineného, najvyšší súd je viazaný dovolaním do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania
zákonnosti nemôže ísť nad rámec dovolaniaa v ňom špecifikovaných dôvodov (§ 385 Trestného
poriadku).

* * *

Dovolací súd konštatuje, že obvinený v dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, ktorý je naplnený, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného
činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia

hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie aj nedostatočné posúdenie

okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené
použitie zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného,
§ 30 Trestného zákona - plnenie úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného
zákona - premlčanie trestného stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a
spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona), trestu odňatia

slobody na doživotie (§ 47 a nasl. Trestného zákona) a pod.

Vecnú opodstatnenosť dovolania obvinený odvíja primárne z toho, že v čase spáchania skutku konal
v krajnej núdzi, a hoci viedol motorové vozidlo v dobe uloženého trestu zákazu činnosti viesť všetky
druhy motorových vozidiel uloženého mu súdom, svojím konaním odvracal nebezpečenstvo priamo

hroziace záujmu chránenému zákonom (na ochrane zdravia iného), ktoré malo predstavovať zhoršenie
zdravotného stavu jeho družky - svedkyne Z. spojené s nevyhnutnosťou lekárskeho zásahu, ktorého
včasnosť jej nemohol zabezpečiť inak než tým, že ju sám (osobne) odvezie motorovým vozidlom, hoci
tým súčasne poruší zákaz takej činnosti mu uložený právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím.Obvinený teda vecne namieta, že rozhodnutie súdu je založené na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia.

V tejto súvislosti dovolací súd upriamuje pozornosť na judikované rozhodnutie (R) zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 47/2014, z ktorého závery
vyjadrené v právnych veciach II. a III. znejú nasledovne:

II. Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb.
Dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať,
že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani
hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho
procesu.

III. Pre možnosť posudzovania podmienok nutnej obrany alebo putatívnej obrany, ako okolnosti
vylučujúcej protiprávnosť činu v dovolacom konaní, by zistený skutok musel obsahovať skutkové
okolnosti svedčiace na možnosť konania obvineného v nutnej obrane alebo v putatívnej obrane. Za tejto
situácie by bol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. naplnený vtedy, ak by také okolnosti boli
nesprávne právne vyhodnotené, t. j. ako nespĺňajúce kritériá uvedené v § 25 Tr. zák., hoci v skutočnosti

by ich spĺňali.

Hoci uvedené rozhodnutie svoj právny záver adresuje k otázke možnosti/nemožnosti posudzovania
v dovolacom konaní z podnetu odvolania obvineného podmienok nutnej obrany (nie krajnej núdze),
principiálne vyjadruje podmienky a v ich rámci súčasne aj zákonné limity (medze) pre dovolací súd pre

hodnotenie správnosti/nesprávnosti záverov súdov v pôvodnom konaní v otázke naplnenia/nenaplnenia
zákonných podmienok okolností vylučujúcich protiprávnosť, t. j. aj krajnej núdze.

V tejto súvislosti pre posudzovanú vec je tak podstatným že skutok, pre ktorý bol v tejto trestnej
veci obvinený právoplatne odsúdený, v jeho popise rámcovanom v tzv. skutkovej vete výroku o vine

nevyjadruje vôbec žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali hoci aj možnosti jeho konania v krajnej núdzi
(resp. v domnelej krajnej núdzi). Skutok nepopisuje ani okolnosť prevozu jeho družky do zdravotníckeho
zariadenia,anijejzdravotnýstav,detailysituácievčasezastaveniavozidlapolicajnouhliadkou,okolnosti
komunikácie medzi obvineným a policajtami, resp. stav v akom sa nachádzala jeho družka (Z.), a akým
spôsobom bola (z pohľadu prípadných prejavov zdravotných ťažkostí) vnímaná členmi policajnej hliadky

a pod.

Už len z tohto dôvodu dovolacie námietky obvineného vecne spadajú výlučne pod tzv. námietky
skutkové, ktorými sa obvinený snaží zvrátiť spôsob hodnotenia dôkazov súdmi v pôvodnom konaní,
avšak v poukaze a zdôrazňovaní takých okolností, ktoré nenachádzajú svoj odraz v skutkovej vete

výroku o vine odsudzujúceho rozhodnutia, z dôvodu ktorého nepodliehajú prieskumnej povinnosti, a
teda možnosti ich zohľadnenia a autonómneho posúdenia dovolacím súdom.

* * *

Preto už len nad rámec dovolací súd k argumentácii obvineného marginálne poukazuje na nasledovné
zákonné ustanovenia a skutočnosti.

Podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona (krajná núdza) čin inak trestný, ktorým niekto odvracia
nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.

Podľa § 24 ods. 2 Trestného zákona nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo
hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak alebo ak spôsobený
následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu
nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.

K dovolacej argumentácii obvineného, ktorá je obsahovo identická s jeho odvolacími námietkami, t. j.
že konal v krajnej núdzi, resp. že z jeho strany šlo o zdanlivú (putatívnu) krajnú núdzu, dovolací súd
konštatuje, že ide o otázku skutkovú, ktorú súdy oboch stupňov na základe dôkazov vykonaných nahlavnom pojednávaní nepovažovali za splnenú, keď zistili, že obvineným uvádzané nebezpečenstvo
(družka sa mala nachádzať v život ohrozujúcom stave) nebolo žiadnym relevantným spôsobom
preukázané.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku pri posudzovaní splnenia podmienok krajnej núdze
okrem iného uviedol, že medzi výpoveďou obžalovaného a svedkyne Z. boli podstatné rozdiely najmä
v popise zdravotného stavu M. Z.. Pokiaľ obžalovaný vnímal to, že družka mala zdravotné problémy
už večer (21.1.2024) a potom aj ráno (22.1.2024), ktoré sa prejavovali bolesťami brucha, kŕčami a

zvracaním, svedkyňa popisuje ten istý stav aj tým, že mala i hnačky dokonca, že zvracala a stav
sa jej zhoršil aj pred vozidlom, čo ale obžalovaný stojac pri nej, uvedené (takto) vo svojej výpovedi
vôbec nepopisuje. Pokiaľ mala svedkyňa obavu z toho, že ide o stav podobný tomu z roku 2021, kedy
mala okrem popisovaných ťažkostí na tele i viditeľné (alergické) kožné fľaky, takéto objektívne viditeľné
(pozorovateľné) fľaky (ani iné viditeľné známky) zo dňa 22.1.2024 vôbec vo výpovedi dňa 15.2.2024
nepopisuje, pričom lieky (žalúdočné kvapky a Ibuprofén) mala pritom užiť už večer dňa 21.1.2024.

Ani obžalovaný sa vo výpovedi (dňa 22.1.2024) nevyjadril k žiadnym viditeľným znakom, ktoré by dňa
22.1.2024 na tele družky vnímal a mal mať preto podobnú obavu z jej zdravotného stavu ako v roku
2021. Pre posúdenie konania obžalovaného je smerodajný práve ten moment, v ktorom sa obžalovaný
dňa 22.1.2024 (v čase okolo 9:29 hod.) rozhodol, že družku osobne zavezie autom do nemocnice v H.
vedomý si toho, že má súdom uložený trest zákazu činnosti vodiča. Tento stav je skutkovo dôkazne

dokumentovaný jedine výpoveďou obžalovaného a svedkyne Z.. Nikto iný tento nimi (navyše i rozdielne)
popísaný (zdravotný) stav M. Z. nevidel. Rovnako ani žiadnym iným dôkazom (práve) tento stav nie je
objektivizovaný.

Odvolací súd, po časovej analýze skutkového deja, na strane 18 (posledný odsek) odôvodnenia

napadnutého rozsudku zároveň konštatoval, že tvrdenie obžalovaného o jeho konaní v krajnej núdzi,
resp. v skutkovom omyle (pri tzv. putatívnej krajnej núdzi) nemá oporu vo vykonaných dôkazoch
a je tvrdením síce podporeným čiastočne výpoveďou svedkyne Z., ktorú ale ako výpoveď družky
obžalovanéhoodvolacísúdvyhodnocujeakovýpoveďnevierohodnú,podanúsozjavnýmcieľompomôcť
svojmu druhovi, aby tento nebol za toto konanie (navyše spáchané v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia) trestne stíhaný. Z rovnakého dôvodu krajský súd ako nevierohodnú vyhodnocuje aj výpoveď
obžalovaného, ktorá je okrem toho v časti (ako to krajský súd uvádza v tomto rozsudku už vyššie) navyše
rozporná i so samotnou výpoveďou svedkyne Z.. Uvedené úvahy odvolacieho súdu vyhodnocované už
k tomuto momentu (k tejto časti skutkového deja) korešpondujú aj s dôkazmi, ktoré boli vykonané na
hlavnom pojednávaní a dokumentujú zdravotný stav svedkyne Z. dňa 22.1.2024 (napr. v nemocnici)

objektívnymi dôkazmi.

Následne odvolací súd vyhodnotil skutkový stav tak, podporne s poukazom na výpoveď svedka MUDr.
M. O. (ošetrujúci lekár) a lekárske správy (č. l. 39 a 40), ktoré už dovolací súd nemá ambíciu na tomto
mieste znova nadbytočne opakovať, že svedkyňa M. Z. nebola v žiadnom ohrození života a zdravia.

Jediným argumentom o údajnej „bolesti brucha v epigastriu, zvracaní dnes a včerajšom prehnaní" je
záznam, ktorý MUDr. O. uviedol v správe podľa vyjadrenia (ktoré lekár nerozporuje, ale píše čo hovorí)
pacientky Z. (krajský súd dodáva, že svedkyňa Z. vo výpovedi dňa 15.2.2024 tvrdila, že dňa 22.1.2024
mala i hnačky, pričom toto ošetrujúcemu lekárovi MUDr. O. dňa 22.1.2024 ani len neuvádzala). Uvedené
tvrdenia pacientky Z. (u ošetrujúceho lekára) sa žiadnym iným spôsobom objektívne ani len nepotvrdili.

Ošetrujúci lekár MUDr. O. v ďalšom v správe uvádza tzv. palpačnú (rozumej na dotyk) citlivosť v
strednom epigastriu, ktorá skutočnosť je rovnako subjektívne pacientom (pri stláčaní dotknutého miesta
lekárom) vnímaná a ošetrujúcim lekárom v správe (jednoducho bez medicínskeho komentu) zapísaná.
Tak ošetrujúci lekár MUDr. O. v správe v čase o 11:46 hod. a ani sono vyšetrenie vykonané MUDr. O. (v
čase o 10:37 hod.) objektívne nepreukázali, že by pacientkou Z. subjektívne uvádzané informácie o jej

zdravotnom stave mali svoju (právnu, či medicínsku) relevanciu, o čom svedčí i záverečné konštatovanie
ošetrujúceho lekára MUDr. O. - známky APB (rozumej akútnej poruchy brušnej) neprítomné, šetriaca
diéta. Na subjektívne podané informácie - argumenty pacientky Z. („...dnes zvracala, včera ju prehnalo"),
ošetrujúci lekár nereagoval ani len žiadnou medikamentóznou liečbou, či podaním akejkoľvek látky
(napr. infúzie, ktorej podanie svedkyňa Z. uvádza vo svojej výpovedi), o čom svedčí nielen výpoveď

svedka MUDr. O., ale aj lekárske správy, (v ktorých sa žiaden taký úkon, resp. reakcia na vyšetrenie
pacientky nešpecifikuje). Výkladu pojmu dispeptický syndróm, ktorý (subjektívne) podáva obžalovaný v
podanom odvolaní, nezodpovedá postoj a záver ošetrujúceho lekára MUDr. O., ktorý pacientku v čase
o 11:46 hod., prepúšťa bez ďalšieho domov s doporučením na šetriacu diétu. Povedané inak, ani vtomto momente nebolo z takto vykonaných dôkazov preukázané, že by svedkyňa M. Z. bola v život
ohrozujúcom stave.

Zhrnutím takto vyššie krajským súdom podrobne popísanému dôkaznému stavu odvolací súd v závere
úvah konštatuje, že okrem subjektívneho tvrdenia obžalovaného, že jeho družka M. Z. sa dňa 22.1.2024
v čase cca o 9:29 hod. nachádzala v život ohrozujúcom stave, z ktorého dôvodu sa rozhodol, že
v záujem ochrany jej života a zdravia, poruší súdom uložený trest zákazu činnosti a odvezie ju do
nemocnice, nebolo žiadnym iným dôkazom kvalifikovane preukázané, že takýto stav u menovanej

nastal, resp. že by tu vôbec hrozil. Rovnako tvrdenie svedkyne Z. pri jej subjektívne vyhodnotenom
zdravotnom stave (bolesti brucha, kŕče, zvracanie a hnačky v život ohrozujúcom stave) nemalo oporu
v žiadnom inom kvalifikovanom dôkaze. Z dôkazov, ktoré dokumentovali zdravotný stav M. Z. o
niekoľko minút po odchode z D. (výpoveď svedka nstržm. G., záznam o skutku), ako aj z dôkazov
objektívne dokumentujúcich zdravotný stav M. Z. v nemocnici v Trstenej, krajský súd konštatuje, že
M. Z. nebola v čase spáchania skutku (22.1.2024 v čase cca o 9:29 hod.) v život ohrozujúcom stave.

Tvrdenie obžalovaného (sústredené k momentu začatia jazdy s vozidlom) ako súčasť jeho obrany bolo
podané s cieľom zbaviť sa trestnoprávnej zodpovednosti za svoje konanie, pričom rovnako tvrdenie
svedkyne Z., ako družky obžalovaného, malo tomuto tvrdeniu obžalovaného iba napomôcť. Konanie
obžalovaného preto krajský súd vyhodnocuje rovnako ako okresný súd ako konanie nie v krajnej núdzi,
a ani ako konanie v skutkovom omyle (tzv. putatívna krajná núdza). Konanie obžalovaného opísané v

skutkovej vete odvolaním obžalovaného napadnutého rozsudku je i krajským súdom vyhodnotené ako
konanie osoby plne trestne zodpovednej. S odvolacími argumentmi obžalovaného (o krajnej núdzi, resp.
putatívnej krajnej núdzi) sa preto krajský súd nestotožňuje.

Záverom odvolací súd ešte konštatoval, že v predmetnej veci v konaní obžalovaného, v žiadnom

prípade nejde ani len o teoretickú možnosť (potrebu) uvažovať o inštitúte krajnej núdze (jej pomyselných
hraniciach v danej trestnej veci) a preto ani ďalšie úvahy o prekročení týchto hraníc nie sú opodstatnené
a ani len hodné ďalších úvah, ktoré (odvolacie úvahy obžalovaného) nemajú (dôkazný) súvis s touto
trestnou vecou.
Najvyšší súd na tomto mieste dáva do pozornosti obvinenému, že odvolací súd logickým,

akceptovateľným a rozumným spôsobom vysvetlil, prečo nepovažoval podmienky krajnej núdze
vyplývajúce z § 24 Trestného zákona za splnené, pričom toto jeho odôvodnenie možno hodnotiť za
obsahovo vyčerpávajúce a reagujúce na všetky podstatné odvolacie argumenty obvineného.

Inštitútu krajnej núdze vychádza z uvedomenia si toho, že v bežnom živote sa môžu vyskytnúť hraničné

situácie odôvodňujúce potrebu obetovania jedného spoločenského záujmu (resp. hodnoty) v prospech
iného, ktorý je pre spoločnosť zjavne cennejší, pokiaľ takáto významnejšia hodnota je vystavená hrozbe
narušenia, poškodenia alebo zničenia a neexistuje iný spôsob jej ochrany ako ju obetovať v prospech
hodnoty inej, menej významnej. Aby išlo o konanie v krajnej núdzi, pre existenciu tejto okolnosti
vylučujúcej protiprávnosť musia byť kumulatívne (súčasne) splnené nasledovné podmienky:

- musí ísť o odvracanie nebezpečenstva,
- musí ísť o nebezpečenstvo, ktoré hrozí záujmu chránenému Trestným zákonom,
- nebezpečenstvo musí hroziť priamo (bezprostredne),
- za daných okolností nie je možné nebezpečenstvo odvrátiť iným spôsobom (zásada subsidiarity),
- spôsobený následok nesmie byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil (zásada proporcionality),

- ten, komu nebezpečenstvo hrozí, nie je povinný ho znášať.

Z uvedeného zrejmé, že primárnou podmienkou je existencia bezprostredne hroziaceho
nebezpečenstva pre záujem chránený trestným zákonom (konkrétnu spoločenskú hodnotu). Až
v prípade jej existencie prichádza do úvahy posudzovanie splnenia ďalších (vyššie označených)

podmienok krajnej núdze (ktoré vyjadrujú najmä zásady proporcionality a subsidiarity).

Z povahy legálnej definície krajnej núdze nejde o trestnoprávny inštitút preventívneho charakteru určený
na predchádzanie len eventuálnej škody, ktorá spoločenskej hodnote môže vzniknúť vo vzdialenejšej
budúcnosti.

V premietnutí tohto záveru do situácie v posudzovanej trestnej veci to znamená, že nebezpečenstvom
v uvedenom zmysle nie je ani akékoľvek zhoršenie zdravotného stavu blízkej osoby, a zvlášť také,
ktoré nevykazuje známky potreby akútnej lekárskej pomoci, aby tak ospravedlnilo nerešpektovaniesúdom právoplatne uloženého trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá zo strany osoby snažiacej
sa o pomoc osobe s takýmto nie akútnym zdravotným problémom, jej urýchleným prevozom do
zdravotníckeho zariadenia.

Dokonca aj v prípade, ak by existoval stav nastolený obvineným v rámci jeho obrany (teda hypoteticky,
už odhliadnuc od inak logických záverov odvolacieho súdu o účelovosti takej jeho obrany), nešlo by
o konanie v krajnej núdzi (ani podstaty v nej), pretože obvinený (podľa jeho vlastných tvrdení) by
zachraňoval hodnotu ochrany zdravia svojej družky spôsobom, ktorý na ochranu jej zdravia potrebný

nebol a za cenu obetovania hodnoty spočívajúcej v povinnosti rešpektovať právoplatným súdnym
rozhodnutím uložený zákaz vedenia motorového vozidla osobou nespôsobilou a nespoľahlivou na jeho
vedenie (tento záver je vyjadrený v právoplatnom odsudzujúcom rozhodnutí obvineného, ktorým mu
bol uložený zákazu činnosti viesť motorové vozidla), pretože zákaz takejto činnosti v sebe neobsahuje
len represívny prvok sankcie za spáchaný trestný čin, ale aj prvok ochrany spoločnosti (najmä jej
bezpečnosti v zmysle ochrany zdravia a života iných) zamedzením možnosti osobám nespôsobilým

alebo nespoľahlivým pri vedení motorového vozidla ohrozovať zdravie, životy a majetok iných.

Podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 29/2011:

Základnou podmienkou konania v krajnej núdzi podľa § 24, ods. 2 Trestného zákona, ako okolnosti
vylučujúcej protiprávnosť činu, je skutočnosť, že nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému
Trestným zákonom nebolo možné za daných okolností odvrátiť inak. Uvedená zákonná podmienka
znamená nevyhnutnosť uplatniť pri hodnotení, či išlo o krajnú núdzu, zásadu proporcionality a zásadu
subsidiarity, ktorá vyjadruje podmienku, aby sa vyčerpali všetky iné možnosti na zamedzenie hroziaceho

nebezpečenstva, ak to konkrétne okolnosti prípadu umožňujú.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (ako už bolo uvedené)
nie je možné z pozície dovolacieho súdu posudzovať správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov v
intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom samotný nesúhlas obvineného ako dovolateľa, s

dôkazy hodnotiacimi úvahami súdov v pôvodnom konaní, nezakladá akýkoľvek dovolací dôvod. So
zreteľom na uvedené závery odvolacieho súdu, ktorým je dovolací súd viazaný, nebol naplnený dovolací
dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Vo svojej podstate obvinený v podanom dovolaní len vlastným spôsobom interpretoval, hodnotil vo veci

vykonané dôkazy, namietajúc pritom spôsob ich hodnotenia súdmi oboch inštancií v pôvodnom konaní,
čo je však argumentácia vecne nenapĺňajúca dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku.

Z pohľadu dovolateľom vytýkaných chýb tak napadnutým rozhodnutím ani konaním, ktoré mu

predchádzalo, nebol naplnený akýkoľvek dovolací dôvod, ani dovolateľom priamo uplatnený ani iný z
dovolacích dôvodov, pod ktoré by ním uvedené námietky inak bolo možné podradiť (subsumovať).

Dovolací súd preto na neverejnom zasadnutí uznesením podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
dovolanie obvineného odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

Trestného poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.