Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5818200160
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5818200160.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. B., narodeného I. 2/ E. B., narodeného I. 3/ E.
B., narodenej I. zastúpení občianskym združením zriadeným na ochranu spotrebiteľa Centrum správnej
pomoci Galanta, Galanta, Staničná 1702/10, IČO: 51412802, proti žalovaným 1/ Československej
obchodnej banke, a.s., Bratislava, Žižkova 11, IČO: 36854140 a 2/ EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Bratislava, Prievozská 2, IČO: 35724803, zastúpenému advokátskou kanceláriou Remedium Legal,

s.r.o., Bratislava, Prievozská 2, IČO: 53255739, o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy o
zriadení záložného práva, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a o zaplatenie 3.018,50 eura s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 7Csp/5/2018, o dovolaní žalobcov
1/, 2/, 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 26. septembra 2023 sp. zn. 11CoCsp/11/2023, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcom 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej „súd prvej inštancie“, „okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom z 24.
júna 2022 č. k. 7Csp/5/2018-393 rozhodol tak, že žalobu zamietol (I. výrok). O trovách konania rozhodol
tak, že žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj len „žalovaní“) priznal voči žalobcom 1/, 2/, 3/ (ďalej aj len „žalobcovia“)

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
1.1. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia podľa § 1 ods. 2, písm. e) č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov platný v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej
len „zákon č. 129/2010 Z. z.“, „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 137 písm. d) CSP dospel súd
prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
1.2. Okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným v kasačnom rozhodnutí Krajského súdu v Žiline

z 1. júna 2021 č. k. 11CoCsp/49/2020-239 zistil, že žalobcovia sa voči žalovaným domáhajú, aby súd
určil, že úver zo zmluvy reg. č. I. zo 14. septembra 2007 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalobcami
je bezúročný a bez poplatkov, že zmluva o úvere č. XXXXXX zo 14. septembra 2007 uzatvorená medzi
žalovaným 1/ a žalobcami je neplatná, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti reg. č.
XXXXXX z 14. septembra 2007 uzavretá medzi žalobcami a žalovaným 1/ je neplatná, a aby súd uložil
žalovanému 1/povinnosť zaplatiť žalobcom 3.018,50 eura s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 26.

januára 2018 do zaplatenia. Žalobu odôvodnili tým, že úverová zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky, ktoré sú spôsobilé založiť hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, (podriadenie zmluvy režimu Obchodného zákonníka, zmluva je písaná nečitateľným, iba
veľmi obtiažne čitateľným písmom). Tvrdili tiež, že zmluva o úvere neobsahuje zákonom stanovené
náležitosti, (zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú
percentuálnu mieru nákladov (RPMN) a priemernú ročnú percentuálnu mieru nákladov), čo spôsobuje,

že zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Tvrdili, že žalovaný 1/ ich pri uzatváraní zmluvy
uviedol do omylu, použil nekalé praktiky a do zmluvy včlenil neprijateľné zmluvné podmienky, a pretoje úverová zmluva neplatná. Žiadali tiež vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.018,50 eura
s príslušenstvom, pretože na úver vo výške 19.908,65 eura celkovo zaplatili 22.927,15 eura, teda o
3.018,50 eura viac, ako bola istina úveru.

Z vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že medzi sporovými stranami nie je sporné, že
žalobcoviaakodlžníciuzatvorilisožalovaným1/zmluvuoposkytnutíúverureg.čísloI. zo14.septembra
2007(ďalejlen„úverovázmluva“)azmluvuozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostizo14.septembra
2007, ktorá zabezpečovala pohľadávku žalovaného 1/ z uvedenej úverovej zmluvy. Medzi sporovými
stranami ostalo sporné, či sú tieto zmluvy platné, a či sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov

kvôli absencii zákonom stanovených náležitostí v úverovej zmluve.
1.3. Súd akceptoval argumentáciu žalovaného 1/ a konštatoval, že z úverovej zmluvy súd zistil, že na
jej základe žalovaný 1/ poskytol žalobcom úver vo výške 680.000 Sk, čo je po prepočte na eurá suma vo
výške 20.192,42 eura, teda vyššia ako 20.000 eur, a preto sa tento úver nepovažuje za spotrebiteľský
úver.Súduskutočnilprepočethodnotyúveru680.000Sknaeurákurzom,ktorýjezverejnenývkurzovom
lístku na webovom sídle Národnej banky Slovenska, a ktorý dňa 14. septembra 2007 bol 33,676 Sk za 1

euro (680.000 Sk : 33,767 Sk = 20.192,42 eura). Súd neakceptoval tvrdenie žalobcov, že prepočet sumy
680.000 Sk na eurá mal byť uskutočnený kurzom platným dňa 27. septembra 2007, kedy boli peniaze z
úveru žalovaným 1/ poskytnuté na účet žalobcov. Takýto výklad ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e) zákona
o spotrebiteľských úveroch nemožno vyvodiť ani gramatickým výkladom tohto ustanovenia, keď táto
právna norma výslovne uvádza zmluvu o poskytnutí úveru a hodnotu úveru podľa zmluvy, nie hodnotu

úveru v čase, keď boli peniaze aj reálne poskytnuté dlžníkovi a výklad žalobcov nemožno akceptovať ani
po stránke logickej - ak by bolo pravdivé tvrdenie žalobcov, že hodnota úveru mala byť zo slovenských
korún na eurá prepočítaná kurzom platným v deň reálneho poskytnutia peňazí, čo môže, ale aj nemusí
byť deň totožný s dňom uzavretia zmluvy, tak v čase uzavretia zmluvy o úvere by objektívne nebolo
určiteľné, či ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, alebo nie - príkladom je práve prejednávaný prípad,

kedy rozdiel v kurze slovenskej koruny voči euru v deň uzavretia úverovej zmluvy a v deň, kedy boli
peniaze z úveru žalobcom skutočne žalovaným 1/ poskytnuté, spôsobil, že úver sa nemôže považovať
za spotrebiteľský. To, či sa úver považuje za spotrebiteľský alebo nie, však musí byť zrejmé už v deň
uzavretia úverovej zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom úvere má totiž zákonom stanovené náležitosti a v
prípade ich absencie sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, preto zákonodarca iste nemienil

ustanovením § 1 ods. 2 písm. e) zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnuť, aby sa skutočnosť,
či sa úver považuje za spotrebiteľský alebo nie, zisťovala až v čase poskytnutia peňazí z úveru, teda
v čase po uzavretí úverovej zmluvy, pretože v tom prípade by v čase uzavretia úverovej zmluvy jej
účastníci nevedeli, či uzavierajú zmluvu o spotrebiteľskom úvere alebo nie. Súd považoval za nesprávnu
aj argumentáciu žalobcov, že na zistenie, či úverová zmluva sa považuje za zmluvu o spotrebiteľskom

úvere alebo nie, sa má použiť opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky z 13. novembra 2002,
ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre banky, pobočky
zahraničnýchbánk,NárodnúbankuSlovenska,Fondochranyvkladov,obchodníkovscennýmipapiermi,
Garančný fond investícií, správcovské spoločnosti, pobočky zahraničných správcovských spoločností
a podielové fondy, číslo 20.359/2002-92. Spôsob účtovania a rámcová účtová osnova bánk a ďalších

finančných inštitúcií, ktoré sú uvedené v tomto opatrení, nemajú žiadnu súvislosť so spôsobom prepočtu
hodnoty úveru zo slovenských korún na euro podľa ust. § 1 ods. 2 písm. e) zákona o spotrebiteľských
úveroch.
1.4. Žalobcovia vo vzťahu k tvrdeniu, že úverová zmluva je zmluva o spotrebiteľskom úvere,
argumentovali aj tým, že v úverovej zmluve je uvedené, že „ zmluvné strany... uzatvárajú túto zmluvu

podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka v platnom znení, zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v platnom znení ...“. Súd bol toho názoru, že ustanovenie § 1 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktoré vymenúva zmluvy, na ktoré sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských
úveroch, je kogentné a nemožno ho zmeniť ani dohodou zmluvných strán. Je teda bez právneho
významu, či je v texte úverovej zmluvy uvedené, že je uzavretá podľa zákona o spotrebiteľských úveroch

- pokiaľ zmluva nespĺňa zákonom stanovené podmienky, tak takéto zmluvné ustanovenie nemôže
zmeniť charakter úverovej zmluvy, t. j. ak patrí medzi zmluvy, na ktoré sa podľa ust. § 1 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch zákon nevzťahuje, tak to nemožno zmeniť dohodou zmluvných strán a
naopak - ak zmluva patrí medzi zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak dohodou zmluvných strán nemožno
dosiahnuť, aby sa na takú zmluvu nevzťahoval zákon o spotrebiteľských úveroch. Zmluvu o úvere

teda nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pretože náležitosti, stanovené zákonom o
spotrebiteľských úveroch, (žalobcovia uvádzajú chýbajúcu RPMN, termín konečnej splatnosti úveru a
rozčlenenie splátky na istinu, úrok a poplatky) musia mať len zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Súd
preto žalobu v časti, v ktorej žalobcovia žiadali určiť, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov,zamietol. V nadväznosti na to zamietol aj žalobu v časti o zaplatenie 3.018,50 eura s príslušenstvom
titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa žalobcov vzniklo tým, že na úver zaplatili viac, ako
bola samotná istina úveru, pretože sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Keďže úver nie

je spotrebiteľský, nepovažuje sa za bezúročný a bez poplatkov, a preto pokiaľ žalobcovia zaplatili
žalovanému1/ajpríslušenstvo(úrokyapoplatky),takžalovaný1/sanaichúkorbezdôvodneneobohatil.
1.5. Okresný súd uviedol ohľadom časti žaloby, v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti
zmluvy o zriadení záložného práva, že tá je z procesného hľadiska žalobou o určenie právnej
skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo

o právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Možnosť žalovať o určenie neplatnosti
zmluvy o zriadenie záložného práva nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu. To isté platí o
žalobe o určenie, že je neplatná úverová zmluva. Súd zdôraznil, že úverová zmluva, o ktorú v konaní
ide, nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere; žiadny právny predpis nestanovuje možnosť žalovať
o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, (ktorá súčasne nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere). Pre
nesplnenie tohto procesného predpokladu súd žalobu o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a zmluvy

o zriadení záložného práva zamietol. Pokiaľ žalobcovia poukázali na to, že tento spor je spotrebiteľský,
tak z procesného hľadiska sa od ostatných sporov odlišuje predovšetkým tým, že súd v konaní
o spotrebiteľskom spore vykoná aj dôkazy, ktoré žiadna sporová strana nenavrhla, CSP však pre
spotrebiteľské spory nestanovuje žiadnu výnimku v tom smere, že žaloba, podaná spotrebiteľom,
nemusí byť procesne prípustná podľa § 137 písm. d) CSP.

1.6. Súd považoval za potrebné tiež vyjadriť sa k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaných.
Žalobcovianajprvakožalovanéhooznačilisubjekt,ktorývystupujevsúčasnostiakožalovaný1/aneskôr
žiadali, aby do konania pristúpil aj žalovaný 2/, ktorej žiadosti súd vyhovel a uznesením Okresného
súdu Námestovo č. k. 7Csp/5/2018-252 z 28. decembra 2021 pripustil vstup žalovaného 2/ do konania.
Žalobcovia odôvodnili návrh na vstup žalovaného 2/ do konania tým, že žalovaný 1/ im oznámil, že

svoju pohľadávku voči nim na zaplatenie úveru z dotknutej úverovej zmluvy postúpil na žalovaného
2/. Súčasne však tvrdili, že toto postúpenie pohľadávky bolo neplatné, pretože žalovaný 1/ nedodržal
zákonom stanovený postup pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, pretože v oznámení o
vyhlásení predčasnej splatnosti úveru neuviedol, pre nesplnenie ktorej konkrétnej splátky splatnej
určitého dňa vyhlasuje predčasnú splatnosť. Čo sa týka tvrdení žalobcov o neplatnosti postúpenia

pohľadávky žalovaného 1/ na žalovaného X/, vo vzťahu k predmetu konania - určenie neplatnosti
úverovej zmluvy, neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, určenie, že úver je bezúročný a bez
poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia - je bez právneho významu, či žalovaný 1/ platne postúpil
svojupohľadávkunažalovaného2/,alebonie,resp.postúpeniepohľadávkyžalovaného1/nazaplatenie
nesplatenej časti úveru na žalovaného 2/ nemalo žiadny vplyv na vecnú legitimáciu žalovaného 1/.

Zmluvou o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej účinkov vždy prevádza iba konkrétne právo postupcu
na plnenie voči dlžníkovi, nie však zmluvný vzťah ako celok. Postupník na základe cesie nevstupuje
do základného obligačného vzťahu s dlžníkom, z ktorého postupovaná pohľadávka vznikla, a ktorého
obsah môže tvoriť značný objem práv a povinností, ktoré nie sú postúpením dotknuté. Účastníkom
pôvodného záväzkového vzťahu ostáva naďalej postupca. Keďže postúpením pohľadávky na splatenie

nesplatenej časti úveru sa žalovaný 2/ nestal zmluvnou stranou úverovej zmluvy, ani zmluvy o zriadení
záložného práva, tak nemôže byť pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní, (to ani v prípade, že by
postúpenie pohľadávky bolo platné). Rovnaké závery bolo potrebné urobiť aj vo vzťahu k uplatnenému
právu žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože aj v prípade, že by žalovaný 2/ platne
nadobudol voči žalobcom pohľadávku na splatenie úveru, nestal by sa voči nim povinný na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ku ktorému navyše malo podľa žalobcov dôjsť v čase pred postúpením
pohľadávky. Vo vzťahu k žalovanému 2/ preto súd zamietol žalobu pre nedostatok jeho pasívnej vecnej
legitimácie.
1.7. Súd o náhrade trov konania rozhodol tak, že ju priznal žalovaným 1/ a 2/, ktorí boli v konaní úspešní
(§ 255 ods. 1 CSP).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ rozsudkom z 26.
septembra 2023 č. k. 11CoCsp/11/2023-565 rozsudok súdu prvej inštancie aplikujúc ust. § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil a žalovaným priznal podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP voči žalobcom nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby z procesných
dôvodov, keďže v prípade obidvoch žalobných petitov ide o žalobu o určenie právnej skutočnosti
podľa § 137 písm. d) CSP, ktorej prípustnosť je naviazaná na osobitný predpis (najmä na predpisy
hmotného práva). Žalobnému návrhu znejúcemu na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitnéhopredpisu nevyplýva, nebolo možné vyhovieť. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie
správne konštatoval, že určenie neplatnosti záložnej zmluvy, teda určenie tejto právnej skutočnosti
nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu, takže takáto žaloba o určenie neplatnosti záložnej zmluvy

nie je v súlade s týmto zákonným ustanovením prípustná. Pokiaľ žalobcovia opakovane v odvolacom
konaní argumentovali judikatúrou o „naliehavom právnom záujme“, odvolací súd do ich pozornosti
dal skutočnosť, že nimi formulovaný petit o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva
nezodpovedá svojou formuláciou podmienkam ust. § 137 písm. c) CSP, pretože nepožadujú určenie
práva alebo právneho vzťahu, ale určenie právnej skutočnosti, pričom v týchto súvislostiach zdôraznil,

že súd je viazaný obsahom žalobného petitu (§ 216 CSP). Právne závery súdu ohľadne procesnej
neprípustnosti žaloby o určenie právnej skutočnosti sa plne vzťahujú aj na petit žalobcov navrhujúci
určenie neplatnosti samotnej zmluvy o úvere, keďže ani v tomto prípade žiadny osobitný predpis
nestanovuje takúto možnosť. Právna norma obsiahnutá v § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. takéto
určenie umožňuje (spotrebiteľ sa môže domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou), avšak iba

vo vzťahu k spotrebiteľskému úveru, ktorým však predmetný úver nie je.
2.2. Zároveň odvolací súd uviedol, že posúdenie všeobecných náležitostí právneho úkonu a s tým
súvisiacej platnosti/neplatnosti právneho úkonu, by bolo možné (prejudiciálne) za predpokladu podania
žaloby na plnenie. Keďže žalobcovia požadovali aj vydanie bezdôvodného obohatenia považoval
z dôvodu právnej istoty za potrebné na doplnenie uviesť, že preskúmaním obsahu spisu nezistil

dôvod neplatnosti úverovej zmluvy podľa § 40 OZ a ani v zmysle § 37 OZ. Nebolo preukázané, že
by právny úkon nebol zo strany niektorého z účastníkov zmluvy urobený slobodne, vážne, určite a
zrozumiteľne, ani že by predmetom zmluvy bolo nemožné plnenie. Odvolací súd nezistil ani dôvod
neplatnosti zmluvy o úvere v zmysle § 38 OZ, nakoľko nebolo preukázané, že by právny úkon urobila
osoba nespôsobilá na právne úkony, resp. konajúca v duševnej poruche, ktorá by ju robila na tento

právny úkon neschopnou. Čo sa týkalo žalobcami tvrdeného voľným okom nečitateľného, resp. ťažko
čitateľného, malého písma, odvolací súd považoval toto tvrdenie za nedôvodné, majúc za to, že zmluva
je čitateľná aj bez použitia optickej pomôcky. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že zmluvu uzavreli v dôsledku
omylu, do ktorého ich mal uviesť žalovaný 1/, resp. že zmluvu uzavreli v tiesni, a že žalovaný 1/
použil nekalé a agresívne obchodné praktiky, tieto skutočnosti zostali len v rovine všeobecných tvrdení,

keď žalobcovia ich po skutkovej stránke nijako nerozvinuli, nešpecifikovali a nevztiahli na konkrétne
okolnosti a postup pri uzatváraní zmluvy, ale obmedzili sa iba na citovanie právnych predpisov a
konštatovanie povinnosti súdu z úradnej povinnosti identifikovať nekalé obchodné správanie dodávateľa
pri kreovaní zmluvného vzťahu. Z obsahu zmluvy a z vykonaného dokazovania však nevyplynulo, že
by žalobcovia boli „nútení“ uzavrieť zmluvu so žalovaným 1/ v dôsledku akéhokoľvek psychického

či fyzického nátlaku použitého zo strany banky (žalovaného 1/), že by si ako plne spôsobilé osoby
na právne úkony neboli vedomí dôsledkov uzavretia zmluvy o úvere, (povinnosti splácať poskytnutý
úver za dohodnutých podmienok spolu s úrokmi), že by boli uvedení do omylu ohľadne podmienok
poskytnutia, splácania či účelu úveru (v tomto zmysle im bol poskytnutý úver bez viazanosti účelu
použitia peňažných prostriedkov, preto žalobcovia neboli povinní preukazovať veriteľovi, na aký účel

poskytnutý úver použijú). Konštatoval, že nie je povinnosťou súdu, (a to ani v prípade, že sa pred
ním vedie spor týkajúci sa spotrebiteľskej zmluvy) nahrádzať procesnú aktivitu sporovej strany (hoci
ňou je spotrebiteľ) a preberať na seba jej povinnosť a bremeno tvrdenia a dokazovania. Odvolací
súd bol toho názoru, že zmluva o úvere ako právny úkon svojím obsahom a účelom neodporuje
zákonu, ani ho neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom, a obsahuje všetky podstatné náležitosti

dvojstranného právneho úkonu (a konkrétne všetky obligatórne náležitosti zmluvy o úvere v zmysle §
497 Obchodného zákonníka), pričom práva a povinnosti zmluvných strán sú v nej vyjadrené jasne, určito
a zrozumiteľne, a teda z hľadiska všeobecných i osobitných náležitostí právneho úkonu ako takého ide o
platný právny úkon. Žalobcovia pritom aj napriek značnej rozsiahlosti ich podaní vo veci, (ktoré však vo
väčšej či menšej miere predstavujú kompiláty rôznych rozhodnutí, či úryvkov textov verejne dostupných

prostredníctvom internetovej siete, a preto spôsobujúcich často iba ich neprehľadnosť, abstraktnosť a
nesúvislosť s prejednávanou vecou) nepreukázali žiadne konkrétne relevantné skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali neplatnosť zmluvy o úvere ako celku a ani súd takýto dôvod nezistil. Na tomto mieste
odvolací súd zdôrazňuje, že aj pri pochybnosti o platnosti právneho úkonu treba dať prednosť výkladu,
že právny úkon je platný (favorem negotii). Túto zásadu preferuje všeobecná judikatúra Ústavného súdu

SR ako principiálny výklad zmlúv.
2.3. Odvolací súd súčasne dospel k záveru, že ani záveru o zamietnutí žaloby v časti určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nemožno rozhodnutiu súdu prvej inštancie nič vytknúť. V zhode
so súdom prvej inštancie aj odvolací súd zastával názor, že s ohľadom na výšku úveru nemožno zmluvuo úvere podriadiť ustanoveniam zákona č. 258/2001 Z. z., a teda žalobcovia sa nemôžu domáhať
vyslovenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle ustanovení tohto zákona, pretože zmluva
o úvere nepodlieha/la režimu tohto zákona. V tomto smere podľa odvolacieho súdu správne súd prvej

inštancie výšku úveru ustálil prepočtom na menu euro ku 14. septembru 2007, t. j. ku dňu uzavretia
zmluvy, a nie ku dňu čerpania finančných prostriedkov, ako sa toho domáhali žalobcovia. V tejto
súvislosti (a vo vzťahu k argumentácii žalobcov, že dôležitý je dátum reálneho poskytnutia peňažných
prostriedkov veriteľom dlžníkovi) odvolací súd doplnil, že na rozdiel od zmluvy o pôžičke, pri ktorej
Občiansky zákonník okrem dohody zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy na vznik záväzku

z nej vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky, a ktorá je tak reálnym kontraktom, zmluva
o úvere podľa Obchodného zákonníka je konsenzuálnym kontraktom, a teda pre vznik záväzkov z nej
postačuje dohoda zmluvných strán o podstatných častiach zmluvy (a k odovzdaniu predmetu úveru -
peňažných prostriedkov - môže dôjsť až v budúcnosti na požiadanie dlžníka). Na uvedenom nič nemení
ani skutočnosť, že zmluva o úvere (ako absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka) sa v
prípade jej uzavretia so spotrebiteľom spravuje predpismi občianskeho práva, pretože ako zmluvný

typ (čo do vymedzenia jej základných z pojmových znakov) je upravená v Obchodnom zákonníku.
Konštatoval, že okresný súd prijal aj správne právne závery čo do zamietnutia žaloby v časti o
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobcovia domáhali práve v súvislosti s nimi tvrdenou
bezúročnosťouabezpoplatkovosťouzmluvyoúvere.Pokiaľnemožnourčiťzmluvuoúverezabezúročnú
a bezpoplatkovú, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných subjektov, ktoré od

žalobcov prijímali jednotlivé čiastkové plnenia v zmysle ustanovení zmluvy, nevznikol, (a to vzhľadom
na rozsah plnenia poskytnutého žalobcami ani v prípade, že by boli neplatnými žalobcami uvádzané
ustanovenia zmluvy týkajúce sa poplatkov za poskytnutie úveru, čerpanie úveru či správu úveru).
Súčasne keďže neboli zistené dôvody neplatnosti zmluvy o poskytnutí úveru ako celku (a to ani s
poukazom na jej spotrebiteľský charakter) nemohlo na úkor žalobcov vzniknúť bezdôvodné obohatenie

ani v intenciách ust. § 451 a nasl. OZ.
2.4. Napokon, pokiaľ žalobcovia poukazovali na existenciu neprijateľných podmienok nachádzajúcich
sa v zmluve o poskytnutí úveru (pričom tieto ani nepremietli do osobitných, konkrétnych žalobných
petitov) s tým, že je povinnosťou súdu z úradnej povinnosti podrobiť zmluvu súdnej kontrole a aj bez
návrhu v rozsudku vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej

zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná,
pričom uvedené „množstvo“ neprijateľných podmienok má podľa nich za následok neplatnosť celej
úverovej zmluvy, odvolací súd dal do pozornosti žalobcov skutočnosť, že, ak by aj zmluva obsahovala
také podmienky, ktoré by podľa zákona spadali pod definíciu v spotrebiteľskej zmluve neprijateľných
podmienok, sankcia neplatnosti s tým spojená by sa dotýkala len týchto, konkrétne vymedzených

zmluvných podmienok, avšak nedotýkala by sa zmluvy ako celku, pretože čo do hlavných pojmových
znakov zmluvy a jej náležitostí ako právneho úkonu predmetná zmluva o úvere ako celok obstojí.
Neprijateľnosťresp.neplatnosťzmluvnýchpodmienokbezďalšiehonemôžespôsobiťneplatnosťzmluvy
o úvere ako celku, konkrétne zmluvné podmienky, (na ktoré žalobcovia poukazovali) je možné oddeliť
od ostatných častí zmluvy o úvere, najmä od jej podstatných, a teda zákonných náležitostí. Namietaná

zmluva o úvere ako celok je platným právnym úkonom. Pokiaľ teda žalobcovia opakovane v rámci
svojichpodaníuvádzaliexistenciuzmluvnýchpodmienok,preskúmanieneprijateľnostiktorýchponechali
na úvahe súdu, odvolací súd nepoprel, že posudzovaný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským,
na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ, ako aj zákona o ochrane spotrebiteľa, avšak
opätovne zdôraznil, že sa naň nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch upravujúci náležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo viedlo k záveru súdu o neprípustnosti žaloby o určenie neplatnosti
úverovej zmluvy podľa § 137 písm. d) CSP). Ďalej bolo potrebné uviesť, že zákon ustanovuje súdom
z úradnej povinnosti preskúmavať neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
avšak toto preskúmanie je vždy viazané na konkrétny nárok, ktorého sa žalobca domáha. V danom
prípade prípadné posudzovanie a určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o úvere

(určovací výrok) konzumuje žaloba na plnenie, ktorou je žaloba o zaplatenie sumy 12.274,47 eura s
príslušenstvom, ktorou sa žalovaný 2/ (ako žalobca) domáha voči žalobcom (ako žalovaným) plnenia
práve z titulu zmluvy o úvere, a medzi sporovými stranami prebieha aj iné súdne konanie (pod sp. zn.
3Csp/26/2021). Posúdenie a prípadné určenie neprijateľných zmluvných podmienok v tejto konkrétnej
zmluve o poskytnutí úveru vykoná súd, ktorý vedie konanie o žalobe na plnenie (ich posudzovanie

by bolo pre potreby tohto konania nadbytočné a skutočný význam bude mať práve v konaní o žalobe
na plnenie iniciovanom veriteľom voči dlžníkom - spotrebiteľom), práve v tom konaní môžu žalobcovia
(v postavení žalovaných) v rámci svojej procesnej obrany voči uplatnenému nároku poukazovať naexistenciu konkrétnych neprijateľných podmienok, z ktorých si veriteľ odvodzuje svoje konkrétne nároky
voči nim a tak dôvodiť neexistenciu nároku uplatneného voči nim v žalovanom rozsahu.
2.5. Odvolací súd sa vo vzťahu k časti predmetu konania o vydanie bezdôvodného obohatenia zaoberal

otázkou pasívnej vecnej legitimácie, keď sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pasívne
vecne legitimovaný v uvedenej časti je žalovaný 1/, avšak k naplneniu podmienok vzniku tohto nároku
nedošlo. Vo vzťahu k požiadavke žalobcov preskúmať splnenie podmienok na postúpenie pohľadávky
z predmetného úverového vzťahu prezumovaných § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov a na strane druhej obrane žalovaných spočívajúcej v deklarovaní

platnosti postúpenia pohľadávky zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/ odvolací súd poukázal na to, že
vzhľadom na absenciu iných podmienok v prejednávanom spore bude povinnosťou súdu práve v konaní
vedenom pod sp. zn. 3Csp/26/2021 ex offo prejudiciálne posúdiť otázku platnosti postúpenia predmetnej
pohľadávky a na to nadväzujúce splnenie podmienky (aktívnej) vecnej legitimácie, a to jednak vo vzťahu
k splneniu podmienky.
2.6. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcom v rozsahu 100 %. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie
osobitným rozhodnutím.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/, 2/, 3/ (ďalej aj len „dovolatelia“) v celom rozsahu

dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b), c)
CSP. Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho ako aj okresného súdu a vec vrátil na
ďalšie konanie.
3.1.Dovolatelianamietali,žekonajúcesúdybolipovinnéaplikovaťnormyspotrebiteľskéhopráva,hlavne
zákon o spotrebiteľských úveroch, pričom ich neaplikáciou nesprávne posúdili vec. Podľa ich názoru

niet pochýb, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, keď išlo o poskytnutie úveru v sume 680.000 Sk,
a teda k 27. septembru 2007 v cudzej mene 19.957,74 eura. V konaní nebolo preukázané poskytnutie
úveru nad 20.000 eur, tvrdenie o poskytnutí úveru v sume 22.751,86 eura označili za zavádzajúce,
nepravdivé a poškodzujúce práva a právom chránený záujem žalobcov ako spotrebiteľov. Poukázali
na. § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a dôvodili, že je nesporné, že pri poskytnutí úveru mal

žalovaný 1/ výdavok vo výške 19.957,74 eura.
3.2. Tiež namietali, že konajúce súdy žalobu žalobcov v časti nárokov určenia neplatnosti úverovej
zmluvy a záložnej zmluvy zamietli ako procesne neprípustnú, hoci „existuje mnoho rozhodnutí súdov,
v ktorých bolo rozhodnuté o určení neplatnosti spotrebiteľských zmlúv i iných zmlúv s poukazom na
ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákona o bankách.“ Zároveň uviedli, že rozhodnutie odvolacieho

súdu tak v prejednávanej veci záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, preto vymedzili otázku: Aplikovali súdy nižšej inštancie v
prejednávanej veci na zistený skutkový stav správnu právnu normu ust. § 137 písm. d) Civilného
sporového poriadku? Podľa názoru žalobcov ide o nesprávnu aplikáciu právnej normy s poukazom
predovšetkým na ustanovenia § 37, § 39, § 52, § 52a OZ. Záložná zmluva je v zmysle § 52a OZ závislou

zmluvou od úverovej zmluvy, ktorej vznik, zmena a zánik súvisí so vznikom, zmenou a zánikom úverovej
zmluvy, pričom v konaní bolo podľa názoru dovolateľov osvedčené, že žalovaný 1/ dňa 27. mája 2018
oznámil vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru, čím došlo k zániku úverového vzťahu, k zániku úverovej
zmluvy a v zmysle § 52a OZ k zániku aj záložnej zmluvy. V týchto súvislostiach tiež položili otázku,
ktorú považovali v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte za nevyriešenú, a síce „je platná záložná

zmluva po jej zániku v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľom v prejednávanej veci
žalovaným 1/? Je platná úverová zmluva po jej zániku v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
veriteľom v prejednávanej veci žalovaným 1/?“
3.3. Namietali, že konajúce súdy nepoučili žalobcov ako spotrebiteľov o možnosti späťvzatia zjavne
nedôvodnej žaloby, ak boli toho názoru , že ich žaloba je v zmysle ust. § 138 CSP neprípustná, čím

porušili ich právo na spravodlivý proces. Rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci záviselo
podľa ich názoru od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu tiež nebola
vyriešená - „aplikovali súdy nižšej inštancie v prejednávanej veci na zistený skutkový stav správnu
právnu normu? a žiadajú dovolací súd, aby vyriešil právnu otázku aplikácie právnych pravidiel na zistený
skutkový stav, pretože súd prvej inštancie a i odvolací súd ignorovali aplikáciu smernice rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.“
3.4.Žalobcovianesúhlasilisnázormiodvolaciehosúduuvedenévodsekoch12.,12.1.,12.2.,12.3.,12.4.
odôvodnenia napadnutého rozsudku a považovali ich za diskriminačné, nepresvedčivé a odkláňajúce
sa od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom tento odklon nebol odvolacím súdom zdôvodnený.Podľa názoru žalobcov napádané zmluvy, úverová zmluva i záložná zmluva ako závislá zmluva, zanikli
dňom rozhodnutia žalovaného 1/, ktorý vyhlásil úver za predčasne splatný. Z ustanovenia § 52a OZ je
nesporné, že napádané zmluvy sa stali neplatnými a preto dôvodne žiadali určiť neplatnosť napádaných

zmlúv. Žalobcovia žiadali dovolací súd, aby ustálil, že rozhodnutie veriteľa použijúc ust. § 53 ods. 9 a §
565 OZ je právnym úkonom veriteľa, ktorý smeruje k zániku spotrebiteľskej zmluvy, či zápis na základe
zmluvy o zriadení záložného práva k ich nehnuteľnostiam je v súčasnosti platný, či zánik napádaných
zmlúv odôvodňuje resp. neodôvodňuje ich právo podať návrh na Okresný úrad katastra nehnuteľností
na výmaz záložného práva. Žalobcovia vytýkali odvolaciemu súdu aj právne závery obsiahnuté v

bode 13.1. odôvodnenia napadnutého rozsudku, „pretože sa nedomáhajú určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, ale domáhajú sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.“ Žalobcovia
namietali závery odvolacieho súdu obsiahnuté aj v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku,
ktoré nevychádzali zo zisteného skutkového stavu, pretože žalovaný 1/ sa obohatil na úkor žalobcov
o 2.793,52 eura. V týchto súvislostiach poukázali na Všeobecné obchodné podmienky zmluvy - časť
Konverzné/výmenné operácie body 42., 43., 44., v zmysle ktorých konverzné výmenné operácie z jednej

meny do inej meny uskutočňuje banka kurzom podľa kurzového lístka platného v deň uskutočnenia tejto
operácie. Pokiaľ protihodnota v slovenskej mene prevyšuje limit stanovený bankou, banka použije kurz
odvodený od aktuálneho kurzu na medzibankovom devízovom trhu. Dispozícia klienta ku konverznej/
výmennej operácii musí obsahovať označenie meny účtu príkazcu a príjemcu a označenie meny sumy
prevodu, pokiaľ nie je mena označená, rozumie sa slovenská mena. Informácie o výmenných kurzoch

sú zverejnené v prevádzkových priestoroch všetkých pobočiek Banky a rovnako sú zverejnené na
www.csob.sk. Pri prepočte rozdielnych mien používa Banka výmenný kurz platný v deň účinnosti
prevodného príkazu. Žalobcovia s poukazom na tento dôkaz sú toho názoru , že ide o opomenutý dôkaz,
čo spôsobilo vadu, a preto súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolatelia

žiadali, aby sa dovolací súd vyjadril aj k otázke, „či dňa 27. 09. 2007 za stavu existencie meny
Slovenská koruna, podľa denného kurzového lístka Národnej banky Slovenska voči slovenskej korune
v mene názov krajiny Európska únia názov meny euro kurzu 34,072 slovenských korún za 1 euro, čo
predstavovala suma 680.000 slovenských korún sumu v cudzej mene 19.957,74 eura, pričom nemohlo
ísť o poskytnutie úveru v sume 22.751,26 eura.“

3.5. Žalobcovia vytýkali odvolaciemu súdu právne závery obsiahnuté v odseku 15. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, pričom k pasívnej vecnej legitimácii považovali za dôvodné uviesť, že žalovaný
1/ mal postúpiť pohľadávku na žalovaného 2/, ktoré postúpenie je sporné s poukazom na právne úkony
žalovaného 1/ ako dodávateľa, ktoré mal urobiť podľa ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ, pričom postúpenie
je v rozpore so zákonom, nakoľko postúpenie bankovej pohľadávky na nebankovú spoločnosť je podľa

zákona neplatné.
3.6. Dovolatelia uviedli, že v zmysle § 54 ods. 1 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Žalobcovia žiadali, aby
dovolací súd aplikoval právne závery súdneho dvora, (napr. konkrétne rozhodnutie z 9. novembra
2023 vo veci C-598/21), nakoľko súdny dvor opakovane rozhodol, že na účely určenia, či zmluvná

podmienka o predčasnej splatnosti hypotekárneho úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa,jerelevantnánajmäotázka,čiprávopredajcualebododávateľapožadovaťsplateniecelého
úveru je podmienené tým, že spotrebiteľ nesplní povinnosť, ktorá je v rámci predmetného zmluvného
vzťahu podstatná, či sa toto právo priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto nesplnenie povinnosti
dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či toto právo predstavuje odchýlku

od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii osobitných zmluvných ustanovení,
a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky, ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa
takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto splatnosti úveru. Žalobcovia považovali
za nesprávnu úvahu odvolacieho súdu v odseku 14 odôvodenia rozhodnutia, pretože z ustálenej
rozhodovacej praxe súdneho dvora vyplýva, že súdy sú povinné preskúmať neprijateľné podmienky v

spotrebiteľských zmluvách.
3.7. Namietali, že súdy konali výlučne formálne nerešpektujúc princípy materiálneho právneho štátu.
Okresný súd značnú časť argumentácie vyňal a do rozhodnutia vôbec neuviedol, čo sa odzrkadlilo aj v
odôvodnení rozhodnutia, ktoré nijako nereflektuje predloženú argumentáciu, a zároveň ani nie je možné
dovodiťzargumentáciesúdu,žebysavôbectoutoargumentáciouvpodaniachzaoberal,čímdostatočne

neposúdil všetky predložené argumenty strany sporu.

4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k podanému dovolaniu dovolateľom uviedol, že dovolanie žalobcov je
nedôvodné, odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a dostatočným spôsobom odôvodnil, rozhodnutieobsahuje dôsledné vysporiadanie sa s námietkami žalobcov. Žalovaný 2/ navrhol, aby dovolací súd
zamietoldovolaniežalobcovažalovanému2/priznalnároknanáhradutrovdovolaciehokonaniavplnom
rozsahu.

4.1. Žalovaný 2/ uviedol, že dovolatelia uvádzajú v podanom dovolaní úplne absurdné, nelogické
a dokonca v niektorých prípadoch vzájomne si odporujúce tvrdenia, ktoré zároveň priamo odporujú
zákonu či ustálenej judikatúre dovolacieho súdu len s odkazom na ochranu ich postavenia ako
spotrebiteľov. Značná časť dovolania žalobcov sa vzťahuje ku skutočnostiam, ktoré so samotnou
platnosťou predmetných zmlúv či bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nemajú žiadny súvis, a to

napríklad námietky neplatného zosplatnenia úveru, v dôsledku čoho považujú pohľadávku za neplatne
postúpenú - bez ohľadu na to, že si žalobcovia sami odporujú, keď následne namietajú zánik úverovej
zmluvy v dôsledku platného zosplatnenia úveru.
4.2. Žalobcovia rovnako namietali, že „súdy oboch inštancií sa odklonili od ustálenej rozhodovacej
praxe“, no z dovolania nevyplýva, aby žalobcovia vôbec konkretizovali, v akej právnej otázke došlo k
odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe (osobitne s poukazom na formuláciu namietaných právnych

otázok), čo je základným predpokladom úspešného dovolania, resp. jeho povinnou náležitosťou.
Žalobcovia v tomto smere rovnako nepoukázali na žiadnu ustálenú rozhodovaciu prax - čo s ohľadom
na absenciu konkretizácie právnej otázky žalovanému 2/ úplne znemožňuje, aby sa k uvedenému
dovolaciemu dôvodu mohol relevantne vyjadriť.
4.3. Žalovaný 2/ na položenú otázku žalobcov, či „aplikovali súdy nižšej inštancie v prejednávanej veci

na zistený skutkový stav správnu právnu normu ust. § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku?“,
poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 1Obdo/51/2021 (R 1/2023) v zmysle ktorého žaloba o určenie
neplatnosti právneho úkonu (podaná za účinnosti Civilného sporového poriadku) je žalobou o určenie
právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Jej prípustnosť je podmienená
existenciou osobitného predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje podať týmto predpisom špecifikovanú

určovaciu žalobu. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 9Cdo/7/2021 z 14. apríla 2021, podľa novej právnej
úpravy nie je možné žalovať neplatnosť právnych úkonov, ak to nevyplýva z osobitného predpisu.
Ohľadom položenej otázky žalobcov, či aplikovali súdy nižšej inštancie v prejednávanej veci na zistený
skutkový stav správnu právnu normu uviedol, že uvedená právna otázka je natoľko abstraktná a
všeobecná,ženiejemožnéakýmkoľvekspôsobomsavyjadriťčiposúdiťsprávnosťprávnehoposúdenia

v zmysle tejto právnej otázky. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné konštatovať, že uplatnenie takejto
otázky nespĺňa základné podmienky dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 CSP, keďže uplatnený dovolací
dôvod pri uvedenej právnej otázke nie je v súlade s ust. § 432 ods. 2 CSP a dovolací súd ani žalovaný
2/ nie sú oprávnení domýšľať si, čo mali žalobcovia v skutočnosti na mysli, aké právne posúdenie
napádajú a v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Ohľadom ďalšej otázky, či je

platná záložná zmluva po jej zániku v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľom v
prejednávanej veci žalovaným 1/ ? A či je platná úverová zmluva po jej zániku v dôsledku vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľom v prejednávanej veci žalovaným 1/? Žalovaný 2/ s ohľadom na
vyššie uvedenú absurdnosť považoval za potrebné uviesť, že takéto závery nevyplývajú zo žiadneho
právneho predpisu, pričom vyhlásením predčasnej splatnosti pohľadávky nastáva výlučne strata výhody

splátok podľa ust. § 565 OZ, ktorá bola medzi zmluvnými stranami dojednaná v úverovej zmluve, pričom
je však nemysliteľné, aby malo dôjsť z dôvodu uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 OZ k zániku ich
záväzku skrz zánik zmluvy. Vo vzťahu k namietanej výške poskytnutého úveru sa žalovaný 2/ pridržiava
svojich predošlých vyjadrení, pričom žalobcovia výlučne opakujú vlastné názory na prepočet slovenskej
koruny na euro bez ohľadu na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v

Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Závery odvolacieho súdu týkajúce sa
výšky poskytnutého úveru sú výlučne skutkovými zisteniami, pričom v zmysle ust. § 442 CSP je dovolací
súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Nemožno preto podľa názoru žalovaného
2/ ani len prihliadať na námietky žalobcov týkajúce sa skutkových záverov odvolacieho súdu. Ďalšie
argumenty žalobcov sú podľa názoru žalovaného 2/ len výsledkom bezbrehej ochrany spotrebiteľov, z

ktorej sa domáhajú účelovým a šikanóznym spôsobom zneužitia svojho postavenia ako spotrebiteľov s
cieľom vyhnúť sa splneniu svojich zmluvných povinností za každú cenu.

5. Dovolatelia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ a jeho následného doplnenia zotrvávali na svojich
názoroch uvedených v podanom dovolaní.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolonapadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v
dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací
súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

9. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

10. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

11. Dovolatelia v dovolaní síce uviedli dovolacie dôvody (§ 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b), c)
CSP), avšak nerozlišujú argumentáciu pre uplatnený dovolací dôvod v zmysle
§ 420 písm. f) CSP od dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 CSP, vzájomným zmiešavaním argumentácie
a neodlišovaním dovolacích dôvodov trpí zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť, súladnosť i právna

konzistentnosť prejavu dovolateľov s dopadom na prerokovanie dovolania dovolacím súdom.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú

v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup
súdu znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere
(intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty

a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho integrálnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti jeho strán,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na predvídateľnosť rozhodnutia a na jeho riadne odôvodnenie, zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutie spravodlivosti).
12.2. Porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného ustanovenia zákona treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň
znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

13. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP dovolatelia identifikovali
nasledovne:
a/ súdy nepoučili žalobcov o možnosti späťvzatia zjavne nedôvodnej žaloby, ak boli toho názoru, že ich
žaloba je neprípustná, v zmysle § 138 CSP,

b/ súdy nižšej inštancie ignorovali § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka, hoci mali povinnosť aplikovať
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách k právnej otázke určenia platnosti resp. neplatnosti dotknutých
zmlúv, podľa ktorého ustanovenia zmluvy zanikli, čím stratili svoju platnosť,
c/ opomenutý dôkaz - Všeobecné obchodné podmienky žalovaného 1/ - časť konverzné/výmenné
operácie bod 42.,

d/ súdy sa nevysporiadali s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ a s tým spojenej otázky
platnosti postúpenia pohľadávky zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/,
e/ súdy neskúmali existenciu neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,f/ súdy sa nevysporiadali s každou námietkou dôležitou pre spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej
veci, napadnuté rozsudky sú nepresvedčivé a nepreskúmateľné, súdy riadne neodôvodnili svoje
rozhodnutia.

14. Vo vzťahu k námietke o nesprávnom postupe súdu spočívajúcom v chýbajúcom poučení podľa §
138 CSP, dovolací súd uvádza, že takúto vadu konania nezistil. Ani v jednom z rozhodnutí nižších súdov
nebolo konštatované, že ide o zjavne bezdôvodnú žalobu a že z toho dôvodu bola žaloba zamietnutá.
Pred rozhodnutím vo veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zamerané na zistenie skutkovej

okolnosti rozhodnej pre právne posúdenie úveru ako spotrebiteľského úveru resp. zmluvy ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Až po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nie je procesne
prípustná podľa § 137 písm. d) CSP, s ktorým záverom súhlasil aj odvolací súd. Je tak zrejmé, že
súd pred vykonaným dokazovaním nebol povinný postupovať podľa § 138 CSP a vyzývať žalobcov na
späťvzatie žaloby.
14.1. V zmysle judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 11. 2010,

sp. zn. 5Cdo/218/2010), obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám
nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý súdny proces
však neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z citovanej

judikatúry neposkytnutie poučenia žalobcom podľa § 138 CSP v situácii, keď žaloba bola prejednaná a
bolo o nej rozhodnuté v riadnom súdnom procese, nemožno považovať za procesný postup, ktorým by
sa strane znemožňovalo uskutočnenie jej procesného práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Nemôže preto byť vadou konania odôvodňujúcou prípadné zrušenie rozhodnutia
vo veci samej.

15. Z obsahu dovolacej námietky uplatňovanej podľa § 420 písm. f) CSP o ignorovaní § 52a ods. 2
Občianskeho zákonníka odvolacím súdom je zrejmé, že smeruje k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci. Dovolatelia sa domáhajú aplikácie § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka na danú vec, teda
právneho posúdenia skutkového stavu podľa uvedeného ustanovenia. Judikatúra dovolacieho súdu

vychádza z toho, že nesprávnym právnym posúdením veci nemožno dôvodne uplatniť dovolací dôvod
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti
(R 24/2017). Tento právny záver považuje za ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS
61/2019). Skutočnosť, že žalobca má odlišný právny názor než konajúce súdy bez ďalšieho nezakladá a
nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Za porušenie základného práva zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,
iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06
).

16. Vo vzťahu k námietke o existencii opomenutého dôkazu, za ktorý dovolatelia označili Všeobecné
obchodné podmienky žalovaného 1/ (časť konverzné/výmenné operácie bod 42.), dovolací súd uvádza,
že nezistil existenciu opomenutého dôkazu v predmetnom súdnom konaní. Opomenutým je taký
dôkaz, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci

súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie
bez akéhokoľvek odôvodnenia. Zo spisu dovolací súd zistil, že dôkaz všeobecnými obchodnými
podmienkami žalovaného 1/ žalobcovia súdu nepredložili ani neoznačili. Žalobcovia nenavrhli jeho
vykonanie ani v prvoinštančnom konaní ani v odvolaní. Dôkaz nie je súčasťou súdneho spisu, ako tvrdia
dovolatelia v podanom dovolaní. Tento dôkaz nebol súdmi nižších inštancií opomenutý, pretože nebol

ani navrhnutý. Odvolací súd v konaní neopomenul dôkaz, a teda nepostupoval spôsobom, ktorý by bol
v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Z obsahu spisu je zrejmé, že dovolatelia počas celého konania pred okresným súdom, ako aj
krajským súdom uvedeným neargumentovali. Tento argument sa objavil až v podanom dovolaní.
16.1. K tomu dovolací súd v prvom rade uvádza, že dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom

dovolacieho konania predovšetkým také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní. V podstate
obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v
rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu,ktorú mohol predniesť ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie
nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).
16.2. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému

prostriedku subsidiárnym, čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku
(úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku,
a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom
konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť
prípustnosť dovolania. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné)

povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a
to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne). Hodnotové
obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.
16.3. Okrem toho v zmysle § 442 CSP je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
odvolací súd. Tento záver podporuje aj § 435 CSP, teda tzv. novoty nie sú v zásade v dovolacom konaní
prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa

od istej fázy uplatňovanie práva novôt (porov. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/159/2020,
7Cdo/27/2023, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 526/2024).
16.4. Odvolací súd svoj záver o výške úveru v mene eura, ktorá skutková okolnosť je dôvodom
uplatnenia novej argumentácie dovolateľov v dovolaní, odôvodnil v bode 13. odôvodnenia rozsudku.
Označil za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý výšku úveru ustálil prepočtom na menu euro ku

dňu14.09.2007,t.j.kudňuuzavretiazmluvy,aniekudňučerpaniafinančnýchprostriedkov,akosatoho
domáhali žalobcovia. Zároveň doplnil ďalší dôvod správnosti tohto záveru poukazom na konsenzuálny
charakter zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka. Poukaz žalobcov na opatrenie Ministerstva
financií Slovenskej republiky zo dňa 13. 11. 2002, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch
účtovaniaarámcovejúčtovejosnoveprebanky,pobočkyzahraničnýchbánk,NárodnúbankuSlovenska,

Fond ochrany vkladov, obchodníkov s cennými papiermi, Garančný fond investícií, správcovské
spoločnosti, pobočky zahraničných správcovských spoločností a podielové fondy nepovažoval za
právne relevantný, keď spôsob účtovania a rámcová účtová osnova bánk a ďalších finančných inštitúcií,
ktoré sú uvedené v tomto opatrení, nemajú žiadnu súvislosť so spôsobom prepočtu hodnoty úveru zo
slovenských korún na euro podľa ust. § 1 ods. 2 písm. e) zákona o spotrebiteľských úveroch a tento

zákon na uvedené opatrenie ani nikde neodkazuje.
16.5. Zprincípuracionálneho,efektívnehoainštančnéhosúdnehokonaniaodovolanípritomvyplýva,že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie
návrhy, už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolací súd riadne preskúmal. Nedávalo by totiž žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a

návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až
dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval
rozsudokodvolaciehosúdu,(tedajeho„zákonnúsprávnosťaspravodlivosť“),hocibyvšaktentoodvolací
súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola
známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom.

16.5. Ak žalobcovia uvedené námietky (argumentáciu) zakladajúce prípustnosť a dôvodnosť dovolania
neuplatnili v odvolacom konaní, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci
(§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť (obdobne napr. 8Cdo/8/2020,
9Cdo/132/2020).

16.6. Dovolací súd sa preto námietkou nezaoberal, pretože v súlade s § 435 CSP v dovolaní nemožno
uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a
dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

17. Dovolací súd konštatuje, že oba súdy nižšej inštancie sa vysporiadali aj s otázkou pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného 2/ a s tým spojenej otázky platnosti postúpenia pohľadávky zo žalovaného 1/
na žalovaného 2/, ktoré námietky označili za nadbytočné. Súd prvej inštancie uviedol, že čo sa týka
tvrdení žalobcov o neplatnosti postúpenia pohľadávky žalovaného 1/ na žalovaného 2/, vo vzťahu k
predmetu konania - určenie neplatnosti úverovej zmluvy, neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva,
určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia - je bez právneho

významu, či žalovaný 1/ platne postúpil svoju pohľadávku na žalovaného 2/, alebo nie, resp. postúpenie
pohľadávky žalovaného 1/ na zaplatenie nesplatenej časti úveru na žalovaného 2/ nemalo žiadny
vplyv na vecnú legitimáciu žalovaného 1/. Zmluvou o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej účinkov
vždy prevádza iba konkrétne právo postupcu na plnenie voči dlžníkovi, nie však zmluvný vzťah akocelok. Postupník na základe cesie nevstupuje do základného obligačného vzťahu s dlžníkom, z ktorého
postupovaná pohľadávka vznikla, a ktorého obsah môže tvoriť značný objem práv a povinností, ktoré nie
sú postúpením dotknuté. Účastníkom pôvodného záväzkového vzťahu ostáva naďalej postupca. Keďže

postúpením pohľadávky na splatenie nesplatenej časti úveru sa žalovaný 2/ nestal zmluvnou stranou
úverovej zmluvy, ani zmluvy o zriadení záložného práva, tak nemôže byť pasívne vecne legitimovaný v
tomto konaní (to ani v prípade, že by postúpenie pohľadávky bolo platné). Rovnaké závery bolo potrebné
urobiť aj vo vzťahu k uplatnenému právu žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože aj v
prípade, že by žalovaný 2/ platne nadobudol voči žalobcom pohľadávku na splatenie úveru, nestal by sa

voči nim povinný na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorému navyše malo podľa žalobcov dôjsť v
čase pred postúpením pohľadávky. Vo vzťahu k žalovanému 2/ preto súd zamietol žalobu pre nedostatok
jeho pasívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd vo vzťahu k požiadavke žalobcov preskúmať splnenie
podmienok na postúpenie pohľadávky z predmetného úverového vzťahu prezumovaných § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z. zo žalovaného 1/ na žalovaného 2/ poukázal na to, že vzhľadom na absenciu
iných podmienok v prejednávanom spore bude povinnosťou súdu práve v konaní vedenom Okresným

súdom Námestovo pod sp. zn. 3Csp/26/2021 ex offo prejudiciálne posúdiť otázku platnosti postúpenia
predmetnej pohľadávky a na to nadväzujúce splnenie podmienky (aktívnej) vecnej legitimácie, a to
jednak vo vzťahu k splneniu podmienky.

18. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa vyporiadal s požiadavkou žalobcov na preskúmanie

neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve o úvere. Túto požiadavku žalobcov vyhodnotil ako
nedôvodnú, pretože, aj keď je súd povinný ex offo preskúmavať neprijateľnosť zmluvných podmienok,
bez ďalšieho to neznamená povinnosť preskúmavať každé ustanovenie predloženej zmluvy a
formulovanie výroku rozhodnutia; táto činnosť súdu je limitovaná predmetom sporu a k preskúmaniu
jednotlivých zmluvných podmienok z hľadiska ich platnosti môže súd pristúpiť len vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu, kedy je preukázaná aplikácia týchto podmienok na zmluvný vzťah. Domáhanie
sa práv spotrebiteľom na súde teda musí mať pre spotrebiteľa praktický význam. O taký prípad v
prejednávanej veci nejde, keď ani prípadné kladné určenie neprijateľných zmluvných podmienok by
nemalo žiadny vplyv na predmet konania vymedzený žalobcami a nimi požadované jednotlivé žalobné
petity. Tu treba vo všeobecnosti poukázať na to, (keďže uvedené má význam práve v podmienkach

prejednávanej veci), že samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená, že
prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, a teda či bude predmetné
súdne konanie užitočné alebo naopak zbytočné pre právne postavenie sporových strán. V danom
prípade prípadné posudzovanie a určovanie neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o úvere
(určovací výrok) konzumuje žaloba na plnenie, ktorou je žaloba o zaplatenie sumy 12.274,47 eura s

príslušenstvom, ktorou sa žalovaný 2/ (ako žalobca) domáha voči žalobcom 1/ až 3/ (ako žalovaným)
plnenia práve z titulu predmetnej zmluvy o úvere, keď na skutočnosť, že medzi sporovými stranami
prebieha aj toto iné súdne konanie (pod sp. zn. 3Csp/26/2021) poukazovali aj samotní žalobcovia
vo viacerých svojich podaniach. Z uvedených dôvodov súd v tomto konaní (vychádzajúc z toho, že
súbežne prebieha medzi stranami iné konanie) nepodrobil kontrole zmluvu o poskytnutí úveru vo vzťahu

k žalobcami tvrdenej neprijateľnosti niektorých zmluvných podmienok v nej obsiahnutých, pretože za
situácie, kedy sa vedie konanie o žalobe na plnenie z tohto spotrebiteľského vzťahu, by tým nedošlo k
vyriešeniu spornosti nárokov, ktorého sa žalobcovia domáhajú v prejednávanom spore, ale posúdeniu
otázok, ktoré budú musieť byť riešené v konaní o žalobe na plnenie z tohto spotrebiteľského vzťahu
ako otázky prejudiciálne. Posúdenie a prípadné určenie neprijateľných zmluvných podmienok v tejto

konkrétnej zmluve o poskytnutí úveru vykoná súd, ktorý vedie konanie o žalobe na plnenie, (ich
posudzovanie by bolo pre potreby tohto konania nadbytočné a skutočný význam bude mať práve v
konaníožalobenaplnenieiniciovanomveriteľomvočidlžníkom-spotrebiteľom),keďprávevtomkonaní
môžu žalobcovia (v postavení žalovaných) v rámci svojej procesnej obrany voči uplatnenému nároku
poukazovať na existenciu konkrétnych neprijateľných podmienok, z ktorých si veriteľ odvodzuje svoje

konkrétnenárokyvočinimatakdôvodiťneexistenciunárokuuplatnenéhovočinimvžalovanomrozsahu.

19. Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že sa súdy nevysporiadali s každou námietkou dôležitou
pre spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci, napadnuté rozsudky sú nepresvedčivé a
nepreskúmateľné,súdyriadneneodôvodnilisvojerozhodnutia,dovolacísúduvádza,žeideoabstraktnú,

nekonkrétnu námietku. Dovolatelia nešpecifikujú, s ktorou ich námietkou dôležitou pre rozhodnutie sa
odvolací súd nevysporiadal. K názoru dovolateľov o povinnosti odvolacieho súdu vysporiadať sa s
každou ich odvolacou námietkou, dovolací súd poznamenáva, že odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie,ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje
odvolacísúdzanevyhnutnédaťodpoveďzhľadiskadoplneniadôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancie
(II. ÚS 78/05). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany,

ajnataký,ktorýjeprerozhodnutiebezvýznamný,boladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia.Akvšak
ide o argument pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

19.1. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v
spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v
zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie

všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé
právne úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej
inštancie spolu s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové
strany, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili,
ktoré skutočnosti vzali za preukázané, teda z akého skutkového stavu veci vychádzali, ktoré ustanovenia

zákona aplikovali a ako vec právne posúdili a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a
námietkami strán konania.
19.2. Skutočnosť, že dovolatelia sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnili, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to,

že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobcovia preto neopodstatnene
namietajú existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

20. Dovolací súd sa ďalej zaoberal s namietanými dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 CSP.
Žalobcovia v úvode dovolania vymedzili dovolacie dôvody podľa § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP.

21. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

21.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“, a to ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo

zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,
ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je
procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1

písm.a)ažc)CSPide,tedazčohovyvodzujeprípustnosťdovolania(porovnajnapríklad1Cdo/126/2017,
1Cdo/206/2017, 1Cdo/208/2016, 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 3Cdo/132/2017, 4Cdo/14/2017,
4Cdo/89/2017, 4Cdo/207/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/186/2016, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/221/2017).24. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, ktorá v dovolacom konaní ešte nebola vyriešená, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie
založiť na predpokladoch alebo domnienkach, ktorú otázku, a ktoré rozhodnutia mal dovolateľ na

mysli. V opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom
predpokladaný cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty
právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. V opačnom prípade by
uskutočnil procesne neprípustný svojvoľný dovolací prieskum priečiaci sa nielen, vo všeobecnosti,

novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale konkrétne aj cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 3Cdo/6/2017).

25. Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť

zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

26. Dovolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len ústavný
súd) zo 14. apríla 2022 sp. zn. I. ÚS 215/2022-15, ktorý uviedol, že :... „k odmietnutiu dovolania pre

nesplnenie náležitostí zadefinovania dôvodu prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku, ústavný
súd považuje za potrebné dodať, že aj keď jeho súčasná judikatúra uprednostňuje materiálny prístup k
vymedzeniudovolacíchdôvodovzostranynajvyššiehosúdu(I.ÚS336/2019,IV.ÚS479/2021),dovolací
súd si bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom nemôže túto otázku vyabstrahovať z
dovolania sám (II. ÚS 291/2021). Ústavne konformné riešenie vyžaduje, „aby právna otázka z dovolania

jasne vyčnievala a takisto, aby z dovolania vyčnievalo aj právne posúdenie veci, ktoré pokladá dovolateľ
za nesprávne s uvedením toho, v čom má spočívať táto nesprávnosť...“ Sťažovateľ, resp. jeho advokát
„preto musí pripraviť jasné, vecné a zmysluplné vymedzenie namietaného nesprávneho právneho
posúdenia spornej právnej otázky.“ (I. ÚS 115/2020).“

27. Vo svetle uvedeného pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti podaného dovolania z
hľadiska otázok vymedzených dovolateľmi.

28. Dovolatelia vo svojom dovolaní uviedli tri otázky ako právne otázky, od vyriešenia ktorých záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Napriek úvodnému konštatovaniu v dovolaní, že namietajú nesprávne

právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP položené otázky označili za otázky, ktoré
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli riešené t. j. uplatnili dôvod dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP. Ide o nasledovné otázky:

1/„Či aplikovali súdy nižšej inštancie v prejednávanej veci na zistený skutkový stav správnu právnu

normu ust. § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku? “

2/ „Či je platná záložná zmluva po jej zániku v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľom
v prejednávanej veci žalovaným 1/? Či je platná úverová zmluva po jej zániku v dôsledku vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľom v prejednávanej veci žalovaným 1/?“

3/ „Či dňa 27. 09. 2007 za stavu existencie meny Slovenská koruna podľa denného kurzového lístka
Národnej banky Slovenska voči slovenskej korune v mene názov krajiny Európska únia názov meny
euro kurzu 34,072 slovenských korún za 1 euro, čo predstavovala suma 680.000 slovenských korún
sumu v cudzej mene 19.957,74 eura, pričom nemohlo ísť o poskytnutie úveru v sume 22.751,26 eura.“

29. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (body 12., 12.1., 12.2., 12.3., 12.4.) dovolací súd
zistil, že ustanovenie § 137 písm. d) CSP bolo použité v súvislosti s posúdením procesnej prípustnosti
žaloby v časti o určenie neplatnosti úverovej zmluvy a záložnej zmluvy t. j. o určenie právnych
skutočností. Dovolatelia otázku vymedzili ako otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená. Dovolací súd v odpovedi na námietku nesprávneho právneho posúdenia otázky
prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku poukazuje na judikát
R 1/2023 uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, podľa ktorého žaloba o určenie
neplatnosti právneho úkonu (podaná za účinnosti Civilného sporového poriadku) je žalobou o určenieprávnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Jej prípustnosť je podmienená
existenciou osobitného predpisu, ktorý určitú osobu oprávňuje podať týmto predpisom špecifikovanú
určovaciu žalobu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. októbra 2022 sp. zn. 1Obdo/51/2021).

Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu považuje žaloby o určenie (ne)platnosti právnych úkonov,
podané po 1. júli 2016, za žaloby o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, ktorých
prípustnosť je podmienená existenciou osobitného predpisu. Uvedenú rozhodovaciu prax potvrdzujú aj
ďalšie rozhodnutia vo veciach sp. zn. 7Cdo/268/2019, 4Obdo/56/2020, 4Obdo/71/2020, 4Cdo/26/2021,
9Cdo/7/2021. Uznesenie sp.zn. 7Cdo/268/2019 z 25. novembra 2020 bolo publikované v Zbierke

stanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSRakojudikát(R14/2021).Právnynázor,podľaktorého
podľanovejprávnejúpravyCSPniejemožnéžalovaťneplatnosťprávnychúkonov(právnejskutočnosti),
ak to nevyplýva z osobitného predpisu, je prijímaný naprieč senátmi tak občianskoprávneho, ako aj
obchodnoprávneho kolégia NS SR.
29.1. Odvolací súd nezistil existenciu osobitného predpisu upravujúceho právny vzťah založený
zmluvou o úvere, ktorý nemá charakter spotrebiteľského úveru a právny vzťah založený záložnou

zmluvou, ktorý by oprávňoval podať žalobu na určenie neplatnosti týchto zmlúv. Preto žalobu v
označenej časti podľa § 137 písm. d) CSP ako procesne neprípustnú zamietol. Dovolatelia v súvislosti
s konštatovaním nesprávneho právneho posúdenia danej otázky odkazovali na „ustanovenia zákona
Občiansky zákonník § 37, § 39, § 52, 52a, Zákon o ochrane spotrebiteľa, Zákon o bankách, z ustálenej
judikatúry súdov, Civilného sporového poriadku, Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ľudských

právach“. Jediné dovolateľmi konkrétne uvedené ustanovenia § 37, § 39, § 52, 52a Občianskeho
zákonníka neobsahujú úpravu pripúšťajúcu podanie určovacej žaloby. Ostatné poukazy žalobcov na
právne predpisy sú všeobecné, nie sú konkrétne v zmysle odkazu na konkrétnu úpravu pripúšťajúcu
podanie žaloby na určenie neplatnosti zmluvy či už úverovej alebo záložnej.
29.2. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je v súlade s vyššie citovanou ustálenou rozhodovacou

praxou dovolacieho súdu. Dovolací súd preto nesúhlasí ani so zmätočným (protirečivým) názorom
dovolateľov na inom mieste dovolania, že ide o rozhodnutie odkláňajúce sa od rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu bez zdôvodnenia odklonu.

30. Otázku 2/ dovolatelia sformovali nasledujúcim spôsobom: „Či je platná záložná zmluva po jej

zániku v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľom v prejednávanej veci žalovaným
1/? Či je platná úverová zmluva po jej zániku v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
veriteľom v prejednávanej veci žalovaným 1/?“ Dovolací súd konštatuje, že formulácia otázky je
kapciózna (zavádzajúca), pretože v sebe obsahuje predpoklad následkov, ktoré však nie sú právnym
následkom označených skutočností. Predkladaný zánik zmluvy (záložnej alebo úverovej) v dôsledku

predčasnej splatnosti úveru nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Vyhlásením predčasnej
splatnosti pohľadávky nastáva výlučne strata výhody splátok podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka,
ktorá bola medzi zmluvnými stranami dojednaná v úverovej zmluve. Nenastáva zánik zmluvy, ako
v otázke navádzajú dovolatelia. Okrem toho uvedená otázka nie je otázkou rozhodujúcou pre dané
konanie, pretože súdy nižších inštancií nezaložili primárne svoje rozhodnutia o zamietnutí žaloby na

riešení otázky predčasnej splatnosti úveru. Formulovaná otázka nie je v právnom konaní prípustná z
hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalobcov v zmysle
tohto ustanovenia.

31. Nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle §

421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd riešil a na
jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP
musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Inak
dovolací súd nemá možnosť posúdiť, či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sú splnené osobitné podmienky uvedené v jednotlivých

prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.

32. Z otázky 3/ dovolateľov „či dňa 27. 09. 2007 za stavu existencie meny Slovenská koruna podľa
denného kurzového lístka Národnej banky Slovenska voči slovenskej korune v mene názov krajiny
Európska únia názov meny euro kurzu 34,072 slovenských korún za 1 euro, čo predstavovala suma

680.000slovenskýchkorúnsumuvcudzejmene19.957,74eura,pričomnemohloísťoposkytnutieúveru
v sume 22.751,26 eura,“ vyplýva, že v danom prípade ide o otázku skutkovú. Dovolatelia nesprávne
právne posúdenie veci odôvodňujú spochybnením skutkových zistení, ku ktorým dospeli súdy nižších
inštancií. Dovolací súd zdôrazňuje, že taká v dovolaní nastolená otázka, ktorá má skutkovú (nie právnu)povahu, nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b) CSP a nemôže viesť k založeniu
prípustnosti dovolania žalobcu v zmysle tohto ustanovenia.
32.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním

skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové
okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca
alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania)
niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol
znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či

nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (guaestio
iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme,
zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje
a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových otázok) prijíma právne
záveryoexistenciialeboneexistenciidôvodupreaplikovaniepredmetnejprávnejnormynaposudzovaný
prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018).

32.2. Dovolací súd zastáva názor, že zistenie výšky úveru ako rozhodujúcej skutkovej okolnosti pre
posúdenie úveru ako spotrebiteľského úveru je otázkou skutkovou a jej riešenie vychádza zo skutkových
zistení prípadu. Zodpovedanie predmetnej otázky je výsledkom vykonaného dokazovania v danom
spore. Tým, že sa dovolatelia nestotožňujú so závermi odvolacieho súdu, ktorý odobril postup súdu prvej
inštancie, v podstate spochybňujú jeho skutkové závery.

32.3. Uvedené odôvodnenie dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a
samotná polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu však nepredstavuje vymedzenie právnej otázky tak,
ako to predpokladá § 421 ods. 1 CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP. K tomu dovolací súd považuje
za potrebné poznamenať, že právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav.
Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu pod príslušnú právnu normu,

ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri právnom
posúdení veci však rieši právne otázky, nie skutkové, preto nemožno dovolanie podané pre nesprávne
právne posúdenie veci odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu, ktorých riešenie
predchádzalo riešeniu právnych otázok.
32.4. Námietky dovolateľov týkajúce sa spochybňovania skutkových zistení a skutkových záverov

považuje dovolací súd za neopodstatnené. Navyše úlohou dovolacieho súdu v rámci dovolacieho
konania nie je riešenie skutkových otázok, pretože dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
32.5.Dovolatelia,akoužbolouvedenévyššie,konkrétnenevymedziliprávnuotázku,odvyriešeniaktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená, nakoľko išlo o otázku skutkovú. Takáto otázka nemôže byť relevantná ani z hľadiska § 421
ods. 1 písm. b) CSP a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia.

33. Z uvedených dôvodov preto dovolateľmi žiadna vymedzená otázka nespĺňa kritériá vymedzenia
dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovení § 432 až § 435 CSP. Len samotné spochybňovanie správnosti

skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho
súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného
pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré
sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej
právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade

do úvahy neprichádza.

34. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd uzatvára, že dovolateľmi formulované otázky
nepredstavujú vymedzenie právnej otázky tak, ako to predpokladá § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP.
Rovnakodovolatelianeopodstatnenenamietajúnesprávnyprocesnýpostupodvolaciehosúdu,ktorýmal

znemožniť uskutočňovanie ich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalobcov 1/, 2/ a 3/ ako procesne neprípustné
odmietol podľa § 447 písm. c) a f) CSP.

35. Žalovaní 1/ a 2/ boli v dovolacom konaní úspešní, preto im dovolací súd na základe § 453 ods.

1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom 1/, 2/ a 3/ v
plnom rozsahu.

36. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.