Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120375098
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120375098.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany, Teplická
7434/147, IČO: 36234176, zastúpeného advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s.r.o., Trenčín, 1. mája 173/11, proti žalovanej R. B., narodenej J., zastúpenej advokátskou
kanceláriou WEBBER LEGAL, s.r.o., Prešov, Duchnovičovo námestie 1, o zaplatenie 16.443,63 eura s
príslušenstvom, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-12Csp/184/2020 (pôvodne

vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 12Csp/184/2020), o dovolaní žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. októbra 2023 sp. zn. 2CoCsp/10/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. októbra 2023 sp. zn. 2CoCsp/10/2023 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV (pôvodne Okresný súd Bratislava V, ďalej „súd prvej inštancie“, „okresný

súd“) rozsudkom z 30. marca 2023 č. k. 12Csp/184/2020-127 I. výrokom uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 15.052,54 eura, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II.
vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s §
262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“) tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83 %, pričom o výške
trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti

rozsudku (výrok III.).
1.1. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia podľa § 52 ods. 1, § 52a ods. 1, § 53
ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OZ“, „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 2 písm. h), § 7 ods. 1, § 7 ods. 4, § 7
ods. 16, § 7 ods. 17 (zrejme omylom uvedené § 16, § 17 - pozn.), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b), § 11
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, platný v čase

uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“, „zákon o spotrebiteľských úveroch“) dospel súd
prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu je v časti dôvodná.
1.2. Žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia dlžnej sumy v dôsledku
zosplatnenia spotrebiteľského úveru, ktorý poskytol žalobca žalovanej, a ktorý žalovaná riadne a včas
nesplácala. Skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere nebola medzi stranami sporná. Sporným v konaní zostalo, či žalobca poskytol žalovanej úver, vo

výške, ktorá bola zmluvne dohodnutá, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky podstatné
náležitosti vyžadované zákonom, či žalobca nezanedbal svoje povinnosti pri zisťovaní bonity žalovanej,
ako aj to či úver, ktorý žalovaná riadne neplatila, zosplatnil spôsobom súladným so zákonom.
1.3. Okresný súd v odôvodnení konštatoval, že vyjadrenie žalobcu z 16. novembra 2020, ktorým žalobca
predložil súdu ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby, nemožno považovať za zmenu
žaloby, nakoľko išlo o procesnú obranu žalobcu rozhodujúcu pre uplatnenie žalobného nároku. Súd

prvej inštancie poukázal tiež na to, že zákon č. 129/2010 Z. z. vyžadoval podľa § 9 ods. 2 písm. n),
aby v zmluve bolo uvedené upozornenie na následky týkajúce sa nesplácania úveru. Táto obsahovápožiadavka zmluvy bola podľa názoru súdu prvej inštancie splnená na 1. strane zmluvy. Okresný súd
námietku žalovanej, že v danej veci neexistovalo upozornenie podľa § 53 ods. 9 OZ a nebolo jej
doručené ani vyhlásenie predčasnej splatnosti, vyhodnotil ako nedôvodnú, a tiež sa nestotožnil so

záverom žalovanej, že veriteľ podmienil zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti zaplatením viac
ako jednej splátky. Pokiaľ išlo o nedoručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti podľa § 565 OZ, súd
prvej inštancie poukázal na to, že zákon v tejto súvislosti nehovorí o tom, že oznámenie o uplatnení
práva na zosplatnenie úveru je potrebné nejakým osobitným spôsobom oznamovať dlžníkovi, pričom
súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca žalovanú upozornil v lehote viac ako 15 dní pred

zosplatnením a zároveň po uplynutí 3 mesiacov s omeškaním splátky na možnosť uplatnenia tohto
práva. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca pri dodržaní podstatných obsahových náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere pochybil, keď v zmluve neuviedol predpoklady použité na výpočet
RPMN, ani uvedenie doby trvania zmluvy, pričom uvedené tvrdenie žalovanej žalobca ani nerozporoval.
Námietku žalovanej, pokiaľ namietala celkovú výšku spotrebiteľského úveru a tvrdila, že sumu 16.560
eur na svoj účet nikdy neprijala, považoval okresný súd za špekulatívnu. Okresný súd pohľadávku na

započítanie žalovanej v konaní nezohľadnil, nakoľko, pokiaľ žalovaná požadovala započítanie svojej
pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, musela byť schopná presne identifikovať akú pohľadávku má a
v akej výške ju započítava.
1.4. K námietke žalovanej, že žalobca neskúmal riadne jej bonitu, súd prvej inštancie uviedol, že v
zmysle zákonných ustanovení je povinnosťou poskytovateľa spotrebiteľských úverov pred uzatvorením

zmluvy a poskytnutím úveru zisťovať bonitu spotrebiteľa, teda či spotrebiteľ bude schopný spotrebiteľský
úver splácať. Poskytovateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov domáci/osobný rozpočet a
to ako stranu príjmov tak aj výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver.
Takéto informácie veriteľ zabezpečí pred uzavretím zmluvy na základe informácií získaných jednak od
samotného spotrebiteľa ako aj na základe vlastného šetrenia, predovšetkým nahliadnutím do príslušnej

databázy. Skutočnosť, že žalobca bonitu žalovanej zisťoval, preukázal súdu listinnými dôkazmi. Nebolo
možné stotožniť sa s tvrdením žalovanej, že žalobca hrubo porušil svoju odbornú starostlivosť. O
hrubé porušenie odbornej starostlivosti, ako to uvádza žalovaná, by šlo jedine v prípade, ak by veriteľ
posúdil schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa,alebobezprihliadnutianaúdajezpríslušnejdatabázy,aleboregistranaúčelyposudzovania

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalobca neporušil podľa názoru súdu prvej inštancie
ani odbornú starostlivosť ako takú. Veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Bolo potrebné si uvedomiť, že úver bol poskytnutý
za účelom splatenia iných úverov žalovanej. V takom prípade je zákon benevolentnejší k posudzovaniu
bonity spotrebiteľa. Žalobca súdu predložil výpis z osobného účtu žalovanej v období pred poskytnutím

spotrebiteľského úveru, z ktorého je zrejmé, že žalovaná dokázala hospodáriť s dostatočným zostatkom
pre splácanie spotrebiteľského úveru, ako aj úverovú správu, ktorá preukazuje zisťovania žalobcu
ohľadne žalovanej v databáze úverov, ktoré boli poskytnuté žalovanej. Žalovaná v tejto súvislosti
namietala, že tento dôkaz bol v českom jazyku a pochádza zo zahraničného registra, a preto bol
nepoužiteľný. S týmto názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uvedená úverová správa mala podľa

názoru súdu preukazovať všetky skutočnosti, ktoré v súvislosti s úverom, o ktorý v tomto konaní ide,
žalobca o žalovanej zistil. Išlo o interný dokument žalobcu a nie o výpis zo zahraničného registra, ako
sa domnievala žalovaná.
1.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 15.052,54 eura

(91,50 % úspech), žalovaná bola v konaní úspešná v zamietnutej časti o zaplatenie sumy 1.391,09 eura
(8,50 % úspech). Čistý úspech žalobcu v konaní tak predstavuje 83 %. V tomto rozsahu priznal súd
žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na základe odvolania žalovanej rozsudkom z 25.

októbra 2023 č. k. 2CoCsp/10/2023-163 rozsudok súdu prvej inštancie v I. a III. napadnutom výroku
aplikujúcust.§387ods.1a2CSPpotvrdil(I.výrok).Žalobcovipriznalnároknanáhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
2.1. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia v medziach odvolacích dôvodov, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vecne a právne rozhodol správne. Odôvodnenie obsahuje všetky

náležitosti, je jasné a určité a je z neho zrejmé akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení
dôkazov spravoval a ako dospel k výslednému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky
argumenty žalovanej prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie a odôvodnenie obsahuje aj
odpovede na argumentáciu uvedenú v odvolaní, keď táto sa v podstate zhoduje už z argumentáciouuvádzanou žalovanou počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie a s jeho právnym posúdením sporu a prijatými závermi.
2.2. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením (odsek 15. a 16. odôvodnenia rozsudku) okresného súdu,

že medzi stranami bola riadne dohodnutá možnosť zosplatniť úver pre nesplnenie povinnosti dlžníka
riadne a včas splácať úver. Dané bolo upravené v samotnej zmluve na strane 1., kde sú zvlášť
uvedené ustanovenia úverových podmienok týkajúcich sa možnosti zosplatnenia úveru. Rovnako bolo
zo zmluvy zrejmé, že žalovaná sa riadne oboznámila s úverovými podmienkami, ktoré tvoria súčasť
úverovej zmluvy a dané riadne podpísala. Nebolo možné konštatovať, že nedošlo k riadnej inkorporácii

obchodných podmienok do zmluvy. Odvolací súd taktiež rovnako, ako súd prvej inštancie, posúdil aj
to, že zo strany žalobcu došlo k riadnej výzve v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ. Vo výzve z 25. mája
2020 bolo takéto upozornenie uvedené a bolo vykonané potom, čo bola žalovaná v omeškaní s tromi
splátkami. Argument v odvolaní, že v danej výzve bol uvedený § 53 ods. 8 OZ, a teda je nesprávne
vyhodnotené, že išlo o výzvu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, považoval odvolací súd za nedôvodný. Bolo
potrebné vychádzať z obsahu danej výzvy, z ktorej bolo zrejmé, že žalovaná bola upozornená, že je v

omeškaní s platením splátok, a že v prípade ďalšieho omeškania pristúpi veriteľ ku zosplatneniu dlhu.
Rovnako sa odvolací súd nestotožnil ani s tým, že by výzva bola formulovaná tak, že len v prípade
uhradenia celej sumy, ktorá bola žalovanej oznámená, veriteľ nepristúpi ku zosplatneniu. Bolo zrejmé,
že výzva obsahovala upozornenie na možnosť uplatnenia práva na zosplatnenie, a teda podmienka §
53 ods. 9 OZ bola splnená. Čo sa týka námietky doručenia výzvy vznesenej žalovanou, v tejto otázke sa

odvolací súd stotožnil s posúdením súdom prvej inštancie, a to, že došlo k doručeniu výzvy žalovanej.
Žalovaná namietala aj to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil či je, alebo nie je potrebné doručiť
zosplatňujúcu výzvu podľa ust. § 565 OZ spotrebiteľovi tak, aby nastali účinky podľa ust. § 565 OZ.
Odvolací súd sa aj v posúdení tejto otázky stotožnil so závermi súdu prvej inštancie uvedené v bode
17. odôvodnenia rozsudku. Z ust. § 565 OZ nevyplýva osobitná povinnosť doručovať ešte dlžníkovi,

okrem výzvy v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, ďalšiu výzvu, že pristupuje ku zosplatneniu, teda ako uviedol
súd prvej inštancie, nie je potrebné nejakým osobitným spôsobom oznamovať zosplatnenie dlžníkovi.
Ďalšou námietkou žalovanej v odvolaní bolo, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy,
nezaoberalsajejuplatnenounámietkouzapočítaniapohľadávok,čímtiežporušiljejprávonaspravodlivý
proces a odňal jej možnosť konať pred súdom. Odvolací súd opätovne uviedol, že aj v posúdení danej

otázky sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý bol zrozumiteľne vysvetlený v bode 22. a aj
v bode 7. odôvodnenia rozsudku.
2.3. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že si žalobca splnil
povinnosti vyplývajúce z ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda či posúdil
s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná mala za to, že

súd prvej inštancie neuviedol ako aplikoval ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorých porušenie zakladá hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, a teda
neexistenciu nároku na úroky a ani ust. § 7 ods. 1 až 18, ktorých porušenie zakladá porušenie povinnosti,
a teda nemožnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti. Súd prvej inštancie sa k danej námietke vyjadril v
bode 19. odôvodnenia rozsudku, pričom dospel k záveru, že žalobca zisťoval riadne bonitu žalovanej a

svoj názor oprel o dôkazy, ktoré boli predložené. Aj odvolací súd dospel rovnako k názoru, že nedošlo
zo strany veriteľa (žalobcu) k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Bolo zrejmé, že žalobca zisťoval od žalovanej údaje o jej príjmoch, pričom
odvolací súd v týchto súvislostiach zdôraznil, že žalovaná bola povinná pravdivo uviesť dané údaje o
príjmoch domácnosti. Z údajov poskytnutých žalovanou bolo zrejmé, že bola schopná pri dodržaní ust.

§ 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. splácať stanovenú mesačnú splátku. Taktiež bolo preukázané, že
žalobca si nechal pred uzavretím zmluvy predložiť výpis z účtu žalovanej, ako poukázal aj súd prvej
inštancie, z ktorého prehľadu vyplynula schopnosť splácať stanovenú splátku, pričom veriteľ mal aj
úverovú správu o žalovanej. To, že daná listina bola v českom jazyku, neznamenalo, že nie je prípustná
ako dôkaz. Odvolací súd ďalej uviedol, že úverová zmluva bola súdom vyhodnotená ako bezúročná a

bezpoplatková, preto posúdenie, či došlo až k hrubému porušeniu tejto povinnosti bolo relevantné, keď
následkom bola potom bezúročnosť úveru.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) v celom rozsahu dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby

dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Dovolateľka v podanom dovolaní popísala priebeh konania na súde prvej a druhej inštancie, a
doslovne citovala procesné podania strán sporu v priebehu konania pred okresným súdom ako aj
odvolacím súdom.3.2. Vo vzťahu k dovolacím dôvodom dovolateľka namietala ako zjavne nepresvedčivé nedostatočne
odôvodnenie rozhodnutia týkajúce sa splnenia podmienky odbornej starostlivosti. Odvolací súd podľa
nej nedal odpoveď na otázku, ako konkrétne boli na vec aplikované ustanovenia § 7 ods. 1 až 18 zákona

č. 129/2010 Z. z.. Z rozhodnutia odvolacieho súdu sa javí, že odvolací súd ani neaplikoval citované
ustanovenia zákona. Poukazovala, že v odvolaní napádala aj neaplikáciu ustanovení § 7 odsek 19
až 42. zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré v zmysle ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. majú za
následok nielen porušenie povinnosti konania s odbornou starostlivosťou, ale dokonca hrubé porušenie
povinnosti konania s odbornou starostlivosťou. Podľa názoru dovolateľky každé hrubé porušenie

povinnosti konania s odbornou starostlivosťou má za následok nielen bezúročnosť a bezpoplatkovosť
spotrebiteľského úveru, ale aj nemožnosť veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru
v zmysle § 11 ods. 2 citovaného zákona. V týchto súvislostiach dovolateľka uplatnila aj dovolací
dôvod podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, konkrétne, či v prípade, ak úverová zmluva

bola súdom vyhodnotená ako bezúročná a bezpoplatková (z iného dôvodu ako pre hrubé porušenie
povinnosti konania s odbornou starostlivosťou), je relevantné pre rozhodnutie vo veci samej posúdenie,
či došlo až k hrubému porušeniu povinnosti konania s odbornou starostlivosťou. Namietala, že odvolací
súd uviedol, že toto posúdenie relevantné nie je. Podľa jej názoru je správny právny názor taký, že každé
hrubé porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a teda aj porušenie povinnosti podľa § 7

ods. 19 a 42 zákona je súčasne aj obyčajným porušením povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a
mázanásledoknielenbezúročnosťabezpoplatkovosťspotrebiteľskéhoúveru,aleajnemožnosťveriteľa
vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru.
3.3. Ďalej namietala otázku doručenia upozornenia podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
Namietalazáverodvolaciehosúdu,žepoštovýpodacíhárokpreukazujedoručeniezásielkydodispozície

dovolateľky ako nepresvedčivý a nelogicky výklad v hrubom rozpore so skutkovým stavom. V uvedenom
videla naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.
3.4. Ďalšou právnou otázkou, ktorou by sa mal dovolací súd podľa názoru dovolateľky zaoberať je, a či
z ust. § 565 OZ vyplýva osobitná povinnosť doručovať ešte dlžníkovi - spotrebiteľovi, okrem upozornenia
v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, aj ďalšiu výzvu (v zmysle ust. § 565 OZ), ktorou veriteľ pristupuje

k predčasnému zosplatneniu. Odvolací súd uviedol, že uvedené potrebné nie je. Nesprávnosť tohto
právneho posúdenia zo strany odvolacieho súdu dovolateľka videla v tom, že, ustanovenie § 565 OZ
ustanovuje právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, zosplatnenie nenastáva automaticky. Veriteľ
preto musí toto svoje právo uplatniť. Na to, aby toto svoje právo uplatnil, musí najprv prejaviť vôľu, že toto
svoje právo uplatňuje, a takto prejavenú vôľu doručiť do dispozície adresáta. Navyše, v zmysle ust. §

565 OZ toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, naplnenie
ktorého by bolo zmarené. Podľa odvolacieho súdu však veriteľ nemusí túto vôľu ani prejaviť, ani
doručiť do dispozície spotrebiteľa a napokon nemusí to stihnúť ani do splatnosti najbližšie nasledujúcej
splátky, (resp. toto je zdá sa podľa odvolacieho súdu irelevantné), čo považovala dovolateľka za zjavne
nesprávne.

3.5. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka videla aj v tom, že odvolací súd sa v danej
veci neobrátil s predbežnou otázkou na výklad zásad a ustanovení práva Európskej únie na Súdny dvor
Európskej únie. V tomto kontexte bola dovolateľka názoru, že nie je ani acte éclairé ani acte claire, či
je súd v súdnom konaní o zaplatenie pohľadávky veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý bol
použitý okrem iného na refinancovanie iných spotrebiteľských úverov spotrebiteľa u tohto istého veriteľa,

povinný na návrh spotrebiteľa alebo ex offo podrobiť súdnemu prieskumu aj refinancované zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, najmä z pohľadu toho, či boli dodržané povinnosti podľa čl. 8 a 10 Smernice
2008/48 a z prípadného porušenia týchto povinností vyvodiť sankcie tak, aby tieto spĺňali požiadavky
podľa čl. 23 tejto smernice a na návrh spotrebiteľa alebo ex offo započítať prípadnú pohľadávku
spotrebiteľa z refinancovaných zmlúv proti pohľadávke veriteľa uplatňovanej v danom konaní, a či

je úlohou súdu v tomto konaní, na návrh spotrebiteľa alebo ex offo, zabezpečiť chýbajúce dôkazy,
najmä refinancované zmluvy a prehľad prijatých a vykonaných platieb od veriteľa, ak spotrebiteľ nimi
už nedisponuje.
3.5.1. Podľa názoru dovolateľky túto otázku nie je oprávnený zodpovedať ani dovolací súd, a preto na
posúdenie toho, či bol naplnený dovolací dôvod podľa ust. § 420 písm. f) na základe vyššie uvedeného,

dovolateľka navrhla, aby vyššie uvedenú predbežnú otázku inicioval Súdnemu dvoru Európskej únie
najvyšší súd.
3.6. Zároveň rozhodnutie odvolacieho súdu podľa dovolateľky záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a síce, či je súd v súdnom konanío zaplatenie pohľadávky veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý bol použitý okrem iného
na refinancovanie iných spotrebiteľských úverov spotrebiteľa u tohto istého veriteľa, povinný na návrh
spotrebiteľa alebo ex offo podrobiť súdnemu prieskumu aj refinancované zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, najmä z pohľadu toho, či boli dodržané povinnosti podľa čl. 8 (ust. § 7 a 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z.) a 10 Smernice 2008/48 (ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z.) a z prípadného porušenia
týchto povinností vyvodiť sankcie tak, aby tieto spĺňali požiadavky podľa čl. 23 tejto smernice (najmä,
nie výlučne ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.), a na návrh spotrebiteľa alebo ex offo započítať
prípadnú pohľadávku spotrebiteľa z refinancovaných zmlúv proti pohľadávke veriteľa uplatňovanej v

danom konaní, a či je úlohou súdu v tomto konaní, na návrh spotrebiteľa alebo ex offo, zabezpečiť
chýbajúce dôkazy, najmä refinancované zmluvy a prehľad prijatých a vykonaných platieb, od veriteľa,
ak spotrebiteľ nimi už nedisponuje. Odvolací súd bol toho názoru , že uvedené nie je úlohou súdu.
Dovolateľka uvedené považovala za nesprávne a za správne považuje to, že vyššie uvedené sú
povinnosti všeobecného súdu, tak na návrh spotrebiteľa, ako aj ex offo. Uvedené dovolateľka zdôvodnila
najmä tým, že týmto spôsobom by jej bola odňatá súdna ochrana, nakoľko pri refinancovaní existujúcej

zmluvy o spotrebiteľskom úvere novou zmluvou o spotrebiteľskom úvere veriteľ započíta časť istiny
nového úveru aj na svoje tvrdené pohľadávky, ktoré obsahujú nielen istinu pôvodného úveru, ale aj
úroky a poplatky z pôvodného úveru. V konaní o zaplatenie pohľadávky z takéhoto nového refinančného
úveru sa ale z týchto úrokov a poplatkov týmto postupom de facto stáva istina nového úveru, voči ktorej
spotrebiteľ nemá také prostriedky obrany, aké má vo vzťahu k úrokom a poplatkom. Navyše, takýmto

spôsobom existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevedomosti
alebo z iného dôvodu svojich práv nedovolá.

4. Žalobca vo vyjadrení k podanému dovolaniu žalovanej zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu zo
16. júna 2023, pričom uviedol, že zosplatnenie úveru bolo žalobcom dojednané platne, a že tvrdenie

žalovanej, že finančné prostriedky na účet nedostala, nie sú pravdivé.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna

úprava jeho prípustnosti. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. V zmysle § 419 CSP
je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým

je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Žalovaná prípustnosť dovolania v danej veci vyvodzovala aj z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, v
zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny
procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením
súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené

so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom
denegatioiustitiae(odmietnutiaspravodlivosti).Zprávanaspravodlivésúdnekonanievyplývapovinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS
330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26., 5Cdo/57/2019, bod 9., 10., 9Cdo/248/2021) alebo

prekvapivosťou rozhodnutia, či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní. K tomuto dôvodu prípustnosti
dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že
súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia,
musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie
alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou

práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska
v. Švajčiarsko). Judikatúra ESĽP síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení
rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

9. Dovolací súd dbajúc na to, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať
na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
konštatuje, že odvolací súd, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
(rozhodnutia obidvoch súdov nižších inštancií je potrebné chápať v ich organickej jednote ako celok (I.

ÚS 259/2018)), sa môže obmedziť vo svojom odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 387 ods. 2 CSP), avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí zaoberať a vysporiadať
s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). V danej veci sa odvolací súd
nevysporiadal s namietanými skutočnosťami v odvolaní, pričom nezaujal relevantné stanovisko k

argumentácii žalovanej, podľa ktorej prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ako
aplikoval ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-565/12
z 27. marca 2014 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka má chrániť
spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti.

10. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o

spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Dôkazné bremeno pri overení toho, či si
veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa (pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou

zákona o spotrebiteľských úveroch). Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých
aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru.

11. Dovolací súd v týchto súvislostiach poukazuje, že po podaní dovolania žalobcom Ústavný súd
Slovenskej republiky v inej veci nálezom z 12. februára 2025 sp. zn. II. ÚS 530/2024-39 uznesenie

najvyššieho súdu zo dňa 26. septembra 2023 sp. zn. 4Cdo/48/2023 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, konštatujúc, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Bližšie uviedol, že súd rozhodujúci v spotrebiteľskej
veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci
rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade

nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Vychádzajúc z myšlienky,
že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a
schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu
nadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému
predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval,

čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver
poskytnúť. Poukázal na čl. 8 smernice a rozsudok Súdneho dvora vo veci C-679/18, bod 20.: ,,...cieľom
uvedenej povinnosti je v súlade s odôvodnením 26 tejto smernice posilniť zodpovednosť veriteľa a
zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“; rozsudok Súdneho dvora vo veci C-58/18,bod 40.: ,,... cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu spotrebiteľa je posilniť zodpovednosť veriteľa
a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“. Z citovaného rozhodnutia ústavného
súdu bola zverejnená právna veta, v zmysle ktorej je „Súd rozhodujúci vo veci je povinný (ex offo)

sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi
odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými
právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ
nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať
úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne

v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu -
spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako
sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť“.

12. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe

informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o

získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť,
že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.. Z textu zákona o
spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie
alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľatakveriteľvychádzaakoz

informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,

presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou,
teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a
objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii
splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov,

aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto
dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov.
Na základe uvedeného možno uzavrieť, že aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné
preukázaťajodbornosťsamu-tedapreukázaťajto,žebolaplatobnáschopnosťposúdenásprávne,(boli
vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov

bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti
veriteľa sledovalo - chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.

13. Napokon je tu aj ďalší aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na
účely posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia

mal byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj
stáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo
predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,
klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,
nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné

pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov
teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol
už pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie - jednoducho povedané, či neposkytol
úver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať. Uvedené
platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia § 7 ods. 17

písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko „najmä“ v
§ 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl. 8
smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa a
zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA ConsumerFinance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43.; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).
Podľa bodu 26. odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter

svojho trhu s úvermi, „...Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu, a aby stanovili potrebné opatrenia
nasankcionovanieveriteľovvtakýchtoprípadoch.“.Povinnosťposúdiťúverovúbonituklienta(akokoľvek
správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom

posúdenia bonity klienta - posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov
nebonitným klientom. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za
porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné
opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané
a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných
registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej

bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani
za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v
pozícii toho slabšieho - dokonca aj právne zastúpený (pozri rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti
Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 4. júna 2015, C-497/13, bod 47.). Práve s poukazom na znevýhodnené
postavenie spotrebiteľa preto Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo

porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger
a Radlingerová, už citovaný, bod 62.). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s
odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa by sa
nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými

informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa
stanovenej v článku 8 uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok z 21. apríla 2016, Radlinger a
Radlingerová,C-377/14,EU:C:2016:283,body66.a70.).“(rozsudokSúdnehodvoraOPR-Finances.r.o.
proti GK, už citovaný, bod 23.)].

14. Obsahom povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je len bonitu spotrebiteľa
skúmať (proces zisťovania informácií o príjmoch a výdavkoch žiadateľa o úver), ale zistené skutočnosti
aj vyhodnotiť. Predmetom posúdenia v rámci odvolacieho prieskumu preto musia byť všetky okolnosti
majúce rozhodujúci význam pre záver o (ne)dôvodnosti uplatneného nároku, teda aj, či bolo veriteľom

ako odborníkom vykonané hodnotenie a či bolo toto hodnotenie súladné so zákonom, teda či bola
platobná schopnosť žalovanej posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na ne prihliadnuté, osobitne údaje získané z listín predlžených žalobcom, ako je úverová správa
a výpis z bankového účtu žalovanej s označeným zostatkom na účte). Odvolací súd mal posúdiť,
či veriteľ správne vyhodnotil zistené skutočnosti a správne posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver, a svoje úvahy v tomto smere podrobne vysvetliť. Súdy nižších inštancií sa v
súvislosti s posudzovaním bonity dlžníka nemôžu uspokojiť len s tým, že veriteľ bonitu klienta skúmal v
zmysle svojho interného dokumentu, a že nahliadol do úverových registrov dlžníka, oboznámil sa s jeho
príjmom, výdavkami, rodinným stavom a výpisom z bežného účtu, ale dôkazné bremeno ho zaťažuje
až do tej miery, že musí preukázať ako bonitu dlžníka vyhodnotil, pričom takéto vyhodnotenie nesmie

byť len formálne. Z hodnotiaceho úsudku musí byť zrejmé, prečo veriteľ dlžníkovi úver (ne)poskytol.
Odvolací súd si túto povinnosť riadne nesplnil. K názoru odvolacieho súdu, že úverová zmluva bola
(už) vyhodnotená ako bezúročná a bezpoplatková (z iných dôvodov), preto posúdenie, či došlo až
k hrubému porušeniu tejto povinnosti nie je relevantné, odvolací súd uvádza, že uvedený názor nie
je dôvodom, aby bol súd zbavený povinnosti ex offo skúmať, či veriteľ posudzoval pri poskytovaní

úveru bonitu spotrebiteľa (viď rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27. 03. 2014,
C-449/13 zo dňa 18. 12. 2014 a C-679/18 zo dňa 05. 03. 2020, z ktorých vyplýva, že skúmanie splnenia
tejto povinnosti dodávateľa-veriteľa /skúmanie bonity/ nie je viazané na námietku spotrebiteľa, ale túto
povinnosť má konajúci súd ex offo) aj vzhľadom na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch
za nekonanie veriteľa s odbornou starostlivosťou ukladá aj inú sankciu, a to nemožnosť požadovať

jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V danom spore sa práve uvedenej sankcie žalovaná od
počiatku sporu dovoláva.15. Vo veci konajúci súd je preto povinný v ďalšom konaní sa s argumentáciou prednesenou žalovanou
riadne zaoberať a vysporiadať, a to uvedením konkrétnych dôvodov na prijatie alebo odmietnutie
jej argumentov. Ak súd argument odmietne, musí ho v odôvodnení rozhodnutia buď vyvrátiť, alebo

spochybniť, prípadne vysvetliť, z akého dôvodu uvedený argument nie je právne relevantný. Všeobecné
konštatovanie odvolacieho súdu založené na odmietnutí argumentácie odvolateľky bez akéhokoľvek
náležitého vysvetlenia nemožno označiť inak ako arbitrárne. Čím dôkladnejšia a podrobnejšia je
argumentácia sporovej strany, tým dôkladnejšie musí byť aj odôvodnenie súdu, ktorým predložené
argumenty spochybňuje alebo vyvracia (k tomu porovnaj nález ústavného súdu z 24. apríla 2024 sp. zn.

IV. ÚS 578/2023-66 ). Jeho povinnosťou bude zaoberať sa aj ďalšími podmienkami, ktoré právna úprava
ukladápriochranespotrebiteľa,atoajčibolisplnenépodmienkyvyhláseniapredčasnejsplatnostiúveru.

16. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné a
zároveň dôvodné. Je preto potrebné rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP v spojení s §
439 písm. a) CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Z dôvodu, že konanie bolo zaťažené

vadou podľa § 420 písm. f) CSP, pre ktorú bolo potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, dovolací
súd už nemal možnosť zaoberať sa žalobcom namietanou prípustnosťou dovolania podľa § 421 CSP.

17. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§

453 ods. 3 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.