Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. december 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/96/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1223204471
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Hadnagyová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1223204471.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Hadnagyovej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bundzelovej a JUDr. Janky Grečmal, v právnej veci navrhovateľa – manžela: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, D., zastúpený splnomocnencom: JUDr. Andrej Gara, advokát so
sídlom Štefánikova 14, Bratislava, a manželky: E. B., F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX,
XXXX I. J. K. K., Rakúsko, prechodne bytom B. XXXX/XX, D., o rozvod manželstva a úpravu výkonu

rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode: mal. B. B., nar. XX.XX.XXXX, mal.
J. B., nar. XX.XX.XXXX, obe bytom ako matka, obe zastúpené opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, o odvolaní manžela proti uzneseniu Mestského súdu
Bratislava II, č.k. 59P/126/2023-233 zo dňa 13. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. odmietol vykonávať svoju právomoc v
prospech súdu, ktorý začal konanie ako prvý – Okresný súd Bruck an der Leitha a konanie zastavil
a výrokom II. žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1, § 9, §
161 ods. 1, 2 z. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „Civilný sporový poriadok“), §
2 ods. 1, § 100 z. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „Civilný mimosporový
poriadok“) a podľa čl. 1 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1 a 3 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna
2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských
práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí a vecne odôvodnil tým, že na rakúskom súde,

na Okresnom súde Bruck an der Leitha prebieha konanie o rozvod manželstva, ktoré sa začalo skôr
ako konanie vedené na súde prvej inštancie (konanie v Rakúsku začalo 12.10.2023, konanie na súde
prvej inštancie začalo 22.11.2023). Z písomností oficiálne zaslaných z Okresného súdu Bruck an
der Leitha, ktoré boli na podnet súdu prvej inštancie oficiálne preložené prekladateľkou zapísanou v
zozname prekladateľov Ministerstva spravodlivosti, súd prvej inštancie zistil, že daný súd v Rakúsku
prijal svoju právomoc rozhodovať o rozvode manželstva účastníkov konania. Predmetné uznesenie o

prijatí právomoci rakúskeho súdu je právoplatné, a preto v zmysle čl. 20 ods. 3 Nariadenia EÚ 2019/1111
bolo nevyhnutné konanie na súde prvej inštancie zastaviť. S konaním o rozvod manželstva je obligatórne
spojené konanie o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Nakoľko súd
prvej inštancie nemá právomoc rozhodovať o rozvode manželstva účastníkov konania, nie je oprávnený
rozhodovať ani o úprave pomerov k ich maloletým deťom na čas po rozvode manželstva. K argumentom
manžela uvedeným vo vyjadrení zo dňa 11.02.2025, že rakúske súdy nemajú právomoc konať a

rozhodovať, že rakúsky súd prijal právomoc konať v rozpore s nariadeniami Európskej únie, že postup
rakúskeho súdu nemožno považovať za záväzný vo vzťahu k manželovi, a že rozhodovať má slovenskýsúd,jenutnépoukázaťsato,žeideosubjektívnypocitmanželaprezentovanýprostredníctvomprávneho
zastúpenia, pričom neexistuje žiaden relevantný dôvod spochybňovať rozhodnutia rakúskych súdov.
Práve naopak, z rakúskych rozhodnutí vyplýva, že tamojšie súdy sa dôkladne zaoberali otázkou

medzinárodnej právomoci a riadne sa s ňou vysporiadali vo svojich rozhodnutiach. O trovách konania
rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 52 Civilného mimosporového poriadku.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie manžel, ktorý navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že súd prvej inštancie má právomoc vo veci konať, alternatívne

navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Dôvodil, že napadnuté uznesenie je nezákonné a nesprávne podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d)
a h) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku právomoci podľa
Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 (Brusel IIb), svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, že rakúsky súd
prijal právomoc konať o rozvode manželstva bez toho, aby sa náležite zaoberal skutkovými okolnosťami
rozhodujúcimi pre určenie právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletým deťom,

nesprávne dospel k záveru, že nemá právomoc konať v konaní o rozvod a o úpravu výkonu rodičovských
práv a povinností na čas po rozvode, hoci boli splnené všetky predpoklady na založenie právomoci
slovenských súdov. Rakúske súdy nemajú právomoc konať v predmetnej veci podľa Nariadenia Brusel
IIb a právomoc mala zostať slovenským súdom. Maloleté deti mali v čase začatia konania obvyklý,
aj faktický pobyt na území Slovenskej republiky, kde sa po celý čas zdržiavali, a to aj v čase, keď

mal slovenský súd vedomosť o tom, že matka podala návrh na rakúskom súde. Z tohto dôvodu mal
slovenský súd konať ex offo a prijať právomoc, keďže obvyklý pobyt detí bol na území Slovenskej
republiky. Súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že maloleté deti
mali v rozhodnom čase obvyklý pobyt na Slovensku, hoci o tejto skutočnosti bol informovaný. Týmto
postupom súd prvej inštancie porušil právo na spravodlivý proces, keďže sa nevyrovnal s rozhodujúcimi

skutkovými tvrdeniami a argumentmi prednesenými v konaní. Rozhodnutím o zastavení konania došlo
k porušeniu viacerých základných práv maloletých detí garantovaných Ústavou Slovenskej republiky,
najmä k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, princípu právnej istoty, ako aj práva na
ochranu zdravia podľa Článku 40 Ústavy Slovenskej republiky, keďže maloletým deťom bolo odňaté
právo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu práva

maloletých na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
Článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou
najlepšieho záujmu maloletých detí, ktorý má byť rozhodujúcim aspektom pri rozhodovaní vo veciach
starostlivosti o maloletých, svojvoľne vylúčil jurisdikciu slovenských súdov a navrátil maloleté deti pod
jurisdikciu rakúskych súdov, a to aj napriek tomu, že sa deti fakticky zdržiavajú na území Slovenskej

republiky. Obvyklý pobyt predstavuje miesto, ktoré odzrkadľuje mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho
a rodinného prostredia, pričom je potrebné zohľadniť trvanie, pravidelnosť a podmienky pobytu, miesto
školskej a mimoškolskej dochádzky, jazykové znalosti, zdravotnú starostlivosť a rodinné väzby dieťaťa,
ktoré kritériá maloleté deti vo vzťahu k Slovenskej republike spĺňali, a preto mal slovenský súd právomoc
konať. Maloleté deti majú slovenskú štátnu príslušnosť, čo zakladá ich podstatnú väzbu k Slovenskej

republike. Manžel tiež uviedol, že aj on sám má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, kde
sa nepretržite a dobrovoľne zdržiava, má tu trvalý pobyt, pracovný pomer, rodinné a sociálne väzby,
zdravotné a sociálne poistenie, ako aj ošetrujúceho lekára. Jeho obvyklý pobyt má tiež rozhodujúci
význam pre posúdenie obvyklého pobytu maloletých detí. Hlavnou úlohou poručenského súdu je
ochrana a presadzovanie záujmov maloletých detí, nie záujmov rodičov, túto povinnosť v danom prípade

súd prvej inštancie nesplnil. Absolútna nečinnosť slovenského súdu vo vzťahu k maloletým deťom
predstavuje porušenie ich základných práv. Manžel poukázal na ustálenú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje
rodičovi oprávnenie domáhať sa prijatia opatrení, ktoré by boli spôsobilé poškodiť zdravie alebo narušiť
vývoj dieťaťa. V tejto súvislosti odkázal aj na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej použitie donucovacích prostriedkov voči dieťaťu, ktoré uloženú povinnosť odmieta, je
považované za kontraproduktívne a môže viesť k úplnej degradácii vzťahov medzi dieťaťom a rodičom,
ktorý koná bez empatie. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva kladie dôraz na povinnosť
štátu aktívne chrániť rodinné vzťahy a ich subjekty. Súčasťou tejto povinnosti je vytvorenie takého
súboru opatrení, ktoré pri ochrane rodinného života sledujú legitímne ciele primeraným spôsobom a

rešpektujú základné zásady autonómie vôle subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Prijatie právomoci
rakúskym súdom je v rozpore s príslušnými ustanoveniami Nariadenia Európskej únie a so zásadou
lis pendens, ktorej účelom je zabrániť paralelným konaniam prebiehajúcim v dvoch členských štátoch.
Z tohto dôvodu postup rakúskeho súdu v predmetnej veci nemožno považovať za právne záväzný vovzťahu k nemu ako k navrhovateľovi. Obaja rodičia, aj maloleté deti majú slovenskú štátnu príslušnosť,
na území Slovenskej republiky majú trvalý, aj obvyklý pobyt, pričom sú občanmi Slovenskej republiky.
Tieto skutočnosti považuje za rozhodujúce z hľadiska určenia právomoci súdu. Poukazuje na Článok

3 ods. 1, Článok 7 ods. 1 Nariadenia Brusel IIb. Na základe uvedeného trvá na tom, že právomoc na
rozhodovanie v predmetnej veci patrí slovenskému súdu, nie rakúskemu súdu. V tejto súvislosti namieta,
že slovenský súd opomenul aplikáciu Článku 13 ods. 1 a 2 Nariadenia Brusel IIb, ktorý upravuje postup
pri výnimočných okolnostiach umožňujúcich žiadosť o postúpenie právomoci medzi súdmi členských
štátov, ak je takéto postúpenie v najlepšom záujme dieťaťa. Súd prvej inštancie opomenul aplikovať

aj Článok 12 Nariadenia Brusel IIb, hoci mal včas informácie o maloletých deťoch. Súd prvej inštancie
bol vo vhodnejšej pozícii posúdiť najlepší záujem dieťaťa, avšak takýto postup nebol uplatnený, pričom
sa nečinne prizeral na prevzatie právomoci rakúskym súdom. Právomoc súdov Slovenskej republiky je
daná aj na základe obvyklého pobytu maloletých detí, ich štátnej príslušnosti a jeho obvyklého pobytu,
keďže maloleté deti mali mať trvalý aj faktický pobyt na území Slovenskej republiky, realizujú tu svoje
každodenné aktivity a on má na území Slovenskej republiky stabilné osobné, pracovné a sociálne

väzby, čo má určujúci význam aj pre posúdenie obvyklého pobytu detí. Určenie právomoci vo veciach
rodičovských práv a povinností má vychádzať z najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa a z kritéria
blízkosti, pričom pojem obvyklý pobyt je potrebné posudzovať na základe súhrnu skutkových okolností
s prihliadnutím na stabilitu pobytu, rodinné a sociálne väzby a centrum každodenného života dieťaťa,
a že v predmetnej veci mal byť za obvyklý pobyt maloletých detí považovaný štát, ktorý je im najbližší,

teda Slovenská republika. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že faktickým obvyklým pobytom
maloletých detí, a to s poukazom nielen na ich štátne občianstvo a skutočné bydlisko, ale aj na centrum
ich záujmov a sociálnych väzieb, je práve v Slovenskej republike. Preto svoj návrh podal na vecne a
miestne príslušnom súde v Slovenskej republike.

4. Manželka vo vyjadrení k odvolaniu manžela uviedla, že právomoc rakúskeho súdu na rozhodovanie
o rozvode aj o úprave rodičovských práv a povinností považuje za danú a odôvodnenú. Odvolanie
manžela je založené na nepravdivých tvrdeniach, vrátane nesprávne uvedených identifikačných údajov
a adresy obvyklého pobytu jej aj maloletých detí. Rodina mala obvyklý pobyt v Rakúsku (I. J. K. K.)
už od novembra 2021, kde mali vytvorené stabilné rodinné a sociálne zázemie, vrátane bývania, práce

manžela formou home office a škôlky. Návrh na rozvod bol v Rakúsku podaný ako prvý z dôvodu
spoločného života rodiny a existencie jediného spoločného majetku na tomto území. Manžel v novembri
2023 bez vysvetlenia opustil spoločnú domácnosť, presťahoval sa na Slovensko a následne podal návrh
na rozvod na slovenskom súde s tvrdeniami, že rodina v Rakúsku nežila a dom slúžil len na víkendové
pobyty. Tieto tvrdenia považuje za účelové a nepravdivé; poukazuje aj na neúspešné pokusy manžela

spochybniť právomoc rakúskeho súdu, vrátane obvinení z únosu detí. Zdôrazňuje, že manžel dlhodobo
neplnilvyživovaciupovinnosťaodetisanezaujímal,pričomkontaktysdeťmisazačaldomáhaťažkrátko
pred pojednávaním, a to spôsobom odporujúcim odporúčaniam rakúskeho súdu a orgánov ochrany detí.
Odvolanie je bezpredmetné, keďže rakúsky súd už právoplatne prijal právomoc a konanie o rozvode
prebieha. V najlepšom záujme maloletých detí je zotrvanie v prostredí, kde dlhodobo žijú s osobou, ktorá

sa o ne kontinuálne stará.

5. Opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu manžela uviedol, že sa s vyjadrením manžela v odvolaní voči
výroku I. nestotožňuje a uznesenie konajúceho súdu zo dňa 13.03.2025 považuje za zákonné, vecne
správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.

6. Manžel v odvolacej replike k vyjadreniu manželky v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní.
Na podporu svojich tvrdení predložil kompletnú emailovú komunikáciu s manželkou od februára 2025,
ktorou má byť preukázaný spôsob jej konania a komunikácie, a ktorá mu dlhodobo a systematicky bráni
v styku s maloletými deťmi, a to napriek jeho opakovaným snahám o dohodu. Manželka mu opakovane

znemožnila realizáciu dohodnutých stretnutí, klamala o zdravotnom stave detí, odmietala osobné
stretnutia mimo domu, fyzicky izolovala deti v zamknutom dome, zaťahovala závesy a odchádzala
s deťmi preč, aby mu s nimi zabránila v kontakte. Styk sa tak realizoval len výnimočne, na krátky
čas a výlučne pod dohľadom manželky alebo jej rodičov. Namieta nepravdivé tvrdenia manželky o
pobyte detí a rodičov. Zdôrazňuje, že rodina nikdy nemala v Rakúsku spoločný obvyklý, ani trvalý

pobyt, manželka má v Rakúsku len tzv. „hlavný pobyt“, zatiaľ čo skutočný trvalý pobyt detí je na území
Slovenskej republiky. Manželka jednostranne zrušila maloletým trvalý pobyt na Slovensku, účelovo
sa s nimi presťahovala do Rakúska, pričom návrh na rozvod a výživné v Rakúsku podala z čisto
špekulatívnych dôvodov. Privolala tiež políciu, podala návrh na predbežné opatrenie v Rakúsku (ktorýbol zamietnutý), bránila mu vo vstupe do spoločného domu, zadržiavala osobné veci a doklady, ako
aj manipulovala s doručovaním pošty. Zdôrazňuje, že výživné platí dobrovoľne a riadne, a odmieta
tvrdenia o exekučných zrážkach zo mzdy. Rakúsky súd nikdy nevydal rozhodnutie zakazujúce jeho styk

s maloletými a správanie manželky potvrdzuje dôvodnosť podaného odvolania v celom rozsahu.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b/ Civilného mimosporového poriadku) po
zistení, že odvolanie bolo podané včas oprávnenou osobou - manželom (§ 94 Civilného mimosporového
poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 Civilného

sporového poriadku v spojení s § 357 písm. a/ Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku), odvolateľ – manžel
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, h/ Civilného sporového
poriadku a § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, ktoré ale nezistil (§ 67 Civilného mimosporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) dospel k záveru, že ani odvolacie
námietky uvádzané manželom v odvolaní nie sú spôsobilé vyvolať zmenu napadnutého rozhodnutia,
ktoré je vecne správne a je dôvodné ho potvrdiť (§ 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku).

8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti napadnutého uznesenia

súdu prvej inštancie, ktorým tento odmietol vykonávať svoju právomoc v prospech Okresného súdu
Bruck an der Leitha, ktorý začal konanie ako prvý, a konanie o návrhu manžela na rozvod manželstva
a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode vedený
na Mestskom súde Bratislava II pod sp. zn. 59P/126/2023 zastavil. V kontexte uplatnenej odvolacej
argumentácie manžela, ako aj s prihliadnutím na obsah napadnutého uznesenia, je úlohou odvolacieho

súdu preskúmať, či súd prvej inštancie dôvodne dospel k záveru, že je povinný odmietnuť vykonávať
svoju právomoc a konanie zastaviť z dôvodu, že v danom prípade bola daná právomoc Okresného súdu
Bruck an der Leitha ako súdu iného členského štátu, ktorý začal konanie ako prvý v dôsledku aplikácie
Článku 20 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1111.

9. Podľa § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku na konanie podľa tohto zákona sa použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

11. Odvolací súd preskúmal obsah spisu, najmä odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie

(nielen v zmysle obsahu a dôvodov odvolania manžela), v kontexte uplatnenej odvolacej polemiky
účastníkov konania a nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s napadnutým uznesením
a s podstatou argumentácie pojatej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu do
odôvodnenia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej
inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov

súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne. Nakoľko tu však bol i nesúhlas manžela
s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. jeho odvolacími námietkami, pre
úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

12. Podľa Článku 1 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a

uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností
a o medzinárodných únosoch detí (prepracované znenie) (ďalej len „Nariadenie EÚ 2019/1111“) toto
nariadenie sa uplatňuje v týchto občianskych veciach: a) rozvod, rozluka, alebo anulovanie manželstva.

13. Podľa Článku 3 ods. 1 Nariadenia EÚ 2019/1111, vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania

manželstva majú právomoc súdy členského štátu, a) na ktorého území: i) majú manželia obvyklý pobyt;
ii) manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva.14. Podľa Článku 7 ods. 1 Nariadenia EÚ 2019/1111 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania.

15. Podľa Článku 10 Nariadenia EÚ 2019/1111 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností, ak sú splnené tieto podmienky: a) dieťa má vo vzťahu k tomuto
členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že: (i) aspoň jeden z nositeľov
rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte; (ii) dieťa malo predtým v

tomto členskom štáte obvyklý pobyt, alebo (iii) dieťa je jeho štátnym príslušníkom; b) účastníci, ako aj
každý nositeľ rodičovských práv a povinností: i) sa slobodne dohodli na voľbe právomoci najneskôr v
čase začatia konania, alebo ii) výslovne prijali uvedenú právomoc počas daného konania a súd zaistil,
že všetci účastníci boli informovaní o svojom práve neprijať právomoc; a c) ak je výkon právomoci v
najlepšom záujme dieťaťa.

16. Podľa Článku 12 ods. 1 Nariadenia EÚ 2019/11111 za výnimočných okolností môže súd členského
štátu, ktorý má právomoc vo veci samej, na návrh účastníka alebo bez návrhu, ak sa domnieva, že
súd iného členského štátu, ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vo vhodnejšej situácii, aby posúdil
najlepší záujem dieťaťa v danom konkrétnom prípade prerušiť konanie alebo jeho určitú časť a: a)
určiť lehotu pre jedného alebo viacerých účastníkov, aby informovali súd druhého členského štátu o

prebiehajúcom konaní a o možnosti prevziať právomoc a podali na tento súd návrh, alebo b) požiadať
súd iného členského štátu, aby prevzal právomoc podľa odseku 2.

17. Podľa Článku 13 ods. 1 Nariadenia EÚ 2019/1111 za výnimočných okolností a bez toho, aby bol
dotknutý článok 9, ak sa súd členského štátu, ktorý nemá právomoc podľa tohto nariadenia, ale s ktorým

má dieťa osobitnú väzbu podľa článku 12 ods. 4, domnieva, že je vo vhodnejšej situácii na to, aby posúdil
najlepší záujem dieťaťa v konkrétnom prípade, môže požiadať súd členského štátu obvyklého pobytu
dieťaťa, aby sa mu postúpila právomoc.

18. Podľa Článku 20 ods. 1 Nariadenia EÚ 2019/1111, ak sa konania týkajúce sa rozvodu, rozluky alebo

anulovania manželstva medzi rovnakými účastníkmi začnú na súdoch rôznych členských štátov, súd,
ktorý začal konanie ako druhý, preruší bez návrhu konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý
začal konanie ako prvý.

19.PodľaČlánku20ods.3NariadeniaEÚ2019/1111,keďsapotvrdíprávomocsúdu,ktorýzačalkonanie

ako prvý, súd, ktorý začal konanie ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech súdu,
ktorý začal konanie ako prvý. V takom prípade účastník, ktorý podal návrh na začatie konania súdu,
ktorý začal konanie ako druhý, môže podať svoj návrh na súd, ktorý začal konanie ako prvý.

20. Podľa § 9 Civilného sporového poriadku ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej

republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.

21. Podľa § 161 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek
počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len
"procesné podmienky").

22. Podľa § 161 ods. 2 Civilného sporového poriadku ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý
nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

23. Podľa § 100 Civilného mimosporového poriadku s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie

o úpravu pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode.

24. Z obsahu spisu, najmä z návrhu manžela a ním podaného odvolania vyplýva, že v prejednávanej
veci ide o konanie o rozvod manželstva, s ktorým je obligatórne spojené konanie o úprave pomerov
manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Manžel v odvolaní vychádza z tvrdenia, že v zmysle

Nariadenia (EÚ) 2019/1111 (Brusel IIb) majú v takejto veci právomoc konať súdy Slovenskej republiky,
keďže maloleté deti sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, ktoré majú centrum svojich životných
záujmov na území Slovenskej republiky, kde majú vytvorené rodinné a sociálne väzby, zabezpečenú
zdravotnú starostlivosť, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že manžel na území Slovenskej republikydlhodobo býva a pracuje. Na podporu týchto tvrdení manžel v odvolaní poukázal najmä na ustanovenia
Článkov 7 ods. 1, 10 a 12 Nariadenia Brusel IIb, z ktorých vyvodzuje záver o splnení podmienok
obvyklého pobytu maloletých detí, ako aj svojho obvyklého pobytu v Slovenskej republike.

25. Odvolací súd však manželovi nemohol dať za pravdu, keďže uvedené skutkové okolnosti a právne
dôvody už boli predmetom preskúmania v konaní vedenom pred rakúskymi súdmi, na ktoré správne
poukázal súd prvej inštancie. Zo obsahu spisového materiálu vyplynulo, že na Okresnom súde Bruck
an der Leitha prebieha konanie o rozvod manželstva účastníkov pod sp. zn. 4 C 17/23m, ktoré bolo

začaté na návrh manželky podaný dňa 12.10.2023, teda skôr, než bol návrh manžela na začatie konania
podaný na Mestskom súde Bratislava II dňa 22.11.2023. Okresný súd Bruck an der Leitha sa v rámci
tohto konania podrobne zaoberal otázkou svojej medzinárodnej právomoci v zmysle Nariadenia Brusel
IIb a uznesením zo dňa 14.08.2024 pod poradovým číslom 50, 1 rozhodol o tom, že je (medzinárodne)
príslušnýmsúdomprepredmetnékonanieorozvodemanželstvaúčastníkov.Zodôvodneniarozhodnutia
vyplynulo,žedanýsúdsanazákladevyjadreniamanželakvedeniukonanianatomtosúdeapovykonaní

dokazovania obsiahlo zaoberal posúdením rozhodujúcich kritérií, vrátane obvyklého pobytu účastníkov
a ich maloletých detí. Proti tomuto uzneseniu podal manžel riadny opravný prostriedok - rekurz, o ktorom
rozhodol príslušný Krajinský súd Korneuburg ako odvolací súd, pričom tento rekurz zamietol uznesením
zo dňa 01.102024 v konaní vedenom pod sp. zn. 20 R 240/24w.

26. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, uzatvára, že podmienky
a kritériá rozhodujúce pre určenie, či je obvyklým pobytom maloletých detí Rakúska republika alebo
Slovenská republika, boli už – a to aj hľadiska najlepšieho záujmu maloletých detí – preskúmané
v konaniach vedených pred Okresným súdom Bruck an der Leitha a následne Krajinským súdom
Korneuburg v Rakúskej republike. Po riadne vykonanom dokazovaní bolo v týchto konaniach ustálené,

že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Rakúska republika, kde sa maloleté deti zdržiavajú, čím
je daná právomoc Okresného súdu Bruck an der Leitha konať a rozhodnúť vo veci rozvodu manželstva.
Za tejto procesnej situácie, pokiaľ manžel podal dňa 22.11.2023 návrh na začatie konania na súde
prvej inštancie, bol tento návrh podaný na súde, ktorý nemal právomoc konať, keďže vec už patrila do
jurisdikcie Okresného súdu Bruck an der Leitha ako súdu, ktorý začal konať ako prvý, ktorého právomoc

bola potvrdená rozhodnutím Krajinského súdu Korneuburg.

27. Vzhľadom na povinnosť súdu skúmať v každom štádiu konania, či sú splnené procesné podmienky,
zaktorýchmôžekonaťarozhodnúť(§161Civilnéhosporovéhoporiadku),postupovalsúdprvejinštancie
správne, keď po zistení neodstrániteľného nedostatku svojej právomoci odmietol vykonávať právomoc

v prospech Okresného súdu Bruck an der Leitha a konanie podľa § 9 Civilného sporového poriadku
zastavil. Za daných okolností iné rozhodnutie, než k akému dospel súd prvej inštancie, neprichádzalo
do úvahy, keďže napadnuté uznesenie bolo vydané v súlade s vnútroštátnym právom, ako aj s priamo
aplikovateľným právom Európskej únie. Nemožno preto hovoriť o porušení základných práv maloletých
detí, ani o porušení základných práv manžela ako ich otca.

28. Manžel v odvolaní opakovane tvrdil, že Okresný súd Bruck an der Leitha nemá právomoc konať
vo veci rozvodu a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností, pričom prijatie právomoci zo strany
Okresného súdu Bruck an der Leitha bolo v rozpore s Nariadením (EÚ) 2019/1111. Odvolací súd k tejto
námietke uvádza, že ide o námietku smerujúcu proti rozhodnutiu cudzieho súdu o jeho právomoci, ktoré

bolo navyše preskúmané a potvrdené Krajinským súdom Korneuburg. Súd prvej inštancie preto nebol
oprávnený preskúmavať, ani hodnotiť správnosť, zákonnosť či vecnú odôvodnenosť rozhodnutí súdov
iného členského štátu Európskej únie, ktorými tieto súdy rozhodli o svojej medzinárodnej právomoci.
Ak by vnútroštátny súd takýto prieskum vykonával, prekročil by rámec svojej právomoci, poprel by
zásadu vzájomnej dôvery medzi súdmi členských štátov a narušil by kogentný mechanizmus riešenia

paralelných konaní (lis pendens), upravený v Článku 20 Nariadenia Brusel IIb. Inak povedané, pokiaľ
súd iného členského štátu právoplatne potvrdil svoju právomoc ako súd, ktorý začal konanie ako prvý
(Okresný súd Bruck an der Leitha), je súd, ktorý začal konanie ako druhý (Mestský súd Bratislava II),
viazanýpovinnosťouodmietnuťvykonávaniesvojejprávomocibezmožnostivecnéhopreskúmaniatohto
záveru. Odvolacia námietka smerujúca k spochybneniu rozhodnutia cudzieho súdu o jeho právomoci

je preto nedôvodná.

29. Manžel v odvolaní zastával názor, že slovenský súd mal pokračovať v konaní a mal si „zachovať“
právomoc, najmä s poukazom na výklad ustanovení Nariadenia Brusel IIb o obvyklom pobyte detía o ich najlepšom záujme. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že argumentácia manžela
založenánaustanoveniachČlánkov12a13NariadeniaBruselIIb,ktoréupravujúmožnosťvýnimočného
postúpenia právomoci inému súdu, nemôže obstáť. Uvedené ustanovenia zakladajú osobitný procesný

mechanizmus, ktorý je viazaný výlučne na aktívny procesný postup súdu, ktorý má právomoc podľa
všeobecných kritérií, a predpokladá splnenie striktne stanovených podmienok vrátane vzájomnej
komunikácie a súhlasu dotknutých súdov. Po potvrdení právomoci Okresného súdu Bruck an der Leitha,
ktorý začal konanie ako prvý, bol súd prvej inštancie, ktorý začal konanie ako druhý, povinný odmietnuť
vykonávanie svojej právomoci bez možnosti samostatného posudzovania otázky výnimiek. Odvolacia

námietka je preto nedôvodná.

30. Manžel v odvolaní tiež tvrdil, že Mestský súd Bratislava II sa „nečinne prizeral“ preberaniu právomoci
rakúskym súdom, pričom mal konať aktívnejšie v prospech zachovania právomoci Slovenskej republiky.
Ako už bolo uvedené vyššie, zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal
všetky úkony, ktoré mu ukladá vyššie citované Nariadenie Brusel IIb. Súd prvej inštancie včas inicioval

oficiálnu komunikáciu s Okresným súdom Bruck an der Leitha, vyžiadal si informácie o prebiehajúcom
konaní, zabezpečil ich úradný preklad a následne procesne reagoval na potvrdenie právomoci tohto
súdu, ktorý na základe podaného návrhu na začatie konania manželkou dňa 12.10.2023 začal konať
ako prvý. Odvolací súd preto konštatuje, že postup súdu prvej inštancie bol aktívny, zákonný a plne v
súlade s právnymi predpismi, a tvrdenie manžela o nečinnosti nemá žiadny skutkový ani právny základ.

31. Manžel rozsiahlo argumentoval tiež obvyklým pobytom maloletých detí na území Slovenskej
republiky, poukázal na ich štátnu príslušnosť, sociálne väzby a zdravotnú starostlivosť, tiež na svoj
vlastný obvyklý pobyt a štátnu príslušnosť. Odvolací súd uvádza, že tieto tvrdenia, hoci mohli byť
relevantné v rámci vecného rozhodovania v danom konaní o rozvod manželstva, nie sú spôsobilé

ovplyvniť rozhodnutie o právomoci slovenského súdu v štádiu „lis pendens“. Po právoplatnom potvrdení
právomoci Okresného súdu Bruck an der Leitha už súd prvej inštancie nemôže posudzovať obvyklý
pobyt detí, ani najlepší záujem maloletých, keďže by tým prekročil rámec svojej právomoci. Tieto otázky
patria výlučne do právomoci súdu, ktorý je oprávnený vo veci konať a rozhodovať, a preto aj táto
odvolacia námietka nie je dôvodná.

32. Odvolací súd vzhľadom na uvedené uzatvára, že odvolanie manžela je založené na nesprávnom
právnom predpoklade, že slovenský súd môže aj po právoplatnom potvrdení právomoci cudzieho
súdu opätovne posudzovať otázku medzinárodnej právomoci. Takýto predpoklad je v rozpore s priamo
aplikovateľným právom Európskej únie, s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ako aj so zásadou

právnej istoty. Keďže manžel neuplatnil relevantné odvolacie dôvody, ktoré by mohli viesť k zmene
alebo zrušeniu napadnutého uznesenia, odvolací súd vyhodnotil odvolanie manžela ako nedôvodné a
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 a § 58 Civilného

mimosporového poriadku v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného
sporového poriadku).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového
poriadku).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa
na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania

dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u
ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o
predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného
sporového poriadku).Dovolanieprípustnépodľa§421Civilnéhosporovéhoporiadkumožnoodôvodniťibatým,žerozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného

sporového poriadku).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
Civilného sporového poriadku).