Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. november 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 13CoP/112/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1322202266
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1322202266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov

JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Petra Kalatu, v právnej veci osoby oprávnenej na výživné: A. B.,
narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X, E., zastúpenej splnomocnenkyňou: F. B., narodená
XX.XX.XXXX,trvalebytomC.D.XXXX/X,E.,protiosobe,ktorájepodľanávrhupovinnáplatiťvýživné:G.
H. D., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XX, E. XXX, B. XX, J., K., zastúpenému splnomocnencom:
C. L. F. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XXX, N., o zvýšenie výživného, o odvolaní osoby,
ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II zo dňa 12.
marca 2025, č. k. 69P/70/2023-358 a o odvolaní osoby oprávnenej na výživné proti rozsudku Mestského

súdu Bratislava II zo dňa 12. marca 2025, č. k. 69P/70/2023-358, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví špecifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil osobe, ktorá je podľa
návrhu povinná platiť výživné (ďalej ako „povinný“), povinnosť prispievať osobe oprávnenej na výživné
(ďalej ako „oprávnená“) zvýšeným výživným zo sumy 600,- eur mesačne na sumu 1.300,- eur mesačne,
a to za obdobie od 12.05.2022 do 31.01.2024, výrokom II. uložil povinnému povinnosť zaplatiť dlžné

výživné za obdobie od 12.05.2022 do 31.01.2024 vo výške 6.193,50 eur k rukám oprávnenej do 30
dní od doručenia rozsudku, výrokom III. uložil povinnému povinnosť prispievať oprávnenej výživným vo
výške 1.300,- eur mesačne, ktoré je povinný uhrádzať k rukám oprávnenej, vždy k 15. dňu v mesiaci,
počnúc dňom 01.09.2024, výrokom IV. uložil povinnému povinnosť zaplatiť dlžné výživné za obdobie od
01.09.2024 do 28.02.2025 vo výške 1.800,- eur k rukám oprávnenej do 30 dní od doručenia rozsudku,
výrokom V. súd počnúc dňom XX.XX.XXXX zrušil výživné určené na tvorbu úspor, ktoré bolo určené
rozsudkom Okresného súdu Pezinok, č.k. 11P/281/2013-272 zo dňa 09.04.2015 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP/341/2015-308 zo dňa 01.03.2016, výrokom VI. vo zvyšnej časti
súd návrh zamietol, výrokom VII. zmenil rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 11P/281/2013-272 zo
dňa 09.04.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP/341/2015-308 zo dňa
01.03.2016 v časti výživného a výrokom VIII. nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov
konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 62 ods. 1, § 62 ods. 2, § 62 ods. 5, § 75
ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a § 78 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 3 ods. 1 písm. a) zákona

č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa, § 44, § 52 a § 157 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový
poriadok (ďalej len „CMP“) a § 232 ods. 3, 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“).2. Dôvodil, že ako prvú bolo potrebné v konaní vyriešiť otázku trvania vyživovacej povinnosti. Mal
za preukázané, že oprávnená bola nezaopatreným dieťaťom od podania návrhu (12.05.2022) až do
31.01.2024, kedy bola najprv študentkou gymnázia a následne Ekonomickej univerzity. Hoci formálne

bola študentkou Ekonomickej univerzity do 31.08.2024, súd dospel k záveru, že po 31.01.2024 už neboli
splnené podmienky pre trvanie vyživovacej povinnosti. Z dopytu na univerzitu vyplynulo, že oprávnená
bola vylúčená pre nesplnenie požiadaviek a posledný termín skúšky, na ktorý sa reálne dostavila, bol
31.01.2024; po tomto dátume sa už štúdiom reálne nepripravovala na budúce povolanie. Nestotožnil
sa však s povinným, že celé štúdium bolo neplatné, keďže v zimnom semestri sa na skúšky dostavila.

Nakoľko od 01.09.2024 začala oprávnená nové denné štúdium psychológie na Univerzite Komenského,
súd posúdil obdobie od 12.05.2022 do 31.01.2024 ako návrh na zvýšenie výživného a obdobie od
01.09.2024 (kedy došlo k obnoveniu vyživovacej povinnosti) ako návrh na určenie výživného. V prvom
období (od 12.05.2022 do 31.01.2024) súd pri rozhodovaní po vykonanom dokazovaní teda porovnával
pomery, ktoré tu boli prítomné v čase vydania posledného rozhodnutia o výživnom a vyhodnocoval ich
následnú zmenu. Dospel k záveru, že návrh oprávnenej je sčasti opodstatnený a sú dané podmienky

na zvýšenie výživného z dôvodu zmeny pomerov. V čase pôvodného rozhodnutia (rozsudok Okresného
súdu Pezinok, č.k. 11P/281/2013-272 zo dňa 09.04.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave, č. k. 11CoP/341/2015-308 zo dňa 01.03.2016) mala oprávnená z vyživovacej povinnosti 11
rokov,bolažiačkou5.ročníkazákladnejškoly.Nákladynaňubolivyčíslenénasumucca1.140,-eur(tieto
alenebolizohľadnenévplnejvýške,boločiastočneprihliadnuténanámietkyotcavtomtokonaní),pričom

boli zohľadnené zvýšené náklady na stravu (intolerancia na bielkovinu kravského mlieka), zdravotnú
starostlivosť (čeľustný ortopéd) a záujmovú činnosť (tenis, plávanie, lukostreľba). Matka zabezpečovala
všetku osobnú starostlivosť a jej príjem bol bezprostredne pred rozhodnutím v roku 2015 cca 1.500,-
eur brutto. Povinný, pôsobiaci ako pilot v O., v danom konaní nepredložil doklady preukazujúce jeho
príjem a odvolával sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť. Súd vtedy príjem otca ustálil podľa §

63 ods.1 Zákona o rodine vychádzajúc z dvadsaťnásobku životného minima vo výške 3.961,80 eur.
Reálny príjem otca ale považoval za vyšší. V čase keď žil s matkou dosahoval príjem cca 8.000,- eur.
Súd prvej inštancie preto zaviazal otca prispievať bežným výživným vo výške 600,- eur a výživným
určeným na tvorbu úspor vo výške 400,-eur mesačne. Od posledného rozhodnutia súdu uplynulo
obdobie približne 10 rokov, čo predstavuje podstatnú zmenu pomerov, a to aj vplyvom prirodzeného

nárastu životných nákladov a miery inflácie. Oprávnená prešla zo základnej školy na strednú školu,
neskôrnavysokúškolu,čímjejnákladyprirodzenevzrástli.Nastranepovinnéhopribudlidvevyživovacie
povinnosti, keďže uzatvoril manželstvo a narodila sa mu dcéra. Príjmy oboch rodičov vzrástli. Príjem
matky sa výrazne zvýšil, v roku 2022 bol 1.664,- eur netto a v roku 2023 bol 1.767,- eur netto, pričom
poberá aj invalidný dôchodok (v roku 2023 vo výške cca 640,- eur). Povinný momentálne pôsobiaci

ako pilot v F. opäť odmietol plne preukázať príjem, predložil len potvrdenie o základnom plate 35.568
QAR, čo predstavuje cca 9.000,- eur. Súd prvej inštancie tento príjem nepovažoval za reálny a úplný,
nakoľko nie je zrejmé, od akého pracovného fondu sa odvíja a aké iné benefity sú mu vyplácané, a
logicky sa domnieval, že reálny príjem je vyšší. Oprávnená deklarovala mesačné náklady okolo 1.560,-
eur; súd neuznal náklad na tenisové tréningy (200,- eur), ktorý nebol preukázaný, a opodstatnené

náklady ustálil na cca 1.360,- eur. Tieto náklady (vrátane namietaného leteckého simulátora) považoval
za opodstatnené vzhľadom na vysokú životnú úroveň povinného. Po dovŕšení plnoletosti však už
nemohol zohľadňovať osobnú starostlivosť matky. Samotný povinný bol ochotný pristúpiť na dohodu
o zvýšení na 1.200,- eur, oprávnená na 1.800,- eur. Súd prvej inštancie ustálil ako primeranú výšku
výživného sumu 1.300,- eur, čo je de facto zvýšenie o 300,- eur oproti pôvodnému súčtu 1.000,- eur

(600+400). Brigádnický príjem oprávnenej (08/2022-10/2022) nepovažoval za príjem, ktorý je potrebné
zohľadňovať, keďže išlo o nepravidelný príjem popri dennom štúdiu. Poukázal na to, že pri výnimočne
vysokých príjmoch povinného rodiča sa nedá postupovať mechanicky podľa pravidla, že životná úroveň
rodičovadetímábyťvzásaderovnaká.Jeprávomaajpovinnosťourodičovnaučiťdieťachápaťhodnotu
peňazí a neprimerane vysoké výživné, ktoré by umožnilo dlhodobý a možno aj trvale bezprácny život,

môže byť v rozpore s najlepšími záujmami dieťaťa. Korektívom výšky výživného sú vedľa schopností,
možností a majetkových pomerov rodičov predovšetkým odôvodnené potreby oprávnenej osoby, ktoré
však musia byť v konaní preukázané, a v konaní o zvýšenie výživného aj rozsahom zmeny pomerov,
ktorá nastala od času pôvodného rozhodnutia. V druhom posudzovanom období od 01.09.2024,
rozhodoval o určení výživného, keďže prerušením sústavnej prípravy na budúce povolanie sa pôvodné

rozhodnutie (rozsudok Okresného súdu Pezinok, č.k. 11P/281/2013-272 zo dňa 09.04.2015 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP/341/2015-308 zo dňa 01.03.2016) stalo neúčinným.
Došlo k tzv. obnoveniu vyživovacej povinnosti, nakoľko oprávnená sa od 01.09.2024 stala študentkou
denného štúdia psychológie na Univerzite Komenského. Určil výživné v zhodnej výške 1.300,- eurmesačne, keďže skutkové okolnosti (príjem oboch rodičov, opodstatnené mesačné náklady oprávnenej
cca 1.300-1.400,- eur) sa oproti predchádzajúcemu obdobiu výrazne nezmenili. Príjem povinného bol
opäť preukázaný základným platom cca 9.000,- eur, pričom súd považoval reálny príjem za vyšší.

Zopakoval, že ani vysoko nadštandardný príjem rodiča neznamená, že nároky oprávnenej by mali
byť uspokojované vo výške vysoko prevyšujúcej jej odôvodnené a už aj tak vysoko nadštandardné
výdavky, keďže výživné má spotrebný charakter a podieľanie sa na životnej úrovni povinného rodiča
neznamená len mechanický matematický výpočet. V priebehu konania oprávnená navrhla, aby ku dňu
XX.XX.XXXX, keď dovŕšila plnoletosť, súd zrušil výživné určené na tvorbu úspor, nakoľko dovŕšením

plnoletosti stratilo opodstatnenie. Povinný s týmto návrhom súhlasil. Súd prvej inštancie vzhľadom na
zhodné stanovisko účastníkov, počnúc dňom XX.XX.XXXX zrušil výživné určené na tvorbu úspor, ktoré
bolo určené rozsudkom Okresného súdu Pezinok, č.k. 11P/281/2013-272 zo dňa 09.04.2015 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 11CoP/341/2015-308 zo dňa 01.03.2016. K zvýšeniu
vyživovacej povinnosti došlo počnúc dňom podania návrhu od 12.05.2022 do 31.01.2024 (dovtedy bola
splnenápodmienkaprípravynabudúcepovolanie),čímvzniklopovinnémuzatotoobdobiedlžnévýživné

vo výške 6.193,50 eur. Dlžné výživné predstavuje rozdiel medzi pôvodne určeným výživným (600,- eur
mesačne) a zvýšeným výživným (1.300,- eur mesačne), teda 700,- eur mesačne, za 20 celých mesiacov
a pomernú časť za máj 2022 (od 12.05.2022), čo predstavuje celkovú sumu 14.451,60 eur. Od tejto
sumy súd povinnému odpočítal platby uskutočnené nad rámec bežného výživného (keďže so súhlasom
účastníkov bolo zrušené výživné určené na tvorbu úspor počnúc XX.XX.XXXX), a to vo výške 8.258,10

eur (20 celých mesiacov po 400,- eur a pomerná časť za máj 2022). Dlh na výživnom za obdobie
od 12.05.2022 do 31.01.2024 tak predstavuje sumu 6.193,50 eur, ktorú je povinný zaplatiť do 30 dní
od doručenia rozsudku k rukám oprávnenej. V druhom období (IV. bod výrokovej časti), kedy došlo k
určeniu výživného počnúc 01.09.2024, kedy opätovne vznikla vyživovacia povinnosť, súd vypočítaval
dlžné výživné za obdobie od 01.09.2024 do 28.02.2025. Dlžné výživné za toto obdobie 6 mesiacov

predstavuje sumu 7.800,- eur (6 x 1.300,- eur), od ktorej súd odpočítal to, čo povinný v uvedenom
období oprávnenej poukázal (6 mesiacov x 1.000,- eur). Dlh na výživnom v tomto období tak predstavuje
sumu 1.800,- eur, ktorú je povinný zaplatiť do 30 dní od doručenia rozsudku k rukám oprávnenej.
Zároveň uviedol, že za obdobie od 01.02.2024 do 31.08.2024 (kedy nerozhodoval o zvýšení či určení
výživného) neodpočítaval už zaplatené výživné, a prípadné nároky povinného z tohto obdobia môžu byť

predmetom len samostatného civilnoprávneho konania. Súd sa zaoberal otázkou, či sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa pre priznanie výživného spätne pred dňom podania návrhu, ako to požadovala
matka, od 01.05.2019. Návrh bol podaný v čase, keď bola oprávnená ešte maloletá, konkrétne dva dni
pred plnoletosťou. Súd uviedol, že podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine je spätné priznanie výživného
pre maloleté dieťa možné len pri preukázaní dôvodov hodných osobitného zreteľa, čo sú výnimočné

okolnosti, ako napr. objektívna nemožnosť podať návrh. Matka argumentovala, že návrh chcela podať
už v roku 2016, ale rozhodla sa čakať na nástup dcéry na gymnázium v roku 2019. Obdobie roku
2019 opísala ako pracovne vyťažené a psychicky náročné. Súd prvej inštancie tieto dôvody vyhodnotil
ako subjektívne vyjadrenia, ktoré nepredstavovali objektívnu nemožnosť podania návrhu. Taktiež v roku
2020, kedy matka dokázala podať výpoveď a nájsť si nové zamestnanie, neboli preukázané relevantné

skutočnosti. Mohol by uvažovať o dôvodoch hodných osobitného zreteľa jedine v období ochorenia a
hospitalizácie matky (úseky medzi 23.11.2020 a 16.07.2021). Avšak návrh nebol podaný bezprostredne
po ukončení hospitalizácie, ale až 12.05.2022, teda skoro rok po ukončení hospitalizácie a aj po tom,
ako v 12/2021 nastúpila do nového zamestnania. Z konania matky, ktorá bola nečinná od roku 2016,
hoci vedela o dôvodoch na zvýšenie, a nepodala návrh včas a bez zbytočného odkladu, vyhodnotil,

že matka nepreukázala existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto návrh v časti priznania
výživného od 01.05.2019 zamietol a výživné priznal až od podania návrhu na súd, t.j. 12.05.2022.

3. Proti výrokom I., II., III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom určenej lehote
odvolanie povinný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Navrhol, aby súd návrh oprávnenej

zamietol. Namietal, že v danej situácii z vykonaného dokazovania bolo možné konštatovať, že aj matka
oprávnenej mala s ohľadom na vek oprávnenej povinnosť podieľať sa na výživnom s poukazom na
ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o rodine. Tvrdil, že bolo nepochybné, že aj matka oprávnenej mala
schopnosti, možnosti a majetkové pomery prispievať na výživu oprávnenej. Súdu prvej inštancie vytýkal,
že opomenul vysporiadať sa s tým, ako sa matka na výžive svojej dcéry podieľala a bude podieľať. Súd

prvej inštancie síce ustálil finančnú výšku výživy, avšak túto v celom rozsahu preniesol na otca. Rovnako
namietal, že hoci súd prvej inštancie správne konštatoval, že osobná starostlivosť matky po dosiahnutí
plnoletosti oprávnenej zanikla, nijakým spôsobom nedospel k záveru, že matka sa mala podieľať na
výživnom finančne. Ďalej argumentoval, že z vyčíslených mesačných výdavkov oprávnenej vo výške1.563,- eur, ktoré podľa neho po neuznaní tenisu vo výške 200,- eur bolo možné ustáliť na sumu 1.303,-
eur mesačne, mal súd odpočítať prídavok na dieťa a o výživnom rozhodnúť len vo vzťahu k zostávajúcej
sume. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania, vrátane lustrácie v Sociálnej poisťovni, bol

dosiahnutý príjem matky vrátane príjmov za október až december 2024 vo výške najmenej 2.800,- eur
mesačne netto, pričom bola aj poberateľkou invalidného dôchodku vo výške cca 640,- eur, teda celkovo
má k dispozícii príjem vo výške viac ako 3.500,- eur netto mesačne. Z toho vyvodil, že bolo nesporné,
že matka dosahovala taký príjem, ktorý jej umožňoval v celom rozsahu pokryť svoje výdavky, vytvárať
úspory a súčasne prispievať aj na výživu oprávnenej. Povinný zdôraznil, že bolo v súlade s dobrými

mravmi a zákonom, aby na výživu prispievali obaja rodičia, no súd prvej inštancie zaťažil pokrývaním
celých životných nákladov iba jeho. Povinný zároveň namietal, že súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Namietal, že ak súd dospel k záveru, že jeho reálny príjem bol vyšší, než ktorý deklaroval,
nechal sa unášať výlučne domnienkou, ktorá nemala oporu vo vykonanom dokazovaní. Vysvetlil tiež, že
možnosť dohody, ktorú v priebehu konania pripúšťal, existovala ešte v čase predtým, ako boli vykonané
niektoré dôkazy preukazujúce príjmy matky. Keďže tieto dôkazy preukázali viac než dostatočný príjem

matky na to, aby sa aj ona podieľala na výžive, a jej predstava o dohode bola neprimeraná, možnosť
dohody zo strany otca sa stala bezpredmetnou. Zdôraznil, že pre zvýšenie výživného nebolo jediným
kritériomto,čijepovinnýschopnýplatiťzvýšenévýživné,bezposúdeniaostatnýchrozhodujúcichkritérií.

4. Oprávnená sa k odvolaniu povinného nevyjadrila.

5. Oprávnená podala v zákonom určenej lehote odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a § 62 ods. 1 CMP. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a po doplnení dokazovania vo veci sám o návrhu oprávnenej rozhodol. Rozsudok súdu
prvej inštancie považovala za nesprávny a nezákonný. Súdu prvej inštancie vytýkala, že sa dostatočne

nezaoberal zisťovaním reálneho príjmu povinného rodiča, čím neobjektivizoval jeho reálnu vyživovaciu
schopnosť. Zdôraznila, že v mimosporovom konaní mal súd podľa princípu oficiality a vyšetrovacieho
princípusámniesťbremenozisteniaskutočnéhostavuveci.Namietala,žesúdprvejinštancienesprávne
určil okamih zmeny pomerov, keď ho stotožnil s dátumom podania návrhu na zvýšenie výživného,
na deň 12. mája 2022. Tvrdila, že skutočná zmena pomerov nastala už v roku 2020, ak nie už v 2.

štvrťroku 2016, kedy otec predal byt, v ktorom bývali, a bola spôsobená faktormi ako pokles príjmu
matky, jej vážne akútne ochorenie, dlhodobá PN, nárast potrieb dieťaťa a inflácia. Rovnako namietala,
že súd prvej inštancie nesprávne odmietol priznať výživné spätne, aj za obdobie, ktoré predchádzalo
podaniu návrhu. Poukázala na to, že pre spätné priznanie existovali dôvody hodné osobitného zreteľa
ako vážny zdravotný stav matky, strata jej príjmu, invalidita a že zákon o rodine umožňuje priznať výživné

pre maloleté dieťa aj spätne, a to aj bez návrhu. Oprávnená ďalej argumentovala, že poručenský súd
ignoroval princíp oficiality, keďže mohol a mal začať konanie aj z úradnej povinnosti, keďže v čase
podania návrhu išlo stále o vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa. Súdu prvej inštancie vytýkala, že
nevyužil vlastnú iniciatívu a priebeh konania ostal obmedzený na dispozičnú iniciatívu účastníčky, čo
je v rozpore s vyšetrovacím princípom. Namietala tiež, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, že

oprávnená sa od 1. februára 2024 nepripravovala na výkon svojho budúceho povolania. Vysvetlila,
že v tomto období reálne pokračovala v príprave na nové štúdium (príprava na prijímacie skúšky na
iný odbor) a zúčastňovala sa aj vybraných prednášok v pôvodnom štúdiu, čo je možné považovať
za formu sústavnej prípravy na budúce povolanie. Napokon zdôraznila, že výška súdom zvýšeného
výživného neodráža ani kumulovanú mieru inflácie od posledného určenia výživného v marci 2016,

ktorá do marca 2025 predstavuje viac než 48 %. Považovala novo určenú výšku výživného za rozpornú
s právom dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča, nakoľko povinný rodič podľa nej
disponuje výrazne vyšším príjmom, než v konaní priznal. Zhrnula, že súd sa neriadil zásadou zistenia
skutočného stavu veci, čím porušil čl. 6, § 35 a 36 CMP. Opomenul vlastnú povinnosť konať aj z úradnej
moci, nezhodnotil vývoj životných nákladov, ani nevykonal dostatočné dokazovanie o reálnej výške

príjmov povinného otca, zmene pomerov, existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a ďalších
rozhodujúcich skutočnostiach.

6. Povinný sa k vyjadreniu oprávnenej nevyjadril.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 3 ods. 5 písm. b) CSP), po zistení, že odvolanie proti
rozsudku bolo podané v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami, povinným a
oprávnenou (§ 359 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), aže odvolateľ a odvolateľka použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP a § 62 ods.
1 CMP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 66
CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke odvolacieho súdu minimálne päť dní pred jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 CSP ) a
dospel k záveru, že odvolanie povinného ani odvolanie oprávnenej nie sú dôvodné.

8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, či správne a dostatočne úplne zistil skutočný stav veci a vec
správne právne posúdil, keď rozhodol o zvýšení výživného na sumu 1.300 eur mesačne za obdobie
od 12.05.2022 do 31.01.2024 (výrok I.) a určení bežného výživného vo výške 1.300 eur mesačne
počnúc 01.09.2024 (Výrok III.), priznaní súvisiaceho dlžného výživného vo výške 6.193,50 eur (výrok
II.) a 1.800,- eur (Výrok IV.), a zamietnutí návrhu vo zvyšnej časti (výrok VI.), keďže povinný napadol

výroky I., II., III. a IV. a oprávnená svojím odvolaním napadla nedostatočnú výšku priznaného výživného,
nesprávne určené obdobie za ktoré má byť zvýšené výživné a obdobie v ktorom trvala vyživovacia
povinnosť voči oprávnenej a tiež napadla zamietnutie nároku v časti o spätné priznanie výživného (čo
zahŕňa výrok VI).

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel záveru,
že súd prvej inštancie zistil skutočný stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnil.

10. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie

pri odôvodnení jeho rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej
inštancie sa dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne
vysvetlil dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľky zamietol. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu
súdu dávalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§ 387
ods. 2 CSP). Pre potrebu vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd považuje za potrebné

uviesť nasledovné.

11. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

14. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

15. Podľa § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

16. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

17. Podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie za dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia konanie, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.18. Podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len

na návrh.

19. Podľa § 78 ods. 3 zákona o rodine pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných
nákladov.

20. Podľa 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa nezaopatreným dieťaťom sa
rozumie dieťa od skončenia povinnej školskej dochádzky, najdlhšie do dovŕšenia 25 rokov veku, ak sa
sústavne pripravuje na povolanie štúdiom.

21. Podstatou odvolacích námietok povinného bola výhrada, že určené výživné po zohľadnení nároku
oprávnenej na prídavok na dieťa prakticky pokrýva takmer celú výšku oprávnených výdavkov, tak ako

boli ustálené súdom prvej inštancie a nijako podľa neho nereflektuje vyživovaciu povinnosť matky
oprávnenej a jej príjem a zároveň sa podľa neho súd prvej inštancie nesprávne riadil pri vyhodnocovaní
jeho príjmu skôr domnienkami, ako reálnymi výsledkami dokazovania. Výhrady povinného by mali
opodstatnenie, ak by súd prvej inštancie zohľadňoval na strane oprávnenej výlučne výšku oprávnených
potrieb oprávnenej. Súd prvej inštancie však správne bral pri určení vyživovacej povinnosti povinného

do úvahy aj právo oprávnenej podieľať sa na životnej úrovni povinného. Ak by aj súd prvej inštancie
vychádzal len z príjmu povinného, tak ako vyplýva z potvrdenia zamestnávateľa povinného pre rok
2022 (v prepočte vo výške okolo 9.000 eur), výživné zodpovedajúce odporúčacej tabuľke Ministerstva
spravodlivosti SR zodpovedajúce 20 % by predstavovalo sumu 1800 eur pri dvoch vyživovacích
povinnostiach povinného. Samotná odporúčacia tabuľka nezohľadňuje existenciu vyživovaciu povinnosť

voči manželke, aj pri jej zohľadnení však možno od povinného spravodlivo požadovať (ak by súd
prvej inštancie nebral do úvahy výchovný charakter výživného), aby sa na výžive oprávnenej podieľal
zodpovedajúcou približne 17 % príjmu, čo predstavuje približne 1530 eur. Neobstojí tak výhrada
povinného, že súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní jeho príjmu vychádzal (podľa neho) z domnienok,
a nie z vykonaného dokazovania. Odvolací súd navyše úvahu súdu, že je dôvodné predpokladať, že

skutočný aktuálny príjem povinného je vyšší, ako suma okolo 9.000 eur, považuje za logickú a s ohľadom
na všetky okolnosti aj správnu. Povinným založené potvrdenie predstavuje základný plat, bez bonusov,
odmien, prípadných nadčasov, navyše platný pre rok 2022. Je tak na mieste domnievať sa, tak ako to
popísal súd prvej inštancie, že skutočný príjem povinného je vyšší ako v prepočte 9000 eur mesačne
a takáto domnienka je v súlade s výkladom ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine. Výhrada

povinného pôsobí nepochopiteľne už s ohľadom na správanie a postoj povinného v konaní k otázke
preukazovania jeho skutočného príjmu, keďže práve povinný je tou osobou, pre ktorú s ohľadom na
miesto výkonu jeho práce bolo najjednoduchšie objasniť výšku celkových príjmov namiesto alibistickej
argumentácie v konaní nepreukázanou povinnosťou mlčanlivosti v takom rozsahu, že by tento príjem
nemohol prezradiť ani súdu v konaní o výške jeho vyživovacej povinnosti. Odvolací súd tak uzatvára,

že súdom prvej inštancie stanovené výživné vo výške 1300 eur mesačne zodpovedá už aj základnej
výške mzdy povinného, ktorá vyplýva z potvrdenia za rok 2022, ako mzdy, ktorá rámcuje jeho možnosti
v minimálnej výške. Odvolací súd povinnému zároveň pripomína, že dôvodom, prečo súd prvej inštancie
neurčoval vyššie výživné, ako sumu 1300 eur je skutočnosť, že ho limitoval zohľadňujúc zmysel
a účel výživného, ktorým je zabezpečiť tak pokrytie životných potrieb ako aj zabezpečiť adekvátnu

životnú úroveň porovnateľnú s životnou úrovňou povinného rodiča a nie zabezpečenie bezprácneho
života oprávnenej ešte aj po ukončení prípravy na povolanie. Vyživovacia povinnosť matky oprávnenej
zodpovedajúca jej možnostiam a odrážajúca jej životnú úroveň nie je určením vyživovacej povinnosti
povinnému nijako dotknutá. Oprávnená má stále možnosť sa plnenia tejto vyživovacej povinnosti voči
matke domáhať. Záleží na usporiadaní pomerov medzi oprávnenou a jej matkou, či bude plnenie

vyživovacej povinnosti matky voči oprávnenej vecou dohody, prípadne napokon dôsledkom rozhodnutia
súdu. Určenie vyživovacej povinnosti povinnému vo výške 1300 eur mesačne tak v konkrétnom prípade
je v súlade so zákonnými kritériami určovania výživného.
22. Oprávnená považovala za nedostatočné zisťovanie príjmu oprávneného zo strany súdu prvej
inštancie,keďmalazato,žepríjempovinnéhoneboldostatočneobjektivizovaný.Dôvody,prečoodvolací

súdpovažujeustáleniepríjmupovinnéhosúdomzadostatočnénaúčelyrozhodnutiasúduprvejinštancie
sú popísané v predchádzajúcom bode a nie je potrebné ich opakovať. Nedostatkom pri rozhodovaní
by toto ustálenie príjmu bolo len v prípade, že by bránilo v určení zodpovedajúceho výživného. Už
z argumentácie súdu prvej inštancie, ktorý korigoval výšku výživného s ohľadom na účel a zmyselvýživného (s adekvátnym odkazom na rozhodovanie Ústavného súdu ČR v náleze spis. zn. IV. ÚS
650/15 zo dňa 16.12.2015) je dostatočne jasné, že ďalšie dokazovanie ohľadom príjmu povinného
(obzvlášť, ak súd prvej inštancie neúspešne a bez odpovede realizoval dopyt na zamestnávateľa v F.

dopyt ohľadom výšky príjmu povinného) by v konkrétnom prípade bez reálnej potreby zbytočne malo
ďalší negatívny dosah na dĺžku samotného konania a jeho hospodárnosť.
23. Neobstojíanivýhradaoprávnenej,ževýškavýživnéhostanovenéhosúdomprvejinštancieneodráža
ani kumulovanú mieru inflácie od marca 2016, kedy bolo naposledy rozhodované o výživnom vo vzťahu
k oprávnenej, ktorá mala v tom čase 11 rokov a marcom 2025, kedy súd upravoval zvýšené výživné.

Súd upriamuje pozornosť na bol 34. odôvodnenia, v ktorom v rámci porovnania pomerov oprávnenej
(výšky jej oprávnených nákladov tieto porovnával vo výške 900 až 1000 eur mesačne v roku 2016
a okolo 1360 eur mesačne v čase rozhodovania o zvýšení výživného. Jedná sa teda o zvýšenie
oprávnených výdavkov približne o 30 % a tomu zodpovedá aj navýšenie vyživovacej povinnosti (ak
súd berie celkovú vyživovaciu povinnosť povinného určenú pôvodným rozhodnutím predstavovanú
spotrebným výživným v sume 600 eur a výživným na tvorbu úspor v sume 400 eur, teda spolu pôvodne

určené výživné vo výške 1000 eur). Odvolací súd vo vzťahu k tejto výhrade oprávnenej pripomína práve
skutočnosť, že vyživovaciu povinnosť voči nej majú obaja rodičia. Nemá ju len povinný, ale aj jej matka.
Tá navyše nemá (na rozdiel od povinného) inú vyživovaciu povinnosť. Súd prvej inštancie v bode 34.
odôvodnenia dostatočne vysvetlil, že pri určení výšky zvýšenia celkovej vyživovacej povinnosti otca
bral do úvahy nie nevýznamné zvýšenie príjmu matky oprávnenej, ktorý sa v priemere zo zamestnania

pohybuje vo výške 2240 eur mesačne a matka je zároveň poberateľkou invalidného dôchodku vo výške
okolo 640 eur. Práve zvýšenie disponibilného príjmu matky ako osoby rovnako povinnej z vyživovacej
povinnosti voči oprávnenej je v tomto prípade relevantným dôvodom, prečo zvýšenie vyživovacej
povinnosti povinnému vcelomrozsahumatematickyúplneneodrážadobuodposlednéhorozhodovania
o vyživovacej povinnosti voči oprávnenej ani celý rozsah vývoja spotrebiteľských cien.

24. Hoci zákon o rodine spája možnosť zmeny rozhodnutia o výživnom s okamihom zmeny pomerov,
zároveň limituje priznanie vyššieho výživného okamihom začatia konania. V prípade maloletých detí
umožňuje priznať zvýšené výživné aj spätne, najdlhšie na obdobie troch rokov. Oprávnená bola v čase
začatia konania maloletou, v prípade, že by na to boli dôvody hodné osobitného zreteľa, priznanie
zvýšeného výživného by prichádzalo do úvahy aj spätne. Otec si však výživné v tom čase určené riadne

plnil. Nie je známa ani len žiadna indícia, žiaden podnet, že by bol dôvod, aby súd ex offo začínal konanie
o zmenu výšky vyživovacej povinnosti, hoci podobná indícia by sa žiadala predovšetkým od matky, ak
by na ňu boli dôvody, keďže oprávnená (v tom čase maloletá) s ňou žila v spoločnej domácnosti. Preto
výhrada matky, že súd mohol alebo mal začať konanie o zvýšenie vyživovacej povinnosti skôr, ako
podala návrh matka, neobstojí. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,

že jediným dôvodom, prečo by mohlo byť v konkrétnom prípade uvažované o priznaní zvýšeného
výživného pred podaním návrhu by mohli byť ako dôvod hodný osobitného zreteľa zohľadnené len
hospitalizácie matky, aj to však len v prípade, že by matka bezprostredne po ich ukončení návrh
na súde uplatnila. Ak však bola matka naposledy prepustená z hospitalizácie v júli 2021 a návrh na
súde uplatnila až v máji 2022, ani tieto hospitalizácie adekvátny dôvod hodný osobitného zreteľa pre

úvahu o priznanie zvýšeného výživného aj za obdobie pred podaním návrhu na zvýšenie výživného
nezakladajú. Zamietnutie návrhu oprávnenej súdom prvej inštancie pokiaľ ide o priznanie výživného za
obdobie pred podaním návrhu tak bolo dôvodné.
25. Správnym bolo aj vyhodnotenie obdobia od 01.02.2024 do 31.08.2025 ako obdobia, kedy sa
oprávnená nepripravovala sústavne na povolanie štúdiom a preto ju nebolo možné považovať za

nezaopatrené dieťa odkázané na výživu zo strany rodičov. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej
inštancie, nespochybňuje právo oprávnenej prehodnotiť svoje budúce povolanie, resp. spôsob prípravy
naň, zároveň si však oprávnená musí byť vedomá, že v takomto prípade môže nastať situácia (a
u nej aj nastala), že nie celé obdobie štúdia do dosiahnutia 25 rokov veku bude možné považovať za
sústavnú prípravu na povolanie štúdiom. V jej prípade je to práve obdobie od neúspešnej poslednej

účasti na skúške na Národnohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity 31.01.2024 do obdobia, kedy
bola v septembri 2024 prijatá na štúdium na Univerzite Komenského. Preto bolo aj správne posúdenie
obdobia od podania návrhu do 31.01.2024 ako návrhu na zvýšenie pôvodne určeného výživného
a následne bolo obdobie od 01.09.2024 posúdené ako obdobie, pre ktoré sa súd zaoberal otázkou
nového určenia výživného v dôsledku obnovenia vyživovacej povinnosti voči oprávnenej.

26. Odvolací súd tak považoval výšku výživného určenú výrokmi I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie
za správnu a zodpovedajúcu zákonným kritériám pre posúdenie zmeny pomerov a určenie výživného.
Povinný napádal výroky o zročnom výživnom z dôvodu, že mal za to, že samotný návrh oprávnenej
by mal byť zamietnutý, samotnú matematickú správnosť výpočtu pri výživnom určenom v sume 1300eur mesačne nenamietal. Oprávnená namietala správnosť výrokov o zročnom výživnom z dôvodu, že
podľa nej malo byť výživné povinného určené vo vyššej výške a tomu by malo zodpovedať aj vyššie
vypočítané zročné výživné. Ani oprávnená nenamietala správnosť konkrétneho matematického spôsobu

výpočtu zročného výživného pri určenom výživnom vo výške 1300 eur mesačne (bod 39. odôvodnenia
k zročnému výživnému za obdobie od 12.05.2022 do 31.01.2024 a bod 40. odôvodnenia k zročnému
výživnému za obdobie od 01.09.2024 do 28.02.2025). Odvolací súd sa s postupom súdu prvej inštancie
pri výpočte výšky zročného výživného tak pre obdobie od 12.05.2022 do 31.01.2024 ako aj pre obdobie
od 01.09.2024 do 28.02.2025 stotožňuje, vrátane použitej argumentácie a považuje výšku zročného

výživného za správnu tak vo výroku II. ako aj vo výroku IV.
27. S ohľadom na vyššie uvedené tak odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 a 2 ako celok potvrdil, ako vecne a právne správny. O trovách odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 a § 57 CMP v spojení s § 396 ods.1 CSP tak, že žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Účastníci konania si nárok na náhradu
trov konania neuplatnili, toto konanie je vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov, pričom súd

nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, pre ktoré by sa mal odkloniť od generálnej klauzuly
mimosporového konania.
28. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na

Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže
zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z.z.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).