Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/114/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218209129
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1218209129.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej

a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: H. J. Z., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom G.-V., zast. JUDr. Karol Spišák, advokát Bajkalská 5/C Bratislava, proti
žalovanému 1/: K. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXXX/XX, N., zast. JUDr. Lucia Gašpieriková,
Jarmočná 2264/3 Šaľa, a žalovanému 2/: M. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXXX/XX, G., o
určenie vlastníctva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 20. júna
2022 č. k. 50C/74/2018-487 v spojení opravným uznesením Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20.
júla 2023 č. k. B2-50C/74/2018-834 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej
inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný 1/ m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o určenie, že stavba garáž
so súpisným č. XXXX, parcela reg. C č. XXXX/XX o výmere 17 m2 zapísaná na LV č. XXXX vedenom

Okresným úradom G., katastrálny odbor, katastrálne územie J., obec G. - S.. Č.. V., zapísaná na LV č.
XXXX ako parcela reg. C č. XXXX/XX je v jej bezpodielovom spoluvlastníctve so žalovaným 1/, t. č. jej
manželom a žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že stavba (garáž), súpisné číslo XXXX,
postavená na pozemku, parcela registra C, číslo XXXX/XX, o výmere 17 m2, druh pozemku - zastavaná
plocha a nádvorie, nachádzajúca sa v katastrálnom území J., obec G. - m. č. V., ktorá je zapísaná

na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom G., katastrálny odbor, je v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov: H. J. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Na H. XXXXX/XX M., G. - V. a K. J.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXXX/XX, XXX XX Š.-I., vo veľkosti 1/1 k celku. Žalobu odôvodnila
tým, že žalobkyňa a žalovaný v 1. rade sú t. č. manželia, ich manželstvo bolo uzatvorené dňa 12.11.2011
v Sládkovičove. Žalobkyňa a žalovaný v 1. rade nadobudli počas trvania manželstva do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov vyššie uvedenú nehnuteľnosť (garáž) titulom kúpnej zmluvy I.-XXXXX/XX
zo dňa 02.12.2015. Uvedená nehnuteľnosť bola ale bez vedomia a bez súhlasu žalobkyne prevedená

na žalovaného v 2. rade, a to titulom kúpnej zmluvy I.-XXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2018. Žalobkyňa
a žalovaný v 1. rade nežijú v spoločnej domácnosti od augusta 2018 a to v dôsledku rozvrátených
vzťahov. Žalobkyňa žalovanému v 1. rade nikdy nedala súhlas na scudzenie tejto nehnuteľnosti a k
vyššie opísanému právnemu úkonu došlo v priamom rozpore s vôľou žalobkyne. Narušené vzťahymedzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade uviedla žalobkyňa na ilustráciu toho, že v žiadnom prípade
nemohlo dôjsť ani ku konkludentnému ani dodatočnému prejavu vôle zo strany žalobkyne. Žalobkyňa
s poukazom na ust. § 40a OZ uviedla, že odoslala žalovaným v 1. a 2. rade list, ktorým sa dovoláva

neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého došlo k scudzeniu predmetnej nehnuteľnosti.

3. Žalovaný v 1. rade so žalobou nesúhlasil, žalobou uplatnený nárok neuznal a namietol skutočnosti
uvedené v žalobe. Potvrdil však, že sú so žalobkyňou manželia od roku 2011, v súčasnosti je však už
podaný návrh na rozvod. So žalobkyňou žalovaný v 1. rade nežije v spoločnej domácnosti približne od

leta 2018, komunikujú spolu len ohľadne ich syna, pričom vzťahy medzi nimi sa zhoršili. Nesúhlasil, že by
garáž, ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobkyňa touto žalobou domáha, patrila do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Išlo o kúpu nehnuteľnosti z jeho výlučných prostriedkov, garáž podľa neho
nikdy nepatrila do masy BSM a nebolo nikdy ani potrebné vyjadrenie súhlasu zo strany žalobkyne k
disponovaniu s touto nehnuteľnosťou. Tvrdil, že garáž žalovaný v 1. rade nadobudol od žalovaného
v 2. rade kúpnou zmluvou dňa 02.12.2015. Kúpna cena bola z jeho oddeleného majetku. Finančné

prostriedky, z ktorých kúpnu cenu vo výške 10.000,- € žalobca uhrádzal, mal z predaja nehnuteľností
v k.ú. Š.. obec Š., okres Š., vedené na LV č.XXX na Okresnom úrade Š., katastrálnom odbore. Kúpna
cena za tieto moje nehnuteľnosti v k.ú. Š. bola 57.000,- €, ktorú sumu dňa 19.01.2015 obdržal na jeho
účet ÍBAN N. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX od kupujúceho, spol. V F Project & Marketing s.r.o..
Z kúpnej zmluvy zo dňa 07.01.2015 podľa výpisu z LV č. XXX ku dňu 08.01.2014 (v tom čase bol

výlučným vlastníkom žalovaný v 1. rade a kúpna zmluva bola zavkladovaná pod č. I. XXX/XX zo dňa
23.02.2010) podľa LV č.XXX k 05.03.2019 mal za zrejmé, že tieto nehnuteľnosti nadobudol žalovaný
v 1. rade ešte pred uzatvorením manželstva so žalobkyňou. Časť z týchto finančných prostriedkov
sa len pretransformovala do inej podoby (garáže), avšak naďalej ostali v jeho výlučnom vlastníctve.
Uvedené deklaroval aj skutočnosťou, že žalobca na kúpnych zmluvách figuroval ako kupujúci sám,

nie so žalobkyňou, iba žalovaný v 1. rade bol zapísaný na katastri ako výlučný vlastník. K tomuto
smerovala i jeho vôľa pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 02.12.2015, t. j. kúpna cena bola uhradená v
plnej výške z jeho prostriedkov. V priebehu roka 2018 nehnuteľnosť- garáž (t. j. vec v jeho výlučnom
vlastníctve) žalovaný v 1. rade previedol na žalovaného v 2. rade späť, nepotreboval ju a on naopak
áno, za tú istú kúpnu cenu, za akú ju žalovaný v 1. rade nadobudol. Z uvedeného vyvodil, že žalobkyňa

nikdy vlastníčkou, a to ani bezpodielovou spoluvlastníčkou, spornej nehnuteľnosti nebola, nakoľko túto
žalovaný v 1. rade nadobudol z finančných prostriedkov z predaja nehnuteľnosti, ktorá bola v jeho
výlučnom vlastníctve. Pokiaľ teda nejde o spoločné veci, t. j. ide o veci napríklad vo výlučnom vlastníctve,
na disponovanie s nimi nie je potrebný súhlas druhého manžela, ktorý nie je vlastníkom tejto veci. Z
uvedených ustanovení vyvodil, že pokiaľ nejde o spoločné veci, t. j. ide o veci napríklad vo výlučnom

vlastníctve, na disponovanie s nimi nie je potrebný súhlas druhého manžela, ktorý nie je vlastníkom
tejto veci. Žalovaný v I. rade súdu prvej inštancie predložil výpis z účtu za obdobie od 01.11.2015 do
13.11.2015, podľa ktorého dňa 12.11.2015 bola na bankový účet žalovaného v 1. rade vložená hotovosť
vo výške 10.000,- € a vzápätí bol z bankového účtu žalovaného v 1. rade uskutočnený výber v hotovosti
vo výške 9.000,- €.

4. Žalovaný v 2. rade k žalobe uviedol, že dňa 10.11.2015 uzatvoril so žalovaným v 1. rade
kúpnopredajnú zmluvu na predaj garáže, kde sa stal jej výlučným vlastníkom žalovaný v 1. rade. Na
jar 2016 žalovaný v 2. rade ponúkol žalovanému v 1. rade, že si garáž odkúpi späť od žalovaného v
1. rade. V ten deň obdržal od žalovaného v 1. rade aj kúpno-predajné zmluvy s návrhom na vklad do

katastra. Tieto zmluvy žalovaný v 2. rade si odložil a v návale pracovných povinností na ne zabudol.
Spomenul si na to až v roku 2018. Keďže nevedel nájsť zmluvy, požiadal žalovaného v 1. rade o
vystavenie nových kúpno-predajných zmlúv s návrhom na vklad. Dňa 15.10.2018 ich žalovaný v 2. rade
obdržal od žalovaného v 1. rade a následne ich doručil do katastra. Súdu prvej inštancie predložil kópie
kúpnopredajných zmlúv z roku 2016, ktoré sa mu podarili nájsť. Garáž predával žalovanému v 1. rade

ako výlučnému vlastníkovi a aj ako od výlučného vlastníka ju od žalovaného v 1. rade kúpil naspäť.

5.Žalobkyňakvyjadreniužalovanéhov1.radeuviedla,žežiadapredložiťkúpnuzmluvuvkonaníI.-XXX/
XXXX,ktorámalabyťpodpísanámedzižalovanýmv1.radeaspoločnosťouVFProject&Marketings.r.o.
dňa 07.01.2015, ktorá zmluva bola zavkladovaná dňa 26.05.2015. Navrhla súdu prvej inštancie, aby si

vyžiadal výpis z účtu žalovaného v 1. rade za obdobie 19.01.2015 do 31.12.2018 z dôvodu, že v tomto
období finančné prostriedky v sume 57.000,- € je potrebné považovať za spotrebované. Navrhla súdu
prvej inštancie, aby žalovaný v 1. rade predložil kúpnu zmluvu zo dňa 02.12.2015 zavkladovanú pod I.-
XXXXX/XX. Spochybnila zmluvu zo dňa 10.11.2015 uzavretú medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v2.rade,keďuviedla,žekúpnacenamalabyťpodľakúpnejzmluvyčl.Vuhradenánaúčetpredávajúceho,
avšak žalovaný v 1. rade tvrdí, že kúpna cena bola uhradená v plnej výške z jeho prostriedkov, neuviedol
akým spôsobom. Poukázala na rozpory ohľadom dátumu a úhrady kúpnej ceny 10.000,- € žalovaným

v 2. rade a žalovaným v 1. rade pri spätnom prevode nehnuteľnosti.

6. Žalovaný v 1. rade sa ku kúpnej zmluve zo dňa 07.01.2015 vyjadril, že tohto dňa uzatvoril so
spoločnosťou VF Project & Marketing s.r.o. ako kupujúcim kúpnopredajnú zmluvu, návrh na vklad bol
povolený dňa 21.01.2015, pričom kúpnu cenu táto spoločnosť vyplácala žalovanému v 1. rade cez

hypotekárny úver. Finančné prostriedky obdržal na účet dňa 09.01.2015. Dňa 28.01.2015 katastrálny
úrad návrh na vklad záložného práva konanie prerušil, v konaní sa riešil protest prokurátora, ale dňa
26.05.2015 došlo k zavkladovaniu záložného práva. V konaní poukázal na nepreukázanie naliehavého
právneho záujmu na určení vlastníckeho práva, keďže v súčasnosti prebieha rozvodové konanie, ktoré
nie je právoplatne skončené a následne v rámci BSM bude tu sporová otázka riešená. V priebehu
konaniažalovanýv1.radepredložilsúdurozsudokOkresnéhosúduvGalantesp.zn.17C/11/2019,ktorý

rozhodol v obdobnej veci, rozsudok doposiaľ nie je právoplatný. Poukázal na to, že v zmysle judikatúry
nie je nevyhnutné dokazovať, na aký účel boli všetky finančné prostriedky vo výlučnom vlastníctve len
jedného z manželov spotrebované, podstatné je, že z nich bola hradená (výlučne z nich) kúpna cena inej
veci, ktorá potom tiež nepatrí do BSM. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že dané výlučné prostriedky (57.000,- €)
boli spotrebované, mal za to, že je na nej, aby o týchto tvrdeniach uniesla dôkazné bremeno. Žalovaný

v 1. rade uviedol, že spotrebované neboli. Uviedol, že pokiaľ by aj zo sumy 57.000,- € žalovaný v 1.
rade minul niečo na spoločné veci, na veci by sa nič nemenilo, pokiaľ by rovnako z tejto sumy uhradil
kúpnu cenu za spornú garáž vo výške 10.000,- €, táto ostáva naďalej v jeho výlučnom vlastníctve.
Opätovne poukázal na výpisy z jeho účtu dňa 02.02.2015 - výber sumy 2.000,- €, dňa 23.03.2015 výber
sumy 7.000,- €, dňa 30.03.2015 výber sumy 5.000,- €, dňa 30.04.2015 výber sumy 3.000,- € a dňa

11.05.2015 výber sumy 10.000,- €, ktorými podľa neho preukázal výber súm (z kúpnej ceny 57.000,-
€, ktorá mu bola na účet pripísaná dňa 19.01.2015). Uviedol, že preukázateľne disponoval potrebnou
hotovosťou (prostriedkami vo výlučnom vlastníctve v hotovosti vo výške 27.000,- €) na to, aby mohol
dňa 12.11.2015 uhradiť kúpnu cenu vo výške 10.000,- € vkladom na zadaný účet predávajúcim. Tým, že
žalovaný v 1. rade hradil kúpnu cenu v hotovosti, pričom výber peňažných prostriedkov výpismi z účtu

preukázal, navrhovaný dôkaz žalobkyňou, a to, predloženie výpisu účtu žalovaného v 1. rade, považoval
za nedôvodný.

7. Žalobkyňa následne uviedla, že pokiaľ sa týka vzťahov medzi stranami, odkedy sa žalobkyňa
odsťahovala v lete 2018 zo spoločnej domácnosti, žalovaný v 1. rade jej zablokoval prístup ku všetkému

spoločnému majetku, neplatí výživné na spoločného syna a rôznymi spôsobmi žalobkyni znepríjemňuje
život. Začal prepisovať spoločný majetok na svojich známych a obdobné konanie o určenie vlastníckeho
práva prebieha na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21C/144/2018. Žalobkyňa trvala na tom,
že v žalobe označená nehnuteľnosť bola nadobudnutá do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Žalobkyňa poukázala na to, že pokiaľ ide o súdne rozhodnutia, na ktoré žalovaný v 1. rade poukazuje

vo svojom vyjadrení ohľadom transformácie výlučného majetku, tieto sú podľa nej irelevantné, pretože v
danom prípade žalovaný v 1. rade nijako nepreukázal, že sporná nehnuteľnosť patrí do jeho výlučného
vlastníctva, keďže sumu 57.000,- € počas roka 2015 spotreboval. Žalovaný v 1. rade podľa nej ani nevie
preukázať, že táto suma nebola ním spotrebovaná s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu uplatniteľnú
v našom právnom poriadku. Toto svoje tvrdenie však žalovaný v 1. rade nepreukázal výpismi zo svojho

bankového účtu, ani inými dôkazmi, z ktorých by bolo zrejmé, či naozaj zvyšnú sumu nespotreboval.
Tvrdenia, že si peniaze v určitých sumách vybral a ponechal doma a následne ich použil koncom roka na
úhradu spornej nehnuteľnosti, považovala za nepravdivé a zavádzajúce. Žalobkyňa príkladmo priložila
letenky zo dňa 19.09.2015 na dovolenku žalovaného v 1. rade v roku 2015 v sume 944,57 € a výpis
z jej bankového účtu za rok 2015, v ktorom žalobkyňa vyselektovala platby žalovaného v 1. rade v

prospech jej bankového účtu za rok 2015, ktoré boli v celkovej sume 23.460,- €. Ide len o príkladmo
predložené dôkazy za účelom preukázania tvrdenia žalobkyne, že žalovaný v 1. rade sumu 57.000,-
€ počas roka 2015 spotreboval a nemohol ju použiť preto na kúpu spornej nehnuteľnosti, ktorá bola
kúpená z prostriedkov patriacich do nášho BSM, preto patrí do BSM.

8. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 12.11.2011 žalobkyňa a žalovaný v 1.
rade uzavreli manželstvo, čo vyvodil zo sobášneho listu zapísaného v knihe manželstiev matričného
úradu Sládkovičovo pod zv. B., ročník XXXX, str. XXX, por. č. XX. Manželstvo týchto účastníkov nebolo
ku dňu rozhodnutia súdu rozvedené, nakoľko na Okresnom súde v Galante bolo len vedené konanieo rozvod manželstva pod sp. zn. 22P/79/2019 a vedú sa medzi manželmi aj viaceré súdne konania
ako napr. na Okresnom súde Bratislava II sp. zn. 11P/41/2019 o návrh matky maloletého na úpravu
rodičovskýchprávapovinnostíkmaloletému,sp.zn.52Pc/4/2019návrhnavýživnépremanželku,ďalšie

žaloby o určenie vlastníckeho práva napr. 21C/144/2018 o určenie vlastníckeho práva na Okresnom
súdeBratislavaIIIsp.zn.18C/39/2019,naOkresnomsúdeGalantažalobaourčenievlastníckehopráva,
sp. zn. 17C/11/2019, o určenie vlastníckeho práva na Okresnom súde Galanta a pod. Podľa fotokópie
zmluvy dňa 07.01.2015 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a
spoločnosťou VF Project & Marketing s.r.o. ako kupujúcim. Predmetom zmluvy bol predaj nehnuteľnosti

- rodinný dom č. XXXX v Š., postavený na pozemku č. XXXX/X a garáž parc. č. XXXX/X, pričom podľa
čl. V tejto zmluvy kúpna cena v sume 57.000,- € bude hradená kupujúcim prostredníctvom Tatra banka,
a. s. na účet predávajúceho. Podľa výpisu z účtu žalovaného v 1. rade vedeného v Tatra banke č. ú.
N. dňa 19.01.2015 obdržal sumu 57.000,- €. Podľa fotokópie č. l. 91, dňa 10.11.2015 bola uzatvorená
kúpna zmluva medzi predávajúcim - žalovaným v 2. rade a kupujúcim v žalovaným v 1. rade, predmetom
ktorej bola nehnuteľnosť - garáž súp. č. XXXX, postaveného na pozemku par. č. XXXX/XX v k. ú. J., m.

č. V., okres G. F. na LV č. XXXX. Podľa čl. IV. a V. kúpna cena bola dohodnutá vo výške 10.000,- €, ktorú
kupujúci uhradí na účet predávajúceho vedený v SLSP č. ú. XXXXXXXXXX. Návrh na vklad bol podaný
dňa 10.11.2015 pod I.-XXXXX/XX. Podľa fotokópie výpisu z účtu žalovaného v 2. rade dňa 12.11.2015
bol účet č. N. vložený vklad v hotovosti v sume 10.000,- € s poznámkou od "K. J.". Z listinných dôkazov
súd prvej inštancie zistil, že žalovaný 1/ vybral v hotovosti z účtu vedeného v Tatra banke, a.s. sumy dňa

02.02.2015 vo výške 2.000,- €, dňa 23.03.2015 v o výške 7.000,- €, dňa 30.03.2015 vo výške 5.000,-
€, dňa 30.04.2015 vo výške 3.000,- €, dňa 11.05.2015 vo výške 10.000,- €, spolu vo výške 27.000,-
€. Podľa fotokópie č. l. 54, dňa 16.05.2016 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi žalovaným v 1. rade
ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim, predmetom ktorej nehnuteľnosť - garáž súp. č.
XXXX, postaveného na pozemku parc. č. XXXX/XX v k. ú. J., m. č. V., okres G. F. na LV č. XXXX. Podľa

čl. IV. a V. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 10.000,- €, ktorú kupujúci uhradil predávajúcemu pred
podpisom zmluvy v hotovosti. Podľa fotokópie č. l. 1162, dňa 17.05.2016 bola účet č. N. zaslaná suma
10.000,- €, príjemca: E. M.. Podľa fotokópie č. l. 194, dňa 15.10.2018 bola uzatvorená kúpna zmluva
medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim, predmetom ktorej
nehnuteľnosť - garáž súp. č. XXXX, postaveného na pozemku parc. č. XXXX/XX v k. ú. J., m. č. V., okres

G. F. na LV č. XXXX. Podľa čl. IV. a V. Kúpna cena bola dohodnutá vo výške 10.000,- €, ktorú kupujúci
uhradil predávajúcemu pred podpisom zmluvy v hotovosti. Podľa výpisu z katastra nehnuteľností k. ú. J.,
okres G. F., obec G.-m. č. V., na LV č. XXXX vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej pod súp. č. XXXX, parc.
č. XXXX/XX - garáž je žalovaný v 2. rade na základ kúpnej zmluvy I.-XXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2018.
Dňa 13.12. 2018 zaslala žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu žalovanému v 1. a 2. rade list,

ktorým sa žalobkyňa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu - neplatnosti kúpnej zmluvy č. 4
zapísanej pod I.-XXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2018. Podľa fotokópie podacieho lístku č. l. 434 zo dňa
17.12.2018 zásielka uvedená v predchádzajúcom odseku bola poštou odosielaná žalovanému v I. rade.
Podľa fotokópie doručenky žalovaný v 2. rade si túto zásielku neprevzal, nakoľko zásielka sa vrátila
s poznámkou "adresát neznámy". Podľa výpisu z účtu žalobkyne č. XXXXXXXXXX vedeného v Tatra

banka a.s. v období od 01.01.2015 do 31.12.2015 v prospech žalobkyne boli realizované od žalovaného
v 1. rade platby v celkovej hodnote 23.460,- €.

9. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa na žalobe zotrvala, keď prostredníctvom právnej
zástupkyne uviedla, že sporná nehnuteľnosť patrí do BSM a finančné prostriedky v sume 57.000,- € boli

počas manželstva spotrebované. Poukázala na to, že žalovaný v 1. rade nepreukázal výpisom z účtu
za obdobie od 01.01.2015 do roku 2015, na čo boli tieto prostriedky použité. Keďže súd prvej inštancie
nevykonal dôkaz na zabezpečenie týchto výpisov z účtu žalovaného, predložila súdu príkladmo, že zo
svojho účtu žalovaný v 1. rade jej poukázal v roku 2015 sumu cca 23.000,- €, ako aj, že v roku 2015
žalovaný v 1. rade absolvoval dovolenku v zahraničí v sume min. 944,57 €.

10. Žalovaný v 1. rade súdu prvej inštancie uviedol, že so žalobkyňou mali oddelené účty, manželkin účet
žalovaný v 1. rade nepoužíval, ale manželka mala dispozičné právo k jeho účtu. Súdu prvej inštancie
uviedol, že sumu 57.000,- € mal doma oddelene v hotovosti. Ku kúpe garáže uviedol, že garáž mu
ponúkol otec žalovaného v 2. rade, s ktorým sa dobre pozná. Ide o starú búdu bez pozemku, bola mu

ponúknutá dobrá cena. Garáž kúpil preto, že je problém s parkovaním, išlo o rozbitú garáž a do budúcna
uvažoval investovať a kúpiť pozemok pod garážou, čím by stúpla jej cena. Garáž by využíval on, alebo
by tam býval alebo by ju prenajal. Ku kúpe garáže uviedol, že kúpnu zmluvu pripravoval žalovaný v 2.
rade a na rozpor medzi úhradou kúpnej ceny zmluvou zo dňa 16.05.2016 (cena v hotovosti) a výpisom zúčtu dňa 17.05.201, keď kúpna cena bola uhradená na účet, uviedol, že žalovaný v 2. rade chcel garáž
zaplatiť v hotovosti, ale kvôli poriadku boli financie prevedené na účet.

11. Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade vzniesla námietku premlčania k dovolaniu sa relatívnej
neplatnosti zmluvy zo dňa 15.10.2018, keď uviedla, že žalobkyňa nepreukázala v lehote 3 rokov
dovolania sa relatívnej neplatnosti (12.11.2018 deň právoplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu)
a explicitná námietka podľa nej nevyplýva ani z podanej žaloby. Žalovaný v 1. rade rozporuje,
že by namietnutie relatívnej neplatnosti vyplývalo z podanej žaloby, pričom poukazuje na rozsudok

Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30 Cdo 437/2033 zo dňa 26.02.2004, podľa ktorého sa vyžaduje výslovné
namietnutie relatívnej neplatnosti.

12. Právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na dovolaní sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa
15.10.2018, keď uvedenú skutočnosť podľa nej preukázala listami zo dňa 13.12.2018 a keď tieto listy sa
dostali do dispozičnej sféry žalovaných a keď je táto skutočnosť podľa nej zrejmá aj zo žaloby a keďže ju

sporové strany nerozporovali pri vyjadrení k žalobe, považuje túto skutočnosť za nespornú. Namietanie
relatívnej neplatnosti vyvodila i z podstaty žaloby, pričom vzhľadom na ust. § 137 C.s.p už nie je možné
žalovať o určenie neplatnosti právneho úkonu uzatvorenej bez súhlasu druhého manžela a petit žaloby
je potrebné formulovať pozitívne, pretože vyslovením neplatnosti právneho úkonu sa nedosiahne zmena
aktuálneho právneho stavu. Súd vždy rieši otázku neplatnosti právneho úkonu ako otázku predbežnú.

Mala za nepochybné, že žalobkyňa výslovne prejavila svoju vôľu, a to namietaním relatívnej neplatnosti
kúpnej zmluvy zo dňa 15.10.2018 z dôvodov podľa §40a a §145 ods. 2 OZ, či už v rámci samostatných
listov ako aj v samotnej žalobe.

13.Vpriebehukonaniaprávnazástupkyňažalovanéhov1.radepredložilasúduprvejinštancierozsudok

Okresného súdu v Galante sp. zn. 17C/11/2019, ktorý rozhodol v obdobnej veci, rozsudok doposiaľ nie
je právoplatný. Poukázala na to, že v zmysle judikatúry nie je nevyhnutné dokazovať, na aký účel boli
všetky finančné prostriedky vo výlučnom vlastníctve len jedného z manželov spotrebované, podstatné
je, že z nich bola hradená (výlučne z nich) kúpna cena inej veci, ktorá potom tiež nepatrí do BSM. Pokiaľ
žalobkyňa tvrdí, že dané výlučné prostriedky (57.000,- €) boli spotrebované, je na nej, aby o týchto

tvrdeniach uniesla dôkazné bremeno. Žalovaný v 1. rade uviedol, že spotrebované neboli. Uviedla, že
pokiaľ by aj zo sumy 57.000,- € žalovaný v 1. rade minul niečo na spoločné veci, na veci by sa nič
nemenilo, pokiaľ by rovnako z tejto sumy uhradil kúpnu cenu za spornú garáž vo výške 10.000,- €, táto
ostáva naďalej v jeho výlučnom vlastníctve. Opätovne poukázala na výpisy z účtu žalovaného v 1. rade
v roku 2015, ktorými preukázal výber súm z kúpnej ceny 57.000,- €, ktorá mu bola na účet pripísaná

dňa 19.01.2015. Žalovaný v 1. rade preukázateľne disponoval potrebnou hotovosťou (prostriedkami vo
výlučnom vlastníctve v hotovosti vo výške 27.000,- €) na to, aby mohol dňa 12.11.2015 uhradiť kúpnu
cenu vo výške 10.000,- € vkladom na zadaný účet predávajúcim. Tým, že žalovaný v 1. rade hradil
kúpnu cenu v hotovosti, pričom výber peňažných prostriedkov výpismi z účtu preukázal, navrhovaný
dôkaz žalobkyňou - predloženie výpisu účtu žalovaného v 1. rade, nepovažovala za dôvodný.

14. Na pojednávaní dňa 20.05.2022 právna zástupkyňa žalobkyne žiadala opätovne vykonať
dokazovanie predložením výpisov z účtu žalovaného v 1. rade za účelom zistenia výberov z tohto účtu
a právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade žiadala, aby súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal a
vo veci aby rozhodol. Na otázku súdu prvej inštancie, akým spôsobom manželia spolu hospodárili, či

spolu podnikali, čo vyvodil z predložených listín v spise, konštatoval, že právna zástupkyňa žalobkyne
uviedla, že z obsahu vyjadrení právnych zástupcov sporových strán vyplýva, že manželia podnikali,
boli spoločníkmi, resp. konateľmi vo viacerých spoločnostiach, boli evidovaní Sociálnou poisťovňou ako
zamestnanci, každý z nich mal osobitný účet, na ktorý boli doručované dosiahnuté príjmy, ktoré sú
predmetom BSM.

15. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 137 CSP, § 34 OZ, § 35 OZ, §
40a OZ, § 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ, § 123 OZ, § 132 ods. 1 OZ, § 143 OZ, § 145 ods. 1, 2 OZ, §
146 ods. 1 OZ.

16. V predmetnej veci mal súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní za preukázané, že žalobkyňa
a žalovaný v 1. rade sú manželmi od 12.11.2011 a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie konanie o
rozvod manželstva vedený na Okresnom súde v Galante pod sp. zn. 22P/79/ 2019 nebolo právoplatne
skončené. Uviedol, že medzi sporovými stranami nebolo sporované, že žalovaný v 1. rade počasmanželstva dňa 19.01.2015 na jeho účet IBAN N. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX nadobudol sumu
57.000,- €, ktorú nadobudol z predaja nehnuteľností v k.ú. Š.. obec Š., okres Š., vedené na LV č. XXX
na Okresnom úrade Š., katastrálnom odbore od kupujúceho, spol. VF Project & Marketing s.r.o.. V

konaní mal za preukázané, že dňa 10.11.2015 uzatvoril žalovaný v 1. rade ako kupujúci kúpnu zmluvu
so žalovaným v 2. rade ako predávajúcim, na základe ktorej nadobudol žalovaný v 1. rade do vlastníctva
nehnuteľnosť - (garáž), súpisné číslo XXXX, postavená na pozemku, parcela registra C, číslo XXXX/XX,
o výmere 17 m2, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie, nachádzajúca sa v katastrálnom území
J., obec G. - m. č. V., ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom G.,

katastrálny odbor (ďalej len "sporná nehnuteľnosť"), pričom z predložených dôkazov súd prvej inštancie
zistil, že návrh na vklad do katastra nehnuteľnosti bol podaný dňa 10.11.2015, zavkladovaný bol pod
I.-XXXXX/XX zo dňa 02.12.2015, pričom kúpna cena v sume 10.000,- € bola 12.11.2015 uhradená
žalovaným v 1. rade na účet otca žalovaného v 2. rad, čo vyvodil z výpisu účtu K. E. a aj z dohody medzi
účastníkmi zmluvy a z čl. V uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 10.11.2015. Konštatoval, že platnosť
tejto zmluvy sporové strany výslovne nenamietali, avšak žalobkyňa tvrdí, že touto zmluvou bola sporná

nehnuteľnosť zaradená do BSM a žalovaný v 1. rade tvrdí, že sporná nehnuteľnosť bola a je v jeho
výlučnom vlastníctve.

17. Konštatoval, že v konaní z predloženým dôkazov ďalej zistil, že dňa 16.05.2016 bola vyhotovená
ďalšia kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako

kupujúcim, kde sporná nehnuteľnosť bola opäť prevedená do vlastníctva žalovaného v 2. rade. Kúpna
cenavsume10.000,-€bolapodľačl.Vtejtokúpnejzmluvyuhradenáotcomžalovanéhov2.radenaúčet
žalovaného v 1. rade dňa 17.05.2016. Z výsluchu žalovaných v 1. a 2. rade zistil, že táto zmluva nebola
zavkladovaná v roku 2016, ale bola opätovne na žiadosť žalovaného v 2. rade vyhotovená žalovaným
v 1. rade. Nová kúpna zmluva datovaná dňa 15.10.2018 má totožné znenie ako kúpna zmluva zo dňa

16.05.2016 a bola zavkladovaná pod I.-XXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2018. Platnosť tejto zmluvy napadla
žalobkyňa, ktorá sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.10.2018 domáhala tak právnym
úkonom zo dňa 13.12.2018 adresovaným obom žalovaným a na relatívnu platnosť kúpnej zmluvy zo
dňa 15.10.2018 poukázala žalobkyňa aj v samotnej žalobe doručenej súdu dňa 17.12.2018. Žalobkyňa
žiadala, aby súd prvej inštancie dovolanie sa relatívnej platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.10.2018

posúdil ako otázku predbežnú. Žalovaný v 1. rade namietol v konaní premlčanie dovolania sa relatívnej
neplatnosti tohto úkonu, keď mal za to, že list zo dňa 13.12.2018 žalovaným v 1. a 2. rade nebol
doručený, t. j. nedostal sa do dispozičnej sféry žalovaných ako aj, že zo žaloby nevyplýva jednostranný
právny úkon dovolania sa relatívnej neplatnosti.

18. Za spornú otázku označil posúdenie, či finančné prostriedky, ktoré obdržal žalovaný v 1. rade za
predaj jeho nehnuteľnosti počas manželstva v roku 2015, boli jeho výlučným vlastníctvom, t. j. či boli
spotrebované manželmi v zmysle zásady zakotvenej v ust. § 143 OZ, keď žalobkyňa súdu prvej inštancie
preukazovala, že tieto finančné prostriedky boli manželmi spotrebované a keď žalovaný v 1. rade súdu
prvej inštancie preukazoval, že po predaji svojej nehnuteľnosti a pripísaniu sumy 57.000,- € na jeho účet,

tieto financie z účtu vybral a použil ich ako osobné vlastníctvo na kúpu spornej nehnuteľnosti.

19. Súd prvej inštancie sa v konaní prednostne zaoberal námietkou preukázania naliehavého právneho
záujmu žalobkyne podanou žalobou, ktorá je podmienkou žaloby, keď dospel k záveru, že žalobkyňa
osvedčila naliehaný právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP. Konštatoval, že žalobkyňa sa určovacou

žalobou podľa tohto ustanovenia domáha určenia, že nehnuteľnosť špecifikovaná v žalobe patrí do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov - žalobkyne a žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 2. rade
je zapísaný ako výlučný vlastník spornej nehnuteľnosti, pričom v prípade úspechu v konaní by súdne
rozhodnutie bolo podkladom pre zápis zmeny v katastri nehnuteľností v prospech bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Žalobu o určenie vlastníckeho práva preto vyhodnotil za vhodne zvolený

prostriedok na odstránenie stavu právnej neistoty na strane žalobkyne.

20. Následne sa zaoberal dovolaním sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.10.2018, keď
dospel k záveru, že žalobkyňa sa relatívnej neplatnosti dovolala. Aj keď listy zo dňa 13.12.2018, ktorými
sažalobkyňaprostredníctvomprávnehozástupcudovolávalajednostrannýmprávnymúkonomrelatívnej

neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.10.2018 sa nedostali do dispozičnej sféry žalovaného v 1. a aj
v 2. rade, keďže nemal za preukázané, že tento právny úkon im bol aj doručený a mali vedomosť
o jeho obsahu, vyhodnotil, že žalobkyňa sa účinne dovolala relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zodňa 15.10.2018 podaním žaloby dňa 17.12.2018, nakoľko z podanej žaloby vyvodil, že sa relatívnej
neplatnosti právneho úkonu špecifikovaného v žalobe jednoznačne dovoláva.

21. K dovolaniu sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu súd prvej inštancie dodal, že dovolanie
sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je hmotnoprávny jednostranný právny úkon adresovaný
účastníkom dotknutého právneho úkonu, pričom relatívnej neplatnosti sa možno dovolať aj formou
žaloby, protinávrhu alebo námietky vznesenej v konaní. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti má právne
účinky dôjdením dotknutým účastníkom, v tomto prípade žalovaným v 1. a 2. rade. Dovolanie sa

uskutočňuje výslovným prejavom, z ktorého je zrejmá vôľa dotknutej osoby dovolať sa neplatnosti
právneho úkonu, pričom nie je rozhodujúce, ako oprávnený subjekt sám kvalifikuje neplatnosť právneho
úkonu.Zadovolaniesarelatívnejneplatnostiprávnehoúkonumožnopovažovaťajtvrdenieoprávneného
subjektu v žalobe, z ktorého možno vyvodiť jeho vôľu, že nechce byť viazaný pre neho nepriaznivými
účinkami z právneho úkonu (kúpnej zmluvy). Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu
podlieha premlčaniu. Premlčacia doba je 3-ročná (§ 101 OZ) a plynie odo dňa, kedy mohlo právo byť

vykonané po prvý raz, začína teda plynúť objektívne. Ide o časový okamih, kedy sa subjektívne právo
transformuje do nároku oprávneného dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Zaujal názor, že
v danom prípade právo žalobkyne dovolať sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.10.2018
začalo plynúť 12.11.2018 t. j. dňom, kedy bola zmluva zavkladovaná v katastri a nadobudla účinnosť.
Keďže žaloba bola podaná dňa 17.12.2018, dospel k záveru, že nemohlo dôjsť k premlčaniu dovolania

sa relatívnej neplatnosti, pretože žaloba bola žalovanému v 1. a 2. rade doručená dňa 20.02.2019, t.
j. v lehote 3 rokov.

22. Napriek vyššie uvedenému, keď súd prvej inštancie predbežne posúdil relatívnu platnosť/neplatnosť
kúpnej zmluvy zo dňa 15.10.2018, právne uzavrel, že uvedená skutočnosť nezakladá žalovaný nárok

žalobkyne.Uviedol,ževkonaníourčení,žespornánehnuteľnosťpatrídoBSMmanželov,jesúdpovinný
preskúmavať právne a skutkové okolnosti vzniku vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti podľa
§ 143 OZ. Konštatoval, že v zmysle § 143 OZ je všeobecným pravidlom, že v BSM je všetko, čo môže
byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, okrem výnimiek
vymedzených v ust. § 143 OZ. V zmysle tohto ustanovenia konštatoval, že to, aby mohlo vzniknúť

bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, musia byť splnené predpoklady, ako uzavretie manželstva,
trvanie manželstva v dobe, keď došlo k nadobudnutiu veci a nadobudnutá vec nie je vylúčená z
bezpodielového spoluvlastníctva. Ďalej uviedol zásadu, že do bezpodielového spoluvlastníctva nepatria
veci nadobudnuté za trvania manželstva z výlučných prostriedkov jedného z manželov, čo ale súčasne
nevylučuje, aby manželia počas trvania manželstva neprejavili vôľu, aby vec nadobudnutá za trvania

manželstva z prostriedkov jedného z manželov patrila do ich BSM. Tiež konštatoval, že dôkazné
bremeno v sporovom konaní zaťažuje toho z manželov, ktorý tvrdí, že vec nadobudnutá počas trvania
manželstva nepatrí do BSM, ale do jeho výlučného majetku, čo bol v danom prípade žalovaný v 1. rade.

23. S poukazom na vyššie zistené skutkové okolnosti vyhodnotil, že žalovaný v 1. rade preukázal,

že počas manželstva žalobkyne a žalovaného v 1. rade bol výlučným vlastníkom nehnuteľností v k.ú.
Š., obec Š., okres Š., vedené na LV č.XXX na Okresnom úrade Š. žalovaný v 1. rade. Z predaja tejto
nehnuteľnosti žalovaný v 1. rade dňa 19.01.2015 obdržal na jeho účet IBAN N. od sumu 57.000,- €,
keď uvedené skutočnosti žalobkyňa nenamietala. Žalovaný v 1. rade podľa súdu prvej inštancie tiež
preukázal, že z týchto finančných prostriedkov vybral sumu 10.000,- € dňa 12.11.2015 a túto sumu použil

na zaplatenie spornej nehnuteľnosti. Z výpisov z účtu žalovaného v 1. rade zistil, že v roku 2015 zo
svojho účtu ďalej vybral aj iné čiastky v hotovosti ako napr. dňa 02.02.2015 vo výške 2.000,- €, dňa
23.03.2015 v o výške 7.000,- €, dňa 30.03.2015 vo výške 5.000,- €, dňa 30.04.2015 vo výške 3.000,- €,
dňa 11.05.2015 vo výške 10.000,- €, spolu vo výške 27.000,- €, čiže preukázal, že disponoval potrebnou
sumou, ktorá mu ako výlučnému vlastníkovi nehnuteľnosti a výťažku z nej patrila a s ktorou sumou mohol

disponovať bez súhlasu žalobkyne. Pokiaľ teda ust. § 143 OZ určuje okruh vecí, ktoré nepatria do BSM
(dar,dedičstvo,reštitučnýmajetok,veciosobnejpovahyaleboslúžiacekvýkonupovolania),konštatoval,
že výnimky pri tomto ustanovení rieši judikatúra súdov vo vzťahu k veciam získaným výmenou za vec
alebo z výťažku veci, ktorá bola vo vlastníctve jedného z manželov, podľa ktorej tieto veci sú naďalej vo
vlastníctvetohtomanžela(R42/1972).Vtakomtoprípadeideotransformáciutohoistéhomajetku.Nejde

o nadobudnutie nového majetku ani o rozmnoženie doterajšieho majetku za trvania manželstva, ale o
obyčajnú zmenu predmetu vlastníctva, ktorá nemá vplyv na povahu doterajšieho vlastníckeho vzťahu.
Konštatoval, že táto zásada platí i pre výmenu, resp. predaj a následnú kúpu inej veci zo samostatnéhomajetkumanžela.Aksavšaknazískanienovejvecipoužijúčoajlenzčastiprostriedkyzbezpodielového
spoluvlastníctva, vec bude patriť do bezpodielového spoluvlastníctva.

24. Pokiaľ žalobkyňa v konaní preukazovala a tvrdila, že z finančných prostriedkov v sume 57.000,- € boli
použité (spotrebované) finančné prostriedky aj na spoločné hospodárenie v rámci BSM a preto uvedená
suma patrí do BSM, súd prvej inštancie vyhodnotil, že toto tvrdenie žalovaný v 1. rade súdu jednoznačne
vyvrátil. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že obaja manželia v roku 2015 (žalobkyňa i žalovaný v
1.radepodnikali,atoajvoblastiprenájmunehnuteľností)disponovaliajsinýmifinančnýmiprostriedkami

a preto mohlo dôjsť k zmiešaniu týchto finančných prostriedkov. Podľa súdu prvej inštancie neobstojí
teda tvrdenie žalobkyne, že suma 57.000,- € bola čiastočne spotrebovaná v BSM, keďže obdržala
od žalovaného v 1. rade v roku 2015 z jeho účtu sumu cca 23.000,- €, nakoľko ak žalovaný v 1.
rade disponoval v hotovosti v roku 2015 sumou 27.000,- €, uvedená suma je postačujúca k úhrade
nadobudnutej spornej nehnuteľnosti a táto suma bola preto výlučným vlastníctvom žalovaného v 1. rade
s prihliadnutím na ochranu jeho vlastníckeho práva podľa § 123 OZ, podľa ktorého vlastník je v medziach

zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním, pričom nepovažoval za nevyhnutné dokazovať, na aký účel boli všetky peňažné prostriedky vo
výlučnom vlastníctve len jedného z manželov spotrebované. Podstatné podľa súdu prvej inštancie je,
že z nich bola hradená (výlučne z nich) kúpna cena inej veci, ktorá potom taktiež nepatrí do BSM. Z
uvedeného dôvodu nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobkyňou, aby boli súdu z banky žalovaného

v 1. rade predložené kompletné výpisy za obdobie od 19.01.2015 do 31.12.2015, nakoľko tento dôkaz
vyhodnotil za nehospodárny a tiež za zmätočný pre zmiešanie príjmov a výdavkov aj z podnikania.

25. S poukazom na vyššie uvedené žalobu zamietol.

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní
podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaných 1/, 2/ v konaní.

27. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala riadne a včas odvolanie žalobkyňa z dôvodov:
podľa § 365 ods. 1 písm. b), pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 365
ods. 1 písm. g) CSP, pretože zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Uviedla, že obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký, medzi jeho zložky možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a
nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na

riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Namietala nedostatočné
a rozporné odôvodnenie napadnutého rozsudku a poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.

januára 2019, sp. zn. 6Cdo/98/2017, podľa ktorého:
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného
práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia

práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné
práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne

dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci,
prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že
rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé“. Poukázala na podľa nej nepresné, resp. nesprávne uvádzanie
skutočností a nedokončených viet zo strany súdu prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, čobráni žalobkyni náležite skutkovo a právne argumentovať voči odôvodneniu rozhodnutia, v dôsledku
mala celé rozhodnutie za zmätočné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Nesúhlasila s tvrdením súdu prvej
inštancie, podľa ktorého bola kúpna cena uhradená otcom žalovaného v 2. rade na účet žalovaného

v 1. rade dňa 17.05.2016, pretože z predložených dôkazov vyvodila, že táto cena mala byť uhradená
dňa 12.11.2015. Rovnako za nepravdivé mala tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaný v 1. rade
preukázal,žedňa12.11.2015vybralsumu10.000,-Euratútopoužilnazaplateniekúpnejcenyzaspornú
nehnuteľnosť. Zo žiadnych dôkazov ani tvrdení v konaní podľa nej nevyplýva takto tvrdená skutočnosť.
Žalovaný v 1. rade uvádzal, že sumu 10.000,- Eur nazbieral z rôznych súm, ktoré údajne vyberal počas

roka 2015 zo svojho bankového účtu a mal ich v hotovosti, k čomu žalobkyňa uviedla, že peňažné
prostriedky vybraté z jeho bankového účtu hneď aj spotreboval. Označila za neúplné tvrdenia súdu
prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní poukazovala na spotrebovanie sumy 57.000,- Eur manželmi,
keď okrem toho v konaní uvádzala aj ďalšiu dôležitú skutočnosť, a to, že zároveň dochádzalo aj k
zmiešavaniutýchtovýlučnýchprostriedkovžalovanéhov1.radesprostriedkamipatriacimidoBSM.Dala
do pozornosti, že v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie sám pripúšťa zmiešavanie výlučných

prostriedkov žalovaného v 1. rade s prostriedkami z podnikania, teda s prostriedkami BSM. Vytkla súdu
prvej inštancie, že nevykonal žalobkyňou navrhovaný dôkaz, a to predloženie výpisov z bankového účtu
žalovaného v 1. rade za obdobie od 19.01.2015 do 31.12.2015, nakoľko by to bolo podľa názoru súdu
prvej inštancie nehospodárne a zmätočné pre zmiešanie príjmov a výdavkov z podnikania, pričom však
súd prvej inštancie neuviedol, prečo by vykonanie tohto dôkazu bolo nehospodárne, keďže samotné

súdne konanie sa viedlo neúmerne dlho po dobu cca 3,5 roka a tento návrh žalobkyňa navrhovala už
vo vyjadrení zo dňa 04.04.2019, preto záver súdu prvej inštancie o nehospodárnosti vykonania tohto
dôkazu podľa nej neobstojí. Vykonanie uvedeného dôkazu navrhovala aj za dlhšie obdobie, a to od
roku 2015 až do súčasnosti, pričom tento návrh súd prvej inštancie zamietol, avšak na pojednávaní
dňa 20.05.2022 sa domáhala predloženia výpisov z účtu žalovaného v 1. rade za obdobie rokov 2015

až 2018, počas ktorých boli uzatvárané kúpne zmluvy, čo konajúci súd taktiež zamietol, pričom práve
výpisy z účtu sú podľa nej aj v súdnej praxi jedným z podstatných dôkazov, ktoré preukážu nakladanie
s finančnými prostriedkami na účte a nepravdivosť a účelovosť tvrdení žalovaného v 1. rade. Opätovne
bol tento návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu zamietnutý. Súdu prvej inštancie tiež vytkla, že taktiež
vôbec nezdôvodnil svoj záver, prečo by výpisy z účtu boli zmätočné pre zmiešanie príjmov a výdavkov aj

z podnikania, čo považovala za nelogické, pretože práve toto zmiešanie prostriedkov patriacich do BSM
s výlučnými prostriedkami podľa nej preukazuje, že žalovaný v 1. rade nevie preukázať, že len výlučné
prostriedky použil na kúpu spornej nehnuteľnosti. Podľa nej výbery určitých súm v hotovosti z bankového
účtu, ktoré žalovaný v 1. rade účelovo preukázal, sa snažil napasovať tak, aby suma presiahla kúpnu
sumu, pričom žalobkyňa naďalej tvrdí, že pri luxusnom spôsobe života žalovaného v 1. rade všetky

výbery hotovosti spotreboval a v žiadnom prípade ich nemal po dobu niekoľkých mesiacov u seba
doma v hotovosti za tým účelom, že koncom roka ich použije na kúpu spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa
namietala, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s pasivitou žalovaného
v 2. rade voči konaniu, nezaoberal sa ani neštandardným postupom pri spätnom prevode spornej
nehnuteľnosti a úhrade kúpnej ceny za ňu, keďže táto kúpna cena bola uhradená 2 roky pred prevodom

spornej nehnuteľnosti, čo žalovaní vysvetľujú klamlivým a účelovým tvrdením, že kúpnu zmluvu v
roku 2016 žalovaný v 2. rade zabudol zavkladovať do katastra nehnuteľností. Nikto by podľa nej za
nehnuteľnosť nezaplatil kúpnu cenu 2 roky dopredu bez toho, aby nemal záujem na tom, že vlastníctvo k
nehnuteľnosti aj nadobudne, pričom štandardne si nadobúdatelia a prevádzatelia nehnuteľností v praxi
zabezpečujú úhradu kúpnej ceny vinkuláciou peňažných prostriedkov na účte v banke alebo notárskou

úschovou. Konštatovala, že kaním súdu prvej inštancie bola porušená aj rovnosť zbraní ako jedného zo
základných princípov civilného sporového konania podľa čl. 6 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého:
„Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie

strán sporu.“
Rovnosť zbraní podľa nej súd prvej inštancie porušil nasledovným konaním:
Na pojednávaní dňa 22.10.2021 sa konajúci súd dopytoval žalovaného v 1. rade, či sa chce vyjadriť k
tomu, ako naložil s financiami 57.000,- Eur počas roka 2015, nakoľko žalovaný v 1. rade doposiaľ túto
skutočnosť náležite v konaní neobjasnil a nepreukázal. Žalovaný v 1. rade však nevedel odpovedať na

túto otázku položenú na pojednávaní ani zo strany súdu, ani z našej strany, teda žalovaný v 1. rade mal
dostatočný priestor na to, aby sa v tomto smere vyjadril. Ku koncu pojednávania na opätovnú otázku
súdu (viď zvukový záznam z pojednávania zo dňa 22.10.2021 od cca 52 min.), či sa chce žalovaný v
1. rade ešte vyjadriť k nakladaniu so sumou 57.000,- Eur žalovaný v 1. rade uviedol, že nie, avšak súdprvej inštancie ho následne upozornil, že keďže má v tomto smere dôkazné bremeno, vyhodnotí to v
jeho neprospech, preto si následne žalovaný v 1. rade premyslel svoju odpoveď a uviedol, že sa teda
dodatočne ešte vyjadrí. Súd prvej inštancie tak poskytol žalovanému v 1. rade lehotu na vyjadrenie 30

dní od konania pojednávania s tým, že toto vyjadrenie doručí v stanovenej lehote súdu aj protistrane.
Lehota 30 dní na doručenie vyjadrenia bola neprimerane a nedôvodne dlhá, aj s ohľadom na skutočnosť,
že žalovaný v 1. rade mal na preukázanie skutočností ohľadom nakladania so sumou 57.000,- Eur cca
3 roky, počas ktorých bol v tomto smere pasívny. Lehota na doručenie vyjadrenia žalovaného v 1. rade
uplynula dňa 21.11.2021, v tejto lehote právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade doručila na súd prvej

inštancie len žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie o 7 ďalších dní, pričom súd prvej inštancie o
žiadosti nerozhodol, teda nerozhodol či predĺženie lehoty schvaľuje alebo nie. Avšak predĺžená lehota
uplynula dňa 29.11.2021, ale ani v tejto lehote sa žalovaný v 1. rade nevyjadril. Vyjadrenie žalovaného
v 1. rade zo dňa 06.12.2021 bolo podané až po uplynutí lehoty na vyjadrenie, ktorá by mu uplynula 2x ,
pričom právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade toto vyjadrenie úmyselne nedoručila ani žalobkyni, ani
nám, hoci táto povinnosť doručovania bola uložená súdom. Navyše, v predmetnom vyjadrení žalovaný v

1. rade neuviedol k nakladaniu so sumou 57.000,- Eur žiadne nové skutočnosti a konanie žalovaného 1.
považuje žalobkyňa za špekulatívne. V predmetom vyjadrení žalovaný v 1. rade len nedôvodne namietol
relatívnu neplatnosť právneho úkonu, čo možno podľa nej považovať za úmyselné prieťahy v súdnom
konaní. Žalovaný v 1. rade mal podľa nej nespočetné množstvo príležitostí, aby sa k nakladaniu so
sumou 57.000,- Eur vyjadril a svoje tvrdenia preukázal. To, že ho súd prvej inštancie upozornil na to,

že rozhodne v jeho neprospech, ak sa v tomto smere nevyjadrí, pričom návrh žalobkyne na vykonanie
dôkazu - vyžiadanie si výpisov z bankového účtu žalovaného v 1. rade aspoň za rok 2015 zamietol,
považovala za porušenie rovností zbraní. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval za potrebné preukázať,
ako počas roka 2015 žalovaný v 1. rade naložil so sumou 57.000,- Eur, označila za nepochopiteľné,
prečo zamietol viacnásobný návrh žalobkyne na vykonanie tohto dôkazu bez akéhokoľvek relevantného

odôvodnenia, ale žalovanému v 1. rade dal viackrát priestor na to, aby tieto skutočnosti vysvetlil a
preukázal, v dôsledku čoho došlo aj k úmyselným prieťahom v tomto konaní. Namietala, že skutočnosť,
že z prostriedkov v sume 57.000,- Eur boli použité (spotrebované) finančné prostriedky aj na spoločné
hospodárenie v rámci BSM, a preto uvedená suma patrí do BSM, žalobkyňa v konaní vôbec neuviedla.
V konaní mala za nesporé, že suma 57.000,- Eur bola výlučnými prostriedkami žalovaného v 1. rade,

čo aj samotný súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Rovnako žalobkyňa vôbec
neuviedla, že uvedená suma bola čiastočne spotrebovaná v BSM, pretože tento argument nedáva podľa
nej logiku, pričom žalobkyňa tvrdila, že prostriedky boli spotrebované v rámci obdobia od ich získania
do zaplatenia kúpnej ceny. Bez rozumného odôvodnenia mala taktiež za absurdný záver súdu prvej
inštancie, že žalobkyňa obdržala od žalovaného v 1. rade peňažné prostriedky v sume 23.000,- Eur, a

preto nemohla byť suma 57.000,- Eur čiastočne spotrebovaná v BSM. Žalobkyňa zotrvala naďalej na
svojom tvrdení, že žalovaný v 1. rade výlučné prostriedky v sume 57.000,- Eur spotreboval, či už len pre
seba (strava, dovolenka, ubytovanie atď.) alebo pre účely rodiny, domácnosti a pod., ale za podstatu
označila, že k ich spotrebovaniu došlo v rozhodnom období od ich obdržania do vyplatenia sumy za
spornú nehnuteľnosť, čo je obdobie cca 11 mesiacov. Namietala, že uvedeným odôvodnením rozsudku

súd prvej inštancie porušil právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia a právo na vyporiadanie sa so všetkými relevatnými
skutočnosťami tým, že v odôvodnení rozhodnutia uvádzal nepresné skutočnosti, jeho závery sú v
rozporesprincípmilogiky,nevykonaldôkaz,atovýpisyzúčtužalovanéhov1.rade,ktoréhonevykonanie
náležite nezdôvodnil, rovnako sa nevysporiadal s pasivitou žalovaného v 2. rade a neštandardným

postupom, kedy kúpna cena bola vyplatená o dva roky skôr, ako bola prevedená sporná nehnuteľnosť
a porušil rovnosť zbraní strán sporu, keď nedôvodne dal žalovanému v 1. rade množstvo príležitostí na
odôvodnenie ako naložil s prostriedkami vo výške 57.000,- Eur.

28. Pokiaľ ide o nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§

365 ods. 1 písm. e) CSP), žalobkyňa v odvolaní konštatovala, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie
navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne
pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové
zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany
sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa

vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Podľa odôvodnenia napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobkyňou, aby boli súdu z banky
žalovaného v 1. rade predložené kompletné výpisy za obdobie od 19.01.2015 do 31.12.2015, nakoľko
tento dôkaz by bol podľa neho jednak nehospodárny a jednak by bol zmätočný pre zmiešanie príjmova výdavkov aj z podnikania. Samotný súd prvej inštancie tým však pripustil zmiešavanie výlučných
prostriedkov vo výške 57.000,- Eur s prostriedkami patriacimi do BSM, ktoré boli na bankovom účte
žalovaného v 1. rade tak, ako to žalobkyňa uvádzala. Žalobkyňa taktiež argumentovala, že okrem toho

výlučné prostriedky boli zo strany žalovaného v 1. rade aj spotrebované, pretože si viedli luxusný spôsob
života. Potom len čiastočné výpisy z účtu žalovaného v 1. rade preukazujúce len výber určitých súm v
hotovosti, aby tak presiahol výšku kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť, žalobkyňa považuje za účelové
a tvrdí, že tieto sumy v hotovosti žalovaný v 1. rade hneď spotreboval. Uvedené skutočnosti žalobkyňa
navrhovala preukázať výpismi z bankového účtu žalovaného v 1. rade, čo však súd prvej inštancie

viackrát zamietol, hoci sám sa dopytoval žalovaného v 1. rade, ako naložil so sumou 57.000,- Eur
počas roka 2015 a či mali manželia aj iný príjem okrem príjmu z predaja nehnuteľností žalovaného v 1.
rade. Potom označila za nelogické a arbitrárne, že žalobkyňou navrhovaný podstatný dôkaz súd prvej
inštancie nevykonal, hoci ide podľa nej o štandardný dôkaz, ktorý súdy podľa ustálenej rozhodovacej
praxe vyžadujú. Nedôvodnosť zamietnutia vykonania uvedeného dôkazu sa snažila žalobkyňa podložiť
ďalšími dôkazmi, ktoré preukazujú, že žalovaný v 1. rade bol v rozhodnom období roka 2015 na

dovolenkách a platil si minimálne letenky a taktiež sumu vo výške 23.000,- Eur poukázal v prospech
účtu žalobkyne, čím zároveň mala za preukázané, že výlučné prostriedky žalovaný v 1. rade spotreboval
ku dňu úhrady kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť. Súdne rozhodnutie podľa nej trpí skutkovými
vadami,akbolnesprávnevytvorenýjehoskutkovýzáklad.Tátonesprávnosťmôžebyťdanánesprávnym
vyhodnotením vykonaných dôkazov. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd

dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel
formálnej logiky. Mala za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k
nesprávnych skutkových záverom, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný preukázal, že
v hotovosti disponoval dostatočnou sumou z výlučných prostriedkov, s ktorou mohol nakladať bez
súhlasu žalobkyne a ktorá postačovala na kúpu spornej nehnuteľnosti. Namietala, že žalovaný v 1.

rade sa k nakladaniu so sumou 57.000,- Eur relevantne a komplexne nevyjadril, keď uviedol, že
zvyšok z uvedenej sumy po odpočítaní úhrady kúpnej ceny, nespotreboval, či už tie, ktoré mu zostali
v hotovosti alebo tie, ktoré mal na účte. Uvedené tvrdenie označila za klamlivé, pretože žalovaný v
1. rade vzhľadom na luxusný spôsob svojho života bol schopný minúť množstvo peňazí na nákup
oblečenia, na luxusné dovolenky a na mnohé ďalšie veci za pár dní, taktiež si neustále vyberal rôzne

sumy v hotovosti, ktoré obratom minul, o čom má vedomosť žalobkyňa vzhľadom na to, že dlhé roky
s ním žila a vie, ako hospodárili. Na jeho výpisoch z bankového účtu podľa nej vidieť neustále pohyby
nemalých finančných súm, preto argument, že nespotreboval či už sumu 57.000,- Eur ku dňu úhrady
kúpnej ceny min. v sume 10.000,- Eur alebo aj zvyšok z tejto sumy po odpočítaní kúpnej ceny, označila
za nepravdivý a zavádzajúci. Výbery súm v hotovosti, ktoré účelovo a príkladmo žalovaný v 1. rade

súdu prvej inštancie predložil, nie sú podľa nej spôsobilými dôkazmi na preukázanie, že si ich po
dobu niekoľko mesiacov žalovaný v 1. rade ponechal u seba a následne ich použil na kúpu spornej
nehnuteľnosti. Uviedla, že aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku pripustil, že mohlo dôjsť k
zmiešaniu prostriedkov výlučných a prostriedkami z príjmov a výdavkov aj z podnikania, čo znamená,
že kúpna cena za spornú nehnuteľnosť nebola hradená z výlučných prostriedkov, ale aj z prostriedkov

patriacich do BSM, hoci žalobkyňa tvrdí, že bola hradená predovšetkým z prostriedkov patriacich do
BSM, lebo medzičasom došlo k spotrebovaniu výlučných prostriedkov. Súd ale z uvedeného vyvodil
podľa nej nesprávne skutkové závery, keď mal za to, že kúpnu cenu za spornú nehnuteľnosť hradil
žalovaný v 1. rade len z výlučných prostriedkov, pričom fakt spotrebovania výlučných prostriedkov ako aj
ich zmiešavania s prostriedkami v BSM odignoroval, pričom zároveň porušil pravidlá formálnej logiky. Z

vykonaného dokazovania tak žalobkyňa jednoznačne vyvodila, že žalovaný v 1. rade neuniesol dôkazné
bremeno ohľadom nespotrebovania sumy 57.000,- Eur počas roka 2015 a použitia časti z tejto sumu
10.000,- Eur na úhradu kúpnej ceny. K nakladaniu s touto sumou sa odmietal relevantne a komplexne
vyjadriť, čo mal podľa nej súd prvej inštancie vyhodnotiť v neprospech žalovaného v 1. rade, pričom len
účelové výbery rôznych súm v hotovosti a v rôznych obdobiach nemôžu na základe skutkových okolnosti

tohto prípadu obstáť. Mala za to, že žalovaný v 1. rade nevyvrátil právnu domnienku podľa § 143 OZ,
pretože sporná nehnuteľnosť patrí do BSM žalobkyne a žalovaného v 1. rade.

29. K odvolaciemu dôvodu, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky
procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm.

g) CSP), žalobkyňa uviedla, že novoty v konaní predstavujú stav, keď je možné doteraz zistený skutkový
stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa
rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť
tohto odvolacieho dôvodu mala za potrebné vnímať v spojitosti s ust. § 366 písm. d) CSP, z ktoréhovyvodila, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom
prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Pripomenula, že od začiatku iniciovania súdneho
konania navrhovala vykonať dôkaz, a to predloženie výpisov z bankového účtu žalovaného v 1. rade

za obdobie roka 2015, resp. za obdobie od 2015 do 2018 a pokiaľ by ich nepreložil žalovaný v 1. rade,
žiadala o ich zabezpečenie zo strany súdu prvej inštancie. Viackrát zotrvala na vykonaní tohto dôkazu,
ktorý je podľa súdnej praxe v takýchto súdnych konaniach dôležitý, avšak konajúci súd vykonanie
tohto dôkazu zamietol bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia, hoci sám považoval za potrebné
preukázať, ako počas roka 2015 žalovaný v 1. rade naložil so sumou 57.000,- Eur. Považovala za

nepochopiteľné, prečo tak zamietol návrh žalobkyne na vykonanie tohto dôkazu. Uviedla, že v súdnom
konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 21C/144/2018 v právnej veci žalobcu: H. J.
Z., voči žalovanému: K. J., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, súd vykonal ňou navrhovaný
dôkaz, a to vyžiadanie si výpisov z bankového účtu žalovaného v 1. rade za rozhodné obdobie, v danom
konaníišlooobdobierokov2013až2018.Zdôraznilaskutočnosť,žežalovanýv1.radevsúdnomkonaní
vedenom pod sp. zn. 21C/144/2018 opäť tvrdí tie isté skutočnosti ako v tomto konaní (rovnako aj v

iných konaniach, v ktorých sa žalobkyňa domáha určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam)
a to, že dňa 31.12.2013 získal výlučné peňažné prostriedky vo výške 27.970,- Eur z predaja výlučnej
nehnuteľnosti a časť z nich použil na úhradu kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť, ktorú platil dňa
21.03.2018, teda až po cca 4 rokoch a 3 mesiacoch tromi spôsobmi v 3 častiach, a preto má údajne patriť
do jeho výlučného majetku. Žalobkyňa však zastáva totožnú argumentáciu, že počas tých cca 4 rokov

sumu v hodnote okolo 27.970,- Eur jednoznačne spotreboval a účelovo sa snaží vyskladať rôzne sumy,
ktoré si vybral za rozhodné obdobie z hotovosti, aby presahovali hodnotu kúpnej ceny (tieto skutočnosti
žalovaný v 1. rade uviedol aj v tomto konaní vedenom na tunajšom súde, lebo omylom do tohto konania
doručoval vyjadrenie zo dňa 29.05.2019, ktoré pôvodne patrilo k sp. zn. 21C/144/2018). Vzhľadom na
to, že žalobkyňa bez vlastnej viny nemohla predložiť výpisy z bankového účtu žalovaného v 1. rade skôr,

než súd prvej inštancie rozhodol, pretože nemala oprávnenie sa k nim dostať, avšak medzičasom sa jej
ich podarilo získať v súdnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 21C/144/2018,
žalobkyňa ich predložila v rámci odvolacieho konania súdu ako dôležitý dôkaz, ktorý podľa nej mení
skutkový stav v prospech žalobkyne. Zdôraznila, že o skutočnosti, že v konaní vedenom pod sp. zn.
21C/144/2018 si Okresný súd Bratislava III na pojednávaní konanom dňa 19.05.2022 vyžiadal výpisy

z účtu žalovaného v 1. rade, okrem iného aj za rozhodné obdobie v tomto súdnom konaní (sp. zn.
50C/74/2018). Uviedla, že v preskúmavanom konaní súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.05.2022
upovedomila s tým, že by ich do tohto súdneho konania (sp. zn. 50C/74/2018) po ich získaní obratom
doložila, avšak aj napriek tomu súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci rozhodol
rozsudkom podľa nej bez toho, aby náležite zistil skutkový stav veci. Z výpisov z účtu žalovaného v 1.

rade vyvodila nasledovné skutočnosti: Poukázala na viaceré pohyby na účte žalovaného v 1. rade medzi
žalovanými (IBAN žalovaného v 2. rade je N.), a to:
- dňa 17.05.2016 platba v sume 10.000,- Eur v prospech žalovaného v 1. rade,
- dňa 11.08.2016 platba v sume 10.000,- Eur v prospech žalovaného v 2. rade,
- dňa 22.08.2016 platba v sume 300,- Eur v prospech žalovaného v 1. rade.

Dôvody platieb sú neznáme, avšak sú po čase, keby malo údajne na základe v poradí 2. kúpnej zmluvy
v roku 2016 dôjsť k spätnému prevodu spornej nehnuteľnosti zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v
2. rade, ktorú údajne žalovaný v 2. rade pozabudol v roku 2016 zavkladovať do katastra nehnuteľností
a k jej zavkladovaniu došlo až v roku 2018. Taktiež poukázala na viaceré pohyby na účte žalovaného
v 1. rade medzi žalovaným v 1. rade a otcom žalovaného v 2. rade (IBAN otca žalovaného v 2. rade

- p. K. E. je N.), a to:
- dňa 18.07.2014 platba v sume 10.000,- Eur v prospech p. K. E.,
- dňa 05.09.2014 platba v sume 300,- Eur v prospech žalovaného v 1. rade,
- dňa 24.09.2014 platba v sume 300,- Eur v prospech žalovaného v 1. rade,
- dňa 22.10.2014 platba v sume 300,- Eur v prospech žalovaného v 1. rade.

Dôvody ani týchto platieb nie sú známe, avšak podľa tvrdenia žalovaných, mal žalovaný v 1. rade
zaplatiť kúpnu cenu za spornú nehnuteľnosť v prospech bankového účtu p. K. E. dňa 12.11.2015. Odo
dňa 19.01.2015, kedy bola v prospech bankového účtu žalovaného v 1. rade pripísaná suma vo výške
57.000,- Eur (ako výlučné prostriedky) až do dňa 12.11.2015, kedy bola údajne zaplatená kúpna cena
za spornú nehnuteľnosť vo výške 10.000,- Eur, došlo k spotrebovaniu výlučných prostriedkov v celej

sume, pričom zdôraznila fakt, že suma 57.000,- Eur bola spotrebovaná už v dňa 18.03.2015. V tomto
čase od 19.01.2015 do 18.03.2015 došlo podľa výpisu z účtu k nasledovným výberom v hotovosti, a to:
- dňa 02.02.2015 výber hotovosti vo výške 2.000,- Eur,
- dňa 11.02.2015 výber hotovosti vo výške 200,- Eur a- dňa 03.03.2015 výber hotovosti vo výške 1.000,- Eur,
t. j. spolu 3.200,- Eur v hotovosti, ohľadom ktorých by sa žalovaný v 1. rade mohol opäť účelovo a
klamlivo tváriť, že sú to peniaze zo sumy 57.000,- Eur, teda výlučné prostriedky, ktoré si ponechal

doma v hotovosti a koncom roka ich použil na úhradu kúpnej ceny, avšak uvedená suma v hotovosti by
nebola dostačujúca na úhradu kúpnej ceny, ktorá bola vo výške 10.000,- Eur, pretože ešte 6.800,- Eur
by mu chýbalo. Žalobkyňa tvrdila, že všetky výbery hotovosti žalovaný v 1. rade ihneď aj spotreboval,
čo nepochybne vyvodila z výpisov z účtu žalovaného v 1. rade a jeho nákladného luxusného spôsobu
života. Výbery hotovosti, a to dňa 02.02.2015 vo výške 2.000,- Eur, dňa 23.03.2015 vo výške 7.000,- Eur,

dňa 30.03.2015 vo výške 5.000,- Eur, dňa 30.04.2015 vo výške 3.000,- Eur a dňa 11.05.2015 vo výške
10.000,- Eur, ktoré údajne mali byť zo sumy 57.000,- Eur a ktoré si ponechal u seba a koncom roka
zaplatil kúpnu cenu, tak podľa nej preukázateľne a nepochybne nemohli byť výlučnými prostriedkami,
pretože tie boli spotrebované už dňa 18.03.2015, a teda už výber hotovosti dňa 23.03.2015 nemohol byť
z výlučných prostriedkov. Uvedené výbery hotovosti, ktoré žalovaný v 1. rade klamlivo a zavádzajúco
prezentoval ako výlučné prostriedky, potom predstavujú hotovosť z prostriedkov patriacich do BSM,

pretože zároveň boli v prospech bankového účtu pripisované položky - kredity ako prostriedky patriace
do BSM. V dôsledku uvedeného, pokiaľ by žalovaný v 1. rade aj disponoval výlučnými prostriedkami,
dochádzalo by k ich zmiešavaniu s prostriedkami z BSM. Avšak tak, ako uviedla a podľa nej preukázala
výpismi z účtu, výlučné prostriedky v sume 57.000,- Eur boli spotrebované už dňa 19.03.2015 a
v žiadnom prípade nemohol mať žalovaný v 1. rade potom zo sumy 57.000,- Eur ako výlučných

prostriedkov, minimálne výlučného prostriedky v sume 10.000,- Eur v hotovosti na úhradu kúpnej ceny
ku dňu 12.11.2015. Do pozornosti uviedla aj viaceré výbery hotovosti žalovaným v 1. rade počas pobytu
v zahraničí v nemalých sumách, ktoré žalovaný v 1. rade obratom na dovolenkách aj spotreboval.
Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol na viacerých dovolenkách počas roka 2015 sa žalobkyňa v konaní
snažila preukázať letenkami, ktoré súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezohľadnil a nezobral do

úvahy skutočnosť, že tak mohlo dôjsť k spotrebovávaniu výlučných prostriedkov. Toto dôkazné bremeno
však žalobkyňa na seba prevzala z núdze, keď súd prvej inštancie podľa nej arbitrárne a svojvoľne
bez akéhokoľvek rozumného a relevantného odôvodnenia nevykonal ňou viackrát navrhovaný dôkaz -
predloženie kompletných výpisov z účtu žalovaného v 1. rade minimálne za obdobie roka 2015. Uviedla,
že sa všetky tvrdenia žalobkyne ukázali ako pravdivé a teda bez akýchkoľvek pochybností mala za

preukázané, že došlo k spotrebovaniu výlučných prostriedkov žalovaného v 1. rade vo výške 57.000,-
Eur a to dňa 18.03.2015, preto z nich nemohla byť ani v hotovosti vyplatená celá kúpna cena za
spornú nehnuteľnosť dňa 12.11.2015 vo výške 10.000,- Eur a zároveň dochádzalo aj k zmiešavaniu
výlučných prostriedkov žalovaného v 1. rade s prostriedkami v BSM. Podotkla, že nové skutočností vyšli
najavo len zhodou náhod v rámci iného súdneho konania vedeného Okresným súdom Bratislava III

pod sp. zn. 21C/144/2018. Argumenty a dôkazy žalovaných sa tak ukázali ako účelové a nepravdivé.
Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie sa dopustil vážneho pochybenia tým, že si nevyžiadal
výpisy z bankového účtu žalovaného v 1. rade, pretože z nich podľa nej vyplynuli dôležité a rozhodujúce
skutočnosti pre toto súdne konanie, na podklade ktorých napadnutý rozsudok nemôže obstáť a žalobe
je potrebné v celom rozsahu vyhovieť. Mala za to, že uvedeným konaním súd prvej inštancie vážne

zasiahol do jej práv a porušil jej právo na spravodlivý súdny proces. Tiež mala za to, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Poukázala na odbornú literatúru, podľa ktorej ak boli na nadobudnutie nehnuteľnosti použité hoci len
z časti prostriedky patriace do spoločného majetku manželov, do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, patrí celá nehnuteľnosť, nie len jej ideálna časť zodpovedajúca hodnote použitých spoločných

peňazí do BSM. Ust. § 143 OZ podľa nej súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na zistený skutkový
stav, keď zamietol žalobu žalobkyne, hoci v konaní nemala bez pochybností za preukázané, že žalovaný
v 1. rade použil na kúpu spornej nehnuteľnosti len výlučné prostriedky zo sumy 57.000,- Eur, pretože
došlo k ich spotrebovaniu ku dňu vyplatenia kúpnej ceny a zároveň sa tieto výlučné peňažné prostriedky
zmiešali s peňažnými prostriedkami v BSM, čo aj samotný súd prvej inštancie pripustil v odôvodnení

rozsudku. Zamietnutie žaloby na zistenom skutkovom základe, z ktorého vyplýva, že na kúpu spornej
nehnuteľnosti boli použité prostriedky patriace do BSM, považovala za nesprávne právne posúdenie zo
strany konajúceho súdu. Súd prvej inštancie podľa nej v odôvodnení rozhodnutia nesprávne aplikoval
ust. § 123 OZ, na základe ktorého ochranu výlučného vlastníctva žalovaného v 1. rade povýšil nad
ochranu bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade ako manželov, pri ktorom

sa uplatňuje právna domnienka, že veci, ktoré nadobudne niektorý z manželov počas manželstva z
prostriedkov patriacich do BSM patria do BSM. V danom prípade súdu prvej inštancie vytkla, že mylne
vyhodnotil, že nebolo nevyhnutné skúmať, na aký účel žalovaný v 1. rade spotreboval svoje výlučné
prostriedky, pretože tieto neboli použité na kúpu spornej nehnuteľnosti, ale boli spotrebované za inýmúčelom. Tiež podľa nej v rozpore s právom posúdil na ťarchu žalobkyne pasivitu žalovaného v 2. rade a
odmietanie žalovaného v 1. rade vyjadriť sa k nakladaniu so sumou 57.000,- Eur. Na základe uvedeného
skutkového stavu potom podľa nej zamietnutie žaloby nemôže obstáť. Súdu prvej inštancie vytkla

neprávne právne posúdenie veci, keď žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, hoci z dokazovania
mala za zrejmé, že žalovaný v 1. rade neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k použitiu výlučne
jeho prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť. Zhrnula, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože podľa nej rozsudok neobsahuje

náležité, zrozumiteľné a logické odôvodnenie, ktoré by bolo podkladom pre vyvodenie záveru, že žalobu
je potrebné zamietnuť, súd dokonca v odôvodnení rozhodnutia uvádzal nepravdivé skutočnosti alebo si
skutočnosti skresľoval a tým zároveň odníma strane možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
protirozhodnutiusúdu,súdprvejinštanciebezakéhokoľvekrozumnéhoodôvodnenianevykonalviackrát
žalobkyňou navrhovaný dôkaz rozhodujúci pre celé súdne konanie, v dôsledku vykonania ktorého by
súdom zistený skutkový stav nemohol obstáť, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď z vykonaných dôkazov a skutkových okolností vyvodil
záver, že v danom prípade žalovaný v 1. rade uniesol dôkazné bremeno, ale žalobkyňa svoje dôkazné
bremeno neuniesla, hoci je zrejmé, že žalovaný v 1. rade svoje výlučné prostriedky podľa výpisu z
bankového účtu v rozhodnom období spotreboval, rovnako zistil, že došlo k zmiešavaniu výlučných
a spoločných prostriedkov, avšak nesprávne vyhodnotil dôležitosť a relevantnosť týchto skutočností,

čo nezodpovedá ani pravidlám formálnej logiky, súd prvej inštancie sa dopustil závažných pochybení
pri zisťovaní skutkového stavu, na podklade ktorého vydal rozhodnutie, nakoľko vyšli najavo nové
skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádza až v tomto odvolaní a ktoré bez vlastnej viny nemohla v súdnom
konaní preložiť skôr, preto mala za to, že tieto novoty sú v odvolacom konaní prípustné, v dôsledku čoho
súdom prvej inštancie zistený skutkový stav neobstojí, súd prvej inštancie podľa nej nesprávne právne

posúdil vec, keď zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu, pretože nesprávne interpretoval ust. §
143 a § 123 OZ na zistený skutkový stav a zo zisteného skutkového záveru vyvodil nesprávny právny
záver. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok a žalobe žalobkyne v plnom rozsahu vyhovel.

30. Žalovaný 1/ sa v odvolacej replike v plnom rozsahu stotožnil s právnymi a skutkovými závermi
uvedenýmivnapadnutomrozsudku,považovalhozavecneaprávnesprávny,anavrhol,abyhoodvolací
súd potvrdil a priznal žalovanému v 1. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobkyňou podané
odvolanie mal za nedôvodné, nie sú podľa neho naplnené ani odvolacie dôvody, ktoré žalobkyňa v
odvolaní zdanlivo uvádza. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že napádaný rozsudok je nedostatočne

odôvodnený, resp. rozporuplný, či niektoré vety sú nedokončené. Podľa neho skutkovú a právnu
argumentáciu súd prvej inštancie uviedol v odôvodnení rozsudku, a i prípadné nedokončené vety podľa
neho nespôsobujú zmätočnosť rozsudku ako vadu konania, ktorá by bola odvolacím dôvodom, pretože v
uvedených jednotlivých bodoch súd prvej inštancie s poukazom na dôkazy, podrobne zdôvodňuje, prečo
žalobu zamieta a teda žalobkyňa nie je ukrátená na svojom práve na náležité odôvodnenie rozhodnutia.

Súd prvej inštancie podľa neho dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti mal za
nesporné, ktoré za sporné a ako sa s nimi vysporiadal a tiež prečo niektoré navrhované dôkazy zo strany
žalobkyne nevykonal. Ak žalobkyňa namieta zmätočnosť v tvrdení súdu prvej inštancie, že žalovaný
v 1. rade vybral dňa 12.11.2015 sumu 10.000, EUR, dané súd prvej inštancie ani v rozsudku netvrdí.
Uvedené je zo strany odvolateľky vytrhnuté z kontextu, pretože podľa vyššie uvedených viet je zrejmé,

že súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v 1. rade preukázal, že z týchto finančných prostriedkov
(pozn. sumy 57.000,- EUR) vybral sumu 10.000,- EUR, a dňa 12.11.2015 túto sumu použil na zaplatenie
spornej nehnuteľnosti (čo vyplýva aj z predložených a vykonaných dôkazných prostriedkov). Tvrdenia
súdu prvej inštancie mal za podporené vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie z čiastkových
výpisov z účtu žalovaného v 1.rade ďalej zistil, že v roku 2015 zo svojho účtu ďalej vybral aj iné čiastky

v hotovosti ako napr. dňa 2.2.2015 vo výške 2.000,- EUR atď. Uvedené tvrdenia žalovaného v 1. rade,
s ktorými sa i súd prvej inštancie stotožnil, mal za preukázané výpismi z účtu žalovaného v 1. rade.
Naopak obrana žalobkyne v tom smere, že došlo k spotrebovaniu týchto peňazí z výlučného vlastníctva,
nebola podľa neho žalobkyňou nijako preukázaná, hoci dôkazné bremeno v tomto smere niesla ona.
Žalobkyňa sa podľa neho nemôže odvolávať na k odvolaniu prikladané výpisy z účtu v tom smere,

že debetné položky predstavujú úhrady ich nákladov (odhliadnuc od toho, že tento dôkaz sa snaží
do odvolacieho konania premietnuť nezákonným spôsobom využitím §366 CSP). Z dôvodu, že súd
prvej inštancie mal za preukázané výbery v hotovosti v roku 2015, z ktorých bola následne kúpna cena
za spornú nehnuteľnosť hradená, nepovažoval navrhovaný dôkaz na predloženie výpisov z účtov zaobdobie od 2015 až do súčasnosti (!) za potrebný, pretože ďalšie operácie na účte mal za irelevantné,
keďže k úhrade kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť došlo v hotovosti vkladom na účet žalovaného v 2.
rade. Nebolo preto podľa súdu prvej inštancie pre účely súdneho konania potrebné predkladanie výpisov

zúčtovžalovanéhov1.rade,atiežpovažovalzazavádzajúcetvrdeniežalobkyneotom,žepredkladanie
tohto dôkazu je bežnou súdnou praxou či dokonca v súlade s judikatúrou. Samotné výbery finančných
prostriedkov podľa neho dostatočne preukazujú, že žalovaný v 1. rade tieto peniaze mal, keďže si ich
vybral zo svojho účtu, a tieto (výlučne tieto) použil na kúpu garáže. Žalobkyňa podľa neho nepreukázala
svoje tvrdenia o vedení luxusného spôsobu života, ich spotrebovanie. K zmiešavaniu sa peňazí na

bankových účtoch odkázal na doposiaľ uvádzanú právnu argumentáciu, a teda že v prípade bankového
účtuakotakého,zmiešavaniepeňazívklasickomslovazmysleniejemožné,vzhľadomnato,žepeniaze
sa reálne/fyzicky na danom účte nenachádzajú, pretože v prípade vloženia peňazí na účet (banka s
vloženými peniazmi vykonáva rôzne bankové operácie a ďalej ich v obehu používa), vzniká vkladateľovi
pohľadávka a v prípade jeho výberu sa táto pohľadávka opäť transformuje z jednej podoby (majetkového
práva v podobe pohľadávky) do podoby druhej-na peniaze ako platidlo. Samotný výpis z účtu ešte

nemal za spôsobilý preukázať spotrebovanie tam „evidovaných“ financií za veci spoločné (patriace do
BSM), alebo osobné (výlučné) veci alebo potreby manžela či iné, mimo BSM patriace, keď k takémuto
stotožneniu (konkretizovaniu) dochádza až v súvislosti s ďalšími dôkazmi, ako je objednávka tej ktorej
veci, alebo kúpna zmluva či iné. Žalovaný 1/ mal za to, že v danom prípade preukázal kúpnou zmluvou
kúpnu cenu vo výške 10.000,- EUR, ktorú uhradil z hotovostných peňazí, ktoré vybral zo svojho účtu.

Vo veci sa nič nemení ani v prípade, ak sú na daný účet vyplatené finančné prostriedky predstavujúce
mzdu, kedy táto mzda (na účte/vo vzťahu k banke premietnutá ako pohľadávka) patrí do BSM. Navyše
v prípade finančných prostriedkov - peňazí, nie je podľa neho ani možné hovoriť o individuálne určených
či určiteľných veciach, pretože peniaze sú ekvivalentom určitej hodnoty, ktorá je v právnom slova zmysle
relevantná (rovnako i ekonomicky), keďže ide o zákonom a spoločnosťou uznávané a rešpektované

platidlo. Inak ako „papier“ je celkom bez významu. Preto v prípade bankových účtov a vkladania peňazí
„naň“, nie je reálne možné, aby došlo k zmiešavaniu sa peňazí s peniazmi z BSM, pretože v prípade,
ak by aj vkladateľ vložil na daný účet výlučne jednu sumu z výlučných prostriedkov (a následne by
nedochádzalo ku žiadnym vkladom resp. by výber uskutočnil hneď po vklade), pri výbere by dostal „iné“
bankovky ako tie, ktoré boli vložené. Na peniaze na účte sa nahliada ako na uvádzanú pohľadávku,

ktorá je už určiteľná. Žalobkyňou tvrdenú pasivitu žalovaného v 2. rade označil za domnienku žalobkyne,
žalovaný v 2. rade sa k veci písomne vyjadril, rovnako aj na pojednávaní, preto nemožno o pasivite z
jeho strany ani uvažovať. Na druhej strane, je to podľa neho práve žalobkyňa, ktorá sa nedostavila ani
na jedno pojednávanie. Uviedol, že rovnako tiež úvaha o tom, že žalovaní klamlivo a účelovo uvádzali,
že opätovne uzavreli v roku 2018 tú istú zmluvu, ktorú uzatvorili v roku 2016, je len v rovine žalobkyných

domnienok, pretože tieto úkony boli tak zo strany žalovaného v 2. rade, ako i zo strany žalovaného v 1.
rade vysvetlené. Ďalej pripomenul, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza,
že nie je relevantné, na aký účel bola suma 57.000,- EUR vo „zvyšku“ (teda v časti 47.000,- EUR)
použitá, resp. či vôbec nejak použitá bola, keďže z týchto peňazí, a výlučne len z nich, bola plná výška
kúpnej ceny (10.000,- EUR) za garáž uhradená. Úvaha žalobkyne o narušení princípu rovnosti zbraní

podľa žalovaného 1/ neobstojí, pretože danú sumu nijako nespotreboval, nemal preto čo preukazovať,
keďže platí negatórna dôkazná teória. T. j. z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové
tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať,
aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo,
čo neexistuje). Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať

prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o
tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Žalovaný 1/ mal za to, že objektívne nemohol preukázať
spotrebovaniedanejzvyšnejsumy.Ktotvrdí,žedanásumabolaspotrebovaná,jeprávežalobkyňa,preto
dôkaznébremenočodotýchtotvrdeníbolonanej.Pokiaľajžalovanýv1.radeposlalvroku2015naúčet
žalobkyne sumu 23.000,- EUR, táto skutočnosť podľa neho nepreukazuje resp. nevyvracia, že žalovaný

1/ vybral zo svojho účtu postupne finančné prostriedky z výlučného vlastníctva, ktoré potom vložil na účet
otca žalovaného v 2.rade, a že žalovaný žalobkyni hradil dané sumy z finančných prostriedkov iných, ako
sú tie, ktoré mu boli vyplatené v rámci sumy 57.000,- EUR. K novotám v odvolacom konaní podľa § 366
CSP uviedol, že predložené výpisy z účtu žalovaného v 1.rade, ktoré sú súčasťou odvolania žalobkyne,
nepredstavujú prípustnú novotu v odvolacom konaní, nie je podľa neho naplnená žiadna výnimka z

možností predkladať dôkazy po momente zákonnej či sudcovskej koncentrácie konania v zmysle §153
a 154 CSP (vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania), a nie je splnená ani žiadna z podmienok
§ 366 CSP, a preto na ne nesmie byť prihliadané. Súd prvej inštancie sa v rozsudku vysporiadal s
už uplatneným návrhom protistrany - predloženia výpisov z účtov žalovaného v 1. rade, ktorý vykonaťodmietol, pretože tvrdenia o úhrade kúpnej ceny z výlučných prostriedkov mal za preukázané detailmi
z účtov a vkladom na účet žalovaného v 2. rade. Rovnako nevykonanie tohto uplatneného návrhu
žalobkyne nemal za porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie, pretože súd nemusí vykonať

všetky navrhované dôkazy. Poukázal na to, že § 366 CSP má na mysli prostriedky procesného útoky
či obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní, avšak návrh na vykonanie dôkazov predložením výpisov z
účtov žalované ho v 1. rade uplatnený bol, súd prvej inštancie ho však nevykonal, ktorú skutočnosť však
žalobkyňa nemôže cez ust. § 366 CSP využiť vo svoj prospech v odvolacom konaní. Pripomenul, že
súd prvej inštancie uviedol, že má za preukázané výbery, a ďalšie pohyby nie sú pre rozhodnutie vo

veci podstatné, pretože kúpna cena bola uhradená vkladom na účet /nie prevodom/ a ďalšie bankové
operácie sú pre merito veci irelevantné, aj vzhľadom na to, že ku každému jednému pohybu (debetu)
by bolo nutné predkladať ďalšie dôkazné prostriedky na stotožnenie, o aký výdavok vlastne ide, preto
súd prvej inštancie podľa neho celkom správne tento dôkaz zamietol s poukazom na hospodárnosť a
zmätočnosť. S uvedeným sa stotožnil, nakoľko ako vidno z odvolania, žalobkyňa vytrhnuto z kontextu
uvádza bankové operácie, ktorých stotožnenie by mohlo nastať až v prípade, ak sa k daným pohybom

predložia ďalšie listiny. S meritom veci nesúvisiace bankové operácie nie je preto podľa neho nutné
dokazovať (ako napr. tok finančných prostriedok z účtu otca žalovaného v 2. rade uvedené v bode c.),
alebo i pod bodom a.). Nesúhlasil, že by žalovaný v 1. rade do dňa 18.3.2015 spotreboval kúpnu cenu
57.000,- EUR, ktorá bola v jeho výlučnom vlastníctve, pretože okrem tejto sumy, žalovaný disponoval
aj inými peniazmi vo výlučnom vlastníctve. K doručeniu odvolania prostredníctvom emailu uviedol, že

z predkladaných podaní mu nie je zrejmé, či tieto sú podpísané elektronickým podpisom alebo nie. V
prípade ak nie, na uvedené podanie nie je možné vôbec prihliadnuť. Vzhľadom na vyššie uvedené mal
zato, že žalobkyňa uviedla odvolacie dôvody bez náležitého odôvodnenia, napádaný rozsudok považuje
za vecne a právne správny a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému
priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.

31. Žalobkyňa v odvolacej duplike rozporovala vyjadrenie žalované ho v 1. rade v celom rozsahu.
Mala za to, že žalovaný v 1. rade v podstate len vo všeobecnosti uvádza, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné, nie sú naplnené odvolacie dôvody a v zásade vo svojej argumentácii len odkazuje
na body odôvodnenia napádaného Rozsudku, čo nemožno podľa žalobkyne považovať za relevantnú

obranu žalovaného v 1. rade. Žalobkyňa sa v celom rozsahu pridržala svojho odvolania, v ktorom
sa podľa jej názoru náležite skutkovo aj právne vysporiadala s tvrdeniami žalovaného v 1. rade
uvedenými v jeho Vyjadrení. Žalobkyňa považuje za nelogické tvrdenie žalovaného v 1. rade vo
vyjadrení, že prípadné nedokončené vety v rozsudku nespôsobujú zmätočnosť rozsudku, pretože súd
prvej inštancie podrobne opisuje, prečo žalobu zamieta. Namietala, že žalovaný v 1. rade toto svoje

tvrdenie nepodložil konkrétnymi skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozsudku, a preto len uvedené
strohé konštatovanie žalovaného v 1. rade nepovažovala za náležitú obranu. Ďalej pripomenula, že
žalovaný v 1. rade vo Vyjadrení uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení Rozsudku netvrdí, že
žalovaný v 1. rade vybral dňa 12.11.2015 sumu 10.000,- Eur a má za to, že súd prvej inštancie uviedol
nasledovné: „žalovaný v 1. rade preukázal, že z týchto finančných prostriedkov (pozn. sumy 57.000,-

Eur) vybral sumu 10.000,- Eur, a dňa 12.11.2015 túto použil na zaplatenie spornej nehnuteľnosti.“
Namietala, že uvedené citované tvrdenie žalovaného v 1. rade vo vyjadrení je v rozpore s odôvodnením
rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uvádza: „Žalovaný v 1. rade ale preukázal, že z týchto finančných
prostriedkov vybral sumu 10.000,- Eur dňa 12.112015 a túto použil na zaplatenie spornej nehnuteľnosti.“
Žalovanému v 1. rade vytkla, že nezákonne prenáša dôkazné bremeno na žalobkyňu v tom smere, že

mala preukázať, že došlo k spotrebovaniu súm vo výlučnom vlastníctve žalovaného v 1. rade, pričom
ide o jednotlivé sumy, ktoré si žalovaný v 1. rade zo svoju účtu vybral. Žalobkyňa dala do pozornosti,
že po celý čas tvrdí, že odo dňa poukázania sumy 57.000,- Eur na účet žalovaného v 1. rade došlo
k ich spotrebovaniu (ako aj zmiešavaniu s prostriedkami v BSM), pričom za spotrebovanie sa chápe
aj ich výber. Označila za účelové a klamlivé tvrdenie žalovaného v 1. rade, že on si tieto výbery súm

uložil doma a až po dlhej dobe ich použil údajne na kúpu spornej nehnuteľnosti. Žalobkyňa doplnila, že
sa navyše nad rámec svojho dôkazného bremena snažila preukázať, že žalovaný v 1. rade v priebehu
roka 2015 spotreboval výlučné prostriedky v sume 57.000,- Eur, pretože viedol luxusný spôsob života.
Namietanie luxusného spôsobu života žalovaným v 1. rade označila za účelové, pretože jeho majetkové
pomery boli v mnohých iných súdnych konaniach náležite preukázané, o čom má samozrejme vedomosť

aj právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade a navyše, žalobkyňa sa vyjadrila, že pokiaľ bude súd
prvej inštancie považovať za potrebné preukázať aj luxusný spôsob života žalovaného v 1. rade, tieto
skutočnosti preukáže (viď str. 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 20.05.2022), avšak súd prvej inštancie
to nepovažoval za potrebné. Vo svojom vyjadrení žalovaný v 1. rade namieta predloženie výpisov zúčtu žalovaného v 1. rade ako ďalšieho dôkazu, ktorý žalobkyňa priložila k odvolaniu voči rozsudku.
Uvedené namietanie žalovaného v 1. rade mala za irelevantné, pretože aplikácia ust. § 366 písm. d)
CSP v odvolacom konaní je plne dôvodná, lebo práve z dôvodu, že prvoinštančný súd zamietol návrh

žalobkyne na vykonanie navrhovaného dôkazu - vyžiadanie si výpisov z bankového účtu žalovaného
v 1. rade za rozhodné obdobie, žalobkyňa sa k tomu dôkazu nemala ako dostať, teda bez vlastnej
viny ho nevedela predložiť skôr v tomto súdnom konaní a zhodou okolností však tento dôkaz získala
v rámci iného súdneho konania, v ktorom súd práve vykonanie tohto dôkazu považoval za nevyhnuté,
a preto žalobkyňa obratom tieto výpisy predložila aj v tomto súdnom konaní. Predložené výpisy podľa

nej nad akékoľvek pochybnosti preukazujú spotrebovanie výlučných prostriedkov žalovaného v 1. rade
vo výške 57.000,- Eur, zmiešavanie výlučných prostriedkov s prostriedkami v BSM na bankovom účte
ako aj luxusný spôsob života žalovaného v 1. rade, pričom žalobkyňa sa v plnom rozsahu pridržiava
podaného Odvolania, v ktorom sa s aplikáciou ust. § 366 písm. d) CSP náležite vysporiadala. Žalobkyňa
tak naďalej považuje výpisy z bankového účtu žalovaného v 1. rade za relevantné a nevyhnutné
dôkazy v tomto konaní a nevykonanie tohto dôkazu zo strany prvoinštančného súdu za porušenie

práva na spravodlivý súdny proces. Považovala za nepodstatné vyjadrenie sa žalovaného v 1. rade k
pasívnemu postoju žalovaného v 2. rade k tomuto súdnemu konania, pretože žalovaný v 1. rade, resp.
jeho právna zástupkyňa nie sú oprávnení sa vyjadrovať za žalovaného v 2. rade. Doplnila, že nie je
jej povinnosťou dostaviť sa osobne na každé súdne pojednávanie, pretože má právneho zástupcu a
rovnako tak učinil aj žalovaný v 1. rade. K odvolaniu podaného mailom so zaručeným elektronickým

podpisom uviedla, že súd prvej inštancie disponuje predmetným mailom, prostredníctvom ktorého bolo
odvolanie doručované v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Uviedla, že technická chyba portálu
ežaloby.sk, resp. Slovensko.sk nemôže byť na ujmu žiadnej strany sporu a tento názor bol už riešený aj
najvyššími súdnymi autoritami. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobkyňa opätovne žiadala,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobe vyhovel a žalobkyni priznal voči žalovanému v

1. rade a žalovanému v 2. rade nárok na náhradu prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

32. Žalovaný 1/ v odvolacej duplike vo vzťahu k napadnutému rozsudku uviedol, že tento má za vecne
a právne správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil a priznal žalovanému v 1. rade náhradu trov

konania v plnom rozsahu. Opätovne poukázal na znenie § 366 CSP a na to, že predložené výpisy z
účtu žalovaného v 1. rade, ktoré sú súčasťou odvolania žalobkyne, nepredstavujú prípustnú novotu
v odvolacom konaní, nemal za naplnenú žiadnu výnimku z možností predkladať dôkazy po momente
zákonnej či sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 a 154 CSP (vyhlásenie uznesenia o
skončení dokazovania), a nemal za splnenú ani žiadnu z podmienok § 366 CSP, a preto na ne nesmie

byť prihliadané. Súd prvej inštancie sa v rozsudku vysporiadal s už uplatneným návrhom protistrany -
predloženia výpisov z účtov žalovaného v 1. rade, ktorý vykonať odmietol, pretože tvrdenia o úhrade
kúpnej ceny z výlučných prostriedkov mal za preukázané detailmi z účtov a vkladom na účet žalovaného
v 2. rade. Rovnako nevykonanie tohto uplatneného návrhu žalobkyne nemal za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie, pretože súd nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Poukázal na to, že

§ 366 CSP má na mysli prostriedky procesného útoky či obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní, avšak
návrh na vykonanie dôkazov predložením výpisov z účtov žalované ho v 1. rade uplatnený bol, súd prvej
inštancie ho však nevykonal, ktorú skutočnosť však žalobkyňa nemôže podľa neho cez ust. §366 CSP
využiť vo svoj prospech v odvolacom konaní. Dal do pozornosti, že súd prvej inštancie uviedol, že má za
preukázané výbery, a ďalšie pohyby nie sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, pretože kúpna cena bola

uhradená vkladom na účet /nie prevodom/ a ďalšie bankové operácie sú pre merito veci irelevantné,
aj vzhľadom na to, že ku každému jednému pohybu (debetu) by bolo nutné predkladať ďalšie dôkazné
prostriedkynastotožnenie,oakývýdavokvlastneide,pretopodľajehonázorusúdprvejinštanciecelkom
správne tento dôkaz zamietol s poukazom na hospodárnosť a zmätočnosť. S uvedeným sa stotožnil,
keď žalobkyňa podľa neho vytrhnuto z kontextu uvádza bankové operácie, ktorých stotožnenie by mohlo

nastaťažvprípade,aksakdanýmpohybompredložiaďalšielistiny.Smeritomvecinesúvisiacebankové
operácie nie je preto nutné dokazovať (ako napr. tok finančných prostriedok z účtu otca žalovaného
v 2. rade uvedené v bode c.), alebo i pod bodom a.). Nesúhlasil, že by žalovaný v 1. rade do dňa
18.3.2015 spotreboval kúpnu cenu 57.000,- EUR, ktorá bola v jeho výlučnom vlastníctve, pretože okrem
tejto sumy, žalovaný disponoval aj inými peniazmi vo výlučnom vlastníctve. Nestotožnil sa s názorom

vyjadreným v podaní žalobkyne zo dňa 22.12.2022, že za spotrebovanie financií sa chápe aj ich výber
z účtu. Vzhľadom na vyššie uvedené mal zato, že žalobkyňa uviedla odvolacie dôvody bez náležitého
odôvodnenia, napádaný rozsudok považoval za vecne a právne správny a navrhol, aby odvolací súdnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške
100 %.

33. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380
ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom
podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je

dôvodné. Súd prvej inštancie zistil pre účely rozhodnutia vo veci skutkový stav dostatočne, výsledky
vykonaného dokazovania v danej veci správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve
normy, ktoré aj správne vyložil. Vec teda aj správne právne posúdil. Svoje skutkové a právne závery
v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého
rozsudku považuje odvolací súd za vyčerpávajúce a stotožňuje sa s ním (§ 387 ods. 2 CSP). V
odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený

právny záver o nedôvodnosti nároku žalobkyne proti žalovaným na petitom žaloby požadované určenie.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostatočne vyčerpávajúce a preto sa v
záujme spravodlivého súdneho konania vyjadruje len k odvolacím námietkam žalobkyne.

35. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti., pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť
spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

36. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy

v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú
silu.

37. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich

vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli
tvrdené a boli predmetom ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú
pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých

dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces,
ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania.

38. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť

určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu
pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s
poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s
poznatkamizískanýmihodnotenímostatnýchdôkazovauváži,doakejmierysútietopoznatkysúladnéči
protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov

je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v
záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie
súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

39. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať,
len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani
polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal
za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak ( 6MCdo 1/2010).

40. Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod
skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva
k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav
subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje.41. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie hodnotil absolútne
logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom a ani v právnom posúdení zisteného skutkového stavu

sa nedopustil žiadneho omylu, keď ako už uviedol odvolací súd vyššie, s vyhodnotením vykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie a s jeho právnym posúdením veci sa stotožňuje.

42. Predmetom konania o určovacej žalobe žalobkyne je právne posúdenie otázky, čí stavba vedená
podľa katastra nehnuteľností ako vlastníctvo žalovaného 2/, a to garáž so súpisným č. XXXX, parcela

reg. C č. XXXX/XX o výmere 17 m2 zapísaná na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom G., katastrálny
odbor, katastrálne územie J., obec G. - m. č. V., je v jej bezpodielovom spoluvlastníctve so žalovaným
1/, t. č. jej manželom. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalovaný 2/ nadobudol vlastníctvo k
predmetnej stavbe titulom kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným 1/ dňa 15.10.2018, ktorá bola
zavkladovaná dňa 12.11.2018 pod I.-XXX/XXXXV, za kúpnu cenu 10.000 eur. Tieto skutočnosti zistené
súdom prvej inštancie medzi stranami sporu sporné neboli, hoci žalobkyňa v odvolaní namietala spôsob

úhrady kúpnej ceny žalovaným 2/ 2 roky pred uzatvorením zmluvy. V tomto smere súd prvej inštancie
dokazovaním zistil, že pôvodne bola garáž na žalovaného 2/ od žalovaného 1/ prevedená na základe
medzi nimi uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 16.05.2016, ktorá však nebola zavkladovaná, žalovaný 2/
ju stratil, z ktorého dôvodu bola vyhotovená neskôr identická zmluva za účelom prebehnutia vkladového
konania o nej na katastri nehnuteľností. Uvedené zistenia sa odvolaciemu súdu javia ako možné,

dokazovaním boli riadne zistené a žalovaná tieto zistenia žiadnym dôkazným prostriedkom nevyvrátila.
Rovnako nebolo medzi stranami sporné zistenie súdu prvej inštancie, že išlo v poradí o druhú kúpnu
zmluvutýkajúcusapredmetnejstavby,keďpredtýmzmluvouzodňa10.11.2015zavkladovanoupodč.I.-
XXXXX/XX zo dňa 02.12.2015 nadobudol vlastníctvo k stavbe žalovaný 1/ od žalovaného 2/. Vzhľadom
na dôvody odvolania a odvolacej repliky žalovaného 1/ nie je predmetom odvolacieho prieskumu

ani skutkové zistenie súdu prvej inštancie a jeho právne posúdenie týkajúce sa tej skutočnosti, že
žalobkyňa sa včas, t. j. v premlčacej dobe dovolala relatívnej neplatnosti v poradí druhej kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi žalovanými tvrdiac, že táto je neplatná, nakoľko k jej uzavretiu nedala ako jej
bezpodielová spoluvlastníčka súhlas. Spornou otázkou medzi stranami bolo, či finančné prostriedky
použité žalovaným 1/ na úhradu kúpnej ceny z prvej kúpnej zmluvy boli súčasťou masy BSM žalobkyne

a žalovaného 1/, alebo boli finančnými prostriedkami vo výlučnom vlastníctve žalovaného 1/. Medzi
stranami nesporným zistením bolo, že žalovaný v 1. rade počas manželstva dňa 19.01.2015 na jeho
účet IBAN N. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX nadobudol sumu 57.000,- € z predaja nehnuteľností
v k.ú. Š., obec Š., okres Š., vedené na LV č. XXX na Okresnom úrade Š., katastrálnom odbore od
kupujúceho, spol. VF Project & Marketing s.r.o., ktoré boli v jeho výlučnom vlastníctve. V jeho výlučnom

vlastníctve teda boli aj peniaze z predaja tejto nehnuteľnosti v k. ú. Š. získané. Sporné boli len tvrdenia
žalobkyne, že tieto finančné prostriedky žalovaný 1/ spotreboval sám alebo spolu so žalobkyňou a
preto na kúpu stavby garáže použil minimálne časť z prostriedkov patriacich do ich BSM, a tvrdenia
žalovaného 1/, že zo sumy 57.000 eur predstavujúcej sumu jeho výlučných finančných prostriedkov
použil časť týchto prostriedkov vo výške 10.000 eur na úhradu kúpnej ceny garáže titulom kúpnej zmluvy

z roku 2015, čo preukazoval čiastkovými výpismi z jeho účtu za relevantné obdobie. Žalobkyňa v tomto
smere navrhla ako dôkaz preukázania toho, že prostriedky vo výške 57.000 eur vo výlučnom vlastníctve
žalovaného 1/ boli spotrebované výlučne žalovaným alebo spoločne kompletný výpis z účtu žalovaného
1/ za rok 2015, navrhla ho získať prostredníctvom súdu prvej inštancie z dôvodu jej nemožnosti získať
takýto dôkazný prostriedok priamo od banky, avšak súd prvej inštancie jej tento návrh na vykonanie

dokazovania zamietol, majúc za to, že tento dôkaz (pravdepodobne procesný postup v dokazovaní)
by bol nehospodárny, ale navyše aj zmätočný pre zmiešanie príjmov a výdavkov aj z podnikania.
Uvedené odôvodnenie súdu prvej inštancie považuje žalobkyňa za nedostatočné a procesný postup
súdu prvej inštancie spočívajúci v nevykonaní ňou navrhnutého podľa nej kľúčového dokazovania za
porušenie princípu rovnosti zbraní v civilnom sporovom konaní, keď súd prvej inštancie viackrát predĺžil

sudcovskú lehotu žalovanému 1/ na vyjadrenie sa k dokazovaniu a k návrhom na dokazovanie vo vzťahu
k ním tvrdenej skutočnosti ohľadom spotrebovania alebo nespotrebovania jeho výlučných finančných
prostriedkov.

43. Preskúmavané konanie je civilným sporovým konaním, ktoré je ovládané okrem zásady dispozičnej

najmä zásadou prejednacou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k
nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a
ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia
a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazanákaždástranasporu,pričomrozsahakonkrétnupodobudôkaznéhobremenaurčujeprávehmotnoprávna
norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení má teda
strana, ktorá určité pre účely rozhodnutia relevantné hmotnoprávne skutočnosti tvrdí.

44. Žalovaný 1/ tvrdil, že počas manželstva so žalobkyňou získal za predaj nehnuteľnosti vo svojom
výlučnom vlastníctve nadobudnutom pred manželstvom finančné prostriedky vo výške 57.000 eur,
ktoré tvrdenie preukázal. Následne tvrdil, že pri kúpe relevantnej garáže v roku 2015 teda disponoval
finančnými prostriedkami vo svojom výlučnom vlastníctve vo výške 10.000 eur, ktoré mali predstavovať

časť zo získanej kúpnej ceny 57.000 eur za predaj nehnuteľnosti vo svojom výlučnom vlastníctve. Z
vykonaného dokazovania je aj podľa odvolacieho súdu nepochybné, že žalovaný 1/ pri kúpe garáže v
roku 2015 disponoval výlučnými finančnými prostriedkami postačujúcimi na úhradu kúpnej ceny garáže
vo výške 10.000 eur, keďže dňa 19.01.2015 obdržal výlučné finančné prostriedky vo výške 57.000 eur.
Svoje tvrdenie týmto preukázal. Netvrdil, že sumu 57.000 eur spotreboval on alebo že bola spotrebovaná
v rámci vedenia spoločnej domácnosti so žalobkyňou a že by preto kúpnu cenu 10.000 eur musel

hradiť z prostriedkov patriacich do BSM. Uvedené negatívne tvrdenie nebol povinný preukazovať.
Takúto skutočnosť tvrdila žalobkyňa a svoje tvrdenia mala záujem preukázať kompletným výpisom z
účtu žalovaného 1/ za rok 2015, ktorý návrh na dokazovanie jej súd prvej inštancie zamietol. S týmto
procesným postupom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, nakoľko žalobkyňou navrhovaný
Výpis z účtu žalovaného 1/ by nepreukazoval, na čo boli vybraté finančné prostriedky použité, či vôbec

boli použité a nebol by spôsobilý vyvrátiť preukázané tvrdenie žalovaného, že v roku 2015 inkasoval
výlučné finančné prostriedky, z ktorých časť vybral a použil na úhradu kúpnej ceny garáže. Iný dôkaz
žalobkyňa k jej tvrdenej skutočnosti nenavrhla, spotrebovanie celej sumy 57.000 eur žalovaným 1/ do
úhrady kúpnej ceny garáže tak nepreukázala. Pre účely rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci a pre
preukázanie tvrdenia žalovaného 1/ stačilo súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie čiastočnými

výpismi z účtu žalovaného 1/ a nesporným zistením, že v roku 2015 obdržal výlučné finančné prostriedky
vo výške niekoľkonásobne vyššej než bola kúpna cena garáže. Čiastočné výpisy z účtu žalovaného
predstavujú sumu, ktorá mohla tvoriť práve kúpnu cenu garáže. Tvrdenie žalobkyne, že dňa 19.01.2015
žalovaným 1/ inkasované výlučné finančné prostriedky do úhrady kúpnej ceny za garáž titulom kúpnej
zmluvyzodňa10.11.2015vcelostiminulnainéúčelyanezostalamuznichsumavovýške10.000eurna

úhradu tejto kúpnej ceny nebolo žalobkyňou preukázané a nemohli byť preukázané ani ňou navrhnutým
a súdom prvej inštancie zamietnutým dokazovaním kompletným výpisom z účtu žalovaného 1/ za rok
2015.

45. Pokiaľ súd prvej inštancie procesne postupoval vyššie uvedeným spôsobom a zároveň v rámci

prebiehajúceho konania predĺžil sudcovskú lehotu určenú žalovanému 1/ na vyjadrenie sa vo veci,
pričom o žiadosti o zmeškanie prvej lehoty nerozhodol, uvedený postup súdu prvej inštancie neodporuje
zákonu (CSP) ani priamo, ani ho neobchádza a nespôsobuje tak porušenie zásady rovnosti zbraní v
rámci civilného sporového konania.

46. Podľa § 117 CSP lehota je súdom alebo zákonom ustanovený časový úsek na vykonanie úkonu.
Podľa § 118 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje lehotu na vykonanie úkonu, môže ju určiť súd.
Podľa § 118 ods. 2 CSP lehotu určenú súdom môže súd primerane predĺžiť.

47. V danom prípade sa jednalo o sudcovskú lehotu v zmysle § 181 ods. 4 CSP na dodatočné

splnenie povinnosti predniesť podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť dôkazy na ich
preukázanie, po márnom uplynutí ktorej súd nemusí na tieto skutkové tvrdenia a dôkazy prihliadať, teda
zároveň aj môže, čím nie sú dotknuté ust. § 153 a 154 CSP, t. j. konajúci súd nemusí, ale aj môže
na prostriedky procesnej obrany žalovaného v spore uplatnené po márnom uplynutí sudcovskej lehoty
prihliadať. Predĺžením sudcovskej lehoty súd prvej inštancie neporušil zákon, keď navyše samotná

žalobkyňa v odvolaní uviedla, že žalovaný 1/ v oneskorene podanom vyjadrení nič podstatné neuviedol.
Uvedený postup mohol byť príčinou predĺženia prvoinštančného súdneho konania, avšak rozhodne nie
porušením zákona, ani zásady rovnosti zbraní (keďže jej neboli odňaté žiadne možnosti v uplatňovaní
jej prostriedkov procesného útoku) a už vôbec nie príčinou vecne nesprávneho rozhodnutia sporu.
Procesný kódex povinnosť súdu rozhodnúť uznesením o predĺžení sudcovskej lehoty nekáže. Podľa

judikatúry najvyšších súdnych autorít (napr. uznesenie NS SR z 06.07.2011 sp. zn. 2Sžo200/2010) je
sícepotrebnépredĺženielehotyoznámiťžiadajúcemuúčastníkovivzáujmenepredlžovaniasporu,avšak
v danom prípade nedošlo k situácii, že by v dôsledku žalobkyňou namietaného procesného postupusúdu prvej inštancie došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces v intenzite opodstatňujúcej
zrušenie napadnutého rozsudku.

48. Pokiaľ ide o kompletný výpis z účtu žalovaného 1/ za rok 2015 doložený žalobkyňou ako dôkaz v
rámci odvolacieho konania, získaný z iného medzi stranami sporu prebiehajúceho civilného sporového
konania, v danej veci ide o neprípustnú novotu odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožňuje
s odvolacou argumentáciou žalovaného 1/, že novoty v odvolacom konaní nemožno dokladať za
situácie, že dôkaz bol stranou sporu navrhnutý a teda riadne uplatnený v prvoinštančnom konaní

(návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu prostredníctvom súdu z dôvodu nemožnosti jeho zabezpečenia
navrhujúcou stranou sporu), avšak súdom prvej inštancie bolo stranou sporu navrhnuté dokazovanie
zamietnuté, teda súd prvej inštancie nemal v úmysle z navrhnutého dôkazu pri rozhodovaní vo veci
vychádzať a zdôvodnenie zamietnutia dokazovania stručne poskytol v odôvodnení rozhodnutia.

49. V neposlednom rade odvolací súd uvádza, že sú neopodstatnené odvolacie námietky žalobkyne

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská strán sporovej veci, výsledky vykonaného dokazovania, ktoré vyhodnotil
podľa odvolacieho súdu logicky a zároveň v odôvodnení napadnutého rozsudku toto hodnotenie

výsledkov dokazovania aj zrozumiteľne pre odbornú aj laickú verejnosť vysvetlil a citoval právne
predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, keď i podľa
ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne
strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo

v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). Súd prvej inštancie veľmi prehľadne uviedol, na základe
akého právneho titulu a na základe akých tvrdených skutočností žalobkyňa uplatňuje žalobný nárok
a zrozumiteľne vysvetlil svoje právne úvahy vedúce ho k záveru, ktorý sa premietol do napadnutého
výroku rozsudku. Jeho závery sú konzistentné a dostatočne preskúmateľné pre obe strany sporu, pre
laickú i odbornú právnickú verejnosť a taktiež i pre odvolací súd, ktorý sa so závermi súdu prvej inštancie

stotožňuje, ako už uviedol v tomto rozsudku vyššie.

50. Pokiaľ ide o v odvolaní namietanú procesnú pasivitu žalovaného 2/, táto nemohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže dôkazné bremeno ohľadom všetkých svojich tvrdení, z ktorých
vyvodzuje svoj nárok, je na strane žalobkyne, pričom tieto smerovali vo vzťahu k žalovanému 2/.

Žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému 2/ netvrdila tvrdenia, ktorých nepopretím by bol zvrátený vecný výrok
rozsudku. Napriek tomu sa vyjadril k žalobe a bol prítomný na prvom odročenom pojednávaní.

51. Na záver odvolací súd uvádza, že odvolanie žalobkyne bolo podpísané jej elektronickým podpisom.

52. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobkyne za nedôvodné a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti
v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Vzhľadom na plný úspech oboch

žalovaných v odvolacom konaní žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).